„Nazval som vás priateľmi“ (Jn 15, 15)

Drahí bratia v biskupskej a kňazskej službe,
milí bratia a sestry,

Zelený štvrtok je dňom, v ktorom Pán zveril dvanástim apoštolom kňazskú úlohu – pod spôsobom chleba a vína sláviť sviatosť jeho tela a krvi, až kým znova nepríde. Veľkonočný baránok a všetky obety Starého zákona sú nahradené darom jeho tela a krvi, v ktorom sa dáva on sám. Tak sa nový kult zakladá na skutočnosti, že predovšetkým Boh obdarúva nás a my, naplnení týmto darom, stávame sa jeho - stvorenie sa vracia k Stvoriteľovi. Tak vzniká aj nové kňazstvo, ktoré už nie je otázkou príslušnosti k rodu, ale je založené na zotrvávaní v tajomstve Ježiša Krista. On je stále ten, kto dáva a kto nás ťahá hore k sebe. Iba on môže povedať: „Toto je moje telo – toto je moja krv.“ Tajomstvo kňazstva v Cirkvi spočíva v tom, že my biedne ľudské bytosti môžeme mocou sviatosti hovoriť Kristovým „ja“, – in persona Christi. On chce uskutočňovať svoje kňazstvo prostredníctvom nás. Toto dojemné tajomstvo, ktoré sa nás pri každom slávení tejto sviatosti vždy nanovo dotýka, si zvlášť pripomíname na Zelený štvrtok. Aby sa nám to veľké a tajomné nestratilo v každodennosti, potrebujeme takúto osobitnú spomienku, potrebujeme sa vrátiť k tej hodine, v ktorej Pán položil na nás svoje ruky a urobil nás účastnými na tomto tajomstve.
Preto sa znovu zamyslime nad znakmi, skrze ktoré nám bola táto sviatosť udelená. Ústrednú úlohu pri tom zohralo prastaré gesto vkladania rúk, ktorým si ma Kristus privlastnil, hovoriac: „Ty mi patríš.“ Tým mi však tiež povedal: „Si pod ochranou mojich rúk. Si pod ochranou môjho Srdca. Si ukrytý v mojich ochranných rukách, a práve preto sa nachádzaš v rozľahlých priestoroch mojej lásky. Zostaň v mojich rukách a daj mi tie svoje.“
Pripomeňme si tiež, že naše ruky boli pomazané olejom, ktorý je znakom Ducha Svätého a jeho sily. Prečo práve ruky? Ľudská ruka je nástrojom činnosti človeka, je symbolom jeho schopnosti čeliť svetu, presnejšie povedané „vziať ho do rúk“. Pán na nás vložil ruky a teraz chce, aby sa naše ruky stali vo svete jeho rukami. Chce, aby už neboli iba nástrojmi, ktorými si berieme veci, ľudí a svet a privlastňujeme si ich, ale aby odovzdávali jeho božský dotyk, dajúc sa do služby jeho lásky. Chce, aby boli nástrojmi služby, a teda vyjadrením poslania celej osoby, ktorá je jeho garantom a prináša ho ľuďom. Ak ľudské ruky symbolicky predstavujú schopnosť človeka či všeobecne techniku na ovládnutie sveta, potom pomazané ruky majú byť znamením jeho schopnosti dávať a tvorivo formovať svet láskou – a na to je, zaiste, potrebný Duch Svätý. V Starom zákone je pomazanie znakom ustanovenia do služby: kráľ, prorok, kňaz robí a dáva viac, ako to, čo pochádza od neho samého. V istom zmysle sa musí zriecť seba samého kvôli službe, v ktorej sa dáva k dispozícii niekomu väčšiemu, ako je on sám. Ak sa dnes Ježiš v evanjeliu predstavuje ako Boží Pomazaný, Kristus, znamená to, že koná z Otcovho poverenia a v jednote s Duchom Svätým a že takto dáva svetu novú kráľovskú funkciu, nové kňazstvo, nový spôsob prorockého úradu, ktorý nehľadá seba samého, ale žije pre toho, kvôli ktorému bol svet stvorený. Jemu dnes znova dajme svoje ruky k dispozícii a prosme ho, aby nás opäť vzal za ruku a viedol nás.
