Posynodálna apoštolská exhortácia
pápeža Jána Pavla II.

ECCLESIA IN America
Cirkev v Amerike


biskupom, kňazom,
rehoľníkom, rehoľníčkam
a všetkým veriacim laikom
o stretnutí so živým Ježišom,
cesta k obráteniu,
spoločenstvu a solidarite
v Amerike



ÚVOD

1. Cirkev v Amerike, plná radosti z prijatia viery a vďačná Kristovi za tento nesmierny dar, prednedávnom slávila päťsto rokov od začiatku hlásania evanjelia na svojom území. Táto spomienka spôsobila, že všetci americkí katolíci si viac uvedomili Kristovu túžbu stretnúť sa s obyvateľmi takzvaného Nového sveta a začleniť ich do svojej Cirkvi a tak sa stať súčasťou dejín tohto svetadiela. Evanjelizácia Ameriky je nielen darom od Pána, ale aj zdrojom novej zodpovednosti. Vďaka pôsobeniu tých, ktorí dlho a na veľkom území evanjelizovali tento svetadiel, sa z Cirkvi a Ducha zrodili nespočetní synovia.1 V ich srdciach tak v minulosti, ako aj v prítomnosti neprestajne znejú slová apoštola: „Veď ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť; to je moja povinnosť a beda mi, keby som evanjelium nehlásal“ (1 Kor 9, 16). Táto povinnosť vyplýva z poslania, ktoré zmŕtvychvstalý Kristus dal apoštolom pred svojím nanebovstúpením: „Hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15).

Toto poslanie sa týka celej Cirkvi a Cirkev v Amerike je v tejto mimoriadnej chvíli pozvaná, aby ho prijala a s láskyplnou veľkodušnosťou odpovedala na túto základnú úlohu evanjelizovať. To podčiarkol v Bogote i môj predchodca Pavol VI., prvý pápež, ktorý navštívil Ameriku: „Je našou úlohou, (Pane Ježišu), ako tvojich služobníkov a správcov tvojich Božích tajomstiev (porov. 1 Kor 4, 1; 1 Pt 4, šíriť poklady tvojho slova, tvojej milosti, tvojho príkladu medzi ľuďmi.“2 Povinnosť evanjelizovať znamená pre Kristovho učeníka naliehavú potrebu lásky k blížnemu. „Źenie nás Kristova láska“ (2 Kor 5, 14), tvrdí apoštol Pavol, pripomínajúc, koľko pre nás Boží Syn urobil prostredníctvom svojej spasiteľnej obety: „Jeden zomrel za všetkých... aby aj tí, čo žijú, už nežili pre seba, ale pre toho, ktorý za nich zomrel a vstal z mŕtvych“ (porov. 2 Kor 5, 14 –15).

Opakované slávenie výročí zvlášť pripomínajúcich Kristovu lásku k nám vyvoláva v mysli zároveň s vďačnosťou potrebu „hlásať Božie obdivuhodné skutky“, čiže evanjelizovať. Preto sa spomienka na nedávne slávenie päťstého výročia príchodu evan jeliového posolstva do Ameriky, teda okamihu, keď Kristus pozval Ameriku k viere, a nastávajúce Jubileum, v ktorom Cirkev oslávi 2 000 rokov od vtelenia Božieho Syna, stávajú mimoriadnymi prí ležitosťami, pri ktorých spontánne stúpajú zo srdca prejavy našej vďačnosti Pánovi. Putujúca Cirkev v Amerike si uvedomuje prijaté dary a túži umožniť celej spoločnosti a všetkým bývajúcim na americkej pôde, aby mali účasť na bohatstve viery a spoločenstva v Kristovi.

Myšlienka sláviť synodálne zhromaždenie

2. Práve v deň, keď sa dovŕšilo päťsto rokov od začiatku evanjelizácie Ameriky, 12. októbra 1992 som v túžbe otvoriť nové obzory a dať nový impulz evanjelizácii v otváracom prejave k zasadaniu IV. vše obecnej konferencie latinskoamerického episkopátu v Santo Domingu navrhol synodálne stretnutie „s cieľom podporiť spoluprácu medzi rozličnými miestnymi cirkvami,“ aby sme v rámci úlohy novej evanjelizácie a ako výraz biskupského spoločenstva spoločne čelili „problémom spojeným so spravodlivosťou a solidaritou medzi všetkými národmi Ameriky“.3 Kladné prijatie, s ktorým biskupi Ameriky odpovedali na môj návrh, mi umožnilo v apoštolskom liste Tertio millennio adveniente oznámiť úmysel zvolať synodálne zhromaždenie zamerané jednak na „problematiku novej evanjelizácie v obidvoch častiach tohto kontinentu, ktoré sú také odlišné svojím pôvodom i dejinami, a jednak na tematiku spravodlivosti a medzinárodných ekonomických vzťahov, majúc na pamäti ohromný rozdiel medzi Severom a Juhom“.4 Bolo teda možné začať práve spomenuté prípravné práce, aby sa konečne dospelo k sláveniu Mimo riadneho zhromaždenia Biskupskej synody pre Ameriku, ktoré sa konalo vo Vatikáne od 16. novembra do 12. decembra 1997.

Téma zhromaždenia

3. V súlade s počiatočnou myšlienkou a povypočutí podnetov Rady pre prípravu synody, ako aj po živom súhlase mnohých pastierov Božieho ľudu na americkom kontinente som vyhlásil tému Mimoriadneho zhromaždenia Biskupskej synody pre Ameriku: Stretnutie so živým Ježišom, cesta k obráteniu, spoločenstvu a solidarite v Amerike. Takto formulovaná téma jasne poukazuje na centrálne postavenie zmŕtvychvstalého Krista, prítomného v živote Cirkvi, ktorý vyzýva na obrátenie, spoločenstvo a solidaritu. Východiskovým bodom takého programu evanjelizácie je zaiste stretnutie s Pánom. Duch Svätý, Kristov dar vo veľkonočnom tajomstve, nás vedie k pastoračným cieľom, ktoré má Cirkev v Amerike dosiahnuť v treťom kresťanskom tisícročí.

Slávenie synodálneho zhromaždenia ako zážitok zo stretnutia

4. Skúsenosť prežitá počas zhromaždenia mala bezpochyby charakter stretnutia s Pánom. S potešením si spomínam zvlášť na dve slávnostné koncelebrácie v Bazilike svätého Petra, pri slávnostnom otvorení a pri ukončení prác na zhromaždení, kde som bol hlavným celebrantom. Stretnutie so zmŕtvychvstalým Pánom, pravdivo, skutočne a podstatne prítomným v Eucharistii, vytvorilo duchovnú atmosféru, ktorá umožnila všetkým biskupom účastným na zhromaždení synody spoznať, že sú nielen bratmi Pána, ale i členmi biskupského kolégia, túžiacimi ísť pod vedením Petrovho nástupcu v stopách Dobrého pastiera a slúžiť putujúcej Cirkvi vo všetkých oblastiach tohto kontinentu. Všetci videli radosť účastníkov zhromaždenia, ktorí v ňom objavili výnimočnú príležitosť stretnúť sa s Pánom, s Kristovým zástupcom, s mnohými biskupmi, kňazmi, zasvätenýmiosobami a laikmi, ktorí prišli zo všetkých častí amerického kontinentu.
Bezpochyby niektoré predchádzajúce skutočnosti nepriamo, no účinne prispeli k zaisteniu tohto priateľského ovzdušia zhromaždenia synody. Na prvom mieste treba spomenúť zážitok spoločenstva počas predchádzajúcich plenárnych zhromaždení latinskoamerických biskupov v Rio de Janeiro (1955), Medelline (1968), Pueble (1979) a Santo Domingu (1992). V nich pastieri Cirkvi z Latinskej Ameriky mali možnosť spoločne ako bratia zamyslieť sa nad najnaliehavejšími pastoračnými problémami v tejto oblasti kontinentu. K uvedeným zhromaždeniam treba pripočítať pravidelné stretnutia biskupov zo všetkých častí Ameriky, na ktorých majú účastníci možnosť rozšíriť si svoje poznatky o celom kontinente a diskutovať o spoločných problémoch a úlohách.

Prispieť k jednote kontinentu

5. V prvom návrhu, ktorý som predložil v Santo Domingu a týkal sa možnosti sláviť mimoriadne zhromaždenie synody, som ohlásil, že „teraz na prahu tretieho kresťanského tisícročia a v dobe, keď padli mnohé ideologické bariéry a hranice, Cirkev považuje za nevyhnutnú úlohu ešte lepšie duchovne spojiť všetky národy, ktoré tvoria tento veľký svetadiel, a zároveň, vychádzajúc z náboženského poslania, ktoré je jej vlastné, podporiť medzi nimi ducha solidarity“.5 Prvky, ktoré sú spoločné všetkým národom Ameriky a z ktorých vychádza aj spomínaná kresťanská identita ako opravdivá snaha o upevnenie vzťahov solidarity a spoločenstva medzi rôznymi prejavmi bohatého kultúrneho dedičstva tohto svetadiela, sú rozhodujúcim momentom, kvôli ktorému som požiadal, aby sa Mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody zamýšľalo nad Amerikou ako nad jedinou skutočnosťou. Rozhodnutie použiť toto slovo v jednotnom čísle malo vyjadriť nielen jednotu, ktorá už podľa istých hľadísk jestvuje, ale i v užšom slova zmysle tú, o ktorú sa národy kontinentu usilujú a ktorú chce Cirkev napomáhať v rámci svojho poslania zameraného na podporu spoločenstva, ktoré tvoria všetci spoločne v Pánovi.

V rámci novej evanjelizácie

6. V perspektíve Veľkého jubilea roku 2000 som chcel, aby sa konali mimoriadne zhromaždenia biskupských synod pre každý z piatich svetadielov: po tých, ktoré boli venované Afrike (1994), Amerike (1997), Ázii (1998) a celkom nedávno Oceánii (1998), sa v tomto roku bude s Pánovou pomocou konať nové Mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu. To potom umožní počasJubilejného roka konanie riadneho plenárneho zhromaždenia, ktoré zhrnie a urobí závery z cenných materiálov vypracovaných na zhromaždeniach jednotlivých svetadielov. Uľahčí to aj skutočnosť, že na všetkých synodách sa objavili podobné starosti a spoločné body záujmu. V tomto zmysle a odvolávajúc sa na túto sériu synodálnych zhromaždení, označil som, ako vždy, „za základnú tému evanjelizáciu, lepšie povedané novú evanjelizáciu, ktorej základy položila apoštolská exhortácia Pavla VI. Evangelii nuntiandi“.6 Preto tak v mojom prvom návrhu na slávenie tohto mimoriadneho zhromaždenia biskupskej synody ako i neskôr pri jeho konkrétnom vyhlásení, keď si aj všetci americkí biskupi túto myšlienku osvojili, som oznámil, že ich uznesenia sa musia pohybovať „v rámci novej evanjelizácie“7 a venovať sa otázkam, ktoré z nej vyplývajú.8

Táto starostlivosť bola o to samozrejmejšia, že práve ja som formuloval prvý program novej evanjelizácie na americkej pôde. Keď sa celá Amerika pripravovala na pripomenutie si päťsto rokov od začiatku prvej evanjelizácie svojho kontinentu, v príhovore k latinskoamerickej biskupskej rade v PortauPrince (Haiti) som zdôraznil nasledovné: „Oslava pol tisícročia trvajúcej evanjelizácie nadobudne svoj plný význam, ak bude základom záväzku vás biskupov spolu s vašimi kňazmi a veriacimi nielen k reevanjelizácii, ale k novej evanjelizácii. Novej, pokiaľ ide o nadšenie, metódy i prejavy.“9 Zároveň som vyzval celú Cirkev, aby uskutočnila to, k čomu ju nabádam, keďže program evanjelizácie sa rozširuje do mnohých rozdielnych oblastí, ktoré sa dnes prejavujú v celom svete, pričom treba rozlišovať predovšetkým dve zjavne odlišné situácie: situáciu krajín, ktoré sú silno poznačené sekularizmom, a tých, v ktorých „sa udržala živá kresťanská ľudová zbožnosť a nábožnosť“.10 Bezpochyby sú obidve súčasne prítomné na rozličnom stupni, v rôznych krajinách alebo, lepšie povedané, v rozmanitých konkrétnych prostrediach tých istých krajín amerického svetadiela.

S Pánovou prítomnosťou a pomocou

7. Poslanie evanjelizovať, ktoré zanechal zmŕtvychvstalý Pán svojej Cirkvi, sprevádza istota založená na prísľube, že on je naďalej živý a pôsobí medzi nami: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Táto Kristova tajomná prítomnosť v jeho Cirkvi je pre ňu zárukou, že sa jej podarí uskutočniť zverené poslanie. Zároveň nám táto prítomnosť umožňuje stretnúť sa s ním ako so Synom poslaným od Otca, ako s Pánom života, ktorý nám odovzdáva svojho Ducha. Na základe nového stretnutia s Ježišom Kristom si všetci členovia Cirkvi v Amerike uvedomujú skutočnosť, že sú povolaní pokračovať v poslaní Spasiteľa vo svojej krajine.

Osobné stretnutie s Pánom, ak je opravdivé, prináša so sebou aj cirkevnú obnovu: partikulárne cirkvi tohto svetadiela ako sesterské a navzájom si blízke posilnia zväzky spolupráce a solidarity, aby pokračovali v Kristovom spasiteľnom diele v dejinách Ameriky a dali naň väčší dôraz. Vzhľadom na otvorenie sa jednote ako plodu opravdivého stretnutia so zmŕtvychvstalým Pánom partikulárne cirkvi a ich jednotliví členovia prostredníctvom svojej osobnej skúsenosti odhalia, že „stretnutie so živým Ježišom Kristom“ je „cestou k obráteniu, spoločenstvu a solidarite“. A v miere, v akej budú tieto ciele dosiahnuté, bude možné čoraz viac sa venovať novej evanjelizácii Ameriky.

Prvá KAPITOLA

STRETNUTIE
SO ŹIVÝM JEŹIŠOM KRISTOM

„Našli sme Mesiáša“ (Jn 1, 41)

Stretnutia s Pánom v Novom zákone

8. Evanjeliá sa odvolávajú na mnohé stretnutia Ježiša s mužmi i so ženami jeho čias. Všetky tieto stretnutia majú spoločnú jednu vlastnosť, a to je premieňajúca sila, lebo „otvárajú skutočný proces obrátenia, vzniku spoločenstva a solidarity“.11 Jedným z najvýznamnejších stretnutí Ježiša s ľuďmi je stretnutie so Samaritánkou (porov. Jn 4, 5 – 42). Ježiš juoslovil, aby mu uhasila smäd, ktorý však nebol len materiálnej povahy: v skutočnosti „ten, ktorý si pýtal piť, prahol po viere tejto ženy“.12 Keď jej Pán povedal „Daj sa mi napiť!“ (Jn 4, 7) a hovoril jej o živej vode, vzbudil v nej prosbu, ba temer modlitbu, ktorej skutočný obsah prekračuje to, čo je Samaritánka v tej chvíli schopná pochopiť: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná“ (Jn 4, 15). Samaritánka, i keď „ešte nerozumie“,13 si v skutočnosti pýta živú vodu, o ktorej hovorí jej božský návštevník. Keďjej Ježiš odhalí, že je Mesiáš (porov. Jn 4, 26), cíti, že to musí ísť oznámiť ostatným obyvateľom mesta (porov. Jn 4, 28 – 30). Podobne pri stretnutí Ježiša so Zachejom (porov. Lk 19, 1 – 10) je najcennejším plodom obrátenie sa mýtnika, ktorý si uvedomí svoje neprávosti a rozhodne sa vrchovate – „štvornásobne“ – vrátiť tým, ktorých oklamal. Navyše zaujme postoj odstupu od hmotných majetkov a postoj lásky k chudobným, ktorý ho vedie darovať im polovicu svojho majetku.

Osobitnú pozornosť si zaslúžia stretnutia so zmŕtvychvstalým Kristom spomínané v Novom zákone. Vďaka stretnutiu so Zmŕtvychvstalým prekoná Mária Magdaléna skľúčenosť a smútok zapríčinený Majstrovou smrťou (porov. Jn 20, 11 – 18). Vo svojej novej, veľkonočnej sláve ju Ježiš posiela oznámiť apoštolom, že vstal z mŕtvych: „Choď k mojim bratom“ (Jn 20, 17). Preto mohla byť Mária Magdaléna nazvaná „apoštolkou apoštolov“.14 Emauzskí učeníci sa zasa po tom, čo stretli a spoznali zmŕtvychvstalého Pána, vrátili do Jeruzalema, aby rozpovedali apoštolom a ostatným učeníkom, čo sa im prihodilo (porov. Lk 24, 13 – 35). A on im „počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov vykladal, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo“ (Lk 24, 27). Neskôr spoznali, že im horelo srdce, keď sa s nimi cestou rozprával a vysvetľoval im Písma (porov. Lk 24, 32). Niet pochyby o tom, že keď svätý Lukáš rozpráva o tejto príhode, a najmä o rozhodujúcej chvíli, v ktorej učeníci spoznávajú Ježiša, výslovne naráža na rozprávanie o ustanovení Eucharistie, o Ježišovom správaní sa pri Poslednej večeri (porov. Lk 24, 30). Evanjelista pri opise toho, čo učeníci z Emauz rozprávali Jedenástim, používa vetu, ktorej rodiaca sa Cirkev dala jednoznačný eucharistický význam: „Spoznali ho pri lámaní chleba“ (Lk 24, 35).

Medzi stretnutia so zmŕtvychvstalým Pánom, ktoré mali najrozhodujúcejší vplyv na dejiny kresťanstva, bezpochyby patrí obrátenie Šavla, budúceho Pavla, apoštola národov na ceste do Damasku. Tu sa stala radikálna zmena v jeho živote, keď sa z prenasledovateľa stal apoštol (porov. Sk 9, 3 – 30; 22, 6 –11; 26, 12 – 18). Sám Pavol hovorí o tejto mimoriadnej skúsenosti, že Boží Syn sa mu zjavil, „aby ho zvestoval medzi pohanmi“ (Gal 1, 16).

Pánovo pozvanie vždy rešpektuje slobodu pozvaných. Jestvujú prípady, keď sa človek po stretnutí s Ježišom uzatvorí pred zmenou života, ku ktorejho on pozýva. Mnohí Ježišovi súčasníci sa napriek tomu, že ho videli a počuli, neotvorili jeho slovu. Jánovo evanjelium označuje za príčinu zabraňujúcu človeku otvoriť sa svetlu, ktorým je Kristus, hriech: „Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé“ (Jn 3, 19). Evanjeliá nás učia, že pripútanie sa k bohatstvu predstavuje prekážku pre prijatie pozvania na bezvýhradné a veľkodušné nasledovanie Ježiša. Typický je prípad bohatého mladíka (porov. Mt 19, 16 – 22; Mk 10, 17 – 22; Lk 18, 18 – 23).

Osobné stretnutia a stretnutia v spoločenstve

9. Niektoré stretnutia s Ježišom spomínané v evanjeliách majú zjavne osobnú povahu, ako napríklad pozvanie na povolanie (porov. Mt 4, 19; 9, 9; Mk 10, 21; Lk 9, 59). Ježiš v nich rozpráva so svojimi partnermi v súkromí: „Učiteľ –, kde bývaš?“ (...) „Poďte a uvidíte!“ (Jn 1, 38 – 39). Inokedy nadobúdajú stretnutia komunitný charakter. Takými sú najmä stretnutias apoštolmi, ktoré majú podstatný význam pre konštituovanie Cirkvi. V skutočnosti boli apoštoli, ktorých si vybral Ježiš, zo širšieho kruhu učeníkov (porov. Mk 3, 13 – 19; Lk 6, 12 –16) objektom osobitnej formácie a najdôvernejšej komunikácie. K zástupom Ježiš hovorí v podobenstvách, ale Dvanástim ich vysvetľuje: „Preto, že vám je dané poznať tajomstvá nebeského kráľovstva, ale im nie je dané“ (Mt 13, 11). Oni sú povolaní stať sa hlásateľmi dobrej zvesti a uskutočňovať osobitné poslanie budovať Cirkev milosťou sviatostí. Na to dostanú potrebné právomoci: Ježiš im dáva moc odpúšťať hriechy, odvolávajúc sa na plnosť tejto moci, ktorú mu dal Otec na nebi i na zemi (porov. Mt 28, 18). Ako prví dostanú dar Ducha Svätého (porov. Sk 2, 1 – 4), ktorý následne dostanú tí, ktorí budú prostredníctvom sviatostí uvádzania do kresťanského života včlenení do kresťanského spoločenstva (porov. Sk 2, 38).

Stretnutie s Kristom v čase Cirkvi

10. Cirkev vytvára priestor, v ktorom môžu ľudia prostredníctvom stretnutia s Ježišom objaviť Otcovu lásku: ten, kto uvidel Ježiša, videl Otca (porov. Jn 14, 9). Po svojom nanebovstúpení koná Ježiš prostredníctvom mocných zásahov Ducha Parakléta – Tešiteľa (porov. Jn 16, 7), ktorý premieňa veriacich dávajúc im nový život. Tak sa stávajú schopnými milovať Bo žou láskou, ktorá „je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5, 5). Božia milosť prebýva v kresťanoch aj preto, aby sa stali pretvárateľmi sveta a založili v ňom novú civilizáciu, ktorú môj predchodca Pavol VI. veľmi vhodne nazval „civilizáciou lásky“.15

V skutočnosti „Božie Slovo, ktoré prijalo na seba ľudskú prirodzenosť vo všetkom okrem hriechu (porov. Hebr 4, 15), ukazuje Otcov plán zjaviť každému ľudskému bytiu spôsob, ako si naplno uvedomiť svoje povolanie. Ježiš takto nezmieruje iba človeka s Otcom, ale aj so sebou samým a tak zjavuje svoju pravú podstatu“.16 Týmito slovami synodálni otcovia, vyzdvihujúc učenie Druhého vatikánskeho koncilu, opäť potvrdili, že Ježiš je cesta, ktorá vedie k plnému osobnému uvedomeniu, kulminujúcemu v konečnom a večnom stretnutí s Bohom. „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14, 6). Boh nás predurčil, „že sa staneme podobnými obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi“ (Rim 8, 29). Ježiš Kristus je tak konečnou odpoveďou na otázku zmyslu života i na základnéotázky, ktoré trápia množstvo mužov a žien na americkom kontinente.
Ježiša stretávame cez Máriu

11. Po Ježišovom narodení prišli do Betlehema králi z Východu a „uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou“ (Mt 2, 11). Na začiatku verejného účinkovania Božieho Syna, na svadbe v Káne Galilejskej, kde prebúdzajúc vieru v učeníkoch, urobil prvé zo svojich znamení (porov. Jn 2, 11), práve Mária zasiahla a týmito slovami usmernila sluhov k svojmu Synovi: „Urobte všetko, čo vám povie“ (Jn 2, 5). Raz som z tohto pohľadu napísal, že „Kristova matka sa prejavuje ako tlmočníčka vôle svojho Syna, poukazujúc na veci, ktoré sa majú urobiť, aby sa prejavila záchranná sila Mesiáša“.17 Preto je Mária istou cestou k nášmu stretnutiu s Kristom. Pravá oddanosť Matke Pána je vždy hybnou silou života podľa ducha a hodnôtevanjelia.

Ako môžeme ochabovať pri zdôrazňovaní úlohy, ktorá patrí Panne Márii vo vzťahu k putujúcej Cirkvi v Amerike, smerujúcej k stretnutiu s Pánom? Najsvätejšia Panna „je špecifickým spôsobom spojená so zrodom Cirkvi v dejinách... amerických národov; prostredníctvom Márie prišli k Pánovi“.18

Vďaka úsiliu misionárov po celom kontinente od začiatku evanjelizácie cítiť silnú prítomnosť Matky Božej. V zmysle ich učenia „sa evanjelium hlásalo tak, že Panna Mária bola predstavená ako jeho najdokonalejšie uskutočnenie. Od začiatku – vzývaná ako Panna Mária Guadalupská – bola Mária so svojou materskou a milosrdnou tvárou veľkým znakom blízkosti Otca a Ježiša Krista a pozýva nás vstúpiť do spoločenstva s nimi“.19

Zjavenie sa Márie indiánskemu domorodcovi Juanovi Diegovi na vrchu Tepeyac v roku 1531 malo rozhodujúci vplyv na priebeh evanjelizácie.20 Veľký význam nadobúda aj za hranicami Mexika, rozširujúc sa po celom kontinente. Amerika, ktorá bola v dejinách, a stále ešte je, taviacim kotlom národov, spoznala v mestickej tvári Panny z Tepeyacu, „v Panne Márii Guadalupskej, úžasný príklad evanjelizácie dokonale prispôsobenej svojej kultúre“.21 Vďaka tomu je nielen v Strednej a Južnej Amerike, ale rovnako aj v Severnej Amerike Panna Mária Guadalupská uctievaná ako Kráľovná Ameriky.22

Postupom času u pastierov Cirkvi a podobne aj u veriacich vzrastalo poznanie úlohy Božej Matky v evanjelizácii Ameriky. V modlitbe, ktorá bola zostavená na Mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Ameriku, bola Panna Mária Guadalup ská vzývaná ako „patrónka celej Ameriky a Hviezda prvej a novej evanjelizácie“. S radosťou som privítal návrh synodálnych otcov, aby sa sviatok Panny Márie Guadalupskej, Matky a evanjelizátorky Ameriky, slávil po celom kontinente 12. decembra.23 V srdci mám pevnú nádej, že tá, ktorá svojou prosbou posilnila vieru prvých učeníkov (porov. Jn 2, 11), bude svojím materským príhovorom viesť Cirkev v Amerike, vyprosujúc vyliatie Ducha Svätého, podobne ako v prvotnej Cirkvi (porov. Sk 1, 14), aby nová evanjelizácia pri viedla kresťanský život do rozkvetu.

