Drahí kňazi!

1. S pohnutím sa na vás obraciam, už tradične, na Zelený štvrtok, aby som sa s vami v duchu zúčastnil na tej Večeri, na ktorej Pán Ježiš s apoštolmi slávil vo večeradle prvú Eucharistiu: dar pre celú Cirkev, vďaka ktorému je on „opravdivo, skutočne a podstatne (Tridenstský koncil, DS 1651) – hoci pod sviatostným rúškom – prítomný v každom svätostánku a vo všetkých krajinách. Cirkev sa už od počiatku klania tejto jeho veľmi špecifickej prítomnosti v adorácii: „Adoro te devote, latens Deitas , ktorá už od počiatku uvádza svätých do stavu duševného vytrženia, a ako nevesta má účasť na tomto toku viery a lásky: „Ave, verum corpus natum de Maria Virgine .
K tomuto daru svojej špecifickej prítomnosti, v ktorom sa znovu predkladá v najvyššom obetnom úkone a stáva sa pre nás pokrmom, zanechal Ježiš priamo vo večeradle apoštolom a ich následníkom jednu osobitnú úlohu. Byť Kristovým apoštolom – ako biskupi a kňazi, ktorí majú účasť na jeho poslaní – odvtedy značí: byť oprávnený konať in persona Christi Capitis. Toto sa v najvyššej miere deje vždy, keď sa slávi obetná hostina Pánovho tela a krvi. Kňaz akoby požičiaval Kristovi svoju tvár a hlas: „Toto robte na moju pamiatku (Lk 22, 19).
Aké úžasné je naše povolanie, moji drahí bratia kňazi! Skutočne môžeme so žalmistom opakovať: „Čím sa odvďačím Pánovi za všetko, čo mi dal? Vezmem kalich spásy a budem vzývať meno Pánovo (Ź 116, 12-13).

2. V opätovnom radostnom rozjímaní o tomto dare by som sa chcel tento rok s vami zaoberať jedným aspektom nášho poslania, na ktorý som už minulý rok pri tejto príležitosti upriamil Vašu pozornosť. Myslím si, že si zaslúži, aby sme sa mu hlbšie venovali. Ide mi o poslanie, ktoré nám Pán zveril, aby sme ho reprezentovali nielen pri eucharistickej obete, ale aj vo sviatosti zmierenia.
Medzi týmito dvoma sviatosťami je úzke prepojenie. Eucharistia je vrcholom sviatostnej ekonómie a zároveň i prameňom sviatostí, lebo všetky sviatosti v istom zmysle z nej pramenia a k nej vedú. To zvlášť platí o sviatosti zverenej na „sprostredkovanie Božieho odpustenia, pri ktorej Boh znovu otvára svoju náruč kajúcemu hriešnikovi. Skutočne platí, že Eucharistia, nakoľko sprítomňuje Kristovu obetu, má aj úlohu vymaniť nás z hriechu. K tomu nám Katechizmus Katolíckej cirkvi pripomína: „Eucharistia nás nemôže zjednotiť s Kristom bez toho, aby nás zároveň neočistila od hriechov, ktoré sme spáchali, a neuchránila pred budúcimi hriechmi (KKC 1393). Avšak v ekonómii milosti, ktorú si Kristus zvolil, pôsobí jej očisťujúca sila priamo len na všedné hriechy, zatiaľ čo na smrteľné hriechy, ktoré radikálne narúšajú vzťah veriaceho s Bohom a jeho spoločenstvo s Cirkvou, pôsobí len nepriamo. „Eucharistia nie je zameraná na odpúšťanie smrteľných hriechov, hovorí sa ďalej v katechizme. „To je vlastné sviatosti zmierenia. Eucharistii je vlastné, že je sviatosťou tých, ktorí sú v plnom spoločenstve s Cirkvou (KKC 1395).