Vo sviatostnom geste biskupovho vkladania rúk na nás vkladal ruky sám Pán. Tento sviatostný znak zahŕňa celú našu životnú cestu. Podobne ako prví učeníci, aj my sme voľakedy stretli Pána a začuli jeho slová: „Nasleduj ma!“ Možno sme ho spočiatku nasledovali trochu neisto, obracajúc sa dozadu a spytujúc sa, či je to skutočne naša cesta. A v istom bode cesty sme možno zažili podobnú skúsenosť ako Peter po zázračnom rybolove, keď sme sa zľakli jej veľkosti, veľkosti úlohy a nedostatočnosti vlastnej úbohej osoby a chceli sme sa stiahnuť: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny“ (Lk 5, 8). Potom nás však Pán s veľkou dobrotivosťou vzal za ruku, pritiahol nás k sebe a povedal nám: „Neboj sa! Ja som s tebou. Neopustím ťa, ani ty ma neopusť!“ A neraz sa azda každému z nás, podobne ako Petrovi, prihodilo, že kráčajúc po vode v ústrety Pánovi, náhle si uvedomil, že voda ho neudrží, a začal sa topiť. A tak ako Peter sme zvolali: „Pane, zachráň ma!“ (Mt 14, 30). Ako sme mohli, vidiac všetky tie rozbesnené živly, prejsť cez búrlivé a spenené vody uplynulého storočia a tisícročia? Pretože sme sa zahľadeli na neho... a on nás pevne chytil za ruku a dal nám nové „zvláštne bremeno“ - ľahkosť, ktorá pochádza z viery a ktorá nás ťahá do výšok. A potom nám podal ruku, ktorá nás podopiera a nesie. On nás drží. Upierajme vždy znovu náš zrak na neho a vystierajme k nemu ruky. Nechajme sa zachytiť jeho rukou a tak sa nepotopíme, ale budeme slúžiť životu, ktorý je silnejší ako smrť, a láske, ktorá je silnejšia ako nenávisť. Viera v Ježiša, Syna živého Boha, je prostriedok, vďaka ktorému sa vždy znovu pevne chytáme Ježišovej ruky a pomocou ktorého on drží naše ruky a vedie nás. Mojou obľúbenou modlitbou je prosba, ktorú nám liturgia vkladá na pery pred obradom prijímania: „... nikdy nedopusť, aby som sa odlúčil od teba.“ Prosme o to, aby sme sa nikdy neocitli mimo spoločenstva s jeho telom, so samotným Kristom, aby sme sa nikdy neodlúčili od eucharistického tajomstva. Prosme o to, aby nikdy nepustil našu ruku...
Pán vložil na nás svoju ruku. Význam tohto gesta vysvetlil nasledovnými slovami: „Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie,  čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca“ (Jn 15, 15). Už vás nenazývam sluhami, ale priateľmi. V týchto slovách možno priamo vidieť ustanovenie kňazstva. Pán nás urobil svojimi priateľmi: všetko nám zveril; zveril nám seba samého, takže môžeme hovoriť s jeho „ja“ – in persona Christi capitis. Aká dôvera! On sa skutočne odovzdal do našich rúk. Všetky hlavné znaky kňazskej vysviacky sú v podstate vyjadrením tejto skutočnosti: vkladanie rúk; odovzdanie knihy – jeho slova, ktoré nám zveruje; odovzdanie kalicha, ktorým nám zanecháva  svoje najhlbšie a najosobnejšie tajomstvo. Súčasťou toho je aj moc odpúšťať hriechy. Robí nás účastnými na jeho poznaní úbohosti hriechu a všetkej temnoty sveta a dáva nám do ruky kľúč, aby sme znovu otvorili bránu do Otcovho domu. Už vás nenazývam sluhami, ale priateľmi. To je najhlbší zmysel kňazského bytia - stať sa priateľom Ježiša Krista. O toto priateľstvo sa musíme každý deň nanovo usilovať. Priateľstvo znamená spoločenstvo v zmýšľaní a chcení. V tomto spoločenstve zmýšľania s Ježišom sa musíme cvičiť, ako nám hovorí svätý Pavol v Liste Filipanom (porov. 