Nový Katechizmus katolíckej Cirkvi, ktorý potvrdil svojou autoritou Svätý Otec Ján Pavol II. v roku 1992, sa tejto otázke venuje v bodoch 2262-2267 v súvislosti s oprávnenou obranou osoby a spoločnosti. Preto kto bráni svoj život, nedopúšťa sa vraždy, i keby bol pritom nútený usmrtiť útočníka (2264). Podobne je to i pri obrane spoločnosti: „Zachovať všeobecné blaho spoločnosti si vyžaduje, aby bol útočník zneškodnený. Z tohto dôvodu tradičné učenie Cirkvi uznalo, že je odôvodnené právo a povinnosť právoplatnej verejnej moci ukladať tresty primerané závažnosti zločinu, nevylučujúc v prípade krajnej závažnosti ani trest smrti" (2266).
Katechizmus však pripomína, že účelom trestu je predovšetkým náprava neporiadku, obrana verejného poriadku a bezpečnosť osôb. Trest má prispievať k náprave vinníka. „Ak nekrvavé prostriedky postačujú na obranu životov osôb a ochranu verejného poriadku, verejná moc sa obmedzí na tieto prostriedky, pretože lepšie zodpovedajú konkrétnym podmienkam všeobecného blaha a viac sa zhodujú s dôstojnosťou ľudskej osoby" (2267).
Katechizmus, citujúc sv. Tomáša, upozorňuje, že „ak niekto pri obrane vlastného života použije väčšie násilie ako je potrebné, jeho konanie je nezákonné" (2264). Podobne by konala spoločnosť v prípade zločinca, ktorého už zbavila možosti konať zlo (napr. uväznením).
Svätý Otec venuje pozornosť trestu smrti aj v encyklike Evangelium Vitae (Evanjelium života). Stále rastúci odpor verejnej mienky voči trestu smrti považuje za „znak nádeje" (27). V čl. 56 hovorí: „Tak v Cirkvi, ako aj v civilizovanej spoločnosti sa stále všeobecnejšie hlása požiadavka čo najviac obmedziť alebo ho úplne zrušiť... Treba dôkladne zvážiť uloženie trestu smrti... nemá sa pritom siahať k poprave páchateľa okrem prípadov absolútnej nutnosti, keď niet iných spôsobov ochrany spoločnosti. Dnes však vďaka lepšej organizovanosti spoločnosti sú takéto prípady veľmi zriedkavé a možno sa už vôbec nevyskytujú."
Zástancovia trestu smrti sa opierajú o zdravý cit pre spravodlivosť. Skutočne, trest smrti má viac povahu pomsty (t.j. „vykonávania spravodlivosti") než ochrany spoločnosti. Tu však treba znova pripomenúť novozákonný princíp, podľa ktorého „pomsta patrí Bohu" (porov. Dt 32, 35; Rim 12, 19). Človek pri svojom úsilí o spravodlivosť nie je neomylný, preto spoločnosť nemá vinníka trestať viac, ako je nevyhnutné. Nemá sa považovať za absolútneho pána nad životom a smrťou svojich členov. Aj pre tieto prípady platia biblické slová: Nechcem smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil (porov. Ez 33, 11) a tiež uistenie o radosti, ktorú majú anjeli v nebi nad hriešnikom, ktorý koná pokánie (porov. Lk 15, 10). Trestom smrti sa však človeku možnosť obrátenia odníma.
Nemožno považovať za preukázané, že by trest smrti väčšmi ako iné prísne tresty (napr. doživotné väzenie) odstrašoval zločincov, a teda i jeho „preventívny" účinok je problematický. Odradzujúco pôsobí nielen výška trestu, ale aj vedomie, že každý zločin bude odhalený, zločinec postavený pred súd a potrestaný. Z tohto hľadiska je pre znižovanie kriminality potrebné sústrediť sa predovšetkým na dôsledné vyšetrenie a primerané potrestanie všetkých spáchaných zločinov.
Po zvážení všetkých argumentov komisia dospela k presvedčeniu, že okolnosti, ktoré by oprávňovali znovuzavedenie trestu smrti v našej krajine, určite nenastali a dúfa, že už ani nikdy nenastanú.

Mons. prof. ThDr. František Tondra,
biskup, predseda KOB KBS