Cookies management by TermsFeed Cookie Consent

Vysvetlenie k upozorneniu Kongregácie pre náuku viery o spisoch
P. A. de Mella

Spisy, ktoré napísal indický jezuita páter Anthony de Mello (1931-1987), sa pozoruhodne rozšírili v mnohých krajinách medzi ľuďmi rozličného stavu (1). De Mello v týchto dielach, písaných bezprostredným a ľahkým štýlom vo forme krátkych článkov, podáva niektoré závažné prvky z múdrostí ďalekého východu, ktoré môžu byť pomôckou, aby sme sa vedeli ovládať, zbavovať sa pút a závislostí, ktoré prekážajú našej skutočnej slobode, vymaňovať sa z egocentrizmu, aby sme dokázali pokojne čeliť rozličným životným okolnostiam a nenechali sa ovplyvňovať vonkajším svetom, aby sme však zároveň vedeli vnímať bohatstvá sveta, ktorý nás obklopuje. Je správne poukázať na tieto kladné hodnoty, ktoré možno nájsť v mnohých dielach pátra De Mella. Ide najmä o spisy z prvých rokov, keď viedol duchovné cvičenia a ešte zostával v rovine kresťanskej spirituality, hoci už i v nich vidno zjavný vplyv budhistických a taoistických duchovných prúdov. Hovorí o očakávaní v mlčanlivosti a modlitbe, o príchode Ducha ako o čisto Otcovom dare (Incontro con Dio – Stretnutie s Bohom, s. 11-13). Veľmi dobre podáva, ako sa modlil Ježiš, i modlitbu, ktorú nás naučil, vychádzajúc pritom z modlitby Otčenáš (tamže, 40-43). Hovorí aj o viere, ľútosti, rozjímaní nad tajomstvami Kristovho života podľa metódy svätého Ignáca. Vo svojom diele Sádhana. Un cammino verso Dio (Sádhana, Cesta k Bohu), ktoré vyšlo prvý raz roku 1978, predovšetkým v jeho záverečnej časti (La devozione – Modlitba, str. 175-235 [123-162]) Ježiš zaujíma ústredné miesto. Hovorí sa tu o prosebnej modlitbe, o modlitbe za iných, ako to Ježiš učí v evanjeliu, o modlitbe chvály, o vzývaní Ježišovho mena. Kniha je venovaná Blahoslavenej Panne Márii, vzoru ako kontemplovať (s. 11 [15]).

No už v tomto spise rozvíja svoju kontemplačnú teóriu ako sebauvedomovanie (alebo sebavedomie), ktorá nie je celkom jednoznačná. Hneď na začiatku sa pojem kresťanského zjavenia prirovnáva k zjaveniu, ako ho podáva Lao-c, pričom sa skôr uprednostňuje to druhé: „Ticho je veľké zjavenie, povedal Lao-c. Navykli sme sa uvažovať o Písme ako o Božom zjavení. A ním aj je. Ja by som však teraz chcel, aby ste objavili zjavenie, ktoré možno nájsť v tichu" (s. 15 [19]); porov. s. 18 [21]. No už v tomto spise rozvíja svoju kontemplačnú teóriu ako sebauvedomovanie (alebo sebavedomie), ktorá nie je celkom jednoznačná. Hneď na začiatku sa pojem kresťanského zjavenia prirovnáva k zjaveniu, ako ho podáva Lao-c, pričom sa skôr uprednostňuje to druhé: „Ticho je veľké zjavenie, povedal Lao-c. Navykli sme sa uvažovať o Písme ako o Božom zjavení. A ním aj je. Ja by som však teraz chcel, aby ste objavili zjavenie, ktoré možno nájsť v tichu" (s. 15 [19]; porov. s. 18 [21]).
