Dokumenty pápežov

Už od prvých storočí Katolíckej cirkvi kresťanský ľud vznášal prosebné modlitby a hymny chvály a oddanosti nebeskej Kráľovnej, a to tak v šťastných okolnostiach, ako aj – a ešte viac – v časoch veľkej tiesne a nebezpečenstva. Pritom sa vôbec nezmenšila nádej vkladaná do Matky božského Kráľa, Ježiša Krista, a nikdy neochabla ani viera, z ktorej sme sa dozvedeli, že Panna Mária, Matka Božia, s materinským srdcom panuje nad vesmírom ako tá, ktorá je korunovaná slávou v nebeskej blaženosti.
Teraz, po veľkej skaze, ktorá aj pred našimi očami zničila kvitnúce mestá, krajiny a dediny – s bolesťou hľadiac na také a toľké morálne zlá, ktoré sa hrozivo šíria ako kalné vlny; zároveň vidiac, ako sú podkopávané samotné základy spravodlivosti a ako víťazí korupcia v tomto neistom a desivom stave vecí – sme hlboko zarmútení. No o to viac sa s dôverou utiekame k Márii, našej Kráľovnej, kladúc jej k nohám – spolu s našimi – city oddanosti všetkých veriacich, ktorí sa honosia menom kresťan.
Je vhodné a užitočné si pripomenúť, že sme 1. novembra Svätého roku 1950 – pred veľkým množstvom najdôstojnejších kardinálov, ctihodných biskupov, kňazov a kresťanov zo všetkých častí sveta – vyhlásili dogmu o Nanebovzatí Najsvätejšej Panny Márie do neba, (2) kde, prítomná s telom i dušou, kraľuje medzi chórmi anjelov a svätých spolu so svojím jednorodeným Synom.
Okrem toho, pri príležitosti stého výročia dogmatickej definície, ktorú vyhlásil náš predchodca blahej pamäti Pius IX. o Matke Božej, počatej bez akejkoľvek škvrny dedičného hriechu, sme vyhlásili mariánsky rok, (3) v ktorom s veľkou radosťou vidíme, že nielen v tomto vznešenom meste – najmä v Bazilike Santa Maria Maggiore, kde nespočetné davy naďalej otvorene vyznávajú svoju vieru a vrúcnu lásku k nebeskej Matke – ale aj vo všetkých kútoch sveta stále viac prekvitá úcta k Panne Márii, Matke Božej, pričom hlavné mariánske svätyne vítali a naďalej vítajú veľkolepé púte oddaných veriacich.
Všetci vedia, že vždy, keď sa nám naskytla príležitosť, t.j. vždy keď sme mohli osloviť naše deti, ktoré nás prišli navštíviť – a keď sme prostredníctvom rozhlasových vĺn adresovali posolstvá aj vzdialeným národom – neprestávali sme nabádať všetkých, ktorých sme mohli osloviť, aby milovali našu najmilšiu a najmocnejšiu Matku nežnou a vrúcnou láskou, ako sa patrí na jej deti.
V tejto súvislosti si osobitne spomíname na rozhlasové posolstvo, ktoré sme adresovali portugalskému národu pri korunovácii zázračnej Madony z Fatimy, (4) ktoré sme nazvali rozhlasovým posolstvom o „kráľovstve“ Márie. (5)
Z tohto dôvodu akoby na korunovanie všetkých týchto svedectiev o našej mariánskej úcte, na ktoré kresťanský ľud reagoval takou vrúcnou odpoveďou, aby sme s úžitkom a šťastne zavŕšili mariánsky rok, ktorý sa chýli ku koncu, a vyhoveli naliehavým žiadostiam, ktoré k nám prichádzali zo všetkých strán – rozhodli sme sa ustanoviť liturgický sviatok „Preblahoslavenej Panny Márie, Kráľovnej“.
