Katolicka cirkev na Slovensku

Posolstvo Svätého Otca Františka na 54. svetový deň pokoja

1. januára 2021

Kultúra starostlivosti ako cesta pokoja

1. Na prahu nového roka chcem úctivo pozdraviť predstaviteľov štátov a vlád, zodpovedných činiteľov medzinárodných organizácií, duchovných vodcov a veriacich rôznych náboženstiev a tiež všetkých ľudí dobrej vôle. Všetkým adresujem svoje novoročné želanie, aby tento rok dokázalo ľudstvo napredovať na ceste bratstva, spravodlivosti a pokoja medzi ľuďmi, spoločenstvami, národmi a štátmi.

Rok 2020 bol poznačený veľkou zdravotnou krízou spôsobenou Covidom-19, ktorá sa postupne zmenila na celosvetový fenomén, zasahujúci mnohé sektory, pričom zhoršila iné navzájom prepojené krízy, ako sú klimatická, potravinová, ekonomická a migračná kríza, a vyvolala vážne utrpenia a ťažkosti. Mám na mysli predovšetkým tých, čo stratili niekoho z rodiny alebo blízku osobu, ale aj tých, čo ostali bez práce. Osobitne chcem spomenúť lekárov, sestry, lekárnikov, vedcov a dobrovoľníkov, nemocničných kaplánov, personál nemocníc a zdravotníckych centier, ktorí priniesli a naďalej namáhavo prinášajú veľké obete v snahe zostať pri chorých, uľaviť im v trápení a zachrániť ich život, až do tej miery, že niektorých to stálo vlastný život. Chcel by som vzdať hold týmto ľuďom a opäť apelujem na zodpovedných politikov a na privátny sektor, aby prijali adekvátne opatrenia a zaistili dostupnosť vakcín proti Covidu-19 a základných technológií, potrebných na poskytnutie pomoci chorým a všetkým tým, ktorí sú najbiednejší a najzraniteľnejší. 1

Treba konštatovať, že popri mnohých svedectvách lásky a solidarity sa. žiaľ, znovu začali rozmáhať aj rôzne formy nacionalizmu, rasizmu, xenofóbie a tiež vojny a konflikty, ktoré rozosievajú smrť a ničenie.

Tieto a iné udalosti, ktoré poznačili cestu ľudstva v uplynulom roku, nás učia, aké je dôležité starať sa jedni o druhých a o stvorenstvo, aby sme vybudovali spoločnosť založenú na bratských vzťahoch. Preto som si za tému tohoročného posolstva zvolil: Kultúra starostlivosti ako cesta pokoja. Kultúra starostlivosti ako cesta na porazenie kultúry ľahostajnosti, vyraďovania a konfliktov, ktorá dnes často prevláda.

2. Boh Stvoriteľ – pôvodca ľudského povolania na starostlivosť

V mnohých náboženských tradíciách existujú príbehy, ktoré sa odvolávajú na pôvod človeka, na jeho vzťah ku Stvoriteľovi, k prírode a ostatným členom vlastného rodu. V Biblii nám Kniha Genezis hneď na začiatku odhaľuje dôležité miesto starostlivosti alebo stráženia v Božom pláne pre ľudstvo, keď objasňuje vzťah medzi človekom (’adam) a zemou (’adamah) a medzi bratmi. V biblickom rozprávaní o stvorení Boh zveruje záhradu „vysadenú v Edene“ (porov. Gn 2, 8) do rúk Adama a poveruje ho, aby ju „obrábal a strážil“ (porov. Gn 2, 15). To značí, že na jednej strane má zem zúrodňovať a na druhej strane ju má chrániť a zachovať jej schopnosť udržiavať život.2 Slovesá „obrábať“ a „strážiť“ opisujú vzťah Adama k jeho domovu-záhrade, ale ukazujú tiež dôveru, ktorú Boh do neho vkladá, keď ho robí pánom a strážcom celého stvorenia.

