POSYNODÁLNA
APOŠTOLSKÁ EXHORTÁCIA
PÁPEŹA JÁNA PAVLA II.


VITA CONSECRATA

o zasvätenom živote
a jeho poslaní
v Cirkvi a vo svete



Preklad: Marta Jedličková Text KBS, 1996

ÚVOD
1. Zasvätený život, hlboko zakorenený v príklade a slove Krista Pána, je darom Boha Otca Cirkvi prostredníctvom Svätého Ducha. Zachovávaním evanjeliových rád sa Ježišove charakteristické črty - panenstvo, chudoba a poslušnosť - typickým a trvalým spôsobom zviditeľňujú vo svete a pohľad veriacich sa tak obracia k tajomstvu Božieho kráľovstva, ktoré je už prítomné v dejinách, ale v plnosti sa uskutoční v nebi.
Po stáročia nikdy nechýbali ľudia, ktorí si v poslušnosti Otcovej výzve vnuknutiam Svätého Ducha zvolili túto cestu osobitného nasledovania Krista, aby sa mu odovzdali s "nerozdeleným" srdcom (porov. 1Kor 7,34). Tak ako apoštoli, aj oni zanechali všetko, aby mohli byť s ním a ako On dať sa do služby Bohu a bratom. Takto mnohými charizmami duchovného a apoštolského života, ktoré im udelil Svätý Duch, zjavovali tajomstvo a poslanie Cirkvi a napomohli aj obnovu spoločnosti.
Vzdávanie vďaky za zasvätený život
2. Úloha zasväteného života v Cirkvi je taká závažná, že som sa rozhodol zvolať synodu, ktorá by sa podujala hlbšie uvažovať o jeho význame a perspektívach do budúcnosti vzhľadom na blížiace sa nové tisícročie. Chcel som aj to, aby na synodálnom zhromaždení povedľa otcov boli prítomné aj mnohé zasvätené osoby, aby tak v spoločnom uvažovaní nechýbal ich vklad.
Všetci sme si vedomí, akým bohatstvom je pre cirkevné spoločenstvo dar zasväteného života v celej rôznorodosti jeho chariziem a ustanovizní. Zároveň ďakujeme Bohu za rády a rehoľné inštitúty, ktoré sa venujú kontemplácii alebo apoštolským dielam, za spoločnosti apoštolského života, za sekulárne inštitúty i za ostatné skupiny zasvätených osôb, ako aj za všetkých tých, čo sa v skrytosti srdca odovzdávajú Bohu osobitným zasvätením.
Na synode bolo možné hmatateľne sa presvedčiť o všeobecnej rozšírenosti zasväteného života, prítomného v každej časti Cirkvi na celom svete. Podnecuje a napomáha rozvoj evanjelizácie v rôznych oblastiach, kde sa nielen s vďačnosťou prijímajú inštitúty, pochádzajúce zvonku, ale stále vznikajú aj nové, vyznačujúce sa veľkou rôznorodosťou foriem a spôsobov vyjadrovania. A tak kým v niektorých oblastiach sveta inštitúty zasväteného života prežívajú, ako sa zdá, ťažké chvíle, v iných sa rozvíjajú s prekvapujúcou vitalitou, čím dokazujú, že rozhodnutie úplne sa odovzdať Bohu v Kristovi ani v najmenšom neprotirečí kultúre a dejinám ktoréhokoľvek národa. Zasvätený život okrem toho neprekvitá len v lone katolíckej Cirkvi; zachováva si osobitnú životnú silu v mníšskej tradícii pravoslávnych cirkví ako podstatný rys ich totožnosti a vzniká či znovu sa objavuje aj v cirkvách a spoločenstvách, ktoré vznikli z reformácie, a je tam znakom milosti spoločnej všetkým Kristovým učeníkom. Vedomie tejto skutočnosti stáva sa impulzom ekumenizmu, ktorý podnecuje túžbu po stále plnšom spoločenstve medzi kresťanmi, "aby svet uveril" (Jn 17,21).
Zasvätený život ako dar pre Cirkev
3. Prítomnosť zasväteného života na celom svete a evanjeliový charakter jeho svedectva sú presvedčivým dôkazom - ak ho niekto potrebuje - toho, že nejde o izolovanú a okrajovú skutočnosť, ale že sa týka celej Cirkvi. Biskupi to na synode viackrát potvrdili: "de re nostra agitur" - "je to vec, ktorá sa nás týka".1 Zasvätený život sa totiž nachádza v samom srdci Cirkvi ako prvok rozhodujúceho významu pre jej poslanie, lebo "je prejavom a znamením najvnútornejšej podstaty kresťanského povolania",2 ako aj úsilím celej Cirkvi-nevesty o zjednotenie sa s jediným ženíchom.3 Na synode sa viackrát konštatovalo, že zasvätený život bol pomocou a oporou pre Cirkev nielen v minulosti, ale je vzácnym a potrebným darom aj pre prítomnosť a budúcnosť Božieho ľudu; je totiž hlboko spojený s jeho životom, svätosťou a poslaním.4
Ťažkosti, s ktorými sa dnes stretajú mnohé inštitúty na celom svete, nemajú budiť pochybnosti, či zachovávanie evanjeliových rád je integrálnou súčasťou života Cirkvi, lebo je pre ňu silným impulzom väčšej vernosti evanjeliu.5 V budúcnosti môžu vznikať rôzne nové formy zasväteného života, zostane však nezmenená podstata voľby, ktorou je radikálne sebadarovanie z lásky k Pánu Ježišovi a v ňom ku každému členovi ľudskej rodiny. O toto presvedčenie, ktoré po stáročia oživovalo veľký zástup veriacich, kresťanský ľud naďalej opiera svoju nádej vo vedomí, že v tom, čo tieto šľachetné duše vnášajú do Cirkvi, môže nájsť neoceniteľnú pomoc na svojej ceste do nebeskej vlasti.
Ovocie synody
4. Aby som splnil želanie riadneho všeobecného zhromaždenia biskupskej synody, venovaného úvahám na tému "Zasvätený život a jeho poslanie v Cirkvi a vo svete", chcem v tejto apoštolskej exhortácii predložiť ovocie zasadaní synody6 a poukázať všetkým veriacim, biskupom, kňazom, diakonom, zasväteným osobám i laikom, ako aj všetkým, ktorí ma budú chcieť vypočuť, na veľké diela, aké Boh túži aj dnes konať prostredníctvom zasväteného života.
Táto synoda, ktorá sa konala po predchádzajúcich zhromaždeniach, venovaných veriacim laikom a kňazom, dopĺňa cyklus uvažovaní nad osobitnými charakteristikami jednotlivých životných stavov, ktoré z vôle Krista Pána jestvujú v jeho Cirkvi. Druhý vatikánsky koncil zdôraznil veľkú skutočnosť cirkevného spoločenstva, v ktorom sa spájajú v jedno všetky dary a charizmy, aby slúžili budovaniu Kristovho tela a poslaniu Cirkvi vo svete, zatiaľ čo v ostatných rokoch sa ukázala potreba plnšie objasniť totožnosť rôznych životných stavov, ich povolania a ich konkrétneho poslania v Cirkvi.
Spoločenstvo Cirkvi neznamená totiž jednoliatosť, ale je darom, ktorý nám Svätý Duch udeľuje aj cez rôznorodosť chariziem a životných stavov. Tieto budú Cirkvi a jej poslaniu tým užitočnejšie, čím väčšou úctou bude obklopená ich totožnosť. Každý dar Ducha sa predsa udeľuje preto, aby prinášal ovocie pre Pána,7 a tak rozvíjal bratskosť a poslanie.
Pôsobenie Svätého Ducha v rôznych formách zasväteného života
5. Ako nespomenúť s vďačnosťou Svätému Duchu množstvo historických foriem zasväteného života, ktoré on vzbudil a sú stále prítomné v štruktúre Cirkvi. Možno ich prirovnať k stromu s mnohými konármi,8 ktorý je svojimi koreňmi zakotvený v evanjeliu a v každej epoche života Cirkvi prináša hojné ovocie. Aké mimoriadne bohatstvo! Ja sám som chcel na zakončenie synody venovať osobitnú pozornosť tomuto stálemu prvku v histórii Cirkvi - zástupu zakladateľov a zakladateliek, svätých mužov a žien, ktorí si zvolili Krista a šli cestou evanjeliového radikalizmu, predovšetkým v službe chudobným a opusteným.9 Práve táto služba mimoriadne ozrejmuje skutočnosť, že zasvätený život predstavuje jednotu prikázania lásky, neoddeliteľnú spojitosť medzi láskou k Bohu a láskou k blížnemu.
Synoda pripomenula neustále pôsobenie Svätého Ducha, ktorý po stáročia rozmnožuje bohatstvo, plynúce z praktizovania evanjeliových rád prostredníctvom rôznych chariziem, a tak stále novým spôsobom sprítomňuje Kristovo tajomstvo v Cirkvi a vo svete, v čase i priestore.
Mníšsky život na Východe i Západe
6. Synodálni otcovia východných katolíckych cirkví, ako aj zástupcovia iných východných cirkví vo svojich prejavoch venovali pozornosť evanjeliovým hodnotám mníšskeho života,10 ktorý sa objavil už na počiatku kresťanstva a naďalej kvitne v ich krajinách, najmä uprostred pravoslávnych cirkví.
Už v prvých storočiach Cirkvi jestvovali ľudia, ktorí sa cítili povolaní nasledovať vtelené Slovo, ktoré prijalo podobu sluhu, a rozhodli sa ísť za ním, aby špecifickým a radikálnym spôsobom - praktizovaním mníšskeho života - plnili požiadavky, plynúce z krstnej účasti na veľkonočnom tajomstve jeho smrti a zmŕtvychvstania. Stali sa tak "nositeľmi kríža" (staurophóroi) a snažili sa byť aj "nositeľmi Ducha" (pneumatophóroi) - skutočne duchovnými ľuďmi, ktorí sa svojou modlitbou chvály, orodovaním za iných, duchovnými radami a skutkami milosrdenstva stali skrytým kvasom dejín.
Pri úsilí o premenu sveta a života v očakávaní konečného videnia Božej tváre východné mníšstvo osobitne oceňuje obrátenie, zrieknutie sa seba a skrúšenosť srdca, úsilie o hezychiu čiže vnútorný pokoj a neustálu modlitbu, pôst a bdenie, duchovný boj a mlčanie, veľkonočnú radosť z Pánovej prítomnosti a z očakávania jeho posledného príchodu, obetovanie seba i svojho majetku, prežívané v kláštornom spoločenstve alebo v samote pustovne.11
Aj na Západe sa už od prvých storočí jestvovania Cirkvi praktizoval mníšsky život a vznikali tu jeho veľmi rôznorodé formy, ktoré patrili do cenobitskej ako aj eremitskej tradície. Západné mníšstvo vo svojej súčasnej forme, inšpirované sv. Benediktom, je dedičstvom veľkého zástupu mužov a žien, ktorí zanechali svet, hľadali Boha a odovzdali sa mu, lebo "nič si necenili viac ako Kristovu lásku".12 Aj dnešní mnísi sa snažia harmonicky spojiť vnútorný život s prácou evanjeliovým úsilím o zmenu mravov, poslušnosťou a vytrvalosťou, horlivým uvažovaním nad Božím slovom (lectio divina), slávením liturgie a modlitbou. Kláštory vždy boli a naďalej sú v srdci Cirkvi i sveta výrečným znakom komúnie, pohostinným domom pre tých, čo hľadajú Boha a duchovné veci; sú školou viery a skutočnými strediskami vzdelania, dialógu a kultúry, ktoré slúžia budovaniu cirkevného života i pozemskej spoločnosti.
Stav panien zasvätených Bohu, pustovníci, vdovy
7. Radosťou a nádejou nás napĺňa skutočnosť, že znovu rozkvitá starobylý stav Bohu zasvätených panien, ktorého jestvovanie sa v kresťanských spoločenstvách datuje od čias apoštolov.13 Panny, zasvätené prostredníctvom biskupa, spájajú sa osobitným putom s miestnou cirkvou, ktorej obetavo slúžia, hoci zostávajú vo svete. Keď žijú samy alebo spolu s inými, sú osobitným eschatologickým obrazom nebeskej nevesty a budúceho života, v ktorom bude Cirkev definitívne prežívať plnosť lásky ku Kristovi - ženíchovi.
Pustovníci a pustovníčky, či patria do starých rádov, alebo do nových inštitútov, alebo podliehajú bezprostredne biskupovi, vnútorným a vonkajším odlúčením sa od sveta svedčia o pominuteľnosti prítomného času a pôstom a pokáním dokazujú, že človek nežije len z chleba, ale z Božieho slova (porov. Mt 4,4). Takýto "život na púšti" je výzvou pre blížnych a pre celé cirkevné spoločenstvo, aby nikdy nestrácala z očí najvyššie povolanie, ktoré spočíva v neustálom spojení s Pánom.
V ostatnom čase sa znovu uviedlo do života zasvätenie vdov,14 známe od apoštolských čias (porov. 1Tim 5,5; 1Kor 7,8), ako aj zasvätenie vdovcov. Keď tieto osoby skladajú večný sľub čistoty, prežívanej ako znamenie Božieho kráľovstva, zasväcujú sa vo vlastnom životnom stave, aby sa tak venovali modlitbe a službe Cirkvi.
Inštitúty, ktoré sa úplne venujú kontemplácii
8. Mužské či ženské inštitúty, ktoré sa úplne venujú kontemplácii, sú slávou Cirkvi a prameňom nebeských milostí. Ich členovia svojím životom a poslaním nasledujú Krista, modliaceho sa na vrchu, vydávajú svedectvo o tom, že Boh riadi dejiny, a sú predzvesťou budúcej slávy.
Zotrvávajú v samote a mlčaní a počúvaním Božieho slova, slávením posvätnej liturgie, uskutočňovaním osobnej askézy, modlitbou, umŕtvovaním a spoločenstvom bratskej lásky celý svoj život a pôsobenie zameriavajú na kontempláciu o Bohu. Takto vydávajú cirkevnému spoločenstvu osobitné svedectvo lásky, akú má Cirkev k svojmu Pánovi a svojou obdivuhodnou apoštolskou plodnosťou prispievajú k rastu Božieho ľudu.15
Možno preto vyjadriť prianie, aby sa rôzne formy kontemplatívneho života čo najviac rozvíjali v mladých cirkvách na dôkaz, že sa v nich plne zakorenilo evanjelium, a to najmä v tých oblastiach sveta, kde sú viac rozšírené iné náboženstvá. Presvedčivejšie sa tým dokáže životná sila kresťanských tradícií askézy a mystiky a podporí sa tým aj medzináboženský dialóg.16
Rehoľné inštitúty, ktoré sa venujú apoštolátu
9. V ďalších storočiach sa na Západe rozvíjali mnohé iné formy rehoľného života, v ktorých sa nespočetné zástupy tých, čo sa zriekli sveta, zasvätili Bohu verejnou profesiou evanjeliových rád na základe určitej charizmy a v rámci trvalej formy spoločného života,17 túžiac rôznymi spôsobmi splniť službu apoštolátu pre dobro Božieho ľudu. Boli to mnohé rodiny regulárnych kanonikov, žobravých rádov, regulárnych klerikov a mužských i ženských rehoľných kongregácií vo všeobecnosti, ktoré sa venovali apoštolskej a misijnej činnosti, ako aj mnohorakým dielam kresťanskej lásky.
V tomto skvelom a rôznorodom svedectve sa odzrkadľujú mnohoraké dary, ktoré Boh udelil zakladateľom a zakladateľkám; títo sa otvorili pôsobeniu Svätého Ducha, dokázali čítať "znamenia čias" a inšpirovaným spôsobom odpovedať na stále nové potreby. Veľa ľudí išlo v ich stopách, aby v svojom živote slovom i činom uskutočňovali evanjelium, a aj v svojej dobe dokazovali živú prítomnosť Ježiša - najdokonalejšieho zasväteného a apoštola Boha Otca. Rehoľníci a rehoľníčky každej doby majú naďalej nachádzať svoj obraz v Kristovi, modlitbou si udržiavať hlboké spojenie s ním (porov. Flp 2,5-11), aby celý ich život bol naplnený apoštolským duchom a celá ich apoštolská činnosť preniknutá kontempláciou.18
Sekulárne inštitúty
10. Svätý Duch, obdivuhodný tvorca najrôznejších chariziem, vzbudil v našej dobe nové formy zasväteného života, akoby chcel podľa svojho prozreteľnostného zámeru odpovedať na nové potreby, s ktorými sa dnes Cirkev pri plnení svojho poslania vo svete stretá.
Myslíme tu predovšetkým na sekulárne inštitúty, členovia ktorých chcú prežívať svoje zasvätenie sa Bohu vo svete zachovávaním evanjeliových rád v kontexte časných štruktúr, aby tak boli kvasom múdrosti a svedkami milosti vo vnútri kultúrneho, hospodárskeho a politického života. Syntézou sekularity a zasvätenia, ktorá je ich špecifickou črtou, chcú spoločnosť napĺňať novými energiami Kristovho kráľovstva, usilovať sa o premenu sveta zvnútra silou blahoslavenstiev. Hoci svojou úplnou patričnosťou Bohu sa plne venujú jeho službe, svojou činnosťou v podmienkach bežného života vo svete vplyvom Svätého Ducha prispievajú oživovaniu rôznych foriem svetských skutočností evanjeliovým duchom. Takto sekulárne inštitúty, každý podľa svojho charakteru, zabezpečujú Cirkvi účinnú prítomnosť v spoločnosti.19
Dôležitú úlohu zohrávajú aj klerické sekulárne inštitúty, v ktorých sa kňazi, patriaci do diecézneho prezbytéria, medzi nimi aj tí, ktorí sú oficiálne inkardinovaní do inštitútu, osobitným spôsobom odovzdávajú Kristovi praktizovaním evanjeliových rád v súlade s ich vlastnou charizmou. Duchovné bohatstvo inštitútu, do ktorého patria, pomáha im intenzívne prežívať špecifickú kňazskú duchovnosť, aby tak mohli byť medzi spolubratmi kvasom spolupatričnosti a apoštolskej horlivosti.
Spoločnosti apoštolského života
11. Osobitnú zmienku si zasluhujú aj mužské i ženské spoločnosti apoštolského života, alebo spoločného života, ktoré vlastným štýlom realizujú určitý apoštolský alebo misijný cieľ. V mnohých z nich sa členovia Cirkvou oficiálne uznanými sľubmi výslovne zaväzujú zachovávať evanjeliové rady. Ale aj v takýchto prípadoch osobitný charakter ich zasvätenia ich odlišuje od rehoľných aj sekulárnych inštitútov. Treba chrániť a posilňovať túto špecifickú formu života, ktorá v priebehu ostatných storočí priniesla hojné ovocie svätosti a apoštolátu, najmä na poli charitatívnej činnosti a misijného šírenia evanjelia.20
Nové formy zasväteného života
12. Neustála mladosť Cirkvi sa dnes prejavuje aj takto: v ostatných desaťročiach, po Druhom vatikánskom koncile, objavili sa nové alebo obnovené formy zasväteného života. V mnohých prípadoch sú to inštitúty podobné tým, čo už jestvujú, ale vznikli pod vplyvom nových duchovných a apoštolských podnetov. Ich vitalitu musí potvrdiť cirkevná autorita, ktorá má zodpovedne preskúmať autentickosť cieľov, inšpirujúcich ich činnosť, a zároveň zamedziť nadmerné množenie sa inštitúcií podobného charakteru, aby sa vyhlo riziku škodlivého delenia sa na príliš malé skupiny. V iných prípadoch máme do činenia s originálnou skúsenosťou, ktorá hľadá svoju totožnosť v Cirkvi a čaká na oficiálne uznanie zo strany Apoštolského stolca, lebo len jemu patrí právo konečného posúdenia.21
Tieto nové formy zasväteného života, ktoré vznikajú popri dávno známych podobách, svedčia o tom, že úplné odovzdanie sa Kristovi, ideál apoštolského spoločenstva, ako aj charizmy zakladateľov si plne zachovávajú svoju príťažlivosť aj v dnešnej generácii; tieto formy sú aj znakom komplementárnosti darov Svätého Ducha.
Keď však Svätý Duch vnuká čosi nové, neprotirečí sám sebe. Dokazuje to skutočnosť, že nové formy zasväteného života nevytlačili predchádzajúce. V ich mnohotvárnej rôznorodosti sa zachovala hlboká jednota, lebo je len jedno povolanie, a to nasledovať Krista čistého, chudobného a poslušného v úsilí o dokonalú lásku. Toto povolanie, prítomné vo všetkých už jestvujúcich formách, sa požaduje aj v tých, ktoré vznikajú dnes.
Cieľ apoštolskej exhortácie
13. Touto exhortáciou, v ktorej je zhrnuté ovocie prác synody, chcem sa obrátiť na celú Cirkev, aby som odovzdal nielen zasväteným osobám, ale aj pastierom a veriacim výsledok tohto inšpirujúceho stretnutia, nad priebehom ktorého bdel Svätý Duch, vylievajúc svoje dary pravdy a lásky.
Roky obnovy boli pre zasvätený život, podobne ako pre iné formy života v Cirkvi, citlivým a neľahkým obdobím. Bol to čas plný nádeje, bohatý na novátorské pokusy a návrhy, ktoré mali oživiť praktizovanie evanjeliových rád. Ale toto obdobie bolo poznačené aj napätiami a ťažkosťami, takže aj veľmi obetavé iniciatívy nie vždy prinášali pozitívne výsledky.
Ťažkosti však nemajú znechucovať. Treba v nich skôr vyvinúť nové úsilie, lebo Cirkev potrebuje duchovné a apoštolské prispenie obnoveného zasväteného života, plného čerstvých síl. V tejto posynodálnej exhortácii chcem sa obrátiť na všetky rehoľné spoločenstvá a zasvätené osoby v tom istom duchu, aký prenikal list, ktorý koncil v Jeruzaleme adresoval kresťanom v Antiochii; živím pritom v sebe nádej, že aj ona bude dnes prijatá takým istým spôsobom: "Keď ho prečítali, radovali sa z tejto útechy" (Sk 15,31). Ba čo viac - dúfam aj v to, že sa mi podarí rozhojniť radosť celého Božieho ľudu; keď totiž lepšie spozná zasvätený život, bude môcť vedomejšie ďakovať Všemohúcemu za tento veľký dar.
V postoji srdečnej otvorenosti voči synodálnym otcom pozorne som sa započúval do ich cenných príspevkov počas intenzívnych prác zasadaní, na ktorých som sa neustále zúčastňoval. Zároveň som dbal aj o to, aby som celému Božiemu ľudu predložil systematickú katechézu o zasvätenom živote v Cirkvi. Poukázal som v nej na učenie, obsiahnuté v textoch Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý sa stal výrazným styčným bodom pre ďalší rozvoj učenia, ako aj pre synodálnu reflexiu počas jej niekoľkotýždňového intenzívneho pracovného vypätia.22
V nádeji, že deti Cirkvi, a najmä zasvätené osoby, rady prijmú aj túto exhortáciu, chcem vyjadriť prianie, aby táto reflexia pokračovala v stále hlbšom pochopení veľkého daru zasväteného života v trojitom rozmere zasvätenia, spoločenstva a poslania a aby zasvätené osoby, zotrvávajúce v plnej jednote s Cirkvou a jej učiteľským úradom, viedla k hľadaniu nových duchovných a apoštolských odpovedí na vznikajúce potreby.

I. kapitola
CONFESSIO TRINITATIS
Kristologicko-trinitárne pramene zasväteného života
Obraz premeneného Krista
14. Evanjeliové základy zasväteného života treba hľadať v osobitnom vzťahu, aký si Ježiš počas svojho pozemského života vytvoril s niektorými zo svojich učeníkov, keď ich vyzval, aby Božie kráľovstvo nielen prijali do svojho života, ale aby svoju existenciu odovzdali službe tejto veci tak, že všetko zanechajú a budú verne nasledovať jeho spôsob života.
Človek je schopný takejto existencie "podľa Kristovho vzoru", ku ktorej bolo v dejinách pozvaných veľa pokrstených, len na základe špeciálneho povolania a osobitného daru Svätého Ducha. V ňom totiž krstné zasvätenie dostáva formu radikálnej odpovede, spočívajúcej v nasledovaní Krista prijatím evanjeliových rád, medzi ktorými prvou a najpodstatnejšou je sľubovaná čistota pre Božie kráľovstvo.23 A tak toto osobitné "nasledovanie Krista", na počiatku ktorého je vždy iniciatíva Otca, má svoj podstatný kristologický a pneumatologický rozmer, čím vyjadruje neobyčajne živý trojičný charakter kresťanského života, keď istým spôsobom anticipuje jeho eschatologickú realizáciu, ku ktorej smeruje celá Cirkev.24
V evanjeliu nachádzame veľa slov a činov Ježiša Krista, ktoré vrhajú svetlo na zmysel tohto osobitného povolania. Aby sme však v celkovom pohľade na neho zachytili jeho podstatné rysy, veľkou pomocou bude zahľadieť sa predovšetkým do žiarivej Kristovej tváre v tajomstve premenenia. Na tento "obraz" sa odvoláva celá starobylá duchovná tradícia, ktorá spája kontemplatívny život s Ježišovou modlitbou "na vrchu".25 Istým spôsobom možno na ňu vzťahovať aj "činné" rozmery zasväteného života, lebo premenenie nie je len zjavením Kristovej slávy, ale aj prípravou na nesenie jeho kríža. Zahŕňa "výstup na vrch" a "zostup z vrchu": učeníci, ktorí sa mohli chvíľu tešiť z Učiteľovej blízkosti, obklopení jasom trojičného života a spoločenstva svätých, akoby prenesení za horizont večnosti, hneď sú znovu uvedení do každodennej skutočnosti, kde vidia "iba Ježiša" v ponížení ľudskej prirodzenosti a počujú výzvu, aby sa vrátili dolu a tam spolu s ním s námahou plnili Boží plán a odvážne vykročili na cestu kríža.
"Tam sa pred nimi premenil"
15. "O šesť dní vzal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo. Vtom sa zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním. Vtedy Peter povedal Ježišovi: «Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.» Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: «Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.» Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli. No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: «Vstaňte a nebojte sa!» A keď zdvihli oči, nevideli nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, Ježiš im prikázal: «Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych.» (Mt 17,1-9).
Udalosť premenenia znamená rozhodujúci moment v Ježišovom poslaní. Je ním zjavenie, ktoré upevňuje vieru v srdciach učeníkov, pripravuje ich na drámu kríža a predpovedá slávu zmŕtvychvstania. Toto tajomstvo sa stále nanovo prežíva v Cirkvi - v Božom ľude, ktorý smeruje k eschatologickému stretnutiu so svojím Pánom. Ako traja vybraní apoštoli, aj Cirkev kontempluje o premenenej Kristovej tvári, aby sa posilnila vo viere, ktorú nestratí ani pred jeho znetvorenou tvárou na kríži. V jednom i druhom prípade je nevestou Cirkev, ktorá stojí pred ženíchom, má účasť na jeho tajomstve, obklopenom jeho svetlom.
Toto svetlo preniká ku všetkým deťom Cirkvi, ktoré sú rovnako povolané ísť za Kristom a jemu zveriť konečný zmysel svojho života, aby tak s apoštolom mohli povedať s apoštolom: "Veď pre mňa žiť je Kristus" (Flp 1,21). Predsa však tí, čo sú povolaní na zasvätený život, osobitným spôsobom prežívajú svetlo, vychádzajúce z vteleného Slova. Zachovávanie evanjeliových rád ich totiž pre spoločenstvo bratov a pre svet robí znakom a proroctvom; Petrove, plné úžasu slová: "Pane, dobre je nám tu" (Mt 17, 4) zaiste nachádzajú v nich zvláštnu ozvenu. Poukazujú na kristocentrické zameranie celého kresťanského života, ale mimoriadne výrečným spôsobom vyjadrujú úplné a bezvýhradné odovzdanie sa, ktoré je vnútorným dynamizmom povolania na zasvätený život: ako dobre je byť s tebou, tebe sa odovzdať, sústrediť celý svoj život výlučne na teba! Kto totiž dostal milosť tohto osobitného spoločenstva lásky s Kristom, cíti sa akoby unesený jej žiarou: On je "najkrajší z ľudských synov" (Ź 45[44]) - je neporovnateľný.
"Toto je môj milovaný Syn; počúvajte ho!"
16. V okamihu vytrženia učeníci počuli Otcovu výzvu počúvať Krista, bezo zvyšku mu dôverovať a urobiť ho stredom svojho života. Slovo zhora dáva novú hĺbku výzve, s ktorou sa na nich obrátil sám Ježiš na začiatku svojho verejného účinkovania; keď chcel, aby šli za ním, odtrhol ich od predchádzajúceho spôsobu života a prijal ich do svojej dôvernej blízkosti. Práve z tejto osobitnej milosti dôvernosti s Kristom vyplýva pre zasvätený život možnosť i potreba úplného sebadarovania zachovávaním evanjeliových rád, ktoré nie sú natoľko zrieknutím sa, ako skôr špecifickou formou prijatia Kristovho tajomstva, prežívanou vo vnútri Cirkvi.
V jednote kresťanského života sú totiž jednotlivé povolania ako lúče jediného svetla Ježiša Krista, "ktorým žiari tvár Cirkvi".26 Laici vzhľadom na sekulárnu povahu svojho povolania odzrkadľujú tajomstvo vteleného Slova predovšetkým ako tajomstvo toho, ktorý je alfou a omegou sveta, základom a mierou hodnotenia všetkých stvorených vecí. ďalej tí, čo prijali vysviacku, sú živými obrazmi Krista hlavy a pastiera, ktorý vedie svoj ľud, putujúci časnými skutočnosťami, medzi "už" a "ešte nie", v očakávaní na jeho príchod v sláve. Zasvätenému životu je zverená úloha ukazovať na vteleného Božieho Syna ako na eschatologický cieľ, ku ktorému všetko smeruje, jas, pred ktorým každé iné svetlo bledne, nekonečnú krásu, ktorá je sama schopná uspokojiť všetky túžby ľudského srdca. A tak zasvätený život nespočíva len v nasledovaní Krista celým srdcom, v láske k nemu, ktorá je väčšia ako k otcovi a matke, synovi či dcére (porov. Mt 10,37), lebo to sa vyžaduje od každého učeníka; spočíva v prežívaní a vyjadrovaní svojho zasvätenia odovzdaním celej svojej existencie Kristovi, ktorým sa mu pripodobňujeme, a totálnym úsilím, ktoré je v miere dosiahnuteľnej v čase a v súlade s rôznymi charizmami predzvesťou eschatologickej dokonalosti.
Zachovávaním evanjeliových rád totiž zasvätená osoba nielenže robí Krista zmyslom svojho života, ale nakoľko je to možné, usiluje sa aj na sebe znovu sprítomniť "spôsob života, na ktorý sa podujal Boží Syn, keď prišiel na svet".27 Keď zachováva panenstvo, prijíma do svojho srdca Kristovu panenskú lásku a vyznáva ho pred svetom ako jednorodeného Syna, ktorý je jedno s Otcom (porov. Jn 10,30; 14,11); keď nasleduje jeho chudobu, vyznáva Syna, ktorý všetko dostáva od Otca a s láskou mu všetko odovzdáva (porov. Jn 17,7.10); keď obetuje vlastnú slobodu, vstupuje do tajomstva Kristovej synovskej poslušnosti, vyznáva ho ako nekonečne milovaného a milujúceho, ako toho, ktorý má záľubu len v Otcovej vôli (porov. Jn 4,34), lebo je s ním dokonale zjednotený a vo všetkom od neho závisí.
Takýmto "pripodobňujúcim sa" stotožnením s tajomstvom Krista zasvätený život osobitným spôsobom uskutočňuje ono "confessio Trinitatis", ktoré je charakteristickou črtou celého kresťanského života: vyjadruje uznanie a obdiv vznešenej krásy Boha Otca, Syna i Svätého Ducha a s radosťou svedčí o jeho láskavej blahovôli ku každej ľudskej bytosti.

