Dokumenty pápežov

Ctihodní bratia, pozdrav a apoštolské požehnanie!
 
1. „Budete čerpať vodu s radosťou z prameňov spásy.“ (Iz 12, 3) Tieto slová, ktorými prorok Izaiáš symbolicky predpovedá mnohoraké a prehojné Božie dary, ktoré mali priniesť mesiášske časy, nám spontánne prichádzajú na um pri spomienke na uplynulé sté výročie odvtedy, čo sa sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho – vďaka nášmu predchodcovi, nezabudnuteľnej pamäti pápežovi Piovi IX., ktorý rád vyhovel prosbám celého katolíckeho sveta – začal tešiť rozšíreniu a povinnej úcte v celej Cirkvi.
 2. Naozaj sa nedajú spočítať tie nebeské milosti, ktoré kult preukazovaný Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu vniesol do duší veriacich: milosti očisty, nadpozemskej útechy, ako aj povzbudenie k získaniu každého druhu čností. My teda, pamätajúc na múdre slová apoštola Jakuba – „každý dobrý údel, každý dokonalý dar je zhora, zostupuje od Otca svetiel“ (Jak 1, 17) – môžeme oprávnene pozorovať v tomto kulte, ktorý sa stal všeobecne rozšíreným a každým dňom čoraz viac horlivejším, dar, ktorý vtelené Slovo, náš božský Spasiteľ a jediný Prostredník milosti a pravdy medzi nebeským Otcom a ľudským pokolením, uskutočnil v Cirkvi, svojej mystickej neveste, v týchto posledných storočiach jej ťažko skúšanej histórie.
 3. Vďaka tomuto daru nevýslovnej hodnoty môže Cirkev účinne preukazovať vrúcnu lásku, ktorú má k svojmu božskému Zakladateľovi, a čo najširšie odpovedať na pozvanie, ktoré svätý evanjelista Ján uvádza ako pochádzajúce od samého Ježiša Krista: „V posledný, veľký deň sviatkov Ježiš vstal a zvolal: ,Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.ʻ To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili.“ (Jn 7, 37 – 39)
 4. Ježišovým poslucháčom nebolo zaiste ťažké pochopiť v týchto jeho slovách – ktoré obsahovali v sebe prisľúbenie prameňa „živej vody“, ktorý mal vytrysknúť z jeho hrude – jasný odkaz na proroctvá, s ktorými proroci Izaiáš, Ezechiel a Zachariáš predpovedali príchod mesiášskeho kráľovstva, ako aj na onú skalu, ktorá po údere Mojžišovou palicou vylievala vody v hojnosti (porov.  Iz 12, 3; Ez 47, 1 – 12; Zach 13, 1; Ex 17, 1 – 7; Nm 20, 7 – 13; 1 Kor 10, 4; Zjv 7, 17; 22, 1).
5. Božia láska má v skutočnosti svoj hlavný zdroj v Duchu Svätom, ktorý je zosobnenou láskou Otca i Syna, v lone najvznešenejšej Trojice. A preto Apoštol právom, akoby opakujúc slová Ježiša Krista, pripisuje Duchu Svätému rozliatie lásky do duší veriacich: „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5, 5).
6. Tento veľmi úzky vzťah, ktorý je – podľa slov Svätého písma – medzi láskou, ktorá má horieť v srdciach kresťanov a Duchom Svätým, ktorý je zo svojej podstaty láskou, nám podivuhodne dáva najavo, ctihodní bratia, hlboký ráz úcty, ktorú máme prejavovať Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Ak je pravdou, že tento kult, vzhľadom na svoju vlastnú podstatu, je najvyššou čnosťou zbožnosti, ktorá vyžaduje absolútnu a bezpodmienečnú podriadenosť a zasvätenie sa zo strany našej lásky božskému Vykupiteľovi – ktorého veľmi výrazným znakom a symbolom je jeho prebodnuté srdce –, potom je rovnako pravdou, a to ešte v hlbšom slova zmysle, že tento kult je tajomnou výmenou našej a Božej lásky.
7. Vzhľadom na to, že len skrze lásku možno dosiahnuť úplnú a dokonalú oddanosť ľudského ducha nadvláde najvyššieho Pána, potom vďaka tejto láske city nášho srdca mnohorakým spôsobom priľnú k Božej vôli, aby s ňou vytvárali jednotu, ako je napísané: „Kto sa spája s Pánom, je s ním jeden Duch“ (1Kor 6, 17).

