Pracovný preklad

Apoštolský list v forme motu proprio najvyššieho veľkňaza Františka

Antiquum ministerium, 

ktorým sa zriaďuje laické ministérium katechistu

 

1. Služba katechétu v Cirkvi je veľmi starobylá. Teológovia sa zhodujú v názore, že prvé príklady nachádzame už v spisoch Nového zákona. Služba vyučovania nachádza svoju prvú zárodočnú formu v „učiteľoch“, ktorých apoštol Pavol spomína, keď píše cirkvi v Korinte: „A v Cirkvi Boh niektorých ustanovil po prvé za apoštolov, po druhé za prorokov, po tretie za učiteľov, potom sú zázraky, ďalej dary uzdravovať, pomáhať, viesť, dar rozličných jazykov. Sú vari všetci apoštolmi? Sú všetci prorokmi? Všetci učiteľmi? Robia všetci zázraky? Majú všetci dar uzdravovať? Hovoria všetci jazykmi? Vari všetci vysvetľujú? Ale usilujte sa o vyššie dary milosti. A ešte vznešenejšiu cestu vám ukážem“ (1 Kor 12, 28 – 31).

Samotný Lukáš začína svoje evanjelium slovami: „Preto som sa aj ja rozhodol, že ti to, vznešený Teofil, po dôkladnom preskúmaní všetkého od počiatku verne rad-radom opíšem, aby si poznal spoľahlivosť učenia, do ktorého ťa zasvätili“ (Lk 1, 3 – 4). Zdá sa, že evanjelista si je dobre vedomý, že svojimi spismi poskytuje istú špecifickú formu učenia, ktorá dodáva silu a vytrvalosť tým, čo už prijali krst. Apoštol Pavol sa k tejto téme znovu vracia, keď odporúča Galaťanom: „Ten, koho vyučujú slovo, nech sa delí o všetky dobrá s tým, kto ho vyučuje“ (Gal 6, 6). Ako vidíme, text pridáva isté základné špecifikum: znakom plodnosti pravej katechézy je spoločenstvo života, ktoré tvoria tí, čo ju prijali. 

 

2. Už od začiatku svojej existencie kresťanské spoločenstvo poznalo všeobecnú formu služby, ktorú konkrétne uskutočňovali muži a ženy, ktorí v poslušnosti Duchu Svätému zasvätili svoj život budovaniu Cirkvi. Charizmy, ktoré Duch neprestajne vylieval na pokrstených, nachádzali v určitých momentoch viditeľnú a konkrétnu podobu v bezprostrednej službe kresťanskej komunite v jej rozličných prejavoch, takže sa napokon začala uznávať ako pre spoločenstvo veriacich nevyhnutná diakonia. Apoštol Pavol to s plnou vážnosťou dosvedčuje: „Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý. Aj služby sú rozličné, ale Pán je ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý. Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok. Jeden dostáva skrze Ducha slovo múdrosti, iný podľa toho istého Ducha slovo poznania, iný vieru v tom istom Duchu a iný v tom istom Duchu dar uzdravovať, iný schopnosť robiť zázraky, iný prorokovať, iný rozlišovať duchov, iný dar rozličných jazykov a iný vysvetľovať jazyky. Ale toto všetko pôsobí jeden a ten istý Duch, ktorý rozdeľuje každému, ako chce“ (1 Kor 12, 4 – 11).

V rámci veľkej charizmatickej tradície Nového zákona je teda možné vybadať, že skutočne existovali pokrstené osoby, ktoré vykonávali službu odovzdávania učenia apoštolov a evanjelistov v ucelenej a stálej podobe, rôznymi spôsobmi závislými od tých-ktorých životných udalostí (porov. Druhý vatikánsky koncil, dogm. konštitúcia Dei verbum, 8). Cirkev sa rozhodla uznať túto službu ako konkrétny prejav osobnej charizmy, ktorý v nemalej miere prispieva k uskutočňovaniu jej evanjelizačného poslania. Letmý pohľad na život prvých kresťanských spoločenstiev, zapojených do šírenia a rozvíjania evanjelia, aj dnes povzbudzuje Cirkev k tomu, aby pochopila nové možnosti, ktorými naďalej ostane verná Pánovmu slovu, aby sa jeho evanjelium mohlo dostať ku každému stvoreniu.