Miesta stretnutia s Kristom

12. S dôverou v Máriinu pomoc túži Cirkev v Amerike viesť mužov a ženy tohto kontinentu na stretnutie s Kristom. Stretnutie bude počiatočným bodom skutočného obrátenia a obnoveného spoločenstva a solidarity. Takéto stretnutie veľmi prispeje k posilneniu viery mnohých katolíkov a pomôže im dozrieť do presvedčivej a činorodej viery.

Aby sa hľadanie Krista prítomného v Cirkvi nestalo niečím úplne abstraktným, je potrebné ukázať konkrétne miesta a momenty, v ktorých ho vnútri Cirkvi možno stretnúť. Úvahy synodálnych otcov boli bohaté na podnety a návrhy.

Synodálni otcovia poukázali predovšetkým na „Sväté písmo čítané v duchu Tradície cirkevných otcov a Učiteľského úradu Cirkvi, a hlbšie chápané prostredníctvom meditácie a modlitby“.24 Odporučili prehĺbiť vedomosti z evanjelií, v ktorých sa jednoduchými a všetkým zrozumiteľnými slovami hlása spôsob, ktorým žil Ježiš medzi ľuďmi. Čítanie týchto svätých textov a pozorné počúvanie Ježiša, tak ako to robili zástupy na vrchu blahoslavenstiev alebo na brehu Tiberiadského mora, keď kázal z loďky, prináša pravé ovocie obrátenia srdca.

Druhým miestom stretnutia s Ježišom je posvätná liturgia.25 Vďaka Druhému vatikánskemu koncilu máme veľmi bohatý opis rozmanitej prítomnosti Krista v liturgii, ktorej dôležitosť by mala viesť k tomu, aby sa stala neustále hlásanou témou. Kristus je prítomný v celebrantovi, ktorý na oltári sprítomňuje tú istú a jedinú obetu kríža; je prítomný vo sviatostiach, prostredníctvom ktorých používa svoju účinnú moc. Pri hlásaní jeho slova je to on sám, kto sa nám prihovára. Takisto je prítomný v spoločenstve podľa svojho prísľubu: „lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20). Prítomný je „obzvlášť pod eucharistickým spôsobom“.26 Môj predchodca Pavol VI. považoval za dôležité vysvetliť jedinečnosť Kristovej skutočnej prítomnosti v Eucharistii, ktorá „sa nenazýva skutočnou preto, aby sa vylúčila predstava, že ostatné nie sú skutočné, ale aby sa skôr poukázalo na prítomnosť par excellence, pretože je substanciálna“.27 Pod spôsobom chleba a vína „je úplne celý Kristus vo svojej ,fyzickej skutočnosti‘ aj telesne prítomný“.28

V rozprávaní o zjavení sa vzkrieseného Krista emauzským učeníkom sa pripomína Písmo a Eucharistia ako miesta stretnutia s Kristom. Evanjeliový text týkajúci sa posledného súdu (porov. Mt 25, 31 – 46), kde sa píše, že budeme súdení podľa našej lásky k tým, čo sú v núdzi, v ktorých je Pán Ježiš tajom ne prítomný, ukazuje, že nesmieme zanedbať tretie miesto stretania sa s Kristom: „osoby, obzvlášť chudobní, s ktorými sa Kristus identifikuje“.29 Na záver Druhého vatikánskeho koncilu pápež Pavol VI. opäť pripomenul, že „na tvári každého človeka, najmä poznačenej slzami a utrpením, môžeme a musíme vidieť tvár Krista (porov. Mt 25, 40), Syna človeka“.30

Druhá KAPITOLA

STRETANIE SA S JEŹIŠOM KRISTOM
V DNEŠNEJ AMERIKE

„Kto mnoho dostal,
od toho sa bude mnoho požadovať“ (Lk 12, 48)

Postavenie mužov a žien Ameriky a ich stretnutie s Pánom

13. Evanjeliá nám hovoria, že Ježiš stretával ľudí v najrôznejších situáciách. Niekedy sú to situácie hriechu, ktoré ukazujú potrebu obrátenia sa a Pánovho odpustenia. Inokedy vynikajú pozitívne postoje, v ktorých nájdeme ľudí hľadajúcich pravdua úprimne dôverujúcich Ježišovi, ktoré pomáhajú vytvoriť s ním priateľstvo a prebúdzajú túžbu napodobňovať ho. Nesmieme zabúdať ani na dary, pomocou ktorých si Pán pripravuje niektorých ľudí na neskoršie stretnutie. Takto, keď Boh urobil Máriu „milosti plnou“ (Lk 1, 28) od úplného začiatku, pripravil ju na realizáciu najvýznamnejšieho stretnutia Boha s človekom: nevýslovné tajomstvo vtelenia.

Podobne ako sociálne čnosti, ani hriechy nie sú abstraktné, ale sú následkom osobného konania.31 Je teda nevyhnutné uvedomiť si, že dnešná Amerika je komplexnou skutočnosťou, výsledkom postojov a konania mužov a žien, ktorí tam žijú. A práve v tejto skutočnej, konkrétnej situácii sa musia stretnúť s Ježišom.
Kresťanská identita Ameriky

14. Najväčší dar, aký dostala Amerika od Pána, je viera, ktorá formovala jej kresťanskú identitu. Naamerickom kontinente bolo Kristovo meno hlásané viac ako päťsto rokov. Evanjelizácia sprevádzajúca európskych imigrantov stvárňovala náboženský profil Ameriky, charakterizovaný morálnymi hodnotami, ktoré, hoci nie vždy dôsledne dodržiavané a občas uvrhnuté do pochybností, sú v istom zmysle dedičstvom všetkých Američanov, dokonca aj tých, ktorí si to zreteľne neuvedomujú. Je jasné, že kresťanská identita Ameriky nie je synonymom kato líckej identity. Prítomnosť iných kresťanských obcí, ktoré sa vo väčšej alebo menšej miere nachádzajú v rôznych častiach Ameriky, znamená, že ekumenický záväzok hľadania jednoty medzi tými, ktorí veria v Krista, je obzvlášť naliehavý.32

Ovocie svätosti v Amerike

15. Svätí sú pravdivým vyjadrením najlepšieho ovocia americkej kresťanskej identity. V nich je stretnutie so živým Kristom „také hlboké a záväzné..., že sa stáva ohňom, ktorý ich úplne spaľuje a poháňa ich budovať jeho kráľovstvo, aby sa Kristus a Nová zmluva stali zmyslom a dušou... ich osobného a spoločenského života“.33 Ovocie svätosti sa vzmáhalo od prvých dní evanjelizácie Ameriky. Takto máme svätú Ruženu z Limy (1586 – 1617), „prvý kvet svätosti Nového sveta“, roku 1670 vyhlásenú pápežom Klementom X. za hlavnú patrónku Ameriky.34 Po nej sa zoznam amerických svätcov rozrastal až do súčasného rozsahu.35 Beatifikácie a kanonizácie, ktoré vyzdvihli mnoho synov a dcér kontinentu na verejnúúctu, poskytujú hrdinské príklady kresťanského života podľa rozdielnosti národov a sociálneho prostredia. Beatifikáciou a kanonizáciou Cirkev poukazuje na nich ako na mocných orodovníkov zjednote ných s Kristom, večným Veľkňazom, Prostredníkom medzi Bohom a človekom. Svätí a blahoslavení Ameriky sprevádzajú dnešných mužov a dnešné ženy s priateľským záujmom o ich radosti a trápenia, až po konečné stretnutie s Pánom.36 Ako povzbudenie veriacich na ich ešte väčšie napodobňovanie a častejšie a účinnejšie hľadanie ich príhovorov synodálni otcovia navrhli – a ja to považujem za veľmi vhodnú iniciatívu – aby sa pripravila „zbierka krátkych životopisov svätých a blahoslavených Ameriky, ktorá môže osvetliť a povzbudiť odpoveď na povolanie všetkých v Amerike k svätosti“.37

Medzi svojimi svätými „poznajú dejiny evanjelizácie Ameriky množstvo mučeníkov, mužov a žien, biskupov a kňazov, rehoľníkov a laikov, ktorí svojou krvou darovali život ... [týmto] národom. Ako „oblak svedkov“ (Hebr 12, 1) nás podnecujú bez strachu a so zápalom vyzdvihnúť dnešnú úlohu novej evanjelizácie“.38 Ich príklad neobmedzeného zasvätenia sa veci evanjelia nestačí len zachrániť od zabudnutia, ale musí sa stať lepším a všeobecne známejším medzi veriacimi na celom kontinente. So zreteľom na to som v apoštolskom liste Tertio millennio adveniente napísal: „Partikulárna cirkev musí urobiť všetko pre to, aby pamiatka na tých, ktorí podstúpili mučeníctvo bola zaistená zhromažďovaním potrebnej dokumentácie“.39

Ľudová zbožnosť

16. Typickým znakom Ameriky je jej silná ľudová zbožnosť, hlboko zakorenená v rôznych národoch. Nachádza sa na všetkých úrovniach a vo všetkých vrstvách spoločnosti a má zvláštny význam ako miesto stretania sa s Kristom pre všetkých chudobných v duchu a pokorných srdcom, ktorí úprimne hľadajú Boha (porov. Mt 11, 25). Táto zbožnosť má mnoho foriem: „Púte na miesta zasvätené Kristovi, Najsvätejšej Panne a svätým, modlitby za duše v očistci, používanie svätenín (voda, olej, sviečky...). Tieto a iné formy ľudovej zbožnosti sú pre veriacich príležitosťou na stretnutie so živým Kristom“.40 Synodálni otcovia zdôrazňovali nevyhnutnosť objavovania duchovných hodnôt prítomných v ľudovej zbožnosti, aby obohatená o pravé katolícke učenie, mohla viesť k úprimnému obráteniu a k praktickému uskutočňovaniu lásky k blížnemu.41 Ľudová zbožnosť, ak je správne usmernená, vedie veriacich takisto aj k hlbšiemu zmyslu ich príslušnosti k Cirkvi, zväčšuje horlivosť ich oddanosti a takto poskytuje účinnú odpoveď na výzvy dnešnej sekularizácie.42

Keďže v Amerike je ľudová zbožnosť spôsobom, ktorým sa katolícka viera včleňuje do kultúry, pričom často prijíma domorodé náboženské formy, nesmieme podceniť skutočnosť, že ak sa k nej citlivo pristupuje, môže aj ona poskytnúť silné podnety na kompletnejšie začlenenie evanjelia do kultúry.43 Obzvlášť dôležité je to medzi domorodými národmi, aby „semienka Božieho slova“ obsiahnuté v ich kultúre mohli prejsť do plnosti v Kristovi.44 To isté platí aj pre Američanov afrického pôvodu. Cirkev „si uvedomuje, že je jej povinnosťou priblížiť sa týmto Američanom ich vlastnou kultúrou, berúc vážne duchovné a ľudské bohatstvá kultúry, ktorá vystupuje v ich spôsobe uctievania, v ich zmysle pre radosť a solidaritu, v ich jazyku a tradíciách“.45
Prítomnosť katolíkov východného obradu

17. Imigrácia je takmer neodmysliteľnou črtou amerických dejín od začiatku evanjelizácie až do dnešných dní. Ako časť tohto komplexného fenoménu vidíme, že nedávno prijali rôzne časti Ameriky množstvo členov východných katolíckych cirkví, ktorí z rozličných dôvodov opustili svoju rodnú krajinu. Prvá vlna prisťahovalcov prišla predovšetkým zo západnej Ukrajiny, potom sa pripojili aj národy Stredného východu. Bolo pastoračne nevyhnutné zriadiť pre týchto katolíckych prisťahovalcov a ich potomkov východnú katolícku hierarchiu. Synodálni otcovia pripomenuli normy dané Druhým vatikánskym koncilom, ktoré uznávajú, že východné cirkvi „majú právo a povinnosť samosprávy podľa ich vlastného, osobitného učenia“; majú poslanie byť nositeľmi svedectva o starobylej doktrinálnej, liturgickej a monastickej tradícii; a navyše majú povinnosť podporovať svoje vlastné učenie, keďže „lepšie zodpovedá zvykom ich veriacich a je považované za primeranejšie pri starostlivosti pre dobro duší“.46 Univerzálna Cirkev potrebuje spoluprácu medzi partikulárnymi cirkvami Východu a Západu, aby mohla dýchať oboma stranami pľúc v nádeji, že jedného dňa sa vytvorí dokonalé spoločenstvo medzi Katolíckou cirkvou a oddelenými východnými cirkvami.47 Preto sa môžeme iba radovať, že nedávno východné cirkvi zapustili svoje korene v Amerike popri latinských cirkvách, ktoré sú tam prítomné od začiatku, a že takto sa môže jasnejšie prejavovať univerzálnosť Pánovej Cirkvi.48

Cirkev v oblasti vzdelávania a sociálneho diania

18. Jeden z činiteľov napomáhajúcich vplyv Cirkvi na kresťanskú formáciu Američanov je jej široká prítomnosť v oblasti vzdelávania a obzvlášť v univerzitnom svete. Katolícke univerzity rozšírené po celom kontinente sú typickým rysom cirkevného života v Amerike. Podobne v rámci základného a vyššieho vzdelávania umožňuje veľký počet katolíckych škôl obrovskú evanjelizačnú prácu dovtedy, pokiaľ bude sprevádzaná jasnou vôľou verne odovzdávať kresťanské vzdelávanie a výchovu.49

Iná dôležitá oblasť, v ktorej je Cirkev prítomná v každej časti Ameriky, je sociálna a charitatívna činnosť. Množstvo iniciatív pre starších, chorých a biednych, cez azylové domy, nemocnice, polikliniky,jedálne poskytujúce jedlo zadarmo a iné sociálne centrá sú konkrétnym svedectvom lásky k chudobným, ktorú Cirkev v Amerike prednostne pestuje. Robí to z lásky k Pánovi, lebo si je vedomá, že „Ježiš sa zosobňuje s chudobnými (porov. Mt 25, 31 – 46)“.50 V tejto nesmiernej úlohe bola Cirkev v Amerike schopná vytvoriť zmysel pre praktickú solidaritu medzi rôznymi spoločenstvami na kontinente a celom svete, ukazujúc tak bratského ducha, ktorý musí charakterizovať kresťanov v každom čase a na každom mieste.
Aby táto služba chudobným bola aj evanjeliovou i evanjelizujúcou, musí verne odrážať postoj Ježiša, ktorý prišiel „hlásať evanjelium chudobným“ (Lk 4, 18). Služba ponúkaná v tomto duchu chudobným ukazuje nekonečnú Božiu lásku všetkým ľuďom a stáva sa účinným prostriedkom na prenášanie nádeje spásy, ktorú Kristus priniesol na svet, nádeje, ktorá žiari zvláštnym spôsobom, keď na nej majú účasť aj opustení alebo vylúčení zo spoločnosti.

Neustále venovanie sa chudobným a trpiacim núdzu sa odráža v sociálnom učení Cirkvi, ktorá ustavične pozýva kresťanské spoločenstvá na záväzok prekonávať každú formu vykorisťovania a útlaku. Nie je to iba otázka zmiernenia najvážnejších a najnaliehavejších potrieb prostredníctvom individuálnych alebo sporadických, ale ide tu o odkrytie koreňov zla a navrhovanie krokov, ktoré urobia sociálne, politické a ekonomické štruktúry viac spravodlivými a bratskými.

Vzrastajúci rešpekt voči ľudským právam

19. Medzi kladnými stránkami súčasnej Ameriky vidíme v občianskej spoločnosti na celom kontinente vzrastajúcu podporu demokratickým politickým systémom a postupnú redukciu diktátorských režimov; to má bezprostredné morálne následky. Cirkev sa pozerá na tento vývoj so sympatiou, pokiaľ napomáha čo najdôslednejšie rešpektovať práva každého jednotlivca vrátane obžalovaných a odsúdených, voči ktorým je vždy nezákonné uchýliť sa k takým spôsobom väznenia a vyšetrovania – myslí sa predovšetkým na mučenie – ktoré útočia na ľudskú dôstojnosť. „Právny štát je nevyhnutnou podmienkou na nastolenie pravej demokracie“.51

Právny štát však nemôže existovať, pokiaľ občania na čele s vládnucou vrstvou nie sú presvedčení o tom, že neexistuje sloboda bez pravdy.52 Vskutku „ťažké problémy, ktoré ohrozujú dôstojnosť človeka, rodiny, manželstva, výchovy, ekonomiky a pracovných podmienok, kvality života a života samého, poukazujú na otázku právneho štátu“.53 Synodálni otcovia správne zdôraznili, že „základné práva človeka sú vpísané v samotnej ľudskej prirodzenosti, sú chcené Bohom, a preto volajú po všeobecnom zachovávaní a akceptácii. Źiadna ľudská autorita nemôže do nich neprávom zasahovať, odvolávajúc sa na názor väčšiny alebo politický konsenzus pod zámienkou rešpektovania pluralizmu a demokracie. Preto sa musí Cirkev angažovať v úlohe výchovy a podpory laikov pracujúcich v zákonodarstve, vláde a orgánoch spravodlivosti, aby legislatíva vždy odrážala tie princípy a morálne hodnoty, ktoré sú v zhode so zdravou antropológiou a presadzujú spoločné dobro“.54

Fenomén globalizácie

20. Charakteristickou črtou súčasného sveta je smerovanie ku globalizácii, k fenoménu, ktorý, hoci nie je výlučne americkým, je čoraz zreteľnejší a v Amerike má najväčší ohlas. Nevyhnutnosť tohto procesu vyvoláva vzrastajúca komunikácia medzi rôznymi časťami sveta, ktorá spôsobuje prekonávanie vzdialeností, s viditeľnými účinkami v najrozličnejších oblastiach.

Etické dôsledky môžu byť pozitívne alebo negatívne. Existuje ekonomická globalizácia, ktorá prináša niektoré pozitívne dôsledky, ako sú výkonnosť a vzrastajúca produkcia, ktoré s rozvojom ekonomických spojení medzi rôznymi krajinami môžu napomôcť proces zjednocovania medzi národmi a lepšiu službu celej ľudskej rodine. Ak sa však globalizácia riadi iba zákonmi trhu uplatňovanými tak, aby vyhovovali mocným, jej dôsledky nemôžu byť iné než negatívne. Sú to napríklad absolutizácia ekonómie, nezamestnanosť, redukcia a zhoršenie verejných služieb, ničenie životného prostredia a prírodných zdrojov, vzrastanie rozdielov medzi bohatými a chudobnými, neprimeraná súťaž, ktorá vháňa chudobné národy do ešte výraznejšej podriadenosti.55 Cirkev oceňuje pozitívne hodnoty, ktoré prináša globalizácia, ale uvedomuje si aj negatívne stránky, ktoré s ňou prichádzajú.

A čo by sme mali povedať o kultúrnej globalizácii, ktorú vytvára moc médií? Médiá všade vnucujú nový rebríček hodnôt, ktoré sú často svojvoľné a v základe materialistické, a zočivoči ktorým je ťažké udržať si otvorenosť pre hodnoty evanjelia.

Vzrastajúca urbanizácia

21. V Amerike má vzrastajúcu tendenciu aj fenomén urbanizácie. Od istého času prežíva kontinent neustály exodus z vidieka do mesta. Tento komplexný fenomén, ktorý opísal už môj predchodca Pavol VI.,56 má niekoľko príčin, ale hlavná z nich je chudoba a nerozvíjanie sa vidieckych oblastí, kde sú často nedostačujúce možnosti v doprave, v službách, vo vzdelávaní a v zdravotníctve. Navyše mesto so svojím pokušením zábavy a prosperity, často prezentovanej v médiách, má osobitnú príťažlivosť pre jednoduchých ľudí z vidieka.

Zvyčajný nedostatok plánovania v tomto procese je zdrojom veľkého zla. Ako poukázali synodálni otcovia, „v určitých prípadoch sú niektoré mestské oblasti ostrovmi násilia, kriminality mladistvých a ovzduším beznádeje“.57 Fenomén urbanizácie preto predstavuje veľkú výzvu pre cirkevnú pastoráciu, ktorá musí obrátiť pozornosť na kultúrnu vykorenenosť, na stratu rodinných tradícií a jednotlivých náboženských tradícií ľudu. Výsledkom týchto skutočností je často oslabená viera, pretože je zbavená prejavov, ktoré prispievali k jej udržiavaniu.
Evanjelizácia mestskej kultúry je pre Cirkev impozantnou výzvou. Práve tak, ako bola po stáročia schopná evanjelizovať vidiek, dnes je Cirkev volaná prevziať metodickú a ďalekosiahlu evanjelizáciu miest prostredníctvom katechézy, liturgie a samotnej možnosti organizovať tu vlastné pastoračné štruktúry.58

Bremeno zahraničného dlhu

22. Synodálni otcovia sa zaoberali aj zahraničným dlhom postihujúcim mnohé americké národy a vyjadrili im solidaritu. Naliehavo upozorňovali verejnú mienku na zložitosť tohto problému, uvedomujúc si, že „tento dlh je často výsledkom korupcie a zlej administratívy“.59 V duchu synodálnych úvah takéto tvrdenie nechce zvaľovať len na jednu stranu všetku vinu za fenomén, ktorý je nanajvýš zložitý vo svojom pôvode a v požadovaných riešeniach.60
Medzi príčinami, ktoré prispeli k vzniku ťaživého zahraničného dlhu, nie sú iba vysoké úrokové sadzby spôsobené špekulatívnou finančnou politikou, ale aj zodpovednosť ľudí vo vláde, ktorí pri vytváraní dlhu len veľmi málo mysleli na skutočnú možnosť jeho splatenia. Situáciu ešte sťažil fakt, že obrovské sumy získané medzinárodnými pôžičkami niekedy slúžia na obohatenie jednotlivcov namiesto toho, aby sa použili na podporu zmien potrebných na rozvoj krajiny. Súčasne by však bolo nespravodlivé zvaľovať bremeno vyplývajúce z nezodpovedných rozhodnutí na tých, ktorí ich neurobili. Ťažkosť situácie je ešte evidentnejšia, keď si uvedomíme, že „už samotné platby za úroky predstavujú pre ekonomiku chudobných bremeno, čo zhoršuje hodnotu peňazí potrebných na sociálny rozvoj, vzdelanie, zdravotníctvo a získavanie kapitálu na vytvorenie pracovných príležitostí“.61

Korupcia

23. Korupcia je častou príčinou utláčajúceho verejného dlhu, teda vážnym problémom, ktorým sa treba zodpovedne zaoberať. „Nerešpektujúc hranice postihuje osoby, verejné aj súkromné štruktúry moci a vládnuce vrstvy“. Vytvára situáciu, ktorá „podporuje beztrestnosť a nezákonné nadobúdanie peňazí, nedostatok dôvery v politické inštitúcie, predovšetkým orgány spravodlivosti a verejné investície, ktoré nie vždy sú transparentné, rovnaké pre všetkýcha efektívne“.62
Považujem za potrebné zdôrazniť, čo som napísal v Posolstve k Svetovému dňu pokoja 1998, že nákaza korupcie musí byť odsúdená a účinne potlačená úradmi, s hojnou pomocou všetkých občanov, podporovaných pevným morálnym vedomím“.63 Primerané dozorné orgány a transparentnosť ekonomických a finančných transakcií môžu pomôcť a v mnohých prípadoch aj zastaviť rozširovanie korupcie, ktorej strašné následky dopadajú hlavne na najslabších a tých, ktorí žijú na samom okraji spoločnosti. Chudobní sú medzi prvými trpiacimi ako výsledok prieťahov a neúčinnosti, keďže nie sú dostatočne chránení vinou štrukturálnych nedostatkov, obzvlášť keď korupcia zasiahne samotné orgány spravodlivosti.

