Posynodálna apoštolská exhortácia
pápeža Jána Pavla II.

CIRKEV V EURÓPE


biskupom a kňazom, osobám zasväteného života
a všetkým veriacim
na tému
Ježiš Kristus, ktorý žije vo svojej Cirkvi
- prameň nádeje pre Európu


ÚVOD

Posolstvo radosti pre Európu

1. Cirkev v Európe už druhý raz sprevádzala úprimnou účasťou svojich biskupov zhromaždených na synode, kde sa zamýšľali nad témou Ježiš Kristus, ktorý žije vo svojej Cirkvi - prameň nádeje pre Európu.
Toto heslo by som chcel aj ja pripomenúť všetkým kresťanom Európy na začiatku tretieho tisícročia, vychádzajúc spolu s mojimi spolubratmi v biskupskom úrade zo slov Prvého Petrovho listu: „Neľakajte sa (...) a neplašte sa, ale uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás" (1 Pt 3, 14-15). /1/
Toto posolstvo opakovane zaznievalo počas Veľkého jubilea roku 2000, ktorému synoda tesne predchádzala, akoby mu otvárajúc dvere. /2/ Jubileum bolo „jediným neprerušeným chválospevom na Najsvätejšiu Trojicu", skutočnou „cestou zmierenia“ a „znamením pravej nádeje pre všetkých, ktorí hľadia na Krista a jeho Cirkev“. /3/ Ako svoje dedičstvo zanechalo nám radosť z oživujúceho stretnutia s Kristom, ktorý je „ten istý včera i dnes a naveky“ (Hebr 13, 8), a znova nám predstavilo Pána Ježiša ako jediný, neporušiteľný základ pravej nádeje.

Druhá synoda o Európe

2. Prehĺbenie témy nádeje bolo od začiatku hlavným zmyslom Druhého mimoriadneho zhromaždenia Biskupskej synody pre Európu. Ako posledná z radu synod kontinentálneho charakteru konajúcich sa pri príprave Veľkého jubilea roku 2000 /4/ mala za cieľ analyzovať situáciu Cirkvi v Európe a ponúknuť usmernenia na podporu nového ohlasovania evanjelia, ako som zdôraznil pri zvolaní synody, ktoré som zverejnil na záver svätej omše slávenej na Olympijskom štadióne v Berlíne 23. júna 1996. /5/
Synodálne zhromaždenie nemohlo urobiť viac, ako znova nastoliť, prehodnotiť a ďalej rozvíjať to, čím sa už zaoberala predchádzajúca synoda o Európe, ktorá sa konala v roku 1991 krátko po páde železnej opony na tému Buďme svedkami Krista, ktorý nás oslobodil. Na tomto Prvom mimoriadnom zhromaždení sa jasne vynorila naliehavá potreba novej evanjelizácie s vedomím, že „dnešná Európa sa nemôže spoliehať iba na svoje predchádzajúce kresťanské dedičstvo, ale predovšetkým musí byť schopná znova rozhodovať o svojej budúcnosti v stretnutí s Ježišom Kristom a jeho posolstvom“. /6/
Po uplynutí deviatich rokov sa ukázalo, že presvedčenie o „naliehavej úlohe kresťanov novým spôsobom ohlasovať ľuďom v Európe oslobodzujúce posolstvo evanjelia“ /7/ je podnetné a znova veľmi aktuálne. Téma vybratá na najnovšie synodálne zhromaždenie nastolila tú istú požiadavku zo zorného uhla nádeje. Išlo teda o to, aby sa posolstvo nádeje ohlasovalo Európe, ktorá ju, ako sa zdá, začala strácať. /8/

Skúsenosť synody

3. Zhromaždenie synody v dňoch 1. - 23. októbra 1999 sa ukázalo ako osobitná príležitosť na stretnutie, vypočutie a konfrontáciu poznatkov. Prehĺbilo sa vzájomné poznanie biskupov z rozličných častí Európy aj ich zviazanosť s Petrovým nástupcom a všetci spoločne sme mali príležitosť obohatiť sa najmä vďaka svedectvu tých, ktorí za minulých totalitných režimov znášali dlhodobé tvrdé prenasledovanie za svoju vieru. /9/ Oduševnení želaním uskutočňovať bratskú „výmenu darov“ a vzájomne obohatení rozmanitosťou skúseností každého z nás, znova sme zažívali okamihy spoločenstva vo viere a v láske. /10/
Z toho vyrástla ochota prijať volanie, ktorým sa obracia Duch Svätý na Cirkev v Európe, keď ju pozýva plniť úlohy v nových podmienkach. /11/ Účastníci na synodálnom zhromaždení neváhali - zrakom plným lásky - vidieť aktuálnu situáciu na kontinente a odhaľovať jej svetlé i tienisté stránky. Dospeli k jasnému poznaniu, že situácia sa vyznačuje závažnou neistotou na kultúrnej, antropologickej, mravnej a duchovno-náboženskej úrovni. Rovnako jasne mohli konštatovať narastajúcu vôľu vyrovnať sa s touto situáciou a interpretovať ju tak, aby sa ozrejmili úlohy, ktoré Cirkev čakajú. Z toho vznikli „užitočné usmernenia, ako prostredníctvom výraznejšieho a dôslednejším životným svedectvom posilneného ohlasovania čoraz viac zviditeľňovať Kristovu tvár“. /12/

4. Synodálna skúsenosť, prežívaná s evanjeliovou schopnosťou rozlišovať, umožnila dozrievať vedomiu jednoty, ktorá spája rozličné časti Európy, nepopierajúc rozdiely prameniace z historických daností. Je to jednota, ktorá na základe svojho zakorenenia v spoločnej kresťanskej inšpirácii vie spájať rozdielne kultúrne tradície a ktorá si vyžaduje na spoločensko-sociálnej, ale aj cirkevnej úrovni pokračovať na ceste vzájomného poznávania, otvoreného väčšej výmene hodnôt pre každého.
V priebehu synody sa postupne čoraz viac stávalo očividným silné smerovanie k nádeji. Hoci synodálni otcovia sa s najväčšou vážnosťou zaoberali celým komplexom otázok charakteristických pre Európu, predsa si uvedomovali, že azda najnaliehavejšia tak na Východe, ako aj na Západe je rastúca potreba nádeje, ktorá môže dať zmysel životu i dejinám a umožní spoločne napredovať. Všetky úvahy synody smerovali k tomu, ako nájsť odpoveď na túto potrebu, vychádzajúc z tajomstva Krista a trojičného tajomstva. Synoda sa snažila znovu poukázať na obraz Ježiša, ktorý žije vo svojej Cirkvi, zjavuje Boha Lásku a je spoločenstvom troch božských osôb.

Výjav z Apokalypsy

5.Teším sa, že sa touto posynodálnou exhortáciou môžem podeliť s ovocím Druhého mimoriadneho zhromaždenia biskupskej synody o Európe s Cirkvou v Európe. Týmto spôsobom by som chcel vyhovieť želaniu, ktoré sa prejavilo na konci synodálneho zhromaždenia, keď mi biskupi odovzdávali texty svojich úvah s prosbou, aby som pre putujúcu Cirkev v Európe vypracoval dokument na tému tejto synody. /13/
„Kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám“ (Zjv 2, 7). Pri ohlasovaní evanjelia nádeje Európe dávam sa viesť práve Apokalypsou alebo Knihou zjavenia, „prorockým zjavením“, ktoré odkrýva veriacej obci skrytý, hlboký zmysel udalostí, ktoré sa odohrávajú (porov. Zjv 1, 1). Apokalypsa nám pripomína slová určené kresťanským spoločenstvám, aby vedeli interpretovať svoje zapojenie do histórie i s jej otázkami a trápeniami a žiť ho vo svetle konečného víťazstva obetovaného a zmŕtvychvstalého Baránka. Zároveň stojíme pred slovom, ktoré nás zaväzuje zriekať sa vo svojom živote ustavičného pokušenia budovať si ľudské mesto bez Boha alebo proti nemu. Ak by sa tak dialo, skôr či neskôr by ľudské spolužitie utrpelo nenapraviteľnú porážku.
Kniha zjavenia obsahuje povzbudenie veriacim: napriek akémukoľvek vonkajšiemu zdaniu, a hoci ani jeho účinky zatiaľ nevidieť, Kristovo víťazstvo už prišlo a je definitívne. Z toho vyplýva zásadný postoj prijímať životné udalosti s hlbokou dôverou, ktorá pramení z viery v Zmŕtvychvstalého, prítomného a účinkujúceho v dejinách.


I. KAPITOLA

JEŹIŠ KRISTUS JE NAŠA NÁDEJ

„Neboj sa! Ja som Prvý a Posledný, a Źivý.“ (Zjv 1, 17-18)

Zmŕtvychvstalý je stále pri nás

6.V čase prenasledovania Cirkvi, úzkostí a otrasov, keď žil autor Apokalypsy (porov. 1, 9), slovo, ktoré zaznieva vo videní, je Slovom nádeje: „Neboj sa! Ja som Prvý a Posledný, a Źivý. Bol som mŕtvy, a hľa, žijem na veky vekov a mám kľúče od smrti a podsvetia“ (Zjv 1, 17-18). Stojíme teda pred evanjeliom, pred „radostnou zvesťou“, ktorou je sám Ježiš Kristus. On je „Prvý a Posledný“: V ňom majú celé dejiny svoj počiatok, v ňom dostávajú zmysel, smerovanie a dovŕšenie; v ňom a s ním, v jeho smrti a v jeho zmŕtvychvstaní je už všetko povedané. On je ten „Źivý“: bol mŕtvy, ale teraz žije na veky vekov. On je „Baránok“, ktorý stojí vzpriamený pred trónom Boha (porov. Zjav 5, 6): je „zabitý“, pretože vylial za nás na kríži svoju krv; „stojí vzpriamený“, pretože sa navždy vrátil do života a tak nám dal poznať bezhraničnú silu Otcovej lásky. V „pravej ruke mal sedem hviezd“ (porov. Zjv 1, 16), teda prenasledovanú Božiu Cirkev bojujúcu proti zlu a hriechu, ktorá má však zároveň právo radovať sa a víťaziť, lebo je v rukách toho, ktorý už nad zlom zvíťazil. On „prechádza medzi siedmimi zlatými svietnikmi“ (Zjv 2, 1), čiže je prítomný vo svojej modliacej sa Cirkvi a pôsobí v nej. On je takisto ten, „ktorý príde“ (Zjv 1, 4), kráčajúc v poslaní a účinkovaní Cirkvi cez celé ľudské dejiny; on prichádza ako kosec na konci čias, aby všetko priviedol k zavŕšeniu (porov. Zjv 14, 15-16; 22, 20).

I. Výzvy a znamenia nádeje pre Cirkev v Európe

Kalenie nádeje

7. Tieto slová sa dnes obracajú aj na cirkvi v Európe, často vystavované skúške kalením nádeje. Čas, v ktorom žijeme, pôsobí svojimi požiadavkami naozaj ako obdobie bezradnosti. Mnohí ľudia sa zdajú dezorientovaní, neistí a bez nádeje, dokonca aj nemálo kresťanov sa nachádza v podobnom duševnom stave. Na obzore európskeho kontinentu sa hrozivo vynárajú početné znepokojujúce znaky. "Hoci je tento svetadiel veľmi bohatý na výrazné svedectvá viery v rámci nepochybne voľnejšieho a svornejšieho spolužitia, napriek tomu pociťuje veľkú opotrebovanosť, ktorá zasiahla najhlbšie vnútro jeho národov ako následok starších aj novších dejín, čo často vedie k sklamaniu." /14/
Medzi mnohými aspektmi, podrobne spomínanými aj na synode,/15/ by som chcel uviesť stratu kresťanskej pamäti a zabúdanie na dedičstvo, sprevádzané istým druhom praktického agnosticizmu a náboženskej ľahostajnosti, pretože mnohí Európania vzbudzujú dojem, akoby žili bez duchovného pozadia a ako dedičia, ktorí si premrhali dedičstvo prenesené cez dejiny. Preto neprekvapuje, že sú tu pokusy vytvárať obraz takej Európy, v ktorej sa s vylúčením jej náboženského dedičstva, a najmä jej hlboko kresťanskej duše, kladú základy práva národov tvoriacich Európu bez toho, aby ich naštepili na kmeň, cez ktorý prúdi životná miazga kresťanstva.
Na európskom kontinente určite nechýbajú uznávané symboly prítomnosti kresťanstva, avšak s postupujúcou sekularizáciou vzniká nebezpečenstvo, že sa z nich stanú iba relikty minulosti. Mnohým sa už nedarí prenášať evanjeliové posolstvo do každodennej praxe. V spoločenských a kultúrnych pomeroch, v ktorých kresťanský názor naráža na ustavičný odpor a ohrozenie, je čoraz ťažšie žiť podľa viery v Ježiša Krista. V mnohých oblastiach verejného života je jednoduchšie označiť sa za agnostika než za veriaceho; vytvára sa dojem, že byť neveriacim je samozrejmé, zatiaľ čo viera potrebuje spoločenské legitimovanie, ktoré nie je ani samozrejmé, ani uprednostňované.

8. S takouto stratou kresťanskej pamäti sa vkráda aj istý druh obáv z budúcnosti. Všeobecne rozširovaný obraz zajtrajška je vyblednutý a nejasný. Jestvuje skôr strach pred budúcnosťou než jej očakávanie. Znakmi toho sú okrem iného vnútorná prázdnota, ktorá trápi mnohých ľudí, a strata zmyslu života. K prejavom tohto existenciálneho strachu patrí najmä dramatický pokles pôrodnosti a úbytok kňazských a rehoľných povolaní, ako aj nesmelosť, ak nie odmietanie urobiť konečné životné rozhodnutie týkajúce sa manželstva.
Sme svedkami často sa vyskytujúcej fragmentácie bytia; prevažuje pocit osamotenia; pribúda rozpadov a nezhôd. Okrem ostatných príznakov tohto stavu dnešná Európa prežíva vážny problém krízy rodiny a úpadok v samotnom ponímaní rodiny, pokračovanie alebo nové výbuchy etnických konfliktov, oživovanie určitých rasistických postojov, napätia medzi náboženstvami, egocentrizmus, ktorý opantáva jednotlivcov i skupiny, pribúdanie všeobecnej mravnej ľahostajnosti a kŕčovitého sledovania vlastných záujmov a privilégií. Podľa mnohých ľudí narastajúca globalizácia predstavuje hrozbu, že namiesto väčšej jednoty ľudstva nastane potláčanie najslabších a rozmnoženie počtu chudobných na zemi.
V súvislosti so šírením sa individualizmu zisťujeme postupné oslabovanie solidarity medzi ľuďmi: zatiaľ čo podporné inštitúcie vykonávajú chvályhodnú prácu, pozorujeme úbytok citov solidárnosti, takže mnohí ľudia, hoci netrpia materiálnou núdzou, sú čoraz osamotenejší a cítia sa opustení, mimo siete vnímavej podpory ostatných.

