Cookies management by TermsFeed Cookie Consent
Cirkev a postmoderný človek
 
Kardinál Carlo Caffarra
 
 
Obsah tohto príspevku mi vnukol jeden Danteho verš. Na začiatku svojej cesty, vstupuje básnik do predpeklia, kde sa nachádzajú duše významných osobností predkresťanskej, pohanskej doby. Tieto nikdy nebudú môcť uzrieť Božiu tvár, hoci si to veľmi želajú. Vergílius, ktorý je medzi nimi a sprevádza Danteho na jeho ceste, opisuje ich stav nasledovne: „bez nádeje“, no vo svojom bytí odkázané „vždy túžiť“. Zdá sa mi, že to je najsilnejší opis stavu postmoderného človeka, s ktorým dnes Cirkev prichádza do kontaktu.
 
„Bez nádeje... túžiť“
Začnem zamyslením nad týmto stavom. Nádej a túžba sú dve veľké, najväčšie sily ľudského ducha. Sú to dva motory slobody. Augustín nazýva človeka „kvetom túžiacim po rose“ a hovorí o ľudskom srdci ako o „nepokojnom srdci“ (inquietum cor). Nejde tu o akési psychologické pozorovania. Ide o tvrdenia ohľadom ontologického statusu. Týkajú sa matérie (smädu, nepokoja), z ktorej je utkaná ľudská osoba; osnova jej dramatického osudu, ktorú nedokáže naplniť nič okrem nekonečna. Ide práve o tento ontologický status človeka.
„Nepokojné srdce“ je trvalým príznakom povolania k Najvyššiemu dobru. Je to stopa, ktorú stvoriteľská Božia ruka vtlačila do ľudskej bytosti. Ľudská osoba je prázdnom bez hraníc.
Svätý Tomáš hovoril o prirodzenej túžbe vidieť Boha („naturale desiderium videndi Deum”). V tomto známom tomistickom výroku je dôležité poukázať na prívlastok „prirodzený“, ktorý je v protiklade k „vliatemu“ (elicitum). To značí, že človek túži vidieť Boha nie sám od seba, nie preto, že sa rozhodol, že ho chce vidieť – túžba, o ktorej hovorí Tomáš, je vpísaná do prirodzenosti ľudskej osoby. Neexistuje človek, ktorý by nemal túto túžbu od chvíle, keď sa jeho duch prebudil.
V tomto príspevku však nie je možné načrtnúť celú filozofickú a teologickú problematiku, ktorá s týmto prívlastkom súvisí. Obmedzím sa len na reflexiu nad jedným dôsledkom doteraz povedaného, ktorá bude centrálnyn bodom môjho zamyslenia. Najskôr na jasnejšie pochopenie vyslovím svoju tézu a potom ju vysvetlím.
Ak je ľudská osoba utváraná touto túžbou; ak ľudská osoba stratí nádej, že sa táto túžba môže naplniť; ak ľudská osoba vykorení zo svojej túžby aj volanie po tom, aby sa Tajomstvo vyjavilo: potom sa stane vo svete bytia niečím absurdným, „neužitočným utrpením“, ako bolo povedané. Objasním to pomocou metafory.
Vo všetkých literárnych dielach sa život človeka prirovnáva k ceste, k putovaniu: ceste života. No existujú dva možné modely cestovateľa: pútnik alebo tulák. Medzi nimi je zásadný rozdiel. Pútnik má jasný cieľ, a aj keď sa počas cesty zastaví, alebo dokonca zíde z cesty kvôli zaujímavej veci, ktorá ho priťahuje, nikdy nestráca cieľ z dohľadu. Tulák nemá žiaden cieľ. Ide tam, kam sa mu práve zachce. Mohli by sme povedať: pútnik má túžbu, ktorá zjednocuje jeho existenciu a bráni jej rozpadnúť sa; tulák má mnohé túžby, ktoré rozdrobujú jeho život.
Táto metafora je najlepším interpretačným kľúčom na stav postmoderného človeka na Západe, s ktorým je Cirkev konfrontovaná. Vrátim sa teraz k téze, ktorú som vyslovil prv.