Obchod s drogami

24. Obchod s drogami a ich používanie predstavuje veľkú hrozbu pre sociálne zloženie amerických národov. Obchod s drogami „prispieva ku kriminalite a k násiliu, k deštrukcii rodinného života, k psychickej a emocionálnej deštrukcii mnohých jednotlivcov a spoločenstiev, obzvlášť medzi mladými. Takisto podkopáva etický rozmer práce a zväčšuje počet ľudí vo väzení – doslova vedie k degradácii človeka stvoreného na Boží obraz“.64 Tento devastujúci obchod tiež vedie k „rozvráteniu vlády a rozkladá ekonomickú bezpečnosť a stabilitu národov“.65 Tu stojíme zočivoči jednej z najnaliehavejších výziev, ktorou sa treba obrátiť na množstvo národov celého sveta: je to výzva, ktorá skutočne ohrozuje ľudský vývoj, dosiahnutý v nedávnych časoch, z viacerých strán. Pre niektoré americké národy sú výroba drog, obchodovanie s nimi a ich požívanie faktormi, ktoré poškvrňujú ich medzinárodnú povesť, pretože znižujú ich dôveryhodnosť a sťažujú spoluprácu s druhými krajinami, ktorá je žiaduca a v súčasnosti tak potrebná pre harmonický sociálny rozvoj každého národa.
Starostlivosť o životné prostredie

25. „A Boh videl, že je to dobré“ (Gn 1, 25). Tieto slová z prvej kapitoly Knihy Genezis zjavujú zmysel toho, čo Boh urobil. Stvoriteľ zveruje starosť o zem mužom a ženám, korune celého procesu stvorenia (porov. Gn 2, 15). Tu pramenia konkrétne záväzky v oblasti ekológie pre každého človeka. Ich naplnenie predpokladá otvorenosť duchovnému a etickému hľadisku schopnému prekonať sebecké postoje a „životné štýly, ktoré vedú k vyčerpaniu prírodných zdrojov“.66

V tejto aj dnes takej závažnej oblasti je konanie veriacich dôležitejšie ako kedykoľvek predtým. Popri zákonodarných a vládnych orgánoch musia všetci ľudia dobrej vôle pracovať na tom, aby zabezpečili účinnú ochranu životného prostredia chápaného ako Boží dar. Koľko ekologického zneužívania a ničenia je v mnohých častiach Ameriky! Stačí pomyslieť na nekontrolované emisie škodlivých plynov alebo dramatický fenomén lesných požiarov, ktoré niekedy zakladajú ľudia vedení sebeckými záujmami. Takéto devastácie by mohli viesť k spustnutiu mnohýchoblastí Ameriky, s nevyhnutnými následkami hladu a biedy. Obzvlášť naliehavý je problém amazonských pralesov, obrovského teritória zasahujúceho do viacerých krajín: od Brazílie po Guyanu, Venezuelu, Kolumbiu, Ekvádor, Peru, Bolíviu.67 Ide o jeden z najcennejších prírodných regiónov sveta pre rovnováhu životného prostredia na celej planéte, ktorý udržuje pri živote jeho biologická rôznosť.
Tretia KAPITOLA

CESTA OBRÁTENIA

„Kajajte sa teda a obráťte sa“ (Sk 3, 19)

Naliehavosť volania po obrátení

26. „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15). Tieto slová, ktorými Ježiš začal svoje účinkovanie v Ga lileji, stále rezonujú v ušiach biskupov, kňazov, diakonov, zasvätených mužov i žien a veriacich laikov po celej Amerike. Aj nedávne oslavy päťstoročia od prvej evanjelizácie Ameriky a pripomínanie si dvetisíceho výročia Ježišovho narodenia, Veľké jubileum, ktoré sa chystáme oslavovať, pobádajú každého hlbšie sa zamyslieť nad naším kresťanským povolaním. Úžas nad veľkosťou udalosti vtelenia a vďačnosť za dar prvého ohlasovania evanjelia v Amerike sú výzvou ochotne odpovedať Kristovi s rozhodnejším osobným obrátením a podnetom na ešte väčšiu vernosť evanjeliu. Kristovo volanie po obrátení nachádza ohlas v slovách apoštola: „Už nadišla hodina, aby ste sa prebudili zo sna. Veď teraz je nám spása bližšie, ako vtedy, keď sme uverili“ (Rim 13, 11). Stretnutie so živým Ježišom nás podnecuje do obrátenia.

V rozprávaní o obrátení používa Nový zákon slovo metanoia, čo znamená zmenu myslenia. Nie je to iba záležitosť iného spôsobu myslenia na intelektuálnej úrovni, ale prehodnotenia príčin konania vo svetleevanjelia. V tomto zmysle hovorí sv. Pavol o „viere činnej skrze lásku“ (Gal 5, 6). To znamená, že obrátenie musí byť pripravené a živené čítaním Svätého písma, spojeným s modlitbou a sviatosťami zmierenia a Eucharistie. Obrátenie vedie k bratskému spoločenstvu, lebo nám umožňuje pochopiť, že Kristus je Hlavou Cirkvi, svojho tajomného tela; podnecuje nás do solidárnosti, pomáhajúc nám uvedomiť si, že čokoľvek robíme pre druhých, predovšetkým pre tých najbiednejších, robíme pre Krista. Obrátenie je teda impulzom na nový život, v ktorom niet rozdielu medzi vierou a prácou v našej každodennej odpovedi na všeobecné povolanie svätosť. Aby sme mohli hovoriť o obrátení, musí byť premostená medzera medzi vierou a životom. Tam, kde existuje takáto priepasť, existujú kresťania iba podľa mena. Ak chcú byť veriaci pravými učeníkmi Pána, musia niesť svedectvo svojej viery, a „svedok nepotvrdzuje svoje svedectvo iba slovami, ale svojím životom“.68 Musíme mať na pamäti slová Ježiša: „Nie každý, kto mi hovorí ,Pane, Pane‘, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 7, 21). Otvorenosť voči vôli Otca predpokladá úplné sebadarovanie, zahrnujúce ajdarovanie vlastného života: „Najväčším svedectvom je mučeníctvo“.69

Sociálny rozmer obrátenia

27. Obrátenie nie je úplné, ak si neuvedomujeme požiadavky kresťanského života a ak sa nepokúšame naplniť ich. Z tohto pohľadu synodálni otcovia poznamenali, že, žiaľ, „aj na osobnej, aj na spoločenskej úrovni sú veľké nedostatky vo vzťahu k hlbšiemu obráteniu a z pohľadu na vzťahy medzi prostrediami, inštitúciami a skupinami vnútri Cirkvi“.70 „Kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí“ (1 Jn 4, 20).

Bratská láska zahŕňa aj pozornosť k všetkým potrebám svojho blížneho. „Ak má niekto pozemský majetok a vidí brata v núdzi, a srdce si pred ním zatvorí, ako v ňom môže ostávať Božia láska?“ (1 Jn 3, 17). Pre kresťanský ľud v Amerike obrátenie k evanjeliu teda znamená prehodnotenie „všetkých oblastí a aspektov života, zvlášť tých, ktoré sa vzťahujú na sociálny poriadok a snahu o spoločenské dobro“.71 Obzvlášť potrebné bude „rozvíjať vzrastajúce spoločenské uvedomovanie si hodnoty každého človeka, a tak hájiť v spoločnosti zmysel pre povinnosť zúčastňovať sa na politickom živote v duchu evanjelia“.72 Angažovanosť v politickej oblasti je jednoznačnou súčasťou povolania a činnosti laických veriacich.73

V tomto zmysle je však veľmi dôležité, predovšetkým v pluralitnej spoločnosti, správne chápať vzťah medzi politickým spoločenstvom a Cirkvou a jasne rozlišovať medzi tým, čo individuálni veriaci alebo skupiny veriacich podnikajú vo svojom vlastnom mene ako občania vedení kresťanským svedomím a tým, čo robia v mene Cirkvi v spoločenstve s jej pastiermi. Cirkev, ktorú na základe jej úradu a kompetencie nemožno nijakým spôsobom zamieňať s politickým spoločenstvom ani spájať s niektorým politickým systémom, je znakom aj zárukou transcendentného charakteru človeka.74

Permanentná konverzia

28. Obrátenie v tomto živote je cieľom, ktorý nikdy celkom nedosiahneme: na ceste, na ktorej je kresťan povolaný nasledovať Ježiša, je obrátenie celoživotnou úlohou. Kým sme na tomto svete, naše rozhodnutie obrátiť sa je vždy vystavené pokušeniam. Keďže „nik nemôže slúžiť dvom pánom“ (Mt 6, 24), zmena myslenia (metanoia) znamená snahu asimilovať hodnoty evanjelia, ktoré sú v protiklade s prevládajúcimi tendenciami tohto sveta. Treba teda neustále obnovovať „stretnutie so živým Ježišom Kristom“, keďže to je, ako poukázali synodálni otcovia, cesta, „ktorá nás vedie k permanentnej konverzii“.75

Všeobecné volanie po obrátení nadobúda pre Cirkev v Amerike zapojenú do obnovy svojej viery, osobitnú podobu. Synodálni otcovia vyjadrili túto veľmi konkrétnu a náročnú úlohu takto: „Toto obrátenie požaduje predovšetkým od nás biskupov pravé stotožnenie sa s osobným štýlom Ježiša Krista, ktorý nás vedie k jednoduchosti, chudobe, zodpovednosti za druhých a vzdávaniu sa našich vlastných výhod, aby sme tak ako on, a nespoliehajúc sa na naše ľudské prostriedky, mohli čerpať zo sily Ducha Svätého a z Božieho slova evanjelia, ostávajúc otvorení najmä voči tým, ktorí sú najvzdialenejší a vylúčení“.76 Aby sme sa stali pastiermi podľa Pánovho Srdca (porov. Jer 3, 15), je dôležité prijať životný spôsob, ktorý nás pripodobní tomu, ktorý o sebe povedal: „Ja somdobrý pastier“ (Jn 10, 11), a na ktorého poukazuje sv. Pavol, keď píše: „Napodobňujte ma, ako aj ja napodobňujem Krista“ (1 Kor 11, 1).

Vedení Duchom Svätým k novému spôsobu života

29. Návrh na nový spôsob života sa netýka iba pastierov, ale všetkých kresťanov žijúcich v Amerike. Od nich sa žiada, aby si prehĺbili a osvojili si vlastnú pravú kresťanskú spiritualitu. „Termín spiritualita v skutočnosti znamená spôsob alebo formu života v dodržiavaní kresťanských požiadaviek. Spiritualita je ,život v Kristovi‘ a ,v Duchu‘, ktorý je prijímaný vo viere, vyjadrený v láske a podnecovaný nádejou, a premieta sa do každodenného života cirkevného spoločenstva“.77 V tomto zmysle pod spiritualitou, ktorá je cieľom obrátenia, myslíme „nielen časť života, ale celý život vedený Duchom Svätým“.78 Medzi mnohými prvkami spirituality, ktorú musia všetci kresťania prijať za svoju vlastnú, má najvýznamnejšie miesto modlitba. Tá vedie kresťanov k „postupnému osvojeniu si rozjímavého pohľadu na skutočnosť, umožňujúc im spoznať Boha v každom momente a vo všetkom; spoznať Boha v každej osobe; hľadať jeho vôľu vo všetkých udalostiach.79

Modlitba, osobná i liturgická, je povinnosťou každého kresťana. „Ježiš Kristus, evanjelium Otca, nás upozorňuje, že bez neho nemôžeme nič urobiť (porov. Jn 15, 5). On sám sa v rozhodujúcich chvíľach svojho života, predtým, ako niečo urobil, zvykol utiahnuť na pusté miesto, oddať sa modlitbe a rozjímaniu, a od apoštolov požaduje, aby robili to isté.“80 Svojim učeníkom bez výnimky pripomína: „Zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti“ (Mt 6, 6). Tento intenzívny život modlitby musí byť prispôsobený schopnosti a podmienkam každého kresťana tak, aby v rozličných životných situáciách mohol každý „piť z jedného Ducha (porov. 1 Kor 12, 13), z prameňa svojho stretnutia s Kristom“.81 V tomto zmysle teda meditácia nie je privilégium vyhradené pre niektorých; naopak, vo farnos tiach, v spoločenstvách a hnutiach je potrebné podporovať spiritualitu jasne orientovanú na meditáciu základných právd viery: tajomstvo Najsvätejšej Tro jice, vtelenie Slova, vykúpenie ľudstva a iné spásonosné Božie činy.82
Muži a ženy, ktorí sa zasvätili výhradne kontemplatívnemu spôsobu života, napĺňajú v Cirkvi v Amerike základné poslanie. Ako to vyjadril Druhý vatikánsky koncil, oni sú „sláva Cirkvi a zdroj nebeských milostí“.83 Preto kláštory roztrúsené po celom kontinente musia byť „v osobitnej láske pastierov, ktorí by mali byť hlboko presvedčení, že duše zasvätené kontemplatívnemu spôsobu života získavajú prostredníctvom modlitby, pokánia a rozjímania, ktorým zasvätili svoj život, hojnosť milostí. Tí, čo sa zasvätili kontemplácii si musia uvedomiť, že sú začlenení do poslania Cirkvi v súčasnom svete a že svedectvom svojich životov pracujú na duchovnom dobre veriacich a pomáhajú im hľadať Božiu tvár v každodennom živote“.84

Kresťanská spiritualita sa živí predovšetkým vytrvalým sviatostným životom, keďže sviatosti sú koreňom a nevyčerpateľným zdrojom Božej milosti, ktorú veriaci potrebujú ako podporu na svojej pozemskej púti. Sviatostný život musí byť doplnený hodnotami ľudovej zbožnosti, obohatenými striedaním so sviatostnou praxou a uchránenými od pádu do nebezpečenstva rutiny. Treba poznamenať, že táto spiritualita nie je v opozícii sociálnej zodpovednosti kresťanského života. Práve naopak, nasledujúc cestu modlitby, veriaci si viac uvedomujú evanjeliové požiadavky a svoje povinnosti voči nim. Cez modlitbu sú posilňovaní milosťou, ktorú potrebujú na vytrvanie v konaní dobra. Kresťania, aby duchovne dozrievali, konajú správne, keď hľadajú radu služobníkov Cirkvi alebo iných osôb skúsených na takomto poli formou duchovného vedenia, čo patrí k tradičnej praxi Cirkvi. Synodálni otcovia považujú za veľmi potrebné pripomenúť kňazom túto dôležitú službu.85

Všeobecné volanie po svätosti

30. „Buďte svätí, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý“ (Lv 19, 2). Mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Ameriku si želalo naliehavo pripomenúť všetkým kresťanom dôležitosť učenia všeobecného povolania na svätosť v Cirkvi.86 Je to jeden z kľúčových bodov dokumentu Druhého vatikánskeho koncilu, dogmatickej konštitúcie o Cirkvi.87 Cieľom cesty obrátenia je svätosť, keďže obrátenie „nekončí v sebe samom, ale je to cesta smerom k Bohu, ktorý je svätý. Byť svätým znamená byť ako Boh a oslavovať jeho meno v dielach, ktoré konáme v našom živote (porov. Mt 5, 16)“.88 Na ceste k svätosti je Ježiš Kristus orientačným bodom, ku ktorému smeruje pozornosť, a vzorom, ktorý treba napodobňovať: on je „Boží Svätý“ a za takého bol uznaný (porov. Mk 1, 24). Učí nás, že srdcom svätosti je láska, ktorá vedie až k darovaniu nášho života za druhých (porov. Jn 15, 13). Preto napodobňovať svätosť Boha, tak ako sa ukázala v jeho Synovi, Ježišovi Kristovi, „nie je nič iné ako rozširovať jeho lásku v dejinách, najmä smerom k chudobným, chorým a biednym (porov. Lk 10, 25a.)“.89

Ježiš, jediná cesta k svätosti

31. „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6). Týmito slovami Ježiš predstavil seba samého ako jedinú cestu vedúcu k svätosti. Ale konkrétne poznanie tejto cesty nadobúdame najmä cez Božie slovo, ktoré Cirkev ohlasuje vo svojom učení. Preto Cirkev v Amerike „musí dať jasnú prioritu zbožnej meditácii Svätého písma všetkých veriacich“.90 Toto čítanie Biblie, sprevádzané modlitbou, je v tradícii Cirkvi známe ako lectio divina a praktizuje sa na povzbudenie medzi všetkými kresťanmi. Pre kňazov musí byť lectio divina základným prvkom prípravy ich homílií, najmä nedeľnej.91

Pokánie a zmierenie

32. Obrátenie (metanoia), ku ktorému je povolaná každá osoba, vedie k prijatiu a osvojeniu si novej mentality predkladanej evanjeliom. To si vyžaduje zanechať náš svetský spôsob myslenia a konania, ktoré často tak vážne určuje naše správanie. Sväté písmo nám pripomína, že starý človek musí odumrieť a nový sa narodiť, takže celá osoba musí byť obnovená „v pravom poznaní podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril“ (Kol 3, 10). Na tejto ceste obrátenia a hľadania svätosti sa vrelo odporúčajú „asketické praktiky, ktoré boli vždy súčasťou cirkevného života a ktoré vrcholia vo sviatosti zmierenia, prijímanej a vysluhovanej s patričnými náležitosťami“.92 Len ten, kto je zmierený s Bohom, môže byť sprostredkovateľom pravého zmierenia medzi svojimi bratmi a sestrami.

Súčasnú krízu sviatosti zmierenia, ktorej sa nevyhla ani Cirkev v Amerike a na ktorú som upriamil svoju pozornosť od začiatku môjho pontifikátu,93 možno prekonať odhodlanou a trpezlivou pastoračnou prácou.

Preto synodálni otcovia správne žiadali, „aby kňazi venovali sviatosti zmierenia dostatočne potrebný čas, silne a naliehavo pozývali veriacich k prijímaniu tejto sviatosti, s tým, aby samotní pastieri nezanedbávali svoju častú osobnú spoveď“.94 Vo sviatosti zmierenia biskupi a kňazi prežívajú tajomné osobné stretnutie s odpúšťajúcim Kristom a sú privilegovanými svedkami jeho milosrdnej lásky.

Katolícka cirkev, ktorá objíma mužov a ženy „zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov“ (Zjv 7, 9), je povolaná stať sa „vo svete poznačenom ideologickými, etnickými, ekonomickými a kultúrnymi rozdielmi živým znakom jednoty ľudskej rodiny“.95 V mnohorakosti národov a rôznosti etnických skupín, v charakteristických črtách spoločných pre celý kontinent Amerika predstavuje množstvo rozdielov, ktoré nemožno ignorovať a ktorým je potrebné venovať pozornosť. Vďaka účinnému úsiliu spájať členov Božieho ľudu v rámci každej krajiny a zjednocovať členov miestnych cirkví rozličných krajín môžu byť súčasné rozdiely zdrojom vzájomného obohatenia sa. Ako synodálni otcovia správne vyhlásili, „je dôležité, aby sa Cirkev v celej Amerike stala živým znakom zmiereného spoločenstva, trvalou výzvou k solidarite a vždy prítomným svedkom v našich rôznych politických, ekonomických a sociálnych systémoch“.96 To je významný prínos, ktorým môžu veriaci prispieť k jednote amerického kontinentu.
Štvrtá KAPITOLA

CESTA K SPOLOČENSTVU

„Ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe,
aby aj oni boli v nás jedno“ (Jn 17, 21)

Cirkev, sviatosť spoločenstva

33. „Stojac pred rozdeleným svetom, ktorý túžobne hľadá jednotu, musíme s radosťou a pevnou vierou hlásať, že Boh je spoločenstvo Otca, Syna a Ducha Svätého, jednota v rôznosti a že volá všetkých ľudí k účasti na tomto trojičnom spoločenstve. Musíme hlásať, že toto spoločenstvo je veľkolepým plánom Boha Otca, že Ježiš Kristus, ktorý sa stal človekom, je srdcom tohto spoločenstva a že Duch Svätý neúnavne pracuje na jeho vytváraní a obnovovaní, keď bolo porušené. Musíme hlásať, že Cirkev je znakom a nástrojom spoločenstva chceného Bohom, ktoré sa začalo v čase a je predurčené na dovŕšenie v plnosti kráľovstva“.97 Cirkev je znakom spoločenstva, pretože jej členovia, ako ratolesti, majú účasť na živote Krista, pravého viniča (porov. Jn 15, 5). Cez spoločenstvo s Kristom, Hlavou tajomného tela, vstupujeme do živého spoločenstva so všetkými veriacimi.

Toto spoločenstvo, prítomné v Cirkvi a základné pre jej podstatu98, musí byť viditeľné v konkrétnych znakoch, „ako sú spoločná modlitba jedného za druhého, podnet na užšie vzťahy medzi biskupskými konferenciami a jednotlivými biskupmi, bratské zväzky medzi diecézami a farnosťami a vzájomná komunikácia medzi pastoračnými pracovníkmi zameranými na osobitné misionárske aktivity“.99 Spoločenstvo si vyžaduje, aby boli zachované poklad viery vo svojej čistote a celosti, ako aj jednota biskupského kolégia pod vedením Petrovho nástupcu. V tomto kontexte synodálni otcovia zdôraznili, že „posilňovanie Petrovho úradu je základom zachovania jednoty Cirkvi“ a že „plné vykonávanie Petrovho primátu je základom identity Cirkvi a jej životnosti v Ame rike“.100 Z Pánovho poslania patrí Petrovi a jeho nástupcom úloha posilňovať svojich bratov vo viere (porov. Lk 22, 32) a pásť celé Kristovo stádo (porov. Jn 21, 15 – 17). Nástupca kniežaťa apoštolov je tak povolaný stať sa skalou, na ktorej je vybudovaná Cirkev, a vykonávať úrad patriaci tomu, komu boli zverené kľúče od kráľovstva (porov. Mt 16, 18 – 19). Kristov zástupca je „trvalým princípom jednoty a viditeľným základom“ Cirkvi.101

Iniciácia do kresťanského života

34. Spoločenstvo života v Cirkvi sa získava prostredníctvom sviatostí iniciácie: krstu, birmovania a Eucharistie. Krst je „vstupnou bránou do duchovného života; robí z nás Kristove údy a včleňuje nás do tela Cirkvi“.102 Birmovaním sú pokrstení „plnšie spojení s Cirkvou, obohatení osobitnou silou Ducha Svätého a tak sa bezprostredne zaväzujú rozširovať a obraňovať vieru slovom aj skutkom ako praví Kristovi svedkovia“.103 Cesta iniciácie do kresťanského života dosahuje svoju plnosť a vrchol v Eucharistii, ktorou sa pokrstený začleňuje do Kristovho tela.104

„Tieto sviatosti sú vynikajúcou príležitosťou na dobrú evanjelizáciu a katechézu, keď je príprava na ne zverená kompetentným pracovníkom, plným viery“.105 Napriek tomu, že v mnohých diecézach Ameriky nastal nepopierateľný pokrok v príprave ľudí na iniciačné sviatosti, synodálni otcovia vyjadrili ľútosť nad tým, že „mnohí ich prijímajú bez adekvátnej prípravy“.106 V prípade krstu detí by sa nemalo zanedbávať úsilie katechizovať rodičov a krstných rodičov.

Eucharistia ako centrum spoločenstva s Bohom a s blížnymi

35. Eucharistia je omnoho viac ako len vrchol kresťanskej iniciácie. Kým krst a birmovanie slúžia ako začiatok a uvedenie do života Cirkvi a nemôžu sa opakovať,107 Eucharistia je živým a trvalým stredom, okolo ktorého sa zhromažďuje celé spoločenstvo Cirkvi.108 Rôzne aspekty Eucharistie poukazujú na jej nevyčerpateľné bohatstvo: zároveň je sviatosťou obety, spoločenstva a sviatostnej prítomnosti.109

Eucharistia je význačným momentom stretnutia so živým Kristom. Z tohto dôvodu sa musia pastieri Božieho ľudu v Amerike vo svojom kázaní a v katechéze snažiť „dať nedeľnej eucharistickej slávnosti novú silu ako prameňu a vrcholu cirkevného života, záruke spoločenstva v Kristovom tele a pozvaniu na solidaritu ako odpovedi na Pánov príkaz: ,Milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás‘ (Jn 13, 34)“.110 Ako navrhli synodálni otcovia, toto úsilie musí zahŕňať určité základné aspekty. Predovšetkým je nutné obnoviť vo veriacich vedomie, že Eucharistia je nesmierny dar: to ich povedie k tomu, aby urobili všetko, čo je v ich silách, aby sa na nej aktívne a dôstojne zúčastňovali prinajmenšom v nedele a vo sviatky. Súčasne treba podporiť „úsilie kňazov uľahčiť účasť na Eucharistii a umožniť ju aj tým najvzdialenejším spoločenstvám“.111 Veriacim je potrebné zdôrazňovať, že „ich plná, vedomá a aktívna účasť, hoci odlišná od úradu vysväteného kňaza, je vykonávaním spoločného kňazstva, prijatého vo sviatosti krstu“.112
Potreba veriacich zúčastňovať sa na Eucharistii a ťažkosti vyplývajúce z nedostatku kňazov jasne ukazujú, aké naliehavé je podporovať kňazské povolania.113 Celej Cirkvi v Amerike treba pripomenúť aj „spojenie medzi Eucharistiou a láskou k blížnemu“,114 ktoré bolo v ranej Cirkvi vyjadrené stretnutím sa na agapé spojenej s eucharistickou večerou.115 Ako výsledok milosti prijatej vo sviatosti musí účasť na Eucharistii viesť k vrúcnejšiemu praktizovaniu lásky k blížnemu.

