List Svätého Otca, Benedikta XVI. Nemeckej biskupskej konferencii,
adresovaný jej predsedovi, Mons. Robertovi Zollitschovi,
v ktorom sa venuje  forme vhodného prekladu konsekračných slov nad kalichom


Excelencia, vážený a milý pán arcibiskup!

Počas Vašej návštevy 15. marca 2012 ste ma upovedomili, že ohľadom prekladu slov „pro multis“ v eucharistických modlitbách svätej omše nedošlo ešte medzi biskupmi nemeckej jazykovej oblasti k zhode. Hrozí zrejme nebezpečenstvo, že pri čoskoro očakávanej publikácii nového vydania „Gotteslob“ [kniha spevov a modlitieb] budú chcieť v niektorých častiach nemeckej jazykovej oblasti zotrvať pri preklade „za všetkých“, aj keď sa Nemecká biskupská konferencia zhodla na písaní „za mnohých“ tak, ako si to želá Svätá stolica. Sľúbil som Vám, že sa k tejto závažnej otázke písomne vyjadrím, aby som tak predišiel štiepeniu na najintímnejšom mieste našej modlitby. List, ktorý prostredníctvom Vás adresujem členom Nemeckej biskupskej konferencie, pošlem tiež ostatným biskupom nemeckej jazykovej oblasti.

Dovoľte, aby som najskôr krátko objasnil vznik tohto problému. V šesťdesiatych rokoch, keď bolo potrebné preložiť Rímsky misál do nemeckého jazyka, za čo zodpovedajú biskupi, existoval exegetický konsenzus ohľadne toho, že slovo „mnohí“ v Iz 53, 11 n. je hebrejským výrazom označujúcim celok, „všetkých“. Slovo „mnohí“ v Matúšovom a Markovom evanjeliovom podaní ustanovenia bolo preto považované za semitizmus a muselo sa prekladať ako „všetci“. To sa tiež týkalo bezprostredne prekladaného latinského textu, kde výraz „pro multis“ odkazoval, cez evanjeliové správy, na Iz 53, a preto sa prekladal „za všetkých“. Tento exegetický konsenzus sa medzitým roztrieštil; viac neexistuje. V nemeckom ekumenickom preklade Svätého písma sa v rozprávaní o Poslednej večeri uvádza: „Toto je moja krv, krv zmluvy, ktorá sa vylieva za mnohých“ (nem. originál: Das ist mein Blut, das Blut des Bundes, das für viele vergossen wird; Mk 14, 24; porov. Mt 26, 28). To poukazuje na čosi veľmi dôležité: pri preklade výrazu „pro multis“ v zmysle „za všetkých“ nešlo o čistý preklad, ale o interpretáciu, ktorá bola i ostáva veľmi dobre odôvodnená, avšak predsa len ide o výklad, a teda o čosi viac než len preklad.

Takéto splynutie prekladu a výkladu patrí v istom ohľade k princípom, ktoré boli bezprostredne po koncile zavedené v moderných jazykoch pri preklade liturgických kníh. Bolo to na základe vedomia, že Biblia a liturgické texty sú vzdialené od jazyka a myslenia súčasného človeka, takže aj po preklade ostávajú účastníkom bohoslužieb často nezrozumiteľné. Bolo to čosi nové, hoci boli preklady posvätných textov účastníkom pri bohoslužbách k dispozícii, predsa ostali veľmi vzdialené ich svetu, ba práve teraz sa to zviditeľnilo. Preto sme sa cítili nielen oprávnení, ale priam povinní zapojiť do prekladu aj interpretáciu, a tak skrátiť takýmto spôsobom cestu k ľuďom, ktorých srdce a rozum sa má týmito slovami získať.

Až do určitého bodu naďalej zostáva oprávnený princíp prekladu na základe obsahu a nie nevyhnutne doslovného prekladu základných textov. Keďže sa zakaždým musím modliť liturgické modlitby v iných jazykoch, pozorujem, že medzi rôznymi prekladmi niekedy nie je možné nájsť nijakú spojitosť a že základný spoločný text len s ťažkosťami možno rozpoznať. Dostali sa tam pritom zjednodušenia, ktoré znamenajú skutočné straty. Tak som si časom čoraz jasnejšie uvedomoval, že princíp nie doslovne, ale štrukturálne vhodného prekladu má svoje limity. V súlade s týmto názorom uprednostnila Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí v inštrukcii o prekladoch Liturgiam authenticam vydanej dňa 28. marca 2001 opäť princíp doslovného prekladu, pričom samozrejme nepredpisuje jednostranný verbalizmus. Základom tejto inštrukcie je dôležitý postoj, ktorý bol spomenutý už v úvode a spočíva v rozdiele medzi prekladom a výkladom. Tento je nutné rešpektovať vo vzťahu k Písmu, ako aj vo vzťahu k liturgickým textom. Na jednej strane sa musí posvätné slovo zjavovať ako také, aj so svojou cudzosťou a otázkami, ktoré v sebe nesie; na druhej strane je Cirkev poverená ho vykladať, aby sa k nám – v hraniciach nášho terajšieho chápania – dostala zvesť, ktorú nám odkázal Pán. Ani najdôslednejší preklad nemôže nahradiť výklad: k samotnej štruktúre zjavenia patrí čítanie a interpretácia Božieho slova v cirkevnom spoločenstve, kde sa vzájomne prepája vernosť s jeho aktuálnym pochopením. Božie slovo tu musí vystupovať samo za seba, v jeho vlastnej podobe, ktorá nám môže byť cudzia; výklad musí zachovávať vernosť samotnému Slovu, ale zároveň musí byť prístupný súčasnému poslucháčovi.

