Benedikt XVI.

apoštolská konštitúcia

Anglicanorum coetibus


ohľadne osobných ordinariátov pre anglikánov,
ktorí vstupujú do plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou



V poslednej dobe Duch Svätý podnietil skupiny anglikánov, aby viackrát naliehavo žiadali aj o  hromadné prijatie do plného katolíckeho spoločenstva a Apoštolská stolica láskavo prijala ich žiadosti. Petrov nástupca, ktorý je od Pána Ježiša poverený, aby zaisťoval jednotu episkopátu, predsedal a riadil univerzálne spoločenstvo celej Cirkvi,1 musí pripraviť podmienky, aby takéto posvätné želanie mohlo byť realizované.
Cirkev, ktorá je ľudom zhromaždeným v jednote Otca a Syna a Ducha Svätého,2 bola ustanovená naším Pánom Ježišom Kristom, ako „sviatosť, čiže znak a nástroj dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva“3. Každé rozdelenie medzi pokrstenými v Ježišovi Kristovi je narušením toho, čo Cirkev je a prečo Cirkev existuje; rozdelenie totiž „otvorene protirečí Kristovej vôli, je svetu na pohoršenie a poškodzuje presvätú vec hlásania evanjelia všetkému stvoreniu“4. Práve preto sa Pán Ježiš, prv ako vylial svoju krv za spásu sveta, modlil k Otcovi za jednotu svojich učeníkov.5
Princípom jednoty, ktorá utvára Cirkev ako spoločenstvo, je Duch Svätý.6 On je základom jednoty veriacich v učení apoštolov, v lámaní chleba a modlitbe.7 Avšak Cirkev je – analogicky s tajomstvom vteleného Slova – nielen neviditeľným a duchovným, ale aj viditeľným spoločenstvom;8 predstavuje totiž „spoločnosť vybavenú hierarchickými ustanovizňami a Kristovo tajomné telo; viditeľné spoločenstvo a duchovnú pospolitosť, Cirkev pozemskú a Cirkev oplývajúcu nebeskými darmi, lebo tvoria jedinú komplexnú skutočnosť, ktorá sa skladá z ľudského a božského prvku“9. Spoločenstvo pokrstených v učení apoštolov a v lámaní eucharistického chleba sa viditeľne prejavuje putom vo vyznávaní viery v jej celku, v slávení všetkých sviatostí ustanovených Kristom a v riadení kolégiom biskupov zjednotených s ich hlavou, rímskym veľkňazom.10
Totiž jediná Kristova Cirkev, o ktorej vo Vyznaní viery vyznávame, že je jedna, svätá, katolícka a apoštolská, „jestvuje (subsistit in) v Katolíckej cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca a biskupi, ktorí sú v spoločenstve s ním, hoci aj mimo jej organizmu jestvujú mnohé prvky posväcovania a pravdy, ktoré – ako dary vlastné Kristovej Cirkvi – pobádajú do katolíckej jednoty.“11
Vo svetle týchto ekleziologických princípov sa touto apoštolskou konštitúciou vydáva všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje zriadenie a život osobných ordinariátov pre tých anglikánskych veriacich, ktorí si želajú hromadne vstúpiť do plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou. Toto ustanovenie je doplnené ďalšími dodatkovými normami vydanými Apoštolskou stolicou.

I. § 1. Osobné ordinariáty pre anglikánov, ktorí vstupujú do plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou zriaďuje Kongregácia pre náuku viery v rámci územných hraníc konkrétnej biskupskej konferencie a po konzultáciách s touto konferenciou.
§ 2. Na území jednej biskupskej konferencie môžu byť zriadené podľa potreby jeden alebo viaceré osobné ordinariáty.
§ 3. Každý ordinariát je ipso iure verejnou právnickou osobou; z hľadiska práva je podobný diecéze.12
§ 4. Ordinariát tvoria veriaci laici, klerici a členovia inštitútov zasväteného života alebo spoločností apoštolského života, pôvodne patriaci do anglikánskeho spoločenstva, ktorí sú teraz sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou, alebo ktorí prijímajú iniciačné sviatosti v jurisdikcii samotného ordinariátu.
§ 5. Autentickým vyjadrením katolíckej viery vyznávanej členmi ordinariátu je Katechizmus Katolíckej cirkvi.

II. Osobný ordinariát je zriadený podľa noriem všeobecného práva a na základe tejto apoštolskej konštitúcie a je podriadený Kongregácii pre náuku viery a ostatným dikastériám rímskej kúrie v súlade s ich kompetenciami. Platia preň aj spomínané dodatkové normy, ako aj prípadné ďalšie špecifické normy, vydané pre každý ordinariát.

III. Ordinariát má oprávnenie sláviť Eucharistiu a ďalšie sviatosti, liturgiu hodín, ako aj iné liturgické úkony podľa liturgických kníh vlastných anglikánskej tradícii a schválených Svätou stolicou – čo nevylučuje liturgické slávenia podľa rímskeho rítu – aby tak v rámci Katolíckej cirkvi naďalej žili duchovné, liturgické a pastoračné tradície anglikánskeho spoločenstva, ako cenný dar udržiavajúci vieru jeho členov a tiež bohatstvo, s ktorým sa môžu podeliť.

IV. Osobný ordinariát je zverený do pastoračnej starostlivosti ordinára, ktorého menuje rímsky veľkňaz.

V. Právomoc (potestas) ordinára je:
a) ordinaria (riadna): spojená na základe samotného práva s týmto úradom, ktorý mu zveril rímsky veľkňaz pre vnútorné i vonkajšie fórum;
b) vicaria (zástupná): vykonávaná v mene rímskeho veľkňaza;
c) personale (osobná): vykonávaná voči všetkým, ktorí patria do ordinariátu.
Táto  právomoc sa vykonáva spoločne s miestnym diecéznym biskupom v prípadoch upravovaných dodatkovými normami.

