Dokumenty pápežov

„Pokoj s tebou!“

Tento starobylý pozdrav, ktorý je dodnes v mnohých kultúrach bežný, nadobudol vo veľkonočný večer na perách vzkrieseného Ježiša novú silu. „Pokoj vám“ (Jn 20, 19.21) sú jeho slová, ktoré nielen želajú, ale aj realizujú definitívnu zmenu v tých, ktorí ho prijímajú, a tým aj v celej realite. Preto nástupcovia apoštolov každý deň po celom svete robia tú najtichšiu revolúciu: „Pokoj s vami!“ Od toho večera, keď som bol zvolený za biskupa Ríma, som si želal svoj pozdrav spojiť s týmto spoločným želaním. A chcem opätovne pripomenúť, že ide o pokoj vzkrieseného Krista,  pokoj „odzbrojený a odzbrojujúci“, pokorný a trvalý. Pochádza od Boha, Boha, ktorý nás všetkých bezpodmienečne miluje.[1]
 
Pokoj vzkrieseného Krista

Ten, kto premohol smrť a zbúral múry rozdelenia (porov. Ef 2, 14) je Dobrý pastier, ktorý dáva život za svoje ovce a má mnoho oviec aj mimo ohrady ovčinca (porov. Jn 10, 11.16). To je Kristus, náš pokoj. Jeho prítomnosť, jeho dar, jeho víťazstvo sa odrážajú vo vytrvalosti mnohých svedkov, prostredníctvom ktorých Božie dielo pokračuje vo svete a v temnote čias sa stáva ešte viditeľnejším a jasnejším. Kontrast medzi tmou a svetlom totiž nie je len biblickým obrazom opisujúcim utrpenie, z ktorého sa rodí nový svet: je aj skúsenosťou, ktorá nami preniká a otrasie nás v súvislosti so skúškami, ktorým čelíme, v historických okolnostiach, ktoré prežívame. Je teda nevyhnutné vidieť svetlo a veriť v neho, aby sme neupadli do tmy. Ide o požiadavku, ktorú majú Ježišovi učeníci žiť jedinečným a privilegovaným spôsobom, ktorá si však vie rôznymi spôsobmi nájsť cestu do srdca každého človeka. Pokoj existuje a chce v nás prebývať, má jemnú silu osvecovať a rozširovať náš rozum, odoláva násiliu a víťazí nad ním. Pokoj má dych večnosti: zatiaľ čo na zlo kričíme „dosť“, pokoju šepkáme „navždy“. Tento horizont pred nami otvoril Vzkriesený. V jeho predtuche žijú tvorcovia pokoja, ktorí v dramatickej situácii, ktorú pápež František nazval „treťou svetovou vojnou po kúskoch“, naďalej odolávajú ako strážcovia v noci nákaze temnotou.

Žiaľ, je možný aj opak, teda zabudnúť na svetlo. Vtedy človek stráca realistický pohľad a prepadne čiastočnej alebo skreslenej predstave o svete, poznačenej tmou a strachom. Nemálo ľudí dnes nazýva realistickými príbehy bez nádeje, slepé voči kráse druhých a zabúdajúce na Božiu milosť, ktorá vždy pôsobí v ľudských srdciach, hoci aj zranených hriechom. Svätý Augustín nabádal kresťanov, aby uzavreli nerozlučné priateľstvo s pokojom, uchovávali ho v hĺbke svojej duše a vyžarovali jeho žiarivé teplo do okolia. V liste svojmu spoločenstvu napísal: „Ak chcete pritiahnuť ostatných k pokoju, najprv ho sami dosiahnite; najprv buďte neochvejní v pokoji. Aby ste mohli zapáliť ostatných, musíte mať vo svojom vnútri zapálenú iskru.“[2]