Biskupi ako tvorcovia spoločenstva

36. Spoločenstvo v Cirkvi musí neustále vzrastať práve preto, lebo znamená život. Biskupi, pamätajúc na to, že „každý z nich je viditeľným princípom a základom jednoty svojej partikulárnej cirkvi“,116 musia cítiť povinnosť podporovať spoločenstvo vo svojich diecézach, aby bola snaha o novú evanjelizáciu v Amerike efektívnejšia. Práca v prospech spoločenstva je podporovaná orgánmi, ktoré Druhý vatikánsky koncil požadoval ako prostriedky na podporu práce diecézneho biskupa a ktoré detailnejšie opí sala pokoncilová legislatíva.117 „Je úlohou biskupa, aby s pomocou kňazov, diakonov, rehoľníkov a laikov vytvoril systematický koordinačný pastoračný plán, ktorý zapája všetkých členov Cirkvi a vzbudzuje v nich misionárske povedomie.118

Nech každý ordinár podporuje medzi kňazmi a laickými veriacimi vedomie, že diecéza je viditeľným vyjadrením cirkevného spoločenstva, ktoré sa tvorí pri stole Božieho slova a Eucharistie, okolo biskupov spojených s kolégiom biskupov a pod vedením rímskeho veľkňaza. Diecéza, ako partikulárna cirkev, je poverená uvádzať a prehlbovať stretnutia všetkých členov Božieho ľudu s Ježišom Kristom,119 pri rešpektovaní a podporovaní plurality a rozmanitosti, ktoré nie sú jednote na prekážku, ale dávajú jej charakter spoločenstva.120 Duch účasti a spoluzodpovednosti na práci diecéznych štruktúr určite posilní hlbšie poznanie partikulárnej cirkvi.121

Hlbšie spoločenstvo medzi partikulárnymi cirkvami

37. Mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Ameriku bolo prvé v dejinách, ktorému sa podarilo zhromaždiť biskupov celého kontinentu a ktoré všetci chápali ako Pánovu milosť pre putujúcu Cirkev v Amerike. Posilnilo spoločenstvo, ktoré musí existovať medzi cirkevnými komunitami na tomto kontinente a všetkým ujasnilo potreby nevyhnutné na jeho rast. Skúsenosti spoločenstva medzi biskupmi, intenzívnejšieho od Druhého vatikánskeho koncilu, ktoré sa ustálilo a rozrastá v biskupských konferenciách, by mali byť chápané ako stretnutia so živým Kristom prítomným v bratoch zhromaždených v jeho mene (porov. Mt 18, 20).

Skúsenosť tejto synody jasne ukázala bohatstvo spoločenstva presahujúceho jednotlivé biskupské konferencie. Hoci už existujú formy na dialóg medzi konferenciami, synodálni otcovia podčiarkli prínos medziamerických zhromaždení, ako aj tých, ktoré podporujú biskupské konferencie rôznych amerických krajín, ako výraz praktickej solidarity a priestor na spoločné štúdium evanjelizačných úloh v Amerike.122 Bolo by prospešné presnejšie špecifikovať charakter týchto stretnutí, aby sa tak mohli stať lepším vyjadrením spoločenstva medzi biskupmi. Nad týmito kompletnejšími stretnutiami by bolo užitočné ustanoviť, kedykoľvek si to vyžadujú okolnosti, zvláštnu komisiu na hlbšie skúmanie problémov týkajúcich sa Ameriky ako celku. Oblasti, v ktorých je obzvlášť nevyhnutné „posilniť spoluprácu, sú výmena informácií v pastoračných záležitostiach, misijná spolupráca, výchova a vzdelávanie, prisťahovalectvo a ekumenizmus“.123

Biskupi, ktorých povinnosťou je podporovať spoločenstvo medzi partikulárnymi cirkvami, by mali povzbudzovať veriacich, aby viac a viac žili spoločenstvo, a osvojiť si „zodpovednosť za rozvoj zväzkov spoločenstva s miestnou cirkvou v iných oblastiach Ameriky prostredníctvom vzdelania, výmeny informácií, bratských pút medzi farnosťami a diecézami, ako aj cez projekty zahrnujúce spoluprácu a spoločnú intervenciu v dôležitejších otázkach, najmä tých, ktoré sa týkajú chudobných“.124

Bratské spoločenstvo s katolíckymi východnými cirkvami

38. Súčasný fenomén ustanovenia a rozvoja katolíckych východných partikulárnych cirkví v Ame rike, s ich vlastnou hierarchiou, bol predmetom osobitnej pozornosti niektorých synodálnych otcov. Úprimná túžba objať týchto bratov vo viere v priateľskom aj praktickom zmysle a v hierarchickom spoločenstve na čele s nástupcom Petra viedla synodu k navrhnutiu konkrétnych spôsobov, ktorými by partikulárne cirkvi latinského rítu ponúkli bratskú pomoc katolíckym východným cirkvám prítomným na celom kontinente. Takto bol napríklad predložený návrh, aby kňazi latinského rítu, predovšetkým tí východného pôvodu, ponúkli liturgickú pomoc východným spoločenstvám, ktoré nemajú dosť svojich vlastných kňazov. Podobne, čo sa týka cirkevných budov, východní veriaci by mohli používať kostoly latinského rítu všade tam, kde je to vhodné.

V tomto duchu si zaslúžia pozornosť niektoré návrhy synodálnych otcov: totiž, aby tam, kde je to potrebné, boli pri národných biskupských konferenciách a medzinárodných orgánoch pre spoluprácu medzi biskupmi zriadené zmiešané komisie poverené štúdiom spoločných pastoračných problémov; aby katechéza a teologická formácia laikov a seminaristov Latinskej cirkvi zahŕňala poznatky o živej tradícii kresťanov z Východu; aby mali biskupi katolíckych východných cirkví účasť na latinských biskupských konferenciách príslušných krajín.125 Táto bratskáspolupráca, poskytujúca cennú pomoc východným cirkvám nedávno založeným v Amerike, nepochybne obohatí partikulárne cirkvi latinského rítu o duchovné dedičstvo tradície kresťanského Východu.

Kňazstvo ako znak jednoty

39. „Ako člen partikulárnej cirkvi musí byť každý kňaz znakom spoločenstva s biskupom, keďže je jeho bezprostredným spolupracovníkom, v jednote so svojimi bratmi v kňazskej službe. S pastoračnou láskou k blížnemu vykonáva svoju službu najmä v jemu zverenom spoločenstve a vedie svoje spoločenstvo k stretnutiu s Kristom, Dobrým pastierom. Keďžejeho povolanie si vyžaduje, aby bol znakom jednoty, musí sa vyhýbať zapájaniu sa do politických strán, lebo to by spoločenstvo rozdeľovalo“.126 Synodálni otcovia žiadajú „pastoračný plán pre diecézne kňazstvo, aby posilnili ich spiritualitu, ich poslanie a identitu, ktorej centrom je nasledovanie Krista, večného Veľkňaza, vždy sa snažiaceho poslúchať Otcovu vôľu. Kristus je vzorom veľkodušného odovzdania sa, jednoduchosti života a služby až na smrť. Kňaz si musí byť vedomý tohto faktu, že na základe sviatosti kňazstva je nositeľom milosti, ktorú vo sviatostiach sprostredkúva svojim bratom a sestrám. On sám sa posväcuje vykonávaním svojej služby“.127

Pole kňazskej pôsobnosti je nesmierne široké. Preto by sa kňazi mali zamerať na to, čo je pre ich službu podstatné: „pripodobňovať sa Kristovi, Hlave a Pastierovi, prameňu celej pastoračnej lásky k blížnemu; každodenne sa ponúkať s Kristom v Eucharistii, aby tak osobne aj verejne pomohli veriacim zažiť živého Krista“.128 Ako svedkovia a učeníci milosrdného Krista sú povolaní stať sa nástrojmi odpustenia a zmierenia, vkladajúc sa s láskou do služby veriacim v duchu evanjelia.

Ako pastieri Božieho ľudu v Amerike musia byť kňazi bdelí na výzvy dnešného sveta a citliví na problémy a nádeje svojho ľudu, byť účastní na ich prežívaní a raste, no predovšetkým byť solidárni s chudobnými. Musia dbať, aby postrehli charizmy a kvality svojich veriacich, schopných prispieť k animovaniu spoločenstva, načúvať im a prostredníctvom dialógu ich povzbudzovať k účasti a spoluzodpovednosti. To napomôže lepšie rozdeľovanie úloh a umožní kňazom „venovať sa tomu, čo je najužšie spojené so stretaním a ohlasovaním Ježiša Krista, a tak lepšie prezentovať v rámci spoločenstva prítomnosť Ježiša, ktorý zhromažďuje svoj ľud“.129
Úloha rozpoznávania chariziem v sebe zahŕňa aj poznanie, ako najlepšie zapojiť tých kňazov, u ktorých sa ukazuje nadanie na osobitné služby. Okrem toho sa od každého kňaza očakáva, že ponúkne svoju bratskú pomoc iným kňazom a v čase núdze sa zasa na nich s dôverou obráti.

Pri pohľade na nádhernú skutočnosť, že toľko kňazov v Amerike sa s Božou milosťou snaží plniť úlohy skutočne pozoruhodnej pracovnej záťaže, sa pripájam k uznaniu a pochvale synodálnych otcoch za ich „neúnavnú angažovanosť ako pastierov, ohlasovateľov evanjelia a animátorov cirkevného spoločenstva, ďakujem im za to a povzbudzujem ich, aby pokračovali v obetovaní svojich životov v službe evanjeliu“.130

Rozvoj pastorácie povolaní

40. Nenahraditeľná úloha prítomnosti kňaza uprostred spoločenstva musí viesť všetkých členov Cirkvi v Amerike k uvedomeniu si, aké dôležité je pod porovať pastoráciu povolaní. Americký kontinent má množstvo mladých ľudí bohatých na ľudské a duchovné hodnoty. Preto je nevyhnutné vytvárať prostredia, kde sa rodia povolania na kňazstvo a zasvätený život, a vyzvať kresťanské rodiny, aby podporovali svoje deti, ak cítia volanie nasledovať túto cestu.131 Povolania „sú Božím darom“ a „rodia sa v spoločenstvách viery, predovšetkým v rodine, vo farnosti, v katolíckych školách a iných cirkevných organizá ciách. Biskupi a kňazi sú obzvlášť zodpovední za podporu povolaní prostredníctvom osobného pozvania a najmä svedectvom života vernosti, radosti, nadšenia a svätosti. Celý Boží ľud je zodpovedný za podporu povolaní a koná tak predovšetkým prostredníctvom vytrvalej a pokornej modlitby za povolania“.132

Semináre ako miesta prijatia a formácie povolaných na kňazstvo musia pripraviť budúcich služobníkov Cirkvi tak, aby žili „pevnú spiritualitu spoločenstva s Kristom – Pastierom a otvorenosti pôsobeniu Ducha, ktorý im dá zvláštnu schopnosť rozlišovať potreby Božieho ľudu a rozmanité charizmy, ako aj schopnosť pracovať spoločne“.133 Preto treba v seminároch klásť „osobitný dôraz na špecifickú duchovnú formáciu, aby sa kandidáti kňazstva cez neustále prebiehajúce obrátenie, ducha modlitby, prijímanie sviatostí Eucharistie a pokánia naučili byť bližšie k Pánovi a posilňovali sa v schopnosti veľkodušne sa odovzdať pastoračnej práci“.134 Zodpovední za formáciu by mali starostlivo dohliadať a viesť seminaristov k citovej zrelosti, aby boli pripravení na kňazský celibát a život v spoločenstve so svojimi bratmi v kňazstve. Takisto by mali u nich podporovať schopnosť kritického pozorovania svojho prostredia, aby vedeli rozlišovať pravé a falošné hodnoty, keďže to je základná požiadavka na vytvorenie konštruktívneho dialógu s dnešným svetom.
Zvláštna pozornosť sa musí venovať povolaniam medzi domorodými národmi: potrebujú formáciu inkulturovanú do ich prostredia. Pri získavaní potrebnej teologickej a pastoračnej formácie by kandidáti nemali byť vykoreňovaní z ich vlastnej kultúry.135

Synodálni otcovia si želali poďakovať a požehnať všetkých tých, ktorí zasvätili svoje životy formácii budúcich kňazov v seminároch. Takisto vyzvali biskupov, aby na túto úlohu určili najvhodnejších kňazov. Je potrebné, aby ich na toto veľmi delikátne poslanie pripravili primeranou špeciálnou formáciou.136

Obnova farností

41. Farnosť je privilegovaným miestom, kde môžu veriaci konkrétnym spôsobom zažívať svoju skúsenosť Cirkvi.137 V Amerike, tak ako aj inde vo svete, zápasí dnes farnosť s určitými ťažkosťami pri napĺňaní svojho poslania. Je potrebné, aby bola neustále obnovovaná, vychádzajúc zo základného princípu, že „musí byť predovšetkým eucharistickým spoločenstvom“.138 Tento princíp znamená, že „farnosti súpovolané byť otvorené prijímaniu ľudí a solidarite a bratskými miestami iniciácie do kresťanského života, výchovy a slávenia viery, otvorené rôznym charizmám, prácam a službám, organizované spoločným a zodpovedným spôsobom, schopné zapojiť existujúce apoštolské hnutia; citlivé na kultúrnu rôznosť svojich členov, akceptujúce pastoračné projekty, ktoré prekračujú jednotlivé farnosti, a otvorené svetu, v ktorom žijú“.139

Neobyčajná pozornosť sa musí venovať farnos tiam vo veľkých mestských aglomeráciách pre ich špecifické problémy. Na ich veľké ťažkosti totiž normálna štruktúra farnosti nestačí a príležitosti apoštolátu sú značne redukované. Inštitúcia farnosti si však udržuje svoj význam a treba ju zachovať. Preto je potrebné „hľadať spôsoby, ktorými môžu byť farnosť a pastorácia v mestských oblastiach účinnejšie.“140 Jedným zo spôsobov obnovy farností, obzvlášť vhodným pre farnosti vo veľkomestách, je chápanie farnosti ako spoločenstva komunít a hnutí.141 Zdá sa preto primerané formovať cirkevné spoločenstvá a skupiny takej veľkosti, ktoré umožňujú vytvárať skutočné medziľudské vzťahy. To napomôže silnejšie prežívanie spoločenstva nežiť len ad intra, ale aj spolu s farskými spoločenstvami, ku ktorým takáto skupina patrí, a s celou diecézou i univerzálnou Cirkvou. V kontexte takýchto medziľudských vzťahov sa bude ľahšie schádzať na počúvanie Božieho slova, premýšľať o rôznych ľudských problémoch vo svetle tohto slova a postupne prijímať zodpovedné rozhodnutia vnuknuté Kristovou všeobjímajúcou láskou.142 Takto obnovená inštitúcia farnosti „môže byť prameňom veľkej nádeje. Môže združovať ľudí v spoločenstve, pomáhať v rodinnom živote, prekonávať pocit anonymity, prijímať ľudí a pomáhať im začleniť sa do svojej obce a spoločnosti“.143 Takýmto spôsobom môže dnes každá farnosť, obzvlášť vo veľkomestách, podporiť súčasnú evanjelizáciu zameranú viac osobne a zároveň posilniť vzťahy pozitívnej spolupráce v sociálnej, vo výchovnej a v spoločenskej oblasti.144

Navyše „takýmto spôsobom obnovená farnosť potrebuje za svojho vodcu pastiera, ktorý má hlbokú skúsenosť živého Krista, misionárskeho ducha, otcovské srdce, ktorý je schopný rozvíjať duchovnýživot, ohlasovať evanjelium a podporovať spoluprácu. Obnovená farnosť potrebuje spoluprácu laikov, teda animátora pastoračnej aktivity a pastiera schopného spolupracovať s ostatnými. Farnosti v Amerike by mali byť poznateľné podľa svojho misionárskeho ducha, ktorý ich podnecuje rozširovať svoju činnosť smerom k tým, ktorí sú vzdialení“.145

Trvalí diakoni

42. Druhý vatikánsky koncil z vážnych teologických a pastoračných dôvodov rozhodol obnoviť diakonát ako trvalú súčasť hierarchie Latinskej cirkvi s tým, že biskupským konferenciám, so schválením najvyššieho veľkňaza, ponechal úlohu zvážiť vhodnosť ustanovenia trvalých diakonov.146 Skúsenosť bola veľmi odlišná nielen medzi rôznymi časťami Ameriky, ale dokonca aj medzi diecézami tej istej oblasti. „Niektoré diecézy vychovali a vysvätili značný počet diakonov a sú plne spokojné s ich integráciou a službou.“147 Tu môžeme s radosťou pozorovať, ako diakoni, „podporovaní sviatostnou milosťou, pri vysluhovaní (diakonia) liturgie, slova a lásky k blížnemu pracujú pre Boží ľud v spoločenstve s biskupom a jeho kňazmi“.148 Iné diecézy nesledovali túto cestu, kým ďalšie mali ťažkosti s integrovaním trvalých diakonov do hierarchickej štruktúry.

Vzhľadom na slobodu partikulárnych cirkví zriaďovať trvalý diakonát, so schválením najvyššieho veľkňaza, je jasné, že ak má byť takýto krok úspešný, musí existovať starostlivý proces výberu, pevná formácia a neustála pozornosť vhodnosti kandidátov, ako aj odporúčané duchovné vedenie, a to nielen týchto vysvätených služobníkov, ale v prípade ženatých diakonov aj ich rodín, manželiek a detí.149

Zasvätený život

43. Dejiny evanjelizácie Ameriky nesú nesporné svedectvo o misionárskej práci nespočetného množstva rehoľníkov, ktorí od začiatku hlásali evanjelium, bránili práva domorodých národov a s heroickou láskou ku Kristovi sa zasvätili službe Božiemu ľudu na tomto kontinente.150 Prínos rehoľníkov k ohlasovaniu evanjelia v Amerike má stále nesmierny význam; je to rôznorodý prínos formovaný charizmami jednotlivých skupín: „kontemplatívne rády, ktoré svedčia o Bohu; apoštolské a misionárske rády, ktoré sprítomňujú Krista v najrozmanitejších oblastiach ľudského života; sekulárne inštitúty, ktoré napomáhajú odstraňovať napätie medzi skutočnou otvorenosťou voči hodnotám moderného sveta a hlbokým ponúknutím svojho srdca Bohu. Okrem toho sa rodia nové inštitúty a nové formy zasväteného života, ktoré si však vyžadujú evanjeliové rozlišovanie“.151

Keďže „budúcnosť novej evanjelizácie... je nemysliteľná bez obnoveného prispenia žien, obzvlášť zasvätených“,152 je nevyhnutné podporiť ich účasť v rôznych oblastiach cirkevného života vrátane rozhodovacieho procesu, predovšetkým v otázkach, ktoré sa ich priamo týkajú.153

„Aj dnes je svedectvo života úplne zasväteného Bohu významným hlásaním skutočnosti, že Boh stačí na naplnenie života každej osoby“.154 Zasvätenie sa Pánovi sa musí stať šľachetnou službou v šírení Božieho kráľovstva. Preto je na prahu tretieho tisícročia nevyhnutné zaistiť, „aby bol zasvätený život viac oceňovaný a podporovaný biskupmi, kňazmi i kresťanskými spoločenstvami a aby sa rehoľníci,uvedomujúc si radosť a zodpovednosť svojho povolania, plne začlenili do jednotlivých miestnych cirkví, ku ktorým patria, podporujúc spoločenstvo a vzájomnú spoluprácu“.155

Laici a obnova Cirkvi

44. „Učenie Druhého vatikánskeho koncilu o Cirkvi ako Božom ľude zhromaždenom v jednote Otca, Syna a Ducha Svätého zdôrazňuje, že krst prináša všetkým, ktorí ho prijali, rovnakú dôstojnosť, zahŕňajúcu napodobňovanie a nasledovanie Krista, spoločenstvo s blížnymi a misionárske poslanie“.156 Laici by si mali byť preto vedomí svojej krstnej dôstojnosti. Čo sa týka pastierov mali by mať hlbokú úctu„k svedectvu a evanjelizačnej práci laikov, ktorí, začlenení do Božieho ľudu, cez duchovnosť spoločenstva vedú svojich bratov a svoje sestry k stretnutiu so živým Kristom. Obnova Cirkvi v Amerike nebude možná bez aktívnej prítomnosti laikov. Preto sú z veľkej časti zodpovední za budúcnosť Cirkvi“.157

Existujú dve oblasti, v ktorých laici uskutočňujú svoje povolanie. Prvá a najvlastnejšia ich laickému stavu je sekulárny svet, ktorý sú povolaní stvárňovať podľa Božej vôle.158 „Ich špecifická činnosť prináša evanjelium do svetských štruktúr; ,vnášaním svätosti všade tam, kde sa nachádzajú, zasväcujú Bohu samotný svet‘“.159 Vďaka laikom „sa prítomnosť a poslanie Cirkvi vo svete uskutočňujú zvláštnym spôsobom v rozličnosti chariziem a služieb, ktoré majú. Svetskosť je pravým a typickým znakom laickej osoby a laickej spirituality, čo znamená, že laici sa snažia evanjelizovať rôzne oblasti rodinného, sociálneho, profesionálneho, kultúrneho a politického života. Na kontinente poznačenom súťaživosťou a agresívnosťou, nezriadeným konzumom a korupciou, sú laici povolaní stelesňovať hlboké evanjeliové hodnoty, ako sú milosrdenstvo, odpustenie, čestnosť, jasnosť srdca a trpezlivosť v ťažkých situáciách. To, čo sa od laikov očakáva, je veľké tvorivé úsilie v činnostiach a prácach ukazujúcich život v zhode s evanjeliom“.160

Amerika potrebuje laických kresťanov schopných prijať vedúce úlohy v spoločnosti. Je nevyhnutné vychovávať mužov a ženy, ktorí, zachovávajúc svoje povolanie, môžu ovplyvňovať verejný život a usmerňovať ho k spoločnému dobru. V politickom živote, chápanom v jeho najpravdivejšom a najvzneše nejšom zmysle ako spravovanie spoločného dobra, môžu nájsť cestu svojho vlastného posvätenia. Preto musia byť formovaní pravdami a hodnotami sociálneho učenia Cirkvi a základnými poznatkami teológie laikátu. Hlbšie poznanie kresťanských etických princípov a morálnych hodnôt im umožní stať sa ich predstaviteľmi vo svojom vlastnom prostredí a ohlasovať ich dokonca aj tam, kde sa presadzuje takzvaná neutralita štátu.161
Druhú oblasť, v ktorej sú povolaní pracovať mnohí laici, možno nazvať „vnútrocirkevnou“. V Ame rike je množstvo laikov, ktorí sa usilujú legitímne prispieť svojimi talentmi a charizmami „k budovaniu cirkevného spoločenstva ako poslovia slova, katechéti, navštevovatelia chorých a uväznených, animátori skupín atď.“162 Synodálni otcovia vyjadrili nádej, že Cirkev uzná niektoré z týchto činností za laické služby na základe sviatostí krstu a birmovania, zdôrazňujúc špecifickosť služieb vlastných sviatosti kňazstva. Je to rozsiahly a komplexný problém, na ktorého štúdium som ustanovil osobitnú komisiu.163 Úrady Svätej stolice jej sporadicky poskytovali smerodajné línie.164 Je potrebné podporiť plodnú spoluprácu správne formovaných veriacich laikov v rozličných aktivitách v rámci Cirkvi. Treba však predísť ich miešaniu s vysvätenými služobníkmi a s činnosťami vlastnými sviatosti kňazstva, aby všeobecné kňazstvo veriacich ostalo jasne odlíšené od sviatostného kňazstva.