Vychádzam z predpokladu, že je nemožné, aby človek v sebe úplne zadusil, uhasil prirodzenú túžbu vidieť Boha. Táto nemožnosť sa mi zdá logicky nutným dôsledkom katolíckeho učenia, podľa ktorého Boží obraz v človeku nemožno úplne vymazať.
Sv. Pavol opisuje situáciu pohanov vo svete, že sú „bez nádeje a bez Boha na svete“ (Ef 2, 12). Apoštol si dobre uvedomoval, že mestá sú plné chrámov. Práve Dianin chrám v Efeze všetci poznali. Napriek takto rozšírenej nábožnosti boli „bez Boha“, dobre si všimnime – „na svete“. Nie na nebesiach: tam ich bolo plno. To, po čom nesmierne túžili, bola Božia prítomnosť. Trpeli, lebo im niečo chýbalo: Božia prítomnosť v ich ľudských osudoch.
Svet bez Boha v tomto zmysle bol svetom bez nádeje, pretože život človeka bol podriadený fortune alebo osudu, bez mena a bez tváre. No zároveň v ňom nevyhasla túžba po plnom šťastí („nemo sua sorte contentus“ – napísal Horácius). Žijeme túžbou, no bez nádeje, že by sa mohla uskutočniť.
Myslím si, že tento stav – bez nádeje a bez Boha vo svete – dnes znovu nastal, a to v ešte horšej podobe: neprítomnosť Boha vytvára svet bez nádeje. No s priťažujúcou okolnosťou: v západnom postmodernom človeku ostali nejaké zvyšky kresťanského posolstva, ktoré však nie sú schopné uniesť ťarchu ľudskej túžby; nie sú schopné odpovedať na dôležité otázky človeka. Tieto zvyšky sa ako celok stali akoby ihlou bez uška, lebo nie sú schopné tkať osnovu ľudského života.
Čo zapríčinilo takýto duchovný stav, v ktorom sa nachádza postmoderný človek? Ohnutie, pokrivenie túžby, ako keby sa tetiva luku života povolila a nebola viac schopná vystreliť šíp túžby za konečný obzor. Kto opustil Otcov dom, ten sa uspokojí s tým, že konzumuje rovnaký pokrm ako zvieratá: pokrm pôžitkárstva. Nastal určitý duchovný kolaps. Tak v rozume, ako aj vo vôli; a teda v slobode; chorej slobode. 
Postmoderný človek môže prežívať tento stav v zásade dvojako: v zúfalstve alebo vo veselosti. V zúfalstve: ľudský život sa chápe ako absurdný, pretože je prirodzene preniknutý túžbou, ktorá nemôže byťnaplnená (spomeňme len dielo Kafku, alebo Leopardiho). Vo veselosti: pretože ľudský život je preniknutý túžbou, ktorá nemôže byť naplnená – „spatio brevi spem longam reseces“, povedal by Horácius – ži „v“ a „z“ dočasnosti; cenzuruj rozum, ktorý by chcel prekročiť horizont svetského; neexistuje jasné rozlíšenie medzi dobrom a zlom, medzi správnym a nesprávnym, len čas je mierou všetkého; neexistuje žiaden dych večnosti v toku našich dní. Ide o „radostný nihilizmus“ (A. Del Noce).
Teraz by som chcel upriamiť vašu pozornosť na dva znaky alebo symptómy duchovného stavu, v ktorom sa nachádza postmoderný človek, s ktorým je Cirkev konfrontovaná. Podľa mňa sú to jednoznačné symptómy.
