SEKULÁRNE INŠTITÚTY NORMATÍVNE PRAMENE A MAGISTÉRIUM
 
 
 
OBSAH 
 
SEKULÁRNE INŠTITÚTY
NORMATÍVNE PRAMENE A MAGISTÉRIUM
 
1. USTANOVUJÚCE ZÁKONY (1947 – 1948) A PREDPISY KÓDEXU (1983)
 
Pius XII.: Apoštolská konštitúcia Provida mater Ecclesia
Pius XII.: Primo feliciter, motu proprio o uznaní a schválení sekulárnych inštitútov;
 
Posvätná kongregácia pre rehoľníkov:
Inštrukcia Cum Sanctissimus (1948)
 
Codex iuris canonici
de institutis saecularibus 
Pars III, Sectio I, Titulus III, can. 710 – 730
 
2. PÁPEŽSKÉ MAGISTÉRIUM PRE SEKULÁRNE INŠTITÚTY (1970 – 2007)
 
Pavol VI. účastníkom I. medzinárodného zhromaždenia sekulárnych inštitútov, 29. 9. 1970
APOŠTOLSKÁ ÚČINNOSŤ ZÁVISÍ OD OSOBNÉHO POSVÄTENIA
 
Pavol VI.: Príhovor In questo giorno k členom sekulárnych inštitútov na 25. výročie Provida mater Ecclesia, 2. februára 1972
PREMIEŇAJÚCA PRÍTOMNOSŤ A PÔSOBENIE ZVNÚTRA SVETA 
 
Pavol VI.: Príhovor Ancora una volta k predstaveným sekulárnych inštitútov, 20. 9. 1972
NOVÁ A ORIGINÁLNA FORMA ZASVÄTENIA
 
Pavol VI.: Príhovor k Výkonnému výboru Svetovej konferencie sekulárnych inštitútov, 25. augusta 1976
ŽIVÁ PRÍTOMNOSŤ V SLUŽBE SVETU A CIRKVI
 
Ján Pavol II.: Príhovor k sekulárnym inštitútom, 28. augusta 1980
Ján Pavol II.: Príhovor k plenárnemu zhromaždeniu Posvätnej kongregácie pre rehoľníkov a sekulárne inštitúty, 6. mája 1983
Ján Pavol II.: Príhovor k členom sekulárnych inštitútov, 28. augusta 1984
Ján Pavol II.: Príhovor k účastníkom IV. svetového kongresu sekulárnych inštitútov, 26. augusta 1988
Ján Pavol II.: Posolstvo V. kongresu sekulárnych inštitútov, 7. augusta 1992
Ján Pavol II.: Príhovor k účastníkom Medzinárodného sympózia o Provida mater Ecclesia zorganizovaného Svetovou konferenciou sekulárnych inštitútov, 1. februára 1997
Ján Pavol II.: Príhovor k účastníkom Svetového kongresu sekulárnych inštitútov, 28. 8. 2000
 
Benedikt XVI.: Príhovor k účastníkom Svetovej konferencie sekulárnych inštitútov, 3. februára 2007
STE SEMENOM SVÄTOSTI, HODENÝM PLNÝM PRIEHRŠTÍM DO BRÁZDY DEJÍN
 
3. CIRKEVNÉ MAGISTÉRIUM A AKTÁ PRE SEKULÁRNE INŠTITÚTY (1976 – 2008)
 
KONGREGÁCIA PRE INŠTITÚTY ZASVÄTENÉHO ŽIVOTA (1976 – 1998)
KONGREGÁCIA PRE INŠTITÚTY ZASVÄTENÉHO ŽIVOTA A SPOLOČNOSTI APOŠTOLSKÉHO ŽIVOTA (CIVCSVA) 1998–2008
 
Ženaté a vydaté osoby a sekulárne inštitúty, 10. mája 1976
Formácia v sekulárnych inštitútoch, 6. apríla 1980
Sekulárne inštitúty a evanjeliové rady, 15. mája 1981
Sekulárne inštitúty: ich identita a poslanie, 1983
List plenárneho zhromaždenia konferenciám biskupov, 6. januára 1984
Hlavným zodpovedným sekulárnych inštitútov, Oznámenie o Kódexe kánonického práva,18. januára 1984
List najvyšším moderátorom sekulárnych inštitútov, 2. januára 1988
Prvé kroky pre založenie sekulárneho inštitútu diecézneho práva, 19. marca 1998
Dokumentácia pre pápežské uznanie sekulárneho inštitútu diecézneho práva, máj 2007
List hlavným moderátorom sekulárnych inštitútov, Turíce, 2008
Náčrt (lineamenta) osnovy periodickej správy o stave a živote sekulárnych inštitútov
(podľa normy CIC kán. 592 § 1 – Príloha k PG 359/08).
 

_____
 
 
I. USTANOVUJÚCE ZÁKONY (1947 – 1948) A PREDPISY KÓDEXU (1983)
 
 
Pius XII.: Apoštolská konštitúcia Provida mater Ecclesia
  
_____
 
  
I. USTANOVUJÚCE ZÁKONY (1947 – 1948) A PREDPISY KÓDEXU (1983)
 
Pius XII.: Primo feliciter, motu proprio o uznaní a schválení sekulárnych inštitútov
  
____
 
I. USTANOVUJÚCE ZÁKONY (1947 – 1948) A PREDPISY KÓDEXU (1983)
 
Posvätná kongregácia pre rehoľníkov
 
Inštrukcia Cum Sanctissimus
 
 
Keď Svätý Otec vydal apoštolskú konštitúciu Provida mater Ecclesia, ráčil ponechať jej uskutočnenie Posvätnej kongregácii pre rehoľníkov, do kompetencie ktorej sú zverené sekulárne inštitúty (Vlastný zákon č. IV, §§ 1 a 2), účinným spôsobom, tak ako je to múdro zakotvené v konštitúcii. Preto jej za týmto cieľom postúpil všetky potrebné a vhodné fakulty.
 
Medzi povinnosťami a zodpovednosťami, ktoré podľa vyjadrenia tej istej konštitúcie pápežskou delegáciou pripadajú Posvätnej kongregácii, treba si všimnúť fakultu poskytnúť sekulárnym inštitútom normy, ktoré bude považovať za potrebné a užitočné, a to vo všeobecnosti, alebo aj jednotlivo, ako si to bude vyžadovať potreba alebo radiť skúsenosť, vysvetľujúc pritom apoštolskú konštitúciu, alebo ju zdokonaľujúc a aplikujúc.
 
Kompletné a definitívne normy, týkajúce sa sekulárnych inštitútov, je múdre odložiť na vhodnejší čas, aby tu nebolo riziko, že sa bude čosi vnucovať prítomnému vývoju týchto inštitútov. Ale je potrebné čím prv uviesť na správnu mieru a viac ozrejmiť niektoré veci, vysvetlené v apoštolskej konštitúcii Provida mater Ecclesia, ktoré nie všetci jasne a správne pochopili. Držíme sa pritom predpisov, určených Svätým Otcom v motu proprio Primo feliciter, 12 c.m. Preto sa Posvätná kongregácia rozhodla zhromaždiť ich, a keď ich usporiada, publikovať najdôležitejšie normy, ktoré možno rozumne považovať za základné pre solídne zakladanie a usporiadanie sekulárnych inštitútov od začiatku.
 
I. Aby si nejaké združenie – keďže sa úplne venuje povolaniu ku kresťanskej dokonalosti a vykonávaniu apoštolátu vo svete – mohlo plným právom privlastniť názov sekulárny inštitút, je potrebné, aby malo všetky prvky – v celku i v jednotlivostiach –, ktoré sa podľa apoštolskej konštitúcie Provida mater Ecclesia považujú a sú označené za nutné a integrujúce pre sekulárne inštitúty; a okrem toho, aby ich biskup schválil a erigoval potom, ako sa poradí s touto Posvätnou kongregáciou (čl. V, § 2, čl. VI).
 
II. Všetky združenia veriacich, aj na územiach všeobecného práva (diritto comune) ako sú napr. misijné územia a tie, ktoré majú formy a charakteristiky opísané v konštitúcii (čl. IV, §§ 1 a 2), závisia na tejto Posvätnej kongregácii pre rehoľníkov a podliehajú vlastnému zákonu tejto kongregácie. Takýmto nie je potom dovolené zo žiadneho dôvodu či titulu – podľa listu Primo feliciter (čl. V) – zostať medzi obyčajnými združeniami veriacich (CIC, L.II, P.III), okrem čl. V. tejto inštrukcie.
 
III. Miestny biskup, a žiaden iný, má sa obrátiť na Posvätnú kongregáciu, aby dostal povolenie erigovať nový sekulárny inštitút. Okrem toho musí oznámiť dopodrobna všetko, čo určujú normy, ktoré vydala Posvätná kongregácia pre rehoľníkov na  erigovanie a schvaľovanie kongregácií (6. marca 1921, čl. 3 – 8), aplikujúc ich na daný prípad. Treba predložiť aspoň šesť exemplárov schémy stanov v latinčine, alebo v inom jazyku, prijatom v diecéznej kúrii. Okrem toho sa musia predložiť direktóriá a ďalšie dokumenty, ktoré bližšie vysvetľujú formy a ducha združenia. Stanovy musia obsahovať veci týkajúce sa zamerania inštitútu, správy inštitútu, formy zasvätenia (čl. III, § 2), o akých členov ide, puto, ktoré spája členov inštitútu (čl. III, § 3), spoločné domy (čl. III, § 4), formácia členov a nábožné praktiky.
 
IV. Združenia zákonne erigované a schválené biskupmi podľa predchádzajúceho práva pred konštitúciou Provida mater Ecclesiae, alebo ktoré dostali pápežské schválenie ako laické združenia, ak chcú byť uznané Posvätnou kongregáciou ako sekulárne inštitúty či diecézneho alebo pápežského práva, musia jej poslať: dokumenty, ktorými bolo združenie erigované a schválené, krátky náčrt histórie, disciplinárny život, apoštolát združenia, a predovšetkým litterae testimoniales  ordinárov diecéz, kde majú domy. Po pozornom preskúmaní všetkých týchto vecí podľa čl. VI a VII konštitúcie Provida mater Ecclesiae môže byť z prípadu na prípad dané povolenie na erigovanie alebo vydanie uznávacieho dekrétu.
 
V. Pre združenia nedávno založené alebo nedostatočne rozvinuté, alebo práve vznikajúce, aj keď dávajú nádej, že veci pôjdu ďalej priaznivo a budú sa môcť stať prekvitajúcimi a pravými sekulárnymi inštitútmi, bude vhodnejšie, keď nebudú hneď žiadať od Posvätnej kongregácie povolenie na erigovanie. Keďže podľa všeobecného pravidla nemožno takúto žiadosť odďaľovať s výnimkou vážnych a prísne preskúmaných prípadov, a pritom takéto nové združenia sa ešte neodskúšali, ponechajú sa a preskúšajú sa pod otcovským vedením a ochranou diecéznej autority ako jednoduché združenia, ktoré existujú viac de facto než de iure. Potom sa pomaly a postupne – vo forme združení veriacich, ako napr. bratstvá, spolky, zväzy – môžu ďalej rozvíjať.
 
VI. Kým trvajú tieto predchádzajúce štádiá (čl. V), z ktorých sa má stať zjavné, či ich treba považovať za združenia, ktorým ide o úplné zasvätenie sa životu dokonalosti a apoštolátu, majúce všetky charakteristiky pravého sekulárneho inštitútu, musí sa dbať, aby sa v týchto združeniach nedovolilo, vnútorne alebo navonok niečo, čo presahuje rámec a nekorešponduje so špecifickou formou a povahou sekulárnych inštitútov. Treba sa vyhnúť predovšetkým tým veciam, ktoré by v sekulárnych inštitútoch nedosiahli schválenie erigovania a nemohli by ich možné ľahko  odstrániť alebo vylúčiť, alebo takým, ktoré by donucovali predstavených dať schválenie alebo dať ho príliš ľahko.
 
VII. Aby bolo možné s istotou prakticky zhodnotiť, že nejaké združenie má skutočnú povahu sekulárneho inštitútu, to jest či toto združenie vedie účinne svojich členov k plnému zasväteniu v  sekulárnom stave, ktoré dáva obraz úplného stavu dokonalosti vo svojej podstate naozaj rehoľnej, aj na vonkajšom fóre, treba pozorne zvážiť nasledujúce veci:
 
a) Či členovia, prijatí do združenia, členovia v užšom slova zmysle, praktizujú záväzne „okrem cvičení zbožnosti a sebazaprení“, bez ktorých život dokonalosti treba považovať za prázdnu ilúziu, tri evanjeliové rady jednou z rôznych foriem ako ich predpokladá apoštolská konštitúcia (čl. III, § 2). I tak možno prijať ako členov v širšom slova zmysle, s väčšou–menšou snahou a úmyslom, prijatých do združenia, členov, ktorým ide o evanjeliovú dokonalosť a ktorí sa ju snažia vo svojich podmienkach uskutočňovať, hoci nemôžu obsiahnuť na vyššom stupni každú z evanjeliových rád.
 
b) Či puto, ktorým sú členovia v užšom slova zmysle spojení v združení, je pevné, vzájomné, úplné; takým spôsobom, že podľa konštitúcie člen sa dáva totálne inštitútu a tento je schopný alebo sa predpokladá, že bude schopný postarať sa o člena, zodpovedať zaň podľa práva (čl. III, § 3, 2°).
 
c) Či teraz má alebo sa usiluje mať, a akou formou a pod akým titulom, spoločné domy predpísané apoštolskou konštitúciou (čl. III, § 3), aby sa dosahoval cieľ, pre ktorý boli nariadené.
 
d) Či sa vyhlo všetkým veciam, ktoré nezohľadňujú povahu a formu sekulárnych inštitútov, napríklad: habit, ktorý nie je primeraný podmienke sekularity; spoločný život zvonka nariadený (Art II, § 1; Art III, § 4) na spôsob rehoľného spoločného života alebo jemu rovného (Tit. XVII, L.II, C.I.C.).
 
VIII. Sekulárne inštitúty, podľa čl. II, § 1, 2∙ apoštolskej konštitúcie Provida mater Ecclesiae, okrem článkov IX a II § 1, 1° tej istej konštitúcie, nie sú viazané osobitným rehoľným právom alebo spoločností so spoločným životom, ani toto nemôžu používať.
 
Napriek tomu Posvätná kongregácia bude môcť výnimočne prispôsobiť a aplikovať na sekulárne inštitúty – podľa konštitúcie (čl. II, § 1, 2°) – niektorý zvláštny predpis rehoľného práva; ba bude môcť z tohto práva vyvodiť niektoré kritériá, viac-menej všeobecné, potvrdené skúsenosťou a zhodujúce sa s ich vnútornou povahou.
 
IX. Osobitne:
a) Hoci predpisy kánonu 500 § 3 sa netýkajú v užšom slova zmysle sekulárnych inštitútov, ani tu nie je potrebné aplikovať tak ako sú, i tak sa z nich môže vyvodiť solídne kritérium a jasný smer pri schvaľovaní a zriaďovaní inštitútov.
 
b) Nič neprekáža, aby – podľa práva (kán. 492, § 1) – sekulárne inštitúty, na základe zvláštneho dovolenia, mohli byť agregované k rádom alebo iným reholiam a aby im tieto rozličným spôsobom pomáhali, alebo ich aj morálne viedli. Ale nepovoľujú sa, alebo len veľmi ťažko, iné formy užšej závislosti, ktoré by mohli obmedzovať autonómiu sekulárnych inštitútov, alebo podriadiť ich ochrane viac-menej prísnej, aj keby takáto závislosť bola požadovaná samotnými inštitútmi, najmä ženskými, v každom prípade so všetkou vhodnou obozretnosťou, po pozornom zvážení dobra inštitútov, ducha a povahy, ako aj formy apoštolátu, ktorému sa majú venovať.
 
X. Sekulárne inštitúty
a) pre stav plnej dokonalosti, ktorú praktizujú, pre totálne zasvätenie sa apoštolátu, ktorý si ukladajú v tom istom spôsobe dokonalosti a apoštolátu, sú zjavne povolané na väčšie veci, než obyčajní veriaci, aj tí najlepší, ktorí pracujú v združeniach skutočne laických, alebo v Katolíckej akcii či v iných posvätných dielach.
 
b) tak majú vykonávať služby a realizovať apoštolské diela, ktoré sú špeciálnym cieľom inštitútov, aby ich členovia – s vylúčením akéhokoľvek omylu – dávali veriacim, ktorí ich pozorujú, (okrem ich vnútornej disciplíny) vždy jasný príklad sebazapieravej, poníženej a stálej spolupráce s hierarchiou (porov. motu proprio Primo feliciter, n. VI).
 
XI.
a) Keď ordinár, ktorý dostal povolenie od Svätej stolice, eriguje sekulárny inštitút už predtým jestvujúci ako združenie, zbožná únia či spolok, môže rozhodnúť, či je vhodné brať do úvahy  veci, ktoré sa už predtým urobili, ako napr. čakacia doba, noviciát, zasvätenie, atď., aby určil podmienky pre osoby a náležitosti, ktoré sa musia zahrnúť do stanov inštitútu.
 
b) Počas prvých desiatich rokov sekulárneho inštitútu, ktoré sa rátajú od jeho zriadenia, miestny biskup môže dať dišpenz v náležitostiach ako vek, čas skúšky, roky zasvätenia, iné podobné veci, predpísané pre všetky inštitúty vo všeobecnosti alebo pre niektorý špeciálne, keď ide o úrady, funkcie, hodnosti a iné právne účinky.
 
c) Domy alebo centrá založené pred kánonickým zriadením inštitútu, ak boli založené s povolením oboch biskupov, podľa kán. 495, § 1 stávajú sa ipso facto súčasťou Inštitútu.
 
Dané v Ríme v sídle Posvätnej kongregácie pre rehoľníkov 19. marca, na sviatok sv. Jozefa, ženícha Panny Márie, roku 1948.
Kardinál Luigi Lavitrano, prefekt
Fr. Luca Ermenegildo Pasetto, sekretár
 
Codex iuris canonici
de institutis saecularibus 
Pars III, Sectio I, Titulus III, can. 710 – 730

____
 
 
Kánony Kódexu kánonického práva, týkajúce sa sekulárnych inštitútov 710 – 730, možno nájsť v slovenskom preklade tohto zákonníka. 
 
III. titul
 
SEKULÁRNE INŠTITÚTY
 
 
Kán. 710 - Sekulárny inštitút je inštitút zasväteného života, v ktorom sa vo svete žijúci veriaci usilujú o dokonalosť lásky a snažia sa predovšetkým znútra prispieť k posväteniu sveta.
Kán. 711 - Člen sekulárneho inštitútu na základe svojho zasvätenia nemení vlastné kánonické postavenie v Božom ľude, či už laické, alebo klerické, pri zachovaní predpisov práva, ktoré sa vzťahujú na inštitúty zasväteného života.
Kán. 712 - Pri zachovávaní predpisov kán. 598 – 601 stanovy majú určiť posvätné zväzky, ktorými sa v inštitúte prijímajú evanjeliové rady, a určiť záväzky, ktoré z týchto zväzkov vyplývajú, ale v spôsobe života vždy pri zachovaní vlastnej sekulárnosti inštitútu.
(*Kán. 598 - § 1. Každý inštitút má so zreteľom na charakter a vlastné ciele vo svojich stanovách určiť spôsob, akým treba zachovávať evanjeliové rady čistoty, chudoby a poslušnosti primerane jeho spôsobu života.
§ 2. Všetci členovia však musia nielen verne a celistvo zachovávať evanjeliové rady, ale aj podľa vlastného práva inštitútu usporiadať život, a tak sa usilovať o dokonalosť svojho stavu.
Kán. 599 - Evanjeliová rada čistoty, prijatá kvôli nebeskému kráľovstvu, ktorá je znakom budúceho sveta a prameňom hojnejšej plodnosti v nerozdelenom srdci, nesie so sebou záväzok dokonalej zdržanlivosti v celibáte.
Kán. 600 - Evanjeliová rada chudoby na napodobňovanie Krista, ktorý hoci bol bohatý, stal sa chudobným, okrem života v skutočnosti i v duchu chudobného, vedeného pracovito v triezvosti a v odstupe od pozemských bohatstiev, prináša so sebou závislosť a obmedzenie v užívaní majetkov a v nakladaní s nimi podľa normy vlastného práva jednotlivých inštitútov.
Kán. 601 - Evanjeliová rada poslušnosti, prijatá v duchu viery a lásky v nasledovaní Krista poslušného až na smrť, zaväzuje na podriadenie vôle zákonným predstaveným, zastupujúcim Boha, keď vydávajú príkazy podľa vlastných stanov.).
Kán. 713 - § 1. Členovia týchto inštitútov vyjadrujú a uskutočňujú vlastné zasvätenie v apoštolskej činnosti a ako kvas sa usilujú všetko preniknúť evanjeliovým duchom na posilnenie a vzrast Kristovho tela.
§ 2. Laickí členovia majú vo svete a zo sveta účasť na evanjelizačnej úlohe Cirkvi buď svedectvom kresťanského života a vernosti voči svojmu zasväteniu, alebo poskytovaním pomoci pri usporadúvaní časných vecí podľa Boha a pri pretváraní sveta silou evanjelia. Podľa vlastného sekulárneho spôsobu života ponúkajú aj svoju spoluprácu do služby cirkevného spoločenstva.
§ 3. Klerickí členovia svedectvom zasväteného života najmä v presbytériu poskytujú pomoc spolubratom osobitnou apoštolskou láskou a v Božom ľude svojou posvätnou službou zdokonaľujú posväcovanie sveta.
Kán. 714 - Členovia majú žiť v obyčajných podmienkach sveta podľa normy stanov buď sami, alebo každý vo svojej rodine, alebo v skupine bratského života.
Kán. 715 - § 1. Klerickí členovia inkardinovaní v diecéze závisia od diecézneho biskupa pri neporušení toho, čo sa vzťahuje na zasvätený život vo vlastnom inštitúte.
§ 2. Tí však, ktorí sú podľa normy kán. 266, § 3, (*Člen sekulárneho inštitútu prijatím diakonátu sa inkardinuje do partikulárnej cirkvi, do služby ktorej bol povýšený, ak sa na základe dovolenia Apoštolskej stolice neinkardinuje do samého inštitútu.) inkardinovaní do inštitútu, ak sú určení na vlastné diela inštitútu alebo na riadenie inštitútu, závisia od biskupa ako rehoľníci.
Kán. 716 - § 1. Všetci členovia sa majú aktívne zúčastňovať na živote inštitútu podľa vlastného práva.
§ 2. Členovia toho istého inštitútu majú medzi sebou zachovávať spoločenstvo, starostlivo dbajúc na jednotu ducha a na pravé bratstvo.
Kán. 717 - § 1. Stanovy majú predpisovať vlastný spôsob riadenia, určiť čas, v ktorom majú predstavení vykonávať svoj úrad, a spôsob, akým sa majú určovať. 
§ 2. Nikto nemá byť určený za najvyššieho predstaveného, kto nie je definitívne včlenený.
§ 3. Tí, ktorí sú na čele riadenia inštitútu, majú sa starať, aby sa zachovala jednota ducha a aby sa napomáhala aktívna účasť členov.
Kán. 718 - Správa majetkov inštitútu, ktorá musí vyjadrovať a rozvíjať evanjeliovú chudobu, sa riadi normami Piatej knihy Časné majetky Cirkvi, ako aj vlastným právom inštitútu. Takisto vlastné právo má určiť najmä ekonomické záväzky inštitútu voči členom, ktorí preň pracujú.
Kán. 719 - § 1. Členovia, aby verne zodpovedali svojmu povolaniu a aby ich apoštolská činnosť vychádzala zo samého spojenia s Kristom, majú sa horlivo oddávať modlitbe, vhodným spôsobom sa venovať čítaniu Svätého písma, zachovávať čas každoročných duchovných cvičení a podľa vlastného práva vykonávať aj iné cvičenia duchovného života.
§ 2. Slávenie Eucharistie, podľa možnosti každodenné, má byť prameňom a posilou celého ich zasväteného života.
§ 3. Slobodne majú pristupovať k sviatosti pokánia a často ju prijímať.
§ 4. Potrebné duchovné vedenie majú dostať slobodne, a ak si želajú, rady tohto druhu si majú žiadať od svojich predstavených.
Kán. 720 - Právo prijímať do inštitútu tak na probáciu, ako aj na prevzatie posvätných zväzkov buď časných, alebo doživotných čiže definitívnych patrí vyšším predstaveným s ich radou podľa normy stanov.
Kán. 721 - § 1. Na začiatočnú probáciu sa neplatne prijíma:
1. kto ešte nedosiahol plnoletosť;
2. kto je skutočne viazaný posvätným zväzkom v nejakom inštitúte zasväteného života alebo je včlenený do spoločnosti apoštolského života;
3. manželská stránka počas trvania manželstva.
§ 2. Stanovy môžu určiť iné prekážky prijatia aj vzhľadom na platnosť alebo pripojiť pripomienky. 
§ 3. Okrem toho, aby bol niekto prijatý, má mať zrelosť, potrebnú na správne vedenie života, ktorý je vlastný inštitútu.
Kán. 722 - § 1. Začiatočná probácia sa má zamerať na to, aby kandidáti lepšie spoznali svoje božské povolanie, a to vlastné inštitútu, a aby sa cvičili v duchu a v spôsobe života inštitútu. § 2. Kandidáti sa majú riadne formovať na život podľa evanjeliových rád a poučovať, ako ho úplne premeniť na apoštolát za pomoci tých foriem evanjelizácie, ktoré väčšmi zodpovedajú cieľu, duchu a povahe inštitútu.
§ 3. Spôsob a čas tejto probácie pred prvým prijatím posvätných zväzkov v inštitúte, nie kratšej než dva roky, má sa určiť v stanovách.
Kán. 723 - § 1. Po uplynutí času začiatočnej probácie kandidát, ktorý je považovaný za súceho, má tri evanjeliové rady – potvrdené posvätným zväzkom – prijať alebo z inštitútu odísť.
§ 2. Toto prvé včlenenie, nie kratšie než päť rokov, má byť podľa normy stanov dočasné.
§ 3. Po uplynutí tohto času člen, ktorý je považovaný za súceho, má byť pripustený k doživotnému alebo definitívnemu včleneniu, pričom, pravda, dočasné zväzky treba vždy obnovovať.
§ 4. Definitívne včlenenie vzhľadom na isté právne účinky, ktoré treba určiť v stanovách, je postavené na roveň doživotnému.
Kán. 724 - § 1. Po prvom prijatí posvätných zväzkov treba stále vo formovaní pokračovať podľa stanov.
§ 2. Členovia sa majú zarovno formovať v božských a ľudských veciach; avšak o ich trvalú duchovnú formáciu sa majú vážne starať predstavení inštitútu.
Kán. 725 - Inštitút si nejakým zväzkom, vymedzeným v stanovách, môže pridružiť aj iných veriacich, ktorí sa snažia o evanjeliovú dokonalosť podľa ducha inštitútu a majú účasť na jeho poslaní.
Kán. 726 - § 1. Po uplynutí času dočasného včlenenia môže člen inštitút slobodne opustiť alebo ho vyšší predstavený po vypočutí mienky svojej rady z oprávneného dôvodu môže vylúčiť z obnovenia posvätných zväzkov.
§ 2. Dočasne včlenený člen, ak to sám od seba žiada, môže od najvyššieho predstaveného so súhlasom jeho rady z vážneho dôvodu dostať indult na opustenie.
Kán. 727 - § 1. Doživotne včlenený člen, ktorý chce inštitút opustiť, má po zrelom uvážení veci pred Pánom žiadať od Apoštolskej stolice cez najvyššieho predstaveného indult na opustenie inštitútu, ak inštitút je pápežského práva; ináč od diecézneho biskupa, ako je to určené v stanovách.
§ 2. Ak ide o klerika inkardinovaného v inštitúte, má sa zachovať predpis kán. 693. 
*(Kán. 693 - Ak je člen klerikom, indult sa neudelí, kým si nenájde biskupa, ktorý ho do diecézy inkardinuje alebo aspoň prijme na skúšku. Ak je prijatý na skúšku, po uplynutí piatich rokov je na základe samého práva do diecézy inkardinovaný, ak ho biskup neodmietol.)
Kán. 728 - Zákonne udeleným indultom na opustenie zanikajú všetky zväzky, ako aj práva a povinnosti, vyplývajúce z včlenenia.
Kán. 729 - Člen sa z inštitútu prepúšťa podľa normy kán. 694 a 695;
*( Kán. 694 - § 1. Za člena eo ipso (samým činom) prepusteného z inštitútu treba považovať toho, ktorý: 1. všeobecne známym spôsobom odpadol od katolíckej viery;
2. uzavrel manželstvo alebo sa oň pokúšal hoci len občiansky.
§ 2. V týchto prípadoch má vyšší predstavený so svojou radou bezodkladne po zozbieraní dôkazov vydať vyhlásenie o čine, aby prepustenie bolo právne zrejmé.
Kán. 695 - § 1. Člen musí byť prepustený pre delikty, o ktorých sa hovorí v kán. 1397, 1398 a 1395, ak v prípade deliktov, o ktorých sa hovorí v kán. 1395, § 2, predstavený neusudzuje, že prepustenie nie je vôbec nevyhnutné a o nápravu člena, ako aj o zadosťučinenie spravodlivosti a odstránenie pohoršenia sa možno dostatočne postarať iným spôsobom.
§ 2. V týchto prípadoch má vyšší predstavený po zozbieraní dôkazov o činoch a sankčnej postihnuteľnosti prepúšťanému členovi predložiť obžalobu a dôkazy s poskytnutím možnosti obhajovať sa. Všetky spisy, podpísané predstaveným a notárom, spolu s odpoveďami člena, písomne podaných a ním podpísaných, sa majú odoslať najvyššiemu predstavenému. Okrem toho stanovy majú vymedziť iné dôvody prepustenia, len keď sú primerane vážne, vonkajšie, sankčne postihnuteľné a právne dokázané, a má sa zachovať spôsob postupu, stanovený v kán. 697 – 700.* (Kán. 697 - Ak v prípadoch, o ktorých sa hovorí v kán. 696, vyšší predstavený po vypočutí mienky svojej rady usúdi, že treba začať proces na prepustenie:
1. má zozbierať alebo doplniť dôkazy;
2. má člena písomne alebo pred dvoma svedkami napomenúť s výslovným pohrozením následného prepustenia, ak sa nespamätá, pričom mu jasne naznačí dôvod prepustenia a dá členovi plnú možnosť obhajoby; ak napomenutie nemalo účinok, po uplynutí aspoň pätnástich dní má pristúpiť k druhému napomenutiu;
3. ak ani toto napomenutie nemalo účinok a vyšší predstavený so svojou radou usúdi, že nenapraviteľnosť je dostatočne dokázaná a že obhajoby člena sú nedostačujúce a od posledného napomenutia uplynulo pätnásť dní bez úžitku, všetky spisy podpísané samým vyšším predstaveným a notárom spolu s odpoveďami člena, ktoré sám podpísal, má odoslať najvyššiemu predstavenému.
Kán. 698 - Vo všetkých prípadoch, o ktorých sa hovorí v kán. 695 a 696, vždy zostáva zachované právo člena byť v spojení s najvyšším predstaveným a priamo jemu predkladať svoje obhajoby.
Kán. 699 - § 1. Najvyšší predstavený so svojou radou, ktorá – aby bola platná –, musí pozostávať aspoň zo štyroch členov, má kolegiálne postupovať pri dôkladnom zvažovaní dôkazov, argumentov a obhajob, a ak sa to po tajnom hlasovaní rozhodne, má vydať prepúšťací dekrét, s aspoň súhrnným uvedením právnych a skutkových motívov, potrebných na platnosť.
§ 2. Vo svojprávnych kláštoroch, o ktorých sa hovorí v kán. 615, rozhodnutie o prepustení patrí diecéznemu biskupovi, ktorému predstavený predloží spisy, preskúmané jeho radou.
Kán. 700 - Prepúšťací dekrét nemá účinnosť, ak ho nepotvrdila Svätá stolica, ktorej treba poslať dekrét a všetky spisy; ak ide o inštitút diecézneho práva, potvrdenie prislúcha biskupovi diecézy, kde sa nachádza dom, do ktorého je rehoľník prijatý. Aby však dekrét bol platný, musí poukázať na právo, ktoré má prepustený na podanie rekurzu kompetentnej vrchnosti do desiatich dní od prijatia oznámenia. Rekurz má pozastávajúci účinok.  
Na prepusteného sa vzťahuje predpis kán. 701.*( Kán. 701 - Samým činom zákonného prepustenia sľuby zanikajú, ako aj práva a povinnosti, vyplývajúce z profesie. Ak však člen je klerikom, posvätný stav nemôže vykonávať, kým nenájde biskupa, ktorý ho po primeranej probácii prijme do diecézy podľa normy kán. 693 alebo mu aspoň dovolí vykonávať posvätný stav.)
Kán. 730 - Aby člen sekulárneho inštitútu prešiel do iného sekulárneho inštitútu, majú sa zachovať predpisy kán. 684, § 1, 2, 4, a kán. 685; aby sa uskutočnil prechod do rehoľného inštitútu alebo do spoločnosti apoštolského života, alebo z nich do sekulárneho inštitútu, vyžaduje sa dovolenie Apoštolskej stolice, ktorej nariadení sa treba držať.
(Kán. 684 - § 1. Člen s doživotnými sľubmi nemôže z vlastného rehoľného inštitútu prestúpiť do iného, ak nemá dovolenie najvyšších predstavených obidvoch inštitútov a ak každý z nich nemá súhlas svojej rady.
§ 2. Člena, po ukončení probácie, ktorá má trvať aspoň tri roky, možno v novom inštitúte pripustiť k doživotnej profesii. Ak však člen túto profesiu odmietne zložiť alebo ho k jej zloženiu kompetentní predstavení nepripustia, má sa vrátiť do pôvodného inštitútu, ak nedostal indult sekularizácie.
§ 3. Aby rehoľník mohol zo svojprávneho kláštora prestúpiť do iného kláštora toho istého inštitútu alebo federácie, alebo konfederácie, vyžaduje sa a stačí súhlas vyšších predstavených obidvoch kláštorov a kapituly prijímajúceho kláštora pri neporušení iných požiadaviek, stanovených vlastným právom; nová profesia sa nevyžaduje.
§ 4. Vlastné právo má vymedziť čas a spôsob probácie, ktorá má predchádzať profesii člena v novom inštitúte.
§ 5. Na prestúpenie do sekulárneho inštitútu alebo do spoločnosti apoštolského života, alebo z nich do rehoľného inštitútu sa vyžaduje dovolenie Svätej stolice, ktorej nariadení sa treba držať.
Kán. 685 - § 1. Až do zloženia profesie v novom inštitúte, sa pri trvaní sľubov, práva a povinnosti, ktoré mal člen v predchádzajúcom inštitúte, pozastavujú; avšak od začatia probácie je viazaný zachovávať vlastné právo nového inštitútu.
§ 2. Zložením profesie v novom inštitúte sa člen doň včleňuje, pričom zanikajú predchádzajúce sľuby, práva a povinnosti.)
 
_____
 
 
II. PÁPEŽSKÉ MAGISTÉRIUM PRE SEKULÁRNE INŠTITÚTY (1970 – 2007)
 
Pavol VI. účastníkom I. medzinárodného zhromaždenia sekulárnych inštitútov, 29. 9. 1970
 
Apoštolská účinnosť závisí od osobného posvätenia
 
Buďte vítaní! Prijímame vašu návštevu so zvláštnym uznaním, mysliac na určenie, ktoré máte v Božej Cirkvi bez toho, že by si jeho vonkajšie znaky svet všimol – návštevu predstaviteľov sekulárnych inštitútov, zhromaždených na kongrese. A všímame si inšpirujúce zámery tejto návštevy: predstupujete pred nás s dvojakým postojom. S postojom dôvery, ktorá sa otvára tým, že sa prejavujete ako osoby zasvätené Bohu v sekularite vášho života; s postojom obety, vernej a veľkodušnej voči Cirkvi, interpretujúc jej primárny účel – sláviť tajomnú a nadprirodzenú jednotu ľudí s Bohom, nebeským Otcom, obnovenú Kristom Učiteľom a Spasiteľom prostredníctvom vyliatia Ducha Svätého, a obety, ktorá obnovuje jednotu medzi ľuďmi slúžiac im každým spôsobom pre ich prirodzené dobro a pre ich najvyšší cieľ – večnú spásu.
 
Ako veľmi nám záleží na tomto stretnutí a ako nás dojíma! Núti nás myslieť na množstvo milostí, na bohatstvá skryté v Božom kráľovstve, na nevyčerpateľné zdroje čností a svätosti, ktorými aj dnes Cirkev disponuje, ponorená – ako viete – do profánneho a niekedy profanizujúceho ľudstva, ktoré sa nadchýna svojimi časnými víťazstvami a nemá záujem stretnúť sa s Kristom, hoci ho tak veľmi potrebuje; Cirkev, ktorou prechádzajú mnohé prúdy, nie vždy pozitívne pre jej upevňovanie sa v jednote a v pravde. Kristus si totiž želá, aby tieto veci jeho synovia žiarlivo chránili a po nich túžili. Cirkev, tento sekulárny olivový strom s poraneným a zakriveným historickým kmeňom, ktorý môže poskytovať obraz staroby a utrpenia skôr než obraz vitality jari; Cirkev dnešných čias, naopak, schopná – vy to dokazujete – rozzelenať sa silná a svieža novými vetvami a novými prísľubmi hojného ovocia, na aké by nikto nepomyslel. Vy ste charakteristickým a nanajvýš potešiteľným javom v súčasnej Cirkvi. A ako takých vás pozdravujeme a povzbudzujeme.
 
Bolo by ľahké a pre nás príjemné opísať vám vás samých, akých vás vidí Cirkev a akých vás uznáva za posledné roky. Opísať vašu teologickú skutočnosť v línii Druhého vatikánskeho koncilu (LG 44 a PC 11), čiže popísať vám podľa cirkevného práva inštitucionálne normy, aké nadobúdajú tieto organizmy kresťanov zasvätených Pánovi a pritom sekulárne; určiť miesto a funkciu, akú majú v štruktúre Božieho ľudu, charakteristické vlastnosti, ktorými sa vyznačujú, rozmery a formy, ktorými sa overujú. Ale toto všetko vy veľmi dobre poznáte. Máme správy o úsiliach časti rímskej kúrie, poverenej pomáhať vám a viesť vás a poznáme dosť dobre aj referáty – hlboké a dôkladné, prednesené na Kongrese. Nechceme opakovať, čo sa už s toľkou kompetenciou dosiaľ povedalo. Nechceme znovu načrtávať tento kánonický rámec, ale ak máme čosi povedať pri tejto príležitosti, radšej sa zameriame – so všetkou rozvahou a skromnosťou – na psychologický a duchovný aspekt vášho osobitného spôsobu nasledovania Krista.
 
Zastavme sa na chvíľu pri vzniku tohto javu, vzniku vnútornom, osobnom a duchovnom, pri vašom povolaní, ktoré – aj keď má mnohé spoločné znaky s ostatnými povolaniami, prekvitajúcimi v Cirkvi, má aj vlastnosti, ktorými sa od nich odlišuje, a tieto si zasluhujú osobitnú pozornosť.
 
