Teologická komisia KBS

Starokatolícka cirkev


Na rôznych ekumenických modlitbových zhromaždeniach vystupujú medzi inými aj predstavitelia Starokatolíckej cirkvi. Naši veriaci zväčša nepoznajú pôvod, vznik, učenie a štruktúru tejto cirkvi. Sú pomýlení, najmä ak vidia, že na jej čele vystupuje kňaz, ktorý patril do Rímskokatolíckej cirkvi, v nej aj pôsobil, a potom z nej vystúpil. Na nemalé pohoršenie niekoľkí katolícki kňazi, ktorí prešli ku starokatolíkom, pôsobia tam, kde predtým pôsobili ako katolícki kňazi. Veriaci sú v pomykove a oprávnene sa pýtajú, o akú cirkev ide?

Starokatolícka cirkev vznikla po Prvom vatikánskom koncile, ktorý zasadal v rokoch 1869-1870. Konciloví otcovia (774 účastníkov s hlasovacím právom) riešili otázky dvoch tematických okruhov: - viera v modernej dobe; - postavenie pápeža. Učenie a odpovede na prvý tematický okruh zhrnula dogmatická konštitúcia Dei Filius z 24.4.1870 (Denzinger – Hünermann 3000-3045, ďalej len DH). Druhý tematický okruh - s otázkami pápežského primátu a pápežskej neomylnosti - bol však náročnejší pre politické problémy. V 60. rokoch 19. storočia sa o otázke pápežskej neomylnosti zoširoka diskutovalo predovšetkým vo Francúzsku a v Nemecku. Viacerí si žiadali, aby toto učenie bolo vyhlásené za dogmu.
V Nemecku boli aj odporcovia tejto dogmy. Títo sa zoskupili okolo známeho mníchovského profesora, cirkevného historika Johannesa Josepha Ignaza von Döllinger (28.2.1799 v Bambergu, +10.1.1890 v Mníchove). Prof. Döllinger bol považovaný za najlepšieho hovorcu tzv. nemeckej teológie, ktorá bola akousi protiváhou tzv. rímskej teológie. Krátko pred koncilom, v júli 1869, vydal knihu Pápež a koncil, v ktorej spochybňoval pápežský primát a pápežskú neomylnosť. Napriek tomu dňa 18.7.1870 koncil schválil ďalšiu dogmatickú konštitúciu Pastor aeternus, ktorou primát rímskeho pápeža (DH 3058) i jeho neomylnosť vo veciach viery a mravov (DH 3074) vyhlásil za dogmu. Pre prusko-francúzsku vojnu bol koncil krátko nato prerušený.
Žiaľ, časť odporcov dogiem o pápežskom primáte a o pápežskej neomylnosti neprijala rozhodnutie koncilu ako definitívne. Na ich čelo sa postavili niekoľkí opoziční profesori a v roku 1870 usporiadali v Norimbergu zhromaždenie. Prof. Döllinger ich síce varoval, aby sa neoddeľovali od Katolíckej cirkvi, ale schizmatický proces už nemohol zastaviť. Na kongrese v Mníchove v roku 1871 došlo k oddeleniu (schizme) od Katolíckej cirkvi a k vyhláseniu Starokatolíckej cirkvi. Táto odštiepená skupina si nárokovala na katolícku pravosť, ktorú vyjadrila aj svojím označením „staro-katolícka“. Prvým starokatolíckym biskupom sa roku 1873 stal prof. Dr. Joseph Reinkens. Jeho vysvätením bola schizma zavŕšená. Jednotlivé skupiny starokatolíkov sa roku 1889 spojili do Utrechtskej únie. Prof. Döllinger do Starokatolíckej cirkvi nikdy nevstúpil, hoci bol od roku 1871 exkomunikovný.
Starokatolícku cirkev všemožne podporoval ríšsky kancelár Otto von Bismarck (1815-1898), pretože umožňovala realizovať jeho plány (tzv. kultúrny boj) o nemeckej národnej cirkvi, nezávislej od Ríma. Do štátom protežovanej cirkvi vstupovali predovšetkým liberálne a nacionalisticky orientovaní kresťania. Starokatolíci odmietli dogmu o pápežskom primáte a pápežskej neomylnosti ako aj dogmu o Nepoškvrnenom počatí, kňazský celibát, ušnú spoveď, odpustky a úctu k relikviám. Z koncilov uznali len tie, ktoré sa uskutočnili do roku 1054. Štruktúra Starokatolíckej cirkvi má základ v episkopálno-synodálnom zriadení. Najdôležitejšie vnútorné cirkevné otázky rieši synoda. Riadiacim orgánom je synodálna rada, ktorej predsedom je biskup.
Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) jasne rozlišuje medzi tými, ktorí sa oddeľujú od Cirkvi (aktuálni schizmatici), a tými, ktorí sa narodili v odlúčenej spoločnosti (porov. Unitatis redintegratio 3). Aktuálni schizmatici sa vážne prehrešujú proti jednote Kristovej Cirkvi. Veľký cirkevný učiteľ svätý Augustín (+430) ich prísne varuje: „Ktokoľvek sa odtrhne od Katolíckej cirkvi, nech by sa akokoľvek domnieval, že zbožnejšie žije, už pre to jediné previnenie, že sa odštiepil od cirkevnej jednoty, nebude mať večný život“ (Epistula 152). V ich prípade je takmer nemožné domnievať sa, že chcú úprimne budovať ekumenizmus, keďže sa vedome oddelili od Cirkvi, v ktorej sa zrodili. Iná situácia je v prípade tých, ktorí sa narodili v oddelených spoločenstvách a sú pokrstení a poučení vo viere v Krista. Týchto nemožno obviniť z hriechu oddelenia (zo schizmy) a Katolícka cirkev ich objíma s bratskou úctou a uznáva ich za bratov v Kristovi (porov. KKC 818).
V súčasnosti má Starokatolícka cirkev asi 350 tisíc veriacich na celom svete, predovšetkým v Severnej Amerike. Ustanovujúce synodálne zhromaždenie samostatnej Starokatolíckej cirkvi na Slovensku sa konalo 16.12.1995. V roku 2001 bolo na Slovensku 1733 starokatolíkov, na ktorých čele stojí biskup elektus, ktorý nemá biskupskú vysviacku ani apoštolskú postupnosť. Keďže veľká časť príslušníkov Starokatolíckej cirkvi na slovensku do nej vstúpila len prednedávnom, je žiaľ, potrebné považovať ich za aktuálnych schizmatikov a nemožno s nimi budovať ekumenizmus. Môžeme sa však modliť za spásu ich duší. 

Teologická komisia KBS

Zverejnené v Katolíckych novinách č. 21/2002, z 26.5.2002