Pri cvičeniach uvedomovania si našich telesných pocitov už začíname komunikovať s Bohom (s. 44 [37]). Komunikácia sa tu vysvetľuje nasledovne: „Mnohí mystici nám hovoria, že okrem mysle a srdca, ktorými obyčajne s Bohom komunikujeme, sme všetci obdarení mystickou mysľou a mystickým srdcom, čo je schopnosť, ktorá umožňuje poznávať Boha priamo, rozumieť mu a intuitívne ho chápať v jeho vlastnej podstate, hoci zastrene" (tamže). No táto intuícia bez obrazov a bez podoby je vlastne poznávanie prázdna: „Veď čo vidím, keď v tichosti upieram zrak na Boha? Skutočnosť bez obrazu, bez tvaru. Prázdnotu!" (s. 45 [38]). Na komunikovanie s nekonečnom je nevyhnutné „upierať zrak na prázdnotu!" Tak sa dochádza k záveru „na pohľad znepokojujúcemu, že sústredenosť na vlastné dýchanie a telesné vnemy je v prísnom zmysle slova výborná kontemplácia" (s. 51) (2). V ďalších dielach sa hovorí o „prebudení", o vnútornom osvietení alebo poznaní: „Ako byť bdelým? Ako možno vedieť, že nespíme? Mystici, keď vidia to všetko, čo ich obklopuje, pociťujú veľkú radosť, prúdiacu zo srdca vecí. Svorne rozprávajú o tejto radosti a o láske, ktorá zaplavuje všetko... Ako k tomu dospieť? Porozumením, pričom sa oslobodzujeme od ilúzií a klamných myšlienok" (Istruzioni di volo per aquile e polli – Návody pre orly a kurence ako lietať, s. 77; porov. Chiamati all amore – Povolaní k láske s. 178). Vnútorné osvietenie je pravé zjavenie, oveľa významnejšie od toho, ktoré sa nám dostáva z Písma: „Jeden guru sľuboval učencovi zjavenie, ktoré bolo oveľa významnejšie, než ktorékoľvek iné, obsiahnuté v Písmach... Keď máš vedomosti, používaš fakľu, aby si si svietil na cestu. Keď máš osvietenie, ty sám si fakľou" (La preghiera della rana, I. – Modlitba žaby, I., 126-127). „Svätosť nie je výdobytok, svätosť je milosť, milosť zvaná ‚poznanie , milosť, ktorá značí ‚hľadieť , ‚pozorovať , ‚rozumieť . Keby si sa nechal osvietiť svetlom poznania a pozoroval sám seba, ako aj každú vec okolo seba každý deň v živote, keby si videl sám seba v zrkadle poznania, ako vídaš v zrkadle svoju tvár..., a to bez vyrieknutia akéhokoľvek úsudku alebo odsudku, zadivil by si sa, aká podivná zmena by sa v tebe udiala" (Chiamatti all amore – Povolaní k láske, s. 176).
V ďalších spisoch páter de Mello postupne dospel k takému ponímaniu Boha, zjavenia, Krista, posledného cieľa človeka atď., ktoré sú nezlučiteľné s náukou Cirkvi. Pretože mnohé z jeho kníh nie sú písané v náučnej forme, ale ako zbierky krátkych poviedok, často veľmi duchaplných, ľahko vzniká nebezpečenstvo, že myšlienky, ktoré tvoria ich základ, si človek nevšimne. Preto sa ukazuje ako potrebné upriamiť pozornosť na niektoré stránky jeho myslenia, ako sa objavujú v rozličných podobách jeho diela ako celku. Budeme vychádzať z tých autorových textov, ktoré popri svojráznosti jasne ukazujú, aká je ich základná myšlienka.
Páter de Mello pri viacerých príležitostiach predkladá tvrdenia o Bohu, ktoré nezohľadňujú, dokonca vyslovene popierajú jeho osobný charakter a znižujú ho na akúsi neurčitú, všadeprítomnú kozmickú realitu: Nikto nám nemôže pomôcť nájsť Boha, ako nikto nemôže pomôcť rybe nájsť oceán (porov. Un minuto di saggezza – Minúta múdrosti, s. 77 [63]; Messaggio per un aquilla che si crede un pollo – Posolstvo orlovi, ktorý sa považuje za kura, s. 115). Podobne Boh a my nie sme jedna vec, ale ani dve, práve tak, ako ani slnce a jeho svetlo, či oceán a jeho vlny nie sú jedna vec, ale ani dve (Un minuto di saggezza – Minúta múdrosti s. 44 [34]). Ešte jasnejšie sa predkladá problém osobného Boha v nasledujúcom výroku: „Dag hammarskjöld, bývalý generálny tajomník OSN vyriekol jednu peknú vetu: ‚V deň, keď prestaneme veriť v osobné božstvo, Boh zato nezomrie " (Messaggio per un aquilla che si crede un pollo – Posolstvo orlovi, ktorý sa považuje za kura, s. 140; to isté v La iluminación es la espiritualidad – Osvietenie a spiritualita, s. 60¨. „Ak Boh je láska, potom odstup medzi Bohom a tebou je presne odstupom medzi tebou tvojím uvedomovaním si seba" (Shock di un minuto – Minútový šok, s. 287).