 

3. Celé dejiny evanjelizácie v uplynulých dvetisíc rokoch jasne ukazujú, aká účinná bola misia katechétov. Biskupi, kňazi a diakoni, spoločne s mnohými mužmi a ženami zasväteného života, venovali svoj život katechetickému vyučovaniu, aby sa viera stala platnou oporou osobného života každého človeka. Niektorí z nich navyše okolo seba zhromaždili ďalších bratov a sestry, ktorí mali rovnakú charizmu, a tak vznikli rehoľné rády venujúce sa výhradne katechetickej službe.

Nemožno zabúdať ani na nespočetných laikov a laičky, ktorí sa priamo podieľali na šírení evanjelia prostredníctvom katechetického vyučovania. Muži a ženy oduševnení hlbokou vierou, autentickí svedkovia svätosti, ktorí boli v niektorých prípadoch aj zakladateľmi miestnych cirkví a niekedy dokonca obetovali svoj život. Aj v našich časoch sú na čele spoločenstiev v rôznych regiónoch mnohí schopní a vytrvalí katechéti, ktorí plnia nenahraditeľnú úlohu pri odovzdávaní a prehlbovaní viery. Veľký zástup katechétov, ktorí sú blahoslavení, svätí alebo mučeníci, silne poznačil misiu Cirkvi: zaslúžia si, aby sme ich poznali, pretože predstavujú plodný zdroj nielen katechézy, ale celých dejín kresťanskej spirituality.

 

4. Po Druhom vatikánskom koncile si Cirkev viac uvedomila dôležitosť zapojenia laikov do diela evanjelizácie. Konciloví otcovia viackrát zdôraznili, aké je pre „plantatio Ecclesiae“ a rozvoj kresťanského spoločenstva nevyhnutné priame zapájanie sa veriacich laikov rôznymi formami, v ktorých sa môže prejaviť ich charizma. „Chvályhodný je aj zástup tých, ktorí sa tak veľmi zaslúžili o misijné dielo medzi národmi, to jest katechéti, muži a ženy, ktorí preniknutí apoštolským duchom, za cenu veľkých námah poskytujú jedinečnú a nevyhnutnú pomoc pri šírení viery a Cirkvi. V našich časoch, keď nie je dosť duchovných, ktorí by hlásali evanjelium toľkým zástupom a vyvíjali pastoračnú činnosť, služba katechétov je zvrchovane dôležitá“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Ad gentes, 17).

Zároveň s bohatým koncilovým učením je nevyhnutné zdôrazniť aj trvalý záujem najvyšších veľkňazov, biskupskej synody, biskupských konferencií a jednotlivých pastierov, ktorí v ostatných desaťročiach význačne prispeli k obnove katechézy. Katechizmus Katolíckej cirkvi, apoštolská exhortácia Catechesi tradendae, Všeobecné katechetické direktórium, nedávne Direktórium pre katechézu, spolu s národnými, regionálnymi a diecéznymi katechizmami, poukazujú na centrálnu úlohu katechézy, ktorá kladie na prvé miesto vyučovanie a trvalú formáciu veriacich.

 

5. Bez akéhokoľvek umenšenia vlastného poslania biskupa, ktorý je vo svojej diecéze – spoločne s presbytériom, s ktorým sa podieľa na tej istej pastoračnej starostlivosti – prvým katechétom, alebo znižovania osobitnej zodpovednosti rodičov za kresťanskú výchovu ich detí (porov. CIC kán. 774 §2; CCEO kán. 618), je nevyhnutné oceniť prítomnosť laikov a laičiek, ktorí sa cítia byť na základe vlastného krstu povolaní spolupracovať na diele katechézy (porov. CIC kán. 225; CCEO kán. 401 a 406). Ich prítomnosť je ešte potrebnejšia v dnešných časoch, keď si viac uvedomujeme potrebu evanjelizácie v súčasnom svete (porov. apošt. exhortácia Evangelii gaudium, 163 – 168) a prevažne globalizovanej kultúre (porov. encyklika Fratelli tutti, 100.138), ktorá si vyžaduje opravdivé stretnutie s mladými generáciami. Pritom však nesmieme zabúdať na potrebu kreatívnych metód a nástrojov, ktoré uvedú ohlasovanie evanjelia do súladu s misijnou transformáciou, na ktorú sa Cirkev podujala. Vernosť minulosti a zodpovednosť za prítomnosť, to sú nevyhnutné podmienky, aby Cirkev mohla vykonávať svoje poslanie vo svete.