Určite nejde o novú pravdu predkladanú kresťanskému ľudu, pretože základ a dôvody kráľovskej dôstojnosti Panny Márie sú hojne vyjadrené v každej dobe, a nachádzajú sa v starobylých cirkevných dokumentoch a v knihách posvätnej liturgie. Teraz ich touto encyklikou chceme pripomenúť, aby sme obnovili chválospevy na našu nebeskú Matku a oživili úctu k nej v dušiach veriacich na ich duchovný úžitok.

I. 
 

O kráľovskej dôstojnosti Márie v starobylej cirkevnej Tradícii

Kresťanský ľud už v minulých storočiach vždy správne veril, že tá, z ktorej sa narodil Syn Najvyššieho, ktorý „naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom“ (Lk 1, 32), „Knieža pokoja“ (Iz 9, 6), „Kráľ kráľov a Pán pánov“ (Zjv 19, 16), dostala jedinečné privilégiá milosti ponad všetky ostatné Božie stvorenia. Berúc do úvahy dôverné putá, ktoré spájajú matku so synom, ochotne pripisovali Matke Božej kráľovskú nadradenosť nad všetkým.
Je teda ľahké pochopiť, že starovekí cirkevní spisovatelia – vychádzajúc zo slov archanjela Gabriela, ktorý predpovedal Synovi Panny Márie večné kráľovstvo (porov. Lk 1, 32-33), ako aj zo slov Alžbety, ktorá sa pred ňou poklonila a nazvala ju „Matkou môjho Pána“ (Lk 1,43) – chceli tým, že Máriu nazývali „Matkou Kráľa“ a „Matkou Pána“, naznačiť, že z kráľovskej hodnosti Syna musí plynúť pre matku náležité povýšenie a vznešené postavenie.
Svätý Efrém s vrúcnou poetickou inšpiráciou vkladá do úst Márie tieto slová k jej Synovi: „Nech ma nebo podopiera svojím ramenom, pretože som ctenejšia ako ono. Nebo totiž bolo iba tvojím trónom, nie tvojou matkou. O koľko viac si zaslúži úctu a uctievanie matka Kráľa, než jeho trón.“ (6)
A na inom mieste sa modlí k Márii: „Vznešená Panna a Vládkyňa, Kráľovná, Pani, ochraňuj ma pod svojimi krídlami, stráž ma, aby satan, ktorý rozsieva skazu, nejasal nado mnou; aby ničomný protivník nezvíťazil nado mnou.“ (7)
Svätý Gregor Naziánsky nazýva Máriu „Matkou Kráľa celého vesmíru“, „panenskou Matkou, ktorá porodila Kráľa celého sveta“, (8) zatiaľ čo Prudencius nám hovorí o matke, ktorá žasne „nad tým, že splodila Boha ako človeka, ba tiež ako najvyššieho Kráľa.“ (9)
Máriinu kráľovskú dôstojnosť potom jasne potvrdzujú tí, ktorí ju nazývajú „Pani“, „Vládkyňa“, „Kráľovná“. Podľa homílie pripisovanej Origenovi Alžbeta nazýva Máriu „Matkou môjho Pána“ a tiež: „Ty si moja Pani.“ (10)
Ten istý titul možno odvodiť z textu svätého Hieronyma, v ktorom predkladá svoje myšlienky o rôznych interpretáciách mena Mária: „Treba vedieť, že Mária v sýrčine znamená pani.“ (11) Podobne sa vyjadruje aj svätý Peter Chryzológ: „Hebrejské meno Mária sa do latinčiny prekladá ako ,dominaʻ: anjel ju teda volá ,paniʻ, aby matka Panovníka nebola zaťažená strachom otrokov... Tá, ktorá sa z vôle Syna rodí a nazýva sa Pani.“ (12)
Svätý Epifánius, konštantinopolský biskup, píše pápežovi Hormizdasovi (†523), že jednota Cirkvi sa musí vyprosovať „skrze milosť svätej a spolupodstatnej Trojice a na príhovor našej svätej Pani, slávnej Panny a Matky Božej, Márie.“ (13)