Často kritizuje a ironizuje každý pokus zachtiť Boha slovami, pričom vychádza z jednostranného a prehnaného apofatizmu (určovanie dačoho negatívnou cestou, poukazovaním na to, čím ono nie je – pozn. prekl.), ako logického dôsledku toho, že vychádza z takého obrazu Boha, ako sme uviedli. Vzťah medzi Bohom a jeho stvorením sa často vyjadruje hinduistickým obrazom tanečníka a tanca: „Zahľadím sa na Ježiša a na Judáša. Na obete a prenasledovateľov, na katov a na ukrižovaných – jedna jediná melódia utvorená z kontrastných tónov,... jeden jediný tanec utvorený z rôznych krokov...
Nakoniec sa staviam pred Pána. Zahľadím sa na Neho ako Tanečníka a na to všetko, čo je také strašné, nezmyselné, povzbudivé, desivé, nádherné, čo nazývame životom – ako na Jeho tanec..." (Alle sorgenti – Pri prameňoch, s. 178-179 [153-154]; porov. Il canto degli ucelli – Spev vtáka, s. 30 [20]). Čo, alebo kto je Boh a čo sú ľudia v tomto „tanci"? A ďalej: „Ak chceš vidieť Boha, pozeraj priamo na stvorenstvo. Nezavrhuj ho, nechoď v mysli ďalej. Zostaň len pri pozeraní" (s. 41). Naozaj nevidno, aké tu môže mať miesto Kristovo sprostredkovanie, aby sme spoznali Otca. „Boh nemá nič spoločné s predstavou, ktorú máte o ňom... Jediný prostriedok, ako ho poznať, je ne-poznanie" (Istruzioni di volo per aquile e polli – Návody pre orly a kurence, ako lietať, s. 11; porov. tamže, 12-13; Messaggio per un aquilla che si crede un pollo – Posolstvo orlovi, ktorý sa považuje za kura, s. 136; La preghiera della rana, I. – Modlitba žaby, I., 351). O Bohu sa vlastne nedá povedať nič: „Ateista sa dopúšťa omylu, lebo popiera toho, o ktorom nemožno nič povedať... Teista sa dopúšťa omylu, že o ňom čosi tvrdí" (Shock di un minuto – Minútový šok, s. 30; porov. tamže, s. 360).
Ani posvätné písma, Bibliu nevynímajúc, nám neumožňujú poznať Boha. Sú len ako tabule určujúce smer, ktoré mi nič nepovedia o meste, kam ma nasmerúvajú: „Prídem pred orientačnú tabuľu, kde je napísané ‚smer Bombay ... Táto tabuľa nie je Bombay, ani sa mu nepodobá. Nie je ani jeho obraz. Je to iba znak. To sú vlastne i Písma – určitá značka" (Istruzioni di volo per aquile e polli – Návody pre orly a kurence, ako lietať, s. 12). Toto prirovnanie navádza povedať, že značka prestáva byť užitočná, keď som došiel do cieľa. Zdá sa, že čosi podobné tvrdí aj P. Anthony de Mello: „Biblia má významné poslanie, je prstom, ktorý ukazuje na Svetlo. Využime jej slová, aby sme išli ďalej a dospeli k tichu" (tamže, 15). Božie zjavenie sa takto paradoxne neprejavuje v jeho Slove, ale v jeho mlčaní (porov. Un minuto di saggezza – Minúta múdrosti, s. 129 [110. Božie zjavenie sa takto paradoxne neprejavuje v jeho Slove, ale v jeho mlčaní (porov. Un minuto di saggezza – Minúta múdrosti, s. 129 [110], 167 [144], 201 [178]; Messagio per un aquilla che si crede un pollo – Posolstvo orlovi, ktorý sa považuje za kura, s. 112-113). „V Biblii sa nám len naznačuje cesta, ako sa to deje aj v mohamedánskych a budhistických posvätných písmach" (La iluminación es la espiritualidad – Osvietenie a spiritualita, s. 64).