Znovu prebudenie osobného nadšenia každého pokrsteného a oživenie vedomia o tom, že má plniť svoje poslanie v cirkevnom spoločenstve, si vyžaduje počúvať hlas Ducha Svätého, ktorý nás nikdy nenechá bez svojej plodnej prítomnosti (porov. CIC kán. 774 §1; CCEO kán. 617). Duch Svätý aj dnes volá mužov a ženy, aby sa vydali na cestu a išli v ústrety mnohým tým, čo túžia poznať krásu, dobro a pravdu kresťanskej viery. Je úlohou pastierov, aby ich na tejto ceste podporovali a obohatili život kresťanského spoločenstva tým, že uznajú laické služby, ktoré budú môcť prispieť k premene spoločnosti prostredníctvom „prenikania kresťanských hodnôt do sociálneho, politického a ekonomického sveta“ (Evangelii gaudium, 102).

 

6. Laický apoštolát má bezpochyby svetskú hodnotu. Od laikov sa vyžaduje „hľadať Božie kráľovstvo tak, že sa starajú o časné veci a usporadúvajú ich podľa Boha“ (Druhý vatikánsky koncil, dogm. konštitúcia Lumen gentium, 31). Ich každodenný život je utkaný z rodinných a spoločenských vzťahov a kontaktov, ktoré im umožňujú zabezpečiť „prítomnosť a účinkovanie Cirkvi na tých miestach a v tých okolnostiach, kde sa môže stať soľou zeme jedine ich prostredníctvom“ (Lumen gentium, 33). Je však dobré pripomenúť, že okrem tohto apoštolátu „laici môžu byť rozličným spôsobom pozvaní aj bezprostrednejšie apoštolsky spolupracovať s hierarchiou, podobne ako tí muži a ženy, ktorí pomáhali apoštolovi Pavlovi pri hlásaní evanjelia, veľa sa namáhajúc v Pánovi“ (Lumen gentium, 33).

Osobitná funkcia, ktorú katechéta plní, sa však konkretizuje v rámci iných služieb v kresťanskom spoločenstve. Katechéta je totiž povolaný prejaviť svoju kompetenciu v prvom rade v pastoračnej službe odovzdávania viery, ktorá sa rozvíja v rôznych etapách: od prvého ohlasovania, ktoré vovádza do kerygmy, cez vyučovanie, ktoré vedie k uvedomeniu si nového života v Kristovi a zvlášť pripravuje na sviatosti kresťanskej iniciácie, až po trvalú formáciu, ktorá umožňuje všetkým pokrsteným, aby boli neustále „pripravení obhájiť sa pred každým, kto ich vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je v nich“ (porov. 1 Pt 3, 15). Katechéta je zároveň svedkom viery, učiteľom i mystagógom, sprevádzajúcim i pedagógom, ktorý vyučuje v mene Cirkvi. Túto jeho identitu možno koherentne a zodpovedne rozvíjať len prostredníctvom modlitby, štúdia a priameho podieľania sa na živote spoločenstva (porov.  Pápežská rada na podporu novej evanjelizácie, Direktórium pre katechézu, 113).

 

7. Svätý Pavol VI. prezieravo vydal apoštolský list Ministeria quaedam nielen s úmyslom prispôsobiť ministériá lektora a akolytu zmeneným historickým podmienkam (porov. apošt. list Spiritus Domini), ale aj povzbudiť biskupské konferencie, aby podporili ďalšie služby, medzi nimi aj ministérium katechistu: „Okrem týchto zvyčajných ministérií Cirkvi latinského obradu, nič nebráni tomu, aby biskupské konferencii žiadali od Apoštolskej stolice aj ďalšie, ak z osobitných dôvodov usúdia, že ich zriadenie je v ich regióne potrebné a veľmi užitočné. K týmto patria napríklad ministérium ostiára (mimoriadneho rozdávateľa sv. prijímania – pozn. prekl.), exorcistu a katechistu“. K rovnakej naliehavej výzve sa vrátil v apoštolskej exhortácii Evangelii nuntiandi s prosbou interpretovať aktuálne potreby kresťanského spoločenstva vo vernej kontinuite s jeho počiatkami a nachádzať nové formy  služieb na obnovu pastorácie: „Tieto služby nám pripadajú ako nové. V skutočnosti však nadväzujú na staré skúsenosti Cirkvi, ktoré získala v priebehu svojich dejín. Ide o služby katechétov [...] veľmi užitočné na zakladanie, oživovanie a rozširovanie Cirkvi [...] a ono zasiahne aj tých, čo sú ďaleko“ (Sv. Pavol VI., apošt. exhortácia Evangelii nuntiandi, 73).