I. NA CHVÁLU NAJSVÄTEJŠEJ TROJICE
A Patre ad Patrem: Božia iniciatíva
17. Kontemplácia o sláve Pána Ježiša v obraze premenenia zjavuje zasväteným predovšetkým Otca, stvoriteľa a darcu každého dobra, ktorý silou osobitnej lásky priťahuje k sebe svoje stvorenie (porov. Jn 6,44), aby mu zveril špeciálne poslanie. "Toto je môj milovaný syn; počúvajte ho!" (Mt 17,5). Keď povolaná osoba ide za touto výzvou s vnútorným nadšením, zveruje sa láske Boha, ktorý ju pozýva do svojej výlučnej služby, celkom sa zasväcuje jemu a jeho plánu spásy (porov. 1Kor 7,32-34).
V tomto je zmysel povolania na zasvätený život: je výlučne iniciatívou Boha (porov. Jn 15,16), ktorý očakáva od tých, ktorých si vybral, odpoveď v podobe úplného a výlučného odovzdania sa mu.28 Skúsenosť tejto nezištnej Božej lásky je taká hlboká a silná, že človek sa cíti zaviazaný odpovedať na ňu bezvýhradným zasvätením svojho života, obetovaním všetkého - prítomnosti i budúcnosti - do jeho rúk. Práve tak možno pochopiť totožnosť zasvätenej osoby, keď si ako východisko so sv. Tomášom vezmeme totálny charakter obety, porovnateľnej s pravou obetou celopalu.29
Per Filium: v Kristových šľapajach
18. Syn - cesta k Otcovi (porov. Jn 14,6) - vyzýva všetkých tých, ktorých mu dal Otec (porov. Jn 17,9), aby šli za ním, a tak dali svojmu životu smer. Od niektorých však - práve od zasvätených osôb - očakáva úplnú angažovanosť, to znamená, že sa všetkého zrieknu (porov. Mt 19,27), aby mohli s ním ostať v dôvernej blízkosti30 a ísť za ním, kamkoľvek pôjde (porov. Zjv 14,4).
V pohľade na Ježiša (porov. Mk 10,21), ktorý je "obrazom neviditeľného Boha" (Kol 1,15), odbleskom Otcovej slávy (porov. Hebr 1,3), hlbšie pochopíme večnú a nekonečnú lásku, ktorá sa dotýka koreňov bytia.31 Človek, ktorý sa ňou nechá obklopiť, musí všetko zanechať a ísť za ňou (porov. Mk 1,16-20; 2,14; 10,21.28). Tak ako Pavol všetko ostatné pokladá "za stratu pre vznešenosť poznania Ježiša Krista" a neváha hlásať, že v porovnaní s ním všetko ostatné považuje za odpadky, "aby získal Krista" (porov. Flp 3,8). Túži sa s ním stotožniť prijatím jeho ašpirácií a spôsobu života. Toto zanechanie všetkého a nasledovanie Krista (porov. Lk 18,28) je vlastným programom všetkých povolaných ktorejkoľvek doby.
Evanjeliové rady, ktorými Kristus pozýva niektorých, aby s ním mali účasť na skúsenosti panenstva, chudoby a poslušnosti, vyžadujú od toho, kto ich prijíma, rozhodnú vôľu úplne sa mu pripodobniť. Keď zasvätení "žijú v poslušnosti, nič nevlastnia a zachovávajú čistotu",32 vyznávajú, že Kristus je pravzor, v ktorom každá cnosť dosahuje dokonalosť. Jeho spôsob života v čistote, chudobe a poslušnosti sa totiž javí ako najradikálnejšia forma, akou možno tu na zemi žiť evanjelium, dá sa povedať božská forma, lebo ju prijal on sám, Bohočlovek, ako vyjadrenie puta, ktoré spája jednorodeného Syna s Otcom a Svätým Duchom. Z tohto dôvodu kresťanská tradícia vždy tvrdila, že zasvätený život stojí objektívne vyššie.
Nemožno popierať ani to, že praktizovanie evanjeliových rád je formou mimoriadne hlbokej a plodnej účasti na Kristovom poslaní podľa vzoru Márie z Nazareta, jeho prvej učeníčky, ktorá sa dala do služby Božiemu plánu úplným sebadarovaním. Počiatkom každého poslania je práve postoj, ktorý Mária vyjadrila vo chvíli zvestovania: "Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova" (Lk 1,38).
In Spiritu: zasvätení prostredníctvom Svätého Ducha
19. "Zahalil ich jasný oblak" (Mt 17,5). Podľa jednej z významných duchovných interpretácií premenenia tento oblak je obrazom Svätého Ducha.33
Podobne ako celá kresťanská existencia, aj povolanie na zasvätený život je hlboko spojené s pôsobením Svätého Ducha. To on spôsobuje, že v priebehu tisícročí stále noví ľudia odhaľujú uchvacujúcu krásu tejto ťažkej cesty. Jeho pôsobením do istej miery prežívajú skúsenosť proroka Jeremiáša: "Zvádzal si ma, Pane, nuž dal som sa zviesť" (20,7). To Duch prebúdza túžbu po úplnej odpovedi; to on zväčšuje túto túžbu a vedie človeka k pozitívnej odpovedi a neskôr mu pomáha verne ju uskutočňovať; on sám formuje duše povolaných, pripodobňuje ich Kristovi čistému, chudobnému a poslušnému a podnecuje ich vziať na seba jeho poslanie. Keď kráčajú pod vedením Ducha cestou neustáleho očisťovania sa, stávajú sa postupne ľuďmi utvorenými podľa Kristovho vzoru a historickým pokračovaním osobitnej prítomnosti zmŕtvychvstalého Pána.
Cirkevní otcovia s prenikavou intuíciou označili túto duchovnú cestu za filokaliu, čo znamená záľubu v Božej kráse, ktorá je vyžarovaním Božej dobroty. Človek, ktorého sila Svätého Ducha vedie postupne k plnej podobnosti s Kristom, nosí v sebe odblesk tohto neprístupného svetla a na svojej pozemskej púti smeruje k nevyčerpateľnému prameňu svetla. Takto sa zasvätený život stáva zvlášť hlbokým znakom Cirkvi-nevesty, ktorú Duch vedie, aby v sebe sformovala črty ženícha a stala si pred neho "slávna, na ktorej niet škvrny ani vrásky, ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená" (Ef 5,27).
ďalej ten istý Duch, ktorý ani najmenej nechce, aby ľudia, ktorých povolal Otec boli odlúčení od dejín ľudstva, káže im slúžiť bratom podľa ich vlastného spôsobu života a vedie ich k plneniu osobitných úloh, prispôsobených potrebám Cirkvi a sveta v súlade s charizmami jednotlivých inštitútov. Práve odtiaľ pochádzajú rôzne formy zasväteného života, vďaka ktorým je Cirkev stále "vystrojená rozličnými darmi svojich detí, javí sa ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha" (porov. Zjv 21,2)34 a bohatá na všetky prostriedky, ktoré si vyžaduje jej poslanie vo svete.
Evanjeliové rady, dar Najsvätejšej Trojice
20. Evanjeliové rady sú teda predovšetkým darom Najsvätejšej Trojice. Zasvätený život je ohlasovaním toho, čo koná Otec prostredníctvom Syna vo Svätom Duchu svojou láskou, dobrotou a krásou. Rehoľný stav totiž "osobitným spôsobom dáva najavo povznesenosť Božieho kráľovstva nad všetko pozemské a jeho zvrchované požiadavky; je pre všetkých ľudí aj dôkazom neobyčajnej veľkosti moci Krista Kráľa a nekonečnej sily Svätého Ducha, ktorý podivne účinkuje v Cirkvi".35
Prvou úlohou zasväteného života je poukazovať na veľké diela, ktoré Boh koná v krehkej ľudskej prirodzenosti povolaných. Viac než slovami zasvätené osoby vydávajú svedectvo o týchto veľkých dielach výrečným jazykom premenenej existencie. Na údiv ľudí odpovedajú ohlasovaním zázrakov milostí, aké Boh koná v tých, ktorých miluje. Ak sa zasvätená osoba nechá viesť Duchom k výšinám dokonalosti, môže k Bohu volať: "Pozerám sa na krásu tvojej milosti, obdivujem jej jas a jej svetlo sa vo mne odráža. Nesmierne sa divím, keď myslím na seba. Vidím, čím som bol a čím som sa stal. Aký zázrak! Hľa, stojím plný úcty voči sebe samému, úcty a bázne, akoby som bol pred tebou samým. Som taký nesmelý, že ani neviem, čo robiť, kde si sadnúť, kam sa vybrať, kde dovoliť spočinúť údom svojho tela, ktoré patrí tebe, na aké činy a diela ich využiť, veď sú predsa Božie".36 A tak sa zasvätený život stáva jednou z viditeľných stôp, ktoré Svätá Trojica zanecháva v dejinách, aby v ľuďoch vzbudila úžas nad krásou Boha a túžbu po ňom.
Odblesk trojičného života v evanjeliových radách
21. Súvis medzi evanjeliovými radami a svätou i posväcujúcou Trojicou odhaľuje ich najhlbší zmysel. Ony sú totiž vyjadrením lásky, ktorou Syn obdarúva Otca v jednote Svätého Ducha. Keď ich zasvätená osoba praktizuje, zvlášť hlboko prežíva trojičný a kristologický charakter celého kresťanského života.
Čistota slobodných pre Božie kráľovstvo ako prejav odovzdania sa Bohu s nerozdeleným srdcom (porov. 1Kor 7,32-34) je odbleskom nekonečnej lásky, ktorá spája tri božské osoby v tajomnej hĺbke trojičného života; lásky, ktorej vtelené Slovo vydalo svedectvo až po obetu vlastného života; lásky, ktorá "je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali" (Rim 5,5), a ten nás podnecuje, aby sme na ňu odpovedali totálnou láskou k Bohu a bratom.
Chudoba vyznáva, že Boh je jediným pravým bohatstvom človeka. Ak sa prežíva podľa Kristovho príkladu, ktorý "hoci bol bohatý, stal sa... chudobný" (2Kor 8,9), vyjadruje úplné sebadarovanie, aké sa uskutočňuje medzi troma božskými osobami. Tento dar sa vylieva na stvorenie a v plnosti sa prejavuje vo vtelenom Slove a v jeho vykupiteľskej smrti.
Poslušnosť, uživotňovaná podľa vzoru Krista, pre ktorého bolo plniť Božiu vôľu pokrmom duše (porov. Jn 4,34), zjavuje oslobodzujúcu krásu synovskej, nie otrockej závislosti, obohatenej pocitom zodpovednosti a preniknutej vzájomnou dôverou: táto dôvera je časným odbleskom harmónie lásky, vlastnej trom božským osobám.
Zasvätený život je teda povolaný, aby neustále rozhojňoval dar evanjeliových rád stále silnejšou a opravdivejšou láskou, prežívanou v trojičnom rozmere: láskou ku Kristovi, ktorá pozýva k dôvernému priateľstvu s ním; láskou k Svätému Duchu, ktorá uspôsobuje duše na prijatie jeho vnuknutí; láskou k Otcovi - najhlbšiemu zdroju a najvyššiemu cieľu zasväteného života.37 Takto sa stane vyznaním a znakom Najsvätejšej Trojice, ktorej tajomstvo je pre Cirkev vzorom a prameňom všetkých foriem kresťanského života.
Aj bratské spolunažívanie, pomocou ktorého sa zasvätené osoby usilujú žiť v Kristovi ako "jedno srdce a jedna duša" (porov. Sk 4,32), stáva sa výrečným vyznaním trojičnej viery. Vyznáva Otca, ktorý túži spojiť všetkých ľudí do jednej rodiny; vyznáva vteleného Syna, ktorý zhromažďuje vykúpených v jednote, ukazujúc im cestu svojím príkladom, modlitbou, slovami a nadovšetko svojou smrťou, lebo práve ona je prameňom zmierenia pre rozdelené a rozptýlené ľudstvo; vyznáva Svätého Ducha ako princíp jednoty v Cirkvi, v ktorej neustále umožňuje jestvovanie duchovných rodín a bratských spoločenstiev.
Zasvätení ako Kristus pre Božie kráľovstvo
22. Pôsobením Svätého Ducha zasvätený život "vernejšie nasleduje a trvalo sprítomňuje v Cirkvi spôsob života",38 na ktorý sa podujal Ježiš, najdokonalejší zasvätený a misionár Otca v jeho kráľovstve, a ktorý predložil aj učeníkom, ktorí šli za ním (porov. Mt 4,18-22; Mk 1,16-20; Lk 5,10-11; Jn 15,16). Vo svetle Ježišovho zasvätenia možno objaviť Otcovu iniciatívu ako prameň každej svätosti, prvú príčinu zasväteného života. Sám Ježiš je totiž tým, ktorého "Boh pomazal... Duchom Svätým a mocou" (Sk 10,38) a "Otec posvätil a poslal na svet" (Jn 10,36). Keď Syn prijíma posvätenie od Otca, sám sa mu zasväcuje pre dobro ľudstva (porov. Jn 17,19): jeho život v panenstve, poslušnosti a chudobe vyjadruje úplnú synovskú vernosť Otcovmu plánu (porov. Jn 10,30; 14,11). Jeho dokonalá obeta dáva rozmer zasvätenia všetkým udalostiam jeho pozemského života.
Ježiš je dokonale poslušný - zostúpil z neba nie preto, aby plnil svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ho poslal (porov. Jn 6,38; Hebr 10,5.7). Celý svoj spôsob života a práce kladie do Otcových rúk (porov. Lk 2,49). So synovskou poslušnosťou prijíma podobu sluhu: " ...zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu,(...) stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži" (Flp 2,7-8). Kristus v takomto postoji závislosti od Otca - i keď potvrdzuje dôstojnosť a svätosť manželského života a vystupuje na jeho obranu, predsa sám berie na seba panenský spôsob života, a tak zjavuje vznešenú hodnotu a tajomnú duchovnú plodnosť panenstva. Výrazom jeho úplnej vernosti Otcovmu plánu je aj odpútanie sa od pozemských dobier: "...hoci bol bohatý, stal sa pre vás chudobným, aby ste sa vy jeho chudobou obohatili" (2Kor 8,9). Hĺbku jeho chudoby možno vidieť v jeho dokonalom obetovaní Otcovi všetkého, čo vlastní.
Zasvätený život je naozaj živou spomienkou na život a pôsobenie Ježiša ako vteleného Slova v jeho vzťahu k Otcovi a bratom. Je živou tradíciou života a posolstva Spasiteľa.

II. MEDZI VEĽKOU NOCOU A PLNOSŤOU ČIAS
Od Tábora po Kalváriu
23. Oslňujúci jas premenenia je prípravou na dramatickú, ale nie menej slávnu udalosť na Kalvárii. Peter, Jakub a Ján kontemplujú o Pánu Ježišovi spolu s Mojžišom a Eliášom, s ktorými sa Ježiš, podľa evanjelistu Lukáša, zhovára o "svojom odchode, ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme" (porov. 9,31). Oči apoštolov sa teda upierajú na Ježiša, ktorý myslí na kríž (porov. Lk 9,43-45). Na kríži sa najdokonalejším spôsobom vyjadruje jeho panenská láska k Otcovi a ku všetkým ľuďom; jeho chudoba sa tu stáva úplným zrieknutím a jeho poslušnosť darovaním vlastného života.
Učeníci sú pozvaní kontemplovať o Ježišovi, povýšenom na kríži, z ktorého "Slovo zrodené z mlčania"39 svojím mlčaním a osamotením prorocky ohlasuje absolútnu transcendenciu Boha vzhľadom na všetky stvorené dobrá, vlastným telom premáha náš hriech a priťahuje k sebe všetkých ľudí, lebo každému daruje nový život zmŕtvychvstania (porov. Jn 12,32; 19,34.37). Kontemplovanie o ukrižovanom Kristovi je prameňom inšpirácie pre všetky povolania; v nej majú počiatok - povedľa základného daru Ducha - všetky dary, najmä dar zasväteného života.
Po Márii, Ježišovej matke, dostal tento dar Ján, milovaný Ježišov učeník, svedok, ktorý spolu s Máriou stál pod krížom (porov. Jn 19,26-27). Jeho voľba úplného zasvätenia sa je ovocím Božej lásky, ktorá ho obklopuje, udržuje a napĺňa mu srdce. Ján je povedľa Márie jedným z prvých spomedzi mnohých mužov a žien, ktorí od začiatku až do konca dejín Cirkvi, podnecovaní Božou láskou, cítia sa povolaní kráčať za Baránkom, obetovaným, ale žijúcim, kamkoľvek pôjde (porov. Zjv 14,1-5).40
Veľkonočný rozmer zasväteného života
24. V rôznych formách života, ktoré Svätý Duch podnietil v priebehu dejín, zasvätená osoba skusuje pravdu o Bohu ako láske a táto skúsenosť je tým bezprostrednejšia a hlbšia, čím viac túži zotrvať pod Kristovým krížom. Ten, ktorý sa v okamihu smrti javí ľudským očiam zohyzdený a zbavený akejkoľvek krásy do takej miery, že tí, ktorí naňho hľadia, zakrývajú si tvár (porov. Iz 53,2-3), práve na kríži zjavuje v plnosti krásu a silu Božej lásky. Sv. Augustín ho ospevuje slovami: "Krásny je Boh, Slovo u Boha... Krásne je v nebi, krásne je na zemi. Krásne je v lone i v náručí rodičov, krásne v zázrakoch i v utrpeniach. Krásne je pozývať k životu, ale aj neľakať sa smrti. Krásne je zanechať život, ale aj znovu ho začínať. Krásne je na kríži, v hrobe, v nebi. Vnímavo počúvajte tento spev a slabosť tela nech nezakrýva vašim očiam jas jeho krásy".41
Zasvätený život odzrkadľuje tento jas lásky, keď svojou vernosťou tajomstvu kríža vyznáva, že verí v lásku Otca, Syna i Svätého Ducha a ňou žije. Takto v Cirkvi pomáha oživovať vedomie, že kríž je prekypujúca Božia láska, ktorá sa rozlieva na tento svet, veľký znak spásonosnej prítomnosti Krista, najmä vo chvíľach ťažkostí a skúšok. Svedčí o tom neustále a s odvahou, hodnou hlbokého obdivu, veľmi veľa zasvätených osôb, ktoré žijú často v ťažkých situáciách, ba skusujú aj prenasledovania a mučeníctvo. Ich vernosť jedinej Láske sa dokazuje a utužuje v pokore skrytého života, v utrpení, ktoré prijímajú, aby na vlastnom tele doplnili, "čo chýba Kristovmu utrpeniu" (Kol 1,24), v tichej obete, v podriadení sa svätej Božej vôli, v pokojnej vernosti, keď už strácajú sily i autoritu. Vernosť Bohu je aj zdrojom obetavej služby bratom, ktorú zasvätené osoby konajú za cenu mnohých zriekaní neustálou prosebnou modlitbou za potreby bratov, nezištnou službou chudobným a chorým, vzájomnou pomocou v ťažkostiach, horlivou účasťou na starostiach a skúškach Cirkvi.
Svedkovia Krista vo svete
25. Vo veľkonočnom tajomstve má svoj počiatok aj misijnosť - rozmer, ktorý preniká celý život Cirkvi. V zasvätenom živote nachádza osobitné uskutočnenie. Totiž nezávisle od špecifických chariziem inštitútov, ktoré sa venujú misiám ad gentes alebo vyvíjajú apoštolskú činnosť v užšom slova zmysle, možno povedať, že misijnosť je vpísaná do samého srdca každej formy zasväteného života. V takej miere, v akej zasvätená osoba venuje svoj život výhradne Otcovi (porov. Lk 2,49; Jn 4,34), dá sa ovládať Kristovi (porov. Jn 15,16; Gal 1,15-16) a nechá sa oživovať Duchom (porov. Lk 24,49; Sk 1,8; 2,4), účinne spolupracuje na poslaní Pána Ježiša (porov. Jn 20, 21), čím mimoriadne hlbokým spôsobom napomáha obnovu sveta.
Prvé poslanie majú zasvätené osoby plniť voči sebe samým a robia to, keď otvárajú srdce pôsobeniu Kristovho Ducha. Ich svedectvo pomáha celej Cirkvi pripomínať si, že na prvé miesto má vždy klásť nezištnú službu Bohu, ktorú umožňuje Kristova milosť, udelená veriacim ako dar Svätého Ducha. Takto sa svetu ohlasuje posolstvo pokoja, ktorý prichádza od Otca, obetovania sa, o ktorom vydal svedectvo Syn, a radosti, ktorá je ovocím Svätého Ducha.
Zasvätené osoby sa stávajú misionármi predovšetkým neustálym prehlbovaním vedomia, že ich povolal a vyvolil Boh, a preto jemu majú podriadiť celý svoj život a obetovať všetko, čím sú a čo majú, oslobodzujúc sa od prekážok, ktoré by im nedovoľovali bez váhania odpovedať Bohu plnosťou lásky. Takto sa budú môcť stať skutočným znamením Krista vo svete. Aj ich štýl života má poukazovať na ideál, ktorý vyznávajú, keď sa snažia byť živým znamením Boha, ako aj výrečným ohlasovaním evanjelia, i keď často uskutočňovaným v mlčaní.
Vždy, ale najmä v súčasnej kultúre, často veľmi sekularizovanej, a predsa vnímavej na jazyk znakov, Cirkev sa má starať o to, aby sa jej prítomnosť stala viditeľnou v bežnom živote. Pritom má právo očakávať, že v značnej miere sa o to pričinia zasvätené osoby, ktoré sú povolané, aby v každej situácii vydávali svedectvo o svojej príslušnosti ku Kristovi.
Pretože oblečenie je znakom zasvätenia, chudoby a príslušnosti do určitej rehoľnej rodiny, spolu so synodálnymi otcami rehoľníkom a rehoľníčkam vrelo odporúčam, aby nosili svoje rúcho, vhodne prispôsobené okolnostiam miesta a času.42 Tam, kde je to z dôvodov apoštolátu nutné, môžu nosiť aj bežné oblečenie, ktoré zodpovedá ich dôstojnosti, ako aj predpisom vlastného inštitútu. Má však na ňom byť vhodný znak, ktorý poukazuje na ich zasvätenie.
Inštitúty, ktoré od svojho vzniku alebo na základe svojich stanov nemajú vlastné rúcho, majú dbať, aby oblečenie členov týchto inštitútov svojou jednoduchosťou a dôstojnosťou vyjadrovalo povahu ich povolania.43
Eschatologický rozmer zasväteného života
26. Pretože dnes sa problémy apoštolátu javia stále naliehavejšie a angažovanosť vo veciach tohto sveta pohlcuje stále viac pozornosti, je zvlášť vhodné pripomínať si eschatologickú povahu zasväteného života.
"Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce" (Mt 6,21): jediný poklad Božieho kráľovstva prebúdza túžbu i očakávanie, úsilie i svedectvo. Prvotná Cirkev mimoriadne intenzívne prežívala očakávanie Pánovho príchodu. Neprestala si však udržovať túto nádej ani v neskorších storočiach: neustále vyzývala veriacich, aby nestrácali z očú víziu spásy, ktorej zjavenie je už blízko, lebo "tvárnosť tohto sveta sa pomíňa" (1Kor 7,31; porov. 1Pt 1,3-6).44
Práve v tejto perspektíve možno lepšie pochopiť, v čom spočíva úloha eschatologického znaku zasväteného života. Jestvuje totiž nemenné učenie, ktoré predstavuje zasvätený život ako predzvesť budúceho kráľovstva. Druhý vatikánsky koncil pripomína toto učenie, keď tvrdí, že zasvätenie "je predzvestovateľom budúceho vzkriesenia a slávy nebeského kráľovstva".45 Je to predovšetkým zásluhou sľubu panenstva, v tradícii vždy chápaného ako predzvesť budúceho sveta, ktorý už dnes pôsobí a celého človeka premieňa.
Osoby, ktoré zasvätili svoj život Kristovi, musia žiť túžbe stretnúť sa s ním, aby s ním raz mohli byť navždy. Z toho pramení túžobné očakávanie a prianie "stratiť sa v ohni lásky, ktorý v nich planie, a nie je ním nik iný ako Svätý Duch"46 - očakávanie a túžba udržiavaná darmi, ktoré Boh udeľuje podľa svojej ľubovôle ľuďom, ktorí hľadajú to, čo je hore (porov. Kol 3,1).
Zasvätená osoba, zahľadená na svojho Pána, pamätá, že "tu nemáme trvalé mesto" (Hebr 13,14), "veď naša vlasť je v nebi" (Flp 3,20). Jedinou naozaj potrebnou vecou je hľadanie "Božieho kráľovstva a jeho spravodlivosti" (porov. Mt 6,33) a neustále vzývanie Kristovho príchodu.
Aktívne očakávanie: angažovanosť a bdenie
27. "Príď, Pane Ježišu!" (Zjv 22,20). Toto očakávanie vôbec neznamená nečinnosť: i keď je zamerané na budúce kráľovstvo, vyjadruje sa prácou a poslaním, aby sa toto kráľovstvo sprítomňovalo už teraz, obnovou v duchu blahoslavenstiev, ktorý je aj v časnej ľudskej spoločnosti schopný podnietiť účinné úsilie o spravodlivosť, pokoj, solidaritu a odpustenie.
Dejiny zasväteného života, ktorý stále prinášal hojné ovocie, určené aj pre svet, to mnohonásobne dokazujú. Zasvätené osoby sa svojimi charizmami stávajú znakom Svätého Ducha, ktorý ukazuje na novú budúcnosť, ožiarenú svetlom viery a kresťanskej nádeje. Eschatologické napätie prechádza do poslania, aby sa kráľovstvo šírilo už teraz. Prosba "Príď, Pane Ježišu!" sa spája s inou: "Príď kráľovstvo tvoje!" (porov. Mt 6,10).
Človek, ktorý bdie a očakáva splnenie Kristových prisľúbení, je schopný inšpirovať nádejou aj svojich bratov a sestry, často znechutených a pesimisticky hľadiacich do budúcnosti. Jeho nádej sa opiera o Božie prisľúbenie, obsiahnuté v zjavenom slove: ľudské dejiny smerujú k "novému nebu a novej zemi" (porov. Zjv 21,1), kde Boh "zotrie z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku, ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo" (Zjv 21,4).
Zasvätený život spočíva v službe tomuto konečnému zjaveniu sa Božej slávy, vďaka ktorému každé telo uzrie Božiu spásu (porov. Lk 3,6; Iz 40,5). Kresťanský Východ zdôrazňuje tento rozmer, keď mníchov považuje za Božích anjelov na zemi, ktorí ohlasujú obnovu sveta v Kristovi. Na Západe je mníšstvo pamiatkou a očakávaním: pamiatkou veľkých diel, ktoré vykonal Boh, očakávaním konečného naplnenia nádeje. Posolstvo mníšstva a kontemplatívneho života neustále pripomína, že prvenstvo Boha dáva ľudskej existencii plný zmysel a radosť, lebo človek bol stvorený pre Boha a je nespokojný, kým v ňom nespočinie.47
Panna Mária - vzor zasvätenia a nasledovania Krista
28. Mária je tá, ktorá od okamihu nepoškvrneného počatia najdokonalejšie odzrkadľuje Božiu krásu. "Celá krásna" - takýmto titulom ju vzýva Cirkev. "Zväzok s najsvätejšou Pannou Máriou, ktorý je pre každého veriaceho dôsledkom jeho zjednotenia s Kristom, sa ešte viac zvýrazňuje v živote zasvätených osôb.(...) Všetky inštitúty zasväteného života sú presvedčené, že prítomnosť Márie má základný význam tak pre duchovný život každej zasvätenej osoby, ako aj pre súdržnosť, jednotu a rozvoj celého spoločenstva".48
Mária je totiž vznešeným príkladom dokonalého zasvätenia, ktoré sa vyjadruje plnou príslušnosťou Bohu a úplným odovzdaním sa mu. Ona, vyvolená od Pána, ktorý sa rozhodol v nej uskutočniť tajomstvo vtelenia, všetkým zasväteným pripomína prvenstvo Božej iniciatívy. Zároveň Mária, ktorá dala súhlas Božiemu Slovu vtelenému v jej lone, sa javí ako vzor prijatia milosti zo strany človeka.
V rokoch skrytého života v Nazarete Panna Mária zotrvávala pri Kristovi spolu s Jozefom, bola pri svojom Synovi v rozhodujúcich momentoch jeho verejného života, a preto je učiteľkou bezvýhradnej vernosti a neúnavnej služby. V nej, v tomto "príbytku Svätého Ducha",49 nové stvorenie žiari plným jasom. Zasvätený život v nej nachádza vznešený vzor odovzdania sa Otcovi, jednoty so Synom a podriadenosti Svätému Duchu; uvedomuje si, že priľnutie ku Kristovi, k jeho "životu v chudobe a panenstve"50 znamená nasledovať aj Máriu.
Pre zasvätenú osobu je Mária osobitným spôsobom aj matkou. Ak totiž nové materstvo, ktoré Pán zveril Márii na Kalvárii, je darom pre všetkých kresťanov, má osobitnú hodnotu pre toho, kto úplne odovzdal svoj život Kristovi. "Hľa, tvoja matka!" (Jn 19,27): Ježišove slová, adresované učeníkovi, "ktorého miloval" (Jn 19,26), nadobúdajú výnimočnú hĺbku v živote zasvätenej osoby. On je totiž spolu s Jánom povolaný vziať si Máriu k sebe (porov. Jn 19,27), milovať ju a radikálne nasledovať v súlade s povahou svojho povolania a od nej zasa skusovať osobitnú materinskú dobrotu. Mária mu dáva lásku, pomocou ktorej môže deň čo deň obetovať život Kristovi, spolupracujúc s ním na spáse sveta. Preto synovské puto s Máriou je privilegovaná cesta vernosti vzhľadom na vlastné povolanie, ako aj najúčinnejšia pomoc vrastať do neho a v plnosti ho prežívať.51

III. V CIRKVI A PRE CIRKEV
"Dobre nám je tu": zasvätený život v tajomstve Cirkvi
29. Pri premenení povedal Peter v mene ostatných apoštolov: "...dobre nám je tu" (Mt 17,4). Aj keď skúsenosť Kristovej slávy uchvacuje myseľ a srdce, neodpútava ho od ostatných, ale naopak - ešte hlbšie ho spája s "my" spoločenstva učeníkov.
Toto "my" znamená rozmer, ktorý nás vedie zastaviť sa nad miestom zasväteného života, aké zaujíma v tajomstve Cirkvi. Teologická reflexia o povahe zasväteného života otvorila v ostatných rokoch nové perspektívy, načrtnuté na Druhom vatikánskom koncile. V jej svetle sa sformovalo vedomie, že zachovávanie evanjeliových rád nepopierateľne patrí k životu a svätosti Cirkvi.52 Znamená to, že zasvätený život, prítomný v Cirkvi od samého počiatku, nikdy nezanikne, lebo je jej nevyhnutným a konštitutívnym prvkom, vyjadrujúc jej povahu.
Jednoznačne to vyplýva zo skutočnosti, že zachovávanie evanjeliových rád je hlboko spojené s Kristovým tajomstvom. Má totiž istým spôsobom sprítomňovať tú formu života, ktorú si on zvolil, poukazujúc na ňu ako na absolútnu a eschatologickú hodnotu. Sám Ježiš dal vznik tejto novej forme života, keď povolával tých, ktorých si vybral, aby všetko zanechali a šli za ním, a tento jeho čin sa v nasledujúcich storočiach postupne rozvinul na mnohoraké formy zasväteného života. Predstava o Cirkvi, ktorá sa skladá len z vysvätených služobníkov a veriacich laikov, nezodpovedná úmyslom jej božského zakladateľa, ako sa možno dozvedieť z evanjelia a z iných spisov Nového zákona.
Nové, osobitné zasvätenie
30. V tradícii Cirkvi sa rehoľné povolanie považuje za osobitné, plodné prehĺbenie krstného zasvätenia, keďže sa ním vnútorná jednota s Kristom, vyplývajúca z krstu, pretvára na dar pripodobnenia sa mu, plnšie vyjadrený a uskutočňovaný zachovávaním evanjeliových rád.53
Toto nové zasvätenie sa však líši od prvého svojou špecifikou, lebo nie je jeho nutným dôsledkom.54 Každý človek, zrodený v Kristovi, je totiž povolaný, aby silou milosti Svätého Ducha zachovával čistotu, zodpovedajúcu jeho životnému stavu, prejavoval poslušnosť Bohu a Cirkvi a zachovával si múdru odpútanosť od hmotných dobier, lebo všetci sú povolaní na svätosť, ktorá spočíva v dokonalej láske.55 Predsa však krst sám osebe sa nespája s povolaním na celibát, či panenstvo, na zrieknutie sa vlastnenia dobier, ani na poslušnosť voči predstaveným v špecifickej forme evanjeliových rád. Preto ich povolanie predpokladá osobitný Boží dar, ktorý nedostávajú všetci, ako to zdôrazňuje sám Ježiš, keď hovorí o dobrovoľnom bezženstve (porov. Mt 19,10-12).
Spolu s týmto povolaním sa udeľuje aj osobitný dar Svätého Ducha, aby zasvätená osoba mohla na svoje povolanie a poslanie odpovedať. Preto v liturgii Východu i Západu počas obradu skladania sľubov mníchov alebo rehoľníkov a počas zasvätenia panien Cirkev sa modlí o dar Svätého Ducha pre vyvolených a spája ich dar s Kristovou obetou.56
Zachovávanie evanjeliových rád je aj dôsledkom rozvitia milosti sviatosti birmovania, predsa však presahuje rámec bežných požiadaviek tohto zasvätenia, a to silou osobitného daru Svätého Ducha, ktorý otvára nové možnosti, ako aj ovocie svätosti a apoštolátu, ako o tom svedčia dejiny zasväteného života.
V prípade kňazov, ktorí sa zaväzujú evanjeliovými radami, skúsenosť potvrdzuje, že vďaka takémuto zasväteniu sviatosť posvätenia kňazstva získava osobitnú plodnosť, lebo kladie požiadavku tesnejšej príslušnosti ku Kristovi. Kňaz, ktorý skladá sľuby evanjeliových rád, má mimoriadne výhodné podmienky na to, aby vo svojom vnútri prežíval plnosť Kristovho tajomstva, aj vďaka špecifickej duchovnosti svojho inštitútu, ako aj apoštolskému rozmeru jeho charizmy. V osobe kňaza povolanie na kňazstvo a zasvätený život tvoria totiž spolu hlbokú a dynamickú jednotu.
Neoceniteľnou hodnotou je aj vklad, ktorý vnášajú do života Cirkvi rehoľní kňazi, venujúci sa výlučne kontemplácii. Najmä v slávení Eucharistie konajú akt Cirkvi a pre Cirkev, keď s ním spájajú obetovanie seba samých v spoločenstve s Kristom, ktorý sa obetoval Otcovi pre spásu celého sveta.57
Vzájomná súvislosť medzi rôznymi stavmi kresťanského života
31. V súlade s úmyslom Pána Ježiša život Cirkvi sa uskutočňuje v rôznych formách. Jestvujú medzi nimi vzájomné súvislosti, ktorým je dobre venovať pozornosť.
Vďaka znovuzrodeniu v Kristovi všetci veriaci majú účasť na spoločnej dôstojnosti; všetci sú povolaní na svätosť; všetci spoluúčinkujú na budovaní jediného Kristovho tela, každý podľa svojho povolania a daru, ktorý dostal od Svätého Ducha (porov. Rim 12,3-8).58 Rovnaká dôstojnosť všetkých členov Cirkvi je dielom Ducha, spočíva v krste a birmovaní a posilňuje sa Eucharistiou. Dielom Ducha je však aj mnohosť foriem. To on buduje Cirkev ako organické spoločenstvo, zahrňujúce mnohoraké povolania, charizmy a služby.59
Povolania na laický život, na služobné kňazstvo, na zasvätený život majú paradigmatický charakter, keďže všetky osobitné povolania sa tým či iným spôsobom z nich odvodzujú alebo na ne odvolávajú, či ich berieme jednotlivo, alebo spolu, v závislosti od bohatstva Božieho daru. Okrem toho si vzájomne slúžia, keď napomáhajú vzrast Kristovho tela v dejinách a jeho poslania vo svete. Všetci v Cirkvi sú zasvätení krstom a birmovaním, ale služobné kňazstvo a zasvätený život predpokladajú osobitné povolanie a špecifickú formu zasvätenia vzhľadom na špeciálne poslanie.
Pre poslanie veriacich laikov, ktorí majú "hľadať Božie kráľovstvo tým, že sa zapodievajú časnými záležitosťami a usporadúvajú ich podľa Boha",60 je zodpovedajúcim základom krstné a birmovné zasvätenie, spoločné všetkým členom Božieho ľudu. Tí, čo patria do služobného kňazstva, okrem tohto základného zasvätenia dostávajú to, ktoré vyplýva zo sviatosti posvätenia kňazstva, aby mohli v apoštolskej službe v čase pokračovať. Zasvätené osoby, ktoré si volia cestu evanjeliových rád, berú na seba nové špeciálne zasvätenie, ktoré síce nie je sviatostné, ale praktizovaním celibátu, chudoby a poslušnosti zaväzuje ich osvojiť si tú formu života, akú prijal sám Ježiš a dal ju za vzor učeníkom. I keď tieto odlišné kategórie členov Cirkvi predstavujú jediné Kristovo tajomstvo, charakteristickou, hoci nie výlučnou črtou laikov je svetské zameranie pastierov - služobný úrad zasvätených osôb - osobitné pripodobnenie sa Kristovi čistému, chudobnému a poslušnému.
Osobitná hodnota zasväteného života
32. V tejto harmonickej jednote darov každý zo základných životných stavov má za úlohu vyjadrovať v svojej oblasti určitý rozmer jediného Kristovho tajomstva. Ak ohlasovanie evanjeliového posolstva vo sfére časných skutočností je osobitným poslaním života laikov, tak vo vnútri cirkevného spoločenstva nezastupiteľnú úlohu zohrávajú tí, čo patria do duchovného stavu - predovšetkým biskupi. Majú viesť Boží ľud ohlasovaním slova, vysluhovaním sviatostí a vykonávaním posvätnej správy v službe cirkevnému spoločenstvu, ktoré je organické a hierarchicky zorganizované.61
Pokiaľ ide o význam pre svätosť Cirkvi, objektívne prvenstvo treba priznať zasvätenému životu, lebo odzrkadľuje spôsob života samého Krista. Je to tak preto, lebo sa v ňom najhojnejšie prejavujú evanjeliové dobrá a najplnšie sa realizuje cieľ Cirkvi, ktorým je posvätenie ľudstva. Zasvätený život je predzvesťou a istým spôsobom anticipovaním príchodu budúcej epochy, keď príde plnosť nebeského kráľovstva, ktoré je už teraz prítomné v zárodku a v tajomstve,62 a keď sa už po zmŕtvychvstaní ľudia nebudú ženiť ani vydávať, ale budú ako Boží anjeli (porov. Mt 22,30).
Veľká hodnota dokonalej čistoty pre kráľovstvo,63 správne považovaná za "bránu" do celého zasväteného života, je predmetom trvalého učenia Cirkvi.64 Pritom Cirkev má vo veľkej úcte povolanie na manželstvo, ktoré robí manželov "svedkami a spolupracovníkmi plodnosti matky Cirkvi, na znak účasti na tej láske, ktorou si zamiloval svoju nevestu, takže seba samého vydal ako obetu za ňu".65
V rámci tejto skutočnosti, spoločnej pre celý zasvätený život, jestvujú rôzne, ale vzájomne sa dopĺňajúce cesty. Rehoľníci a rehoľníčky, ktorí sa úplne venujú kontemplácii, sú osobitným spôsobom obrazom Krista, "rozjímajúceho na vrchu".66 Zasvätené osoby, ktoré žijú činným životom, predstavujú ho, "ako hlása zástupom Božie kráľovstvo, ako uzdravuje chorých i ranených, ako hriešnikov privádza k cnostnému životu alebo ako žehná deti a všetkým robí dobre".67 Príchodu Božieho kráľovstva osobitným spôsobom pomáhajú zasvätené osoby v sekulárnych inštitútoch, ktoré v zvláštnej syntéze spájajú hodnoty zasvätenia a svetského postavenia. Tým, že prežívajú svoje zasvätenie vo svete a v spojitosti so svetom,68 "snažia sa na spôsob kvasu všetko preniknúť duchom evanjelia na posilnenie a rast Kristovho tela".69 Aby dosiahli tento cieľ, majú účasť na evanjelizačnej úlohe Cirkvi pomocou špecifického svedectva kresťanského života, aktívnym utváraním časných skutočností v súlade s Božím plánom, spoluprácou v cirkevnej službe štýlom svetského života, ktorý im je vlastný.70
Svedčiť o evanjeliu blahoslavenstiev
33. Zasvätený život spĺňa osobitnú úlohu: udržuje v pokrstených vedomie základných evanjeliových hodnôt, vydávajúc "skvelé a výborné svedectvo, že svet nemožno pretvoriť a obetovať Bohu bez ducha blahoslavenstiev".71 Takto zasvätený život neustále pripomína Božiemu ľudu potrebu svätosťou života odpovedať na Božiu lásku, ktorú rozlieva do sŕdc Svätý Duch (porov. Rim 5,5), a svojím konaním vyjadrovať sviatostné zasvätenie, ktoré sa udialo Božím pôsobením pri krste, birmovaní, alebo pri sviatosti posvätenia kňazstva. Treba totiž, aby svätosť, udelená prostredníctvom sviatostí, viedla k svätosti v každodennom živote. Zasvätený život samou svojou existenciou v Cirkvi slúži zasväteniu života každého veriaceho - laika či kňaza.
Na druhej strane netreba zabúdať, že aj samotným zasväteným osobám svedectvo ostatných povolaní pomáha v plnom prežívaní ich účasti na tajomstve Krista a Cirkvi v jeho mnohorakých rozmeroch. Vďaka tomuto vzájomnému obohacovaniu zasvätený život môže výraznejšie a účinnejšie splniť svoje poslanie; zahľadené do obrazu budúceho pokoja, ukazuje ostatným bratom a sestrám cieľ, akým je konečné šťastie v Božej blízkosti.
Źivý obraz Cirkvi-nevesty
34. Osobitný význam v zasvätenom živote má zásnubný rozmer: ukazuje, že Cirkev sa má úplne a výlučne odovzdávať svojmu ženíchovi, od ktorého dostáva každé dobro. V tomto zásnubnom rozmere, charakteristickom pre celý zasvätený život, nachádza svoju totožnosť najmä žena, lebo tu objavuje akúsi osobitnú hodnotu svojho vzťahu ku Kristovi.
V tomto ohľade znie sugestívne novozákonný text, ktorý ukazuje Máriu a apoštolov, zhromaždených vo večeradle v modlitebnom očakávaní Svätého Ducha (porov. Sk 1,13-14). Môžeme tu postrehnúť živý obraz Cirkvi-nevesty, pozorne sledujúcej znamenia, ktoré jej dáva ženích, pripravenej na prijatie jeho daru. U Petra a ostatných apoštolov je výrazne viditeľný najmä rozmer plodnosti vyjadrenej službou Cirkvi a stáva sa nástrojom Ducha, keď sa ohlasovaním slova, vysluhovaním sviatostí a pastierskou starostlivosťou rodia jej nové deti. U Márie je zvlášť živý tento rozmer zásnubnej otvorenosti v prijímaní Božieho života, vďaka ktorej môže v Cirkvi prinášať ovocie, v obklopení jej panenskou láskou.
Zasvätený život si najčastejšie berie príklad z osoby Márie, panenskej nevesty. Z tejto panenskej lásky vyplýva mimoriadna plodnosť, ktorá napomáha zrodenie a rozvoj Božieho života v ľudských srdciach.72 Podľa príkladu Márie, novej Evy, zasvätená osoba vyjadruje svoju duchovnú plodnosť otvorením sa Slovu, aby sa svojím bezvýhradným zasvätením a živým svedectvom pričiňovala o budovanie nového ľudstva. Tak aj Cirkev v plnosti prejavuje svoje materstvo tým, že na jednej strane sprostredkúva Božie pôsobenie, čo je poslanie zverené Petrovi, ako aj zodpovedne prijíma Boží dar, čoho príkladom je Mária.
Kresťanský ľud nachádza v služobnom kňazstve prostriedky spásy, v zasvätenom živote povzbudenie, aby na ponuku spásy odpovedal plnosťou lásky, vyjadrenej rôznymi formami diakonie.73

