Historický prierez

Historický prierez desaťročnej činnosti Konferencie biskupov Slovenska
 

Historický prierez desaťročnej činnosti Konferencie biskupov Slovenska podliehali jurisdikcii krakovských biskupov.
Dňa 15. marca 1776 pápež Pius VI. na žiadosť Márie Terézie zriadil tri nové biskupstvá na území Slovenska – Banskobystrické, Spišské, Rožňavské. Zároveň sa upravili hranice Nitrianskeho biskupstva. Košice sa stali biskupstvom 10. augusta 1804. Prešovské gréckokatolícke biskupstvo vzniklo v roku 1818 vyčlenením z Mukačevského biskupstva. Stalo sa tak po tom, čo sa v roku 1646 v Užhorode začal proces, ktorým postupne došlo k zjednoteniu východných kresťanov – prevažne Rusínov, ale aj časti Slovákov, Srbov a Maďarov žijúcich v 13 stoliciach severovýchodného Uhorska s Katolíckou cirkvou (gréckokatolíci). Modelom tejto únie bola únia Kyjevskej metropolie s Katolíckou cirkvou, ktorá bola vyhlásená na sneme v roku 1596 v Brest-Litovsku.
Po rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie a vzniku nástupníckych štátov roku 1918 nastali na poli územnej cirkevnej jurisdikcie mnohé zmeny. K usporiadaniu cirkevných pomerov prispelo roku 1920 obsadenie biskupských stolcov domácimi kňazmi. Aj následne vymenovaným apoštolským administrátorom v Trnave, Rožňave a Košiciach dala Svätá stolica plné výsady rezidenciálnych biskupov.
Diecéznych biskupov v Nitre, Banskej Bystrici a Spišskej Kapitule vyčlenila spod právomoci metropolitov v Ostrihome a Jágri a podriadila ich priamo Rímu. Takto bola de facto vytvorená Slovenská cirkevná provincia, ktorej arcipastieri navonok vystupovali v spoločných veciach pod menom Biskupský zbor Slovenska a ktorých reprezentoval bez zvláštnej jurisdikcie biskup senior ako primus (vekom) inter pares. Najskôr ním bol Marián Blaha a po roku 1943 Karol Kmeťko.
Roku 1927 medzi Svätou stolicou a Československom došlo k uzavretiu zmluvy, tzv. modus vivendi. Okrem ohraničenia diecéz obsahovala najmä dohodu o zrušení nanútenej štátnej správy cirkevných majetkov.
Zo Slovenska sa častejšie ozývali hlasy o vytvorení samostatnej cirkevnej provincie (pokus bol už roku 1919). Delimitačná bula z roku 1937 ohraničujúca slovenské cirkevné územie dávala tušiť, že Slovensko nemusí už dlho čakať na zriadenie arcibiskupstva a vymenovanie arcibiskupa. Ten istý dokument predpokladal aj skoré vytvorenie metropolie pre gréckokatolíkov. Do týchto nádejí prišli udalosti rokov 1938, 1939 a druhá svetová vojna.
Menšie územné zmeny zaznamenalo Spišské biskupstvo, ktoré od roku 1939 spravovalo tie územia hornej Oravy a Spiša, ktoré z krakovského biskupstva pripadli Slovensku po nemecko- poľskej vojne v jeseni 1939. Exempcia slovenských biskupstiev spod právomoci predošlých arcibiskupov a priame podriadenie Rímu trvalo naďalej.
Seniora biskupského zboru Karola Kmeťka pápež Pius XII. dňa 20. mája 1944 vymenoval za arcibiskupa
ad personam, čím vzrástla nádej na utvorenie cirkevnej provincie. Svätá stolica čakala na ukončenie vojny, keďže sa predpokladala zmena politických hraníc.
Viedenskou arbitrážou 2. novembra 1938 pripadli Maďarsku dve slovenské biskupské sídla – Košice
a Rožňava, ako aj veľká časť územia Trnavskej apoštolskej administratúry. Svätá stolica vytvorila z časti Košického, Rožňavského a Satumarského biskupstva na území Slovenska osobitnú apoštolskú administratúru so sídlom v Prešove.