Keď Cirkev zdôrazňuje túto pravdu, zaiste tým nechce podceňovať úlohu Eucharistie. Jej zámerom je vyzdvihnúť význam Eucharistie vo vzťahu k celej sviatostnej ekonómii, tak ako bola navrhnutá spásonosnou Božou múdrosťou. Koniec koncov toto jasne naznačil aj apoštol Pavol, keď Korinťanom napísal: „Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi. Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie (1 Kor 11, 27-29). V línii tohto Pavlovho tvrdenia platí aj zásada, podľa ktorej „kto si je vedomý ťažkého hriechu, musí skôr, ako pristúpi k prijímaniu, prijať sviatosť zmierenia (KKC 1385).

3. Keď pripomínam túto pravdu, milí moji bratia, pociťujem túžbu vrúcne vás vyzvať, ako som to urobil už minulý rok, aby ste znovu osobne objavili krásu sviatosti zmierenia. Z rôznych dôvodov trpí táto sviatosť už niekoľko desaťročí istou krízou, na ktorú som už viac ráz upozornil, lebo som chcel, aby sa nad ňou zamysleli aj biskupské synody. Ich postrehy som potom zhrnul v apoštolskej exhortácii Reconciliatio et Paenitentia. Na druhej strane nemôžem bez vnútornej radosti spomenúť kladné signály, ktoré najmä počas Jubilejného roka ukázali, ako môžu túto sviatosť vo veľkom počte objaviť aj mladí ľudia, keď je im náležite predstavená a patrične slávená. Takéto objavenie zaiste podporuje aj potreba osobnej komunikácie, ktorá je dnes v dôsledku rýchleho tempa technologickej spoločnosti stále ťažšia, no práve preto sa stále viac pociťuje ako životná potreba. Zaiste možno túto potrebu naplniť rôznymi spôsobmi. No ako neuznať, že sviatosť zmierenia, i keď ju nesmieme zamieňať s rôznymi psychologickými terapiami, ponúka v hojnej miere významnú odpoveď aj na túto potrebu? Robí to tým, že kajúcnika uvádza prostredníctvom priateľského bratského prístupu do vzťahu s milosrdným Božím Srdcom.
Áno, skutočne veľká je Božia múdrosť, ktorá ustanovením tejto sviatosti naplnila aj hlbokú a neprekonateľnú potrebu ľudského srdca. Musíme byť milujúcimi a žiarivými tlmočníkmi tejto múdrosti cez osobný kontakt, ktorý sme povolaní vytvárať s mnohými bratmi a sestrami pri slávení sviatosti zmierenia. Tu by som rád zdôraznil, že riadnou formou vysluhovania tejto sviatosti je osobná spoveď, a len v „prípadoch vážnej potreby je odôvodnené siahnuť k spoločnej forme slávenia tejto sviatosti a k všeobecnému rozhrešeniu. Podmienky vyžadované pre tento druh rozhrešenia sú dobre známe, no napriek tomu pripomínam, že nikdy nezbavujú povinnosti následne sa individuálne vyspovedať z ťažkých hriechov, ku ktorej sa veriaci zaviazali, aby bolo rozhrešenie platné (porov. KKC 1483).

4. Objavujme nanovo túto sviatosť s radosťou a dôverou. Prežívajme ju predovšetkým my sami ako hlbokú potrebu a zakaždým znovu očakávanú milosť, aby sme dodali našej ceste k svätosti a našej službe novú silu a elán.
Zároveň sa usilujme byť autentickými služobníkmi milosrdenstva. Veď predsa vieme, že zatiaľ čo v tejto sviatosti, rovnako ako vo všetkých ostatných, svedčíme o milosti, ktorá prichádza zhora a pôsobí vlastnou silou, zároveň sme povolaní byť jej aktívnymi nástrojmi. Inak povedané – a to na nás kladie zodpovednosť – Boh počíta s nami, s našou pripravenosťou a vernosťou, aby mohol konať v srdciach zázraky. Pri vysluhovaní tejto sviatosti je vari ešte viac ako pri iných dôležité, aby veriaci živo zakúsili tvár Krista ako Dobrého pastiera.