9. Strata nádeje má svoj pôvod v snahe presadiť antropológiu bez Boha a bez Krista. Tento spôsob myslenia priviedol k tomu, že človek sa pokladá za „absolútny stred celého bytia, pričom sa mu mylne dáva miesto Boha a zabúda sa, že nie človek stvoril Boha, ale Boh človeka. Zabudnutie na Boha priviedlo k úpadku človeka. (... ) Preto nečudo, že v tejto súvislosti vznikol veľký priestor na vznik nihilizmu vo filozofickej oblasti, relativizmu v poznávacej, teoretickej a morálnej oblasti, pragmatizmu, či dokonca cynického hedonizmu pri utváraní každodenného života“. /16/ Európska kultúra vyvoláva dojem „tichej apostázy" zo strany sýteho človeka, ktorý si žije, akoby Boha nebolo.
Na tomto pozadí aj v poslednom čase vznikajú pokusy predstavovať európsku kultúru bez prínosu kresťanstva, ktoré tak výrazne poznačilo jej historický vývoj aj jej univerzálne rozšírenie. Stojíme pred javom novej kultúry, ovplyvňovanej prevažne masovokomunikačnými prostriedkami, ktorej znaky a obsahy sú často v protiklade k evanjeliu a k dôstojnosti ľudskej osoby. K takejto kultúre patrí čoraz viac rozširovaný náboženský agnosticizmus, spojený s hlbokým mravným a právnym relativizmom, ktorý má svoje korene v strate pravdy o človeku ako základe neodňateľných práv každého jednotlivca. Znaky vytrácania nádeje sa prejavujú prevažne hrozivými formami toho, čo možno označiť za „kultúru smrti“. /17/

Nepotlačiteľná túžba po nádeji

10. Avšak - ako podčiarkli synodálni otcovia – „človek nemôže žiť bez nádeje: jeho život by bol odsúdený na bezvýznamnosť a stal by sa neznesiteľný.“ /18/ V snahe o nádej sa mnohí pokúšajú nájsť uspokojenie v krátkodobých a krehkých skutočnostiach. A tak sa nádej zúžená na priestor pozemského života, nedostupný transcendencii,
stotožňuje napríklad s rajom, ktorý sľubuje veda a technika, s rozličnými formami mesianizmu, so šťastím hedonistickej povahy sprostredkovaným konzumizmom, s imaginárnym, drogami umelo vyvolaným pocitom šťastia, s mnohými formami chiliazmu, s očarením východnými filozofiami, s hľadaním foriem ezoterickej duchovnosti a s rozličnými prúdmi new age. /19/
To všetko sa, pravdaže, napokon ukazuje ako hlboko iluzórne a neschopné uhasiť smäd po šťastí, ktorý ľudské srdce naďalej cíti vo svojom vnútri. A tak ostávajú a prehlbujú sa znepokojujúce znaky strácania nádeje, ktoré sa neraz prejavujú aj formou agresivity a násilia. /20/

Znamenia nádeje

11. Nijaký človek nemôže žiť bez perspektívy do budúcnosti. Tobôž nie Cirkev, ktorá žije z očakávania kráľovstva, ktoré príde a ktoré je už na tomto svete prítomné. Nebolo by správne nepozorovať znamenia vplyvu Kristovho evanjelia na život spoločnosti. Synodálni otcovia ich objavovali a zdôrazňovali.
Medzi týmito znameniami treba spomenúť znovunadobudnutie slobody Cirkvi vo východnej Európe a jej nové možnosti v pastoračnej činnosti; okolnosť, že sa Cirkev sústreďuje na svoje duchovné poslanie a snaží sa svoje evanjelizačné priority živo uplatňovať aj v reálnom sociálnom a politickom svete; vyzretejšie uvedomovanie si osobitného poslania všetkých pokrstených v mnohorakosti a komplementarite darov a úloh; zvýšenú prítomnosť žien v štruktúrach a pracovných oblastiach kresťanských spoločenstiev.

Spoločenstvo národov

12. Ak sa dívame na Európu ako na občiansku spoločnosť, nechýbajú nám znaky, ktoré dávajú dôvod na nádej. V nich môžeme pozorovať, hoci aj v dejinných protirečeniach, očami viery prítomnosť Božieho Ducha, ktorý obnovuje tvárnosť zeme. Synodálni otcovia na záver svojich prác tieto znaky opísali nasledovne: „S radosťou konštatujeme postupné otváranie sa národov voči sebe, zmierovanie medzi tými národmi, ktoré boli dlhý čas znepriatelené, rozširovanie zjednocovacieho procesu na krajiny východnej Európy. Rastie uznanie, spolupráca a výmena každého druhu, takže krok za krokom vzniká európska kultúra, resp. európske vedomie, ktoré umožní, ako dúfame, aby najmä v mládeži rástol pocit bratstva a ochota deliť sa s druhými. Za pozitívne pokladáme, že celý tento proces sa odohráva pokojným spôsobom podľa pravidiel demokracie a v duchu slobody, ktorá rešpektuje a presadzuje oprávnenú mnohorakosť, a tak napomáha a podporuje proces zjednocovania Európy. So zadosťučinením vítame všetko, čo sa urobilo, aby sa precízne objasnili podmienky a modality dodržiavania ľudských práv. V súvislosti s legitímnou hospodárskou a politickou jednotou Európy napokon na jednej strane spoznávame znaky nádeje, ktoré vyrastajú z významu, aký sa prikladá právu a kvalite života, a na druhej strane si živo želáme, aby v tvorivej vernosti humanistickej a kresťanskej tradícii nášho kontinentu sa zaručovala prednosť mravným a duchovným hodnotám." /21/

Mučeníci a vyznávači viery

13. Chcel by som však obrátiť pozornosť najmä na niektoré znaky viditeľné vo vlastnom cirkevnom živote. Predovšetkým chcem spolu so synodálnymi otcami znova pripomenúť, aby sa nikdy nezabudlo na veľkolepý znak nádeje, ktorý poskytli toľkí svedkovia kresťanskej viery v minulom storočí na Východe i na Západe. Oni boli schopní osvojiť si evanjelium aj v situáciách nepriateľstva a prenasledovania a často to dokazovali až do krajnosti - preliatím krvi.
Títo svedkovia, najmä mučeníci, sú najvýrečnejším, veľkolepým svedectvom, ktoré od nás vyžaduje úctu a napodobňovanie. Dokazujú životnú silu Cirkvi; žiaria ako svetlá Cirkvi a ľudstva, lebo dali v temnotách zažiariť Kristovmu svetlu. Ako príslušníci rozličných kresťanských vyznaní sú aj žiarivým znakom nádeje na ekumenickú cestu, pretože ich krv istotne je „živou miazgou jednoty Cirkvi“. /22/
Okrem toho nám jednoznačne hovoria, že martýrium je najvyšším stelesnením evanjelia nádeje: „Mučeníci ohlasujú práve toto evanjelium a vydávajú zaň svedectvo obetovaním vlastného života až po preliatie krvi, lebo bez Krista nemôžu žiť a sú ochotní zaňho zomrieť v presvedčení, že Ježiš je Pán a Spasiteľ človeka a že teda človek iba v ňom nájde pravú plnosť života. Týmto spôsobom sú podľa napomenutia apoštola Petra pripravení obhájiť sa pred každým, kto ich vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je v nich (porov. 1 Pt 3, 15). Navyše mučeníci vysluhujú evanjelium nádeje, pretože obetovanie života je najradikálnejšia a najvznešenejšia manifestácia živej, svätej, Bohu milej obety, ktorá je ich duchovnou bohoslužbou (porov. Rim 12, 1) - pôvodom, dušou a vyvrcholením každej kresťanskej bohoslužby. A napokon slúžia evanjeliu nádeje, lebo svojím mučeníctvom vyjadrujú najvyšší stupeň lásky a služby človeku, pričom ukazujú, že poslušnosť zákonu evanjelia napomáha mravný život a také sociálne spolužitie, v ktorom sa ctí a podporuje dôstojnosť a sloboda každej osoby." /23/

Svätosť mnohých

14. Ovocím obrátenia podnieteného evanjeliom je svätosť mnohých mužov i žien našich čias. To platí nielen o tých, ktorých Cirkev oficiálne vyhlásila za svätých, ale aj o tých, ktorí vydávali svedectvo vernosti Kristovi v skromnosti každodenného života. Ako nemyslieť na nespočítateľné množstvo synov a dcér Cirkvi na európskom kontinente, ktorí počas dejín prežívali svoju šľachetnú a presvedčivú svätosť v skrytosti rodinného života alebo v zamestnaní či v spoločenskom živote? „Tí všetci budovali Európu ako ‚živé kamene_, spojení s Kristom - ‚uholným kameňom_, ako duchovnú a mravnú stavbu a odovzdali potomkom to najvzácnejšie dedičstvo. Ježiš, náš Pán, povedal: ‚Aj ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi_ (Jn 14, 12). Svätci sú živým dôkazom, že tento prísľub sa plní, a povzbudzujú nás vo viere, že je to možné aj v najťažších hodinách dejín." /24/

Farnosť a cirkevné hnutia

15. Evanjelium neustále prináša ovocie vo farnostiach, medzi osobami zasväteného života, v laických združeniach, v modlitbových a apoštolujúcich skupinách, v rozličných mládežníckych organizáciách, ako aj pri vzniku a rozširovaní nových cirkevných hnutí a spoločenstiev. V každom z nich vzbudzuje Duch Svätý novú oddanosť evanjeliu, veľkorysú ochotu slúžiť a žiť takým kresťanským životom, ktorý sa vyznačuje evanjeliovým radikalizmom a misionárskym nadšením.
V Európe, a to rovnako v postkomunistických krajinách ako na Západe, má aj dnes neodmysliteľné poslanie farnosť, hoci potrebuje ustavičnú sebaobnovu, /25/ a jej význam je veľmi aktuálny v pastoračnom a cirkevnom živote. Je schopná naďalej ponúkať veriacim priestor na naozaj kresťanský spôsob života a byť - tak v špecifickej atmosfére rozdrobenosti a anonymity moderných veľkomiest, ako aj v málo osídlených vidieckych oblastiach - miestom pravej humanizácie a sociálnych vzťahov. /26/

16. Vyjadrujúc veľké ocenenie existencii a pôsobeniu rozličných apoštolujúcich združení a organizácií, a najmä Katolíckej akcii, chcel by som so synodálnymi otcami vyzdvihnúť osobitný prínos, ktorý sa prejavuje v účinkovaní - spolu s ostatnými cirkevnými združeniami a nikdy nie bez nich - nových cirkevných hnutí a spoločenstiev. Tie totiž pomáhajú „kresťanom dôslednejšie žiť podľa evanjelia; sú kolískou rozličných povolaní a prinášajú nové formy života zasväteného Bohu. Predovšetkým však napomáhajú povolanie laikov a vedú k tomu, že sa prejavuje v rozličných oblastiach života. Priaznivo vplývajú na posväcovanie národa; môžu sa stať posolstvom a výzvou pre tých, čo by sa inak s Cirkvou nestretli. Často podporujú ekumenickú cestu a otvárajú možnosti medzináboženského dialógu; sú prostriedkom proti rozmáhaniu sa siekt; veľmi pomáhajú pri šírení oživenia a radosti v Cirkvi“. /27/

Cesta k ekumenizmu

17. ďakujeme Pánovi za veľké a povzbudivé znamenia nádeje vďaka pokroku, ktorý sme mohli dosiahnuť na ekumenickej ceste smerom k pravde, láske a zmiereniu. Ide o jeden z najväčších darov Ducha Svätého pre taký kontinent, ako je Európa, z ktorej v druhom tisícročí vzišli hlboké rozdelenia medzi kresťanmi a ktorá ešte stále trpí ich následkami.
Hlboko dojatý si spomínam na niektoré veľmi intenzívne momenty počas prác synody a na presvedčenie vyjadrené aj bratmi z iných vyznaní, prítomnými vo svojich delegáciách, že táto cesta - napriek pretrvávajúcim a novovznikajúcim problémom - sa nesmie prerušiť, ale musí sa v nej pokračovať s novým elánom, s maximálnou rozhodnosťou a s pokornou ochotou všetkých vzájomne si odpustiť. Rád sa stotožňujem so slovami synodálnych otcov, že „pokrok v ekumenickom dialógu, ktorý má svoj najhlbší základ v Božom slove, je znamením veľkej nádeje pre dnešnú Cirkev; rastúca jednota medzi kresťanmi predstavuje naozaj vzájomné obohacovanie všetkých“. /28/ Treba „s radosťou hľadieť na pokroky, ktoré sa dosiahli v doterajšom dialógu s bratmi z ortodoxných cirkví, ako aj s príslušníkmi cirkevných spoločenstiev pochádzajúcich z reformácie, a vidieť v nich znak pôsobenia Ducha, za ktorý chválime Pána a ďakujeme mu“. /29/

II. Vrátiť sa ku Kristovi, prameňu všetkej nádeje

Vyznávať svoju vieru

18. Zo synodálneho zhromaždenia vyplynula jednoznačná a nadšená istota, že Cirkev darovala Európe najvzácnejší dar, aký mohla dať: vieru v Ježiša Krista, prameň nádeje, ktorý nemôže sklamať, /30/ dar, ktorý sa stal základom duchovnej a kultúrnej jednoty európskych národov a ktorý môže tak dnes, ako i v budúcnosti podstatne prispievať k ich rozvoju a integrácii. Áno, po dvoch tisícročiach predstupuje Cirkev na začiatku tretieho tisícročia s tým istým posolstvom, ktoré tvorí jej jedinečný poklad: Ježiš Kristus je Pán; v ňom je spása a v nikom inom (porov. Sk 4, 12). Prameňom nádeje pre Európu a pre celý svet je Kristus a „Cirkev je riečiskom, cez ktoré tečie a rozlieva sa prúd milostí z prerazeného Spasiteľovho srdca“. /31/ Na základe tohto vierovyznania rodí sa v našom srdci a zaznieva z našich pier „radostné vyznanie našej nádeje: Ty, Pane, zmŕtvychvstalý a živý, si stále novou nádejou Cirkvi a ľudstva; ty si jedinou pravou nádejou človeka a dejín; ty si medzi nami ‚nádej slávy_ (Kol 1, 27)) už v tomto našom živote i po smrti. V tebe a s tebou môžeme nájsť pravdu, naše tunajšie bytie dostáva zmysel, spoločenstvo je možné, mnohorakosť sa môže stať bohatstvom, moc Božieho kráľovstva účinkuje v dejinách a pomáha pri výstavbe ľudského mesta, láska dáva námahám ľudí trvalú cenu, bolesť sa môže stať spásonosnou, život porazí smrť a stvorenie sa zúčastní na sláve Božích detí“. /32/