VI. § 1. Tí, ktorí vykonávali službu anglikánskych diakonov, kňazov alebo biskupov a spĺňajú požiadavky stanovené kánonickým právom,13 pričom nie sú hatení iregularitami alebo inými prekážkami,14 môžu byť akceptovaní ordinárom ako kandidáti na sviatosť posvätného stavu v Katolíckej cirkvi. U ženatých posvätných služobníkov treba dodržiavať normy encykliky Pavla VI. Sacerdotalis caelibatus, n. 4215 a deklarácie In June.16 Neženatí posvätní služobníci sa musia podriadiť norme klerického celibátu podľa kánonu 277, § 1.
§ 2. Nech ordinár – pri plnom dodržiavaní disciplíny klerického celibátu v latinskej Cirkvi – pro regula pripúšťa ku kňazskému sväteniu iba neženatých mužov. Môže však podľa objektívnych kritérií schválených Svätou stolicou predložiť rímskemu veľkňazovi žiadosť, aby v jednotlivých prípadoch pripustil do posvätného stavu kňazstva aj ženatých mužov, a udelil tak derogáciu ustanovenia kán. 277, § 1.
§ 3. Inkardinácia klerikov sa riadi normami kánonického práva.
§ 4. Kňazi inkardinovaní do ordinariátu, ktorí tvoria jeho presbytérium, majú tiež udržiavať zväzky jednoty s presbytériom diecézy, na území ktorej vykonávajú svoju službu; rovnako majú podporovať spoločné pastoračné a charitatívne iniciatívy a aktivity, ktoré môžu byť predmetom dohôd uzatvorených medzi ordinárom a miestnym diecéznym biskupom.
§ 5. Kandidáti na posvätný stav sú v ordinariáte formovaní spolu s inými seminaristami, zvlášť v doktrinálnej a pastorálnej oblasti. S ohľadom na osobitné potreby seminaristov ordinariátu a ich formácie v anglikánskej tradícii, môže ordinár zriadiť programy, ktoré sa budú uskutočňovať v samotnom seminári alebo tiež zriadiť formačné domy, spojené s už existujúcimi katolíckymi teologickými fakultami.

VII. Ordinár môže so schválením Svätej stolice zriaďovať nové inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života a umožňovať ich členom, aby prijali posvätný stav, podľa noriem kánonického práva. Inštitúty zasväteného života anglikánskeho pôvodu a teraz v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou môžu byť po vzájomnej dohode podriadené právomoci ordinára.

VIII. § 1. Ordinár môže pri dodržaní normy práva a po vypočutí mienky miestneho diecézneho biskupa so súhlasom Svätej stolice zriadiť osobné farnosti pre pastoračnú starostlivosť o veriacich patriacich do ordinariátu.
§ 2. Farári ordinariátu majú všetky práva a viažu ich všetky povinnosti vymedzené v Kódexe kánonického práva, ktoré v prípadoch upravených dodatkovými normami vykonávajú vo vzájomnej pastoračnej spolupráci s farármi diecézy, na území ktorej sa osobná farnosť ordinariátu nachádza.

IX. Tak veriaci laici, ako aj inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, anglikánskeho pôvodu, ktorí si želajú byť súčasťou osobného ordinariátu, musia túto vôľu vyjadriť písomne.

X. § 1 Ordinárovi v riadení pomáha správna rada, ktorá sa riadi štatútom schváleným ordinárom a potvrdeným Svätou stolicou.17
§ 2. Správna rada, ktorej predsedá ordinár, sa skladá aspoň zo šiestich kňazov a plní funkcie stanovené v Kódexe kánonického práva pre kňazskú radu a pre kolégium konzultorov, ako aj funkcie vymedzené v dodatkových normách.
§ 3. Ordinár musí zriadiť ekonomickú radu podľa normy Kódexu kánonického práva, ktorá plní ňou stanovené úlohy.18
§ 4. Na uľahčenie spolupráce s veriacimi musí byť v ordinariáte ustanovená pastoračná rada.19

XI. Ordinár sa má každých päť rokov dostaviť do Ríma na návštevu ad limina apostolorum a prostredníctvom Kongregácie pre náuku viery, spoločne s Kongregáciou pre biskupov a Kongregáciou pre evanjelizáciu národov, musí predložiť rímskemu veľkňazovi správu o stave ordinariátu.

XII. Pokiaľ ide o súdne kauzy, je kompetentný tribunál diecézy, v ktorej má jedna strana svoje trvalé bydlisko. Ak by si ordinariát zriadil vlastný tribunál, odvolacím súdom bude ten, ktorý stanovil ordinár a schválila Svätá stolica.

XIII. Dekrét, ktorým sa zriaďuje ordinariát, určuje miesto sídla samotného ordinariátu, a ak sa to považuje za vhodné, aj ktorý je jeho hlavný kostol.

Źeláme si, aby tieto naše usmernenia a normy platili a aplikovali sa odteraz i v budúcnosti,  a to – v prípade potreby – bez ohľadu na ustanovenia apoštolských konštitúcií a nariadení vydaných našimi predchodcami, ako aj ďalších noriem i tých, ktoré sú hodné zvláštnej zmienky alebo  si vyžadujú derogáciu.

Dané v Ríme pri svätom Petrovi, 4. novembra 2009, v deň spomienky na sv. Karola Boromejského.

BENEDIKT XVI.