V súlade s týmto rozhodla Svätá stolica, že pri novom preklade misála sa slovo „pro multis“ bude prekladať doslovne a netreba ho zároveň vykladať. Interpretovaný výklad „za všetkých“ musí nahradiť jednoduchý preklad „za mnohých“. Tu by som rád poukázal na to, že ani u Matúša, ani u Marka sa nevyskytuje člen, teda nespomína sa „za tých mnohých“, ale „za mnohých“. Aj keď dúfam, že toto rozhodnutie vychádzajúce zo zásadného vzťahu prekladu a výkladu je celkom zrozumiteľné, celkom chápem, že je to obrovská výzva pre všetkých, ktorí sú v Cirkvi poverení výkladom Božieho slova. Pre bežného návštevníka bohoslužieb sa tu totiž takmer nevyhnutne prejavuje zlom v jadre Posvätna. Bude sa pýtať: znamená to teraz, že Kristus nezomrel za všetkých? Zmenila Cirkev svoje učenie? Môže a smie tak urobiť? Nejde tu o reakciu, ktorá chce zmariť dedičstvo koncilu? Vďaka skúsenostiam uplynulých päťdesiatich rokov všetci vieme, ako hlboko zasahujú zmeny liturgických foriem a textov ľudské duše, ako veľmi ľudí znepokojí nejaká zmena textu v takomto ústrednom bode. Keďže kvôli rozdielu medzi prekladom a výkladom sa rozhodlo, že sa bude výraz prekladať ako „za mnohých“, zároveň sa stanovilo, že prekladu v jednotlivých jazykových oblastiach bude predchádzať dôkladná katechéza. Biskupi a kňazi majú v nej svojim veriacim zrozumiteľne vysvetliť, o čo ide. Úvodná katechéza je základnou podmienkou pre nadobudnutie platnosti nového prekladu. Pokiaľ viem, takáto katechéza doposiaľ v nemeckej jazykovej oblasti neprebehla. Zámerom môjho listu je, aby som vás všetkých, milí spolubratia, naliehavo poprosil, aby ste takúto katechézu vypracovali, aby ste o nej potom diskutovali s kňazmi a aby ste ju zároveň sprístupnili veriacim.

V úvode takejto katechézy je potrebné celkom krátko vysvetliť, prečo pri preklade misála bolo po koncile slovo „mnohí“ vyjadrené slovom „všetci“: aby sa jednoznačne vyjadrila univerzalita Kristovej spásy v tom duchu, ako to Ježiš zamýšľal. Zaiste sa hneď potom objaví otázka: Ak Ježiš zomrel za všetkých, prečo potom pri Poslednej večeri povedal „za mnohých“? A prečo sa potom pridŕžame týchto ustanovujúcich Ježišových slov? Tu treba najskôr uviesť, že podľa Matúša a Marka hovoril Ježiš „za mnohých“, no podľa Lukáša a Pavla „za vás“. Tým sa zdanlivo tento okruh ešte viac zužuje. Ale práve takto možno dospieť k riešeniu. Učeníci vedia, že Ježišovo poslanie presahuje ich samých a ich okruh; že prišiel, aby „zhromaždil vedno rozptýlené Božie deti“ (Jn 11, 52). Pojem „za vás“ vyjadruje, že Ježišovo poslanie sa týka konkrétne tých, ktorí sú prítomní. Nie sú nejakými anonymnými časťami obrovského celku, ale každý z nich vie, že Pán zomrel práve za mňa, za nás. Výraz „za vás“ siaha do minulosti aj do budúcnosti, zahŕňa celkom osobne mňa; nás, ktorí sme tu zhromaždení a ktorých Ježiš pozná a miluje. Tak toto „za vás“ nie je nejakým zúžením, ale skonkrétnením, ktoré sa týka každého spoločenstva, ktoré slávi Eucharistiu a ktoré ju konkrétne spája s Ježišovou láskou. Rímsky kánon pri slovách premenenia navzájom prepája oba biblické texty a hovorí: „za vás a za mnohých“. Táto formulácia bola prevzatá pri liturgickej reforme do všetkých eucharistických modlitieb.