Chceme si predovšetkým všimnúť dôležitosť reflexných úkonov v živote človeka, tých, ktoré si veľmi ceníme v kresťanskom živote a ktoré sú zvlášť dôležité v niektorých obdobiach mladého veku, pretože sú určujúce. Tieto reflexné podnety nazývame svedomie. A čo znamená svedomie, to každý dobre vie. Dnes sa vedú dlhé debaty o svedomí, počínajúc odvolávaním sa na jeho vzdialený sokratovský úsvit až po jeho prebudenie, za ktoré vďačí hlavne kresťanstvu, pod vplyvom ktorého – ako hovorí istý historik – „zmenila sa hĺbka duše“ (porov. Taine III, 125). Zastavíme sa teraz pri tomto zvláštnom momente, vám všetkým známom, v ktorom sa psychologické povedomie človeka, čiže vnútorné vnímanie seba samého stáva morálnym svedomím (porov. S. Th. 1, 79, 13), pri čine, pri ktorom psychologické vedomie upozorňuje na požiadavku konať podľa zákona, ako sa hlási vnútri človeka, je zapísaný do srdca, ale zároveň zaväzuje zvonku, uskutočňuje sa v živote s transcendentnou zodpovednosťou ako vrcholom vo vzťahu k Bohu – čím sa stáva náboženským svedomím. Koncil o tom hovorí takto:
„V hĺbkach svedomia človek odkrýva zákon, ktorý si on sám nedáva, ale ktorý je povinný poslúchať. Jeho hlas ho neprestajne vyzýva milovať a konať dobro, a chrániť sa zla; lebo človek má v srdci od Boha vpísaný zákon a práve v poslušnosti tomuto zákonu sa prejavuje jeho dôstojnosť. Podľa neho bude súdený (porov. Rim 2, 14-16). Svedomie je najtajnejším jadrom človeka, svätyňou, kde zostáva sám s Bohom...“ (Tu sa koncil odvoláva na obdivuhodný prejav pápeža Pia XII. z 23. marca 1952, Prejavy... 14, s. 19).
 
V tejto prvej fáze reflexného úkonu, ktorý nazývame svedomím, vzniká v človeku zmysel pre zodpovednosť a osobnosť, uvedomovanie si princípov existencie a ich logické rozvíjanie. Toto logické rozvíjanie v kresťanovi, ktorý uvažuje nad vlastným krstným charakterom, plodí základné pojmy teológie človeka, ktorý má poznanie a cíti sa byť Božím dieťaťom, Kristovým údom včleneným do Cirkvi, poznačený všeobecným kňazstvom veriacich, o ktorom koncil podal plodné učenie (LG). Z neho vyplýva povinnosť každého kresťana byť svätým, žiť naplno kresťanský život, byť dokonalý v láske.
 
Toto svedomie, tento záväzok dostáva od určitého okamihu – nie bez lúča milosti – vnútorné svetlo a stáva sa povolaním. Povolaním v totálnej odpovedi. Povolaním k opravdivému a úplnému uskutočňovaniu evanjeliových rád pre jedných, kňazským povolaním pre druhých. Povolaním k dokonalosti pre každého, kto vnútri  pocíti jeho príťažlivosť. Povolaním k zasväteniu, pomocou ktorého sa duša odovzdáva Bohu vrcholným činom vôle a zrieknutím sa zároveň, darovaním seba samého. Svedomie sa povýši na oltár obetovania: „Sit ara tua conscientia mea“, modlí sa sv. Augustín. Je to Máriino fiat anjelovi pri zvestovaní.
 
Sme ešte v oblasti reflexných úkonov, ktorú teraz nazývame vnútorný život. V tomto bode sa odohráva v dialógu. Je tu Pán: „sedes est (Dei) conscientia piorum“, hovorí znovu sv. Augustín. Rozhovor sa teraz obracia na Pána, ale v hľadaní praktických rozhodnutí. Ako sv. Pavol pri Damasku: „Čo mám robiť, Pane?“ (Sk 9, 5). Teda krstné zasvätenie milosťou sa stáva vedomým a vyjadrí sa morálnym zasvätením, chceným, vzťahujúcim sa na evanjeliové rady, smerujúcim ku kresťanskej dokonalosti. Ide tu o prvé rozhodnutie, základné, ktoré poznačí celý život.
 
A druhá fáza? Tu je novosť, tu je vaša originalita. Aké bude v praxi druhé rozhodnutie? Aký spôsob uplatňovania tohto zasvätenia si zvoliť? Zanecháme, alebo môžeme si ponechať sekulárny spôsob života? Takúto otázku ste položili. Cirkev odpovedala: môžete si slobodne vybrať, môžete zostať sekulárni. Vy ste si vybrali – vzali ste do úvahy mnohé dôvody, isto dobre zvážené a rozhodli ste sa: zostaneme sekulárni, teda budeme žiť ako všetci ostatní, vo svete. A ďalšou voľbou – v rámci pluralizmu, aký sa pripúšťa pri sekulárnych inštitútoch – každý sa rozhodol podľa toho, čomu dá prednosť. Vaše inštitúty sa preto volajú sekulárne na rozdiel od rehoľných.
 
A nehovoríme, že váš výber vzhľadom na cieľ, ktorým je kresťanská dokonalosť, o ktorú tiež ide – je ľahký, pretože vás neoddeľuje od sveta, od profánnosti života, v ktorej sú preferovanými hodnotami tie časné a v ktorom je morálna norma veľmi často vystavená neustálym a hrozným pokušeniam. Vaša morálna disciplína musí byť preto stále v stave bdelosti, nie bez osobnej iniciatívy, a zo zmyslu vášho zasvätenia musí v každom momente čerpať čistotu vášho počínania: „abstine et sustine“ moralistov musí znamenať vo vašej duchovnosti neustále cvičenie. Hľa, nový, osvojený reflexný úkon, osobný vnútorný stav, ktorý sprevádza rozvoj vonkajšieho života.
 
A tak máte svoje vlastné obrovské pole, v ktorom sa uskutočňuje vaše dvojaké dielo: vaše osobné posvätenie, posvätenie vašej duše a „consecratio mundi“, tento delikátny a príťažlivý záväzok, ktorý poznáte – teda oblasť sveta, ľudského sveta, takého, aký je, v jeho nepokojnej a zatemňujúcej skutočnosti, v jeho čnostiach i v jeho vášňach, v jeho možnostiach vzhľadom na dobro a v jeho gravitovaní ku zlu; v jeho veľkolepých úspechoch modernej doby a v jeho skrytých nedostatkoch a nevyhnutných utrpeniach. Teda svet. Kráčate po naklonenej rovine, ktorá je pokušením urobiť krok k ľahkosti zostupu a ktorá podnecuje k námahe výstupu.
 
Je to ťažký pochod, pochod pre horolezcov ducha.
 
Ale v tomto vašom smelom programe života pamätáte na tri veci: zasvätenie nebude len záväzok, bude pomoc, bude opora, bude láska, bude blaženosť, ku ktorej sa vždy môžete vrátiť. Bude plnosť, ktorá vynahradí každé zrieknutie sa a ktorá vás urobí schopnými toho zázračného paradoxu lásky – dávať, dávať druhým, dávať blížnemu, aby sme vlastnili Krista. A druhá vec, na ktorú treba pamätať: ste vo svete, ale nie zo sveta, pritom však pre svet. Pán nás naučil odhaľovať v tejto vete, ktorá vyzerá ako slovná hračka, vaše aj naše poslanie spásy. Pamätajte, že práve vy ako členovia sekulárnych inštitútov, máte napĺňať poslanie spásy ľudí dnešných čias; dnes svet potrebuje vás, žijúcich vo svete, aby ste svetu otvorili cestu kresťanskej spásy.
 
A povieme vám aj tretiu vec, na ktorú treba pamätať: Cirkev. Aj ju treba zahrnúť do nášho uvažovania: ide tu o „sensus Ecclesiae“, o čosi, čo je vo vás ako vnútorné dýchanie. Určite ste okúsili opojenie z tohto dýchania, jeho nevyčerpateľnú inšpiráciu, v ktorej teologické motívy a motívy duchovnosti pôsobia posilňujúco zvlášť po koncile. Jeden z týchto motívov je tu stále: patríte do Cirkvi zo zvláštneho titulu, z titulu zasvätených vo svete; teda viete, že Cirkev vám dôveruje. Cirkev vás sleduje, podporuje, považuje vás za svojich ako vyvolené deti, ako aktívne a zodpovedné údy trvalo k nej prirastené na jednej strane a živo pripravované na apoštolát na druhej strane, disponované na tiché svedectvo, službu, a ak treba na obetu. Ste laici, ktorí sú svojím  kresťanským povolaním konštruktívnou energiou, vždy ochotní podporovať poslanie a štruktúru Cirkvi, diecézy, farnosti a zvlášť katolícke inštitúcie a oživovať v nich duchovnosť a lásku. Ste laici, ktorí priamou skúsenosťou môžete lepšie poznať potreby pozemskej Cirkvi a máte azda možnosť odhaľovať aj jej nedostatky. Nerobíte z nich však neprajnú a pichľavú kritiku; nerobíte si z nich zámienku separovať sa a byť egoisticky a rozhorčene oddelení; ale sú pre vás podnetom k pokornejšej a synovskejšej pomoci, k väčšej láske. Vy, sekulárne inštitúty dnešnej Cirkvi!
Zaneste teda náš povzbudzujúci pozdrav vašim bratom a sestrám a všetci prijmite naše apoštolské požehnanie.
 
___
 
Pavol VI.: Príhovor In questo giorno k členom sekulárnych inštitútov na 25. výročie Provida mater Ecclesia, 2. februára 1972
 
PREMIEŇAJÚCA PRÍTOMNOSŤ A PÔSOBENIE ZVNÚTRA SVETA 
 
Najdrahší synovia, členovia sekulárnych inštitútov!
V dnešný deň, venovaný liturgickej Obetovania Pána v chráme, radi sa s vami stretáme, aby sme si spoločne pripomenuli 25. výročie vyhlásenia apoštolskej konštitúcie Provida Mater, čo sa udialo práve 2. februára 1947. Tento dokument bol veľmi dôležitou udalosťou v živote dnešnej Cirkvi, pretože náš predchodca Pius XII. týmto činom prijal, schválil a potvrdil sekulárne inštitúty, spresniac ich duchovnú a právnu povahu. Bol to pre vás vzácny a významný deň, keď ste sa, napodobňujúc Krista – ktorý prišiel na svet, ponúkol sa Otcovi, aby plnil jeho vôľu – odovzdali Bohu a ukázali ste sa pred Cirkvou, zasvätili ste život Božej sláve a pozdvihnutiu sveta.
 
Veľmi sa tešíme tomuto stretnutiu, pretože si dobre pamätáme, za akých okolností dozrieval historický dokument, skutočná magna charta sekulárnych inštitútov. Tieto vopred pripravované Duchom, ktorý vzbudzuje v dušiach skryté vnuknutia, videli v ňom oficiálne schválenie zo strany najvyššej autority (o čo sa zaslúžil najmä kardinál Larraona), akt ich zrodu, nový impulz do budúcnosti.
 
Dvadsaťpäť rokov je relatívne krátka doba. I tak to však boli roky osobitne intenzívne – dali by sa porovnať s obdobím mladosti. Boli to roky veľkého rozkvetu, čo potvrdzuje vaša prítomnosť tu dnes a zhromaždenie hlavných predstavených všetkých sekulárnych inštitútov, ktoré sa má uskutočniť v septembri v Ríme. Želáme si preto povedať vám slová povzbudenia a dôvery, aby dnešný jubilejný pohľad späť bol naozaj bohatý na výsledky – pre vás i pre celý Boží ľud.
 
 
V perspektíve Druhého vatikánskeho koncilu
 
A) Sekulárne inštitúty sú zarámované do perspektívy, v akej Druhý  vatikánsky koncil predstavil Cirkev – ako živú, viditeľnú a zároveň duchovnú skutočnosť (LG), ktorá žije a rozvíja sa v dejinách, zložená z mnohých údov a rozličných orgánov, ktoré sú však intímne spojené a navzájom medzi sebou komunikujú, majúc účasť na tej istej viere, tom istom živote, tom istom poslaní a tej istej zodpovednosti za Cirkev, a predsa poctení darom, zvláštnou charizmou Ducha Oživovateľa, danou nielen na osobné dobro, ale pre celú pospolitosť. Pripomenutie si Provida mater Ecclesia, ktorej zámerom bolo vyjadriť a potvrdiť vašu zvláštnu charizmu, vás vyzýva, aby ste sa – podľa odporúčania koncilu – vrátili „k prameňom všetkých foriem kresťanského života a k prvotnému duchu ustanovizní“ (Perfectae caritatis 2), aby ste si overili vašu vernosť pôvodnej a každému vlastnej charizme.
 
Ak sa pýtame, aký bol duch každého sekulárneho inštitútu, ktorý inšpiroval jeho zrod a jeho rozvoj, musíme odpovedať: bola to hlboká túžba po syntéze – bolo to vrúcne prianie zachovať súčasne dve charakteristiky:
1)  úplné zasvätenie života podľa evanjeliových rád,
2) plnú zodpovednosť za svoju prítomnosť a premieňajúce pôsobenie            
uprostred sveta kvôli jeho stvárneniu, zdokonaleniu a posväteniu.
 
Na jednej strane zachovávanie evanjeliových rád – zvláštnej formy života, ktorá je zdrojom a svedectvom tej istej svätosti, ku ktorej sú volaní všetci veriaci – je znakom dokonalého stotožnenia sa s Cirkvou, ba s jej samým Pánom a Učiteľom a s cieľmi, ktoré jej on zveril. Na druhej strane skutočnosť, že zostávate vo svete, je znakom kresťanskej zodpovednosti za Kristom vykúpeného človeka, a preto zaujatého „úlohou osvetľovať a usporadúvať všetky časné veci... aby sa vždy diali a zveľaďovali podľa Krista a boli na chválu Stvoriteľa a Vykupiteľa“ (LG 31).
 
V takomto zarámovaní nemožno nevidieť hlbokú a blahodarnú totožnosť medzi charizmou sekulárnych inštitútov a jednou z najdôležitejších a najjasnejších línií koncilu: prítomnosť Cirkvi vo svete. Cirkev totiž silno podčiarkuje rôzne aspekty jej vzťahu k svetu: jasne zdôraznila, akú úlohu má vo svete, že jej určením je slúžiť mu, že má byť preň dušou a kvasom, pretože je povolaná posväcovať a zasväcovať ho a premietnuť naň najvyššie hodnoty, ako spravodlivosť, láska a pokoj.
 
Postoj k novému svetu
 
Cirkev si je vedomá skutočnosti, že existuje vo svete, že „kráča spolu s celým ľudstvom a prežíva so svetom ten istý pozemský údel a je akoby kvasom a dušou ľudskej spoločnosti“ (GS 40). Má preto autentický sekulárny rozmer, obsiahnutý v jej najhlbšej prirodzenosti a poslanie, ktorého koreň je ponorený do tajomstva vteleného Slova a ktorý rozličnými formami uskutočňujú jej členovia – kňazi a laici, podľa im vlastnej charizmy.
 
Pápežské magistérium neprestáva vyzývať kresťanov, zvlášť za posledné roky, aby plnohodnotne a právoplatne prevzali vlastnú zodpovednosť vo svete. Toto je oveľa dôležitejšie dnes, keď sa ľudstvo nachádza pred osudovo dôležitým obratom vo vlastných dejinách. Vzniká nový svet; ľudia hľadajú nové formy myslenia a konania, ktoré určujú ich život v budúcich storočiach. Svet si myslí, že si sám vystačí, že nepotrebuje Božiu milosť ani Cirkev, aby mohol budovať a rozvíjať sám seba; prišlo k tragickému odlúčeniu viery od života, vedecko-technického pokroku od rastu viery v živého Boha. Nie bez dôvodu sa tvrdí, že najzávažnejší problém súčasného vývoja tkvie vo vzťahu medzi prirodzeným a nadprirodzeným poriadkom. Cirkev Druhého vatikánskeho koncilu počúvala tento vox temporis a dala odpoveď s jasným uvedomením si svojho poslania vo svete a spoločnosti. Cirkev vie, že je „všeobecnou sviatosťou spásy“, vie, že nemožno dosiahnuť ľudskú plnosť bez milosti, to jest bez Božieho Slova, ktoré je „cieľom ľudských dejín, ohniskom, v ktorom sa sústreďujú túžby histórie a civilizácie, stredobodom ľudstva, potechou všetkých sŕdc a splnením ich túžob“ (GS, 45).
 
V takomto okamihu sa sekulárne inštitúty silou svojej charizmy zasvätenej sekularity (porov. PC 11) javia ako blahodarné nástroje stelesnenia a šírenia tohto ducha do celej Cirkvi. Ak ony už pred koncilom určitým spôsobom bytostne anticipovali tento aspekt, o to odôvodnenejšie majú byť dnes príkladnými špecializovanými svedkami na základe dispozície a poslania Cirkvi vo svete. Na uskutočnenie aggiornamenta Cirkvi nestačia jasné usmernenia ani časté dokumenty. Treba osobnosti a komunity plne si vedomé zodpovednosti za stelesňovanie a šírenie ducha, akého si želá koncil. Vám bolo zverené toto výsostné poslanie: byť vzorom neúnavnej snahy tvoriť nový vzťah, ktorý sa Cirkev snaží stelesniť voči svetu a v službe svetu.
 
Dvojaká skutočnosť
 
B) Akým spôsobom? Dvojakou skutočnosťou vašej konfigurácie.
 
Predovšetkým váš zasvätený život v duchu evanjeliových rád je vyjadrením vašej nedeliteľnej príslušnosti Kristovi a Cirkvi, sústavnej a radikálnej snahy o svätosť a vedomia, ku ktorému spejeme, že len Kristus so svojou milosťou uskutočňuje dielo spásy a premeny sveta. V intimite vašich sŕdc sa svet zasväcuje Bohu (porov. LG 34). Váš život je zárukou, že intenzívny a priamy kontakt so svetom sa nemusí stať svetáctvom alebo naturalizmom, ale môže byť vyjadrením Kristovej lásky a jeho poslania. Vaše zasvätenie je koreňom nádeje, stále vám má dodávať odvahu, aj keď navonok ovocie sa zdá slabé alebo úplne chýba. Váš život je plodný pre svet skôr pre lásku ku Kristovi než pre vonkajšie činy. Pre lásku ku Kristovi, ktorá vás poháňa k sebadarovaniu, aby ste tak vydávali svedectvo v bežných životných podmienkach.
 
V takomto svetle evanjeliové rady, ktoré sú spoločné ostatným formám zasväteného života, dostávajú nový zmysel, zvláštnu aktuálnosť v dnešnom svete: čistota sa stáva úkonom a živým príkladom sebaovládania a života podľa ducha zameraného na nebeské skutočnosti vo svete, ktorý sa uzatvára do seba a nekontrolovane uvoľňuje svoje inštinkty; chudoba sa stáva vzorom vzťahu, aký treba mať k stvoreným dobrám a vzorom ich správneho užívania, postoja, aký obstojí tak v krajinách rozvinutých, kde chuť vlastniť vážne ohrozuje evanjeliové hodnoty, ako aj v krajinách menej bohatých, kde vaša chudoba je znakom solidarity a spoluúčasti so skúšanými bratmi; poslušnosť sa stáva svedectvom pokorného prijímania prostredníctva Cirkvi a ešte všeobecnejšie – Božej múdrosti, ktorá spravuje svet pomocou druhotných príčin; a v čase krízy autority sa vaša poslušnosť zmení na svedectvo toho, čo možno nazvať kresťanským poriadkom vesmíru.
 
Pre posvätenie časného poriadku
 
Na druhom mieste vaša sekularita na rozdiel od rehoľníkov vás povedie klásť dôraz na vzťah so svetom. Nebude predstavovať len sociologickú okolnosť, vonkajší fakt, ale postoj: byť prítomní vo svete, cítiť sa byť zodpovední za službu svetu, za jeho usporiadanie podľa Boha, aby sa jeho poriadok stal spravodlivejším a ľudskejším, za jeho premenu zvnútra. Prvý postoj, ktorý si treba zachovať voči svetu je úcta k jeho legitímnej autonómii, k jeho hodnotám a zákonom (porov. GS, 36). Takáto autonómia, ako vieme, neznamená absolútnu nezávislosť od Boha Stvoriteľa a cieľa vesmíru. Zobrať vážne prirodzený poriadok, pracovať na jeho zdokonalení a posvätení, aby jeho požiadavky boli zahrnuté v duchovnosti, v pedagogike, asketike, štruktúre, vo vonkajších formách a činnostiach vašich inštitútov – toto je jeden z dôležitých rozmerov tejto špeciálnej charakteristiky vašej sekularity. Tak bude možné, ako to vyžaduje Primo feliciter, „aby sa váš vlastný a osobitý charakter, ten sekulárny, odrážal vo všetkom“(II).
 
Keďže potreby sveta sú veľmi pestré a také sú aj možnosti konať svetskými prostriedkami, je prirodzené, že vznikajú rôzne formy aktualizovania tohto ideálu – individuálne i spoločné, skryté aj verejné, tak ako to naznačil koncil (porov. Apostolicam actuositatem, 15 - 22). Všetky tieto formy sú rovnako možné pre sekulárne inštitúty a ich členov. Pluralita formy vášho života (porov. Hlas pre pluralizmus, Svetový kongres sekulárnych inštitútov, Rím 1970) vám dovoľuje vytvoriť rôzne typy komunít a uviesť do života váš ideál v rôznych prostrediach a rôznymi prostriedkami aj tam, kde možno vydávať svedectvo Cirkvi len individuálnou, skrytou a tichou formou.
 
Kňazská zodpovednosť
 
Ešte slovo kňazom, ktorí sa spájajú v sekulárnych inštitútoch. Táto skutočnosť výslovne vyplýva z učenia Cirkvi, vychádzajúc z motu proprio Primo feliciter a koncilového dekrétu Perfectae caritatis. Kňaz sám osebe má, takisto ako kresťanský laik, bytostný vzťah k svetu, ktorý musí vo svojom živote príkladne uskutočňovať, aby odpovedal na svoje povolanie – poslanie do sveta, tak ako Otec poslal Krista (porov. Jn 20, 21). Avšak on ako kňaz má špecificky kňazskú zodpovednosť za správne usporiadanie časného poriadku. Na rozdiel od laika – až na výnimočné prípady, ako to vyjadrila posledná biskupská synoda – neuplatňuje túto zodpovednosť priamym, bezprostredným pôsobením v časnom poriadku, ale uplatňuje ju svojou službou a úlohou vychovávateľa vo viere (porov. Presbyterorum ordinis 6); a v najvyššej miere prispieva k tomu, aby sa svet neustále zdokonaľoval podľa poriadku a významu stvorenia.
 
Aj keď sa kňaz združuje v sekulárnom inštitúte, nakoľko je skutočne sekulárny, zostáva zviazaný intímnym putom poslušnosti a spolupráce s biskupom. A spolu s ostatnými členmi presbytéria je pomocou spolubratom vo veľkom poslaní byť „spolupracovníkmi pravdy“ starajúc sa „o zvláštne puto apoštolskej lásky, služby a bratstva“ (PO, 8), ktorým sa má vyznačovať takýto diecézny organizmus. Príslušnosťou do sekulárneho inštitútu nachádza však kňaz pomoc pri pestovaní evanjeliových rád. Vieme dobre, že príslušnosť kňaza do sekulárneho inštitútu sa pociťuje ako vážny problém. Treba ho riešiť s plným rešpektovaním sensus Ecclesiae. Vieme, že vy hľadáte takéto primerané riešenia. Povzbudzujeme vás do tohto úsilia, ktoré by zostalo účinným v oblasti tak veľmi delikátnej.
 
Vzťah k biskupom
 
Jestvuje tu problém, vyplývajúci z napätia medzi trojakými požiadavkami, z ktorých každá je veľmi dôležitá: ide o požiadavku, ktorá predstavuje „sekularitu“ kňaza – člena sekulárneho inštitútu; ďalej požiadavka, aby takýto kňaz udržoval intímny kontakt s vlastným inštitútom, kde získava duchovný pokrm, obnovu a podporu pre svoj vnútorný život; napokon požiadavku byť stále v priamej závislosti od diecézneho biskupa.
 
Ako sme sa už zmienili, vieme, že vynakladáte záslužné úsilie, aby sa vyhovelo týmto zdanlivo protirečiacim požiadavkám. V tomto duchu usilovne hľadáte, využívajúc všetky svoje schopnosti, dary, svoju vnímavosť a skúsenosť. Dovoľujeme si len upriamiť vašu pozornosť na momenty, ktoré sa nám zdajú hodné povšimnutia:
a) žiadne riešenie nesmie ani trochu narušiť autoritu biskupa, ktorý je podľa Božieho ustanovenia jediným a priamym zodpovedným za stádo, za časť Božej Cirkvi (porov. Sk 20, 28);
b) pri vašom hľadaní majte ďalej na mysli skutočnosť, že človek je jednota osobná, psychologická, konajúca. Iba pojmovo sa u neho rozlišuje rozmer duchovný a pastoračný.
 
Týmto nechceme – a toto si dovoľujeme podčiarknuť – obmedzovať, klásť podmienky vášmu hľadaniu, o ktoré sa usilujete, že by sme vám už naznačovali riešenie. Chceli sme vás iba vyzvať, aby ste mali pritom zvlášť na pamäti dva body, ktoré sa nám zdajú podstatne dôležité.
 
Naše úvahy končia, aj keď zostalo veľa vecí, ktoré by bolo treba ešte povedať a všeličo sa ešte vyvinie. Ale s hlbokou radosťou vám vyjadrujeme svoju túžbu a nádej: aby vaše inštitúty boli stále viac modelom a príkladom ducha, ktorého chce koncil rozšíriť na celú Cirkev; aby sa zabránilo ničivému nebezpečenstvu sekularizmu, ktorý vyzdvihuje výlučne ľudské hodnoty, oddeľujúc ich od toho, ktorý je ich Pôvodcom, a od ktorého dostávajú svoj význam a konečný cieľ; a aby Cirkev bola naozaj kvasom a dušou sveta.
 
Cirkev potrebuje vaše svedectvo! Ľudstvo očakáva, že Cirkev stelesní čoraz viac tento nový postoj voči svetu, ktorý vo vás, silou vašej zasvätenej sekularity, musí svietiť zvláštnym spôsobom. K tomuto nech vás povzbudí naše apoštolské požehnanie, ktoré zo srdca udeľujeme vám, tu prítomným a všetkým členom vzácnych a zaslúžilých sekulárnych inštitútov.
 
___
 
Pavol VI.: Ancora una volta, príhovor k predstaveným sekulárnych inštitútov, 20. 9. 1972
 
NOVÁ A ORIGINÁLNA FORMA ZASVÄTENIA
 
Milovaní synovia a dcéry v Pánovi!
Ešte raz nám bola daná možnosť stretnúť sa s vami, s vedúcimi sekulárnych inštitútov, ktoré predstavujú prekvitajúcu a rozvíjajúcu sa súčasť Cirkvi v tomto historickom momente. Okolnosťou, ktorá vás doviedla k nám je tentoraz medzinárodný kongres, na ktorom ste skúmali štatúty vznikajúcej „Svetovej konferencie sekulárnych inštitútov“ (CMIS).
 
Nechceme sa miešať do vašej práce, ktorú robíte určite dôkladne a zodpovedne, za pomoci bdelej starostlivosti a účasti posvätnej kongregácie, ktorá je na to kompetentná a ktorej prorokujeme hojné ovocie vo vzraste vašich inštitúcií.
 
Skôr si želáme zastaviť sa pri niektorých myšlienkach o tom, čo by malo byť úlohou sekulárnych inštitútov v tajomstve Krista a tajomstve Cirkvi.
 
Keď sa na vás pozeráme a myslíme na tisícky a tisícky mužov a žien, ktorí k vám patria, nemôžeme necítiť potechu, necítiť vnútri živú radosť a vďačnosť Pánovi. Aká silná a prekvitajúca sa zdá byť vo vás Kristova Cirkev! Táto naša ctihodná matka, z ktorej si dnes toľkí – medzi nimi aj jej synovia – robia terč ostrej a neľútostnej kritiky; niektorí z nich sa vyžívajú v opisovaní vymyslených symptómov jej pomalého chátrania a predpovedajú jej krach. A hľa, v Cirkvi je, naopak, vďaka nepretržitej sejbe nového semena, nečakaný rozkvet iniciatív svätosti. My vieme, že to tak musí byť a nemôže byť inak, pretože Kristus je nevyčerpateľným Božím prameňom vitality Cirkvi. Vaša prítomnosť je toho ďalším dôkazom a pre všetkých nás je to príležitosť znovu si to uvedomiť.
 
Ale chceme sa vám zbližša pozrieť do tváre v rodine Božieho ľudu. Aj vy odrážate „vlastný spôsob“, akým možno žiť Kristovo tajomstvo vo svete a „vlastný spôsob“, ako možno manifestovať tajomstvo Cirkvi.
 
Kristus Vykupiteľ je taká plnosť, že ju nikdy úplne nepochopíme a nevyjadríme. On je všetkým pre svoju Cirkev a v nej tým, čím sme my; sme v nej skrze neho, s ním a v ňom. Aj pre sekulárne inštitúty zostáva teda on prvým príkladom, inšpirátorom, prameňom, z ktorého čerpáme.
 
Postavení na Kristovi Spasiteľovi a na jeho príklade budete spĺňať spôsobom vám vlastným a pre vás charakteristickým dôležité poslanie Cirkvi. Ale svojím spôsobom aj Cirkev, tak ako Kristus, je takou plnosťou a bohatosťou, že nikto sám, žiadna inštitúcia sama, nemôže ju plne obsiahnuť a vyjadriť. Ani pre nás nebude možné odkryť jej rozmery, pretože jej životom je Kristus, ktorý je Boh. Preto aj skutočnosť Cirkvi a poslanie Cirkvi možno úplne vyjadriť len v pluralite údov. To je učenie o mystickom tele Kristovom, učenie o daroch a charizmách Ducha Svätého.
 
Ako ste iste pochopili, to, čo hovoríme, nás vedie k otázke, aký má byť spôsob vám vlastný, ktorým máte splniť poslanie Cirkvi. Aký je váš špecifický dar, vaša charakteristická úloha, quid novum, čo ste priniesli dnešnej Cirkvi? Alebo: akým spôsobom ste vy dnes Cirkvou? Vy to viete, už ste si to sami vyjasnili a vysvetlili ste to aj kresťanskému spoločenstvu. My to predpokladáme.
 
Ste tajomným sútokom dvoch silných prúdov kresťanského života prijímajúc bohatstvá oboch. Ste laici zasvätení sviatosťami krstu a birmovania, ale rozhodli ste sa zvýrazniť vaše zasvätenie Bohu zachovávaním evanjeliových rád, prijatých ako záväzky so stálym a uznaným putom. Zostávate laikmi, zaujatí svetskými hodnotami, ktoré sú vlastné a špecifické pre laický stav (LG 31), ale vaša sekularita je „zasvätená“, vy ste „zasvätení vo svete“ (consecrati saeculari).
 
Aj keď ste „sekulárni“, vaše postavenie sa určitým spôsobom líši od obyčajných laikov. Angažujete sa síce v tých istých svetských hodnotách, ale ako zasvätení. Čiže nie natoľko, aby ste potvrdzovali vnútornú hodnotu ľudských vecí ako takých, ale aby ste ich výslovne orientovali podľa evanjeliových blahoslavenstiev. Na druhej strane nie ste rehoľníci, ale istým spôsobom vaša voľba je totožná s voľbou rehoľníkov, pretože zasvätenie, ktoré ste urobili, vás kladie do sveta ako svedkov prevahy hodnôt duchovných a eschatologických, teda svedkov absolútnej povahy vašej kresťanskej lásky, ktorá, čím je väčšia, tým viac relativizuje svetské hodnoty a zároveň ich pomáha správne realizovať cez vás a vašich bratov.
 
Žiaden z oboch aspektov vašej duchovnej fyziognómie nemožno preceňovať na úkor druhého. Oba sú rovnako podstatné.
 
„Sekularita“ znamená vaše zapojenie sa do sveta. Neznamená však len isté postavenie, funkciu – ktorá je totožná so žitím vo svete, vykonávajúc nejaké remeslo, svetskú profesiu. Má znamenať predovšetkým uvedomenie si, že ste vo svete ako na „vám vlastnom mieste kresťanskej zodpovednosti“. Byť vo svete, teda byť zaangažovaní do svetských hodnôt, je váš spôsob, akým ste Cirkvou, akým ju sprítomňujete, akým idete ku spáse a ohlasujete spásu. Váš spôsob existencie a zaradenia sa do spoločnosti sa stáva vašou cestou ako realizovať a svedčiť o spáse. Ste ako krídla, ktoré Cirkev rozprestiera nad svetom; vyjadrujete vôľu Cirkvi byť vo svete, aby ho formovala a posväcovala „akoby zvnútra, ako kvas“ (LG 31), čo je úloha zverená hlavne laikom. Ste mimoriadne konkrétnou a účinnou manifestáciou toho, čo chce robiť Cirkev, aby vybudovala svet, ako ho opisuje a predpokladá Gaudium et spes.
 
„Zasvätenie“, naopak, znamená intímnu a skrytú nosnú štruktúru vášho bytia a konania. Tu je vaše hlboké skryté bohatstvo, ktoré si ľudia, medzi ktorými žijete, nevedia vysvetliť a často im ani na um nepríde jeho pôvod. Krstné zasvätenie sa u vás neskôr stalo radikálnejším ako dôsledok zvýšenej požiadavky lásky, ktorú vo vás vyvolal Duch Svätý; nie takou istou formou zasvätenia, aké je vlastné rehoľníkom, ale predsa takým, že vás pobáda k totálnemu rozhodnutiu žiť podľa evanjeliových blahoslavenstiev. Takto ste skutočne zasvätení a skutočne vo svete. „Ste vo svete a nie zo sveta, ale pre svet“, ako sme vám to vyjadrili pri inej príležitosti (Pavol VI.: Príhovor k účastníkom Medzinárodného kongresu sekulárnych inštitútov 1970). Prežívate pravé a vlastné zasvätenie sa podľa evanjeliových rád, ale bez plnej „viditeľnosti“ vlastnej rehoľnému zasväteniu; viditeľnosť, ktorá je daná okrem verejných sľubov užším spoločným životom a „znakom“ rehoľného habitu. Vaša forma zasvätenia je nová a originálna, ktorú vnukol Duch Svätý, aby sa žila uprostred časných skutočností a aby sa vniesla sila evanjeliových rád, t.j. hodnôt Božích a večných – medzi hodnoty ľudské a časné.
 
Vaše rozhodnutie pre chudobu, čistotu a poslušnosť je spôsob účasti na Kristovom kríži, pretože vás s ním spája v zriekaní sa dobier inak dovolených a legitímnych; ale je to aj spôsob účasti na víťazstve vzkrieseného Krista, keďže vás oslobodzuje od ľahko možného negatívneho vplyvu, aký by takéto hodnoty mohli mať na plnú disponibilitu vášho ducha. Vaša chudoba hovorí svetu, že možno žiť medzi časnými dobrami a možno užívať prostriedky civilizácie a pokroku bez toho, že by sme sa stali ich otrokmi; vaša čistota hovorí svetu, že možno milovať nezištne a nevyčerpateľne, čím sa možno podobať Božskému Srdcu a že sa možno radostne venovať všetkým bez pripútavania sa na niekoho, prejavujúc starostlivosť predovšetkým opusteným; vaša poslušnosť hovorí svetu, že možno byť šťastný, a byť pritom stále disponibilní pre Božiu vôľu, vyplývajúcu z každodenného života, zo znamení čias a z požiadaviek spásy dnešného sveta.
Takto vaším zasvätením aj vaša činnosť vo svete – či individuálna alebo kolektívna, v odvetviach, v ktorých ste jednotlivo či spoločne zamestnaní – dostane jasnejšiu orientáciu na Boha, zostávajúc aj ona určitým spôsobom akoby zapojená a prenesená do samotného vášho zasvätenia. A v tomto osobitnom a prozreteľnom usporiadaní obohatíte dnešnú Cirkev zvláštnym príkladom vášho sekulárneho života, žijúc ho ako zasvätení; a zvláštnym príkladom zasväteného života, žijúc ho ako „sekulárni“.
 
V tomto bode sa chceme zastaviť pri osobitnom aspekte plodnosti vašich inštitútov. Chceme sa dotknúť početnej skupiny tých, ktorí sa zasvätili Kristovi služobným kňazstvom a chcú sa spojiť s ním ďalším putom sebadarovania, sľubom troch evanjeliových rád, ktoré ich v tomto prípade privádzajú do sekulárnych inštitútov. Myslíme na týchto bratov v Kristovom kňazstve a chceme ich povzbudiť, obdivujúc v nich pôsobenie Ducha Svätého, ktorý je nevyčerpateľný v pobádaní k túžbe po stále väčšej dokonalosti. Čo sa dosiaľ povedalo, platí iste aj pre nich, ale je potrebné ešte ďalšie spresnenie. Kňazi sa totiž zasväcujú evanjeliovými radami a angažujú sa do svetských hodnôt už nie ako laici, ale ako duchovní, teda nositelia posvätného prostredníctva v Božom ľude. Okrem krstu a pomazania krizmou, ktoré sú základom zasvätenia sa laikov v Cirkvi, dostali aj ďalší sviatostný znak kňazskou vysviackou, ktorá je titulom na osobitné služby ako je Eucharistia a budovanie mystického Kristovho tela. To však nenarúša sekulárnu povahu kresťanského povolania a môžu ju teda obohatiť, žijúc ju ako zasvätení v sekulárnych inštitútoch. Značne odlišné sú však požiadavky ich duchovnosti, ako aj vonkajšie aplikácie v praktizovaní evanjeliových rád a ich sekulárneho záväzku.
 
Končíme, obracajúc sa na vás všetkých s naliehavou otcovskou výzvou: vždy majte na srdci predovšetkým cirkevné spoločenstvo, pestujte ho a posilňujte ho. Vy ste živým vyjadrením tohto spoločenstva, pretože aj vy ste Cirkev. Nikdy by ste nechceli siahnuť na jeho účinnosť. Nemožno si predstaviť ani pochopiť cirkevný jav mimo Cirkvi. Nenechajte sa nikdy zaskočiť ani poznačiť pokušením, ktoré sa dnes objavuje, že je možné autentické spoločenstvo s Kristom bez reálneho súladu s cirkevným spoločenstvom, riadeným zákonitými pastiermi. Bolo by to klamné a iluzórne. Čo by znamenal jednotlivec alebo skupina – hoci by mal subjektívne najdokonalejšie a najvyššie úmysly – bez tohto spoločenstva? Kristus ho od nás žiada ako záruku spoločenstva s ním takým istým spôsobom, ako nás žiada milovať blížneho na dôkaz našej lásky k nemu samému.
 
Vy ste teda Kristovi a skrze Krista v svojej Cirkvi; Cirkvou je vaše miestne spoločenstvo, váš inštitút, vaša farnosť, ale vždy v spoločenstve viery, Eucharistie, disciplíny a vernej a lojálnej spolupráce s vaším biskupom a s hierarchiou. Vaše štruktúry a vaše činnosti vás nikdy nemajú viesť – či ste kňazi alebo laici – k bipolarite postavenia, ani tvoriť alibi pre vnútorný či vonkajší, o to menej protikladný postoj voči vašim pastierom.
 
K tomuto vás vyzývame a toto vám prajeme, aby ste mohli byť uprostred sveta autentickými uskutočňovateľmi jediného spásonosného poslania Cirkvi spôsobom vám vlastným, ku ktorému ste boli povolaní a vyzvaní. Tak nech vám Pán pomáha prosperovať a prinášať ovocie aj prostredníctvom nášho apoštolského požehnania.
 
___
 
Pavol VI.: Príhovor k Výkonnému výboru Svetovej konferencie sekulárnych inštitútov, 25. augusta 1976
 
ŽIVÁ PRÍTOMNOSŤ V SLUŽBE SVETU A CIRKVI
 
 
Drahí synovia a dcéry v Pánovi!
Veľmi radi sme prijali žiadosť Výkonného výboru Svetovej konferencie sekulárnych inštitútov, ktorou vyslovili túžbu stretnúť sa. Toto stretnutia nám dáva príležitosť vyjadriť vám spolu s našou úctou nádeje, aké Cirkev skladá vo zvláštne svedectvo, ktoré sú sekulárne inštitúty povolané vydávať uprostred ľudí dneška.
 
Nie je potrebné zdržiavať sa vysvetľovaním osobitných charakteristík, ktoré definujú vaše povolanie, pretože v ich základných rysoch – ako je „úplné zasvätenie života podľa evanjeliových rád a plná zodpovednosť za prítomnosť vo svete a jeho premieňanie zvnútra, za jeho stvárňovanie, zdokonaľovanie a posväcovanie“ – tieto charakteristiky možno dnes považovať za súčasť vášho inštitucionálneho povedomia. Všetko toto sme vám pripomenuli pri príležitosti 25. výročia apoštolskej konštitúcie Provida mater (prejav z 2. februára 1972).
 
