Čo je skutočne teológia


Príhovor Benedikta XVI. pri udeľovaní „Ceny Josepha Ratzingera“, ktorú udeľuje rovnomenná vatikánska nadácia na podporu poznania a štúdia teológie, založená v roku 2010

Páni kardináli, ctihodní bratia, vážení páni a dámy!

Predovšetkým by som chcel vyjadriť svoju radosť a vďačnosť za to, že nadácia, ktorá nesie moje meno, udelením teologickej ceny verejne uznala dielo, ktoré počas celého života vytvorili dvaja veľkí teológovia, a tiež povzbudila pokračovať na nastúpenej ceste jedného teológa mladšej generácie. S profesorom Gonzálezom Cardedalom sme mali niekoľko desaťročí spoločnú cestu. Obaja sme začínali sv. Bonaventúrom a ním sme sa nechali inšpirovať. V dlhom živote vedca sa prof. González zaoberal postupne všetkými veľkými teologickými témami, no nielen tak, že o nich premýšľal alebo hovoril iba „od stola“, ale vždy v konfrontácii s drámou našich čias, celkom osobným spôsobom prežívajúc a pretrpiac veľké otázky viery a teda aj otázky dnešného človeka. Slovo viery tak neostalo len vecou minulosti; v jeho dielach sa stáva pre nás skutočne súčasným. Prof. Simonetti nám zasa otvoril novým spôsobom svet cirkevných otcov. Práve tým, že z historického pohľadu nám presne a starostlivo sprístupnil to, čo hovoria otcovia, stali sa pre nás súčasníkmi, ktorí sa prihovárajú práve nám. Otec Maximilian Heim bol nedávno zvolený za opáta kláštora v Heiligenkreuzi pri Viedni – kláštora, ktorý má bohatú tradíciu – čím prevzal na seba úlohu zaktualizovať veľkú históriu tohto opátstva a rozvíjať ju do budúcnosti. Dúfam, že jeho práca na mojej teológii, ktorú nám daroval, môže byť v tomto smere pre neho užitočná a že opátstvo v Heiligenkreuzi bude môcť v dnešnej dobe ďalej rozvíjať mníšsku teológiu, ktorá vždy sprevádzala tú univerzitnú, s ktorou spoločne tvorili západnú teológiu.
Tu však nie je mojou úlohou mať predniesť laudácio na ocenených, ktoré už kompetentne predniesol kardinál Ruini. Udelenie ceny však ponúka príležitosť, aby sme sa na chvíľu venovali základnej otázke: čo je skutočne teológia. Teológia je vedou viery, hovorí nám tradícia. No tu hneď vyvstáva problém: je to skutočne možné? Nie je to už samo osebe protirečením? Či vari nie je veda protikladom viery? Neprestane byť viera vierou, keď sa stane vedou? A neprestane byť veda vedou, keď je riadená vierou, či priamo jej podriadená? Tieto otázky, ktoré predstavovali vážny problém už pre stredovekú teológiu, sa stávajú ešte naliehavejšími s nástupom modernej koncepcie vedy a na prvý pohľad nemajú riešenie. Preto je pochopiteľné, že sa v modernej dobe teológia v širokých okruhoch stiahla do oblasti histórie, aby tu dokázala svoju serióznu vedeckosť. Treba s vďakou uznať, že to umožnilo vznik veľkolepých diel a že kresťanské posolstvo tak získalo nové svetlo schopné zviditeľniť jeho vnútorné bohatstvo. Predsa však hrozí, že ak sa teológia úplne stiahne do minulosti, ponechá dnešnú vieru v tme. V druhej fáze potom išlo o sústredenie sa na prax, aby sa ukázalo, že teológia spoločne s psychológiou a sociológiou je užitočnou vedou, ktorá dáva konkrétne usmernenia pre život. Aj toto je dôležité, no ak sa základ teológie, viera, nestane súčasne predmetom reflexie, prax sa bude odvolávať len sama na seba, alebo bude žiť jedine z toho, čo „si požičia“ od humanitných vied. Prax sa takto stane prázdnou a bez základov.
Preto takéto spôsoby teologickej práce nestačia. Hoci sú užitočné a dôležité, ak nedávajú odpoveď na tú podstatnú otázku, sú len únikom. Tá otázka znie: je pravdou to, v čo veríme, alebo nie? V teológii ide totiž o otázku pravdy; ona je jej posledným a podstatným základom. Krok vpred nám môže pomôcť urobiť Tertuliánovo vyjadrenie. Píše, že Kristus nepovedal „som zvyk“, ale „som pravda“ – non consuetudo sed veritas (Virg.1, 1). Christian Gnilka ukázal, že pojem consuetudo môže označovať pohanské náboženstvá, ktoré zo svojej povahy neboli vierou, ale „zvykom“: robí sa to, čo sa vždy robilo; dodržiavajú sa tradičné kultúrne formy s nádejou, že sa takto zachová správny vzťah s tajomným božským prostredím. Revolučným aspektom prvotného kresťanstva bol z lásky k pravde skutočný zlom, pokiaľ ide o „zvyk“. Tertulián to hovorí predovšetkým na základe Evanjelia sv. Jána, v ktorom