List Svätého Otca
JÁNA PAVLA II.

pri príležitosti otvorenia
Benediktínskych osláv
XV. storočnice od príchodu
sv. Benedikta, patróna Európy
do Subiaca




Preklad: Mgr. Stanislav Košč
Vydal: SSV Trnava, 1999
Text KBS


Milovanému bratovi
Dom Maurovi Meaccimu,
opátovi v Subiacu
1. S radosťou som sa dozvedel, že veľká Benediktínska mníšska rodina zamýšľa pripomenúť si osobitnými oslavami 1500 rokov, odkedy svätý Benedikt založil v Subiacu onu "schola dominici servitii", ktorá v priebehu storočí priviedla nespočetný zástup mužov a žien "per ducatum Evangelii" k dôvernejšiemu spojeniu s Kristom. Chcem sa duchovne pripojiť k vďakyvzdávaniu, ktoré celý mníšsky rád, zrodený z viery a lásky svätého patriarchu, vzdáva Pánovi za tie veľké dary, ktorými bol obdarovaný hneď od počiatku svojich dejín.
Už môj ctihodný predchodca, svätý Gregor Veľký, benediktínsky mních a významný životopisec svätého Benedikta, vyzýval prijať v duchu veľkej viery v Boha a vrelej lásky k jeho zákonu, ktorá charakterizovala pôvodnú rodinu tohto svätca z Nursie, predpoklady života, úplne zasväteného "hľadaniu a službe Kristovi, jedinému a pravému Spasiteľovi" (Pieseň vďaky z Omše na sviatok sv. Benedikta). Toto duchovné tiahnutie, ktoré vzrastalo a rozvíjalo sa uprostred životných udalostí, priviedlo rýchlo mladíka Benedikta, aby sa zriekol márností vedy a svetských dobier a zameral sa na dosiahnutie múdrosti Kríža a na pripodobnenie sa jedine Kristovi.
Z Nursie do Ríma, z Affile do Subiaca viedla Benediktovu duchovnú cestu jediná túžba páčiť sa Kristovi. Toto vrúcne želanie sa upevnilo a vzrástlo počas troch rokov, prežitých v jaskyni Sacro Speco, kedy "položil pevné základy kresťanskej dokonalosti, na ktorých mohol neskôr vystavať budovu obdivuhodnej výšky" (Pius XII., Fulgens radiatur, 21. marca 1947).
Dlhodobé a dôverné spojenie s Kristom ho priviedlo k tomu, aby zhromaždil okolo seba ďalších bratov, a tak uskutočnil "tie veľkolepé plány a zámery, ku ktorým ho povolávalo vanutie Ducha Svätého" (tamtiež). Benedikt, naplnený božským svetlom, sa sám stal svetlom a vodcom pre chudobných pastierov pri hľadaní viery a pre zbožný ľud, ktorý potreboval sprevádzanie na Pánovej ceste. Po ďalšom období samoty a ťažkých skúšok, pred 1500 rokmi, založil sotva dvadsaťročný v Subiacu, neďaleko Speca, prvý benediktínsky kláštor. Takto ono zrnko kvasu, ktoré sa rozhodlo ukryť v subiackej zemi a odumrieť v kajúcnosti z lásky ku Kristovi, dalo počiatok novému modelu zasväteného života, premeniac sa na klas s prehojnou úrodou.
2. Malá a tmavá jaskyňa v Subiacu sa takto stala kolískou benediktínskeho Rádu. Z nej vytryskol žiarivý maják viery a civilizácie, ktorá prostredníctvom príkladov a diel duchovných synov svätého patriarchu zaplavila, ako pripomína tu umiestnená pamätná tabuľa, európsky Západ i Východ, ako i ďalšie svetadiely.
Zvesť o jeho svätosti pritiahla zástupy mladíkov, hľadajúcich Boha, ktorých vďaka svojim praktickým schopnostiam rozmiestnil do dvanástich kláštorov. Tu, v atmosfére evanjeliovej jednoduchosti, živej viery a činnej lásky, sa formovali svätý Placid a svätý Maurus, prvé svetlé puky subiackej mníšskej rodiny, ktorú sám Benedikt vychovával "v službe Všemohúcemu".
Aby Benedikt uchránil svojich mníchov od následkov krutého prenasledovania, potom, ako zdokonalil usporiadanie existujúcich kláštorov ustanovením vhodných predstavených, vzal so sebou niekoľkých mníchov a odobral sa do Cassina, kde založil kláštor Montecassino, ktorý sa čoskoro stal kolískou vyžarovania západného mníšstva a strediskom evanjelizácie a kresťanského humanizmu.
Aj v týchto podmienkach sa Benedikt ukázal ako človek neotrasiteľnej viery: svoju dôveru vložil na Boha a dúfajúc ako Abrahám proti všetkej nádeji veril, že Pán bude naďalej požehnávať jeho dielo, napriek prekážkam, ktoré mu kládla závisť a násilnosť ľudí.