Ježiš Kristus - naša nádej

19. Ježiš Kristus je naša nádej, lebo on - večné Slovo Boha, ktoré od večnosti spočíva „v lone Otca“ (Jn 1, 18) - nás tak miloval, že prijal na seba našu ľudskú prirodzenosť vo všetkom, okrem hriechu, a stal sa účastným na našom živote, aby nás spasil. Vyznanie tejto pravdy tvorí jadro našej viery. Strata pravdy o Ježišovi Kristovi alebo jej nepochopenie znemožňuje prenikať do vlastného tajomstva Božej lásky a trojičného spoločenstva. /33/
Ježiš Kristus je naša nádej, lebo on zjavuje tajomstvo Trojice. To je stredom kresťanskej viery, ktorá rovnako ako doteraz môže stále významne prispievať k výstavbe spoločenských štruktúr, ktoré tým, že sa inšpirujú veľkými hodnotami evanjelia, prípadne sa s nimi porovnávajú, rozvíjajú život, dejiny a kultúru rozličných národov na európskom kontinente.
Mnohoraké sú ideové korene, ktoré svojou životnou silou prispeli k uznávaniu hodnoty ľudskej osoby a jej nepopierateľnej dôstojnosti, k uznávaniu posvätnej povahy ľudského života a privilegovanej úlohy rodiny, k uznávaniu významu vzdelania a slobody názorov, slobody prejavu a náboženského vyznania, ako aj k právnej ochrane jednotlivca i skupín, k podporovaniu solidarity a spoločného blaha a k uznávaniu hodnoty ľudskej práce. Tieto korene priaznivo ovplyvnili podriadenie politickej moci zákonu a rešpektovanie osobných práv a práv národov. Tu treba pripomenúť duchovný príspevok antického Grécka a rímskeho sveta, keltských, germánskych, slovanských, ugrofínskych národov, židovskej kultúry, ako aj islamského sveta. Avšak treba uznať, že tieto inšpirácie historicky dostali silu až v židovsko-kresťanskej tradícii, ktorá bola schopná dostať ich do vzájomného súladu, konsolidovať ich a rozvinúť. Ide o skutočnosť, ktorú nemožno ignorovať; naopak, v procese budovania spoločného európskeho domu je potrebné uznať, že aj túto budovu treba postaviť na hodnotách, ktoré sa naplno prejavili v kresťanskej tradícii. Toto uznanie bude prospešné každému.
Cirkvi „neprináleží vyjadrovať sa v prospech takého alebo onakého inštitucionálneho či ústavného usporiadania v Európe“, a preto je rozhodnutá rešpektovať oprávnenú autonómiu občianskeho poriadku. /34/ Napriek tomu má živiť v kresťanoch Európy vieru v Najsvätejšiu Trojicu, lebo dobre vie, že táto viera je predzvesťou pravej nádeje pre celý svetadiel. Mnohé z uvedených veľkých paradigiem, ktoré tvoria základ európskej kultúry, majú svoje najhlbšie korene v trojičnej viere. Tá má mimoriadny duchovný, kultúrny a mravný potenciál, schopný okrem iného objasňovať viaceré veľké otázky, ktoré dnes znepokojujú Európu, ako je spoločenský rozpad a strata oporného bodu, ktorý by dával zmysel životu a dejinám. Z toho vyplýva potreba nového teologického, duchovného a pastoračného prehĺbenia trojičného tajomstva. /35/

20. Partikulárne cirkvi v Európe nie sú len jednoduché združenia alebo súkromné organizácie. V skutočnosti pôsobia v špecifickom inštitucionálnom rámci, ktorý si zasluhuje právne uznanie pri plnom rešpektovaní zákonného občianskeho poriadku. Pri uvažovaní o samých sebe musia sa kresťanské spoločenstvá znova objaviť ako dar, ktorým Boh obohatil národy žijúce na tomto kontinente. Je to radostné posolstvo a majú ho zvestovať každému človeku. Pri prehlbovaní misijného rozmeru musia ustavične svedčiť, že Ježiš Kristus, „je jediný a ustanovený Prostredník spásy pre celé ľudstvo. Iba v ňom nachádza ľudstvo, dejiny i vesmír svoj konečný pozitívny zmysel a úplnú realizáciu. On vo svojom účinkovaní a vo svojej osobe skrýva definitívne dôvody účinnosti spásy; on je nielen sprostredkovateľom spásy, ale sám je prameňom spásy“. /36/
V súvislosti so súčasným etickým a náboženským pluralizmom, ktorý čoraz viac poznačuje Európu, je potrebné vyznávať a nanovo interpretovať pravdu o Kristovi ako jedinom Prostredníkovi medzi Bohom a ľuďmi a jedinom Vykupiteľovi sveta. Preto - ako som už urobil na záver synodálneho zhromaždenia - spolu s celou Cirkvou vyzývam svojich bratov i sestry vo viere s dôverou sa otvoriť Kristovi a dať sa ním obnoviť. Silou pokoja a lásky ohlasujem všetkým ľuďom dobrej vôle: kto vychádza v ústrety Pánovi, spoznáva pravdu, objavuje život, nachádza cestu, ktorá vedie k životu (porov. Jn 14, 6; Ź 16 /15/, 11). Podľa spôsobu života a podľa svedectva slova kresťanov musia obyvatelia Európy spoznať, že Kristus je budúcnosťou človeka. Pretože podľa viery Cirkvi „niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4, 12). /37/

21. Pre každého veriaceho je Ježiš Kristus nádejou každého človeka, lebo mu daruje večný život. On je „Slovo života“ (1 Jn 1, 1), ktoré prišlo na svet, aby ľudia „mali život a aby ho mali hojnejšie“ (Jn 10, 10). Tým nám ukazuje, že pravý zmysel ľudského života nie je uzavretý do svetského horizontu, ale otvára sa smerom k večnosti. Poslaním všetkých partikulárnych cirkví v Európe je pamätať na to, aby sa nasycoval smäd každého jednotlivého človeka po pravde a napĺňala sa jeho túžba po pravých hodnotách, ktoré by mali oduševňovať národy žijúce na tomto kontinente. Novosť, ktorá ich oživuje, by mali s obnovenými silami vnášať do povedomia ľudí. To znamená, že majú začať s jasne premyslenou kultúrnou a misijnou činnosťou, ktorá presvedčivými podujatiami a argumentáciami ukáže, že nová Európa sa nevyhnutne musí vrátiť k svojim najhlbším koreňom. V tejto súvislosti by mali všetci, ktorí sa inšpirujú evanjeliovými hodnotami, plniť podstatnú úlohu, vytvárajúc pevný základ, na ktorom stojí ľudskejšie, pokojnejšie spolužitie, založené na rešpektovaní sa všetkých a každého osobitne.
Je nevyhnutné, aby partikulárne cirkvi v Európe vedeli vrátiť do obsahu nádeje jej pôvodné eschatologické prvky. /38/ Pravá kresťanská nádej je totiž božská a teologálne zameraná na večnosť; je založená na Zmŕtvychvstalom, ktorý znova príde ako Vykupiteľ a Sudca a ktorý nás pozýva vstať z mŕtvych a získať večnú odmenu.

Ježiš Kristus žije v Cirkvi

22. Keď sa európske národy vrátia ku Kristovi, budú môcť nájsť tú nádej, ktorá jediná dáva životu plnosť a zmysel. Aj dnes sa s ním môžu stretať, pretože Ježiš je prítomný vo svojej Cirkvi, žije a účinkuje v nej. On je v Cirkvi a Cirkev je v ňom (porov. Jn 15, 1 a nasl.; Gal 3, 28; Ef 4, 15-16; Sk 9, 5). V nej mocou darov Ducha Svätého neprestajne uskutočňuje svoje spásne dielo. /39/
Očami viery môžeme pozorovať tajomnú prítomnosť Ježiša v rozličných znameniach, ktoré nám zanechal. Predovšetkým je prítomný vo Svätom písme, ktoré o ňom hovorí vo všetkých častiach (porov. Lk 24, 27.44-47). Ozaj jedinečným spôsobom je však prítomný v eucharistických spôsoboch. Táto „prítomnosť sa nazýva ‚skutočnou_ nie výlučne, ako keby ostatné neboli ‚skutočné_, ale v najplnšom zmysle slova, pretože je podstatná; ňou sa totiž stáva prítomným celý a úplný Kristus, Boh a človek“. /40/ V Eucharistii je skutočne obsiahnuté „telo a krv nášho Pána Ježiša Krista, s jeho dušou a jeho božstvom - a tým aj celý a úplný Kristus - pravdivo, skutočne a podstatne“. /41/ „Eucharistia je naozaj mysterium fidei, čiže tajomstvo, ktoré presahuje naše myslenie a ktoré môžeme prijať iba vierou“. /42/ Rovnako skutočná je Ježišova prítomnosť v ostatných liturgických úkonoch Cirkvi, ktorá ich slávi v jeho mene. Patria k nim sviatosti - Kristove úkony, ktoré uskutočňuje za pomoci ľudí. /43/
Ježiš je skutočne prítomný vo svete aj inými spôsobmi, najmä vo svojich učeníkoch, ktorí verní dvojitému poslaniu lásky, klaňajú sa Bohu v duchu a pravde (Jn 4, 24) a životom dosvedčujú bratskú lásku, ktorou sa vyznačujú ako Pánovi učeníci (Mt 25, 31-46; Jn 13, 35; 15, 1-17). /44/

II. KAPITOLA

EVANJELIUM NÁDEJE ZVERENÉ CIRKVI NOVÉHO TISÍCROČIA

„Bdej a posilňuj, čo ešte ostalo, a už malo zomrieť.“ (Zjv 3, 2)

I. Pán vyzýva na obrátenie

Ježiš sa dnes obracia na naše cirkvi

23. „Toto hovorí ten, čo drží sedem hviezd vo svojej pravici, ktorý prechádza medzi siedmimi zlatými svietnikmi (...), Prvý a Posledný, ten, čo bol mŕtvy a ožil (...), Boží Syn" (Zjv 2, 1.8.18). Je to sám Ježiš, ktorý hovorí k svojej Cirkvi. Jeho posolstvo je určené všetkým jednotlivým cirkvám a týka sa ich vnútorného života, neraz poznačeného takými koncepciami a takým zmýšľaním, ktoré sa nezlučujú s tradíciou evanjelia, a často skúšaného rozličnými formami prenasledovania, a čo je ešte nebezpečnejšie, ohrozeného znepokojujúcimi príznakmi zosvetštenia, stratou pôvodnej viery a kompromismi so zmýšľaním sveta. Nezriedka nemajú cirkevné spoločenstvá ani dosť niekdajšej lásky (porov. Zjv 2, 4).
Možno pozorovať, ako sú naše cirkevné spoločenstvá poznačené slabosťami, námahami, protirečeniami. Aj ony potrebujú opäť počuť hlas Źenícha, ktorý ich pozýva na obrátenie, podnecuje ich odvážiť sa na nové veci a vyzýva ich angažovať sa na veľkom diele novej evanjelizácie. Cirkev sa musí neustále podriaďovať kritériu Kristovho slova a svoju ľudskú dimenziu prežívať ako stav očisťovania, aby bola čoraz lepšou nevestou, „na ktorej niet škvrny ani vrásky“, odetou v žiarivom ľanovom rúchu (Ef 5, 27; porov. Zjv 19, 7 – 8).
Týmto spôsobom vyzýva Ježiš Kristus naše cirkvi v Európe na obrátenie a chce, aby sa so svojím Pánom a skrze jeho prítomnosť stali poslami nádeje pre ľudstvo.

Pôsobenie evanjelia v priebehu dejín

24. Európa je široko a hlboko preniknutá kresťanstvom. „V spoločných dejinách Európy predstavuje kresťanstvo nepochybne ústredný a smerodajný prvok, opierajúci sa o pevný základ klasického dedičstva a mnohostranných prínosov, ktoré Európa prijala cez rozličné etnicko-kultúrne prúdy striedajúce sa v priebehu stáročí. Kresťanská viera formovala kultúru tohto kontinentu a natoľko sa prelínala s jeho dejinami, že by boli nepochopiteľné, ak by sa nepoukazovalo na udalosti, ktoré najskôr poznačili veľkú epochu evanjelizácie a potom dlhé stáročia, v ktorých sa kresťanstvo - aj keď v bolestných rozlukách medzi Východom a Západom - presadilo ako náboženstvo Európanov. Aj v novoveku a v prítomnosti, keď sa náboženská jednota následkom ďalších rozdelení medzi kresťanmi, ako aj v dôsledku procesu vzďaľovania sa kultúry od horizontov viery naďalej rozdrobuje, viere stále pripadá veľmi významná úloha.“ /45/

25. Záujem, ktorý má Cirkev o Európu, vyrastá z jej vlastnej povahy a poslania. Celé stáročia mala totiž Cirkev veľmi tesné väzby na náš svetadiel a duchovná tvár Európy sa sformovala najmä vďaka námahám veľkých misionárov, svedectvám svätcov a mučeníkov a vytrvalému účinkovaniu mníchov, rehoľníkov a duchovných pastierov. Európa si do svojej humanistickej tradície prevzala to najlepšie z biblického chápania človeka, inšpirovala sa ním v duchovných a umeleckých výtvoroch, spracovala jeho podnety v právnych normách a nie na poslednom mieste dospela cezeň k uznaniu dôstojnosti ľudskej osoby ako prameňa neodňateľných ľudských práv. /46/ Takto Cirkev ako strážkyňa evanjelia prispela k rozšíreniu a konsolidovaniu hodnôt, ktoré z európskej kultúry spravili kultúru svetovú.
S týmto vedomím a s novou zodpovednosťou dnes cíti Cirkev naliehavú potrebu nepremárniť toto vzácne dedičstvo a pomôcť Európe pri jej výstavbe znovuoživením jej kresťanských koreňov, v ktorých má svoj pôvod. /47/

Ukázať skutočnú tvár Cirkvi

26. Kiežby celá Cirkev v Európe pocítila, že príkaz a výzva Pána: Vstúp do seba, obráť sa, „bdej a posilňuj, čo ešte ostalo, a už malo zomrieť“ (Zjv 3, 2), patrí jej. Táto požiadavka vyplýva aj z pozorovania dnešných čias: „Vážna situácia s náboženskou ľahostajnosťou mnohých Európanov; existencia toľkých ľudí aj na našom kontinente, ktorí nepoznajú Ježiša Krista ani jeho Cirkev a ktorí ešte nie sú pokrstení; sekularizácia, ktorá infikuje široké vrstvy kresťanov a spôsobuje, že rozmýšľajú, rozhodujú sa a žijú tak, ‚akoby Kristus neexistoval_ - to všetko našu nádej robí pokornejšou a schopnou spoliehať sa iba na Boha. Z jeho milosrdenstva získavame milosť a ochotu obrátiť sa.“ /48/

27. Hoci sa neraz môže zdať, ako v evanjeliovom príbehu o búrke na jazere (porov. Mk 4, 35-41; Lk 8, 22-25), že Kristus spí a jeho loďka je vydaná napospas silným vlnám, od Cirkvi v Európe sa očakáva, aby živila vnútornú istotu, že Pán prostredníctvom darov svojho Ducha je v nej a v dejinách ľudstva stále prítomný a aktívny. On pokračuje vo svojom poslaní v čase, pričom robí z Cirkvi nový život, ktorý prúdi v ľudstve ako znamenie nádeje pre každého človeka.
V kontexte, v ktorom môže aj na pastoračnej úrovni ľahko dochádzať k pokušeniu aktivizmu, sa od kresťanov v Európe žiada, aby aj naďalej prostredníctvom svojho života vo vnútornom spoločenstve so Zmŕtvychvstalým dokumentovali jeho pravú prítomnosť. Musia existovať spoločenstvá, ktoré rozjímajúc a napodobňujúc Pannu Máriu ako podobu a obraz Cirkvi vo viere a vo svätosti, /49/ budú zachovávať zmysel a obsah liturgického a vnútorného života a duchovnosti. Predovšetkým majú chváliť Pána, modliť sa k nemu, klaňať sa mu a počúvať jeho slová. Iba tak si budú môcť osvojiť jeho tajomstvo, keď budú ako členovia jeho vernej nevesty žiť úplne zameraní na neho.