Či už dar viery máme, alebo sa nám zdá, že ho nemáme, milí bratia a sestry, otvorme sa pokoju! Prijmime a spoznajme ho, namiesto toho, aby sme ho považovali za vzdialený a nemožný. Pokoj je skôr prítomnosťou a cestou, než cieľom. Aj keď je v našom vnútri i mimo nás ohrozený ako malý plamienok v búrke, chráňme ho a nezabúdajme na mená a príbehy tých, ktorí o ňom svedčili. Pokoj je prvotný princíp, ktorý riadi a určuje naše rozhodnutia. Práve dnes a zvlášť na miestach, kde zostali už len trosky a kde sa zdá nevyhnutná strata nádeje, nachádzame tých, ktorí nezabudli na pokoj. Tak ako Ježiš v ten veľkonočný večer vošiel do miestnosti, kde sa nachádzali vystrašení a sklamaní učeníci, pokoj vzkrieseného Krista prostredníctvom hlasov a tvárí jeho svedkov naďalej prekračuje prahy dverí a bariéry. Je to dar, ktorý nám umožňuje nezabúdať na dobro,  uznať ho za víťaza, znova a spoločne sa preň rozhodnúť.
 
„Neozbrojený“ pokoj

Ježiš, krátko predtým, ako ho zajali, v hlboko dôvernej chvíli povedal tým, ktorí boli s ním: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva.“ A hneď dodal: „Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje“ (Jn 14, 27). Znepokojenie a strach sa zaiste mohli týkať násilia, ktoré ho čoskoro postihne. No evanjeliá neskrývajú ešte niečo hlbšie, že učeníkov znepokojovala jeho nenásilná odpoveď: cesta, ktorú všetci na čele s Petrom spochybňovali, avšak Učiteľ ich až do konca pozýval, aby ho na nej nasledovali. Ježišova cesta naďalej vyvoláva znepokojenie a strach. A on rázne opakuje tým, ktorí by ho chceli brániť: „Schovaj meč do pošvy“ (Jn 18, 11; porov. Mt 26, 52). Pokoj vzkrieseného Ježiša je „neozbrojený“, lebo ani jeho boj v konkrétnych historických, politických a spoločenských okolnostiach nebol ozbrojený. Kresťania musia spoločne prorocky svedčiť o tejto novosti a pripomínať si tragické udalosti, na ktorých sa príliš často podieľali. Dôležité podobenstvo o poslednom súde pozýva všetkých kresťanov, aby naň pamätali a konali milosrdne (porov. Mt 25, 31 – 46). Keď tak budú konať, nájdu po svojom boku bratov a sestry, ktorí rôznymi spôsobmi vedeli načúvať bolesti druhých a vnútorne sa oslobodili od klamu násilia.

Hoci dnes existuje nemálo ľudí, ktorých srdce je pripravené prijať pokoj, tvárou v tvár stále neistejším udalostiam v nich prevažuje silný pocit bezmocnosti. Už svätý Augustín totiž poukazoval na zvláštny paradox: „Nie je ťažké dosiahnuť pokoj. Avšak ťažšie je ho chváliť. Ak ho chceme chváliť, potrebujeme schopnosti, ktoré nám možno chýbajú; hľadáme správne myšlienky a zvažujeme slová. Ak ho však chceme mať, je tu, na dosah ruky, a môžeme ho vlastniť bez akejkoľvek námahy.“[3]