Preto mi dovoľte načrieť s vami do tejto témy a akoby nahliadnuť na miesta, kde ste každodenne – v katedrálach, farnostiach, vo svätyniach a na iných miestach – poverení vysluhovaním tejto sviatosti. V mysli sa mi vynárajú stránky z evanjelia, ktoré nám bližšie predstavujú milosrdnú Božiu tvár. Ako v myšlienkach nezaletieť k dojemnému stretnutiu márnotratného syna s milosrdným otcom? Alebo k obrazu stratenej a znovunájdenej ovečky, ktorú si pastier, celý šťastný, kladie na plecia? Otcovo objatie, radosť dobrého pastiera, majú charakterizovať každého z nás, najdrahší spolubratia, vo chvíli, keď sme povolaní byť pre kajúcnika služobníkmi odpustenia.
Aby sme si lepšie všimli niektoré špecifické stránky tohto výnimočného rozhovoru spásy, ktorým je sviatostná spoveď, chcel by som použiť ako biblický obraz stretnutie Ježiša so Zachejom (porov. Lk 19, 1-10). Skutočne sa mi zdá, že to, čo sa udialo medzi Ježišom a „hlavou mýtnikov z Jericha, sa v mnohých aspektoch podobá vysluhovaniu sviatosti milosrdenstva. Keď sledujeme tento krátky, no intenzívny príbeh pokúsime sa pátrať v Kristových postojoch a hlase po všetkých tých odtieňoch ľudskej a nadprirodzenej múdrosti, ktorú sa aj my musí snažiť vyjadriť, aby táto sviatosť bola prežívaná čo najlepším spôsobom.

5. Spomínaný príbeh, ako vieme, rozpráva o stretnutí Ježiša so Zachejom ako o náhodnej udalosti. Ježiš vstupuje do Jericha a prechádza ním sprevádzaný zástupom (porov. Lk 19, 3). Zdá sa, že Zacheja iba zvedavosť pobáda k tomu, aby vyliezol na strom. Niekedy sa stretnutia Boha s človekom zdajú byť skutočne len náhodnými. No z Božieho pohľadu nič nie je „náhodné . Aj my sa nachádzame v rôznych pastoračných prostrediach, možno nás niekedy odradí a znechutí skutočnosť, že mnohí kresťania nielenže sviatostnému životu nevenujú náležitú pozornosť, no často pristupujú k sviatostiam veľmi povrchne. Kto má skúsenosť s tým, ako sa v bežnom živote pristupuje k svätej spovedi, môže byť niekedy zarazený z toho, že daktorí veriaci sa prichádzajú spovedať bez toho, aby vedeli, čo vlastne chcú. U niektorých z nich môže byť rozhodnutie vyspovedať sa motivované iba potrebou byť vypočutý. Niektorí zasa potrebujú radu. U iných je dôvodom psychologická potreba oslobodiť sa spod tlaku „pocitov viny . U mnohých ide o skutočnú potrebu znovu nadviazať vzťah s Bohom, no spovedajú sa bez toho, aby si boli dostatočne vedomí záväzkov, ktoré z toho vyplývajú. Možno si spytujú svedomie len v obmedzenej miere, lebo im chýba formácia o dôsledkoch, vyplývajúcich z morálneho života inšpirovaného evanjeliom. Ktorý spovedník toto nezažil?
A práve taký je i Zachejov prípad. Všetko, čo sa mu stalo, je udivujúce. Ak by sa v istom bode v Kristovom pohľade nebolo zjavilo „prekvapenie , bol by Zachej možno zostal nemým pozorovateľom Kristovho prechádzania ulicami Jericha. Ježiš by bol prešiel povedľa jeho života, no nevstúpil by do neho. On sám netušil, že už zvedavosť, ktorá ho pohla k takémuto nezvyklému skutku, bola dielom milosrdenstva, ktoré tomuto stretnutiu predchádzalo, priťahovalo k nemu Zacheja a čoskoro ho v hĺbke srdca zmenilo.
Moji drahí kňazi, s myšlienkou na mnohých našich kajúcnikov si znovu prečítajme ten nádherný zvrat, ktorým Lukáš opísal Kristov postoj: Keď Ježiš prišiel na to miesto, pozrel sa hore a povedal mu: „Zachej, poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome! (Lk 19, 5).