Slovensko, okyptené o južné kraje, sa pričinením Nemecka stalo 14. marca 1939 samostatným štátom, na ktorého čele bol od 26. októbra 1939 ako prezident katolícky
kňaz Dr. Jozef Tiso. Slovenská republika nadviazala diplomatické styky s Vatikánom, ktorý roku 1940 vyslal chargé d’affaires Mons. Jozefa Burzia. Slovenský štát uznalo 29 krajín, medzi inými aj Sovietsky zväz.
Rok 1945 znamenal skončenie druhej svetovej vojny a v mnohých krajinách oslobodenie. Nie tak na
Slovensku. Koniec vojny znamenal pre Slovákov začiatok dlhých útrap. Tlak na obyvateľstvo a veriacich nepriniesla komunistická „palácová revolúcia“ roku 1948, ale už partizánske ťaženie na jeseň 1944 a nová politická situácia po roku 1945. Všetky útoky na Katolícku cirkev, jej hierarchiu a jednotlivých veriacich na Slovensku boli motivované stotožňovaním slovenského patriotizmu s vierou. Nepriaznivá situácia, s výnimkou rokov 1968 – 1969 trvala až do roku 1989.
Drastickými zásahmi Cirkev postupne obrali o jej najdôležitejšie vitálne inštitúcie. Biskupov, ktorí neboli väznení, izolovali vo svojich rezidenciách a všemožne ich obmedzovali v činnosti.
Len diecéznych kňazov, ktorí sa dostali roku 1950 mimo pastoráciu (izolácia, sústreďovacie tábory, väzenie), bolo vyše 300. Na Slovensku existovalo roku 1950 16 mužských reholí v 96 kláštoroch, čo bolo 1 019 rehoľníkov a 24 ženských reholí v 168 kláštoroch, čo bolo 4 253 rehoľných sestier. Ich ďalšiu činnosť štát znemožnil a rehoľníkov koncentroval, bez možnosti prijímať novicov.
Včase tvrdého postupu ateistického režimu proti základným právam človeka sa okrem biskupov veľmi hrdinsky zachovalo veľké množstvo kňazov a kresťanských laikov.
Po rozsiahlych rokovaniach medzi Svätou stolicou a komunistickou vládou ČSSR 30. decembra 1977 oddelil pápež Pavol VI. konštitúciou Praescriptionum sacrosancti územie Trnavskej administratúry od Ostrihomskej arcidiecézy, určil hranice biskupstiev na Slovensku, ako aj Olomouckého biskupstva. Apoštolskou konštitúciou Qui divino zriadil Slovenskú cirkevnú provinciu. Apoštolskú administratúru v Trnave povýšil na arcibiskupstvo.
Situácia po novembri 1989 v mnohom upravila vzťah Cirkvi a štátu. Medzi prvé pozitívne javy patrí vymenovanie biskupov pre osirelé diecézy.
Veľkou pozornosťou lásky voči Cirkvi na Slovensku, ako aj osobné ocenenie za vernosť Rímskemu stolcu a hodnotám kresťanstva bolo vymenovanie Jána Chryzostoma Korca – „biskupa v montérkach“, ktorý od biskupskej konsekrácie (roku 1951) nemohol verejne vykonávať biskupskú službu – za kardinála svätej Rímskej cirkvi. S vďačnosťou môžeme konštatovať, že zásluhou Svätej stolice, ktorej Slováci vždy prejavovali svoju vernosť, malo Slovensko ešte pred rokom 2000 dvoch kardinálov (Jozefa Tomka v Ríme a Jána Chryzostoma Korca v Nitre) a štyroch arcibiskupov (Jána Sokola a Alojza Tkáča na Slovensku; Dominika Hrušovského a Jána Bukovského, ktorí pracovali vo vatikánskych diplomatických službách) a najväčší počet biskupov v doterajších slovenských dejinách – sedemnásť.
Historicky prvá návšteva Svätého Otca v ČSFR sa uskutočnila 21. a 22. apríla 1990. Po slávnostných bohoslužbách v Prahe a na Velehrade Ján Pavol II. navštívil Bratislavu, kde na letisku vo Vajnoroch celebroval slávnostnú svätú omšu. Krátko pred jeho príchodom v marci 1990 bola erigovaná spoločná (federálna) Konferencia biskupov Českej a Slovenskej Federatívnej republiky (ČSFR). Do ČSFR bol 30. júna 1990 vymenovaný apoštolský nuncius Mons. Giovanni Coppa.