Akokoľvek sa to čaká pri tejto príležitosti, naše želanie je skôr podčiarknuť základnú povinnosť, ktorá vyplýva z momentálneho pohľadu, a to povinnosť vernosti. Táto vernosť, ktorá nie je nehybnou strnulosťou, znamená predovšetkým pozornosť voči Duchu Svätému, ktorý všetko obnovuje (porov. Zjv 21, 5). Sekulárne inštitúty sú živé do tej miery, do akej majú účasť na dejinách človeka a ľuďom dneška svedčia o otcovskej Božej láske, ako sa zjavila na Ježišovi Kristovi v Duchu Svätom (porov. Evangelii nuntiandi 26).
 
Ak sekulárne inštitúty zostanú verné vlastnému povolaniu, stanú sa akýmsi „experimentálnym laboratóriom“, v ktorom si Cirkev overuje konkrétne spôsoby svojho vzťahu k svetu. A preto musia počúvať výzvu apoštolskej exhortácie Evangelii nuntiandi, ktorá sa obracia predovšetkým k nim: „Ich hlavnou úlohou... je naplno uplatňovať všetky skryté kresťanské a evanjeliové sily a čnosti, ktoré v tomto svete existujú a pôsobia. Vlastným poľom ich evanjelizačnej činnosti je rozsiahly a zložitý svet politický, hospodársky a sociálny, ako aj svet kultúry, vied a umení, medzinárodného života a hromadných oznamovacích prostriedkov“ (č. 70).
 
To, pravda, neznamená, že sekulárne inštitúty ako také by mali prevziať tieto úlohy. Ony čakajú spravidla na každého z členov. Povinnosťou inštitútu je formovať svedomie členov na zrelosť a otvorenosť, ktorá ich bude poháňať horlivo sa pripravovať na zvolené povolanie, aby v kompetencii a v duchu evanjeliovej odpútanosti mohli uniesť ťarchu i radosť zo sociálnej zodpovednosti, ku ktorej ich Božia prozreteľnosť bude viesť.
 
Táto vernosť sekulárnych inštitútov ich špecifickému povolaniu sa musí vyjadrovať predovšetkým vernosťou modlitbe, ktorá je základom solídnosti a plodnosti. A preto je veľmi pekné, že ste si vybrali ako ústrednú tému vášho zhromaždenia modlitbu ako vyjadrenie sekulárneho zasvätenia, prameň apoštolátu a kľúč k formácii. To znamená, že sa zamýšľate, aká modlitba by bola vyjadrením vašej konkrétnej situácie osôb zasvätených vo svete.
 
Povzbudzujeme vás teda, aby ste pokračovali v tomto hľadaní,  v úsilí konať tak, aby vaša duchovná skúsenosť mohla slúžiť ako príklad každému laikovi. U každého totiž, kto sa zasväcuje v sekulárnom inštitúte, duchovný život spočíva v umení pojať povolanie, spoločenské vzťahy, prostredie, v ktorom žije, ako zvláštne formy spolupráce na príchode nebeského kráľovstva a v umení zároveň vstupovať do priameho kontaktu s Bohom – ďakovať mu, prosiť ho o odpustenie, svetlo, silu a neúnavnú lásku k druhým.
 
Každý z vás iste požíva dobrodenie podpory svojho inštitútu pokiaľ ide o duchovnú orientáciu, akú mu dáva, ale predovšetkým pokiaľ ide o spoločenstvo tých, ktorých spája ten istý ideál pod vedením zodpovedných. A uvedomujúc si, že Boh nám dal svoje slovo, ten, čo sa zasvätil, bude s veľkou pravidelnosťou počúvať Božie slovo, uvažovať nad ním s láskou a prijímať s čistým a disponibilným duchom, hľadajúc v ňom ako v učení magistéria, presnú interpretáciu vlastnej každodennej skúsenosti prežitej vo svete. Zvláštnym spôsobom, opierajúc sa o samotný fakt vlastného zasvätenia Bohu, bude cítiť, že podporuje snahy koncilu o stále intímnejšiu účasť na posvätnej liturgii, vedomý si toho, že dobre slávená liturgia, správnym spôsobom prítomná vo vedomí a zvyklostiach veriacich, prispieva k zachovaniu náboženského zmyslu v bdelosti a stálosti aj v dnešnej dobe, a že toto prinesie Cirkvi novú jar v duchovnom živote.
 
Modlitba sa teda stane vyjadrením tajomnej a vznešenej skutočnosti, na ktorej majú účasť všetci kresťania, čiže vyjadrením toho, že sme Božie deti. Bude prejavom, ktorý Duch Svätý očistí a prijme ako vlastnú modlitbu, privádzajúc nás k tomu, že spolu s ním budeme volať: Abba, Otče! (porov. Rim 8, 14; Gal 4, 4).
 
Takáto modlitba, ak sa stane vedomou uprostred sekulárnych činností, bude pravým vyjadrením sekulárneho zasvätenia.
 
Toto sú myšlienky, drahí synovia a dcéry, ktoré odporúčam vašim úvahám, aby sme vám pomohli v hľadaní stále vernejšej odpovede na vôľu Boha, ktorý vás povoláva byť vo svete nie preto, aby ste si osvojili jeho ducha, ale aby ste doň vniesli svedectvo, schopné pomôcť vašim bratom prijať novosť Kristovho ducha. S naším apoštolským požehnaním.
 
_____
 
Pavol VI.: Homília na 30. výročie Provida mater Ecclesia, 2. februára 1977
 
Práve dnes je tridsať rokov odvtedy, čo sa v Katolíckej cirkvi slávila udalosť, ktorá priniesla mnohým svojim synom charizmu tohto sviatku Obetovania Pána v chráme, čiže obetovania Krista Otcovej vôli.
Chceme si pripomenúť výročie, ktoré spadá na dnes: pred tridsiatimi rokmi, 2. februára 1947, Cirkev uznala novú formu zasväteného života, keď náš predchodca Pius XII. vyhlásil apoštolskú konštitúciu Provida mater.
Novú formu, odlišnú od rehoľného života, nielen pre rozdielnosť v uskutočňovaní nasledovania Krista – sequela Christi, ale aj pre odlišný spôsob riešenia vzťahu Cirkev – svet, ktorý je základný pre každé kresťanské povolanie (porov. GS 1).
Tridsať rokov nie je veľa, ale prítomnosť sekulárnych inštitútov je už pre Cirkev významná a my vás prosíme, aby ste sa s nami spojili v ďakovaní nebeskému Otcovi za tento jeho dar.
A chceme poslať všetkým a každému, či už mužovi alebo žene, náš žehnajúci pozdrav.
 
___

 
Ján Pavol II.: Príhovor k sekulárnym inštitútom, 28. augusta 1980
 
Drahí bratia a sestry v Pánovi.
 
I. Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Tieto slová, známe z listu sv. Pavla (Rim 1, 7), mi spontánne prichádzajú na um, aby som vás nimi privítal a poďakoval vám za návštevu pri príležitosti vášho kongresu, na ktorom sa zišli zástupcovia sekulárnych inštitútov z celého sveta.
 
Toto stretnutie mi spôsobuje hlbokú radosť. Váš stav zasväteného života je totiž osobitným darom Ducha Svätého na pomoc dnešnej dobe, ako to povedali moji latinskoamerickí spolubratia v Pueble: „aby sa prekonalo napätie medzi objektívnou otvorenosťou voči hodnotám moderného sveta (autentický kresťanský sekulárny stav) a úplným odovzdaním srdca Bohu (duch zasvätenia) – (porov. Záverečný dokument zhromaždenia v Pueble, č. 775). Vy sa totiž nachádzate takpovediac v strede konfliktu, ktorý znepokojuje a rozdeľuje vnútro dnešného človeka, a práve preto vy môžete ponúknuť „účinný pastoračný prínos pre budúcnosť a Božiemu ľudu otvoriť nové cesty a univerzálne hodnoty“ (tamže).
 
Veľmi ma preto zaujíma váš kongres a prosím Pána, aby dal vášmu zhromaždeniu svoje svetlo a svoju milosť, aby sa vám podarilo jasne analyzovať možnosti a riziká, ktoré váš spôsob života prináša a aby ste potom urobili rozhodnutia, ktoré budú zaručovať vášmu spôsobu života – od ktorého Cirkev dnes veľa očakáva – priaznivý vývoj.
 
Apoštolská úloha
 
II. Tým, že ste si za tému vášho kongresu zvolili „evanjelizáciu a sekulárne inštitúty vo svetle apoštolskej exhortácie“, poslúchli ste radu obsiahnutú v prejave môjho ctihodného predchodcu pápeža Pavla VI., ktorého si iste ctíte pre pozornosť, akú vám vždy venoval a pre pôsobivosť, s akou vedel pojať do Cirkvi zasvätenie v sekulárnom živote. Keď sa 25. augusta obrátil na hlavných predstavených vašich inštitútov, zdôraznil: „Ak sekulárne inštitúty zostanú verné vlastnému povolaniu, stanú sa akýmsi „experimentálnym laboratóriom“, v ktorom Cirkev si overuje konkrétne spôsoby svojho vzťahu k svetu. A preto musia počúvať výzvu apoštolskej exhortácie Evangelii nuntiandi, akoby sa obracala predovšetkým k nim: „Ich hlavnou úlohou... je naplno uplatňovať všetky skryté kresťanské a evanjeliové sily a čnosti, ktoré v tomto svete existujú a pôsobia. Vlastným poľom ich evanjelizačnej činnosti je rozsiahly a zložitý svet politický, hospodársky a sociálny, ako aj svet kultúry, vied a umení, medzinárodného života a hromadných oznamovacích prostriedkov“ (č. 70).
 
V týchto slovách iste nikomu neunikol dôraz na cirkevnú skutočnosť sekulárnych inštitútov v ich bytí a pôsobení. Hovorilo sa o nej obšírne aj v iných prejavoch. Jeden z jej aspektov by som chcel aj ja podčiarknuť. Nemožno si nevšimnúť, aké je dôležité, aby sa vaša životná skúsenosť, ktorú charakterizuje a zjednocuje zasvätenie, uskutočňovala v zdravom pluralizme, v autentickom spojení s pastiermi Cirkvi a v účasti na evanjelizačnom poslaní celého Božieho ľudu.
 
To však nie je na ujmu podstatnej odlišnosti spôsobu zasvätenia sa Kristovi, ktorý je vám vlastný. Môj predchodca spresnil tento aspekt v citovanom prejave; pripomenul pri tej príležitosti čosi, čo je metodologicky veľmi dôležité: „To, pravda, neznamená, že sekulárne inštitúty ako také by mali prevziať spomínané úlohy. Ony čakajú spravidla na každého z členov. Povinnosťou inštitútov je formovať svedomie členov na zrelosť a otvorenosť, ktorá ich bude poháňať horlivo sa pripravovať na zvolené povolanie, aby v kompetencii a v duchu evanjeliovej odpútanosti mohli uniesť ťarchu i radosť zo sociálnej zodpovednosti, ku ktorej ich Prozreteľnosť bude viesť“.
 
Kňazi a laici
 
III.V zhode s týmto usmernením pápeža Pavla VI. vaše inštitúty, na úrovni národa či kontinentu, rozličným spôsobom prehĺbili tému evanjelizácie; tento váš kongres chce urobiť bodku za dosiahnutými výsledkami a overiť ich platnosť, aby sa úsilia každého stále viac zosúlaďovali so životom Cirkvi, ktorá sa usiluje všetkými prostriedkami hľadať cesty a spôsoby, „ako prinášať ľuďom dnešnej doby kresťanské posolstvo, v ktorom jedinom dokážu nájsť odpovede na svoje otázky a čerpať silu na plnenie medziľudských povinností“ (č. 3).
 
Som rád ovociu námahy, ktorú vynaložili všetci členovia – kňazi i laici vo vytrvalom hľadaní lepšieho pochopenia reality a časných hodnôt vo vzťahu k samotnej evanjelizácii: kňaz, aby stále viac vnímal situáciu laikov a aby vnášal medzi diecézne kňazstvo nielen skúsenosť zo života podľa evanjeliových rád a pomoci komunity, ale aj jemnú citlivosť na vzťah Cirkvi k svetu; laik aby prevzal zvláštnu úlohu, ktorá mu patrí ako zasvätenému evanjelizácii v laickom spôsobe života.
 
To, že na tomto poli majú laici špecifickú úlohu, mal som príležitosť viackrát rôznym spôsobom podčiarknuť – presne podľa usmernení koncilu. Napríklad v Limericku som počas cesty po Írsku povedal: Keďže ste svätý Boží ľud, ste povolaní plniť úlohu evanjelizácie sveta. Áno, laici sú „vyvoleným pokolením, svätým kňazstvom“. Oni sú povolaní byť „soľou zeme“ a „svetlom sveta“. Ich povolaním a špecifickým poslaním je manifestovať svojím životom evanjelium a pomiešať ho ako kvas do svetských skutočností, tam, kde žijú a kde pracujú. Veľké sily, ktoré ovládajú svet – politika, hromadné komunikačné prostriedky, veda, technológia, kultúra, vzdelanie, priemysel a práca – práve to sú polia, kde osobitne laici majú kompetenciu plniť svoje poslanie. Ak tieto sily budú usmerňovať osoby, ktoré sú vernými Kristovými učeníkmi a ktoré sú zároveň svojimi schopnosťami a darmi kompetentné v ich špecifickej oblasti, potom sa svet naozaj zmení zvnútra Kristovou vykupujúcou silou“ (z homílie prednesenej v Limericku 1.10.1979).
 
Kristovi učeníci, ktorí pracujú na tom, aby sa svet zmenil zvnútra
 
IV. V súvise s týmto by som chcel obrátiť pozornosť na tri podmienky základnej dôležitosti pre účinnosť vášho poslania:
 
a) Musíte byť predovšetkým praví Kristovi učeníci. Ako členovia sekulárneho inštitútu chcete byť nimi pre radikalizmus vášho záväzku plnenia evanjeliových rád takým spôsobom, ktorý nielenže nemení vaše podmienky – vy ste a zostávate laikmi! – ale takým, ktorý ich posilní v tom zmysle, že váš sekulárny stav bude zasvätený; bude si od vás viac vyžadovať, aby váš záväzok vo svete a pre svet bol trvalým a neodvolateľným vo vernosti, a bude ho takým robiť.
 
Dobre si všimnite, čo znamená špeciálne zasvätenie, ktoré vedie k plnosti zasvätenia vyplývajúceho z krstu a birmovania; musí preniknúť celý váš život a všetky vaše denné činnosti, tvoriac vo vás totálnu disponibilitu voči vôli Otca, ktorý vás postavil do sveta a pre svet. Takýmto spôsobom zasvätenie bude tvoriť rozoznávací prvok sekulárneho stavu a vy nebudete riskovať, že by ste prijímali tento stav ako taký s lacným optimizmom, ale ho prijmete zachovávajúc si povedomie stálej dvojitosti, aká ho sprevádza; zároveň budete cítiť, že tu logicky treba rozlišovať pozitívne aj negatívne prvky, aby ste pri správnom rozlišovaní prvým dávali prednosť a postupne vylučovali tie druhé.
 
b) Druhou podmienkou je, aby ste boli na úrovni poznania a skúsenosti naozaj kompetentní vo svojom odbore, aby ste mohli svojou prítomnosťou uskutočňovať apoštolát svedectva a záujmu o druhých, čo si od vás vyžaduje vaše zasvätenie a váš život v Cirkvi. Naozaj len vďaka tejto vašej kompetencii môžete uviesť do praxe odporúčania koncilu členom sekulárnych inštitútov: „Preto nech sa predovšetkým usilujú predovšetkým úplne sa darovať Bohu v dokonalej láske. Inštitúty samy nech si zachovajú svoj vlastný a osobitný – to jest svetský – charakter, aby mohli všade a účinne apoštolovať vo svete a akoby zvnútra sveta, veď pre tento apoštolát vznikli“ (PC 11).
 
c) Tretia podmienka, o ktorej vás chcem pozvať uvažovať, tvorí rozhodnutie, ktoré je vám vlastné: zmeniť svet zvnútra. Vy ste totiž začlenení do sveta z plného titulu, nielen vzhľadom na sociologické podmienky; toto začlenenie je odrazom vášho vnútorného postoja. Vy sa teda musíte považovať za „súčasť“ sveta ako takí, čo sa ho snažia posvätiť, prijímajúc úplne požiadavky, ktoré vyplývajú z legitímnej autonómie skutočností sveta, jeho hodnôt a jeho zákonov.
 
To znamená, že musíte zobrať vážne prirodzený poriadok a jeho „ontologickú hĺbku“, pokúšajúc sa v ňom čítať obraz, ktorý doň vložil Boh, a ponúkajúc mu svoju spoluprácu, aby ste ho pomáhali realizovať v dejinách. Viera vám dá svetlo uvedomiť si hlavný, nadradený cieľ, ktorému sú tieto dejiny otvorené vďaka spásonosnej Kristovej iniciatíve; v Božom zjavení však nenájdete hotové odpovede na početné otázky, ktoré vám vaše konkrétne úsilie prinesie. Je vašou povinnosťou vo svetle viery hľadať primerané riešenia praktických problémov, ktoré sa budú postupne vynárať; nedospejete k nim, ak nepodstúpite riziko, že to budú len pravdepodobné riešenia.
 
Je tu záväzok podporovať skutočnosti prirodzeného poriadku a je tu záväzok vniesť doň hodnoty viery; oboje sa musí harmonicky zjednotiť a integrovať vo vašom živote, tvoriac z nich základnú  orientáciu a ich trvalú inšpiráciu. Takto môžete prispieť k zmene sveta „zvnútra“ tým, že urobíte z neho živý kvas plniac určenie, dané v motu proprio Primo feliciter: byť kvasom, skromným, ale účinným, vždy a všade v činnosti, vmieseným medzi všetky vrstvy ľudí, od najnižších až po najvyššie, kvasom, ktorý sa slovom, príkladom a všetkými prostriedkami usiluje ku každému a ku všetkému dostať a ich prenikať, dokiaľ celú masu neprerobí tak, aby bola celá prekvasená v Krista“ (Úvod).
 
Služba cirkevnému spoločenstvu
 
V. Podčiarkovanie špecifického prínosu vášho životného štýlu nemá však viesť k podceňovaniu iných foriem obetovania sa veci Božieho kráľovstva, ku ktorým aj vy môžete byť volaní. Na tomto mieste by som chcel pripomenúť to, čo hovorí 73. bod exhortácie Evangelii nuntiandi: „Laici sa môžu cítiť povolaní alebo sú povolaní v spolupráci s duchovnými pastiermi slúžiť cirkevnému spoločenstvu a zabezpečovať jeho rozmnoženie a plodný život podľa milosti a darov, ktoré dostali od Pána.“
 
Tento pohľad iste nie je nový, naopak, zodpovedá starým cirkevným tradíciám, a týka sa – hlavne, ale nie výlučne – istého počtu členov sekulárnych inštitútov, ktoré žijú v spoločenstvách Latinskej Ameriky a iných krajín tretieho sveta.
 
Evanjeliové svedectvo a ohlasovanie evanjelia tvárou v tvár roku 2000
 
VI. Drahí synovia a dcéry, pole vašej činnosti, ako vidíte, je veľmi široké. Cirkev očakáva od vás veľa. Potrebuje od vás svedectvo, aby ste svetu, hladnému po Božom slove, priniesli – aj keď si to nebude uvedomovať – „radostnú zvesť“, že každá autenticky ľudská ašpirácia môže nájsť v Kristovi svoje naplnenie. Udržte sa vo výške veľkých možností, ktoré vám Božia prozreteľnosť ponúka na konci druhého tisícročia kresťanstva.
 
Čo sa mňa týka, obnovujem si svoju modlitbu k Pánovi, aby vám dal na materské orodovanie Panny Márie hojnosť svojich darov – svetla, múdrosti, vytrvalosti v hľadaní lepších ciest, ako vydávať svedectvo o Kristovi medzi vašimi bratmi a sestrami vo svete, a ako ich tichým, ale presvedčivým spôsobom priviesť k tomu, aby prijali jeho zvesť pre osobný život, ako aj pre spoločenské štruktúry.
 
Nech Pánova láska vedie vaše uvažovanie a vaše rozhovory počas tohto kongresu. Môžete teda kráčať s dôverou.
Povzbudzujem vás apoštolským požehnaním, ktoré patrí vám, ako aj tým, ktorých dnes reprezentujete.

___
 
Ján Pavol II.: Príhovor k plenárnemu zhromaždeniu Posvätnej kongregácie pre rehoľníkov a sekulárne inštitúty, 6. mája 1983
 
Ctihodní bratia a najdrahší synovia!
 
Ďakujem vám za vašu prítomnosť a vyjadrujem vám svoju radosť z tohto stretnutia, uznanie pre prácu na animovaní a napomáhaní zasväteného života. Evanjeliové rady sú totiž „Božím darom, ktorý Cirkev prijala od svojho Pána a jeho milosťou ho neprestajne uchováva“ (LG, 43). Je preto mimoriadne platné a vzácne, čo sa pre ich zachovávanie koná na tomto dikastériu. V tejto línii animácie a napomáhania zasadalo aj vaše plenárne zhromaždenie, ktoré sa dnes končí a v ktorom ste osobitnú pozornosť venovali identite a poslaniu tých inštitútov, ktoré z dôvodu ich zvláštneho poslania „in saeculo et ex saeculo“ (kán. 713, časť 2 nového kódexu) nazývajú sa sekulárne inštitúty.
 
Je to po prvýkrát, čo vaše plenárne zhromaždenie rokuje priamo o nich: bola to však vhodná voľba, akú podporuje nový kódex. V ňom nachádzajú sekulárne inštitúty, ktoré v roku 1947 dostali cirkevné uznanie konštitúciou Provida mater, vydanou mojím predchodcom Piom XII., svoje správne miesto na základe učenia Druhého vatikánskeho koncilu. 
Takéto inštitúty totiž chcú byť verným vyjadrením ekleziológie, ktorú koncil znovu potvrdil, keď poukazuje na všeobecné povolanie k svätosti (porov. LG 5), na úlohy, ktoré dostáva pokrstený svojím krstom (porov. LG 4; AA), na prítomnosť Cirkvi vo svete, v ktorom má pôsobiť ako kvas (LG 48; porov. GS), na rôznorodosť a dôstojnosť rozličných povolaní a na „osobitnú úctu“, akú Cirkev prechováva „k dokonalej zdržanlivosti pre nebeské kráľovstvo“ (LG 42) a k svedectvu evanjeliovej chudoby a poslušnosti.
 
Veľmi správne ste sa svojím uvažovaním zamerali na ustanovujúce teologické a právne prvky sekulárnych inštitútov, berúc do úvahy formuláciu kánonov, ktoré sú im venované v nedávno promulgovanom kódexe a skúmajúc ich vo svetle učenia, ktoré zdôraznil tak pápež Pavol VI., ako aj ja v prejave 28.8.1980, obaja počas audiencií, ktoré sme vám udelili.
Musíme vyjadriť hlbokú vďačnosť Otcovi nekonečného milosrdenstva, ktorý si vzal k srdcu potrebu ľudstva a oživujúcou silou Ducha dal v tomto storočí podnet na nové iniciatívy pre jeho vykúpenie. Trojjedinému Bohu nech je česť a sláva za tento podnet erupcie milosti, ktorým sú sekulárne inštitúty; ich prostredníctvom prejavuje nevyčerpateľnú dobrotu, ktorou sama Cirkev miluje svet v mene svojho Boha a Pána. 
Novosť daru, ktorý Duch venoval trvalej plodnosti Cirkvi ako odpoveď na požiadavky dnešnej doby, možno zachytiť len ak dobre chápeme jeho ustanovujúce prvky v ich neoddeliteľnosti: zasvätenie a sekularitu; z toho vyplývajúci apoštolát svedectva, kresťanského zaangažovania sa v spoločenskom živote a apoštolát evanjelizácie; bratstvo, ktoré bez toho, že by bolo určené komunitou života, stáva sa naozaj spoločenstvom; rovnaká vonkajšia forma života, ktorá sa neodlišuje od prostredia, kde ste prítomní.
Teraz je povinnosťou poznať a nechať poznať toto povolanie také aktuálne a, povedal by som, tak naliehavé, povolanie osôb, ktoré sa zasväcujú Bohu uplatňovaním evanjeliových rád a v tomto špeciálnom zasvätení sa usilujú vniesť svoj život do všetkých činností, vytvárajúc vo svojom vnútri totálnu disponibilitu plniť Otcovu vôľu a pracovať na zmene sveta zvnútra (porov. Prejav 28.8.1980).
 
Promulgovanie nového kódexu zaiste umožní toto lepšie poznanie a podnieti pastierov napomáhať medzi veriacimi nie približné či prispôsobené, ale presné a úctivé pochopenie určujúcich charakteristík. Tak je možné vzbudiť veľkodušné odpovede na toto ťažké ale krásne povolanie „plného zasvätenia sa Bohu a dušiam“: povolanie náročné, pretože sa naň odpovedá krstnými záväzkami v ich najdokonalejších dôsledkoch evanjeliovej radikálnosti a aj pretože tento evanjeliový život sa vteľuje v tých najrôznejších situáciách. 
 
Pestrosť darov zverených sekulárnym inštitútom totiž vyjadruje rôznosť apoštolských cieľov, ktoré zahŕňajú všetky oblasti ľudského a kresťanského života. Toto pluralistické bohatstvo sa prejavuje aj v početných spiritualitách, ktoré charakterizujú rôzne spôsoby praktizovania evanjeliových rád a vo veľkých možnostiach začlenenia sa do všetkých prostredí života spoločnosti. Správne povedal môj predchodca pápež Pavol VI., ktorý prejavoval veľkú lásku k sekulárnym inštitútom, že ak „zostanú verné svojmu povolaniu budú akoby ,experimentálnym laboratóriom´, v ktorom si Cirkev overuje konkrétne spôsoby svojich vzťahov k svetu“ (Pavol VI., Prejav na Medzinárodnom kongrese sekulárnych inštitútov, 25. augusta 1976).
Venujte preto svoju podporu takýmto inštitútom, aby boli verné originalite svojich pôvodných chariziem uznaných hierarchiou a bedlivo v nich objavujte ovocie učenia, ktoré nám chce dať pre život a činnosť celej Cirkvi. Ak tu bude rozvoj a posilnenie sekulárnych inštitútov, budú mať z toho osoh aj miestne cirkvi.
 
Na vašom plenárnom zhromaždení ste si uvedomili tento aspekt aj preto, že rôzne episkopáty svojimi podnetmi pre túto schôdzu označili vzťah medzi sekulárnymi inštitútmi a miestnymi cirkvami za hodný prehĺbenia. Rešpektujúc svoje charakteristiky sekulárne inštitúty musia chápať a ujať sa naliehavých pastoračných potrieb partikulárnych cirkví a posilňovať ich členov, aby s pozornou účasťou prežívali nádeje a námahy, plány a nepokoje, duchovné bohatstvá a obmedzenia, slovom: spoločenstvo s ich konkrétnou cirkvou.
O tomto musia sekulárne inštitúty veľa uvažovať, tak ako musí byť starosťou pastierov uznávať a dožadovať sa ich prispenia podľa im vlastnej povahy. Pastierom pripadá osobitne ďalšia zodpovednosť: poskytnúť sekulárnym inštitútom celé bohatstvo učenia, aké potrebujú.
Ony chcú byť súčasťou sveta a pozdvihovať časné skutočnosti usporadujúc ich a povyšujúc, aby všetko spelo ku Kristovi ako hlave (porov. Ef 1, 10). Nech sa preto týmto inštitútom dostane bohatstvo katolíckeho učenia o stvorení, vtelení a vykúpení, aby si osvojili múdre a tajomné Božie plány s človekom, s dejinami a so svetom.
 
Drahí bratia a synovia!
Je to môj prejav úcty a povzbudenia pre sekulárne inštitúty, že som sa chopil príležitosti, ktorá mi bola ponúknutá týmto stretnutím, aby som mohol podčiarknuť niektoré aspekty, o ktorých ste rokovali v uplynulých dňoch.
Prajem si, aby vaše plenárne zhromaždenie plne dosiahlo cieľ poskytnúť Cirkvi lepšiu informovanosť o sekulárnych inštitútoch a pomôcť im, aby žili svoje povolanie vedome a verne. Tento jubilejný rok, ktorý všetkých pozýva „k novému objaveniu darujúcej sa Božej lásky“ (Apoštolská bula Aperite portas Redemptori, 8), k novému stretnutiu s Božou milosrdnou dobrotou, nech je osobitne pre zasvätené osoby aj obnoveným a naliehavým pozvaním nasledovať „s väčšou slobodou“ a „zbližša“ (PC 1) Majstra, ktorý ich volá na cesty evanjelia.
 
A Panna Mária nech je pre nich trvalým vznešeným vzorom a nech ich stále vedie svojou materskou ochranou. S týmito pocitmi vám tu prítomným, ako aj všetkým členom sekulárnych inštitútov na celom svete, rád a s úprimnou náklonnosťou udeľujem apoštolské požehnanie.
 
____

Ján Pavol II.: Príhovor k členom sekulárnych inštitútov, 28. augusta 1984
 
 
Bratia a sestry!
 
1. Naozaj sa teším, že som sa s vami mohol znova stretnúť pri príležitosti Svetového kongresu sekulárnych inštitútov zvolaného na tému: „Ciele a obsah formácie členov sekulárnych inštitútov“. Je to už moje druhé stretnutie s vami a počas štyroch rokov, ktoré ubehli od predchádzajúceho, nechýbali príležitosti, aby som sa mohol svojím slovom obrátiť na ten-ktorý inštitút. 
 
Ale bola tu osobitná okolnosť, pri príležitosti ktorej som hovoril o vás a pre vás. Vlani na záver plenárnej schôdze, na ktorej Kongregácia pre rehoľníkov a sekulárne inštitúty rokovala o identite a poslaní vašich inštitútov, som medziiným pastierom Cirkvi odporúčal, aby medzi veriacimi napomáhali „nie približné či prispôsobené, ale presné a úctivé pochopenie určujúcich charakteristík“ sekulárnych inštitútov (A.A.S. LXXV, č. 9, s.687). A dotkol som sa aj bodu, ktorý spadá do témy formácie, ktorou sa zaoberáte po tieto dni. Na jednej strane som vyzýval sekulárne inštitúty, aby zintenzívnili spoločenstvo s Cirkvou, na druhej strane som pripomenul biskupom, že majú zodpovednosť „poskytnúť sekulárnym inštitútom celé bohatstvo učenia, aké potrebujú“ (tamže, s. 688). Veľmi rád sa dnes obraciam priamo na vás, zodpovedných inštitútov a poverených formáciou, aby som potvrdil dôležitosť a veľkosť záväzku formácie. Je to prvoradý záväzok, chápaný ako vlastná formácia všetkých, čo patria do inštitútu s osobitnou starostlivosťou v prvých rokoch, ale s prezieravou pozornosťou aj potom, stále. 
 
2. Predovšetkým a nadovšetko vás vyzývam obrátiť svoj pohľad na božského Majstra a odtiaľ čerpať svetlo pre takúto úlohu. 
Evanjelium možno čítať aj ako súhrn Ježišovho pôsobenia medzi učeníkmi. Ježiš od začiatku ohlasuje „radostnú zvesť“ Božej lásky, ale potom postupne vysvetľuje hĺbku bohatstva tejto zvesti, postupne odhaľuje sám seba a Otca s nekonečnou trpezlivosťou, a ak treba začína vždy znova: „Toľký čas som s vami a nepoznáš ma?!“ (Jn 14, 9). Mohli by sme evanjelium čítať aj tak, aby sme objavili Ježišov pedagogický postup, keď poskytoval učeníkom základnú, počiatočnú formáciu. „Permanentná formácia“ – ako sa nazýva – prichádza potom a uskutočňuje ju Duch Svätý, ktorý dáva apoštolom pochopiť to, čo ich Ježiš učil, pomáha im dospieť k celej a úplnej pravde, prehĺbiť ju v živote, na ceste k slobode Božích synov (porov. Jn 14, 26;  Rim 8, 14nn).
Z tohto pohľadu na Ježiša a jeho školu vychádza potvrdenie skúsenosti, ktorou všetci prechádzame: nik z nás nedosiahol dokonalosť, ku ktorej sme povolaní; každý z nás je stále vo formácii, stále je na ceste.  Svätý Pavol píše, že sa v nás musí stvárniť Kristus (porov. Gal 4, 19) tak, ako sme schopní „poznať Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie“ (Ef 3, 19). Ale toto pochopenie nebude úplné, kým nebudeme v sláve Otca (porov. 1 Kor 13, 12).
 
Toto vedomie, že sme stále na ceste, je úkonom pokory, odvahy a dôvery, o ktorom nás učí Sväté písmo na mnohých svojich stránkach. Napríklad: cesta Abraháma zo svojej zeme k neznámemu cieľu, ku ktorému ho volá Boh (porov. Gn 12, 1n); putovanie izraelského ľudu z Egypta do zasľúbenej zeme, z otroctva na slobodu (porov. Exodus); samo vystupovanie Ježiša na miesto a okamih, v ktorom vyzdvihnutý od zeme všetkých pritiahne k sebe (porov. Jn 12, 32).
 
3. Ako som povedal, je to úkon pokory, ktorý uznáva vlastnú nedokonalosť; úkon odvahy namáhať sa, prijímať sklamanie, rozčarovanie, monotónne opakovanie sa a neustále znovu začínať; je to predovšetkým úkon dôvery, lebo Boh kráča s nami, ba čo viac, Kristus je Cestou (porov. Jn 14, 6), a je prvým a hlavným pôvodcom akejkoľvek kresťanskej formácie – nemôže to byť nikto iný.  Boh je pravý Formátor, i keď využíva ľudské príležitosti: „Pane, ty si náš otec, my sme len hlina a ty si náš tvorca, všetci sme dielom tvojich rúk“ (Iz 64, 7).
Týmto základným presvedčením sa má riadiť celé naše formačné úsilie, či ide o formáciu nás samých, alebo sme poverení prispievať k formovaniu iných. Zaujať správny postoj v úlohe formovať znamená uvedomovať si, že nie sme to my, ale je to Boh, ktorý formuje. My sa môžeme a máme stať pre neho príležitosťou a nástrojom, vždy však rešpektujúc tajomné pôsobenie milosti. 
V dôsledku toho úloha formovať nás samých i tých, vzhľadom na ktorých nám bola táto úloha zverená, vždy je podľa príkladu Pána Ježiša zameraná na hľadanie Otcovej vôle: „Nehľadám svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal“ (Jn 5, 30). Formácia totiž v konečnom dôsledku spočíva v raste schopnosti dať sa k dispozícii Božiemu plánu s každým a s dejinami, vo vedomom ponúknutí sa spolupracovať na jeho pláne spásy ľudí a celého stvorenia, v objavovaní a žití hodnoty spásy, ktorá je skrytá v každom okamihu: „Otče náš... buď tvoja vôľa... (Mt 6, 9 – 10).
 
4. Toto odvolávanie sa na Božiu vôľu ma vedie pripomenúť vám to, čo som vám už povedal na našom stretnutí v roku 1980: v každom momente vášho života a vo všetkých vašich každodenných aktivitách máte uskutočňovať „totálnu disponibilitu voči vôli Otca, ktorý vás postavil do sveta a pre svet“ (A.A.S. LXXII, č. 7, s. 1021). A okrem iného som vám povedal, že toto pre vás znamená osobitnú pozornosť trom aspektom, ktoré konvergujú do skutočnosti vášho špecifického povolania ako členov sekulárnych inštitútov. Prvý aspekt sa týka nasledovania Krista zbližša na ceste evanjeliových rád s úplným sebadarovaním osobe Spasiteľa, aby sme s ním zdieľali život a poslanie.
Toto odovzdanie sa, ktoré Cirkev uznáva za špeciálne zasvätenie, stáva sa kontestáciou ľudských istôt, keď sú produktmi pýchy; a jasnejšie vyjadruje „nový svet“ chcený Bohom a inaugurovaný Ježišom (porov. LG 42; PC 11).
Druhým aspektom je kompetencia vo vašej špecifickej profesii, akokoľvek je skromná a obyčajná, s „plným uvedomením si úloh, ktoré majú pri výstavbe spoločnosti“ (AA 13) potrebným na to, aby mohli „čoraz veľkodušnejšie a účinnejšie slúžiť ľuďom svojich čias“ (GS 93). Takto bude možné svedectvu skôr uveriť: „Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budeme navzájom milovať“ (Jn 13, 35).
Tretí aspekt sa vzťahuje na premieňajúcu prítomnosť vo svete, to jest vnášať „osobný príspevok k uskutočneniu prozreteľného Božieho plánu v dejinách“, v evanjeliovom duchu animujúc a zdokonaľujúc poriadok časných skutočností, pôsobiac zvnútra týchto vecí (porov. LG 31; AA 7,16, 19). 
 
Prajem vám, aby ovocím tohto kongresu bolo vaše pokračovanie v prehlbovaní sa, najmä v uplatňovaní užitočných pomôcok pri zdôrazňovaní formácie v troch spomenutých aspektoch a v každom ďalšom podstatnom aspekte, ako je napríklad výchova vo viere, výchova k vytváraniu spoločenstva s Cirkvou, formácia k uskutočňovaniu evanjelizácie: a všetko nech tvorí životnú syntézu, aby ste tak rástli vo vernosti vášmu povolaniu a poslaniu, ktoré si Cirkev ctí a zveruje vám ho, lebo ho vidí ako také, ktoré odpovedá na očakávania jej samej a ľudstva.
 
5. Prv než skončím, chcel by som ešte podčiarknuť základný bod: a to, že poslednou skutočnosťou, plnosťou je činná láska. „Kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom“ (1 Jn 4, 16). Aj posledný cieľ každého kresťanského povolania je činná láska; v inštitútoch zasväteného života sa vyznávanie evanjeliových rád stáva magistrálou, ktorá vedie k vrcholne milovanému Bohu a vedie aj k bratom, ktorí sú všetci povolaní stať sa Božími synmi. Vo formačnom záväzku činná láska nachádza teda vyjadrenie, podporu a dozrievanie v bratskom spoločenstve, aby sa stala svedectvom a činom. Kvôli začleneniu sa do sveta, ako si to vyžaduje vaše povolanie, Cirkev nepožaduje od vašich inštitútov spoločný život, ako je to vlastné rehoľným inštitútom. No vyžaduje bratské spoločenstvo zakorenené a spočívajúce v činnej láske, ktorá robí zo všetkých členov jedinú osobitnú rodinu (porov. kán. 602); tá si vyžaduje, aby „členovia tých istých inštitútov zachovávali medzi sebou spoločenstvo, starostlivo dbajúc na jednotu ducha a na pravé bratstvo“ (kán. 716, 2).
 
Ak ľudia vdychujú takúto atmosféru, ktorá predpokladá širšiu cirkevnú komúniu, formácia vo svojej celistvosti neminie svoj cieľ. 
 
6. Na záver sa náš pohľad vracia k Ježišovi. Každá kresťanská formácia sa otvára plnosti života Božích detí, takže subjektom našej činnosti je koniec koncov Ježiš sám: „Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus“ (Gal 2, 20). Ale toto je pravda, len ak každý z nás môže povedať: „S Kristom som pribitý na kríž“, s tým Kristom „ktorý vydal seba samého za mňa“ (tamže). To je vznešený zákon nasledovania Krista: prijať kríž. Bez toho nie je cesta formácie mysliteľná.
 
Nech je vám Panenská Matka príkladom aj v tomto predsavzatí. Ako to pripomína Druhý vatikánsky koncil, ona „kým žila tu na zemi tak ako všetci ostatní životom plným rodinných starostí a práce“ (AA 4), „napredovala na ceste viery a verne vytrvala vo svojom spojení so Synom až po kríž“ (LG 58).
 
Nech je zálohom Božej ochrany toto apoštolské požehnanie, ktoré z celého srdca udeľujem vám a všetkým členom vašich inštitútov.

___
 
Ján Pavol II.: Príhovor k účastníkom IV. svetového kongresu sekulárnych inštitútov, 26. augusta 1988
 
Najdrahší bratia a sestry sekulárnych inštitútov!
 