S ohľadom na to odporučili synodálni otcovia, aby boli úlohy, ktoré sú zverené laikom, jasne „odlíšené od tých, ktoré tvoria kroky na ceste k sviatostnej službe“165 a ktoré prijímajú kandidáti na kňazstvo pred vysvätením. Taktiež poznamenali, „že na tieto laické úlohy by sa mali podujímať iba muži a ženy, ktorí prešli potrebnou formáciou v súlade s jasne definovanými kritériami: stála prítomnosť, skutočnáochota slúžiť určitej skupine osôb a povinnosť zodpovedať sa svojmu pastierovi“.166 Aj keď vnútrocirkevný apoštolát laikov treba podporovať v každom prípade, je dobré zaistiť, aby išiel ruka v ruke s činnosťou vlastnou laikom, v ktorej ich miesto nemôžu zaujať kňazi, a tou je oblasť svetských skutočností.

Dôstojnosť ženy

45. Zvláštna pozornosť sa má venovať aj povolaniu ženy. Pri iných príležitostiach som ocenil neobyčajný prínos žien v pokroku ľudstva a uznal som oprávnenosť ich túžby mať plnú účasť na cirkevnom, kultúrnom, sociálnom a ekonomickom živote.167 Bez tohto prispenia by nám chýbalo obohatenie, ktoré môže priniesť životu Cirkvi a spoločnosti iba „ženský duch“.168 Neuznanie tohto faktu by bolo historickou nespravodlivosťou najmä v Amerike, ak si uvedomujeme doterajší prínos žien k materiálnemu a kultúrnemu rozvoju kontinentu, ako aj k odovzdávaniu a zachovávaniu viery. Skutočne, „ich úloha bola rozhodujúca predovšetkým v zasvätenom živote, vo vzdelávaní a v zdravotnej starostlivosti“.169

Źiaľ, ženy sa v mnohých častiach Ameriky ešte stále stretávajú s formami diskriminácie. Dá sa povedať, že tvár chudobných v Amerike je takisto tvárou žien. Preto hovorili synodálni otcovia o „ženskej stránke chudoby“.170 Cirkev cíti povinnosť brániť ľudskú dôstojnosť, ktorá patrí každej osobe, a „odsudzuje diskrimináciu, sexuálne zneužívanie a mužskú nadradenosť ako skutky protiviace sa Božiemu plánu“.171 Cirkev odsudzuje predovšetkým zvrhlú prax sterilizácie žien, najmä tých najchudobnejších a žijúcich na okraji spoločnosti, ktorá sa neraz programovo vykonáva protizákonne a bez toho, aby o tom vedeli samotné ženy. Je to ešte závažnejšie, keď sa to deje s cieľom získať ekonomickú pomoc na medzinárodnej úrovni.

Cirkev v Amerike cíti záväzok prejaviť väčší záujem o ženy a chrániť ich, „aby tak mohla americká spoločnosť lepšie podporovať rodinný život založený na manželstve, lepšie chrániť materstvo a poukazovať väčšiu úctu dôstojnosti všetkých žien“.172 Źenám v Amerike treba pomôcť prevziať aktívnu a zodpovednú úlohu v živote a poslaní Cirkvi,173 a taktiež uznať potrebu múdrosti a spolupráce žien vo vedúcich úlohách v rámci americkej spoločnosti.

Výzvy pre kresťanské rodiny

46. „Boh Stvoriteľ, utvoril prvého muža a ženu a prikázaním ,ploďte a množte sa‘ (Gn 1, 28), definitívne ustanovil rodinu. V tejto svätyni sa rodí život a je prijímaný ako Boží dar. Božie slovo svedomito čítané v rodine ju postupne upevňuje ako domácu cirkev a robí ju bohatou na ľudské a kresťanské čnosti; v nej sa rodí prameň povolaní. Mariánska úcta posilňovaná modlitbou udrží rodiny v jednote a zbožnej modlitbe s Máriou, podobne ako Ježišových učeníkov pred Turícami (porov. Sk 1, 14)“.174 Pevnosť inštitúcie rodiny vo väčšine amerických krajín ohrozujú mnohé zákerné sily, ktoré sa pre kresťanov tak stávajú výzvami. Z nich by sme mali spomenúť stúpajúcu rozvodovosť, rozširujúcu sa potratovosť, vraždy detí a antikoncepčné myslenie. V takejto situácii musíme znovu potvrdiť, „že základom ľudského života je manželský vzťah medzi mužom a ženou, ktorý je medzi kresťanmi sviatostný“.175

Je tu teda naliehavá potreba širokého katechetického úsilia vzhľadom na kresťanský ideál manželského spoločenstva a rodinného života, zahŕňajúceho spiritualitu otcovstva a materstva. Väčšia pastoračná pozornosť sa musí venovať úlohe mužov ako manželov a otcov, ako aj zodpovednosti, o ktorú sa delia so svojimi manželkami za manželstvo, rodinu a výchovu ich detí. Nemožno zanedbať ani serióznu predmanželskú prípravu mladých ľudí, v rámci ktorej im treba jasne predstaviť katolícku náuku o tejto sviatosti na teologickej, antropologickej a duchovnej úrovni. Na kontinente ako Amerika, charakterizovanom značným nárastom populácie, treba ustavične podporovať pastoračné iniciatívy nasmerované k rodinám.
Aby sa kresťanská rodina mohla stať skutočnou „domácou cirkvou“,176 musí sa stať prostredím, v ktorom rodičia odovzdávajú vieru, keďže sú „pre deti slovom aj príkladom prvými hlásateľmi viery“.177 Rodiny by nemali ochabovať v snahe vyhradiť si čas na modlitbu, keď sa manželia zjednocujú jeden s druhým a so svojimi deťmi. Je dobré podporiť spoločné duchovné chvíle, akými sú účasť na Eucharistii v nedeľu a vo sviatky, prijímanie sviatosti zmierenia, každodenná modlitba v rodine a konkrétne skutky lásky k blížnemu. To posilní vernosť v manželstve a jednotu v rodinách. V takomto rodinnom prostredí nebude pre deti ťažké objaviť povolanie na službu v spoločenstve a Cirkvi a naučiť sa, najmä keď vidia príklad svojich rodičov, že rodinný život je cesta k spoznaniu univerzálneho povolania na svätosť.178

Mladí ľudia, nádej budúcnosti

47. Mladí ľudia znamenajú v spoločnosti a pre evanjelizáciu veľkú silu. „Predstavujú podstatnú časť populácie mnohých amerických národov. Nádej a očakávanie budúcnosti väčšieho spoločenstva a solidarity pre Cirkev a spoločnosť v Amerike závisí od ich stretnutia so živým Kristom“.179 Partikulárne cirkvi po celom kontinente vyvíjajú jasné úsilie katechizovať mladých ešte pred birmovaním a ponúknuť im iné druhy podpory pri rozvíjaní ich vzťahu s Kristom a ich vedomostí o evanjeliu. Proces formácie mladých ľudí musí byť stály a aktívny, schopný pomôcť im nájsť si miesto v Cirkvi a vo svete. Napokon, pastorácia mladých musí patriť medzi prvoradé úlohy duchovných pastierov a spoločenstiev.

Skutočne, kým mnohí mladí v Amerike hľadajú pravý zmysel života a túžia po Bohu, často im chýbajú možnosti potrebné na využitie ich schopností a uskutočňovanie ich plánov. Źiaľ, nezamestnanosť a nedostatok šancí do budúcnosti ich niekedy vedú k rezignácii a k násiliu. Výsledný pocit frustrácie ich nezriedka zvádza k zanechaniu hľadania Boha. Zoči voči tejto zložitej situácii „sa Cirkev zaväzuje podporovať svoj pastoračný a misionársky záväzok voči mladým ľuďom, aby tak dnes mohli stretnúť živého Krista“.180

V pastoračnej činnosti získava Cirkev veľký počet dospievajúcich a mladých ľudí prostredníctvom programov pre kresťanské rodiny, katechéz, katolíckych vzdelávacích inštitúcií a spoločenstiev života vo farnostiach. Ale je aj množstvo ďalších, najmä medzi postihnutými rôznymi druhmi chudoby, ktorí ostávajú mimo rámca tejto cirkevnej činnosti. Mladí kresťania formovaní k zrelému misionárskemu vedomiu sa musia stať apoštolmi svojich súčasníkov. Je potrebné rozvíjať pastoračné pôsobenie, ktoré by zastihlo mladých všade tam, kde sa nachádzajú: v školách, na univerzitách, na pracoviskách, na vidieku, a to s vhodným prispôsobením sa ich záujmom. Aj na farskej a diecéznej úrovni by bolo dobré rozvinúť pastoračnú činnosť, reagujúcu na meniaci sa svet mladých ľudí. Takéto úsilie by sa malo zamerať na možnosti stretávať sa s nimi a viesť dialógy, využiť priaznivé okolnosti na stretnutia v širšom rozsahu, ktoré by povzbudzovali miestne iniciatívy a spracovali to, čo sa už robí na medzidiecéznej a medzinárodnej úrovni.

A čo s tými mladými, ktorí nevyrastajú zo svojich pubertálnych postojov a majú ťažkosti prebrať vážne a stále zodpovednosti? V odpovedi na tento nedostatok zrelosti je nutné vyzvať mladých ľudí k odvahe a dať im potrebnú formáciu, aby ocenili hodnotyceloživotných záväzkov, ako sú kňazstvo, zasvätený život a kresťanské manželstvo.181

Sprevádzať deti pri ich stretnutí s Kristom

48. Deti sú darom od Boha a znamením jeho prítomnosti. „Je dôležité sprevádzať deti pri ich stretnutí s Kristom, od krstu po prvé sväté prijímanie, keďže sú časťou živého spoločenstva viery, nádeje a lásky“.182 Cirkev je vďačná za každé úsilie rodičov, učiteľov, pastoračnú, sociálnu a zdravotnú starostlivosť pracovníkov a všetkých tých, ktorí sa snažia slúžiť rodine a deťom s takým istým postojom, ako povedal Ježiš Kristus: „Nechajte deti a nebráňte im prichádzať ku mne, lebo takým patrí nebeské kráľovstvo“ (Mt 19, 14).
Synodálni otcovia vyjadrili úprimnú ľútosť nad bolestnými podmienkami mnohých detí v Amerike, ktorým je odopieraná dôstojnosť, ich nevinnosť a dokonca aj vlastný život, a odsúdili tieto podmienky zahŕňajúce „násilie, chudobu, stratu domova, nedostatok adekvátnej zdravotnej starostlivosti, vzdelávania a výchovy, škody spôsobené drogami a alkoholom, ako aj iné stupne zanedbávania a zneužívania“.183 V tomto zmysle sa počas synody venovala osobitná pozornosť problému sexuálneho zneužívania detí a detskej prostitúcie. Synodálni otcovia dôrazne apelovali „na všetkých, ktorí majú vplyv v spoločnosti, aby prioritne urobili všetko, čo je v ich silách, na zmiernenie utrpenia detí v Amerike“.184

Prvky spoločenstva s inými kresťanskými cirkvami a cirkevnými spoločenstvami

49. Medzi Katolíckou cirkvou a ďalšími kresťanskými cirkvami a cirkevnými spoločenstvami existuje úsilie o spoločenstvo založené na krste, ktorý každá z nich vysluhuje.185 Toto úsilie je podporované modlitbou, dialógom a spoluprácou. Synodálni otcovia vyjadrili svoju osobitnú túžbu „spolupracovať na už existujúcom dialógu s Pravoslávnou cirkvou, s ktorou máme spoločné mnohé prvky viery, sviatostného života a zbožnosti“.186 Špecifické návrhy synodálneho zhromaždenia týkajúce sa nekatolíckych kresťanských cirkví a cirkevných spoločenstiev ako celku boli veľmi početné. V prvom rade zhromaždenie navrhlo, „aby katolíci, pastieri a veriaci podporovali spoluprácu medzi kresťanmi rôznych vyznaní, aby v mene evanjelia odpovedali na výkrik chudobných napomáhaním spravodlivosti, spoločnou modlitbou za jednotu, účasťou na Božom slove a skúsenosťou viery v živého Krista“.187 A takisto, ak je to možné a vhodné, aby podporovali stretnutia expertov z rôznych cirkví a cirkevných spoločenstiev snažiacich sa o uľahčenie ekumenického dialógu. Ekumenizmus by mal byť predmetom reflexie a sprostredkovania zážitku medzi rozličnými katolíckymi biskupskými konferenciami na tomto kontinente.

Hoci sa Druhý vatikánsky koncil obracia na všetkých, ktorí sú pokrstení a veria v Krista, ako „na bratov a sestry v Pánovi“,188 dôležité je jasne rozlišovať medzi kresťanskými spoločenstvami, s ktorými možno viesť ekumenické vzťahy, a sektami, kultmi a inými pseudonáboženskými hnutiami.

Vzťahy Cirkvi so židovskými komunitami

50. Americká spoločnosť zahŕňa aj židovské komunity a v nedávnych rokoch Cirkev podporovala vzrastajúcu spoluprácu s nimi.189 Dejiny spásy objasňujú náš zvláštny vzťah k židovstvu. Ježiš patrí k židovskému ľudu a svoju Cirkev založil v židovskom národe. Veľká časť Svätého písma, ktoré my kresťania čítame ako Božie slovo, patrí k duchovnému dedičstvu, ktoré máme so Źidmi spoločné.190 Preto sa treba vyhýbať každému negatívnemu postoju k nim, lebo „Źidia a kresťania, aby boli požehnaním pre svet, musia byť najprv požehnaním jeden pre druhého.“191

Nekresťanské náboženstvá

51. Katolícka cirkev neodmieta v nekresťanských náboženstvách nič, čo je v nich pravdivé a sväté.192 Vo vzťahu k iným náboženstvám majú katolíci zdôrazňovať základné prvky pravdy, kdekoľvek sa nachádzajú, a súčasne pevne svedčiť o novosti Kristovho zjavenia, ktoré Cirkev zachováva v jeho úplnosti.193 V zhode s týmto postojom odmietajú ako cudziu Kristovmu duchu každú diskrimináciu alebo prenasledovanie namierené proti osobám z dôvodu rasy, farby pleti, životných podmienok alebo náboženstva. Rozdiely medzi náboženstvami nikdy nesmú byť príčinou násilia alebo vojny. Naopak, osoby rozličných vierovyznaní sa musia, práve vďaka príslušnosti k svojej viere, cítiť podnecované do spolupráce za mier a spravodlivosť.

„Moslimovia, ako aj kresťania a Źidia, volajú Abraháma svojím otcom. Táto skutočnosť by mala zabezpečiť, aby po celej Amerike žili tieto tri komunity v harmónii a podieľali sa na spoločnom dobre. Cirkev v Amerike sa takisto musí snažiť o väčší vzájomný rešpekt a dobré vzťahy s americkými domorodými náboženstvami“.194 Podobný postoj treba podporiť aj smerom k stúpencom hinduizmu, budhizmu a iných náboženstiev, ktoré sa dostali do Ameriky ako výsledok posledných prisťahovaleckých vĺn z Východu.

Piata KAPITOLA

CESTA K SOLIDARITE

„Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci,
ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13, 35)

Solidarita – ovocie spoločenstva

52. „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40; porov. 25, 45). Vedomie spoločenstva s Kristom a s našimi bratmi a sestrami, čo je vlastne ovocím obrátenia, vedie k službe našim blížnym vo všetkých ich hmotných aj duchovných potrebách, keďže Kristova tvár žiari v každom človeku. „Solidarita je teda ovocím spoločenstva, ktoré je založené na tajomstve trojjediného Boha a na Božom Synovi, ktorý vzal na seba telo a zomrel za všetkých. Je to vyjadrené v kresťanskej láske, ktorá hľadá dobro pre druhých, najmä pre tých najbiednejších“.195

Pre jednotlivé cirkvi na americkom kontinente je to zdrojom záväzku vzájomnej solidarity a delenia sa o duchovné dary a materiálne prostriedky, ktorými ich Boh požehnal, podporujúc u jednotlivcov pri pravenosť pracovať tam, kde sú potrební. Vychádzajúc z evanjelia, potrebné je napomáhať kultúru solidarity, schopnú vnuknúť vhodné iniciatívy na podporu chudobných a vydedencov, obzvlášť utečencov donútených opustiť svoje dediny a polia, aby sa vyhli násiliu. Cirkev v Amerike musí podnecovať medzinárodné organizácie na kontinente, aby zabezpečili ekonomický poriadok, ktorý by bol motivovaný nielen ziskom, ale aj snahou o spoločné dobro národov a medzinárodného spoločenstva, spravodlivé rozdeľovanie prostriedkov a integrálny rozvoj národov.196

Učenie Cirkvi, vyjadrenie požiadaviek obrátenia

53. V čase, keď v oblasti morálky nadobúda znepokojujúce rozmery relativizmus a subjektivizmus, je Cirkev v Amerike povolaná s obnovenou silou hlásať, že obrátenie spočíva v rozhodnutí sa priľnúť k osobe Ježiša Krista so všetkými teologickými a morálnymi dôsledkami, ktoré hlása Učiteľský úrad Cirkvi. Je dobré uznať „úlohu teológov, katechétov a učiteľov náboženstva, ktorí pri vykladaní cirkevného učenia vo vernosti Učiteľskému úradu, priamo spolupracujú na formácii svedomia veriacich“.197 Ak veríme, že Ježiš je Pravda (porov. Jn 14, 6), nemôžeme prestať horlivo túžiť byť jeho svedkami, aby sme priviedli našich bratov a sestry bližšie k plnej pravde prebývajúcej v Božom Synovi, ktorý sa stal človekom, zomrel a vstal z mŕtvych pre spásu ľudského rodu. „Takýmto spôsobom budeme schopní byť v tomto svete živým svetlom viery, nádeje a lásky k blížnemu“.198
Sociálne učenie Cirkvi

54. Katolíci vedia, že na ťažké sociálne problémy rôzneho druhu, prítomné v celej Amerike, môžu nájsť odpoveď, ktorá slúži ako začiatok hľadania praktických riešení, v sociálnom učení Cirkvi. Rozširovanie tohto učenia je pravou pastoračnou prioritou. Preto je dôležité, „aby si všetci zainteresovaní na evanjelizácii (biskupi, kňazi, učitelia, pomocníci v pastorácii atď.) osvojili tento poklad, ktorým je sociálne učenie Cirkvi a ním inšpirovaní sa stali schopnými vysvetľovať aktuálne skutočnosti a hľadať spôsoby, ktorými treba konať“.199 V tomto ohľade je potrebné venovať osobitnú pozornosť formácii laikov schopných pracovať na základe svojej viery v Krista na premieňaní pozemských skutočností. Okrem toho bude vhodné podporovať štúdium tohto učenia v každej oblasti života partikulárnych cirkví v Amerike, obzvlášť na univerzitách, aby sa tak stalo známejším a lepšie aplikovateľným na americkú spoločnosť. Komplexná sociálna skutočnosť tohto kontinentu je úrodným poľom na analýzu a aplikáciu všeobecných princípov obsiahnutých v tomto učení.

Na tento účel by bolo veľmi užitočné mať stručný prehľad alebo schválenú syntézu sociálneho učenia Cirkvi, vrátane „katechizmu“, ktorá by ukázala spojenie medzi týmto učením a novou evanjelizáciou. Časť, ktorú Katechizmus Katolíckej cirkvi venuje tejto skutočnosti, keď rozoberá siedme prikázanie Desatora, by mohla poslúžiť ako východiskový bod pre „katechizmus sociálneho učenia Cirkvi“. Prirodzene, podobne ako v prípade Katechizmu Katolíckej cirkvi, by takáto syntéza iba formulovala všeobecné princípy a nechávala ich aplikáciu na následné rozvinutie špecifických problémov zviazaných s rôznymi miestnymi situáciami.200

Dôležité miesto v sociálnom učení Cirkvi patrí právu na dôstojnú prácu. Preto v konfrontácii s vysokým počtom nezamestnaných v mnohých krajinách Ameriky a s drsnými podmienkami, v ktorých sa nachádzajú mnohí pracovníci v priemysle a poľnohospodárstve, „je nevyhnutné oceňovať prácu ako prvok naplnenia a dôstojnosti človeka. Etická zodpovednosť organizovanej spoločnosti má podnietiť a podporovať kultúru práce“.201

Globalizácia solidarity

55. Ako som už spomenul, komplexný fenomén globalizácie je jednou z čŕt súčasného sveta osobitne viditeľnou v Amerike. Dôležitú časť tejto mnohotvárnej skutočnosti predstavuje ekonomický aspekt. Cirkev svojím sociálnym učením účinne prispieva k problematickej otázke predstavovanej súčasnou globalizovanou ekonomikou. Jej morálna vízia v tejto oblasti „spočíva na troch nosných pilieroch:na ľudskej dôstojnosti, solidarite a subsidiarite“.202 Globalizovaná ekonomika sa musí analyzovať vo svetle princípov sociálnej spravodlivosti, rešpektujúc prednostné právo chudobných, ktorým musí byť dovolené obhájiť svoju účasť na takejto ekonomike, a požiadavky medzinárodného spoločného dobra. Lebo „sociálne učenie Cirkvi je morálnou víziou, ktorá má za cieľ povzbudiť vlády, inštitúcie a súkromné organizácie formovať budúcnosť v súlade s dôstojnosťou každého človeka. V rámci tejto perspektívy je možné skúmať otázky zahraničného dlhu, vnútornej politickej korupcie a diskriminácie aj v jednotlivých národoch aj medzi národmi“.203

Cirkev v Amerike nie je povolaná len podporovať väčšiu integráciu medzi národmi, prispievajúc tak k vytvoreniu skutočnej globalizovanej kultúry solidarity,204 ale aj spolupracovať všetkými legitímnymi prostriedkami na redukcii negatívnych účinkov globalizácie, ako sú nadvláda mocných nad slabými, najmä v ekonomickej oblasti, a strata hodnôt miestnych kultúr v prospech nesprávne chápanej homogenizácie.

Donebavolajúce sociálne hriechy

56. Sociálne učenie Cirkvi umožňuje aj jasnejšie si uvedomiť závážnosť „donebavolajúcich sociálnych hriechov, pretože plodia násilie, rušia mier a harmóniu medzi komunitami v jednotlivých ná rodoch, medzi národmi a medzi rôznymi regiónmi kontinentu“.205 Medzi nimi treba spomenúť „obchod s drogami, pranie špinavých peňazí, korupciu na každej úrovni, teror násilia, obchod so zbraňami, rasovú diskrimináciu, nerovnosť medzi sociálnymi skupinami a nerozumné ničenie prírody“.206 Tieto hriechy sú znakom hlbokej krízy, zapríčinenej stratou zmyslu pre Boha a absenciou morálnych princípov, ktoré by mali viesť život každého človeka. Bez morálneho záväzku sa dostane do popredia bezuzdná chamtivosť po bohatstve a moci, ktorá zatieňuje každý pohľad na sociálnu skutočnosť založený na evanjeliu.

Niektoré verejné inštitúcie to často vedie k ignorovaniu aktuálnej sociálnej situácie. V mnohých amerických krajinách čoraz viac prevláda systém známy ako neoliberalizmus; v tomto systéme, založenom na čisto ekonomickej koncepcii človeka, sú zisk a zákon trhu absolútnymi parametrami na ujmu dôstojnosti a rešpektovania osoby a národov. Niekedy sa tento systém stal ideologickým ospravedlnením určitých postojov a správania sa v sociálnej a politickej oblasti, vedúcim k marginalizácii slabších členov spoločnosti. V skutočnosti sú čoraz početnejší chudobní obeťami často nespravodlivých špecifických politík a štruktúr.207

Podľa evanjelia je najlepšou odpoveďou na túto tragickú situáciu podpora solidarity a mieru, majúca na zreteli dosiahnutie skutočnej spravodlivosti. Preto je potrebné povzbudzovať a podporovať všetkých, ktorí sú príkladom čestnosti v spravovaní verejných financií a spravodlivosti. Takže aj tu treba podporiť súčasný proces demokratizácie v Amerike,208 lebo demokratický systém poskytuje väčšiu kontrolu nad možnými zneužívaniami.