Dňa 1. januára 1993 vznikla samostatná Slovenská republika. Slovenský episkopát predovšetkým prostredníctvom svojho zástupcu pre Slovensko kardinála Korca (tento post zastával od 23. apríla 1990 do 4. mája 1993) požiadal Svätú stolicu o zriadenie samostatnej Konferencie biskupov Slovenska. Otcovia biskupi Slovenska si naliehavo uvedomovali odlišnosť najmä mnohých pastoračných problémov, ktoré boli špecifické pre Slovensko a veľmi odlišné od situácie Cirkvi v Česku.
Svätá stolica tejto žiadosti vyhovela a prefekt Kongregácie pre biskupov kardinál Bernardinus Gantin erigoval 23. marca 1993 Konferenciu biskupov Slovenska (KBS). Túto radostnú udalosť
oznámil apoštolský nuncius Mons. Giovanni Coppa listom z 2. apríla 1993 kardinálovi Korcovi,
nitrianskemu biskupovi. Medziiným ako dôvod Svätá stolica uvádza: „Pre dobro Cirkvi v milovanom slovenskom národe... na jej ďalší rozvoj.“
KBS ako stála inštitúcia je zhromaždením biskupov Slovenska plniacich pastoračné úlohy pre veriacich svojho územia, aby sa čoraz viac vzmáhalo dobro, ktoré Cirkev poskytuje ľuďom spôsobom apoštolátu, vhodne prispôsobenom okolnostiam času a miesta podľa normy práva (porov. CIC, kan. 447).
Za prvého predsedu KBS bol zvolený Mons. František Tondra, spišský biskup (4. mája 1993 – 13. apríla 1994). Dňa 13. apríla 1994 sa novým predsedom KBS stal Mons. Rudolf Baláž a druhýkrát 29. apríla 1997. Dňa 31. augusta 2000 bol za predsedu KBS zvolený opäť Mons. František Tondra.
Prvé samostatné zasadnutie slovenských biskupov, ktorí boli ešte súčasťou spoločnej biskupskej konferencie, sa uskutočnilo v dňoch 19. – 20. januára 1993 v Nitre za účasti apoštolského nuncia G. Coppu a všetkých 14 slovenských biskupov.
Desaťročná činnosť KBS je veľmi bohatá. Otcovia biskupi so svojimi spolupracovníkmi museli riešiť mnohé záležitosti ako následky neblahého dedičstva vyše štyridsaťročného komunistického ateistického režimu, ku ktorého hlavným prioritám patrilo zlikvidovanie Cirkvi a náboženského života vôbec. Príchodom nového spoločenského poriadku a otvorením sa svetu sa objavovali nové možnosti aj pre veriacich na Slovensku, ktoré však neboli uchránené pred novými nebezpečenstvami.
Bohatá činnosť KBS sa niesla v duchu Desaťročia duchovnej obnovy Slovenska, ktorá bola vzdialenou prípravou na Jubilejný rok 2000. Biskupi Slovenska sa pravidelne okrem iných aktivít spoločne prihovárajú veriacim pastierskymi listami (z príležitosti nového cirkevného roka, Svetového dňa spoločenských komunikačných prostriedkov, pred voľbami...), ako aj rozsiahlym a tlačou publikovaným pastierskym
listom o európskej integrácii roku 2002.
Vrámci KBS od jej erigovania pracujú intenzívne jednotlivé komisie a rady, ktoré sa všestranne usilujú o činnosť Cirkvi v jej vnútri, ako aj vo vzťahu Cirkvi k spoločnosti a o šírenie kresťanských hodnôt v každej oblasti života.
Do duchovného spoločenstva slovenskej hierarchie sa tiež zahŕňajú emeritní biskupi (Mons. Peter Dubovský, Mons. Ján Hirka) ako aj slovenskí biskupi žijúci v zahraničí (Jozef kardinál Tomko, Mons. Pavol Hnilica, Mons. Dominik Kaľata, Mons. Jozef Adamec, Mons. Dominik Hrušovský, Mons. Ján Bukovský, Mons. Jozef Zlatňanský, Mons. John Pazak, Mons. Milan Šášik, Mons. Ladislav Hučko).