1. S veľkou radosťou vás prijímam pri príležitosti vášho IV. svetového kongresu a ďakujem vám za túto vašu početnú a významnú účasť. Ste kvalifikovanými reprezentantmi jednej cirkevnej skutočnosti, ktorá je zvlášť v tomto storočí osobitným znakom „pohybu“ Ducha Svätého v lone Kristovej Cirkvi. Sekulárne inštitúty totiž jasne ukázali hodnotu zasvätenia aj tých, ktorí pôsobia vo svete, teda tých, ktorí sú začlenení do pozemských činností, či už ako sekulárni kňazi, alebo, a predovšetkým, ako laici.
Ba dejiny sekulárnych inštitútov pre laikov označujú vzácnu etapu vo vývoji učenia, týkajúceho sa osobitnej povahy laického apoštolátu a v spoznaní a uznaní všeobecného povolania veriacich k svätosti a k službe Kristovi.
Vaše poslanie je dnes situované v perspektíve konsolidovanej teologickou tradíciou: spočíva v „consecratio mundi“, to jest v úlohe „zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko“ (Ef 1, 10) pôsobiac zvnútra v pozemských skutočnostiach.
 
Som rád za tému, ktorú ste si zvolili pre toto zhromaždenie: „Poslanie sekulárnych inštitútov vo svete roku 2000“. Je to však zložitá téma, zodpovedajúca nádejam a očakávaniam Cirkvi v jej najbližšej budúcnosti.
Takýto program je viac než kedykoľvek pre vás stimulujúci, lebo otvára vášmu špecifickému povolaniu a osobitnej duchovnej skúsenosti horizonty Kristovho tretieho tisícročia, aby vám pomohla čoraz uvedomelejšie uskutočňovať vaše povolanie k svätosti žijúc vo svete a svojím vnútorne a autenticky prežívaným zasvätením spolupracovať na diele spásy a evanjelizácie celého Božieho ľudu.
 
2. Pozdravujem kardinála Jeana Jérôme Hamera, prefekta Kongregácie pre rehoľníkov a sekulárne inštitúty, ktorý s vami prebral závery poslednej synody biskupov a dôsledky, aké tieto závery majú pre vaše spoločenstvo. A s pozdravom pre všetkých spolupracovníkov, organizátorov a všetkých tu prítomných s bratmi a sestrami, ktoré zastupujete, ku všetkým sa obraciam s týmto najsrdečnejším prianím: aby sa totiž toto zhromaždenie stalo plodnou príležitosťou na prežívanie hlbokej skúsenosti cirkevného spoločenstva, solidarity, milosti a povzbudenia pre vašu cestu, ktoré nech osvetľujú osobitným svetlom vaše špecifické povolanie.
 
3. Stretnutie s tretím tisícročím kresťanskej éry je nepochybne stimulujúce pre všetkých, čo chcú venovať svoj život dobru a pokroku ľudstva.
My všetci chceme, aby nová éra zodpovedala obrazu, aký plánoval pre ľudstvo Stvoriteľ. Je to on, kto buduje a usmerňuje dejiny ako dejiny spásy pre ľudí všetkých čias. Každý je preto povolaný angažovať sa v novom tisícročí na uskutočňovaní novej kapitoly dejín vykúpenia. Vy chcete prispievať k posväcovaniu sveta zvnútra, „in saeculo viventes“, pôsobiac zo samého vnútra pozemských skutočností „praesertim ab intus“, podľa zákona Cirkvi (porov. KKP, 710).
Hoci ste v podmienkach sekularity, ste zasvätení. Odtiaľ pramení originalita vašej úlohy: ste z plného titulu laici; ale ste zasvätení, ste spojení s Kristom špeciálnym povolaním nasledovať ho zblízka, aby ste napodobňovali jeho postavenie „Božieho Sluhu“ v pokore sľubov čistoty, chudoby a poslušnosti.
 
4. Ste si vedomí, že spolu s ostatnými kresťanmi zdieľate dôstojnosť Božích synov, živých Kristových údov začlenených do Cirkvi, v krste poznačených všeobecným kňazstvom veriacich. Ale prijali ste aj posolstvo vnútorne späté s touto dôstojnosťou: posolstvo úsilia o svätosť, o dokonalosť činnej lásky; posolstvo odpovedať na volanie žiť evanjeliové rady, v ktorých sa uskutočňuje obetovanie seba Bohu a Kristovi s nerozdeleným srdcom a plným odovzdaním sa vôli a vedeniu Ducha.
Tento záväzok uskutočňujete nie oddeľujúc sa od sveta, ale zvnútra zložitých skutočností práce, kultúry, profesií, spoločenských služieb každého druhu.
Znamená to, že vaša činnosť v zamestnaní a skutočnosť, že s ostatnými laikmi sa podieľate na starostlivosti o pozemské veci, bude pre vás oblasťou skúšky, kríža, ale aj výzvy, poslania a momentu milosti a spoločenstva s Kristom, v ktorom sa buduje a rozvíja vaša duchovnosť. To si vyžaduje, ako dobre viete, neustály duchovný pokrok vo vašom spôsobe konania voči ľuďom, skutočnostiam a dejinám. Vyžaduje sa od vás schopnosť zachytávať v malých, ako aj vo veľkých udalostiach sveta prítomnosť Krista Spasiteľa, ktorý neustále kráča vedľa človeka, aj keď ho on nepozná alebo popiera. To si vyžaduje aj trvalú pozornosť na spásonosný význam každodenných udalostí, aby ich bolo možné interpretovať vo svetle viery a kresťanských zásad. 
Od vás to preto predpokladá hlboké spojenie s Cirkvou, vernosť jej službe; totálne láskyplné priľnutie k jej mysleniu a posolstvu, uvedomujúc si, že všetko konáte len vďaka osobitnému zväzku, ktorý vás s ňou spája. Toto všetko neznamená umenšenie spravodlivej autonómie laikov kvôli posväcovaniu sveta; ide skôr o to chápať ju v správnom svetle, aby sa ani neoslabila, ani nepôsobila izolovane.
Dynamika vášho poslania, tak ako ho chápete, vás vôbec nevzďaľuje od života Cirkvi, ale napĺňa sa vo zväzku lásky s ňou. 
 
5. Ďalšia základná požiadavka spočíva v obetavom a vedomom prijímaní tajomstva kríža.
Každý cirkevný čin je objektívne zakorenený v diele spásy, v Kristovom vykupiteľskom čine, a čerpá svoju silu z Pánovej obety, z jeho krvi vyliatej na kríži. Kristova obeta, neprestajne prítomná v diele Cirkvi, je jej silou a jej nádejou, najtajomnejším a najväčším darom milosti.
Cirkev dobre vie, že jej dejiny sú dejinami sebazapierania a sebaobetovania. Vaše postavenie zasvätených laikov vám dá každodenne zakusovať, aká je to pravda aj v oblasti činnosti a poslania, ktoré každý z vás spĺňa. 
Vy viete, čo vás stojí bojovať proti sebe samým, proti svetu a jeho zvodom, ale iba tak možno dosahovať pravý vnútorný pokoj, ktorý môže dať len Kristus. Iba táto cesta evanjelia, ktorou prechádzate často v situácii osamotenia a utrpenia, je cestou, ktorá vám dá nádej, lebo v kríži máte istotu, že ste spojení s naším Vykupiteľom a Pánom. 
 
6. Kontext kríža nech vás neoberá o odvahu. On bude pre vás pomocou a podporou pri šírení diela vykúpenia a vnášaní posväcujúcej prítomnosti Krista medzi bratov. 
Tento váš postoj bude prejavom prozreteľného pôsobenia Ducha Svätého, ktorý „vanie kade chce“ (Jn 3.8). Len on sám môže vzbudiť silu, iniciatívy, mocné znamenia, pomocou ktorých završuje Kristovo dielo. Úloha rozširovať na všetky ľudské diela dar vykúpenia je poslaním, ktoré vám zveril Duch, je to vznešené poslanie, ktoré si vyžaduje odvahu, ale je pre vás vždy dôvodom blaženosti, ak budete žiť v spoločenstve činnej lásky s Kristom a bratmi.
Cirkev roku 2000 očakáva teda od vás platnú spoluprácu na neľahkej ceste posväcovania sveta. Prajem si, aby toto stretnutie naozaj upevnilo vaše predsavzatia a čoraz viac osvecovalo vaše srdcia. 
S týmto želaním rád udeľujem vám všetkým svoje apoštolské požehnanie, ktoré rozširujem na osoby a iniciatívy, zverené vašej cirkevnej službe.

____
 
Ján Pavol II.: Posolstvo V. kongresu sekulárnych inštitútov, 7. augusta 1992
 
Posolstvo Svätého Otca Jána Pavla II., ktoré sprostredkoval štátny sekretár kardinál Angelo Sodano kardinálovi Eduardovi Somalovi, prefektovi Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života pri príležitosti Svetového kongresu sekulárnych inštitútov
 
Svätý Otec, informovaný o konaní V. svetového kongresu sekulárnych inštitútov ma poveril odovzdať jeho srdečný pozdrav organizátorom a všetkým účastníkom stretnutia.
Jeho Svätosť vyjadruje predovšetkým svoje ocenenie pre voľbu témy: „Sekulárne inštitúty a evanjelizácia dnes“, ktorá sa vhodne začleňuje do širokého zaangažovania sa Cirkvi na podporu novej evanjelizácie. Ide o proces milosti, ktorý dosahuje svoj vrchol v neustále potrebnom obrátení srdca, chápanom ako návrat k Bohu, prozreteľnému a milosrdnému Otcovi, a ako disponibilitu voči bratom, ktorí očakávajú pochopenie, lásku a solidárne ohlasovanie zjaveného Slova. Dnes musí evanjelizačné poslanie Cirkvi brať do úvahy hlboké kultúrne a spoločenské premeny našej doby, ktoré nezriedka – namiesto toho aby napomáhali –, kladú misijnej činnosti prekážky.
Tí, čo patria do sekulárnych inštitútov sú si dobre vedomí týchto výziev, ktorým sú povolaní čeliť, pretože prijali dar „novej a originálnej formy zasvätenia, vnuknutej Duchom Svätým, aby ju žili uprostred časných skutočností a vnášali silu evanjeliových rád, to jest večných Božích hodnôt do hodnôt ľudských a časných“ (Insegnamenti di Paolo VI, X., 1972, p. 943).
 
Duch Svätý im udelil milosť radikálnejšie sa pripodobniť Ježišovi na ceste, ktorú vykonal na zmierenie ľudí, na zrúcanie múru nepriateľstva (porov. Ef 2, 14) a na utvorenie nového ľudstva. Aby sa všetko toto mohlo v plnosti uskutočniť, je potrebná „nová láska“: vyžaduje, aby sa sekulárne inštitúty mimoriadnym spôsobom zaangažovali na svedectve novosti evanjelia. Bez zanietenejšej odpovede na povolanie k svätosti kvôli odovzdávaniu evanjelia pokoja svetu, ktorý vstupuje do nového tisícročia, každá snaha by sa zredukovala na pokus bez apoštolskej účinnosti. Nové majú byť aj metódy, akými sa svetu komunikuje novosť evanjelia. Za týmto cieľom sa členovia sekulárnych inštitútov majú otvoriť novým formám komunikácie, ktoré im poskytuje technický pokrok. Ale netreba zabúdať, že aj komunikácia sa má prispôsobovať tomu, čo šíri. Má sa vyznačovať evanjeliovou jednoduchosťou a má veci predkladať „zdarma“ (porov. Mt 10, 8), aby odpoveď na ne mohla byť slobodná, zodpovedná a radostná.
 
Skúsenosť hľadania a osobného stretnutia so živým Bohom je pre ľudí tým najvzácnejším, čo im možno ponúknuť. Niet pochýb, že koreňom povolania k novej evanjelizácii je povolanie k svätosti. Vyžaduje si hlboké spoločenstvo s Cirkvou, ktoré má svoj počiatok v samých inštitútoch a rozširuje sa na afektívne i efektívne spoločenstvo s celým Božím ľudom. Úzky vzťah, aký jestvuje medzi budovaním kresťanského spoločenstva a službou svetu, jasne vyjadril Svätý Otec Ján Pavol II. v apoštolskej exhortácii Christifideles laici na mieste, kde tvrdí, že „je naliehavé všade obnoviť kresťanskú podstatu ľudskej spoločnosti. Predpokladom toho je však obnovenie kresťanskej podstaty spoločenstiev“ (č. 34).
Ale nová evanjelizácia si vyžaduje aj službu svetu. Spôsoby uskutočňovania podľa osobitného povolania a konkrétnych potrieb sú mnohoraké: svedectvo života, dialóg a angažovanosť, osobný kontakt, skrytá služba, individuálna a komunitárna prítomnosť, prorocké ohlasovanie v pozitívnej aj negatívnej forme, obrana pravdy a svedectvo lásky. Je dôležité, aby vo svete poznačenom „kultúrou smrti“, ale túžiacom po hodnotách Ducha, sekulárne inštitúty boli schopné stať sa znameniami živého Boha a tvorcami „kultúry kresťanskej solidarity“.
 
Svätý Otec okrem toho vyzýva všetkých pokračovať na tejto ceste, posilňovať mnohoraké iniciatívy kresťanskej animácie a nebáť sa prezentovať na rôznych „moderných aeropágoch“, a slovami a skutkami tam proklamovať dobrú zvesť evanjelia. Angažovanie sa za pokoj a rozvoj národov, obrana ľudských práv, pozdvihnutie ženy a výchova mladých sú niektoré z týchto „areopágov“ moderného sveta, v ktorých sa sekulárne inštitúty majú cítiť zaangažované. 
 
S týmito želaniami, zvolávajúc na všetkých účastníkov stretnutia a na všetkých členov sekulárnych inštitútov ochranu Najsvätejšej Márie, Kráľovnej apoštolov a Hviezdy evanjelizácie, najvyšší veľkňaz zo srdca udeľuje vyprosené apoštolské požehnanie s prianím čoraz hojnejších nebeských darov. 

_____
 
Ján Pavol II.: Príhovor k účastníkom Medzinárodného sympózia o Provida mater Ecclesia zorganizovaného Svetovou konferenciou sekulárnych inštitútov, 1. februára 1997
 
 
Pán kardinál, ctihodní bratia v episkopáte a kňazstve, drahí bratia a sestry!
 
1. Prijal som vás s veľkou náklonnosťou na tejto špeciálnej audiencii, na ktorej si chceme pripomenúť a osláviť dôležitý dátum pre sekulárne inštitúty. Ďakujem pánovi kardinálovi Martínezovi Somalovi za slová, ktorými vyjadril cítenie vás všetkých, keď postavil do správneho svetla toto stretnutie, ktoré symbolicky zhromažďuje v tejto aule nespočetné osoby roztrúsené po celom svete. Ďakujem aj vášmu zástupcovi, ktorý hovoril po kardinálovi.
 
Materská starostlivosť a múdra náklonnosť Cirkvi voči svojim deťom, ktoré venujú život Kristovi v rôznych formách osobitného zasvätenia, prejavila sa pred päťdesiatimi rokmi v apoštolskej konštitúcii Provida mater Ecclesia, ktorej zámerom je dať nové kánonické usporiadanie kresťanskej skúsenosti sekulárnych inštitútov (porov. AAS 39 [1947], 114–124).
 
Môj predchodca blahej pamäti Pius XII. šťastnou intuíciou, anticipujúc niektoré témy, ktoré našli primeranú formuláciu na Druhom vatikánskom koncile, svojou apoštolskou autoritou potvrdil cestu a formu života, ktoré už storočie priťahovali mnohých kresťanov, mužov a ženy: usilovali sa nasledovať Krista čistého, chudobného a poslušného, zostávajúc v pozícii svojho sekulárneho životného stavu. Je pekné spoznávať v tejto prvej fáze dejín sekulárnych inštitútov odovzdanosť a obetu toľkých bratov a sestier vo viere, ktorí neohrozene čelili výzvam nových čias. Poskytovali dôsledné svedectvo pravej kresťanskej svätosti v najrozličnejších podmienkach práce, bývania, začlenenia sa do spoločenského, ekonomického a spoločenského života ľudských komunít, do ktorých patrili.
 
Nesmieme zabudnúť na zanietenie plné pochopenia, akým niektorí veľkí muži Cirkvi sprevádzali túto cestu v rokoch, ktoré bezprostredne predchádzali promulgovaniu Provida Mater Ecclesia. Medzi mnohými – okrem už spomenutého pápeža – rád s vďačnosťou a láskou pripomeniem vtedajšieho námestníka Štátneho sekretariátu, budúceho pápeža Pavla VI., Mons. Giovanni Battistu Montiniho, a toho, kto bol v čase apoštolskej konštitúcie podsekretárom Kongregácie pre rehoľníkov, ctihodného kardinála Arcadia Larraonu, ktorí mali veľký podiel na vypracovaní a definovaní učenia a kánonických rozhodnutí, obsiahnutých v dokumente.
 
2. Zo vzdialenosti polstoročia sa nám Provida mater Ecclesia javí stále veľmi aktuálna. O tom ste hovorili počas prác vášho medzinárodného sympózia. Ba charakterizuje ju prorocká inšpirácia, ktorá si zasluhuje, aby bola podčiarknutá. Forma života sekulárnych inštitútov sa totiž dnes viac než inokedy javí ako prozreteľný a účinný spôsob evanjeliového svedectva v okolnostiach determinovaných dnešnými kultúrnymi a spoločenskými podmienkami, v ktorých je Cirkev povolaná žiť a vykonávať svoje poslanie. Konštitúcia schválením týchto sekulárnych inštitútov, korunujúc duchovné napätie, aké sprevádzalo život Cirkvi aspoň od čias svätého Františka Saleského, uznávala, že dokonalosť kresťanského života sa môže a má prežívať v akýchkoľvek existenciálnych okolnostiach a situáciách, keďže ide o všeobecné povolanie k svätosti (porov. PME, 118). V dôsledku toho tvrdí, že rehoľný život, chápaný vo vlastnej kánonickej forme, nevyčerpáva v sebe samom všetky možnosti celostného nasledovania Pána a vyjadruje želanie, aby sa prostredníctvom prítomnosti a svedectva sekulárneho zasvätenia vzbudila kresťanská obnova rodinného, profesionálneho a spoločenského života, vďaka ktorému sa objavia nové účinné formy apoštolátu, oslovujúce osoby a prostredia, ktoré sú bežne vzdialené evanjeliu a takmer nepreniknuteľné vzhľadom na  jeho ohlasovanie.
 
3. Keď som sa pred rokmi obracal na účastníkov Druhého medzinárodného kongresu sekulárnych inštitútov, povedal som, že sa nachádzajú „takpovediac v strede konfliktu, ktorý znepokojuje a rozdeľuje vnútro dnešného človeka“ (Insegnamenti, vol. 111/2.1980, p. 469).
Týmto vyjadrením chcem pokračovať v niektorých úvahách môjho ctihodného predchodcu Pavla VI., ktorý hovoril o sekulárnych inštitútoch ako o odpovedi na hlbokú túžbu nájsť cestu syntézy medzi plným zasvätením života podľa evanjeliových rád a plnou zodpovednosťou za premieňajúcu prítomnosť a premieňajúce pôsobenie uprostred sveta kvôli jeho stvárneniu, zdokonaleniu a posväteniu (porov. Insegnamenti di Paolo VI, vol. X, 1972, p. 102).
 
Na jednej strane sme totiž svedkami rýchleho šírenia foriem religiozity, ktoré predkladajú očarujúce skúsenosti, v niektorých prípadoch aj náročné a vyžadujúce si úsilie. Dôraz sa však v nich kladie viac na emotívnu a senzuálnu rovinu skúsenosti, než na asketickú a duchovnú. Možno pripustiť, že takéto náboženské formy sa pokúšajú odpovedať na stále obnovovanú túžbu po spoločenstve s Bohom, na hľadanie konečnej pravdy o ňom a o osude ľudstva. A prezentujú sa s príťažlivosťou novosti a lacného univerzalizmu.
Tieto skúsenosti však predpokladajú nejasný pojem Boha, vzdialený od pojmu, aký poskytuje Zjavenie. Okrem toho zostávajú odtrhnuté od skutočnosti a konkrétnych dejín ľudstva.
 
Porovnateľný s touto náboženskosťou je nepravý pojem sekularity, podľa ktorej Boh zostáva mimo budovania budúcnosti ľudstva. Vzťah k nemu sa považuje za súkromnú voľbu a subjektívny problém, ktorý možno nanajvýš tolerovať, ale nemá si nárokovať nejakým spôsobom uplatňovať vplyv na kultúru a spoločnosť.
 
4. Ako teda čeliť tomuto nesmiernemu konfliktu v mysli a srdci súčasného ľudstva? Stáva sa pre kresťana výzvou: výzvou stať sa tvorcom novej syntézy maximálne možného priľnutia k Bohu a k jeho vôli a maximálne možnej účasti na radostiach a nádejach, úzkostiach a bolestiach sveta, aby sme ho zamerali na plán integrálnej spásy, ktorú nám Boh Otec prejavil v Kristovi a neustále nám dáva k dispozícii prostredníctvom daru Ducha Svätého. 
 
Členovia sekulárnych inštitútov sa práve pre toto angažujú, vyjadrujúc svoju plnú vernosť vyznávaniu evanjeliových rád formou sekulárneho života, plného rizík a často nepredvídaných požiadaviek, ale bohatého na špecifickú a originálnu potencialitu.
 
5. Členovia sekulárnych inštitútov, pokorní a hrdí nositelia premieňajúcej sily Božieho kráľovstva a odvážni a dôslední svedkovia úlohy a poslania evanjelizácie kultúr a národov, sú v dejinách znamením Cirkvi – priateľky ľudí, schopnej ponúknuť útechu v každom druhu súženia, pripravenej podporiť každý pravý pokrok ľudského spolunažívania, ale zároveň nekompromisnej voči každej voľbe smrti, násilia, lži a nespravodlivosti.
A sú pre kresťanov aj znamením a pripomenutím úlohy starať sa v Božom mene o stvorenie, ktoré zostáva predmetom lásky a obľuby Stvoriteľa, aj keď je poznačené protirečením vzbury a hriechu a veľmi potrebuje byť oslobodené od skazy a smrti.
Možno sa diviť, ak prostredie, s ktorým sa musia konfrontovať, bude často málo ochotné chápať a prijímať ich svedectvo?
 
Cirkev dnes očakáva mužov a ženy, ktorí budú schopní nového svedectva evanjeliu a jeho radikálnym požiadavkám uprostred existenčných podmienok prevažnej časti ľudských bytostí. 
A aj svet, často bez toho, že by si to uvedomoval, túži stretnúť sa s pravdou evanjelia kvôli pravému a integrálnemu pokroku ľudstva podľa Božieho plánu.
 
V jednej podmienke tohto druhu sa od členov sekulárnych inštitútov vyžaduje veľká rozhodnosť a jasné priľnutie ku charizme typickej pre takéto ich zasvätenie: také, ktoré vytvára syntézu viery a života, evanjelia a ľudských dejín, celistvosti konania na Božiu slávu a nepodmienenej disponibility slúžiť plnosti života bratov a sestier v tomto svete.
 
Členovia sekulárnych inštitútov sú svojím povolaním a poslaním v bode, kde sa stretá Božia iniciatíva a očakávanie stvorenia: iniciatíva Boha, ktorého vnášajú do sveta láskou a intímnym spojením s Kristom; očakávanie stvorenia, ktoré zdieľajú v každodenných sekulárnych podmienkach s blížnymi, berúc na seba protirečenia a nádeje každej ľudskej bytosti, najmä tých najslabších a trpiacich.
 
Sekulárnym inštitútom je v každom prípade zverená zodpovednosť pripomínať všetkým toto poslanie, ktoré dosvedčujú svojím špeciálnym zasvätením v radikálnosti evanjeliových rád, aby celé kresťanské spoločenstvo s čoraz väčším úsilím spĺňalo úlohu, ktorú mu zveril Boh v Kristovi ako dar svojho Ducha (Vita consecrata, 17 – 20). 
 
6. Súčasný svet je osobitne vnímavý na svedectvo toho, kto dokáže s odvahou vziať na seba riziko a zodpovednosť za rozlišovanie doby a za projekt budovania nového a spravodlivého ľudstva.
Naše časy sú časmi veľkých kultúrnych a spoločenských zvratov.
Z tohto dôvodu sa stáva čoraz jasnejším, že poslanie kresťana v tomto svete nemožno redukovať na číry a jednoduchý príklad čestnosti, kompetencie a vernosti povinnostiam. Toto všetko sa predpokladá. Ide o to obliecť si cítenie Ježiša Krista, aby sme boli vo svete znakmi jeho lásky. Toto je zmysel a cieľ autentickej kresťanskej sekularity, a teda cieľom a hodnotou kresťanského zasvätenia žitého v sekulárnych inštitútoch.
 
V tejto línii sa javí ako dôležité, aby členovia sekulárnych inštitútov intenzívne prežívali bratské spoločenstvo či už vo vlastnom inštitúte alebo s členmi iných inštitútov. Práve preto, že sú – ako kvas a soľ – rozptýlení vo svete, mali by sa považovať za privilegovaných svedkov hodnoty bratstva a kresťanského priateľstva, dnes tak veľmi potrebného najmä vo veľkých mestských konglomerátoch, ktoré už zhromažďujú veľkú časť svetovej populácie.
 
Želal by som si, aby sa každý sekulárny inštitút stal takýmto cvičiskom bratskej lásky, takýmto zažatým ohniskom, z ktorého by mohli mnohí muži a ženy čerpať svetlo a teplo pre život sveta.
 
7. Napokon prosím Máriu, aby dala všetkým členom sekulárnych inštitútov jasnosť svojho pohľadu na svet, hĺbku svojej viery v Božie slovo a pohotovosť svojej ochoty plniť jeho tajomné plány kvôli čoraz účinnejšej spolupráci v súčinnosti na diele spásy.
 
Zverujúc do jej materských rúk budúcnosť sekulárnych inštitútov, vyvolený diel Božieho ľudu, každému z vás tu prítomných udeľujem apoštolské požehnanie, ktoré rád rozširujem na všetkých členov sekulárnych inštitútov roztrúsených v piatich kontinentoch.

_____
 
Ján Pavol II.: Príhovor k účastníkom Svetového kongresu sekulárnych inštitútov, 28. 8. 2000
 
 
Najdrahší bratia a sestry!
 
1. Teším sa, že vás môžem prijať pri príležitosti vášho kongresu, ktorý prijíma orientáciu a osobitný stimul od práve prebiehajúceho slávenia Veľkého jubilea. Všetkých vás pozdravujem so živou srdečnosťou a osobitne sa obraciam na kardinála Eduarda Martíneza Somala, prefekta Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, ktorý vrúcne tlmočil vaše city.
 
V roku Veľkého jubilea Cirkev pozýva všetkých laikov, ale z osobitného titulu členov sekulárnych inštitútov angažovať sa v evanjeliovej animácii a kresťanskom svedectve vnútri sekulárnych skutočností. Ako som povedal pri príležitosti nášho stretnutia na päťdesiate výročie Provida mater Ecclesia, svojím povolaním a poslaním ste v bode, kde sa stretá Božia iniciatíva a očakávanie stvorenia: iniciatíva Boha, ktorého vnášate do sveta láskou a intímnym spojením s Kristom; očakávanie stvorenia, ktoré prežívate v každodenných sekulárnych podmienkach s blížnymi (porov. Insegnamenti di Giovanni Paolo II, vol. XX/1, 1997, n. 5, p. 232).
Preto ako sekulárne zasvätení máte s príčinlivou uvedomelosťou prežívať skutočnosti vašej doby, lebo nasledovanie Krista, ktoré dáva zmysel vášmu životu, vás vážne angažuje pred tvárou sveta, ktorý ste povolaní premieňať podľa Božieho plánu.
 
2. Váš svetový kongres sústreďuje pozornosť na formáciu členov sekulárnych inštitútov. Je potrebné, aby boli vždy schopní spoznávať Božiu vôľu a cesty novej evanjelizácie v každom „dnešku“ dejín, v zložitosti a menlivosti znamení čias. 
 
V apoštolskej exhortácii Christifideles laici  som venoval široký priestor téme formácie kresťanov v ich historických a sekulárnych zodpovednostiach, ako aj v ich priamej spolupráci na budovaní kresťanského spoločenstva; a vyznačil som nutné pramene takejto formácie: „pohotové a učenlivé počúvanie Božieho slova a slova Cirkvi, stálu synovskú modlitbu, múdre a láskavé duchovné vedenie, spoznávanie prijatých darov a talentov vo viere, a zároveň rôznych spoločenských a historických situácií, do ktorých sú začlenení“ (č. 58).
 
Formácia sa teda globálnym spôsobom týka celého života zasvätenej osoby. Slúži si aj analýzami a úvahami odborníkov z oblasti sociológie a iných humanitných vied, ale ako svoj životný stred  a kritérium kresťanského hodnotenia historických javov nemôže zanedbávať duchovný, teologický a sapienciálny rozmer života viery, ktorý poskytuje konečné a rozhodujúce kľúče na chápanie dnešného stavu ľudstva a na voľbu priorít a spôsobov autentického svedectva.
 
Pohľad, ktorý obraciame na skutočnosti súčasného sveta, pohľad, ktorý chce z našej strany byť plný spolucítenia a milosrdenstva, akému nás učil náš Pán Ježiš Kristus, nekončí pri objavovaní omylov a nebezpečenstiev. Zaiste, nemožno zanedbať všímavosť na negatívne a problematické aspekty, ale hneď nato treba objavovať cesty nádeje a ukazovať perspektívy horlivého zaangažovania sa za integrálne pozdvihnutie osoby, za jej oslobodenie a plnosť jej šťastia.
 
3. V srdci meniaceho sa sveta, v ktorom pretrvávajú a zväčšujú sa nespravodlivosti a nevídané utrpenia, ste povolaní dívať sa z kresťanského pohľadu na historické a kultúrne javy a fakty. V dnešnej spoločnosti máte byť najmä nositeľmi svetla a nádeje. Nenechajte sa oklamať naivným optimizmom, ale zostaňte vernými svedkami Boha, ktorý určite miluje ľudstvo a ponúka mu potrebnú milosť, aby mohlo účinne pracovať na budovaní lepšieho a spravodlivejšieho sveta, ktorý bude mať väčšiu úctu k dôstojnosti každej ľudskej bytosti. Zdá sa, že výzva, ktorú kladie viere súčasná kultúra, je práve táto: opustiť veľmi jednoduché maľovanie temných a negatívnych scenárov, a miesto toho vytýčiť spôsoby, nie však iluzórne, na dosiahnutie vykúpenia, oslobodenia a nádeje.
 
Vaša skúsenosť zasvätených v sekulárnych podmienkach vám ukazuje, že sa nemá očakávať príchod lepšieho sveta len z rozhodnutí, ktoré prichádzajú zhora od najvyšších zodpovedných osôb a inštitúcií. Pánova milosť, schopná zachraňovať a liečiť aj túto epochu dejín, sa rodí a rozvíja v srdciach veriacich. Oni prijímajú a napomáhajú Božiu iniciatívu v dejinách a rozvíjajú ju zdola vo svojich jednoduchých ľudských životoch, ktoré sa tak stávajú nositeľmi zmeny a spásy.
Stačí si spomenúť, ako v tomto zmysle pôsobili zástupy svätých, aj tých, čo za takých neboli oficiálne vyhlásení Cirkvou. Všetci hlboko poznačili dobu, v ktorej žili, tým, že do nej vniesli hodnoty a energie dobra; ich dôležitosť uniká spoločenskej analýze, ale pre Božie oči a dôkladné uvažovanie veriacich je veľmi dobre viditeľná.
 
4. Formácia k rozlišovaniu nemôže zanedbať základ každého ľudského projektu, ktorým je a zostane Ježiš Kristus. 
Poslaním sekulárnych inštitútov je „napĺňať spoločnosť novými energiami Kristovho kráľovstva, usilovať sa o premenu sveta zvnútra silou blahoslavenstiev“ (Vita consecrata,10). Viera učeníkov sa týmto spôsobom stáva dušou sveta podľa šťastného obrazu Listu Diognetovi a vytvára kultúrnu a spoločenskú obnovu, ktorou si môže poslúžiť ľudstvo. Čím viac je ľudstvo vzdialené a odcudzené posolstvu evanjelia, tým viac má odznievať silné a presvedčivé ohlasovanie pravdy o Kristovi a o ním vykúpenom človeku. Treba však dbať na spôsob tohto ohlasovania, aby ho ľudia zo strany veriacich nepociťovali ako vtieranie či vnucovanie. Naopak, našou úlohou bude ukázať zjavným, že Cirkev, nositeľka Kristovho poslania, sa stará o človeka s láskou. A robí to nie pre abstraktné ľudstvo, ale pre toh-ktorého konkrétneho historického človeka v presvedčení, že „tento človek je prvou cestou, akú má Cirkev prejsť v plnení svojho poslania... cestou, ktorú vytýčil sám Kristus, cestou, ktorá nemenne prechádza tajomstvom vtelenia a vykúpenia“ (Redemptor hominis, 14; porov. Centesimus annus 53). 
 
5. Nech sa vaša počiatočná a permanentná formácia, drahí zodpovední a členovia sekulárnych inštitútov, živí týmito istotami. Bude prinášať hojné ovocie v miere, v akej bude neustále čerpať z nevyčerpateľného pokladu Zjavenia, ako ho chápe a s múdrosťou a láskou hlása Cirkev. Márii, Hviezde evanjelizácie, ktorá je nedosiahnuteľnou ikonou Cirkvi, zverujem vašu púť cestami sveta. Nech je vám po boku a jej príhovor nech urobí plodnými práce vášho kongresu; nech udelí horlivosť a nový apoštolský elán inštitúciám, ktoré zastupujete, aby udalosť Veľkého jubilea naznačila počiatok nových Turíc a hlbokej vnútornej obnovy.
 
S týmito želaniami ako záloh trvalej náklonnosti všetkým udeľujem apoštolské požehnanie.

_____

 
Benedikt XVI.: Príhovor k účastníkom Svetovej konferencie sekulárnych inštitútov,  3. februára 2007
 
STE SEMENOM SVÄTOSTI, HODENÝM PLNÝM PRIEHRŠTÍM DO BRÁZDY DEJÍN
 
Drahí bratia a sestry,
som šťastný, že som dnes s vami, s členmi sekulárnych inštitútov, s ktorými sa stretám po prvýkrát od mojej voľby na katedru apoštola Petra. Všetkých vás s láskou pozdravujem. Pozdravujem kardinála Franca Rodého, prefekta Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života a ďakujem mu za vyjadrenie synovskej oddanosti a duchovnej blízkosti, s ktorými sa na mňa obrátil aj vo vašom mene.
Pozdravujem kardinála Cottiera a sekretára vašej kongregácie. 
Pozdravujem predsedníčku Svetovej konferencie sekulárnych inštitútov, ktorá tlmočila cítenie a očakávanie všetkých vás, ktorí ste sa tu zišli z rôznych krajín, aby ste slávili Medzinárodné sympózium o apoštolskej konštitúcii.
Ako už bolo povedané, ubehlo 60 rokov od 2. februára 1947, keď môj predchodca Pius XII. promulgoval túto apoštolskú konštitúciu, čím dal teologicko-právnu štruktúru skúsenosti, ktorá sa kryštalizovala v predchádzajúcich desaťročiach, a zároveň uznal v sekulárnych inštitútoch jeden z nespočetných darov, ktorými Duch Svätý sprevádza Cirkev na jej ceste a obnovuje ju vo všetkých storočiach. Tento právny akt nepredstavoval dosiahnutý cieľ, ako skôr východisko na ceste vymedzenia novej formy zasvätenia: zasvätenia veriacich laikov a diecéznych presbyterov, povolaných žiť s evanjeliovou radikálnosťou práve tú sekularitu, do ktorej sú ponorení podmienkami svojej existencie alebo pastoračnej služby. Dnes ste tu, aby ste sledovali cestu, začatú pred šesťdesiatimi rokmi, ako čoraz zanietenejší nositelia zmyslu pre svet a dejiny v Ježišovi Kristovi. Vaše zanietenie sa rodí z objavenia krásy Krista, z jeho jedinečného spôsobu, akým miluje, stretáva sa, uzdravuje život, ako ho obveseľuje a posilňuje. A toto je krása, ktorú vaše životy chcú ospievať, aby sa vaša existencia vo svete stala znamením vašej existencie v Kristovi.
Ak máme dať vášmu začleneniu sa do ľudských udalostí teologické miesto, je ním tajomstvo vtelenia („Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“: Jn 3,16). Dielo spásy sa dovŕšilo nie v protiklade s dejinami ľudí, ale v ich vnútri a prostredníctvom nich. V tejto veci List Hebrejom konštatuje: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi...“ (1, 1–2a). Sám čin spásy sa udial v kontexte času a dejín a definuje sa ako poslušnosť Božiemu plánu, vpísanému do diela, ktoré mu vyšlo z rúk. A znovu je tu ten istý text Listu Hebrejom, inšpirovaný text, ktorý zdôrazňuje: „Najprv hovorí: ,Obety ani dary, ani obety zápalné, ani obety za hriech si nechcel, ani sa ti nepáčili´ – a ony sa prinášajú podľa zákona. Potom povedal: ,Hľa, prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu´ (10, 8–9a). Tieto slová žalmu, ktoré List Hebrejom vidí ako vyjadrenie trojičného dialógu, sú slovami Syna, ktorý hovorí Otcovi: „Hľa, prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu“. A tak sa uskutočňuje vtelenie: „Hľa, prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu“.
Pán nás zaťahuje do svojich slov, ktoré sa stávajú našimi: hľa, ja idem s Pánom, so Synom, konať tvoju vôľu.
Takto sa jasne rysuje cesta vášho posväcovania: obetujúce sa priľnutie k plánu spásy, ako sa prejavuje v zjavenom Slove, solidarita s dejinami, hľadanie Pánovej vôle vpísanej do ľudských udalostí, ktoré riadi svojou prozreteľnosťou. A zároveň sú tu charakteristiky sekulárneho poslania: svedectvo ľudských čností ako je „spravodlivosť, pokoj, radosť“ (Rim 14, 17), „vzorné správanie“, o ktorom hovorí Peter vo svojom Prvom liste (porov.1 Pt 2, 12) ako odozvu na Majstrovo slovo: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5, 16). 
Súčasťou sekulárneho poslania je aj zaangažovanosť v budovaní spoločnosti, ktorá v rôznych oblastiach uznáva dôstojnosť ľudskej osoby a oprávnené hodnoty pre jej plnú realizáciu: od politiky po ekonómiu, od výchovy po zaangažovanosť v zdravotníctve, od verejných služieb po vedecký výskum. 
Každá vlastná a špecifická skutočnosť, ktorú prežíva kresťan, vlastná práca a vlastné konkrétne záujmy, i keď si zachovávajú svoju relatívnu opodstatnenosť, nachádzajú svoj posledný účel  v tom cieli, pre ktorý Boží Syn prišiel na svet.
Cíťte sa preto byť volaní k zodpovednosti každou bolesťou, každou nespravodlivosťou, rovnako ako každým hľadaním pravdy, krásy a dobra nie preto, že by ste mali riešenie na všetky problémy, ale pretože každá okolnosť, v ktorej človek žije a zomiera, je pre vás príležitosťou svedčiť o spásonosnom Božom diele. Toto je vaše poslanie. Vaše zasvätenie na jednej strane poukazuje na osobitnú milosť, akú vám dal Duch na uskutočňovanie vášho povolania, na druhej strane vás zaväzuje k totálnej poddajnosti mysle, srdca a vôle plánu Boha Otca zjaveného v Ježišovi Kristovi, ktoré radikálne nasledovať ste povolaní. 
Každé stretnutie s Kristom si vyžaduje hlbokú zmenu zmýšľania, ale pre niektorých, ako pre vás, je Pánova požiadavka osobitne náročná: zanechajte všetko, pretože Boh je všetko a bude všetkým vo vašom živote. Nejde tu len jednoducho o odlišný spôsob vzťahu ku Kristovi a vyjadrenie vášho priľnutia k nemu, ale o to zvoliť si Boha tak, aby to od vás natrvalo vyžadovalo absolútne totálnu dôveru k nemu. Prispôsobiť svoj život Kristovmu vstupujúc do týchto slov, prispôsobiť svoj život Kristovmu praktizovaním evanjeliových rád je základnou a zaväzujúcou črtou, ktorá si vo svojej špecifickosti vyžaduje konkrétne úsilie a konkrétne skutky „horolezcov ducha“, ako vás nazval ctihodný pápež Pavol VI. (Insegnamenti, VIII, 1970, p. 939).
 