3. Ústredným bodom mníšskej skúsenosti svätého Benedikta je jednoduchá zásada, typická pre kresťana, ktorú mních prijíma v celej jej radikálnosti: vybudovať jednotu svojho života okolo primátu Boha. Toto "tendere in unum", základná a podstatná podmienka pre vstup do mníšskeho života, musí tvoriť zjednocujúce úsilie existencie jednotlivca i spoločenstva a uskutočňovať sa v "conversatio morum", čím je vernosť určitému spôsobu života, konkrétne prežitého v každodennej poslušnosti. Hľadanie evanjeliovej jednoduchosti si vyžaduje neustále overovanie, čiže úsilie "konať pravdu", vracajúc sa neprestajne k prvotnému daru Božieho povolania, ktoré je pri prameni vlastnej náboženskej skúsenosti.
Toto úsilie, ktoré sprevádza benediktínsky život, osobitne podnecujú slávnosti 1500. výročia založenia kláštora, ktoré spadajú do priebehu Veľkého jubilea roku 2000. Kniha Levitikus predpisuje: "Päťdesiaty rok zasväťte! Ohláste slobodu pre všetkých obyvateľov krajiny! Má to byť pre nich jubilejný rok. Vtedy sa každý vráti k svojmu majetku a k svojmu rodu" (Lv 25,20). Výzva vrátiť sa k vlastnému "dedičstvu" a k svojmu rodu sa ukazuje ako zvlášť aktuálna pre Spoločenstvo benediktínskych mníchov, ktoré je povolané prežiť Jubileum pätnástich storočí svojich dejín i Svätého roka ako vhodnú chvíľu na obnovené priľnutie k "dedičstvu" svätého patriarchu a na prehĺbenie pôvodnej charizmy.
4. Príklad svätého Benedikta a sama regula ponúkajú významné usmernenia pre plné prijatie daru, ktorý predstavujú tieto výročia. Predovšetkým vyzývajú na svedectvo neochvejnej vernosti Božiemu slovu, meditovaného a prijímaného prostredníctvom "lectio divina". To predpokladá zachovávanie silencia a postoj pokornej adorácie pred Bohom. Božie slovo totiž odhaľuje svoje hĺbky tomu, kto je prostredníctvom silencia a umŕtvovania pozorný voči tajomnému pôsobeniu Ducha.
Predpis pravidelného silencia nielenže stanovuje čas, kedy ľudské slovo má mlčať, ale usmerňuje k štýlu, poznačenému veľkou miernosťou vo verbálnej komunikácii. Ak je tento predpis vnímaný a prežívaný vo svojom hlbokom zmysle, pomaly vychováva k zvnútorneniu, vďaka ktorému sa mních otvára autentickému poznaniu Boha a človeka. Zvlášť veľké silencium v kláštoroch má osobitný symbolický význam poukázania na to, čo je skutočne platné: absolútne disponovanie sa Samuelovo (porov. 1Sam 3) a láskou naplnené odovzdanie seba samých Otcovi. Všetko ostatné nie je odsunuté nabok, ale zahrnuté vo svojej hlbokej skutočnosti a prinesené pred Boha v modlitbe.
Toto je škola onej "lectio divina", ktorú Cirkev očakáva od kláštorov: Tu sa nehľadajú ani tak učitelia biblickej exegézy, ktorých možno nájsť aj inde, ako skôr svedkovia pokornej a neochvejnej vernosti Slovu v nenápadnej každodennosti. Takto sa "vita bonorum" stáva "živou lectio", pochopiteľnou aj pre toho, kto sklamaný infláciou ľudských slov hľadá podstatu a autentickosť vo vzťahu k Bohu a je ochotný zachytiť posolstvo, vyvierajúce zo života, v ktorom sa zmysel pre krásu a pre poriadok spája so striedmosťou.
Návyk na Slovo, ktorý zaručuje benediktínska regula tým, že mu vyčleňuje veľký priestor v dennom rozvrhu, určite so sebou prinesie rozliatie pokojnej dôvery, vylúči falošné istoty a upevní v duši živý zmysel pre plnú zvrchovanosť Boha. Mních je takto uchránený od prispôsobivých či servilných interpretácií Písma a uvádzaný do stále hlbšieho povedomia ľudskej slabosti, v ktorej žiari Božia moc.
5. Popri počúvaní Božieho slova je tu záväzok modlitby. Benediktínsky kláštor je predovšetkým miestom modlitby, v tom zmysle, že je v ňom všetko zorganizované tak, aby uspôsobovalo mníchov na pozornosť a disponovanosť voči hlasu Ducha. Z tohto dôvodu úplné prednášanie Liturgie hodín, ktoré má svoj stredobod v Eucharistii a dáva rytmus mníšskemu dňu, predstavuje "opus Dei", v ktorom "dum cantamus iter facimus ut ad nostrum cor veniat et sui nos amortis gratia accendat".