I.
Základy kultu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Starom zákone

a) Vyjasnenie neporozumení v katolíckom prostredí

8. Napriek tomu, že Cirkev mala vždy v hlbokej úcte kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktorý mnohorakým spôsobom pramení a rastie v prostredí kresťanského ľudu, predsa nezabúda takisto otvorene brániť tento kult proti útokom naturalizmu a sentimentalizmu. Je pritom smutné, že či už v minulých alebo našich časoch sa tento vznešený kult netešil rovnako hlbokej úcte, a to neraz ani u mnohých, ktorí sa úprimne cítia byť oduševnení za záujmy katolíckeho náboženstva a vlastného posvätenia.
9. „Keby si poznala Boží dar...“ (1Kor 6, 17). Preto, ctihodní bratia, my, z Božieho rozhodnutia povolaný byť strážcom a správcom pokladu viery a zbožnosti – ktorý božský Vykupiteľ zveril svojej Cirkvi –, cítime povinnosť obrátiť sa na všetkých našich synov, otcovsky ich napomínajúc.
10. Lebo hoci úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu zvíťazila nad chybami a ľudskou ľahostajnosťou a prenikla Spasiteľovo mystické telo, majú niektorí voči tomuto kultu výhrady a domnievajú sa, že nie je v súlade – ba je priam škodlivý – vo vzťahu k nevyhnutným duchovným potrebám Cirkvi a ľudstva v súčasnosti. Mnohí zas, mylne kladúc základnú povahu tohto kultu na jednu úroveň s rozličnými formami nábožnosti, – ktoré Cirkev síce dovoľuje a chráni, ale neprikazuje – pokladajúc tento kult za čosi nadbytočné, pričom ho človek môže, ale nemusí praktizovať podľa svojej ľubovôle.
11. Iní zas pokladajú tento kult za priťažujúci a vôbec nie – alebo len trochu – osožný pre bojovníkov Božieho kráľovstva, ktorí sa snažia predovšetkým venovať svoje najlepšie duchovné sily, svoje prostriedky a svoj čas obrane a šíreniu katolíckej pravdy, sociálnej náuky a rozvíjaniu tých náboženských praktík a diel, ktoré pokladajú za oveľa potrebnejšie pre dnešnú dobu.
12. Okrem toho sú aj takí, ktorým sa zdá – namiesto toho, aby rozpoznali v tomto kulte účinný prostriedok pre dielo obnovy a rozvoja kresťanských mravov, tak v osobnom ako aj v rodinnom živote –, že v tejto forme úcty je ľudský rozum príliš ovplyvnený nežnými myšlienkami a citmi, čím je vhodnejší skôr pre ženy, než pre vzdelané osoby.
13. Sú taktiež iní, ktorí chápu tento kult ako príliš zviazaný so skutkami pokánia, zadosťučinenia a takých čností, ktoré sú skôr „pasívne“, lebo zabraňujú zviditeľniť vonkajšie ovocie. Vnímajú ho ako málo vhodný na zveľadenie modernej duchovnosti, ktorej prislúcha povinnosť otvorene a neúnavne pracovať na víťazstve katolíckej viery a statočne brániť kresťanské mravy, uprostred spoločnosti zamorenej náboženskou vlažnosťou, ktorá nedbá na žiadnu normu chrániacu pravdu v myšlienkovej či skutkovej oblasti pred diskrimináciou zo strany lži, pričom je oddaná princípom ateistického materializmu a laicizmu.
b) Pápeži o úcte k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu
14. Ako nevidieť, ctihodní bratia, očividný protiklad medzi podobnými mienkami a verejnými svedectvami úcty voči Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, ktoré boli preukazované našimi predchodcami na tejto katedre pravdy? Prečo odsudzovať ako zbytočné alebo menej hodiace sa pre súčasnú epochu tú formu zbožnosti, ktorú náš predchodca, nezabudnuteľnej pamäti Lev XIII., neváhal definovať slovami: „náboženská prax najchvályhodnejšia“, a ktorú označil ako liek na všetky tie zlá, individuálne i sociálne, ktoré aj dnes a nepochybne v širšej a akútnejšej miere sužujú ľudstvo? „Táto zbožnosť, ktorú všetkým odporúčame“ – ako on zdôrazňuje – „bude užitočná pre všetkých.“ Okrem toho dodal tieto výstražné napomenutia a povzbudenia, ktoré výrazne pozývajú k úcte voči Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu: „Zoči-voči hrozbám veľkých pohrôm, ktoré už oddávna narastajú, je urgentné, aby sme sa s úpenlivou prosbou utiekali o pomoc k tomu, ktorý je jediný, čo má moc, aby tie pohromy oddialil. A kto iný ním môže byť, ak nie Ježiš Kristus, jednorodený Boh? ,...lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spaseníʻ (Sk 4, 12). Treba sa teda utiekať k tomu, ktorý je cesta, pravda a život (porov. Jn 14, 6).“[1]
15. Nie menšiu chvályhodnosť a osožnosť pre podnietenie kresťanskej zbožnosti priznáva existencii tohto kultu náš bezprostredný predchodca, blahej pamäti Pius XI., ktorý v encyklike Miserentissimus Redemptor zdôrazňuje: „Či snáď nie je v tejto forme úcty vyjadrený súhrn všetkých  katolíckych pobožností, a teda aj norma dokonalého života, ktorý je založený na dôkladnejšom dosiahnutí hlbokého poznania Krista Pána, a najúčinnejší prostriedok k tomu, aby sa duše oddali intenzívnejšej láske voči nemu a tiež aby ho vernejšie nasledovali?“[2]
16. Nám potom, nie zaiste menej ako našim predchodcom, sa táto vznešená pravda javí ako evidentná a vhodná na schválenie. Začínajúc náš pontifikát – v kontemplácii šťastného a skorého víťazného vzrastu kultu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v kresťanskom ľude – cítime, že náš duch je plný radosti a tešíme sa nespočítateľnému ovociu spásy, ktoré sa vďaka tomuto kultu rozšíri do celej Cirkvi. A tieto naše city sú už potešené aj pri zverejnení našej prvej encykliky.[3]
17. Toľké ovocie – v týchto dlhých rokoch nášho pontifikátu plných pohrôm a úzkostí, ale tiež plných nevýslovnej útechy – sa neumenšovalo ani počtom, ani kvalitou, ani krásou, ba práveže pomerne dosť vzrástlo. Naozaj, vznikli mnohé šťastné diela s cieľom napomôcť stále väčšie rozvinutie tejto úcty: združenia osvety, zbožnosti a dobročinnosti; publikácie historického, asketického alebo mystického charakteru týkajúce sa tohto cieľa; zbožné cvičenia kajúcnosti. Obzvlášť považujeme za vhodné zmieniť sa o prejavoch vrúcnej zbožnosti podnecovanej spoločenstvom „Apoštolátu modlitby“, vďaka horlivosti ktorého sa hlavne rodiny, inštitúty a neraz i celé národy zasvätili Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Kvôli takýmto nie zriedkavým prejavom kultu sme vyjadrili naše otcovské potešenie či už prostredníctvom encykliky alebo prostredníctvom príhovoru, či poslúžiac si rádiovým vysielaním.[4]
18. Preto pohnutý videním množstva spásnej vody – ktorá rozlieva nebeskú nadprirodzenú lásku, čo prúdi zo svätého srdca nášho Vykupiteľa, nie bez inšpirácie a bez účinku Ducha Svätého, a vylieva sa na nespočítateľné deti katolíckej Cirkvi – nemôžeme sa zdržať od toho, ctihodní bratia, aby sme sa na vás neobrátili s otcovským pozvaním zjednotiť sa so Mnou spustením hymnu najvyššej chvály a najvrúcnejšieho úkonu vďaky Bohu, darcovi každého dobra, volajúc s Apoštolom: „Tomu, ktorý mocou, čo v nás pôsobí, je schopný okrem tohto všetkého urobiť oveľa viac, ako prosíme alebo chápeme, tomu sláva v Cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia na veky vekov. Amen.“ (Ef 3, 20 – 21)
19. Po tom, čo sme vzdali Najvyššiemu povinné vďaky, túžime touto encyklikou nabádať vás a všetkých milovaných synov Cirkvi k pozornému uvažovaniu nad tými doktrinálnymi princípmi obsiahnutými vo Svätom písme, v spisoch svätých otcov a teológov, o ktoré sa – ako o pevné základy – opiera kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Sme samozrejme presvedčení, že vo svetle Božieho zjavenia len vtedy budeme viac preniknutí dôvernou hĺbkou a podstatou tohto kultu, keď budeme schopní náležite a dokonale oceňovať neporovnateľnú znamenitosť a nevyčerpateľnú plodnosť každého druhu nebeskej milosti, a tým spôsobom získavať – zbožnou meditáciou a kontempláciou dobrodení z toho plynúcich – motív k dôstojnej oslave stého výročia ustanovenia záväzného sviatku Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v celej Cirkvi.
20. S cieľom ponúknuť dušiam veriacich pastvu spásonosných rozjímaní, vďaka ktorým možno ľahšie obsiahnuť náplň tohto kultu a získať hojnejšie ovocie, my sa pozastavujeme predovšetkým nad tými stránkami Starého a Nového zákona, ktoré obsahujú zjavenie a opis nekonečnej Božej lásky k ľudskému rodu, ktorej vznešenú veľkosť nikdy nemôžeme úplne preskúmať. Potom poukážeme na komentár, ktorý nám zanechali cirkevní otcovia a učitelia. Napokon ozrejmíme úzky vzťah, ktorý prebieha medzi formami úcty, ktorá je vzdávaná voči Srdcu Božského Vykupiteľa a uctievaním, ktoré ľudia preukazovali láske, ktorú on a ostatné Osoby Najsvätejšej Trojice prechovávajú voči celému ľudskému pokoleniu. Máme v úcte skutočnosť, že vo svetle Písma a Tradície kedysi kontemplované základy a prvky, tvoriace tento prevznešený kult, pomáhajú kresťanom ľahšie čerpať „vodu s radosťou z prameňov spásy“ (Iz 12, 3) a tiež oceňovať ako veľmi dôležité to, že kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho bol prijatý do liturgie Cirkvi, v jej vnútornom i vonkajšom živote, ako aj v jej dielach. Vďaka tomu bude veriacim možné ľahšie prijať to duchovné ovocie, ktoré je zjavné spasiteľnou obnovou ich mravov, v zhode s hlasom pastierov Kristovho stáda.
c) Božia láska – hlavný motív kultu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho
21. Ak chceme v prvom rade lepšie pochopiť hodnotu obsiahnutú v niektorých textoch Starého a Nového zákona z hľadiska tohto kultu, je potrebné mať pred očami motív úcty, ktorú Cirkev preukazuje srdcu božského Vykupiteľa. Nuž, ako zaiste viete,  ctihodní bratia, tento motív je dvojaký. Prvým motívom je to, že tento kult sa vzťahuje aj na ostatné posvätné orgány fyzického tela Ježiša Krista, a že je tvorený na základe toho, že jeho srdce – ktoré je časťou najvznešenejšej ľudskej prirodzenosti – je hypostaticky spojené s osobou Božieho Slova. Preto mu treba vzdávať takú úctu a preukazovať ten istý kult poklony, ktorým Cirkev ctí osobu vteleného Božieho Syna. Ide o pravdu katolíckej viery, ktorá bola slávnostne vyhlásená na ekumenických koncile v Efeze a na Druhom konštantinopolskom koncile.[5]
22. Druhý motív – ktorý osobitne prináleží srdcu božského Vykupiteľa, a ktorý napomáha v najvlastnejšom zmysle slova prijať tento kult uctievania – vyplýva z tej skutočnosti, že jeho srdce, viac než iná časť jeho tela, je prirodzeným ukazovateľom alebo symbolom jeho nevýslovnej lásky voči ľudstvu. „Svätému srdcu je prirodzená“ – ako pripomenul náš predchodca, blahej pamäti Lev XIII. – „vlastnosť symbolu a výraznej podoby nekonečnej lásky Ježiša Krista, ktorá nás pobáda, aby sme mu jeho lásku opätovali našou láskou.“[6]
23. Je zrejmé, že v svätých knihách nie sú žiadne konkrétne odkazy ohľadom tohto kultu, čo sa týka špeciálnej úcty a lásky preukazovanej fyzickému srdcu vteleného Slova v zmysle prednostného symbolu jeho najvrúcnejšej lásky. Avšak tento fakt, ak je náležite a otvorene preskúmaný, nás nesmie udivovať, ako ani utvrdzovať v pochybnostiach, že či vôbec ľudské duše môže mocne dojímať láska, ktorá je principiálnym dôvodom tohto kultu a Starým a Novým zákonom oslavovaná a vštepovaná toľkými podobenstvami. Tieto obrazy, keďže sú obsiahnuté vo svätých knihách a predpovedajú príchod Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, môžu byť chápané ako predzvesť čohosi, čo musí byť najvznešenejším symbolom a znakom Božej lásky, a tým je najsvätejšie a úctyhodné srdce božského Vykupiteľa.
24. V rámci cieľa tejto encykliky si nemyslíme, že by bolo nevyhnutné podať množstvo svedectiev kníh Starého zákona, v ktorých sú obsiahnuté základné pravdy Božieho zjavenia. Nabádame však, aby sa dostatočne zdôrazňovalo, že zmluva uzavretá medzi Bohom a vyvoleným ľudom a potvrdzovaná pokojnými obetami – o čom hovoria základné zákony, napísané na dvoch tabuliach, vyhlásené Mojžišom (porov. Ex 24, 27 – 28) a interpretované Prorokmi – bola pevnou a životodarnou dohodou založenou nielen na zväzkoch najvyššej vlády zo strany Božej a náležitej poslušnosti zo strany človeka, ale aj na ušľachtilých motívoch lásky. A veru naozaj, pre ľud Izraela najvyšším dôvodom jeho poslušnosti nebol ani tak strach z Božích trestov – ktorý bol v dušiach vzbudzovaný prostredníctvom hromov a bleskov rozliehajúcich sa z vrchu Sinaj – ako skôr povinná láska k Bohu: „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou. A tieto slová, ktoré ti ja dnes prikazujem, nech sú v tvojom srdci.“ (Dt 6, 4 – 6)
25. Netreba byť prekvapený z toho, ak Mojžiš a proroci – ktorých Anjelský učiteľ plným právom nazval „veľkými“[7] vyvoleného ľudu, jasne pochopiac, že základom celého zákona bolo spočinutie v tomto príkaze lásky – zaznamenali všetky možné existujúce vzťahy medzi Bohom a jeho ľudom vyjadrujúc ich skôr črtami vzájomnej lásky medzi otcom a synmi – alebo manželskou láskou – než predstavovaním ich obrazmi prísne inšpirovanými zvrchovaným Božím panstvom alebo na základe povinnej a úzkostlivej služby nás všetkých. Tak napríklad Mojžiš v jeho slávnej piesni o oslobodení ľudu z egyptského otroctva – chcejúc naznačiť, že sa to stalo zásahom všemohúceho Boha – používa nasledovné výrazy a obrazy, ktoré napĺňajú ducha dojatím: „Jak orol zobúdza svoje hniezdo, krúži nad svojimi mláďatami, tak rozpäl svoje krídla, chytil ho, niesol ho na svojich perutiach.“ (Dt 22, 11)
26. Ale snáď nikto iný z prorokov nedokázal tak ako Ozeáš vyjadriť a opísať s takou silou neuhasínajúcu lásku Boha k svojmu ľudu. V jazyku tohto mimoriadneho spomedzi malých prorokov, ktorý vyniká hĺbkou myšlienok a výstižných výrazov zjavuje Boh takú lásku k svojmu vyvolenému ľudu, ktorá je spravodlivá a sväto horlivá, ako je láska milosrdného a milujúceho otca alebo manžela, rozhnevaného pre urážku na cti. Je to láska, ktorá sa neumenšuje pohľadom na mrzkú nevernosť a potupujúce zrady – ale napriek spôsobeným krivdám sa neuchyľuje k zaslúženým trestom, ani pre to nezavrhuje a neopúšťa svoj ľud –, no o to viac túži vidieť svoju cudzoložnú, nevernú manželku ako tú, ktorá sa vracia, i nevďačné deti, kajúce, očisťujúce sa a vracajúce sa do opätovnej jednoty s ním, s obnoveným a hlbším zväzkom lásky. „Keď bol Izrael mladý, miloval som ho a z Egypta som povolal svojho syna... A ja som vodil Efraima, vzal som si ich na ramená, no nezbadali, že ich opatrujem. Povrazmi ľudskosti som ich tiahol, lanami lásky... Vyhojím ich poranenia, milovať ich budem vďačne, lebo môj hnev sa od nich odvráti. Budem Izraelu ako rosa, prekvitať bude ako ľalia a zapustí korene sťa Libanon.“ (Oz 21, 1.3 – 4; 14, 5 – 6)
27. Takéto a podobné výrazy znejú aj na perách proroka Izaiáša, keď predstavuje opačné city Boha a vyvoleného ľudu: „Ale Sion povedal: ,Pán ma opustil, Pán na mňa zabudol.ʻ Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona?  I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba.“ (Iz 49, 14 – 15)
28. Nie menej dojímavé sú výrazy, ktorými autor Veľpiesne, poslúžiac si symbolizmom manželskej lásky, vykresľuje farbami plnými života zväzky vzájomnej lásky, ktoré zjednocujú Boha a ním milovaný národ: „Jak ľalia medzi tŕním je moja priateľka medzi dievčencami... Môj milý je môj a ja som jeho, on, ktorý pasie medzi ľaliami... Na srdce si ma pritlač jak prsteň, sťa pečať na svoje rameno!“ (Vľp 2, 2; 6, 2; 8, 6).
29. Jednako táto najnežnejšia, odpúšťajúca a veľkodušná láska Boha – ktorý sa javí ako dôrazný i jemný, a i keď sa rozhnevá pre opakujúce sa nevernosti izraelského ľudu, nikdy ho definitívne nezavrhne – nie je to v podstate nič iné než predohra tej najplamennejšej lásky, ktorou chcel sľúbený Vykupiteľ prekypovať voči všetkým zo svojho láskou preplneného Srdca, a ktorá sa mala stať vzorom našej lásky a uhlovým kameňom novej Zmluvy.
30. Naozaj iba on – Otcov jednorodený a Slovo, ktoré sa stalo telom, „plný milosti a pravdy“ (Jn 1, 14), bytostne priblížený ľuďom, stiesnený našimi nespočetným hriechmi a biedou – sa mohol stať žriedlom zo svojej ľudskej prirodzenosti, hypostaticky zjednotenej s jeho božskou Osobou; ako „prameňom živej vody“, ktorá prehojne zavlažuje vyschnutú zem ľudstva a mení ju na záhradu plnú kvetov a ovocia.
31. Je to u proroka Jeremiáša, ktorý už dávno predpovedal tento podivný zázrak, ktorý sa mal stať v dôsledku milosrdnej a večnej lásky Božej: „Láskou odvekou som ťa miloval, preto som ti zachoval priazeň... Hľa, prichádzajú dni, hovorí Pán, keď uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu!... toto bude zmluva, ktorú po týchto dňoch uzavriem s domom Izraela – hovorí Pán. Svoj zákon dám do ich vnútra a napíšem ho do ich srdca. A budem im Bohom a oni budú mojím ľudom... Lebo im odpustím vinu a na ich hriech si viac nespomeniem.“ (Jer 31, 3; 31.33 – 34)
 
