Vyhlásenie KBS k vatikánskemu dokumentu o holokauste

"PAMÄTAJME - ZAMYSLENIE NAD SHOAH"

Dňa 16. marca I998 vydala vo Vatikáne Komisia pre medzináboženskú spoluprácu so Židmi dokument o genocíde židovského národa počas 2. svetovej vojny, Dokument o Shoah („šoa"). Vydanie tohoto dokumentu neprekvapilo nikoho, kto si pozorne prečítal Apoštolský list pápeža Jána Pavla II. Tertio Millenio adveniente, o príprave na jubilejný rok 2000. Pápež v ňom totiž zdôrazňuje, že „radosť každého jubilea je predovšetkým radosťou z obrátenia, teda pokánia a zmierenia, ktoré ako nutná podmienka predchádza zmierenie s Bohom, tak pri jednotlivých osobách, ako aj pri spoločenstvách" (čl. 32). V liste je rovnako vyjadrená nádej, že Jubileum bude časom „veľkej príležitosti na dialóg s nekresťanskými náboženstvami, v ktorom budú mať významné miesto židia a moslimovia"(čl. 53).
Vatikánsky dokument zdôrazňuje, že je nemožné hovoriť o dialógu kresťanov so židmi a obísť pritom skutočnosť, že „Shoah, táto najtragickejšia udalosť v dejinách židovského národa, sa udiala práve v Európe, t.j. v krajinách s dlhou kresťanskou civilizáciou, čo celkom otvorene vyvoláva otázku o vzťahu medzi nacistickým prenasledovaním a postojmi kresťanov voči židom" (kap. I), a to nielen bezprostredne počas tejto nevýslovnej drámy, ale v celej doterajšej dvojtisícročnej spoločnej histórii kresťanov a židov.
Dokument preto hneď v úvode cituje slová z Tertio Millenio adveniente: „Je teda správne, že čím viac sa blíži koniec druhého tisícročia existencie kresťanstva, s tým živším uvedomením Cirkev berie na seba viny svojich detí; pamätajúc pritom na všetky okolnosti, za akých sa v priebehu dejín vzdialili od Kristovho ducha i jeho evanjelia a namiesto svedectva života, inšpirovaného hodnotami viery, poskytovali svetu pohľad na spôsoby myslenia a konania, ktoré boli vlastne prejavmi záporného svedectva a pohoršenia" (čl. 33). Dokument pritom pokračuje, že „sama táto nesmierna veľkosť zločinu vyvoláva mnohé otázky. Historici, sociológovia, filozofi, politici, psychológovia a teológovia sa snažia spoznať čo najviac o tejto skutočnosti a o príčinách samotnej Shoah. K tomuto je potrebné urobiť ešte mnoho odborných štúdií. Podobná udalosť sa však nedá úplne posúdiť len bežnými kritériami historického skúmania. Vyžaduje si najmä medzi kresťanmi morálnu a náboženskú pamäť a veľmi vážne zamyslenie sa nad príčinami, ktoré Shoah vyvolali" (kap. II).
V nasledujúcej kapitole dokument analyzuje spomínané príčiny. Prechádza dejinami vzťahov medzi kresťanmi a „židmi od antiky po dnešok a nezatvára oči pred skutočnosťou, že v kresťanstve „napriek kresťanskému kázaniu o láske ku všetkým, vrátane nepriateľov, často prevládalo zmýšľanie, ktoré po stáročia odsudzovalo menšiny a všetkých, ktorí boli nejakým spôsobom odlišní". Pocity antijudaizmu v niektorých kresťanských prostrediach a názorové nezhody, ktoré jestvovali medzi Cirkvou a izraelským národom, viedli k diskriminácii židovského národa ako celku, čo mnoho ráz vyústilo do ich vypudzovania alebo do snáh o ich násilné obracanie" (kap. III).
Je evidentnou historickou pravdou, že bezprostredné príčiny, ktoré v Európe vyvolali rozlične odstupňovaný antijudaizmus i samotnú Shoah, boli v oveľa väčšej miere motivované sociálne a politicky než nábožensky. Myslíme tu najmä na sociálny rasizmus a politicky vyhrotený nacionalizmus. Reakciou na tieto teórie neboli len súkromné antirasistické prejavy ale aj verejné vyjadrenia Cirkvi odsudzujúce nacistickú a rasistickú ideológiu. Dokument to dokladá faktami a uvádza najmä encykliku pápeža Pia XI: „Mit brennender Sorge", ktorá sa čítala v nemeckých kostoloch na Smrtnú nedeľu roku 1937, rovnako ako jeho slová: „Antisemitizmus je neprijateľný. Duchovne sme všetci semiti" (6. septembra 1938 v príhovore belgickým pútnikom). Pokračovaním verejného angažovania sa Cirkvi bola encyklika Pia XII. „Summi pontificatus" z roku 1939, v ktorej pápež varoval pred teóriami rasizmu a pred zbožšťovaním štátu, pretože vedú k skutočnej „hodine temnôt". Ďalším otvoreným zaujatím postoja boli najmä vyjadrenia nemeckých biskupov: kardinála Bertrama von Breslau, kardinála Faulhabera a bavorských biskupov, ako aj biskupov z Kolína a Freiburgu, ktorí už vo februári a marci roku 1931 uverejnili pastierske listy odsudzujúce národný socializmus a modloslužobnícke