Narodenie Kaina a Ábela je počiatkom príbehu o bratoch, ktorých vzťah je interpretovaný – zo strany Kaina v negatívnom zmysle – v termínoch starostlivosti a ochrany. Po tom, ako zabil svojho brata Ábela, Kain odpovedá na Božiu otázku takto: „Či som ja strážca svojho brata?“ (Gn 4, 9). 3 Ale zaiste! Kain je „strážcom“ svojho brata! „V týchto dávnych príbehoch, bohatých na hlbokú symboliku, už bolo obsiahnuté presvedčenie, ktoré sme dnes počuli: že všetko navzájom súvisí a že skutočná starostlivosť o náš vlastný život a naše vzťahy s prírodou sú neoddeliteľné od bratstva, spravodlivosti a vernosti voči druhým.“ 4

3. Boh Stvoriteľ – vzor starostlivosti

Sväté písmo predstavuje Boha nielen ako Stvoriteľa, ale aj ako toho, ktorý sa stará o svoje stvorenie, osobitne o Adama a Evu a ich deti. Sám Kain, hoci na neho padá prekliatie z dôvodu zločinu, ktorý spáchal, prijíma od Stvoriteľa ako dar ochranný znak, aby bol jeho život ušetrený (porov. Gn 4, 15). Táto skutočnosť nielen potvrdzuje neporušiteľnú dôstojnosť človeka stvoreného na Boží obraz a podobu, ale ukazuje aj Boží plán na zachovanie harmónie v stvorení, v ktorom „pokoj a násilie nemôžu bývať v tom istom príbytku“.5

Práve starostlivosť o stvorenie je základom, na ktorom je ustanovený Sabbath (sabat), ktorý neupravuje len Boží kult, ale smeruje k znovunastoleniu spoločenského poriadku a pozornosti voči chudobným (porov. Gn 1, 1 – 3; Lv 25, 4). Slávenie jubilejného roka na každý siedmy sabatický rok poskytlo úľavu pre zem, otrokov aj dlžníkov. V tomto roku milosti bola starostlivosť zameraná na najzraniteľnejších, ponúkla sa im nová perspektíva života, aby tak nebolo chudobných medzi ľudom (porov. Dt 15, 4).

Treba spomenúť, že aj prorocká tradícia, v ktorej vrcholí biblické pochopenie spravodlivosti, sa prejavuje v spôsobe, akým spoločnosť zaobchádza s najslabšími vo svojom strede. A preto Amos (2, 6 – 8; 8) a zvlášť Izaiáš (58) neustále dvíhajú svoj hlas v prospech spravodlivosti pre chudobných, ktorých v dôsledku ich zraniteľnosti a bezmocnosti vypočuje iba Boh a postará sa o nich (porov. Ž 34, 7; 113, 7 – 8).

4. Starostlivosť v Ježišovej službe

Ježišov život a jeho služba sú stelesnením vrcholného zjavenia Otcovej lásky k ľudstvu (Jn 3, 16). V nazaretskej synagóge sa Ježiš zjavuje ako ten, ktorého Pán pomazal a poslal „oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu“ (Lk 4, 18). Tieto mesiášske činy, charakteristické pre jubilejné roky, predstavujú najvýrečnejšie svedectvo o poslaní, ktoré mu zveril Otec. Kristus sa so súcitom približuje k chorým na tele i na duchu a uzdravuje ich; odpúšťa hriešnikom a dáva im nový život. Ježiš je Dobrý pastier, ktorý sa stará o svoje ovce (porov. Jn 10, 11 – 18; Ez 34, 1 – 31); je milosrdným Samaritánom, ktorý sa skláňa k zranenému človeku, lieči jeho rany a postará sa o neho (porov. Lk 10, 30 – 37).

Vrcholom Ježišovho poslania je, keď svoju starostlivosť spečatí tým, že sa za nás obetuje na kríži a oslobodí nás spod otroctva hriechu a smrti. Darovaním svojho života a svojou obetou nám otvoril cestu lásky a každému z nás hovorí: Nasleduj ma! Aj ty rob podobne! (porov. Lk 10, 37).