Keď chápeme pokoj ako vzdialený ideál, napokon nepovažujeme za pohoršlivé ani to, že ho možno popierať, ba že sa dokonca vedú vojny, aby sa dosiahol pokoj. Zdá sa, že chýbajú správne myšlienky, premyslené slová, schopnosť povedať, že pokoj je blízko. Ak pokoj nie je skutočnosťou, ktorú prežívame, chránime a pestujeme, potom sa v domácom aj verejnom živote šíri agresivita. Napokon sa vo vzťahoch medzi občanmi a vládnucimi autoritami dospeje k tomu, že sa považuje temer za hriech, ak nie sme dostatočne pripravení na vojnu, na to, aby sme mohli reagovať na útoky iných a odpovedať násilím. Na politickej úrovni je toto rozporuplné zmýšľanie, ktoré ďaleko presahuje princíp legitímnej obrany, v súčasnosti najrelevantnejším faktorom globálnej destabilizácie, ktorá je každým dňom dramatickejšia a nepredvídateľnejšia. Nie náhodou mnohí vládcovia zdôvodňujú opakované výzvy na zvýšenie vojenských výdavkov a z nich vyplývajúce rozhodnutia nebezpečenstvom, ktoré predstavujú iní. V skutočnosti odstrašujúci potenciál moci, a najmä jadrová sila, stelesňuje iracionálnosť vzťahu medzi národmi, ktorý nie je založený na práve, spravodlivosti a dôvere, ale na strachu a nadvláde sily. V dôsledku toho – ako už vo svojej dobe napísal svätý Ján XXIII. – „národy žijú v ustavičnom strachu pred hrozivým uragánom, ktorý sa môže hocikedy rozpútať s desivou silou. A nie bez dôvodu. Veď zbrane naozaj nechýbajú. I keď je takmer neuveriteľné, že by sa mohol nájsť niekto, čo by vzal na seba zodpovednosť za strašné krviprelievanie a pustošenie, ktoré by vojna vyvolala, predsa nemožno poprieť, že vojnový požiar by mohol vzniknúť aj z nepredvídanej a neočakávanej príčiny.“ [4]

V priebehu roku 2024 vzrástli vojenské výdavky na celom svete o 9,4 % v porovnaní s predchádzajúcim rokom, čím sa potvrdil trend, ktorý trvá už desať rokov, pričom dosiahli výšku 2 718 miliárd dolárov, čo predstavuje 2,5 % svetového HDP.[5] Navyše sa zdá, že na nové výzvy sa dnes nechce reagovať len enormným ekonomickým úsilím zameraným na zbrojenie, ale aj novým nastavením vzdelávacích politík: namiesto kultúry pamäti, ktorá uchováva poznanie, ku ktorému sa dospelo v 20. storočí a ktoré nezabúda na milióny obetí, sa podporujú komunikačné kampane a vzdelávacie programy – v školách, na univerzitách aj v médiách – ktoré šíria vnímanie hrozieb a predkladajú čisto vojenskú predstavu o obrane a bezpečnosti.

Avšak „kto skutočne miluje pokoj, miluje aj jeho nepriateľov“.[6] Svätý Augustín odporúčal, aby sme nepálili mosty a netrvali na výčitkách, ale uprednostnili počúvanie a – pokiaľ je to možné – zaoberali sa argumentmi tých druhých. Pred šesťdesiatimi rokmi sa Druhý vatikánsky koncil skončil s tým, že je naliehavo potrebný dialóg medzi Cirkvou a súčasným svetom. Konštitúcia Gaudium et spes upriamila pozornosť najmä na vývoj vedenia vojny: „Nezvyčajné riziko modernej vojny spočíva v tom, že tým, ktorí disponujú najnovšími, vedecky skonštruovanými zbraňami, dáva príležitosť, aby sa dopustili takých zločinov, a istou neúprosnou dôslednosťou môže nabádať ľudskú vôľu na tie najukrutnejšie rozhodnutia. Aby sa tak v budúcnosti nikdy nestalo, zhromaždení biskupi celého sveta spoločne zaprisahávajú všetkých, najmä však vedúcich štátnych a vojenských činiteľov, aby mali neprestajne pred očami túto obrovskú zodpovednosť pred Bohom a pred celým ľudstvom.“[7]