IV. VEDENÍ DUCHOM K SVÄTOSTI
"Premenený" život - výzva na svätosť
35. "Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli" (Mt 17,6). Synoptické opisy premenenia, i keď sa vzájomne líšia niektorými podrobnosťami, súhlasne zdôrazňujú pocit strachu, ktorý zachvátil učeníkov. Premenená Kristova tvár je strhujúco krásna, ale napriek tomu sú učeníci vyľakaní pred Božím majestátom, ktorý ich presahuje. Vždy, keď človek hľadí na Božiu slávu, výrazne cíti svoju malosť, čo ho napĺňa strachom. Táto bázeň je spásonosná, lebo pripomína človeku Božiu dokonalosť a zároveň ho neustále podnecuje na "svätosť".
Všetky deti Cirkvi, ktoré Otec povolal, aby "počúvali" Krista, musia cítiť túto hlbokú potrebu obrátenia a svätosti. Ako sa to zdôraznilo na synode, táto potreba sa vzťahuje predovšetkým na zasvätený život. Povolanie, ktorého sa dostalo zasväteným osobám, je totiž predovšetkým výzvou na úplné obrátenie, to znamená zrieknutie sa seba samých a život výlučne pre Pána, aby Boh bol všetkým pre všetkých. Ak sú povolaní kontemplovať "o premenenej" Kristovej tvári a vydávať o nej svedectvo, sú povolaní aj na premenený život.
V tomto ohľade je významné vyjadrenie Záverečnej správy II. mimoriadneho synodálneho zhromaždenia: "Svätí a sväté boli vždy zdrojom obnovy v najťažších okolnostiach dejín Cirkvi. Dnes mimoriadne potrebujeme svätých, o ktorých musíme Boha vytrvalo prosiť. Inštitúty zasväteného života zachovávaním evanjeliových rád majú si byť vedomé svojho špeciálneho poslania v dnešnej Cirkvi a my ich musíme v ich poslaní povzbudzovať".74 V podobnom duchu sa vyjadrili aj otcovia IX. synodálneho zhromaždenia: "Zasvätený život bol v dejinách Cirkvi živým sprítomnením pôsobenia Ducha ako privilegovaného miesta absolútnej lásky k Bohu a blížnemu, svedka Božieho plánu, ktorým je snaha z celého ľudstva urobiť veľkú rodinu Božích detí, žijúcich v civilizácii lásky".75
Cirkev vždy vnímala zachovávanie evanjeliových rád ako privilegovanú cestu k svätosti. Už samotné vyjadrenia, ktorými ju definujú - škola služby Pánovi, škola lásky a svätosti, cesta lebo stav dokonalosti, - poukazujú jednak na účinnosť a bohatstvo prostriedkov, vlastných tejto forme evanjeliového života, ako aj na osobitné úsilie tých, ktorí sa naň podujímajú.76 Nie je to náhoda, že po stáročia veľmi veľa zasvätených osôb zanechalo výrazné svedectvo svätosti a vyznačovalo sa obetavosťou v uskutočňovaní mimoriadne ťažkých diel na poli evanjelizácie a služby.
Vernosť charizme
36. V nasledovaní Krista a v láske k jeho osobe možno sledovať isté prvky, ktoré sú v zasvätenom živote v snahe o svätosť rozhodujúce a treba ich dnes osobitne zdôrazňovať.
Predovšetkým je tu potrebná vernosť charizme zakladateľa, ako aj duchovnému dedičstvu každého inštitútu, ktoré sa na základe tejto charizmy vytvorilo. Práve touto vernosťou inšpirácii zakladateľov a zakladateliek - ktorá je sama osebe darom Svätého Ducha - možno ľahšie objaviť a horlivejšie prežívať podstatné prvky zasväteného života.
Každá charizma má totiž pri svojom vzniku trojité zameranie: predovšetkým smerovanie k Otcovi, prejavujúce sa synovským hľadaním jeho vôle v procese neustáleho obrátenia, v ktorom je poslušnosť zdrojom pravej slobody, čistota vyjadruje túžbu srdca, ktorú nemožno uspokojiť nijakou stvorenou láskou, a chudoba vyvoláva hlad a smäd po spravodlivosti, ktorý Boh prisľúbil uspokojiť (porov. Mt 5,6). V tejto perspektíve charizma každého inštitútu má zasvätenú osobu podnecovať na úplné odovzdanie sa Bohu, aby sa rozprávala s Bohom alebo hovorila o Bohu, ako to robil sv. Dominik,77 a tak vo všetkých situáciách skusovala, aký dobrý je Boh (porov. Ź 34 [33],9).
Charizmy zasväteného života sú zamerané aj na Syna - na radostné vnútorné životné spoločenstvo s ním, v ktorom sa od neho učia obetavej službe Bohu a bratom. Takto sa "pohľad, postupne premenený Kristovou prítomnosťou, učí odpútavať sa od toho, čo je vonkajšie, od neporiadku zmyslov, od všetkého, čo človeku odoberá ľahkosť, s ktorou by sa otváral pôsobeniu Ducha",78 a umožňuje mu vykročiť s Kristom za poslaním, šíriť jeho kráľovstvo, spolu s ním pracovať a trpieť.
Napokon každá charizma je aj smerovaním k Svätému Duchu, lebo človeka podnecuje, aby sa ním nechal viesť a posilňovať, a to v osobnom duchovnom živote i v živote spoločenstva a v apoštolskej činnosti, a tak žil v postoji služby, ktorou sa majú riadiť všetky rozhodnutia opravdivého kresťana.
Toto trojité zameranie je vždy prítomné v každej charizme zakladateľa, aj keď jeho forma závisí od rôznych štýlov života; vyplýva to zo skutočnosti, že dominujúcim prvkom charizmy je "hlboká túžba duše pripodobniť sa Kristovi, aby vydávala svedectvo o zvolenom aspekte jeho tajomstva":79 tento aspekt sa má uskutočňovať a rozvíjať v autentickej tradícii inštitútu v súlade s jeho pravidlami, stanovami a štatútmi.80
Tvorivá vernosť
37. Inštitúty sú teda povolané s odvahou znovu vyvinúť podnikavosť, vynaliezavosť a svätosť zakladateľov a zakladateliek, a tak odpovedať na znamenia čias, ktoré sa vynárajú v dnešnom svete.81 Toto povolanie je predovšetkým povzbudením vytrvať na ceste k svätosti napriek hmotných a duchovným ťažkostiam, ktoré prináša každodenný život. Je aj výzvou prehlbovať kvalifikovanosť svojej práce a rozvíjať dynamickú vernosť vlastnému poslaniu, prispôsobujúc jej formy - ak je to potrebné - novým situáciám a potrebám, ale v postoji úplnej podriadenosti Božím vnuknutiam a posúdeniu Cirkvi. V každom prípade si však treba zachovať hlboké presvedčenie, že zárukou autentickosti každej obnovy, ktorá má zostať verná pôvodnej inšpirácii, je úsilie o stále plnšie pripodobnenie sa Kristovi.82
V tomto duchu každý inštitút dnes stojí pred potrebou znovu premeditovať regulu, pretože v nich a v stanovách je obsiahnutý program nasledovania Krista, sformovaný špecifickou charizmou, autentickosť ktorej potvrdila Cirkev. Presnejšie zváženie reguly stane sa pre zasvätené osoby istým kritériom v hľadaní vlastných foriem svedectva, primeraných prítomnej chvíli, ale bez odchýlenia sa od pôvodnej inšpirácie.
Modlitba a askéza: duchovný boj
38. Výzvu na svätosť možno prijať a rozvíjať len v mlčaní a adorácii pred tvárou nekonečnej transcendencie Boha: "Musíme vyznať, že všetci potrebujeme toto mlčanie, preniknuté prítomnosťou adorovaného Boha; potrebuje ho teológia, aby mohla plne rozvíjať svoj náučný a duchovný charakter; potrebuje ho modlitba, aby nikdy nezabúdala, že vidieť Boha znamená zísť z vrchu s takou žiariacou tvárou, že ju treba zastrieť závojom (porov. Ex 34,33); (...) potrebuje ho ľudské úsilie, aby sa neuzatváralo do zápasu bez lásky a odpustenia. (...) Všetci, veriaci i neveriaci, musia sa naučiť mlčaniu, ktoré dovolí Bohu hovoriť, kedy a ako on bude chcieť, a nám porozumieť jeho slovu".83 V praxi to znamená neochvejnú vernosť liturgickej i osobnej modlitbe, momentom určeným na vnútornú modlitbu, kontemplácii a eucharistickej adorácii, mesačným obnovám a duchovným cvičeniam.
Treba znovu objaviť asketické praktiky, typické pre duchovnú tradíciu Cirkvi a daného inštitútu. Tieto praktiky boli a naďalej sú veľmi účinnou pomocou v úsilí o opravdivú svätosť. Askéza tým, že pomáha ovládať a korigovať sklony hriechom zranenej ľudskej prirodzenosti, je pre zasvätenú osobu nevyhnutne potrebná, aby mohla zachovať vernosť svojmu povolaniu a ísť za Ježišom cestou kríža.
Treba tiež vedieť rozoznať a premôcť isté pokušenia, ktoré niekedy zákernosťou diabla naberajú zdanie dobra. Napríklad je dobré snažiť sa poznať súčasnú spoločnosť, lebo to umožňuje účinnejšie odpovedať na jej výzvy, ale môže to viesť k napodobňovaniu momentálnej módy, k oslabeniu duchovnej horlivosti či k znechuteniu. Možnosť dosiahnuť dokonalejšiu duchovnú formáciu môže niekedy u zasvätených osôb vzbudiť akýsi pocit nadradenosti nad ostatnými veriacimi, takže spravodlivá potreba a nutnosť zvyšovať si kvalifikáciu môže sa zmeniť na prehnané úsilie o zdokonalenie svojej odbornosti, akoby úspech apoštolskej služby závisel predovšetkým od ľudských prostriedkov, a nie od Boha. Chvályhodná túžba byť v úzkom spojení s ľuďmi dnešnej doby, veriacimi i neveriacimi, chudobnými i bohatými, môže viesť k osvojeniu si zosvetšteného štýlu života alebo k rozvíjaniu ľudských hodnôt výlučne v horizontálnom rozmere. Podpora legitímnych požiadaviek vlastného národa alebo kultúry môže viesť k osvojeniu si istých foriem nacionalizmu alebo k takému správaniu, ktoré by bolo treba najprv očistiť a zušľachtiť svetlom evanjelia.
Úsilie o svätosť si preto vyžaduje podujať sa na duchovný boj. Je to ťažká požiadavka, ktorej sa nie vždy venuje patričná pozornosť. V tradícii je často symbolom duchovného boja tajomný zápas, ktorý vedie Jakub s Bohom, aby dosiahol jeho požehnanie a aby ho mohol vidieť (porov. Gn 32,23-31). V tejto udalosti, siahajúcej k počiatkom biblických dejín, môžu zasvätené osoby vidieť symbol asketického úsilia, na aké sa musia podujať, aby si rozšírili srdce a dokázali prijať Boha i bratov.
Úsilie o svätosť
39. Úprimné, obnovené úsilie zasvätených osôb o svätosť je dnes osobitne potrebné aj preto, že má u každého kresťana napomáhať a posilňovať túžbu po dokonalosti. "V každom veriacom treba prebudiť pravú túžbu po svätosti, po obrátení a osobnej obnove v klíme stále vrúcnejšej modlitby a solidarity s blížnymi, najmä s tými najnúdznejšími".84
Ak sa zasvätené osoby snažia utužovať svoje priateľstvo s Bohom, sú schopné prinášať účinnú duchovnú pomoc svojim bratom a sestrám, organizujúc pre nich školy modlitby, duchovné cvičenia a rekolekcie, duchovné obnovy, rozhovory a duchovné vedenie. Toto všetko umožňuje ľuďom vzrastať v modlitbe, a tak lepšie poznávať Božiu vôľu vzhľadom na seba, robiť odvážne, niekedy priam heroické rozhodnutia, ktoré si od nich vyžaduje viera. Zasvätené osoby totiž "samou vnútornou povahou svojho bytia patria do dynamizmu Cirkvi, smädnej po »absolútne«, ktorým je Boh, a povolanej na svätosť".85 Skutočnosť, že všetci sú povolaní na svätosť, musí byť ďalším podnetom pre tých, čo vzhľadom na životnú cestu, ktorú si vybrali, majú poslanie pripomínať to druhým.
"Vstaňte a nebojte sa!": obnovená nádej
40. "Pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: »Vstaňte a nebojte sa!«" (Mt 17,7). Podobne ako traja apoštoli v udalosti premenenia, tak aj zasvätené osoby zo skúsenosti vedia, že nie vždy ich život prežaruje tá výrazne pociťovaná horlivosť, pod vplyvom ktorej hovoríme: "Dobre je nám tu" (Mt 17,4). Je to však vždy život, ktorého sa "dotkla" Kristova ruka - zasahuje doň jeho hlas a posilňuje ho jeho milosť.
"Vstaňte a nebojte sa!". Toto povzbudenie je zjavne adresované každému kresťanovi. Oveľa viac sa však týka tých, ktorí sú povolaní, aby "všetko zanechali", a teda aby "všetko riskovali" pre Krista. Je osobitne dôležité teraz, keď spolu s Učiteľom schádzame z "vrchu", aby sme nastúpili cestu, ktorá vedie na Kalváriu.
Keď Lukáš spomína, že sa Mojžiš a Eliáš zhovárali s Ježišom o jeho veľkonočnom tajomstve, významne užíva slovo "odchod" (éxodos): "Hovorili o jeho odchode, ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme" (Lk 9,31). "Exodus" je základný termín zjavenia, od ktorého sa odvodzujú celé dejiny spásy a ktorý dáva hlboký zmysel veľkonočnému tajomstvu. Je to téma mimoriadne dôležitá pre duchovnosť zasväteného života, lebo výstižne vyjadruje jeho zmysel. Obsahuje zjavne aj to, čo patrí k mysterium crucis. Predsa však táto neľahká "cesta exodu", na ktorú sa pozeráme z perspektívy vrchu Tábor, javí sa ako cesta, ktorá vedie od svetla k svetlu: od prorockého svetla premenenia ku konečnému jasu zmŕtvychvstania.
Povolanie na zasvätený život, napriek jeho odriekaniam a skúškam, či skôr vďaka nim, javí sa na pozadí celého kresťanského života ako cesta "svetla", nad ktorou bdie pohľad Vykupiteľa: "Vstaňte a nebojte sa!"