II.
Kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho vo svetle Nového zákona a Tradície

a) Láska Boha vo vtelení a vykúpení

32. Už i zo samotných evanjelií možno jasne vidieť, že nová zmluva uzavretá medzi Bohom a ľuďmi – vyjadrená symbolickými predobrazmi v zmluve potvrdenej medzi Bohom a ľudom Izraela prostredníctvom Mojžiša a predpovedaná proroctvom Jeremiáša – je tá istá, ktorá bola uskutočnená prostredníctvom diela zmierenia vteleného Slova. Táto zmluva je k uctievaniu neporovnateľne vznešenejšia a dokonalejšia, lebo – na rozdiel od predchádzajúcej – nie je potvrdzovaná krvou capov a teliat, ale presvätou krvou toho, ktorý bol týmito zmiernymi a nerozumnými zvieratami predpovedaný ako „Baránok, ktorý sníma hriech sveta“ (porov. Jn 1, 29; Hebr 9, 18 – 28; 10, 1 – 17).
33. Mesiášska zmluva v oveľa väčšej miere ako tá stará zmluva jasne zjavuje, ako je uzavretie zmluvy – nezaložené na citovom svete sluhov alebo ich strachu, ale z hľadiska priateľstva, ktoré musí vládnuť vo vzťahu medzi otcom a synmi, živené a upevňované štedrým darovaním Božej milosti a pravdy – zhodné s výrokom evanjelistu svätého Jána: „Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou. Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista.“ (Jn 1, 16 – 17)
34. Začínajúc týmito slovami učeníka, „ktorého Ježiš miloval“, toho, „čo sa pri večeri naklonil k jeho hrudi“ (Jn 21, 20), pri samotnom tajomstve nekonečnej lásky vteleného Slova, je dôstojné a správne, náležité a spasiteľné, aby sme sa trochu pozastavili, ctihodní bratia, pri kontemplácii tohto ľúbezného tajomstva, aby sme – osvietení svetlom, ktoré o ňom vyžaruje zo strán evanjelia – mohli zakúsiť šťastné splnenie sľubu Apoštola, ktorý vyjadril slovami adresovanými veriacim v Efeze: „...aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste zakorenení a upevnení v láske mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá.“ (Ef 3, 17 – 19)
35. Tajomstvo Božieho vykúpenia je zaiste vo vlastnom a prirodzenom slova zmysle mystériom lásky, čiže tajomstvom opravdivej lásky zo strany Krista k svojmu nebeskému Otcovi, ktorého obeť na kríži – obeta milujúceho a poslušného ducha – predstavuje zadosťučinenie nekonečne presahujúce hriechy ľudského rodu: „Kristus, trpiaci z lásky a poslušnosti, obetoval Bohu niečo v ďaleko vyššej hodnote, než by mohli vykompenzovať všetky obety dané Bohu zo strany ľudí.“[8]
36. Okrem toho, mystérium vykúpenia je tajomstvom milosrdnej lásky najvznešenejšej Trojice a božský Vykupiteľ – vo vzťahu k ľuďom, ktorí sú neschopní obetou zadosťučiniť Bohu za svoje priestupky[9] – Kristus, na základe nevyspytateľného bohatstva zásluh, ktoré nadobudol vyliatím svojej predrahej krvi, mohol obnoviť a zdokonaliť tú zmluvu priateľstva medzi Bohom a ľuďmi, ktorá bola prvýkrát porušená v pozemskom raji vinou Adama, a potom nespočetne veľakrát nevernosťou vyvoleného ľudu.
37. Z tohto dôvodu božský Vykupiteľ – v svojej úlohe nášho legitímneho a dokonalého Prostredníka – z podnetu najvrúcnejšej lásky k nám dokonale zahladil dlhy a záväzky ľudstva voči Bohu a stal sa nepochybne pôvodcom toho podivuhodného zmierenia medzi Božou spravodlivosťou a Božím milosrdenstvom – ktoré je založené na absolútnej transcendencii tajomstva našej spásy – ako to múdro vyjadril Anjelský učiteľ týmito slovami: „Je osožné pozorovať, že oslobodenie človeka prostredníctvom Kristovho utrpenia bolo náležité z titulu jeho milosrdenstva i jeho spravodlivosti. Najprv z titulu jeho spravodlivosti, pretože svojim utrpením Kristus zadosťučinil za hriechy ľudstva: a preto skrze Kristovu spravodlivosť bol človek oslobodený. Potom z titulu milosrdenstva, keďže človek nebol v stave zadosťučiniť za hriech, ktorý zamoril celú ľudskú prirodzenosť: Boh mu daruje ,napravovateľaʻ v osobe svojho Syna. Tu sa teda zo strany Božej deje gesto najušľachtilejšieho zľutovania, pričom on odpustil hriechy bez vyžadovania nejakého zadosťučinenia. Lebo je napísané: ,Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristomʻ (Ef 2, 4)“.[10]
b) Trojaká láska Spasiteľa voči ľuďom – Božská, ľudská duchovná a ľudská citová
38. Avšak – uvedomujúc si smrteľnosť človeka, aby sme mohli verne „so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka“ (Ef 3, 18) tajomnej lásky vteleného Slova voči nebeskému Otcovi i voči ľuďom poškvrneným takou veľkou vinou – je potrebné si uvedomiť, že jeho láska nebola len duchovná, ako sa zaiste oprávnene pripisuje Bohu, keďže „Boh je duch.“ (Jn 4, 24) Nepochybne povahy čisto duchovnej bola láska prechovávaná Bohom k našim predkom a k hebrejskému ľudu. Preto výrazy ľudskej lásky, či už manželskej alebo otcovskej, ako to čítame v Žalmoch, u Prorokov a vo Veľpiesni, sú ukazovatele a symboly najpravejšej lásky absolútne spirituálnej, ktorou Boh miluje ľudské pokolenie. Naproti tomu však láska, ktorá dýcha z evanjelia, z listov Apoštola a zo strán Apokalypsy, kde je takisto vyjadrená láska srdca Ježiša Krista, neobsahuje len lásku božskú, ale sa rozširuje aj na city ľudskej lásky. Komukoľvek, kto vyznal katolícku vieru, je táto pravda zrejmá.
39. Božie Slovo totiž neprijalo nejaké iluzórne a fiktívne telo, ako to už v prvom storočí kresťanskej éry tvrdili niektorí heretici, pričom v tomto zmysle svätý Ján apoštol výstražne varuje: „Lebo vyšlo do sveta mnoho zvodcov, ktorí nevyznávajú, že Ježiš Kristus prišiel v tele. To je zvodca a antikrist.“ (2 Jn 7) Avšak on so svojou božskou Osobou zjednotil, scelil a zdokonalil jedinečnú ľudskú prirodzenosť, počatú v lone najčistejšej Márie Panny mocou Ducha Svätého (porov. Lk 1, 35).
40. Nič teda nechýbalo ľudskej prirodzenosti prijatej Božím Slovom, veď on ju vlastnil bez akéhokoľvek umenšenia alebo zmeny, a to z hľadiska duchovného ako aj telesného. Totiž táto ľudská prirodzenosť bola vybavená inteligenciou i vôľou a inými vnútornými i vonkajšími poznávacími schopnosťami; taktiež schopnosťami citovej vnímavosti a všetkými ich príslušnými vášňami. Toto je učením Katolíckej cirkvi, ktoré bolo schválené a slávnostne potvrdené rímskymi veľkňazmi a ekumenickými koncilmi: „Úplný vo svojom vlastnom, úplný v tom našom“[11]; „dokonalý v božstve a ten istý dokonalý v človečenstve“[12]; „celý Boh sa stal človekom a celý človek sa stal sa Bohom“.[13]
41. Niet teda čo pochybovať o tom, žeby Ježiš Kristus azda nevlastnil pravé ľudské telo, vybavené všetkými citmi, ktoré sú mu vlastné, medzi ktoré na prvom mieste patrí láska. Je takisto zrejmé, že on mal vrodenou citovou činnosťou zásobené svoje fyzické Srdce vo všetkom podobné nášmu, berúc do úvahy, že nie je možný ľudský život, pokiaľ by bol zbavený tohto najvznešenejšieho orgánu tela. Preto Srdce Ježiša Krista, hypostaticky zjednotené s osobou vteleného Slova, musí nepochybne planúť láskou a každým iným vnímateľným citom. Tieto city však boli v plnej miere zhodné a zladené s ľudskou vôľou naplnenou Božou láskou i s tou istou nekonečnou láskou, ktorú má Syn spoločnú s Otcom i s Duchom Svätým, pričom medzi týmito tromi láskami niet žiadneho protirečenia alebo nesúladu.[14]
42. Samozrejme fakt, že Božie Slovo prijalo pravú a dokonalú ľudskú prirodzenosť – pričom si vytvorilo a akoby vymodelovalo telesné Srdce, ktoré, nie menej ako naše, mohlo cítiť utrpenie a byť prebodnuté, tento fakt, hovoríme –, ak nie je videný a zvažovaný vo svetle, ktoré vyžaruje nielen z hypostatickej a substanciálnej jednoty, ale aj z pravdy o vykúpení ľudí, tak potom by bol súčasťou toho, čo sa mnohým javilo ako „pohoršenie“ a „bláznovstvo“, ako sa aj vskutku javil „ukrižovaný Kristus“ Židom i pohanom (porov. 1 Kor 1, 23).
43. Aj vyznania viery v dokonalej zhode so Svätým písmom nás uisťujú, že jednorodený Boží Syn prijal prirodzenosť schopnú utrpenia a smrti hlavne z hľadiska krvavej obety na kríži, ktorú sa rozhodol podstúpiť, aby priniesol obetu za spásu ľudí. Toto je napokon výslovným učením Apoštola národov: „Lebo aj ten, čo posväcuje, aj tí, čo sú posväcovaní, všetci pochádzajú z jedného. Preto sa nehanbí volať ich bratmi, keď hovorí: ,Tvoje meno zvestujem svojim bratom a uprostred zhromaždenia budem ťa velebiť.ʻ A ďalej: ,Ja budem v neho dúfať.ʻ A zasa: ,Hľa, ja i deti, ktoré mi dal Boh.ʻ A pretože deti majú účasť na krvi a tele, aj on mal podobne spoluúčasť na nich. Preto sa vo všetkom musel pripodobniť bratom, aby sa stal milosrdným a verným veľkňazom pred Bohom a odčinil hriechy ľudu. A pretože sám prešiel skúškou utrpenia, môže pomáhať tým, ktorí sú skúšaní.“ (Hebr 2, 11 – 14; 17 – 18)
c) Svätí otcovia o citoch vteleného Slova
44. Svätí otcovia, vierohodní svedkovia Božieho zjavenia, rozpoznali v tomto jasnom učení apoštola Pavla tajomstvo Božej lásky, ktorá je súčasne základom i vrcholom tak vtelenia, ako aj vykúpenia. A naozaj, v ich spisoch sú časté a zreteľné state, v ktorých sa uvádza, že cieľom – kvôli ktorému sa Ježiš Kristus stal pre nás úplnou ľudskou bytosťou a pominuteľným a slabým telom ako je naše – bolo to, aby sa postaral o našu spásu a zjavil nám čo najjasnejším spôsobom svoju nekonečnú lásku, ktorá je obsiahnutá vo viditeľnej láske.
45. Svätý Justín v akejsi odozve na slová Apoštola píše: „Adorujeme a milujeme Slovo, ktoré je nevýslovným Bohom narodeným v tele. On sa vskutku stal pre nás človekom, aby naše ľudské utrpenia, na ktorých mal účasť, pretavil na uzdravujúci liek.“[15]
46. Taktiež svätý Bazil, prvý z troch kapadóckych Otcov, rozhodne tvrdí, že Kristove zmyslové city boli vždy pravé a sväté: „Aj keď je všetkým známe, že Pán prijal prirodzené city pre potvrdenie skutočnosti jeho vtelenia – pravého, nie imaginárneho –, jednako zahnal od seba tie neporiadne city, ktoré znečisťujú čistotu nášho života, lebo tie neboli hodné, aby boli nesené v jeho nepoškvrnenom božstve.“[16]
47. Aj pre svätého Jána Chryzostoma, ktorý je najslávnejšou ozdobou Cirkvi v Antiochii, zmyslové city, ktorými oplýval božský Vykupiteľ, zázračne spolupracovali na potvrdzovaní toho, že on prijal úplnú ľudskú prirodzenosť v každom ohľade: „Naozaj, ak by sa nebol dostavil v našej ľudskej prirodzenosti, nebol by dvakrát plakal.“[17]
48. Spomedzi latinských otcov si zasluhujú byť spomenutí tí, ktorých si dnes Cirkev ctí ako svojich hlavných učiteľov. K takým patrí svätý Ambróz, ktorý vidí v hypostatickej jednote prirodzený zdroj zmyslových hnutí a dojatí, ktorými oplývalo Božie Slovo, ktoré sa stalo človekom: „Preto, keď on prijal dušu, prijal aj utrpenia; pretože Boh, akým on bol, sa ani nemohol znepokojiť, ani zomrieť.“[18]
49. Taktiež svätý Hieronym práve existenciu týchto zmyslových citov v Kristovi používa ako presvedčivý argument k uisteniu, že on naozaj prijal ľudskú prirodzenosť: „Náš Pán – preto, aby zjavil, že je v pravom zmysle slova osobne zjednotený so svojou ľudskou prirodzenosťou – opravdivo zakúsil aj smútok.“[19]
50. Svätý Augustín so zvláštnou naliehavosťou zdôrazňuje úzky vzťah, ktorý existuje medzi zmyslovými hnutiami vteleného Slova a cieľom vykúpenia ľudstva: „Pán Ježiš prijal tieto city slabej ľudskej prirodzenosti, slabosti i smrť ľudského tela, nie z nejakej potreby jeho božských vlastností, ale z pohnútok svojej slobodnej vôle, aby nám preukázal milosrdenstvo; čiže s tým cieľom, aby obetoval seba samého aj v Cirkvi, ktorá je obrazom jeho tela, pričom on je jej hlavou, totiž vo všetkých členoch, ktorými sú jeho svätí a jeho veriaci; takže ak sa niektorí z nich pod útokmi ľudských pokušení zarmútia alebo trpia, nemusia to považovať za umenšenie pôsobenia jeho milosti alebo žeby tieto postihnutia boli samy v sebe hriešne, ale iba za ukazovatele ľudskej schopnosti trpieť. Tak aj jeho mystické Telo, podobne ako jeden chór hlasov, ktorý je zosúladený s tým, ktorý dal intonáciu, sa má učiť od jeho vlastnej Hlavy.“[20]
51. Stručnejšie, ale nie menej pôsobivejšie od predchádzajúcich, je predostreté učenie Cirkvi nasledujúcim úryvkom z textov svätého Jána Damascénskeho: „Zaiste, celý Boh prijal všetko to, čo je vo mne ako v človeku a všetko je to úplne zjednotené, aby to prinášalo spásu celému človeku. Preto, inými slovami, nemohlo byť uzdravené to, čo by nebolo prijaté.“[21] „Kristus však prijal všetky prvky tvoriace ľudskú prirodzenosť, aby ich všetky posvätil.“[22]
d) Symbolizmus Ježišovho Srdca vo výpovediach Svätého písma a cirkevných otcov
52. Predsa len je potrebné priznať, že ani posvätní autori, ani cirkevní otcovia, tak v prednášaných textoch, ako aj mnohými inými spôsobmi – keď jasne zdôrazňujú realitu zmyslových pohnútok, ktoré rozochvievali Kristovu dušu a kladú ju do priameho vzťahu s prijatím ľudskej prirodzenosti s cieľom našej večnej spásy ustanovenej Kristom –, nikdy výslovne nehovoria o úzkom vzťahu týchto hnutí s fyzickým Spasiteľovým srdcom, ako s výslovne takým, ktoré by bolo symbolom jeho nekonečnej lásky.
53. Avšak aj keď nám evanjelisti a iní cirkevní pisatelia nepredstavujú priamo rôzne city – ktoré v pulzujúcom rytme srdca nášho Vykupiteľa, nie menej živom a zmyslovom od nášho, museli nepochybne vzbudzovať vášne jeho duše a prekypujúcej lásky jeho dvojakej vôle, božskej i ľudskej – predsa však boli obsiahnuté v prejavoch lásky, ako i všetky ostatné pocity spolu s ňou zjednotené, to znamená: túžba, radosť, smútok, strach, hnev; podľa toho ako sa prejavujú prostredníctvom jeho pohľadu, slov a gest. Je to predovšetkým poklonyhodná tvár nášho Spasiteľa, ktorá sa javí ako najvernejšie zrkadlo týchto pocitov, ktoré dojímajú rozličným spôsobom jeho dušu a ktoré – podobne ako vlny odrážajúce sa od brehu – prichádzajú k najsvätejšiemu srdcu a povzbudzujú jeho tlkot. Naozaj, čo sa týka Krista, Anjelský učiteľ vycvičený obyčajnou skúsenosťou, pozoruje v oblasti ľudskej psychológie a v javoch s ňou spätých: „Nepokoj spôsobený hnevom zasahuje aj vonkajšie orgány; a predovšetkým si to možno všimnúť u takých, na ktorých sa otvorenejšie ukazuje vplyv srdca, ako napr. v očiach, na tvári a na jazyku.“[23]
54. A tak srdce vteleného Slova je plným právom chápané ako hlavný symbol tej trojakej lásky, ktorou božský Vykupiteľ miloval a neustále miluje večného Otca i ľudstvo.
55. Ono je totiž predovšetkým symbolom lásky, ktorú má on spoločnú s Otcom a s Duchom Svätým, ale ktorá sa iba v ňom, keďže je vteleným Slovom, zjavuje prostredníctvom krehkého a chatrného závoja ľudského tela, „veď v ňom telesne prebýva celá plnosť božstva.“ (Kol 2, 9)
56. Okrem toho Kristovo srdce je symbolom tej najvrúcnejšej lásky, ktorá – vliata do jeho duše – tvorí drahocenné veno jeho ľudskej vôle, a ktorej skutky sú osvietené a usmerňované dvojitým poznaním, čiže blaženým a vliatym.[24]
57. Napokon – a to je cesta ešte prirodzenejšia a priamejšia –Ježišovo srdce je symbolom jeho navonok prejavovanej lásky, pretože telo božského Spasiteľa – utvorené v lone najčistejšej Panny Márie podivuhodným pôsobením Ducha Svätého – prevyšuje dokonalosťou a teda schopnosťou vnímania každý iný ľudský organizmus.[25]
58. Keď sa zo Svätého písma i z vierovyznania dozvedáme o dokonalom súzvuku a súlade, ktorý vládne v najsvätejšej duši Ježiša Krista a o tom, ako nasmeroval k cieľu našej spásy všetky prejavy jeho trojakej lásky, môžeme so všetkou istotou kontemplovať a uctievať v Srdci božského Spasiteľa obraz jeho lásky a doklad našej spásy, a tiež akoby mystické schody, po ktorých možno vystúpiť až k objatiu „Boha, nášho Spasiteľa“ (Tit 3, 4)
59. Preto v slovách, skutkoch, poučeniach, zázrakoch a zvlášť v úkonoch, ktoré jasnejšie svedčia o jeho láske k nám – a predovšetkým sem patrí ustanovenie božskej Eucharistie, jeho bolestné umučenie a smrť, darovanie jeho najsvätejšej matky, založenie Cirkvi, zoslanie Ducha Svätého na apoštolov a všetkých veriacich; vo všetkých týchto skutočnostiach, opakujeme, musíme obdivovať mnohé svedectvá jeho trojakej lásky.
60. Pri meditácii nad údermi jeho srdca sa zdá, že odmeriavali časové okamihy jeho pozemskej púte až do poslednej chvíle, v ktorej, ako svedčia evanjelisti: „Keď Ježiš okúsil ocot, povedal: ,Je dokonané.ʻ Naklonil hlavu a odovzdal ducha.“ (Mt 27, 50; Jn 19, 30) Vtedy prestalo biť jeho srdce a jeho zmyslová láska bola pozastavená až do momentu slávneho zmŕtvychvstania.
61. Keď sa nanovo zjednotila duša Vykupiteľa, ktorý zvíťazil nad smrťou vo svojom oslávenom tele, jeho presväté srdce znovu obnovilo svoj pravidelný tlkot a odvtedy ním nikdy neprestalo biť – ani neprestane – rytmom, ktorý sa stal navždy pokojným a neochvejným ako znak trojakej lásky, ktorá spája Božieho Syna s jeho nebeským Otcom i s celým ľudským spoločenstvom, ktorého je plným právom mystickou Hlavou.
 