Každé naše stretnutie s veriacim, ktorý sa chce vyspovedať – i keď len povrchnejšie, lebo možno nie je vhodne motivovaný a pripravený – sa môže z Božej nevyspytateľnej milosti stať tým „miestom pri figovníku, na ktorom sa Kristus pozrel hore na Zacheja. Nedokážeme zistiť nakoľko Kristove oči prenikli do duše tohto mýtnika z Jericha. Avšak vieme, že sú to tie isté oči, ktoré sa upierajú na každého z našich kajúcnikov. My sme pri sviatosti zmierenia len nástrojmi nadprirodzeného stretnutia, ktoré má vlastné zákony a my ich musíme iba rešpektovať a podporovať. Musel to byť pre Zacheja prekvapivý zážitok počuť, že ho niekto volá po mene. Toto meno sa u mnohých jeho spoluobčanov spájalo s opovrhnutím. Teraz ho počuje vysloviť s nežným prízvukom, ktorý vyjadruje nielen dôveru, ale priam dôvernosť a priateľské naliehanie. Áno, Ježiš hovorí so Zachejom ako dávny, možno už zabudnutý priateľ, ktorý mu však neprestal byť verný a preto s jemným nátlakom vyplývajúcim z tejto náklonnosti vstupuje do života a do domu tohto znovunájdeného priateľa: „Poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome! (Lk 19, 5).

6. V Lukášovom rozprávaní nás dojíma tón reči: všetko je také osobné, také krehké, také plné citu! Nejde tu len o dojímavé rysy ľudskosti. V tomto texte je dôverná naliehavosť, ktorú Ježiš vyjadruje ako ten, kto definitívne zjavuje Božie milosrdenstvo. Hovorí: „musím zostať v tvojom dome (Lk 19, 5), alebo ak chceme doslovnejšie: „je pre mňa dôležité zostať v tvojom dome . Ježiš, sledujúc tajomnú mapu ciest, ktoré mu vyznačil Otec, našiel svoju cestu aj k Zachejovi. Zastavuje sa u neho, akoby to stretnutie bolo naplánované už od počiatku. Dom tohto hriešnika sa stáva, napriek mnohým klebetám z ľudskej obmedzenosti, miestom zjavenia, dejiskom zázraku z milosrdenstva. Zaiste by sa to však nebolo stalo, keby Zachej nebol vo svojom srdci rozviazal slučky egoizmu a uzly nespravodlivosti, ktorých sa dopustil podvodom. No milosrdenstvo k nemu prichádza v hojnosti a zadarmo. Milosrdenstvo ho predišlo!
Práve toto sa deje pri každom sviatostnom stretnutí. Nesmieme rozmýšľať o tom, že v ňom ide o hriešnika s vlastnou cestou obrátenia, ktorý si chce zaslúžiť milosrdenstvo. Naopak, milosrdenstvo ho pohlo na cestu obrátenia. Človek sám od seba nie je ničoho schopný. A nič si nemôže zaslúžiť. Spoveď je skôr vstúpením Boha do človekovho domu, než cestou človeka k Bohu.
Pri každej spovedi sa teda môžeme nachádzať zoči-voči rôznym ľuďom. O jednej veci však musíme byť presvedčení: prv než by sme ich my vyzvali, prv než vyslovíme sviatostné slová, sú už naši bratia, ktorí nás žiadajú o túto službu, zahalení milosrdenstvom, ktoré v nich pôsobí zvnútra. Je to vôľa nebies, aby sme sa aj cez naše slová a postoj pastiera – ak sme ku každému pozorní, schopní vytušiť jeho problémy a sprevádzať ho citlivo na ceste – dokázali stať spolupracovníkmi milosrdenstva, ktoré človeka znovu prijíma a lásky, ktorá ho zachraňuje.

7. „Musím zostať v tvojom dome . Pokúsme sa preniknúť ešte hlbšie do týchto slov. Predstavujú vlastne vyhlásenie. Prv ako by značili Kristovo rozhodnutie, vyjadrujú Otcovu vôľu. Ježiš sa tu predstavuje ako niekto, kto má presne vymedzené poslanie. On sám má právo povedať, že Otcova vôľa, ktorú plní s láskou, sa stáva jeho pokrmom (porov. Jn 4, 34). Slová, ktorými sa Ježiš obracia na Zacheja, nie sú len spôsobom ako vytvoriť vzťah, ale ohlasujú plán, ktorý pripravil Boh.