Ohlasuje sa tak neosobný Boh, ktorý stojí nad všetkými náboženstvami, pričom sa formulujú námietky proti kresťanskému ohlasovaniu Boha-Lásky, čo sa nedá zlúčiť s tým, že Cirkev je pre spásu potrebná: „Môj priateľ a ja sme išli na výstavu: SVETOVÚ VÝSTAVU NÁBOŹENSTIEV... V židovskom oddelení nám dali niekoľko letákov, na ktorých bolo napísané o tom, že Boh sa zľutúva nad všetkými a že Źidia sú jeho vyvoleným národom. Źidia. Źiaden iný národ nebol tak vyvolený ako židovský národ. V mohamedánskom oddelení sme sa dozvedeli, že Boh je milosrdný ku všetkým a že Mohamed je jeho jediným prorokom. Spása sa dosahuje počúvaním jediného Božieho proroka. V kresťanskom oddelení sme objavili, že Boh je Láska. A že niet spásy mimo Cirkvi. Alebo vstúpime do Cirkvi, alebo si zaslúžime večné zatratenie. Pri východe som sa spýtal svojho priateľa: ‚Čo si myslíš o Bohu? ‚Źe je netolerantný, fanatický a ukrutný , odpovedal mi. Keď som sa vrátil domov, povedal som Pánu Bohu: ‚Ako to môžeš zniesť, Pane? Nevidíš, že po stáročia sa zle zaobchádza s tvojím menom? Boh odpovedal: ‚Ja som neorganizoval výstavu. Ba priam som sa hanbil ju navštíviť " (Il canto degli uccelli – Spev vtáka, s. 186n [135n]; článok La fiera internazionale delle religiono – Svetová výstava náboženstiev; pozri aj s. 190-191, s. 194). Náuka Cirkvi, že Boh chce spasiť všetkých a náuka o spáse nekresťanov, sa podávajú nepresne. Takisto kresťanské posolstvo o Bohu-Láske: „ Boh je láska. A miluje nás a odmieňa nás naveky, ak zachovávame jeho prikázania . ‚Len vtedy? rečie Majster. ‚Potom však táto zvesť nie je až taká dobrá, či nie? " (Shock di un minuto – Minútový šok, s. 218; porov. tamže, s. 227). Každé konkrétne náboženstvo je nám na prekážku, aby sme dospeli k pravde. O náboženstve vo všeobecnosti sa hovorí to isté, čo sme počuli tvrdiť o Písmach: „Kiež by sa všetci fanatici pridŕžali svojho Boha a mali ho za jediného" (La iluminación es la espiritualidad – Osvietenie a spiritualita, s. 65, 28, 30). To, na čom záleží, je pravda, pričom je jedno, či pochádza od Budhu alebo Mohameda. „Dôležité je odhaliť pravdu tam, kde všetky pravdy splývajú, pretože pravda je len jedna" (tamže, 65). „Bohužiaľ, väčšine ľudí náboženstvo stačí na to, aby nenávideli, no nestačí na to, aby milovali" (La preghiera della rana, I. – Modlitba žaby, I., 146, 56-57, 133). Pri jednom vymenúvaní prekážok, ktoré nám bránia vidieť pravdu, náboženstvo sa uvádza na prvom mieste: „Po prvé, tvoja náboženská viera. Ak uvažuješ o živote tak, že ide o komunistu, alebo o kapitalistu, o mohamedána, alebo o žida, vidíš svoj život predpojato a tendenčne. A to je prekážka, hrubá vrstva tuku medzi skutočnosťou a tvojím duchom, ktorý už nedokáže vidieť ju a dotknúť sa jej priamo" (Chiamati all amore – Povolaní k láske, s. 62). „Keby každá ľudská bytosť mala takéto (správne) srdce, nikto by sa viac neoznačoval za ‚komunistu , alebo ‚kapitalistu , ‚kresťana , alebo ‚mohamedána , či ‚budhistu . Źiarivá jasnosť ich videnia by im vyjavila, že všetky myšlienky, všetky predsudky, každá dôverčivosť sú len lampami plnými tmy, iba znakom ich vlastnej nevedomosti" (tamže, 172; porov aj Un minuto di saggezza – Minúta múdrosti, s. 169 [146], 227 [202] – o nebezpečenstvách náboženstva). To, čo sa tu tvrdí o náboženstve, vypovedá sa konkrétne aj o posvätných písmach (porov. Il canto degli uccelli – Spev vtáka, s. 186n [135n]; Shock di un minuto – Minútový šok, s. 28).