III.
Aktívna účasť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v spásnej misii Vykupiteľa

a) Ježišovo srdce ako symbol Ježišovej lásky v čase pozemského života Spasiteľa

62. A tak, ctihodní bratia, aby sme z týchto svätých úvah mohli čerpať hojné a blahodarné ovocie, túžime sa trochu zamyslieť a rozjímať o mnohorakých božských a ľudských citoch nášho Spasiteľa, Ježiša Krista – ktoré nám jeho srdce dalo poznať počas jeho pozemského života –, ktoré prežíva a bude prežívať po celú večnosť. Najmä zo stránok evanjelia nám žiari svetlo, ktorého jas a sila nám pomáha vstúpiť do svätyne tohto božského Srdca a s Apoštolom národov s obdivom hľadieť na „nesmierne bohatstvo Božej milosti dobrotou voči nám v Kristovi Ježišovi.“ (Ef 2, 7)
63. Poklony hodné srdce Ježiša Krista začalo biť ľudskou i božskou láskou po tom – ako predstavuje Apoštol – čo Panna Mária veľkoryso vyslovila svoje „Fiat“ Božiemu slovu: „keď prichádza na svet, hovorí: ´Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo. Nepáčili sa ti zápalné obety ani obety za hriech. Vtedy som povedal: Hľa, prichádzam – vo zvitku knihy je napísané o mne –, aby som plnil tvoju vôľu, Bože.ʻ... V tejto vôli sme posvätení obetou tela Krista Ježiša raz navždy.“ (Hebr 10, 5 – 7.10)
64. Podobne Spasiteľovo srdce horelo láskou vždy v dokonalej harmónii s hnutiami jeho ľudskej vôle i s jeho božskou láskou odvtedy, ako nadviazal nebeský dialóg s najsladšou matkou v nazaretskom domčeku i s jeho domnelým otcom Jozefom, ktorého poslúchal ako verný spolupracovník v namáhavom stolárskom remesle.
65. Takisto v plnom súlade s jeho dvojitou ľudskou láskou horela božská láska Ježišovho srdca v jeho apoštolskom putovaní, v nespočetných divoch všemohúcnosti – ktorými alebo kriesil mŕtvych alebo navracal zdravie rozlične chorým – v znášaní ťažkostí, potu, hladu, smädu, v dlhom nočnom bdení počas modlitby pred tvárou svojho nebeského Otca, a napokon v ohlasovaní slova, v predkladaní a vysvetľovaní podobenstiev, zvlášť tých, ktoré hovorili o jeho milosrdenstve, ako bolo napr. podobenstvo o stratenej drachme, o zablúdenej ovečke alebo o márnotratnom synovi. No najmä prostredníctvom Božieho slova, ako pripomína svätý Gregor Veľký, sa zjavuje božské Srdce: „Vnímajme Srdce Boha v Božích slovách, aby sme vrúcnejšie zakúsili príťažlivosť večných dobier.“[26]
66. Ešte viac horelo láskou srdce Ježiša Krista vtedy, keď z jeho perí vychádzali výrazy inšpirované jeho najvrúcnejšou láskou. Tak napríklad vtedy, keď pri pohľade na hladné a unavené zástupy ľudí zvolal: „Ľúto mi je zástupu!“ (Mk 8, 2) alebo vtedy, keď sa pri pohľade na milované mesto Jeruzalem – ktorému bola predpovedaná hrozná skaza kvôli svojej tvrdošijnosti – obrátil naň s touto trpkou výčitkou: „Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý zabíjaš prorokov a kameňuješ tých, čo boli k tebe poslaní, koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti, ako sliepka zhromažďuje svoje kuriatka pod krídla, a nechceli ste!“ (Mt 23, 37) Jeho srdce taktiež planulo láskou a svätým rozhorčením pri pohľade na svätokupectvo v chráme, kde sa obrátil na znesväcovateľov týmito ostrými slovami: „Napísané je: ,Môj dom sa bude volať domom modlitby.ʻ A vy z neho robíte lotrovský pelech.“ (Mt 21, 13)
67. Ale Srdce Ježišovo zvlášť horelo láskou a obavami pred blížiacou sa hodinou utrpenia, keď prežívajúc prirodzený odpor pred nastávajúcim utrpením a smrťou, Ježiš zvolal: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich.“ (Mt 26, 39) Jeho Srdce horelo láskou a intenzívnym zármutkom aj potom, čo ho zradca pobozkal – pričom reagoval jemnými slovami, ktoré zneli z jeho najmilosrdnejšieho Srdca ako posledné pozvanie k obráteniu tomu priateľovi, ktorý s neľútostnou, vierolomnou a úplne zaťatou dušou sa ho chystal vydať do rúk mučiteľov: „Priateľu, načo si prišiel!? Bozkom zrádzaš Syna človeka?“ (Mt 26, 50; Lk 22, 48) – a naopak, údery Spasiteľovho srdca boli pohnuté nežnou láskou a hlbokým spolucítením, keď zbožným ženám, ktoré plakali nad jeho nespravodlivým odsúdením k hroznej poprave na kríži, vyriekol tieto slová: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi... Lebo keď toto robia so zeleným stromom, čo sa stane so suchým?“ (Lk 23, 28.31)
68. Ale bolo to predovšetkým na kríži, keď božský Vykupiteľ cítil svoje srdce akoby sa bolo stalo mohutným prúdom, ktorý prekypoval najrozličnejšími citmi – horúcou láskou, úzkosťou, súcitom, vrúcnou túžbou, vyrovnaným pokojom – ako nám o tom otvorene svedčia nasledujúce jeho nezabudnuteľné slová: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ (Lk 23, 34); „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27, 46); „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ (Lk 23, 43); „Žíznim!“ (Jn 19, 28); „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ (Lk 23, 46)