II. kapitola
SIGNUM FRATERNITAS
Zasvätený život ako znak spoločenstva v Cirkvi
I. TRVALÉ HODNOTY
Na obraz Najsvätejšej Trojice
41. Pán Ježiš za svojho pozemského života povolal tých, ktorých sám chcel, aby ho sprevádzali a podľa jeho príkladu sa učili žiť pre Otca a pre poslanie, ktoré od neho prijali (porov. Mk 3,13-15). Utvoril tak novú rodinu, do ktorej v nasledujúcich storočiach mali patriť všetci ľudia, ochotní "plniť Božiu vôľu" (porov. Mk 3,32-35). Po nanebovstúpení pod vplyvom daru Svätého Ducha okolo apoštolov vzniklo bratské spoločenstvo, zhromaždené na chválu Boha a s konkrétnou skúsenosťou spoločenstva (porov. Sk 2,42-47; 4,32-35). Źivot tohto spoločenstva a ešte viac skúsenosť plného zjednotenia sa s Kristom, ako ho prežívali Dvanásti, stali sa vzorom, podľa ktorého sa utvárala Cirkev, keď chcela v sebe prebudiť prvotný zápal a s novou evanjeliovou energiou nastúpiť svoju púť dejinami.86
Cirkev je vo svojej podstate tajomstvom komúnie, "ľudom zhromaždeným v jednote s Otcom, Synom a Svätým Duchom".87 Bratské spolunažívanie má odzrkadľovať hĺbku a bohatstvo tohto tajomstva, čím vytvára ľudský priestor obývaný Najsvätejšou Trojicou, ktorá takto v ľudských dejinách rozlieva svoj dar spoločenstva, vlastný trom božským osobám. V živote Cirkvi je mnoho oblastí a foriem, v ktorých sa toto bratské spoločenstvo vyjadruje. Nepochybnou zásluhou zasväteného života je, že práve vďaka nemu Cirkev naďalej živo pociťuje potrebu bratstva ako vyznania viery v Trojicu. Zasvätený život dokazuje, že vytrvalým rozvíjaním bratskej lásky, a to aj v spoločenstve, účasť na trojičnom spoločenstve môže premeniť ľudské vzťahy a vytvoriť nový typ solidarity. Takto ľuďom ukazuje krásu bratského spoločenstva a zároveň aj cestu k nemu. Keď totiž zasvätené osoby žijú "pre" Boha a "z" Boha, môžu tým svedčiť o sile milosti, ktorá prináša zmierenie a ničí rozdeľujúce mechanizmy, prítomné v srdci človeka i v spoločenských vzťahoch.
Bratské spolunažívanie v láske
42. Bratské spolunažívanie, chápané ako spoločný život v láske, je výrečným znakom cirkevného spoločenstva. S veľkou starostlivosťou sa pestuje v rehoľných inštitútoch a v spoločnostiach apoštolského života, v ktorých má život v spoločenstve osobitný význam.88 Rozmer bratského spoločenstva nie je cudzí ani sekulárnym inštitútom, ba ani individuálnym formám zasväteného života. Pustovníci, ponorení do svojej samoty, nielenže sa nevymykajú z cirkevného spoločenstva, ale mu slúžia svojou špecifickou rozjímavou charizmou; zasvätené panny, žijúce vo svete, uskutočňujú svoje zasvätenie osobitným zväzkom s partikulárnou i všeobecnou Cirkvou. To isté platí aj o zasvätených vdovcoch a vdovách.
Všetky tieto osoby, ktoré zaujímajú postoj evanjeliových učeníkov, zaväzujú sa v živote uskutočňovať Kristovo "nové prikázanie" tým, že sa navzájom milujú, ako on miloval nás (porov. Jn 13,34). Láska priviedla Krista k tomu, aby daroval seba samého a priniesol najväčšiu obetu na kríži. Ani medzi jeho učeníkmi nie je možná opravdivá jednota bez tejto bezvýhradnej vzájomnej lásky, ktorá si vyžaduje ochotu na obetavú službu, schopnosť prijať blížneho takého, aký je, bez posudzovania (porov. Mt 7,1-2), umenie odpustiť aj "sedemdesiat sedem ráz" (Mt 18,22). Zasvätené osoby, ktoré silou tejto lásky rozliatej v ich srdciach skrze Svätého Ducha (porov. Rim 5,5) stali sa "jedným srdcom a jednou dušou" (porov. Sk 4,32), pociťujú vnútornú potrebu všetko odovzdať spoločenstvu: hmotné dobrá, duchovné skúsenosti, talenty a myšlienky, ako aj apoštolské ideály a služby milosrdenstva: "V živote spoločenstva sila Svätého Ducha, ktorú má jeden, prechádza zároveň na všetkých. Každý využíva nielen svoj dar, ale tým, že sa oň delí s inými, rozmnožuje ho a z ovocia darov iných sa teší ako z vlastných".89
V živote spoločenstva musí sa nejakým spôsobom vyjadrovať skutočnosť, že bratská komúnia nie je len nástrojom slúžiacim istému poslaniu, ale je predovšetkým teologálnym priestorom, v ktorom možno skusovať mystickú prítomnosť zmŕtvychvstalého Pána (porov. Mt 18,20).90 Deje sa tak vzájomnou láskou členov spoločenstva, láskou živenou slovom a Eucharistiou, očistenou v sviatosti zmierenia, udržiavanou modlitbou o jednotu - osobitný dar Ducha pre tých, ktorí pozorne počúvajú hlas evanjelia. To práve on, Svätý Duch, vovádza duše do spoločenstva s Otcom a jeho Synom Ježišom Kristom (porov. 1Jn 1,3), do komúnie, ktorá je prameňom bratského spolunažívania. To Duch vedie spoločenstvá k plneniu ich poslania v službe Cirkvi a celého ľudstva podľa ich vlastnej pôvodnej inšpirácie.
V tomto kontexte osobitný význam majú "kapituly" (alebo im podobné zhromaždenia), tak partikulárne, ako aj generálne, na ktorých má každý inštitút voliť predstaveného alebo predstavenú podľa noriem zakotvených v stanovách a vo svetle Svätého Ducha nachádzať primerané spôsoby, ako zachovať a v rôznych historických a kultúrnych situáciách sprítomňovať charizmu inštitútu a jeho duchovné dedičstvo.91
Úloha autority
43. V zasvätenom živote mala vždy veľký význam funkcia predstavených, a to tak pre duchovný život, ako pre plnenie poslania. V ostatných rokoch hľadania a premien sa niekedy pociťovala potreba revízie úradu predstaveného. Treba však uznať, že kto vykonáva autoritu, nemôže sa zriecť svojej úlohy prvého zodpovedného za spoločenstvo, ktorý vedie bratov a sestry na duchovnej i apoštolskej ceste.
Prostredia, v ktorých sú silné vplyvy individualizmu, nie je ľahké priviesť k uznaniu a prijatiu funkcie, akú autorita plní pre dobro všetkých. Treba preto potvrdiť dôležitosť tejto úlohy, ktorá je nutná práve preto, aby posilňovala bratské spoločenstvo a aby sa nezmaril sľub poslušnosti. Hoci autorita má mať predovšetkým bratský a duchovný charakter, a preto tí, čo ju vykonávajú, majú v procese rozhodovania nadväzovať so spolubratmi a spolusestrami dialóg, treba pripomenúť, že autorite patrí posledné slovo a že ona má dbať, aby sa rozhodnutia uviedli do života.92
Úloha starších osôb
44. Dôležité miesto v bratskom spolunažívaní zaujíma starostlivosť o starších a chorých, najmä v takých obdobiach ako dnes, keď v niektorých oblastiach sveta vzrastá počet zasvätených osôb v pokročilom veku. Srdečná starostlivosť, akú si zasluhujú, vyplýva nielen z povinnosti milosrdenstva a vďačnosti voči nim, ale vyjadruje aj presvedčenie, že svedectvo týchto osôb je veľmi potrebné pre Cirkev i pre jednotlivé inštitúty a že ich poslanie bude dôležité a plodné aj vtedy, keď pre vek alebo zlý zdravotný stav musia zanechať konkrétnu činnosť. Ak sa o svoju múdrosť a skúsenosť podelia so spoločenstvom, môžu zaiste ešte veľa zo seba vydať - treba však, aby si spoločenstvo s nimi zachovalo blízky vzťah a dokázalo ich počúvať.
Podstatou apoštolského poslania nie je totiž natoľko činnosť, ako skôr svedectvo úplného odovzdania sa spásonosnej Božej vôli - odovzdania sa, živeného modlitbou a pokáním. Mnoho je preto spôsobov, akými môžu staršie osoby plniť svoje povolanie: vytrvalá modlitba, trpezlivé znášanie chorôb, ochota konať službu duchovného vedenia, spovedania, vedenia v modlitbe.93
Podľa vzoru spoločenstva apoštolov
45. Bratské spolunažívanie zohráva základnú úlohu v duchovnom rozvoji zasvätených osôb, napomáhajúc ich neustálu obnovu, ako aj plné uskutočňovanie ich poslania vo svete: vyplýva to z teologických dôvodov, ktoré sú jeho základom, a v mnohom to potvrdzuje aj skúsenosť. Povzbudzujem preto zasvätené osoby, aby starostlivo rozvíjali bratské spolunažívanie podľa príkladu prvých kresťanov v Jeruzaleme, ktorí sa vytrvalo zúčastňovali na vyučovaní apoštolov, na modlitbách a Eucharistii, na spoločenstve prirodzených i nadprirodzených darov (porov. Sk 2,42-47). Povzbudzujem najmä rehoľníkov, rehoľníčky a členov spoločenstiev apoštolského života, aby sa v živote riadili zákonom bezvýhradnej vzájomnej lásky, vyjadrujúc ju v zhode s povahou každého inštitútu, vďaka čomu sa každé spoločenstvo stane žiarivým znamením nového Jeruzalema, "Božieho stánku medzi ľuďmi" (porov. Zjv 21,3).
Celá Cirkev sa totiž veľmi spolieha na svedectvo spoločenstiev, ktoré "napĺňa radosť a Svätý Duch" (porov. Sk 13,52). Cirkev by chcela svetu ukázať príklad spoločenstiev, v ktorých vzájomná starostlivosť pomáha prekonať samotu, bratské puto vo všetkých podnecuje pocit spoluzodpovednosti a odpustenie hojí rany, posilňujúc vo všetkých úsilie o komúniu. V spoločenstvách tohto typu charizma riadi využívanie energií, posilňuje vernosť a dáva smer apoštolskej práci všetkých, zameriavajúc ju na spoločné poslanie. Aby Cirkev ukázala dnešnému človeku svoju pravú tvár, naliehavo potrebuje takéto bratské spoločenstvá, ktoré samou svojou existenciou prispievajú k novej evanjelizácii, lebo konkrétnym spôsobom predkladajú ovocie "nového prikázania".
Sentire cum Ecclesia
46. Aj vo svetle učenia o Cirkvi ako spoločenstve, ako ho dôrazne ohlasoval Druhý vatikánsky koncil, zasvätený život má plniť veľmi dôležitú úlohu. Od zasvätených osôb sa očakáva, aby boli opravdivými učiteľmi komúnie a aby žili jej duchovnosť94 ako "svedkovia a tvorcovia »pojmu komúnie«, ktorá je podľa Božieho plánu vrcholom dejín človeka".95 Zmysel cirkevného spoločenstva, vyvíjajúc sa na duchovnosť spoločenstva, utvára spôsob myslenia, hovorenia a konania, ktorý spôsobuje, že Cirkev sa rozrastá do hĺbky i do šírky. Źivot v spoločenstve je totiž "znakom pre svet a príťažlivou silou, ktorá vedie k viere v Krista. (...) Takto sa komúnia otvára poslaniu, ba sama sa stáva poslaním"; možno povedať, že "komúnia plodí komúniu a v samej svojej podstate nadobúda podobu misijnej komúnie".96
U zakladateľov a zakladateliek je vždy silný zmysel pre Cirkev, prejavom ktorého je ich plná účasť na všetkých rozmeroch cirkevného života, ako aj horlivá poslušnosť pastierom, najmä rímskemu biskupovi. Na pozadí tejto lásky k svätej Cirkvi, ktorá je "stĺpom a oporou pravdy" (porov. 1Tim 3,15), ľahko možno pochopiť oddanosť Františka Assiského "láskavému pápežovi",97 činnú synovskú starostlivosť Kataríny Sienskej o toho, ktorého nazývala "sladkým Kristom na zemi",98 apoštolskú poslušnosť a sentire cum Ecclesia Ignáca z Loyoly,99 radostné vyznanie viery Terézie Veľkej: "Som dcéra Cirkvi".100 Možno tiež pochopiť túžbu Terézie z Lisieux: "V srdci Cirkvi, mojej Matky, ja budem láskou".101 Tieto svedectvá ukazujú príklady plného cirkevného spoločenstva, na akom sa v rôznych obdobiach a veľmi odlišných a často ťažkých okolnostiach podieľali svätí mužovia a ženy, zakladatelia a zakladateľky. Tieto príklady nech majú zasvätené osoby neustále pred očami, aby sa postavili na odpor odstredivým a rozbíjajúcim podnetom, ktoré sú dnes mimoriadne silné.
Kľúčovým aspektom tohto cirkevného spoločenstva je vernosť mysle a srdca magistériu biskupov, v čom by mali všetky zasvätené osoby vynikať, a tak pred Božím ľudom vydávať jasné svedectvo; týka sa to najmä osôb angažujúcich sa na poli teológie a náuky, v oblasti vydavateľstiev, katechézy, spoločenských oznamovacích prostriedkov.102 Pretože zasvätené osoby zaujímajú osobitné miesto v Cirkvi, ich postoj v tejto veci má veľký význam pre celý Boží ľud. Ich svedectvo synovskej lásky je prameňom sily a účinnosti ich apoštolátu, ktorý sa v rámci prorockého poslania všetkých pokrstených obyčajne sústreďuje na úlohy, uskutočňované v úzkej spolupráci s hierarchiou.103 Takto zasvätené osoby bohatstvom svojich chariziem prispievajú k tomu, že Cirkev stále hlbšie uskutočňuje svoju povahu sviatosti "dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia".104
Bratstvo vo všeobecnej Cirkvi
47. Zasvätené osoby majú byť kvasom misijného spoločenstva vo všeobecnej Cirkvi vzhľadom na skutočnosť, že Svätý Duch udeľuje rôznorodé charizmy jednotlivých inštitútov pre dobro celého mystického tela, budovaniu ktorého majú slúžiť (porov. 1Kor 12,4-11). Dôležité je to, že "dokonalejšou cestou" (porov. 1Kor 12,31) a "najväčšou" skutočnosťou (porov. 1Kor 13,13) je podľa slov apoštola láska, ktorá spája do harmonického celku všetky odlišnosti a všetkých napĺňa silou, vyplývajúcou zo vzájomnej pomoci v apoštolskej práci. Práve preto chcem potvrdiť jestvovanie osobitného zväzku spoločenstva, spájajúceho rôzne formy zasväteného života, ako aj spoločnosti apoštolského života s nástupcom sv. Petra v jeho službe jednoty a misijnej všeobecnosti. Dejiny duchovnosti vrhajú bohaté svetlo na tento zväzok, ukazujúc jej prozreteľnostnú funkciu ako činiteľa zaručujúceho vlastnú totožnosť zasväteného života a zároveň napomáhajúceho dielo misijného šírenia evanjelia. Ako poznamenali synodálni otcovia, účinné ohlasovanie evanjeliového posolstva, trvalé zakorenenie sa Cirkvi v mnohých častiach sveta, ako aj rozkvet kresťanstva, aký dnes sledujeme v mladých cirkvách, všetko toto by bolo nemysliteľné bez prispenia mnohých inštitútov zasväteného života a spoločností apoštolského života. Po stáročia si zachovali pevné puto s nástupcami sv. Petra, ktorí v nich vždy nachádzali veľkodušnú horlivosť a ochotu slúžiť, dokonca aj za cenu heroickej obety, ak si to okolnosti vyžadovali.
Môžeme si tu teda všimnúť aspekt všeobecnosti a komúnie, vlastný inštitútom zasväteného života a spoločnostiam apoštolského života. Vzhľadom na ich osobitný vzťah k Petrovej službe podporujú aj spoluprácu medzi rôznymi partikulárnymi cirkvami,105 lebo môžu účinne rozvíjať ich vzájomnú "výmenu darov" a prispievať k inkulturácii evanjelia, ktoré očisťuje, zhodnocuje a zdokonaľuje kultúrne bohatstvo všetkých národov.106 Aj dnes rozkvet povolaní na zasvätený život v mladých cirkvách dokazuje, že v rámci katolíckej jednoty je schopný vyjadrovať ašpirácie rôznych národov a kultúr.
Zasvätený život a partikulárna cirkev
48. Zasvätené osoby zohrávajú významnú úlohu aj vnútri partikulárnych cirkví. O tomto aspekte hovorí koncilové učenie o Cirkvi ako o spoločenstve a tajomstve, ako aj o partikulárnych cirkvách ako o častiach Božieho ľudu, v ktorých je "skutočne prítomná a činná jedna, svätá, apoštolská Kristova Cirkev",107 a hlbšie a systematicky sa ním zaoberajú aj rôzne neskoršie dokumenty. Z týchto textov veľmi jasne vyplýva, že spolupráca medzi zasvätenými osobami a biskupmi má pre harmonický rozvoj diecéznej pastorácie základný význam. Charizmy zasväteného života môžu veľa vniesť do budovania bratskej lásky v partikulárnej cirkvi.
Rozličné formy praktizovania evanjeliových rád sú totiž výrazom i ovocím duchovných darov, ktoré Cirkev dostala prostredníctvom zakladateľov a zakladateliek; samy osebe sú "skúsenosťou Ducha, ktorý ju odovzdáva svojim učeníkom, aby ju žili, zachovali, prehĺbili a vytrvalo rozvíjali v súlade s neustále sa vzmáhajúcim Kristovým telom".108 Špecifická povaha každého inštitútu utvára jeho vlastný štýl úsilia o svätosť a o apoštolát, čo obyčajne vedie k vzniku istej tradície, charakterizovanej určitými objektívnymi prvkami.109 Preto sa Cirkev stará o to, aby inštitúty rástli a rozvíjali sa podľa ducha zakladateľov a zakladateliek, ako aj na základe vlastnej zdravej tradície.110
Dôsledkom toho je uznanie spravodlivej autonómie jednotlivých inštitútov, vďaka ktorej môžu uplatňovať vlastnú disciplínu a zachovať neporušené duchovné a apoštolské dedičstvo. Úlohou miestnych ordinárov je zachovať a chrániť túto autonómiu.111 Od biskupov sa preto očakáva, že budú prijímať a vážiť si charizmy zasväteného života, priznávajúc im primerané miesto v diecéznych pastoračných programoch. Majú sa starať najmä o inštitúty diecézneho práva, ktoré sú zverené osobitnej starostlivosti miestneho biskupa. Diecéza, v ktorej by chýbal zasvätený život, nielenže by bola zbavená mnohých duchovných darov, miest, kde možno hľadať Boha, špecifických druhov apoštolátu a foriem pastorácie, ale v značnej miere by mohla stratiť aj misijného ducha, ktorým sa vyznačuje väčšina inštitútov.112 Na dar zasväteného života, ktorý Svätý Duch vzbudzuje v partikulárnych cirkvách, treba preto správne odpovedať, a to jeho veľkodušným prijatím a vďačnosťou.
Plodná a harmonická spolupráca v cirkevnom spoločenstve
49. Biskup je otcom a pastierom celej partikulárnej cirkvi. On má rozoznávať jednotlivé charizmy, chrániť ich špecifiku, dbať o ich rozvoj a spolupôsobenie. V duchu pastierskej lásky má teda prijímať charizmu zasväteného života ako milosť, ktorá je určená nielen pre daný inštitút, ale prináša úžitok celej Cirkvi. Nech sa teda usiluje podporovať a pomáhať zasväteným osobám, aby zotrvávajúc v spoločenstve s Cirkvou a zachovávajúc vernosť charizme zakladateľa, otvárali sa duchovným a pastoračným perspektívam, aké zodpovedajú dnešným potrebám. Zasvätené osoby majú zas podľa svojich síl a v súlade s vlastnou charizmou veľkodušne slúžiť svojou spoluprácou partikulárnej Cirkvi, pričom majú konať v plnom spoločenstve s biskupom v oblasti evanjelizácie a katechizácie, ako aj života vo farnosti.
Hodno pripomenúť, že inštitúty, keď koordinujú svoju službu všeobecnej Cirkvi so službou, ktorá je zameraná na partikulárnu cirkev, nemôžu sa odvolávať na svoju oprávnenú autonómiu, ba ani na výsadu exempcie, akú mnohé z nich požívajú,113 aby si tým zdôvodnili rozhodnutia vo svojej podstate protirečiace požiadavkám organickej komúnie a zdravého cirkevného života. Rozhodnutia, týkajúce sa pastoračnej činnosti zasvätených osôb, majú sa robiť i uskutočňovať na základe úprimného a otvoreného dialógu medzi biskupmi a predstavenými rôznych inštitútov. Osobitná starostlivosť biskupov o povolanie a poslanie inštitútov a úcta, akú inštitút preukazuje službe biskupov ochotou uskutočňovať ich konkrétne pastierske pokyny, týkajúce sa života diecézy, to sú dve úzko spojené formy jedinej lásky k Cirkvi, ktorá káže, aby všetci slúžili organickému spoločenstvu - tak charizmatickému, ako hierarchickému - celého Božieho ľudu.
Stály dialóg v duchu lásky
50. Vzhľadom na potrebu lepšieho vzájomného poznania sa, ktoré je nevyhnutným základom skutočnej spolupráce, najmä na poli pastorácie, veľmi sa odporúča, aby predstavení a predstavené inštitútov zasväteného života a spoločností apoštolského života udržiavali stály kontakt s biskupmi. Na pravidelných stretnutiach predstavení a predstavené budú môcť informovať biskupov o apoštolských iniciatívach, na aké sa hodlajú podujať na území ich diecézy, a dohodnúť, v čom treba, praktickú stránku veci. Rovnako je vhodné, aby tých, ktorých konferencie vyšších predstavených mužských i ženských reholí na to delegujú, pozývali na zasadania biskupských konferencií, a - vice versa - aby delegátov biskupských konferencií pozývali na konferencie vyšších predstavených mužských a ženských reholí podľa zásad, ktoré kvôli tomu treba stanoviť. V tomto ohľade môže byť veľmi užitočné tam, kde ešte nejestvujú tvoriť a inde oživovať pôsobenie národných miešaných komisií episkopátu a vyšších predstavených mužských a ženských reholí,114 ktoré by spolu skúmali problémy spoločného záujmu. Lepšiemu vzájomnému poznaniu by pomohlo aj zaradenie takých predmetov do teologického štúdijného programu diecéznych seminárov, ako je teológia a duchovnosť zasväteného života, ako aj zohľadnenie teológie partikulárnej cirkvi a duchovnosti diecézneho kléru vo formácii zasvätených osôb.115
Napokon je dobré pripomenúť potešujúcu skutočnosť, že na synode sa mnoho otcov nielenže vyslovilo na tému doktríny o spoločenstve , ale vyjadrilo aj hlbokú spokojnosť zo skúsenosti dialógu medzi prítomnými biskupmi a rehoľníkmi či rehoľníčkami, ktorý prebiehal v ovzduší dôvery a úprimnosti. Z toho vzišlo prianie, "aby sa táto duchovná skúsenosť komúnie a spolupráce stala majetkom celej Cirkvi" aj po synode.116 Aj ja si veľmi prajem, aby vo všetkých rástlo povedomie i duchovnosť spoločenstva.
Bratskosť v rozdelenom a nespravodlivom svete
51. Spoločenstvám zasväteného života Cirkev zveruje osobitnú starostlivosť o rozvoj duchovnej komúnie najmä v ich vnútri, potom aj v cirkevnom spoločenstve a mimo neho; majú ju šíriť nadväzovaním alebo stále novým začínaním dialógu lásky so svetom, zvlášť tam, kde je plný etnických konfliktov alebo kde šalie smrtonosné násilie. Tým, že žijú v rôznych spoločnostiach našej planéty - v spoločnostiach, strhávaných často opačnými vášňami a záujmami, túžiacimi pritom po jednote, ku ktorej však nepoznajú cestu - spoločenstvá zasväteného života, v ktorých sa stretajú ako bratia a sestry ľudia rôzneho veku, jazykov a kultúr, stávajú sa znakom vždy možného dialógu ako aj komúnie schopnej spájať do harmonického celku všetky odlišnosti.
Poslaním spoločenstiev zasväteného života je svedectvom svojho života poukazovať na hodnotu kresťanského bratstva a premieňajúcu silu dobrej zvesti,117 ktorá prikazuje na všetkých hľadieť ako na Božie deti a vedie k obetavej láske ku všetkým, najmä k najmenším. Tieto spoločenstvá sú miestami nádeje a odhaľovania ducha blahoslavenstiev - miestami, na ktorých láska, čerpajúca silu z modlitby, zdroja komúnie, má sa stávať princípom života a prameňom radosti.
V súčasnosti, ktorú charakterizuje globalizácia problémov pri súčasnom ožívaní starých mýtov nacionalizmu, medzinárodné inštitúty sú osobitným spôsobom povolané na to, aby udržiavali povedomie komúnie medzi národmi, rasami a kultúrami a vydávali o nej svedectvo. V klíme bratstva otvorenie sa globálnemu rozmeru problémov nevedie k zrušeniu špecifického bohatstva, ani zdôraznenie niektorej odlišnosti nevyvoláva konflikt s inými a nebude škodiť jednote. Medzinárodné inštitúty dokážu účinne spĺňať túto úlohu, keďže musia tvorivo zvládnuť problém inkulturácie, pričom si majú zachovať vlastnú totožnosť.
Komúnia medzi rôznymi inštitútmi
52. Pocit cirkevnej komúnie udržuje a posilňuje duchovné bratské zväzky a vzájomnú duchovnú spoluprácu medzi rôznymi inštitútmi zasväteného života a spoločnosťami apoštolského života. Je prirodzené, že tí, ktorí sú spojení spoločnou túžbou nasledovať Krista a oživuje ich ten istý Duch, ako ratolesti jedného viničného kmeňa viditeľne ukazujú plnosť evanjelia lásky. Pamätajúc na duchovné priateľstvo, aké tu na zemi často spájalo zakladateľov a zakladateľky rôznych reholí, tieto osoby, i keď zostávajú verné vlastnej charizme, sú povolané byť príkladom bratstva, ktoré bude povzbudením pre ostatných členov cirkevného spoločenstva v ich každodennom úsilí o evanjeliové svedectvo.
Vždy zostanú aktuálne slová sv. Bernarda o rôznych rehoľných rádoch: "Všetky ich obdivujem. Dodržiavaním pravidiel patrím do jedného z nich, ale láskou do všetkých. Všetci sa navzájom potrebujeme: duchovné dobro, ktoré nemám a nevlastním, prijímam od druhých. (...) V tomto vyhnanstve Cirkev ešte putuje a, ak to tak možno povedať, je stále pluralistická: je mnohosťou v jednote a jednotou v mnohosti. A všetky naše odlišnosti, ktoré vyjadrujú bohatstvo Božích darov, budú spolu nažívať aj v jedinom Otcovom dome, v ktorom je mnoho príbytkov. Teraz je tu rozdelenie milostí: potom bude rozlíšenie v sláve. Jednota, či tu, alebo tam, spočíva v tej istej láske".118
Koordinujúce organizmy
53. K budovaniu cirkevnej komúnie môžu v značnej miere prispieť konferencie vyšších predstavených mužských a ženských reholí, ako aj konferencie sekulárnych inštitútov. Tieto štruktúry, pôsobenie ktorých obnovil a definoval Druhý vatikánsky koncil119 i neskoršie dokumenty,120 majú za cieľ predovšetkým podporovať zasvätený život, začlenený do kontextu všeobecného poslania Cirkvi.
Ich prostredníctvom inštitúty vyjadrujú komúniu, ktoré ich spája, a hľadajú prostriedky, ako ho posilniť pri zachovávaní a využívaní špecifiky rôznych chariziem, odzrkadľujúcich tajomstvo Cirkvi a mnohotvárnu Božiu múdrosť.121 Povzbudzujem inštitúty zasväteného života do vzájomnej spolupráce, najmä v krajinách, kde vzhľadom na osobitné ťažkosti môžu podliehať silnému pokušeniu uzatvárať sa do seba na škodu samému zasvätenému životu i Cirkvi. Majú si skôr vzájomne pomáhať, aby lepšie poznali Boží plán, skrytý v súčasných historických skúsenostiach, a aby naň lepšie odpovedali vhodným apoštolským pôsobením.122 V tejto perspektíve komúnie, otvorenej na výzvy dnešnej doby, predstavení a predstavené, ktorí "konajú v súlade s episkopátom", nech sa usilujú "využiť vklad najlepších spolupracovníkov z rôznych inštitútov, aby tvorili prostriedky, slúžiace všetkým, ktoré nielen pomôžu prekonať prípadné obmedzenia, ale zabezpečia aj samotnú úroveň formácie zasväteného života".123
Povzbudzujem konferencie vyšších predstavených mužských a ženských reholí, ako aj konferencie sekulárnych inštitútov, aby sa usilovali udržiavať čo najčastejšie pravidelné kontakty s Kongregáciou pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, a takto vyjadrovať komúniu s Apoštolským Stolcom. Aktívne, na dôvere postavené spojenie majú udržiavať aj s biskupskými konferenciami jednotlivých krajín. Odporúča sa, aby v duchu dokumentu Mutuae relationes toto spojenie nabralo trvalú formu, čo umožní stálu a operatívnu koordináciu nových podujatí. Ak sa toto všetko dôsledne uskutoční v duchu vernosti odporúčaniam magistéria, organizmy prepojenia a komúnie ukážu sa osobitne nápomocné v hľadaní riešení, ktoré umožnia vyhnúť sa nedorozumeniam a napätiam tak na teoretickej, ako aj praktickej rovine;124 takto prispejú nielen k posilneniu komúnie medzi inštitútmi zasväteného života a biskupmi, ale aj k uskutočneniu poslania samotných partikulárnych cirkví.
Komúnia a spolupráca s laikmi
54. Jedným z plodov náuky o Cirkvi ako komúnii bolo to, že sa v ostatných rokoch sformovalo vedomie, že rôzne spoločenstvá, ktoré ju tvoria, môžu a majú spojiť sily v postoji spolupráce a výmeny darov, aby sa plodnejšie podieľali na jej poslaní. Prispeje to k vytvoreniu bohatšieho a plnšieho obrazu samej Cirkvi a harmonickým spolupôsobením rôznych darov k účinnejšej odpovedi na výzvy dnešnej doby.
V prípade mníšskych a kontemplatívnych inštitútov vzťahy s veriacimi laikmi majú predovšetkým duchovný charakter, kým v prípade inštitútov činných v oblasti apoštolátu vyjadrujú sa rôznymi formami pastoračnej spolupráce. ďalej členovia sekulárnych inštitútov, laických či klerických, nadväzujú vzťahy s ostatnými veriacimi v bežných podmienkach každodenného života. Dnes veľa inštitútov, často pod vplyvom nových okolností, prichádza k presvedčeniu, že laici môžu mať účasť na ich charizme. Pozývajú ich preto k hlbšej účasti na duchovnosti a poslaní daného inštitútu. Možno povedať, že v nadväznosti na historické skúsenosti rôznych svetských reholí a tretích rádov začína sa dnes nová a veľmi sľubná kapitola v dejinách vzťahov medzi zasvätenými osobami a laikmi.
Za nový duchovný a apoštolský dynamizmus
55. Tieto nové formy komúnie a spolupráce si z mnohých dôvodov zasluhujú podporu. Môžu napomôcť predovšetkým to, že duchovnosť a aktivita inštitútu budú vyžarovať aj mimo neho, a tak pre svoju činnosť bude môcť rátať s novou energiou a Cirkvi sa zabezpečí kontinuita istých foriem služby. ďalším pozitívnym dôsledkom môže byť uľahčenie intenzívnejšej spolupráce medzi zasvätenými osobami a laikmi na úrovni poslania: laici, podnietení príkladom svätosti zasvätených osôb, budú bezprostredne spoznávať ducha evanjeliových rád a povzbudí ich to žiť duchom blahoslavenstiev, vydávať o nich svedectvo, a tak sa usilovať o premenu sveta podľa Božieho zámeru.125
Účasť laikov nezriedka prináša neočakávané plodné objavy, týkajúce sa niektorých aspektov charizmy, vedie k jej duchovnejšej interpretácii a podnecuje čerpať z nej odporúčania pre nové apoštolské pôsobenie. Preto nezávisle od druhu aktivity či služby, akú zasvätené osoby plnia, nech pamätajú, že majú byť predovšetkým kvalifikovanými sprievodcami na cestách duchovného života a v tejto perspektíve nech rozvíjajú "svoj najväčší talent, to jest ducha".126 Laici zo svojej strany nech vnášajú do života rehoľných rodín cenný vklad svojej skúsenosti a svojej špecifickej služby.
Laickí dobrovoľníci a združení laici
56. Jednou z osobitných foriem účasti veriacich laikov na zasvätenom živote je ich príslušnosť do rôznych inštitútov, v ktorých majú charakter takzvaných pridružených členov alebo - v závislosti od potrieb jestvujúcich v niektorých kultúrnych prostrediach - osôb, ktoré sa na určitý čas podieľajú na živote v spoločenstve a osobitným spôsobom sa venujú kontemplácii alebo apoštolátu inštitútu, samozrejme, pod podmienkou, že sa tým nenaruší totožnosť vnútorného života inštitútov.127
Je správne prejaviť veľkú úctu dobrovoľníctvu, ktoré čerpá z bohatstva zasväteného života; treba však dbať aj o jeho formáciu, aby dobrovoľníci nielen vynikali odbornosťou, ale svoju ochotu na činnosť opierali o hlboké nadprirodzené motívy a vo svojich zámeroch sa riadili živým zmyslom pre spoločenstvo a Cirkev.128 Treba vziať do úvahy, že ak iniciatívy, na ktorých majú aj pri rozhodovaní podiel laici, musia sa považovať za činnosť daného inštitútu, musia realizovať jeho ciele a podliehať jeho zodpovednosti. A preto laici, ak ich riadia, majú skladať účty zo svojej činnosti kompetentným predstaveným inštitútov. Odporúča sa, aby sa všetky tieto veci kodifikovali v osobitných predpisoch jednotlivých inštitútov, schválených ich autoritou, ktoré by určili okruh kompetencie samého inštitútu, spoločenstiev, pridružených členov alebo dobrovoľníkov.
Zasvätené osoby, ktoré delegujú predstavení, ale naďalej podliehajú ich autorite, môžu istým spôsobom spolupracovať na iniciatívach laikov, najmä v organizáciách a inštitúciách, ktoré slúžia opusteným a vytlačeným na okraj spoločnosti a snažia sa prinášať ľuďom úľavu v utrpení. Ak sa takáto spolupráca oživuje a napomáha výraznou a silnou kresťanskou totožnosťou a zároveň rešpektuje charakter zasväteného života, môže spôsobiť, že sila evanjeliového svetla rozjasní najchmúrnejšie situácie ľudskej existencie.
V ostatných rokoch sa mnoho zasvätených osôb zapojilo do cirkevných hnutí, ktoré sa v súčasnosti rozvíjajú. Tieto skúsenosti sú pre nich obyčajne prameňom obohatenia, najmä na rovine duchovnej obnovy. Nemožno však poprieť, že v niektorých prípadoch stávajú sa aj príčinou nepokojov a dezorientácie na rovine osobnej a na rovine spoločnosti, najmä keď sa tieto skúsenosti dostávajú do konfliktu s požiadavkami spoločného života a s duchovnosťou inštitútu. Treba preto dbať, aby sa príslušnosť do cirkevných hnutí spájala s rešpektovaním charizmy a disciplíny vlastného inštitútu129 a aby ju sprevádzal súhlas predstavených a ochota podriadiť sa ich rozhodnutiam.
Dôstojnosť a úloha zasvätenej ženy
57. Cirkev v plnosti zjavuje svoje mnohoraké duchovné bohatstvo, keď odmieta každú diskrimináciu a prijíma ako opravdivé požehnanie Božie dary udelené rovnako mužom a ženám a správne oceňuje rovnakú dôstojnosť všetkých. Zasvätené ženy sú celkom osobitným spôsobom povolané, aby svojou obetavosťou, prežívanou v plnosti a s radosťou, boli znakom bdelej dobroty Boha voči ľudom, ako aj osobitným svedectvom tajomstva Cirkvi, ktorá je pannou, nevestou a matkou.130 Synoda nezabudla venovať pozornosť tomuto ich poslaniu: mnohé ženy, ktoré sa na nej zúčastnili, mali príležitosť predložiť svoje pohľady, ktoré boli prijaté pozorne a s uznaním. Aj ich prispením bolo možné formulovať užitočné odporúčania pre život Cirkvi a jej evanjelizačné poslanie. Je zrejmé, že treba uznať opodstatnenosť mnohých požiadaviek, týkajúcich sa miesta ženy v rôznych spoločenských a cirkevných prostrediach. Treba tiež zdôrazniť, že nové povedomie žien pomáha aj mužom zrevidovať svoje schémy myslenia, spôsob chápania seba samých a svojho miesta v dejinách, v organizácii spoločenského, politického, hospodárskeho, náboženského a cirkevného života.
Cirkev, ktorá dostala od Krista posolstvo oslobodenia, má prorocké poslanie ohlasovať ho utváraním mentality a spôsobu konania podľa Pánovho zámeru. V tomto kontexte zasvätená žena, pre ktorú je východiskom vlastná skúsenosť Cirkvi a seba ako ženy v Cirkvi, môže prispieť k odstráneniu istých jednostranných videní, ktoré nevyjadrujú plné uznanie jej dôstojnosti ani jej špecifický vklad do života a pastoračnej a misijnej činnosti Cirkvi. Je preto správne, že zasvätené ženy očakávajú rozhodnejšie uznanie svojej totožnosti, svojich schopností, svojho poslania a zodpovednosti tak vo vedomí Cirkvi, ako aj v každodennom živote.
Ani budúcnosť novej evanjelizácie, napokon ako všetkých ostatných foriem misijnej činnosti, nemožno si predstaviť bez účasti žien, najmä zasvätených.
Nové perspektívy prítomnosti a činnosti
58. Treba preto urobiť isté konkrétne kroky, počínajúc tým, že umožníme ženám zúčastňovať sa na rôznych formách činnosti na všetkých úrovniach vrátane rozhodovania, najmä vo veciach, ktoré sa ich týkajú.
Je tiež nutné, aby formácia zasvätených žien bola v takej miere ako u mužov prispôsobená novým potrebám, aby predpokladala reálne, inštitucionálne možnosti systematického vzdelávania a poskytovala dosť času na to, aby zahŕňalo všetky oblasti - od teologicko-pastoračnej po odbornú. Pastoračná a katechetická formácia, ktorá je vždy podstatná, naberá osobitný význam v perspektíve novej evanjelizácie, ktorá si vyžaduje nové formy účasti aj od žien.
Možno usudzovať, že prehĺbenie formácie pomôže zasvätenej žene lepšie pochopiť vlastné dary a zároveň oživí nevyhnutnú vzájomnú výmenu darov vo vnútri Cirkvi. Aj v oblasti teologickej, kultúrnej a duchovnej reflexie veľa očakávame od génia ženy - nielen pokiaľ ide o špecifiku zasväteného života žien, ale aj o chápanie viery vo všetkých jej prejavoch. Za čo všetko vďačia dejiny duchovnosti takým sväticiam, ako boli Terézia Veľká či Katarína Sienská, prvým dvom ženám vyznačeným titulom učiteľka Cirkvi a mnohým iným mystičkám, ktoré skúmali tajomstvo Boha a jeho pôsobenie vo veriacom človeku! Cirkev veľmi ráta so špecifickým vkladom zasvätených žien do rozvoja náuky, mravov, rodinného a spoločenského života, najmä v oblastiach úzko spojených s ochranou dôstojnosti ženy a s rešpektovaním ľudského života.131 "Źeny totiž zohrávajú výnimočnú, ba možno rozhodujúcu úlohu vo sfére myslenia a konania: majú sa stávať podnecovateľkami »nového feminizmu«, ktorý nepodlieha pokušeniu nasledovať vzory »maskulinizmu«, ale dokáže rozlíšiť a vyjadriť autentického génia ženy vo všetkých prejavoch spoločenského života, prekonávajúc všetky formy diskriminácie, násilia a využívania".132
Je možné živiť nádej, že vďaka plnšiemu uznaniu poslania ženy prostredie ženských inštitútov zasväteného života získa hlbšie povedomie svojej úlohy a s ešte väčšou angažovanosťou bude slúžiť veci Božieho kráľovstva. Môže sa to prejaviť v rôznych činnostiach, ako je evanjelizácia, vychovávateľská práca, podiel na formovaní budúcich kňazov a zasvätených osôb, animácia kresťanských spoločenstiev a duchovné vedenie, obrana základných dobier života a pokoja. Chcem ešte raz vyjadriť vďačnosť a obdiv celej Cirkvi zasväteným ženám a ich mimoriadnej obetavosti. Cirkev im pomáha, aby svoje povolanie prežívali s radosťou a cítili sa pozvané podujímať sa na vznešenú úlohu, akou je účasť na formácii dnešnej ženy.

II. KONTINUITA DIELA SVÄTÉHO DUCHA: VERNOSŤ V NOVOSTI
Klauzúrne mníšky
59. Osobitnú pozornosť si zasluhuje ženský mníšsky život a klauzúra mníšok, a to vzhľadom na veľkú úctu, akou kresťanské spoločenstvo zahŕňa tento spôsob života - znak výlučného spojenia Cirkvi-nevesty s nadovšetko milovaným Pánom. Źivot klauzúrnych mníšok, ktoré sa venujú predovšetkým modlitbe, askéze a horlivej starostlivosti o rozvoj duchovného života, nie je totiž "ničím iným ako smerovaním do nebeského Jeruzalema, predzvesťou eschatologickej Cirkvi, ktorá trvalo vlastní Boha a kontempluje o ňom".133 Ak sa na klauzúru pozeráme vo svetle tohto povolania a poslania v Cirkvi, vidíme, že uspokojuje potrebu prebývať s Kristom, pociťovanú ako prioritnú. Tým, že si klauzúrne mníšky volia uzavretý priestor ako prostredie, v ktorom žijú, majú účasť na úplnom Kristovom ponížení radikálnou chudobou, prejavom ktorej je zrieknutie sa nielen vecí, ale aj "priestoru", kontaktov a mnohých stvorených dobier. Tento osobitný spôsob obetovania "tela" im umožňuje vnímavejšie sa vhĺbiť do eucharistického tajomstva. Mníšky sa obetujú spolu s Ježišom za spásu sveta. Ich dar má nielen aspekt obety a zadosťučinenia, ale dosahuje aj rozmer vzdávania vďaky Otcovi účasťou na ďakovaní jeho milovaného Syna.
Klauzúra, vyrastajúca z tohto duchovného dynamizmu, nie je len nesmierne hodnotným asketickým prostriedkom, ale aj spôsobom prežívania Kristovej paschy.134 Prostredníctvom skúsenosti "smrti" stáva sa hojnosťou života a javí sa ako radostné zvestovanie a prorocká predzvesť života úplne odovzdaného Bohu v Ježišovi Kristovi (porov. Rim 6,11), ktorý sa môže stať údelom každého človeka a celého ľudstva. Klauzúra potom symbolizuje tú "komôrku" ľudského srdca, v ktorej má každý zotrvávať v jednote s Pánom. Prijatá ako dar a zvolená ako dobrovoľná odpoveď lásky je miestom duchovnej komúnie s Bohom, ako aj s bratmi a sestrami, na ktorom obmedzenosť priestoru a vonkajších kontaktov pomáha vnútornému prežívaniu evanjeliových hodnôt (porov. Jn 13,34; Mt 5,3.8).
Klauzúrne komunity, postavené ako mesto na vrchu a svetlo na svietniku (porov. Mt 5,14-15), napriek jednoduchosti svojho života výrazne ukazujú cieľ, ku ktorému smeruje celé cirkevné spoločenstvo. "Horlivá v konaní a oddaná kontemplácii",135 kráča cestami času, zahľadená do budúceho zjednotenia v Kristovi, keď sa Cirkev "so svojím ženíchom ukáže v sláve" (porov. Kol 3,1-4)"136 a Kristus "odovzdá Bohu a Otcovi kráľovstvo, keď zruší každé kniežatstvo, každú mocnosť a silu (...), aby bol Boh všetko vo všetkom" (1Kor 15,24.28).
Týmto našim milovaným sestrám chcem preto odovzdať slová vďačnosti a povzbudenia, aby zachovávali vernosť klauzúrnemu životu podľa vlastnej charizmy. Vďaka ich príkladu je dnes veľa povolaní na tento spôsob života, lebo priťahuje radikalizmom života "so ženíchom", úplne odovzdaného Bohu v kontemplácii. Ako prejav čistej lásky, cennejšej než akýkoľvek čin, kontemplatívny život sa javí ako mimoriadne účinný nástroj apoštolátu a misijného pôsobenia.137
Synodálni otcovia vyjadrili veľké uznanie hodnote klauzúry a zároveň preskúmali žiadosti, pochádzajúce z rôznych miest a týkajúce sa konkrétnej disciplíny. Odporúčania synody v tejto veci, najmä návrh na rozšírenie právomoci vyšších predstavených, pokiaľ ide o derogáciu klauzúry, keď si to vyžadujú spravodlivé a vážne dôvody,138 budú predmetom osobitného uvažovania v súlade s procesom obnovy, ktorá sa už uskutočnila v období po Druhom vatikánskom koncile.139 Takýmto spôsobom klauzúra vo svojich rôznych formách a stupňoch - od konštitučnej pápežskej po mníšsku - bude lepšie vyjadrovať rôznorodosť kontemplatívnych inštitútov a tradícií rôznych kláštorov.
Ako to zdôraznila synoda, podporu si zasluhujú aj združenia a federácie kláštorov, ktoré odporúčal už Pius XII.; ako aj Druhý vatikánsky koncil,140 najmä tam, kde nejestvujú iné účinné formy koordinácie a pomoci, ktoré by uchovávali a podporovali hodnoty zasväteného života. Takéto organizmy, samozrejme pri zachovaní spravodlivej autonómie kláštorov môžu výdatne pomáhať pri správnom riešení spoločných problémov, ako je nevyhnutná obnova, počiatočná a permanentná formácia, vzájomná ekonomická podpora, ako aj reorganizácia samotných kláštorov.
Rehoľní bratia
60. Podľa tradičného učenia Cirkvi zasvätený život zo svojej povahy nie je ani laický, ani klerický,141 a preto "laické zasvätenie", tak mužov, ako aj žien, je úplne odlíšené stavom zachovávania evanjeliových rád.142 Má preto pre jednotlivcov i pre Cirkev svoju vlastnú hodnotu, nezávislú od posvätnej služby.
Nadväzujúc na učenie Druhého vatikánskeho koncilu,143 synoda vysoko ocenila ten typ zasväteného života, pri ktorom rehoľní bratia plnia rozmanité cenné služby vo vnútri svojich komunít i mimo nich, a tak sa zúčastňujú na poslaní ohlasovania evanjelia a na vydávaní svedectva lásky v každodennom živote. Niektoré z týchto foriem činnosti možno totiž považovať za cirkevné služby, ktorými ich poverila právoplatná autorita. Vyžaduje si to zodpovednú a úplnú formáciu: ľudskú, duchovnú, teologickú, pastoračnú a profesionálnu.
Podľa záväznej terminológie inštitúty, ktoré z vôle zakladateľa alebo na základe uznanej tradície nemajú charakter ani ciele spojené s vykonávaním kňazskej služby, nazývajú sa "laickými inštitútmi".144 Na synode sa však ukázalo, že táto definícia nevyjadruje adekvátne osobitnú povahu povolania členov týchto rehoľných inštitútov. Je pravda, že konajú veľa služieb, na ktorých sa podieľajú s veriacimi laikmi, ale uplatňujú v nich svoju totožnosť zasvätených osôb a vyjadrujú tak ducha úplného sebadarovania Kristovi a Cirkvi podľa vlastnej charizmy.
Preto synodálni otcovia v snahe vyhnúť sa akýmkoľvek dvojznačnostiam a nesprávnemu spájaniu so svetskou povahou postavenia laikov145 navrhli nazývať ich inštitútmi rehoľných bratov.146 Je to veľmi dobrý návrh, najmä keď zvážime, že pojem "brat" poukazuje aj na bohatú duchovnosť: "Títo rehoľníci sú povolaní, aby boli Kristovými bratmi, hlboko s ním zjednotení - s tým, ktorý je »prvorodený medzi mnohými bratmi« (Rim 8,29); aby si boli jeden druhému bratmi vo vzájomnej láske a spoločnej službe Cirkvi; bratmi každého človeka prostredníctvom svedectva Kristovej lásky voči všetkým, najmä voči najmenším a najnúdznejším; bratmi, ktorí vytvárajú všeobecné bratstvo Cirkvi".147 Keď "rehoľní bratia" osobitným spôsobom prežívajú tento aspekt kresťanského a zároveň zasväteného života, účinne pripomínajú rehoľným kňazom základný rozmer bratstva v Kristovi, ktorý ich má spájať navzájom i s každým človekom, všetkým ohlasujúc Kristove slová: "...vy všetci ste bratia" (Mt 23,8).
Ak generálna kapitula dá takú dispozíciu, nič neprekáža, aby niektorí členovia "inštitútov rehoľných bratov" prijali kňazskú vysviacku kvôli kňazskej službe rehoľnej komunite.148 Druhý vatikánsky koncil však v tomto ohľade nedáva výslovné pokyny práve preto, že chce, aby bratské inštitúty zostali verné svojmu povolaniu a poslaniu. Týka sa to aj otázky obsadzovania úradu predstaveného, lebo aj táto funkcia osobitným spôsobom odzrkadľuje povahu inštitútu.
Iné je povolanie bratov v inštitútoch nazývaných "klerickými", ktoré podľa úmyslu zakladateľa alebo na základe právne uznanej tradície predpokladajú plnenie kňazskej služby, podliehajú správe klerikov a takto sú uznané cirkevnou autoritou.149 V takýchto inštitútoch je kňazská služba ustanovujúcim prvkom ich charizmy a určuje ich povahu, cieľ i ducha. Prítomnosť bratov je odlišnou formou účasti na poslaní inštitútu prostredníctvom služby tak vnútri komunity, ako aj v oblasti apoštolátu v spolupráci s tými, ktorí konajú kňazskú službu.
Miešané inštitúty
61. Niektoré rehoľné inštitúty, vytvorené podľa úmyslu zakladateľa ako komunity bratov, v ktorých si boli všetci rovní, časom nadobudli inú podobu. Tieto inštitúty, nazývané "miešané", mali by do hĺbky premyslieť charizmu zakladateľa a v jej svetle zhodnotiť, či je vhodný a možný návrat k pôvodnej inšpirácii.
Synodálni otcovia vyjadrili prianie, aby takéto inštitúty všetkým členom - kňazom i nekňazom - priznávali rovnaké práva a povinnosti s výnimkou tých, ktoré vyplývajú z kňazskej vysviacky.150 Vznikla špeciálna komisia, ktorá má skúmať problémy tohto druhu; treba počkať na výsledky jej práce, aby sa potom urobili patričné rozhodnutia podľa jej smerodajných rozhodnutí.
Nové formy evanjeliového života
62. Svätý Duch, ktorý v rôznych dobách vzbudil mnohé formy zasväteného života, neustále podporuje Cirkev tým, že v jestvujúcich inštitútoch udržuje ochotu na obnovu vo vernosti pôvodnej charizme alebo udeľuje nové charizmy ľuďom dnešných čias, aby tvorili inštitúcie, zodpovedajúce potrebám dneška. Znakom tohto Božieho pôsobenia sú takzvané nové fundácie, ktoré sa istými charakteristikami líšia od tradičných foriem.
Originálnosť týchto nových spoločenstiev spočíva často v tom, že sú to skupiny, ktoré pozostávajú z mužov i žien, duchovných i laikov, manželov i slobodných pre Božie kráľovstvo, ktorí sa usilujú žiť určitým štýlom, niekedy inšpirovaným niektorou z tradičných foriem alebo prispôsobenou potrebám súčasnej spoločnosti. Aj ich snaha žiť podľa evanjelia vyjadruje sa rôznymi formami, možno si však ako všeobecnú tendenciu všimnúť veľmi silné zameranie na život v spoločenstve, chudobu a modlitbu. Na riadení sa na základe kompetencie podieľajú tak duchovní, ako aj laici a apoštolský cieľ sa určuje podľa potrieb novej evanjelizácie.
Hoci na jednej strane sa treba tešiť pôsobeniu Ducha, na druhej je potrebné nevyhnutné úsilie o rozlišovanie chariziem. Aby bolo možné hovoriť o zasvätenom živote, musí byť splnené základné kritérium, špecifické črty nových spoločenstiev musia sa totiž opierať o podstatné teologické a právne prvky vlastné zasvätenému životu.151 Takéto rozlišovanie je nutné tak v partikulárnej, ako vo všeobecnej Cirkvi, aby mohli všetci spoločne poslúchať jedného Ducha. V diecézach má biskup skúmať svedectvo života a pravovernosť zakladateľov a zakladateliek takýchto spoločenstiev, ich duchovnosť, citlivosť na potreby Cirkvi, prejavujúcu sa v poslaní, ktoré plnia, v metódach formácie a spôsoboch prijímania nových členov do svojho spoločenstva; má múdro zhodnotiť prípadné slabosti, trpezlivo čakajúc na ovocie (porov. Mt 7,16), aby mohol uznať autentickosť charizmy.152 Jeho osobitnou úlohou je vo svetle jasných kritérií skúmať zdatnosť tých členov spoločenstiev, ktorí chcú prijať kňazskú vysviacku.153
Podľa tejto zásady rolišovania nemožno do katégorie zasväteného života v užšom slova zmysle zarátať inak veľmi chvályhodné formy angažovanosti, o ktoré sa v združeniach a cirkevných hnutiach usilujú niektorí kresťanskí manželia v snahe urobiť dokonalou svoju lásku, "posvätenú" už sviatosťou manželstva154 - keď sľubom potvrdzujú povinnosť zachovať čistotu, vlastnú manželskému životu, a bez toho, že by zanedbali povinnosti voči deťom, sľubujú chudobu a poslušnosť.155 Nutné upresnenie týkajúce sa povahy tejto skúsenosti nemá za cieľ podcenenie hodnoty tejto osobitnej cesty posväcovania, ktorú určite sprevádza pôsobenie Svätého Ducha, nekonečne bohatého na dary a inšpirácie.
Vzhľadom na veľké bohatstvo darov a novátorských iniciatív zdá sa vhodné vytvoriť komisiu na nové formy zasväteného života, ktorá by mala určiť kritériá autentickosti ako pomoc v procese rozlišovania a rozhodovania.156 K ďalším úlohám komisie bude patriť aj zhodnotenie vo svetle skúseností ostatných desaťročí, ktoré z nových foriem zasväteného života môže cirkevná autorita vo svojej pastoračnej múdrosti a starosti o dobro všetkých oficiálne uznať a odporúčať veriacim usilujúcim sa o dokonalý kresťanský život.
Nové združenia evanjeliového života nie sú alternatívou doterajších inštitúcií, ktoré majú naďalej čestné miesto, aké im priznala tradícia. Aj nové formy sú darom Svätého Ducha, aby Cirkev mohla ísť za svojím Pánom s neslabnúcou horlivosťou, pozorná na Božie výzvy, ktoré sa prejavujú v znameniach čias. Takto sa Cirkev môže ukázať svetu bohatá na rôzne formy svätosti a služby ako "znak a nástroj vnútorného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia".157 Staré inštitúty, z ktorých mnohé prestáli veľmi bolestné skúšky a po stáročia ich statočne znášali, môžu sa obohatiť dialógom a výmenou darov s fundáciami, vznikajúcimi v dnešnej dobe.
Takto bude životnosť rôznych inštitúcií zasväteného života od najstarších až po najnovšie, ako aj energia nových spoločenstiev posilňovať vernosť Svätému Duchu, ktorý je prameňom komúnie a stálej novosti života.