Ježišov Božský pôvod sa rozrieďuje v božskom synovstve človeka: „A na to Boh odpovedal: ‚Sviatok je svätý, pretože ukazuje, že všetky dni v roku sú sväté. Sanktuárium je sväté, lebo ukazuje, že všetky miesta sú posvätené. Taktiež Kristus sa narodil, aby ukázal, že všetci ľudia sú Božími deťmi " (Il canto degli uccelli – Spev vtáka, s. 188 [137]). De Mello síce prejavuje svoju osobnú oddanosť Kristovi a vyhlasuje, že je jeho učeníkom (Alle sorgenti – Pri prameňoch s. 13 [13], 99 [83]), v ktorého verí (s. 108 [91]) a ktorého osobne stretá (s. 109n [93n], 117n [99n]). Jeho prítomnosť premieňa (porov. s. 90n [75n]). Iné výroky sú však mätúce: Ježiš ako učiteľ sa kladie na roveň ostatných: „Je Lao-c a Sokrates, Budha a Ježiš, Zaratuštra a Mohamed" (Un minuto di saggezza – Minúta múdrosti, s. 13 [9]). Ježiš na kríži sa javí ako ten, kto sa oslobodil úplne od všetkého: „Vidím Ukrižovaného – je pozbavený všetkého. Pozbavený svojej hodnosti... Pozbavený cti... Pozbavený všetkej opory... Opustený svojím Bohom... A keď som tak utkvel očami na mŕtvom tele, pomaly začínam chápať, že hľadím na symbol posledného a úplneho oslobodenia sa. Práve ako pribitý na kríž stáva sa Ježiš živým a slobodným... Preto sa teraz zahľadím na majestát človeka, ktorý sa oslobodil od všetkého, čo nás robí otrokmi a čo ničí naše šťastie" (Alle sorgenti – Pri prameňoch, s. 92-93 [77-78]). Ježiš na kríži je človek slobodný od všetkých väzieb a stáva sa symbolom vnútorného oslobodenia od všetkých našich závislostí. Nie je on však aj čosi viac, ako iba slobodný človek? Je Ježiš skutočne mojím záchrancom, alebo mi iba poukazuje na tajomnú skutočnosť, ktorú zachránil? „Budem môcť niekedy, Pane, nazrieť do prameňa, z ktorého vychádzajú Tvoje slová a Tvoja múdrosť?... Nájdem niekedy pramene Tvojej odvahy?" (Tamže, 116 [98]). „Ježiš sa preto tak dobre cítil medzi hriešnikmi, lebo vedel, že je nie lepší ako oni – to je jeho najkrajšou stránkou... Jediný rozdiel medzi Ježišom a hriešnikmi bol ten, že on bdel a oni nie" (Messaggio per un aquilla che si crede un pollo – Posolstvo orlovi, ktorý sa považuje za kura, s. 37; porov. La iluminación es la espiritualidad – Osvietenie a spiritualita, s. 30, 62). Kristova prítomnosť v Eucharistii nie je nič inšie než symbol, ktorý nás odkazuje na hlbšiu skutočnosť, na Kristovu prítomnosť v stvorení: „Všetko stvorenstvo je Kristovým telom a ty veríš, že on je iba v Eucharistii. Veď Eucharistia poukazuje práve na toto stvorenstvo. Kristovo telo je vo všetkom a ty sám spozoruješ, že je znakom, ktorý poukazuje na to, čo je podstatné, totiž na život" (La iluminación es la espiritualidad – Osvietenie a spiritualita, s. 61).
