História nitrianskej diecézy: Obnovenie Nitrianskeho biskupstva

Obnovenie Nitrianskeho biskupstva vychádzalo aj z vnútropolitických pomerov Uhorskejríše. Nitra aj za vlády Arpádovcov nestratila svoje významné politické,hospodárske, ale aj kultúrne postavenie. Od roku 1048 sa stala údelnýmkniežatstvom, jedným zo sídel tretiny kráľovstva, ktorého jednotlivé kniežatáboli priamymi kandidátmi uhorského trónu (Béla, Gejza, Ladislav).
Dotýchto rokov (1048-1077) patrí rozkvet moci vojvodov. Vládli nad tretinoukráľovstva, teda 15 komitátmi, a na nimi spravovanom území jestvovali ibadve biskupstvá: Veľký Varadín (Bihar) a Jáger.[1]Keďže v Nitre bola živá tradícia jestvovania biskupstva a jej geografickápoloha bola veľmi výhodná, obnovenie biskupstva bolo veľmi aktuálne.
Keďsa na Veľkú noc 11. apríla 1064 stretol uhorský kráľ Šalamún (1063-1074)s päťkostolským biskupom Maurom, pochádzajúcim pravdepodobne z Nitrianska,a nitrianskym vojvodom Gejzom (uhorským kráľom bol v rokoch 1074-1077),Gejza povzbudil Maura, aby napísal či dopísal Legendu o pustovníkoch Svoradovi-Andrejovia Beňadikovi, ktorí žili v Nitre na Zobore a na Skalke pri Trenčíne. Svojímprísnym asketickým životom, modlitbou a prácou si získali úctu mnohýchuž za svojho života.[2]BiskupMaurus uvádza v hagiografickom spise miesto pochovania chrám, ktorý menuje„Bazilikou sv. Emeráma, mučeníka. [3]
Pristretnutí v Päťkostolí sa rokovalo okrem dôležitých politických záležitostíaj o cirkevnom usporiadaní kráľovstva. Nové a definitívne usporiadanieštátoprávnych pomerov, podľa ktorých obdržal knieža Gejza vládu nad jednoutretinou uhorského kráľovstva - teda aj nad Nitrou, kde už pred ním panovaljeho dedo Vazul a otec Belo -, nevyhnutne vyžadovalo aj usporiadanie novejcirkevnej organizácie. Knieža Gejza, aby posilnil svoju politickú - mocenskúpozíciu, usiloval sa aj v cirkevnej oblasti osamostatniť svoje údelné kniežatstvo.[4]
Ajkeď nie sú doklady o obnovení biskupstva v tomto období, iste žila tátomyšlienka aj po nastúpení na trón sv. Ladislava I. (1077-1095), ktorý malk Nitre veľmi vrúcny vzťah.[5]
Kobnoveniu biskupstva došlo s najväčšou pravdepodobnosťou za kráľa KolomanaI. (1095-1116). V Dekretáliách kráľa Kolomana (asi z roku 1110)sa spomína v Nitre prepoštstvo[6].Krátko potom však už sa možno stretnúť s biskupom Gervázom, ktorýje spomínaný v nie bližšie časovo určenom pamätnom zázname (asi z rokov1105-1116), v ktorom určoval hranice majetku pannonhalmského opátstva.[7]
Možnosa právom domnievať, že išlo o jednoduchý prechod z prepoštstva na biskupstvoasi bez väčšieho osobitného majetkového zabezpečenia. Tento stav (kapitulabez prepošta) pretrval až do čias Márie Terézie (1779), ktorá majetkovozabezpečila službu prepošta.[8]
Včase obnovenia biskupstva sa stretáme aj so správou o Nitrianskej kapitule,a to v listine z r. 1111, známej už v spore zoborského kláštora. Spomínajúsa Lambert, dekan chrámu sv. Emeráma, Villermus, Grammaticus, Daniel aPosko, kanonici sv. Emeráma.[9]
Vpočiatkoch obnovenia biskupstva došlo pravdepodobne aj k zriadeniu archidiakonátovv Nitrianskej diecéze. (Archidiakoni boli zástupcami biskupa na jednotivýchúzemiach diecézy.) Po prvý raz sa spomína archidiakon trenčiansky roku1235 v liste Gregora IX.[10]Roku 1264 uvádza sa Ján „archidiaconus de Granda [11].
Nitrianskyarchidiakonát, ktorý sa po prvý raz spomína roku 1222 v listine pápežaHonoria z 15. decembra: „Honorio III. papa, Iacobo episcopo et archidiaconoNitriensibus... [12],všaknepatril do Nitrianskeho biskupstva, ale do ostrihomskej arcidiecézy (tamje dodnes hodnosť archidiakona nitrianskeho). Archidiakonát, ktorý patrildo Nitrianskej diecézy sa nazýval archidiakonátom katedrálnym.
Vývojsprávy archidiakonátov, tak ako aj v susedných, krajinách opieral sa ovtedajšie politické rozdelenie územia a vznikol z dôležitejších hradnýchfár, ako napr. Trenčín, Nitra i Hradná (Gradna). Popri týchto sav XI. storočí začali zriaďovať farnosti aj v ďalších osídlených oblastiach,ktoré však ostali podriadené archidiakonom.[13]
Početfarností v čase obnovenia biskupstva iste nebol veľký. Do diecézy okremTrenčianskej župy patrila menšia časť Nitrianskej župy a azda malá čiastkaMoravy.
Vprameňoch z doby Arpádovcov sa už stretáme s menami obcí, v ktorých mohlibyť založené prvé farnosti; napr. Szolna terra (1240), Bolonduch (Beckov1244), Dubnice posessio (1276), Teplicha, ku ktorým iste smelo môžeme pripočítaťhrady: Starohrad (1241), Budatín (1250), Bytča (1248), Bystrica (1383),Bánovce (1294), Súľov (1193), Vršatec (1244), Súča (1244), Strečno (1267),Lietava (1241), Hričov (1240), Košeca (1272), Ilava (1312), Uhrovec (1260)...[14]
Príčinouneprirodzenej polohy sídla biskupa (ako je tomu doteraz) a malej rozlohyNitrianskej diecézy bola skutočnosť, ako je už vyššie uvedené, že postupnýmokupovaním severnejšieho územia Slovenska uhorskými kráľmi aj cirkevnepodliehali pod právomoc ostrihomského arcibiskupa, takže keď prišlo k obnoveniuNitrianskeho biskupstva, pripadla mu len nepatrná časť pôvodného územia.
Nástupcovombiskupa Gerváza sa uvádza biskup Mikuláš (1133), Pavol (Šavol1137), Ján (1156), Tomáš (1165), Eduard (1168 - 1198),Ján II. (1204), Vincent (1220-1222).[15]
Zvýznamných biskupov ďalšieho obdobia treba spomenúť biskupa Jakuba I.(1223-1240), ktorý ako prvý začal systematicky organizovať správu diecézy.Založil roku 1224 opátstvo na Skalke, ktoré malo veľmi dôležitý význampre duchovnú obnovu Považia.[16]Padolv boji proti Tatárom pri rieke Slanej.
Zabiskupa Bartolomeja (1242-1243), alebo jeho nástupcu Adama II.(1244-1252), prichádzajú do Nitry františkáni a zakladajú svoj prvý kláštorna našom území. Stál mimo hradieb mesta (Na vŕšku). Františkáni veľmi obetavopracovali v dušpastierskej činnosti počas nedostatku diecéznych kňazov,najmä v časoch tatárskeho a neskôr aj tureckého vpádu.[17]
Začias biskupa Vincenta II.(1255-1272), počas vpádu Přemysla Otakarav roku 1272 vypálili hrad aj s chrámom a druhýkrát v roku 1273. Obyvateľstvo,ktoré hľadalo v chráme bezpečnosť, bolo vojakmi Přemysla Otakara pobité(asi 50 ľudí).[18]
BiskupPascház (1281-1297)[19]zaviedolporiadok do diecézy a horlil za čnostný život kňazov. Usporiadal majetko-právnevzťahy biskupstva a opátstva na Skalke.[20]
BiskupJán III. (1302-1328) spravoval diecézu za veľkých nepokojov, kedyNitra bola Matúšom Čákom Trenčianskym dvakrát spustošená.[21]Posmrti Matúša Čáka (+1321) obnovil poriadok v biskupstve aj za pomoci kráľaKarola Róberta. V roku 1302 dostal od kráľa Karola Róberta hodnosť županaNitrianskej stolice, ktorú vykonávali nitrianski biskupi až do roku 1777.[22]
Veľkúzásluhu o znovuvybudovanie zničeného chrámu a rezidencie sa zaslúžil biskupMeško z poľského rodu Piastovcov (biskupom v Nitre v r. 1328-1334).V roku 1233 začal so stavbou nového priestrannejšieho gotického chrámu.Aj po svojom preložení do Veszprému stavbu chrámu obetavo podporoval.[23]
BiskupVít de Castroferreo (Vašváry; 1334-1347), františkán, bol predtýmdvorným kaplánom kráľa Róberta Karola. Je prvým biskupom po Vichingovi,ktorý bol určite menovaný Sv. stolicou, nakoľko sa nám iná menovacia bulanezachovala. Počas jeho spravovania biskupstva bola stavba kostola jehozásluhou dokončená. Bol svätiteľom dnešného dómu sv. Štefana vo Viedni(vtedy farského) r. 1341.[24]
Zozačiatku XIV. storočia máme už určité predstavy o rozsahu Nitrianskej diecézy.Sú to zápisy pápežských vyberačov daní (decimátorov).[25]
SúpisNitrianskej diecézy sa uskutočnil v rokoch 1332-1337[26]abiskupstvo rozdeľuje na tri archidiakonáty: katedrálny, hradniansky a trenčiansky.[27]
Súpishradnianskeho archidiakonátu uvádza tieto farnosti: Ban (Bánovcen/Bebr.), Salatna (Slatina) Bilec (Bielice), Cathan (Scachan, Skačany),Sur (Dežerice), Hengrot (Hongrot, Uhrovec), Maytis (Motešice), Mica (Mitice),Misem (Omšenie), Osor (Dolné Ozorovce), Podag (Bodac, Bobot), Gradna (MaláHradná), Prota (Poruba alebo Pravotice), Pyspeki (Biskupice), Sabaquerec(Źabokreky), Sancti Martini (pravdepodobne Vysočany, kde i dnes majú chrámk úcte sv. Martina), Tracha (Stricze-Ostratice), Riblan (Rybany).[28]
Zarchidiakonátu trenčianskeho sa uvádza Bistense (Považská Bystrica),Brenittorio (pravdepodobne Drietoma), Búr (Bierovce, dnes filiálka TrenčianskejTurnej), Coludog (Bolondóc-Beckov), Costa (Košeca), Visspola (Visolaje),Dobrusa (Dobrá, dnes filiálka Trenčianskej Teplej), Domanisa (Domaniža),Edisa (Udiča), Enso (Hričov), Hetlac (pravdepodobne Zubák), Jatensia (Jasenica),Lanist (Lednica), Lena (Ilava), Liptua (Lietava), Nadas (maď. EgyházasNádas-Podskalie), Presca (Pruské), Pretmer (Predmier), Sabola (Soblahov),Stionihino (Trenčín), Vesna (Nesna, Nemšová), De Sancto Aemerico (Skalkan/Váhom - kostol zasvätený sv. Imrichovi, Scala (opátstvo), Sursa (Súča),Silna (Źilina), Puta (Bitsa, Bytča) Toplisa (Teplička), Varna (Varín),Radela (Radoľa, dnes filálka Kys. Nového Mesta).
Územiearchidiakonátu katedrálneho ťažie určiť, ale neišlo azda o viacako päť-sedem farností.[29]
V15. storočí Nitrianske biskupstvo zasiahli husitské vpády. Značná časťdiecézy bola poznačená plienením husitov. Zničené boli farnosti: Trenčín,Považská Bystrica, Ilava, Źilina, Teplička, Varín a ďalšie.[30]
Husitskánáuka sa rozšírila aj medzi ľudom. Svedčí o tom list uhorského snemu zroku 1449, ktorý bol poslaný do Ríma, kde sa uvádza, že husitské bludysa šíria na Slovensku a vraj celé obce prijímajú pod obojím spôsobom. Zaujímavýje prípad Nitrianskeho kanonika Jána Lauriniho, pochádzajúceho z Račíc,ktorý sa ideovo priklonil k Husovej náuke. Študoval v Prahe filozofiu.V roku 1419 však pred olomouckým vikárom bludy odvolal.[31]
Koncompätnásteho storočia vyniká postava biskupa Antona (1492-1500), ktorýzvolal do Nitry v roku 1494 diecéznu synodu, kde sa riešili vieroučné,sakramentálne a disciplinárne otázky.[32]

Poznámky:

[1]Marsina, R.: O nitrianskom biskupstve, c.d., s. 30.
[2]Legenda vznikla asi v období r. 1064-1070; ide o najrozsiahlejšie literárnedielo písane po latinsky, ktoré sa zaoberá v takom rozsahu slovenským územímv okolí Nitry a Trenčína v tomto období.
[3]Išlo teda o významný - biskupský, či v tom čase len kapitulný kostol (?);Smrť Sv. Svorada sa datuje okolo roku 1030, sv. Beňadika r. 1033.
[4]Judák, V.: Hviezdy slovenského neba, Trenčín 1993, s. 21-22.
[5]Zabezpečil r. 1083 kanonizáciu prvých uhorských svätcov, medzi ktorýmina prvom mieste boli slovenskí pustovníci sv. Svorad a Beňadik. Legendao sv. Ladislavovi spomína túto udalosť takto: „Corpora sancti Gerhardimartyris et beatorum Andreae et Benedicti mirabiliter fecit canonisari .Rerum Hungaricarum monumenta Arpadiana, Sangalli 1849, s. 240.
[6]„Judicium ferri et aquae in aliqua Ecclesia fieri interdicimus nisiin maioribus Praeposituris ut Posonii et Nitriae. Mišík, M.: Vývincirkevnej jurisdikcie na území Slovenska, in: Kultúra, roč. XVI., jún-júl1944, č. 6-7, s. 388.
[7]Marsina, R.: Codex diplomaticus, c.d., I, s. 62, č. 66.
[8]Episcopatus Nitriensis, c.d., č. 63, s. 429.
[9]Listiny z roku 1111 a 1113 - Zoborské listiny - sa zachovali v originália sú v depozite Biskupského úradu v Nitre. V XIV. storočí mala kapitula15 členov miestnych a 5 na periférii. Porov. Monumenta Vaticana Hungariae,Budapest 1187, series I, tom. I, s. 225-226.
[10]Marsina, R.: Codex diplomaticus, c.d., I, s. 323-324, č. 447.
[11]Stránsky, A.: Dejiny biskupstva nitrianskeho od najstarších dôb až dokonca stredoveku, Trnava 1933, s. 124.
[12]Marsina, R.: Codex diplomaticus, c.d., I, s. 205, č. 278.
[13]Stránsky, A.: Dejiny biskupstva nitrianskeho, c.d., s. 125.
[14]Tamtiež, s. 125.
[15]Episcopatus ad s. R. ap. Hungariae (Ungarn) coronam spectantes,in: Series episcoporum ..., Leipzig 1931, s. 375.
[16]Judák, V.: Hviezdy slovenského neba, c.d., s. 57 - 58.
[17]Stránsky, A.: Dejiny biskupstva nitrianskeho, c.d., s. 139; Nitraza svoju statočnosť v boji proti Tatárom dostala od kráľa Belu IV. r. 1248mestské práva.
[18]Vtedy ľahol popolom aj archív, kde sa stratili aj cenné záznamy o počiatkochbiskupstva; už mnohé cenné správy týkajúce sa diecézy zničili aj Tatári,ktorí zaujali Zoborský kláštor a zničili jeho archív.
[19]Časové údaje o riadení biskupstva niektorými biskupmi sa u jednotlivýchautorov rozchádzajú (napr. Ján II.; Bartolomej, Jakub I., Vincent II..,...);pravdepodobne aj mená niektorých biskupov sú neznáme.
[20]1100. výročie založenia nitrianskeho biskupstva, c.d., s. 19.
[21]Opäť bol zničený archív a boli zneuctené relikvie sv. Svorada a Beňadika.
[22]Stránsky A., Dejiny biskupstva nitrianskeho, c.d., s. 147.
[23]Chrám chcel vybudovať k úcte sv. Andreja-Svorada a Beňadika. Aj neskoršiavýzdoba tohto chrámu dodnes tomu nasvedčuje.
[24]Na pečati, ktorá sa zachovala na listine, ktorou udeľuje odpustky z príležitostitejto posviacky je biskup znázornený uprostred diecéznych patrónov sv.Svorada a Beňadika.
[25]Pramene spracoval Tiv. Ortvay, ale jeho údaje o Nitrianskom biskupstvenie sú celkom spoľahlivé.
[26]Monumenta Vaticana Hungariae, c. d., s. 199-200.
[27]Źilinský archidiakonát bol zriadený až v 19. storočí.
[28]Tamtiež, s. 200-201; na Kysuciach okrem Radole nie je zaznačená žiadnafarnosť; je možné, že išlo o malé farnosti, od ktorých vyberači nežiadalipoplatok, pravdepodobnejšie však, že farnosti tam ešte neboli zriadené.Južnejšiačasť Kysúc už v 11. storočí bola začlenená do Uhorského kráľovstva. Územiepatrilo kráľovi. Svedčí o tom darovacia listina: „Belo IV., uhorskýkráľ, za verné služby preukázané na rozličných vojenských výpravách, alenajmä za tatárskeho vpádu daruje grófovi Bohumírovi, synovi Sebeslava,uprázdnené a obyvateľmi opustené zeme Kysucu na pohraničí s Poľskom... Listina je datovaná 11. decembra 1244 vo Zvolene.
ďalšiadarovacia listina vzťahujúca sa na Kysuce, opäť kráľa Belu IV., sa týkaterajšieho Kysuckého Nového Mesta z roku 1254. Ide o najstaršie písomnedoložené sídlo na Kysuciach, ktoré sa v listine uvádza pomenovaním Jesesin.Kostol sv. Jakuba sa tu datuje do r. 1289.
ÚzemieKysúc od sútoku Bystrice a Kysuce, ako aj územie okolo rieky Bystrice ahorného toku Kysuce nebolo však od začiatku 16. stor. trvalo osídlené.Osídľovanie tejto časti Kysúc možno klásť až do 16. a 17. stor.; porov.:Judák, V.: Návraty k rodnej hrude, Nitra 1995, s. 7-8.
[29]Monumenta Vaticana Hungariae, c. d., s. 184-187, 194-197.
[30]Stránsky, A.: Dejiny biskupstva nitrianskeho, c.d., s. 163.
[31]Tamtiež, s. 161.
[32] 1100. výročie založenia nitrianskeho biskupstva, c.d., s. 19.