Nemožno teda poprieť, že „povedomie o identite a službe laikov v Cirkvi vzrástlo. Máme množstvo laikov – aj keď stále nie dosť –,  ktorí majú hlboký zmysel pre spoločenstvo a sú skutočne verní úsiliu dobročinnej lásky, katechézy a oslavy viery“ (Evangelii gaudium, 102). Z toho plynie, že prijatie laickej služby, akou je ministérium katechistu, zvlášť zdôrazní charakteristický misionársky záväzok, ktorý má každý pokrstený plniť, avšak dôsledne sekulárnym spôsobom, vyhýbajúc sa akejkoľvek forme klerikalizácie.

 

8. Táto služba má silné črty povolania, ktoré si zo strany biskupa vyžaduje náležité rozlišovanie, a zdôrazňuje sa navonok obradom zriadenia ministéria katechistu. Ide totiž stálu službu, poskytovanú miestnej Cirkvi podľa jej pastoračných požiadaviek, ktoré identifikoval miestny ordinár, no vykonávanú laickým spôsobom, ako si to vyžaduje samotná povaha tohto ministéria. Je vhodné, ak sú na ministérium katechistu povolaní ľudsky zrelí muži a ženy hlbokej viery, ktorí sa aktívne podieľajú na živote kresťanského spoločenstva a vedia prijímať druhých, sú veľkodušní a schopní bratského života v spoločenstve. Majú dostať náležité biblické, teologické, pastoračné a pedagogické vzdelanie, aby sa stali pozornými odovzdávateľmi právd viery a majú mať už predošlú skúsenosť v katechéze (porov. Druhý vatikánsky koncil, dekrét Christus Dominus, 14; CIC kán. 231 §1; CCEO kán. 409 §1). Požaduje sa, aby boli vernými spolupracovníkmi kňazov a diakonov, ochotnými vykonávať túto službu tam, kde je to potrebné, a aby boli naplnení pravou apoštolskou horlivosťou.

Preto po dôkladnom zvážení a na základe apoštolskej autority

zriaďujem

laické ministérium katechistu

Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí zaistí v krátkej dobe uverejnenie Obradu zriadenia laického ministéria katechistu.

 

9. Vyzývam biskupské konferencie, aby ministérium katechistu uviedli do praxe tým, že stanovia nevyhnutný formačný proces, ako aj normatívne kritériá na pripustenie k tejto službe. Pritom nech v súlade s týmto apoštolským listom nájdu primerané formy služby, ktorú sú katechéti povolaní vykonávať.

 

10. To, čo tu bolo ustanovené, môžu synody východných cirkví a zhromaždenia hierarchov prijať pre ich jednotlivé cirkvi sui iuris na základe ich vlastného partikulárneho práva.

 

11. Pastieri nech si osvoja, čo im pripomínajú konciloví otcovia, že „Kristus ich neustanovil na to, aby jedine oni vzali na seba celé spasiteľné poslanie Cirkvi na svete, ale že ich vznešenou úlohou je viesť veriacich a brať do úvahy ich služby a charizmy tak, aby svojím spôsobom všetci svorne spolupracovali na spoločnom diele“ (Lumen gentium, 30). Nech je pre nich rozlišovanie darov, ktoré Duch Svätý nikdy neprestáva dávať svojej Cirkvi, užitočnou pomocou, aby sa ministérium katechistu v praxi uskutočňovalo pre rozvoj ich spoločenstva.

To, čo bolo rozhodnuté týmto apoštolským listom „motu proprio“, nech má pevnú a trvalú platnosť, aj keby tomu niečo odporovalo, hoci by si to aj zasluhovalo osobitnú zmienku, a nech je to promulgované uverejnením v L’Osservatore Romano a platnosťou od toho istého dňa. Následne nech je to zverejnené v oficiálnom komentári Acta Apostolicae Sedis.

 

Dané v Ríme, pri sv. Jánovi v Lateráne, dňa 10. mája roku 2021, na liturgickú spomienku sv. Jána z Avily, kňaza a učiteľa Cirkvi, v deviatom roku môjho pontifikátu.

 

František