Podporujeme výzvu koncilových otcov a ctíme si dialóg ako najúčinnejšiu cestu na všetkých úrovniach. Zároveň konštatujeme, že ďalší technologický pokrok a uplatňovanie umelej inteligencie vo vojenskej oblasti radikálne zhoršili tragickosť ozbrojených konfliktov. Rysuje sa dokonca proces zbavovania sa zodpovednosti, keď politickí a vojenskí vodcovia čoraz  častejšie „delegujú“ rozhodnutia týkajúce sa života a smrti ľudských bytostí na stroje. Je to bezprecedentná špirála deštrukcie právneho a filozofického humanizmu, na ktorom spočíva a ktorým je chránená každá civilizácia. Je potrebné odsúdiť obrovskú koncentráciu súkromných ekonomických a finančných záujmov, ktoré tlačia štáty týmto smerom. To však nestačí, ak sa súčasne nepodporí prebudenie svedomia a kritického myslenia. Encyklika Fratelli tutti predstavuje svätého Františka z Assisi ako príklad takéhoto prebudenia: „Vo svete plnom strážnych veží a obranných múrov prežívali mestá krvavé vojny medzi mocnými rodinami, zatiaľ čo na zabudnutých perifériách rástli chudobné štvrte. Tam František prijal do svojho vnútra pravý pokoj, oslobodil sa od akejkoľvek túžby ovládať druhých, stal sa jedným z najmenších a usiloval sa žiť s nimi v harmónii.“[8] Je to príbeh, ktorý chce v nás pokračovať a ktorý si vyžaduje, aby sme spojili svoje sily a vzájomne prispievali k odzbrojujúcemu pokoju, k pokoju, ktorý vychádza z otvorenosti a evanjeliovej pokory.
 
„Odzbrojujúci“ pokoj

Dobrota je odzbrojujúca. Možno preto sa Boh stal dieťaťom. Tajomstvo vtelenia, ktoré dosahuje svoj najnižší bod zostúpením do podsvetia, začína v lone mladej matky a stáva sa viditeľným v jasličkách v Betleheme. „Pokoj na zemi“ spievajú anjeli a oznamujú prítomnosť bezbranného Boha, ktorého lásku si ľudstvo môže uvedomiť len tým, že sa o neho stará (porov. Lk 2, 13 – 14). Nič nemá takú schopnosť zmeniť nás ako dieťa. A možno práve myšlienka na naše deti, na deti i na tých, ktorí sú krehkí ako ony, nám môže zasiahnuť srdce (porov. Sk 2, 37). V tejto súvislosti môj ctený predchodca napísal, že „ľudská krehkosť má silu, ktorá nám pomáha jasnejšie rozpoznať, čo je trvalé a čo pominuteľné, čo dáva život a čo zabíja. Možno preto máme takú tendenciu popierať obmedzenia a vyhýbať sa slabým a zraneným ľuďom: majú totiž silu spochybniť cestu, ktorou sme sa ako jednotlivci i ako spoločenstvo vybrali.“[9]

Ján XXIII. ako prvý predstavil perspektívu úplného odzbrojenia, ktoré je možné dosiahnuť len obnovou srdca a rozumu. V encyklike Pacem in terris napísal: „No všetci musia uznať, že nie je možné zastaviť preteky v zbrojení, ani redukovať výzbroj a tým menej ju odstrániť, ak sa nedospeje k integrálnemu odzbrojeniu myslí, t.j . ak sa všetci svorne a úprimne nepričinia o to, aby sa srdcia zbavili vojnovej psychózy. To však nevyhnutne predpokladá, že sa radikálne zmenia základné podmienky, na ktorých je vybudovaný súčasný mier; totiž že pravý pokoj medzi národmi môže zabezpečiť jedine vzájomná dôvera, a nie rovnováha vo vyzbrojení. Veríme, že je to uskutočniteľné. Veď ide o vec, ktorú diktuje zákon zdravého rozumu, o vec nanajvýš želateľnú a v najväčšej miere užitočnú.“[10]

To je základná služba, ktorú náboženstvá majú poskytovať trpiacemu ľudstvu, pričom musia dávať pozor aj na rastúce pokušenie premeniť aj myšlienky a slová na zbrane. Veľké duchovné tradície – rovnako ako správne používanie rozumu – nás vedú za hranice pokrvných alebo etnických väzieb, za hranice bratstiev, ktoré uznávajú len tých, ktorí sú si podobní, a odmietajú tých, ktorí sú odlišní. Dnes vidíme, že to vôbec nie je samozrejmé. Žiaľ, súčasnú realitu čoraz viac charakterizuje to, že sa do politického boja zaťahujú slová viery, velebí sa nacionalizmus a násilie a ozbrojený boj sa ospravedlňuje náboženskými dôvodmi. Veriaci musia aktívne, predovšetkým svojím životom, odmietať tieto formy rúhania, ktoré zatemňujú sväté Božie meno. Preto je viac ako kedykoľvek predtým potrebné popri konaní pestovať aj modlitbu, spiritualitu, ekumenický a medzináboženský dialóg ako cesty mieru a jazyky stretnutia medzi tradíciami a kultúrami. Na celom svete je žiaduce, aby „sa každá komunita stala ,domovom pokoja‘, kde sa ľudia učia zmierňovať nepriateľstvo prostredníctvom dialógu, kde sa praktizuje spravodlivosť a pestuje odpustenie“.[11] Dnes je viac ako kedykoľvek predtým potrebné ukázať – a to prostredníctvom pozorného a tvorivého pastoračného prístupu – že pokoj nie je utópiou.