III. POHĽAD DO BUDÚCNOSTI
Ťažkosti a perspektívy
63. Súčasné spoločenské zmeny a umenšenie počtu povolaní stavajú zasvätený život v niektorých častiach sveta do ťažkej situácie. Apoštolské pôsobenie, ba aj sama prítomnosť mnohých inštitútov v miestnych cirkvách je ohrozená. Tak ako v iných obdobiach dejín, aj dnes je tu nebezpečenstvo, že niektoré inštitúty prestanú jestvovať. Všeobecná Cirkev im je hlboko vďačná za veľký vklad, ktorý svojím svedectvom a službou vniesli do jej rozvoja.158 Súčasné ťažkosti nezatieňujú ich zásluhy a dozreté ovocie ich práce.
Iné inštitúty stoja zasa pred problémom reorganizácie svojich diel. Táto neľahká a často bolestná úloha vyžaduje si pozorné skúmanie a rozlišovanie problémov vo svetle niekoľkých kritérií. Treba napríklad zachovať podstatu svojej charizmy, rozvíjať bratské spolunažívanie, prejavovať vnímavosť na potreby všeobecnej i partikulárnej cirkvi, zaoberať sa tým, čo svet zanedbáva, veľkodušne a odvážne odpovedať - hoci nutne vo veľmi obmedzenej miere - na nové formy chudoby, najmä na najopustenejších miestach.159
Rozličné ťažkosti, vyplývajúce z umenšovania sa počtu členov a diel, nemajú ani v najmenšom viesť k strate dôvery v evanjeliovú silu zasväteného života, ktorý bude v Cirkvi vždy potrebný a činný. Aj keby jednotlivé inštitúty prestali jestvovať, zasvätený život bude stále podnecovať vo veriacich lásku k Bohu a bratom. Je preto nevyhnutne potrebné rozlišovať časovú históriu určitého inštitútu alebo formy zasväteného života, ktoré sa môžu meniť podľa okolností, od nemeniteľného poslania, aké má v Cirkvi plniť zasvätený život sám osebe.
Týka sa to tak zasväteného života v kontemplatívnej forme, ako aj toho, ktorý sa venuje apoštolskej práci. Stále novým pôsobením Svätého Ducha zostane ako celok slávnym svedectvom nenarušiteľného zväzku medzi láskou k Bohu a láskou k blížnemu, pripomenutím životodarnej Božej lásky aj v ľudskom a spoločenskom živote. Novým situáciám nedostatku treba čeliť s pokojom, plynúcim z presvedčenia, že od každého sa očakáva nie natoľko úspech, ako skôr úsilie o vernosť. Bez ohľadu na to však treba bdieť, aby sme nedopustili skutočnú porážku zasväteného života, ktorá nie je v poklese kvantity, ale v strate duchovnej vernosti Kristovi, ako aj svojmu povolaniu a poslaniu. Kto v nej zotrváva, vydáva aj pred svetom výrazné svedectvo o svojej dôvere k Pánovi dejín, v rukách ktorého je čas i osud ľudí, inštitúcií a národov a tým aj historických foriem realizácie jeho darov. Bolestné krízové situácie majú zasvätené osoby podnecovať odvážne ohlasovať vieru v Kristovu smrť a zmŕtvychvstanie, a tak sa stávať viditeľným znakom prechodu zo smrti do života.
Pastorácia povolaní ako odpoveď na nové výzvy
64. Poslanie zasväteného života a životnosť inštitútov závisí zaiste od vernosti, s akou zasvätené osoby prežívajú svoje povolanie, ale v budúcnosti pretrvajú v takej miere, v akej ďalší ľudia budú chcieť veľkodušne odpovedať na Božie volanie. Problém povolaní je skutočnou výzvou, adresovanou priamo inštitútom, ale týka sa celej Cirkvi. Na poli pastorácie povolaní sa čerpá veľa duchovnej energie a hmotných prostriedkov, ale výsledky nie sú vždy úmerné očakávaniam a úsiliu. Stáva sa potom, že povolania na zasvätený život kvitnú v mladých cirkvách, ako aj v tých, čo prestáli prenasledovania zo strany totalitných režimov, sú však čoraz zriedkavejšie v krajinách tradične bohatých na povolania, medzi nimi aj na misijné.
Táto ťažká situácia je skúška pre zasvätené osoby, ktoré si niekedy kladú otázku, či nestratili schopnosť priťahovať nové povolania. Treba si zachovať dôveru v Pána Ježiša, ktorý i teraz volá ľudí, aby šli za ním a uveriť Svätému Duchu, tvorcovi a darcovi chariziem zasväteného života. Keď sa teda radujeme z pôsobenia Svätého Ducha, ktorý omladzuje Kristovu nevestu a vedie k rozkvetu zasvätený život v mnohých krajinách, musíme sa zároveň aj vytrvalo modliť k Pánovi žatvy, aby poslal svojej Cirkvi robotníkov, ktorí uspokoja potreby novej evanjelizácie (porov. Mt 9,37-38). Treba povzbudzovať na modlitbu za povolania a zároveň vyvinúť úsilie v bezprostrednom ohlasovaní slova a v primeranej katechéze, a tak pomôcť tým, ktorí sú povolaní na zasvätený život, dať dobrovoľnú, ale poslušnú a veľkodušnú odpoveď, pomocou ktorej bude môcť pôsobiť milosť povolania.
Ježišovo pozvanie: "Poďte a uvidíte!" (Jn 1,39) zostáva dodnes zlatým pravidlom pastorácie povolaní. Táto pastorácia má podľa príkladu života zakladateľov a zakladateliek ukázať príťažlivú krásu osoby Pána Ježiša, ako aj úplné sebadarovanie pre vec evanjelia. Najdôležitejšou úlohou všetkých zasvätených osôb je preto slovom a príkladom odvážne poukazovať na ideál nasledovania Krista a potom povolaným pomáhať, aby vo svojom vnútri odpovedali na podnety Svätého Ducha.
Po nadšení z prvého stretnutia sa s Kristom musí, samozrejme, prísť čas trpezlivej každodennej námahy, ktorou sa povolanie stane dejinami priateľstva s Pánom. V snahe o dosiahnutie tohto cieľa pastorácia povolaní má používať vhodné prostriedky, ako duchovné vedenie, aby v povolaných osobách prebudilo osobnú lásku ku Kristovi, bez ktorej sa nemôžu stať jeho učeníkmi a apoštolmi jeho kráľovstva. Okrem toho, ak rozkvet povolaní v niektorých častiach sveta vyvoláva odôvodnený optimizmus a nádej, ich nedostatok v iných oblastiach nemá viesť k znechuteniu ani k používaniu zjednodušených a nerozvážnych metód náboru. Úlohu napomáhať povolania treba realizovať tak, aby sa stále vo väčšej miere stávala spoločným dielom celej Cirkvi.160 Vyžaduje si preto činnú spoluprácu pastierov, rehoľníkov, rodín a vychovávateľov, lebo táto služba je súčasťou celkovej pastorácie každej miestnej cirkvi. V každej diecéze by mala vzniknúť spoločná štruktúra, ktorá bude koordinovať činnosť a rozmnožovať sily bez toho, že by sťažovala pastoráciu povolaní jednotlivých inštitútov - naopak, aby pre ňu vytvárala priaznivé podmienky.161
Takáto činná spolupráca celého Božieho ľudu podporovaná Prozreteľnosťou určite mu zabezpečí hojnosť Božích darov. Kresťanská solidarita má štedro pomáhať krajinám, chudobným v uspokojovaní potrieb spojených s formáciou povolaní. Aktivita na podporu povolaní v týchto krajinách zo strany rôznych inštitútov má sa robiť v jednote s miestnymi cirkvami činnou a trvalou účasťou na ich pastoračnej práci.162 Najsprávnejší spôsob, ako napomáhať pôsobenie Svätého Ducha, je venovať najlepšie sily prebúdzaniu povolaní a najmä náležite sa starať o pastoráciu mládeže.
Ciele počiatočnej formácie
65. Synodálne zhromaždenie venovalo osobitnú pozornosť formácii tých, ktorí sa chcú odovzdať Kristovi,163 lebo jej priznalo rozhodujúci význam. Hlavným cieľom formačného procesu je príprava človeka na úplné odovzdanie sa Bohu nasledovaním Krista v službe poslania. Odpovedať "áno" na Božie povolanie a osobne sa starať o rozvoj svojho povolania - to je povinnosť každého povolaného, ktorej sa nemôže zbaviť; má priestor svojho života otvoriť pôsobeniu Svätého Ducha a obetavo sa angažovať vo formačnom procese, prijímajúc s vierou pomoc ľudí, ktorých mu dáva Boh a Cirkev.164
Formácia musí preto hlboko zasahovať vnútro osoby, aby každý jej postoj a čin, tak vo vznešených momentoch života, ako aj v každodenných okolnostiach, dokazoval jej úplnú a radostnú príslušnosť k Bohu.165 Keď si uvedomí, že ideálom zasväteného života je pripodobnenie sa Pánu Ježišovi a jeho totálnemu obetovaniu seba samého,166 celá formácia sa má zamerať predovšetkým na dosiahnutie tohto cieľa. Má to byť proces postupného osvojovania si Kristových myšlienok a citov voči Otcovi.
Ak je takýto cieľ zasväteného života, potom proces, ktorý je naň prípravou, má mať totálny charakter. Musí to byť formácia celej osoby,167 zahrnujúca úplnosť jej bytia, všetky aspekty jej totožnosti, jej činy a úmysly. Je zrejmé, že práve vzhľadom na snahu o premenu celej osoby formačné úsilie sa nikdy neskončí. Treba preto dávať zasväteným osobám šancu neustáleho prehlbovania vernosti charizme a poslaniu svojho inštitútu.
Aby bola formácia úplná, musí zahŕňať všetky oblasti kresťanského a zasväteného života. Treba preto osobnú, kultúrnu, duchovnú a pastoračnú formáciu plánovať tak, aby všetkými prostriedkami sledovala harmonické spojenie rôznych aspektov. Počiatočnej formácii, chápanej ako proces vývoja, ktorý vedie všetkými etapami dozrievania jednotlivca - od psychologického a duchovného po teologické a pastoračné -, treba venovať veľa času; v prípade kňazských povolaní je tento čas totožný a harmonicky sa spája s určeným študijným programom a stáva sa súčasťou širšieho formačného procesu.
Úloha formátorov a formátoriek
66. Boh Otec, ktorý sa neustále zjavuje cez dar Krista a Svätého Ducha, je prvým a najdokonalejším vychovávateľom tých, ktorí sa mu odovzdávajú. Ako prostredníkov v tomto diele jednako používa ľudí, keď po boku tých, ktorých si povoláva, stavia starších bratov a sestry. Formácia je teda účasťou na diele Otca, ktorý prostredníctvom Ducha utvára v srdciach mladých mužov a žien myslenie a cítenie Syna. Preto formátori a formátorky musia byť skúsení v hľadaní Boha, aby mohli aj iných sprevádzať na tejto ceste. Keď pozorne sledujú pôsobenie milosti, majú upozorňovať na prekážky, aj na tie menej viditeľné, ale nadovšetko majú ukazovať krásu nasledovania Krista a hodnotu charizmy, v rámci ktorej sa toto nasledovanie uskutočňuje. So svetlom duchovnej múdrosti má sa u nich spájať veda, získaná ľudskými metódami, ktoré môžu pomáhať v rozoznávaní povolaní, ako aj vo formovaní nového, autenticky slobodného človeka. Hlavným prostriedkom formácie je pravidelný a častý osobný rozhovor - výborná praktika s vyskúšanou účinnosťou.
Vzhľadom na mimoriadnu citlivosť týchto úloh uvedomujeme si veľkú dôležitosť formácie zdatných formátorov, ktorí budú schopní konať svoju službu v hlbokej harmónii so životom celej Cirkvi. Odporúča sa vytvoriť primerané štruktúry na formáciu formátorov, najlepšie na miestach, kde je možný kontakt s kultúrou, v ktorej potom budú formátori plniť svoju pastiersku službu. V tomto diele formácie nech inštitúty, ktorým sa už podarilo zapustiť hlbšie korene, pomáhajú nedávno založeným inštitútom aj tým, že im na formáciu poskytnú niektorých spomedzi svojich najlepších členov.168
Formácia na život v spoločenstve a apoštolská formácia
67. Keďže formácia musí mať aj charakter života v spoločenstve, v inštitútoch zasväteného života a v spoločnostiach apoštolského života je jej privilegovaným miestom spoločenstvo. Práve v ňom možno poznať ťažkosti i radosti života. V bratskom spoločenstve sa každý učí žiť s tými, ktorých Boh postavil vedľa neho, prijímajúc ich pozitívne vlastnosti a zároveň jeho odlišnosti a ohraničenosti. Osobitným spôsobom sa učí deliť o prijaté dary pre dobro všetkých, lebo každý "dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok" (1Kor 12,7).169 Źivot v spoločenstve má od samého začiatku formácie poukazovať aj na hlboký misijný rozmer zasvätenia. Odporúča sa preto, aby súčasťou počiatočnej formácie inštitútov zasväteného života boli konkrétne skúsenosti, ktoré pod múdrym vedením formátorov či formátoriek budú v dialógu s miestnou kultúrou vytvárať apoštolské postoje, schopnosť prispôsobovať sa a ducha iniciatívnosti.
Zatiaľ čo na jednej strane si má zasvätená osoba postupne vytvárať evanjeliovú schopnosť kritického posudzovania hodnôt a antihodnôt vlastnej kultúry, ako aj tej, s ktorou príde do styku v budúcej práci, na druhej strane sa má cvičiť v ťažkom umení jednoty života, vzájomného prenikania sa lásky k Bohu a lásky k bratom a sestrám, skusujúc pritom, že modlitba je dušou apoštolátu, ale aj apoštolát oživuje a podnecuje modlitbu.
Potreba vypracovať úplné a aktuálne ratio
68. Odporúča sa, aby tak v ženských, ako v aj mužských inštitútoch vzhľadom na rehoľných bratov celé obdobie pred večnými sľubmi malo vyslovene formačný charakter. Týka sa to v podstate aj klauzúrnych spoločenstiev, ktoré majú vypracovať primeraný program, zaručujúci autentickú formáciu na kontemplatívny život a na jeho osobitné poslanie v Cirkvi.
Synodálni otcovia vrelo povzbudzovali všetky inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, aby čo najrýchlejšie vypracovali svoje ratio institutionis, to jest formačný program inšpirovaný charizmou inštitútu, ktorý jasnou a dynamickou formou ukáže cestu, ktorou treba prejsť, aby bolo možné osvojiť si duchovnosť svojho inštitútu. Ratio je dnes veľkou potrebou: na jednej strane ukazuje spôsob, akým treba nové generácie voviesť do duchovnosti inštitútu, aby ju mohli autenticky prežívať v kontexte rôznych kultúr a v rôznych geografických oblastiach; na druhej strane zasväteným osobám objasňuje, ako majú žiť toho istého ducha v rôznych etapách svojej existencie, smerujúc k plnej zrelosti viery v Krista.
Preto ak je pravda, že obnova zasväteného života vo veľkej miere závisí od formácie, je pravda i to, že jej účinnosť závisí od uplatnenia primeranej metódy, bohatej na duchovnú a pedagogickú múdrosť, ktorá postupne vedie tých, ktorí sa chcú zasvätiť Kristovi, osvojiť si jeho myslenie a cítenie. Formácia je významný proces, pomocou ktorého sa človek v hĺbke svojej existencie obracia k Božiemu slovu a súčasne sa učí umeniu hľadať Božie znamenia v skutočnostiach tohto sveta. V čase, keď sa náboženské hodnoty kultúry stále viac vysúvajú na okraj, tento formačný proces je dôležitý z dvoch dôvodov: jeho pomocou zasvätená osoba môže očami viery nielen naďalej "vidieť" Boha vo svete, ktorý už nevníma jeho prítomnosť, ale istým spôsobom robí túto prítomnosť "cítiteľnou" svedectvom svojej charizmy.
Permanentná formácia
69. Tak v inštitútoch apoštolského, ako aj kontemplatívneho života permanentná formácia je požiadavkou vyplývajúcou zo samej povahy rehoľného zasvätenia. Ako sme už povedali, formačný proces sa neredukuje na počiatočný úsek cesty, lebo vzhľadom na ohraničenosť ľudskej prirodzenosti zasvätená osoba nikdy nebude môcť povedať, že plne v sebe sformovala nového človeka, ktorý v každej životnej situácii cíti rovnako ako Kristus. Počiatočná formácia má sa preto upevňovať permanentnou formáciou, pomocou ktorej bude človek disponovaný prijímať formačné vplyvy po celý život.170
Je preto veľmi dôležité, aby každý inštitút do svojho ratio institutionis zahrnul čo možno najpresnejšie a najsystematickejšie určenie programu permanentnej formácie, hlavným cieľom ktorej bude napomáhať rozvoj každej zasvätenej osoby po celý jej život. Nikto nemôže upustiť od starosti o vlastný ľudský i náboženský rast; nikto sa ani nemôže spoliehať len na seba a sám si riadiť svoj život. V žiadnej etape života človek nemôže povedať, že už dosiahol takú istotu a horlivosť, že sa už nemusí osobitne starať o zachovanie vernosti; a človek nikdy nedosiahne taký vek, v ktorom by mohol povedať, že sa skončil proces jeho dozrievania.
V dynamike vernosti
70. Jestvuje istý druh mladosti ducha, ktorá sa s časom nemení. Vyplýva z toho, že v ďalších etapách svojho života si človek nachádza nové úlohy, vlastný spôsob života, služby a lásky.171
V zasvätenom živote sú prvé roky účasti na apoštolskej činnosti zo samej povahy vecí kritickým obdobím, lebo je prechodom zo života pod vedením iných k plnej zodpovednosti za vlastné konanie. Je dôležité, aby mladé zasvätené osoby mohli rátať s oporou a prítomnosťou brata či sestry, ktorí im pomôžu v plnosti prežiť mladícku lásku ku Kristovi, plnú nadšenia.
ďalšia etapa môže byť spojená s rizikom návykov a s pokušením rozčarovania zo slabých výsledkov. Treba preto pomáhať zasväteným osobám v strednom veku, aby sa vo svetle evanjelia a inšpirácie charizmy vrátili k svojmu pôvodnému rozhodnutiu a nestotožňovali dokonalé zasvätenie s dokonalými výsledkami. Nájdu tak novú energiu a novú motiváciu na zvolenej ceste. Táto životná etapa je obdobím hľadania podstatných hodnôt.
Obdobie zrelého veku môže spolu s rozvojom osobnosti znamenať aj nebezpečenstvo istého individualizmu, sprevádzaného strachom z neschopnosti prispôsobiť sa novým časom alebo prejavmi uzatvorenia sa do seba, nedostatkom pružnosti, uvoľnením disciplíny. V tejto etape má permanentná formácia nielen pomáhať nadobudnúť primerane vysokú úroveň duchovného i apoštolského života, ale aj objaviť osobitný charakter tejto fázy života. V tomto období sa totiž očisťovaním istých aspektov osobnosti obetovanie seba Bohu stáva čistejším a veľkodušnejším a bratov a sestry obohacuje ešte väčším pokojom a umiernenosťou, väčšou priezračnosťou a bohatstvom milosti. V tom spočíva dar a skúsenosť duchovného otcovstva a materstva.
Pokročilý vek vytvára nové problémy, ktorým treba zavčasu čeliť múdrym programom duchovnej pomoci. Postupný odchod z aktívneho života a v niektorých prípadoch choroba a nútená nečinnosť - všetko toto je skúsenosťou, ktorá môže mať veľkú formačnú hodnotu. Je to často bolestné obdobie, predsa však dáva zasvätenej osobe možnosť nechať sa formovať veľkonočnou skúsenosťou172 a pripodobniť sa ukrižovanému Kristovi, ktorý vo všetkom plní Otcovu vôľu a celý sa mu odovzdáva, až kým nepoloží do jeho rúk svojho ducha. Toto pripodobnenie sa je novým spôsobom prežívania zasvätenia, ktoré už nie je spojené s účinným vykonávaním riadiacej funkcie alebo apoštolskej práce.
Keď napokon prichádza okamih zjednotenia sa s poslednou hodinou Pánovho umučenia, zasvätená osoba vie, že Otec v nej dokončuje tajomný proces formácie, ktorý sa začal pred mnohými rokmi. Smrť očakáva a pripravuje sa naň ako na najdokonalejší akt lásky a odovzdanosti.
Je nutné dodať, že nezávisle od rôznych etáp života sa v každom veku môžu objaviť krízové situácie, vyplývajúce z rôznych vonkajších okolností - ako je zmena miesta alebo funkcie, ťažkosti v práci, nedostatok apoštolských úspechov, nepochopenie či odsunutie na okraj a podobne - alebo z okolností osobnejšej povahy, ako je fyzická alebo psychická choroba, duchovná suchopárnosť, smrť blízkych osôb, problémy vo vzťahoch s inými, krízy viery alebo totožnosti, pocit neužitočnosti a podobne Keď sa zachovanie vernosti stane ťažšie, treba zasvätenej osobe pomôcť prejavením väčšej dôvery a hlbšej lásky, tak na rovine individuálnej, ako aj na úrovni spoločenstva. Potrebná je najmä srdečná blízkosť predstaveného; veľkou útechou môže byť aj kvalifikovaná pomoc brata alebo sestry, lebo ich starostlivá a obetavá prítomnosť môže viesť k znovuobjaveniu zmyslu zmluvy, ktorú Boh uzavrel ako prvý a ktorú nemieni rušiť. Skúšaná osoba takto dospeje k prijatiu očistenia a zrieknutia sa všetkého, čo sú vlastne najpodstatnejšie prejavy nasledovania ukrižovaného Krista. Samotná skúsenosť sa však ukáže ako prozreteľnostný prostriedok v rukách Otca, ako nielen psychologický boj v samote proti sebe samému a vlastným slabostiam, ale aj ako náboženský zápas, v ktorom je každodenne prítomný Boh a sila kríža!
Rozmery permanentnej formácie
71. Subjektom formácie je osoba v ďalších fázach života, kým jej cieľom je celý človek, povolaný hľadať Boha a milovať ho "celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou" (Dt 6,5) a svojho blížneho ako seba samého (porov. Lv 19,18; Mt 22,37-39). Láska k Bohu a bratom je veľká sila, ktorá môže byť neustálym prameňom inšpirácie na ceste dozrievania a vernosti.
Źivot v Duchu má svoje zrejmé prvenstvo. Zasvätená osoba v ňom nachádza svoju totožnosť a hlboký súlad, stáva sa stále citlivejšou na každodenné výzvy Božieho slova a necháva sa viesť pôvodnou inšpiráciou svojho inštitútu. Pôsobením Svätého Ducha bude si chrániť dôsledné zachovávanie momentov modlitby, mlčania a samoty, ako aj vytrvalej prosby o Boží dar múdrosti uprostred každodenných ťažkostí (porov. Múd 9,10).
Ľudský a bratský rozmer si vyžaduje poznanie seba samého a vlastných ohraničení, aby sa toto poznanie stalo podnetom a pomocou v úsilí o úplné oslobodenie. V dnešnej situácii je osobitne dôležitá vnútorná sloboda zasvätenej osoby, jej citová dozretosť, schopnosť porozumieť si so všetkými, najmä vo vlastnom spoločenstve, vnútorný pokoj a vnímavosť pre trpiacich, láska k pravde, jednoznačná zhoda medzi slovami a skutkami.
Apoštolský rozmer zameriava myseľ i srdce zasvätenej osoby na neustále, intenzívne úsilie, vyjadrujúce Kristovu lásku, ktorá nás ženie (porov. 2Kor 5,14). V praxi to bude znamenať prispôsobenie metód a cieľov apoštolskej práce aktuálnym potrebám, pričom treba zachovať vernosť duchu zakladateľa alebo zakladateľky, ako aj neskôr utvorenej tradícii a brať do úvahy zmenené historické a kultúrne, všeobecné a miestne podmienky, aké vládnu v prostredí, v ktorom sa má pôsobiť.
Kultúrny a profesionálny rozmer, ktorý pomocou solídnej teologickej formácie uschopňuje rozlišovať, zahŕňa potrebu neustáleho dopĺňania vedomostí najmä v oblastiach, na ktoré sa vzťahujú jednotlivé charizmy. Treba si preto zachovať otvorenosť mysle a čo možno najväčšiu pružnosť, aby bolo možné plánovať a plniť službu v súlade s potrebami doby, využívajúc dostupné prostriedky kultúrneho pokroku.
A napokon v rozmere charizmy nachádzajú sa všetky ostatné potreby v originálnej syntéze, ktorá si vyžaduje neustále prehlbovať rôzne aspekty špecifického zasvätenia - nielen apoštolský, ale aj asketický a mystický. Každá zasvätená osoba má preto horlivo poznávať ducha svojho inštitútu, jeho dejiny a poslanie, aby ich lepšie absorbovala v individuálnom rozmere i v rozmere spoločenstva.173

III. kapitola
SERVITIUM CARITATIS
Zasvätení na plnenie poslania
72. Podľa vzoru Ježiša, milovaného Syna, "ktorého Otec posvätil a poslal na svet" (Jn 10,36), aj tí, ktorých Boh povoláva, aby šli za ním, sú posvätení a poslaní, aby nasledovali jeho príklad a pokračovali v jeho poslaní. V zásade sa to týka každého učeníka, ale osobitným spôsobom sa to vzťahuje na tých, ktorí sú povolaní, aby v konkrétnej forme života nasledovali Krista "zbližša", aby on bol v ich živote "všetkým". V ich povolaní je preto zahrnutá úloha úplného zasvätenia sa Kristovmu poslaniu; ba čo viac - pôsobením Svätého Ducha, ktorý je prameňom každého povolania a každej charizmy, sám zasvätený život sa stáva poslaním, tak ako ním bol celý Ježišov život. V tejto perspektíve je možné všimnúť si, aké dôležité je zachovávanie evanjeliových rád, lebo vďaka nemu sa osoba stáva úplne slobodná, aby sa mohla venovať veci evanjelia. Treba preto tvrdiť, že poslanie má podstatný význam pre každý inštitút, nielen pre inštitút činného apoštolského života, ale aj pre ten, ktorý sa venuje kontemplácii.
Najdôležitejším prejavom poslania nie sú totiž vonkajšie diela, ale predovšetkým sprítomnenie Krista vo svete osobným svedectvom. Hľa, výzva a prvoradá úloha zasväteného života! Čím viac sa pripodobníme Kristovi, tým viac ho sprítomníme a umožníme mu pôsobiť vo svete pre spásu ľudí.
Možno teda povedať, že zasvätená osoba "plní poslanie" už svojím zasvätením, ktorému vydáva svedectvo v súlade s programom svojho inštitútu. Je zrejmé, že ak charizma zakladateľa predpokladá pastoračnú činnosť, potom svedectvo života, apoštolské diela a diela podporujúce ľudský pokrok sú rovnako dôležité. Jedno i druhé je znakom Krista, zasväteného na Otcovu slávu a zároveň poslaného na svet pre spásu bratov a sestier.174
Je ešte jeden osobitný prvok rehoľného života, ktorým sa podieľa na Kristovom poslaní: je ním bratské spolunažívanie v spoločenstve kvôli poslaniu. Rehoľný život bude preto tým viac apoštolský, čím hlbšie bude jeho odovzdanie sa Pánu Ježišovi, čím viac bude život v spoločenstve preniknutý duchom bratstva a čím horlivejšia bude angažovanosť v plnení osobitného poslania inštitútu.
V službe Bohu a človeku
73. Prorocká úloha zasväteného života spočíva v tom, že má pripomínať a slúžiť Božiemu plánu s ľuďmi: tento plán je zjavený vo Svätom písme a možno ho objaviť aj pozorným sledovaním znakov prozreteľnostného Božieho pôsobenia v dejinách. Je to plán spásy a zmierenia ľudstva (porov. Kol 2,20-22). Aby zasvätené osoby mohli správne konať túto službu, musia mať veľmi hlbokú skúsenosť Boha, uvedomovať si výzvy doby a s pomocou Svätého Ducha rozoznávať ich hlboký teologický zmysel. V historických udalostiach je totiž často skryté Božie pozvanie konať v zhode s jeho plánmi živou a plodnou účasťou na záležitostiach našej doby.175
Ako tvrdí koncil, znamenia čias treba rozoznávať vo svetle evanjelia, aby bolo možné odpovedať "spôsobom primeraným každej generácii na večné otázky človeka o zmysle terajšieho a budúceho života a o ich vzájomnom vzťahu".176 Treba si preto otvoriť srdce vnútorným vnuknutiam Svätého Ducha, ktorý nás povzbudzuje odhaliť hlboký zmysel zámerov Prozreteľnosti. Zasvätený život vyzýva hľadať nové odpovede na nové problémy súčasného sveta. Len ľudia zvyknutí hľadať vo všetkom Božiu vôľu dokážu správne porozumieť tieto Božie pokyny a potom ich odvážne uskutočňovať konaním podľa pôvodnej charizmy a zároveň primerane potrebám určitej historickej situácie.
Tvárou v tvár mnohým naliehavým problémom, ktoré, ako sa zdá, niekedy spôsobujú v zasvätenom živote vážne ťažkosti alebo ho dokonca narúšajú, povolaní sa majú plne vcítiť do potrieb celého sveta a zahŕňať ich do úprimnej modlitby, ale zároveň horlivo pôsobiť v oblastiach vymedzených charizmou zakladateľa. Ich angažovanosť sa má riadiť nadprirodzeným rozlišovaním, ktoré dokáže rozoznať, čo pochádza od Ducha a čo sa mu protiví (porov. Gal 5,16-17.22; 1Jn 4,6). Vernosťou pravidlám a stanovám takéto rozlišovanie umožní zachovať plné spoločenstvo s Cirkvou.177
Takto sa zasvätený život nebude obmedzovať len na čítanie znamení čias, ale pričiní sa aj o vypracovanie nových programov evanjelizácie, prispôsobených potrebám dneška; všetko toto v presvedčení, plynúcom z viery, že Svätý Duch dokáže dať správne odpovede aj na najťažšie otázky. Hodno pripomenúť to, čo nás vždy učili veľkí protagonisti apoštolskej činnosti: treba dôverovať Bohu tak, akoby všetko záviselo len od neho, a neúnavne pracovať, akoby všetko záviselo len od nás.
Spolupráca v Cirkvi a apoštolská duchovnosť
74. Všetko toto treba robiť v komúnii a v dialógu s inými subjektmi tvoriacimi Cirkev. Misijné výzvy sú také veľké, že nie je možné účinne im čeliť bez spolupráce všetkých členov Cirkvi, a to tak v oblasti rozlišovania, ako aj uskutočňovania. Ťažko čakať riešenia od jednotlivcov - tie môžu byť len ovocím kontaktov a dialógu. Najmä činná komúnia medzi rôznymi charizmami zaiste prispeje nielen k vzájomnému obohateniu sa, ale aj k väčšej účinnosti evanjeliového poslania. Skúsenosť ostatných rokov potvrdzuje, že "dialóg je nové pomenovanie lásky",178 najmä v Cirkvi: dialóg pomáha vidieť problémy v ich skutočných rozmeroch a umožňuje postaviť sa k nim s čo možno najväčšou nádejou na úspech. Zasvätený život už tým samým, že sa stará o hodnotu bratského spolunažívania, javí sa ako skúsenosť mimoriadne priaznivá pre dialóg. Môže preto prispievať k vytváraniu klímy vzájomného prijatia, v ktorej rôzne subjekty cirkevného života, stretávajúce sa s patričným uznaním ich totožnosti, budú s väčším presvedčením spoločne vytvárať cirkevnú komúniu, slúžiacu veľkému univerzálnemu poslaniu.
Napokon inštitúty, angažované v niektorej z foriem apoštolátu, majú rozvíjať zdravú duchovnosť činnosti, ktorá vidí Boha vo všetkých veciach a všetky veci vidí v Bohu. "Treba však vedieť, že tak ako dobre usporiadaný život smeruje od aktívneho ku kontemplatívnemu, tak sa duša s väčším úžitkom vracia od kontemplatívneho k činnému, aby pomocou toho, čím kontemplatívny život obohatil jej vnútro, zdokonalil sa činný život. Je preto potrebné, aby sme prechádzali od činného života ku kontemplatívnemu, niekedy však je lepšie od toho, k čomu sme vnútorne nahliadli v kontemplácii, prejsť k činnému životu".179 Sám Ježiš nám dal dokonalý príklad, ako možno komúniu s Otcom spojiť s mimoriadne aktívnym životom. Ak chýba neustále úsilie o takúto jednotu, kedykoľvek hrozí nebezpečenstvo vnútorného zrútenia, dezorientácie, znechutenia. Tesné spojenie kontemplácie a činnosti nám ako v minulosti, tak aj dnes umožní plniť aj najťažšie poslanie.

