Dokumenty pápežov

1. Pre rozvoj teológie v budúcnosti sa nemožno obmedziť iba na abstraktné opakovanie formúl a schém z minulosti. Teológia, povolaná prorocky interpretovať súčasnosť a hľadať nové cesty pre budúcnosť, vo svetle Zjavenia, sa bude musieť konfrontovať s hlbokými kultúrnymi premenami, uvedomujúc si, že „to, čo v súčasnosti prežívame, nie je len epocha zmien, ale zmena epochy“ (Príhovor pre Rímsku kúriu, 21. decembra 2019).

2. Pápežská teologická akadémia, založená začiatkom 18. storočia pod záštitou Klementa XI., môjho predchodcu, a ním kánonicky zriadená bulou Inscrutabili 23. apríla 1718, počas svojej stáročnej existencie neustále stelesňovala potrebu stavať teológiu do služby Cirkvi a svetu, pričom v prípade potreby menila svoje štruktúry a rozširovala svoje ciele: od pôvodného miesta teologickej formácie kléru v kontexte, kedy pre tieto potreby chýbali alebo nepostačovali iné inštitúcie, až po skupinu odborníkov povolaných skúmať a prehlbovať teologické témy osobitného významu. Aktualizácie stanov, vykonané z vôle mojich predchodcov, tento proces vyznačili a podporili: stačí spomenúť stanovy schválené Gregorom XVI. 26. augusta 1838 a stanovy schválené sv. Jánom Pavlom II. Apoštolským listom Inter munera Academiarum 28. januára 1999.

3. Po takmer piatich desaťročiach nastal čas revidovať tieto normy, aby sa stali vhodnejšími pre poslanie, ktoré na teológiu kladie naša doba. Synodálnej, misijnej a „vychádzajúcej” Cirkvi môže zodpovedať iba „vychádzajúca” teológia. Ako som napísal v liste veľkému kancelárovi Katolíckej univerzity v Argentíne adresovanom profesorom a študentom teológie: „Neuspokojte sa iba s teológiou od stola. Miestom vašej reflexie sú periférie [...] Dobrí teológovia, tak ako dobrí pastieri, voňajú za ľuďmi a za ulicou a svojou reflexiou nalievajú olej a víno na rany ľudstva.“ Otvorenosť voči svetu, voči človeku v konkrétnosti jeho existenčnej situácie, s jeho problémami, ranami, výzvami a potenciálom, nemožno zredukovať na „taktický“ prístup, v ktorom sa už dávno skostnatelé obsahy iba povrchne prispôsobujú novým situáciám, ale musí teológiu podnietiť k epistemologickému a metodologickému prehodnoteniu seba samej, ako som naznačil v úvode Apoštolskej konštitúcie Veritatis gaudium.

4. Teologická reflexia je preto povolaná k obratu, k zmene paradigmy, k „odvážnej kultúrnej revolúcii“ (Encyklika Laudato si’, 114), ktorá ju v prvom rade zaväzuje byť fundamentálne kontextuálnou teológiou, schopnou čítať a interpretovať evanjelium v podmienkach, v ktorých muži a ženy denne žijú, v rôznych geografických, sociálnych a kultúrnych prostrediach, majúc za svoj archetyp vtelenie večného Slova, jeho vstúpenie do kultúry, do svetonázoru a do náboženskej tradície ľudí. Od tohto bodu už teológia nemôže napredovať inak, než sa vyvíjať v kultúru dialógu a stretnutia medzi rôznymi tradíciami a rôznymi formami poznania, medzi rôznymi kresťanskými denomináciami a rôznymi náboženstvami, otvorene sa konfrontujúc so všetkými, veriacimi i neveriacimi. Potreba dialógu je totiž vlastnou súčasťou ľudského bytia, ako aj celého stvorenstva, a je osobitnou úlohou teológie odhaľovať „stopy Trojice, ktoré zo sveta, v ktorom žijeme, vytvárajú ‚sieť vzťahov‘, kde je ‚každej živej bytosti vlastné, že smeruje k niečomu inému‘“ (Apoštolská konštitúcia Veritatis gaudium, Úvod, 4a).

5. Tento vzťahový rozmer naznačuje a z epistemického hľadiska definuje status teológie, ktorá je vedená neuzatvárať sa do autoreferenčnosti vedúcej k izolácii a k bezvýznamnosti, ale má sa vnímať ako vložená do siete vzťahov, a to predovšetkým s inými vednými odbormi a s inými formami poznania. Ide o prístup transdisciplinarity, teda interdisciplinarity v silnejšom zmysle slova; na rozdiel od multidisciplinarity, ktorá je interdisciplinaritou v slabšom zmysle. Druhá zo spomínaných určite napomáha hlbšiemu pochopeniu skúmaného predmetu tým, že ho posudzuje z rôznych uhlov pohľadu, ktoré však ostávajú komplementárne a oddelené. Transdisciplinarita by sa namiesto toho mala chápať ako „situovanie a stimulovanie všetkých odborov do perspektívy svetla a života, ktorú nám ponúka múdrosť pochádzajúca z Božieho zjavenia“ (Apoštolská konštitúcia Veritatis gaudium, Úvod, 4c). Z toho vyplýva neľahká úloha pre teológiu byť schopnou využívať nové kategórie vyvinuté inými formami poznania s cieľom preniknúť do právd viery a sprostredkovať ich, aby mohla odovzdávať Ježišove učenie v súčasných jazykoch, a to originálne a s kritickým povedomím.