Autor z toho istého obdobia sa slávnostne obracia na Pannu Máriu sediacu po pravici Božej a prosí ju o ochranu oslovujúc ju: „Pani smrteľníkov, najsvätejšia Matka Božia.“ (14)
Svätý Ondrej Krétsky často pripisuje Panne Márii kráľovskú dôstojnosť, o čom svedčia nasledujúce výroky: „V tento deň Ježiš Kristus priniesol do neba z pozemského príbytku ako Kráľovnú ľudského rodu svoju vždy panenskú Matku, v ktorej lone, hoci zostal Bohom, prijal ľudské telo.“ (15)
A inde: „Kráľovná celého ľudstva, keďže je verná významu svojho mena, je – s výnimkou samotného Boha – vyvýšená nad všetkým.“ (16)
Svätý Germán sa potom takto obracia na pokornú Pannu: „Sadni si, Pani: keďže si Kráľovná a vznešenejšia ako všetci králi, tebe patrí sedieť na mieste najvyššom“; (17) a volá ju „Pani všetkých, ktorí obývajú zem.“ (18)
Svätý Ján Damascenský ju vyhlasuje za „Kráľovnú, Vládkyňu, Pani“ (19) a tiež „Paňou celého stvorenstva“; (20) a neznámy staroveký spisovateľ západnej Cirkvi ju nazýva „šťastnou Kráľovnou“, „večnou Kráľovnou pri Synovi - Kráľovi“, s „bielou hlavou ozdobenou zlatou korunou.“ (21)
Svätý Ildefonz z Toleda sumarizuje všetky čestné tituly v tomto pozdrave: „Ó, Pani moja, ó, moja Panovníčka: ty si moja Pani, ó, Matka môjho Pána... Pani medzi služobnicami, Kráľovná medzi sestrami.“ (22)
Cirkevní teológovia zhromaždiac učenie týchto a mnohých iných starovekých svedectiev, nazvali preblahoslavenú Pannu Kráľovnou všetkých stvorených vecí, Kráľovnou sveta; Paňou vesmíru.
Najvyšší pastieri Cirkvi nezabudli oceniť a povzbudiť oddanosť kresťanského ľudu nebeskej Matke a Kráľovnej výzvami a chválami. Ak necháme bokom dokumenty nedávnych pápežov, pripomeňme si, že už v 7. storočí náš predchodca svätý Martin I. nazval Máriu „naša slávna Pani, vždy Panna.“ (23)
Svätý Agatón ju v synodálnom liste zaslanom otcom šiesteho ekumenického koncilu nazval „naša Pani, pravá a skutočná Matka Božia“; (24) a v ôsmom storočí Gregor II. v liste zaslanom patriarchovi svätému Germánovi, čítanom uprostred aklamácií otcov siedmeho ekumenického koncilu, vyhlásil Máriu za „Pani všetkých a pravú Matku Boha“ a „Pani všetkých kresťanov.“ (25)
Pripomeňme si tiež, že náš predchodca nesmrteľnej pamäti Sixtus IV. v apoštolskom liste Cum praeexcelsa, (26) v ktorom kladne spomína učenie o nepoškvrnenom počatí Panny Márie, začína text slovami, ktoré hovoria o Márii ako o „vždy bdejúcej Kráľovnej, ktorá sa prihovára u Kráľa, ktorého porodila“.
Podobne aj Benedikt XIV. v apoštolskom liste Gloriosae Dominae nazýva Máriu „Kráľovnou neba a zeme“, čím potvrdzuje, že najvyšší Kráľ jej v istom zmysle zveril svoju vlastnú kráľovskú ríšu. (27)
Preto svätý Alfonz, majúc na pamäti celú tradíciu predchádzajúcich storočí, mohol s najväčšou úctou napísať: „Keďže Panna Mária bola povýšená na Matku Kráľa kráľov, Cirkev ju právom uctieva titulom Kráľovná.“ (28)

II.