28. Zoči-voči opakujúcim sa prípadom štiepenia a nezhôd sa jednotlivé cirkvi v Európe, posilňované aj spojením s Petrovým nástupcom, musia usilovať byť skutočným miestom a nástrojom spoločenstva celého Božieho ľudu vo viere a v láske. /50/ Preto majú pestovať ovzdušie bratskej lásky, prežívané s evanjeliovou radikálnosťou v mene Ježiša a v jeho láske. Rozvíjaním priateľských vzťahov majú vytvárať prostredie komunikácie, rozvíjať spoluzodpovednosť, spoluúčasť, misionárske povedomie, pozornosť a službu. Nech ich napĺňa vzájomné uznanie, prijímanie jeden druhého a ochota vzájomne sa napomínať (porov. Rim 12, 10; 15, 7-14). Okrem toho si majú navzájom slúžiť a podporovať sa (porov. Gal 5, 13; 6, 2), odpúšťať si (porov. Kol 3, 13) a navzájom sa povzbudzovať (porov. 1 Sol 5, 11). Partikulárne cirkvi sa majú postarať o takú pastoráciu, ktorá by požadovala okrem plodného zohľadnenia všetkých oprávnených odlišností aj úprimnú spoluprácu medzi všetkými veriacimi a ich združeniami; mali by znova vytvárať koordinačné organizmy ako cenné nástroje svornej misionárskej činnosti a starať sa o primerane pripravených pastoračných spolupracovníkov. Takýmto spôsobom jednotlivé cirkvi - oduševnené spoločenstvom, ktoré je výrazom Božej lásky, ako aj základom a dôvodom nádeje, ktorá nikdy nesklame (porov. Rim 5, 5) - budú žiarivými odbleskami Trojice a znamením, ktoré oslovuje a pozýva uveriť (porov. Jn 17, 21).

29. Aby sa mohlo spoločenstvo v Cirkvi prežívať úplnejšie, treba oceniť mnohorakosť chariziem a povolaní, ktoré sa čoraz viac usilujú o jednotu a môžu ju obohatiť (porov. 1 Kor 12). Z tohto pohľadu je potrebné, aby nové hnutia a nové cirkevné spoločenstvá, „prekonávajúc každé pokušenie uplatňovať práva prvorodených a akékoľvek vzájomné nedorozumenia,“ šli ďalej cestou vytvárania dôvery medzi sebou, ako aj s ostatnými cirkevnými štruktúrami a „žili s láskou v úplnej poslušnosti voči biskupom“. Na druhej strane je rovnako potrebné, aby biskupi, „prejavujúc im otcovskú starostlivosť a láskavosť vlastnú pastierom“, /51/ boli schopní spoznať, zhodnotiť a koordinovať ich charizmy a ich účasť na budovaní jedinej Cirkvi.
Vďaka rastúcej spolupráci rozličných cirkevných združení pod láskavým vedením biskupov ukáže naozaj celá Cirkev všetkým ľuďom krajšiu a dôveryhodnejšiu tvár, jasnejší odraz Pánovej tváre a tak ponúkne nádej a útechu aj tým ľuďom, ktorí ju hľadajú, ale i tým, ktorí ju síce nehľadajú, ale ju potrebujú.
Aby sme mohli plniť výzvu evanjelia na obrátenie, „je potrebné, aby sme všetci spolu pokorne a odvážne skúmali svoje svedomie, spoznávali svoje obavy i svoje omyly a úprimne si priznali svoju ťažkopádnosť, nešikovnosť, zanedbania, nevernosť a previnenia". /52/ Bez snahy nabádať na postoje znižujúce sebavedomie, uznanie vlastnej viny v duchu evanjelia s istotou vyvolá v spoločenstve takú istú skúsenosť, k akej prichádza aj každý pokrstený: radosť z prenikavého oslobodenia a milosť nového začiatku, ktorá umožňuje ešte s väčšou silou pokračovať v evanjelizácii.

Napredovať na ceste zjednotenia kresťanov

30. Evanjelium nádeje má význam aj ako sila a volanie po obrátení v ekumenickej oblasti. Jednota kresťanov zodpovedá príkazu Pána, „aby boli jedno ako my“ (Jn 17, 11), a dnes sa ukazuje ako nevyhnutný predpoklad väčšej dôveryhodnosti pri evanjelizácii i ako príspevok k zjednoteniu Európy. Z tejto istoty vyplýva potreba „pomáhať všetkým cirkvám a cirkevným spoločenstvám a prizývať ich pochopiť ekumenickú cestu ako spoločný prístup ku Kristovi“ /53/ a k viditeľnej jednote, ktorú si želal, aby jednota v rozdielnosti vyžarovala z Cirkvi ako dar Ducha Svätého, tvorcu spoločenstva.
Aby sa to mohlo uskutočniť, zo strany všetkých je potrebné trpezlivé a vytrvalé úsilie preniknuté ozajstnou nádejou a zároveň triezvym realizmom, zamerané na „oceňovanie toho, čo nás už spája, na úprimnú vzájomnú úctu, na odstraňovanie predsudkov, na vzájomné poznávanie a vzájomnú lásku". /54/ Snaha o takúto jednotu, ak sa chce opierať o solídne základy, nevyhnutne musí obsahovať horlivé hľadanie pravdy, cez dialóg a konfrontáciu, ktoré uznáva doterajšie výsledky a vie ich zhodnotiť ako podnety na ďalšiu cestu v prekonávaní nezhôd, ktoré ešte rozdeľujú kresťanov.

31. V dialógu sa rozhodne musí pokračovať, bez kapitulovania pred ťažkosťami či námahami. Dialóg sa musí viesť „z mnohých hľadísk (doktrinálnych, ako aj duchovných a praktických), sledujúc logiku výmeny darov, ktoré Duch vzbudzuje v každej jednotlivej cirkvi. Spoločenstvá i jednotlivých veriacich, najmä mládež, treba vychovávať k tomu, aby využívali príležitosti na stretania a urobili zo správne pochopeného ekumenizmu normálny rozmer cirkevného života a pôsobenia". /55/
Takýto dialóg predstavuje jednu z hlavných úloh Cirkvi - najmä v Európe, ktorá v minulých storočiach zažila príliš veľa rozkolov medzi kresťanmi a ktorá sa dnes nachádza na ceste k svojej väčšej jednote. Na tejto ceste nesmieme zaostať ani sa z nej nesmieme vrátiť. Musíme v nej pokračovať a s dôverou na nej vytrvať, veď nie je možné, žeby vzájomná úcta, hľadanie pravdy, spolupráca v láske a predovšetkým ekumenizmus svätosti nepriniesli s Božou pomocou svoje ovocie.

32. Napriek nevyhnutným ťažkostiam pozývam všetkých v láske a v bratskom porozumení uznať a využiť prínos, ktorým môžu východné katolícke cirkvi svojou existenciou, bohatstvom tradície, svedectvom „jednoty v rozličnosti“, inkulturáciou pri ohlasovaní evanjelia a pestrosťou rítov prispieť k reálnejšiemu budovaniu jednoty. /56/ Zároveň by som chcel biskupov a bratov i sestry z ortodoxných cirkví znova uistiť, že pri zachovaní povinnosti rešpektovať pravdu, slobodu a dôstojnosť každého človeka novú evanjelizáciu v nijakom prípade nemožno zamieňať za prozelytizmus.

II. Celá Cirkev dostala misijné poslanie

33. Slúžiť evanjeliu nádeje prostredníctvom evanjelizujúcej lásky je záväzná úloha a zodpovednosť všetkých. Pretože nech sú naše charizmy a úrady akékoľvek, láska je hlavnou cestou, ktorá bola ukázaná všetkým a po ktorej všetci môžu ísť. Celé cirkevné spoločenstvo by malo kráčať po tejto ceste v stopách svojho Učiteľa.

Úloha služobného kňazstva

34. Kňazi sú z moci svojho úradu povolaní sláviť a ohlasovať evanjelium nádeje a osobitným spôsobom mu slúžiť. Na základe posvätného stavu, ktorý ich zaraďuje ku Kristovi, Hlave a Pastierovi, musia biskupi a kňazi celý svoj život a konanie porovnávať s Ježišom. Ohlasovaním Božieho slova, vysluhovaním sviatostí a vedením kresťanského spoločenstva sprítomňujú mysterium Christi a vykonávaním svojho úradu majú za úlohu „predlžovať prítomnosť Krista, jediného Najvyššieho pastiera, žijúc podľa jeho životného štýlu a umožňujúc mu, aby sa cez nich prejavoval uprostred stáda, ktoré im bolo zverené“. /57/
Keďže sú „vo svete“, ale nie „zo sveta“ (Jn 15-16), majú byť v súčasnej kultúrnej a duchovnej situácii európskeho kontinentu znamením protirečenia i nádeje pre spoločnosť, ktorá je chorá na jednostranný horizontalizmus a nevyhnutne potrebuje otvoriť sa transcendentnu.

35. V tejto súvislosti nadobúda aj kňazský celibát význam ako znak dokonalej, v Pánovi zakotvenej nádeje. Nie je to iba cirkevná disciplína prikázaná autoritou; naopak, je to predovšetkým milosť, neoceniteľný Boží dar daný Cirkvi, ktorý má prorockú hodnotu pre dnešný svet, prameň intenzívneho duchovného života a pastoračnej plodnosti, svedectvo o eschatologickom kráľovstve, znamenie Božej lásky k tomuto svetu, ako aj nerozdelenej lásky kňaza k Bohu a k jeho ľudu. /58/ Ak sa celibát žije ako odpoveď na Boží dar a ako prekonávanie pokušení hedonistickej spoločnosti, podporuje nielen ľudskú realizáciu tých, čo sú naň povolaní, ale slúži aj ako faktor dozrievania pre ostatných ľudí.
Celibát, ktorý sa v celej Cirkvi cení ako kňazstvu primeraný životný štýl, /59/ ktorý je v Latinskej cirkvi záväzne predpísaný /60/ a vo východných cirkvách veľmi vážený, /61/ sa javí v kontexte terajšej kultúry ako výrečné znamenie, ktoré treba zachovať ako vzácnu hodnotu pre Cirkev. Revízia terajšej disciplíny v tomto ohľade by nebola nijakým riešením krízy v kňazských povolaniach, panujúcej v rozličných častiach Európy. Úloha slúžiť evanjeliu nádeje si vyžaduje aj nevyhnutnosť predstavovať celibát v Cirkvi v jeho úplnom bohatstve - biblickom, teologickom i duchovnom.

36. Nesmieme prehliadať, že vykonávanie duchovného úradu v súčasnosti naráža na veľa ťažkostí, ktoré sú podmienené dnešnou prevládajúcou kultúrou, ako aj poklesom počtu kňazov a ich stúpajúcim pastoračným zaťažením a s tým spojenou únavou. Preto si kňazi, ktorí s obdivuhodnou oddanosťou a vernosťou vykonávajú službu, ktorá im bola zverená, zasluhujú vysoké ocenenie, vďačnosť a dôveru. /63/
Aj im by som chcel slovami synodálnych otcov s dôverou a vďačnosťou vysloviť svoje povzbudenie: „Nestrácajte odvahu a nedajte sa premôcť únavou; pokračujte vo svojej vzácnej a nenahraditeľnej práci v plnom spoločenstve s nami biskupmi, v radostnom bratskom zväzku s ostatnými kňazmi, v úprimnej spoluzodpovednosti s tými, ktorí vedú život zasvätený Bohu, i so všetkými laikmi.“ /64/
Spolu s kňazmi chcem spomenúť aj diakonov, ktorí, hoc aj na inom stupni, majú účasť na tom istom posvätnom stave. Poslaní do služby v cirkevnom spoločenstve, pod vedením biskupa a spolu s jeho kňazstvom plnia „diakoniu“ liturgie, slova a lásky k blížnemu. /65/ Týmto sebe vlastným spôsobom slúžia evanjeliu nádeje.

Svedectvo osôb zasväteného života

37. Mimoriadnu výpovednú silu má svedectvo osôb zasvätených Bohu. V tejto súvislosti treba uznať predovšetkým základnú úlohu, akú hralo mníšstvo a život zasvätený Bohu pri evanjelizácii Európy a pri budovaní jej kresťanskej totožnosti. /66/ Túto úlohu nemožno zanedbať ani dnes, keď je nevyhnutná nová evanjelizácia európskeho kontinentu a keď ju budovanie nových štruktúr a väzieb stavia pred chúlostivé rozhodnutia. Európa stále potrebuje svätosť, proroctvo, evanjelizačnú činnosť a službu rehoľníkov. Vyzdvihnúť treba aj špecifický prínos sekulárnych inštitútov a spoločenstiev apoštolského života, ktoré sa snažia znútra pretvoriť svet silou života podľa blahoslavenstiev.