„Právny štát je nevyhnutnou podmienkou na nastolenie skutočnej demokracie.“209 Na rozvoj demokracie je nevyhnutná občianska výchova a vzdelávanie, napomáhanie verejného poriadku a mieru. Naozaj, „neexistuje skutočná a ustálená demokracia bez sociálnej spravodlivosti. Cirkev musí teda venovať väčšiu pozornosť formácii svedomia, ktorá pripraví vodcov spoločnosti na verejný život na všetkých úrovniach, pozdvihne občiansku výchovu, zachovávanie zákona a ľudských práv a podnieti väčšie úsilie v etickej výchove politických vodcov“.210

Najhlbšie základy ľudských práv

57. Vhodné je pripomenúť, že základom, na ktorom spočívajú všetky ľudské práva, je dôstojnosť človeka. „Vrcholné dielo Boha, človek, je stvorený na Boží obraz a podobu. Ježiš zobral na seba našuľudskú prirodzenosť okrem hriechu; povýšil a obránil dôstojnosť každého človeka bez výnimky; zomrel za slobodu všetkých. Evanjelium nám ukazuje, aký dôraz kládol Kristus na osobu človeka v prirodzenom poriadku (porov. Lk 12, 22 – 29), v sociálnych a náboženských pomeroch, dokonca aj vo vzťahu k Zákonu (porov. Mk 2, 27): obraňujúc mužov i ženy (porov. Jn 8, 11), ako aj deti (porov. Mt 19, 13 – 15), ktoré mali v jeho čase druhoradé miesto v spoločnosti. Dôstojnosť človeka ako Božieho dieťaťa je prameňom ľudských práv a primeraných povinností“.211 Z tohto dôvodu „je každá urážka dôstojnosti človeka urážkou samotného Boha, na ktorého obraz je človek stvorený“.212 Táto dôstojnosť je spoločná všetkým bez výnimky, keďže všetci boli stvorení na Božíobraz (porov. Gn 1, 26). Ježišova odpoveď na otázku: „Kto je môj blížny?“ (Lk 10, 29), vyžaduje od každého jednotlivca postoj rešpektujúci dôstojnosť druhých a skutočný záujem o nich, i keby išlo o cudzincov alebo nepriateľov (porov. Lk 10, 30 – 37). V poslednom čase vzrástlo vo všetkých častiach Ameriky povedomie rešpektovania ľudských práv, avšak zostáva ešte veľa práce, keď si uvedomíme, že na kontinente sa stále dejú násilnosti proti právam jednotlivcov a skupín.

Prednostná láska k chudobným a marginalizovaným

58. „Cirkev v Amerike musí stelesňovať vo svojej pastoračnej činnosti solidaritu všeobecnej Cirkvi k chudobným a marginalizovaným každého druhu. Jej postoj musí obsahovať pomoc, podporu, oslobodenie a bratskú otvorenosť. Cieľom Cirkvi je dosiahnuť, aby nikto nebol vyčlenený na okraj“.213 Spomienka na temné kapitoly amerických dejín, zahŕňajúca otroctvo a iné formy sociálnej diskriminácie, musí vzbudiť úprimnú túžbu po obrátení vedúcom k zmiereniu a spoločenstvu.

Záujem o tých najbiednejších vyviera z rozhodnutia milovať chudobných prednostným spôsobom. Táto láska nikoho nevylučuje, a tak sa nedá vysvetľovať ako znak parciálnosti alebo sektárstva;214 láskou k chudobným kresťan napodobňuje postoj Pána, ktorý sa počas svojho pozemského života s osobitým súcitom venoval všetkým, ktorí trpeli duchovnú alebo materiálnu núdzu.

Práca Cirkvi v prospech chudobných je dôležitá v každej časti Ameriky; treba však vyvinúť úsilie, aby bola línia pastoračných činností čoraz viac zameraná na stretnutie s Kristom, ktorý, hoci bohatý, sa kvôli nám stal chudobným, aby nás svojou chudobou obohatil (porov. 2 Kor 8, 9). Treba zintenzívniť a rozšíriť to, čo už bolo v tejto oblasti urobené, s cieľom zasiahnuť, aby to malo vplyv na čo najväčší počet chudobných. Sväté písmo nám pripomína, že Boh počuje nárek chudobných (porov. Ź 34, 7) a Cirkev si musí všímať plač najbiednejších. Počúvajúc ich hlas, „musí žiť s chudobnými a spoločne s nimi prežívať ich úzkosť. Svojím životným štýlom, prioritami, slovami a skutkami musí dosvedčovať, že je s nimi v spoločenstve a solidarite“.215

Zahraničný dlh

59. Existencia zahraničného dlhu, ktorý dusí nemálo krajín amerického kontinentu, predstavuje komplexný problém. Aj keď Cirkev nezachádza do mnohých jeho aspektov, vo svojom pastoračnom záujme nesmie ignorovať túto ťažkú situáciu, lebo sa dotýka života mnohých ľudí. Z toho dôvodu zorganizovali viaceré biskupské konferencie v Amerike, vedomé si ťažkosti tejto otázky, študijné stretnutia na túto tému a publikovali dokumenty, ktoré poukazujú na uskutočniteľné riešenia.216 Aj ja som často vyjadroval záujem o túto situáciu, ktorá sa v niektorých prípadoch stala neznesiteľnou. Vo svetle nastávajúceho Veľkého jubilea roku 2000 a zdôrazňujúc sociálny význam, ktorý majú jubileá v Starom zákone, som napísal: „V duchu Knihy Levitikus (25, 8 – 12) pozdvihnú kresťania svoje hlasy na podporu chudobných vo svete, navrhujúc Jubileum ako vhodný čas na zamyslenie, medzi iným, ako podstatne zmenšiť, ak nie priamo zrušiť medzinárodný dlh, ktorý vážne ohrozuje budúcnosť mnohých národov“.217

Opäť som vyjadril svoju nádej, ktorú si osvojili synodálni otcovia, že Pápežská rada pre spravodlivosť a pokoj spolu s inými kompetentnými orgánmi, ako napríklad sekcia Štátneho sekretariátu pre vzťahy so štátmi, „bude prostredníctvom štúdia a dialógu s predstaviteľmi vyspelých krajín a s vodcami Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu hľadať spôsoby na riešenie problému zahraničného dlhu a vypracuje smerodajné línie, ktoré by zabránili, aby sa pri príležitosti zahraničných pôžičiek opakovali podobné situácie“.218 Bolo by prospešné, ak by na čo najširšej možnej úrovni „vypracovali medzinárodne uznávaní experti v ekonómii a menových otázkach kritickú analýzu svetového ekonomického po riadku tak v pozitívnych, ako aj v negatívnych aspektoch, aby tak mohla poopraviť súčasný poriadok, a navrhli systém a mechanizmus schopný zaistiť integrálny a solidárny rozvoj jednotlivcov a národov“.219

Boj proti korupcii

60. Aj v Amerike je značne rozšírený problém korupcie. Cirkev môže účinne pomáhať pri vykoreňovaní tohto zla z občianskej spoločnosti „väčším zapájaním kompetentných kresťanských laikov, ktorí vďaka svojej formácii v rodine, škole a farnosti podporujú praktizovanie hodnôt, ako sú pravda, čestnosť, usilovnosť a služba spoločnému dobru“.220 Na dosiahnutie tohto cieľa, ako aj na osvietenie všetkých ľudí dobrej vôle túžiacich skoncovať so zlom vyplývajúcim z korupcie je potrebné učiť, a ako je to len možné, rozširovať časti Katechizmu Katolíckej cirkvi venované tomuto problému, a katolíkov v jednotlivých národoch lepšie oboznamovať s dokumentmi vydávanými biskupskými konferenciami v druhých krajinách o tejto problematike.221 Kresťania s takouto formáciou značne prispejú k vyriešeniu problému korupcie, zaväzujúc sa v praxi uskutočňovať sociálne učenie Cirkvi vo všetkých aspektoch týkajúcich sa ich života a v tých oblastiach, kde môže byť osožným ich príspevok.

Problém drog

61. Vzhľadom na vážnosť problému obchodu s drogami Cirkev v Amerike môže účinne spolupracovať s predstaviteľmi národov, so súkromnými podnikmi, s mimovládnymi organizáciami a medzinárodnými orgánmi na rozvoji projektov s cieľom odstrániť obchod, ktorý ohrozuje integritu národov v Amerike.222 Táto spolupráca musí byť rozšírená na legislatívne orgány a podporovať činnosti zabraňujúce „praniu špinavých peňazí“ a presadzovať dôslednú kontrolu majetku tých, ktorí sú zapojení do tohto obchodu, ako aj zaisťovať, aby sa výroba a nákup chemických látok, z ktorých sa získavajú drogy, uskutočňovali podľa zákona. Závažnosť a naliehavosť tohto problému vyzýva rozličné sektory a skupiny občianskej spoločnosti, aby sa zjednotili v boji proti obchodu s drogami.223 Čo sa týka biskupov, je obzvlášť nevyhnutné – ako navrhli synodálni otcovia – aby oni sami ako pastieri Božieho ľudu odvážne a dôrazne odsúdili hedonizmus, materializmus a životný štýl, ktorý ľahko vedie k užívaniu drog.224
Takisto je potrebné pomôcť chudobným farmárom, aby neboli zvádzaní pokušením ľahko nadobudnúť peniaze z pestovania rastlín, ktoré sa používajú na výrobu drog. V tomto ohľade môžu vládam prispieť medzinárodné organizácie poskytnutím podnetov na podporu produkcie alternatívnych plodín. Je nutné povzbudiť aj tých, ktorí sú zapojení do liečenia drogovo závislých, a tých, ktorí sa zaoberajú pastoračnou starostlivosťou o obete drogovej závislosti. Je veľmi dôležité ponúknuť pravý zmysel života mladým ľuďom, ktorí sa práve pre jeho absenciu často chytia do ničivej špirály drog. Skúsenosť ukazuje, že takáto práca zotavovania a návratu do spoločnosti môže byť skutočnou úlohou evanjelizácie.225

Preteky v zbrojení

62. Jedným z najvážnejších problémov, paralyzujúcich rozvoj mnohých amerických národov, je zbrojenie. Jednotlivé cirkvi v Amerike musia pozdvihnúť svoj prorocký hlas na odsúdenie pretekov v zbrojení a škandalózneho obchodu so zbraňami požierajúceho obrovské sumy peňazí, ktoré by sa namiesto toho mohli použiť na boj s chudobou a na podporu rozvoja.226 Na druhej strane je hromadenie vojenského materiálu príčinou nestability a hrozby pre mier.227 Preto Cirkev stále bdie aj v situáciách, kde je riziko ozbrojeného konfliktu, dokonca i medzi bratskými národmi. Ako znak a nástroj zmierenia a mieru sa musí sna žiť „všetkými možnými prostriedkami, vrátane sprostredkovania a arbitráže, pracovať pre mier a bratstvo medzi národmi.“228

Kultúra smrti a spoločnosť ovládaná mocnými

63. V súčasnosti sa v Amerike, ako aj inde vo svete objavuje model spoločnosti, v ktorom prevládajú mocní, odsúvajúci ba dokonca eliminujúci bezmocných: tu mám na mysli nenarodené deti – bezbranné obete potratov; starších a nevyliečiteľne chorých, ktorí sú často donútení k eutanázii; mnoho ďalších ľudí vykázaných na okraj spoločnosti konzumným spôsobom života a materializmom. Nemôžem nespomenúť zbytočné postihovanie trestom smrti, keďže iné „nekrvavé prostriedky sú dostačujúce na obranu ľudského života pred agresorom a na ochranu verejného poriadku a bezpečnosti osôb. Dnes, keď má štát k dispozícii prostriedky na účinné potláčanie zločinu a kontrolu jeho páchateľov bez toho, aby im bola definitívne odňatá nádej na vyslobodenie, sú prípady absolútne nevyhnutného odstránenia vinníka veľmi zriedkavé, ba vlastne ani neexistujú‘“.229 Takýto model spoločnosti nesie pečať kultúry smrti, a preto protirečí evanjeliovému posolstvu. Konfrontácia s touto ťažkou situáciou vedie cirkevné spoločenstvo k tomu, aby sa čoraz viac zasadzovalo za obranu kultúry života.
V tomto ohľade synodálni otcovia, zdôrazňujúc nedávne dokumenty Učiteľského úradu Cirkvi, naliehavo poukázali na bezpodmienečný rešpekt a úplnú oddanosť ľudskému životu od momentu počatia až po prirodzenú smrť a odsúdenie zla, ako je umelé prerušenie tehotenstva a eutanázia. Na zachovanie náuky o Božom a prirodzenom zákone, je nevyhnutné rozširovať poznatky o sociálnej náuke Cirkvi a konať tak, aby boli uznané hodnoty života a rodiny a chránené spoločenskými zvykmi a nariadeniami štátu.230 Podobne ako pri ochrane života by sa malo vyvíjať väčšie úsilie prostredníctvom rôznych pastoračných aktivít na podporu adopcie a poskytovanie stálej starostlivosti ženám s problematickým tehotenstvom, a to pred pôrodom aj po pôrode dieťaťa. Zvláštna pastoračná pozornosť sa musí venovať ženám, ktoré podstúpili alebo aktívne vykonávali potraty.231

V tomto súvise nemôžeme zabudnúť ďakovať Bohu a vyjadriť úprimné uznanie našim bratom a sestrám vo viere v celej Amerike, ktorí sa spolu s ďalšími kresťanmi a nespočetnými jednotlivcami dobrej vôle angažujú v obrane života všetkými legálnymi prostriedkami a v ochrane nenarodených, nevyliečiteľne chorých a postihnutých. Ich práca je o to cennejšia, keď si uvedomíme nezáujem toľkých ľudí, hrozby kladené eugenikmi a útoky na život a ľudskú dôstojnosť, ktoré sa každodenne páchajú.232
Taký istý záujem treba preukazovať starším, ktorí sú často zanedbávaní a ponechaní, aby sa starali sami o seba. Je dôležité rešpektovať ich ako ľudí, starať sa o nich a pomôcť im spôsobmi, ktoré podporia ich práva a zaistia im čo najväčšie fyzické a duchovné dobro. Starší musia byť uchránení od situácií a tlakov, ktoré by ich mohli priviesť k samovražde; v súčasnosti sa im musí obzvlášť pomáhať vzoprieť sa pokušeniam asistovanej samovraždy a eutanázie.

Spolu s pastiermi Božieho ľudu v Amerike apelujem na „katolíkov pracujúcich v oblasti medicíny a zdravotnej starostlivosti, zamestnaných vo verejných úradoch alebo zapojených do vzdelávania, aby urobili všetko na obranu životov, ktorým hrozí najväčšie riziko, a aby konali s vedomím správne formovaným podľa katolíckej náuky. Tu majú biskupi a kňazi zvláštnu zodpovednosť neúnavne svedčiť o evanjeliu života a povzbudzovať veriacich, aby konali dôsledne v jeho duchu“.233 Súčasne je nevyhnutné, aby Cirkev v Amerike urobila náležité opatrenia na ovplyvnenie rokovaní legislatívnych orgánov, povzbudzujúc občanov – katolíkov aj ostatných ľudí dobrej vôle – do zriaďovania organizácií, ktoré by podporovali účinné návrhy zákonov a vzdorovali opatreniam, ktoré ohrozujú dve neoddeliteľné skutočnosti: život a rodinu. V súčasnosti je obzvlášť dôležité venovať pozornosť otázkam spojeným s prenatálnou diagnostikou, aby sa dalo vyhnúť akémukoľvek násiliu voči ľudskej dôstojnosti.
Diskriminácia domorodých národov a Ameri čanov afrického pôvodu

64. Ak má Cirkev v Amerike, verná Kristovmu evanjeliu, úmysel kráčať po ceste solidarity, musí venovať zvláštnu pozornosť etnickým skupinám, ktoré ešte aj dnes zažívajú nespravodlivú diskrimináciu. Treba odsúdiť každý pokus o odsúvanie domorodých národov na okraj spoločnosti. To znamená predovšetkým rešpektovať ich územia a zmluvy, ktoré boli s nimi uzatvorené; podobne vykladať úsilie, aby sa vyhovelo ich legitímnym požiadavkám v sociálnej, zdravotnej a kultúrnej oblasti. A ako môžeme prehliadnuť potrebu zmierenia medzi domorodými národmi a spoločnosťou, v ktorej žijú?

Tu by som rád spomenul, že na niektorých miestach Američania afrického pôvodu stále znášajú etnické predsudky, čo predstavuje vážnu prekážku pri ich stretnutí s Kristom. Keďže všetci ľudia – nezáleží na rase a postavení – sú stvorení Bohom na jehoobraz, je nevyhnutné podporiť konkrétne programy, v ktorých nemôže chýbať spoločná modlitba, smerujúce k podpore porozumenia a zmierenia medzi rôznymi národmi. Takto možno vybudovať mosty kresťanskej lásky, mieru a spravodlivosti medzi všetkými ľuďmi.234

Na dosiahnutie týchto cieľov je nevyhnutné vy chovávať kompetentných pastoračných pracovníkov schopných používať už legitímne metódy „inkulturované“ do katechézy a liturgie a vyhýbať sa synkretizmu, ktorý predkladá kresťanskú náuku iba čiastočne. Len ak sa úsilie upriami aj na podporu kňazských rehoľných povolaní medzi týmito národmi, bude možné ľahšie poskytnúť dostatočný počet pastierov na prácu s domorodými národmi.235

Otázka prisťahovalcov

65. Amerika zažila vo svojej histórii mnoho prisťahovaleckých vĺn, keď celé zástupy mužov a žien prichádzali do jej rôznych regiónov v nádeji na lepšiu budúcnosť. Tento fenomén pokračuje aj dnes a týka sa mnohých ľudí a rodín najmä z latinskoamerických krajín, ktoré sa sťahujú do severných častí kontinentu až do tej miery, že v niektorých prípadoch vytvárajú podstatnú časť populácie. Často si so sebouprinášajú kultúrne a náboženské dedičstvo, ktoré je bohaté na kresťanské prvky. Cirkev si je vedomá problémov spôsobených touto situáciou a zaviazala sa vynaložiť všetko úsilie na rozvoj svojho pastoračného pôsobenia medzi týmito prisťahovalcami, aby im pomohla usadiť sa v novej krajine a podporila ich priatie medzi miestnou populáciou vo viere, že vzájomná otvorenosť prinesie obohatenie pre všetkých.

Cirkevné spoločenstvá by mali v tomto fenoméne vidieť zvláštne volanie žiť evanjeliové bratstvo a súčasne výzvy na posilnenie ich vlastného náboženského ducha s pohľadom na prenikavejšiu evanjelizáciu. Majúc to na mysli, synodálni otcovia zdôraznili, že „Cirkev v Amerike musí byť bdelým advokátom obraňujúcim pred každým nespravodlivým obmedzením prirodzené právo jednotlivcov voľne sa sťahovať v rámci svojho vlastného národa a od jedného národa k druhému. Pozornosť treba zamerať aj na práva migrantov a ich rodiny a na rešpektovanie ich ľudskej dôstojnosti, dokonca aj v prípade nelegálneho prisťahovalectva“.236

Migranti by mali byť prijímaní pohostinne, čo ich môže povzbudiť pri začleňovaní sa do cirkevného života, vždy s náležitým ohľadom na ich slobodu a svojskú kultúrnu identitu. Spolupráca medzi diecézami, z ktorých prichádzajú a v ktorých sa usadzujú, aj prostredníctvom špecifických pastoračných orgánov vytvorených v legislatíve a v praxi Cirkvi,237 sa ukázala v tomto smere ako veľmi prospešná. Takto možno zabezpečiť čo najprimeranejšiu a najkompletnejšiu pastoračnú starostlivosť. Cirkev v Amerike sa musí nepretržite starať, aby poskytovala účinnú evanjelizáciu aj tým, ktorí prišli v poslednom čase a ešte stále nepoznajú Krista.238
šiesta KAPITOLA

POSLANIE CIRKVI V DNEŠNEJ AMERIKE:
NOVÁ EVANJELIZÁCIA

„Ako mňa poslal Otec,
aj ja posielam vás“ (Jn 20, 21)

Poslaní Kristom

66. Pred svojím vystúpením do neba poslal vzkriesený Kristus apoštolov hlásať svetu evanjelium (porov. Mk 16, 15) a udelil im potrebnú moc na vykonávanie tohto poslania. Významné je, že predtým, ako dal Ježiš svoje posledné misionárske poverenie, hovoril o univerzálnej moci, ktorú prijal od svojho Otca (porov. Mt 28, 18). Skutočne, Kristus preniesol na apoštolov poslanie, ktoré dostal od Otca (porov. Jn 20, 21), a takto im dal účasť na jeho moci.

Takisto „veriaci laici majú ako členovia Cirkvi povolanie a poslanie ohlasovať evanjelium: na túto prácu sú pripravovaní sviatosťami kresťanskej iniciácie a darmi Ducha Svätého“.239 „Spôsobom im vlastným sa stali účastníkmi kňazského, prorockého a kráľovského úradu Krista.“240 „Veriaci na základe svojej účasti na prorockom poslaní Krista sú teda naplno zapojení do tejto činnosti Cirkvi“241 a tak sa majú cítiť povolaní a poslaní ohlasovať dobrú zvesť kráľovstva. Ježišove slová: „Choďte aj vy do mojejvinice“ (Mt 20, 4), 242 nemožno vzťahovať len na apoštolov, ale na všetkých, ktorí túžia byť skutočnými učeníkmi Pána.

Základná úloha, s ktorou vysiela Ježiš svojich učeníkov, je ohlasovať dobrú zvesť, čo znamená evanjelizovať (porov. Mk 16, 15 – 18). „Evanjelizácia jeteda milosť a povolanie vlastné Cirkvi, jej najhlbšia totožnosť.“243 Ako som už povedal pri iných príležitostiach, nová a jedinečná situácia, v ktorej sa svet a Cirkev nachádzajú na úsvite tretieho tisícročia, a naliehavé potreby, ktoré z nej vyplývajú, znamenajú, že poslanie evanjelizovať dnes volá po novom programe, ktorý možno vo všeobecnosti definovať ako „novú evanjelizáciu“.244 Ako najvyšší pastier Cirkvi naliehavo túžim povzbudiť všetkých členov Božieho ľudu, obzvlášť tých, ktorí žijú v Amerike – kde som po prvýkrát vyslovil výzvu na nové úsilie, „nové vo svojom nadšení, metódach a vyjadrení“245 – aby si tento projekt osvojili a spolupracovali na jeho uskutočňovaní. Prijatím tohto poslania by si mal každý uvedomiť, že stredobodom novej evanjelizácie musí byť jasné a jednoznačné ohlasovanie osoby Ježiša Krista, teda ohlasovanie jeho mena, učenia, života, prísľubov a kráľovstva, ktoré pre nás získal svojím veľkonočným tajomstvom.246
Ježiš Kristus, dobrá zvesť a prvý evanjelizátor

67. Ježiš Kristus je dobrá zvesť spásy ohlasovaná ľuďom včera, dnes a naveky, ale zároveň aj prvý a najväčší evanjelizátor.247 Cirkev musí spraviť ukrižovaného a vzkrieseného Krista centrom svojho pastoračného záujmu a evanjelizačnej aktivity. „Všetko, čo sa v Cirkvi plánuje, musí vychádzať z Krista a jeho evanjelia“.248 Preto „musí Cirkev v Amerike čoraz viac hovoriť o Ježišovi Kristovi, ľudskej tvári Boha a Božej tvári človeka. Takéto ohlasovanie správne pôsobí na ľudí, otvára a premieňa srdcia, slovom, obracia. Krista musia ohlasovať s radosťou a presvedčením, ale predovšetkým svedectvom vlastného života“.249

Každý kresťan bude môcť plniť svoje poslanie do takej miery, do akej prijme život Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, za dokonalý vzor svojho evanjelizačného úsilia. Jednoduchosť jeho štýlu a jeho rozhodnutia sa musia stať normou pre všetkých, ktorí sú zapojení do evanjelizácie. V tomto duchu budú chudobní iste považovaní za prvých adresátov evanjelizácie podľa Kristovho príkladu, ktorý o sebe povedal: „Duch Pána... ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným“ (Lk 4,18).250

Ako som už poznamenal, láska k chudobnýmmusí byť prvoradá, ale nesmie nikoho vylučovať. Synodálni otcovia si všimli, že sa zanedbávala pastoračná starostlivosť o vedúce skupiny spoločnosti a tak sa mnoho ľudí odcudzilo Cirkvi, čo bolo čiastočne zapríčinené aj priblížením sa k pastoračnej starostlivosti o chudobných, poznačenej určitou výlučnosťou.251 Škody spôsobené rozšírením sekularizácie v týchto skupinách – politických, ekonomických, odborárskych, vojenských, sociálnych alebo kultúrnych – ukazujú, aká je naliehavá ich evanjelizácia povzbudzovaná a vedená cirkevnými pastiermi, ktorých povolal Boh, aby sa starali o každého. Budú môcť počítať s pomocou tých, ktorí – našťastie je ich stále dosť – ostali verní kresťanským hodnotám. Na základe tohto spoznali synodálni otcovia „záväzok mnohých vedúcich osobností vybudovať spravodlivú a bratskú spoločnosť“.252 Pastieri budú môcť s ich pomocou čeliť neľahkým úlohám evanjelizácie v týchto skupinách spoločnosti. S obnovenou horlivosťou a najnovšími metódami budú ohlasovať Krista vedúcim osobnostiam, tak mužom, ako aj ženám, naliehajúc najmä na formáciu svedomia na základe sociálneho učenia Cirkvi. Táto formácia bude pôsobiť ako najlepšia protilátka na dosť časté prípady nedôslednosti, ba dokonca úpadku poznačujúceho sociálno politické štruktúry. Naopak, ak sa zanedbá evanjelizácia vedúcich skupín spoločnosti, potom by nemalo byť prekvapujúce, že mnohí, ktorí do nich patria, budú vedení kritériami cudzími duchu evanjelia a niekedy mu aj otvorene protirečiacimi.