Stretnutie sa koná na pozadí Božieho slova, ktoré všetko zjednocuje s Kristovým slovom a tvárou. Toto má byť na začiatku každého opravdivého stretnutia pri slávení sviatosti pokánia. Beda, ak sa všetko zúži len na ľudské komunikačné prostriedky! Venovať pozornosť pravidlám ľudskej komunikácie však môže byť užitočné a nemožno ich prehliadať, no všetko sa musí zakladať na Božom slove. Preto obrad tejto sviatosti zaisťuje aj to, aby kajúcnikovi bolo ohlasované toto slovo.
Práve toto nemožno podceniť, i keď nie je jednoduché to uskutočňovať. Je to stála skúsenosť spovedníkov, že je ťažké vysvetliť potrebu Božieho slova tomu, kto ho pozná len povrchne. Slávenie tejto sviatosti zaiste nie je najvhodnejšou chvíľou na vyplnenie tejto medzery. Toto treba s pastoračnou múdrosťou zabezpečiť v predchádzajúcej prípravnej fáze a ponúknuť základné usmernenia, ktoré každému umožnia porovnávať sa s evanjeliovou pravdou. V každom prípade môže spovedník využiť sviatostné stretnutie na to, aby sa pokúsil priviesť kajúcnika k precíteniu milosrdnej vľúdnosti Boha, ktorý k nemu vystiera ruku nie preto, aby ho udrel, ale aby ho zachránil.
A nakoniec, nemožno skrývať objektívne ťažkosti, ktoré dominantná kultúra našich čias v tejto súvislosti predstavuje. Aj zrelým kresťanom nezriedka bráni konať v súlade s Božími prikázaniami a usmerneniami vyslovenými na základe týchto prikázaní Učiteľským úradom Cirkvi. Ide tu o mnohé problémy z oblasti sexuálnej a rodinnej etiky, bioetiky, profesionálnej a sociálnej morálky, ale aj o problémy týkajúce sa povinností vyplývajúcich z praktizovania náboženstva a z účasti na cirkevnom živote. Na to je potrebná katechetická práca, ktorú pochopiteľne nemožno dať na starosť spovedníkovi vo chvíli vysluhovania sviatosti. Je lepšie, aby sa to stalo témou prehĺbenej prípravy na spoveď. Veľkou pomocou môžu byť preto kajúcne pobožnosti, ktoré sú spoločnou prípravou, končiacou spoveďou.
Dôležité usmernenie pre správne načrtnutie tohto všetkého nám opäť ponúka biblický obraz o Zachejovi. Vo sviatosti zmierenia sa kajúcnik skôr, ako sa stretne s prikázaniami Boha, stretá s „Bohom prikázaní . Ježiš sa Zachejovi predstavuje takto: „Musím zostať v tvojom dome . On je pre Zacheja darom a zároveň „Božím zákonom . Keď sa stretáme s Ježišom ako s darom, potom aj najnáročnejšia stránka zákona nadobúda „ľahkosť vlastnú milosti, podľa nadprirodzenej dynamiky, o ktorej svätý Pavol hovoril: Ale ak vás vedie Duch, nie ste pod zákonom (Gal 5, 18). Každé slávenie pokánia musí vyvolávať v duši kajúcnika rovnaký záchvev radosti, aký vyvolali Kristove slová u Zacheja, ktorý chytro zišiel a prijal ho s radosťou (Lk 19, 6).

8. Hoci milosrdenstvo prichádza ako prvé a v hojnosti, nemožno zabúdať, že ono je len predpokladom spásy, ktorá dosahuje svoje uskutočnenie v miere, v akej nachádza odpoveď zo strany ľudskej bytosti . Odpustenie, ktoré sa dostáva vo sviatosti zmierenia, nie je v skutočnosti vonkajším úkonom, akoby „právnou rehabilitáciou , ale pravým a skutočným stretnutím kajúcnika s Bohom, ktoré znovu nastoľuje priateľský vzťah narušený hriechom. Pravdivosť tohto vzťahu si vyžaduje, aby človek prijal milosrdné Božie objatie a prekonal tak každý odpor zapríčinený hriechom.