b) Najväčšie dary Ježišovho Srdca

69. Nuž kto by mohol náležitejšie opísať údery Spasiteľovho božského srdca, ktoré sú zaručenými znakmi jeho nekonečnej lásky, vo chvíľach, v ktorých poskytol ľudstvu svoje najdrahocennejšie dary: seba samého vo sviatosti Eucharistie, svoju najsvätejšiu matku a sviatosť kňazstva?
70. Ešte pred požívaním poslednej večere so svojimi učeníkmi mysliac na ustanovenie sviatosti svojho tela a svojej krvi – ktorej vyliatím bola potvrdená nová zmluva –sa Ježiša srdce chvelo intenzívnym dojatím, čo vyjavil apoštolom týmito slovami: „Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť.“ (Lk 22, 15) Avšak jeho dojatie muselo dosiahnuť vrchol vtedy, keď „vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: ,Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku.ʻ Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: ,Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás.ʻ“ (Lk 22, 19 – 20)
71. Môžeme teda oprávnene tvrdiť, že božská Eucharistia, sviatosť i obeta, skrze ktorú on sám seba rozdáva a obetuje sa prostredníctvom svojich služobníkov „od východu slnka až po západ“ (Mal 1, 11), ako aj kňazstvo, sú zjavné dary Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.
72. Avšak aj Mária, vznešená Božia Matka a naša najmilovanejšia Matka, je najdrahocennejším darom Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Patrilo sa, aby tá, ktorá sa stala telesnou rodičkou nášho Vykupiteľa, a s ktorým sa stala účastnou v diele prerodu Eviných detí k životu milosti, bola samým Ježišom vyhlásená za duchovnú Matku celého ľudstva. A tak právom o nej píše svätý Augustín: „Ona je nepochybne Matkou častí Tela Spasiteľa, ktorými sme my, pretože svojou láskou spolupracovala, aby veriaci mali život v Cirkvi, ktorej on je Hlavou a oni jej členmi.“[27]
73. Neuspokojac sa s nekrvavou obetou seba samého, pod spôsobmi chleba a vína, náš Spasiteľ Ježiš Kristus chcel pridať ako najvyššie svedectvo svojej hlbokej, nekonečnej lásky, krvavú obetu na kríži. Keď tak urobil, dal nám príklad tej najušľachtilejšej lásky, ktorú ukázal svojim učeníkom ako najvyšší cieľ lásky, týmito slovami: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.“ (Jn 15, 13).
74. Preto v obete na Golgote láska Božieho Syna, Ježiša Krista, najvýrečnejším spôsobom vyjavuje lásku samého Boha: „Čo je láska, poznali sme z toho, že on položil za nás svoj život. Aj my sme povinní dávať život za bratov.“ (1 Jn 3, 16). A naozaj, náš božský Vykupiteľ bol pribitý na drevo kríža viac z vnútornej sily svojej lásky, než z brutálnej vonkajšej vôle jeho mučiteľov. Jeho dobrovoľné a úplné obetovanie sa je najvyšším darom, ktorý jeho Srdce vykonalo za každého jedného človeka, ako to výrazne vyjadril Apoštol: „Boží Syn... ma miluje a vydal seba samého za mňa.“ (Gal 2, 20)
75. Niet pochýb, že najsvätejšie Ježišovo srdce sa podieľa na vnútornom živote vteleného Slova ako nástroj spájajúci božstvo, nie menej ako iné časti ľudskej prirodzenosti,[28] v uskutočňovaní celého jeho diela milosti a všemohúcnosti. Tým sa tiež stalo legitímnym symbolom tej nesmiernej lásky, ktorá pohýnala nášho Spasiteľa, aby vo svojej krvi slávil mystické manželstvo s Cirkvou. „On podstúpil utrpenie z ohnivej túžby zjednotiť seba s Cirkvou ako svojou Nevestou.“[29]
76. Cirkev, ktorá je pravou správkyňou krvi vykúpenia, je zrodená z prebodnutého srdca Vykupiteľa. Z neho rovnako vyviera v prekypujúcej miere množstvo milostí zo sviatostí, ktoré vlievajú večný život do detí Cirkvi, ako nám to vhodne pripomína posvätná liturgia: „Z prebodnutého srdca sa zrodila Cirkev Kristovi príbuzná... Ty, ktorý zo svojho srdca robíš prameň milosti.“[30]
77. Tento symbolizmus, ktorý nie je neznámy ani starovekým otcom a cirkevným spisovateľom, vyjadril v ich mene svätý Tomáš Akvinský ako ich verný interpret týmito slovami: „Z Kristovho boku vyviera voda, symbol duchovnej očisty, a krv, symbol vykúpenia. Kým krv sa vzťahuje ku sviatosti Eucharistie, voda zas ku sviatosti krstu, ktorý si však prepožičiava svoju obmývajúcu silu z moci Kristovej krvi.“[31]
78. Tento symbolizmus Kristovho boku, prebodnutého a otvoreného kopijou vojaka, nie je zaiste cudzí jeho vlastnému srdcu, ktoré nepochybne muselo byť zasiahnuté násilnou ranou, zasadenou s cieľom potvrdiť smrť ukrižovaného Ježiša Krista. A tak, rana najsvätejšieho Ježišovho srdca, ktoré už bolo smrťou nehybné, zostáva v histórii ako oživujúci obraz tej nezištnej milosrdnej lásky, ktorá pohla samého Boha k tomu, aby daroval svojho jednorodeného Syna pre vykúpenie ľudstva. Touto láskou nás Kristus miloval naozaj presvedčivo a to až k vydaniu seba ako nepoškvrnenú, krvavú obetu na Kalvárii: „Kristus miluje nás a vydal seba samého Bohu za nás ako dar a obetu ľúbeznej vône!“ (Ef 5, 2)

c) Najsvätejšie Srdce Ježišovo v sláve neba – symbol trvalej trojakej lásky voči ľuďom

79. Po tom, čo náš Pán vystúpil do neba a zasadol po pravici Otca v jase jeho osláveného tela, neprestal milovať Cirkev, svoju Nevestu, neustále tou horúcou láskou, ktorá planie v jeho Srdci. On totiž, keď vystúpil na nebesia, si nechal svoje rany na rukách, na nohách a na boku ako žiarivé trofeje jeho trojakého víťazstva: nad diablom, nad hriechom a nad smrťou.
80. On si ponechal aj svoje srdce, v ktorom ako v najdrahocennejšej skrinke sú ukryté nesmierne poklady zásluh, ovocia jeho trojakého víťazstva, ktoré sa teraz rozdáva v hojnej miere vykúpenému ľudskému pokoleniu. Toto je potešujúca pravda, ktorú obhajuje Apoštol národov, keď píše: „Do výšav vystúpil, so sebou vzal zajatcov, ľuďom dal dary... Ten, čo zostúpil, je ten istý, čo aj vystúpil ponad všetky nebesia, aby naplnil všetko.“ (Ef 4, 8.10)

d) Dary Ducha Svätého a Ježišovo Srdce

81. Darovanie Ducha Svätého učeníkom je prvým jasným znakom Spasiteľovej veľkodušnej lásky po jeho slávnom vystúpení do neba, kde je po pravici Otca. Po desiatich dňoch Duch Svätý darovaný Otcom zostúpil na apoštolov zhromaždených vo večeradle, ako to Ježiš prisľúbil pri poslednej večeri. „A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky.“ (Jn 14, 16) Tento Duch Tešiteľ, ktorý je vzájomnou zosobnenou Láskou, ktorou Otec miluje Syna a Syn Otca, od obidvoch zoslaný, je pod symbolom ohnivých jazykov vsadený do duší učeníkov spolu s hojnosťou Božej lásky a inými nebeskými charizmami.
82. Avšak toto vliatie nadprirodzenej lásky takisto vytrysklo aj zo Srdca nášho Spasiteľa, „v ktorom sú skryté všetky poklady múdrosti a poznania“ (Kol 2, 3). Božia láska je preto súčasne darom Ježišovho Srdca i jeho Ducha. Tomuto spoločnému Duchu Otca i Syna je na prvom mieste vďačná za svoj pôvod Cirkev ako taká, ako aj jej podivuhodné rozšírenie medzi všetky národy, ktoré boli predtým ovládané modloslužbou, nenávisťou medzi ľuďmi, mravnou skazenosťou a násilím.
83. Je to Božia láska – najcennejší dar Kristovho Srdca a jeho Ducha –, ktorá napĺňala apoštolov a mučeníkov hrdinskou silou pri ohlasovaní pravdy evanjelia a v prinášaní svedectva o nej až po preliatie krvi. Učiteľom Cirkvi vlievala veľkú horlivosť pri objasňovaní a obhajobe katolíckej viery. Vyznávačom dodávala silu k vyvoleniu si čnosti a uskutočneniu činov viac osožných a obdivuhodných, prospešných pre vlastné posvätenie a spásu duše i tela blížnych. A napokon pannám udeľovala silu pohotovo a radostne sa zrieknuť všetkých zmyslových pôžitkov, s cieľom zasvätiť sa jedine láske nebeského Ženícha.
84. Je to práve táto Božia láska, ktorou prekypuje Srdce vteleného Slova a vlieva sa prostredníctvom Ducha Svätého do duší všetkých veriacich, ktorá Apoštola národov privádza k spevu hymnu víťazstva, ktorý oslavuje v rovnakom čase víťazstvo Ježiša Krista ako Hlavy i údov jeho mystického Tela nad všetkým, čo bráni obnove Božieho kráľovstva prostredníctvom lásky medzi ľuďmi. „Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť, alebo prenasledovanie, hlad, alebo nahota, nebezpečenstvo, alebo meč?...Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje. A som si istý, že ani smrť ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“ (Rim 8, 35.37 – 39)

e) Kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho je kultom osoby vteleného Slova

85. Nič nám teda nezakazuje uctievať Najsvätejšie Srdce Ježišovo, pretože je najvýstižnejším účastníkom i symbolom tej nevyčerpateľnej lásky, ktorou božský Vykupiteľ i teraz vyživuje ľudské pokolenie. Ono hoci už nie je podrobené skúškam prítomného života, je vždy živé a bijúce, pričom je nerozlučným spôsobom spojené s osobou Božieho Slova a – v ňom a skrze neho – vo svojej božskej vôli. Z toho vyplýva, že Kristovo srdce prekypujúce láskou Božou i ľudskou a plné pokladov všetkých milostí, vydobytých naším Vykupiteľom zásluhami jeho života, jeho utrpením a smrťou, je bezpochyby prameňom tej večnej lásky, ktorú jeho Duch šíri vo všetkých členoch jeho mystického Tela.
86. V Srdci nášho Spasiteľa teda vidíme toľkými spôsobmi sa odrážať obraz božskej osoby Slova, ako čistý obraz jeho dvojakej prirodzenosti, ľudskej i božskej. Môžeme v ňom obdivovať nielen symbol, ale takpovediac súhrn celého tajomstva nášho vykúpenia. Uctievajúc Najsvätejšie Srdce – v ňom a skrze neho – adorujeme nestvorenú lásku Božieho Slova ako aj jeho ľudskú lásku so všetkými jeho ďalšími citmi a čnosťami, pričom obidve pobádali nášho Vykupiteľa k obetovaniu seba samého za nás a za celú Cirkev, svoju Nevestu, v zhode s výrokom Apoštola: „Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená.“ (Ef 5, 25 – 27)
87. Tak, ako Kristus miloval Cirkev, tak ju aj teraz miluje intenzívne tou trojakou láskou, o ktorej sme hovorili. A je to práve táto láska, ktorá ho pohýna, aby sa za nás prihováral (porov. 1 Jn 2, 1), aby sme boli zmierení Otcovou milosťou a milosrdenstvom, „lebo žije stále, aby sa za nás prihováral“ (Hebr 7, 25). Modlitby, ktoré pramenia z tejto neochvejnej lásky a sú smerované k Otcovi, nikdy neprestávajú. Ako „v dňoch svojho pozemského života“ (Hebr 5, 7), tak aj teraz, keď je víťazom v nebi, predkladá svoje prosby nebeskému Otcovi s rovnakou účinnosťou ako tomu, ktorý „tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16). On ukazuje na svoje živé Srdce pulzujúce láskou ranenou ešte intenzívnejšie, ako bolo vtedy, keď už ako bezduché bolo ranené kopijou rímskeho vojaka: „Kvôli tomuto bolo prebodnuté tvoje Srdce, aby sme mohli prostredníctvom viditeľnej rany vidieť neviditeľnú ranu lásky.“[32]
88. Je isté, že nebeský Otec, „ktorý vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých“ (Rim 8, 32), prosený takým Zástancom a s takou mocnou láskou, bude štedro rozdávať všetkým ľuďom svoje božské milosti.
 
