„Blaženejšie je dávať, ako prijímať“ (Sk 20, 35)

Drahí bratia a sestry!

1. Pôstne obdobie, ktoré je intenzívnym časom modlitby, pôstu a angažovania sa v prospech biednych, ponúka každému kresťanovi možnosť pripraviť sa na Veľkú noc úprimným zamyslením sa nad vlastným životom, osobitne jeho porovnaním s Božím slovom, ktoré osvecuje každodennú životnú púť veriacich.
V tomto roku by som chcel navrhnúť ako sprievodcu pôstnym zamyslením vetu zo Skutkov apoštolov: „Blaženejšie je dávať, ako prijímať“ (20, 35). Nejde tu o jednoduchú morálnu výzvu alebo o príkaz, ktorý prichádza k človeku zvonka. Náklonnosť dávať je vložená do hĺbky ľudského srdca: každý človek nosí v sebe túžbu nadviazať vzťahy s druhými, aby sa naplno realizoval tým, že sa slobodne a úplne daruje druhým.

2. Našu dobu, žiaľ, ovplyvňuje mentalita, ktorá je zvlášť vnímavá na zvádzanie k egoizmu, neustále pripravenému prebudiť sa v ľudskej duši. V sociálnej i v mediálnej oblasti na človeka často doliehajú správy, ktoré vytrvalo - otvorene aj skryto - vyzdvihujú prchavú a hedonistickú kultúru. Hoci vo chvíľach prírodných katastrof alebo iných nebezpečenstiev nechýba pozornosť voči postihnutým, vo všeobecnosti nie je jednoduché rozvíjať kultúru solidarity. Duch sveta prevracia naruby toto vnútorné nutkanie nezištne sa darovať druhým a nabáda uspokojovať vlastné osobitné potreby, čoraz väčšmi roznecuje túžbu hromadiť majetky. Je bezpochyby prirodzené a správne, že využívaním svojho nadania a svedomitým konaním svojej práce sa každý snaží získať všetko potrebné pre život, no prehnaná žiadostivosť po majetku zabraňuje človeku otvoriť sa Stvoriteľovi a ostatným ľudským bratom. Neprestajne a v každej epoche platia slová svätého Pavla Timotejovi, že „koreňom všetkého zla je láska k peniazom; niektorí po nich pachtili, a tak zablúdili od viery a spôsobili si mnoho bolestí“ (1 Tim 6, 10).
Vykorisťovanie človeka, ľahostajnosť voči utrpeniu druhých, porušovanie morálnych noriem, to sú len niektoré z plodov ziskuchtivosti. Ako zoči-voči smutným scénam pretrvávajúcej chudoby, ktorá postihuje veľkú časť svetovej populácie, neodsúdiť skutočnosť, že v dôsledku zisku dosahovaného za každú cenu a nedostatku aktívnej a zodpovednej pozornosti venovanej spoločnému dobru sa veľké množstvo zdrojov koncentruje v rukách malej skupiny ľudí, zatiaľ čo zvyšok ľudstva trpí biedou a opustenosťou?
Svojou výzvou adresovanou veriacim a všetkým ľuďom dobrej vôle chcem zdôrazniť jeden sám osebe samozrejmý, no predsa zriedka rešpektovaný princíp: nevyhnutné je usilovať sa o zlepšenie životných podmienok všetkých, a nie o blaho malého, privilegovaného okruhu ľudí. Len na takomto základe možno totiž vybudovať medzinárodný poriadok vyznačujúci sa spravodlivosťou a solidaritou, po ktorej všetci túžia.

3. „Blaženejšie je dávať, ako prijímať.“ Keď veriaci poslúchne toto vnútorné nabádanie darovať sa druhým bez toho, žeby za to čokoľvek čakal, zakúsi hlboké vnútorné uspokojenie.
Úsilie kresťana podporovať spravodlivosť, jeho angažovanie sa na obranu tých najslabších, jeho humanitárna činnosť na zabezpečenie chleba pre biednych a liekov pre chorých, ktorou vychádza v ústrety každému, kto je v tiesni, čerpá silu z jediného, nevyčerpateľného pokladu lásky, a tým je úplné darovanie sa Ježiša Otcovi. Veriaci je pobádaný ísť v stopách Krista, pravého Boha a pravého človeka, ktorý sa v dokonalom zjednotení s Otcovou vôľou zriekol samého seba, uponížil sa (porov. Flp 2, 6 n.) a z lásky sa nám daroval nezištne a úplne - až po smrť na kríži. Z Kalvárie sa veľavravným spôsobom šíri posolstvo o láske Najsvätejšej Trojice k ľudským bytostiam v každej čase a na každom mieste.
Svätý Augustín si všíma, že iba Boh, Najvyššie dobro, je schopný zvíťaziť nad biedou tohto sveta. Milosrdenstvo a láska k blížnemu preto musia vychádzať zo živého vzťahu s Bohom a neustále naň poukazovať, lebo naša radosť spočíva v blízkosti ku Kristovi (porov. De civitate Dei, kniha 10, kap. 6; CCL 39, 1351 a nasl.).