Prvým symptómom je demografická zima. Nedávno vyšla kniha Davida Goldmana: Keď civilizácie umierajú (When civilizations die). Autor píše: „Európa je ľahostajná voči budúcnosti. Táto ľahostajnosť sa jasne prejavuje v poklese obyvateľstva. Priemerná španielska, talianska alebo nemecká žena má len 1,4 dieťaťa a miera plodnosti tejto populácie v produktívnom veku sa ešte znižuje. Prvý národ, ktorý zaznamenal demografický pokles, bolo Francúzsko, teda prvý národ budujúci spoločnosť bez Boha, známe laicité. Je to len zhoda náhod?“
Nedávame život, ak nemáme nádej, pretože vtedy nemáme budúcnosť. Uvediem dva silné argumenty. Prvý argument: postmoderný človek sa usiluje žiť iba v prítomnosti tým, že rúca minulosť, ktorá je za ním, tak minulosť prírody, ako aj historickú minulosť. Rúca aj budúcnosť, a to do tej miery, do akej obmedzuje jeho prítomnosť, ktorá túto budúcnosť pripravuje. Druhý argument, ktorý je pre mňa stále nepochopiteľný, a to je nenávisť, ktorú Európa stále chová voči sebe samej. Táto neuveriteľná nenávisť sa prejavuje v istej forme hanbenia sa za svoje kresťanské korene; v tvrdošijnom nepochopení výzvy, ktorú predstavuje islam; v jej pretrvávajúcej neschopnosti vypracovať rozumnú imigračnú politiku.
Druhý symptóm duchovného stavu, ktorý opisujeme, je rozšírený spôsob chápania morálneho svedomia. Podľa veľkej Tradície Cirkvi, ktorej ostatným žiarivým prejavom je Newmanova náuka a učenie Druhého vatikánskeho koncilu o svedomí, je svedomie miestom, kde sa deje pôvodné zjavenie Boha; miestom, kde sa Boh prvýkrát prihovára človeku. Táto koncepcia sa postupne vytráca a svedomie sa stotožňuje s vlastným názorom. Dnes sa hovorí: „svedomie mi hovorí/vo svedomí si hovorím, že...“, čo je totožné s vyjadrením: „mojím názorom je...“. Hlas svedomia je dychom večnosti v čase. Postmoderný človek už nie je schopný vnímať tento dych.
Nemôžem teraz hovoriť o všetkých dôsledkoch, ktoré rozpad koncepcie svedomia a jeho zakúšania spôsobil v spoločnosti a v jej politickej organizácii. Už Sokrates upozornil na to, že ak má človek skazené svedomie, stratí skutočnú imúnnosť voči tyranii.
Tým končím prvú časť svojho zamyslenia. Snažil som sa odpovedať na otázku: kto je ten človek, ktorému má Cirkev v západnej Európe hlásať evanjelium? Je to človek plný túžob, no prázdny, pokiaľ ide o nádej.
 
Nástrahy konfrontácie
Prv než sa zamyslíme nad tým, ako by Cirkev mohla predkladať evanjelium postmodernému človeku, chcel by som upriamiť vašu pozornosť na niekoľko nástrah, ktoré si musí hlásateľ evanjelia uvedomiť.
Prvá nástraha spočíva v tom, že budeme považovať za možné oddeliť učenie viery od pastoračnej misie Cirkvi. Ide o veľmi závažnú nástrahu.
Alternatívou k Cirkvi bez učenia nie je pastoračná Cirkev, ale svojvoľná Cirkev a otrokyňa ducha doby: praxis sine theoria coecus in via, hovorilo sa v stredoveku. Táto nástraha je veľmi vážna, a ak sa jej nevyhneme, spôsobí v Cirkvi vážne škody. A to prinajmenšom z dvoch dôvodov. Prvým je, že posvätná náuka nie je ničím iným ako Božím zjavením plánu, ktorý má Boh s človekom; ak sa misia Cirkvi nezakotví v ňom, čo bude Cirkev hlásať ľuďom? Druhým dôvodom je to, že ak  sa Cirkev nevyvaruje tejto nástrahy, riskuje, že bude žiť/vdychovať ústrednou dogmou relativizmu: v poriadku kultu, ktorým sme zaviazaní Bohu, i starostlivosti, ktorou sme povinní voči človeku, je ľahostajné/irelevantné, čo si myslíme o Bohu a o človeku. Otázka pravdy (quaestio de veritate) sa stáva sekundárnou.