To je to, čo sa stalo Zachejovi. Keďže cíti, že sa s ním zaobchádza ako so synom, začína myslieť a konať ako syn a v druhých objavovať bratov. Pod milujúcim Kristovým pohľadom sa jeho srdce otvára láske k blížnemu. Z uzavretého postoja, ktorý ho viedol k tomu, aby sa obohacoval bez ohľadu na utrpenie druhých, prechádza do postoja spoluúčasti vyjadreného v rozdelení svojho majetku: polovicu majetku dá chudobným. Nespravodlivosť spáchanú podvodom na úkor bratov napráva štvornásobným vrátením: Ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne (Lk 19, 8). Až v tejto chvíli Božia láska dosahuje svoj cieľ a napĺňa sa dielo spásy: Dnes prišla spása do tohoto domu (Lk 19, 9).
Táto cesta spásy, ktorú jasne vyjadruje príbeh o Zachejovi, nám má, najdrahší kňazi, ponúknuť usmernenie na rozumnú pastoračnú rovnováhu pri napĺňaní našej ťažkej úlohy spovedníkov. Už oddávna sa v nej pociťujú tlaky dvoch protikladných extrémov: rigorizmu laxizmu. Prvý neberie do úvahy úvodnú časť príbehu o Zachejovi: milosrdenstvo, ktoré obráteniu predchádza, vedie k nemu a dáva hodnotu aj najmenším pokrokom v láske, lebo Otec chce urobiť i nemožné, len aby zachránil strateného syna. „Lebo Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo (Lk 19, 10). Druhý extrém – laxná benevolentnosť – zasa neberie do úvahy skutočnosť, že plná spása – ktorá je nielen ponúknutá, ale aj prijatá, ktorá skutočne ozdravuje a povzbudzuje – predpokladá skutočné obrátenie k požiadavkám Božej lásky. Ak by bol Zachej prijal Pána vo svojom dome bez toho, žeby zaujal otvorený postoj k láske, k náprave spáchaného zla, k pevnému rozhodnutiu pre nový život, neprijal by vo svojom vnútri Pánovo odpustenie, ktoré mu s toľkou starostlivosťou ponúkol.
Treba stále pozorne udržiavať správnu rovnováhu, aby sme neupadli do žiadneho z týchto dvoch extrémov. Prísnosť udúša a vzďaľuje. Benevolentnosť nepôsobí výchovne a je zavádzajúca. Služobník odpustenia, ktorý stelesňuje tvár Dobrého pastiera, musí v rovnakej miere vyjadrovať milosrdenstvo, ktoré prichádza ako prvé, ako aj odpustenie, ktoré je ozdravujúce a uzmierujúce. Na základe týchto princípov je kňaz poverený v dialógu s kajúcnikom rozlišovať, či je už pripravený na sviatostné rozhrešenie. Delikátnosť stretnutia s dušami v takejto citlivej, často bolestnej chvíli, zaiste vyžaduje veľkú vnímavosť. Ak sa to nejaví opačne, musí kňaz predpokladať, že kajúcnik vyznaním hriechov prejavuje opravdivú ľútosť spojenú s úmyslom polepšiť sa. Takýto predpoklad je opodstatnený vtedy, ak sa v pastorácii sviatosti zmierenia dokážu pripraviť vhodné pomôcky a zaistiť chvíle prípravy na sviatosť, ktoré každému pomôžu dozrieť k dostatočnému uvedomeniu si toho, o čo prichádza požiadať. Napriek tomu je jasné, že tam, kde sa jasne ukazuje opak, má spovedník povinnosť povedať kajúcnikovi, že ešte nie je pripravený prijať rozhrešenie. Lebo ak ho udelí tomu, kto jasne dáva najavo, že nechce zmeniť svoj život, obrad sa redukuje iba na ilúziu, dokonca s príchuťou magického úkonu, ktorý možno aj vedie k zdanlivému pokoju, no iste nie k hlbokému pokoju svedomia, ktorý prináša Božie objatie.