I. LÁSKA DO KONCA
Milovať Kristovým srdcom
75. "A pretože miloval svojich, miloval ich až do krajnosti. Pri večeri (...) vstal (...) a začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol prepásaný" (Jn 13,1-2.4-5).
Umývaním nôh Ježiš zjavuje hĺbku lásky Boha k človeku: v ňom sám Boh slúži človeku! Ježiš tým zároveň zjavuje aj zmysel kresťanského života a ešte v plnšej miere zmysel zasväteného života, ktorý je životom obetavej lásky, konkrétnou a veľkodušnou službou. Nasledujúc Syna človeka, ktorý "neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť" (Mt 20,28), bolo vyjadrením zasväteného života, aspoň v najlepších obdobiach svojich dlhých dejín, práve toto "umývanie nôh", to jest služba najmä tým najchudobnejším a najnúdznejším. I keď z jednej strany kontempluje o vznešenom tajomstve Slova v lone Otca (porov. Jn 1,1), z druhej strany nasleduje to isté Slovo, ktoré sa stalo telom (porov. Jn 1,14), znížilo sa a pokorilo, aby slúžilo ľuďom. Tí, ktorí idú za Kristom cestou evanjeliových rád, aj dnes chcú ísť tam, kam šiel Kristus, a robiť to, čo on robil.
Kristus neustále povoláva nových učeníkov, mužov a ženy, aby im vyliatím Svätého Ducha (porov. Rim 5,5) odovzdal Božiu agapé - schopnosť milovať ako on, ako aj priviedol ich k službe iným pokorným sebadarovaním, oslobodeným od akejkoľvek zištnosti. Petrovi, uchvátenému jasom premenenia, ktorý hovorí: "Pane, dobre je nám tu" (Mt 17,4), adresoval pozvanie vrátiť sa na cestu sveta, aby ďalej slúžil Božiemu kráľovstvu: "Zostúp, Peter; chcel si spočinúť na vrchu: zostúp; káž Božie slovo, naliehaj pri každej príležitosti, vhod alebo nevhod, vyčítaj, napomínaj, povzbudzuj; používaj pritom svoju veľkú trpezlivosť a svoju schopnosť vyučovať. Pracuj, veľa sa namáhaj, znášaj aj utrpenia a muky, aby si čistotou a krásou dobrých skutkov mohol v láske dosiahnuť to, čo symbolizuje žiarivý Pánov odev".180 Pohľad, upretý na Pána, v apoštolovi neoslabuje vôľu slúžiť človeku; naopak, posilňuje ju, dáva jej novú schopnosť pôsobiť na dejiny, aby ich oslobodila od toho, čo ich znetvoruje.
Hľadanie Božej krásy káže zasväteným osobám starať sa o obraz Boha, deformovaný v tvárach bratov a sestier, v tvárach znetvorených hladom, v tvárach rozčarovaných prázdnymi sľubmi politikov, v pokorených tvárach tých, ktorých kultúra je ponižovaná, v tvárach zhrozených slepým násilím, v nepokojných tvárach detí, v tvárach zneuctených a ponižovaných žien, v unavených tvárach vysťahovalcov, ktorým sa nedostalo prajného prijatia, v tvárach starcov, ktorým chýbajú najzákladnejšie podmienky dôstojného života.181 Zasvätený život takto rečou skutkov ukazuje, že Božie milosrdenstvo je základom a podnetom činnej a nezištnej lásky. Bol o tom hlboko presvedčený sv. Vincent z Pauly, ktorý milosrdným sestrám odporúčal takýto životný program: "Duch spoločnosti spočíva v odovzdaní sa Bohu, aby ste mohli milovať nášho Pána a slúžiť mu v tých, ktorí sú hmotne a duchovne chudobní, v ich domoch i mimo nich, vyučovať chudobné dievčatá, deti a vôbec všetkých, ktorých vám Božia prozreteľnosť pošle".182
Medzi rôznymi spôsobmi, akými možno vyjadriť lásku, tým, ktorý zvlášť priezračne zjavuje lásku "do konca", je dnes zaiste horlivé ohlasovanie Ježiša Krista ľuďom, ktorí ho ešte nepoznajú alebo už na neho zabudli, a to najmä chudobným.
Osobitný vklad zasväteného života do evanjelizácie
76. Osobitný vklad zasvätených osôb do evanjelizácie spočíva predovšetkým vo svedectve života úplne odovzdaného Bohu a bratom podľa príkladu Spasiteľa, ktorý sa z lásky k človeku stal sluhom. V diele spásy je totiž prameňom všetkého Božia agapé. Keď sa zasvätené osoby úplne odovzdajú Pánovi, stane sa viditeľnou milujúca a spásonosná prítomnosť Krista, ktorého Otec posvätil a poslal, aby plnil určené poslanie.183 Tieto osoby, ktoré dovolili, aby sa ich Kristus "zmocnil" (porov. Flp 3,12), sú ochotné sa istým spôsobom stať predĺžením jeho človečenstva.184 Zasvätený život najvýrečnejšie svedčí o tom, že čím viac žijeme z Krista, tým lepšie mu môžeme slúžiť v blížnych, a tak sa staviame do prvej línie misijného frontu, kde podstupujeme najväčšie riziko.185
Prvá evanjelizácia: ohlasovať Krista národom
77. Kto miluje Boha, Otca všetkých, má milovať blížnych, v ktorých poznáva bratov a sestry. Práve preto nik z nás nemôže zostať ľahostajný voči skutočnosti, že tak veľa ľudí ešte nepozná úplné zjavenie sa Božej lásky v Kristovi. Toto konštatovanie je v duchu poslušnosti Kristovmu poslaniu podnetom ísť ad gentes; má sa na ňom podieľať každý uvedomelý kresťan, lebo Cirkev je zo svojej povahy misijná. Túto potrebu vyciťujú najmä členovia inštitútov zasväteného života, tak činných, ako aj kontemplatívnych.186 Zasvätené osoby majú totiž aj medzi nekresťanmi187 sprítomňovať Krista čistého, chudobného, poslušného, venujúceho sa modlitbe a poslaniu.188 Dynamickou vernosťou svojej charizme a hlbším odovzdaním sa Bohu189 majú sa cítiť zapojené do osobitnej spolupráce s misijnou činnosťou Cirkvi. Túžba, ktorú toľkokrát vyjadrila Terézia z Lisieux, "milovať ťa a usilovať sa, aby ťa iní milovali", vrúcne prianie sv. Františka Xaverského, aby "tí, ktorí sa venujú vede, boli si vedomí, že Boh, náš Pán, bude žiadať počet z prijatých talentov; aby sa snažili využiť duchovné prostriedky a cvičenia, ktoré pomáhajú poznať a počuť v hĺbke duše hlas Božej vôle, a dali jej k dispozícii svoje city so slovami: »Tu som, Pane. Čo chceš, aby som robil? Pošli ma, kam chceš«",190 ako aj iné podobné svedectvá mnohých svätých sú prejavom neslabnúceho misijného napätia, ktorým sa vyznačuje a ktoré charakterizuje zasvätený život.
Prítomní vo všetkých kútoch zeme
78. "Kristova láska náš ženie" (2Kor 5,14) - keby členovia každého inštitútu mohli s apoštolom hovoriť tieto slová! Taká je totiž úloha zasväteného života: pracovať vo všetkých častiach sveta na upevňovaní a šírení Kristovho kráľovstva, ohlasujúc evanjelium všade, aj v najvzdialenejších oblastiach.191 Dejiny misií totiž potvrdzujú, že zasvätené osoby vniesli veľký vklad do evanjelizácie národov: od starobylých mníšskych rodín po najnovšie fundácie, zaangažované výlučne do misií ad gentes, od činných inštitútov po kontemplatívne192 - vo všetkých týchto spoločenstvách nespočetní ľudia venovali svoje sily tejto "základnej činnosti Cirkvi, podstatnej a nikdy neukončenej",193 lebo je zameraná na rastúci zástup tých, ktorí ešte nepoznajú Krista.
Aj dnes je pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života táto povinnosť naliehavou výzvou: ohlasovanie Kristovho evanjelia si z ich strany vyžaduje urobiť všetko, čo môžu. Aj inštitúty, ktoré vznikli a pôsobia v mladých cirkvách, majú byť otvorené misiám medzi nekresťanmi vo vlastných krajinách i za ich hranicami. Napriek pochopiteľným ťažkostiam, s akými musia niektoré z nich zápasiť, je dobré všetkým pripomenúť, že ako sa "viera posilňuje tým, že sa odovzdáva",194 aj misie posilňujú zasvätený život, prebúdzajú v ňom nové nadšenie a dávajú mu novú motiváciu, oživujú jeho vernosť. Misijná činnosť zo svojej strany otvára obrovský priestor pre prítomnosť rôznych foriem zasväteného života.
Misie ad gentes dávajú zasväteným ženám, rehoľným bra—
tom a členom sekulárnych inštitútov osobitné a mimoriadne možnosti účinnej apoštolskej práce. Sekulárne inštitúty svojou prítomnosťou v rôznych oblastiach života, typických pre zasvätenie vo svete, môžu konať aj cennú službu evanjelizácie prostredí a štruktúr, ako aj zákonov, ktorými sa riadi spoločenský život. Môžu tiež vydávať svedectvo o evanjeliových hodnotách pred ľuďmi, ktorí dosiaľ nepoznali Ježiša, a takto vnášať do misijnej činnosti vlastný vklad.
Treba zdôrazniť, že v krajinách, kde sú zakorenené nekresťanské náboženstvá, prítomnosť zasväteného života vyjadrená výchovnou, charitatívnou i kultúrnou činnosťou, ale aj znakom kontemplatívneho života, nadobúda obrovský význam. Treba preto osobitným spôsobom napomáhať, aby sa v nových cirkvách tvorili spoločenstvá, ktoré sa venujú kontemplácii, lebo "kontemplatívny život... patrí k plnej prítomnosti Cirkvi".195 Treba sa tiež všemožne usilovať, aby pomocou vhodných prostriedkov boli vo svete rovnomerne rozmiestnené rôzne formy zasväteného života, ktoré dajú nový impulz evanjelizácii, čomu môže slúžiť tak vysielanie misionárov a misionárok, ako aj nevyhnutná pomoc inštitútov zasväteného života udeľovaná chudobnejším diecézam.196
Ohlasovanie Krista a inkulturácia
79. Ohlasovanie Krista "je prvou úlohou v poslaní Cir—
kvi"197 a jeho cieľom je obrátenie,"to jest plné a úprimné priľnutie ku Kristovi a k jeho evanjeliu".198 Do okruhu misijnej činnosti spadá aj proces inkulturácie a dialóg medzi náboženstvami. Zasvätené osoby majú prijať výzvu inkulturácie ako povzbudenie na plodnú spoluprácu s milosťou v kontakte s rôznymi kultúrami. Vyžaduje si to solídnu individuálnu prípravu, schopnosť zrelého rozlišovania, verné uplatňovanie základných zásad doktrinálnej ortodoxie, autentickosť a cirkevnú komúniu.199 Opierajúc sa o charizmu zakladateľov a zakladateliek, mnohým zasväteným osobám sa podarilo priblížiť rôznym kultúram podľa príkladu Ježiša, ktorý sa "zriekol seba samého a vzal si prirodzenosť sluhu" (Flp 2,7), a odvážnym a trpezlivým dialógom nadviazať plodné kontakty s rôznymi misijnými národmi, aby všetkým ukázali cestu spásy. Aj dnes mnoho z nich dokáže v dejinách jednotlivých ľudí a národov odhaľovať stopy prítomnosti Boha, ktorý vedie celé ľudstvo k rozlišovaniu znakov jeho vykupiteľskej vôle. Toto hľadanie sa javí ako užitočné aj pre samotné zasvätené osoby: hodnoty, ktoré objavia v rôznych civilizáciách, môžu totiž v nich podnietiť schopnosť hlbšieho prežívania kontemplácie a modlitby, vzbudiť v nich väčšiu starostlivosť o spoločenstvo a pohostinnosť, uschopniť ich vnímať dôstojnosť človeka a krásu prírody.
Autentická inkulturácia si vyžaduje zaujať postoje podobné tým, aké mal Kristus, keď sa stal človekom a prebýval medzi nami v láske a pokore. V tomto zmysle zasvätený život robí tých, ktorí ho vzali na seba, osobitným spôsobom schopnými zložitého procesu inkulturácie, lebo ich navyká na odpútanosť od materiálnych vecí, ba od mnohých aspektov vlastnej kultúry. Keď zasvätené osoby v takomto postoji vyvinú úsilie poznať a pochopiť rôzne kultúry, budú môcť lepšie rozoznať ich autentické hodnoty a určiť spôsob, akým ich treba prijať a zdokonaliť pomocou vlastnej charizmy.200 Netreba však zabúdať, že mnohé staré kultúry sú tak úzko spojené s náboženskými prejavmi, že náboženstvo je často transcendentným rozmerom samej kultúry. V takomto prípade opravdivá inkulturácia musí byť nutne spojená s vážnym a otvoreným dialógom medzi náboženstvami, ktorý "neprotirečí misii ad gentes ani neoslobodzuje od evanjelizácie".201
Inkulturácia zasväteného života
80. Aj zasvätený život, keďže je zo svojej povahy nositeľom evanjeliových hodnôt, ak sa prežíva autenticky, môže vniesť osobitný vklad do diela inkulturácie. Je totiž znakom prvenstva Boha a jeho kráľovstva, a preto sa stáva výzvou, ktorá vedie k dialógu a môže otriasť svedomím ľudí. Ak si zasvätený život zachová prorockú silu, ktorá mu je vlastná, stane sa vnútri danej kultúry evanjeliovým kvasom, schopným očistiť ju a premeniť. Dokazujú to dejiny mnohých svätých mužov a žien rôznych období, ktorí sa dokázali ponoriť do života svojej doby, ale nepohrúžili sa do nej bezo zvyšku - ukazovali svojej generácii nové cesty. Evanjeliový štýl života môže prispieť k vytvoreniu významných, konkrétnych kultúrnych vzorov. Mnohí zakladatelia a zakladateľky, vedomí si určitých potrieb svojej doby, odpovedali na ne spôsobom, ktorý napriek všetkým ohraničeniam, aké si uvedomovali, stal sa novátorským kultúrnym návrhom.
Spoločenstvá rehoľných inštitútov, ako aj spoločnosti apoštolského života môžu sa teda stať prameňom konkrétnych kultúrnych vzorov, ak vydajú svedectvo evanjeliového spôsobu života a uplatňovania autority v klíme vzájomného prijímania odlišností, delenia sa tak hmotnými, ako aj duchovnými dobrami, mnohonárodnosti, spolupráce medzi rôznymi rehoľami, umenia započúvať sa do hlasu ľudí našej doby. Spôsob myslenia a konania tých, ktorí "zbližša" nasledujú Krista, tvorí totiž pravý kultúrny vzorec, umožňuje zjaviť to, čo je nedôstojné človeka, a dosvedčuje, že len Boh dáva hodnotám silu a plnosť. Autentická inkulturácia pomôže ďalej zasväteným žiť radikálne evanjeliovo, v súlade s charizmou vlastného inštitútu a duchom národa, s ktorým sú v kontakte. Z tohto plodného vzťahu môže vzniknúť štýl života a pastorácie, ktorý sa stáva autentickým bohatstvom celého inštitútu, ak sa ukáže ako zlučiteľný s charizmou zakladateľa a so zjednocujúcim pôsobením Svätého Ducha. V tomto procese, v ktorom je potrebné pokojné rozlišovanie a odvaha, dialóg a evanjeliový impulz, zárukou správnosti konania je Apoštolský stolec, lebo má podnecovať evanjelizáciu kultúr, hodnotiť činnosti a potvrdzovať, či ich výsledky slúžia inkulturácii;202 je to "ťažká a citlivá úloha, lebo je s ňou spojená otázka vernosti Cirkvi voči evanjeliu a apoštolskej tradícii v kontexte neustále sa meniacich kultúr".203
Nová evanjelizácia
81. Aby bolo možné správne odpovedať na veľké výzvy, pred
ktorými dnes stojí nová evanjelizácia, je potrebný najmä
zasvätený život, stále pripravený odpovedať na pokyny, skry—
té v zjavenom slove, ako aj v znameniach čias.204 Dejiny ži—
vota vynikajúcich ohlasovateliek a ohlasovateľov evanjelia,
ktorí dokázali svoju veľkosť tým, že sami prijali Kristovu
náuku, svedčia o tom, že aj dnes sú potrební ľudia, ktorí sa
s láskou odovzdajú Kristovi a jeho evanjeliu, aby mohli če—
liť súčasnému svetu. "Zasvätené osoby majú na základe svojho
špeciálneho povolania ukazovať jednotu medzi autoevanjelizá—
ciou a svedectvom, medzi vnútornou obnovou a apoštolskou
horlivosťou, medzi bytím a činnosťou, zdôrazňujúc skutoč—
nosť, že prameňom dynamizmu je vždy prvý z týchto dvoch
prvkov".205
Nová evanjelizácia - podobne ako evanjelizácia všetkých
čias - bude účinná, ak sa stane "ohlasovaním zo striech" to—
ho, čo sme predtým prijali v hlbokom zjednotení sa s Kris—
tom. Potrebuje preto solídne osobnosti, oživované horlivos—
ťou svätých. Nová evanjelizácia si od zasvätených osôb vyža—
duje plné povedomie teologického zmyslu výziev našej doby.
Tieto výzvy treba podrobovať pozornému rozlišovaniu v spolo—
čenstve, berúc do úvahy obnovu poslania. Odvaha ohlasovať
Pána Ježiša musí sa spájať s dôverou v pôsobenie Božej proz—
reteľnosti, prítomnej vo svete, ktorá "spôsobuje, že všetko,
aj ľudské protivenstvá, slúžia na dobro Cirkvi".206
Podstatnými prvkami, od ktorých závisí plodná účasť in—
štitútov v procese novej evanjelizácie, je vernosť charizme
zakladateľa, spoločenstvo s tými, ktorí v Cirkvi konajú to
isté dielo, najmä s pastiermi, ako aj spolupráca so všetkými
ľuďmi dobrej vôle. Vyžaduje si to vážne rozlišovanie vnuknu—
tí Svätého Ducha, adresovaných každému inštitútu, a to tak
v oblastiach, kde v najbližšej budúcnosti nemožno očakávať
veľký pokrok, ako aj v tých, kde sa objavujú možné znaky
prebudenia. Na každom mieste a v každej situácii nech sú
zasvätené osoby horlivými ohlasovateľmi Pána Ježiša, nech
s evanjeliovou múdrosťou odpovedajú na otázky, prameňom kto—
rých je dnes nepokoj ľudského srdca a jeho pálčivé potreby.
Osobitná láska k chudobným a napomáhanie spravodlivosti
82. Na začiatku svojej služby Ježiš v nazaretskej synagóge vyhlasuje, že ho Svätý Duch pomazal, aby chudobným priniesol dobrú zvesť, zajatým oznámil slobodu, slepým vracal zrak, oslobodzoval utláčaných a ohlásil milostivý Pánov rok (porov. Lk 4,16-19). Cirkev, ktorá si osvojuje Kristovo poslanie, ohlasuje evanjelium každému človeku a usiluje sa ho doviesť k plnosti spásy. Prednostnou voľbou však venuje osobitnú starostlivosť najslabším, lebo tí najviac potrebujú pomoc. Chudoba má veľa rozmerov - "chudobnými" sú utláčaní, odsunutí na okraj, starí, chorí, deti a všetci, ktorých spoločnosť považuje za "posledných" a takto s nimi aj zaobchádza.
Rozhodnutie sa pre chudobných je vpísané do dynamiky lásky podľa Kristovho úmyslu. Je preto povinnosťou všetkých Kristových učeníkov; tí však, ktorí ho chcú sprevádzať "zbližša", nasledujúc jeho postoje, majú si ho osvojiť osobitným spôsobom. Úprimná odpoveď na Kristovu lásku im káže žiť tak, ako žijú chudobní a vysloviť sa za chudobných. Každý inštitút to má viesť, v zhode s jeho špecifickou charizmou, k osvojeniu si skromného a prísneho spôsobu života, tak individuálneho, ako aj života v spoločenstve. Zasvätené osoby, posilnené takýmto spôsobom života, budú môcť pranierovať prejavy nespravodlivosti, ktorá sa dotýka toľkých Božích detí, a vystupovať na obranu spravodlivosti v prostredí svojej služby, a to spôsobom, ktorý je v súlade so zvolenou životnou cestou a bez toho, že by sa stali závislými od niektorej politickej ideológie.207 Takto aj v rôznych súčasných situáciách nespočetné zasvätené osoby budú vydávať svedectvo obetavosti, akou sa vyznačovali zakladatelia a zakladateľky, ktorí obetovali celý život, aby mohli slúžiť Pánovi, prítomnému v chudobných. Kristus totiž "prebýva na zemi v osobách chudobných (...). Ako Boh, bohatý, ako človek, chudobný. Ten istý človek, už bohatý, vystúpil do neba, sedí po pravici Otca, hoci na zemi je naďalej chudobný, trpí hladom, smädom, je nahý".208
Evanjelium sa stáva skutočnosťou pôsobiacou prostredníctvom milosrdenstva, ktoré je slávou Cirkvi a znakom jeho vernosti Kristovi. Dokazujú to celé dejiny zasväteného života, ktoré sú živou exegézou Ježišových slov: "Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili" (Mt 25,40). Mnoho inštitútov, najmä tých novodobých, vzniklo práve preto, aby uspokojovali určité potreby chudobných. Ale aj v prípadoch, keď takýto cieľ nebol najdôležitejší, pozornosť a starosť o núdznych vyjadrená modlitbou, starostlivosťou a pohostinnosťou vždy bola prirodzenou súčasťou rôznych foriem zasväteného života, aj kontemplatívneho. Mohlo by to vôbec byť inak, odkedy Kristus, s ktorým sa stretávame v kontemplácii, je ten istý, čo žije a trpí v biednych? Dejiny zasväteného života to potvrdzujú mnohými vynikajúcimi, často až geniálnymi príkladmi. Sv. Paulín z Noly, ktorý rozdal svoj majetok chudobným, aby sa úplne zasvätil Bohu, cely svojho kláštora umiestnil nad útulkom určeným práve pre chudobných. Tešil sa myšlienkou na túto osobitnú "výmenu darov": chudobní, o ktorých sa staral, svojou modlitbou upevňovali "základy" jeho domu, bezo zvyšku odovzdaného oslave Boha.209 ďalej sv. Vincent z Pauly často hovoril, že kto je nútený zanechať modlitbu, aby pomohol chudobnému v jeho potrebe, v skutočnosti sa neprestane modliť, lebo "opúšťa Boha pre Boha".210
Služba chudobným je činom evanjelizácie a zároveň zárukou evanjelickosti zasväteného života, ako aj podnetom permanentného obrátenia, lebo - ako hovorí sv. Gregor Veľký - "keď sa milosrdenstvo s láskou znižuje, aby uspokojilo hoci tie najmenšie potreby blížneho, práve vtedy sa dvíha na najvyššie štíty. A keď sa s najväčšou dobrotou skláňa k najpálčivejším potrebám, zároveň s najväčšou silou vzlieta do výšok".211
Starostlivosť o chorých
83. Pokračujúc v chvályhodnej tradícii mnohé zasvätené osoby, najmä ženy, v zhode s charizmou svojho inštitútu, konajú apoštolát v zdravotníctve. V priebehu storočí mnoho zasvätených osôb sa celý život venovalo službe obetiam nákazlivých chorôb, čím dokazovalo, že obetovať sa až po hranice heroizmu patrí k prorockej povahe zasväteného života.
Cirkev hľadí s obdivom a vďačnosťou na mnohé zasvätené osoby, lebo ich pomoc chorým a trpiacim je dôležitým prispením v jej poslaní. Pokračujú tak v milosrdnej službe Krista, ktorý "dobre robil a uzdravoval všetkých" (Sk 10,38). Nasledujúc tohto božského Samaritána, lekára duší i tiel,212 a napodobňujúc svojich zakladateľov a zakladateľky, nech zasvätené osoby, ktorým to prikazuje charizma inštitútu, vytrvajú vo vydávaní svedectva lásky k chorým - nech sa pre nich obetujú s hlbokým spolucítením a angažovanosťou. Nech osobitnou starostlivosťou obklopujú najbiednejších a najopustenejších chorých - starcov, neplnoprávnych, spoločnosťou odsunutých, umierajúcich, obete narkománie a nových nákazlivých chorôb. Nech chorým pomáhajú obetovať svoje utrpenie v spoločenstve s Kristom, ukrižovaným a osláveným pre spásu všetkých,213 ba čo viac, nech v nich prehlbujú vedomie, že modlitbou a svedectvom slov a činov sú aktívnymi subjektmi pastorácie prostredníctvom osobitnej charizmy kríža.214
Cirkev zasväteným mužom a ženám pripomína aj to, že v rámci svojho poslania majú evanjelizovať aj prostredie zdravotníckych služieb, v ktorom pracujú, šíriac evanjeliové hodnoty a v ich svetle ukazujúc ľuďom dnešnej doby zmysel života, utrpenia, smrti. Ich úlohou je humanizácia medicíny a prehĺbenie reflexie nad zásadami bioetiky v službe evanjelia. Nech preto šíria predovšetkým úctu k človeku a k ľudskému životu od počatia až po prirodzený koniec v úplnej zhode s morálnou náukou Cirkvi215 a s tým cieľom nech zakladajú aj formačné strediská216 a nadväzujú bratskú spoluprácu s cirkevnými štruktúrami pastorácie zdravotníctva.