4. Boží Syn nás miloval prvý, „keď sme boli ešte hriešnici“ (Rim 5, 8), bez toho, aby za to niečo očakával, aby si kládol a priori nejakú podmienku. Ako teda, vzhľadom na povedané, nevidieť v Pôstnom období jedinečnú príležitosť odvážne sa rozhodnúť pre altruizmus a veľkodušnosť? Toto obdobie ponúka pôst a almužnu ako praktickú a účinnú zbraň v boji proti prehnanej pripútanosti k peniazom. Zriekať sa nielen nadbytku, ale i čohosi navyše, aby sme to rozdali tým, ktorí to potrebujú, napomáha to sebazapieranie, bez ktorého nejestvuje autentická prax kresťanského života. Pokrstený človek, ktorý sa sýti neprestajnou modlitbou, navyše svedčí o skutočnom prvenstve, ktoré Boh zaujíma v jeho živote.
Božia láska rozliata v našich srdciach musí inšpirovať a premieňať naše bytie i naše konanie. Nech si kresťan nerobí ilúzie, že dokáže nájsť pravé dobro pre bratov, ak nežije Kristovu lásku. I tam, kde sa podarí zmeniť dôležité negatívne sociálne a politické faktory, ostane každý výsledok bez lásky len dočasným. Samotná možnosť darovať sa druhým pramení z Božej milosti. Ako učí svätý Pavol: „Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete, aj konáte, čo sa jemu páči“ (Flp 2, 13).

5. Dnešnému človeku – často neuspokojenému prázdnym a pominuteľným bytím a hľadaním pravej radosti a lásky – predkladá Kristus svoj vlastný príklad a pozýva ho, aby ho nasledoval. Od toho, kto ho počúva, vyžaduje, aby za bratov obetoval aj svoj život. Z tejto obety života sa rodí plná sebarealizácia a radosť, ako nám to ukazuje výrečný príklad mužov a žien, ktorí sa vzdali svojich istôt a neváhali riskovať život ako misionári v rozličných častiach sveta. Svedčí o tom i rozhodnutie mladých, ktorí oduševnení vierou, prijali kňazské alebo rehoľné povolanie, aby sa zapojili do služby Božej spásy. Dokazuje to i rastúci počet veriacich dobrovoľníkov, ktorí sú okamžite pripravení venovať sa chudobným, starým, chorým a tým, ktorí sú v núdzi.
V poslednom čase sme mohli zažiť chvályhodné súperenie v solidarite voči obetiam záplav v Európe, zemetrasení v Latinskej Amerike a Taliansku, epidémií v Afrike, výbuchov sopiek na Filipínach a nemožno zabudnúť ani na obete v iných oblastiach sveta krvácajúcich v dôsledku nenávisti a vojny.
V takýchto situáciách zohrávajú významnú úlohu spoločenské komunikačné prostriedky, ktoré umožňujú priamejšiu účasť a živšiu pripravenosť pomôcť tým, ktorí sa nachádzajú v trápení a ťažkostiach. V tomto prípade nejde o kresťanský príkaz lásky, ktorým je takýto zásah v prospech druhých motivovaný, ale o prirodzený súcit. Avšak ten, kto pomôže inému v núdzi, sa vždy teší Božej priazni. V Skutkoch apoštolov čítame, že učeníčka Tabita bola zachránená, lebo robila dobré skutky a dávala almužnu (porov. 9, 36 a nasl.). Stotník Kornélius získal zasa večný život za svoju veľkodušnosť (porov. tamže 10, 1 – 31).
Služba biednym môže byť pre tých „vzdialených“ jednou z ciest, ako sa stretnúť s Kristom, pripravených Prozreteľnosťou, lebo Pán odplatí všetko dobro, čo bolo urobené blížnemu (porov. Mt 25, 40).

Zo srdca si želám, aby sa Pôstne obdobie stalo aj pre veriacich plodným časom, v ktorom budú všade šíriť evanjelium lásky a svedčiť o ňom, lebo povolanie milovať je srdcom každej pravej evanjelizácie. V tomto duchu prosím o príhovor Máriu, Matku Cirkvi, nech nás sprevádza na pôstnej ceste. S týmto úprimným prianím všetkých s láskou žehnám.

Vo Vatikáne 7. januára 2003

JÁN PAVOL II.