9. Vo svetle toho, čo sme povedali lepšie chápeme, prečo je osobné stretnutie spovedníka s kajúcnikom riadnou formou sviatostného zmierenia, zatiaľ čo spôsob všeobecného rozhrešenia má len charakter výnimky. Ako je známe, prax Cirkvi prešla po storočiach, v ktorých prevládala forma verejného pokánia, postupne k súkromnému sláveniu pokánia. Tento vývoj nielenže nezmenil podstatu sviatosti – a ani to nemohlo byť inak! – ale aj prehĺbil jej výraz a účinnosť. Toto sa potvrdilo s pomocou Ducha Svätého, ktorý aj v tomto naplnil úlohu uviesť Cirkev „do plnej pravdy (Jn 16, 13).
Riadna forma sviatosti zmierenia skutočne nielenže dobre vyjadruje pravdu o Božom milosrdenstve a odpustení, ktoré z neho plynie, ale osvetľuje aj samotnú pravdu o človeku, týkajúcu sa jednej z jeho základných vlastností: originálnosti každej osoby, ktorá hoci žije v sieti vzťahov a v spoločenstve, nikdy sa nedá zarovnať do jednej beztvarej masy. Toto vysvetľuje hlbokú odozvu, ktorá vznikne v duši, keď počuje, že ju niekto volá po mene. Keď vieme, že sme poznaní a prijatí takí, akí sme, s našimi najosobnejšími vlastnosťami, cítime, že sme skutočne živí. Samotná pastorácia musí viac brať do úvahy túto stránku, aby sa rozumne vyvážili spoločné okamihy, v ktorých sa zdôrazňuje cirkevné spoločenstvo a tie, ktoré venujú pozornosť potrebám jednotlivých osôb. Ľudia vo všeobecnosti očakávajú uznanie a prejav záujmu, a práve prostredníctvom takejto blízkosti cítia oveľa silnejšie Božiu lásku.
V tejto perspektíve sa sviatosť zmierenia javí ako jedna z privilegovaných ciest pedagogiky osobnosti. Dobrý pastier sa tu prostredníctvom tváre a hlasu kňaza približuje každému človeku, aby s ním začal osobný dialóg cez počúvanie, radu, povzbudenie, odpustenie. Božia láska je taká, že sa vie sústrediť na jednotlivého človeka bez toho, aby ochudobnila ostatných. Kto prijme sviatostné rozhrešenie, musí mať možnosť pocítiť teplo tejto osobnej starostlivosti. Musí okúsiť vrúcnosť otcovského objatia, ktoré sa dostalo márnotratnému synovi: Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho (Lk 15, 20). Musí mať možnosť začuť ten vrelý priateľský hlas, aký začul mýtnik Zachej a ktorý ho volal po mene k novému životu (porov. Lk 19, 5).

10. Stadtiaľ vyplýva aj potreba náležitej prípravy spovedníka na slávenie tejto sviatosti. Treba ju vysluhovať tak, aby aj vo vonkajších formách jej slávenia zažiarila dôstojnosť liturgického úkonu, podľa noriem stanovených v obrade pokánia. To nevylučuje možnosť pastoračných prispôsobení podľa okolností tam, kde si ich vyžadujú skutočne potreby cesty, ktorou kajúcnik prechádza, riadiac sa klasickým princípom, ktorý uznáva suprema lex Cirkvi v salus animarum. Nechajme sa v tomto viesť múdrosťou svätých. Konajme s odvahou, aj keď ponúkame spoveď mladým. Buďme uprostred nich a dokážme im byť blízki ako priatelia a otcovia, dôverníci a spovedníci. Oni potrebujú v nás nájsť jednu i druhú roľu, jeden i druhý rozmer.