38. Špecifický prínos, akým môžu prispieť osoby zasväteného života k šíreniu evanjelia nádeje, vychádza z niektorých aspektov, ktoré charakterizujú súčasnú kultúrnu a spoločenskú tvár Európy. /67/ Tak má otázka o nových formách spirituality, ktorá je v popredí záujmu v spoločnosti, dostať odpoveď v uznaní absolútnej prednosti Boha, ako ju prežívajú zasvätené osoby pri úplnej odovzdanosti samých seba a pri permanentnej konverzii svojej existencie, ponúkanej ako pravá duchovná bohoslužba. V prostredí nakazenom sekularizmom a zotročenom konzumnými záujmami sa zo života zasväteného Bohu - z daru Ducha Svätého Cirkvi a pre Cirkev - postupne stáva znak nádeje, a to v miere, v akej svedčí o transcendentnom rozmere ľudskej existencie. Na druhej strane sa žiada v dnešnej multikultúrnej a mnohonáboženskej situácii svedectvo evanjeliovej bratskosti, akou sa vyznačuje život zasvätený Bohu a ktorá prekonávaním protikladov robí z neho podnet na očisťovanie a spájanie rozdielnych hodnôt. Výskyt nových foriem chudoby a vytláčania človeka na okraj spoločnosti musí pri starostlivosti o najbiednejších vzbudiť takú tvorivosť, akou sa vyznačovali zakladatelia mnohých rehoľných inštitútov. Napokon existuje prostriedok aj proti trendu uťahovania sa do vlastných problémov: spočíva v schopnosti osôb zasvätených Bohu napriek úbytku členov mnohých inštitútov naďalej pokračovať v diele evanjelizovania na iných svetadieloch.

Starostlivosť o povolania

39. Pri uvedomení si rozhodujúcej úlohy kňazov a rehoľníkov, nemožno nevidieť znepokojujúci nedostatok seminaristov a kandidátov rehoľného života najmä v západnej Európe. Táto situácia si vyžaduje úsilie všetkých o primeranú pastoráciu povolaní. Iba „ak predstavíme mladým ľuďom osobu Ježiša Krista v jej celej plnosti, vznieti sa v nich nádej, ktorá ich poženie zanechať všetko a nasledovať ho, odpovedať na jeho výzvu a pred vrstovníkmi podať o ňom svedectvo.“ /68/ Starostlivosť o povolania je pre budúcnosť v kresťanskej Európe a nepriamo aj pre duchovný pokrok európskych národov takisto životne dôležitou otázkou; je to jediná možná cesta pre Cirkev, ktorá chce ohlasovať, sláviť a slúžiť evanjelium nádeje. /69/

40. Na rozvinutie potrebnej pastorácie povolaní je žiaduce vysvetľovať veriacim vieru Cirkvi o podstate a dôstojnosti služobného kňazstva, povzbudzovať rodiny, aby žili ako opravdivé domáce cirkvi tak, aby sa v nich rozličné povolania mohli podchytiť, prijať a sprevádzať, ďalej treba rozvinúť takú pastoračnú činnosť, ktorá pomáha najmä mladým ľuďom robiť rozhodnutia do života zakotveného v Kristovi a celého odovzdaného Cirkvi. /70/ S istotou, že aj dnes Duch Svätý účinkuje a že nechýbajú znamenia jeho prítomnosti, je dôležité priviesť ohlasovanie povolaní do koľají pravidelnej pastorácie. Preto je nevyhnutné „najmä v mladých ľuďoch podnecovať hlbokú túžbu po Bohu a týmto spôsobom vytvárať priaznivé prostredie na vznik veľkodušných odpovedí na povolania“. Je naliehavé, aby cirkevné spoločenstvá na európskom kontinente ovládlo veľké modlitbové hnutie, „pretože zmenené historické a kultúrne podmienky si vyžadujú, aby sa pastorácia povolaní pokladala za jeden z hlavných cieľov celého kresťanského spoločenstva“. /71/ A je nevyhnutné, aby aj sami kňazi žili a pracovali v dokonalom súlade so svojou sviatostnou identitou. Ak práve oni budú vydávať slabé a matné svetlo, ako potom môžu pritiahnuť mladých ľudí, aby ich napodobňovali?

Poslanie laikov

41. Prínos veriacich laikov k cirkevnému životu je neodmysliteľný: ich miesto pri ohlasovaní evanjelia nádeje a ich službu naozaj nemožno nahradiť, lebo „cez nich sa sprítomňuje Kristova Cirkev v najrozličnejších oblastiach sveta ako znamenie a prameň nádeje a lásky“. /72/ Keďže sa naplno zúčastňujú na poslaní Cirkvi vo svete, sú povolaní svedčiť, ako kresťanská viera jediná dáva úplnú odpoveď na otázky, ktoré kladie život každému človeku a každej spoločnosti. Oni môžu vnášať do sveta hodnoty Božieho kráľovstva, prísľuby a záruky, ktoré nikdy nesklamú. Európa sa v súčasnosti i v minulosti preukázala významnými osobnosťami a žiarivými príkladmi takýchto laických postáv. Ako zdôraznili synodálni otcovia, medzi ostatnými treba s vďakou spomenúť tých mužov a ženy, ktorí dosvedčovali Krista a jeho evanjelium svojou službou vo verejnom živote so zodpovednosťou, ktorú so sebou prináša. Zásadný význam má „vzbudzovať a podporovať špecifické povolania, ktoré slúžia spoločnému blahu: ľudí, ktorí podľa príkladu a v štýle tých, ktorých nazývame otcami Európy, budú schopní stať sa staviteľmi zajtrajšej európskej spoločnosti a ktorí ju založia na solídnych základoch Ducha“. /73/
Rovnaké ocenenie si zaslúži práca, ktorú konajú kresťanskí laici, muži i ženy, často v skrytosti obyčajného života, pokornými službami, schopnými ohlasovať ľuďom žijúcim v chudobe Božie milosrdenstvo. Musíme im byť vďační za ich odvážne svedectvo lásky a oddanosti: za hodnoty, ktoré evanjelizujú široké oblasti politiky, spoločenského pôsobenia, hospodárstva, kultúry, ekológie, medzinárodného života, rodiny, výchovy, rozličných profesií, práce i sveta utrpenia. /74/ Na to slúžia výchovné podujatia, ktoré umožňujú veriacim laikom vhodne uplatňovať vieru v bežnom živote. Takéto kurzy, opierajúce sa o seriózne praktické vzdelávanie v cirkevnom živote, najmä o štúdium sociálnej náuky, musia byť schopné zabezpečiť im nielen teóriu a podnety, ale dať im aj zodpovedajúce duchovné usmernenia, ktoré budú oduševňovať ich životné úsilie a urobia z neho autentickú cestu svätosti.

Úloha ženy

42. Cirkev si uvedomuje špecifický prínos ženy k službe evanjeliu nádeje. Dejiny kresťanského spoločenstva potvrdzujú, že ženy mali pri vydávaní svedectva evanjeliu vždy významné miesto. Treba si pripomenúť, ako veľa vykonali mlčky a v skrytosti pri prijímaní a sprostredkúvaní Božích darov, či už cez telesné a duchovné materstvo, výchovnú prácu, katechézu, konanie veľkých skutkov lásky k blížnemu, alebo cez život v modlitbe a kontemplácii, ako aj cez mystické zážitky a zostavovanie spisov bohatých na evanjeliovú múdrosť. /75/
Vo svetle prebohatých svedectiev z minulosti vyjadruje Cirkev dôveru voči všetkému, čo ženy aj dnes môžu vykonať pre vzrast nádeje na všetkých úrovniach. Jestvujú také aspekty dnešnej európskej spoločnosti, ktoré sú výzvou pre schopnosť žien prijímať, deliť sa a rodiť v láske, s nežnosťou a bez podmienok. Tu máme na mysli napríklad šíriaci sa vedecko-technický spôsob myslenia, ktorý zatláča emocionálny rozmer a funkciu citov do úzadia, ďalej nedostatok veľkodušnosti, rozmáhajúci sa strach darovať život novým stvoreniam alebo ťažkosti s vytváraním vzájomných vzťahov a s prijímaním tých, ktorí sa od nás odlišujú. V tejto súvislosti očakáva Cirkev od žien oživujúci prínos, novú vlnu nádeje.

43. Aby sa to dalo uskutočniť, je však potrebné, aby sa predovšetkým v Cirkvi napomáhala dôstojnosť ženy, lebo dôstojnosť ženy a muža je rovnaká, obaja sú totiž stvorení na Boží obraz a podobu (porov. Gn 1, 27) a bohato vybavení vlastnými, špecifickými darmi.
V záujme podpory účasti žien na živote a na poslaní Cirkvi si treba želať - ako sa zdôraznilo na synode -, aby sa viacej uplatňovali ich dary aj prostredníctvom preberania cirkevných funkcií, ktoré sú podľa práva vyhradené laikom. Zodpovedajúco sa musí oceniť aj poslanie ženy ako manželky a matky a jej oddanosť rodinnému životu. /76/
Cirkev nezanedbáva pozdvihnúť svoj hlas proti nespravodlivostiam a násilnostiam páchaným proti ženám, nech sa dejú kdekoľvek a za akýchkoľvek okolností. Źiada, aby zákony na ochranu ženy naozaj vstúpili do platnosti a aby sa pristúpilo k účinným opatreniam proti ponižujúcemu zobrazovaniu žien v komerčnej reklame a proti pohrome prostitúcie; želá si, aby sa služba, ktorú koná matka, ale aj otec v domácom živote, považovala za príspevok k všeobecnému dobru, a to i prostredníctvom finančného ohodnotenia.


III. KAPITOLA

OHLASOVAŤ EVANJELIUM NÁDEJE

„Choď, vezmi otvorenú knihu (...) a zjedz ju.“ (Zjv 10, 8.9)

I. Ohlasovať Kristovo tajomstvo

Zjavenie dáva zmysel dejinám

44. Videnie Knihy zjavenia hovorí o „knihe popísanej znútra i zvonka a zapečatenej siedmimi pečaťami“, ktorá bola „v pravici Sediaceho na tróne“ (Zjv 5, 1). Tento text obsahuje Boží stvoriteľský a spasiteľský plán, jeho detailný rozvrh pre celú skutočnosť, pre ľudí, pre veci, pre udalosti. Nijaká stvorená existencia, ani na nebi, ani na zemi, nemôže „otvoriť knihu a nazrieť do nej“ (Zjv 5, 3), to znamená rozumieť jej. V spleti ľudských udalostí nikto nie je schopný vystihnúť smerovanie a konečný zmysel vecí.
Iba Ježiš Kristus sa zmocňuje zapečatenej knihy (porov. Zjv 5, 6-7); iba on je „hoden vziať knihu a otvoriť jej pečate“ (Zjv 5, 9). Pretože iba Ježiš je schopný odhaliť a uskutočniť Boží plán obsiahnutý v nej. Človek odkázaný sám na seba, čo by sa ako namáhal, nemá silu dať dejinám a ich udalostiam zmysel: život ostáva bez nádeje. Iba Boží Syn je schopný rozohnať mraky a ukázať cestu.
Otvorenú knihu dostáva do rúk Ján a cez neho celá Cirkev. Ján dostáva pokyn vziať knihu do rúk a zjesť ju: „Choď, vezmi otvorenú knihu z ruky anjela, ktorý stojí na mori i na zemi (...) Vezmi si ju a zjedz ju!“ (Zjv 10, 8-9). A až potom, keď ju prijme hlboko do seba, bude ju môcť odovzdať iným, ku ktorým je posielaný s návodom „znova prorokovať o ľuďoch, národoch, jazykoch a mnohých kráľoch“ (Zjv 10, 11).

Nevyhnutnosť a naliehavosť ohlasovania

45. Evanjelium nádeje zverené Cirkvi a ňou prijímané si vyžaduje každodenné ohlasovanie a každodenné svedectvo. To je povolanie vlastné Cirkvi po všetky časy a na každom mieste. Je to aj poslanie Cirkvi v dnešnej Európe. „Evanjelizovať je v skutočnosti milosťou a vlastným povolaním Cirkvi, jej najhlbšou identitou. Ona je tu na to, aby evanjelizovala, to znamená, aby kázala a vyučovala, aby bola sprostredkovateľkou milostí, aby zmierovala hriešnikov s Bohom, aby stále sprítomňovala Kristovu obetu vo svätej omši, ktorá je slávením pamiatky jeho smrti a jeho slávneho zmŕtvychvstania.“ /77/
Cirkev v Európe, nová evanjelizácia je úlohou, ktorá na teba čaká! Snaž sa znova nájsť svoju ohlasovateľskú horlivosť. Cíť sa teraz, na začiatku tretieho tisícročia, oslovená úpenlivou prosbou, ktorá zaznela už na začiatku prvého storočia, keď sa Pavlovi v nočnom videní zjavil akýsi Macedónčan a prosil ho: „Prejdi do Macedónska a pomôž nám!“ (Sk 16, 9). Hoci nevyslovené, alebo dokonca potlačované, predsa je to volanie o pomoc, najhlbšie a najskutočnejšie, ktoré vychádza zo sŕdc dnešných Európanov dychtiacich po nádeji, ktorá nesklame. Tebe bola táto nádej darovaná, aby si ju v každom čase a na každom mieste odovzdával ďalej. Ohlasovanie Ježiša, evanjelium nádeje, by malo byť tvojou hrdosťou a zmyslom tvojej existencie. S obnoveným zápalom pokračuj v tom misionárskom duchu, ktorý počnúc ohlasovaním apoštolov Petra a Pavla počas dvoch tisícov rokov oduševňoval toľkých svätých - mužov i ženy - a urobil z nich autentických ohlasovateľov evanjelia na európskom kontinente!