IV.
Vznik a rozšírenie kultu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho

a) Počiatky kultu v pobožnosti k svätému krížu a k svätým ranám
89. Vo všeobecnej povahe sme vám, ctihodní bratia, i kresťanskému ľudu, chceli predostrieť vnútornú povahu trvalého bohatstva kultu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, odvolávajúc sa na učenie Božieho zjavenia ako na jeho prvotný zdroj. Sme preto presvedčení, že tieto naše úvahy, ktoré sú nám diktované učením samého evanjelia, jasne naznačujú, nakoľko je tento kult v podstate identický s uctievaním Božej lásky i vteleného Slova, a tiež s úctou k tej láske, ktorú Otec i Duch Svätý prechovávajú voči hriešnym ľuďom. Preto, ako upozorňuje Anjelský učiteľ, láska troch Božských osôb je v princípe i v počiatkoch tajomstvom vykúpenia ľudí, pretože ona mocne pôsobí v ľudskej vôli Ježiša Krista a – prekypujúc v jeho úctyhodnom srdci – vdychuje mu tú istú lásku, ktorá ho viedla k veľkodušnému darovaniu svojej krvi, aby nás oslobodila z otroctva hriechu:[33] „Ale krstom mám byť pokrstený a ako mi je úzko, kým sa to nestane!“ (Lk 12, 50)
90. Je napokon naším presvedčením, že úcta preukazovaná láske Boha a Ježiša Krista voči ľudskému pokoleniu prostredníctvom vznešeného symbolu prebodnutého Vykupiteľovho srdca, nikdy nesmie vymiznúť zo zbožnosti veriacich, hoci v nedávnej dobe mala svoje jasné prejavy a obdivuhodné rozšírenie v Cirkvi najmä po tom, čo si sám Pán ráčil vyvoliť niektoré milované duše, ktorým vyjavil Božie tajomstvá tohto kultu, aby ich ohlasovali, po tom, čo ich v hojnej miere zahrnul osobitnými milosťami.
91. Vždy však boli duše zasvätené Božej úcte, ktoré – inšpirované znamenitými príkladmi Božej Matky, apoštolov a osvietených otcov Cirkvi – preukazovali najsvätejšej ľudskej prirodzenosti Krista a zvlášť jeho ranám, ktoré boli otvorené v jeho tele mukami jeho spásonosného utrpenia, kult uctievania, vďačnosti a lásky.
92. Napokon, ako nevyznávať v oných slovách „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20, 28) – vyslovených apoštolom Tomášom, ktoré nám odhaľujú jeho náhle obrátenie z neveriaceho na veriaceho – otvorené vyznanie viery, adorácie a lásky, ktoré zranená ľudská prirodzenosť Spasiteľa povznáša až k majestátu Božej osoby?
93. Prebodnuté srdce Vykupiteľa dávalo vždy mocný podnet ľudskému pokoleniu pre kult voči jeho nekonečnej láske. No i keď kresťanmi všetkých čias boli napr. veľmi cenené slová proroka Zachariáša – ktoré svätý Ján evanjelista vzťahuje na Ukrižovaného: „Uvidia, koho prebodli“ (Jn 19, 37; porov. Zach 12, 10) –, je potrebné si všimnúť, že len pozvoľna sa ono stalo predmetom osobitnej úcty ako obrazu ľudskej i božskej lásky vteleného Slova.

b) Kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v stredoveku a neskôr

94. Keďže chceme teraz aspoň naznačiť slávne etapy tohto kultu v histórii kresťanskej zbožnosti, je potrebné pripomenúť si v prvom rade mená niektorých z tých, ktorých možno považovať za priekopníkov tejto úcty. Najskôr súkromným spôsobom, ale postupne sa táto forma úcty čoraz viac rozšírila aj v prostredí náboženských inštitútov. V tomto zmysle sa o vznik a rozšírenie úcty k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu zaslúžili napríklad: svätý Bonaventúra, svätý Albert Veľký, svätá Gertrúda, svätá Katarína Sienská, blahoslavený Henrich Suso, svätý Peter Kanízius, svätý František Saleský. Od svätého Jána Eudesa pochádzajú prvé úradné liturgické formuláre k úcte Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktorého slávnosť bola prvýkrát slávená so súhlasom mnohých biskupov Francúzska 20. októbra 1672.
95. Avšak spomedzi všetkých podnecovateľov tejto najvznešenejšej úcty si zasluhuje osobitne významné miesto svätá Margita Mária Alacoque. Jej vzdelanému duchovnému vodcovi, ktorý s ňou spolupracoval, blahoslavenému Klaudiovi de la Colombiérovi, patrí vďaka za to, že sa jeho horlivým pričinením tento kult rozšíril a spojil v hnutie, ktoré dnes vzbudzuje obdiv veriacich kresťanov a vytvára charakteristické prejavy pocty, lásky a zadosťučinenia, ktoré tento kult odlišuje od mnohých iných foriem kresťanskej nábožnosti.[34]
96. Stačí tento krátky pohľad na prvopočiatky a postupné rozšírenie sa kultu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, aby sme boli úplne presvedčení, že jeho podivuhodný rozvoj musel spočívať predovšetkým vo fakte, že bol v úplnom súlade s povahou kresťanského náboženstva, ktoré je náboženstvom lásky. Nemožno teda povedať, že by takýto kult pochádzal zo súkromných zjavení. Ani sa nesmie chápať v tom zmysle, že sa nečakane objavil v živote Cirkvi. Tento kult totiž vznikol spontánne zo živej viery a z vrúcnej nábožnosti, ktorú vyvolené duše prechovávali voči osobe Vykupiteľa a jeho slávnym ranám, ktoré kontemplatívnemu duchu veriacich najvýrečnejším spôsobom svedčia o nesmiernej láske.
97. Z toho vyplýva, že zjavenia, ktorými bola obdarená svätá Margita Mária, nepridali žiadnu novú pravdu ku katolíckemu učeniu. Ale ich dôležitosť spočíva v tom, že Pán – ukazujúc svoje srdce – nadprirodzeným a jedinečným spôsobom ráčil pritiahnuť ľudské mysle ku kontemplácii a uctievaniu najmilosrdnejšej lásky Boha k ľudskému pokoleniu. Prostredníctvom tohto výnimočného zjavenia Ježiš Kristus jasne opätovne poukázal – viac ako inokedy – na svoje srdce ako na symbol vhodný podnecovať ľudí k poznávaniu a uctievaniu jeho lásky. Zároveň ustanovil určitý znak a závdavok milosrdenstva a milosti pre duchovné potreby novodobej Cirkvi.

c) Pápežské schválenie – slávnosť úcty k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu

98. Napokon, evidentným dôkazom – že tento kult berie svoju životnú miazgu z koreňov rovnakých ako má katolícka dogma – je skutočnosť, že schválenie liturgického sviatku zo strany Apoštolskej stolice predchádzalo spisom svätej Márie Margity. A naozaj, nezávisle na akomkoľvek súkromnom zjavení, iba na základe vypočutia hlasu veriacich Posvätná kongregácia pre liturgiu dekrétom vydaným 25. januára roku 1765 a schváleným našim predchodcom Klementom XIII. 6. februára toho istého roku, udelila biskupom Poľska a rímskemu Arcibratstvu Svätého Srdca povolenie sláviť tento liturgický sviatok. Týmto činom chcela Svätá Stolica podnietiť nový vzrast kultu už žijúceho a kvitnúceho, ktorého cieľom bolo „symbolicky oživiť spomienku na Božiu lásku“[35], ktorá pohla Spasiteľa obetovať sa za odčinenie hriechov ľudstva.
99. Od tohto prvého oficiálneho uznania – ktoré bolo dané vo forme privilégia v ohraničenej miere – ďalšie, nasledujúce neskôr zhruba o jedno storočie, malo omnoho väčší význam. Máme na mysli už vyššie spomínaný dekrét, vydaný Posvätnou kongregáciou pre liturgiu 23. augusta roku 1856, ktorým náš nezabudnuteľnej pamäti predchodca Pius IX. – vyhovejúc prianiu biskupov Francúzska i celého katolíckeho sveta – rozšíril na celú Cirkev sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a nariadil jeho dôstojné liturgické slávenie.[36] Túto skutočnosť je zaiste záslužné odporúčať do trvalej pamäti veriacich, ako je to zdôraznené aj v samotnej liturgii daného sviatku: „Od tých dní sa kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, podobne ako bujná rieka, ktorá prekonáva všetky prekážky, rozšíril po celom katolíckom svete.“
100. Uvedenými skutočnosťami prichádzame, ctihodní bratia, k jasnejšiemu chápaniu, že pri odkrývaní prameňov priezračného a hlbokého kultu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho sa veriaci majú učiť hlavne z textov Svätého písma, Tradície a posvätnej liturgie, ak chcú preniknúť do podstaty tohto kultu a vnútornou nábožnou meditáciou čerpať z neho pokrm a vzrast pre ich náboženskú horlivosť. Vďaka tejto snahe a hlboko osvietenej meditácii veriaca duša nemôže nedospieť k nežnému poznaniu Kristovej lásky, v ktorej je ukrytá plnosť kresťanského života, ako o tom učí Apoštol na základe vlastnej skúsenosti, keď píše: „Preto zohýnam kolená pred Otcom... nech vám dá podľa bohatstva svojej slávy, aby skrze jeho Ducha mocne zosilnel váš vnútorný človek, aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste zakorenení a upevnení v láske mohli so všetkými svätými pochopiť ... a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá.“ (Ef 3, 14.16 – 19) Touto univerzálnou plnosťou Božou je dozaista najžiarivejší obraz samého srdca Ježiša Krista, pričom ide o tú plnosť milosrdenstva, ktorá je vlastná novej zmluve, v ktorej „sa zjavila dobrota Boha, nášho Spasiteľa, a jeho láska k ľuďom“ (Tit 3, 4), pretože: „Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.“ (Jn 3, 17).

d) Duchovný charakter kultu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho

101. Cirkev – ktorá je pre ľudí učiteľkou pravdy – bola vždy presvedčená už od vydania svojich prvých úradných dokumentov spomínajúcich kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, že jeho základné prvky – čiže úkony lásky a náhrady preukazované nekonečnej láske Boha k ľuďom, vzdialené od znečistenia materializmom a poverčivosťou – tvoria formu úcty, v ktorej sa dokonale uskutočňuje viac než inokedy duchovný a ozajstný kult predpovedaný samotným Spasiteľom v jeho rozhovore so Samaritánkou: „Prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov. Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.“ (Jn 4, 23 – 24)
102. Preto je nesprávne povedať, že kontemplácia fyzického Ježišovho srdca odporuje dôvernému stretnutiu sa s Božou láskou, a že brzdí pokrok duše na ceste, ktorá vedie k vlastneniu vznešenejších čností. Cirkev samozrejme odráža takéto falošné mysticizmy, ako napr. ústami nášho predchodcu, blahej pamäti Inocenta IX., keď zavrhla učenie tých, ktorí tvrdili: „Duše na tejto vnútornej ceste nesmú prevádzať úkony lásky k blahoslavenej Panne, k svätým a ku Kristovej ľudskej prirodzenosti; pretože, keďže ide o zmyslové objekty, aj láska, ktorá sa im preukazuje, je zmyslová. Žiadne stvorenie, a teda ani blahoslavená Panna a svätí, nesmie sídliť v našom srdci, pretože len Boh ho môže obývať a vlastniť.“[37] Je zrejmé, že tí – ktorí takto uvažujú –, si predstavujú, že obraz Ježišovho srdca vyjadruje iba jeho ľudskú lásku, a že teda v ňom nie je nič také – na čom by sa ako na novom základe – mohol zakladať kult adorácie, ktorý je výlučne vyhradený iba Božej prirodzenosti. Podobné chápanie symbolickej hodnoty svätých obrazov sa musí každému javiť ako úplne mylné, pretože obmedzuje ich transcendentný zmysel.
103. Rozdielne od nich usudzujú a učia katolícki teológovia, ktorých jednotne vystihuje tvrdenie svätého Tomáša Akvinského, ktorý píše: „Obrazom je náležite preukazovaná nábožná úcta nie na základe ich absolútnej vážnosti, ktorá by pre ne vyplývala zo samotnej ich existencie: ale preto, lebo sú obrazmi, ktoré nás vedú až k Vtelenému Bohu. Takže pohyb duše, ktorá má pred sebou obraz ako taký, sa nezastavuje pri ňom, ale smeruje až k tomu objektu, ktorý ten obraz predstavuje. Z toho však, že táto nábožná úcta je preukazovaná Kristovým obrazom, nevyplýva, že by tento kult uctievania bol esenciálne iný alebo odlišný, než aký prislúcha čnosti nábožnosti.“[38] Je to teda samotná osoba Vteleného Slova, ku ktorej sa ako k svojmu cieľu povznáša príslušný kult preukazovaný jeho obrazom, či už sú to relikvie umučenia, alebo posvätný obraz, ktorý je pre svoju výraznú hodnotu nad všetky obrazy, a tým je prebodnuté srdce ukrižovaného Krista.
104. Z tohto telesného elementu, akým je srdce Ježiša Krista, a z jeho prirodzeného symbolizmu, je pre nás oprávnené a náležité vystupovať, nesení na krídlach viery, nielen ku kontemplácii jeho lásky prežívanej telesnými zmyslami, ale ešte vyššie, až k nahliadnutiu a adorácii jeho vliatej duchovnej lásky; a koniec-koncov, s krajnou sladkosťou a posvätným výstupom sa povznášame až k meditácii a adorácii jeho božskej lásky, lásky vteleného Slova. Skutočne, vo svetle viery, ktorou veríme, že v Kristovej osobe existuje zväzok medzi ľudskou a božskou prirodzenosťou, naša myseľ je uspôsobená pochopiť najtesnejšie putá, ktoré existujú medzi zmyslovou láskou fyzického Ježišovho srdca a jeho dvojakou duchovnou láskou ľudskou i božskou. V skutočnosti sa tieto lásky nesmú považovať za dve, vedľa seba existujúce v poklony hodnej osobe božského Vykupiteľa, ale tiež ako spojené prirodzeným zväzkom, pretože Božej láske sú podriadené ľudské lásky – duchovná i zmyslová – a tieto dve rovnako v sebe zrkadlia prenesenú podobnosť tej prvej. Nemožno preto tvrdiť, že by bolo iba niečím formálnym kontemplovať a uctievať si obraz Ježišovho srdca, ktoré je vlastným a dokonalým znakom jeho Božskej lásky, veď ani nie je možné, aby najhlbšia podstata tejto lásky bola priliehavejšie vyjadrená nejakým iným stvoreným vyobrazením. Ale veriaci človek – uctievajúc Srdce Ježišovo – adoruje spolu s celou Cirkvou symbol a v istom zmysle stopu milosrdnej Božej lásky – ktorú sme pohnutí milovať aj v srdci Slova, ktoré sa stalo telom – v prostredí ľudského pokolenia poznačeného toľkými hriechmi.
105. V tomto zmysle je teda neustále potrebné udržiavať ako dôležitý a zároveň jemnocitný argument to, že pravda prirodzeného symbolizmu, v sile ktorej telesné Ježišovo srdce vstupuje do nového vzťahu s osobou Slova, úplne spočíva na základnej pravde o hypostatickej únii. Vo vzťahu k tejto pravde nemožno vnášať žiadne námietky, že sa azda chcú obnoviť bludy, ktoré Cirkev viackrát zavrhla ako odporujúce jednote Kristovej osoby, v odlišnosti a integrite dvoch prirodzeností.
106. Táto základná pravda nás uschopňuje porozumieť, ako je Kristovo srdce srdcom jednej božskej Osoby, t.j. vteleného Slova, a že preto predstavuje celú tú lásku, ktorú mal a ešte má voči nám. Z tohto dôvodu vyplýva, že kult preukazovaný Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu si zasluhuje, aby bol uznaný a praktizovaný v celom kresťanstve. Kresťanské náboženstvo, keďže je vskutku náboženstvom Ježiša, je úplne znitované s božsko-ľudským Prostredníkom tak, že nie je možné dospieť k Srdcu Boha Otca, ak neprechádzame cez Kristovo srdce, čo je v súlade s tým, čo On povedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, ak nejde cezo mňa.“ (Jn 14, 6)
107. Z tohto základu je ľahké vyvodiť, že kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho je svojou podstatou uctievaním tej lásky, ktorou nás Boh miloval skrze svojho Syna Ježiša, pričom je zároveň prejavom našej lásky k Bohu a k ľuďom. Totiž, inak povedané, uctievanie Ježišovho Srdca v sebe ponúka Božiu lásku predovšetkým ako objekt adorácie, ďakovania a nasledovania. Okrem toho ponúka skúmanie dokonalosti našej lásky k Bohu a k blížnemu, čo má byť vytúženým cieľom pomocou stále horlivejšieho praktizovania nového prikázania, ktoré zanechal božský Učiteľ apoštolom ako posvätné dedičstvo, keď im povedal: „Nové prikázanie vám dávam... aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás...Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom ako som ja miloval vás.“ (Jn 13, 34; 15, 2) Je to Kristovo naozaj nové a vlastné prikázanie, lebo, ako poznamenáva Akvinský: „Celý rozdiel medzi Novým a Starým zákonom je zhrnutý v krátkom slove, ako je to povedané u Jeremiáša: ,Uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu!‘ (Jer 31, 31). Hoci v Starom zákone bol praktizovaný taký príkaz pohnútkami posvätnej bázne a lásky, treba to pripisovať vplyvu Nového zákona: preto je pravdou, že tento príkaz existoval v Starom zákone, nie však ako prednostný, ale skôr ako predvoj a príprava nového.“[39]

V.
Prax kultu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho

a) Lepšie porozumieť a zaktualizovať

108. Prv než zakončíme tak krásne a potešiteľné úvahy nad ozajstným pôvodom a jedinečnou znamenitosťou kultu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, my – plne si uvedomujúc svoj apoštolský úrad založený ponajprv na blahoslavenom Petrovi, po tom, čo trikrát vyznal lásku k božskému Spasiteľovi – pokladáme za vhodné obrátiť sa znovu na vás, ctihodní bratia, a prostredníctvom vás na toľkých nami ctených a milovaných synov v Kristovi, slovom povzbudenia, aby ste sa snažili podporovať túto najvznešenejšiu pobožnosť, od ktorej očakávame najhojnejšie duchovné ovocie aj pre naše časy.
109. Zaiste, ak sú patrične premyslené argumenty, na ktorých je založený kult preukazovaný prebodnutému Ježišovmu Srdcu, musia každému jasne poukázať na to, že tu nejde iba o nejakú zbožnú prax – ktorú je dovolené vystriedať inou alebo ktorú netreba mať v nejakej vážnosti – ale že tu ide o formu kultu, ktorý je v plnej miere vhodný na dosiahnutie kresťanskej dokonalosti. Preto, ak „nábožnosť“ – v zmysle tradičnej teologickej koncepcie, vyjadrenej Anjelským učiteľom – sa nejaví byť iná od takej, ktorá „napomáha ochotne oddať vôľu do služieb Bohu“[40], tak potom, akú službu Bohu viac zaväzujúcu, potrebnejšiu a zároveň ušľachtilejšiu a sladšiu si možno predstaviť od tej, ktorá je službou oddania sa jeho láske? A akú službu si možno nad to pomyslieť, milšiu k prijatiu Bohom od tejto, ktorá spočíva na prejavoch pocty voči milosrdnej Božej láske, a ktorá je podrobením sa láske, odvtedy, čo každé dobrovoľné oddanie sa službe je v istom zmysle darom, lebo „láska tvorí prvý dar, zdroj každého ďalšieho darovania“?[41]
110. Je teda hodno mať vo veľkej úcte túto formu kultu – vďaka ktorej je človek v stave väčšej úcty a lásky voči Bohu i ľahšieho a pohotovejšieho zasvätenia sa službe Božej láske – o to viac, pokiaľ nestrácame zo zreteľa, že sám Vykupiteľ ráčil tento kult navrhnúť a odporúčať ho kresťanskému ľudu a najvyšší veľkňazi ho prostredníctvom pamätných dokumentov zahrnuli veľkou chválou. Ktokoľvek by prechovával malú úctu voči tak vynikajúcemu dobrodeniu darovanému Ježišom Kristom jeho Cirkvi, robil by vec opovážlivú a škodlivú, ako aj urážlivú voči Bohu.
111. Ak je to tak, veriaci nemajú prečo pochybovať, že keď preukazujú svoju hlbokú úctu Najsvätejšiemu Srdcu Vykupiteľa, zadosťučiňujú zároveň najvážnejšej povinnosti, ktorou je slúžiť Bohu a zasvätiť sa mu ako svojmu Stvoriteľovi a Vykupiteľovi, ako aj celú svoju činnosť, vnútornú i vonkajšiu, a týmto spôsobom praktizovať Boží príkaz: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!“ (Mk 12, 30; Mt 22, 37)
112. Veriaci, ktorí tak robia, sú si rovnako istí, že hlavným motívom ich zasväteniu sa službe Bohu nemá byť nejaký osobný prospech pre ich telo alebo dušu, časný či večný, ale samotná dobrota Boha, ktorému sa usilujú vzdávať hlbokú úctu skutkami lásky, adorácie a náležitého vďakyvzdávania. Ak to tak nie je, kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho by viac nezodpovedal prirodzenej povahe kresťanského náboženstva, lebo vtedy by človek v takom kulte nemal pred očami v prvom rade uctievanie Božej lásky. A preto sa pri tomto kulte treba vyvarovať prílišnej lásky, ktorá sa ponáhľa uprednostňovať seba, lebo by oprávňovala vnášať obvinenia zo strany tých, čo zle chápu alebo menej poctivo praktizujú formu pobožnosti samu v sebe najvznešenejšiu. Je potrebné stále pamätať na to, že kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho vo svojej podstate nespočíva vo vonkajších zbožných úkonoch, ani nesmie byť oduševňovaný v prvom rade nejakou nádejou z vlastných výhod, aj keď tieto dobrodenia božský Spasiteľ potvrdil prostredníctvom osobných prísľubov, aby ľudia boli podnietení s väčšou horlivosťou spĺňať základné povinnosti katolíckeho náboženstva a prostredníctvom toho si lepším spôsobom zaobstarávali potom aj osobný duchovný úžitok.
113. Naliehavo teda žiadame všetky naše milované deti v Kristovi, aby horlivo praktizovali túto pobožnosť – nielen tými, ktorí už sú naučení čerpať spásonosné vody, ktoré prýštia zo Srdca Vykupiteľa, ale – zvlášť tými, ktorí sa na to z diaľky pozerajú ako váhaví diváci, aby túto úctu dychtivo prijali. Nech pozorne rozjímajú, že ide o kult, ako sme na to už vyššie poukázali, ktorý bol už oddávna rozšírený v Cirkvi a ktorý hlboko ponára svoje korene do samotných stránok evanjelia. Ide o kult, ktorý je v súlade s učením Tradície a posvätnej liturgie, ktorý oceňovali rímski veľkňazi mnohorakými a najvyššími chválami. Neuspokojili sa iba s ustanovením sviatku ku cti najvznešenejšieho Vykupiteľovho Srdcu a s jeho rozšírením v Cirkvi po celom svete, ale okrem toho boli autormi slávnostného zasvätenia sa ľudského pokolenia Najsvätejšiemu Srdcu.[42]
114. Nakoniec je osožné zamyslieť sa nad tým, že tento kult sa teší úrode prehojného a obveseľujúceho duchovného ovocia, ktoré je vovádzané do Cirkvi, to znamená: nespočetné navrátenia duší k praktizovaniu kresťanského náboženstva, upevnenie viery u mnohých, ako aj dôvernejšia jednota veriacich s našim najmilovanejším Vykupiteľom. Všetko toto ovocie, predovšetkým v týchto posledných desaťročiach, je zjavné v hojnej a dojímavej miere.
115. V kontemplácii tohto nádherného predstavenia vytvoreného čoraz rozsiahlejšou a vrúcnejšou zbožnosťou veriacich kresťanov každej vrstvy voči Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, náš duch sa cíti byť nepochybne plný nevýslovnej útechy; takže – po vzdaní povinnej vďaky nášmu Vykupiteľovi za nekonečné poklady jeho dobroty – nemôžeme opomenúť vyjadriť naše otcovské blahoprianie všetkým tým, či už z kléru alebo spomedzi laikov, ktorí účinne spolupracovali na vzraste tohto kultu.

b) Kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho vo vzťahu k aktuálnym potrebám Cirkvi

116. No napriek tomu, ctihodní bratia, že úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu priniesla hojné duchovné plody obnovy v kresťanskom živote, nikomu nemôže uniknúť, že Cirkev bojujúca v tomto svete, a zvlášť v ľudskom spoločenstve, nedosiahla takú morálnu dokonalosť, ktorá by zodpovedala prísľubom a prianiam zjaveným Ježišom Kristom, mystickým Ženíchom Cirkvi a Vykupiteľom ľudského rodu. Je veru nemálo synov Cirkvi, ktorí znetvorujú početnými škvrnami a vráskami jej tvár, ktorú taktiež odzrkadľujú v sebe samých. Nie všetci veriaci kresťania vyžarujú skrze svätosť mravy, ku ktorým sú pozývaní. Nie všetci hriešnici sa vracajú do otcovského domu, aby si tam obliekli „najlepšie šaty“ (Lk 15, 22) a dostali prsteň vlastnej vernosti Ženíchovi ich duší. Nie všetci neveriaci boli začlenení do mystického Kristovho Tela.
117. A to nie je všetko. Preto, ak je náš duch z jednej strany živo zarmútený z pohľadu na vlažnosť dobrých, čo sú uchlácholení falošnými pokladmi sveta – ktoré ochladzujú a v konečnom dôsledku uhášajú plameň Božej lásky v ich srdciach – z druhej strany je ešte viac zarmútený pri pohľade na machinácie bezbožných ľudí, ktorí – viac ako v minulosti – sa zdajú byť podnecovaní samým pekelným nepriateľom v ich neúprosnej a otvorenej nenávisti voči Bohu, voči Cirkvi a zvlášť voči tomu, ktorý je na celej zemi legitímnym vikárom božského Vykupiteľa a predstaviteľom jeho lásky voči ľuďom, ako o tom vhodne poznamenáva milánsky biskup a učiteľ Cirkvi: „Petrovi boli položené otázky o tom, o čom iní mohli pochybovať, ale Pán nepochybuje. On sa pýta nie preto, aby sa oboznámil, ale aby učil toho, ktorého – prv ako mal vystúpiť na nebesia – nám zanechal ako zástupcu jeho lásky.“[43]
118. Naozaj, nenávisť voči Bohu a voči jeho zákonitým predstaviteľom, je najmrzkejší zločin, aký len môže poškvrniť človeka, stvoreného na obraz a podobu Boha, a určeného k prežívaniu jeho dokonalého a večného priateľstva v nebi. A veru, v nenávisti voči Bohu, ktorá má v sebe maximálne odvrátenie sa človeka od najvyššieho Dobra, sa človek vzďaľuje od seba a taktiež od všetkého toho, čo od Boha pochádza, s Bohom zjednocuje a k prežívaniu Boha smeruje: od lásky, čnosti, pokoja a spravodlivosti.[44]

c) Srdce Ježiša – znak spásy pre súčasný svet

119. Nuž, keď, žiaľ, vidíme, ako zo dňa na deň rastie počet tých, ktorí sa vydávajú za Božích nepriateľov – a ktorí princípy teoretického i praktického materializmu rozosievajú čoraz viac v bezuzdnejšom divadle výstrednosti a chamtivosti –, možno sa vari diviť tomu, že v mnohých dušiach chladne láska, o ktorej dobre vieme, že je najvyšším zákonom kresťanského náboženstva, najpevnejším základom pravej a dokonalej spravodlivosti a zvrchovaným prameňom pokoja a bezúhonných potešení? Aj sám Spasiteľ varuje: „A pretože sa rozmnoží neprávosť, v mnohých vychladne láska.“ (Mt 24, 12)
120. Pri pohľade na toľké zlo, ktoré dnes, viac ako v minulosti, sužuje jednotlivcov, rodiny, národy i celý svet, kde vôbec, ctihodní bratia, nájdeme liek? Je azda možné nájsť znamenitejšiu nábožnosť – než je kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, zhodnejšiu svojou povahou s katolíckym náboženstvom, schopnejšiu uspokojiť súčasné duchovné potreby Cirkvi i ľudstva? Či nájsť takú prax náboženskej úcty, ktorá by bola ušľachtilejšia, sladšia, spásonosnejšia, než je tento kult, ktorý odkedy existuje, všetko prinavracia k samej Božej láske?[45] Napokon, je vari možné obnoviť skutočný pokoj medzi ľuďmi – ako múdro pripomínajú slová Ducha Svätého „účinkom pravdy bude pokoj“ (Iz 32, 17) – nejakým silnejším účinkom Kristovej lásky – ktorú úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu podnecuje a zväčšuje pre pohnutie veriacich k dokonalejšiemu zachovávaniu evanjeliového zákona –, než akým je tento kult?
121. Preto – nasledujúc príklad nášho bezprostredného predchodcu – aj nám je milé obrátiť sa na všetkých našich milovaných synov v Kristovi slovami nášho napomenutia, ktorými – nezabudnuteľnej pamäti Lev XIII. – koncom minulého storočia povzbudil všetkých veriacich kresťanov, a ktoré sú úprimne naliehavé v otázke spásy osobnej ako i celej civilnej spoločnosti. „Hľa, dnes sa ponúka nášmu pohľadu ďalší, veľmi utešujúci a božský znak: Najsvätejšie Srdce Ježišovo... žiariace plameňom najjasnejšej nevinnosti. Doň treba vkladať všetky nádeje: od neho treba úpenlivo vyprosovať a očakávať spásu ľudstva.“[46]
122. Je takisto našou najživšou túžbou, aby tí, ktorí sú ozdobení menom kresťan a statočne bojujú pre upevnenie Kristovho kráľovstva na zemi, mali vo vážnej úcte pobožnosť k Srdcu Ježišovmu ako vlajku jednoty, spásy a pokoja. A tak nech si nikto nemyslí, že touto hlbokou úctou sa niečo odoberá iným formám nábožnosti, ktorými kresťanský ľud – pod vedením Cirkvi – vzdáva úctu božskému Vykupiteľovi. Práve naopak, vrúcne uctievanie Ježišovho Srdca bude vyživovať a zveľaďovať osobitným spôsobom úctu k najsvätejšiemu krížu, ako aj lásku k najvznešenejšej Oltárnej sviatosti. A právom môžeme tvrdiť – čo je napokon podivuhodne ilustrované v zjaveniach, ktorými Ježiš Kristus poctil svätú Gertrúdu a svätú Margitu Máriu – že nik skutočne neporozumie Ukrižovanému, ak neprechádza cez jeho Srdce. Ani nemožno ľahko pochopiť lásku, ktorá pohla Spasiteľa, aby sa nám dal ako duchovný pokrm, ak sa nepestuje osobitná zbožná úcta k eucharistickému Srdcu Ježišovmu, ktorá nám priamo pripomína, ako to vyjadril náš predchodca, blahej pamäti Lev XIII.: „Úkon najvyššej lásky, ktorou náš Vykupiteľ, nešetriac všetkými bohatstvami jeho Srdca – s cieľom upevniť medzi nami jeho prebývanie až do konca čias – ustanovil úctyhodnú sviatosť Eucharistie.“[47] A naozaj, „Eucharistia nemôže byť uctievaná iba ako nejaká nepatrná čiastočka jeho Srdca, lebo láska tohto Srdca, s ktorou nám ju on daroval, bola tak nesmierne veľká.“[48]
123. Konečne, pohnutý veľkou túžbou podať účinnú pomoc proti bezbožným úkladom nepriateľov Boha a Cirkvi, ako aj v snahe priviesť späť na cestu lásky k Bohu budúce rodiny a národy, neváhame predložiť nábožné uctievanie Najsvätejšieho Srdca Ježišovho ako najúčinnejšiu školu Božej lásky. Po tejto Božej láske treba ako po pevnom základe vystupovať nahor k Božiemu kráľovstvu, ktoré je potrebné upevniť v povedomí jednotlivých ľudí, v domácich spoločenstvách i národoch, podľa múdrej pripomienky nášho spomínaného predchodcu blahej pamäti: „Kráľovstvo Ježiša Krista čerpá silu a krásu z Božej milosrdnej lásky: milovať sväto a poriadne je jeho základom i vrcholom. Z toho sú nevyhnutne odvodené nasledujúce normy: neporušiteľne spĺňať vlastné povinnosti; nepáchať voči niekomu neprávosť; chápať ľudské vlastníctvo ako podriadené Božiemu; dávať prednosť láske k Bohu pred láskou k stvoreniam.“[49]
124. K tomu, aby kult Najvznešenejšieho Srdca Ježišovho priniesol hojnejšie plody dobra v kresťanských rodinách i v celom ľudskom spoločenstve, je potrebné, aby sa veriaci dôverne zbližovali s úctou k Nepoškvrnenému Srdcu Božej rodičky. Je nanajvýš vhodné, že podobne ako Boh chcel nerozlučiteľne pridružiť Najblahoslavenejšiu Pannu Máriu ku Kristovi v uskutočnení diela spásy ľudstva, – takže naša spása sa môže pochváliť ovocím milosrdnej lásky a utrpenia Ježiša Krista, ktoré boli úzko spojené s láskou a bolesťami jeho Matky – tak aj kresťanský ľud, ktorý od Krista i od Márie prijal Boží život, po vzdávaní povinného uctievania Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, má pohotovo uctievať podobne aj najmilovanejšie Srdce nebeskej Matky zbožnosťou, láskou, vďačnosťou a skutkami odčinenia. V súlade s týmto najmúdrejším a najlahodnejším rozhodnutím Božej Prozreteľnosti je aj pamätná udalosť zasvätenia, ktorým sme slávnostne zasvätili svätú Cirkev i celý svet Nepoškvrnenému Srdcu Blahoslavenej Panny Márie.[50]

d) Dôstojne uctiť storočnicu slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho

125. A keďže v priebehu tohto roka, ako sme už vyššie  spomenuli, sa šťastne dovŕši sto rokov odvtedy, čo sa z rozhodnutia nášho predchodcu, blahej pamäti Pia IX., slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho slávila v celej Cirkvi, je našou najživšou túžbou, ctihodní bratia, aby na túto jubilujúcu storočnicu pamätal kresťanský ľud všade a slávnostne verejnými úkonmi adorácie, vďakyvzdávania a zadosťučinenia obetovanými Božskému Srdcu Ježišovmu. A ďalej, tieto prejavy kresťanskej radosti a kresťanskej zbožnosti musia byť nepochybne slávené s náležitým nadšením – nie menej v spoločenstve lásky a modlitby s veriacimi celej Cirkvi – v tom národe, v ktorom, nie bez tajomného Božieho plánu, sa narodila svätá Panna, ktorá je pôvodkyňou a neúnavnou zvestovateľkou tejto úcty.
126. Zatiaľ, posilnení najľúbeznejšou nádejou a už duchom cítiacim predchuť tých duchovných plodov, ktoré – ako veríme – budú v hojnej miere vnášané do Cirkvi prostredníctvom kultu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho – pokiaľ bude správne chápaný a horlivo praktizovaný v zhode s tým, ako sme to predložili – vznášame úpenlivé prosby k Bohu, aby ráčil s účinnou podporou jeho milosti vypočuť tieto naše najvrúcnejšie priania. Vyjadrujeme takisto túžbu, aby zbožná úcta veriacich k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu z láskavosti Najvyššieho nadobudla zo slávenia tohto roka stále väčší vzrast a vo väčšej miere rozšírila na všetkých v celom svete svoje najpríjemnejšie panovanie a kraľovanie Kristovho kráľovstva, ktoré je: „kráľovstvo pravdy a života; kráľovstvo svätosti a milosti; kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja.“[51]
127. Po tejto predpovedi nebeských darov, osobne vám, ctihodní bratia, ako aj kléru a všetkým veriacim zvereným vašej pastoračnej starostlivosti, a najmä tým, ktorí sa všemožne snažia podporovať a zväčšovať kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, udeľujeme z celého srdca svoje Apoštolské požehnanie.

Dané v Ríme pri svätom Petrovi, 15. mája 1956, v dvanástom roku nášho pontifikátu.

PIUS XII.

---