Ale teraz znova: Prečo „za mnohých“? Nezomrel azda Pán za všetkých? To, že sa Ježiš Kristus ako vtelený Boží Syn stal človekom, novým Adamom pre všetkých ľudí, patrí k základným presvedčeniam našej viery. Poukážem na to len troma textami z Písma: Boh svojho Syna „vydal za nás všetkých“ ako píše Pavol v Liste Rimanom (Rim 8, 32). „Jeden zomrel za všetkých“, hovorí o Ježišovej smrti v Druhom liste Korinťanom (2 Kor 5, 14). Ježiš, „ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých“, je napísané v Prvom liste Timotejovi (1 Tim 2, 6). Potom je však na mieste opäť sa spýtať: Ak je toto také jasné, prečo je potom v eucharistickej modlitbe výraz „za mnohých“? Nuž, Cirkev prevzala túto formuláciu z novozákonných textov o ustanovení Eucharistie. Hovorí to z úcty voči Ježišovmu slovu, aby sme mu ostali v každom slove verní. Dôvodom pre novú formuláciu eucharistickej modlitby je teda bázeň pred samotným Ježišovým slovom. Potom sa ale pýtame: prečo to tak povedal sám Ježiš? Vlastný dôvod spočíva v tom, že Ježiš sa tým zjavil ako Boží služobník z Iz 53, ukázal sa ako ten, na ktorého toto prorocké slovo čakalo. Bázeň Cirkvi pred Ježišovým slovom a Ježišova vernosť slovu „Písma“ – táto dvojnásobná vernosť je konkrétnym dôvodom pre formuláciu „za mnohých“. Doslovným prekladom slov Písma sledujeme túto líniu úctivej vernosti.

Ako sme už videli prv, výraz „za vás“ v lukášovsko-pavlovskej tradícii nie je zúžením, ale konkretizáciou, rovnako si môžeme teraz uvedomiť, že dialektika „mnohí – všetci“ má svoj vlastný význam. Výraz „všetci“ sa pohybuje v ontologickej rovine – bytie a pôsobenie Ježiša zahŕňa celé ľudstvo v minulosti, prítomnosti i budúcnosti. Ale v skutočnosti, historicky, v konkrétnom spoločenstve tých, ktorí slávia Eucharistiu, prichádza Ježiš len k „mnohým“. Tak môžeme vidieť trojaký význam chápania výrazov „mnohí“ a „všetci“. Najskôr má pre nás, ktorí smieme sedieť pri jeho stole, znamenať prekvapenie, radosť a vďačnosť z toho, že práve mňa povolal, že smiem byť pri ňom a že ho smiem poznať. „ďakujem Bohu, ktorý ma z milosti povolal do svojej Cirkvi...“. Z toho však plynie aj zodpovednosť. Akým spôsobom Pán dosiahne ostatných – „všetkých“ –, je napokon jeho tajomstvo. Avšak nepochybne je to zodpovednosť, byť priamo ním povolaný k jeho stolu, takže smiem počuť: Trpel za vás, za mňa. Mnohí nesú zodpovednosť za všetkých. Spoločenstvo mnohých musí byť svetlom na svietniku, mestom na vrchu, kvasom pre všetkých. Je to povolanie, ktoré sa celkom osobne týka každého jednotlivca. My, ktorých je mnoho, musíme niesť zodpovednosť za celok vedomí si svojho poslania. Napokon sa tu pripája tretí aspekt. V súčasnej spoločnosti máme pocit, že nás vôbec nie je „mnoho“, že nás je len niekoľko – malá hŕstka, z ktorej neustále ubúda. Avšak nie je to tak – nás je „mnoho“: „Potom som videl; a hľa, veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov“ (Zjv 7, 9). Je nás mnoho a zastupujeme všetkých. Tak obe slová „mnohí“ a „všetci“ patria vedno a vzťahujú sa na seba vo vzájomnej zodpovednosti a prisľúbení.

Excelencia, milí spolubratia v biskupskom úrade! Týmto všetkým som chcel zdôrazniť základné obsahové línie katechézy, prostredníctvom ktorej by sa mali kňazi a laici čím prv pripraviť na nový preklad. Dúfam, že to všetko zároveň poslúži hlbšej spoluúčasti na slávení najsvätejšej Eucharistie i na plnení veľkej úlohy, ktorú pred nás kladie Rok viery. Dúfam, že táto katechéza bude čoskoro k dispozícii, a tak sa stane súčasťou obnovy liturgie, o ktorú sa usiloval koncil od svojho prvého zasadnutia.

S veľkonočným pozdravom a požehnaním ostávam v Pánovi Váš

Benedikt XVI.

V Ríme, 14. apríla 2012.