5. Kultúra starostlivosti o život Ježišových nasledovníkov

Skutky duchovného a telesného milosrdenstva predstavujú jadro služby lásky prvotnej Cirkvi. Kresťania prvej generácie sa navzájom delili, aby nikto z nich netrpel núdzu (porov. Sk 4, 34 – 35) a usilovali sa poskytnúť spoločenstvu domov, v ktorom je každý vítaný, ktorý je otvorený pre človeka v akejkoľvek situácii a pripravený postarať sa o najzraniteľnejších. Tak sa stalo bežným ponúknuť dobrovoľné dary na nasýtenie chudobných, pochovanie zomrelých a na živobytie sirôt, starých ľudí a obetí nešťastí alebo stroskotancov. A keď v nasledujúcej dobe veľkodušnosť kresťanov trochu ochabla, niektorí cirkevní otcovia trvali na tom, že vlastníctvo je Bohom určené pre spoločné dobro. Ambróz tvrdil, že „príroda všetko dáva ľuďom na spoločné užívanie. [...] Preto príroda zakladá spoločné právo pre všetkých, ale chamtivosť z neho spravila právo len pre niekoľkých“.6 Keď Cirkev prežila prenasledovania prvých storočí, využila slobodu nato, aby inšpirovala spoločnosť a jej kultúru. „Núdza doby prebudila nové sily v službe charitas christiana. Dejiny nám pripomínajú mnohé dobročinné diela. [...] Boli zriadené mnohé inštitúty na pozdvihnutie trpiaceho ľudstva: nemocnice, útulky pre chudobných, sirotince a útulky, hospice, a ďalšie.“ 7

6. Princípy sociálnej náuky Cirkvi ako základ kultúry starostlivosti

Diakonia prvotnej Cirkvi, obohatená o reflexiu otcov a oživovaná cez stáročia činorodou láskou mnohých žiarivých svedkov viery, sa stala pulzujúcim srdcom sociálnej náuky Cirkvi. Ponúka sa všetkým ľuďom dobrej vôle ako cenné dedičstvo princípov, kritérií a odporúčaní, z ktorých sa čerpá „gramatika“ starostlivosti: podpora dôstojnosti každej ľudskej osoby, solidarita s chudobnými a bezbrannými, starostlivosť o spoločné dobro, ochrana stvorenstva.

* Starostlivosť ako podpora dôstojnosti a práv osoby

„Pojem osoba, ktorý sa zrodil a dozrel v kresťanstve, pomáha pri dosahovaní plne ľudského rozvoja. Pretože osoba vždy znamená vzťah, nie individualizmus, vždy potvrdzuje prijatie, nie vylúčenie, jedinečnú a neporušiteľnú dôstojnosť, nie zneužívanie.“ 8 Každá ľudská osoba je cieľom osebe, nikdy nie prostriedkom cenným len pre svoju užitočnosť, a je stvorená nato, aby žila spoločne s inými v rodine, v spoločenstve, kde sú si všetci členovia rovní v dôstojnosti. Z tejto dôstojnosti vyplývajú ľudské práva, ako aj povinnosti, ktoré odkazujú napríklad na zodpovednosť prijímať a podporovať chudobných, chorých, marginalizovaných, každého nášho „blížneho, blízkeho či vzdialeného v priestore a čase“. 9

* Starostlivosť o spoločné dobro

Každý aspekt spoločenského, politického a ekonomického života nachádza svoje naplnenie, keď sa dá do služby spoločnému dobru, t. j. „súhrnu tých podmienok spoločenského života, ktoré tak spoločenstvám, ako aj jednotlivým členom umožňujú plnšie a ľahšie dosiahnuť vlastnú dokonalosť“.10 Preto musia mať naše plány a snahy vždy na zreteli dopady na celú ľudskú rodinu, zvažujúc ich následky pre terajšiu, ale aj pre budúce generácie. Pandémia Covidu-19 ukazuje, nakoľko je to pravdivé a aktuálne, lebo pri nej „sme si uvedomili, že všetci sme na jednej lodi, všetci sme zraniteľní a dezorientovaní, ale zároveň dôležití a potrební, všetci sme povolaní veslovať spoločne,“11 pretože „nikto sa nezachráni sám“12 a nijaký izolovaný štát nedokáže zaistiť spoločné dobro pre vlastné obyvateľstvo.13

*Starostlivosť prostredníctvom solidarity

Solidarita vyjadruje konkrétne lásku k druhému, nie ako vágny pocit, ale ako „pevné a dôsledné rozhodnutie angažovať sa za spoločné dobro: za dobro všetkých a každého jedného, pretože všetci sme naozaj zodpovední za všetkých“.14 Solidarita nám pomáha vidieť druhého – či už ide o jednotlivú osobu, alebo v širšom zmysle o ľud či národ – nielen ako štatistický údaj alebo prostriedok, ktorý možno použiť a keď už nie je užitočný vyhodiť, ale ako blížneho; ako spoločníka na ceste, povolaného zúčastniť sa spolu s nami na hostine života, na ktorú sme všetci rovnako Bohom pozvaní.