sa nachádza aj ďalšia základná interpretácia kresťanskej viery, ktorá označuje Krista za Logos. Keď je Kristus Logos, pravda, človek sa s ním musí zhodovať jemu vlastným logosom, svojím rozumom. Aby človek prišiel až ku Kristovi, musí byť na ceste pravdy. Musí sa otvoriť Logosu, stvoriteľskému rozumu, z ktorého ľudský rozum vychádza a ku ktorému sa vzťahuje. Z toho možno pochopiť, že kresťanská viera má zo samotnej svojej povahy vzbudzovať teológiu, ktorá ju má preskúmať z hľadiska rozumu – i keď prirodzene pojem rozumu a pojem vedy zahŕňajú mnohé rozmery, a preto bola a je konkrétna povaha úzkeho vzťahu medzi vierou a rozumom zakaždým znovu preskúmavaná.
Hoci sa v kresťanstve jasne predstavuje základný vzťah medzi Logosom, pravdou a vierou, predsa konkrétna forma tohto vzťahu vzbudzovala a vzbudzuje stále nové otázky. Je jasné, že teraz nemôžem detailne, ba ani v hrubých líniách rozoberať túto otázku, ktorá zamestnávala a zamestnáva všetky generácie. Chcel by som sa pokúsiť predložiť iba akýsi stručný náčrt problému. Sv. Bonaventúra vo svojom prológu ku Komentárom k sentenciám hovoril o dvojakom používaní rozumu – o používaní, ktoré je nezmieriteľné s povahou viery, a o takom, ktoré naopak práve patrí k povahe viery. Takže existuje, takpovediac, violentia rationis, despotizmus rozumu, ak sa rozum stáva najvyšším a posledným sudcom všetkého. Tento spôsob používania rozumu je zaiste v rámci viery neprijateľný. Čo tým Bonaventúra rozumie? Źalm 95, 9 nám môže objasniť, o čo ide. Boh hovorí svojmu ľudu: „..na púšti, kde ma pokúšali vaši otcovia; skúšali ma, hoci moje skutky videli“. Zdôrazňuje sa tu dvojaké stretnutie s Bohom: oni „videli“. To im však nestačilo. „Skúšali“ Boha: chceli ho podrobiť akejsi skúške. Mal podstúpiť, takpovediac, preskúšanie a podrobiť sa procesu experimentálnej skúšky. Tento spôsob používania rozumu dosiahol svoj vrchol v modernej dobe v rámci prírodných vied. Experimentálny rozum sa dnes vo veľkej miere javí ako jediná forma racionality, ktorá sa prehlasuje za vedeckú. To, čo nemôže byť vedecky verifikované alebo falzifikované, spadá mimo vedeckú oblasť. Takýto prístup umožnil, ako vieme, vytvoriť veľkolepé diela. To, že je v rámci poznávania prírody a jej zákonov správny a nevyhnutný, nikto nechce spochybňovať. Napriek tomu existujú hranice takéhoto používania rozumu: Boh nie je predmetom experimentovania. Je subjektom a ukazuje sa len vo vzťahu jednej osoby k druhej, ktorý je súčasťou esencie osoby.
V tejto súvislosti Bonaventúra zdôrazňuje iné používanie rozumu, vhodné pre „osobnú“ oblasť, pre riešenie veľkých otázok samotnej ľudskej existencie. Láska chce lepšie spoznať toho, koho miluje. Láska, pravá láska, nás nerobí slepými, ale vidiacimi. Jej vlastnou súčasťou je smäd po poznaní, po skutočnom poznaní toho druhého. Preto cirkevní otcovia považovali za predchodcov a priekopníkov kresťanstva – mimo sveta zjavenia Izraela – nie vyznávačov zvykového náboženstva, ale ľudí hľadajúcich Boha, „filozofov“: teda osôb, ktoré boli smädné po pravde, a tak smerovali k Bohu. Keď sa rozum nepoužíva takto, potom veľké otázky ľudstva ostávajú mimo oblasť rozumu a sú ponechané na iracionálnosť. Preto je taká dôležitá autentická teológia. Správna viera totiž zameriava rozum na to, aby sa otvoril božskému, aby ona, vedená láskou k pravde, mohla viac zblízka spoznať Boha. Iniciatíva pritom vychádza od Boha, ktorý vložil do srdca človeka túžbu po hľadaní Jeho tváre. Preto je súčasťou teológie na jednej strane pokora, ktorá sa nechá „dotknúť“ Bohom, a na druhej strane disciplína, ktorá sa viaže na poriadok rozumu, chrániaci lásku od slepoty a pomáhajúci rozvinúť jej silu vidieť.
Som si dobre vedomý, že týmto všetkým som nedal odpoveď na otázku ohľadne možnosti a úlohy správnej teológie, vynikla iba veľkosť výzvy obsiahnutej v povahe teológie. No práve túto výzvu človek potrebuje, pretože nás poháňa k tomu, aby sme otvorili svoju myseľ a skúmali sa, pokiaľ ide o samotnú pravdu, o Božiu tvár. Preto sme vďační oceneným, ktorí svojím dielom ukázali, že rozum, ktorý kráča po stope naznačenej vierou, nie je odcudzeným rozumom, ale je rozumom, ktorý zodpovedá svojmu najvyššiemu povolaniu. Vďaka.

Vatikán, Klementinum 30. júna 2011

Benedikt XVI.