II. PROROCKÉ SVEDECTVO TVÁROU V TVÁR VEĽKÝM VÝZVAM
Prorocký charakter zasväteného života
84. Synodálni otcovia veľmi silno zdôrazňovali prorocký charakter zasväteného života. Javí sa ako osobitná forma účasti na prorockej úlohe Krista, ktorú Svätý Duch udeľuje celému Božiemu ľudu. Tento prorocký charakter je vpísaný do prirodzenosti zasväteného života samého osebe, lebo vyplýva z radikálneho nasledovania Krista a zasvätenia sa poslaniu, ktoré je preň typické. Druhý vatikánsky koncil priznal zasvätenému životu úlohu znaku,217 vyjadreného prorockým svedectvom prvenstva Boha a evanjeliových hodnôt v živote kresťana. Vzhľadom na tento primát nič nemožno postaviť nad osobnú lásku ku Kristovi a k chudobných, v ktorých on sám žije.218
V patristickej tradícii bol vzorom mníšskeho rehoľného života Eliáš - odvážny prorok a Boží priateľ.219 Eliáš žil v prítomnosti Boha a v mlčaní kontemploval o jeho prítomnosti, orodoval za svoj ľud a odvážne ohlasoval Božiu vôľu, bránil Božie práva a vystupoval na obranu chudobných proti mocným tohto sveta (porov. 1Kr 18-19). V dejinách Cirkvi povedľa iných kresťanov nechýbali ani Bohu zasvätení mužovia a ženy, ktorí na základe osobitného daru Svätého Ducha plnili autentickú prorockú službu a hovorili v Božom mene ku všetkým, dokonca aj k pastierom Cirkvi. Pravé proroctvo má svoj počiatok u Boha, v priateľstve s ním, v pozornom započúvaní sa do jeho slova v rôznych historických situáciách. Prorok cíti v srdci vrúcnu záľubu v Božej svätosti, a preto keď si vypočuje jeho slová v dialógu modlitby, ohlasuje ju svojím životom, slovom a skutkami, ako Boží hlas vystupuje proti zlu a hriechu. Prorocké svedectvo si vyžaduje neustále horlivé hľadanie Božej vôle, bezpodmienečné veľkodušné zotrvávanie v cirkevnom spoločenstve, ako aj praktizovanie duchovného rozoznávania a lásku k pravde. Toto svedectvo sa vyjadruje aj pranierovaním všetkého, čo sa protiví Božej vôli, a hľadaním nových ciest uskutočňovania evanjelia v dejinách v úsilí o Božie kráľovstvo.220
Význam zasväteného života v súčasnom svete
85. Dnešný svet, v ktorom akoby boli Božie stopy často zotreté, naliehavo potrebuje rozhodné prorocké svedectvo zasvätených osôb. Jeho predmetom má byť predovšetkým prvenstvo Boha a budúcich dobier, čoho prejavom je nasledovanie Krista čistého, chudobného a poslušného, ktorý žil výlučne pre Otcovu slávu a lásku k bratom a sestrám. Už samo bratské spolunažívanie je proroctvom činu v spoločnosti, ktorá pociťuje hlbokú, i keď niekedy neuvedomelú túžbu po bratstve bez hraníc. Vernosť vlastnej charizme požaduje od zasvätených osôb všade vydávať jasné a zjavné svedectvo ako proroci, ktorí sa neboja riskovať ani vlastný život.
Proroctvo čerpá osobitnú presvedčivú silu zo zhody medzi ohlasovaním a životom. Zasvätené osoby ostanú verné svojmu poslaniu, keď budú schopné neustále hodnotiť svoje konanie vo svetle Božieho slova.221 Takto budú môcť obohacovať ostatných veriacich prijatými charizmatickými dobrami a zároveň budú otvorení prorockým výzvam iných zložiek Cirkvi. V tejto výmene darov, zabezpečenej plným súladom s magistériom a cirkevnou disciplínou, prejaví sa pôsobenie Svätého Ducha, ktorý "zjednocuje v spoločnom nažívaní a službe - vystrojuje a vedie rozmanitými hierarchickými a charizmatickými darmi".222
Vernosť až po mučeníctvo
86. V tomto storočí, podobne ako v ostatných dejinných obdobiach, zasvätení mužovia a ženy vydali svedectvo o Kristovi Pánovi tým, že obetovali vlastný život. Mnohí z nich, do—
nútení prenasledovaním totalitných režimov alebo nátlakových skupín stiahnuť sa do katakomb, zápasiac s ťažkosťami, aké stavali do cesty ich apoštolskému pôsobeniu, službe chudobným, starostlivosti o chorých a odmietnutým, prežili a prežívajú svoje zasvätenie dlhotrvajúcim a hrdinsky znášaným utrpením, často preliatím vlastnej krvi, čím sa úplne pripodobnili ukrižovanému Kristovi. Cirkev už oficiálne uznala svätosť niektorých z nich a uctieva ich ako Kristových mučeníkov. Svojím príkladom nám ukazujú cestu, orodujú za nás, aby sme dokázali zachovať vernosť, a očakávajú nás v sláve.
Je tu všeobecné prianie, aby pamiatka toľkých svedkov viery zostala natrvalo vo vedomí Cirkvi a podnecovala úctu k nim a ochotu nasledovať ich. Inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života nech k tomu prispievajú zhromažďovaním mien a svedectiev všetkých zasvätených osôb, ktoré môžu byť zapísané do martyrológia dvadsiateho storočia.223
Veľké výzvy pre zasvätený život
87. Prorocké poslanie zasväteného života stojí pred troma hlavnými výzvami adresovanými celej Cirkvi: sú to odveké výzvy, ktorým však súčasná spoločnosť, aspoň v niektorých častiach sveta, dáva nové, možno radikálnejšie formy. Vzťahujú sa priamo na evanjeliové rady chudoby, čistoty a poslušnosti; práve ony ženú Cirkev, a najmä zasvätené osoby, aby v plnom svetle poukazovali na ich hlboký antropologický zmysel a vydávali o nich svedectvo. Voľba evanjeliových rád totiž vôbec nevedie k ochudobneniu sa o autenticky ľudské hodnoty, ale má byť skôr ich premenou. Na evanjeliové rady sa netreba pozerať ako na popretie hodnôt, spojených s pohlavnosťou, s legitímnou túžbou disponovať hmotnými dobrami a so samostatným rozhodovaním o sebe. Tieto sklony majú svoj pôvod v prirodzenosti, a preto samy osebe sú dobré. Predsa však ľudská bytosť, oslabená prvotným hriechom, je vystavená riziku, že ich bude prejavovať spôsobom, ktorý prekračuje morálne normy. Zachovávanie čistoty, chudoby a poslušnosti je napomenutím nepodceňovať zranenia spôsobené dedičným hriechom, a hoci potvrdzuje hodnotu stvorených dobier, podčiarkuje ich relatívnosť a poukazuje na Boha ako na absolútne dobro. Takýmto spôsobom tí, ktorí idú cestou evanjeliových rád, i keď sa usilujú o vlastné posvätenie, zároveň ľudstvu ukazujú akýsi spôsob "duchovnej terapie", lebo odmietajú modloslužobný kult stvorenia a do istej miery zviditeľňujú živého Boha. Zasvätený život, najmä v ťažkých dejinných obdobiach, je požehnaním pre život ľudstva i pre život samej Cirkvi.
Výzva zasvätenej čistoty
88. Prvou provokáciou je hedonistická kultúra, ktorá odmieta akékoľvek objektívne normy, týkajúce sa pohlavnosti, redukuje ju často na zábavu alebo tovar, čím praktizuje, a to za účasti komunikatívnych prostriedkov, svojho druhu modloslužobný kult inštinktu. Účinky sa dostavujú v zneužitiach každého druhu, sprevádzané nespočetnými psychickými a morálnymi utrpeniami jednotlivcov i rodín. Odpoveďou zasväteného života je predovšetkým radostné praktizovanie dokonalej čistoty ako svedectvo sily Božej milosti, pôsobiacej v krehkej ľudskej prirodzenosti. Zasvätená osoba dokazuje, že to, čo väčšina ľudí považuje za nemožné, milosťou Pána Ježiša sa stáva možným a je prameňom opravdivého oslobodenia. Áno, v Kristovi možno milovať Boha celým srdcom, postaviť si ho nad každú inú lásku a tým milovať aj každé stvorenie, zachovávajúc si Božiu slobodu. Takéto svedectvo je dnes mimoriadne potrebné práve preto, že je pre dnešný svet také nepochopiteľné. Adresované je každému človeku - mladým, snúbencom, manželom, kresťanským rodinám - a chce im ukázať, že sila Božej lásky môže urobiť veľké veci práve cez skúsenosť ľudskej lásky. Toto svedectvo vychádza v ústrety aj stále všeobecnejšie pociťovanej potrebe vnútornej priezračnosti v medziľudských vzťahoch.
Treba, aby zasvätený život ukazoval súčasnému svetu príklda čistoty mužov a žien, ktorí sa vyznačujú vyváženosťou, sebakontrolou, podnikavosťou, psychickou a citovou dozretosťou.224 Takýmto svedectvom ľudská láska získa spoľahlivý styčný bod, ktorý zasvätená osoba čerpá z kontemplácie o trojičnej láske, ako nám ju zjavil Kristus. Práve preto, že je ponorená do tohto tajomstva, cíti sa schopná radikálnej a univerzálnej lásky, ktorá jej dáva silu vládnuť sama nad sebou a zachovať si disciplínu, čo je nevyhnutne potrebné na to, aby neupadla do otroctva zmyslov a inštinktov. Zasvätená čistota javí sa teda ako skúsenosť radosti a slobody. Osvietená svetlom viery v zmŕtvychvstalého Krista, ako aj očakávaním nového neba a novej zeme (porov. Zjv 21,1) ponúka cenné stimuly pre výchovu k čistote, nevyhnutnej aj v iných životných stavoch.
Výzva na chudobu
89. Inou provokáciou je dnes materialistická túžba vlastniť, ktorá podceňuje potreby a utrpenia slabších a zbavuje sa akejkoľvek starosti o zachovanie rovnováhy prírodných zásob. Odpoveďou zasväteného života je praktizovanie evanjeliovej chudoby v rôznych formách, často spojené s konkrétnou činnosťou, šíriacou solidaritu a milosrdenstvo.
Koľko inštitútov sa venuje výchove, profesionálnemu výcviku a formácii, a tak pomáha mladým, a nielen mladým, aby sa stávali tvorcami vlastnej budúcnosti! Koľko zasvätených osôb nešetrí sily a slúži maličkým tohto sveta! Koľkí z nich sa snažia formovať budúcich vychovávateľov a ľudí zodpovedných za spoločenský život, a tak pomáhajú odstraňovať štruktúry útlaku a podporujú formy solidarity na pomoc chudobným! Bojujú proti hladu a jeho príčinám, podnecujú činnosť dobrovoľníkov a humanitárnych organizácií, verejné i súkromné inštitúcie robia citlivejšími na potrebu spravodlivého rozdelenia medzinárodnej pomoci. Národy naozaj za veľmi veľa vďačia týmto neúnavným pracovníkom a pracovníčkam v diele milosrdenstva, ktorí svojou vytrvalou, obetavou službou v značnej miere prispievali a naďalej prispievajú k humanizácii sveta.
Evanjeliová chudoba v službe chudobným
90. V skutočnosti evanjeliová chudoba je nielen službou chudobným, ale predovšetkým je hodnotou sama v sebe, lebo nasledovaním chudobného Krista vzťahuje sa na prvé blahoslavenstvo.225 Jej základný zmysel spočíva v svedectve, že Boh je pravým bohatstvom ľudského srdca. Práve preto evanjeliová chudoba je silným protikladom modloslužobného kultu mamony a stáva sa prorockým volaním adresovaným spoločnosti, ktorá žije v mnohých častiach sveta v blahobyte, je vystavená nebezpečenstvu straty zmyslu pre mieru a podstatnú hodnotu vecí. Preto viac než v iných obdobiach toto volanie počujú aj tí, ktorí si uvedomujú ohraničenosť zdrojov našej planéty a požadujú rešpektovanie a ochranu stvorenia obmedzovaním konzumácie, zachovávaním striedmej miery a určením vhodných hraníc vlastným prianiam.
Od zasvätených osôb sa teda očakáva obnovené a rozhodné svedectvo evanjeliového zriekania sa a umiernenosti, ktoré sa prejavuje v bratskom štýle života, inšpirovanom zásadami jednoduchosti a pohostinnosti, aby mohol byť príkladom pre tých, ktorí sú na potreby blížnych ľahostajní.
Toto svedectvo by sa malo, samozrejme, spájať s osobitnou láskou k chudobným a prejavovať sa účasťou na životných podmienkach najbiednejších. Je veľa spoločenstiev, ktoré žijú a pôsobia medzi chudobnými a spoločnosťou odsunutými, podieľajú sa na ich živote a skusujú tie isté utrpenia, problémy a ohrozenia.
V ostatných rokoch, ktoré priniesli hlboké premeny a veľké nespravodlivosti, nádeje a rozčarovania, významné úspechy i trpké porážky, zasvätené osoby zapísali veľké stránky evanjeliovej solidarity a hrdinskej obetavosti. Rovnako dôležité stránky píšu mnohé iné zasvätené osoby, ktoré v plnosti prežívajú svoj život "s Kristom ukrytý v Bohu" (Kol 3,3) pre spásu sveta, v duchu nezištnosti a obetovania svojej existencie veciam, ktoré sa netešia veľkému uznaniu či potlesku. Týmito rozmanitými a vzájomne sa dopĺňajúcimi formami zasvätený život má podiel na krajnej chudobe, akú na seba vzal Kristus, a plní svoju špecifickú úlohu v spásonosnom tajomstve jeho vtelenia a jeho vykupujúcej smrti.226
Výzva na slobodu v poslušnosť
91. Tretia provokácia je spojená s pojmom slobody, ktorý oddeľuje túto základnú ľudskú prerogatívu od jej ustanovujúceho zväzku s pravdou a morálnou normou.227 V skutočnosti kultúra slobody je autentickou hodnotou, úzko spojenou s úctou k ľudskej osobe. Kto by však nevidel obrovskú nespravodlivosť, ba násilie, ktoré je v živote jednotlivcov i národov dôsledkom zlého užívania slobody?
Účinnou odpoveďou na tieto situácie je poslušnosť vlastná zasvätenému životu. Veľmi jasne ukazuje Kristovu poslušnosť Otcovi a opierajúc sa práve o toto tajomstvo dosvedčuje, že niet rozporu medzi poslušnosťou a slobodou. Postoj Syna zjavuje totiž tajomstvo ľudskej slobody ako cesty poslušnosti Otcovej vôli, ako aj tajomstvo poslušnosti ako cesty postupného nadobúdania pravej slobody. Keď zasvätená osoba skladá tento konkrétny sľub, túži vydávať svedectvo práve o tomto tajomstve. Sľubom chce vyjadriť povedomie svojho synovského zväzku s Otcom, z titulu ktorého prijíma jeho vôľu ako každodenný pokrm (porov. Jn 4,34), v nej vidí svoju skalu, radosť, štít a ochranu (porov. Ź 18[17],3). Tým, že zachováva spojenie s prameňom svojho života, rastie v úplnosti pravdy o sebe samej a ohlasuje neobyčajne potešujúcu zvesť: "Trvalý pokoj požívajú tí, čo milujú tvoj zákon a nemajú sa na čom potknúť" (Ź 119[118],165).
Spoločne plniť Otcovu vôľu
92. Toto svedectvo zasvätených osôb získava osobitný význam v rehoľnom živote aj vzhľadom na jeho rozmer spoločenstva, ktorý ho charakterizuje. Bratské spolunažívanie je priaznivým prostredím, v ktorom možno spoznať a prijať Božiu vôľu a zotrvávať v jednote myslí a sŕdc. Poslušnosť, oživovaná láskou, zjednocuje členov inštitútu v tom istom svedectve a v tom istom poslaní, hoci zároveň zachováva rozmanitosť darov a osobností. V klíme bratskosti, oživovanej Svätým Duchom, každý člen spoločenstva vedie s ostatnými plodný dialóg, aby nachádzal Otcovu vôľu, a v osobe predstaveného si všetci uvedomujú prejav Božieho otcovstva, ako aj Bohom udelenej autority v službe rozlišovania a komúnie.228
Źivot v spoločenstve je pre Cirkev i spoločnosť osobitným znakom zväzku, ktorý sa rodí zo spoločného povolania a spoločnej vôle poslúchať ho - zväzku, ktorý prekračuje všetky rozdiely rasy a pôvodu, jazyka a kultúry. V protiklade s duchom nezhody a rozdelenia, autorita a poslušnosť žiaria ako znak jediného otcovstva, ktoré podchádza od Boha, bratstva, zrodeného zo Svätého Ducha a vnútornej slobody tých, ktorí skladajú dôveru v Bohu napriek ľudským slabostiam jeho predstaviteľov. Táto poslušnosť, ktorú niektorí prijímajú ako životné pravidlo, je na úžitok všetkým, lebo sa stáva skúsenosťou a ohlasovaním blahoslavenstva, ktoré Ježiš sľúbil tým, ktorí "počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho" (Lk 11,28). Okrem toho tí, ktorí poslúchajú, môžu mať
istotu, že naozaj plnia poslanie a idú za Kristom, že neplnia len vlastné priania a očakávania. Na základe toho majú istotu, že ich vedie Kristov Duch a že aj uprostred najväčších ťažkostí ich podopiera jeho bezpečná ruka (porov. Sk 20,22n.)
Úsilie o duchovný život
93. Synoda veľakrát vyjadrila starosť o to, aby zasvätený život čerpal silu z prameňov zdravej a hlbokej duchovnosti. Ide totiž o životnú potrebu, vpísanú do samotnej podstaty zasväteného života, lebo osoba, ktorá uplatňuje evanjeliové rady, má povinnosť - tak ako každý iný pokrstený, ba ešte z vážnejšieho dôvodu - usilovať sa o dokonalú lásku.229 Túto povinnosť nám jednoznačne pripomínajú nespočetné príklady svätých zakladateľov a zakladateliek, ako aj mnoho zasvätených osôb, ktoré vydali svedectvo vernosti Kristovi až po mučeníctvo. Usilovať sa o svätosť - to je syntéza programu každého zasväteného života, a to aj v perspektíve jeho obnovy na prahu tretieho tisícročia. Východiskom tohto programu je zrieknuť sa všetkého pre Krista (porov. Mt 4,18-22; 19,21.27; Lk 5,11), postaviť si ho nad všetko, čo jestvuje, a môcť sa tak v plnosti zúčastňovať na jeho veľkonočnom tajomstve.
Správne to pochopil sv. Pavol, keď volal: "Všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Ježiša Krista (...) aby som získal Krista (...) aby som poznal jeho moc, moc jeho zmŕtvychvstania" (Flp 3,8.10). Kresťanská tradícia Východu i Západu dosvedčuje, že túto cestu vyznačili už na začiatku apoštoli: "Tí, čo idú teraz za Ježišom a kvôli nemu opúšťajú všetko ostatné, pripomínajú apoštolov, ktorí sa na jeho výzvu zriekli všetkého. Preto sa o rehoľnom živote už tradične hovorilo ako o apostolica vivendi forma".230 Tá istá tradícia aj v zasvätenom živote zdôrazňuje osobitnú zmluvu s Kristom, ba snubnú zmluvu s Kristom, ktorej učiteľom sa stal sv. Pavol, a to príkladom vlastného života (porov. 1Kor 7,7) a náukou, ohlasovanou pod vedením Ducha (porov. 1Kor 7,40).
Môžeme povedať, že duchovný život, chápaný ako život v Kristovi, život podľa Svätého Ducha, je cestou k stále väčšej vernosti, cestou, po ktorej tento Duch vedie zasvätenú osobu k stále väčšej podobnosti s Kristom v plnom spoločenstve lásky a služby v Cirkvi.
Všetky tieto prvky, obsiahnuté v rôznych konkrétnych formách zasväteného života, tvoria špecifickú duchovnosť, to jest konkrétny vzor vzťahu k Bohu a vzťahu k prostrediu, charakterizovaný osobitnými črtami duchovnosti alebo formami činnosti, ktoré zdôrazňujú ten či onen aspekt jediného Kristovho tajomstva. Keď Cirkev právne uzná nejakú formu zasväteného života alebo nejaký inštitút, tým samým dáva záruku, že jeho duchovná a apoštolská charizma obsahuje všetky objektívne prvky, nevyhnutné na dosiahnutie individuálnej alebo komunitárnej evanjeliovej dokonalosti alebo v spoločenstve.
Rodiny zasväteného života preto musia na prvé miesto klásť duchovný život, aby každý inštitút a každé spoločenstvo bolo opravdivou školou evanjeliovej duchovnosti. Od tejto prvoradej voľby, uskutočnenej na rovine osobnej i v spoločenstve, závisí apoštolská plodnosť inštitútu, obetavosť jeho lásky k chudobným a aj jeho schopnosť priťahovať povolania z radov nových generácií. Práve vysoká úroveň zasväteného života môže otriasť svedomím ľudí dnešnej doby, ktorí sú smädní po absolútnych hodnotách a stať sa strhujúcim svedectvom.
Započúvaní do Božieho slova
94. Božie slovo je prvým prameňom každej kresťanskej duchovnosti. Spevňuje osobný vzťah k živému Bohu, ako aj k jeho spásonosnej a posväcujúcej vôli. Práve preto od samého začiatku jestvovania spoločností zasväteného života, najmä mníšskych, najväčšia váha sa kládla na lectio divina. Vďaka nej sa Božie slovo prenáša do života a vrhá naň svetlo múdrosti, ktorá je darom Ducha. I keď celé Sväté písmo je "užitočné na poúčanie" (2Tim 3,16) a je "čistým a stálym prameňom duchovného života",231 predsa si osobitnú úctu zasluhujú spisy Nového zákona, najmä evanjeliá, ktoré "sú srdcom celého Svätého písma".232 Je užitočné, aby zasvätené osoby urobili predmetom vytrvalej meditácie evanjeliové texty a iné novozákonné spisy, ktoré ilustrujú slová a činy Krista, Panny Márie, ako aj apostolica vivendi forma. Na ne sa neustále odvolávajú zakladatelia a zakladateľky, keď prijímajú svoje povolanie a rozlišujú charizmu a poslanie vlastného inštitútu.
Veľkú hodnotu má rozjímanie nad Svätým písmom v spoločenstve. Uskutočňované v rámci možností a okolností života spoločenstva, umožňuje radostné podelenie sa s bohatstvom, prijatým z Božieho slova, pomocou ktorého bratia a sestry spoločne rastú a navzájom si pomáhajú napredovať v duchovnom živote. Dobre by bolo, keby túto praktiku využívali aj iní členovia Božieho ľudu, kňazi i laici, aby formami, zodpovedajúcimi charizme daného inštitútu, napomáhali školy modlitby, duchovnosti a modlitebného čítania Svätého písma, v ktorom sa Boh obracia k ľuďom ako k priateľom (porov. Ex 33,11; Jn 15,14-15), komunikuje s nimi (porov. Bar 3,38), aby ich pozval do spoločenstva s ním a prijal ich do neho".233
Ako učí tradícia duchovnosti, z uvažovania nad Božím slovom, najmä nad tajomstvami Krista, rodí sa sila kontemplácie a horlivosť v apoštoláte. Tak v kontemplatívnych, ako v apoštolských spoločenstvách veľké diela uskutočnili ľudia modlitby ako autentickí interpreti a vykonávatelia Božej vôle. Z kontaktu s Božím slovom čerpali nevyhnutné svetlo na schopnosť individuálneho rozlišovania alebo v spoločenstve, čo im umožnilo objavovať Pánove cesty v znameniach čias. Takto v sebe formovali osobitný nadprirodzený inštinkt, pomocou ktorého sa nepripodobnili mentalite sveta, ale obnovovali si myseľ, aby spoznávali Božiu vôľu - čo je dobré, Bohu príjemné a dokonalé (porov. Rim 12,2).
V komúnii s Kristom
95. Základným účinným prostriedkom posilňovania spoločenstva s Kristom je nepochybne posvätná liturgia, najmä slávenie Eucharistie a liturgia hodín.
Nadovšetko Eucharistia, kde je "všetko duchovné dobro Cirkvi, to jest sám Kristus, náš veľkonočný Baránok a živý chlieb, ktorý skrze svoje telo, Svätým Duchom oživené a oživujúce, dáva život ľuďom".234 Ona je srdcom cirkevného života a tým samým aj zasväteného života. Mohla by sa azda osoba, povolaná na to, aby zachovávaním envajeliových rád urobila Krista jediným zmyslom svojej existencie, neusilovať o neustále prehlbovanie komúnie s ním každodennou účasťou na sviatosti, ktorá ho sprítomňuje, na obete, ktorá obnovuje jeho dar lásky na Golgote, a na hostine, ktorá dáva pokrm a silu putujúcemu Božiemu ľudu? Zo svojej povahy Eucharistia je centrom zasväteného života - osobného i v spoločenstve. Je každodenným viatikom a prameňom duchovnosti jednotlivca i celého inštitútu. Každá zasvätená osoba je povolaná, aby v nej prežívala Kristovo veľkonočné tajomstvo, zjednocujúc sa s ním v obete vlastného života Otcovi prostredníctvom Svätého Ducha. Horlivá a dlhotrvajúca adorácia Krista, prítomného v Eucharistii, istým spôsobom umožňuje okúsiť to, čo prežil Peter počas premenenia: "Dobre nám je tu." Slávením tajomstva Kristovho tela a krvi posilňuje sa a vzrastá jednota a vzájomná láska tých, ktorí zasvätili svoj život Bohu.
Povedľa eucharistie a v úzkom vzťahu k nej je aj liturgia hodín, slávená v spoločenstve alebo individuálne - podľa charakteru každého inštitútu - a v spojení s modlitbou Cirkvi, vyjadruje zasväteným osobám vlastné povolanie zvelebovať Boha a modliť sa za iných.
S Eucharistiou je hlboko spojené aj neustále úsilie o obrátenie a nevyhnutné očisťovanie sa v sviatosti zmierenia. Keď sú zasvätené osoby často v styku s Božím milosrdenstvom, očisťujú, obnovujú si srdcia a pokorne si priznávajú svoje hriechy, vtedy jasne prejavujú svoj vzťah k nemu: radostná skúsenosť sviatostného odpustenia, prežívaná spoločne s bratmi a sestrami, robí ľudské srdce poddajnejším a vedie ho k úsiliu o stále väčšiu vernosť.
Pokrok na tejto ceste evanjelia, najmä v období formácie a v istých mimoriadnych životných momentoch, môže značne uľahčovať pokorné a dôverujúce podrobenie sa duchovnému vedeniu, ktoré človeku pomáha veľkodušne odpovedať na podnety
Svätého Ducha a s rozhodnosťou sa usilovať o svätosť.
Povzbudzujem napokon všetky zasvätené osoby, aby podľa
vlastných tradícií deň čo deň obnovovali duchovné spojenie
s Pannou Máriou, uvažujúc spolu s ňou o tajomstve jej Syna,
najmä prostredníctvom modlitby svätého ruženca.

III. NIEKTORÉ AREOPÁGY POSLANIA
Prítomnosť vo svete výchovy
96. Cirkev si vždy bola vedomá, že výchova je podstatným prvkom jej poslania. Jej vnútorným učiteľom je Svätý Duch, ktorý preniká najtajnejšie hĺbky ľudského srdca a pozná skrytý dynamizmus dejín. Celá Cirkev je oživovaná Duchom a spolu s ním koná svoje výchovné dielo. Predsa však osobitnú úlohu v tejto oblasti uprostred Cirkvi majú plniť zasvätené osoby, ktoré sú povolané, aby na poli výchovy vydávali radikálne svedectvo o dobrách Božieho kráľovstva, prístupných každému človeku, očakávajúcemu konečné stretnutie s Pánom dejín. Svojím špeciálnym zasvätením, osobitným prežívaním darov Svätého Ducha, horlivým počúvaním Božieho slova a praktizovaním rozlišovania, vďaka bohatému dedičstvu výchovným tradícií, aké si nazhromaždil celý inštitút, ako aj hlbokému poznaniu duchovnej pravdy (porov. Ef 1,17), zasvätené osoby sú schopné vyvíjať mimoriadne plodnú výchovnú činnosť, lebo vnášajú dôležitý prvok do práce ostatných vychovávateľov.
Obdarené touto charizmou, môžu tvoriť výchovné prostredia, preniknuté evanjeliovým duchom slobody a lásky, ktoré budú pomáhať mladým rásť ako ľudom pod vedením Svätého Ducha.235 Takto sa výchovné spoločenstvo stane skúsenosťou v spoločenstve a miestom milosti, v ktorom pedagogický program pomáha spojiť do harmonickej syntézy božské s ľudským, evanjelium s kultúrou, vieru so životom.
Dejiny Cirkvi od svojho počiatku až podnes sú bohaté na vynikajúce príklady zasvätených osôb, ktoré vyjadrovali a stále vyjadrujú svoje úsilie o svätosť pedagogickou činnosťou, pričom zároveň ukazujú svätosť ako výchovný cieľ. Mnohí z nich dosiahli ako vychovávatelia dokonalosť lásky. Je to jeden z najcennejších darov, aký môžu zasvätené osoby aj dnes ponúknuť mladým, podľa múdreho odporúčania sv. Jána Boska: "Mladých nestačí milovať, musia cítiť, že sú milovaní".236
Nutnosť novej angažovanosti na poli výchovy
97. Zasvätené osoby nech s jemnou úctou, spojenou s misijnou odvahou, poukazujú na to, že viera v Ježiša Krista svojím svetlom osvecuje celú oblasť výchovy bez toho, že by podrývala ľudské hodnoty, naopak, potvrdzuje ich a pozdvihuje. Takto sa stanú svedkami a nástrojmi moci vtelenia a sily Svätého Ducha. Táto ich úloha je jednou z najvýraznejších prejavov materstva Cirkvi, ktorým podľa Máriinho príkladu zahŕňa všetky svoje deti.237
Práve preto synoda dôrazne vyzýva zasvätené osoby, aby tam, kde je to možné, s novým zápalom sa pustili do výchovného poslania a viedli školy všetkých typov a stupňov, univerzity a vyššie inštitúty.238 Keď pripomínam toto odporúčanie synody, vrelo povzbudzujem členov inštitútov, ktorí sa venujú vychovávateľskej práci, aby boli verní svojej pôvodnej charizme a svojim tradíciám, zachovávajúc si vedomie, že jedným z najvýraznejších prejavov lásky k chudobným je práca, zameraná na oslobodenie ľudí od neobyčajne vážnej formy chudoby, akou je nedostatok kultúrnej a náboženskej formácie.
Vzhľadom na významnú úlohu, akú zohrávajú katolícke a cirkevné univerzity a fakulty v oblasti výchovy a evanjelizácie, nech sú si inštitúty, ktoré ju konajú, vedomé svojej zodpovednosti a nech dbajú, aby nadväzovali činný dialóg so súčasnou kultúrou, ale zároveň zachovali svoj osobitný katolícky charakter v duchu úplnej vernosti magistériu Cirkvi. Členovia týchto inštitútov a spoločností nech sú pripravení aj na prácu v štátnych školských ustanovizniach, ak si to okolnosti vyžadujú. Do tohto typu činnosti sú pozvaní najmä členovia sekulárnych inštitútov vzhľadom na im vlastné povolanie.
Evanjelizácia kultúry
98. Inštitúty zasväteného života mali vždy veľký vplyv na utváranie a odovzdávanie kultúry. Bolo to tak v stredoveku, keď sa kláštory stali miestami, v ktorých sa sústreďovalo kultúrne bohatstvo minulosti a v ktorých sa utvárala aj nová humanistická a kresťanská kultúra. Dialo sa tak zakaždým, keď sa svetlo evanjelia dostalo k ďalším národom. Mnohé zasvätené osoby šírili kultúru, iné zasa skúmali miestne kultúry a vystupovali v ich obrane. Aj dnes sa v Cirkvi veľmi pociťuje potreba účasti na šírení kultúry a na dialógu medzi kultúrou a vierou.239
Zasvätené osoby si musia uvedomiť, že táto potreba je pre ne výzvou. Sú povolané, aby hľadali metódy ohlasovania Božieho slova najviac zodpovedajúce požiadavkám rôznych skupín ľudí a profesionálnych prostredí tak, aby Kristovo svetlo prenikalo do všetkých oblastí ľudského života a spásonosný kvas premieňal spoločnosť zvnútra, napomáhajúc presadenie sa kultúry, preniknutej evanjeliom.240 Na prahu tretieho tisícročia bude môcť zasvätený život aj takouto činnosťou obnoviť svoju vernosť zámerom Boha, ktorý vychádza v ústrety všetkým ľuďom, ktorí tápajúc v tme vedome či nevedome hľadajú pravdu a život (porov. Sk 17,27).
Nezávisle od služby iným musí sa však aj uprostred zasväteného života obnoviť láska k aktívnosti na poli kultúry, k horlivému prehlbovaniu štúdia, ktoré je prostriedkom integrálnej formácie a asketickej praxe, dnes mimoriadne aktuálnej tvárou v tvár rozmanitým kultúram. Oslabenie úsilia v tejto oblasti môže mať veľmi rýchlo škodlivý vplyv na apoštolát, lebo môže vyvolávať pocit odsunutia na okraj a menejcennosti alebo môže viesť k povrchnosti a bezmyšlienkovitosti v konaní.
Vzhľadom na rozmanitosť chariziem a na reálne možnosti jednotlivých inštitútov prehlbovanie štúdia nemá sa spájať len s počiatočnou formáciou, ani so získavaním vedeckých titulov či odbornej kvalifikácie. Je skôr prejavom neuspokojiteľnej túžby hlbšie poznať Boha - nekonečné svetlo a bezodný prameň každej ľudskej pravdy. Toto úsilie preto zasvätené osoby neizoluje v abstraktnom intelektualizme, ani ich nechytá do pasce ochromujúceho narcizmu: je skôr podnetom na dialóg a spoluúčasť, je formovaním schopnosti hodnotiť, je povzbudením na kontempláciu a modlitbu v neustálom hľadaní prítomnosti Boha a jeho pôsobenia v zložitej skutočnosti súčasného sveta.
Zasvätená osoba, ktorá sa podrobí premieňajúcemu pôsobeniu Ducha, učí sa rozširovať časné horizonty ľudských túžob a zároveň registrovať hlboké rozmery jestvovania každého človeka a jeho dejín, siahajúc svojím pohľadom za aspekty, ktoré sú najviditeľnejšie, ale často druhoradé. Nespočetné sú dnes oblasti výziev, ktoré vychádzajú z rôznych kultúr: nové oblasti, ale i také, v ktorých je zasvätený život tradične prítomný; treba s nimi udržovať plodné kontakty, zaujímajúc postoj bdelého kriticizmu, ale aj dôverujúcej zainteresovanosti sa vzhľadom na tých, ktorí sú v ťažkostiach typických pre intelektuálnu prácu, najmä dnes, keď tvárou v tvár dosiaľ neznámym problémom našej doby treba skúšať nové analýzy a syntézy.241 Vážna a účinná evanjelizácia nových prostredí, v ktorých sa utvára a odovzdáva kultúra, vyžaduje si udržovanie činnej spolupráce s laikmi, pôsobiacimi v tejto oblasti.
Prítomnosť vo svete spoločenských oznamovacích prostriedkov
99. Ako sa v minulosti zasvätené osoby dokázali všetkými prostriedkami zapojiť do evanjelizácie a geniálne čeliť ťažkostiam, tak dnes stoja pred novou výzvou, ktorou je potreba vydávať evanjeliové svedectvo pomocou spoločenských oznamovacích prostriedkov. Vďaka mimoriadne účinnej technike tieto prostriedky získali schopnosť globálneho pôsobenia a dostanú sa do všetkých kútov sveta. Zasvätené osoby, zvlášť tie, ktoré vzhľadom na charizmu inštitútu v tejto oblasti pôsobia, mali by získať solídnu znalosť jazyka typického pre tieto prostriedky, aby mohli presvedčivo hovoriť o Kristovi dnešnému človeku, vyjadrujúc jeho "radosti a nádeje, žalosti a úzkosti"242 a prispieť aj k budovaniu spoločnosti, v ktorej sa budú cítiť ako bratia a sestry na spoločnej ceste k Bohu.
Predsa však pre mimoriadnu presvedčovaciu silu, akou sa tieto prostriedky vyznačujú, treba si zachovať bdelosť vzhľadom na pokrivené spôsoby ich využívania. Netreba podceňovať problémy, aké z toho môžu vyplývať aj pre zasvätený život, ale skôr ich podrobiť jasnému rozlišovaniu.243 Odpoveď Cirkvi má predovšetkým výchovný charakter: snaží sa učiť správnemu chápaniu skrytých mechanizmov, pozornému etickému hodnoteniu programov, ako aj formovať zdravé návyky vo využívaní týchto prostriedkov.244 V tejto výchovnej práci, ktorá má formovať múdrych príjemcov i kompetentných pracovníkov komunikačných prostriedkov, zasvätené osoby majú poskytnúť svedectvo o relatívnosti všetkých viditeľných skutočností a pomáhať bratom, aby ich vedeli hodnotiť v zhode s Božím plánom a v slobode od prílišného zaujatia "pomíjajúcou tvárnosťou tohto sveta" (porov. 1Kor 7,31).
Treba podporovať všetky iniciatívy v tejto novej a významnej oblasti, aby sa Kristovo evanjelium hlásalo aj pomocou týchto novodobých médií. Jednotlivé inštitúty nech sú ochotné spolupracovať a angažovať svoje sily, prostriedky a osoby do realizácie spoločných projektov v rôznych sektoroch spoločenskej komunikácie. Okrem toho zasvätené osoby, a najmä členovia sekulárnych inštitútov, nech sa podľa pastoračných potrieb aktívne zapájajú do náboženskej formácie osôb, ktoré riadia verejné či súkromné komunikačné prostriedky, ako aj ich pracovníkov, aby tak na jednej strane zabránili škodám, spôsobeným ich nesprávnym využívaním a na druhej prispeli k zvýšeniu úrovne programov, ktorých obsah sa bude zhodovať s mravným zákonom a bude bohatý na ľudské a kresťanské hodnoty.

IV. V DIALÓGU SO VŠETKÝMI
V službe jednoty kresťanov
100. Kristova prosba k Otcovi pred umučením, aby jeho učeníci boli jedno (porov. Jn 17,21-23), má svoje pokračovanie v modlitbe a činnosti Cirkvi. Mohli by v tom zasvätené osoby nepočuť výzvu na ich adresu? Synoda veľmi jasne poukázala na bolestné rozkoly, ktoré doteraz jestvujú medzi veriacimi v Krista, ako aj na naliehavú potrebu modlitby za jednotu všetkých kresťanov a činného úsilia o ňu. Ekumenickú citlivosť zasvätených prehlbuje aj vedomie, že v iných cirkvách a cirkevných spoločenstvách ďalej jestvuje mníšsky život, ako napríklad vo východných cirkvách, alebo sa obnovuje praktizovanie evanjeliových rád, ako napríklad u anglikánov alebo v spoločenstvách, ktoré vznikli z reformácie.
Synoda zamerala svoju pozornosť na hlboký zväzok, ktorý spája zasvätený život s ekumenizmom, ako aj na potrebu výraznejšieho svedectva v tejto oblasti. Ak je totiž dušou ekumenizmu modlitba a obrátenie,245 niet pochýb, že inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života sú osobitným spôsobom zodpovedné za napredovanie tohto procesu. Je preto nutné, aby v živote zasvätených osôb viac miesta zaujímala ekumenická modlitba a autentické evanjeliové svedectvo, aby tak silou Svätého Ducha bolo možné zvaliť múry rozdelenia a predsudkov medzi kresťanmi.
Formy ekumenického dialógu
101. Spoluúčasť na lectio divina pri hľadaní pravdy, podieľanie sa na spoločnej modlitbe, v ktorej nám Kristus prisľúbil svoju prítomnosť (porov. Mt 18,20), dialóg priateľstva a lásky, ktorý umožňuje pociťovať, ako je dobre a príjemne, keď sú bratia pospolu (porov. Ź 133[132]), srdečná pohostinnosť, preukazovaná bratom a sestrám rôznych kresťanských vyznaní, vzájomné poznanie a výmena darov, spolupráca v spoločných službách a svedectve - toto všetko sú formy ekumenického dialógu, jeho prejavy, príjemné nášmu Otcovi, ako aj znaky spoločnej vôle smerovať k dokonalej jednote cestou pravdy a lásky.246 Aj poznanie dejín, učenia, liturgie, charitatívnej a apoštolskej činnosti ostatných kresťanov zaiste prispeje k väčšej účinnosti ekumenických snáh.247
Chcem povzbudiť tie inštitúty, ktoré sa vzhľadom na charizmu zakladateľa alebo podľa neskôr prijatej výzvy zapájajú do snahy o jednotu kresťanov a v súvislosti s tým pestujú štúdium a podujímajú sa na konkrétne iniciatívy. Źiaden inštitút sa totiž nemá cítiť oslobodený od povinnosti pracovať v tejto veci. Obraciam sa aj na katolícke východné cirkvi s prianím, aby aj prispením mužského i ženského mníšskeho života, o rozkvet ktorého sa treba neustále modliť, mohli prehlbovať jednotu s pravoslávnymi cirkvami dialógom lásky a spoločnou účasťou na tej istej duchovnosti - dedičstve ešte nerozdelenej Cirkvi prvého tisícročia.
Duchovný ekumenizmus modlitby, obrátenia sŕdc a lásky osobitným spôsobom zverujem kláštorom kontemplatívneho života. Preto podporujem ich prítomnosť všade tam, kde žijú kresťanské spoločenstvá rôznych vyznaní, aby ich úplné odovzdanie sa tomu, čo jediné je potrebné (porov. Lk 10,42), Božiemu kultu a prosebnej modlitbe za spásu sveta, ako aj ich svedectvo evanjeliového života v zhode s vlastnými charizmami bolo pre všetkých podnetom žiť podľa vzoru Svätej Trojice - v jednote, ktorú si Ježiš prial a o ktorú prosil Otca pre všetkých svojich učeníkov.
Medzináboženský dialóg
102. Keďže "medzináboženský dialóg patrí k evanjelizačnému poslaniu Cirkvi",248 inštitúty zasväteného života nemôžu byť vyňaté z angažovanosti ani v tejto oblasti - každý v zhode s vlastnou charizmou a s odporúčaniami cirkevných autorít. Prvou formou evanjelizácie bratov a sestier iných náboženstiev má byť svedectvo chudobného, pokorného a čistého života, preniknutého bratskou láskou ku všetkým. Zároveň duchovná sloboda, vlastná zasvätenému životu, má prispievať k rozvoju "dialógu života",249 ktorý je uskutočnením základného modelu poslania a hlásania Kristovho evanjelia. Aby sa prehĺbilo vzájomné poznanie, úcta a láska, rehoľné inštitúty môžu rozvíjať aj vhodné formy dialógu s mníšskymi prostrediami iných náboženstiev, vedené v duchu srdečného priateľstva a obojstrannej úprimnosti.
ďalším priestorom na spoluprácu medzi osobami rôznych náboženských tradícií je spoločná starostlivosť o ľudský život, ktorá sa prejavuje rozmanitými formami - od spolucítenia s fyzickým a duchovným utrpením po aktivitu za spravodlivosť, pokoj a ochranu stvorenej skutočnosti. V týchto oblastiach by sa mali usilovať o porozumenie s príslušníkmi iných náboženstiev predovšetkým inštitúty činného života, nadväzujúc s nimi "dialóg činnosti",250 ktorý pripravuje cestu hlbšieho spoločenstva.
Dôležitou oblasťou činnej spolupráce rozličných náboženských tradícií je aj napomáhanie dôstojnosti ženy. Cenný vklad úsilia o rovnosť a spravodlivú vzájomnosť medzi mužom a ženou môžu vniesť najmä zasvätené ženy.251
Tieto a iné formy účasti zasvätených osôb na medzináboženskom dialógu vyžadujú si zodpovednú prípravu v rámci počiatočnej i permanentnej formácie a tiež v prehlbovaní poznania náuky,252 lebo táto neľahká oblasť si vyžaduje solídnu znalosť kresťanstva a iných náboženstiev, ktorú musí sprevádzať silná viera, ako aj ľudská a duchovná zrelosť.
Duchovnosť ako odpoveď na hľadanie sacrum a na túžbu po Bohu
103. Ľudia, ktorí si volia zasvätený život, stávajú sa - vzhľadom na samotnú povahu tejto cesty - osobitným styčným bodom onej nostalgie po Bohu, ktorá stále znepokojuje ľudské srdce a vedie človeka k rôznym formám askézy a duchovnosti. V mnohých oblastiach sa táto nostalgia javí ako reakcia na kultúry, ktoré náboženský rozmer ľudskej existencie odmietajú, alebo sa ho snažia vytlačiť na okraj.
Zasvätené osoby, ak verne realizujú všetky dobrovoľne prijaté záväzky, môžu svojich súčasníkov usmerniť, kde treba hľadať odpovede na svoje nepokoje, vyhýbajúc sa klamným riešeniam, ktoré často popierajú spásonosné Kristovo vtelenie (porov. 1Jn 4,2-3), ako im ich napríklad ponúkajú sekty. Praktizovaním osobnej askézy i v spoločenstve, ktorá očisťuje a premieňa celý ich život, tieto osoby odolávajú pokušeniu egocentrizmu a zmyslovosti a vydávajú svedectvo autentického hľadania Boha, pričom upozorňujú na to, aby si ho nikto nemýlil so skrytým hľadaním seba samého a s únikom do gnózy. Každá zasvätená osoby sa snaží rozvíjať v sebe vnútorného človeka, ktorý sa nevyhýba účasti na dejinách a neuzatvára sa do seba. Keď zasvätená osoba poslušne načúva Božiemu slovu, ktorého strážcom a hovorcom je Cirkev, poukazuje na to, že v Kristovi, ktorého si nadovšetko zamilovala a v tajomstve Najsvätejšej Trojice, nachádza predmet hlbokej nostalgie ľudského srdca a cieľ každého náboženského hľadania, opravdivo otvoreného transcendencii.
Preto zasvätené osoby majú veľkodušne prijímať a poskytovať duchovné usmernenie všetkým, čo sa na nich obracajú v smäde po Bohu v túžbe žiť podľa požiadaviek viery.253