* Starostlivosť a ochrana stvorenstva

Encyklika Laudato si´ plne zohľadňuje vzájomné prepojenie celej stvorenej skutočnosti a zdôrazňuje potrebu počúvať zároveň volanie núdznych aj stvorenstva. Z tohto pozorného počúvania sa môže zrodiť účinná starostlivosť o zem, náš domov, a o chudobných. V tejto súvislosti chcem zopakovať, že „pocit vnútornej jednoty s ostatnými bytosťami prírody nemôže byť autentický, ak nám v srdci chýba neha, súcit a starosť o druhých ľudí“. 15 „Pokoj, spravodlivosť a ochrana stvorenstva sú tri navzájom spojené otázky, ktoré nemožno oddeliť a zaoberať sa nimi oddelene bez toho, aby sme znovu neupadli do redukcionizmu.“ 16

7. Buzola na nastavenie spoločného smeru

V čase, keď vládne kultúra vyraďovania zoči-voči zhoršovaniu sa nerovností v rámci štátov i medzi nimi navzájom,17 by som chcel vyzvať zodpovedných predstaviteľov medzinárodných organizácií a vlád, ekonomického a vedeckého sveta, spoločenskej komunikácie a výchovno-vzdelávacích inštitúcií, aby vzali do ruky túto „buzolu“ spomenutých princípov a dali globalizácii spoločný smer, „skutočne ľudské smerovanie“.18 To totiž umožňuje oceniť hodnotu a dôstojnosť každej osoby, konať spoločne a solidárne pre spoločné dobro, pozdvihujúc tých, čo trpia chudobou, chorobou, otroctvom, diskrimináciou a konfliktmi. Povzbudzujem všetkých, aby sa pomocou tejto buzoly stali prorokmi a svedkami kultúry starostlivosti, aby sa vyrovnali mnohé spoločenské nerovnosti. To však bude možné len prostredníctvom širšieho a zmysluplného zapojenia žien v rámci rodiny a každej spoločenskej, politickej a inštitucionálnej oblasti.

Buzola spoločenských princípov, ktorá je pre podporu kultúry starostlivosti nevyhnutná, je určujúca aj pre vzťahy medzi národmi, ktoré by mali byť inšpirované bratstvom, vzájomnou úctou, solidaritou a dodržiavaním medzinárodného práva. V tejto súvislosti treba znovu pripomenúť potrebu ochrany a podpory základných ľudských práv, ktoré sú neodňateľné, všeobecné a nerozdeliteľné. 19

Rovnako potrebné je aj rešpektovanie humanitárneho práva, predovšetkým v tomto čase, keď nepretržite prebiehajú konflikty a vojny. Žiaľ, veľa regiónov a spoločenstiev si už nepamätá na dobu, keď žili v pokoji a bezpečí. Mnohé mestá sa stali akoby epicentrami neistoty: ich obyvatelia bojujú o zachovanie svojho bežného denného rytmu, pretože na nich útočia výbušninami, delostrelectvom a ručnými zbraňami bez rozdielu. Deti sa nemôžu učiť. Muži a ženy nemôžu pracovať, aby zabezpečili svoje rodiny. Núdza sa zahniezdila aj tam, kde bola dlho neznáma. Ľudia sú nútení utekať, zanechajúc nielen vlastné domovy, ale aj rodinnú históriu a kultúrne korene.

Príčiny konfliktov bývajú rôzne, ale výsledok je vždy rovnaký: deštrukcia a humanitárna kríza. Musíme sa zastaviť a pýtať sa: čo priniesol pohľad na konflikty vo svete ako na niečo normálne? A predovšetkým, ako obrátiť naše srdce a zmeniť našu mentalitu, aby sme skutočne hľadali pokoj v solidarite a bratstve?