Druhá nástraha spočíva v tom, že zabudneme, že interpretačný kľúč celej skutočnosti – a osobitne ľudských dejín – sa nenachádza v samotných dejinách. Je ním viera. Svätý Maxim Vyznávač hovorí, že Ježišov učeník o všetkom uvažuje prostredníctvom Ježiša Krista a o Ježišovi Kristovi prostredníctvom každej veci. Uvediem jeden veľmi aktuálny príklad. Zjemňovanie homosexuality, ktoré pozorujeme na Západe, sa nemôže interpretovať či posudzovať podľa kritéria mainstreamu našej spoločnosti; alebo na základe morálnej hodnoty povinného rešpektu voči každej osobe, ktorá je metabasis eis allo genos (presahom do inej oblasti – pozn. prekl.), ako by povedali logici. Kritériom je posvätná náuku o sexualite, manželstve a sexuálnom dimorfizme. Interpretácia znamení čias je teologálnym a teologickým aktom.
Treťou nástrahou je primát praxe (táto nástraha pochádza z marxizmu). Myslím základný primát. Základom spásy človeka je jeho viera, nie jeho konanie. To, o čo sa Cirkev musí starať, nie je v prvom rade (in primis) spolupráca so svetom v dôležitých aktivitách smerujúcich k dosiahnutiu spoločných cieľov. Najvážnejšou starosťou Cirkvi je postarať sa, aby svet uveril v toho, ktorého Otec poslal spasiť svet. Primát praxe by  viedol  k tomu, čo veľký mysliteľ minulého storočia nazval „dislokáciou“ božských osôb: druhá osoba nie je Slovo, ale Duch Svätý.
Štvrtou nástrahou, ktorá je úzko spojená s tou predošlou, je zúženie kresťanskej ponuky len na morálne výzvy. Je to pelagiánska nástraha, ktorú Augustín nazval „strašnou otravou kresťanstva“. Takáto redukcia spôsobuje, že kresťanská ponuka je veľmi nudná a stále sa opakujúca. Boh je však vo svojom konaní vždy nepredvídateľný. A jadrom kresťanstva nie je konanie človeka, ale Božie konanie.
Piatou nástrahou je mlčanie ohľadom Božieho súdu, keď sa hlása Božie milosrdenstvo takým spôsobom, že sa tým z vedomia človeka, ktorý počúva, vytratí pravda o tom, že Boh súdi človeka.
V homílii pri otvorení Svätého roku milosrdenstva nám Svätý Otec František podal v tomto smere veľmi dôležitú náuku. Predstavil nám pravú hierarchiu právd. Božie milosrdenstvo je prvé (primum), prvotné, no zo svojej samotnej povahy odkazuje na súd.
To, čo chce lekár v prvom rade, nie je diagnostikovať chorobu, ale vyliečiť ju. Terapeutický postup však predpokladá diagnostický postup.
Otcovým zámerom nie je smrť hriešnika, ktorú by si zaslúžil, ale to, aby sa obrátil a žil. Ospravedlnenie teda predpokladá súd nad hriešnikom. Ak z kresťanskej ponuky odstránime tému súdu, riskujeme, že bude pochopená takto: „Keďže Boh je milosrdný, akceptuje ma takého, aký som“. Kríž je teda zbytočný; kresťanstvo sa rozplynulo; kresťanská ponuka už nie je „serióznou záležitosťou“.
 
Cirkev a postmoderný človek
Chcel by som teraz predstaviť niekoľko smerov, ktorými by kresťanské posolstvo mohlo skutočne osloviť postmoderného človeka.
Prvý smer by sa dal formulovať takto: kresťanská ponuka sa musí znovu stať jasnejšie kerygmaticko-liturgickou ponukou.
V encyklike Spe salvi Benedikt XVI. komentuje text z Prvého listu Solúnčanom 4, 13 nasledovne: „Aj tu zaznieva ako rozlišovací prvok kresťanov skutočnosť, že majú budúcnosť:  niežeby vedeli do podrobností, čo ich očakáva, no celkovo vedia, že ich život nekončí v prázdnote. Len ak je budúcnosť istá ako pozitívna skutočnosť, stáva sa znesiteľný aj život v prítomnosti“.
Kerygmatické ohlasovanie nie je len informačné; neobmedzuje sa na prerozprávanie minulých skutočností. Je transformačné. Je to rozprávanie, ktoré vedie k zmene celého života. Je stretnutím s osobou, s prítomnosťou, ktorá premieňa človeka. Vysvetlím to na príklade.