Prvotné ohlasovanie a nové ohlasovanie

46. V rozličných častiach Európy treba uskutočniť prvotné ohlasovanie evanjelia; počet nepokrstených ľudí pribúda, či už je to výsledok prítomnosti prisťahovalcov vyznávajúcich iné náboženstvá, alebo komunistickej nadvlády či rozšírenej náboženskej ľahostajnosti, pre ktorú deťom z tradičných kresťanských rodín nebola udelená sviatosť krstu. /78/ Európu treba naozaj prirátať k tým tradične kresťanským oblastiam, kde okrem novej evanjelizácie je v určitých prípadoch potrebná aj prvotná evanjelizácia.
Cirkev sa nesmie vzdať povinnosti urobiť odvážnu diagnózu, ktorá by umožnila zavedenie vhodnej terapie. Aj na starom kontinente jestvujú celé sociálne a kultúrne vrstvy, v ktorých je potrebná misia ad gentes v plnom zmysle slova. /79/

47. Avšak všade je potrebné nové ohlasovanie – aj medzi pokrstenými. Mnohí naši európski súčasníci sa nazdávajú, že vedia, čo je to kresťanstvo, ale v skutočnosti ho nepoznajú. Často im nie sú známe už ani podstatné prvky a základné pojmy viery. Mnohí pokrstení žijú tak, akoby Krista nebolo: opakujú, najmä pri bohoslužbách, zvyčajné gestá a znaky viery, ktorým však nezodpovedá nijaké uvedomenie si skutočného obsahu viery a nijaká náklonnosť k Ježišovej osobe. Namiesto veľkých istôt viery je u mnohých len vágny a málo záväzný náboženský sentiment. Šíria sa rozličné formy agnosticizmu a praktického ateizmu, ktoré prispievajú k prehĺbeniu priepasti medzi vierou a životom. Mnohí sa dali nakaziť duchom imanentného humanizmu, ktorý oslabuje ich vieru a pre ktorý sa jej, žiaľ, často vzdávajú. Zažívame istý druh sekularizovaného výkladu kresťanskej viery, ktorý ju vyprázdňuje a s ktorým sa vkráda hlboká kríza svedomia a kresťanskej morálky. /80/ Veľké hodnoty, ktoré významne inšpirovali európsku kultúru, sa odlučujú od evanjelia a tak strácajú najhlbší zmysel a prenechávajú priestor pre nejeden blud.
„Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (Lk 18, 8). Nájde ju na pôde starej kresťanskej tradície tejto našej Európy? To je otvorená otázka, ktorá celkom jasne poukazuje na hĺbku a dramatickosť jednej z najvážnejších výziev, s ktorými sa naša Cirkev musí vyrovnať. Dalo by sa povedať - ako sa zdôraznilo na synode -, že táto výzva neraz ani neznamená krstiť novoobrátených, ale skôr priviesť pokrstených k tomu, aby sa obrátili ku Kristovi a k jeho evanjeliu. /81/ V našich cirkevných spoločenstvách sa musíme vážne pousilovať priniesť evanjelium všetkým tým, ktorí stoja ďaleko od viery alebo sa vzdialili od kresťanskej praxe.

Vernosť jedinému posolstvu

48. Aby sa mohlo ohlasovať evanjelium nádeje, potrebná je rozhodná vernosť samému evanjeliu. Ohlasovanie Cirkvi v jeho najrozmanitejších formách musí teda čoraz viac stavať do stredu osobu Ježiša a čoraz viac sa o ňu opierať. Preto treba dbať, aby bol predstavovaný vo svojej úplnosti: nielen ako mravný vzor, ale predovšetkým ako Boží Syn, jediný a nevyhnutný Spasiteľ všetkých ľudí, ktorý žije a účinkuje vo svojej Cirkvi. Ak má byť nádej pravá a nenarušiteľná, musí v pastoračnej činnosti v budúcich rokoch dostať prednosť „celistvé, jasné a obnovené ohlasovanie zmŕtvychvstalého Ježiša Krista, ohlasovanie zmŕtvychvstania a večného života“. /82/
Hoci je ohlasované evanjelium vo všetkých časoch to isté, predsa jestvujú rozličné formy ohlasovania. Preto je každý človek pozvaný, aby ohlasoval Ježiša a vieru v neho pri každej príležitosti; aby iných priťahoval k viere takým spôsobom osobného, rodinného, pracovného a spoločenského života, ktorý je odrazom evanjelia; aby okolo seba vyžaroval radosť, lásku a nádej, aby mnohí, ktorí vidia naše dobré diela, chválili Otca na nebesiach (porov. Mt 5, 16), aby sa tak nami inšpirovali a získali sme ich. Máme sa stať kvasom, ktorý znútra premieňa a oživuje všetky kultúrne výrazové formy. /83/

Svedectvom života

49. Európa potrebuje hodnoverných poslov viery, ktorých životy žiaria v spoločenstve s krížom a vzkriesením Krista krásou evanjelia. /84/ Takýchto poslov viery treba náležite formovať. /85/ Viac ako kedykoľvek je dnes v každom kresťanovi potrebné vzbudiť misionárske povedomie, počínajúc biskupmi, kňazmi, diakonmi, osobami zasväteného života, katechétmi a učiteľmi náboženstva: „Každý pokrstený si musí ako svedok Krista osvojiť vzdelanie zodpovedajúce svojmu stavu nielen preto, aby sa zabránilo schátraniu viery v nepriateľskom prostredí vinou nedostatku starostlivosti, ale aj preto, aby evanjelizujúce svedectvo dostalo oporu a nové impulzy." /86/
Dnešný človek „radšej počúva svedkov ako učiteľov, a ak počúva učiteľov, tak preto, lebo sú svedkami“. /87/ Preto je rozhodujúca prítomnosť a znaky svätosti: tá je podstatným predpokladom autentickej evanjelizácie, ktorá je schopná dávať nádej. Musia existovať pevné, osobné a spoločenské svedectvá za nový život v Kristovi. Vôbec totiž nestačí ponúkať pravdu a milosť iba slovným ohlasovaním a slávením sviatostí; vždy sa musia prijímať a prežívať v konkrétnej situácii, v správaní kresťanov a cirkevných spoločenstiev. To je jeden z najväčších vkladov Cirkvi v Európe na začiatku nového tisícročia.

Formovanie k zrelej viere

50. „Dnešná kultúrna a náboženská situácia v Európe si vyžaduje katolíkov vyzretých vo viere a misijné kresťanské spoločenstvá, ktoré všetkým ľuďom vydávajú svedectvo o Božej láske." /88/ Ohlasovanie evanjelia nádeje si teda vyžaduje prejsť od viery opierajúcej sa o spoločenské zvyklosti – i keď majú svoju hodnotu - k viere osobnej a zrelšej, uvedomelej a presvedčenej.
Od kresťanov sa teda žiada kultivovať svoju vieru, aby sa mohli kriticky vyrovnávať so súčasnou kultúrou a klásť odpor jej lákadlám; aby mohli účinne ovplyvňovať svoje kultúrne, hospodárske, spoločenské a politické prostredia; aby mohli zreteľne dokazovať, že spoločenstvo príslušníkov Katolíckej cirkvi spolu s ostatnými kresťanmi je mocnejšie než akýkoľvek etnický zväzok; aby mohli ďalej odovzdávať vieru plnú radosti mladej generácii; aby mohli budovať kresťanskú kultúru, schopnú evanjelizovať mnohovrstevnú kultúru, v ktorej žijeme. /89/

51. Kresťanské obce sa musia usilovať nielen o to, aby sa služba slova, slávenie liturgie a konanie skutkov lásky k blížnemu zameriavali na rozvíjanie zrelej, osobnej viery, ale aj predkladať katechézu prispôsobenú rozličným duchovným cestám veriacich v rôznych vekových stupňoch a životných situáciách. Pritom by mali brať do úvahy aj vhodné formy duchovného vedenia a znovuobjavovania vlastného krstu. /90/ Základným východiskom pri tom by mal byť, prirodzene, Katechizmus Katolíckej cirkvi.
Ak sa takejto službe katechézy priznáva v pastoračnej činnosti nepopierateľná priorita, je osobitne dôležité starať sa o túto službu ako o nástroj výchovy a rozvíjania viery v každom človeku, prípadne ju znova zaviesť, aby semeno zasiate Duchom Svätým a prenesené krstom rástlo a dozrievalo. V trvalom vzťahu k Božiemu slovu, uchovávanému vo Svätom písme, ktoré sa ohlasuje v liturgii a vykladá podľa Tradície Cirkvi, predstavuje organická a systematická katechéza celkom nepochybne podstatný a prvoradý nástroj na formovanie kresťanov k zrelej viere. /91/

52. V tejto súvislosti treba zdôrazniť aj významnú úlohu teológie. Medzi evanjelizáciou a teologickou reflexiou jestvuje totiž vnútorná a neoddeliteľná spojitosť, pričom teológia ako veda s vlastným štatútom a vlastnou metodológiou žije z viery Cirkvi a slúži jej poslaniu. /92/ Rodí sa z viery a je povolaná vykladať ju, pričom má zároveň zachovávať nevyhnutné spojenie s kresťanským spoločenstvom vo všetkých svojich prejavoch. Slúži duchovnému rozvoju všetkých veriacich /93/ a uvádza ich do hlbšieho chápania Kristovho posolstva.
Pri plnení príkazu ohlasovať evanjelium nádeje Cirkev v Európe s vďačnosťou oceňuje povolanie teológov, podporuje a uplatňuje ich práce. /94/ Plný uznania a lásky, obraciam sa na teológov s výzvou, aby pokračovali v službe, ktorú konajú, a pritom vždy spájali vedecký výskum s modlitbou, viedli dialóg so súčasnou kultúrou a verní Učiteľskému úradu spolupracovali s ním v duchu spoločenstva v pravde a v láske, aby sa inšpirovali tým, čo je sensus fidei Božieho ľudu, a svojím prispením ho živili.

II. Vydávať svedectvo v jednote a v dialógu

Spoločenstvo medzi partikulárnymi cirkvami

53. Sila ohlasovania evanjelia nádeje bude najúčinnejšia vtedy, ak sa bude spájať so svedectvom hlbokej jednoty a spoločenstva v Cirkvi. Jednotlivé partikulárne cirkvi sa nemôžu samy vyrovnávať s úlohami, ktoré ich čakajú. Źiada sa pravá spolupráca medzi partikulárnymi cirkvami kontinentu, ktorá má byť výrazom ich podstatného spoločenstva - spolupráca, ktorej naliehavosť urýchľuje aj nová európska realita. /95/ Do tohto rámca patrí aj príspevok cirkevných orgánov na kontinente, počínajúc Radou európskych biskupských konferencií, ktorá je účinným nástrojom pri spoločnom hľadaní ciest vhodných na evanjelizáciu Európy. /96/ „Výmenou darov“ medzi rozličnými partikulárnymi cirkvami sa stávajú skúsenosti a úvahy západných, východných, severných i južných predstaviteľov Európy všeobecne dostupné a využívajú sa v spoločných pastoračných smerniciach. Táto výmena je čoraz významnejším prejavom kolegiality medzi biskupmi tohto svetadielu v snahe spoločne, smelo a verne ohlasovať meno Ježiša Krista ako jediného prameňa nádeje pre všetkých ľudí v Európe.

Spolu s ostatnými kresťanmi

54. Aj potreba bratskej a presvedčenej ekumenickej spolupráce sa ukazuje ako imperatív, ktorého sa nemožno zriecť. Osud evanjelizácie je úzko spätý so svedectvom jednoty, ktoré majú vydávať všetci Ježišovi učeníci: „Všetci kresťania si podľa svojho povolania majú dávať túto úlohu. Príkaz evanjelizovať obsahuje aj pokyn kresťanom kráčať k sebe a kráčať spolu, čo má vychádzať z ich vnútra; evanjelizovanie a jednota, evanjelizovanie a ekumenizmus sú nerozlučne spojené.“ /97/ Preto si znovu beriem za svoje to, čo napísal Pavol VI. ekumenickému patriarchovi Athenagorasovi I.: „Kiežby nás viedol Duch Svätý na ceste zmierenia tak, aby sa jednota našich cirkví stala vždy žiariacim znamením nádeje a útechy pre celé ľudstvo.“ /98/

V dialógu s ostatnými náboženstvami

55. Tak ako v celej úlohe novej evanjelizácie, aj so zreteľom na ohlasovanie evanjelia nádeje je nevyhnutné začať prehĺbený a inteligentný medzináboženský dialóg, najmä dialóg s judaizmom a s islamom. „Ak sa tento dialóg bude chápať ako prostriedok vzájomného poznania a obohacovania, nebude stáť v protiklade k misii ad gentes, ale bude sa v mnohom spájať s ňou, dokonca bude jej výrazom.“ /99/ Pri osvojovaní si tohto dialógu nepôjde o to, dať sa zajať „mentalitou ľahostajnosti, ktorá je, žiaľ, aj medzi kresťanmi veľmi rozšírená a ktorá má korene často v nesprávnych teologických predstavách a je poznačená náboženským relativizmom, vedúcim k domnienke, že ‚jedno náboženstvo má takú istú cenu ako druhé_“. /100/

56. Ide skôr o to, jasnejšie si uvedomiť vzťah, ktorý spája Cirkev so židovským národom, a jedinečnú úlohu Izraela v dejinách spásy. Ako sa už ozrejmilo na Prvom mimoriadnom zhromaždení Biskupskej synody pre Európu a ako sa potvrdilo na ostatnej synode, treba uznať spoločné korene medzi kresťanstvom a židovským národom, ktorý Boh povolal neodvolateľnou zmluvou (porov. Rim 11, 29) /101/, ktorá v Kristovi dosiahla konečné naplnenie.
Dialóg s judaizmom preto treba napomáhať s vedomím jeho základného významu pre kresťanské sebavedomie a na prekonávanie rozdelení medzi cirkvami a tak ho rozvíjať, aby rozkvitla nová jar vo vzájomných vzťahoch. V tom je obsiahnutá aj požiadavka, aby každá cirkevná obec, pokiaľ to okolnosti dovoľujú, viedla dialóg a spolupracovala s veriacimi židovského náboženstva. Takýto dialóg takisto zahŕňa to, že „nezabudneme, akou mierou mohli mať synovia Cirkvi podiel na vzniku a šírení antisemitských postojov v dejinách, a budeme prosiť Boha o odpustenie a podporovať všetky stretnutia zamerané na zmierenie a priateľstvo so synmi a s dcérami Izraela.“ /102/ Treba však v tejto súvislosti pripomínať aj to nemálo kresťanov, ktorí predovšetkým v čase prenasledovania - často s nasadením vlastného života - pomáhali týmto svojim „starším bratom“ a zachraňovali ich.