Ľudské bytie akoby bolo určené rozplynúť sa, podobne ako soľ, ktorá sa rozpúšťa vo vode: „Skôr než sa rozpustil posledný kúsok (bábiky zo soli), udivená zvolala: ‚Teraz už viem, kto som! " (Il canto degli uccelli – Spev vtáka, 134 [95]). Na inom mieste sa otázka na život po smrti pokladá za bezvýznamnú: „ Je život pred smrťou? – To je otázka! odpovedal Majster hádankou" (Un minuto di saggessa – Minúta múdrosti, 93 [77], porov. tamže 37 [22]). „Dobrým príznakom toho, že ste v bdelom stave a nespíte, je to, že vám vôbec nezáleží na tom, čo bude v budúcom živote. Táto myšlienka vás neznepokojuje, nemá pre vás cenu. Nezaujíma vás. Preč s ňou!" (Messaggio per un aquilla che si crede un pollo – Posolstvo orlovi, ktorý sa považuje za kura, s. 50-51; 166). Dokonca ešte jasnejšie: „Prečo sa strachovať o zajtrajšok? Je vôbec po smrti život? Budem po smrti žiť ? Prečo sa strachovať o zajtrajšok? Vstúpte do prítomnosti" (tamže, 126). „Predstava, ktorú si ľudia vytvárajú o večnosti je bláznivá. Veria, že má trvať večne a preto je mimo času. Ale večný život je teraz a tu!" (La iluminación es la espiritualidad – Osvietenie a spiritualita, s. 42).
Na mnohých miestach sa v jeho knihách nevyberane kritizujú kresťanské inštitúcie: „Môj náboženský život je úplne v rukách profesionálov..." (Il canto degli uccelli – Spev vtáka, 74n [50n]). Účel Kréda, t.j. Vyznanie viery sa posudzuje negatívne, ako to, čo bráni osobnému prístupu k pravde a k osvieteniu. Deje sa tak na veľmi mnohých miestach v tom istom diele na stranách 50 [29], 59 [38], 62n [40n], 212 [153]. „Keď sa už viac nepotrebuješ pevne pridŕžať slov Biblie, potom si dospel až tam, že sa pre teba premenili na čosi naozaj krásne, čo ti zjavuje život a jeho posolstvo. Smutné pritom je, že oficiálna Cirkev sa zaoberala tým, aby zarámovala modlu, uchovala ju pred zánikom, ochraňovala ju a spredmetnila bez toho, aby pritom vedela, čo naozaj znamená" (La iluminación es la espiritualidad – Osvietenie a spiritualita, s. 66). Podobné myšlienky sú v spise La preghiera della rana, I. – Modlitba žaby, I., stra. 21, 133, 139. „Verejného hriešnika exkomunikovali a zakázali mu vstúpiť do kostola. Svoj bôľ vyžaloval Bohu: ‚Nedovolia mi vstúpiť, Pane, lebo som hriešnik . Boh mu odpovedal: ‚Čo sa žaluješ? Oni nedovolia vstúpiť ani mne! " (tamže, s. 148).