Na druhej strane to nesmie odvádzať pozornosť všetkých od dôležitosti politickej dimenzie. Tí, ktorí nesú verejnú zodpovednosť na najvyšších a najkompetentnejších miestach, nech „dôkladne skúmajú, ako dať vzájomným medzinárodným vzťahom v celosvetovom rámci ľudskejšiu rovnováhu; rozumieme tým rovnováhu založenú na vzájomnej dôvere, na úprimnosti v rokovaniach, na svedomitom zachovávaní dohôd. Lenže túto otázku treba všestranne uvážiť, kým sa nenájde základňa, na ktorej možno uzavrieť priateľské, trváce a skutočne užitočné dohody.“[12] Je to odzbrojujúca cesta diplomacie, mediácie, medzinárodného práva, ktorú však, žiaľ, popiera čoraz častejšie porušovanie ťažko dosiahnutých dohôd, v situácii, ktorá by si vyžadovala skôr posilnenie nadnárodných inštitúcií, nie ich delegitimizáciu.

Dnes sú spravodlivosť a ľudská dôstojnosť vystavené viac ako kedykoľvek predtým nerovnováhe moci medzi najsilnejšími. Ako prežiť obdobie destabilizácie a konfliktov a oslobodiť sa od zla? Je potrebné motivovať a podporovať každú duchovnú, kultúrnu a politickú iniciatívu, ktorá udržiava nádej, a bojovať proti tomu, aby sa šírili „fatalistické postoje, akoby prebiehajúci vývoj vytvárali neosobné anonymné sily a štruktúry nezávislé od ľudskej vôle“[13]. Ak totiž „najlepší spôsob na ovládanie a napredovanie bez limitov je rozsievať nedostatok nádeje a vyvolávať neustálu nedôveru, hoci zamaskovanú obranou niektorých hodnôt“,[14] potom je proti takejto stratégii potrebné postaviť rozvoj uvedomelej občianskej spoločnosti, formy zodpovedného združovania, skúsenosti nenásilnej participácie, praktiky restoratívnej spravodlivosti v malom i vo veľkom meradle. To už jasne vyjadril Lev XIII. v encyklike Rerum novarum: „Pocit vlastnej slabosti vedie človeka k túžbe spojiť svoju prácu s prácou iných. Písmo hovorí: ,Dvaja sú na tom lepšie ako sám človek: za svoju námahu môžu dostať väčšiu odmenu, a keď padnú, jeden zdvihne druhého. Beda však samému, keď padne! Nemá pri sebe druha, čo by ho zodvihol (Kaz 4, 9 – 10).´ A na inom mieste: ,Brat s pomocou brata je podobný opevnenému mestu.ʻ A inde: brat, ktorému pomáha brat, je ako opevnené mesto (Prís 18, 19).“[15]

Nech je to ovocím Jubilea nádeje, ktoré podnietilo milióny ľudí, aby znovu objavili v sebe pútnikov a začali odzbrojovať svoje srdce, svoju myseľ i svoj život, na čo Boh čoskoro odpovie splnením svojho prisľúbenia: „Rozsudzovať bude medzi národmi a naprávať početné kmene, takže si z mečov ukujú radlá, zo svojich kopijí viničné nože. Národ proti národu nezdvihne meč a nebudú sa viac priúčať boju. Hor’ sa, dom Jakubov, kráčajme vo svetle Pánovom!“ (Iz 2, 4 – 5).

---