O kráľovskej hodnosti Márie v liturgických knihách, v modlitbách a v kresťanskom umení

Posvätná liturgia – ktorá je verným zrkadlom učenia odovzdaného otcami a zvereného kresťanskému ľudu – ospevovala po stáročia a naďalej ospevuje, tak na Východe ako aj na Západe, slávu nebeskej Kráľovnej.
Z Východu zaznievajú vrúcne hlasy: „Ó, Matka Božia, dnes si prenesená do neba na vozoch cherubínov; serafíni sú poctení, že sú ti k službám, zatiaľ čo zástupy nebeských vojsk sa pred tebou skláňajú.“ (29)
A tiež: „Ó, spravodlivý, najblahoslavenejší Jozef, pre svoj kráľovský pôvod si bol vyvolený spomedzi všetkých, aby si bol manželom nepoškvrnenej Kráľovnej, ktorá jedinečným spôsobom priviedla na svet kráľa Ježiša.“ (30)
A znova: „Zaspievam hymnus Matke, Kráľovnej, ku ktorej sa s radosťou obraciam, aby som radostne ospevoval jej slávu ... Ó, Pani, náš jazyk ťa nedokáže  dôstojne osláviť, pretože ty, ktorá si porodila Krista, nášho Kráľa, si bola povýšená nad serafínov ... Buď pozdravená, Kráľovná sveta; zdravas´ó, Mária, Pani nás všetkých.“ (31)
V etiópskom Misáli čítame: „Ó, Mária, centrum celého sveta ... Ty si väčšia ako vševidiaci cherubíni a mnohokrídli serafíni. ... Nebo i zem sú naplnené svätosťou tvojej slávy.“ (32)
Liturgia latinskej Cirkvi túto oddanosť vyjadruje starobylou a nežnou modlitbou Zdravas Kráľovná, radostnými antifónami Zdravas, Kráľovná nebeská; Raduj sa, nebies Kráľovná, aleluja a ďalšími textami recitovanými na rôzne sviatky Preblahoslavenej Panny Márie: „Ako Kráľovná stála po tvojej pravici, odetá v zlatom rúchu, ozdobená rôznymi ozdobami“; (33) „Zem a ľudia ospevujú tvoju moc, ó, Kráľovná“; (34) „Dnes Panna Mária vystupuje do neba: raduj sa, lebo s Kristom kraľuje naveky.“ (35)
K týmto spevom treba pridať Loretánske litánie, ktoré vyzývajú modliacich sa, aby opakovane vzývali Máriu ako Kráľovnú. Taktiež v piatom slávnostnom tajomstve svätého ruženca, mystickej korune nebeskej Kráľovnej, veriaci po mnohé stáročia uvažujú v zbožnej meditácii o Máriinom kráľovstve, ktoré objíma nebo i zem.
Napokon, princípmi kresťanskej viery inšpirované umenie – verný to interpret spontánnej a rýdzej ľudovej zbožnosti – od efezského koncilu spravidla vykresľuje Máriu ako kráľovnú a cisárovnú, sediacu na tróne, ozdobenú kráľovskými insígniami, s korunou na hlave a obklopenú chórmi anjelov a svätých; ako tú, ktorá vládne nielen nad silami prírody, ale aj nad zlostnými útokmi satana.
Ikonografia, aj pokiaľ ide o kráľovskú dôstojnosť blahoslavenej Panny Márie, bola v priebehu storočí obohatená dielami veľkej umeleckej hodnoty, ba dokonca zobrazuje božského Vykupiteľa v okamihu, keď kladie na hlavu svojej matky žiarivú korunu.
Rímski pápeži nezabudli oceňovať túto ľudovú zbožnosť a často zdobili diadémami, či už vlastnými rukami alebo prostredníctvom pápežských legátov, obrazy panenskej Matky Božej, ktoré už boli mimoriadne uctievané.

III.