Sekulárny charakter vášho zasvätenia poukazuje na jednej strane na prostriedky, ktorými sa máte podujímať uskutočňovať ho, to jest prostriedky vlastné každému mužovi a žene, žijúcim v bežných podmienkach sveta, a na druhej strane na formu jeho rozvoja, to jest hlbokého vzťahu k znameniam čias, ktoré ste povolaní rozpoznávať vo svetle evanjelia ako jednotlivci, i ako spoločenstvo. Práve v tomto rozpoznávaní bola viackrát autoritami definovaná vaša charizma, aby ste mohli byť laboratóriom dialógu so svetom, tým „experimentálnym laboratóriom, v ktorom si Cirkev overuje konkrétne spôsoby svojich vzťahov k svetu“ (Pavol VI., Príhovor k hlavným zodpovedným sekulárnych inštitútov: Insegnamenti, XIV, 1976, p. 676). Práve z tohto sa odvodzuje pretrvávajúca aktuálnosť vašej charizmy, pretože toto rozpoznávanie sa nemá diať zvonku skutočnosti, ale zvnútra, prostredníctvom plného zaangažovania sa. To sa deje pomocou každodenných vzťahov, ktoré môžete utvárať vašou prítomnosťou v rodine a spoločnosti, v zamestnaní, v občianskom i cirkevnom spoločenstve. 
Stretnutie s Kristom, rozhodnutie nasledovať ho, nás otvára a pohýna stretnúť sa s kýmkoľvek, pretože ak sa Boh uskutočňuje len trojičnom spoločenstve, aj človek nájde svoju plnosť len v spoločenstve. 
 
Od vás sa nežiada vytvárať osobitné formy života, apoštolského a spoločenského zaangažovania okrem tých, ktoré sa môžu zrodiť z osobných vzťahov, z prameňov prorockého bohatstva.
Ako kvas, ktorý prekvasí všetku múku (porov. Mt 13, 33), taký nech je váš život, niekedy tichý a skrytý, ale vždy prinášajúci riešenie a povzbudzujúci, schopný plodiť nádej. Miestom vášho apoštolátu je preto všetko ľudské nielen v rámci kresťanského spoločenstva – kde je podstatou vzťahu počúvanie Slova a sviatostný život, z ktorého čerpáte, aby ste posilňovali svoju krstnú totožnosť – hovorím, že miestom vášho apoštolátu je všetko ľudské, či v rámci kresťanskej komunity alebo občianskeho spoločenstva, kde sa vzťah uskutočňuje v hľadaní spoločného dobra, v dialógu so všetkými, kde ste povolaní svedčiť o kresťanskej antropológii, ktorá prináša zmysel do spoločnosti dezorientovanej a zmätenej multikultúrnou a multireligióznou klímou, akou sa vyznačuje.
 
Pochádzate z rôznych krajín, rôzna je kultúrna, politická a aj náboženská situácia, v ktorej žijete, pracujete, starnete. V každej ste však tými, čo hľadajú pravdu, ľudským zjavením Boha v živote.
Vieme, že je to dlhá cesta, prítomný okamih ktorej je nepokojný, ale jej záver je bezpečný. Ohlasujte krásu Boha a jeho stvorenia.
Podľa Kristovho príkladu buďte poslušní láske, buďte mužmi a ženami miernosti a milosrdenstva, schopní prejsť cestami sveta konajúc len dobro. Stredom vášho života budú blahoslavenstvá, ktoré budú protirečiť ľudskej logike, aby ste tak vyjadrili bezpodmienečnú dôveru Bohu, ktorý chce mať človeka šťastného. Cirkev potrebuje aj vás, aby urobila úplným svoje poslanie. Ste semenom svätosti hodeným plným priehrštím do brázdy dejín. Zakorenení v účinné pôsobenie, ktoré je darom Ducha a ktorým tento Duch riadi ľudské udalosti, môžete prinášať ovocie rýdzej viery, píšuc svojím životom a svedectvom podobenstvá nádeje, a to činmi inšpirovanými „fantáziou lásky“ (Ján Pavol II., Lett. ap. 50).
S týmto želaním uisťujúc vás o mojej neustálej modlitbe vám na vaše iniciatívy v apoštoláte a činnej láske udeľujem osobitné apoštolské požehnanie.

_____
 
III. CIRKEVNÉ MAGISTÉRIUM A AKTÁ PRE SEKULÁRNE INŠTITÚTY (1976 – 2008)
 
KONGREGÁCIA PRE INŠTITÚTY ZASVÄTENÉHO ŽIVOTA (1976 – 1998)
 
KONGREGÁCIA PRE INŠTITÚTY ZASVÄTENÉHO ŽIVOTA A SPOLOČNOSTI APOŠTOLSKÉHO ŽIVOTA (CIVCSVA) 1998–2008
 
 
Kongregácia pre rehoľníkov a sekulárne inštitúty (CRIS)
 
Ženaté a vydaté osoby a sekulárne inštitúty, 10. mája 1976
 
Povolanie, vlastné sekulárnym inštitútom, povolanie prítomnosti uprostred hodnôt pozemskej skutočnosti, priviedlo mnohé z nich k záujmu o rodinu a „posvätnú hodnotu manželstva“ (GS 49).
 
Tento záujem možno rozlične realizovať. Ide napríklad o priamu prácu pre kresťanskú rodinu, a rodia sa inštitúty, ktoré majú tento špecifický cieľ. Je tu tendencia umožniť ženatým a vydatým osobám podieľať sa na duchovnosti a živote inštitútu; niektoré inštitúty dávajú týmto osobám usmernenia a podporu žiť evanjeliové záväzky v stave manželskom a považujú ich za svojich členov v širšom zmysle.
 
Základné dokumenty vzťahujúce sa na sekulárne inštitúty – zvlášť inštrukcia Cum Sanctissimus (art. VII, a) predvídajú pripustenie takýchto členov; ale táto všeobecná zásada prináša rôzne aplikácie, z ktorých vyplývajú problémy.
 
Aby sme mali kompletný pohľad na skutočnosť, o ktorú ide, Sekcia pre sekulárne inštitúty urobila v roku 1973 anketu medzi inštitútmi, ktorých stanovy predpokladajú existenciu členov v širšom význame. Výsledkom bola pestrosť toho, čo sa vzťahuje na takýchto členov: záväzky, účasť na živote inštitútu rôznym spôsobom a na rôznych stupňoch, atď. Niektoré inštitúty uvažovali aj o možnosti pojať ženaté a vydaté osoby do inštitútu ako členov v užšom význame.
 
Sekcia pre sekulárne inštitúty Kongregácie pre rehoľníkov a sekulárne inštitúty považovala za nutné vrátiť sa oficiálne k už jasne definovanej a známej dispozícii, ako je čistota v celibáte, nutná u členov sekulárnych inštitútov v užšom slova zmysle. Avšak kvôli zhodnoteniu, či je vhodné dávať usmernenia vo vzťahu k členom v širšom význame, rozhodla sa zainteresovať do tohto problému deväť svojich konzultorov. Pomocou krátkeho dotazníka predložila na zváženie na jednej strane prítomnosť ženatých a vydatých osôb ako členov v širšom význame, na druhej strane možnosť úplnej integrácie týchto osôb do sekulárnych inštitútov.
 
Súhrn odpovedí ukázal potrebu predložiť otázku kongresu na  prípadné rozhodnutie. Ako je známe, kongres je kolégiový orgán kongregácie a pozostáva z kardinála, prefekta, sekretára, podsekretára a úradníkov sekcie. Okrem toho využíva prispenie expertov, ktorí sú vymenovaní výslovne pre určitú tému, ktorou sa treba zaoberať. Má teda úlohu štúdia, overovania a rozhodovania (porov. Informationes, anno I, n.1, p.52).
 
Pre spomínaný kongres sekcia požiadala dvoch expertov (teológov a právnikov) preskúmať otázku, o ktorú ide, a vyjadriť svoju mienku, berúc do úvahy odpovede konzultorov.
 
V prvej časti predkladáme syntézu odpovedí konzultorov a v druhej časti závery a rozhodnutia kongresu.
 
I. Konzultácia
 
Syntéza odpovedí z tejto konzultácie priniesla tri nasledujúce  tvrdenia:
a) treba absolútne potvrdiť čistotu v celibáte u členov sekulárnych inštitútov;
b) ženaté a vydaté osoby môžu byť členmi takýchto inštitútov v širšom význame, ak sa nezabudne na určité múdre opatrenia;
c) bolo by želateľné, aby vznikli združenia ženatých a vydatých osôb...
 
 
A) Čistota v celibáte členov sekulárnych inštitútov
 
Tvrdenie sa zakladá na:
 
a) Dôvody doktrinálne a kánonické
 
Charta sekulárnych inštitútov je dostatočne jasná, pokiaľ ide o matériu: „Kto sa chce stať v užšom význame členom inštitútu, okrem tých pobožností a odriekaní, o ktoré sa musia usilovať všetci, čo túžia po kresťanskej dokonalosti, musí sa o ňu účinne snažiť týmito osobitnými prostriedkami:
 
Pred Bohom urobeným záväzkom celibátu a dokonalej čistoty, potvrdeným sľubom (votum), prísahou (iuramentum) alebo zasvätením (consecratio), ktoré podľa stanov zaväzujú vo svedomí“ (PM art.III).
 
Posledný vývoj tohto učenia len potvrdil túto podstatnú podmienku, to jest záväzok celibátu a dokonalej čistoty vykonaný pred Bohom. Aby sme to dokázali, stačí nazrieť do koncilových a pokoncilových textov, zvlášť do Lumen gentium 42-44, Perfectae caritatis 11, prejavy Pavla VI. K tomuto problému sa jeden z konzultorov vyslovuje takto: „Aj keď sa od roku 1947 významne rozvinulo katolícke učenie o laikoch so zvláštnym dôrazom na manželstvo, evanjeliové rozlíšenie medzi životom v manželstve a životom slobodných pre Božie kráľovstvo nepodstúpilo (ani nemohlo) žiadne citeľné zmeny. Naopak, rozšírená kríza ohľadom kňazského celibátu priviedla k tomu, že sa jasnejšie a hlbšie registruje táto hodnota, ktorá „vyniká“ medzi evanjeliovými radami a „Cirkev ju mala vždy vo zvláštnej úcte...“ (LG 42).
 
b) Jasná voľba ako odpoveď na Pánovu výzvu
 
Pomocou dobrovoľnej odpovede na Pánovo vyvolenie, „povolaný“ si volí zriekať sa určitých dobier, hoci legitímnych, pre Božie kráľovstvo. Zrieknutie sa legitímneho dobra, akým je manželstvo, je nutné pre členov sekulárnych inštitútov, ktorí si zvolili úplné  zasvätenie sa Bohu.
 
Z odpovedí konzultorov:
„Rozhodnúť sa pre život podľa evanjeliových rád znamená orientovať sa na určité hodnoty a súčasne obmedzovať sa a zriekať sa iných hodnôt... špecifický význam rozhodnutia členov sekulárnych inštitútov pre celibát nie pre kánonické normy alebo vonkajšie dôvody, ale výlučne ako spontánna odpoveď na konkrétne Pánovo volanie.“
 
Pavol VI. v roku 1972 vyhlásil generálnym zodpovedným sekulárnych inštitútov: „Vaše rozhodnutie pre chudobu, čistotu a poslušnosť je spôsob účasti na Kristovom kríži, lebo s ním vás spája zrieknutie sa dobier, ktoré sú inak dovolené a legitímne“ (Pavol VI., 20. 9. 1972).
 
Toto zrieknutie sa legitímnych dobier nechce Pán od všetkých; nežiada ich normálne od tých, ktorí žijú v manželstve, ktorí majú mať účasť na ľudských radostiach kresťanského kozuba, ktoré si navzájom dávajú a prijímajú. Toto úplné zrieknutie sa je osobitosťou tých, ktorých Boh volá špeciálnym spôsobom, aby svedčili o jeho absolútnom prvenstve v ich živote, a ktorí sa mu  úplne zasväcujú.
 
c) Potreba vyhnúť sa nejasnostiam
 
Obe rozhodnutia vedú k tomu, že tak osoby ženaté a vydaté, ako aj osoby zasvätené Bohu osobitným spôsobom, musia dosiahnuť dokonalosť kresťanského života – svätosť, ku ktorej sme všetci volaní – a to spôsobom primeraným situácii každého: v jednom prípade je to sviatosť manželstva v tom zmysle, že má umožniť manželom dosiahnuť najvyššiu svätosť v stave manželskom; druhý spôsob sa zakladá na „osobitnom zasvätení“ Pánovi. Sviatosť manželstva ponúka kresťanským manželom prostriedky posvätenia a oslavy Boha v podmienkach manželstva, v ich ušľachtilom poslaní otca a matky (porov. Gaudium et spes 48); a nič neprekáža, ak sa primknú k evanjeliovým radám podľa svojho stavu, ak im toto pomôže plniť si dokonale svoje povinnosti a svoje poslanie. Pokiaľ ide o veriacich, ktorí chcú nasledovať Krista intímnejším spôsobom, títo nachádzajú vo svojom zasvätení zachovávaním rád pomoc a milosť potrebnú na uskutočnenie ich totálneho daru Pánovi. Toto rozlíšenie je jasne vyjadrené v koncilových textoch a podčiarkujú ho aj odpovede konzultorov:
„Ide o absolútne odlišné skutočnosti, aj keď v línii jedinej svätosti, a bolo by nebezpečné pomiešať ich. Bolo by nebezpečné pre sekulárne inštitúty, keby zašli tak ďaleko, že by stratili pravý význam svojej charizmy, ale bolo by nebezpečné aj pre manželov, keby sa im mali ukladať pravidlá, ktoré nie sú primerané ich spôsobu života.“
 
Pavol VI. vo svojom posolstve 20. apríla 1975 na Svetový deň povolaní zvlášť zdôraznil špecifické svedectvo, ktoré vydávajú duše zasvätené Bohu. Podčiarkol, že najmä v tomto období,  poznačenom nedostatkom povolaní, vystupuje do popredia nenahraditeľná úloha laikov s obdivuhodnou vierou a vzácnym svedectvom, keď preberajú zodpovednosť, vykonávajú úrady... Teší sa a povzbudzuje k tomuto vzostupu laikov. Ale hneď nato dodáva: „Ale všetko toto – a treba to povedať – nenahradí nevyhnutnú službu kňaza, ani špecifické svedectvo zasvätených duší. Naopak, tento vzostup si ich vyžaduje. Bez nich je tu riziko, že kresťanská vitalita stratí svoje zdroje, spoločenstvo sa bude rozpadať, Cirkev sekularizovať.“
 
Bez toho, že by sa podceňovalo svedectvo autenticky kresťanských laikov, Svätý Otec uznáva, že Cirkev očakáva od zasvätených duší špecifické svedectvo, podstatné pre vitalitu celého cirkevného spoločenstva. Treba sa preto vyhnúť akejkoľvek konfúzii dvoch skutočností – stavu osôb v manželstve, ktoré sa zaväzujú žiť manželskú čistotu a stavu osôb, ktoré si vybrali celibát ako odpoveď na zvláštne Pánovo volanie. Aj keď je pravda, že oba stavy smerujú k dokonalosti kresťanskej lásky a svedčia o láske Krista, zostane faktom, že oba stavy to nutne robia odlišnými cestami, podľa spôsobu života, ktorý je natoľko odlišný, že nemožno súčasne žiť jeden aj druhý.
 
Z toho vyplýva, že ženaté a vydaté osoby nemôžu naplno patriť do sekulárnych inštitútov, ktorých členovia sú zásadne volaní k čistote v celibáte.
 
 
B) Ženaté a vydaté osoby ako členovia sekulárnych inštitútov v širšom význame
 
Členovia sekulárnych inštitútov v širšom význame majú možnosť zostať vo svojich podmienkach – prípadne v podmienkach ženatej alebo vydatej osoby – a snažiť sa zároveň o evanjeliovú dokonalosť majúc účasť na duchovných výhodách inštitútu, na jeho vlastnom apoštoláte, ako aj na niektorých jeho požiadavkách. A len v tomto zmysle možno hovoriť o pripustení ženatých a vydatých osôb do sekulárneho inštitútu. To predpokladá rešpektovať isté múdre opatrenia, ktoré budú chrániť hodnotu manželstva. Tieto opatrenia sa podľa odpovedí konzultorov týkajú nasledovných bodov:
 
a) Motívy žiadosti o prijatie a podmienky jej akceptácie
 
Jeden z konzultorov naznačil motívy, ktoré v minulosti viedli k pripusteniu ženatých a vydatých osôb za členov v širšom význame: na jednej strane určitý primát, poskytovaný „slobodným pre Božie kráľovstvo“, a preto potreba, aby sa manželia dali do ich školy; na druhej strane konfúzna potreba sekulárnych inštitútov vytvoriť si prvý okruh, aj kvôli prebúdzaniu povolaní pre samotné inštitúty.
 
Jediná z odpovedí navodzuje presným a aktuálnym spôsobom motívy žiadosti o prijatie a podmienky jej akceptácie:
„Bolo by treba mimoriadne dôkladne preskúmať motívy manželov, ktorí chcú vstúpiť do sekulárneho inštitútu. Ak sa zistí, že ide o únik z manželstva alebo je to prejav podcenenia manželstva, treba osobu odmietnuť... Ak by inštitút nedával možnosť žiť manželstvo kresťansky a dokonalo, cieľ takejto príslušnosti by bol pomýlený.“
 
b) Súhlas manželského partnera s prijatím
 
Takmer všetky odpovede k tomuto bodu sa vyslovujú v tom zmysle, že prijatie ženatej alebo vydatej osoby za člena v širšom zmysle vyžaduje si súhlas manželského partnera. Ako hovorí jedna z nich: „Opačný prípad by odporoval samotnej povahe manželstva chápaného predovšetkým ako duchovné spoločenstvo.“ Jediný konzultor je tej mienky, že netreba vynucovať takýto súhlas, ale predpokladá predchádzajúcu dohodu medzi manželmi: „Ako ochrana, aby sa obaja manželia vzájomne informovali, spoločne hľadali a dohodli sa, neukladal by som jednému z nich mať súhlas druhého.“
 
Z tohto všetkého vyplýva, že za normálnych okolností ženatá alebo vydatá osoba by nemala byť prijatá do sekulárneho inštitútu bez toho, žeby o tom nevedel jej manželský partner – druhý z manželov.
 
c) Účasť ženatých alebo vydatých členov na správe inštitútu
 
V tejto veci sú odpovede konzultorov trochu zložitejšie. Vyplýva z nich však, že aktívna účasť ženatých alebo vydatých členov na správe inštitútu nezdá sa vhodná. Jeden z konzultorov berie do úvahy takúto účasť, ale hovorí aj o jej vážnych rizikách:
„Ak naozaj jestvujú inštitúty, ktoré prijímajú ženatých a vydatých za členov v širšom význame, bol by som za ich vstup do správy ako zástupcov... ale proporcionálne... Je správne, aby inštitút, keď prijme ženaté alebo vydaté osoby, prijímal ich so všetkými dôsledkami. Sú tu však riziká: nevyhnutne nastane akési vzájomné pomiešanie sa rodinného života so životom inštitútu. A potom v čase, keď sa zdá mimoriadne ťažké žiť panenstvo, v prípade, že ženatí a vydaté budú vo väčšine a slobodní budú v správe slabšie zastúpení, je tu nebezpečenstvo, že sa dostatočne neocení panenstvo...“
 
V súhrne odpovedí sa účasť ženatých a vydatých na správe inštitútu zvažuje takto:
a) v troch odpovediach sa táto možnosť vylučuje;
b) ostatní konzultori pripúšťajú zastúpenie ženatých a vydatých v správe inštitútu, ale len pre riešenie otázok, ktoré sa ich týkajú;
c) podľa jedného z nich je potrebná ich vlastná správa.
 
Táto posledná odpoveď – ktorá hovorí o oddelenej skupine s vlastnou správou – nadväzuje na tretí aspekt nášho problému.
 
C) Pre ženaté a vydaté osoby je želateľný vznik združení...
 
Tento predpoklad možno nájsť, či už výslovne alebo nepriamo vyjadrený, takmer vo všetkých odpovediach konzultorov. Ako príklad, výňatky z dvoch odpovedí:
 
1) „Namiesto toho, aby sme kládli otázku ,Keď sa ženaté a vydaté osoby zaujímajú o sekulárny inštitút, aké miesto v nich budú mať?´ radšej by som sa spýtal: ,Keď ženaté a vydaté osoby priťahuje evanjeliová dokonalosť, ako im pomôcť?´ – Toto by umožnilo slobodnejšie hľadanie a určite by to viedlo k vyriešeniu problému. Je predsa možnosť pre istý radikalizmus evanjeliového života v manželstve.“
 
2) „Zdá sa, že príde k vzniku združení manželov, ktorí chcú spoločne nasledovať Krista v duchu blahoslavenstiev a evanjeliových rád... Uspokojila by sa túžba mnohých manželov, aby Cirkev plne uznala posväcujúcu hodnotu manželstva a základnú rovnosť všetkých členov Božieho ľudu ohľadom prikázania smerovať k dokonalosti lásky... Definovanie konkrétneho obsahu záväzkov chudoby a poslušnosti u manželov môže byť len ovocím ich vlastnej skúsenosti a uvažovania, bez miešania sa s inými formami života...“
 
Zo súhrnu odpovedí možno vybrať dve myšlienky:
a) Je vhodné podnecovať vznik združení manželov. Nadväzujúce dôvody možno zhrnúť takto: zodpovedá to potrebe týchto osôb spájať sa kvôli lepšiemu prežívaniu svojej viery; zodpovedá to ich túžbe, aby Cirkev plne uznávala manželov a posväcujúcu hodnotu manželstva a v zásade možnosť všetkých členov Božieho ľudu smerovať k dokonalosti v láske; ponúknuť týmto osobám účinnú možnosť istého radikalizmu evanjeliového života v manželstve.
b) Tieto združenia ženatých a vydatých sa budú líšiť od sekulárnych inštitútov.
 
Na okraj tohto druhého tvrdenia jeden konzultor navrhuje, aby sa doba experimentovania zverila starostlivosti Sekcie pre sekulárne inštitúty.
 
 
II. Závery a rozhodnutia kongresu
 
 
Ako sme už naznačili, boli pozvaní dvaja experti, aby sa vyjadrili v kongrese, ktorý sa konal v sídle tejto Kongregácie. Ich dôvodenia boli podobné ako u konzultorov a treba ich zoskupiť okolo tých istých bodov, ku ktorým sa vyjadril kolégiový orgán tohto dikastéria.
 
1. „Zvláštne zasvätenie“ členov sekulárnych inštitútov nemožno robiť sporným
 
Experti majú svoje tvrdenia podložené najmä doktrinálnymi zásadami, uvádzajúc zároveň metafyzické a duchovné aspekty problému. Pripomínajú, že sekulárne inštitúty sú v zásade stavom dokonalosti a zasvätenia uznaným Cirkvou a opierajú sa o učiteľský úrad a prax posledných desaťročí.
 
 
Pri sekulárnych inštitútoch, takisto ako pri rehoľných ustanovizniach „samotná povaha si vyžaduje záväzok dokonalej čistoty v celibáte – to, čo nutne vylučuje ženaté a vydaté osoby (formaliter ut sic) a záväzok chudoby a poslušnosti“.
 
„Učenie a prax svätej Cirkvi až po koncil a posledné prejavy Svätého Otca veľmi jasne určujú potrebu účinného zachovávania troch evanjeliových rád... zachovávanie, ktoré je u ženatých a vydatých nemožné.“
 
A aby sa vylúčila akákoľvek dvojznačnosť vzhľadom na tieto rady, pridali spresnenie: „Nejde o akúkoľvek evanjeliovú radu, ale o ,typické´ evanjeliové rady, to jest o čistotu v celibáte, chudobu a poslušnosť, ktoré člen v inštitúte prijíma za stálu formu života sľubom alebo iným posvätným záväzkom uznaným Cirkvou. Ide tu o to, čo vo svete špecifikuje člena sekulárneho inštitútu, odlišujúc ho od bežného pokrsteného. Ustanovujúce texty sekulárnych inštitútov, teda Provida mater (I, § 1-3), Primo feliciter (II), Cum Sanctissimus (VII, a–b) a prejavy pápežov nenechávajú na pochybách ohľadom tohto zasvätenia, ktoré charakterizuje sekulárneho vo svete.“
 
Je teda potrebné znovu vysloviť základnú zásadu, že zachovávanie troch evanjeliových rád poskytuje „osobitné zasvätenie“, ktoré má korene v krstnom a dopĺňa ho. Teda „dokonalá čistota je základným a ustanovujúcim prvkom skutočnosti, ktorá zasväcuje osobu Bohu v povolaní v inštitúte dokonalosti... Kým chudoba a poslušnosť môžu byť pre špecifickosť sekulárnych inštitútov stlmené..., dokonalá čistota sa kladie ako nevyhnutný prvok pre úplnú príslušnosť Pánovi“.
 
A expert pokračuje: „Tu sme v centre špecifického zasvätenia ... ktoré zásadne charakterizuje sekulárny inštitút a jeho členov. Ak by sa, hoci nevedome, vylúčila táto skutočnosť, ktorá je srdcom ,novitas´ jari milosti vo svete, ktorou sú sekulárne inštitúty, v Cirkvi by nemalo zmysel existencie „špecifické povolanie“, ktoré je jej základom.
 
Takto sú teda konzultori, experti, aj kongres zajedno v tom istom tvrdení: Boží dar, ktorým je „zvláštne zasvätenie“ kladie na členov sekulárnych inštitútov v pravom slova zmysle požiadavku zaviazať sa žiť evanjeliové rady, a teda aj dokonalú čistotu v celibáte.
 
 
2. Ženaté a vydaté osoby sú v sekulárnych inštitútoch členmi v širšom význame
 
Nemožno pochybovať o možnosti patriť do sekulárneho inštitútu, keď ide o ženaté a vydaté osoby. Tak, ako to poznamenal jeden z expertov na kongrese: už Provida mater nepriamo pripustila tento fakt, keď hovorí o „členoch, ktorí túžia byť prijatí do inštitútov v užšom význame“ (PM III, § 2). To znamená, že iní by mohli patriť do inštitútu ako členovia v širšom význame. A takúto eventualitu výslovne potvrdzuje inštrukcia Cum Sanctissimus (VII, a).
 
Z týchto ustanovujúcich dokumentov teda vyplýva, že je tu pestrosť príslušnosti, pestrosť správne a zásadne špecifikovaná vo fakte pojatia vyššieho alebo nižšieho stupňa každej z evanjeliových rád. Bez akejkoľvek pochybnosti týka sa to zvláštnym spôsobom rady čistoty: ak čistota v celibáte „pre Božie kráľovstvo“ je absolútne nevyhnutná pre členov v užšom význame, tento záväzok sa nevyžaduje od členov v širšom význame, a teda môže ísť aj o osoby ženaté a vydaté. Ak spôsob príslušnosti do sekulárneho inštitútu sa zakladá predovšetkým na účinnom zachovávaní rady čistoty, z toho vyplýva, že nemožno zrušiť akékoľvek rozlíšenie, ani úplne asimilovať ženatých a vydatých členov a členov žijúcich v celibáte. Potom treba povedať, že ženaté a vydaté osoby sú nutne v sekulárnych inštitútoch členmi v širšom význame. Tento záver je prirodzený a dospeli k nemu hneď či konzultori alebo kolégiový  orgán tejto kongregácie.
 
Treba dedukovať, že takéto rozlíšenie príslušnosti do sekulárneho inštitútu kladie prísne opatrenia, také, že nemožno uvažovať o úzkom podieľaní sa jedných na živote druhých? V tejto veci sú skúsenosti aj mienky líšia. Závery konzultorov odrážajú odlišné tendencie, napr. keď ide o podmienky prijatia alebo aj účasti na správe inštitútu. Uvedomujúc si túto rôznosť, experti a kongres povzbudzujú, aby sa múdro pokračovalo v nadobúdaní skúseností.
 
Keď sa však dala možnosť ženatým a vydatým vstúpiť do inštitútu „v rovnosti práv a povinností“ s členmi v užšom význame, mohla by tu padnúť otázka, či by nebolo vhodnejšie zvážiť novú formulu pre manželov. A tak sa teda skúma eventualita združení pre ženatých a vydaté.
 
3. K združeniam so ženatými a vydatými osobami
 
Ako ukázali odpovede konzultorov, združenia ženatých a vydatých alebo združenia so ženatými a vydatými zodpovedajú aktuálnemu pohybu v kontexte všeobecného povolania k svätosti, o ktorej hovorí koncil (LG 5). Experti zasa poukázali na vhodnosť „čeliť konkrétne tejto skutočnosti, pretože aj tu je vanutie Ducha, ktorý pobáda či volá k dokonalosti lásky, vyberajúc si prostriedky, ktoré on považuje za vhodné pre našu dobu“.
 
Kongres teda zvážil problém s väčšou pozornosťou vzhľadom na to, aby si Cirkev uvedomila hlboké a legitímne ašpirácie, ktoré by chceli umožniť vznik takýchto skupín. Kongres uznal potrebu pomôcť, podporiť, prípadne viesť tento nový druh združení. Ale tak ako na mnohých iných poliach, aj tu je dôležitá životná skúsenosť, ktorá vnuká, upresňuje a zdokonaľuje... Je teda predčasné vidieť konkrétny spôsob, ako umožniť rozkvet týmto novým výhonkom v Cirkvi. Záver kongresu v tvrdení, že by bolo vhodné vziať prípadne do úvahy združenia s osobami ženatými a vydatými, zároveň jasne vyzdvihuje zasvätenie sa v celibáte, uchovávajúc jeho hodnotu a z nej vyplývajúce nádeje do budúcnosti (porov. LG 42).
 
_____
 

Kongregácia pre rehoľníkov a sekulárne inštitúty (CRIS)
 
Formácia v sekulárnych inštitútoch, 6. apríla 1980
 
ÚVOD
 
Na úvod týchto stránok o formácii treba spresniť, že chceme nimi sekulárnym inštitútom ponúknuť len pomôcku. Nemienime nimi predložiť normatívne direktórium.
V decembri 1978 Posvätná kongregácia pre rehoľníkov a sekulárne inštitúty zaslala všetkým sekulárnym inštitútom výsledok „štúdia formácie“, ktoré vykonala na rôznych textoch stanov, sprevádzaných dotazníkom. Odpovede, ktoré prišli,1 sme si potom preštudovali. Tieto poväčšine považovali za správnu predloženú štúdiu. Preto táto pomôcka v podstate zachováva jej štruktúru, pričom bola opravená, rozšírená a spresnená zohľadnením mnohých príspevkov. Z odpovedí, ktoré sa vzďaľujú od toho, čo bolo dané, sa prevzalo to, čo bolo možné do pomôcky zahrnúť, ale nie to, čo bolo treba radikálne odmietnuť: či preto, že aj tieto odpovede uznávajú oprávnenosť predchádzajúcej štúdie, alebo preto, že inak by bolo potrebné publikovať príliš objemný materiál.
Neprevzali sme preto veci, ktoré zdôraznil ten-ktorý inštitút na základe svojej charizmy a svojej skúsenosti a ktoré síce môže považovať za podstatné, ale ktoré sa v skutočnosti líšia od inštitútu k inštitútu.
Z toho, čo sme povedali, sú zrejmé ohraničenia tohto zozbieraného textu. Osobitne možno poznamenať, že sa tu dotýkame predovšetkým princípov. No i tak ich v tejto pomôcke predkladáme v presvedčení, že ide o princípy, ktoré sme získali z konkrétnych skúseností a konkrétnych požiadaviek, a že si zasluhujú konkrétne pretlmočenie. Na týchto stránkach je teda obsiahnutá nádej, že inštitúty tu nájdu stimul patrične sa starať o formáciu, ako aj zhromažďovať a odovzdávať svoje pozitívne skúsenosti tak, aby sa stali praktickou lekciou a spoločným dedičstvom.
 
I. KRESŤANSKÝ ŽIVOT A ŠPECIFICKÉ POVOLANIA
 
Kresťanský život, ktorý je životom teologálnym, vyžaduje si od všetkých pokrstených úsilie o dokonalosť lásky podľa vlastného povolania v cirkevnom spoločenstve.
Základom a cieľom tohto rastu je Ježiš Kristus: „... kým vo vás nebude stvárnený Kristus“ (Gal 4, 19), aby tá „veľká láska, ktorú nám daroval Otec“, dosiahla v nás dokonalosť (porov. 1 Jn 3, 1 a 4, 7); hlavným činiteľom a vodcom je tu Duch Svätý: „On vás uvedie do plnej pravdy“ (Jn 16, 13); prostredím je Cirkev, Kristovo telo; základnou živinou a podporou sú sviatosti a Božie slovo. 
V rámci tejto všeobecne platnej a stále viac a viac zaväzujúcej vízie treba hovoriť o raste podľa rozličných povolaní, a teda s patričnými špecifikáciami.
Povolanie a zasvätenie v sekularite si práve preto vyžaduje brať do úvahy jeho teologický obsah, situáciu osôb povolaných na túto cestu v Božom ľude a v občianskej spoločnosti, ako aj organizáciu inštitútov. 
 
II. ZÁKLADNÉ PROBLÉMY
 
Formačná činnosť v skúsenosti sekulárnych inštitútov predstavuje sériu problémov, ktoré možno zhrnúť takto:
A) Problémy všeobecného charakteru
Vyplývajú:
1) z rýchleho tempa zmien v spoločnosti na všetkých úrovniach, zo životného rytmu, ktorý z nich vyplýva, a z klímy prevládajúcej povrchnosti – s ťažkosťou zachytávať znamenia čias a rozlišovať priority v hierarchii hodnôt;
2) z krízy totožnosti, ktorá v posledných rokoch otriasla katolícky svet: jav sekularizácie a horizontalizmu; mnohorakosť kultúr a životných modelov; istý zmätok na poli teológie; zoslabovanie „sensus Ecclesiae“ a vplyv protikladných prúdov vnútri samej Cirkvi; chýbajúca dostatočná kresťanská a doktrinálna formácia mladých, vyplývajúca aj z krízy tradičných výchovných foriem.
 
B) Problémy špecifické pre sekulárne inštitúty
Týkajú sa:
1) povahy povolania týchto inštitútov, ktorá si vyžaduje neustále úsilie o syntézu viery, zasvätenia a sekulárneho života – syntézy, ktorá umožňuje uskutočňovať poslanie typicky sekulárne, prijímajúc v úplnosti evanjeliové požiadavky zasvätenia sa Bohu;
2) situácie osôb, ktoré sú normálne zaangažované do sekulárnych úloh a činností – s problémami času, s vyváženosťou činností, s premiestňovaním sa... Tieto ťažkosti sa zdvojujú, ak si uvedomíme, že sa týkajú samých „formátorov“, ktorí sú často takisto v zamestnaní;
3) cirkevného prostredia, v ktorom sekulárne inštitúty žijú; toto povolanie vo všeobecnosti (celé cirkevné) spoločenstvo, ba aj kňazi, nechápu (a tak sa často stáva, že im chýba náležité duchovné vedenie); a v rovine činnosti, takej dôležitej aj pre formáciu, špecifická charizma týchto inštitútov nebýva zhodnotená v komplementárnosti a spoluzodpovednosti s ostatnými darmi Cirkvi.
Bolo by potrebné toto poukázanie na problémy rozpracovať detailnejšie, a iste u jednotlivých inštitútov – z im vlastných dôvodov – naberajú väčší dôraz. Napríklad v inštitútoch s medzinárodnou rozšírenosťou je tu ťažkosť, ktorú spôsobuje nutnosť rešpektovať a preberať hodnoty vlastné kultúram, do ktorých sa má charizma inštitútu vteľovať.
Napriek tomu je táto syntéza dostatočná nato, aby sme si – ak je to potrebné – pripomínali, akú pozornosť si v sekulárnych inštitútoch zasluhuje úloha formovania.
 
III. ZÁKLADNÉ PRINCÍPY
 
A) Posledný cieľ
 
Aby sme osobe naozaj pomohli odpovedať na vlastné povolanie a poslanie vo svete v súlade s Božím plánom, formácia v sekulárnom inštitúte musí napomáhať integrálny a unitárny rozvoj osoby podľa jej schopností a podmienok. 
Takáto formácia nie je ľahká pre sklon oddeľovať prirodzené skutočnosti od nadprirodzených, zatiaľ čo jedny i druhé treba rovnako brať do úvahy. Vyžaduje si preto dostatočne pravdivé poznanie formovanej osoby – zo strany jej samej a zo strany formátora – nielen pokiaľ ide o jej duchovné dary a jej cestu viery, ale po stránke ľudskej: jej inteligenciu, otvorenosť, vnímavosť, vyrovnanosť, citovú a morálnu zrelosť, schopnosť samostatnosti a podujímania sa na veci, atď.
Je však skutočnosťou, že nadprirodzené hodnoty, práve tie, ktoré majú zabezpečiť želanú jednotu, nám zväčšia unikajú. Formácia si preto vyžaduje predovšetkým základnú výchovu k viere a modlitbe, to jest k tomu najosobnejšiemu vzťahu k Bohu, pomocou ktorého verne k nemu priľneme vo všetkých momentoch dňa a ktorý je zároveň bohatý na prítomnosť bratov a stvoreného sveta. Tento živý a trvalý vzťah predpokladá formáciu k vernosti „silným momentom“ modlitby a k pozornému prežívaniu spojenia s Bohom v úsilí o spojenie s ľuďmi. Tak modlitba napomáha trpezlivé prijímanie seba samých a vlastných podmienok života; pomáha nachádzať rovnováhu a solídne rásť. 
Tak sa formácia stáva účinne tým, čím má byť: ľudským prispením k pôsobeniu neviditeľnej milosti, aby tak privádzala osobu k nevyhnutnej spolupráci s hlavným Činiteľom, ktorým je Duch Svätý.
Panna Mária je aj v tomto zmysle príkladom a stáva sa „inšpiračným modelom“ (Pavol VI.): ona, ktorá neustále súhlasila s Božím slovom a s Božou vôľou a „úplne sa zasvätila osobe a dielu svojho Syna“, ona, ktorá „napredovala na púti viery a verne udržiavala spojenie so Synom až po kríž“ (LG 56 a 58).
 
B) Základná charakteristika
 
Povolanie spoločné pre tých, ktorí vstupujú do toho istého inštitútu, vyžaduje si vo formácii jej obsah a metódu spoločnú pre všetkých. Ale Boh volá po mene: povolanie, aj keď sa deje v spoločenstve, je osobné. Aj formácia je nutne osobná vzhľadom na tieto aspekty:
1) Musí ju chcieť a aktívne prijímať osoba vo formácii, ktorá sa má cítiť za ňu zodpovedná, neustále sa snažiac realizovať seba samu v Božom svetle. Formácia, v ktorej by sa niekto obmedzoval len na prijímanie, by bola neúčinná. 
2) Musí brať na vedomie osobnosť každého jednotlivca, to jest súhrn jeho darov a ohraničení, ako aj stupeň vývoja, ktorý dosiahol už prijatou alebo neprijatou predchádzajúcou formáciou.
3) Napokon musí brať na vedomie „miesto“ formácie, to jest konkrétnu situáciu formovanej osoby: je totiž dôležité, aby sa jej pomáhalo uskutočňovať osobné povolanie, vyjadrenie špecifického povolania inštitútu v životnom kontexte, a teda v jej vzťahoch k iným.
Formácia bude preto osobná v komunitárnej integrácii: rast osoby závisí aj od schopnosti hlbokého vzťahu k druhým v rozličných oblastiach života a od rozvoja zmyslu pre bratskosť a skutočné spoločenstvo – spoločenstvo vnútri inštitútu – komunity, ktorú zhromaždil Kristus.
 