Koľko prostriedkov sa míňa na zbrane, zvlášť tie nukleárne;20 prostriedkov, ktoré by mohli byť použité na dôležitejšie priority: na zaistenie bezpečnosti ľudí, podporu mieru a integrálneho ľudského rozvoja, na boj proti chudobe, na poskytnutie zdravotnej starostlivosti. Celosvetové problémy, akými sú aktuálna pandémia Covidu-19 a klimatické zmeny, len zvýraznili spomenuté problémy. Akým odvážnym rozhodnutím by bolo „zriadiť pomocou peňazí, ktoré sa používajú na zbrane a iné vojenské náklady, ,svetový fondʻ, ktorým by bolo možné navždy odstrániť hlad a prispieť k rozvoju tých najchudobnejších krajín“21!

8. Výchovou ku kultúre starostlivosti

Rozvoj kultúry starostlivosti si vyžaduje výchovný proces a buzola sociálnych princípov predstavuje spoľahlivý nástroj na dosiahnutie tohto cieľa v rôznych navzájom spojených oblastiach.

- Výchova k starostlivosti začína v rodine, ktorá je prirodzeným a základným jadrom spoločnosti, kde sa učíme žiť vo vzájomných vzťahoch a rešpektovať sa. Rodina však musí žiť v podmienkach, v ktorých dokáže plniť túto životnú a nenahraditeľnú úlohu.

- Vždy v spolupráci s rodinou sa na výchove podieľajú aj ďalšie subjekty, ako sú školy a univerzity, a v istom ohľade aj spoločenské komunikačné prostriedky.22 Tieto majú šíriť systém hodnôt založený na uznaní dôstojnosti každej osoby; každého jazykového, etnického a náboženského spoločenstva; každého národa, na uznávaní základných práv, ktoré z neho vyplývajú. Výchova predstavuje jeden z pilierov spravodlivejšej a solidárnejšej spoločnosti.

- Náboženstvá vo všeobecnosti, a zvlášť náboženskí predstavitelia, môžu zohrávať nenahraditeľnú úlohu, odovzdávajúc svojim prívržencom i širšej spoločnosti hodnoty solidarity, rešpektovania odlišnosti, prijatia a starostlivosti o najzraniteľnejších bratov. V tejto súvislosti pripomínam slová pápeža Pavla VI., ktorými sa obrátil na ugandský parlament v roku 1969: „Nebojte sa Cirkvi; ona si vás váži, vychováva čestných a oddaných občanov, nepodnecuje rivalitu a rozdelenie, snaží sa podporovať zdravú slobodu, sociálnu spravodlivosť, mier; ak má nejaké preferencie, tak je to uprednostňovanie chudobných, vzdelávanie maličkých a národov; starostlivosť o trpiacich a opustených.“23

- Znovu povzbudzujem tých, čo sú zapojení do služby národom, vládnym i nevládnym medzinárodným organizáciám, ktoré majú výchovno-vzdelávacie poslanie, a všetkých tých, čo sú rozličným spôsobom aktívni na poli vedy a vzdelávania, aby pracovali na dosiahnutí cieľa „otvorenejšej a inkluzívnejšej výchovy, schopnej trpezlivo počúvať a vo vzájomnom rešpekte viesť konštruktívny dialóg“.24 Želám si, aby táto výzva, adresovaná v kontexte Celosvetového paktu o výchove, našla široké uznanie a prijatie.

9. Neexistuje mier bez kultúry starostlivosti

Kultúra starostlivosti ako spoločné, solidárne a participačné úsilie o ochranu a podporu dôstojnosti a dobra pre všetkých; ako schopnosť zaujímať sa, venovať pozornosť, spolucítiť, zmieriť sa a uzdraviť; schopnosť vzájomného rešpektu a vzájomného prijatia predstavuje privilegovanú cestu na budovanie pokoja. „V mnohých častiach sveta sú potrebné cesty pokoja, ktoré povedú k zahojeniu rán, treba majstrov pokoja ochotných spúšťať s dôvtipom a odvahou procesy uzdravenia a obnoveného stretnutia.“25

V tomto čase, v ktorom loďka ľudstva, zmietaná búrkou krízy, namáhavo napreduje v hľadaní pokojnejšieho a jasnejšieho horizontu, nám môže kormidlo dôstojnosti ľudskej osoby a „buzola“ základných sociálnych princípov pomôcť navigovať ju bezpečným a spoločným smerom. Ako kresťania majme stále zrak obrátený na Pannu Máriu, Hviezdu morskú a Matku nádeje. Všetci spoločne pracujme na tom, aby sme napredovali k novému horizontu lásky a pokoja, bratstva a solidarity, vzájomného prijatia. Neupadnime do pokušenia nezáujmu o druhých, osobitne o tých najslabších; nezvyknime si ignorovať druhých,26 ale každý deň sa usilujme vytvárať konkrétne „spoločenstvo bratov a sestier, ktorí sa navzájom akceptujú a jeden o druhého starajú“.27