uctievanie rasy a štátu. Dokument hovorí o známych adventných príhovoroch kardinála Faulhabera z roku 1933, ktorých sa zúčastňovali nielen katolíci, ale aj protestanti a židia, a napokon spomína mnoho biskupov, kňazov, rehoľníkov i veriacich, ktorí často s nasadením vlastného života ukrývali a zachraňovali tisíce nevinných životov, za čo počas vojny i po nej mnohé židovské osobnosti i spoločenstvá vyjadrili svoju vďačnosť. Napriek všetkým týmto skutočnostiam však dokument kladie znepokojivú otázku, "či nacistické prenasledovanie židov neuľahčovali protižidovské predsudky v mysliach a srdciach podaktorých kresťanov. Nespôsobili azda protižidovské predsudky, že kresťania boli menej citliví, či dokonca ľahostajní k prenasledovaniam rozpútaným proti židom v čase, keď sa dostal k moci národný socializmus?" (kap. IV).
Otázka židovstva na Slovensku je otázkou delikátnou a ktokoľvek sa jej odváži dotknúť, dotýka sa bolestnej rany. História Slovenska je toho dôkazom. Pred Druhou svetovou vojnou žilo na Slovensku tisíce židov. Sú po nich pomenované ulice, niekde dokonca celé štvrte. Skoro vo všetkých mestách stoja ešte ich synagógy, niektoré z nich patrili k najväčším bohoslužobným budovám mesta. To všetko svedčí o niekdajšom rozvinutom náboženskom a spoločenskom živote. Mnohé budovy ostali, ľudia však zmizli. Tento stav ukazuje, že sa tu stalo čosi, čo hlboko zasiahlo do života Slovenska a do života jeho židovských obyvateľov. Prinajmenšom od Druhej svetovej vojny je vzťah Slovákov k židom napätý a narušený. Nemôžeme poprieť, že deportácie židovských obyvateľov sa diali uprostred nás, a že niektorí príslušníci slovenského národa sa na nich zúčastňovali a mnohí sa mlčky prizerali.
Predstavitelia katolíckej Cirkvi na Slovensku vyjadrili v minulosti niekoľkokrát svoju hlbokú ľútosť nad touto tragickou ranou. Kardinál Ján Chryzostom Korec podpísal v októbri 1987 ako biskup bez štátneho súhlasu Vyhlásenie k deportáciám Židov na Slovensku, v ktorom on a ďalší predstavitelia slovenského národa prosili židovský národ o odpustenie. V roku 1990 vtedajšia Biskupská konferencia ČSFR dvakrát vyjadrila želanie prekonať všetky zbytky antisemitizmu a to zvlášť cestou pravdy, ľútosti a pokánia.
Dnes, keď Slovensko robí prvé skúsenosti na poli samostatnej štátnosti i ako samostatná rímsko-katolícka cirkevná provincia, je pochopiteľné, že má záujem o pevné základy. K nim patrí aj nezaujaté preskúmanie histórie židov na Slovensku. Prv než bude toto skúmanie dokončené, môžu kresťania na Slovensku, práve vo vedomí národnej a štátnej solidárnosti, urobiť prvý krok a vysloviť ospravedlnenie za neprávosti spáchané na ich území. Vo vedomí, že bez židovskej tradície nie je možné pochopiť pôvodnú hĺbku kresťanstva, bude takýto krok zároveň aj pripojením sa k programu obnovy života cirkvi pred prichádzajúcim tretím tisícročím. Jedným z dôležitých aspektov tejto obnovy je aj nový vzťah k židovskému národu, ktorý sa začne ospravedlnením.
Pavol hovorí, že židia sú národ, na ktorý sme my kresťania naštepení: „Ale ak boli niektoré ratolesti (Izrael) odlomené a ty, planá oliva (nie Hebrej), bol si naštepený na ich miesto a stal si sa účastným na koreni a miazge olivy, nevyvyšuj sa nad ratolesti. Ak sa vyvyšuješ, nie ty nesieš koreň, ale koreň teba" (Rim 11, 17-18). Vyvolený národ ostáva pre ostatné národy príkladom obsahu a zmyslu Božieho vyvolenia. Židovský národ a ich dejiny sú jedným z odrazov základnej pravdy ľudskej existencie: kto je Boh a kto je človek.
Vzťah židov a kresťanov bol od počiatku vzťahom napätým a bolestným. Pavol vyjadruje túto skúsenosť, pričom obracia pozornosť na Krista, ktorý je pre kresťanov zosobnením každej bolesti: "On je náš pokoj, ktorý urobil z dvoch jedno a zbúral múr rozdelenia, nepriateľstvo vo svojom vlastnom tele" (Ef 2,14).
V tomto čase pokánia inšpirovaní pápežom Jánom Pavlom II. slovenskí katolícki biskupi spojení v Konferencii biskupov Slovenska prosíme židovských bratov a sestry o odpustenie a vyzývame všetkých katolíckych veriacich ako aj všetkých kresťanov a ľudí dobrej vôle, aby sa k nám pripojili a dokázali prekonať všetky predsudky. Veríme pritom, že skutok ospravedlnenia sa židovskému národu, v zmysle „morálnej a náboženskej pamäti", bude chápaný ako skutok pokánia, ako skutok lásky k Ukrižovanému, ktorý je náš pokoj.

V Trnave, dňa 25.3.1998