ZÁVER
Nezištnosť bez hraníc
104. Dnes je mnoho ľudí, ktorí nenachádzajú odpoveď na otázku: načo je zasvätený život? Načo si volíš takýto spôsob života, keď je toľko naliehavých potrieb v oblasti charitatívnej činnosti a evanjelizácie, ktoré možno uspokojovať aj bez osobitných záväzkov zasväteného života? Nie je v takom prípade zbytočným "márnením" ľudskej energie, ktorá by sa podľa zásady efektívnosti mohla lepšie využiť pre dobro ľudstva a Cirkvi?
Takéto otázky počujeme stále častejšie, lebo sú prejavom utilitaristickej a technokratickej kultúry, ktorá má tendenciu oceňovať hodnotu vecí, ba i ľudí podľa kritéria ich bezprostrednej "prospešnosti". Tento problém však vždy jestvoval, ako o tom jasne svedčí evanjeliová epizóda pomazania v Betánii: "Mária vzala libru pravého vzácneho nardového oleja, pomazala ním Ježišove nohy a poutierala mu ich svojimi vlasmi; a dom sa naplnil vôňou oleja" (Jn 12,3). Judášovi, ktorý pod zámienkou starosti o chudobných žialil nad takou veľkou márnotratnosťou, Ježiš odpovedal: "Nechaj ju!" (Jn 12,7).
Aj dnes je to správna odpoveď na otázku o užitočnosti zasväteného života, ktorú si kladie - niekedy in bona fide - mnoho ľudí: nedal by sa vlastný život zužitkovať efektívnejšie a racionálnejšie s osohom pre spoločnosť? Ježišova odpoveď znie: "Nechaj ju!"
Pre tých, ktorí dostali neoceniteľný dar osobitného nasledovania Pána Ježiša je zrejmé, že je možné a potrebné milovať ho s nerozdeleným srdcom a že je možné odovzdať mu celý život, a nielen niektoré činy, okamihy alebo činnosti. Rozliatie drahocenného oleja ako prejav čistej lásky bez "utilitaristického" zvažovania je znakom nezištnosti bez hraníc, ktorá sa vyjadruje životom úplne odovzdaným Kristo—
vej láske a službe, zasväteným jeho osobe a jeho tajomnému telu. Ale práve tento život, tak štedro "rozliaty", napĺňa vôňou celý dom. Zasvätený život je dnes vzácnou ozdobou Božieho domu, ktorým je Cirkev.
To, čo sa ľudským očiam môže zdať márnotratnosťou, človeku, ktorý je v hĺbke srdca uchvátený Kristovou krásou a dobrotou, je zrejmou odpoveďou lásky, radostným vzdávaním vďaky za to, že sa mu dostalo osobitného poznania Syna a spoluúčasti na jeho božskom poslaní vo svete.
"Keby niektorý z Božích synov poznal a okúsil Božiu lásku, nestvoreného, vteleného, trpiaceho Boha, ktorý je najvyšším dobrom, dal by mu všetko; odpútal by sa nielen od stvorení, ale aj od seba samého a celým svojím bytím by miloval tohto Boha lásky, až by sa premenil na Bohočloveka, ktorý je tým najviac milovaným."254
Zasvätený život v službe Božiemu kráľovstvu
105. "Čo by sa stalo so svetom, keby v ňom nebolo rehoľníkov?"255 Zasvätený život - napriek všetkým povrchným mienkam o jeho prospešnosti- má veľký význam práve preto, že vyjadruje neohraničenú nezištnosť a lásku, čo má osobitný význam najmä vo svete, ohrozenom záplavou nedôležitých a pomíjajúcich vecí. "Bez tohto konkrétneho znaku by v sekularizovanom svete ochladla láska, ktorá oživuje Cirkev, spásonosný paradox evanjelia by stratil svoju ostrosť, »soľ« viery by zvetrala."256 V živote Cirkvi a samotnej spoločnosti potrební sú ľudia, schopní úplne sa zasvätiť Bohu a blížnym pre Božiu lásku.
Cirkev sa pod žiadnou zámienkou nemôže zriecť zasväteného života, lebo výrečným spôsobom vyjadruje jej osobitnú "snubnú" prirodzenosť. Z nej sa rodí nový zápal a sila ohlasovať evanjelium celému svetu. Sú totiž potrební ľudia, ktorí budú predstavovať otcovskú tvár Boha a materskú tvár Cirkvi, ktorí dokážu riskovať vlastný život, aby iní mali život a nádej. Cirkev potrebuje zasvätené osoby, ktoré prv než sa podujmú na službu v tej či onej šľachetnej veci, dovolia Božej milosti, aby ich premenila a prispôsobila príkazom evanjelia.
Celá Cirkev dostáva tento veľký dar a v postoji vďačnosti snaží sa ho rozvíjať svojou úctou, modlitbou a výzvou prijímať ho. Je dôležité, aby biskupi, kňazi a diakoni, presvedčení o evanjeliovej vznešenosti tejto životnej cesty, snažili sa odhaľovať zárodky povolania a pestovať ich hlásaním slova, rozlišovaním a múdrym duchovným vedením. Všetci veriaci sa majú za zasvätené osoby neustále modliť, aby stále rástla ich horlivosť a schopnosť milovať, a tak aby v dnešnej spoločnosti šírili Kristovu ľúbeznú vôňu. Celé kresťanské spoločenstvo - pastieri, laici i zasvätení - je zodpovedné za zasvätený život, za prijímanie a podporu nových povolaní.257
Mládeži
106. Vám, mladí, hovorím: ak počujete Kristovo pozvanie, neodmietajte ho! Odvážne nastúpte veľkú cestu svätosti, ktorú vytýčili vynikajúci svätí a sväté, keď šli za Kristom. Buďte verní ideálom, typickým pre váš vek, ale neváhajte prijať Boží plán, ak vás on sám vyzve, aby ste hľadali svätosť v zasvätenom živote. Obdivujte všetky Božie činy vo svete, ale dokážte uprieť pohľad aj na skutočnosti, ktoré sú nepominuteľné.
Tretie tisícročie čaká na vklad viery a iniciatívy mnohých mladých zasvätených, aby sa svet stal radostnejším miestom, schopným prijať Boha a v ňom všetkých jeho synov a dcéry.
Rodinám
107. Obraciam sa na vás, kresťanské rodiny. Vy, rodičia, vzdávajte vďaky Pánovi, ak niektoré z vašich detí povolal na zasvätený život. Tak ako v minulosti aj teraz by malo byť pre rodinu veľkou cťou, že Boh na ňu láskavo zhliadol a vybral si jedného z jej členov, aby šiel cestou evanjeliových rád! Roznecujte v sebe túžbu odovzdať Bohu niektoré zo svojich detí, aby slúžilo Božej láske vo svete. Čo by mohlo byť krajším ovocím vašej manželskej lásky?
Treba tu pripomenúť, že ak rodičia nežijú podľa evanjeliových hodnôt, ťažko očakávať, že mladý človek začuje hlas povolania, pochopí nutnosť zriekania, na aké sa musí odhodlať, docení krásu cieľa, ktorý má dosiahnuť. Lebo mladí v rodine získavajú prvé skúsenosti prežívania evanjeliových hodnôt, skúsenosti lásky, ktorá sa obetuje Bohu a iným ľuďom. Nutná je aj výchova mladých k zodpovednému využívaniu vlastnej slobody, aby na základe prijatého povolania dokázali zasvätiť život najdôležitejším duchovným skutočnostiam.
Modlím sa za vás, kresťanské rodiny, aby ste sa, zjednotené s Kristom, modlitbou a sviatostným životom stávali prostredím, otvoreným na prijatie povolaní.
Mužom a ženám dobrej vôle
108. Všetkých mužov a ženy, ktorí budú chcieť počuť môj hlas, by som rád povzbudil, aby išli za pravým a živým Bohom aj cestami, ktoré vytýčil zasvätený život. Zasvätené osoby vydávajú svedectvo o tom, že "každý, kto nasleduje Krista, dokonalého človeka, sám sa väčšmi stáva človekom".258 Koľkí z nich sa skláňali a neustále sa skláňajú nad nespočetnými ranami bratov a sestier, ktorých stretajú na svojich cestách!
Pozrite sa na týchto ľudí, ktorými celkom vládne Kristus: ukazujú, že sebaovládanie, za ktorým je Božia milosť a Božia láska, je liekom proti túžbe po majetku, príjemnostiach, po moci. Nezabúdajte na charizmy, ktoré sformovali vynikajúcich "hľadačov Boha" a dobrodincov ľudstva, lebo to oni usmernili na bezpečné cesty tých, ktorí s úprimným srdcom hľadajú Boha. Pozrite na veľký zástup svätých, ktorí vyrástli v prostredí zasväteného života, zvážte dobro, ktoré sa včera i dnes dostáva svetu od tých, čo sa zasvätili Bohu! Náš svet azda nepotrebuje radostných svedkov a prorokov blahodarnej sily Božej lásky? Nepotrebuje aj ľudí, ktorí svojím životom a prácou zasievajú semeno pokoja a bratstva?259
Zasväteným osobám
109. Na zakončenie tejto exhortácie chcem sa však s dôverou obrátiť s povzbudením predovšetkým na vás, zasvätené ženy a muži; prežívajte v plnosti svoje odovzdanie sa Bohu, aby v tomto svete nechýbal lúč Božej krásy, ktorý osvecuje cestu Božej existencie. Kresťania, ponorení do ťažkostí a starostí tohto sveta, ale tak ako vy povolaní na svätosť, túžia vidieť vo vás očistené srdcia, ktoré očami viery "vidia" Boha, ľudí, ktorí sa poslušne podrobujú pôsobeniu Svätého Ducha a zachovávajú vernosť charizme svojho povolania a poslania.
Dobre viete, že ste nastúpili cestu neustáleho obrátenia, výlučného zasvätenia sa láske k Bohu a k bratom, aby ste vydávali stále vynikajúcejšie svedectvo milosti, ktorá premieňa kresťanskú existenciu. Zasvätený život je darom, ktorý nám ponúkol Boh, aby všetci mohli vidieť to "jedno potrebné" (porov. Lk 10,42). Vydávať svedectvo o Kristovi svojím životom, slovami a skutkami - hľa, osobitné poslanie zasväteného života v Cirkvi a vo svete.
Viete, komu ste uverili (porov. 2Tim 1,12); všetko mu odovzdajte! Mladých nemožno oklamať; prichádzajú za vami, lebo chcú nájsť to, čo nevidia nikde inde. Máte plniť obrovskú úlohu vzhľadom na budúcnosť; najmä mladé zasvätené osoby, keď svojím životom vydávajú svedectvo o svojom zasvätení, svojich rovesníkov môžu priviesť k obnove života.260 Vrúcna láska k Ježišovi Kristovi je veľká sila, ktorá priťahuje mladých, tých, ktorých on vo svojej dobrote povolal, aby šli za ním a zostali s ním navždy. Naši súčasníci chcú na zasvätených osobách vidieť radosť, ktorej prameňom je prebývanie s Kristom.
Ako zasvätení ľudia, mladí či starí, zachovávajte vernosť svojim povinnostiam voči Bohu, slúžte si navzájom dobrým príkladom a pomáhajte si! Hoci sa niekedy stretnete s ťažkosťami a hoci v niektorých sférach verejnej mienky zoslabla úcta k zasvätenému životu, vašou úlohou je nanovo vyzývať ľudí dnešnej doby, aby pozdvihli zrak hore, aby sa nedali zdrviť každodennosťou, ale aby sa nechali uchvátiť Bohom a evanjeliom jeho Syna. Nezabúdajte, že práve vy celkom osobitným spôsobom môžete a máte hlásať, že Kristovi nielen patríte, ale "stali ste sa Kristom".261
Hľadieť do budúcnosti
110. Nemáte len spomínať a rozprávať o slávnej minulosti, ale aj budovať nové veľké dejiny! Hľaďte do budúcnosti, ku ktorej vás vedie Duch, aby znovu s vami konal veľké diela.
Drahí moji, nech sa váš zasvätený život stane nadšeným očakávaním Krista; vyjdite mu v ústrety ako múdre panny svojmu ženíchovi. Buďte vždy pripravení, verní Kristovi, Cirkvi, svojmu inštitútu a ľuďom dnešnej doby.262 Kristus sa tak bude vo vás denne obnovovať, aby ste spolu s jeho duchom budovali bratské spoločenstvá, aby ste s ním umývali nohy chudobným a prinášali svoj nezastupiteľný vklad na premenu sveta.
Nech náš svet, zverený do rúk človeka, vstupujúci už do nového tisícročia, stáva sa stále ľudskejším a spravodlivejším, nech je znakom a predzvesťou budúceho sveta, v ktorom on, ponížený a oslávený, chudobný a povýšený, bude pre nás a pre našich bratov a sestry plnou a trvalou radosťou s Otcom i Svätým Duchom.
Modlitba k Najsvätejšej Trojici
111. Najsvätejšia Trojica, blažená a oblažujúca, naplň blaženosťou svojich synov a dcéry, ktorých povolávaš, aby vyznávali veľkosť tvojej lásky, tvojej milosrdnej dobroty a tvojej krásy.
Svätý Otče, posväť svojich synov a dcéry, ktorí sa ti zasvätili na slávu tvojho mena. Pomáhaj im svojou silou, aby mohli svedčiť, že ty si počiatkom všetkého, jediným prameňom lásky a slobody. ďakujeme ti za dar zasväteného života, ktorý s vierou hľadá teba, aj keď plní svoje všeobecné poslanie, vyzýva všetkých, aby smerovali k tebe.
Ježiš, Spasiteľ, vtelené Slovo, ty si zveril svoju životnú cestu tým, ktorých si povolal; naďalej priťahuj k sebe ľudí, ktorí budú pre dnešného človeka svedkami tvojho milosrdenstva, predpoveďou tvojho návratu, živým znakom dobier budúceho zmŕtvychvstania. Nech ich žiadna skúška neodlúči od tvojej lásky!
Svätý Duchu, láska vyliata do sŕdc, ktorý mysliam udeľuješ milosť a inšpiráciu, odveký prameň života, ktorý rozmanitými charizmami dovršuješ Kristovo poslanie, prosíme ťa za všetky zasvätené osoby. Naplň ich srdcia hlbokou istotou, že sú vybrané, aby milovali, oslavovali a slúžili. Daj im okúsiť tvoje priateľstvo, napĺňaj ich svojou radosťou a potechou, pomáhaj im prekonať ťažké momenty a vstať, keď padnú, urob ich odrazom Božej krásy. Daj im odvahu odpovedať na výzvy dnešných čias a milosť ukazovať ľuďom dobrotu a ľudskosť nášho Spasiteľa Ježiša Krista (porov. Tit 3,4).
Prosba k Najsvätejšej Panne Márii
112. Mária, obraz Cirkvi - nevesty bez škvrny a vrásky, ktorá ťa nasleduje, keď "zotrváva v panensky neporušenej viere, pevnej nádeji a úprimnej láske",263 pomáhaj zasväteným osobám v ich úsilí dosiahnuť jediné večné šťastie.
Zverujeme ti ich, Panna navštívenia, aby vedeli vychádzať v ústrety potrebám ľudí a pomáhať im, nadovšetko však prinášať im Ježiša. Nauč ich ohlasovať veľké diela, aké koná Boh vo svete, aby všetky národy velebili tvoje meno. Pomáhaj im v práci pre dobro chudobných, hladných, zbavených nádeje, posledných a všetkých tých, ktorí s úprimným srdcom hľadajú tvojho Syna.
K tebe, Mária, ktorá túžiš po duchovnej a apoštolskej obnove svojich synov a dcér pomocou lásky a úplného odovzdania sa Kristovi, obraciame s dôverou svoju prosbu. Ty, ktorá si plnila Otcovu vôľu a bola horlivá v poslušnosti, silná v chudobe a vo svojom plodnom panenstve ochotná prijať život, upros svojho božského Syna, aby tí, ktorí dostali dar nasledovať ho svojím zasvätením, vedeli o ňom svedčiť svojím premeneným životom, smerujúc radostne spolu so všetkými ostatnými bratmi a sestrami do nebeskej vlasti a ku svetlu, ktoré nezapadá.
O to ťa prosíme, aby vo všetkých a vo všetkom bol obklopený chválou, žehnaním a láskou najvyšší Vládca všetkých, ktorým je Otec, Syn a Svätý Duch.
V Ríme, pri sv. Petrovi, dňa 25. marca 1996, na slávnosť Zvestovania Pána, v osemnástom roku môjho pontifikátu.

Ján Pavol II.

POZNÁMKY
1 Porov. Propositio 2.
2 II. vat. koncil, Ad gentes, 18.
3 Porov. II. vat. koncil, Lumen gentium, 44; Pavol VI., Evangelica testificatio, 7; Evangelii nuntiandi, 69.
4 II. vat. koncil, Lumen gentium, 44.
5 Prejav na všeobecnej audiencii 28. 9. 1994, 5.
6 Porov. Propositio 1.
7 Porov. Sv. František Saleský, Introduzione alla vita devota, p.I.c.3 (Oeuvres, t.III, Annecy, 1893, ss. 19-20).
8 Porov. II. vat. koncil, Lumen gentium, 43.
9 Porov. Ján Pavol II., Homília na slávnostné zakončenie IX. riadneho všeobecného zasadania biskupskej synody, 3.
10 Porov. IX. riadne všeobecné zasadanie biskupskej synody, Posolstvo synodálnych otcov 27. 10. 1994, VII.
11 Porov. Propositio 5, B.
12 Porov. Regula, 4,21 a 72,11.
13 Porov. Propositio 12.
14 Porov. Kódex kánonov východných cirkví, kán. 570.
15 Porov. II. vat. koncil, Perfectae caritatis, 7; Ad gentes, 40.
16 Porov. Propositio 6.
17 Porov. Propositio 4.
18 Porov. Propositio 7.
19 Porov. Propositio 11.
20 Porov. Propositio 14.
21 Porov. Kódex kanonického práva, kán. 605; Kódex kánonov východných cirkví, kán. 571; Propositio 13.
22 Porov. Propositio 3, 4, 6, 7, 8, 10, 13, 28, 29, 30,
35, 48.
23 Porov. Propositio 3, A a B.
24 Porov. Propositio 3, C.
25 Porov. Sv. Kasián: "Secessit tamen solus in monte orare, per hoc scilicet nos instruens suae secessionis exemplo... ut similiter secedamus" (Conlat., 10,6: PL 49,827); Sv. Hieronym: "Et Christum quaeras in solitudine et ores solus in monte cum Iesu" (Ep. ad Paulinum, 58,4,2: PL
22,582); Viliam zo Saint Thierry: "(Vita solitaria) ab ipso Domino familiarissime celebrata, ab eius discipulis ispso praesente concupita: transfigurationis gloriam cum vidissent qui cum eo in monte sacro erant, continuo Petrus... optimum sibi iudicavit in hoc semper esse" (Ad fratres de Monte Dei I,1: PL 184,310).
26 II. vat. koncil, Lumen gentium, 1.
27 Tamže, 44.
28 Porov. Kongregácia pre rehoľníkov a sekulárne inštitúty, Inštr. Esential elements in the Church?s teaching on Religious Life as applied to Institues dedicated to works od the apostolate (31. 5. 1983), 5: Ench. Vat., 9,184.
29 Porov. Summa Theologiae, II-II, q.186, a.1.
30 Porov. Propositio 16.
31 Porov. Ján Pavol II., Redemptionis donum, 3.
32 Porov. Sv. František Assiský, Regula bullata, I,1.
33 "Tota Trinitas apparuit: Pater in voce; Filius in homine; Spiritus in nube clara": Sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, II,45,4, ad 2.
34 II. vat. koncil, Perfectae caritatis, 1.
35 II. vat. koncil, Lumen gentium, 44.
36 Šimon Nový-Teológ, Hymny, II, vv. 19-27: SCh 156,178-179.
37 Porov. Ján Pavol II., Prejav na všeob. audiencii 9. 11. 1994, 4.
38 II. vat. koncil, Lumen gentium, 44.
39 Sv. Ignác Antiochijský, List Magneziánom 8,2: Patres apostolici, ed. F. X. Funk, II,237.
40 Porov. Propositio 3.
41 Sv. Augustín, Enarr. in Psal. 44,3: PL 36,495-496.
42 Porov. Propositio 25; porov. II. vat. koncil, Perfectae caritatis, 17.
43 Porov. Propositio 25.
44 Porov. II. vat. koncil, Lumen gentium, 42.
45 Tamže, 44.
46 Bl. Alžbeta od Najsv. Trojice, Le ciel dans la foi. Traité spirituel, I, 14: (Oeuvres compl., Paris, 1991, s. 106.
47 Porov. Sv.Augustín, Confessiones I.,1: PL 32,661.
48 Ján Pavol II., Prejav na všeobecnej audiencii 29. 3. 1995, 1.
49 II. vat. koncil, Lumen gentium, 53.
50 Tamže, 46.
51 Porov. Propositio 55.
52 Porov. II. vat. koncil, Lumen Gentium, 44.
53 Porov. Ján Pavol II., Redemtionis Dominum, 7. (V origináli má citovaný dokument názov Redemptionis donum - pozn. KVAS)
54 Porov. II. vat. koncil, Lumen gentium, 44; Ján Pavol II., Prejav na všeobecnej audiencii 26. 10. 1994, 5.
55 Porov. tamže, 42.
56 Porov. Rímsky rituál, "Obrad skladania rehoľných sľubov": slávnostné požehnanie alebo zasvätenie mužov, skladajúcich sľuby, č. 67 a žien, sklad. sľuby, č. 72; Rímsky pontifikál, "Obrad zasvätenia panien" č. 38; Euchologion sive Rituale Graecorum, "Officium parvi habitum id est Mandiae", s. 384-385; Pontificale iuxta ritum Ecclesiae Syrorum occidentalium id est Antiochiae, "Ordo rituum monasticorum", TPV 1942, ss. 307-309.
57 Porov. Sv. Peter Damiani, Liber qui appellatur "Dominus vobiscum" ad Leonem eremitam: PL 145,231-252.
58 Porov. II. vat. koncil, Lumen gentium, 32; Kódex kanonického práva, kán. 208; Kódex kánonov východných cirkví, kán. 11.
59 Porov. II. vat. koncil, Ad gentes, 4, 12, 13; Gaudium et spes, 32; Apostolicam actuositatem, 3; Ján Pavol II., Christifideles laici, 20-21; Kongregácia pre učenie viery, List biskupom katolíckej Cirkvi o niektorých aspektoch Cirkvi chápanej ako spoločenstvo, Communionis notio, 15.
60 II. vat. koncil, Lumen gentium, 31.
61 Porov. tamže, 12; Ján Pavol II., Christifideles laici, 20-21.
62 Porov. II. vat. koncil, Lumen gentium, 5.
63 Porov. Tridentský koncil, sesia XXIV, kán. 10; Pius XII., Sacra virginitas (15. 3. 1954): AAS 46 (1954), 176.
64 Porov. Propositio 17.
65 II. vat. koncil, Lumen gentium, 41.
66 Tamže, 46.
67 Tamže.
68 Porov. Pius XII., Motu proprio Primo feliciter, 6.
69 Kódex kanonického práva, kán. 713, § 1; porov. Kódex kánonov východných cirkví, kán. 563.
70 Porov. tamže, kán. 713, § 2; Špecifický termín "členovia-klerici" je použitý aj v tom istom kán. 713, § 3.
71 II. vat. koncil, Lumen gentium, 31.
72 Sv. Terézia z Lisieux, Manuscrits autobiographiques, B,2: "Byť tvojou nevestou, Ježišu... byť v spojení s tebou matkou duší".
73 Porov. II. vat. koncil, Perfectae caritatis, 8, 10, 12.
74 II. mimoriadne zhromaždenie biskupskej synody, Záverečný prejav Ecclesia sub verbo Dei mysteria Christi celebrans pro salute mundi (7. 12. 1985), II A, 4.
75 IX. riadne všeobecné zhromaždenie biskupskej synody,
Posolstvo synodálnych otcov (27. 10. 1994), IX.
76 Porov. Sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, II-II, q. 184, a. 5, ad 2; II-II, q. 186, a. 2, ad 1.
77 Porov. Libellus de principiis Ordinis Praedicatorum. Acta Canonizationis Sancti Dominici: Monuments Ordinis Praedicatorum historica 16 (1935), 30.
78 Ján Pavol II., Orientale lumen, 12.
79 Kongregácia pre rehoľníkov a sekulárne inštitúty a Kongregácia pre biskupov, Mutuae relationes, 51.
80 Porov. Propositio 26.
81 Porov. Propositio 27.
82 II. vat. koncil, Perfectae caritatis, 2.
83 Ján Pavol II., Orientale lumen, 16.
84 Ján Pavol II., Tertio millenio adveniente, 42.
85 Pavol IV., Evangelii nuntiandi, 69.
86 Porov. II. vat. koncil, Perfectae caritatis, 15; Sv. Augustín, Regula ad servos Dei, 1,1: PL 32,1372.
87 Sv. Cyprián, De oratione dominica, 23: PL 4,553; porov. II. vat. koncil, Lumen gentium, 4.
88 Porov. Propositio 20.
89 Sv. Bazil, Regulae fusius tractate, Interrogatio 7: PG 31,931.
90 Sv. Bazil, Regulae brevius tractate, Interrogatio 225:
PG 31,1231.
91 Porov. Kongregácia pre rehoľníkov a sekulárne inštitú—
ty, Inštr. Essential Elements in the Church?s teaching as applied to Institutes dedicated to works of the apostolate, 51; Kódex kanonického práva, kán. 631, § 1; Kódex kánonov
východných cirkví, kán 512, § 1.
92 Porov. Kongregácia pre inštitúty zasväteného života
a spoločnosti apoštolského života, Congregavit nos in unum
Christi amor, 47-53; Kódex kanonického práva, kán. 618; Pro—
positio 19.
93 Porov. Congregavit nos in unum Christi amor, 68; Propo—
sitio 21.
94 Porov. Propositio 28.
95 Kongregácia pre rehoľníkov a sekulárne inštitúty, Doku—
ment Vita e missione dei religiosi nella Chiesa, I. Religio—
si e promozione umana, 12. 8. 1980, II, 24.
96 Ján Pavol II., Christifideles laici, 31-32.
97 Regula bullata, I,1.
98 Listy 109, 171, 196.
99 Porov. Regula "pre zaujatie správneho postoja v bojujúcej Cirkvi", ktoré umiestnil na koniec knihy Duchovných cvi—
čení, najmä Regula 13.
100 Detti, 217.
101 Manuscrits autobiographiques B,3.
102 Porov. Propositio 30,A.
103 Porov. Ján Pavol II., Redemptionis donum, 15.
104 II. vat. koncil, Lumen gentium, 1.
105 Kongregácia pre učenie viery, Comunionis notio, 16.
106 Porov. II. vat. koncil, Lumen gentium, 13.
107 II. vat. koncil, Christus Dominus, 11.
108 Kongregácia pre rehoľníkov a sekulárne inštitúty a Kongregácia pre biskupov, Mutuae relationes, 11.
109 Porov. tamže.
110 Porov. Kódex kanonického práva, kán. 576.
111 Porov. Kódex kanonického práva, kán. 586; Kongregácia pre rehoľníkov a sekulárne inštitúty a Kongregácia pre biskupov, Mutuae relationes, 13.
112 Porov. II. vat. koncil, Ad gentes, 18.
113 Porov. Kódex kanonického práva, kán. 586 § 591; Kódex kánonov východných cirkví, kán. 421 § 2.
114 Porov. Propositio 29,4.
115 Porov. Propositio 49,B.
116 Propositio 54.
117 Porov. Kongregácia pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, Congregavit nos in unum Christi amor, 56.
118 Apológia Viliamovi zo Saint Thierry IV,8: PL 182,903-904.
119 Porov. Perfectae caritatis, 23.
120 Porov. Mutue relationes, 21 a 61; Kódex kanonického práva, kán. 708-709.
121 Porov. II. vat. koncil, Perfectae caritatis, 1; Lumen gentium, 46.
122 Porov. II. vat. koncil, Gaudium et spes, 4.
123 Ján Pavol II., Posolstvo na XIV. zhromaždenie konferencie rehoľníkov Brazílie, 11. 7. 1986, 4; porov. Propositio 31.
124 Porov. Mutuae relationes, 63, 65.
125 Porov. II. vat. koncil, Lumen gentium, 31.
126 Sv. Anton Mária Zaccaria, Scritti. Sermone II, Roma
(1975), s. 129.
127 Porov. Propositio 33,A a C.
128 Porov. Propositio 33,B.
129 Congregavit nos in unum Christi amor, 62; Potissimum institutioni, 92-93.
130 Porov. Propositio 9,A.
131 Porov. Propositio 9.
132 Ján Pavol II., Evangelium vitae, 99.
133 Kongregácia pre rehoľníkov a sekulárne inštitúty, Inš—
trukcia o kontemplatívnom živote a klauzúre mníšok Venite
seorsum, V.
134 Porov. tamže, I.
135 II. vat. koncil, Sacrosanctum concilium, 2.
136 II. vat. koncil, Lumen gentium, 6.
137 Porov. Sv. Ján z Kríža, Cantico espiritual, estr. 29,1.
138 Porov. Kódex kanonického práva, kán. 667 § 4; Proposi—
tio 22,4.
139 Porov. Pavol VI., Motu proprio Ecclesiae sanctae, II,
30-31; Perfectae caritatis, 7 a 16; Venite seorsum, VI.
140 Porov. Pius XII, Sponsa Christi, VII; Perfectae caritatis, 22.
141 Porov. Kódex kanonického práva, kán. 588 § 1.
142 Porov. II. vat. koncil, Perfectae caritatis, 10.
143 Porov. tamže, 8, 10.
144 Porov. Kódex kanonického práva, kán. 588 § 3; porov. Perfectae caritatis, 10.
145 Porov. II. vat. koncil, Lumen gentium, 31.
146 Porov. Propositio 8.
147 Ján Pavol II., Prejav na všeobecnej audiencii 22. 2. 1995, 6.
148 Porov. II. vat. koncil, Perfectae caritatis, 10.
149 Porov. Kódex kanonického práva, kán. 588 § 2.
150 Porov. Propositio 10; II. vat. koncil, Perfectae caritatis, 15.
151 Porov. Kódex kanonického práva, kán. 573; Kódex kánonov východných cirkví, kán. 410.
152 Porov. Propositio 13,B.
153 Porov. Propositio 13,C.
154 Porov. II. vat. koncil, Gaudium et spes, 48.
155 Porov. Propositio 13,A.
156 Porov. Propositio 13,B.
157 Porov. II. vat. koncil, Lumen gentium, 1.
158 Porov. Propositio 24.
159 Congregavit nos in unum Christi amor, 67.
160 Porov. Propositio 48,A.
161 Porov. Propositio 48,B.
162 Porov. Propositio 48,C.
163 Porov. Propositio 49,A.
164 Kongregácia pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, Potissimum institutioni, 29.
165 Porov. Propositio 49,B.
166 Porov. Kongregácia pre rehoľníkov a sekulárne inštitúty, Inštr. Essential Elements in the Church?s teaching on religios life as applied to Institutes dedicated to works of apostolate, 45.
167 Porov. Kódex kanonického práva, kán. 607 § 1.
168 Porov. Propositio 50.
169 Congregavit nos in unum Christi amor, 32-33.
170 Porov. Propositio 51.
171 Congregavit nos in unum Christi amor, 43-45.
172 Potissimum institutioni, 70.
173 Porov. tamže, 68: l. c., 512.
174 Porov. II. vat. koncil, Lumen gentium, 46.
175 Porov. Propositio 35,A.
176 II. vat. koncil, Gaudium et spes, 4.
177 Porov. II. vat. koncil, Lumen gentium, 12.
178 Pavol VI., Ecclesiam suam, III.
179 Sv. Gregor Veľký, Hom. in Ezech., II, II, 11: PL
76,954-955.
180 Sv. Augustín, Sermo 78,6: PL 38,492.
181 Porov. IV. všeobecná konferencia latinsko-amerického episkopátu, Dokument Nová evanjelizácia, ľudský pokrok a kresťanská kultúra, Záver, 178, CELAM 1992.
182 Corréspondance, Entretiens, Documents, Conférence "Sur l?esprit de la Compagnie" (9. 2. 1653), ed. Coste IX, Paris
1923, s. 595.
183 Kongregácia pre rehoľníkov a sekulárne inštitúty, Inš—
trukcia Essential Elements in the Church?s teaching on Religios Life as applied to Institutes dedicated to works of apostolate, 23-24.
184 Porov. Bl. Alžbeta od Najsvätejšej Trojice, O mon Dieu,
Trinité que j?adore, Oeuvres compl., Paris 1991, 199-200.
185 Porov. Pavol VI., Evangelii nuntiandi, 69.
186 Porov. Propositio 37,A.
187 Porov. II. vat. koncil, Lumen gentium, 46; Pavol VI., Evangelii nuntiandi, 69.
188 Porov. II. vat. koncil, Lumen gentium, 44, 46.
189 Porov. II. vat. koncil, Ad gentes, 18, 40.
190 Lettera ai Compagni residenti in Roma (Cochín, 15. 1. 1544): Monumenta historica Societatis Iesu, 67 (1944),
166-167.
191 Porov. II. vat. koncil, Lumen gentium, 44.
192 Porov. Ján Pavol II., Redemptoris missio, 69; Katechizmus katolíckej Cirkvi, 927.
193 Ján Pavol II., Redemtoris missio, 31.
194 Tamže, 2.
195 II. vat. koncil, Ad gentes, 18; porov. Ján Pavol II., Redemptoris missio, 69.
196 Porov. Propositio 38.
197 Ján Pavol II., Redemtoris missio, 44.
198 Porov. tamže, 46.
199 Porov. tamže, 52-54.
200 Porov. Propositio 40,A.
201 Porov. Ján Pavol II., Redemtoris missio, 55; Pápežská rada pre medzináboženský dialóg a Kongregácia pre evanjelizáciu národov, Inštr. Dialogo e annuncio. Riflessioni ed orientamenti, 45-46.
202 Porov. Propositio 40,B.
203 Ján Pavol II., Ecclesia in Africa, 62.
204 Porov. Pavol VI., Evangelii nuntiandi, 15.
205 IX. riadne všeobecné zasadanie biskupskej synody, Relatio ante disceptationem, 22.
206 Ján XXIII., Otvárací prejav II. vatikánskeho koncilu (11. 10. 1962).
207 Porov. Propositio 18.
208 Sv. Augustín, Sermo 123,3-4: PL 38,685-686.
209 Porov. Poema XXI, 386-394: PL 61,587.
210 Corréspondance, Entretiens, Documents. Conférence "Sur les Regles", 30. 5. 1647, Coste IX, Paris 1923, s.319.
211 Regula pastoralis 2,5: PL 77,33.
212 Porov. Ján Pavol II., Salvifici doloris, 28-30.
213 Porov. tamže, 18; Christifideles laici, 52-53.
214 Porov. Ján Pavol II., Pastores dabo vobis, 77.
215 Porov. Ján Pavol II., Evangelium vitae, 78-101.
216 Porov. Propositio 43.
217 Porov. Lumen gentium, 44.
218 Porov. Ján Pavol II., Homília na zakončenie IX. riadneho všeobecného zasadania biskupskej synody (29. 10. 1994), 3.
219 Porov. Sv. Atanáz, Źivot sv. Antona, 7: PG 26,854.
220 Porov. Propositio 39,A.
221 Porov. Propositiones 15,A a 39,C.
222 II. vat. koncil, Lumen gentium, 4; porov. Presbyterorum ordinis, 2.
223 Porov. Propositio 53; Ján Pavol II., Tertio millennio
adveniente, 37.
224 Porov. II. vat. koncil, Perfectae caritatis, 12.
225 Porov. Propositio 18,A.
226 Porov. II. vat. koncil, Perfectae caritatis, 13.
227 Porov. Ján Pavol II., Veritatis splendor, 31-35.
228 Porov. Propositio 19,A; II. vat. koncil, Perfectae caritatis, 14.
229 Porov. Propositio 15.
230 Ján Pavol II., Prejav na všeobecnej audiencii 8. 2. 1995.
231 II. vat. koncil, Dei Verbum, 21; Perfectae caritatis, 6.
232 Katechizmus katolíckej Cirkvi, 125; porov. II. vat. koncil, Dei Verbum, 18.
233 II. vat. koncil, Dei Verbum, 2.
234 II. vat. koncil, Presbyterorum ordinis, 5.
235 Porov. II. vat. koncil, Gravissimum educationis, 8.
236 Scritti pedagogici e spirituali, Roma 1987, s.294.
237 Porov. Ján Pavol II., Sapientia christiana (15. 4.
1979), II.
238 Propositio 41.
239 Porov. Ján Pavol II., Sapientia christiana, II.
240 Porov. Propositio 36.
241 Porov. II. vat. koncil, Gaudium et spes, 5.
242 Tamže, 1.
243 Porov. Congregavit nos in unum Christi amor, 34.
244 Porov. Ján Pavol II., Posolstvo na 28. svetový deň spoločenských oznamovacích prostriedkov (24. 1. 1994).
245 Porov. Ján Pavol II., Ut unum sint, 21.
246 Porov. tamže, 28.
247 Porov. Propositio 45.
248 Ján Pavol II., Redemtoris missio, 55.
249 Pápežská rada pre medzináboženský dialóg a Kongregácia pre evanjelizáciu národov, Inštr. Dialogo e annuncio. Riflessioni ed orientamenti, 42.
250 Tamže, 42,b.
251 Porov. Propositio 46.
252 Porov. Dialogo e annuncio. Riflessioni e orientamenti, 42,c.
253 Porov. Propositio 47.
254 Bl. Angela z Foligna, Il libro della Beata Angela da Foligno, Grottaferrata 1985, s.683.
255 Sv. Terézia Veľká, Libro de la Vida, c. 2,11.
256 Pavol VI., Evangelica testificatio (29. 6. 1971), 3.
257 Porov. Propositio 48.
258 II. vat. koncil, Gaudium et spes, 41.
259 Porov. Pavol VI., Evangelica testificatio, 53; Evangelii nuntiandi, 69.
260 Porov. Propositio 16.
261 Sv. Augustín, In Ioannis Evang. XXI,8: PL 35,1568.
262 Porov. Kongregácia pre rehoľníkov a sekulárne inštitúty, Dokument Religiosi e promozione umana (12. 8. 1980),
13-21.
263 II. vat. koncil, Lumen gentium, 64.