57. Takisto je dôležité začať lepšie poznávať ostatné náboženstvá, aby sme mohli nadväzovať bratský rozhovor s ľuďmi, ktorí k nim patria a žijú v dnešnej Európe. Osobitne dôležitý je korektný vzťah k islamu. Tento dialóg, ako si to v ostatných rokoch viac ráz zreteľne uvedomili európski biskupi, sa musí viesť „rozumným spôsobom, s jasnými predstavami o jeho možnostiach a hraniciach, ako aj s dôverou k Božiemu zámeru spasiť všetky svoje deti“. /103/ Okrem iného je potrebné uvedomiť si značný rozdiel medzi európskou kultúrou, s jej hlbokými kresťanskými koreňmi, a moslimským myslením. /104/
V tejto súvislosti treba tých kresťanov, ktorí žijú v dennom kontakte s moslimami, náležite pripravovať na objektívne poznanie islamu, aby sa mohli s ním vyrovnávať. Takúto prípravu musia dostať najmä seminaristi, kňazi a všetci pastorační spolupracovníci. Napokon je celkom prirodzené, aby Cirkev, ktorá žiada od európskych inštitúcií podporovanie náboženskej slobody, mohla nástojiť aj na rovnakom zabezpečovaní náboženskej slobody v krajinách s inou náboženskou tradíciou, kde sú kresťania v menšine. /105/
V tom súvise „je pochopiteľné prekvapenie a pocit frustrácie u tých kresťanov, ktorí napríklad v Európe prijímajú veriacich iných vyznaní a dávajú im všetky možnosti vykonávať ich kult, pričom praktizovanie kresťanského náboženstva je zakázané práve v tých krajinách, kde títo veriaci majú väčšinu a ich viera je vyhlásená za štátne náboženstvo“. /106/ Ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu a všetci ľudia na celom svete „musia byť slobodní pred akýmkoľvek nátlakom, či už zo strany jednotlivcov, alebo zo strany spoločenských skupín, ako aj pred akoukoľvek inou ľudskou mocou“. /107/

III. Evanjelizovať spoločenský život

Evanjelizácia kultúry a inkulturácia evanjelia

58. Ohlasovanie Ježiša Krista musí zasiahnuť aj dnešnú európsku kultúru. Evanjelizácia kultúry musí ukázať, že aj dnes je v našej Európe možné prežívať evanjelium v jeho plnosti ako ukazovateľ cesty, ktorý dáva existencii zmysel. Na tento účel si musí pastorácia vziať za úlohu formovanie kresťanskej mentality v každodennom živote: v rodine, v škole, v spoločenskej komunikácii, vo svete kultúry, na pracovisku a v hospodárstve, v politike, vo voľnom čase, v zdraví i v chorobe. Potrebné je pokojne a kriticky sa vyrovnávať s aktuálnou kultúrnou situáciou v Európe a vo svetle ústredného postavenia Krista a kresťanskej antropológie prehodnocovať vznikajúce tendencie a okolnosti našich čias.
Ak si pomyslíme na kultúrnu plodnosť kresťanstva v európskych dejinách, musíme poukázať aj dnes na teoretický i praktický prístup evanjelia k skutočnosti a k človeku. Okrem toho, berúc do úvahy veľký vplyv vedy a technologických zmien na kultúru a spoločenské pomery v Európe, Cirkev sa musí prostredníctvom svojich štruktúr zaoberajúcich sa teoretickým bádaním i praktickými iniciatívami konštruktívnym spôsobom vyrovnať s vedeckými poznatkami a ich aplikáciami. Pritom musí poukazovať na nedostatočnosť a neprimeranosť koncepcií inšpirovaných scientizmom, ktoré priznávajú objektívnu platnosť iba experimentálnemu poznaniu, a ponúkať mravné kritériá, ktoré sú hlboko vpísané do prirodzenosti človeka. /108/

59. Do procesu evanjelizácie kultúry sa zapája dôležitá služba, ktorú konajú katolícke školy. Je potrebné pracovať na tom, aby bola uznaná skutočná sloboda vzdelania a výchovy, ako aj zrovnoprávnenia štátnych a neštátnych škôl. Tie druhé sú často jediným prostriedkom, ako ponúknuť kresťanskú tradíciu tým, ktorí stoja ďaleko od nej. Nabádam veriacich pracujúcich v oblasti školstva, aby vytrvali vo svojom poslaní a vnášali svetlo Krista, Spasiteľa, do svojich špecifických výchovných, vedeckých a akademických činností. /109/ Osobitne treba zdôrazniť prínos tých kresťanov, ktorí vynikajú vo vedeckom výskume a ktorí učia na vysokých školách. Svojou „službou myslenia“ odovzdávajú mladej generácii hodnoty kultúrneho dedičstva, obohateného dvojtisícročnou humanistickou a kresťanskou skúsenosťou. Keďže som presvedčený o dôležitosti akademických inštitúcií, žiadam, aby jednotlivé miestne cirkvi napomáhali primeranú vysokoškolskú pastoráciu a takou cestou rozvíjanie toho, čo zodpovedá aktuálnym kultúrnym potrebám. /110/

60. Nesmieme zabúdať ani na pozitívny prínos, ktorý vyplýva zo sprístupňovania kultúrnych dobier Cirkvi. Môžu sa stať totiž osobitným činiteľom pri snahách o obnovu humanizmu s kresťanskou inšpiráciou. Vďaka ich primeranému udržiavaniu a múdremu využívaniu môžu sa stať živým svedectvom po stáročia ohlasovanej viery, platným nástrojom novej evanjelizácie, katechézy a môžu vyvolávať v ľuďoch túžbu objavovať zmysel pre tajomstvo.
Zároveň sa musia v trvalom dialógu s umeleckým svetom rozvíjať nové formy umeleckého výrazu viery. /111/ Cirkev totiž potrebuje umenie, literatúru, hudbu, maliarstvo, sochárstvo a architektúru, lebo tieto formy „učia ľudí vnímať svet ducha, svet neviditeľných vecí, svet Boha a - nakoľko sa len dá – byť ním fascinovaní" /112/, lebo umelecká krása, ktorá je akoby odraz Božieho Ducha, je kľúčom k tajomstvu, pozvaním dopátrať sa Božej tváre, ktorá sa stala viditeľnou v Ježišovi z Nazareta.

Výchova mladých ľudí vo viere

61. ďalej nabádam Cirkev v Európe venovať zvýšenú starostlivosť výchove mladých ľudí vo viere. Ak obrátime zrak do budúcnosti, nemôžeme na nich nemyslieť: musíme vychádzať v ústrety ich duchu, ich srdciam a ich povahám, aby sme mohli mladým dať solídnu ľudskú a kresťanskú výchovu.
Pri každom podujatí, na ktorom sa zúčastňuje veľké množstvo mladých ľudí, bez ťažkostí zistíme veľkú rozmanitosť ich postojov. Raz konštatujeme túžbu po spoločnom živote, snahu vyhnúť sa izolácii, viac či menej pociťovaný smäd po absolútne; druhý raz spoznávame v nich skrytú vieru, ktorá sa usiluje prejaviť a nasledovať Pána; inokedy pozorujeme rozhodnutie pokračovať už v nastúpenej ceste a potrebu deliť sa o vieru s inými.

62. Na tento cieľ je potrebné obnoviť pastoráciu mládeže, členenú podľa vekových stupňov a celkom prispôsobenú rozdielnym životným situáciám a požiadavkám detí, dospievajúcich a mládeže. Okrem toho musíme dať mladým väčšiu organickosť a celistvosť, trpezlivo počúvať ich otázky, aby sme z nich vychovali protagonistov evanjelizácie a výstavby spoločnosti.
Na tejto ceste treba vytvárať príležitosti na stretania mladých ľudí a tak podporovať ovzdušie vzájomného načúvania a modlitby. Netreba sa obávať byť náročný so zreteľom na ich duchovný rast. Treba im ukazovať cestu k svätosti, treba ich podnecovať - prostredníctvom intenzívneho sviatostného života - robiť záväzné rozhodnutia v nasledovaní Krista. Týmto spôsobom budú môcť odolávať zvodom kultúry, ktorá ponúka neraz iba pominuteľné alebo evanjeliu priamo protirečivé hodnoty, a budú schopní prejavovať kresťanský spôsob myslenia vo všetkých životných oblastiach - aj v zábavách a rozptýlení. /113/
Źivo mám pred očami radostné tváre nespočítateľného množstva mladých ľudí - ozajstnú nádej Cirkvi i sveta, výrečný znak Ducha Svätého, ktorý neúnavne prebúdza nové sily. Stretával som ich aj na svojich pútnických cestách v mnohých krajinách, ako aj pri nezabudnuteľných Svetových dňoch mládeže. /114/

Venovať pozornosť prostriedkom spoločenskej komunikácie

63. Vzhľadom na význam spoločenských komunikačných prostriedkov musí Cirkev v Európe venovať osobitnú pozornosť mnohotvárnemu svetu spoločenských komunikačných prostriedkov. Patrí k tomu okrem iného primerané vzdelávanie kresťanov pracujúcich v médiách i vzdelávanie ich používateľov so zreteľom na dobré ovládanie nových výrazových prostriedkov. Osobitnú starostlivosť treba venovať výberu odborne pripravených osôb, ktoré majú ohlasovať posolstvo prostredníctvom médií. Veľmi užitočná je aj výmena informácií a stratégií o rozličných aspektoch a iniciatívach týkajúcich sa spoločenskej komunikácie medzi cirkvami. Rovnako nesmieme zanedbávať vytváranie miestnych komunikačných prostriedkov, a to aj na úrovni farnosti.
Zároveň je potrebné začleniť sa do procesov spoločenskej komunikácie a viesť ich k tomu, aby viac rešpektovali pravdu pri tvorbe spravodajstva a dôstojnosť ľudskej osoby. V tejto súvislosti vyzývam katolíkov, aby sa zúčastnili na vypracovaní deontologického kódexu, ktorý by platil pre všetkých zamestnancov v oblasti médií; tí by sa mali riadiť kritériami, ktoré nedávno vydali príslušné orgány Svätej stolice /115/ a ktoré biskupi na synode uviedli takto: „Rešpektovanie dôstojnosti ľudskej osoby a jej práv vrátane práva na ochranu súkromia; služba pravde, spravodlivosti a ľudským, kultúrnym i duchovným hodnotám; rešpektovanie rozličných kultúr, pričom sa musí zabrániť ich masovému zániku; ochrana menšín a ochrana najslabších; uprednostňovanie všeobecného blaha pred čiastkovými záujmami a pred prevahou čisto komerčných kritérií." /116/

Misie ad gentes

64. Ohlasovanie Ježiša Krista a jeho evanjelia, ktoré by sa obmedzilo iba na európsky priestor, by mohlo byť prejavom prevažne znepokojujúceho nedostatku nádeje. Dielo evanjelizácie však ožíva pravou kresťanskou nádejou, ak sa otvára univerzálnym obzorom, ktoré volajú ponúknuť všetkým zadarmo to, čo sme sami prijali ako dar. Takto sa stávajú misie ad gentes výrazom Cirkvi formovanej evanjeliom nádeje, ktorá sa ustavične obnovuje a mladne. Veď takto vošla Cirkev cez stáročia do povedomia v Európe: nespočítateľné zástupy misionárov a misionárok išli k iným národom a do iných kultúr a ohlasovali národom celého sveta evanjelium Ježiša Krista.
Taký istý misionársky zápal musí preniknúť aj Cirkev v dnešnej Európe. Úbytok kňazov a rehoľníkov v určitých krajinách nesmie prekážať ani jednej partikulárnej cirkvi brať na seba aj povinnosti univerzálnej Cirkvi. Každá z nich musí vedieť podporovať prípravu na misie ad gentes tak, aby mohla dať veľkorysú odpoveď na ešte stále aktuálnu prosbu mnohých národov a národností, ktoré túžia poznať evanjelium. Cirkvi z iných svetadielov, najmä z Ázie a Afriky, hľadia tak ako predtým na jednotlivé cirkvi v Európe a čakajú, že tie aj naďalej budú plniť svoje misijné poslanie. Kresťania v Európe musia pokračovať v tom, čo charakterizovalo ich dejiny. /117/

Evanjelium: kniha pre Európu dnes i navždycky

65. Pri prekračovaní Svätej brány na začiatku Veľkého jubilea roku 2000 som zodvihol pred Cirkvou a pred svetom knihu evanjelií do výšky. Toto gesto, ktoré po mne opakoval každý biskup v rozličných katedrálach sveta, má poukázať na povinnosť, ktorá čaká Cirkev na našom kontinente dnes i navždycky.
Cirkev v Európe, vstupuj s knihou evanjelií do nového tisícročia! Kiežby každý veriaci poslúchol nabádanie koncilu a „hojným čítaním Svätého písma“ osvojil si „vznešenosť poznania Ježiša Krista“ (Flp 3, 8). „Nepoznať Sväté písmo znamená nepoznať Krista“. /118/ Kiežby Biblia naďalej ostala pokladom Cirkvi i každého kresťana: v starostlivom čítaní Božieho slova nájdeme pokrm a silu, aby sme mohli plniť svoje každodenné poslanie.
Berme túto knihu do svojich rúk! Prijímajme ju od Pána, ktorý nám ju prostredníctvom svojej Cirkvi stále ponúka (porov. Zjv 10, 8). Jedzme ju (Zjv 10, 9), aby sa stala životom nášho života. Vychutnávajme ju až do konca: bude nás to stáť námahu, ale daruje nám to radosť, lebo je sladká ako med (porov. Zjv 10, 9-10). Zaplaví nás nádej a budeme schopní deliť sa o ňu s každým, koho stretneme na ceste životom.


IV. KAPITOLA

SLÁVIŤ EVANJELIUM NÁDEJE

„Sediacemu na tróne a Baránkovi dobrorečenie a česť, sláva a moc na veky vekov.“ (Zjv 5, 13)

Modliace sa spoločenstvo

66. Evanjelium nádeje, ohlasovanie pravdy, ktorá nás vyslobodí (porov. Jn 8, 32), sa musí sláviť. Pred Baránkom z Knihy zjavenia sa začína slávnostná liturgia chvály a poklony: „Sediacemu na tróne a Baránkovi dobrorečenie a česť, sláva a moc na veky vekov“ (Zjv 5, 13). Táto vízia, ktorá zjavuje Boha a zmysel dejín, nastáva „v Pánov deň“ (Zjv 1, 10), v deň zmŕtvychvstania, ktorý sa v nedeľných zhromaždeniach ustavične sprítomňuje.
Cirkev, prijímajúca toto zjavenie, je spoločenstvom, ktoré sa modlí. Zatiaľ čo sa modlí, počúva svojho Pána a to, čo jej hovorí Duch: Modlite sa, chváľte, ďakujte a napokon vzývajte, aby prišiel Pán: „Príď, Pane Ježišu!“ (Zjv 22, 20), a potvrdzuje tým, že iba od neho očakáva záchranu a spásu.
Aj od teba, Božia Cirkev v Európe, sa žiada, aby si bola modliacim sa spoločenstvom a aby si oslavovala svojho Pána sviatosťami, liturgiou a celou svojou existenciou. V modlitbe objavíš oživujúcu prítomnosť Pána. Ak v ňom zakotvíš celé svoje konanie, budeš môcť Európanom znova priblížiť stretnutie s ním - pravou nádejou, ktorá jediná môže naplno uspokojiť túžbu po Bohu, skrývajúcou sa v rozličných podobách náboženského hľadania, ktoré opäť prekvitajú v dnešnej Európe.