Slovom Svätého písma inšpiruje benediktínsky mních svoj rozhovor s Bohom, v čom mu pomáha prostá krása rímskej liturgie. Toto Slovo, ohlasované či už slávnostným spôsobom alebo jednohlasným spevom, ktorý je ovocím duchovnej chápavosti tu obsiahnutých bohatstiev, tvorí v tejto liturgii absolútne prevažnú časť v porovnaní s inými liturgiami, v ktorých najpôsobivejším prvkom sú nádherné poetické kompozície, vykvitnuté na kmeni biblického textu.
Táto modlitba s Bibliou si vyžaduje askézu vyprázdnenia seba samých, čo umožňuje zosúladiť sa s pocitmi, ktoré ktosi Iný kladie na pery a prebúdza v srdci (ut mens nostra concordet voci nostrae). V živote sa takto potvrdzuje primát Slova, ktoré tu vládne nie preto, že by sa nanucovalo z nariadenia, ale preto, že diskrétne a verne priťahuje svojím čarom. Po svojom prijatí Slovo skúma a rozlišuje, vyžaduje jasné voľby a takto prostredníctvom poslušnosti uvádza do historia Salutis, zhrnutej v Pasche Krista, poslušného Otcovi (porov. Hebr 5,7).
Práve táto modlitba, memoria Dei, konkrétne umožňuje jednotu života napriek mnohorakým činnostiam: tieto, ako učí Cassian, sa neumŕtvujú ale neustále uvádzajú k svojmu stredobodu. Rozširovaním liturgickej modlitby v priebehu dňa prostredníctvom slobodnej a tichej modlitby bratov sa v kláštore vytvára atmosféra uzobranosti, vďaka ktorej aj chvíle slávenia nachádzajú svoju plnú pravdu. Takto sa kláštor stáva "školou modlitby", čiže miestom, kde určité spoločenstvo, intenzívne prežívajúce stretnutie s Bohom v liturgii a v rozličných chvíľach dňa, uvádza tých, čo hľadajú tvár Boha živého, do nádhery trojičného života.
6. Modlitba, ktorá v liturgii dáva rytmus hodinám dňa a stáva sa osobným a tichým prejavom bratov, predstavuje prvý výraz a zdroj jednoty mníšskeho spoločenstva, ktorá má svoj základ v jednote viery. Od každého mnícha sa vyžaduje autentický pohľad viery na seba a na spoločenstvo; vďaka nemu každý nesie svojich bratov a cíti sa nimi nesený - a to nielen tými, s ktorými žije, ale aj tými, ktorí ho predišli a vtlačili spoločenstvu jeho typickú tvárnosť, s bohatstvami i obmedzeniami - a spoločne s nimi sa cíti nesený Kristom, ktorý tvorí základ. Ak chýba táto základná zhoda a votrie sa nezáujem, či dokonca rivalita, každý brat sa začne cítiť "jedným z mnohých", s tým nebezpečenstvom, že bude mylne hľadať svoju realizáciu v osobných iniciatívach, ktoré ho vedú hľadať svoje útočisko v kontaktoch s vonkajškom, namiesto toho, aby ho hľadal v plnej účasti na spoločnom živote a apoštoláte.
Dnes je viac než kedykoľvek naliehavé pestovať bratský život vo vnútri spoločenstiev, v ktorých sa praktizuje určitý štýl priateľstva, ktorý nie je preto menej pravdivý, že zachováva ten odstup, ktorý chráni slobodu druhého. Toto je svedectvo, ktoré Cirkev očakáva od všetkých rehoľníkov, ale v prvom rade od mníchov.
7. Zo srdca si želám, aby oslavy 1500. výročia začiatku mníšskeho života v Subiacu predstavovali pre toto spoločenstvo a pre celý benediktínsky rád opätovnú príležitosť vyjadriť vernosť charizme svätého patriarchu, horlivosť v spoločnom živote, v počúvaní Božieho slova a v modlitbe, ako i v úsilí pri ohlasovaní evanjelia podľa vlastnej tradície subiackej kongregácie.
Nech sa každé benediktínske spoločenstvo dokáže presadiť so svojou jasne definovanou totožnosťou, priam ako "mesto na vrchu", odlíšené od okolitého sveta, ale otvorené a pohostinné voči chudobným, pútnikom a tým, čo hľadajú život väčšej vernosti evanjeliu!
S týmito želaniami, ktoré zverujem príhovoru Najsvätejšej Panny, ktorá je tak zbožne uctievaná a vzývaná v tomto kláštore i vo všetkých benediktínskych spoločenstvách, udeľujem zo srdca Vám i subiackym mníchom osobitné apoštolské požehnanie.
Vo Vatikáne, 7. júla 1999

Ján Pavol II.