C) Rámec
 
Formácia musí zahŕňať všetky oblasti života, aj keď inštitút nemusí rovnakou mierou prispievať do každej z týchto oblastí. Na jednej strane totiž niektoré nemajú, technicky hovoriac, priamu kompetenciu (odbornosť, aby v týchto oblastiach mohli formovať – pozn. prekl.), ako je oblasť profesie, politiky, odborov, atď.); na druhej strane treba brať do úvahy, že členovia SI majú rôzne možnosti formácie mimo inštitútu aj vzhľadom na menej technické aspekty.
Možno sa pýtať, či sa rámec kompetencie (pripravenosti, schopnosti a možnosti formovať – pozn. prekl.) inštitútu – pokiaľ ide o formáciu – neredukuje len na odovzdanie poznania vlastného povolania a na to, čo vyplýva zo špecifickej charizmy. Alebo či jej úlohou nie je predovšetkým zabezpečiť solídnu základnú formáciu, aby sa nahradili žalostné nedostatky príliš často sa vyskytujúce u kandidátov. 
Ale i keď uprednostňujeme tieto dva aspekty, treba kandidátom pomáhať, aby priamo či nepriamo nadobudli celú formáciu, ktorú osobne potrebujú, aby zodpovedali povolaniu do inštitútu a mohli uskutočňovať jeho poslanie. Jednou z úlohou formátora bude rozlíšiť, v ktorých oblastiach je formácia potrebná, aké medzery treba zaplniť, kde je aggiornamento súrne a životne potrebné. Pritom treba vychádzať z konkrétnej reality každého jednotlivca: z jeho osobnej základnej formácie, z jeho profesionálnych a spoločenských povinností, z možností, aké mu poskytuje prostredie, v ktorom žije; potom mu treba pomáhať tým, že mu poskytneme predovšetkým to, čo je špecifické pre inštitút, poukážeme na prostriedky formácie zvonku, ale aj nahradíme na úrovni inštitútu, nakoľko je to možné, to, čo vonku nemôže nájsť; a tým, že sa postaráme o koordináciu rôznych prvkov, aby sme v každom kandidátovi napomáhali ich želanú jednotu.
 
D) Osobitné aspekty
 
Aspekty a oblasti formácie môžeme rozdeliť, no nie oddeliť, pretože sa vzájomne pretínajú, a niekedy aj prekrývajú. Keď budeme o nich hovoriť jednotlivo, tak len preto, aby sme ilustrovali ich hlavný obsah.
 
1) Duchovná formácia
 
V tomto aspekte sú zahrnuté základné požiadavky života milosti a života viery osôb zasvätených Bohu vo svete. Požiadavky, ktoré každý musí prijať za svoje, aby sa vnútorne obnovoval, konkrétne žil evanjeliové rady, aby sa totálne odovzdal Bohu a ľuďom vo vernosti povolaniu sekulárneho zasvätenia vo vlastnom inštitúte. 
Z dôvodu rozšíreného nedostatku duchovnej formácie mladých, ktorí chcú vstúpiť do inštitútu, ich formácia musí byť veľmi konkrétna: učiť ich prežívať evanjeliové rady skutkami a postojmi darovania sa Bohu v službe ľuďom; pomáhať im zachytávať Božiu prítomnosť v dejinách našej doby a v dejinách každého človeka, viesť ich k prijímaniu kríža. 
Deje sa to tak, že všeobecná duchovná formácia vstupuje a špecifikuje sa v duchovnej formácii podľa charizmy inštitútu a jeho duchovnosti. Súbežné prvky, ktoré sa medzi sebou môžu líšiť dôrazom, aké na ne kladieme, sú:
– formácia k modlitbe a prežívaniu Božej prítomnosti;
– prehlbovanie krstného života v špecifickom zasvätení, uplatňovanie teologálnych čností a zrelá viera, aby celé bytie patrilo Pánovi;
– počúvanie Božieho slova, individuálne alebo komunitne, v hlbokej meditácii;
– prehlbovanie „sensus Ecclesiae“ uvedomovaním si, že zasvätením sa odovzdávame celý svoj život Cirkvi a účasti na jej poslaní;
– formácia k schopnosti vnášať duchovné hodnoty do každej ľudskej situácie.
2) Doktrinálna formácia: biblická a teologická
 
Duchovná formácia potrebuje doktrinálnu podporu, to jest štúdium Biblie, ako aj učenia Cirkvi. 
Je isté, že Sväté písmo nie je kniha len pre učených; napriek tomu nie je možné čítať ho ako Božie slovo, ak ho nebudeme seriózne študovať, aby sme ho podľa svojich schopností pochopili. Usilovné štúdium, na ktoré sa podujímame, aby sme si čo najviac otvorili rozum i srdce na počúvanie, nie je prekážkou pre pôsobenie Ducha Svätého v nás, naopak, tým ho napomáhame. Doktrinálna biblická formácia by sa mala vzťahovať na celé Sväté písmo, ale rozhodne musí zahŕňať aspoň Nový zákon a predovšetkým evanjelium. 
A to isté platí pre učenie Cirkvi – poznať a chápať koncil, pápežské magistérium, biskupské magistérium..., aby sme vedomejšie žili vieru a boli väčšmi začlenení do spoločenstva Cirkvi. 
Dnes je ľahšie ako v minulosti nájsť si príležitosti na biblické a teologické štúdium v rôznych diecézach. Inštitútu má ísť o to, aby využil tieto príležitosti, spĺňajúc si aj povinnosť prípadne ho doplniť štúdiom tej časti cirkevného magistéria, ktoré sa týka práve sekulárnych inštitútov. 
 
3) Psychologická, morálna a asketická formácia
 
V tomto aspekte formácie nejde natoľko o teoretické poznanie psychológie a morálky, ako skôr o to, aby osoba vo formácii rozumela sebe samej, rozumela prostrediu, v ktorom žije, a predvídala, čo môže od neho čakať. Úsilie o vyrovnanosť, sebaovládanie, otvorenosť voči iným je potrebné na vyformovanie zrelej a zodpovednej osobnosti, bohatej na ľudské kvality; a to všetko kvôli tomu, aby sme lepšie mohli odpovedať na dar milosti pomocou neustálej osobnej konverzie a pomocou stáleho preverovania svojho svedectva života.
Aspektu poznania musí teda zodpovedať práca na sebaformovaní, ktorej súčasťou sú čnosti sebazapierania a umŕtvovania sa, aby sme nasledovali Krista nesením vlastného kríža.
 
4) Formácia k sekulárnemu apoštolátu
Zamestnanie a profesionálna aktivita a každý typ prítomnosti v spoločnosti má sa stať prostriedkom osobného posväcovania a prostriedkom posväcovania sveta zvnútra tým, že necháme do neho prenikať kresťanské hodnoty, na prvom mieste lásku.
Zdôrazňuje sa preto dôležitosť toho, aby členovia držali krok s cestou sveta a Cirkvi, aby sa otvárali širokým horizontom, aby smelo preberali vlastnú zodpovednosť; dôležité je formovať ich k tomu, aby zachytávali prebiehajúcu „zmenu mentality a štruktúr“, aby „prenikali do spôsobu myslenia a cítenia“ dnešných ľudí, aby tak mohli „všetko posudzovať a vysvetľovať v integrálne kresťanskom zmysle“ (GS 7 a 62).
Úlohou inštitútu je teda napomáhať formáciu k sekularite (k sekulárnemu rázu), chápanej nielen ako spoločenské postavenie, ale aj ako hodnotu, ktorá vstupuje do životného štýlu v nasledovaní evanjeliových rád a uskutočňovaní záväzku apoštolátu. A napomáhať formáciu k evanjelizačnému a posväcujúcemu poslaniu Cirkvi vo svete: k apoštolátu prítomnosti a svedectva vo vlastnom prostredí a profesionálnom živote; ku svedectvu, aj keď pre rôzne príčiny (choroba, vek, atď.) sa do budovania Božieho kráľovstva členovia zapájajú len svojím bežným životom; a aj pre apoštolát viditeľnou a priamou formou, ako sa to vyžaduje od uvedomelého a zaangažovaného kresťana, ktorý vzhľadom na svoje špeciálne povolanie pociťuje nutnosť ohlasovať Krista a lásku Otca a vie sa dať k dispozícii cirkevnému spoločenstvu na dosiahnutie tohto cieľa. 
V skratke: formácia k sekularite ako spôsobu prežívania špecifického povolania vo svete a pre svet; ale aj formácia k odvahe, apoštolskej nebojácnosti, k odhodlaniu byť lepšie pripravení odolať ľudským ohľadom.
 
5) Profesionálna formácia
 
Už sme spomenuli, že inštitút sám osebe nie je schopný formovať priamo na profesionálnej úrovni. Má však venovať pozornosť tomu, aby bola zabezpečená formácia na tomto poli, pretože hodnota svedectva závisí aj od nej. 
Je teda dôležité urobiť členov vnímavými na povinnosť nadobúdať vo svojej profesii najlepšiu možnú odbornosť, mať vo svojom pracovnom prostredí korektné vzťahy, pripravovať sa na správne rozhodnutia v oblasti kultúrnej, spoločenskej, politickej, odborovej. Toto sú nevyhnutné podmienky, aby sme sa mohli vyrovnať svetu, v ktorom vládne kultúra a technika, a kde príliš často chýba profesionálne svedomie.
Požiadavku profesionálnej formácie treba prijať ako autentickú službu svetu, ktorá je v súlade so špecifickým povolaním sekulárnych inštitútov.
 
E) Jednotiaca línia
 
Tieto rôzne aspekty formácie, a osobitne aspekt duchovný a apoštolský, nachádzajú svoje jednotné vodidlo v stanovách každého inštitútu, keďže sú konkrétnou osnovou povolania a obsahujú radikálne línie duchovnej fyziognómie tých, čo majú takéto povolanie. 
Obnovené stanovy po Druhom vatikánskom koncile sú bohaté na teologickú inšpiráciu, či už biblickú alebo doktrinálnu a na asketické výzvy a stimuly. Ak sa člen sekulárneho inštitútu formuje na ich základe, jeho formácia bude v zásade úplná, a okrem toho je vo svojej odôvodnenosti zaručená schválením Cirkvi.
Základom je, aby sa vytvoril zrelý, slobodou Božích detí slobodný vzťah medzi osobou a stanovami: je potrebné poznať a chápať, čo hovoria; je potrebné zaujať k nim postoj ochoty objavovať v nich pravdu, ktorá nás vyzýva k veľkodušnému zaangažovaniu. 
Tento vzťah sa, samozrejme, netýka len obdobia počiatočnej formácie, keď je nutné dobre poznať to, čo inštitút požaduje a poskytuje. Stanovy, ktoré vnímame vo svetle evanjelia a cirkevných dokumentov, poskytujú matériu na štúdium, uvažovanie a stále platnú revíziu, aby sme mohli napredovať smerom ku kresťanskej zrelosti. 
 
F) Obdobia formácie
 
Formácia musí mať systematický charakter v prvom období života v inštitúte, ale nemôže sa obmedziť len na to, naopak, naberá svoju dokonalú podobu postupne, keď sa upresňuje: a teda po celý život.
Všetky tu opísané prvky týkajú sa tak počiatočnej, ako aj permanentnej formácie, ale rozdiel bude v dôraze, aký sa na čo kladie. Aj formácia k duchovnosti a špecifickej charizme inštitútu, taká dôležitá v počiatočnom období, musí pokračovať, lebo keď sa charizma aj duchovnosť konkrétne žije, má svoj vývoj v závislosti od času, miesta, usmernení Cirkvi a potrieb sveta. Je to vývoj, ktorý treba poznať a chápať, preto je potrebná trvalá formácia aj v tejto oblasti.
Úlohy permanentnej formácie sú mnohoraké: nahrádza nutné medzery prvých fáz; je nevyhnutnou pomocou pre neustále aggiornamento v rozlišovaní pravých hodnôt a v osvietenom čítaní znamení čias; umožňuje prekonať momenty únavy vplyvom intenzívneho života, izolácie, veku alebo iných okolností; je podporou trvalého úsilia o duchovnú obnovu, aby členovia neustali v úplnej a rastúcej vernosti, aj keby im už chýbal počiatočný elán a nadšenie; robí ich pozornými na nové požiadavky apoštolskej prítomnosti.
Medzi obdobím počiatočnej formácie a tým, ktoré nasleduje, môže nastať nebezpečenstvo zlomu, ktoré môže spôsobiť krízu. V počiatočnom období je za normálnych okolností ašpirant  intenzívne usmerňovaný zodpovedným za formáciu, ktorý venuje čas osobným kontaktom a formačným stretnutiam; no potom toto chýba, alebo je veľmi redukované, a nie je nahradené fyzickou komunitou. Je vhodné pripraviť ho na túto osamotenosť skúsenosťou samostatnosti a osobnej zodpovednosti.
 
G) Formátori
 
Je veľmi dôležitá prezieravosť vo výbere formátora, aby mal potrebné kvality. Má sa venovať pozornosť jeho duchovným darom, solídnosti ako člena inštitútu, jeho vyrovnanosti, schopnosti rozlišovať, ochote počúvať, mať úctu voči druhým a chápať ich.
Je tu aj potreba formácie formátorov, špecifická formácia, ktorá na jednej strane je tá istá ako u všetkých ostatných členov inštitútu, a na druhej strane sa od nej líši. Napríklad, formátor má nielen poznať evanjelium, ale má ovládať pedagogický kľúč, ktorý mu umožní byť jeho odovzdávateľom. Musí poznať a žiť stanovy inštitútu tak, aby vedel odovzdávať ich bohatstvo, a musí poznať a aj vedieť objavovať rôzne spôsoby, ako ich žiť, a vedieť učiť druhých, ako ich žiť. Alebo okrem tých psychologických prvkov, ktoré sú nevyhnutné, aby sme vedeli reagovať na skutočnosti života, zodpovedný za formáciu musí nadobudnúť schopnosť posúdiť situácie a dať k nim usmernenia, aké si sekulárne zasvätenie a povolanie do inštitútu vyžaduje v tej-ktorej situácii od tej-ktorej osoby.
 
IV. PROSTRIEDKY FORMÁCIE
 
A) Plán formácie 
 
Program formácie je potrebný, aj keď má byť dostatočne pružný, aby ho bolo možné prispôsobiť reálnym požiadavkám osôb a okolnostiam času a miesta. Takýto program má byť postavený na Božom slove, magistériu Cirkvi a stanovách inštitútu, majú do neho prispieť mnohí a má byť ovocím uvažovania a skúseností. Tento plán musí byť odstupňovaný podľa období formácie, jasný v jeho cieľoch, ale veľmi otvorený pokiaľ ide o spôsob aplikácie, aby zodpovedal osobám (ktorým je určený). V inštitútoch s veľkou rozšírenosťou je želateľné mať viacero formačných programov, ktoré by zohľadňovali rozdielne kultúry prostredia, no hlavné línie formácie majú v celom inštitúte zaručovať jednotu ducha a špecifického povolania. Najpodstatnejším sa však vo formačnom programe javí využívanie a prehlbovanie chápania stanov. 
B) Prostriedky duchovnej formácie
 
Vzhľadom na primárnu dôležitosť duchovnej formácie, prostriedky na jej dosahovanie sa musia študovať a predkladať explicitne.
Zahŕňať má: duchovné cvičenia, pravidelné obnovy, liturgiu a sviatosti, osobné alebo spoločné počúvanie Božieho slova, každodenné rozjímanie, výmenu skúseností z viery, spoločné alebo kolektívne uvažovanie nad stanovami...
Vzhľadom na rozličné prostriedky duchovnej formácie, či sú priamo z inštitútu alebo pochádzajú z prostredia, v ktorom žijeme, znovu zdôrazňujeme, že každý sa má cítiť osobne a aktívne zodpovedný za to, aby ich urobil vlastnými. 
 
C) Kontakty s inštitútom
 
Kontakty s inštitútom, zamerané na integrálnu a jednotnú formáciu môžu byť mnohoraké: od kontaktu medzi osobou a osobou, po kontakt medzi osobou a skupinou, až po komunikáciu „na diaľku“. 
Medzi kontaktmi osoby s osobou prioritné miesto zaujímajú pravidelné vzťahy, ktoré majú udržovať kandidáti s formátorom: v týchto vzťahoch sa im pomáha zodpovedne si osvojiť rôzne prvky povolania podľa vlastných darov a urobiť z nich vo svojom živote  harmonickú syntézu. 
Môžu to byť pravidelné rozhovory, písomné správy, pravidelná korešpondencia. Je však veľmi užitočné, aby sa formátor neobmedzoval len na tieto vzťahy, ale usiloval sa stretávať s osobou vo formácii v jej bežnom živote. Aby poznal prostredie, z ktorého pochádza, aby lepšie zachytil aspekty jej osobnosti a spôsob jej vzťahu k realite a k druhým ľuďom. Sú to príležitosti, ktoré pomáhajú lepšie si vytýčiť pedagogické línie, ktoré môžu byť zainteresovanej osobe pomocou na objavovanie, rozvíjanie, posilňovanie zmyslu pre zaangažovanosť a osobnú zodpovednosť.
Okrem kontaktov so zodpovedným za formáciu značnú dôležitosť má bratský kontakt s každým členom inštitútu.
2) – Ale nestačí individuálny kontakt. Je potrebné dopĺňať ho momentmi spoločného života, to jest takými bratskými kontaktmi, ktoré sú nevyhnutné pre špecifickú formáciu v inštitúte a pre vzájomné odskúšanie sa a vzájomnú podporu.
Čas tohto bratského spolunažívania sa bude líšiť od inštitútu k inštitútu, ale jeho účinnosť vo formácii je nespochybniteľná. Nejde pri takýchto stretnutiach len o ľudské priateľstvo, pretože ony majú byť momentmi posilňovania sa Božím slovom, aby sa mohlo vteliť v konkrétnych situáciách, ktoré budú u každého odlišné, ale v spojení s ostatnými spoločne prežívané. Hodnota dialógu, či už na rovine dvoch alebo na rovine spoločenstva, je totiž v spoločnom hľadaní Božej vôle cez vzájomnú komunikáciu.
V rámci týchto stretnutí treba odovzdávať aj dejiny inštitútu (jeho charizma, založenie, prvé kroky, ďalší vývoj...), poznanie ktorých je základom aj pre pochopenie vlastného povolania a začlenenia sa do poslania Cirkvi.
3) – Možnosť bratských vzťahov má často veľa prekážok a ťažkostí: vtedy treba využívať písanie, aj keď ústna formácia je účinnejšia. 
Medzi týmito prostriedkami formácie treba spomenúť všetky písomnosti, ktoré vypracoval inštitút: listy, obežníky, bulletiny, dotazníky, časopisy, atď., ktoré sa používajú podľa tradície každého inštitútu, ale ku ktorým by podľa svojich schopností mali prispievať všetci členovia, a ktoré by sa mali prijímať ako podpora bratského puta.
 
D) Vzájomné dopĺňanie sa prostriedkov formácie
 
Možno určiť hierarchiu účinnosti prostriedkov formácie, aké sa využívajú v inštitútoch?
V praxi majú inštitúty využívať ten či onen prostriedok komplementárnym spôsobom podľa osôb, ktoré sa formujú a podľa reálnych možností. V tomto zmysle možno tvrdiť, že všetky prostriedky sú potrebné a vzájomne sa dopĺňajú, a to vzhľadom na základnú a trvalú požiadavku, ktorou je zabezpečiť rozvoj osoby. 
 
Niektoré podnety na prekonanie jednotlivých ťažkostí:
– liekom na izoláciu je vytvorenie skupín: vzájomná pomoc je zárukou, že tu bude stále stimul napredovať aj v sebaformovaní;
– príležitosti formácie medzi inštitútmi vzhľadom na spoločné prvky a požiadavky môžu byť veľmi užitočné;
– je možné myslieť aj na bratskú pomoc inštitútom zo strany schopnejších inštitútov či už pre počet alebo pre kvalifikovanosť členov.
 
ZÁVER
 
Ako sme už povedali, úvahy a podnety na predchádzajúcich stranách chcú byť pomocou pre sekulárne inštitúty. Možno u niektorého zodpovedného za formáciu vzbudia obavu: úloha je príliš veľká!
Je to naozaj veľká úloha, ale každého má posilňovať istota, že ak sa aj považujeme za „neužitočných sluhov“ (Lk 17, 10) a urobili sme všetko, čo sme mohli, Pán zasiahne a pridá aj to, čo formátori nevedia alebo nemôžu dať: „aby svojou mocou uskutočnil každý dobrý zámer a dielo viery“ (2 Sol 1, 11).
 
___
 
Kongregácia pre rehoľníkov a sekulárne inštitúty (CRIS)
 
Sekulárne inštitúty a evanjeliové rady, 15. mája 1981
 
Najnáročnejšia činnosť Sekcie sekulárnych inštitútov spočíva v skúmaní stanov alebo štatútu, ktorú koná v spolupráci s konzultormi a komisármi za konečnej zodpovednosti kardinála prefekta a preláta sekretára. Nie je to práca čisto technická, pri ktorej by stačilo aplikovať pripravenú schému na schválenie alebo opravu rôznych noriem. 
Sekcia nie je ani anonymná skupina: členovia, ktorí ju tvoria, ako aj konzultori a komisári, sú osobne povolaní do cirkevnej služby, ktorú chcú vykonávať v láske ku Kristovi, k Cirkvi, k ľuďom. Toto z ich strany znamená jednak pochopenie, ako aj úsilie o vernosť, o čo sa musia neustále snažiť.
 
Z dokumentácie, ktorú dostáva, a ak je možné aj z priameho dialógu sekcia sa usiluje zachytiť – aspoň zhruba, ak nie v detailoch – duchovnosť, dejiny, charakteristické prvky každého inštitútu. Vo svojej úlohe výkonného orgánu zároveň sleduje ako normu cirkevné učenie o sekulárnych inštitútoch, ktoré má interpretovať, zdokonaľovať a aplikovať bez toho, že by sa mu spreneverila (porov. Provida mater Ecclesia, čl. II, § 2,2°). Keďže sa objavili isté ťažkosti ohľadne evanjeliových rád, sekcia v tomto duchu prináša svoju reflexiu, a to kvôli väčšej praktickej jasnosti, teda kvôli skúmaniu, o ktorom sa hovorí vyššie. Po počiatočnej konfrontácii s konzultormi podáva túto reflexiu písomne v presvedčení o jej užitočnosti: nie pre novosť obsahu, ale preto, že môže poslúžiť overiť si správnosť pri zostavovaní alebo úprave stanov a môže pre dialóg medzi inštitútmi a sekciou poskytnúť základ pre spoločný jazyk. 
 
1. Novosť a osobitosť, ktoré sekulárne inštitúty predstavujú v Cirkvi, boli a sú: cirkevné uznanie pravého zasvätenia v sekularite. Učiteľský úrad Cirkvi svojou autoritou uznáva ako inštitúty zasväteného života okrem rehoľných inštitútov aj tie združenia, ktoré – pozvané k apoštolátu „in saeculo et ex saeculo“ – predkladajú svojim členom ako cestu k plnosti lásky (alebo ekvivalentným vyjadrením – k dokonalosti kresťanského života, k plnému a autentickému evanjeliovému životu), výslovný posvätný záväzok zachovávania evanjeliových rád čistoty, chudoby a poslušnosti vo svete, v sekulárnom živote. Tieto združenia nazvala sekulárnymi inštitútmi. Pozri: apoštolskú konštitúciu Provida mater, 1947, motu proprio Primo feliciter, 1948 a potvrdenie obsiahnuté v dekréte o obnove rehoľného života  Perfectae caritatis, 1965. 
Tieto texty dnes chápeme vo svetle učenia Pavla VI. a Jána Pavla II. v ich príhovoroch k sekulárnym inštitútom.
 
Uznanie pravého zasvätenia v sekularite prebrala v jeho podstatných termínoch schéma neskoršieho Kódexu kánonického práva. 
 
2. V skutočnosti tohto osobitného zasvätenia sa zbiehajú tri zložky: pôsobenie Boha, ktorý povoláva k špecifickému záväzku a špecifickému poslaniu, odpoveď osoby na totálne darovanie sa a uznanie zo strany Cirkvi. Nestotožňuje sa s krstným zasvätením, ale má v ňom pôvod, z neho čerpá svoju hodnotu a je jeho rozvinutím do hĺbky podľa špecifického povolania: „in baptismatis consecratione intime radicatur eamque plenius exprimit“ (PC 5; porov. LG 44 „intimius consecratur“).
 
3. Uznaním zo strany magistéria spoločenstvo inštitútu začína patriť Cirkvi zo špeciálneho titulu. Jednotlivcom cirkevné uznanie poskytuje záruku, že cesta inštitútu je evanjeliovou cestou – ak ňou ideme verne a veľkodušne, vedie nás k plnosti lásky. Skutočnosť, že týmto uznaním úplné a definitívne odovzdanie sa osôb Kristovi prijíma zodpovedný inštitútu v mene Cirkvi, dáva záruku aj pre nový dar milosti, ktorým je osobitné zasvätenie. Ide o pozitívne uznanie.
To však, samozrejme, nevylučuje, že sú aj iné cesty k plnosti lásky v sekulárnom živote: „Všetci veriaci akéhokoľvek stavu alebo postavenia sú povolaní k plnosti kresťanského života a k dokonalosti v láske“ (LG 40). Napríklad sviatosť manželstva je daná na tento cieľ. Ale magistérium uznáva ako sekulárne inštitúty tie, ktoré v sekularite poskytujú výslovný záväzok zachovávať tri evanjeliové rady. 
 
4. Cesta, ktorú predkladajú sekulárne inštitúty je vlastná charakteristická cesta.
Je to cesta laická (pre laické sekulárne inštitúty), špecifikovaná osobitným zasvätením. Sekulárny charakter „vlastný a osobitný pre laikov“ je totiž aj „vlastný a špecifický charakter týchto inštitútov, v ktorom spočíva celý dôvod ich existencie“ (PF II). Zasvätenie, ktoré špecifikuje túto laickú cestu zahŕňa výslovný záväzok zachovávania evanjeliových rád čistoty, chudoby a poslušnosti s vlastným štýlom a obsahom. Mnohé evanjeliové rady sa vzťahujú na všetkých kresťanov; cesta, ktorú predkladajú sekulárne inštitúty, si vyžaduje prijímať ich výslovným záväzkom zachovávať tieto tri rady podľa osobitného určenia. Každá cesta k plnosti lásky si totiž vyžaduje prijať evanjelium v jeho celistvosti vyjadrenej blahoslavenstvami.
Tri typické evanjeliové rady sú v učení Cirkvi konečným dôsledkom a programovou syntézou tej radikálnosti, s akou sa má žiť evanjelium, aby sme „slobodnejšie nasledovali Krista a zbližša ho napodobňovali“ (PC 1). Magistérium vyžaduje od sekulárnych inštitútov práve pre hodnotu takejto radikálnosti výslovný záväzok evanjeliových rád, „Boží dar, ktorý Cirkev prijala od svojho Pána a jeho milosťou ho neustále uchováva“ (LG 43).
Aj vzhľadom na kňazské sekulárne inštitúty možno hovoriť o osobitnom zasvätení, ktoré v istom zmysle špecifikuje kňazský život a rovnako zahŕňa výslovný záväzok zachovávania evanjeliových rád.
 
5. Eminentným vyjadrením úplného darovania sa Bohu je sľub dokonalej čistoty v celibáte pre Božie kráľovstvo: „... vzácny dar Božej milosti, ktorý dáva Otec niektorým“ (LG 42). V mnohých prípadoch Cirkev požaduje len tento sľub na uznanie zasvätenia: deje sa tak pri consecratio virginum. Ale pri inštitucionálnych formách zasväteného života, a konkrétne pri sekulárnych inštitútoch, sa vyžaduje darovanie sa, vyjadrené aj výslovným záväzkom chudoby a poslušnosti stanoveným spôsobom.
 
6. Cirkevné magistérium, ktorému prináleží „múdro usmerňovať prax evanjeliových rád, ktorými sa neobyčajne napomáha dokonalosť lásky k Bohu a blížnemu“ (LG 45), posiela stanovy jednotlivým inštitútom na ďalšie spresnenie. 
 
Vyžaduje sa od nich nasledovné:
 
a) aby popri odvolaní sa a výzve žiť v úplnosti ducha evanjeliových rád sa tu konkrétne a presne určilo, ako ich uskutočňovať, a to sekulárnym spôsobom a na základe charakteristiky inštitútu; istým spôsobom sa stávajú prostriedkom a zárukou prežívania zodpovedajúcich evanjeliových čností;
 
b) aby tieto ustanovenia boli zahrnuté do posvätného záväzku, záväzku, ktorý je záväzkom pred Bohom a Cirkvou (porov. PM, čl. III § 2);
 
c) aby stanovy s týmto obsahom boli predložené na preskúmanie a schválenie cirkevnej autorite.
 
Touto reflexiou chce sekcia objasniť, čo cirkevné magistérium dnes hovorí o sekulárnych inštitútoch vzhľadom na skúmanie. Nemá v úmysle definovať v úplnosti povahu sekulárnych inštitútov ani podať úvahu o zasvätenom živote vo všeobecnosti, ani uvažovať o budúcich možnostiach iných foriem zasvätenia vo svete, ktoré nie sú sekulárnymi inštitútmi. 
Sekcia si uvedomuje, že zostáva otvorený jeden dôležitý bod: ilustrovanie konkrétnych ustanovení ohľadom evanjeliových rád spôsobom zodpovedajúcim požiadavkám sekularity. Chce uvažovať aj na túto tému, ale je na sekulárnych inštitútoch s ich skúsenosťami, aby tomuto uvažovaniu dali svoj rozhodujúci príspevok: sekcia je už odteraz vďačná tým inštitútom, ktoré pošlú svoj príspevok.

____
 
Kongregácia pre rehoľníkov a sekulárne inštitúty (CRIS)
 
Sekulárne inštitúty: ich identita a poslanie 
 
Plenárne zhromaždenie, 3. – 6. mája 1983
 
Drahí bratia a sestry,
slovami apoštola Pavla prajeme „milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, i od Pána Ježiša Krista“ (Gal 1, 3). Ako členovia Posvätnej kongregácie, ktorá má v kompetencii inštitúty zasväteného života, zhromaždení v Ríme na plenárnom zhromaždení v dňoch 3. – 6. mája, píšeme vám, zasväteným sekulárnych inštitútov.
 
Plenárne zhromaždenie, ako iste viete, je najdôležitejším zhromaždením dikastéria, ktoré bezprostredne spolupracuje s duchovnou a pastoračnou službou Svätého Otca v privilegovanej službe zasvätenému životu vo všeobecnej Cirkvi. Ústrednou témou tejto schôdze bolo: „Sekulárne inštitúty, ich identita a poslanie“, téma, ktorú sme vybrali my a schválil ju Svätý Otec. Naším zámerom bolo lepšie poznanie potešujúcej skutočnosti, ktorou ste vy v Cirkvi, aby sa tak napomohlo jej lepšiemu poznaniu v celom Božom ľude.
 
Na záver nášho zhromaždenia chceme sa s jednoduchosťou a zodpovednosťou obrátiť na vás, aby sme „posilnili vaše srdcia“ (Ef 6, 22) a poďakovali Bohu „lebo sme počuli o vašej viere v Krista Ježiša a o láske, akú máte... pre nádej, ktorú máte uloženú v nebi“ (Kol 1, 4 - 5). Na základe našich úvah, ako aj vypočutí skúseností niektorých zástupcov vašich inštitútov, ktorých sme úmyselne pozvali, utvrdili sme sa v presvedčení, že sekulárne inštitúty sú veľkým darom Ducha Svätého Cirkvi a svetu dnešnej doby.
 
V Božom ľude sú silne v zhode s pastoračnou ustarostenosťou, ktorú Druhý vatikánsky koncil vyjadril predovšetkým v konštitúcii Gaudium et spes, kde sa hovorí, že Cirkev „kráča spolu s celým ľudstvom a prežíva so svetom ten istý pozemský údel a je akoby kvasom a dušou ľudskej spoločnosti, ktorá sa má obnoviť v Kristovi a pretvoriť na Božiu rodinu“ (GS 40). Vaša charizma sa „hlboko a prozreteľne zhoduje“ – ako sa vyjadril Pavol VI. (2. februára 1972) – s touto požiadavkou prítomnosti Cirkvi vo svete tak, že ste špecifickým spôsobom Cirkvou: ste povolaní brať na seba a vo svete kresťansky napomáhať úsilia a dynamizmy v dejinách človeka. Presvedčení o tomto všetkom považujeme si za svoju povinnosť pridať k tomu výzvu a povzbudenie. Buďte žiarlivo verní svojmu povolaniu, dozrievajte vo svätosti, v tej svätosti, ku ktorej sú povolaní všetci veriaci (porov. LG, 5) a ktorej máte byť privilegovanými svedkami. 
 
Učenie, ktoré ste dostali počnúc prvými dokumentmi, vydanými pre vás Piom XII. a potom osobitne Pavlom VI. a Jánom Pavlom II., nech je pre vás trvalou orientáciou, ako odpovedať na to, čo Pán od vás žiada: v nej nachádzajte veľké bohatstvo duchovnosti.
Aj nové kánonické zákonodarstvo vám pomôže a objasní vám veci nielen preto, že vníma vašu skutočnosť, ale aj preto, že za základ si berie učenie Druhého vatikánskeho koncilu a učenie najvyšších veľkňazov. Venujte pozornosť jeho vernému aplikovaniu jednak pokiaľ ide o vaše neodvolateľné charakteristiky, o záväzky zasvätenia vo vašom sekulárnom živote, o vám vlastný apoštolát a aj o aspekty týkajúce sa štruktúry. 
 
Pokračujte na vašej ceste s veľkou radosťou a veľkou dôverou: Cirkev od vás veľa očakáva. A veľa od vás očakáva svet, ktorý má Kristus spasiť. Je to totiž Ježiš Kristus, ktorý vás povolal a ktorý vás posiela k dnešnému človeku, aby všetci dokázali otvoriť brány jemu, Vykupiteľovi (porov. Bula k Svätému roku vykúpenia).
 
Vy nájdete spôsob, ako sa stať známymi bez toho, že by to podľa povahy vášho inštitútu bolo na ujmu diskrétnosti a rezervovanosti. Možnosť šírenia a rastu vašich inštitútov závisí v mnohom aj od vás – lebo mnohí ďalší cítia povolanie osobitne sa zasvätiť v sekularite a odpovedali by vám. Usilujte sa o trvalý synovský vzťah s biskupmi vašich partikulárnych cirkví, či už preto, aby ste mohli prispieť k pastorácii podľa vám vlastného charakteru, alebo kvôli pomoci vám. Jedným zo záverov plenárneho zhromaždenia bolo totiž aj odporúčanie biskupským konferenciám, aby povzbudzovali veriacich, a najmä kňazov, o prehĺbenie poznania a starostlivú podporu rastu sekulárnych inštitútov.
 
Na záver chceme dodať: veľmi sa starajte o vašu formáciu. V spolupráci a v odpovedi na milosť Boha, ktorý môže „svojou mocou uskutočniť každý dobrý zámer“ (2 Sol 1, 11), formačný záväzok „vo veciach božských a ľudských“ (PC 11) musí byť naozaj prvou starosťou: sú to požiadavky vášho povolania, ktoré ukladajú túto prioritu. Panna Mária, ktorá „sa celkom zasvätila osobe a dielu svojho Syna“ (LG 56), nech je vaším inšpiračným vzorom (Pavol VI.) a stále blízkou Matkou. S bratskou láskou, v spojení so Svätým Otcom Jánom Pavlom II., zvolávame na vás všetkých Božie požehnanie. 
 
V Cirkvi majú už od roku 1947 svoje miesto inštitúty zasväteného života, ktoré boli pre svoj charakteristický znak pomenované sekulárne inštitúty. Cirkev ich uznala a schválila a ony sa podľa svojho povolania aktívne zúčastňujú na poslaní všeobecnej sviatosti spásy. 
Pavol VI., pridŕžajúc sa súčasného koncilového učenia, povedal, že Cirkev má „autentický sekulárny rozmer“, vzťahujúci sa na jej vnútornú prirodzenosť a poslanie, ktorej koreň spočíva v tajomstve vteleného Slova (2. februára 1972). A v tejto Cirkvi, ponorenej a roztrúsenej medzi národmi, prítomnej vo svete a pre svet, sekulárne inštitúty „sa javia ako prozreteľné nástroje na vteľovanie tohto ducha a jeho prenášanie na celú Cirkev“ (tamže).
 
V radikálnosti nasledovania Krista, prežívajúc a vyznávajúc evanjeliové rady „zasvätená sekularita privilegovaným spôsobom vyjadruje a uskutočňuje harmonickú jednotu budovania Božieho kráľovstva a výstavbu časného mesta, výslovné ohlasovanie Krista evanjelizáciou a kresťanské požiadavky celkového pozdvihnutia človeka“ (E. Pironio, 23. augusta 1976). Prostredníctvom fyziognómie, vlastnej každému inštitútu, sú touto spoločnou charakteristikou – spojením zasvätenia a sekularity – definované v Cirkvi sekulárne inštitúty. Aby sme o nich poskytli dostatočnú informáciu, na nasledujúcich stránkach podávame niektoré historické údaje, teologickú úvahu a základné právnické prvky. 
 
 
I. časť
Historické uvedenie
 
Sekulárne inštitúty zodpovedajú cirkevnej vízii, ako ju zdôraznil Druhý vatikánsky koncil. Svojou autoritou to hovorí pápež Pavol VI.: „Sekulárne inštitúty sú zarámované do perspektívy, v ktorej Druhý vatikánsky koncil predstavil Cirkev ako živú, viditeľnú a zároveň duchovnú skutočnosť (porov. LG 8), ktorá žije a rozvíja sa v dejinách“ (porov. tamže). „V takomto zarámovaní nemožno nevidieť hlbokú a blahodarnú totožnosť medzi charizmou sekulárnych inštitútov a jednou z najdôležitejších a najjasnejších línií koncilu: prítomnosť Cirkvi vo svete. Cirkev totiž silno podčiarkuje rôzne aspekty jej vzťahu k svetu: jasne zdôraznila, akú úlohu má vo svete, že jej určením je slúžiť mu, že má byť preň dušou a kvasom, pretože je povolaná posväcovať a zasväcovať ho a premietnuť naň najvyššie hodnoty, ako spravodlivosť, láska a pokoj“ (2. februára 1972). Tieto slová sú nielen autoritatívnym programovým uznaním sekulárnych inštitútov, ale ponúkajú aj kľúč k čítaniu ich dejín, ktoré tu synteticky predstavíme. 
 
1. Pred Provida mater (1947)
 
Jestvuje istá prehistória sekulárnych inštitútov, nakoľko tu už v minulosti boli pokusy ustanoviť združenia podobné dnešným sekulárnym inštitútom; isté schválenie týmto združeniam udelil dekrét Ecclesia catholica (11. augusta 1889), ktorý však v nich pripúšťal len súkromné zasvätenie. Bolo to predovšetkým v období od 1920 až 1940, keď v rôznych častiach sveta Duch Svätý svojím pôsobením vzbudil rôzne skupiny osôb, ktoré v sebe mali ideál bezvýhradne sa odovzdať Bohu zostávajúc vo svete, aby priamo z jeho vnútra napomáhali príchod Kristovho kráľovstva. Magistérium Cirkvi vnímalo šírenie sa tohto ideálu, čo sa okolo roku 1940 prejavilo aj stretnutiami s niektorými z týchto skupín. Pius XII. dal celý problém preskúmať a na záver širokého štúdia promulgoval apoštolskú konštitúciu Provida mater.
 
2. Od „Provida mater“ po Druhý vatikánsky koncil
 
Dokumenty, ktoré v roku 1947 dali združeniam nazvaným sekulárne inštitúty cirkevné uznanie, sú nasledujúce:
o Provida mater: apoštolská konštitúcia, ktorá obsahuje Lex peculiaris, február 1947; 
o Primo feliciter: motu proprio, 12. marca 1948;
o Cum sanctissimus: inštrukcia Posvätenej kongregácie pre rehoľníkov, 19. marca 1948.
 