Kráľovská dôstojnosť Márie ako Bohorodičky

Ako sme už spomenuli, ctihodní bratia, hlavným základom Máriinej kráľovskej dôstojnosti, ktorý je už zrejmý v textoch starovekej tradície a v posvätnej liturgii, je nepochybne jej božské materstvo. Vo Svätom písme sa o Synovi, ktorého Panna Mária porodí, hovorí: „On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida,  naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“ (Lk 1, 32-33); a okrem toho je Mária vyhlásená za „Matku Pána“ (Lk 1, 43).   
Z toho logicky vyplýva, že ona sama je Kráľovnou, keďže dala život Synovi, ktorý v okamihu svojho počatia bol aj ako človek Kráľom a Pánom všetkého, vďaka hypostatickému spojeniu svojej ľudskej prirodzenosti so Slovom.
Svätý Ján Damascenský správne píše: „Skutočne sa stala Paňou všetkého stvorenstva vo chvíli, keď sa stala Matkou Stvoriteľa“, (36) pričom archanjela Gabriela možno považovať za prvého hlásateľa Máriinej kráľovskej dôstojnosti. Najsvätejšia Panna však musí byť vyhlásená za Kráľovnú nielen pre svoje božské materstvo, ale aj pre jedinečnú úlohu, ktorú z Božej vôle zohrala v diele našej večnej spásy.
„Aká myšlienka – píše náš predchodca blahej pamäti Pius XI. – by mohla byť sladšia a príjemnejšia ako tá, že Kristus je naším Kráľom nielen z rodového práva, ale aj z nadobudnutého práva, a to z vykúpenia? Nech si všetci zábudliví ľudia uvedomia, koľko sme stáli nášho Spasiteľa: ,Neboli ste vykúpení zlatom ani striebrom, pominuteľnými dobrami, ... ale drahocennou krvou Krista, nepoškvrneného a bezúhonného baránkaʻ (1 Pt 1, 18-19). Preto nepatríme sami sebe, lebo ,Kristus nás kúpil za vysokú cenuʻ (porov. 1 Kor 6, 20).“ (37)
Pri uskutočňovaní diela vykúpenia bola najsvätejšia Mária určite úzko spojená s Kristom, a preto sa v posvätnej liturgii odôvodnene spieva: „Svätá Mária, Kráľovná neba a Pani sveta, zlomená bolesťou, stála smutná pri kríži nášho Pána Ježiša Krista.“ (38)
A veľmi zbožný učeník svätého Anzelma mohol v stredoveku napísať: „Tak, ako Boh, ktorý všetko stvoril svojou mocou, je Otcom a Pánom všetkého, tak aj Mária, ktorá svojimi zásluhami všetky veci napravila, je Matkou a Paňou všetkého: Boh je Pánom všetkých vecí, lebo ich stvoril v ich vlastnej prirodzenosti svojím príkazom, a Mária je Paňou všetkých vecí, lebo ich znovu uviedla do ich pôvodnej dôstojnosti milosťou, ktorú si zaslúžila.“ (39)
A naozaj: „Tak ako je Kristus – z osobitného titulu vykúpenia – naším Pánom a Kráľom, tak je aj Preblahoslavená Panna našou Paňou pre jedinečný spôsob, akým prispela k nášmu vykúpeniu: tým, že dala svoju vlastnú podstatu a dobrovoľne ju za nás obetovala; túžiac, prosiac a osobitným spôsobom usilujúc sa o našu spásu.“ (40)
Na základe týchto predpokladov možno argumentovať nasledovne: ak bola Mária v diele duchovnej spásy z Božej vôle spojená s Kristom Ježišom, princípom spásy – a to podobným spôsobom, ako bola Eva spojená s Adamom, princípom smrti – potom možno tvrdiť, že naše vykúpenie sa uskutočnilo podľa istej „rekapitulácie“, (41) ktorou ľudské pokolenie – podrobené smrti vinou panny – je spasené tiež prostredníctvom panny; a ak sa dá navyše povedať, že táto najslávnejšia Pani bola vyvolená za Kristovu Matku práve preto, aby sa s ním spojila pri vykúpení ľudského pokolenia (42) a ak skutočne „bola to ona, ktorá – oslobodená od akejkoľvek osobnej alebo dedičnej viny, vždy najužšie spojená so svojím Synom – ho obetovala na Golgote večnému Otcovi, obetujúc zároveň svoju lásku a svoje materské práva ako nová Eva za celé Adamovo potomstvo, poškvrnené jeho biednym pádom“; (43) možno oprávnene dospieť k záveru, že tak ako Kristus, nový Adam, je naším Kráľom nielen preto, že je Božím Synom, ale aj preto, že je naším Vykupiteľom, tak sa podľa istej analógie dá rovnako povedať, že Preblahoslavená Panna je Kráľovnou nielen preto, že je Božou Matkou, ale aj preto, že bola spojená s novým Adamom ako nová Eva.