Zlo je iba neznalosť a nedostatok osvietenia: „Keď Ježiš vidí zlo, nazýva ho podľa mena a jasne ho odsudzuje. Iba tam, kde ja vidím zlú vôľu, On si všíma nevedomosť... ‚Otče, odpusť im... (Lk 23, 34)" (Alle sorgenti – Pri prameňoch s. 191 [164]). Je isté, že tento text neodzrkadľuje celé Ježišovo učenie o zle vo svete a o hriechu; Ježiš naozaj prijímal hriešnikov veľmi milosrdne, no nepopieral ich hriech, práve že ich viac alebo mene vyzýval, aby sa obrátili. Na iných miestach nachádzame ešte radikálnejšie tvrdenia: „Všetko je také dobré alebo zlé, za aké to sami pokladáte" (Un minuto di saggessa – Minúta múdrosti, 115 [89]). „V skutočnosti v ľuďoch a v prírode nejestvuje ani dobro, ani zlo. Ide len o hodnotenie mysle, pripísané tej, alebo onej skutočnosti" (Istruzioni di volo per aquile e polli – Návody pre orly a kurence, ako lietať, s. 100; tamže 104-105). Nejestvuje dôvod ľutovať za svoje hriechy, lebo jediné, na čom záleží, je prebudiť sa, aby sme poznali skutočnosť: „Neoplakávajte svoje hriechy. Načo oplakávať hriechy, ktorých ste sa dopustili vo sne" (Messaggio per un aquilla che si crede un pollo – Posolstvo orlovi, ktorý sa považuje za kura, s. 33; tamže s. 51, 166). Príčinou zla je nevedomosť. (Shock di un minuto – Minútový šok, s. 260). Hriech existuje, ale je dielom pomätenosti (La iluminación es la espiritualidad – Osvietenie a spiritualita, s. 63). Ľútosť je teda návrat do skutočnosti (porov. tamže, 48). „Ľútosť je premena mysle: úplne iný pohľad na skutočnosť" (Shock di un minuto – Minútový šok, s. 262).
Medzi týmito rozličnými tvrdeniami iste jestvuje vnútorný súvis: ak sa uvádza ako otázne jestvovanie osobného Boha, nemá zmysel, aby sa na nás obracal svojím slovom. Písmo potom nemá žiadnu konečnoplatnú hodnotu. Ježiš je učiteľ ako každý druhý; ako Boží Syn sa prejavuje iba v prvších autorových dielach. Takéto tvrdenie však stráca zmysel, ak vychádzame z ponímania Boha, na aké sme práve poukázali. V dôsledku toho nemožno prikladať učeniu Cirkvi nijakú hodnotu. Náš osobný život po smrti je tiež otázny, ak Boh nie je osobný. Je zjavné, že takéto chápanie Boha, Krista a človeka sa nedá zlúčiť s kresťanskou vierou.
Preto tí, ktorí sú zodpovední za ochranu učenia viery, musia i tu zaujať stanovisko, aby varovali veriacich pred nebezpečenstvami, ktoré sa nachádzajú v spisoch pátra De Mella, a v spisoch, ktoré sa mu pripisujú.

POZNÁMKY

1) Treba povedať, že nie všetky diela napísal sám A. de Mello. Niektoré boli vydané až po jeho smrti na základe jeho rukopisov a poznámok, prípadne na základe záznamov jeho prednášok. V tomto „Upozornení" vychádzame z talianskeho vydania jeho diel okrem textu „La iluminación es la espiridualidad. Curso completo de autoliberación interior" (Vida nueva 1987, str. 27/ 1583 – 66/ 1622), ktorý je v španielčine.
Poznámka prekladateľa: pri troch spisoch, preložených do slovenčiny (Vydavateľstvo Dobrá kniha Trnava) a spise, preloženom do češtiny (Sádhana, Vydalo nakl. Cesta, Brno 1996), sa číslo strany citovaného diela uvádza v hranatých zátvorkách hneď za číslom strany talianskeho vydania.
2) Zdá sa, že List Kongregácie pre náuku viery „Orationis formas" zo dňa 15. októbra 1989, n. 12 (porov. AAS 82 (1990) 396) sa týka návodov tohto druhu: „Alia demum temere audent aequare absolutum illud, sine imaginibus et conceptibus, quod est proprium theoriae Biddhisticae, Dei maiestati, in Christo revelatae, quae supra res finitas elevatur" (Navyše sa v iných statiach objavuje odvaha absolútno, podávané ako zmyslami nevnímateľné a myšlienkami nepostihnuteľné a vlastné budhistickej teórii, nerozvážne prirovnávať Božej vznešenosti, zjavenej v Kristovi, ktorá je povznesená nad konečné veci).
V súvislosti s tým je vhodné pripomenúť aj učenie o inkulturácii a medzináboženskom dialógu, uvedené v encyklike Jána Pavla II. Redemptoris missio, nn. 52-57; porov. AAS 83 (1991) 299-305.