I. Znova objaviť liturgiu

Náboženské cítenie v dnešnej Európe

67. Napriek rozsiahlym oblastiam odkresťančenia na európskom kontinente jestvujú znaky, ktoré pomáhajú načrtnúť tvár Cirkvi, ktorá ako veriaca ohlasuje svojho Pána, oslavuje ho a slúži mu. Nechýbajú totiž príklady skutočných kresťanov, ktorí prežívajú čas kontemplatívneho mlčania, verne sa zúčastňujú na duchovných podujatiach, žijú svoj každodenný život podľa evanjelia a dosvedčujú ho plnením povinností v rozličných zamestnaniach. Okrem toho možno pozorovať aj prejavy „ľudovej svätosti“, ktoré ukazujú, že aj v dnešnej Európe sa dá prežívať evanjelium na osobnej úrovni i ako spoločenská skúsenosť.

68. Okrem mnohých príkladov úprimnej viery jestvuje v Európe aj neurčitá a nezriedka i scestná náboženskosť. Jej znaky sú dosť vágne a povrchné, ba priamo rozporné u samotných osôb, ktoré ju šíria. Ide o celkom zjavné prejavy úteku do spiritualizmu, náboženského a ezoterického synkretizmu, vyhľadávania neobyčajných skúseností za každú cenu, až po pomýlené rozhodnutia pridávať sa k nebezpečným sektám alebo usilovať sa o pseudonáboženské zážitky.
Rozšírenú túžbu po duchovnom nasýtení treba chápať s porozumením a očisťovať ju. Pre človeka, ktorý si uvedomuje, hoci aj nejasne, že nemôže žiť iba chlebom, je nevyhnutné, aby dostal od Cirkvi presvedčivú odpoveď, ktorú dal Ježiš pokušiteľovi: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst“ (Mt 4, 4).

Sláviaca Cirkev

69. V kontexte dnešnej spoločnosti, ktorá sa príliš často dusí konzumným a transcendencii neprístupným správaním, keď sa človek stáva ľahkou korisťou starších aj novších foriem modlárstva, pričom túži po čomsi, čo presahuje bezprostredné danosti, Cirkev v Európe čaká náročná a zároveň povznášajúca úloha. Spočíva v znovuobjavení zmyslu pre tajomstvo; v takej obnove liturgických slávení, aby boli výraznejšími znakmi prítomnosti Krista, Pána, a aby dali priestor tichu, modlitbe a kontemplácii; a v návrate k sviatostiam - najmä k Eucharistii a k sviatosti zmierenia - ako prameňom slobody a novej nádeje.
Preto sa obraciam na teba, Cirkev v Európe, s naliehavou výzvou: Buď Cirkvou, ktorá sa modlí, ktorá chváli Boha, priznáva mu absolútny primát, zvelebuje ho s radostnou vierou. Objav znova zmysel pre tajomstvo: prežívaj ho s pokornou vďačnosťou, vydávaj svedectvo o ňom s hlboko prežívanou, nákazlivou radosťou. Oslavuj Kristovu spásu. Prijímaj ju ako dar, ktorý robí aj z teba sviatosť: urob zo svojho života pravú bohoslužbu, ktorá sa páči Bohu (porov. Rim 12, 1)!

Zmysel pre tajomstvo

70. Niektoré príznaky prezrádzajú vytrácanie sa zmyslu pre tajomstvo dokonca aj z liturgických slávení, hoci práve tie by nás mali uvádzať do tajomstva. Preto je naliehavo potrebné, aby v Cirkvi znova ožil pravý zmysel pre liturgiu. Liturgia je, ako to pripomenuli synodálni otcovia, /119/ prostriedkom posväcovania; je slávením viery Cirkvi a prostriedkom na odovzdávanie viery. Spolu so Svätým písmom a s učením cirkevných otcov je živým prameňom pravej, spoľahlivej spirituality. Cez ňu vstupujú veriaci - ako to zreteľne zvýrazňuje aj tradícia ctihodných východných cirkví - do spoločenstva s Najsvätejšou Trojicou a prežívajú svoju účasť na božskej prirodzenosti ako dar milosti. Liturgia sa tak stáva závdavkom večnej blaženosti a účasťou na nebeskej sláve.

71. Pri liturgickom slávení musíme znova postaviť Ježiša do stredu, tak aby sme sa ním dali osvecovať a viesť. Tu môžeme nájsť jednu z najsilnejších odpovedí, ktoré sú naše cirkevné spoločenstvá povolané dať na vágnu a bezobsažnú religiozitu. Cieľom liturgie Cirkvi nie je uspokojovať túžby a obavy ľudí, ale v počúvaní a prijímaní Ježiša, Źivého, ktorý si ctí a velebí Otca, aby sme spolu s ním aj my uctievali a zvelebovali Otca. Cirkevné bohoslužby zvestujú, že naša nádej prichádza k nám od Boha, a to cez Ježiša, nášho Pána.
Liturgiu treba prežívať ako dielo Trojice. Otec koná v slávených tajomstvách pre nás; to on hovorí k nám, odpúšťa nám, počúva nás, zveruje nám svojho Ducha. Obraciame sa k nemu, počúvame ho, chválime ho a vzývame ho. Ježiš, keď nám dovoľuje zúčastniť sa na svojom tajomstve, koná pre naše posvätenie. Duch Svätý účinkuje svojou milosťou a robí z nás Kristovo telo, Cirkev.
Liturgiu je potrebné prežívať ako zvestovanie a závdavok budúcej slávy, ako konečný cieľ našej nádeje. Lebo ako učí koncil, „v pozemskej liturgii máme účasť a možnosť dopredu ochutnať z nebeskej liturgie, ktorá sa slávi v posvätnom meste Jeruzaleme, do ktorého kráčame ako pútnici, (...) kým sa nezjaví Kristus ako náš život a my sa s ním nezjavíme v sláve." /120/

Liturgická výchova

72. Hoci sme po Druhom vatikánskom koncile prešli už značný kus cesty, aby sme dospeli k prežívaniu vlastného zmyslu liturgie, stále treba ešte veľa vykonať. Na to je potrebná neustála obnova všetkých: kňazov, osôb zasväteného života i laikov.
Skutočná obnova, ktorá neznesie nijaké svojvoľné počínanie, spočíva v tom, že si budeme čoraz lepšie rozvíjať zmysel pre uvedomenie si významu tajomstva, aby sa bohoslužby stávali okamihmi spoločenstva s veľkým a posvätným tajomstvom Najsvätejšej Trojice. Ak bude Cirkev v Európe konať posvätné úkony ako uskutočňovanie svojho vzťahu k Bohu a ako prijímanie jeho darov - potom môže naozaj živiť svoju nádej a poskytovať ju aj tým, ktorí ju stratili.

73. Na tento cieľ je potrebné vyvinúť veľké úsilie na úseku formácie. Keďže jej cieľom je podporovať chápanie pravého významu liturgického slávenia Cirkvi, vyžaduje si okrem primeraného usmerňovania pri obradoch aj pravú spiritualitu a výchovu, aby sa prežívalo v plnosti. /121/ Preto musíme viac rozvíjať pravidelnú „liturgickú mystagógiu“ – zasväcovanie do tajomstiev - pričom všetci veriaci by sa mali aktívne zúčastňovať na posvätných úkonoch, najmä na Eucharistii.

II. Sláviť sviatosti

74. Osobitne dôležité miesto je potrebné dať sláveniu sviatostí ako úkonom Krista a Cirkvi určeným na prejavenie úcty Bohu, posväcovanie človeka a budovanie cirkevného spoločenstva. Vo vedomí, že v nich prostredníctvom Ducha Svätého účinkuje sám Kristus, musia sa sviatosti sláviť s najväčšou starostlivosťou a v primeraných podmienkach. Partikulárnym cirkvám v Európe musí ležať na srdci povinnosť posilniť pastoráciu sviatostí tak, aby poznali ich hlbokú pravdu. Synodálni otcovia vyzdvihli túto požiadavku, upozorňujúc na dve nebezpečenstvá, ktorým sa treba vyhnúť: na jednej strane sa zdá, že aj určité cirkevné kruhy strácajú správne chápanie sviatostí a chceli by banalizovať slávené tajomstvá; na druhej strane mnohí pokrstení, vedení zvykmi a tradíciou, vo významných okamihoch života síce prijímajú sviatosti, ale nežijú v zhode s usmerneniami Cirkvi. /122/

Eucharistia

75. Eucharistia, najvzácnejší Kristov dar Cirkvi, sprítomňuje v tajomstve obetu Krista za našu spásu: „Najsvätejšia Eucharistia obsahuje spasiteľné dobro Cirkvi v jeho celej úplnosti, Krista samého, nášho veľkonočného Baránka.“ /123/ Z nej, „prameňa a vrcholu celého kresťanského života", /124/ čerpá Cirkev na svojej púti a v nej nachádza prameň všetkej nádeje. Lebo Eucharistia dáva „impulz našej ceste dejinami a kladie semeno živej nádeje do každodenných rozhodnutí pri plnení svojich povinností.“ /125/
Všetci sme pozvaní vyznávať vieru v Eucharistiu – „závdavok budúcej slávy“ - s istotou, že spoločenstvo s Kristom, ktoré teraz prežívame ako pútnici našou smrteľnou existenciou, predchádza poslednému stretnutiu s oným dňom, v ktorom „budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je“ (1 Jn 3, 2). Eucharistia je istý druh zakúšania večnosti v časnosti, je božskou prítomnosťou a spoločenstvom s ňou; ako spomienka na Veľkú noc Krista je svojou povahou nositeľkou milosti do ľudských dejín. Otvára nás pre budúcnosť s Bohom; keďže je spoločenstvom s Kristom, s jeho telom a jeho krvou, je účasťou na večnom živote Boha. /126/

Sviatosť zmierenia

76. Spolu s Eucharistiou musí pri znovunadobúdaní nádeje zohrávať základnú úlohu aj sviatosť zmierenia: „Osobná skúsenosť Božieho odpustenia je totiž pre každého z nás základom každej nádeje do budúcnosti.“ /127/ Jeden z koreňov rezignácie, s ktorou sa dnes často stretávame, spočíva v neschopnosti priznať si hriechy a prijať odpustenie. Táto neschopnosť neraz vyplýva z osamotenosti toho, kto žije, akoby Boh nejestvoval, a kto nemá nikoho, koho by mohol prosiť o odpustenie. Naproti tomu ten, kto uznáva, že je hriešnik, a zveruje sa milosrdenstvu nebeského Otca, zažíva radosť pravého oslobodenia a môže žiť ďalej bez toho, aby sa uzatváral do svojho nešťastia. /128/ Tým dostáva milosť nového začiatku a nachádza nový podnet na nádej.
Preto je potrebné, aby v Cirkvi v Európe nastalo nové oživenie sviatosti zmierenia. Musíme však zdôrazniť, že formou sviatosti je osobné vyznanie hriechov, po ktorom nasleduje individuálne rozhrešenie. Toto osobné stretnutie spovedajúceho sa kajúcnika s kňazom treba uprednostniť v každej forme, ktorú pripúšťa obrad sviatosti. Pri rozmáhajúcej sa strate povedomia hriechu a pri presadzovaní sa mentality poznačenej relativizmom a subjektivizmom v morálnej oblasti je nevyhnutné v každom cirkevnom spoločenstve vážne sa starať o formovanie svedomia. /129/ Synodálni otcovia trvali na tom, aby sa jasne a zreteľne uznávala pravda o osobnom hriechu a o nevyhnutnosti osobného odpustenia Bohom cez službu kňaza. Všeobecné rozhrešenia nie sú nijakou alternatívou udeľovania sviatosti zmierenia. /130/

77. Obraciam sa na kňazov a nabádam ich, aby veľkodušne poskytovali svoju ochotu pri počúvaní spovedných vyznaní a aby sami dávali príklad prijímaním sviatosti pokánia. Odporúčam im starať sa o ďalšie vlastné vzdelávanie na poli morálnej teológie, aby mohli kompetentne reagovať na problémy, ktoré sa v súčasnosti vyskytujú v oblasti mravného života jednotlivcov i spoločnosti. Okrem toho by mali osobitnú pozornosť venovať konkrétnym životným situáciám, v ktorých sa nachádzajú ich veriaci. Mali by ich trpezlivo privádzať k uznávaniu požiadaviek kresťanského mravného zákona a pomáhať im prežívať túto sviatosť ako radostné stretnutie s milosrdenstvom nebeského Otca. /131/

Modlitba a život

78. Okrem slávenia Eucharistie treba podporovať aj ostatné formy modlitby v spoločenstve /132/ a pritom pomáhať znovuobjavovať spojenie medzi týmito formami a liturgickou modlitbou. Obzvlášť treba podporovať pokračovanie rozličných foriem eucharistickej adorácie mimo svätej omše v živej tradícii Latinskej cirkvi: osobnú adoráciu, vystavovanie a procesie, ktoré treba vnímať ako prejavy viery v permanentnú reálnu prítomnosť Pána v Oltárnej sviatosti. /133/ Pri osobnom alebo komunitnom slávení liturgie hodín, na ktorej jedinečnú hodnotu aj pre veriacich laikov upozornil Druhý vatikánsky koncil, /134/ by sa malo poukazovať práve na spojitosť s eucharistickým tajomstvom. Je potrebné viesť rodiny k tomu, aby poskytovali priestor spoločnej modlitbe, a tak mohli nazerať na celý manželský a rodinný život vo svetle evanjelia. Vychádzajúc zo spoločnej modlitby a počúvaním Božieho slova sa tvorí domáca liturgia, ktorá dá rytmus celému priebehu rodinného života. /135/
Každá forma spoločnej modlitby predpokladá osobnú modlitbu. Medzi osobou a Bohom vzniká pravý rozhovor, ktorý dostáva výraz vo zvelebovaní, vo vďake a v prosbe, a ktorý sa obracia skrze Ježiša Krista a v Duchu Svätom na Otca. Osobnú modlitbu, ktorá je akoby dýchaním kresťana, nemožno nikdy zanedbať. Spojenie medzi ňou a liturgickou modlitbou treba takisto znovu objavovať.

79. Osobitnú pozornosť musíme venovať aj ľudovej zbožnosti. /136/ V rozličných oblastiach Európy je rozšírená existenciou bratstiev, konaním pútí a procesií na početné posvätné miesta. