História nitrianskej diecézy: Biskupstvo v kresťanskom novoveku

V16.-17. storočí sa stredná Európa nachádzala v ťažkej hospodárskej a politickejsituácii. Bola javiskom neustálych politických a náboženských zápasov,ku ktorým sa pripojili turecké plienenia a výboje. Každá z týchto skutočnostíby sama dokázala zapríčiniť spoločenský rozvrat, no v tomto čase sa spájalivšetky odrazu. Vyžiadali si veľké množstvo obetí a narušili spoločenský život niekoľkých generácií.
Uhorsko bolo z tohto dôvodu rozhárané nielen politicky, hospodársky, ale aj nábožensky.
Politický a cirkevný život sa preniesol na Slovensko. Trnava v rokoch 1543-1820 bolasídlom ostrihomského arcibiskupa. Za ten čas tu sídlilo 20 arcibiskupov,z nich sedem kardinálov.
Rozhárané pomery uľahčili prenikaniu nových myšlienkových prúdov v náboženskej oblasti. Prvými nositeľmi myšlienok reformácie sa stali nemeckí študenti zo Slovenska, ktorí študovali na nemeckých univerzitách. Nezodpovedným konaním zemepánov a činnosťou duchovných, ktorí prešli na stranu reformácie, sa nové učenie rozšírilo natoľko, že na začiatku 17. storočia sa k nemu hlásilo asi sedemdesatín obyvateľov Slovenska.
V 17. storočí sa vo vzťahu katolíkov a evanjelikov v mnohom pokročilo. Źiaľ,v kontakte konfesií dochádza aj k vyostreniam vzťahov, ktoré sa končiličasto násilnosťami a krviprelievaním na obidvoch stranách.
Politicko-náboženské vojny si vyžiadali nejednu obeť i na území Slovenska. Aj pre Nitrianske biskupstvo prišli nepriaznivé časy najmä po bitke pri Moháči.[1]
Biskup Štefan Podmanický (1512-1530)[2], ktorý vyviazol z moháčskej bitky sa dostal medzi sporné vládne strany JánaZápoľského a Ferdinanda Habsburského. Korunoval jedného i druhého za uhorského kráľa. Ján Zápoľský sa mu vypomstil tým, že Nitru zaujal, biskupa vyhnala majetky porozdával svojim veľmožom.[3]
Po smrti biskupa Podmanického Nitriansky hrad obsadil cisársky generál Katzianera mnohé cennosti katedrálneho chrámu poodvážal do Viedne, odkiaľ sa užnikdy nevrátili; medzi nimi aj vzácny relikviár nitrianskych patrónov.Totiž ešte pred blížiacim sa tureckým nebezpečenstvom vydal kráľ ĽudovítII. s povolením pápeža Klementa VII. (1523-1534) nariadenie, že všetkybiskupské, kapitulné, rehoľné, farské a iné kostoly Uhorska a pripojenýchkrajín majú odovzdať polovicu príjmov a zlatých a strieborných bohoslužobnýchpredmetov na obranu vlasti. Hrozilo nebezpečenstvo, že aj relikviár sv.Svorada a Beňadika bude zhabaný na tento účel. No len o niekoľko rokovneskoršie - roku 1530 - sa tak stalo a nový kráľ Ferdinand I. Habsburský(1526-1564) dal z neho raziť strieborné mince.[4]
Správa biskupstva prešla postupne do rúk priaznivcov cisára Ferdinanda, medziktorými bola aj rodina Turzovcov. Rodinou určený a vyvolený biskup FrantišekTurzo (Thurzo) spravoval majetky biskupstva v r. 1534-1556.
Osobnosť Františka Turzu (1515-1574) feudálneho pána na Oravskom hrade, bola veľmipodobná novorodiacej sa uhorskej vysokej šľachte, ako boli Pálffiovci,Esterháziovci, Ilešháziovci, Coborovci a ďalší, ktorí si svoje postaveniezískali v protitureckých vojnách za podporu Habsburgovcov, a tiež podporoureformácie, neskôr rekatolizácie. František Turzo ukončil teologické ahumanitné štúdiá v Taliansku. Od roku 1540 bol prefektom Uhorskej dvorskejkomory v Bratislave. V roku 1543 sa stal administrátorom Nitrianskeho biskupstva,hoci nebol kňazom. V roku 1556 sa zriekol tejto hodnosti, stal sa evanjelikoma oženil sa s Barborou Kostkovou, dcérou pána Lietavy a Strečna. Po jejskorej smrti sa znova oženil s Katarínou Zrínskou (1561). Stal sa zakladateľomoravsko-bytčianskej vetvy Turzovcov, ktorá vlastnila panstvo Hričov, Lietavua Oravu.[5]
Po Turzovi Ferdinand I. zveril Nitru vzdelancovi a horlivému dušpastierovisedmohradskému biskupovi Pavlovi Bornemissovi (1557-1579). BiskupBornemissa-Abstemius odstránil mnohé škody zapríčinené predchádzajúcimiudalosťami. Medziiným vydal tlačou a uvádzal do života nariadenia poslednejsynody Nitrianskeho biskupstva na konci 15. storočia biskupom Antonom Sánkfalvim.Ustanovenia vydal v podobe pastierskeho listu, v ktorom povzbudzuje kňazova veriacich k vernosti k Cirkvi, povzbudzuje k štúdiu sv. otcov a rozšíreniunáboženských vedomostí. Videl v tom účinný prostriedok proti rozširujúcemusa protestantizmu. Biskup tiež obdaril biskupstvo mnohými cennosťami.[6]
Významným biskupom v pohnutých časoch diecézy je spolupracovník a nástupca biskupaBornemissu Zachariáš Mošóci (Mossóczy; 1582-1587), rodák z Mošoviec(dnes súčasť obce Považany), známy ako básnik, historik a právnik. V roku1583 nariadil v diecéze používať kalendár upravený pápežom Gregorom XIII.
Spolu s päťkostolským biskupom Mikulášom Telegdym r. 1584 v Trnave vydal zbierkuuhorských zákonov.[7]
Zomrel ako 45-ročný v roku 1587. Aj náhrobná tabuľa z r. 1587 umiestnená v dolnejlodi Nitrianskej katedrály vyjadruje jeho humanistické zmýšľanie.[8]
V tomto období je možné sledovať časté nepokoje vyvolané povstaniami protiHabsburgovcom (Štefan Bočkai, Gabriel Betlen, Juraj Rákoci, Imrich Tököly).Politicko-náboženské vojny si vyžiadali nejednu obeť aj na území Nitrianskehobiskupstva.
Biskup František Forgáč (Forgách; biskupom v Nitre 1596-1607) vyrástolv rodine, ktorá sympatizovala s učením Martina Luthera. Katolíkom sa stalaž ako 18-ročný v Ríme, kde sa rozhodol stať kňazom.[9]
Ako biskup našiel diecézu v pomerne zlom personálnom obsadení. Prvou jeho starosťoubolo vychovať pre diecézu dobrých kňazov. V Šali nad Váhom roku 1598 založilu jezuitov základinu pre jedenástich seminaristov. Jezuita P. Carillo naadresu nitrianskych bohoslovcov píše: „Chovanci nitrianskeho pána biskupadávajú dobrý príklad; je ich dvanásť. [10]
Ako nitriansky biskup prichádzal do kontaktu s rodinou Pázmaňovcov, ktorá patrilaku kalvínskemu vierovyznaniu. Má veľký podiel na ďalšom životnom smerovanía činnosti neskoršieho kardinála a ostrihomského arcibiskupa Petra Pázmaňa(1616-1637).[11]
Na radu jezuitov upravil štatút Nitrianskej kapituly v duchu požiadaviek Tridentskéhosnemu, čo napomohlo účinne vykonávať rekatolizačnú činnosť.
ZaBočkajovho povstania (r. 1604) musel utiecť i s kapitulou z Nitry do Györu.Klenotnica katedrály bola opäť vydrancovaná, olúpená o klenoty a vzácnelistiny.[12]
František Forgáč sa stal r. 1607 ostrihomským arcibiskupom a kardinálom. Zomrel 16.októbra 1615.
Keď sa protestanti zásluhou palatína Juraja Turzu na žilinskej synode r. 1610organizačne osamostatnili po tom, čo viedenským mierom r. 1606 dosiahlináboženskú slobodu a rovnoprávnosť s katolíkmi, kardinál Forgáč ako uhorskýprímas proti tomu protestoval. V roku 1611 zvolal do Trnavy provinciálnysnem.
Ján Telegdy(1619-1644) sa výrazne zapísal do dejín Nitrianskeho biskupstva. Zažilazda najžalostnejší stav biskupského sídla v Nitre. Ustavičné vojny zaBetlenovcov (1620-1621) zničili hrad a katedrálu. Biskup Telegdy dal hornúloď katedrály do úplného poriadku a pristavil k nej terajšiu dolnú loď.Touto prestavbou získal priestor na severnej strane, kde dal vyhotoviťkaplnku (svedčí o tom i jeho rodinný erb na hornom oblúku) a v roku 1638v nej slávnostne uložil ostatky patrónov biskupstva, ako o tom hovorí PlacidusMagger, opát kláštora na Panónskej hore.[13]
O prestavbe chrámu hovorí aj rektor jezuitov v Trenčíne Ladislav Vid, ktorýtiež spomína relikvie sv. Svorada a sv. Beňadika, „quas vidi et veneratussum .[14]
Ján Telegdy má zásluhu na postavení františkánskeho kláštora roku 1630, ktorýumiestnil do Horného mesta.
Biskup Telegdy súčasne spravoval aj arcibiskupstvo kaločské (ponechal si ho ajpo zrieknutí sa Nitry r. 1644; zomrel r. 1646).
Roku 1633 zvolal Nitriansku cirkevnú synodu, ktorá mala dôležitý význam prirekatolizácii. V trnavskom seminári Telegdy založil šesť fundácií pre Nitrianskudiecézu. V tomto čase mala diecéza asi 66 farností. Katedrálny archidiakonátmal 6 fár, trenčiansky 45 fár a 15 filiálok a považský 18 fár a 19 filiálok.Značná časť biskupstva bola v rukách protestantov.[15]
Krátky čas - len niekoľko týždňov - spravoval nitriansky stolec 37-ročný ŠtefanBošnák, posledný potomok rodiny Bošnákovej z neďalekých Šurian. Zomrelkoncom júla 1644 na ceste do Viedne.[16]
Sotva dal biskup Telegdy katedrálu do poriadku, prišli nové nájazdy Turkov, ktoríokupovali Nitru. Bojiskom sa stal opäť hrad a katedrála. Udalosti sa odohraliza biskupa Juraja Selepčéniho-Pohronca (Szelepcsenyi), rodáka zoSlepčian v Požitaví. Bol jedným z najhorlivejších biskupov v Nitre (1648-1666),ale aj na iných biskupských stolcoch, ktoré zastával.
Narodil sa roku 1595, v časoch, keď sa Európa zmietala v náboženských nepokojoch,stavovských povstaniach a čelila plieneniu Turkov. Sám bol dieťaťom poddanskýchrodičov, ktorých zavraždili Turci. Zásluhou kardinála Petra Pázmaňa študovalv Ríme a býval v kolégiu Hungarico-Germanicu. Vo Vatikánskom archíve sanachádza list Petra Pázmaňa datovaný v Bratislave 14. 8. 1627, kde hovorí,že posiela 9 chlapcov do Ríma „studiorum causa . Charakterizujeich takto: „Sú počestní a nadaní... Všetci sú z miesta „saluberrimo (veľmi zdravého) a s Božou pomocou od každej nákazy ochránení .V liste sú uvedené aj mená týchto študentov. Na prvom mieste je JurajSelepčéni, potom Andrej Pecchy, Tobiáš Pistes, Demeter Jarftas, Juraj Suchla,Andrej Nagy, Pavol Busakovič(?), Andrej Peternasary a Martin Albert.
Profesor rímskeho kolégia, jezuita Ján de Lugo vo svojom hodnotení z 3. 11. 1643nazýva Selepčéniho „Georgius Pohroncius Szelepcseny . Hodnotí hoveľmi vynikajúco: „V čase štúdia sa preslávil. Vlastnil viaceré čnosti,nadanie, skromnosť, usilovnosť, štúdium, rozvážnosť - vynikal vo všetkých.Obhájil tézy z celej teológie na zasadaní kardinálov a iných prelátov „cumaplausu et laude magna .
V ďalšej časti listu profesor spomína, že nielen vo filozofii, ale aj v teológiibol úspešný: „Aj pred pápežom si dobre počínal. V prastarej viere našichpredkov našej viery a náboženstva, kňazskej integrite a iných náboženskýchcvičeniach si tak počínal, že sa nám javil veľmi drahým a milým, a všetkýmseminaristom dával príklady čnosti. Nádejame sa, že bude užitočný pre vlasť. [17]
Počas tureckých vojen po dobytí Nitry spustošili Turci v októbri 1663 až apríli1664 aj katedrálu. Nepoškodili však oltár Snímania z kríža v dolnej lodi,ktorý dal postaviť v roku 1662 biskup Juraj Selepčéni.[18]
Nemožno v krátkosti vyrátať všetky jeho aktivity. Spomeňme aspoň niektoré:štedré podporovanie diecézy,[19]publikačneja vydavateľskej činnosti Trnavskej univerzity, výstavba nových kostolov,obnovu pútnických miest, horlivé rozširovanie mariánskej úcty.[20]
Známa je jeho úprimná snaha zastaviť turecké nebezpečenstvo a oslobodiť kresťanskúEurópu od mohamedánskych Turkov. Usiloval sa spojiť kresťanské kniežatáproti spoločnému nepriateľovi. Viackrát sa zúčastnil ako vyslanec cisáraFerdinanda na rokovaní s Turkami v dnešnom Istambule.
Je nesporne jeho zásluhou, že sa Ján Sobieski zúčastnil rozhodujúcej bitkypri Viedni 12. septembra 1683. Vernosť Cirkvi a rímskemu stolcu preukázalaj odsúdením galikánskych článkov na Trnavskom sneme r. 1682[21].
V hodnosti nitrianskeho biskupa a od r. 1657 aj kaločského arcibiskupa, neskoršieostrihomského arcibiskupa a prímasa uhorského (1666) bol svedkom aj smutnýchudalostí násilia, ktoré priniesla reformácia. Svedčí o tom aj správa onáboženskej situácii z roku 1684, ktorú posiela pápežovi. Vyjadruje žiaľa bolesť nad ťažkou situáciou vyvolanou náboženskými nepokojmi. Okrem inéhopíše: „z toho vytryskol náš neuveriteľný bôľ srdca a nevyčísliteľnéškody pre Cirkev v Uhorsku . Na ďalšom mieste zas uvádza dôvod svojhosmútku a nádej na zlepšenie: „Zaznamenávame niektoré udalosti jednotlivo- na základe svedectiev. Bárs by boli schopné vyvolať vo Vašej Blaženosti,ako našom otcovi, cit všeobecnej útrpnosti, ako aj pohnúť, aby opravdivozáslužne sa poskytli liečivé účinky.
V závere úvodu píše: „Zavrhli pôvodný kult Pána a jeho Najsvätejšej Matky.
Následne uvádza jednotlivé mená zavraždených kňazov v počte devätnásť aj s krátkympohľadom na ich pôsobenie a spôsob smrti, ktoré arcibiskup pokladá „zamučeníctvo . Spomína aj ďalších, ktorí „padli za obeť zbraniam anásiliu heretikov .
V správe môžeme sledovať taktiež osudy ďalších, ktorí trpeli za svoju vernosť.Arcibiskup vyjadruje túto skutočnosť slovami: „V slzách nemôžem zabudnúťna tých, ktorých trápili... Najblaženejší Otče, tak ma dojali toľké veľkézlá, ba ešte viac... [22]
Keď v roku 1685 ukončil svoj pomerne dlhý pozemský život (zomrel 92-ročný)v Letoviciach na Morave 9. marca, pochovali ho v mariánskej bazilike vMariazelli v Rakúsku, kde dal vybudovať kaplnku zasvätenú svätému Ladislavovi.
Hrad opätovne obnovil biskupLeopold Kolonič (Kollonich). Za zásluhya zbožný život bol menovaný za biskupa ešte ako nekňaz r. 1666. Bol vysvätenýza kňaza a biskupa, ale v hodnosti nitrianskeho biskupa bol iba 3 roky,do r. 1669. Stal sa kaločským arcibiskupom a neskôr prímasom, arcibiskupomostrihomským. Počas vedenia diecézy malo Nitrianske biskupstvo osem miesta asi sto dedín.[23]
Významným biskupom na Nitrianskom biskupskom stolci bol aj bol Tomáš Pálffi (Pálffy;1669-1679). Pred jeho menovaním do Nitry (predtým bol biskupom v Jágri)ho charakterizujú ako človeka, ktorý „všetko robil zo zbožnosti, láskya rozvážnosť, a takto slúžil príkladom aj heretikom. [24]
Tiež tu nachádzame svedectvo: „Bol vždy horlivý v obrane práv Cirkvi. Väčšinusvojich príjmov dával horlivo na obranu práv proti heretikom. [25]
V horlivej rekatolizačnej práci pokračoval aj v Nitrianskej diecéze. O tomsvedčí aj kanonická vizitácia diecézy, ktorú z jeho poverenia uskutočniltrenčiansky archidiakon Juraj Novosedlík.
Dobudoval a opevnil Nitriansky hrad. Katedrálu obohatil novými cennosťami.[26]
Nitrianski biskupi chápali, že duchovnú obnovu diecézy môžu uskutočniť len s horlivýmia vzdelanými kňazmi. Preto pozornosť kandidátom kňazstva venoval aj biskupJán Gubašóci, ktorý bol biskupom v Nitre v rokoch 1679-1686 (predtýmbiskupom vo Vacove). Svoj dom v Modre dal trnavským jezuitom, aby z tohtomajetku vydržiavali jedného nitrianskeho klerika. Gálošský majetok venovalPázmáneu vo Viedni, aby sa z neho hradili náklady na štúdium nitrianskychbohoslovcov. Fundácia činila 21 000 zlatých, čo postačovalo na výchovudvanástich nitrianskych teológov. Tieto základiny dočasne zabezpečili potrebnýpočet kňazov.
Súčasníci o ňom hovoria pozitívne aj v iných oblastiach pre dobro Cirkvi: „vždydával príklad svätého života, zbožnosti, lásky, múdrosti vo svojom konaní... ;tiež: „niet jemu podobného, ktorý by mohol lepšie spravovať našu diecézu. [27]
Chýr svätého života mal aj biskup Jakub Haško (Hašško; 1690-1691), horlivýdušpastier[28].Ťažká choroba, ktorú trpezlivo znášal, ukončila jeho život r. 1695.
O biskupovi Blažejovi Jaklinovi (1691-1695), ktorý obnovil spustošenýzoborský kláštor a uviedol tam rehoľu kamaldulov, možno z pera jeho súčasníkovčítať: „veľmi vhodný pre Nitriansku diecézu, má veľké porozumenie ahorlivosť... veľmi zbožný, láskavý, rozvážny, dáva dobrý príklad, všetkýmje to známe. [29]
Biskup Ladislav Maťašovský (Matyaššovský; 1696-1705) biskupstvo spravovalza kuruckých vojen. Nitra bola vtedy postihnutá mnohými požiarmi. BiskupMaťašovský všestranne pomáhal mestu a odkázal celý svoj majetok na dobročinnéciele. Založil v Nitre gymnázium.
4. novembra 1704 založil základinu pre ôsmich klerikov, aby v katedrále asistovalipri bohoslužbách a okrem toho sa cvičili a vzdelávali „v syntaxe, prozódiia rétorike a najnadanejší aby boli posielaní na trnavskú a viedenskúuniverzitu. Biskup zdôrazňuje, že „bez akejkoľvek protekcie .[30]
V štvrtom bode testamentu píše takto: „Hoci moja Nitrianska diecéza zozákladín mojich predchodcov Jána Telegdyho a Jána Gubašóciho je dušpastiermidostatočne obsadená, napriek tomu katedrála trpí okrem kanonikov a dvochkaplánov pri bohoslužbách nedostatkom. Z mladšieho kléru nemožno vyčleniťnikoho pre asistenciu pri bohoslužbách za akolytov a turiferov. Aby sa odstránil tento nedostatok, venujem na výstavbu seminára 19 150 zlatých. [31]
LadislavAdam Erdödi (1706-1736)prevzal biskupstvo vo veľmi zúboženom stave. Samotné mesto Nitra malo „prečasté požiare veľmi málo veriacich [32].
Jeho osobné vlastnosti ho predurčovali k zodpovednej biskupskej službe: bol„zbožný a dobrých mravov... mnoho urobil pre Cirkev v Uhorsku protiheretikom.... Je schopný dobre viesť Nitrianske biskupstvo vzhľadomna jeho prednosti - vzdelanie, intelegenciu, rozvážnosť, znalosť rečí:latinsky, taliansky, nemecky, maďarsky a slovensky, z ktorých poslednáje užitočná v Uhorsku, predovšetkým v Nitrianskom biskupstve. [33]
O jeho schopnosti svedčí aj skutočnosť, že sa zaslúžil o návrat vyše 50 tisícprotestantov do katolíckej Cirkvi, hoci počet jeho diecézanov vtedy sotvaprevyšoval stotisíc.[34]
Možno povedať, že je druhým tvorcom terajšej katedrály. Dal ju opraviť a bohatovyzdobiť.
Kamaldulský mních v tom čase v kláštore v Majku Ladislav Radošáni, rodák z Nitry, r.1738 navštívil Nitru. Bol aj v katedrále, o ktorej 22. decembra 1740 o.i. na chválu biskupa Erdödiho píše: „Katedrála s titulom sv. Emeráma,biskupa, má starú štruktúru, ktorá opravou získala novú podobu. Nepotrebujeopravu. Je prekrásna, opravená mnohými nákladmi, a v Uhorsku niet krajšiehokostola ako ona. [35]
Vojnou zničenú biskupskú rezidenciu takmer od základu prestaval do dnešnej podoby.
K najvýznamnejšiemu dielu biskupa Erdödiho v diecéze patrí realizácia Nitrianskehoseminára. Na tento cieľ daroval 2030 zlatých a dal zakúpiť v Hornom mestetzv. almašiovský dom, kde 9. novembra 1715 otvoril tak veľmi potrebný seminár.Zasvätený bol sv. Ladislavovi Uhorskému. Prijal do neho ôsmich klerikov[36].
Po desaťmesačnom uprázdnení biskupského stolca po smrti Ernesta Jána Harracha(1738-1739), ktorý však do Nitry nikdy neprišiel (pôsobil v diplomatickýchslužbách Uhorskej koruny pri Svätej stolici, kde zastával aj vysoký úradv súdnom tribunáli; biskupom sa stal 33-ročný, o dva roky zomrel v Rímena mor)[37]nastúpilna Nitriansky biskupský stolec svätiaci biskup doriský Imrich Esterházi(1740-1763). Istý čas pomáhal v úrade aj svojmu strýkovi, vtedajšiemuprímasovi toho istého mena, Imrichovi (+ 1745).
Biskup Imrich Esterházi bol známy už v tom čase ako človek „zbožný, rozvážny,...vzdelaný, príkladný, ktorý konal mnohé charitatívne skutky, ...dobrýobranca biskupských práv a kléru. [38]
V meste Nitre pre mor počet obyvateľov podľa vyjadrenia farára klesol napäťtisíc[39]Správauložená v Vatikánskom tajnom archíve uvádza v tom čase v biskupskom mestekolégium piaristov, františkánsky kláštor, jeden hospital (nemocnica,útulok). V seminári sa udáva dvanásť klerikov[40].
Z vďaky za ukončenie moru dal postaviť roku 1750 na námestí pred hradom mariánskystĺp veľkej umeleckej hodnoty, na ktorom je socha Nepoškvrneného počatiaPanny Márie.[41]Veľkýmnákladom dal tiež opraviť poškodenú klenbu katedrály.
Na úsilie svojich predchodcov nadväzoval starostlivý biskup Ján Gustíni(Gusztínyi; 1764-1777). Ako biskup bol posledným županom Nitrianskejžupy.[42]Vr. 1766 a 1767 osobne vizitoval územie svojho biskupstva.
Vlastným nákladom dal postaviť v Hornom meste vhodnú budovu pre neskorší Veľký seminár.Starý seminár zbúral a postavil dnešnú budovu seminára, stojacu smeromdo Horného mesta.[43]Vroku 1776 tu biskup zaviedol celé teologické štúdium a menoval prvých diecéznychprofesorov.[44]
Jeho stavebná iniciatíva sa prejavila aj v tom, že sa zaslúžil o stavbu kláštorapre kongergáciu nazarénov pri chráme Panny Márie na Kalvárii v Nitre, (pozdviholpúte k Matke Božej nitrianskej); dal postaviť veže piaristického kostola,opraviť vežu františkánskeho kostola a pod. Myslel aj na chudobnejšíchfarárov a organistov, pre ktorých založil základiny[45].
Biskup Gustíni bol aj literárne činný. Svedčia o tom jeho Cirkevné dejiny (398strán) a rukopis O úcte anjelov a svätých.[46]
V roku 1759 napísal obsiahle dielo o Sviatosti oltárnej, ktorú preložil doslovenčiny bernolákovec, františkán P. Anton Benčič (1745-1808) pod názvomManna Spasiteľna.[47]
Územie v okolí mesta Nitry, kde bolo sídlo biskupa, tvorilo iba malú časť diecézy.Jej väčšia časť sa rozprestierala v severnej časti, ako to môžeme vidieťs určitými zmenami aj dnes. Vznikla paradoxná situácia, že biskup na územiesvojej diecézy prechádzal po území susedného biskupstva. Aj keď tu bolipokusy o úpravu hraníc diecéz (napr. za ostrihomského kardinála Petra Pazmáňa,okolo r. 1625), záležitosť sa vyriešila aspoň čiastočne v roku 1776. Vtedypápež Pius VI. na podnet panovníčky Márie Terézie zriadil na území ostrihomskéhoarcibiskupstva tri nové diecézy: spišskú, rožňavskú a banskobystrickú.
Biskup v Nitre Ján Gustíni využil novú situáciu a dohodou s ostrihomským arcibiskupomJozefom Bathánym dosiahol, so schválením Svätej stolice, že trinásť farnostíz ostrihomskej arcidiecézy, zväčša v údolí rieky Nitry, pripadlo Nitrianskemubiskupstvu.[48]
František Xaver Fuchs (1777-1804),hoci Neslovák, sa zapísal do histórie biskupstva a slovenských dejín akoveľký priaznivec, spoluzakladateľ a mecén Slovenského učeného tovarišstva.
Jeho starostlivosť o biskupstvo sa prejavila v rôznych podobách. Zostavil pravidlápre svojich kňazov, v ktorých nariaďuje, aby sa kandidáti kňazstva vychovávaliv ozajstnom cirkevnom duchu. Ustanovil pre seminár duchovného - špirituála.Ako účinný prostriedok pre formáciu bohoslovcov veľmi odporúčal a šírilúctu k Panne Márii. Pre predstavených a profesorov seminára čo najpodrobnejšie určil povinnosti pri vzdelávaní a výchove seminaristov. Zároveň zveľadilaj pomerne slabé základiny seminára. Zaviedol tzv. dišputy, ktoré sa konalikaždý mesiac počas celého školského roka.
O vzdelanosť vo svojej diecéze sa staral aj šírením katolíckej tlače.
Zaslúžil sa o výstavbu kostolov (Drietoma, Dražovce, Lukáčovce, Oponice) a farských budov (Čápor, Drietoma, Dražovce, Jarok, Moravské Lieskové, Źirany...).Z jeho iniciatívy sa postavili viaceré školy a útulky pre chudobných (Nitra,Močenok, Radošina, Krakovany), ktoré vydržiaval. Viaceré farnosti pocítilijeho štedrosť najmä vo forme zariadenia kostolov.
Jeho sociálne cítenie je možné vidieť z viacerých základín; pre chudobných študentovzabezpečil štipendiá.[49]
Biskupstvo malo v čase jeho spravovania 133 farností a 10 miest, v ktorých bola duchovnáspráva a pripravovalo sa tu zriadenie farnosti (capellaniae locales;boli to predovšetkým novovznikajúce farnosti na Kysuciach; napríklad vroku 1789 vo Varíne F. X. Fuchs svätil viacero zvonov pre tieto farnosti).Rímskokatolíkov - z celkového počtu 290 311 obyvateľov - bolo 264 017 (gréckokatolíkov11; protestantov 20 720 a židov 5 563).[50]
Z vynikajúcich osobností na čele biskupstva nemožno obísť Jozefa Klucha(1808-1826) rodáka z Kláštora pod Znievom, veľkého mariánskehoctiteľa. Sám pochádzajúci z chudobného rodinného prostredia, po celý svojživot bol známy hlbokým sociálnym cítením. Všetky osobné príjmy venovalna dobročinné ciele najmä pre chudobných a chorých. Svedčia o tom mnohézákladiny veľmi dobre finančne zabezpečené: pre chudobných banskobystrickejdiecézy 55 000 zl., na výchovu dievčat Nitrianskej diecézy 56 000 zl.,na výchovu chudobných žiakov 60 000 zl., na výchovu nitrianskych klerikov46 668 zl., na výchovu dvanástich chudobných chlapcov 56 250 zl. ďalšiezákladiny mali slúžiť pre povznesenie náboženského života, liturgie, stavbykostolov a pod.[51]
Zvláštny, priam rodinný vzťah mal k Močenku, kde bolo letné sídlo nitrianskeho biskupa.O vrúcnom vzťahu k tomuto miestu svedčí jeho rozhodnutie, aby po smrtijeho srdce spočívalo tu. Srdce bolo podľa jeho žiadosti uložené do kryptykaplnky sv. Kríža, hoci telesné pozostatky sú uložené v krypte katedrálnehokostola v Nitre. Zomrel v Močenku 31. decembra 1826.[52]
Biskup Jozef Vurum (1827-1838) predtým profesor cirkevných dejín a právaspracoval biskupský archív a napísal prvé dejiny Nitrianskeho biskupstvapod názvom Episcopatus Nitriensis ejusque praesulum memoria, vyšliv Bratislave r. 1838. Známe sú tiež Vurumove vizitácie farností Nitrianskehobiskupstva. Roku 1830 vydal historický schematizmus diecézy.
Zriadil žilinský sirotinec a značnou základinou umožnil aj výstavbu Dievčenskejškoly v Nitre.[53]
Imrich Palúcky (Palugyay;1838-1858) bol biskupom tiež veľkého apoštolského ducha. Horlil za náboženskýživot v diecéze, šíril úctu k Božskému Srdcu a k Panne Márii. Založil apostavil v Nitre ústav milosrdných sestier pre výchovu dievčat, ktoré sastarali o chorých a chudobných. Založil aj základinu na stavbu Malého seminára.[54]
Schematizmus rok pred jeho nástupom na Nitriansky biskupský stolec uvádza 321 910 obyvateľovdiecézy, z toho 287 149 rímskokatolíkov (gréckokatolíkov 2; protestantov23 045; židov 11 709). Farností na území diecézy sa udáva 145.[55]
Augustín Roškováni(Roskoványi, 1859-1892) svoje meno zvečnil štedrosťou a vedeckou činnosťou.Rozširoval úctu Blahoslavenej Panny Márie (o. i. putoval každoročne doMariazellu) a napísal aj dielo o Nepoškvrnenom Počatí.[56]Viedolprísny asketický život. Bol teologicky vysoko vzdelaný, o čom svedčia viaceréjeho rozsiahle, viaczväzkové diela (o pápežskom primáte, o sviatosti manželstva,o celibáte...; celkom asi 80 zväzkov, asi 70 000 strán). Bol zakladateľomveľkej diecéznej knižnice, ktorá narástla až na 80 000 knižných jednotiek,v súčasnosti má asi 66 000 zväzkov.[57]
K budove Veľkého seminára (v rokoch 1877-1878) dal pristaviť nové, impozantnékrídlo. Jeho zásluhou pribudla roku 1876 v Nitre-Hornom meste aj nová budovaMalého seminára (otvoreného 1888) - terajšej budovy Kňazského seminárasv. Gorazda.[58]

Poznámky:

[1]Na bojisku 29. 8. 1526 padol kráľ Ľudovít II., arcibiskup ostrihomský LadislavSalkai a šesť biskupov.
[2]Za kňaza bol vysvätený 2. februára 1513 a už 6. februára toho istého rokuza biskupa.
[3]O biskupovi Š. Podmanickom sa vytvorili postupne skresľujúce správy u historikovF. Budaia, I. Nagya, A. F. Dobiho - o jeho údajnom odpadnutí od katolíckejCirkvi a manželstve, čo sa malo stať po obdržaní benefícia skalského opátstva.Tieto nekritické tvrdenia vyvrátil historik Jozef Vágner: PodmaniczkiIstván nyitrai püspök es egy történelmi hazugság (Š. Podmanický, nitrianskybiskup a jedno historické klamstvo) in: Nyitramegyei szemle, 1900, č. 13;tiež veľprepošt Gabriel Ceizel porov. Cserenyey, Š.: Pamätnostinitrianskeho biskupstva od roku 1500, in: Dejiny biskupstva nitrianskeho,Trnava 1933, s. 182-183.
[4]Spomína ho tajomník kráľovnej Márie, vdovy po Ľudovítovi II., Mikuláš Oláh,ktorý sa stal neskôr ostrihomským arcibiskupom (1553-1568). Hovorí o zničenomrelikviári ako „nominatissimum a „preclarissimum - veľmiznámom a preslávenom. Porov.: Ipolyi, A.: Nicolai Olah Codex epistolaris,Budapest 1876, s. 104.
[5]Orság, J.: Oravský hrad a jeho obrana podľa inventára z roku 1576, in:Pamiatky a múzeá, revue pre kultúrne dedičstvo, roč. 1995, č. 3, s. 20.
[6]Dosvedčuje to jeho závet z 2. septembra 1557; porov.: Episcopatus Nitriensiseiusoque praesulum, c. d., s. 331.
[7]Ide o dielo Decreta Constitutiones et Articuli Inclyti Regni Hungariaeab A. Dni 1035 ad A. 1583 publicis Comitiis edita, cum rerum indice copioso,Tyrnaviae 1584, s. 232-233.
[8]Na tabuli možno vidieť jeho erb a zemeguľu v podobe, v akej sa zobrazovalav 16. storočí; Holka, J.: Matka diecéznych chrámov, Nitra 1994,s. 26.
[9]Medzi jeho profesormi bol aj slávny jezuita kardinál Róbert Bellarmín.
[10]Cserenyey, Š.: Pamätnosti nitrianskeho biskupstva od roku 1500, c.d.,s. 200.
[11]Zásluhou F. Forgáča vyšlo dielo P. Pázmaňa v maďarčine: Odpoveď na knihuŠtefana Magyariho o príčinách záhuby krajiny. Jezuita P. Pázmaň v r.1601 a 1602 horlivými kázňami na území Nitrianskeho biskupstva pomáhalpri rekatolízačnej činnosti biskupovi Forgáčovi.
[12]Nitra bola okupovaná Bočkaiovým vodcom Rédeyom dva roky; cennosti, ktoréboli ulúpené sa odhadovali na 10 tisíc zlatých; konflikt sa skončil viedenskýmmierom 23. 6. 1606.
[13]Opátom v r. 1647-1665; predtým pôsobil v Nitrianskom biskupstve. Porov.Fuxhoffer-Czinár: Monasteriologia regni Hungariae I, Vindobonaeet Strigonii 1869, s. 125-127.
[14]Acta Sanctorum, Paríž-Rím 1868, júl, Tomus IV., s. 327 a s. 335.
[15]Cserenyey, Š.: Pamätnosti nitrianskeho biskupstva od roku 1500, c.d.,s. 209.
[16]28. apríla v tom istom roku zomrela vo veku 35 rokov aj jeho sestra Źofia;zomrela v chýre svätosti. Bola manželka Františka Vešeleniho, matka dvochdetí. Jej neporušené telo je uložené vo farskom kostole v Tepličke nadVáhom; pozri: Judák, V.: Priatelia Boží, Bratislava 1995, s. 66-76.
[17]Arch. Nunc. Wiena Procesi Vesc. Abbati; Indici 1055 III, vol. 95.
[18]Autorom oltára je Ján Pernegger. Nápis na oltári v latinčine svedčí o tom,že bol postavený k úcte „Bohu, ktorý pre hriešnikov zomrel, a jeho svätýmSvoradovi a Beňadikovi . Ozdobou oltára mali byť dva veľké svietniky,ktoré sa však do Nitry iste pre turecké nebezpečie nedostali a nachádzajúsa doteraz vo františkánskom kostole v Bratislave.
[19]Darom Selepčéniho Nitrianskej kapitule je aj Nitriansky evanjeliár z druhejpolovice 11. storočia, písaný na pergamene, so vzácnou väzbou.
[20]Ako nitriansky biskup bol autorom textu, ktorý ako reskript poslal panovníkFerdinand III. na Trnavskú univerzitu 2. decembra 1656, v ktorom nariaďujetajomstvo Nepoškvrneného Počatia Panny Márie záväzným pre profesorov aposlucháčov univerzity. Vydržiaval na školách mnohých slovenských študentovVychoval celú skupinu kňazov-vzdelancov, ktorí sa podľa neho nazývali selepčéniovci.
[21]O jeho vernosti a aktivitách v prospech dogmy o pápežskej neomylnosti sahovorilo aj na Prvom vatikánskom koncile.
[22]Informatio de statu Religionis in Regno Hungaria... 1684 in: Rabcsekoverukopisy, Diecézna knižnica v Nitre, Sign. 62X/147.
JozefCincík v knihe Slovenské grafické umenie, Matica Slovenská 1944na s. 32-47 predstavuje biskupa Selepčéniho v pozoruhodnom životopise,najmä v časti o jeho rekatolizačnej praxi: „Pri rekatolizácii roku 1679- i keď chodieval s tvrdým arcibiskupom Koloničom - vždy hovoril k ľudua mešťanom v našich mestách najprv Juraj Pohronec. Svojimi vľúdnymi spôsobmi,srdečnosťou, ľudským tónom reči, láskavosťou skôr a trvalejšie vedel získavaťľud, ako formálnymi prostriedkami, ktorými až po ňom - neraz bezohľadne,ako v tie časy robili obe stránky - zasahoval Kolonič (s. 36).
[23]Arch. Nunc. Wiena Procesi Vesc. Abbati; Indici 1055 III, vol. 148.
[24]Arch. Nunc. Wiena Procesi Vesc. Abbati; Indici 1055, III, vol. 175.
[25]Tamtiež.
[26]Dal zhotoviť umelecky zdobenú striebornú schránku - relikviár pre ostatkysv. Svorada-Andreja a Beňadika. Nápis na hornej časti relikviára, ktorýmôžeme čítať i dnes, znie: „Divis tutelaribus eccles. Nitrien. Andreae& Benedicto martyribus Thom. Pálffy ab Erdöd, Ep. Nitrien. cancel.Ung. f. f. an Dni. MDCLXXIV - Božím ochrancom nitrianskeho chrámuAndrejovi a Beňadikovi, mučeníkom, dal zhotoviť Tomáš Pálffi z Erdödu,nitriansky biskup a kancelár Uhorska roku 1674; J. Vurum v historickomdiele Episcopatus Nitriensis eiusque Praeslum memoria spomína, žeT. Pálffi dal zhotoviť v roku 1675 aj pektorál - náprsný kríž, ozdobený31 rubínmi, a vložil do neho menšiu časť relikvií s tým istým nápisom akona veľkom relikviári; o mieste, kde sa nachádza, nie je však dnes nič známe.
[27]Arch. Nunc. Wiena Procesi Vesc. Abbati; Indici 1055 III, vol. 278.
[28]V Novom Meste nad Váhom, kde pôsobil ako prepošt, priviedol do katolíckejCirkvi okolo 500 protestantov.
[29]Arch. Nunc. Wiena Procesi Vesc. Abbati; Indici 1055 III, vol. 473.
[30]Cserenyey, Š.: Pamätnosti nitrianskeho biskupstva od roku 1500, c.d.,s. 236.