Je isté, že v plnom, vlastnom a absolútnom zmysle je Kráľom iba Ježiš Kristus, Boh a človek; no aj Mária – ako Matka Krista Boha, a tiež ako spolupracovníčka v diele božského Vykupiteľa, v zápase s nepriateľmi i vo víťazstve, ktoré nad nimi dosiahol – má účasť na jeho kráľovskej dôstojnosti, hoci obmedzeným a analogickým spôsobom.
Z tohto spojenia s Kristom Kráľom pochádza jej žiarivá vznešenosť, ktorou prevyšuje dokonalosti všetkých stvorených vecí; z tohto istého spojenia s Kristom vyviera aj kráľovská moc, vďaka ktorej môže rozdeľovať poklady kráľovstva božského Vykupiteľa; a napokon z tej istej jednoty s Kristom pochádza nevyčerpateľná účinnosť jej materinského orodovania u Syna i u Otca.
Niet teda pochybnosti, že najsvätejšia Mária prevyšuje v dôstojnosti celé stvorenie a po svojom Synovi má prvenstvo nad všetkými. „Ty napokon,“ spieva svätý Sofrónius, „si ďaleko prevýšila každé stvorenie. Čo môže byť vznešenejšie ako táto radosť, ó Panna a Matka? Čo môže byť vyššie než táto milosť, ktorú si jedine ty podľa Božej vôle dostala?“ (44)
Svätý Germán dodáva: „Tvoja čestná dôstojnosť ťa stavia nad celé stvorenie; tvoja vznešenosť ťa robí vyššou od anjelov.“ (45) A svätý Ján Damascénsky píše: „Nekonečný je rozdiel medzi Božími služobníkmi a jeho matkou.“ (46)
Aby sme pochopili túto vznešenú dôstojnosť, ktorú Matka Božia dosiahla nad všetkými stvoreniami, pomyslime na to, že najsvätejšia Panna bola od prvého okamihu svojho počatia naplnená takým množstvom milostí, že prevyšovala svätosť všetkých svätých dohromady.
Ako napísal náš predchodca Pius IX. v apoštolskom liste Ineffabilis Deus: „Boh obdaril Máriu takou hojnosťou nebeských darov, vybraných z božského pokladu, že vysoko prevyšuje anjelov i všetkých svätých; takže je úplne bez každej škvrny hriechu a v celej svojej kráse a dokonalosti má takú plnosť nevinnosti a svätosti, že väčšiu si pod Bohom nemožno predstaviť, a okrem Boha ju nikto nikdy nedokáže pochopiť.“ (47)
Okrem toho, blahoslavená Panna Mária nemala len najvyšší stupeň dokonalosti po Kristovi, ale patričný podiel na tom vplyve, ktorým jej Syn a náš Vykupiteľ, vládne nad mysľou a vôľou ľudí.
Ak totiž Slovo koná zázraky a vlieva milosť prostredníctvom ľudskej prirodzenosti, ktorú si vzalo, a ak používa sviatosti svojich svätých ako nástroje spásy, prečo by nemohlo použiť úrad a dielo svojej najsvätejšej Matky na rozdávanie plodov vykúpenia?