Tieto dokumenty, ktoré sa navzájom dopĺňajú, obsahujú doktrinálne úvahy, ako aj právnické normy s už jasnými a dostatočnými prvkami pre definovanie nových inštitútov. Tieto však predstavovali nemalé vzájomné rozdiely, osobitne z dôvodu rozličných apoštolských cieľov:
o pre niektoré to bol osobitne motív prítomnosti v spoločenskom prostredí z dôvodov osobného svedectva na osobnom zaangažovaní sa zameriavať na Boha pozemské skutočnosti (inštitúty „prenikania“);
o pre iné to bol explicitnejší apoštolát bez vylúčenia komunitárneho aspektu, aj s priamym zaangažovaním sa v Cirkvi alebo v dielach pomoci (inštitúty „spolupráce“).
 
Rozdiel však nebol taký vyhranený; možno povedať, že ten istý inštitút mohol mať oba ciele.
 
3. Učenie Druhého vatikánskeho koncilu
 
a) Koncilové dokumenty len málo výslovne spomínajú sekulárne inštitúty a jediný text, ktorý je im venovaný ex professo je 11. bod Perfectae caritatis.
 
V tomto texte sú v syntéze spomenuté podstatné charakteristiky, ktoré sú tak potvrdené autoritou koncilu. Hovorí sa tu totiž nasledujúce:
o sekulárne inštitúty nie sú rehoľné inštitúty: táto negatívna definícia má za cieľ vyhnúť sa zamieňaniu si jedných s druhými: sekulárne inštitúty nie sú modernou formou rehoľného života, ale sú originálnym povolaním a originálnou životnou formou;
o vyžadujú si „veram et completam consiliorum evangelicorum professionem“: nemožno ich teda redukovať na združenia alebo hnutia, ktoré v odpovedi na krstnú milosť, aj keď žijú evanjeliové rady, nezaväzujú sa k nim cirkevne uznanou formou;
o v tejto profesii evanjeliových rád Cirkev poznačuje členov sekulárnych inštitútov zasvätením, ktoré pochádza od Boha a ktorému sa úplne odovzdávajú v dokonalej láske;
o táto profesia sa deje in saeculo, vo svete, v sekulárnom živote: tento prvok vnútorne poznačuje obsah evanjeliových rád a určuje ich spôsob uskutočňovania;
o preto „vlastný a osobitný charakter“ týchto inštitútov je sekulárny;
o napokon v dôsledku toho iba vernosť tejto charakteristike im umožní vykonávať apoštolát „ad quem exercendum orta sunt“, to jest apoštolát, ktorý ich kvalifikuje svojimi cieľmi a ktorý musí byť „in saeculo ac veluti ex saeculo“: vo svete, v sekulárnom živote, vychádzajúc zvnútra sveta (porov. Primo feliciter II: využívajúc zamestnanie, aktivity, formy, miesta, okolnosti zodpovedajúce podmienkam sekulárnych osôb).
 
Osobitnú pozornosť si zasluhuje v čísle 11 Perfectae caritatis odporúčanie vhodnej formácie „in rebus divinis et humanis“, lebo toto povolanie je naozaj veľmi náročné.
 
b) V učení Druhého vatikánskeho koncilu sekulárne inštitúty našli mnohé potvrdenia ich základnej koncepcie a mnohé špecifické programové usmernenia. Čo koncil potvrdil: všeobecné povolanie k svätosti, dôstojnosť a zodpovednosť laikov v Cirkvi, a predovšetkým skutočnosť, že „laicis indoles saecularis propria et peculiaris est“ (LG 31: zdá sa, že druhý paragraf tohto bodu  nielenže preberá učenie, ale aj niektoré vyjadrenia motu proprio Primo feliciter). Medzi špecifickými programovými usmerneniami: učenie Gaudium et spes ohľadom vzťahu Cirkvi k súčasnému svetu a úloha byť prítomnými v pozemských skutočnostiach s úctou a úprimnosťou, pôsobiac v nich kvôli ich zameraniu na Boha.
 
c) V syntéze: od Druhého vatikánskeho koncilu sekulárne inštitúty dostali jednak prvky na prehĺbenie svojej teologickej skutočnosti (zasvätenie v sekularite a zasvätenie sekularity), ako aj vysvetlenie svojej línie pôsobenia (posväcovanie svojich členov a premieňajúca prítomnosť vo svete). Apoštolskou konštitúciou Rigimini Ecclesiae universe (15. augusta 1967) Posvätná kongregácia aplikujúc kKoncil mení svoj názov na „pro religiosis et institutis saecularibus“. Je to ďalšie uznanie dôstojnosti sekulárnych inštitútov a ich presné odlíšenie od rehoľných. Na základe toho sa v Posvätnej kongregácii ustanovili dve sekcie (zatiaľ čo predtým agendu sekulárnych inštitútov mala jedna „kancelária“) s dvoma podsekretármi s odlišnými a autonómnymi kompetenciami pod vedením jediného prefekta a jediného sekretára.
 
4. Po Druhom vatikánskom koncile
 
Reflexia o sekulárnych inštitútoch sa obohatila prispeniami z dvoch druhov príležitostí, ktoré sa v istom zmysle zbiehajú: prvou príležitosťou existenciálneho typu sú vzájomné periodické stretnutia inštitútov; druhou, doktrinálneho typu, sú prejavy pápežov, ktorými sa na ne obracajú. Posvätná kongregácia zo svojej strany prispievala vysvetleniami a úvahami.
 
A) Vzájomné stretnutia inštitútov
Študijné sympóziá sa konali už predtým, ale v roku 1970 bolo zvolané prvé medzinárodné sympózium za účasti takmer všetkých legitímne zriadených sekulárnych inštitútov. Toto sympózium určilo aj komisiu, ktorá mala študovať a navrhnúť štatút Svetovej konferencie sekulárnych inštitútov (CMIS), štatút, ktorý bol schválený Posvätnou kongregáciou, oficiálne uznala CMIS patričným dekrétom (23. mája 1974). Po roku 1970 zodpovední sekulárnych inštitútov sa stretli na zhromaždení v roku 1972 a následne každé štyri roky – v roku 1976 a 1980. Naplánovalo sa už zhromaždenie roku 1984. Zásluhou týchto stretnutí bolo, že sa zaoberali témami priameho záujmu inštitútov, ako evanjeliové rady, sekulárna modlitba, evanjelizácia ako prispenie k „premene sveta zvnútra“. Ale ich zámerom je predovšetkým zhromaždiť inštitúty navzájom či už kvôli spoločnej skúsenosti alebo kvôli otvorenej a úprimnej konfrontácii.
 
Konfrontácia bola veľmi vhodná, pretože:
o popri inštitútoch s celkom sekulárnymi apoštolskými cieľmi (pôsobiacimi „in saeculo et ex saeculo“), boli tu aj iné s vnútrocirkevnými inštitucionálnymi činnosťami (napr. katechéza);
o okrem inštitútov, ktoré predpokladajú apoštolské zaangažovanie sa osobným svedectvom, sú tu iné, ktoré sa starajú o diela a úlohy ako komunitný záväzok;
o popri väčšine laických inštitútov, ktoré definovali sekularitu ako charakteristiku vlastnú laikom, boli tu kňazské alebo zmiešané inštitúty, ktoré zdôrazňovali sekularitu Cirkvi v jej celku;
o okrem kňazských inštitútov, ktoré videli pre svoju sekularitu nutnosť prítomnosti v miestnom presbytériu, a teda inkardinovanie do diecézy, boli tu iné, ktoré dosiahli vlastnú inkardináciu.
 
Prostredníctvom nasledujúcich stretnutí, ktoré sa opakovali aj na národnej úrovni a v Latinskej Amerike a Ázii aj na úrovni kontinentálnej, vzájomné poznanie priviedlo inštitúty akceptovať rôznosť (takzvaný „pluralizmus“), ale s požiadavkou vyjasniť si hranice tejto rôznorodosti. Stretnutia teda pomohli inštitútom lepšie pochopiť samy seba (ako kategóriu a aj ako jednotlivé inštitúty), korigovať niektoré nejasnosti a napomôcť spoločné hľadanie.
 
B) Prejavy pápežov
 
Už Pius XII. oslovil jednotlivé inštitúty a v prejavoch hovoril o živote dokonalosti. Ale keď inštitúty začali so svojimi sympóziami a svetovými zhromaždeniami, na každom stretnutí počuli aj slová pápeža: Pavla VI. v roku 1970, 1972, 1976; Jána Pavla II. v roku 1980. K týmto prejavom sa pridali ďalšie: Pavla VI. na 25. a 30. výročie Provida mater (2. februára 1972 a 1977). Boli to obsažné prejavy pokiaľ ide o doktrínu, ktoré pomáhajú lepšie definovať identitu sekulárnych inštitútov. Medzi mnohými prvkami doktríny bude dostačujúce pripomenúť na tomto mieste niektoré tvrdenia: 
 
a) Jestvuje zhoda medzi charizmou sekulárnych inštitútov a koncilovou líniou prítomnosti Cirkvi vo svete: tieto inštitúty musia byť špecializovanými, príkladnými svedkami dispozície a poslania Cirkvi vo svete“ (Pavol VI., 2. februára 1972). Toto si vyžaduje silný ťah za svätosťou a takú prítomnosť vo svete, ktorá by vzala vážne prirodzený poriadok, aby tak mohla pracovať pre jeho zdokonalenie a pre jeho posvätenie. 
 
b) Život zasvätený Bohu a konkrétne život podľa evanjeliových rád musí byť svedectvom o inom svete, ale má sa stávať aj návrhom a príkladom pre všetkých: „Evanjeliové rady nadobúdajú nový význam, význam špeciálnej aktuálnosti v prítomnom čase“ (Pavol VI., 2. februára 1972) a ich sila sa vnáša „do ľudských a časných hodnôt“ (20. septembra 1972).
 
c) Z toho vyplýva, že sekularita, ktorá označuje zaradenie týchto inštitútov do sveta, „nepredstavuje iba sociologické postavenie, vonkajší fakt, ale postoj“ (Pavol VI., 2. februára 1972), záležitosť svedomia: „Vaše existenciálne a sociologické postavenie sa stáva vašou teologickou skutočnosťou, je to vaša cesta uskutočňovania a dosvedčovania spásy“ ( 20. septembra 1972).
 
d) Zároveň zasvätenie v sekulárnych inštitútoch musí byť natoľko autentické, aby bolo pravdou, že „vnútri vašich sŕdc sa svet zasväcuje Bohu“ (Pavol VI., 2. februára 1972); aby sa stalo možným „výslovne zameriavať ľudské veci podľa evanjeliových blahoslavenstiev“ (20. septembra 1972). Zasvätenie „má preniknúť celý život a všetky každodenné činnosti“ (Ján Pavol II., 28. augusta 1980). Nie je to teda ľahká cesta: „Je to ťažká púť pre horolezcov ducha“ (Pavol VI., 20. septembra 1972).
 
e) Sekulárne inštitúty patria do Cirkvi „zo špeciálneho titulu sekulárne zasvätených“ (Pavol VI., 26. septembra 1970) a „Cirkev potrebuje ich svedectvo“ (2. februára 1972) „veľa od nich očakáva“ (Ján Pavol II., 28. augusta 1980). Majú mať „na srdci predovšetkým cirkevné spoločenstvo, pestovať ho a posilňovať (Pavol VI., 20. septembra 1972).
 
f) Poslanie, ku ktorému sú sekulárne inštitúty povolané, je poslaním „premieňať svet zvnútra“ (Ján Pavol II., 28. augusta 1980), stávajúc sa oživujúcim kvasom. 
 
C) Prispenia Posvätenej kongregácie
 
V tomto období sa aj Posvätná kongregácia sa svojimi prispeniami sprítomnila v celku sekulárnych inštitútov. Prefekti kardináli Antoniutti a Pironio sa pri rozličných príležitostiach obrátili na sekulárne inštitúty svojimi prejavmi a posolstvami; a Dikastérium im sprístupnilo reflexie, osobitne štyri nasledujúce: 
 
a) Úvahy o sekulárnych inštitútoch (1976). Ide o štúdiu vypracovanú špeciálnou komisiou, ustanovenou Pavlom VI. v roku 1970. Možno ju označiť za „pracovný dokument“, keďže predkladá mnohé vysvetľujúce prvky, ale bez zámeru povedať posledné slovo. 
Je rozdelené do dvoch častí. Prvá, syntetickejšia, obsahuje niektoré zásadné teologické tvrdenia, užitočné pre pochopenie hodnoty zasvätenej sekularity. Druhá časť, širšia, opisuje sekulárne inštitúty z pohľadu ich skúsenosti a dotýka sa aj právnym aspektov.
 
b) Ženaté a vydaté osoby a sekulárne inštitúty (1976). Inštitúty sú informované o reflexii Posvätnej kongregácie. Znovu sa potvrdzuje, že evanjeliová rada čistoty v celibáte je podstatným prvkom zasväteného života v sekulárnom inštitúte; predkladá sa možnosť príslušnosti ženatých a vydatých osôb ako členov v širšom slova zmysle a vyjadruje sa želanie, aby mali svoje združenia.
 
c) Formácia v sekulárnych inštitútoch (1980). Tento dokument bol vypracovaný ako pomoc vo vážnom záväzku formácie členov sekulárnych inštitútov. Obsahuje zásadné línie, ale predkladá aj konkrétne usmernenia na základe skúseností.
 
d) Sekulárne inštitúty a evanjeliové rady (1981). Je to list, ktorý sa odvoláva na magistérium Cirkvi ohľadom podstaty evanjeliových rád čistoty, chudoby a poslušnosti a ohľadom potreby určiť posvätný záväzok, ktorým sa prijímajú, ich obsah a spôsob uplatňovania, aby zodpovedali podmienkam sekularity.
 
5. Nový Kódex kánonického práva (1983)
 
Nová fáza sa začína promulgovaním nového Kódexu kánonického práva, ktorý obsahuje aj systematickú a aktualizovanú legislatívu pre sekulárne inštitúty. Pojednáva o nej kniha II v časti venovanej inštitútom zasväteného života. Hlavné prvky právnickej normatívy danej Kódexom uvádzame neskôr, po pripomenutí teologických základov, ktoré sa postupne črtali a spresňovali počas krátkych dejín sekulárnych inštitútov.
 
 
Časť II. 
Teologické základy
 
Teológia sekulárnych inštitútov nachádza svoje význačné indikácie už v pápežských dokumentoch Provida mater a Primo feliciter,  neskôr rozšírené a prehĺbené koncilovým učením a učením najvyšších veľkňazov. Do štúdia tejto problematiky prispeli aj odborníci; no i tak treba povedať, že teologický výskum nie je ešte vyčerpaný. Uvádzame tu základné aspekty tejto teológie, ako ich špeciálna komisia vypracovala a publikovala v roku 1976 so súhlasom Pavla VI.
 
1. Svet ako „sekulum“
 
Boh stvoril svet z lásky s človekom v strede ako vrcholom a vyriekol svoj úsudok o stvorených veciach: „valde bona“ (Gn 1, 31). Človeku, ktorý bol v Slove utvorený na Boží obraz a Božiu podobu a povolaný žiť v Kristovi vnútorný Boží život, je zverená úloha svojou múdrosťou a konaním privádzať všetky skutočnosti k dosiahnutiu tohto jeho posledného cieľa. Osud sveta je teda spojený s osudom človeka, a preto slovo svet označuje „ľudskú rodinu s univerzálnosťou vecí, uprostred ktorých žije“ (GS 2) a na ktoré pôsobí. 
V dôsledku toho je svet pod vplyvom prvotného pádu človeka „podrobený márnosti“ (Rim 8, 20); ale rovnako ho zasahuje aj vykúpenie Krista, Spasiteľa človeka, ktoré človeka omilostilo, že sa stal Božím dieťaťom a znovu schopným – pre účasť na jeho utrpení a vzkriesení – žiť a konať vo svete podľa Božieho plánu, na chválu jeho slávy (porov. Ef 1,6 a 12–14).
 
Vo svetle Zjavenia sa svet javí ako „saeculum“. Sekulum je súčasný svet ako výsledok prvotného pádu človeka, „tento svet“ (1 Kor 7, 31), podliehajúci kráľovstvu hriechu a smrti, svet, ktorý bude mať svoj koniec a ktorý stojí v protiklade s „novým vekom“ (aion), s večným životom, ktorý priniesol Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Tento svet si zachováva svoje dobro, pravdu a základný poriadok, pochádzajúci z jeho postavenia stvorenia (porov. GS 36); no keďže je zasiahnutý hriechom, nemôže sa spasiť sám od seba, ale je povolaný k spáse, ktorú priniesol Kristus (porov. GS 2, 13, 37, 39) a ktorá sa uskutočňuje účasťou na veľkonočnom tajomstve ľudí, obrodených vo viere a v krste a začlenených do Cirkvi. Takáto spása sa uskutočňuje v ľudských dejinách a preniká ich svojím svetlom a silou; pôsobí na všetky hodnoty stvoreného sveta, aby ich rozlíšila a vyslobodila od nejasnosti a dvojznačnosti, im vlastnej po hriechu (porov. GS 4), aby im tak znovu získala novú slobodu Božích synov (porov. Rim 8, 21). 
 
2. Nový vzťah pokrsteného k svetu
 
Cirkev, spoločnosť ľudí znovuzrodených v Kristovi pre večný život, je preto sviatosťou obnovy sveta, ktoré sa definitívne dovŕši Pánovou mocou na konci „sveta“ zničením každej moci diabla, hriechu a smrti a podriadením všetkého jemu a Otcovi (porov. 1 Kor 15, 20–28).
V Cirkvi prostredníctvom Krista ľudia poznačení a oživovaní Duchom Svätým sú ustanovení za „kráľovské kňazstvo“ (1 Pt 2, 9), v ktorom odovzdávajú seba samých, svoju činnosť a svoj svet na Otcovu slávu (porov. LG 34).
Z krstu teda pre každého kresťana vyplýva nový vzťah k svetu. So všetkými ľuďmi dobrej vôle je zaangažovaný na budovaní sveta a prispieva k dobru ľudstva, rešpektujúc legitímnu autonómiu pozemských skutočností (porov. GS 34 a 36). Nový vzťah k svetu totiž nič neuberá prirodzenému poriadku a ak aj prináša so sebou rozchod so svetom ako so skutočnosťou, ktorá je v protiklade so životom milosti a očakávaním večného kráľovstva, zároveň znamená vôľu konať v Kristovej láske pre spásu sveta, to jest viesť ľudí k životu viery a pokiaľ je to možné znovu usporadúvať časné skutočnosti podľa Božieho plánu, aby slúžili rastu človeka v milosti pre večný život (porov. AA 7).
Prežívaním tohto nového vzťahu k svetu pokrstení spolupracujú v Kristovi na jeho vykúpení. Preto sekularitu pokrsteného ako existenciu v tomto svete a účasť na jeho rôznych činnostiach možno chápať len v rámci tohto podstatného vzťahu, akákoľvek je jeho konkrétna forma. 
 
3. Rozdielnosť konkrétneho prežívania vzťahu k svetu
 
Všetci prežívajú tento podstatný vzťah a majú smerovať k svätosti, ktorá je účasťou na Božom živote v láske (porov. LG 4c). Ale Boh rozdeľuje svoje dary každému „podľa miery, akou nás obdaroval Kristus“ (Ef 4, 7). Boh je totiž zvrchovane slobodný v  rozdeľovaní svojich darov. Boží Duch vo svojej slobodnej iniciatíve ich rozdeľuje „každému ako chce“ (1 Kor 12, 11), majúc na zreteli dobro jednotlivých osôb a zároveň dobro celku Cirkvi a celého ľudstva.
Práve z dôvodu tohto bohatstva darov sa základná jednota mystického tela, ktorým je Cirkev, prejavuje v doplňujúcej sa rôznosti svojich údov, žijúcich a konajúcich pôsobením Kristovho Ducha na budovanie jeho tela. Všeobecné povolanie k svätosti sa totiž v Cirkvi pestuje v rôznych životných stavoch a v rôznych funkciách (porov. LG 41), podľa mnohorakých špecifických povolaní. Tieto rozličné povolania Pán sprevádza darmi, ktoré ich robia schopnými žiť ich, a keď sa stretnú so slobodnou odpoveďou osôb, vznikajú rôzne spôsoby ich uskutočňovania. Stáva sa tak rozdielnym aj spôsob, akým kresťania uskutočňujú svoj krstný vzťah k svetu.
 
4. Nasledovanie Krista v praktizovaní evanjeliových rád
 
Nasledovanie Krista v uskutočňovaní evanjeliových rád prinieslo v Cirkvi ustanovenie životného stavu, charakterizovaného „opustením sveta“: rehoľný život. 
Takýto stav sa teda odlišuje od stavu veriacich, ktorí zostávajú v podmienkach a činnostiach sveta, ktorí sa preto nazývajú sekulárnymi. Keď Cirkev neskôr uznala nové inštitúty, ktoré žijú naplno evanjeliové rady, ako veriaci zostávajúci naďalej vo svete a zaangažovaní do jeho činností, aby pôsobili zvnútra („in saeculo ac veluti ex saeculo“) v prospech jeho spásy, nazvala ich  sekulárnymi inštitútmi.
 
V prívlastku sekulárny, pripísanom týmto inštitútom, je obsiahnutý význam, ktorý by sme mohli označiť za „negatívny“: nie sú to rehoľníci (porov. PC 11), ani nemožno na ne aplikovať legislatívu alebo procedúru vlastnú rehoľníkom. Ale význam, aký naozaj prinášajú, a čo ich definuje v ich osobitnom povolaní je „pozitívny“: sekularita označuje jednak sociologické postavenie – zotrvávanie vo svete – jednak postoj apoštolského zaangažovania sa s pozornosťou na hodnoty pozemských skutočností a vychádzajúc z nich za cieľom preniknúť ich evanjeliovým duchom.
 
Toto zaangažovanie budú inak žiť laici a inak kňazi. Osobitnou charakteristikou tých prvých je totiž evanjelizácia a vydávanie svedectva viery slovom a činom tým, že hľadajú „Božie kráľovstvo tak, že sa starajú o časné veci a usporadúvajú ich podľa Boha“ (LG 31). Naproti tomu kňazi, okrem výnimočných prípadov (porov. LG 31, PO 8), nevykonávajú túto zodpovednosť voči svetu priamym a bezprostredným pôsobením v časnom poriadku, ale vykonávaním svojej kňazskej služby a svojou úlohou vychovávateľov vo viere (porov. PO 6): toto je najvznešenejší prostriedok, ako prispieť k tomu, aby sa svet neustále zdokonaľoval podľa poriadku a významu stvorenia (porov. Pavol VI., 2. februára 1972) a dať laikom „morálnu a duchovnú pomoc, aby sa časný poriadok obnovil v Kristovi“ (AA 7). Keď sú teda sekulárne inštitúty z dôvodu zasvätenia zarátané medzi inštitúty zasväteného života, charakteristickým znakom sekularity sa odlišujú od všetkých ostatných foriem inštitútov.
 
Zlúčenie zasvätenia a sekulárneho zaangažovania v jednom povolaní dáva obom prvkom originálne poznačenie. Plné uskutočňovanie evanjeliových rád spôsobuje, že toto najvnútornejšie spojenie s Kristom robí osobitne plodným apoštolát vo svete. Sekulárne zaangažovanie dáva svoju osobitosť prežívaniu evanjeliových rád a podnecuje ho k čoraz väčšej evanjeliovej autentickosti. 
 
 
Časť III.
Právne normatívy
 
Právne normatívy sekulárnych inštitútov sú obsiahnuté v apoštolskej konštitúcii Provida mater, v motu proprio Primo feliciter, v inštrukcii Posvätnej kongregácie pre rehoľníkov Cum Santissimus. Posvätná kongregácia bola poverená vydať nové normy pre sekulárne inštitúty „podľa toho, ako to vyžaduje potreba alebo to napovedá skúsenosť“ (PM II, časť 2–2°). Nový Kódex kánonického práva predchádzajúce normy ruší, preberá, aktualizuje a predkladá systematický legislatívny rámec, sám osebe úplný, ovocie jednak skúsenosti týchto rokov a jednak učenia Druhého vatikánskeho koncilu. Tieto kodifikované normatívy tu predkladáme v podstatných prvkoch.
 
1. Inštitúty zasväteného života (Liber II, Pars III, Sectio I)
 
Miesto sekulárnych inštitútov v kódexe je samo osebe významné a dôležité, pretože demonštruje dve tvrdenia koncilu (PC 11), obsiahnuté už v predchádzajúcich dokumentoch:
 
a) sekulárne inštitúty sú skutočne a plne inštitútmi zasväteného života: kódex o nich hovorí v sekcii De Institutis vitae consecratae;
 
b) ale nie sú rehoľné: a kódex predkladá dva typy inštitútov pod dvoma odlišnými titulmi: II – De institutis religiosis, III – De institutis saecularibus.
 
Z toho vyplýva, že nemožno stotožňovať – čo sa, žiaľ, dnes vo všeobecnosti stáva – zasvätený život s rehoľným životom. 
Titul I, Normae communes, predkladá v kánonoch 573 - 578 popis zasväteného života, čo na jednej strane nie je dostatočné na definovanie rehoľného života, lebo tento prináša ďalšie prvky (porov. kán. 607); a na druhej strane je tento popis širší, pretože hodnota zasvätenia, ktorá je pečaťou totálneho odovzdania sa Bohu nasledovaním Krista (sequela Christi) a jej cirkevný rozmer prináleží aj sekulárnym inštitútom. 
A tak definícia troch evanjeliových rád čistoty, chudoby a poslušnosti (porov. kánony 599 - 584) sa plne hodí na sekulárne inštitúty, i keď ich konkrétne aplikácie sa musia prispôsobiť im vlastnej povahe (porov. kán. 598). Pokiaľ ide o ďalšie body v titule I, týkajú sa predovšetkým aspektov procedúry.
Je možné medziiným si všimnúť, že aj diecézne uznanie sekulárneho inštitútu si vyžaduje zásah Apoštolskej stolice (kán. 579; porov. kánony 583 - 584). Je to preto, lebo sekulárny inštitút nepredstavuje prechodný stav na iné kánonické formy, akými mohli byť náboženské spolky alebo združenia predchádzajúceho kódexu, ale je pravým a vlastným inštitútom zasväteného života, ktorý môže byť zriadený, len ak má všetky jeho charakteristiky a poskytuje dostatočnú záruku duchovnej, apoštolskej a aj početnej stálosti. 
Aby sme sa vrátili k principiálnemu tvrdeniu: aj sekulárne inštitúty majú teda pravý a vlastný zasvätený život.
Potom skutočnosť, že im je venovaný osobitný titul s vlastnými normami, je významný pre jasné rozlíšenie od každého iného typu inštitútov.
 
2. Originálne povolanie: sekulárna povaha (kánony 710 - 711)
 
Povolanie v sekulárnom inštitúte si vyžaduje, aby sa posväcovanie alebo zdokonaľovanie v láske uskutočňovalo prežívaním evanjeliových požiadaviek „in saeculo“ (kán. 710), „in ordinariis mundi condicionibus (kán. 714); a aby sa záväzok spolupráce na spáse sveta dial „praesertim ab intus“ (kán. 710), „ad instar fermenti“ a pre laikov nielen „in saeculo“ (kán. 713, § 1–2).
Tieto opakované spresnenia o špecifickom spôsobe prežívania evanjeliovej radikálnosti dokazujú, že zasvätený život v týchto inštitútoch je poznačený práve sekulárnou povahou, takže spolupodstatnosť a neoddeliteľnosť sekularity a zasvätenia robia z tejto formy povolania originálne a typické nasledovanie Krista (sequela Christi). „Vaša forma zasvätenia je nová a originálna, vnuknutá Duchom Svätým... Ani jeden z dvoch aspektov vašej duchovnej fyziognómie sa nemôže preceňovať na ujmu druhého.
Obe sú spolupodstatné... ste naozaj zasvätení a reálne vo svete“ (Pavol VI., 20. septembra 1972). „Nech je váš sekulárny stav zasvätený“ (Ján Pavol II., 28. augusta 1980). 
 
V zmysle tejto originality kán. 711 uvádza tvrdenie veľkého právneho dosahu: pri zachovaní požiadaviek zasväteného života laici sekulárnych inštitútov sú laikmi so všetkými účinkami (vzťahujú sa na nich kánony 224 - 231 týkajúce sa práv a povinností veriacich laikov); kňazi sekulárnych inštitútov sa zasa riadia normami spoločného práva svetských klerikov.
Aj kvôli tomuto, to jest kvôli formálnemu neodlišovaniu sa od ostatných veriacich, niektoré inštitúty vyžadujú od svojich členov istú diskrétnosť ohľadom ich príslušnosti do inštitútu: „Zostaňte laikmi, zaangažovaní do sekulárnych hodnôt vlastných a špecifických pre laikov“ (Pavol VI., 20. septembra 1972).
„Nech sa nemení vaše postavenie: ste a zostanete laikmi“ (Ján Pavol II., 28. augusta 1980). „Vstupom do sekulárneho inštitútu kňaz, práve preto že je kňaz, zostáva vo vnútornom spojení poslušnosti a spolupráce s biskupom“ (Pavol VI., 2. februára 1972).
 
Kódex v rôznych kánonoch potvrdzuje, že tento sekulárny ráz sa chápe ako situácia („in saeculo“), ale aj vo svojom teologickom a dynamickom aspekte v zmysle naznačenom v Evangelii nuntiandi, teda ako „realizovanie všetkých kresťanských a evanjeliových možností síce skrytých, ale už prítomných a pôsobiacich v skutočnostiach sveta“ (č. 70).
Pavol VI. povedal výslovne (25. augusta 1976), že sekulárne inštitúty musia cítiť, že tento odsek Evangelii nuntiandi sa obracia aj na ne. 
 
3. Evanjeliové rady (kán. 712)
 
Na uznanie inštitútu zasväteného života Cirkev vyžaduje slobodný a výslovný záväzok na ceste troch evanjeliových rád čistoty, chudoby a poslušnosti, „donum divinum quod Ecclesia a Domino accepit“ (kán. 575 § 1). Kódex v kánonoch 599 – 600 - 601 určuje obsah troch evanjeliových rád, ale aplikovanie chudoby a poslušnosti odkazuje na vlastné právo jednotlivých inštitútov; pokiaľ ide o čistotu, potvrdzuje dokonalú zdržanlivosť v celibáte.
Ženaté a vydaté osoby nemôžu preto byť členmi sekulárnych inštitútov v užšom slova zmysle; kán. 721 § 1–3° toto potvrdzuje s tým, že pripustenie „coniux durante matrimonio“ je neplatné.
 
Je vecou stanov jednotlivých inštitútov definovať povinnosti vyplývajúce zo zaviazania sa k evanjeliovým radám, aby sa však v spôsobe života osôb („in vitae ratione“) zabezpečila schopnosť svedectva podľa sekulárnej povahy: evanjeliové rady, i keď sú spoločné ostatným formám zasväteného života, naberajú nový význam, špeciálnu aktuálnosť v prítomnej dobe“ (Pavol VI., 2. februára 1972).
Stanovy majú určiť aj to, akým posvätným záväzkom sa členovia zaväzujú žiť evanjeliové rady. Kódex nespresňuje, aké záväzky sa považujú za posvätné, ale vo svetle Lex peculiaris v spojení s apoštolskou konštitúciou Provida mater (čl. III, 2), sú to nasledujúce: sľub, prísaha alebo zasvätenie na čistotu v celibáte; sľub alebo prísľub na poslušnosť a chudobu.
 
4. Apoštolát (kán. 713)
 
Všetci veriaci sú krstom povolaní k účasti na poslaní Cirkvi svedčiť a hlásať, že Boh „vo svojom Synovi miloval svet“, že Stvoriteľ je Otec, že všetci ľudia sú bratia (porov. EN 26) a rozličným spôsobom napomáhať budovanie kráľovstva Krista a Boha. Sekulárne inštitúty majú v tomto poslaní špecifickú úlohu.
Kódex venuje tri paragrafy kánonu 713 definovaniu apoštolskej činnosti, ku ktorej sú povolaní. Prvý paragraf, venovaný všetkým členom sekulárnych inštitútov podčiarkuje vzťah medzi zasvätením a poslaním: zasvätenie je Boží dar, ktorý má za cieľ účasť na spásonosnom poslaní Cirkvi (porov. kán. 574 § 2).
Kto je povolaný, je aj poslaný: „Špeciálne zasvätenie má preniknúť celý váš život a všetky vaše každodenné činnosti“ (Ján Pavol II., 28. augusta 1980). Ďalej sa hovorí, že apoštolská činnosť je „dynamické bytie“, zamerané na veľkodušné uskutočňovanie Otcovho plánu spásy; je to evanjeliová prítomnosť vo vlastnom prostredí, je to prežívanie radikálnych požiadaviek evanjelia tak, aby sa život stal kvasom. Kvasom, ktorý sú členovia sekulárnych inštitútov povolaní vkladať do osnovy ľudských udalostí, do práce, do rodinného a profesionálneho života, do solidarity s bratmi, do spolupráce s tými, čo pracujú inými formami evanjelizácie.
Tu kódex preberá pre všetky sekulárne inštitúty to, čo koncil hovorí laikom: „suum proprium munus exercendo, spiritu evanegelico ducti, fermenti instar“ (LG 31): „Toto rozhodnutie je vám vlastné: premieňať svet zvnútra“ (Ján Pavol II., 28. augusta 1980).
 
Druhý paragraf je venovaný členom laikom. V prvej časti sa zdôrazňuje špecifikum laických sekulárnych inštitútov: premieňajúca prítomnosť a činnosť vnútri sveta vzhľadom na spĺňanie Božieho plánu spásy. Kódex aj tu aplikuje to, čo Koncil predkladá ako poslanie vlastné všetkým laikom: „Laicorum est, ex vocatione propria, res temporales gerendo et secundum Deum ordinando, regnum Dei quaerere“ (LG 31; porov. aj AA 18–19). Toto je totiž cieľ, pre ktorý vznikli sekulárne inštitúty, ako znovu pripomína koncil, keď sa odvoláva na Provida mater a Primo feliciter: „Ipsa instituta propriam ac peculiarem indolem, saecularem scilicet, servent, ut apostolatum in saeculo ac veluti ex saeculo, ad quem exercendum orta sunt, efficaciter et ubique adimplere valeant“ (PC 11).
 
V druhej časti paragraf hovorí, že členovia sekulárnych inštitútov môžu vykonávať ako všetci laici aj službu v cirkevnom spoločenstve, ako napríklad katechézu, animovanie spoločenstva, atď. Niektoré inštitúty si tieto apoštolské aktivity vzali za cieľ, predovšetkým v krajinách, kde sa pociťuje naliehavejšia potreba služby tohto typu zo strany laikov.
Kódex legislatívne schvaľuje túto voľbu dôležitým spresnením: „iuxta propriam vitae rationem saecularem“. „Podčiarknutie špecifického príspevku vášho spôsobu života nemá však viesť k podceňovaniu iných foriem venovania sa veci Božieho kráľovstva, ku ktorým tiež môžete byť volaní. Chcem tu naznačiť, čo sa hovorí v 73. bode exhortácie Evangelii nuntiandi, ktorý pripomína, že laici sa môžu cítiť povolaní spolupracovať s pastiermi v službe cirkevnému spoločenstvu pre jej rast a život, vykonávajúc najrozličnejšie služby podľa milosti alebo chariziem, ktoré im Pán vyhradil“ (Ján Pavol II., 28. augusta 1980).
 
Tretí paragraf sa týka členov klerikov, pre ktorých však platí to, čo sa hovorí v paragrafe 1.
Týmto členom sa ohlasuje osobitný vzťah s presbytériom: ak sú sekulárne inštitúty povolané k evanjeliovej prítomnosti vo vlastnom prostredí, možno hovoriť aj o poslaní svedectva medzi ostatnými kňazmi: „... prinášajte do diecézneho presbytéria nielen skúsenosť života podľa evanjeliových rád a pomoci spoločenstva, ale aj výraznej senzibility pre vzťah Cirkvi so svetom“ (Ján Pavol II., 28. augusta 1980). Okrem toho paragraf hovorí, že vzťahu Cirkvi so svetom, ktorého špecializovanými svedkami majú byť sekulárne inštitúty, majú venovať pozornosť a uskutočňovať ho aj kňazskí členovia sekulárnych inštitútov: či výchovou laikov zameranou na správne prežívanie tohto vzťahu, alebo špecificky kňazským pôsobením: „Kňaz ako taký má podstatný vzťah k svetu“ (Pavol VI., 23. februára 1972).
„Kňaz: aby sa stával čím pozornejší na situáciu laikov...“ (Ján Pavol II., 28. augusta 1980).
 
Okrem tohto paragrafu o klerických sekulárnych inštitútoch hovorí aj kán. 715, týkajúci sa inkardinácie do diecézy, alebo do inštitútu. Pre inkardináciu do inštitútu je tu odvolanie na kán. 266 § 3, kde sa hovorí, že je možná „vi concessionis Sedis Apostolicae“. Jediný prípad odlišnosti klerických sekulárnych inštitútov od laických sa nachádza v titule III, kde sú dva citované kánony (713 a 715), už spomenuté spresnenie kán. 711 a kán. 727 § 2 vzťahujúcej sa na vyčlenenie z inštitútu.
V žiadnych iných hľadiskách kódex neuvádza rozdiely. 
 
5. Bratské spolunažívanie (kán. 716).
 
Povolanie, ktoré nachádza odpoveď v inštitúte, ktoré teda nie je povolaním izolovaných osôb, prináša so sebou bratské spolunažívanie „qua sodales omnes in peculiarem veluti familiam in Christo coadunantur“ (kán. 602).
Pospolitosť medzi členmi toho istého inštitútu je podstatná a realizuje sa v jednote toho istého ducha, v účasti na tej istej charizme zasvätenej sekularity, v totožnosti špecifického poslania, v bratstve vzájomných vzťahov, v aktívnej spolupráci na živote inštitútu (kán. 716; porov. kán. 717 § 3). 
Bratské spolunažívanie sa pestuje stretnutiami a spoločným prežívaním rozličného typu: modlitbou (sem patria aj výročné duchovné cvičenia a periodické duchovné obnovy), výmenou skúseností, dialógom, formáciou, informáciou, atď. Táto hlboká pospolitosť a rôzne prostriedky, ako ju pestovať, sú veľmi dôležité, ale konkrétne formy života sa môžu odlišovať: „vel soli, vel in sua quisque familia, vel in vitae fraternae coetu“ (kán. 714), pričom sa medzi bratské spolunažívanie v skupine a život komunity typu rehoľných spoločenstiev nemá dávať znak rovnosti.
 
6. Formácia
 
Povaha tohto povolania sekulárneho zasvätenia, ktorá si vyžaduje trvalé úsilie syntézy viery, zasvätenia a sekulárneho života, ako aj sama situácia osôb, ktoré sú bežne zamestnané sekulárnymi úlohami a činnosťami a nezriedka žijú veľmi izolovane, toto všetko kladie dôraz nato, aby formácia členov inštitútov bola solídna a primeraná.
Na túto nutnosť sa vhodne odvolávajú rôzne kánony, osobitne kánon 719, kde sú vyznačené základné duchovné záväzky jednotlivcov: vrúcna modlitba, čítanie a meditovanie Božieho slova, duchovné obnovy, účasť na Eucharistii a sviatosti pokánia.
 
Kánon 722 podáva niektoré usmernenia pre počiatočnú formáciu, smerujúce predovšetkým k životu podľa evanjeliových rád a k apoštolátu; kánon 724 sa zaoberá pokračujúcou formáciou „in rebus divinis et humanis, pari gressu“. 
Z tohto vyplýva, že formácia musí byť primeraná základným požiadavkám života milosti pre Bohu zasvätené osoby vo svete a musí byť veľmi konkrétna, má učiť prežívať evanjeliové rady skutkami a postojmi darovania sa Bohu v službe bratom, napomáhajúc zachytávanie prítomnosti Boha v dejinách; má učiť prijímať kríž žitím čností sebazapierania a umŕtvovania. Dá sa povedať, že jednotlivé inštitúty sú si veľmi dobre vedomé dôležitosti tejto formácie. Usilujú sa pomáhať si aj medzi sebou na úrovni národných konferencií a svetovej konferencie.
 