Starajme sa aj o to, aby naša teologická formácia bola skutočne aktualizovaná, najmä s ohľadom na nové etické výzvy, no aby zároveň zostala zakotvená v usmerneniach Učiteľského úradu Cirkvi. Niekedy sa stáva, že veriaci odchádzajú zo spovede s dosť zmätenými myšlienkami pokiaľ ide o aktuálne etické problémy aj preto, lebo nenájdu u spovedníkov rovnakú líniu pri ich hodnotení. V skutočnosti tí, čo konajú v mene Boha a Cirkvi túto veľmi delikátnu službu, majú za úlohu nepestovať, ba ani nevyjadrovať na úrovni slávenia sviatosti osobné hodnotenia, ktoré nezodpovedajú tomu, čo Cirkev učí alebo ohlasuje. Nemožno na úkor pravdy zamieňať zle pochopenú snahu o porozumenie s láskou. Takéto zúženia nemožno robiť podľa našej ľubovôle, i keď s najlepšími úmyslami. Našou úlohou je byť Božími svedkami a sprostredkovateľmi Božieho milosrdenstva, ktoré zachraňuje, i keď sa prejavuje ako odsúdenie hriechu človeka. „Nie každý, kto mi hovorí: »Pane, Pane,« vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach (Mt 7, 21).

11. Najdrahší kňazi! Vedzte, že som vám zvlášť blízko, keď sa schádzate okolo vašich biskupov na Zelený štvrtok 2002. Všetci sme zažili obnovené náboženské nadšenie na prahu nového tisícročia, v znamení hesla „znovu začať u Krista (porov. Novo millennio ineunte, 29 n.). Túžbou všetkých bolo, aby sa stalo novým obdobím bratstva a mieru pre celé ľudstvo. Namiesto toho sme však znovu videli tiecť krv. Znovu sme sa stali svedkami vojen. S úzkosťou pociťujeme tragédiu rozdelenia a nenávisti, ktoré ničia vzťahy medzi národmi.
V tejto chvíli sme ako kňazi osobne v hĺbke bolestne zasiahnutí hriechom niektorých našich bratov, ktorí zradili milosť prijatú pri vysviacke a podľahli najhorším prejavom mysteria iniquitatis, ktoré pôsobí vo svete. Stadiaľ plynú vážne pohoršenia, s následne vrhnutým tieňom podozrenia na všetkých ostatných zaslúžilých kňazov, ktorí konajú svoju službu čestne a dôsledne, niekedy až s heroickou láskou. Zatiaľ čo Cirkev vyjadruje svoju starosť o obete a snaží sa podľa pravdy a spravodlivosti odpovedať na každú bolestnú situáciu, my všetci – vedomí si ľudskej slabosti, no dôverujúc v uzdravujúcu silu Božej milosti – sme povolaní objať mysterium Crucis a plne ho vložiť do hľadania svätosti. Musíme prosiť o to, aby Boh vo svojej prozreteľnosti vzbudil v srdciach veľkodušné rozhodnutie pre ideály úplnej oddanosti Kristovi, ktoré sú základom kňazskej služby.
Práve viera v Krista nám dáva silu, aby sme s dôverou hľadeli do budúcnosti. Vieme, že zlo odjakživa sídli v srdci človeka a iba keď sa človek, ktorého sa Kristus dotkne, nechá ním „podmaniť , stáva sa schopným šíriť okolo seba pokoj a lásku. Ako služobníci Eucharistie a sviatosti zmierenia sme zvlášť určení šíriť vo svete nádej, dobro, pokoj.
Prajem vám, aby ste tento svätý deň, v ktorom si zároveň s ustanovením Eucharistie pripomíname aj zrod nášho kňazstva, prežili s pokojom v srdci, v hlbokom spoločenstve medzi sebou navzájom, s vaším biskupom a vašimi spoločenstvami. Slovami, ktorými sa Kristus obrátil na apoštolov vo večeradle po svojom zmŕtvychvstaní a vzývajúc Pannu Máriu, ktorá je Kráľovná apoštolov a Kráľovná pokoja, vás všetkých bratsky objímam: pokoj, pokoj všetkým a každému z vás. Požehnanú Veľkú noc!

Vo Vatikáne 17. marca, na Piatu pôstnu nedeľu roku 2002, v dvadsiatom štvrtom roku môjho pontifikátu.

JÁN PAVOL II.