„S pravým materinským srdcom – hovorí náš predchodca Pius IX. – sa stará o celé ľudské pokolenie, keďže ju Pán ustanovil za Kráľovnú neba i zeme a povýšil nad všetky chóry anjelov i nad všetky stupne svätých v nebi. Stojac po pravici svojho jednorodeného Syna, nášho Pána Ježiša Krista, svojimi materinskými prosbami veľmi účinne vyprosuje a dosahuje všetko, o čo prosí, a nemôže zostať nevypočutá.“ (48)
V tomto zmysle aj iný náš predchodca Lev XIII. vyhlásil, že blahoslavenej Panne Márii bolo udelené „takmer neobmedzené“ právo sprostredkovať milosti. (49) Svätý Pius X. dodáva, že Mária vykonáva túto svoju úlohu „akoby z materinského práva“. (50)
Nech sa teda všetci kresťania tešia z toho, že sa môžu podriadiť vláde Panny, Matky Božej, ktorá – hoci má kráľovskú moc – planie materinskou láskou.
No v týchto a iných otázkach, ktoré sa týkajú blahoslavenej Panny, nech sa teológovia a kazatelia Božieho slova vyhýbajú krajnostiam, aby neupadli do dvojakého omylu: nech sa chránia názorov bez základu a prehnaných tvrdení, ktoré prekračujú hranice pravdy; ale nech sa tiež vyvarujú úzkoprsosti, ktorá by zmenšovala tú jedinečnú, vznešenú, ba takmer božskú dôstojnosť Matky Božej, ktorú jej – ako učí anjelský učiteľ – treba pripísať „z dôvodu nekonečného dobra, ktorým je Boh“. (51)
Napokon, ako vo všetkých oblastiach kresťanského učenia, „najbližšou a všeobecnou normou“ pre všetkých zostáva živé Magistérium Cirkvi, ktoré Kristus ustanovil „aj na vysvetlenie a objasnenie tých vecí, ktoré sú v poklade viery obsiahnuté len nejasne a implicitne“. (52)

IV.

O ustanovení sviatku Panny Márie Kráľovnej a jeho duchovnom význame

Z pamiatok starokresťanskej doby, z liturgických modlitieb, zo spontánnej zbožnosti kresťanského ľudu i z umeleckých diel, sme zhromaždili svedectvá – ktoré potvrdzujú, že Panna, Matka Božia, vyniká svojou kráľovskou dôstojnosťou – a ukázali sme tiež, že dôvody odvodené zo posvätnej teológie plne túto pravdu potvrdzujú.
Zo všetkých týchto svedectiev sa skladá akýsi súladný chválospev, ktorého ozvena sa široko rozlieha, aby oslavovala vznešenosť kráľovskej dôstojnosti Matky Boha a ľudí, ktorá bola „povýšená do nebeského kráľovstva nad všetky zbory anjelov“. (53)
Keďže sme po zrelej úvahe nadobudli presvedčenie, že Cirkvi prinesie veľký úžitok, ak táto pravda bude žiariť jasnejšie pred očami všetkých ako svetlo postavené na svietnik, našou apoštolskou autoritou ustanovujeme a zavádzame sviatok Panny Márie Kráľovnej, ktorý sa má každoročne sláviť v celom svete 31. mája. Zároveň nariaďujeme, aby sa v tento deň obnovil akt zverenia ľudského pokolenia Nepoškvrnenému Srdcu Preblahoslavenej Panny Márie. V tomto úkone totiž spočíva veľká nádej, že povstane nová éra, naplnená kresťanským pokojom a víťazstvom viery.
Nech teda všetci s ešte väčšou dôverou než predtým pristupujú k trónu milosti a milosrdenstva našej Kráľovnej a Matky, aby prosili o pomoc v ťažkostiach, o svetlo v temnotách, o útechu v bolesti a plači, a predovšetkým, aby sa usilovali oslobodiť sa z otroctva hriechu, aby mohli s nemennou oddanosťou synovského srdca vzdať úctu kráľovskému žezlu takej vznešenej Matky.