Keď majú mladí manželia prvé dieťa, organizácia ich života sa zmení: denný režim, zvyky; aj keď naň nemyslia, pracujú pre svoje dieťa. V ich živote sa zabývala jeho prítomnosť.
Je to také slabé prirovnanie k tomu, čo sa stane človeku, ktorý stretne Krista: ide o novú prítomnosť. Nejde len o to, naučiť sa pravdy o Bohu, ktoré som dosiaľ nepoznal; neoboznamujem sa iba s novými prikázaniami; neučím sa naspamäť minulé udalosti. Ide o novú prítomnosť živej osoby, ktorá teraz koná.
Ako sa to všetko udeje? Prostredníctvom hlásania, ktoré vo viere vedie k sviatosti. Pavol hovorí Korinťanom, že ich splodil prostredníctvom hlásania evanjelia, prijatého s vierou. Hlásanie je silou, ktorá premieňa svet, pretože „Bohu sa zapáčilo spasiť veriacich bláznovstvom ohlasovania“ (1 Kor 1, 21). A v encyklike Lumen fidei od pápeža Františka čítame: „... to, čo sa komunikuje v Cirkvi, čo sa odovzdáva v jej živej tradícii, je nové svetlo, ktoré sa rodí zo stretnutia so živým Bohom“. Ako som už povedal, je to dar prítomnosti, čo mení náš život. „Na odovzdávanie takejto plnosti jestvuje osobitný prostriedok...  Týmto prostriedkom sú sviatosti, slávené v liturgii Cirkvi“. Som presvedčený, že jednou z hlavných príčin závažného oslabenia viery kresťanského ľudu bol spôsob, akým sa uskutočňovala reforma liturgie, ktorú si želal – nie bez Božieho vnuknutia – Druhý vatikánsky koncil.
Druhý smer predstavuje radikálna obnova pastorácie manželov a rodín. Prečo ide o takú naliehavú potrebu?
Nosným pilierom celej budovy stvorenia je vzťah muža a ženy v manželstve (porov. Gn 2). Rekonštrukcia tohto vzťahu je základným predpokladom, aby ľudská osoba znovu získala schopnosť dúfať: uzavretie manželstva je veľkým aktom nádeje, takisto ako dar života oslobodzuje človeka od tyranstva dočasnosti.
Už nič viac nedodám, pretože očakávame posynodálnu exhortáciu Svätého Otca o tejto téme.
Tretím smerom je obnova kultúrneho úsilia. Dnes sa v mnohých častiach Cirkvi deje niečo, čo neváham rečnícky nazvať tragickým: delegitimizácia kultúry. To sa nikdy v Cirkvi neudialo, iba ako u jednotlivcov (Tertullián: čo majú spoločné Jeruzalem a Atény?). Je to postoj, ku ktorému sa Cirkev nikdy nehlásila.
Je to škodlivá ilúzia, delegitimizovať kultúru. Alternatívou k nevzdelanej Cirkvi, nie je pastoračne živšia Cirkev, ale je to jednoducho hlúpejšia Cirkev, a teda menej schopná odpovedať na veľké otázky človeka. Sv. Gregor Naziánsky napísal ohnivé texty na túto tému.
Kultúra je modalita, ktorou sa človek udomácňuje vo svete. Viera, ktorá nevytvára kultúru, je vyhýbavá viera, ktorá sa vzdáva namáhavého úsilia žiť. Ide teda o bezvýznamnú vieru.
Jeden z najväčších duchov minulého storočia, Svätý Otec Benedikt XVI. nám ponúkol magnu   chartu vzťahu viery a kultúry vo svojom príhovore v Kolégiu bernardínov  v Paríži.
Záver
Vyhradený čas mi nedovoľuje hlbšie sa venovať viacerým otázkam. Bol som teda donútený používať príliš veľa úsečných tvrdení a obrazov: videant meliores et sapientiores.
Predsa však zakončím parafrázou, ktorou Augustín uzatvára svoj spis De Trinitate, kryjúc sa tým ako sliepka pávím perím: to, čo som povedal pravdivé, nech sa prisudzuje Múdrosti, Božiemu Slovu; a to, čo som povedal nepravdivé alebo plané, nech mi je odpustené Múdrosťou, Božím Slovom i mojimi bratmi vo viere.