[31]Judák, V.: Kňazský seminár sv. Gorazda v Nitre, Bratislava 1995,s. 19.
[32]Arch. Nunc. Wiena Procesi Vesc. Abbati; Indici 1055 III, vol. 473.
[33]Tamtiež.
[34]Cserenyey, Š.: Pamätnosti nitrianskeho biskupstva od roku 1500, c.d.,s. 239.
Orekatolizácii Nitrianskej diecézy (o počte konvertitov) svedčí list opátaAdama Göryiho biskupovi Erdödimu zo dňa 12. januára 1725, ktorý biskuppripojil do Ríma ku správe o stave diecézy, kde sa píše o 31 416 konvertitoch.Porov. Bouydosh, E.: The quadrienal Reports of the Bishops of Nitrato Rome, in: Slovak Studies, VIII., Slovak Institute Cleveland- Rome, 1968, s. 159.
[35]Arch. Nunc. Wiena Procesi Vesc. Abbati; Indici 1055 III, vol. 410.
[36]Funkciu rektora zastával Ladislav Söréni v r. 1715-1719. Bol to človek,ktorý žil a zomrel v chýre svätosti. Pozri: Judák, V.: Priatelia Boží,c.d., s. 119-130.
[37]Je paradoxom, že mor zúril vtedy aj v Nitre; azda aj pre túto príčinu odďaľovalsvoj odchod do Nitry. Czeizel, G.: A szent-Ferenc-Rendiek Nyitrán, Nyitra1911, s. 111-114; na s. 117 opisuje prosebnú procesiu na odvrátenie moru17. júla 1739, kedy boli relikvie sv. Svorada a Beňadika vyložené pod hradom.Dolnomestský farár viedol procesiu k nim, tichú sv. omšu celebroval kanonikFrantišek Nyáray. Veriaci z jednotlivých častí mesta boli kvôli moru odseba oddelení.
[38]Arch. Nunc. Wiena Procesi Vesc. Abbati; Indici 1055 III, vol. 410.
[39]Tamtiež; túto správu uvádza už spomínaný kamaldul L. Radošáni; v tom istomzväzku tiež z r. 1740 sa však z pera relátora P. Felixa, 55-ročného kamaldulauvádza dvetisíc kresťanov; priznáva, že bol v Nitre pred štyrmi rokmi;čanadský kanonik Karol Reve, ktorý tiež podáva správu o kandidátovi nabiskupský stolec a stave diecézy uvádza v meste Nitre štyritisíc kresťanskýchobyvateľov - navštívil podľa vyjadrenia Nitru viackrát; ostatné správyo kandidátovi, stave katedrály, biskupskej rezidencie a pod. sa zhodujú.
[40]Arch. Nunc. Wiena Procesi Vesc. Abbati; Indici 1055 III, vol. 410.
[41]Mariánske súsošie pochádza od Martina Vorgela..
[42]Túto výsadu udelil nitrianskym biskupom r. 1302 kráľ Karol Róbert..
[43]Stavba trvala šesť rokov a bola dokončená v roku 1770. Na vtedajšie pomeryvýstavba stála 40 000 zlatých florénov. Diecézni kňazi podporili toto dielov sume 6 124 zlatých. Porov.: Judák, V.: Kňazský seminár sv. Gorazdav Nitre, c.d., s. 21-23.
[44]Konali sa tu prednášky z biblických vied, gréčtiny, hebrejčiny, morálnejteológie, patrológie, homiletiky a cirkevných dejín, ktoré sa vyučovaliv latinskej reči. Ostatné disciplíny sa časom postupne doplnili.
[45]Cserenyey, Š.: Pamätnosti nitrianskeho biskupstva od roku 1500, c.d.,s. 247.
[46]Historik Vagner hodnotí jeho dielo o dejinách Cirkvi veľmi pozitívne: „Kebyboli dokončené, boli by neoceniteľným pokladom našej spisovnosti... ;porov.: Cserenyey, Š.: Pamätnosti nitrianskeho biskupstva od roku 1500,c.d., s. 246-247.
[47]Vyšlo v Trnave v rokoch 1794-95 na 1749 stranách v štyroch dieloch.
[48]EpiscopatusNitriensis eiusoque praesulum, c. d., s. 420-422. Tejto téme sa venujetiež Kapitulský, H.: Ustálenie hraníc a spojenie nitrianskeho biskupstvav roku 1776 a pripojenie farností, in: Duchovný pastier, roč. LXXIV.,december 1993, č. 10.
[49]Episcopatus Nitriensis ejusque praesulum memoria, Bratislava 1838,s. 452-453.
[50]Calendarium diocesanum cleri Nitriensis ad Annum Jesu Christi M. DCCCI,Trnava.
[51]Cserenyey, Š.: Pamätnosti nitrianskeho biskupstva od roku 1500, c.d.,s. 259-260.
[52]Hanko, I.: Močenok in: Od Gorazda ku gorazdovcom, Nitra 1994, s.42-43.
[53]Cserenyey, Š.: Pamätnosti nitrianskeho biskupstva od roku 1500, c.d.,s. 260 - 264.
[54]1100. výročie založenia nitrianskeho biskupstva, c. d., s. 22.
[55]Schematizmus venerabilis Cleri dioecesis Nitriensis pro Anno a Christonato M. D. CCC. XXXVII,Trnava, s. 139.
[56]Pri návšteve Ríma r. 1854 mu pápež Pius IX. osobne odovzdal zlatú medailuNepoškvrneného Počatia Panny Márie.
[57]Belás, L.: Stodesaťročná diecézna knižnica (1885-1995) in Nitra:(Kultúrno-spoločenský mesačník) roč. XIX, 1995, č. 11, s. 26-28; tiež Belás,L.: Diecézna knižnica v Nitre in: Hlasy z Ríma, roč. 40, február1991, č. 2, s. 16-17.
[58]Judák, V.: Kňazský seminár sv. Gorazda v Nitre, c. d., s. 24