Nech sú jej chrámy naplnené veriacimi, ktorí budú sláviť jej sviatky; nech je v rukách všetkých svätý ruženec, modlitba ktorého nech spája malé i veľké spoločenstvá – v chrámoch, domoch, nemocniciach i väzniciach – aby spoločne ospevovali jej slávu.
Nech je meno Márie – sladšie než nektár a cennejšie než každý drahokam – v najväčšej úcte. Nech sa nik neodváži rúhať sa tomuto menu, ktoré je ozdobené takou velebnou dôstojnosťou a hodné cti pre svoju materskú milosť, a ani nech sa nikto neodváži akokoľvek ho znevažovať.
Nech sa všetci usilujú napodobňovať vo svojom živote a v duši veľké čnosti nebeskej Kráľovnej a našej najmilšej Matky. Takto, keď budú kresťania Máriu uctievať a napodobňovať, pocítia sa navzájom ako praví bratia – pohrdnúc závisťou a nezriadenou túžbou po majetkoch – budú podporovať spoločenskú lásku, rešpektovať práva chudobných a milovať pokoj.
Nech sa teda nikto nepovažuje za syna Márie, hodného jej ochrany, ak sa podľa jej príkladu neusiluje byť mierny, spravodlivý a čistý, prispievajúc s láskou k pravému bratstvu, neubližujúc, ale pomáhajúc a potešujúc.
V mnohých krajinách sveta sú ľudia nespravodlivo prenasledovaní pre svoju kresťanskú vieru a zbavení základných práv slobody; na to, aby sa tieto krivdy odstránili, doteraz neboli účinné ani oprávnené žiadosti a opakované protesty.
K týmto nevinným, trpiacim deťom nech obráti svoj milosrdný pohľad mocná Pani vecí i časov, ktorá svojou prítomnosťou upokojuje búrky; nech im vyprosí, aby mohli čoskoro požívať slobodu potrebnú na otvorené vyznávanie viery, aby tak – spojeným úsilím a čnostným životom, ktorý žiari aj uprostred utrpenia – prispeli k dobru a pokroku pozemského spoločenstva.
Veríme tiež, že sviatok ustanovený touto encyklikou – aby všetci jasnejšie spoznali a s väčšou starostlivosťou ctili láskavú a materinskú vládu Matky Božej – významne prispeje k zachovaniu, upevneniu a trvalosti pokoja medzi národmi, ktorý je tak často ohrozený.
Či nie je ona tým znamením dúhy, ktorú Boh umiestnil na oblohu ako znak zmierenia? (porov. Gn 9, 13). „Pohliadni na dúhu a zvelebuj toho, kto ju stvoril, veľmi je utešená svojím leskom. Svojím skvostným oblúkom sa vinie po nebi, ruky Vznešeného ju rozopäli.“ (Sir 43, 12–13)
Kto teda uctieva Pani neba i zeme – a nikto sa nemá považovať za oslobodeného od tejto vďaky a lásky – nech ju vzýva ako najmocnejšiu Kráľovnú a Prostrednicu pokoja. Nech si váži a bráni pokoj, ktorý nie je beztrestnou nespravodlivosťou ani nekontrolovanou voľnosťou, ale naopak, je to dobre usporiadaný život v súdržnosti pod znamením a velením Božej vôle. Materské výzvy a príkazy Panny Márie vedú k podnecovaniu a posilňovaniu tejto súdržnosti.
S veľkou túžbou si želáme, aby Kráľovná a Matka kresťanského ľudu vypočula tieto naše prosby a svojím pokojom potešila krajiny zmietané nenávisťou; a aby nám všetkým po skončení tohto vyhnanstva ukázala Ježiša, ktorý bude naším pokojom a našou večnou radosťou.
K tomu vám, ctihodní bratia, i vašim veriacim udeľujeme z celého srdca apoštolské požehnanie ako predzvesť pomoci všemohúceho Boha a svedectvo našej lásky.

______