Stretnutie s Kristom podporuje evanjelizáciu

68. Stretnutie s Kristom prináša hlbokú premenu všetkým, ktorí sa pred ním neuzatvárajú. Prvý impulz pochádzajúci z premeny je sprostredkovať bohatstvo objavené v zážitku stretnutia iným. Neznamená to iba učiť, čo sme spoznali, ale i konať ako Samaritánka, ktorá umožnila aj iným osobne sa stretnúť s Ježišom: „Poďte sa pozrieť“ (Jn 4, 29). Výsledok bude taký istý, k akému dospeli vo svojich srdciach Samaritáni, keď povedali žene: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta“ (Jn 4, 42). Cirkev, ktorá žije z permanentnej a tajomnej prítomnosti vzkrieseného Pána, má ako stredobod svojho poslania povinnosť „viesť všetkých ľudí k stretnutiu s Kristom“.253

Cirkev je povolaná ohlasovať, že Kristus je naozaj živý, Boží Syn, ktorý sa stal človekom, zomrel a vstal z mŕtvych. On jediný je Spasiteľom každého človeka a celého ľudstva; ako Pán dejín neustále pôsobí v Cirkvi a vo svete cez svojho Ducha až do konca vekov. Táto prítomnosť Vzkrieseného v Cirkvi nám umožňuje stretnúť ho vďaka viditeľnému pôsobeniu jeho oživujúceho Ducha. Toto stretnutie sa koná vo viere, ktorú sme prijali a žijeme v Cirkvi, Kristovom tajomnom tele. Stretnutie s Kristom má teda podstatný cirkevný rozmer a vedie k záväzku na celý život. Naozaj, „stretnúť sa so živým Kristom znamená prijať jeho lásku, ktorou nás on prvý miloval, vybrať si ho, slobodne priľnúť k jeho osobe a jeho poslaniu, ktoré pozostáva z ohlasovania a z uskutočňovania Božieho kráľovstva“.254

Povolanie vyvoláva potrebu hľadať Ježiša: „Oni mu povedali: ,Rabbi – čo v preklade znamená: Učiteľ – kde bývaš?‘ Odpovedal im: ,Poďte a uvidíte!‘ Šli teda, videli, kde býva, a zostali v ten deň u neho“ (Jn 1, 38 – 39). Toto „zostať u neho“ sa neobmedzuje iba na deň povolania, ale rozširuje sa na celý život. Nasledovanie Ježiša v sebe zahŕňa život, aký žil on, prijatie jeho odkazu, osvojenie si jeho spôsobu myslenia, prijatie jeho osudu a účasť na jeho poslaní, ktorým je Otcov plán: pozvať všetkých do spoločenstva s Najsvätejšou Trojicou a do spoločenstva blížnych v spravodlivej a bratskej spoločnosti“.255 Úprimná túžba pozvať ostatných na stretnutie s tým, ktorého sme stretli, je začiatkom evanjelizačného poslania, ku ktorému je povolaná celá Cirkev. Toto poslanie sa dnes stalo obzvlášť naliehavým v Amerike pripomínajúcej si päť storočí od prvej evanjelizácie, a v čase, keď sa pripravujeme s vďačnosťou si pripomenúť dvetisíce výročie príchodu jednorodeného Syna Božieho na svet.

Význam katechézy

69. Nová evanjelizácia, do ktorej je zapojený celý kontinent, znamená, že viera sa tu nemôže brať ako samozrejmosť, ale výslovne musí byť predkladaná v celej svojej šírke a bohatstve. To je hlavným predmetom katechézy, ktorá je vo svojej prirodzenosti základným aspektom novej evanjelizácie. „Katechéza je proces formácie vo viere, nádeji a láske; stvárňuje myseľ a dotýka sa srdca, vedúc človeka k úplnému objatiu Krista. Plnšie uvádza veriaceho do skúsenosti kresťanského života, ktorý obsahuje liturgické slávenie tajomstva vykúpenia a kresťanskú službu druhým.“256

Dobre si uvedomujem potrebu úplnej katechézy, a preto som navrhol otcom mimoriadneho zhromaždenia biskupskej synody v roku 1985 zostaviť „katechizmus alebo stručný prehľad celej katolíckej náuky týkajúcej sa viery, ako aj morálky“, slúžiaci ako „bod, z ktorého môžu vychádzať katechizmy alebo stručné prehľady pripravované v rôznych regiónoch“.257 Realizáciou tohto návrhu bolo vydanie typickej edície Catechismus Catholicae Ecclesiae.258 Okrem úradného textu Katechizmu a na zlepšenie práce s jeho obsahom som chcel, aby sa zostavilo a vydalo aj Všeobecné direktórium pre katechézu.259 Vrelo odporúčam používanie týchto dvoch zdrojov univerzálnej hodnoty každému, kto sa zapája do katechézy v Amerike. Treba dúfať, že oba dokumenty sa budú používať „pri príprave a hodnotení farských a diecéznych programov katechézy, majúc na zreteli, že náboženská situácia mladých ľudí a dospelých volá po katechéze, ktorá je pri predstavovaní obsahu viery viac kerygmatická a organická“.260

Je dôležité uznať a povzbudiť vynikajúcu prácu, ktorú vykonávajú mnohí katechéti po celej Amerike ako skutoční poslovia Božieho kráľovstva: „Ich viera a ich svedectvo sú neoddeliteľnou súčasťou katechézy.“261 Čoraz viac si prajem povzbudiť veriacich,aby prevzali túto službu Cirkvi so zaangažovaním sa a s láskou k Pánovi, štedro ponúkajúc svoj čas a talenty. Biskupi by sa mali postarať o to, aby katechéti dostali náležitú formáciu, ktorá im umožní plniť túto úlohu, takú nevyhnutnú pre život Cirkvi.

Pri katechéze bude dôležité mať na zreteli – najmä na kontinente ako Amerika, kde má sociálna otázka taký význam – že „rast v chápaní viery a jej praktické vyjadrenie v sociálnom živote sú vnútorne spo jené. Úsilie podporiť stretnutie s Kristom musí mať pozitívny ohlas v povznesení spoločného dobra v spravodlivej spoločnosti“.262

Evanjelizácia kultúry

70. Môj predchodca Pavol VI. výstižne poznamenal, že „priepasť medzi evanjeliom a kultúrou je nepochybne drámou dnešných čias“.263 Synodálni otcovia teda správne zdôraznili, že „nová evanjelizácia volá po jasne formulovanej, seriózne a dobre zorganizovanej práci na evanjelizácii kultúry“.264 Boží Syn vzal na seba ľudskú prirodzenosť a vtelil sa do celkom konkrétneho ľudu, hoci jeho spásonosná smrť priniesla vykúpenie všetkým ľuďom, každej kultúry, rasy a postavenia. Dar jeho Ducha a lásky sú tu pre každý národ a kultúru, aby ich navzájom zjednotili podľa príkladu dokonalej jednoty existujúcej v trojjedinom Bohu. Aby to bolo možné, treba kázanie prispôsobovať kultúre takým spôsobom, že sa evanje lium bude hlásať v jazyku a kultúre poslucháčov.265 Súčasne sa však nesmie zabúdať, že Kristovo veľkonočné tajomstvo, najväčšie zjavenie sa nekonečného Boha v konečných dejinách, je pre celé ľudstvo jediným smerodajným bodom na jeho ceste hľadania skutočnej jednoty a pravého mieru.

V Amerike bola mestická tvár Panny Márie Guadalupskej od začiatku symbolom inkulturácie evanjelia, jej jasnou hviezdou a vodkyňou. Na jej mocný príhovor bude môcť evanjelium vniknúť do sŕdc mužov a žien Ameriky a prenikne ich kultúry, premieňajúc ich zvnútra.266

Evanjelizácia výchovnovzdelávacích centier

71. Vzdelávanie môže hrať v podpore inkulturácie evanjelia významnú rolu. Napriek tomu sa katolícke výchovnovzdelávacie centrá aj tie, ktoré síce nie sú konfesijné, ale jednoznačne sa inšpirujú katolíckymi princípmi, budú môcť zapojiť do pravej evanjelizácie iba vtedy, ak na všetkých úrovniach – vrátane univerzity – jasne zachovávajú katolícku orientáciu. Obsah vzdelávania, ktoré odovzdávajú, by sa mal neprestajne odvolávať na Ježiša Krista a jeho odkaz, ako to Cirkev predstavuje vo svojom vieroučnom a morálnom učení. Jedine takým spôsobom budú formovať skutočne kresťanských vodcov v rozličných sférach činností človeka a v spoločnosti, najmä v politike, vede, umení a filozofickej reflexii.267 Preto „je dôležité, aby bola katolícka univerzita naozaj súčasne univerzitou, aj katolíckou. Jej katolícky charakter je základným prvkom univerzity ako inštitúcie, a preto jednoducho nezávisí iba od rozhodnutia jednotlivcov, ktorí riadia univerzitu v určitom čase“.268 Pastoračnej práci na katolíckej univerzite sa má preto venovať osobitná pozornosť: má podnietiť apoštolské aktivity, aby sa samotní študenti stali evanjelizátormi univerzitného sveta.269 Navyše „je potrebné podporiť spoluprácu medzi katolíckymi univerzitami po celej Amerike kvôli ich vzájomnému obohateniu“,270 čím možno prispievať na univerzitnej úrovni k uskutočňovaniu princípu solidarity a výmeny medzi všetkými národmi tohto kontinentu.

Niečo podobné treba nevyhnutne povedať aj o katolíckych školách, najmä čo sa týka stredoškolského vzdelávania: „Osobitné úsilie sa musí vyvinúť na posilnenie katolíckej totožnosti škôl, ktorých špecifický charakter je založený na výchovnom projekte, ktorý má svoj pôvod v osobe Krista a svoje korene v učení evanjelia. Katolícke školy sa nemajú snažiť iba o odovzdávanie kvalitného vzdelania z technického a profesionálneho hľadiska, ale aj a predovšetkým poskytnúť úplnú formáciu ľudskej osoby.“271 Vzhľadom na dôležitosť práce, ktorú konajú katolícki učitelia a vychovávatelia, sa pripájam k synodálnym otcom a s vďačnosťou povzbudzujem všetkých, ktorí sa venujú vyučovaniu na katolíckych školách – kňazov, rehoľníkov a rehoľníčky a laikov, „aby zotrvali vo svojom dôležitom poslaní“.272 Vplyv týchto výchovnovzdelávacích centier by sa mal rozšíriť bez výnimiek a rozdielov na všetky oblasti spoločnosti. Je dôležité urobiť všetko pre to, aby sa zaistilo, že katolícke školy budú napriek finančným ťažkostiam pokračovať v poskytovaní „katolíckej výchovy chudobným a tým, ktorí sú na okraji spoločnosti“.273 Nikdy nebude možné vyslobodiť biednych z ich chudoby, pokiaľ nebudú najprv oslobodení z ožobračovania vyrastajúceho z nedostatku primeraného vzdelania.

V globálnom pláne novej evanjelizácie zaberá oblasť vzdelávania privilegované miesto. Aj z toho dôvodu by bolo dobré podporiť aktivity všetkých katolíckych učiteľov, vrátane tých, čo pôsobia na školách, ktoré nie sú cirkevné. Takisto apelujem na rehoľníkov a rehoľníčky, aby neopúšťali toto pole tak dôležité pre novú evanjelizáciu.274
Ako ovocie a vyjadrenie spoločenstva existujúceho medzi partikulárnymi cirkvami v Amerike, ktoré bolo určite posilnené duchovným zážitkom synodálneho zhromaždenia, treba sa usilovať podporovať stretnutia katolíckych učiteľov na národnej aj kontinentálnej úrovni, v snahe koordinovať a rozširovať výchovnovzdelávaciu pastoračnú činnosť vo všetkých prostrediach.275


Aby Cirkev v Amerike mohla uskutočniť tieto úlohy, potrebuje istý slobodný priestor na poli vzdelávania, čo sa nemá chápať ako privilégium, ale na základe evanjelizačného poslania, ktoré zveril Pán Cirkvi ako jej právo. Okrem toho, rodičia majú základné a prvotné právo rozhodovať o výchove a vzdelaní svojich detí; katolícki rodičia musia mať možnosť vybrať pre ne výchovu a vzdelávanie v súlade s ich náboženským presvedčením. Funkcia štátu v tejto oblasti je subsidiárna; štát má povinnosť „zabezpečiť, aby bolo vzdelávanie prístupné všetkým, a rešpektovať a chrániť slobodu vyučovania. Štátny monopol v tejto oblasti treba odsúdiť ako formu totalitarizmu napádajúcu základné práva, ktoré má chrániť, najmä právo rodičov na náboženské vzdelanie svojich detí. Rodina je prvým výchovným prostredím osobnosti“.276

Evanjelizácia prostredníctvom médií

72. Aby mohla byť nová evanjelizácia účinná, je potrebné hlboké poznanie kultúry dnešných čias, v ktorej majú najväčší vplyv prostriedky spoločenskej komunikácie. Preto treba mediálne prostriedky – či už tie tradičné alebo tie, ktoré technologický pokrok vytvoril len nedávno – poznať a používať. Dnešná skutočnosť vyžaduje schopnosť ovládať jazyk, povahu a charakteristiku masmédií. Ich správne a kompetentné využívanie môže viesť k pravej inkulturácii evanjelia. Médiá súčasne pomáhajú pri stvárňovaní kultúry a mentality dnešných ľudí, a preto sa v nich musí vykonávať špeciálna pastoračná činnosť zameraná na pomoc tým, ktorí tam pracujú.277

V súvislosti s tým synodálni otcovia navrhli viacero konkrétnych iniciatív, ktoré by účinne zviditeľnili evanjelium v oblasti spoločenskej komunikácie: formácia pastoračných pracovníkov na túto úlohu; podpora centier s vysoko kvalitnou produkciou; prezieravé a účinné využívanie satelitu a iných nových technológií; výchova veriacich, aby boli „kritickými“ užívateľmi médií; spojenie síl na účely získania a riadenia nových vysielačov a televíznych a rádiových sietí, ako i koordinovanie tých, ktoré sú už v činnosti. Aj katolícke publikácie si zaslúžia podporu a potrebu dosiahnuť všetkými požadovaný kvalitatívny rozvoj.

Treba takisto povzbudiť ľudí pracujúcich v podnikateľskej sfére, aby ekonomicky podporovali kvalitné produkty propagujúce ľudské a kresťanské hodnoty.278 Takýto široký program však prekračuje hranice možností partikulárnych cirkví na americkom kontinente. Preto synodálni otcovia navrhli medziamerickú koordináciu súčasných aktivít v oblasti spoločenskej komunikácie, zameranú na podporu vzájomného povedomia a zladenie existujúcich projektov v tejto sfére.279

Výzva siekt

73. Aktivity siekt a nových náboženských skupín zamerané na získavanie nových stúpencov sú v mnohých častiach Ameriky veľkou prekážkou pre evanjelizačnú prácu. Slovo „prozelytizmus“ má negatívny význam, ak znamená spôsob získavania stúpencov, ktorý nerešpektuje slobodu tých, na ktorých sa špecifický druh náboženskej propagandy obracia.280 Katolícka cirkev v Amerike je kritická k prozelytizmu siekt, a preto odmieta aj metódy tohto druhu vo svojej vlastnej evanjelizačnej činnosti. Evanjelizačné dielo predstavujúce Kristovo evanjelium v jeho celistvosti musí rešpektovať vnútornú svätyňu svedomia každého jednotlivca, kde sa rozvíja rozhodný a absolútne osobný rozhovor medzi milosťou a ľudskou slobodou.

Je nutné myslieť na to najmä s ohľadom na sestry a bratov cirkví a náboženských spoločností oddelených od Katolíckej cirkvi, ktoré boli v určitých regiónoch už dávno založené. Putá pravého, hoci nedo konalého spoločenstva, ktoré už majú podľa učenia Druhého vatikánskeho koncilu281 tieto komunity s Katolíckou cirkvou, musia orientovať postoje Cirkvi a jej členov k nim.282 Tieto postoje však nesmú byť také, aby oslabili pevné presvedčenie, že iba v Katolíckej cirkvi je plnosť prostriedkov spásy, ktoré ustanovil Ježiš Kristus.283

Úspech získavania ďalších stúpencov siekt a nových náboženských skupín v Amerike nemožno ignorovať. Od Cirkvi na americkom kontinente sa vyžaduje dôkladný rozbor, ktorý sa má vykonať v každom štáte, ako aj na medzinárodnej úrovni, aby sa zistilo, prečo tak veľa katolíkov opúšťa Cirkev. Je potrebné prehodnotiť pastoračné metódy, aby mohla každá partikulárna cirkev ponúknuť svojim veriacim osobnejšiu náboženskú starostlivosť, posilniť štruktúry spoločenstva a poslania, využiť čo najviac evanjelizačných možností, ktoré ponúka očistená ľudová zbožnosť, a takto dať všetkým katolíkom živšiu vieru v Ježiša Krista, prostredníctvom modlitby a medi tácie vhodne vysvetleného Božieho slova.284 Niktonemôže poprieť nutnosť okamžitého evanjelizačného úsilia namiereného na tie časti Božieho ľudu, ktoré sú najviac vystavené prozelytizmu siekt: prisťahovalci, obyvatelia sídlisk na periférii veľkomiest alebo vidieckych mestečiek bez pravidelnej prítomnosti kňaza, ktoré sú preto poznačené rozšírenou náboženskou nevedomosťou, rodiny jednoduchých ľudí, ktoré trápia materiálne ťažkosti rôzneho druhu. Z tohto pohľadu sa ukázali ako veľmi prospešné základňové spoločenstvá, hnutia, rodinné skupiny a iné formy združení, v ktorých sa ľahšie vytvárajú osobné zväzky vzájomnej podpory, duchovné aj ekonomické.

Navyše, ako už naznačili niektorí synodálni otcovia, je dôležité sa spýtať, či pastoračná stratégia nasmerovaná takmer výlučne na materiálne potreby ľudí nakoniec sklamala ich hlad po Bohu, nechávajúc ich takto veľmi zraniteľnými pred akoukoľvek duchovnou ponukou. Preto „je nevyhnutné, aby všetci ostali zjednotení v Kristovi prostredníctvom radostného a transformujúceho kerygmatického ohlasovania, najmä pri kázaní v rámci liturgie“.285 Cirkev, ktorá intenzívne prežíva duchovný a kontemplatívny rozmer a veľkodušne sa dáva do služby lásky k blížnemu, bude čoraz výrečnejším svedectvom o Bohu pre ľudí hľadajúcich zmysel svojho života.286 Z toho dôvodu je potrebnejšie ako kedykoľvek predtým, aby veriaci prešli od tradičnej viery, podporovanej azda samotným sociálnym kontextom, k vedome a osobne prežívanej viere. Obnova viery bude vždy najlepším spôsobom, ako privádzať druhých k pravde, ktorou je Kristus.

Aby bola odpoveď na výzvu siekt efektívna, treba vhodne koordinovať iniciatívy medzi diecézami, s cieľom lepšej spolupráce prostredníctvom spoločných projektov, ktoré prinesú viac ovocia.287
Misia ad gentes

74. Ježiš Kristus zveril svojej Cirkvi poslanie evanjelizácie všetkých národov: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 19 – 20). Povedomie univerzálnosti evanjelizačného poslania, ktoré dostala Cirkev, musí ostať dynamické, ako to neustále dokazovali dejiny putujúceho Božieho ľudu v Amerike. Evanjelizácia na tomto kontinente je najviac nevyhnutná medzi tými, ktorí ešte nepoznajú meno Ježiš – jediné meno dané ľuďom, v ktorom by mohli byť spasení (porov. Sk 4, 12). Źiaľ, Ježišovo meno je pre veľkú časť ľudstva a v mnohých oblastiach životaamerickej spoločnosti neznáme. Stačí si pomyslieť na ešte nepokresťančené domorodé národy alebo prítomnosť nekresťanských náboženstiev, ako sú islam, budhizmus, hinduizmus, obzvlášť medzi prisťahovalcami z Ázie.

To zaväzuje Cirkev v Amerike zapojiť sa do misie ad gentes.288 Program novej evanjelizácie na americkom kontinente, na ktorý sú nasmerované aj mnohé pastoračné projekty, sa nesmie zužovať iba na oživovanie viery už veriacich, ale musí sa snažiť ohlasovať Krista aj tam, kde ho ešte nepoznajú.

Okrem toho sú partikulárne cirkvi v Amerike povolané rozšíriť svoje misionárske úsilie aj za hranice svojho kontinentu. Nemôžu si nechávať pre seba nesmierne bohatstvo kresťanského dedičstva. Musia ho prinášať celému svetu a prežívať spolu s tými, ktorí ho ešte nepoznajú. Týka sa to mnohých mužov a žien, ktorí bez viery znášajú najťažšie druhy chudoby. Tvárou v tvár tejto chudobe by bolo mylné nepodporiť evanjelizačné úsilie za hranicami kontinentu a vyhovárať sa, že v Amerike je ešte stále veľa práce, alebo čakať, pokiaľ Cirkev v Amerike nedosiahne v podstate utopický bod úplnej zrelosti.

S nádejou, že sa americký kontinent, v súlade s kresťanskou vitalitou, zúčastní na veľkej úlohe misie ad gentes, stotožňujem sa s praktickými návrhmi, ktoré predstavili synodálni otcovia: „podporovať väčšiu spoluprácu medzi sesterskými cirkvami; vysie lať misionárov (kňazov, rehoľníkov a laikov) v rámciamerického kontinentu, ale aj mimo neho; posilniť alebo vytvoriť misionárske inštitúcie; podporovať misionársky rozmer zasväteného a kontemplatívneho života; dať silnejší impulz misionárskej podpore, formácii a organizácii“.289 Som si istý, že pastoračná zanietenosť biskupov, ako aj synov a dcér Cirkvi v Amerike vytvorí konkrétne plány, takisto na me dzinárodnej úrovni, aby sa tieto misionárske zámery uskutočnili s veľkým dynamizmom a tvorivosťou.

ZÁVER

S nádejou a vďačnosťou

75. „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Putujúca Cirkev v Amerike dôverujúca tomuto prísľubu Pána, sa s nadšením pripravuje na stretnutie s výzvami dnešného sveta aj s tými, ktoré prídu v budúcnosti. V evanjeliu je dobrá zvesť Pánovho vzkriesenia sprevádzaná výzvou nebáť sa (porov. Mt 28, 5, 10). Cirkev v Amerike si želá kráčať v nádeji, ako vyhlásili synodálni otcovia: „S jasnou dôverou v Pána dejín sa Cirkev pripravuje prejsť cez prah tretieho milénia oslobodená od predsudkov, váhania, sebectva, strachu alebo pochybností a presvedčená o základnej a primárnej službe, ktorú musí poskytovať ako svedectvo svojej vernosti Bohu a ľuďom na americkom kontinente.“290

Okrem toho, Cirkev v Amerike sa cíti osobitne pobádaná kráčať vo viere, s vďačnosťou odpovedajúc na Ježišovu lásku, „vtelený prejav milosrdnej lásky Boha“ (porov. Jn 3, 16).291 Oslava začiatku kresťanského tretieho milénia môže byť pravým momentom pre Boží ľud v Amerike na obnovu „svojej vďaky za veľký dar viery“,292 ktorú prijali pred piatimi storočiami. Rok 1492 bol, okrem historického a politického významu, veľkým rokom milosti, keď Amerika prijala vieru: vieru hlásajúcu najväčší dar vtelenia Božieho Syna pred dvetisíc rokmi, ktorý si budeme onedlho slávnostne pripomínať vo Veľkom jubileu.