2, 2 – 5). A táto jednota zmýšľania je nielen záležitosťou intelektu, ale i spoločenstvom citov a vôle, teda aj konania. To značí, že musíme poznať Ježiša čoraz osobnejšie tým, že ho počúvame, že s ním žijeme, že sa zdržiavame v jeho blízkosti. Keď ho počúvame v lectio divina, teda keď čítame Sväté písmo nie akademickým, ale duchovným spôsobom, učíme sa stretávať sa s Ježišom, ktorý je prítomný a hovorí k nám. O jeho slovách a činoch musíme uvažovať a rozjímať pred ním a s ním. Čítanie Svätého písma je modlitbou, musí byť modlitbou – musí vychádzať z modlitby a viesť k modlitbe. Evanjelisti nám hovoria, že Pán sa opakovane – a to na celú noc – utiahol „na vrch“, aby sa osamote modlil. Takýto vrch potrebujeme aj my. Je to vnútorný vrch, na ktorý musíme vystupovať, vrch modlitby. Iba tak sa rozvíja priateľstvo. Iba tak môžeme vykonávať svoju kňazskú službu, iba tak môžeme prinášať Krista a jeho evanjelium ľuďom. Aktivizmus sám osebe tiež môže byť hrdinský, avšak vonkajšia činnosť, ak sa nerodí z hlbokého intímneho spoločenstva s Kristom, zostane nakoniec bez ovocia a stratí svoju účinnosť. Čas, ktorý tomuto spoločenstvu venujeme, je naozaj časom pastoračnej činnosti, opravdivej pastoračnej činnosti. Kňaz musí byť predovšetkým mužom modlitby. Svet vo svojom horúčkovitom aktivizme často stráca orientáciu. Jeho konanie a jeho schopnosti sa stávajú deštrukčnými, ak chýba sila modlitby, z ktorej pramení živá voda, schopná zúrodniť vyprahnutú zem.
Už vás nenazývam sluhami, ale priateľmi. Jadrom kňazstva je byť priateľom Ježiša Krista. Iba tak môžeme skutočne hovoriť in persona Christi, i keď naša vnútorná vzdialenosť od Krista nemôže spochybniť platnosť sviatosti. Byť Ježišovým priateľom, byť kňazom, značí byť človekom modlitby. Pomocou nej ho spoznáme a prekonáme nevedomosť tých, ktorí sú iba sluhami. Tak sa naučíme žiť, trpieť a konať s ním a pre neho. Priateľstvo s Ježišom zároveň znamená priateľstvo s jeho blízkymi. Ježišovými priateľmi môžeme byť iba v spoločenstve s úplným Kristom, v spoločenstve s hlavou i telom; v plodnom viniči Cirkvi, oživovanom jej Pánom. Iba v nej je vďaka Pánovi Sväté písmo stále živým a aktuálnym slovom. Bez živého subjektu Cirkvi objímajúceho všetky časy by sa Biblia rozdrobila na často nesúrodé spisy a stala by sa knihou minulosti. V súčasnosti k nám prehovára len tam, kde je Prítomnosť – kde je Kristus prítomný medzi nami; čiže v tele svojej Cirkvi.
Byť kňazom znamená stávať sa priateľom Ježiša Krista, a to čoraz väčšmi, celým svojím bytím. Svet potrebuje Boha, no nie hocijakého boha, ale Boha Ježiša Krista, Boha, ktorý sa stal telom a krvou, ktorý nás miloval až na smrť, vstal z mŕtvych a vytvoril v sebe miesto pre človeka. Tento Boh má žiť v nás a my v ňom. To je naše kňazské povolanie - iba tak môže naše kňazské pôsobenie prinášať ovocie. Chcel by som ukončiť túto homíliu slovami Andreu Santoriho, kňaza Rímskej diecézy, zavraždeného v Trabzone počas modlitby, ktoré nám počas duchovných cvičení sprostredkoval kardinál Cé. Andrea Santori napísal: „Som tu, aby som žil uprostred tohto ľudu a umožnil Ježišovi konať, poskytnúc mu svoje telo... Len vtedy môže byť človek spasený, keď ponúkne svoje telo. Zlo sveta treba niesť a bolesť si treba deliť tak, že ju človek prijme hlboko do svojho tela, ako to urobil Ježiš.“ Ježiš vzal na seba naše telo. Dajme mu my svoje - len tak bude môcť vojsť do sveta a premeniť ho. Amen.