Vo Vatikáne 8. decembra 2020

František

______

1 Porov. Videoposolstvo pri príležitosti 75. zasadania Valného zhromaždenia OSN, 25. september 2020.

2 Porov. encyklika Laudato si’ (24. mája 2015), 67.

3 Porov. „Bratstvo ako základ a cesta k pokoju“, Posolstvo pri príležitosti 47. svetového dňa pokoja, 1. január 2014 (8. decembra 2013), 2.

4 Encyklika Laudato si’ (24. mája 2015), 70.

5 PÁPEŽSKÁ RADA IUSTITIA ET PAX: Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 488.

6 De officiis, 1, 28, 132: PL 16, 67.

7 K. BIHLMEYER – H. TÜCHLE: Storia della Chiesa, vol. I L’antichità cristiana, Morcelliana, Brescia 1994, 447.448.

8 Príhovor k účastníkom konferencie organizovanej Dikastériom pre službu integrálnemu ľudskému rozvoju pri príležitosti 50. výročia „Populorum progressio“ (4. apríl 2017).

9 Posolstvo 22. zasadaniu Konferencie zmluvných strán Rámcovej dohody OSN o klimatických zmenách (COP22), 10. novembra 2016. Porov. OKRÚHLY STÔL VIACERÝCH DIKASTÉRIÍ OHĽADOM INTEGRÁLNEJ EKÓLÓGIE: In cammino per la cura della casa comune. A cinque anni dalla Laudato si’, LEV, 31. máj 2020.

10 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: pastoračná konštitúcia Gaudium et spes, 26.

11 Chvíľa mimoriadnej modlitby v čase epidémie, 27. marca 2020.

12 Tamže.

13 Porov. encyklika Fratelli tutti (3. októbra 2020), 8; 153.

14 Sv. JÁN PAVOL II.: encyklika Sollicitudo rei socialis (30. december 1987), 38.

15 KONFERENCIA DOMINIKÁNSKEHO EPISKOPÁTU: pastoračný list Sobre la relación del hombre con la naturaleza (21. januára 1987); porov. encyklika Laudato si’ (24. mája 2015), 92.

16 KONFERENCIA DOMINIKÁNSKEHO EPISKOPÁTU: pastoračný list Sobre la relación del hombre con la naturaleza (21. januára 1987); porov. encyklika Laudato si’ (24. mája 2015), 92.

17 Porov. encyklika Fratelli tutti (3. októbra 2020), 125.

18 Tamže, 29.

19 Porov. Posolstvo účastníkom medzinárodnej konferencie „Ľudské práva v súčasnom svete: výdobytky, zanedbania, popierania”, Rím, 10. – 11. decembra2018.

20 Porov. Posolstvo konferencii OSN zameranej na negociáciu právne záväzného nástroja na zákaz nukleárnych zbraní, ktorý by viedol k ich úplnému odstráneniu, 23. marca 2017.

21 Videoposolstvo pri príležitosti Svetového dňa výživy 2020, 16. októbra 2020.

22 Porov. BENEDIKT XVI.: „Vychovávať mladých k spravodlivosti a pokoju“, Posolstvo na 45. svetový deň pokoja, 1. január 2012 (8. december 2011), 2; „Premôž ľahostajnosť a vydoby pokoj!“, Posolstvo na 49. svetový deň pokoja, 1. januára 2016 (8. december 2015), 6.

23 Príhovor k poslancom a senátorom Ugandy, 1. augusta 1969.

24 Posolstvo pri príležitosti zverejnenia Celosvetového paktu o výchove, 12. septembra 2019: L’Osservatore Romano, 13. septembra 2019, s. 8.

25 Encyklika Fratelli tutti (3. októbra 2020), 225.

26 Porov. tamže, 64.

27 Tamže, 96; porov. „Bratstvo ako základ a cesta k pokoju“, Posolstvo pri príležitosti 47. svetového dňa pokoja, 1. januára 2014 (8. december 2013),1.