Tento dvojnásobný význam nádeje a vďačnosti musí sprevádzať všetky pastoračné akcie Cirkvi na tomto kontinente, prenikajúc duchom Jubilea rôzne iniciatívy v diecézach, vo farnostiach, v náboženských spoločenstvách i hnutiach, a aktivity, ktoré sa budú organizovať na regionálnej aj kontinentálnejúrovni.293

Modlitba k Ježišovi Kristovi za americké rodiny

76. Preto pozývam všetkých katolíkov v Amerike aktívne sa zúčastňovať na evanjelizácii, ktorú podnecuje Duch Svätý v každej časti tohto obrovského kontinentu, plného možností a nádejí do budúcnosti. Osobitne pozývam katolícke rodiny, aby sa stali „domácimi cirkvami“,294 kde sa žije viera a prenáša sa na mladých ako poklad a kde sa všetci spolu modlia. Ak budú žiť ideál, ktorý im Boh predkladá, stanú sa katolícke domovy pravými ohniskami evanjelizácie.

Na záver tejto apoštolskej exhortácie, v ktorej som nadviazal na podnety synodálnych otcov, s radosťou prijímam ich návrh zložiť modlitbu za americké rodiny.295 Pozývam jednotlivcov, náboženské spoločenstvá i skupiny, kdekoľvek sú zhromaždení dvaja alebo traja v Pánovom mene, posilniť prostredníctvom modlitby duchovné puto medzi americkými katolíkmi. Nech sa každý pripojí k modlitbe Petrovho nástupcu, vzývajúc Krista, ktorý je „cestou k obráteniu, spoločenstvu a solidarite v Amerike“.

ďakujeme ti, Pane Ježišu,
lebo evanjelium Otcovej lásky,
s ktorou si prišiel zachrániť svet,
sa hlása širokoďaleko v Amerike
ako dar Ducha Svätého,
ktorý nás napĺňa radosťou.

ďakujeme ti za dar života, ktorý si nám dal,
lebo nás miluješ do krajnosti:
tvoj život z nás robí Božie deti,
bratov a sestry navzájom.
Rozmnož našu vieru a našu lásku k tebe, Pane,
ktorý si prítomný vo všetkých svätostánkoch
na americkom kontinente.

Urob z nás verných svedkov
tvojho zmŕtvychvstania
pre mladšie generácie Američanov,
aby ťa s poznaním mohli nasledovať
a nájsť v tebe svoj pokoj a radosť.
Iba vtedy budú vedieť, že sú
bratmi a sestrami
všetkých Božích detí,
rozptýlených po celom svete.

Ty, ktorý si sa stal človekom
a chcel si patriť do ľudskej rodiny,
nauč rodiny hodnotám, ktoré naplnili svetlom
dom v Nazarete.
Nech sú rodiny vždy zjednotené,
ako si ty a Otec jedno,
a nech sú živými svedectvami
lásky, spravodlivosti a solidarity;
nech sa stanú školami úcty,
odpustenia a vzájomnej pomoci,
aby mohol svet uveriť;
pomôž im stať sa zdrojom povolaní
v kňazskom a zasvätenom živote
a v mnohých ďalších formách
intenzívnej kresťanskej angažovanosti.

Ochraňuj svoju Cirkev a Petrovho nástupcu,
ktorému si ty, Dobrý pastier,
zveril úlohu pásť tvoje stádo.
Učiň, aby Cirkev v Amerike prekvitala,
a rozmnož jej ovocie svätosti.

Nauč nás milovať tvoju matku Máriu,
ako si ju ty miloval.
Daj nám silu
odvážne ohlasovať tvoje slovo
v diele novej evanjelizácie,
aby svet spoznal novú nádej.
Panna Mária Guadalupská, Matka Ameriky,
oroduj za nás!

Dané v Mexiku 22. januára 1999, v dvadsiatom prvom roku môjho pontifikátu.

1 V tejto súvislosti je veľavravný starodávny nápis v Baptistériu svätého Jána v Lateráne: „Virgineo foetu Genitrix Ecclesia natos quos spirante Deo concipit amne parit“ (E. Diehl, Inscriptiones latinae christianae veteres, 1513, I.I: Berolini 1925, s. 289).
2 Pavol VI., homília pri príležitosti vysviacky kňazov a diakonov v Bogote (22. august 1968): AAS 60 (1968), s. 614 – 615.
3 17: AAS 85 (1993), s. 820.
4 38: AAS 87 (1995), s. 30.
5 Ján Pavol II., otvárací prejav na IV. generálnej konferencii latinskoamerických biskupov (12. október 1992), 17: AAS 85 (1993), s. 820 – 821.
6 Ján Pavol II., apoštolský list Tertio millennio adveniente (10. november 1994), 21: AAS 87 (1995), s. 17.
7 Ján Pavol II., otvárací prejav na IV. generálnej konferencii latinsko amerických biskupov (12. október 1992), 17: AAS 85 (1993), s. 820.
8 Porov. Ján Pavol II., apoštolský list Tertio millennio adveniente (10. november 1994), 21: AAS 87 (1995), s. 17.
9 Ján Pavol II., prejav na zasadnutí CELAM (9. marec 1983), III: AAS 75 (1983), s. 778.
10 Posynodálna apoštolská exhortácia Christifideles laici (30. december 1988), 34: AAS 81 (1989), s. 454.
11 Propositio 3.
12 Sv. Augustín, Tract. In Joh., 15, 11: CCL 36, 154.
13 Tamže, 15, 17: cit. miesto, 156.
14 „Salvator... ascensionis suae eam (Mariam Magdalenam) ad apostolos instituit apostolam“. Rabanus Maurus, De vita beatae Mariae Magdalenae 27: PL 112, 1574. Porov. Sv. Peter Damian, Sermo 56: PL 144, 820; Hugo z Cluny, Commonitorium: PL 159, 952; Sv. Tomáš Akvinský, In Joh. Evang. Expositio 20, 1.3.
15 Pavol VI., príhovor pri príležitosti ukončenia Svätého roku (25. december 1975): AAS 68 (1976), s. 145.
16 Propositio 9; porov. Druhý vatikánsky koncil, pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 22.
17 Ján Pavol II., encyklika Redemptoris mater (25. marec 1987), 21: AAS 79 (1987), s. 369.
18 Propositio 5.
19 III. generálna konferencia latinskoamerických biskupov, Puebla, február 1979, Posolstvo národom Latinskej Ameriky, s. 282. Pre Spojené štáty americké porov. National Conference of Catholic Bishops, pastiersky list Behold Your Mother. Woman of Faith (Washington, 1973), s. 53 – 55.
20 Propositio 6.
21 Ján Pavol II., otvárací prejav na IV. generálnej konferencii latinskoamerických biskupov (12. október 1992), 24: AAS 85 (1993), s. 826.
22 Porov. National Conference of Catholic Bishops, pastiersky list Behold Your Mother. Woman of Faith (Washington, 1973), s. 37.
23 Porov. Propositio 6.
24 Propositio 4.
25 Porov. tamže.
26 Druhý vatikánsky koncil, dogmatická konštitúcia Sacrosanctum concilium, 7.
27 Encyklika Mysterium fidei (3. september 1965): AAS 57 (1965), s. 764.
28 Tamže, cit. miesto, s. 766.
29 Propositio 4.
30 Pavol VI., príhovor pri príležitosti záverečného verejného zasadania Druhého vatikánskeho koncilu (7. december 1965): AAS 58 (1966), s. 58.
31 Porov. Ján Pavol II., apoštolská exhortácia Reconciliatio et paenitentia (2. december 1984), 16: AAS 77 (1985), s. 214 – 217.
32 Porov. Propositio 61.
33 Propositio 29.
34 Porov. Klement X., bula Sacrosancti apostolatus cura (11. august 1670), § 3: Bullarium Romanum 26/VII, 42.
35 Medzi inými môžeme spomenúť nasledovných: mučeníci Ján de Brébeuf a jeho sedem spoločníkov, Roque Gonzales a jeho dvaja spoločníci; svätí Elizabeth Ann Setonová, Marguerite Bourgeoysová, Peter Claver, Juan de Castillo, Rose Philippine Duchesneová, Marguerite d`Youvilleová, Francisco Febres Cordero, Teresa Fernández Solarová de las Andes, Juan Macías, Turibius de Mongrovejo, Ezechiel Moreno y Diaz, John Neumann, Maria Ana de Jesús Paredes y Flores, Martin z Porres, Alfonso Rodriguez, Francisco Solano, Frances Xavier Cabrini; blahoslavení José de Anchieta, Pedro de San José de Betancur, Juan Diego, Katharine Drexelová, Maria de la Encarnación Rosalová, Rafael Guizar Valencia, Dina Bélangerová, Alberto Hurtado Cruchaga, Elias de Socorro Nieves, Maria Francisca de Jesús Rubattová, Mercede de Jesús Molinová, Narcisa de Jesús Martilo Moránová, Miguel Pro, Maria de San José Alvaradová Cardozová, Junípero Serra, Kateri Tekakwithaová, Laura VicuĖová, Antônio de Sant`Ana Galvčo a mnohí ďalší, ktorí boli svätorečení a ktorých americké národy uctievajú s oddanosťou a vierou (porov. Instrumentum laboris, 17).
36 Porov. Druhý vatikánsky koncil, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 50.
37 Propositio 31.
38 Propositio 30.
39 37: AAS 87 (1995), s. 29; porov. Propositio 31.
40 Propositio 21.
41 Porov. tamže.
42 Porov. tamže.
43 Porov. tamže.
44 Porov. Propositio 18.
45 Propositio 19.
46 Dekrét Orientalium ecclesiarum, 5; porov. Kódex kánonov východných cirkví, 28; Propositio 60.
47 Porov. Ján Pavol II., encyklika Redemptoris mater (25. marec 1987), 34: AAS 79 (1987), s. 406; Mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu, deklarácia Ut testes simus Christi qui nos liberavit (13. december 1991), III, 7: Enchiridion Vaticanum 13, s. 647 – 652.
48 Porov. Propositio 60.
49 Porov. Propositiones 23 a 24.
50 Porov. Propositio 73.
51 Propositio 72; porov. Ján Pavol II., encyklika Centesimus annus (1. máj 1991), 46: AAS 83 (1991), s. 850.
52 Porov. Mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu, deklarácia Ut testes simus Christi qui nos liberavit (13. december 1991), I, 1; II, 4; IV, 10; Enchiridion Vaticanum 13, s. 613 – 615; 627 – 633; 660 – 669.
53 Propositio 72.
54 Tamže.
55 Porov. Propositio 74.
56 Porov. Pavol VI., apoštolský list Octogesima adveniens (14. máj 1971), 8 – 9: AAS 63 (1971), s. 406 – 408.
57 Propositio 35.
58 Porov. tamže.
59 Propositio 75.
60 Pápežská komisia Iustitia et pax, V službe ľudskému spoločenstvu: etický prístup k otázke medzinárodného dlhu (27. december 1986): Enchiridion Vaticanum 10, s. 1045 – 1128.
61 Propositio 75.
62 Propositio 37.
63 5: AAS 90 (1998), s. 152.
64 Propositio 38.
65 Tamže.
66 Propositio 36.
67 Porov. tamže.
68 Druhé mimoriadne plenárne zhromaždenie biskupskej synody, Záverečná správa Ecclesia sub Verbo Dei mysteria Christi celebrans pro salute mundi (7. december 1985), II, B, a, 2: Enchiridion Vaticanum 9, s. 1795.
69 Propositiio, 30.
70 Propositio 34.
71 Tamže.
72 Tamže.
73 Porov. Druhý vatikánsky koncil, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 31.
74  Porov. Druhý vatikánsky koncil, pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 76; Ján Pavol II., posynodálna exhortácia Christifideles laici(30. december 1988), 42: AAS 81 (1989), s. 472 – 476.
75 Propositio 26.
76 Tamže.
77 Propositio 28.
78 Tamže.
79 Tamže.
80 Propositio 27.
81 Tamže.
82 Porov. tamže.
83 Dekrét o obnove náboženského života Perfectae caritatis, 7. Porov. Ján Pavol II., posynodálna apoštolská exhortácia Vita consecrata 25. marec 1996), 8: AAS 88 (1996), s. 382.
84 Propositio 27.
85 Porov. Propositio 28.
86 Porov. Propositio 29.
87 Porov. Druhý vatikánsky koncil, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, V; Druhé mimoriadne plenárne zhromaždenie biskupskej synody, Záverečná správa Ecclesia sub Verbo Dei mysteria Christi celebrans pro salute mundi (7. december 1985), II, A, 4 – 5: Enchiridion Vaticanum 9, s. 1791 – 1793.
88 Propositio 29.
89 Tamže.
90 Propositio 32.
91 Porov. Ján Pavol II., apoštolský list Dies Domini (31. máj 1998), 40:AAS 90 (1998), s. 738.
92 Propositio 33.
93 Porov. Ján Pavol II., encyklika Redemptor hominis (4. marec 1979), 20: AAS 71 (1979) s. 309 – 316.
94 Propositio 33.
95 Tamže.
96 Tamže.
97 Propositio 40; porov. Druhý vatikánsky koncil, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 2.
 98 Porov. Kongregácia pre náuku viery, List biskupom Katolíckej cirkvi o niektorých aspektoch Cirkvi chápanej ako spoločenstvo Commu nionis notio (28. máj 1992), 36: AAS 85 (1993), s. 839 – 841.
 99 Propositio 40.
100 Tamže.
101 Prvý vatikánsky koncil, dogmatická konštitúcia Pastor aeternus, Prológ: DS 3051.
102 Florentský koncil, bula o jednote Exultate Deo (22. november 1439): DS 1314.
103 Druhý vatikánsky koncil, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 11.
104 Druhý vatikánsky koncil, dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis, 5.
105 Propositio 41.
106 Tamže.
107 Porov. Tridentský koncil, zasadanie VII, Dekrét o sviatostiach, 9: DS 1609.
108 Porov. Druhý vatikánsky koncil, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 26.
109 Porov. Ján Pavol II., encyklika Redemptor hominis (4. marec 1979), 20: AAS 71 (1979), s. 309 – 316.
110 Propositio 42; porov. Ján Pavol II., apoštolský list Dies Domini (31. máj 1998), 69: AAS 90 (1998), s. 755 – 756.
111 Propositio 41.
112 Propositio 42; porov. Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia Sacrosanctum concilium, 14; dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 10.
113 Porov. Propositio 42.
114 Propositio 41.
115 Porov. Druhý vatikánsky koncil, dekrét o apoštoláte laikov Apostolicam actuositatem, 8.
116 Druhý vatikánsky koncil, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 23.
117 Druhý vatikánsky koncil, dekrét o pastorálnej službe biskupov v Cirkvi Christus Dominus, 27; dekrét o živote a službe kňazov Presbyterorum ordinis, 7; Pavol VI., motu proprio Ecclesiae sanctae (6. august 1966), I, 15 – 17: AAS 85 (1966), s. 766 – 767; Kódex kánonického práva, 495, 502, 511; Kódex kánonov východných cirkví, 264, 271, 272.
118 Propositio 43.
119 Porov. Propositio 45.
120 Porov. Kongregácia pre náuku viery, list biskupom Katolíckej cirkvi o niektorých aspektoch Cirkvi chápanej ako spoločenstvo Communionis notio (28. máj 1992), 15 – 16: AAS 85 (1993), s. 847 – 848.
121 Porov. tamže.
122 Porov. Propositio 44.
123 Tamže.
124 Tamže.
125 Porov. Propositio 60.
126 Propositio 49.
127 Tamže.
128 Tamže; Druhý vatikánsky koncil, dekrét o živote a službe kňazov Presbyterorum ordinis, 14.
129 Propositio 49.
130 Tamže.
131 Porov. Propositio 51.
132 Propositio 48.
133 Propositio 51.
134 Propositio 52.
135 Porov. tamže.
136 Porov. tamže.
137 Porov. Propositio 46.
138 Tamže.
139 Tamže.
140 Propositio 35.
141 Porov. IV. generálna konferencia latinskoamerických biskupov, Santo Domingo október 1992: Nová evanjelizácia, povznesenie ľudstva a kresťanská kultúra, 58.
142 Porov. Ján Pavol II., encyklika Redemptoris mater (7. december 1990), 51: AAS 83 (1991), s. 298 – 299.
143 Propositio 35.
144 Propositio 46.
145 Tamže.
146 Porov. Druhý vatikánsky koncil, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 29; Pavol VI., motu proprio Sacrum diaconatus ordinem (18. jún 1967), I, 1: AAS 59 (1967), s. 699.
147 Propositio 50.
148 Druhý vatikánsky koncil, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 29.
149 Porov. Propositio 50; Kongregácia pre katolícku výchovu a Kongregácia pre klérus, Ratio fundamentalis institutionis diaconorum permanentium a Directorium pro ministerio et vita diaconorum permanentium (22. február 1998), AAS 90 (1998): s. 843 – 926.
150 Porov. Propositio 53.
151 Tamže; porov. III. generálna konferencia latinskoamerických biskupov, Puebla 1979, Posolstvo národom Latinskej Ameriky, 775.
152 Ján Pavol II., posynodálna exhortácia Vita consecrata (25. marec 1996), 57: AAS 88 (1996), s. 429 – 430.
153 Porov. tamže, 58, cit. miesto, s. 430.
154 Propositio 53.
155 Tamže.
156 Propositio 54.
157 Tamže.
158 Porov. Druhý vatikánsky koncil, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 31.
159 Propositio 55; porov. Druhý vatikánsky koncil, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 34.
160 Propositio 55.
161 Porov. tamže.
162 Propositio 56.
163 Porov. posynodálna apoštolská exhortácia Christifideles laici (30. december 1988), 23: AAS 81 (1989), s. 429 – 433.
164 Porov. Kongregácia pre klérus a iné, inštrukcia Ecclesiae de mysterio (15. august 1997): AAS 89 (1997), s. 852 – 877.
165 Propositio 56.
166 Tamže.
167 Porov. apoštolský list Mulieris dignitatem (15. august 1988): AAS 80 (1988), s. 1653 – 1729; List ženám (29. jún 1995): AAS 87 (1995), s. 803 – 812; Propositio 11.
168 Apoštolský list Mulieris dignitatem (15. august 1988), 31: AAS 80 (1988),
 s. 1728.
169 Propositio 11.
170 Tamže.
171 Tamže.
172 Tamže.
173 Porov. posynodálna apoštolská exhortácia Christifideles laici (30. december 1988), 49: AAS 81 (1989), s. 486 – 489.
174 Propositio 12.
175 Tamže.
176 Druhý vatikánsky koncil, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 11.
177 Tamže.
178 Porov. Propositio 12.
179 Propositio 14.
180 Tamže.
181 Porov. tamže.
182 Propositio 15.
183 Tamže.
184 Tamže.
185 Porov. Druhý vatikánsky koncil, dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 3.
186 Propositio 61.
187 Tamže.
188 Druhý vatikánsky koncil, dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 3.
189 Porov. Propositio 62.
190 Porov. Mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu, deklarácia Ut testes simus Christi qui nos liberavit (13. december 1991), III, 8: Enchiridion Vaticanum 13, s. 653 – 655.
191 Propositio 62.
192 Porov. Druhý vatikánsky koncil, deklarácia o vzťahu Cirkvi k nekresťanským náboženstvám Nostra aetate, 2.
193 Porov. Propositio 63.
194 Tamže.
195 Propositio 67.
196 Porov. tamže.
197 Propositio 68.
198 Tamže.
199 Propositio 69.
200 Porov. Druhé mimoriadne plenárne zhromaždenie biskupskej synody, záverečná správa Ecclesia sub Verbo Dei mysteria Christi celebrans pro salute mundi (7. december 1985), II, B, a, 4: Enchiridion Vaticanum 9, s. 1797; Ján Pavol II., apoštolská konštitúcia Fidei depositum (11. október 1992): AAS 86 (1994), s. 117; Katechizmus Katolíckej cirkvi, 24.
201 Propositio 69.
202 Propositio 74.
203 Tamže.
204 Porov. Propositio 67.
205 Propositio 70.
206 Tamže.
207 Porov. Propositio 73.
208 Porov. Propositio 70.
209 Propositio 72.
210 Tamže.
211 Tamže.
212 III. generálna konferencia latinskoamerických biskupov, Puebla 1979, Posolstvo národom Latinskej Ameriky, 306.
213 Propositio 73.
214 Porov. Kongregácia pre náuku viery, inštrukcia Libertatis conscientia (22. marec 1986), 68: AAS 79 (1987), s. 583 – 584.
215 Propositio 73.
216 Porov. Propositio 75.
217 Ján Pavol II., apoštolský list Tertio millennio adveniente (10. november 1994), 51: AAS 87 (1995), s. 36.
218 Propositio 75.
219 Tamže.
220 Propositio 37.
221 Porov. tamže. Pokiaľ ide o vydania tohto textu, porov. Ján Pavol II., apoštolský list motu proprio Apostolos suos (21. máj 1998), IV: AAS 90, s. 657 – 658.
222 Porov. Propositio 38.
223 Porov. tamže.
224 Tamže.
225 Porov. tamže.
226 Porov. Pápežská rada pre spravodlivosť a pokoj, Medzinárodný obchod so zbraňami. Etická úvaha (1. máj 1994): Enchiridion Vaticanum 14, s. 1701 – 1154.
227 Porov. Propositio 76.
228 Tamže.
229 Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2267, citácia encykliky Jána Pavla II. Evangelium vitae (25. marec 1995), 56: AAS 87 (1995), s. 463 – 464.
230 Porov. Propositio 13.
231 Porov. tamže.
232 Porov. tamže.
233 Tamže.
234 Porov. Propositio 19.
235 Porov. Propositio 18.
236 Propositio 20.
237 Porov. Kongregácia pre biskupov, inštrukcia Nemo est (22. august 1969), 16: AAS 61 (1969), s. 621 – 622; Kódex kánonického práva, 294 a 518; Kódex kánonov východných cirkví, 280, § 1.
238 Porov. tamže.
239 Ján Pavol II., posynodálna apoštolská exhortácia Christifideles laici (30. december 1988), 33: AAS 81 (1989), s. 453.
240 Druhý vatikánsky koncil, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 31.
241 Ján Pavol II., posynodálna apoštolská exhortácia Christifideles laici(30. december 1988), 34: AAS 81 (1989), s. 455.
242 Porov. tamže, 2, cit. miesto, s. 394 – 397.
243 Pavol VI., apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi (8. december 1975), 14: AAS 68 (1976), s. 13.
244 Ján Pavol II., posynodálna apoštolská exhortácia Christifideles laici (30. december 1988), 34: AAS 81 (1989), s. 455.
245 Ján Pavol II., prejav na zasadaní CELAM (9. marec 1983), III: AAS 75 (1983), s. 778.
246 Porov. Pavol VI., apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi, 22: AAS 68 (1976), s. 20.
247 Porov. tamže, 7: cit. miesto, 9 – 10.
248 Ján Pavol II., posolstvo pre CELAM (14. september 1997), 6: L’Osservatore Romano, 1. október 1997, s. 4.
249 Propositio 8.
250 Porov. Propositio 57.
251 Porov. Propositio 16.
252 Tamže.
253 Propositio 2.
254 Tamže.
255 Tamže.
256 Propositio 10.
257 Druhé mimoriadne plenárne zhromaždenie biskupskej synody, záverečná správa Ecclesia sub Verbo Dei mysteria Christi celebrans pro salute mundi (7. december 1985), II, B, a, 4: Enchiridion Vaticanum 9, s. 1797.
258 Porov. Ján Pavol II., apoštolský list Laetamur magnopere (15. august 1997): AAS 89 (1997), s. 819 – 821.
259 Kongregácia pre klérus, Všeobecné direktórium pre katechézu, Libreria Editrice Vaticana, 1997.
260 Propositio 10.
261 Tamže.
262 Tamže.
263 Pavol VI., apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi (8. december 1975), 20: AAS 68 (1976), s. 19.
264 Propositio 17.
265 Porov. tamže.
266 Porov. tamže.
267 Porov. Propositio 22.
268 Propositio 23.
269 Porov. tamže.
270 Tamže.
271 Propositio 24.
272 Tamže.
273 Tamže.
274 Porov. Propositio 22.
275 Porov. tamže.
276 Tamže.
277 Porov. Propositio 25.
278 Porov. tamže.
279 Porov. tamže.
280 Porov. X. generálne zhromaždenie biskupskej synody, dokument Instrumentum laboris, 45.
281 Porov. Druhý vatikánsky koncil, dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 3.
282 Porov. Propositio 64.
283 Porov. Druhý vatikánsky koncil, dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 3.
284 Porov. Propositio 65.
285 Tamže.
286 Porov. IV. generálna konferencia latinskoamerických biskupov (Santo Domingo október 1992): Nová evanjelizácia, povznesenie ľudstva a kresťanská kultúra, s. 139 – 152.
287 Porov. Propositio 65.
288 Porov. Propositio 86.
289 Tamže.
290 Propositio 58.
291 Tamže.
292 Tamže.
293 Porov. tamže.
294 Druhý vatikánsky koncil, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 11.
295 Propositio 12.