7. Pluralita inštitútov
 
Kánony 577 a 578 sa aplikujú aj na sekulárne inštitúty. Medzi nimi je totiž rôznorodosť darov, ktorá umožňuje pozitívny pluralizmus v spôsobe prežívanie spoločného sekulárneho zasvätenia a uskutočňovania apoštolátu v súlade so zámermi a plánmi zakladateľov, ako boli schválené cirkevnou autoritou. 
Správne preto kánon 722 trvá na nutnosti dať kandidátom dobre spoznať špecifické povolanie inštitútu a viesť ich konať podľa ducha a povahy, aké sú mu vlastné. 
Táto pluralita je na druhej strane daná skutočnosťou: „Keďže potreby sveta sú veľmi pestré a také sú aj možnosti konať svetskými prostriedkami, je prirodzené, že vznikajú rôzne formy aktualizovania tohto ideálu – individuálne i spoločné, skryté aj verejné, tak ako to naznačil koncil (porov. Apostolicam Actuositatem, 15-22). Všetky tieto formy sú rovnako možné pre sekulárne inštitúty a ich členov...“ (Pavol VI., 2. februára 1972).
 
8. Iné normy kódexu
 
Ďalšie kánony titulu venovaného sekulárnym inštitútom sa týkajú aspektov, ktoré možno nazvať technickejšími. Mnohé veci sú ponechané na vlastné právo: z toho vyplýva jednoduchá štruktúra a veľmi pružná organizácia. Aspekty, ktoré sa týkajú ďalších kánonov sú nasledovné:
o  717: vnútorný režim;
o  718: správa;
o  720 - 721: prijímanie do inštitútu;
o  723: začlenenie do inštitútu;
o  725: možnosť mať pridružených členov;
o  726 - 729: prípadné vyčlenenie z inštitútu;
o  730: prechod do iného inštitútu.
 
Zasluhuje si pozornosť skutočnosť, že v kánonoch sa hovorí o doživotnom a definitívnom začlenení (porov. osobitne v kán. 723). Niektoré schválené stanovy totiž určujú, že posvätné záväzky (sľuby alebo prísľuby) budú stále dočasné, prirodzene, s predsavzatím obnoviť si ich po uplynutí obdobia ich trvania.
Iné stanovy zasa, a to väčšina z nich, predpokladajú, že po určitom období sa posvätné záväzky skladajú alebo môžu skladať navždy. 
 
Keď sa posvätný záväzok skladá navždy, začlenenie do inštitútu sa nazýva doživotné so všetkými právnymi účinkami, aké so sebou prináša.
 
Ak posvätný záväzok zostáva stále dočasný, stanovy majú predpokladať, že po určitom časovom období (nie menej ako 5 rokov) sa začlenenie do inštitútu považuje za definitívne. Najdôležitejším právnym účinkom je to, že od tohto momentu sa členovi dostáva plnosť práv a povinností v inštitúte; ostatné účinky majú byť určené stanovami.
 
ZÁVER
 
Dejiny sekulárnych inštitútov sú ešte krátke: preto, ako aj pre ich samotnú povahu zostávajú veľmi otvorené pre aggiornamento a prispôsobenie. Ale majú už jasne definovanú fyziognómiu, ktorej musia byť verné v novosti ducha; nový Kódex kánonického práva je pre tento cieľ potrebnou a bezpečnou orientáciou. Zostáva však skutočnosťou, že nie sú dosť poznané: možno to vyplýva z ich identity (zasvätenie a zároveň sekularita), možno z ich spôsobu pôsobenia v diskrétnosti, možno preto, že sa im nevenuje dostatočná pozornosť a aj preto, že stále ešte jestvujú nevyriešené problematické aspekty.
 
Informácie, ktoré poskytuje tento dokument o ich dejinách, teológii, právnej normatíve, môžu byť užitočné na prekonanie tohto slabého poznania a môžu napomôcť „medzi veriacimi nie približné či prispôsobené, ale presné a úctivé pochopenie sekulárnych inštitútov“ (Ján Pavol II., 6. mája 1983). Bude teda ľahšie aj v pastorácii napomáhať toto špecifické povolanie a chrániť ho, aby bolo verné svojej identite, svojim požiadavkám a svojmu poslaniu.

___
 
Kongregácia pre rehoľníkov a sekulárne inštitúty (CRIS)
 
List plenárneho zhromaždenia konferenciám biskupov, 6. januára 1984
 
Najdrahší pastieri Kristovej Cirkvi,
považujeme za správne obrátiť sa na vás kvôli úlohe, ktorú nám Svätý Otec zveril, a to, že máme s ním spolupracovať v službe zasvätenému životu. Píšeme vám totiž po plenárnom zhromaždení Posvätnej kongregácie pre rehoľníkov a sekulárne inštitúty, ktoré sa konalo v dňoch 3. - 6. mája l983. Na tomto zhromaždení sme s pastierskou starostlivosťou rokovali o sekulárnych inštitútoch. 
Okrem iných vecí sme konštatovali, že tieto inštitúty – dar Ducha Svätého Cirkvi a svetu dnešných čias – sú však ešte málo známe; želali sme si preto, aby vzťah týchto inštitútov a partikulárnych cirkví bol živší. Bolo pre nás povzbudením, že na záver plenárneho zhromaždenia Svätý Otec Ján Pavol II. obrátil sa na nás svojím prejavom, v ktorom takisto podčiarkol tento aspekt: „Ak nastane  rozvoj a posilnenie sekulárnych inštitútov, budú mať z toho osoh aj miestne cirkvi. [...] Rešpektujúc svoje charakteristiky sekulárne inštitúty musia chápať a ujať sa naliehavých pastoračných potrieb partikulárnych cirkví a posilňovať ich členov, aby s pozornou účasťou prežívali nádeje a námahy, plány a nezdary, duchovné bohatstvá a obmedzenia, slovom: spoločenstvo s ich konkrétnou cirkvou.
O tomto musia sekulárne inštitúty veľa uvažovať, tak ako musí byť starosťou pastierov uznávať a dožadovať sa ich prispenia podľa im vlastnej povahy.“
 
V dôsledku toho, aby sme napomohli poznanie sekulárnych inštitútov zo strany pastierov Cirkvi, považovali sme za vhodné pripraviť jednoduchý a podstatný dokument. Je to dokument, ktorý prikladáme k tomuto listu. Keďže chce byť len informatívny, obmedzuje sa na niektoré historické údaje, na teologickú reflexiu špeciálnej pápežskej komisie a na syntézu právnej normatívy na základe nového Kódexu kánonického práva. Ponechávajúc priestor potrebný na skúmanie a prehĺbenie, tento dokument vysvetľuje prvky, dostatočné na lepšie pochopenie tejto osobitnej formy zasväteného života, aby sa tak nezamieňala s rehoľným životom, ani sa neredukovala na obyčajné združenie veriacich. S úmyslom poskytnúť tým bratskú službu a s prianím, aby „všetko bolo na budovanie“(1 Kor 14, 26) a na skutočný úžitok Cirkvi, posielame vám tento dokument.
 
Posvätná kongregácia bude vďačná za každú reakciu naň a rada pripomína, že je vždy k dispozícii, najmä ak ide o túto tému, na svojich pracoviskách Sekcie pre sekulárne inštitúty. „Milosť, milosrdenstvo a pokoj od Boha Otca i od Ježiša Krista, Otcovho Syna, v pravde a láske“ (2 Jn 3).
 
Kongregácia pre rehoľníkov a sekulárne inštitúty (CRIS)
 
Hlavným zodpovedným sekulárnych inštitútov
 
Oznámenie o Kódexe kánonického práva 
18. januára 1984
 
27. novembra 1983 vstúpil do platnosti nový Kódex kánonického práva, ktorý ruší predchádzajúce všeobecné cirkevné zákony, aj tie, ktoré sa vzťahujú na sekulárne inštitúty. 
Tieto odteraz budú usmerňovať kánony: 573 – 602 a 606 (spoločné normy všetkým inštitútom zasväteného života) a 710 – 730.
Toto oznámenie nie je komentár alebo vysvetlenie týchto kánonov, ale chce len odpovedať na nasledovnú otázku: Ako sa dívať na svoje stanovy vo svetle kódexu?
 
I. Vyjasňujúce pripomienky
 
1. V matérii, ktorá sa priamo týka sekulárnych inštitútov, kódex neuvádza podstatné novosti. Ich povaha, ako je definovaná v Provida mater, v Primo feliciter, v koncilových dokumentoch a prejavoch pápežov, je teologicky a právnicky potvrdená: zasvätenie s prijatím evanjeliových rád – sekulárna situácia a sekulárny apoštolát – pružnosť organizácie.
 
2. Preklady kódexu do rôznych jazykov, i keď autorizované konferenciami biskupov, nie sú oficiálnym textom, ktorý tvorí (len) text vydania v latinčine.
 
3. Komentáre sú vo všeobecnosti veľmi užitočné pre dobré pochopenie textu, ale nie sú autentickou interpretáciou: tú môže poskytnúť len Svätá stolica. 
Zostáva stále veľmi dôležitý odkaz na fonti (to jest na predchádzajúce dokumenty a cirkevné magistérium, ktoré kódex zohľadňuje) a na prax posvätnej kongregácie.
 
4. Keď kánony hovoria o „stanovách“, ide o základný text každého inštitútu, aj keď sa inak nazýva, ako štatút, pravidlo života, alebo inak. Je to text schválený kompetentnou cirkevnou autoritou.
Keď sa naproti tomu hovorí o „vlastnom práve“, chápu sa tým okrem stanov aj iné normatívne texty inštitútov, ako direktórium, aplikačné normy, doplňujúce normy alebo pravidlá.
V tomto ohľade pozri celý kánon 587.
 
II. Právnické spresnenia
 
Kódex podáva normy zaväzujúce všetky inštitúty: platia, aj keď nie sú zopakované v stanovách. Napr. podmienky na prijatie, kán 721 § 1. Stanovy môžu byť náročnejšie ako normy kódexu; no nemôžu vyžadovať menej, ani obsahovať veci, ktoré by mu protirečili. Kódex často hovorí, že je na každom inštitúte, aby si určil presné normy v jednotlivých bodoch, ktoré v nasledujúcom texte uvádzame:
 
1. Čo stanovy musia obsahovať
 
Jasné predstavenie inštitútu: zameranie, ciele, duchovnosť, charakteristika (kán. 578 s odkazom na kán. 587 § 1): teda všetko, čo je podstatné na definovanie sekulárneho inštitútu a na definovanie určitého inštitútu zvlášť. Posvätné záväzky, ktorými sa prijímajú evanjeliové rady čistoty, chudoby a poslušnosti a povinnosti, ktoré so sebou prinášajú v sekulárnom spôsobe života (kán. 712; tento kánon odkazuje na kánony 598 – 601 a v podstate preberá konečnú požiadavku kánonu 587 § 1 a najmä kánonu 598 § 1). Je možné vybrať si medzi záväzkami, ktoré predpokladá Lex peculiaris v spojení s Provida mater: sľub, prísahu, alebo zasvätenie v čistote, sľub alebo prísľub v chudobe a poslušnosti.
 
Základné normy, týkajúce sa správy (kán. 587 § 1) a osobitne autority zodpovedných a zhromaždení (kán. 596 § 1); forma alebo spôsob správy, spôsob určovania zodpovedných, trvanie ich poverenia (kán. 717 § 1). (Pozn.: „moderator supremus“ označuje hlavného zodpovedného; „moderator maiores“ buď hlavného zodpovedného alebo zodpovedných dôležitejších častí inštitútu, ak ich stanovy predpokladajú).
 
Ak stanovy predpokladajú rozdelenie inštitútu na časti, ako sú zóny, oblasti, národy...: kto ich zriaďuje, definuje, ruší (kán. 581 a kán. 585). 
Základné normy týkajúce sa rôznych povinností členov (kán. 587 § 1; porov. napr. kán. 719 o modlitbe).
Základné normy týkajúce sa začlenenia a formácie (kán. 587 § 1), a osobitne: aký predstavený so svojou radou (a stanovy musia hovoriť o tom, či sa má od nej vyžadovať rozhodujúci hlas alebo poradný) má právo prijímať do inštitútu, do formácie, do začlenenia dočasného, doživotného alebo definitívneho (kán. 720); koľko trvá čas formácie, ktorý nesmie byť kratší ako dva roky (kán. 722 § 3); koľko trvá dočasné zaradenie, ktoré nesmie byť kratšie ako päť rokov (kán. 723 § 4): k tomuto pozri viac v bode IV; aká má byť permanentná formácia (kán. 724 § 1); aké prípadné prekážky k prijatiu do inštitútu chceme pridať k tým, ktoré predpokladá kódex (kán. 721 § 2).
Spôsob života za normálnych okolností (kán. 714) a záväzok bratského spolunažívania (kán. 602; porov. kán. 716). Ak má inštitút pridružených členov, aké je ich puto s inštitútom (kán. 725).
Pre dišpenz od doživotného záväzku v inštitúte diecézneho práva, ktorý biskup je kompetentný: či biskup sídla inštitútu a biskup miesta, kde sídli zainteresovaná osoba (kán. 727 § 1). V prípade inštitútu pápežského práva je kompetentná len Apoštolská stolica. 
Pre prípad prepustenia – aké príčiny chce inštitút pridať k tým, ktoré predpokladá kódex (kán. 729).
(Vyššie citované kánony v číselnom poriadku: 578, 581, 585, 587 § 1, 596 § 1, 598 § 1, 602; 712, 714, 717 § 1, 720, 721 § 2, 722 § 3, 723 §§ 2 4, 724 § 1, 725, 727 § 1, 729).  
 
2. Čo musí obsahovať vlastné právo (teda: stanovy, direktórium alebo iné):
 
Na prijatie: prípadné vlastnosti, ktoré inštitút vyžaduje okrem tých, ktoré predpokladá kódex (kán. 597 § 1).
 
Na evanjeliovú radu chudoby: konkrétne normy ohľadom obmedzenia užívania a disponovania majetkom (kán. 600); ako sa spravuje majetok inštitútu a prípadné ekonomické záväzky medzi inštitútom a členmi (kán. 718). Pokiaľ ide o majetok inštitútu, kánon odkazuje na V. knihu kódexu, pretože majetok, patriaci verejnej právnickej osobe v Cirkvi – a sekulárne inštitúty ňou sú – je „cirkevným majetkom“ podliehajúcim osobitným normám (kán. 1257 § 1).
Ako sa chápe účasť na živote inštitútu (kán. 716 § 1) a spresnenia o duchovných obnovách, duchovných cvičeniach, atď. (kán. 719).
(Vyššie citované kánony v číselnom poradí: 597 § 1, 600, 716 § 1, 718, 719; ale pozri aj 598 § 2).
 
III. Návrhy na aplikovanie
 
Vo svetle toho, čo sa povedalo vyššie, sekulárne inštitúty nemusia upravovať stanovy, ak boli schválené nedávno (pozn.: zrejme po publikovaní nového kódexu). Kedy by tak mali urobiť:
 
1. Ústredná správa priamo alebo prostredníctvom komisie, pracujúcej pod jej zodpovednosťou má skontrolovať, či stanovy (a direktórium) obsahujú všetko, čo sa vyžaduje. Osobitne si treba overiť spresnenia, ktoré sa doteraz nevyžadovali, to jest že trvanie počiatočnej formácie nesmie byť kratšie ako dva roky a že trvanie dočasného začlenenia nemá byť kratšie ako päť rokov.
 
2. Keď sa identifikovali body, ktoré by mali byť v stanovách (alebo v direktóriu) spresnené, ústredná správa sa postará o zavedenie úprav. Nie je potrebné dať to prv schváliť generálnemu zhromaždeniu: možno tak urobiť pri prvej príležitosti. Majú byť o tom, samozrejme, informovaní všetci členovia a má sa to oznámiť aj Posvätnej kongregácii, ako aj biskupovi, ak ide o inštitút diecézneho práva.
 
3. Túto prácu treba urobiť čím prv. Ale všetko nové, zavedené do stanov, má sa vzťahovať len na budúcnosť, nie na minulosť (zákony nie sú „retroaktívne“).
 
IV. O definitívnom začlenení
 
(Pozn.: tento bod sa priamo týka len tých inštitútov, ktorých záväzky sú alebo môžu byť dočasné.)
Po uplynutí doby formácie člen sa zaraďuje do inštitútu dočasnou formou. Keď potom posvätné záväzky skladá navždy a zasväcuje sa Bohu doživotne, aj začlenenie do inštitútu je doživotné. Niektoré inštitúty však vo svojich stanovách predpokladajú, že zasvätenie Bohu, doživotné v úmysle, sa obnovuje alebo sa môže obnovovať dočasným záväzkom (obvykle ročným). Kódex spresňuje, že v prípade trvalo obnovovaných záväzkov, stanovy musia určiť istý moment, nie menej ako päť rokov od prvého začlenenia, keď sa toto začlenenie stáva definitívnym (kán. 723 § 3), postaveným na roveň s doživotným (tamže § 4), kvôli nasledovným právnym účinkom:
 
1. Na základe spoločného práva:
o v momente, v ktorom sa začlenenie stáva definitívnym, musí sa vykonať formálny akt prijatia zo strany kompetentného zodpovedného (určený „vyšší zodpovedný“) hlasovaním jeho rady;
o keď sa začlenenie už stalo definitívnym, predstavení nemôžu rozhodovať o pripustení k obnovovaniu posvätného záväzku, iba ak z vážnych dôvodov; v takomto prípade by totiž „nepripustenie“ bolo porovnateľné s prepustením;
o jednotlivcovi však zostáva sloboda opustiť inštitút bez požiadania o osobitný dišpenz, ak si neobnoví záväzok po uplynutí obdobia, na ktoré ho skladal.
 
2. Na základe vlastných stanov:
 
Definitívnym začlenením člen dostáva plnosť práv ako taký, ktorý môže byť zvolený do rôznych funkcií. Stanovy však môžu pridať osobitné podmienky na niektoré funkcie (napr. minimálny vek) alebo pripustiť do určitých funkcií aj tých, čo nie sú definitívne začlenení.
 
Kongregácia pre rehoľníkov a sekulárne inštitúty (CRIS)
 
List najvyšším moderátorom sekulárnych inštitútov, 2. januára, 1988
 
Kritériá na zostavovanie správy o stave a živote sekulárnych inštitútov, ktorá sa má periodicky posielať Svätej stolici.
 
Svätej stolici veľmi leží na srdci zasvätený sekulárny život inštitútov, ich plodné napomáhanie, či duchovné alebo apoštolské, a sleduje so skutočnou starostlivosťou ich mnohoraké potreby. Je teda veľmi dôležité, aby sa neustále rozvíjala komunikácia  inštitútov so Svätou stolicou, ako to odporúča kán. 592 § 1, pomocou vhodných informácií o ich stave a ich živote. Takto bude môcť mať v Pánovi účasť na okolnostiach, či radostných alebo ťažkých (porov. Rim 12, 15) a z prípadu na prípad bude môcť poskytnúť svoju pastoračnú pomoc. S týmto cieľom Kongregácia pre rehoľníkov a sekulárne inštitúty chce predložiť niektoré kritériá pre správy, ktoré najvyšší moderátori sekulárnych inštitútov majú predkladať Svätej stolici.
 
1. Správa, ktorú najvyšší moderátor má predkladať tejto kongregácii, môže byť tá istá, akú predložil generálnemu zhromaždeniu inštitútu, ale v zhustenejšej forme; môžu sa pridať aj akty tohto zhromaždenia. Najvyšších moderátorov prosíme, aby po prvýkrát poslali túto správu po konaní najbližšieho riadneho generálneho zhromaždenia.
 
2. Správa má však obsahovať nasledovné témy:
 
a) prehľadnú štatistiku členov;
b) činnosť vzhľadom na povolania a nádeje do budúcnosti na upevnenie inštitútu;
c) ako sa uskutočňuje apoštolské zaangažovanie jednotlivcov; počiatočná a permanentná formácia; bratské spoločenstvo podľa ducha inštitútu a vzťah medzi zodpovednými a členmi;
d) zmysel pre Cirkev vo vzťahu k Svätej stolici a diecéznym biskupom; účasť na svetovej a národnej konferencii;
e) v prípade, že inštitút vykonáva činnosť ako celok, informácia o apoštolskej, sociálnej činnosti, alebo činnosti pomoci;
f) ekonomický stav inštitútu vo všeobecnosti, s poznámkou, ak sú v tejto veci ťažkosti;
g) prípadné naliehavejšie ťažkosti týkajúce sa predovšetkým života a apoštolátu inštitútu;
h) ďalšie aspekty, ktoré lepšie vyjadrujú skutočnú situáciu inštitútu.
 
Keď Kongregácia pre rehoľníkov a sekulárne inštitúty žiada tieto informácie, zvoláva na všetky sekulárne inštitúty a ich jednotlivých členov „pokoj bratom aj lásku s vierou od Boha Otca i od Pána Ježiša Krista“ (Ef 6, 23). 
 
Rím 2. februára, v Mariánskom roku 1988
 
Kardinál Jean Jérôme Hamer OP,
prefekt
+ Vincentius Fagiolo, emeritný arcibiskup,
sekretár 

____
 
Kongregácia pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života (CIVCSVA)
 
Prvé kroky na založenie sekulárneho inštitútu diecézneho práva,  19. marca 1998
 
1. Podľa praxe, ako ju radí toto dikastérium, pred dosiahnutím kánonického zriadenia sekulárneho inštitútu sa odporúča, aby zainteresovaní diecézni ordinári ustanovili verejné združenie podľa kánonu 312 § 1,3.
 
2. Je veľmi dôležité správne definovať charizmu zakladateľa alebo zakladateľky, duchovnosť a apoštolát vlastné združeniu.
 
3. Keď sa dokáže povaha charizmy, autentickosť života, užitočnosť, vitalita, účinnosť a stabilita skupiny, biskup môže zriadiť verejné združenie aj s málo osobami.
V dekréte združenia je dôležité uviesť nasledujúcu vetu: „s perspektívou, že bude erigované ako sekulárny inštitút diecézneho práva“. Vzhľadom na túto vetu členovia môžu žiť životom analogickým s členmi sekulárnych inštitútov.
 
4. Právna štruktúra združenia má byť od samého začiatku taká, akú majú v úmysle mať, keď bude erigované ako sekulárny inštitút, sledujúc normy kódexu, časti im venovanej (kánony 710 - 730), berúc do úvahy počet členov a rozšírenosť združenia. 
 
5. Členovia však môžu:
 
l) skladať súkromné sľuby (prísľuby alebo iné záväzky), ktoré sú na internom fóre podobné sľubom (prísľubom alebo iným záväzkom), aké sa skladajú v sekulárnych inštitútoch, ale nepovažujú sa za „posvätné záväzky“ a ich platnosť sa končí vyčlenením z asociácie autorizovaným diecéznym biskupom;
2) mať vlastnú formáciu;
3) byť riadení vlastnou správou, berúc do úvahy počet definitívne zaradených členov;
4) byť prijatí ako takí v iných diecézach. 
 
6. Procedúra prepustenia zo združenia sleduje kánony 729, 694 - 704 s potrebnými prispôsobeniami; kánony 726, 727 a 730 sa neaplikujú na združenie.
 
7. Tento spôsob života združenia uľahčí prechod na vlastný život kánonicky zriadeného sekulárneho inštitútu.
 
8. Biskup, ktorý zriaďuje združenie, má právo schvaľovať, aj „ad experimentum“ jeho stanovy. V redakcii textu je vhodné použiť službu cirkevného právnika, ktorý je odborníkom v tejto matérii.
 
9. Keď združenie dosiahne počet okolo 40 „zaradených“ členov, diecézny biskup hlavného sídla môže podľa kánonu 579 konzultovať so Svätou stolicou ohľadom erigovania sekulárneho inštitútu diecézneho práva. 

____
 
Kongregácia pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života (CIVCSVA)
 
Dokumentácia pre pápežské uznanie sekulárneho inštitútu diecézneho práva
(PG 324/07)
 
1. Žiadosť biskupa hlavného sídla inštitútu. Musí prejsť aspoň 10 rokov od diecézneho erigovania.
 
2. Litterae testimoniales biskupov diecéz, v ktorých sú prítomní niekoľkí členovia inštitútu (porov. pozn.).
 
3. Päť kópií stanov a direktória alebo iného vlastného práva.
 
4. Historicko-právnická správa inštitútu od počiatkov s kópiou dokumentu, ktorým kompetentný biskup erigoval inštitút. Správa má zvlášť obsahovať nasledovné body: a) meno a priezvisko zakladateľa; cieľ založenia; dátum a miesto začiatku; meno diecézneho biskupa, ktorý autorizoval nové založenie; b) počet a mená prvých členov; c) kto schválil prvé stanovy, prípadné úpravy, dátum schválenia; d) apoštolská činnosť inštitútu na začiatku a teraz; e) duchovnosť vlastná inštitútu; f) dátumy generálnych zhromaždení so syntézou prerokúvaných tém; g) rozšírenosť v iných diecézach.
Ak ide o klerický inštitút, uviesť, kde sa formujú tí, čo sa pripravujú na prijatie kňazskej vysviacky. 
 
5. Curriculum vitae zakladateľa inštitútu: meno a priezvisko; dátum a miesto narodenia a krstu; mená a priezviská rodičov; miesta, kde študoval; iné dôležité okolnosti.
 
6. Curriculum vitae prvého hlavného zodpovedného inštitútu. Okrem toho, čo bolo povedané vyššie, napísať: dátum vstupu do inštitútu, dátum dočasných a doživotných sľubov; dátum menovania alebo voľby; kto ho vymenoval alebo zvolil a na aký čas; ak žije, jeho aktuálne postavenie.
Ak zakladateľ a prvý hlavný zodpovedný boli členmi nejakého rehoľného inštitútu, uviesť: dátum noviciátu, dočasných a doživotných sľubov vo svojom inštitúte, jeho kňazskej vysviacky (ak ide o kňaza); typ prijatej autorizácie, aby mohol vykonať založenie. Curriculum vitae aktuálneho hlavného zodpovedného.
 
7. Štatistika členov. Na pápežské uznanie je potrebných 100 členov so záväzkami, väčšina z nich s doživotným alebo definitívnym zaradením. Uviesť ako v prílohe: počet (so záväzkami a osoby vo formácii), typ začlenenia do inštitútu, vekové vrstvy, vykonávané profesionálne činnosti, geografické rozdelenie.
 
8. Správa o ekonomickom stave. Okrem prípadných dlhov v niektorej entite uviesť: akými prostriedkami sa udržuje inštitút; suma peňazí (podľa možnosti v eurách) uložená v bankách; počet domov vo vlastníctve inštitútu. Podľa možnosti treba mať zastúpenie aj v Ríme.
 
9. Vyhlásenie o nasledovných bodoch: či sa udiali mimoriadne skutočnosti, ako videnia, atď. a či jestvuje v diecéze hlavného sídla iný inštitút toho istého mena a charizmy.
Ak je možné, bude vhodné deponovať na účet „Ufficio Cassa“ Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života sumu ekvivalentnú 500 eurám, ktorá bude zaúčtovaná pri ukončení konania.
 
Vatikán máj 2007
 
 
Poznámka
 
Žiadosť a litterae testimoniales sa posielajú priamo na Kongregáciu pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života.
Svedectvá biskupov, osobitne biskupa, ktorý podáva žiadosť, majú sa týkať predovšetkým vitality a stability inštitútu, autentickosti sekulárneho zasväteného života členov, schopnosti vlastnej správy, integrálnej formácie, tak počiatočnej ako permanentnej, svedectva života, cítenia s Cirkvou (sentire cum Ecclesia).

____
 
Kongregácia pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života (CIVCSVA)
 
List hlavným moderátorom sekulárnych inštitútov,
Turíce 2008
 
Apoštolská stolica hľadí s osobitnou starostlivosťou na zasvätený život, ktorý „hlboko zakorenený v príklade a slove Krista Pána, je darom Boha Otca Cirkvi prostredníctvom Ducha Svätého“ (Vita consecrata, 1). Zvlášť má na srdci sekulárne inštitúty, ktoré pomocou im špecifickej syntézy sekularity a zasvätenia chcú do spoločnosti vnášať nové energie Kristovho kráľovstva, usilujúc sa premieňať svet zvnútra silou blahoslavenstiev (porov. tamže, 10).
Z tohto dôvodu toto dikastérium pripisuje osobitnú dôležitosť Správe o stave a živote inštitútov zasväteného života a spoločností apoštolského života, ktorú sú hlavní moderátori a moderátorky sekulárnych inštitútov povinní posielať na CIVCSVA súčasne s konaním generálneho zhromaždenia. Tieto správy evidentným spôsobom napomáhajú komunikáciu s Apoštolskou stolicou, ako to vyžaduje kán. 592 § 1 Kódexu kánonického práva. Systematické čítanie periodických správ, ktoré poskytujú primerané poznanie skutočných údajov, mimoriadne užitočných pre teologickú, právnickú a pastoračnú reflexiu tohto dikastéria, totiž umožňujú dikastériu konkrétnejšiu službu, akú má poskytovať zasvätenému životu v spoločenskej a kultúrnej zložitosti čias.
Na uľahčenie zostavenia osnovy takejto informačnej správy toto Dikastérium navrhuje sériu tém, aby bolo možné túto správu zostaviť spôsobom vyhovujúcim jej cieľu. Hlavná moderátorka alebo moderátor pri zostavovaní dokumentu ocení vhodnosť tejto pomôcky, priložených popisných bodov „orientačných línií“, alebo môže na tento účel použiť, po určitých úpravách, správu predloženú na generálnom zhromaždení. Z tohto dôvodu moderátor pošle správu na dikastérium po skončení generálneho zhromaždenia inštitútu.
Nech vás Pán obdarí hojnosťou milostí pre vašu službu spravovania v plnom spoločenstve s Cirkvou.
Každému členovi vášho inštitútu prajeme žitie evanjelia v pokornom hľadaní Boha a jeho kráľovstva v dejinách.
 
Vo Vatikáne na Turíce 2008
(v prílohe náčrt osnovy periodickej správy)
 
Kardinál Franc Rodé CM,
prefekt
+Gianfranco A. Gardin OFMConv, arcibiskup,
sekretár

____
 
Náčrt osnovy periodickej správy o stave a živote sekulárnych inštitútov podľa normy CIC kán. 592 § 1 – Príloha k PG 359/08
 
1. Charizma a poslanie inštitútu
o Stručný popis identity inštitútu a prvkov charizmy aktualizovaných v súčasnom kontexte.
 
2. Štatistika inštitútu (porov. Vita consecrata 40)
o Členovia
– Počet členov v doživotnom alebo definitívnom zasvätení, rozdelených podľa veku.
– Počet členov s dočasným začlenením.
– Počet ašpirantov podľa kontinentálneho rozdelenia.
– Rozdelenie členov podľa kontinentálnych území.
– Počet členov, ktorí odišli z inštitútu a prevládajúce dôvody.
o Spôsob života
– Či sú tu skupiny bratského spolunažívania, štatistika skupín: počet zložiek a rozdelenie do regiónov alebo kontinentálnych území.
– Pri klerických inštitútoch: počet kňazov inkardinovaných do inštitútu.
o Štruktúra inštitútu: skupiny/regióny/zóny
– Počet a rozdelenie podľa kontinentálnych území.
 
3. Vlastné právo inštitútu: stanovy a iné normy
     (porov. Vita consecrata 36 - 37; 68)
 
o Dátum poslednej schválenej revízie stanov.
o Prípadné dôvody, pre ktoré stanovy potrebujú aggiornamento.
o Dátum poslednej redakcie Ratio institutionis, formačný plán inšpirovaný charizmou inštitútu, v ktorom sa jasnou a dynamickou formou uvádza cesta, ktorú treba sledovať na úplné asimilovanie duchovnosti vlastného inštitútu (VC 68). 
 
4. Prvenstvo ducha (porov. Vita consecrata 17 – 19; 35; 39; 88 – 90)
 
o Zhodnotenie členov vzhľadom na povolanie k svätosti v štýle sequela Christi a úsilie v odpovedi na prvenstvo evanjelia.
o Úsilie členov o život modlitby ako otvorenosť voči Duchu, ktorý pripodobňuje Kristovi Pánovi; využívanie Slova a liturgie ako zdrojov duchovného života.
 
5. Bratské spolunažívanie (porov. Vita consecrata 41 - 45; 69 - 71)
 
o Zhodnotenie členov z hľadiska zasväteného života žitého ako signum fraternitatis  vo svedectve spoločenstiev bohatých na „radosť v Duchu Svätom“ (Sk 13, 52).
o Dôležitosť, akú v živote spoločenstva zohráva lectio divina, upevňovanie sa vo viere a stretnutia spoločenstva.
o Prostriedky, ktorými inštitút prejavuje bratskú starostlivosť o každého člena spoločenstva pre jeho vyvážený ľudský a duchovný rast.
o Prostriedky, ktorými inštitút sprevádza starších členov.
o Prostriedky na formáciu tých, čo konajú službu autority.
 
 
6. Poslanie (porov. Vita consecrata 72 – 83; 96 – 99
 
o Zhodnotenie členov z hľadiska zasväteného života v Cirkvi ako servitium caritatis.
o Prostredia a profesie, v ktorých v súčasnosti pracujú členovia inštitútu a zhodnotenie, ako vyjadrujú charizmu svojho inštitútu v rozličných kultúrach.
o Aké stratégie používa inštitút pri prežívaní súčasných demografických zmien vo vlastnom strede.
o Orientácie inštitútu vzhľadom na areopágy poslania a prípadné plánované a realizované iniciatívy.
 
7. Pastorácia povolaní a formácia (porov. Vita consecrata  63 – 71)
 
o Rok, v ktorom inštitút zostavil alebo preformuloval ratio formationis s presnými plánmi počiatočnej a permanentnej formácie.
o Aké stratégie a prostriedky používa inštitút pri pastorácii povolaní.
o Aké kritéria rozlišovania používa inštitút pri prijímaní nových členov v kontexte etnických a kultúrnych rozdielov.
o Aké prostriedky používa inštitút v pokračujúcej formácii na sprevádzanie členov podľa ratio institutionis v stále uvedomelejšom chápaní a vo vernosti stanovám.
o Formačné iniciatívy pre formátorov/formátorky.
o Prípadná účasť na spoločných formačných programoch s inými inštitútmi.
 
8. Vzťahy v Cirkvi (porov. Vita consecrata 45; 52 – 53)
 
o Zhodnotenie formácie k duchovnosti spoločenstva, k sentire cum Ecclesia; ku vzťahom k biskupom diecéz, v ktorých je inštitút prítomný.
o Členstvo inštitútu vo Svetovej konferencii sekulárnych inštitútov a v národných konferenciách sekulárnych inštitútov.
o Prípadný záujem inštitútu o federácie alebo zväzy, ktoré majú tie isté spoločné charizmatické a/alebo duchovné korene (porov. CIC 582).
 
9. Financie a nehnuteľnosti (porov. Vita consecrata 89–90)
 
o Stav financií a nehnuteľností inštitútu. Uviesť, či je dostatočný na zabezpečenie primeranej formácie členov.
o Aká pozornosť sa venuje nestrannému a funkčnému čerpaniu dobier evanjeliovým štýlom vnútri inštitútu.
o Iniciatívy na podelenie sa s chudobnými.
 
10. Pridružení (ak sa nachádzajú v inštitúte)
 
o Štatistika s uvedením počtu a kontinentálnych území, v ktorých sa nachádzajú.
o Puto, ktorým sa spájajú s inštitútom. Vlastné iniciatívy a iniciatívy spoločné s inštitútom.
o Prípadné vlastné právo (stanovy, pravidlá...) a dátum ich poslednej schválenej revízie.
o Prostriedky formácie.
 
11. Stav inštitútu (porov. Vita consecrata 84 - 95)
 
o Výzvy, ktorým inštitút čelil v posledných rokoch s pozitívnym výsledkom.
o Naliehavejšie ťažkosti, ktorým bude inštitút čeliť v živote a poslaní v období do najbližšieho zhromaždenia.
o Krátkodobé a dlhodobé plány a iniciatívy, ktoré inštitút chce uskutočňovať.
o Iné záležitosti osobitného záujmu.
 
1 Odpovedí bolo 57, medzi nimi 54 od inštitútov, 3 od konzultorov (ale ďalší konzultori odpovedali v mene inštitútu). Spomedzi odpovedí 51 sme dostali na dotazníkoch; 4 voľne; 2 oslovení vyhlásili, že nemajú čo povedať. Podľa jazykov: v taliančine 25; vo francúzštine 13; v španielčine 8; v nemčine 8; v angličtine 2; v portugalčine 1. Zozbieraného materiálu je celkove asi 220 strojom písaných strán. 

_____
 
1Pius XI., Rozhlasové posolstvo, 12. februára 1931, R.C.R., 1931, s. 89.
2 Porov. Tertullianus, Ad uxorem, lib. 1, IV (PL, 1, 1281). Ambrosius, De Virginibus, I, 3, 11 (PL XVI, 202): Eucherius Lugdun., Exhortatio ad Monachos I (PL, L, 865); Bernardus, Epistola CDXLIX (PL,CLXXXII, 641); Id.: Apologia ad Guillelmum, c.X (PL,CLXXXII, 912).
3 Mt 16,24; 19,10-12, 16-21; Mk 10,17–21, 23-30; Lk 18, 18-22, 24-29; 20,34-36.
4 1 Kor 7, 25-35, 37-38, 40; Mt 19,27; Mk 10,28; Sk 21,8-9; Zjv 14, 4-5.
5 Lk 8,15; Sk 4, 32, 34-35; 1 Kor 7, 25-35, 37-38, 40; Eusebius, Historia ecclesiastica,III 39 (PG, XX, 297).
6 Ignatius. Ad Polycarp., V (PG, V, 724); Polycarpus, Ad Philippen., V, 3 (PG, V, 1009). Iustinus Philosophus. Apologia I Pro christianis (PG, VI, 349); Clemens Alexandrinus, Stromata (PG, VIII, 24); Hypopolitus. In Proverb. (PG, X, 628); Id. De Virgine Corinthiaca (PG, X, 871-874); Origines, In Num hom., II, 1 (PG, XII, 590); Methodius, Convivium decem virginum (PGm XVIII, 27-220); Tertullianus, Ad uxorem lib., I, c. VII-VIII (PL, I, 1286-1287); Id.,  De resurrectione carnis, c. VIII (PL II, 806); Cyprianus, Epistola XXXVI (PL, IV, 327); Id., Epist. LXIII, 11 (PL, IV, 366), Id., Testimon. Adv. Iudeos., lib. III, c. LXXIV (PL,IV, 771); Ambrosius, De Viduis, II, 9 et seqq. (PL, XVI, 250-251); Cassianus, De tribus generibus monachorum, V (PL, XLIX. 1094); Athenagoras, Legatio pro christianis (PG, VI, 965).
7 Sk 21,8-10; porov.: Ignatius Antioch., Ad Smyrn. XIII (PG, V, 717); Id., Ad Polyc. V (PG, V. 723); Tertullianus, De Virginibus velandis (PL,II, 935 sqq.); Cyprianus, De habitu virginum, II (PL, IV, 443); Hieronymus, Epistola LVIII, 4-6 (PL, XXII, 582-583); Augustinus, Sermo CCXIV (PL,XXXVIII, 1070); Id., Contra Faustum Manichaeum, lib. V, c. IX (PL, XLII, 226).
8 Porov. Optatus, De schismate donatistarum lib. VI (PL, XI, 1071 sqq.); Pontificale Romanum, II: De benedictione et consacratione Virginum.
9 Konšt. „Conditae a Christo Ecclesiae“, 8. dec. 1900; porov. Leonis XIII, Acta, vol. XX, s. 317-327.
10 Rim 2, 11; Ef 6,9; Kol 3, 25.
11 Mt 5, 48; 19,12; Kol 4, 12; Jak 1,4.
12 S.C.Episcoporum et Regularium dec. „Ecclesia Catholica“, d. 11 augusti 1889; porov. A.S.S., XXIII, 634.
13 S.C.Episcoporum et Regularium dec. „Ecclesia Catholica“.
14Porov. A.S.S. XXIII, 634.
 
 
Z talianskeho originálu preložila Marta Jedličková.
Vydal SSV, Trnava, 2013