6. Dialóg s inými formami poznania, samozrejme, predpokladá dialóg vo vnútri cirkevného spoločenstva a uvedomenie si podstatného synodálneho a komunitného rozmeru teologického povolania: teológ nemôže inak, než žiť bratstvo a spoločenstvo v prvej osobe, v službe evanjelizácii a s cieľom osloviť srdcia všetkých. Ako som povedal teológom v príhovore členom Medzinárodnej teologickej komisie 24. novembra 2022: „Cirkevná synodalita preto zaväzuje teológov,  aby robili teológiu synodálnou formou, rozvíjajúc schopnosť vzájomne sa počúvať, viesť dialóg, rozlišovať a integrovať mnohé a rôznorodé prístupy a prínosy.“ Preto je dôležité, aby existovali miesta, vrátane tých inštitucionálnych, na ktorých bude možné žiť teologickú kolegialitu a bratstvo.

7. Napokon, nevyhnutná pozornosť vedeckému charakteru teológie nesmie zatieniť jej sapienciálny rozmer, ako to jasne vyjadril už sv. Tomáš Akvinský (porov. Summa theologiae I, q. 1, a. 6). Práve preto bl. Antonio Rosmini považoval teológiu za vznešený prejav „intelektuálnej lásky“, pričom kritické myslenie každého druhu pozýval orientovať sa na Ideu múdrosti. Táto Idea múdrosti vnútorne udržiava Pravdu a Lásku pohromade v „pevnom kruhu“, a preto je nemožné poznať pravdu bez praktizovania lásky: „Pretože jedna je v druhej a ani jednu nemožno nájsť mimo tej druhej. Preto ten, kto má Pravdu, má spolu s ňou i Lásku, ktorá ju napĺňa, a ten, kto má Lásku, má naplnenú Pravdu.” (porov. Degli studi dell’Autore, č. 100-111). Vedecké myslenie musí rozšíriť svoje hranice smerom k múdrosti, aby sa neochudobnilo a nestratilo svoju ľudskosť. Takýmto spôsobom môže teológia prispieť k súčasnému dialógu o „premyslení myslenia“, ukazujúc sa ako opravdivé kritické poznanie, nakoľko je poznaním sapienciálnym, nie abstraktným a ideologickým, ale duchovným, vypracovaným na kolenách, tehotným adoráciou a modlitbou; ide o poznanie transcendentné, no súčasne pozorné k hlasu ľudí, teda „ľudová“ teológia, milosrdne sa dotýkajúca otvorených rán ľudstva a stvorenstva v rámci dejín, ktorým prorokuje nádej v konečné naplnenie.

8. To je tá pastoračná „pečať“, ktorú si musí osvojiť teológia ako celok a nielen v jednej svojej oblasti: bez rozporu medzi teóriou a praxou je teologická reflexia nabádaná rozvíjať sa induktívnou metódou, ktorá začína z rôznych kontextov a konkrétnych situácií, v ktorých sa ľudia nachádzajú, pričom je otvorená vážnej konfrontácii s realitou, aby sa stala rozlišovaním „znamení čias“ pri ohlasovaní spásnej udalosti Boha-agapé, sprostredkovanej v Ježišovi Kristovi. Preto musí klásť na privilegované miesto poznanie spoločného zmyslu ľudí,[1] ktorý je v skutočnosti teologickým miestom, v ktorom spočíva mnoho obrazov Boha, mnohokrát nekorešpondujúcich s kresťanskou tvárou Boha, ktorý je vždy a len láskou. Teológia sa stavia do služby evanjelizácie Cirkvi a odovzdávaniu viery, aby sa viera stávala kultúrou, teda múdrym étosom Božieho ľudu, ponukou ľudskej a poľudšťujúcej krásy pre všetkých.

9. Vzhľadom na toto obnovené poslanie teológie je Pápežská teologická akadémia povolaná rozvíjať transdisciplinárny dialóg s inými vedeckými, filozofickými, humanitnými a umeleckými poznatkami, s veriacimi a neveriacimi, s mužmi a ženami rôznych kresťanských denominácií a rôznych náboženstiev, pričom má neustále dbať na zachovanie vedeckej povahy teologickej reflexie. To je možné dosiahnuť vytvorením akademickej komunity, kde sa bude spoločne študovať a zdieľať spoločná viera, a ktorá zároveň utká sieť vzťahov s inými formačnými, vzdelávacími a kultúrnymi inštitúciami a dokáže originálne a s kreatívnym duchom preniknúť do existenčných miest rozvíjania poznania, profesií a kresťanského spoločenstva.

10. Vďaka novým stanovám bude Pápežská teologická akadémia schopná jednoduchšie dosahovať zámery, ktoré požaduje dnešná doba. Vítajúc hlasy, ktoré mi boli adresované, aby som schválil tieto nové normy, a vyhovujúc im, si želám, aby toto vznešené sídlo vzdelanosti rástlo v kvalite; preto týmto apoštolským listom a natrvalo schvaľujem legitímne vypracované a novo revidované stanovy Pápežskej teologickej akadémie a udeľujem im platnosť apoštolského schválenia.

Všetko, čo som stanovil v tomto Apoštolskom liste motu proprio, nech je platné a účinné aj vtedy, ak by niečo týmto normám odporovalo.

---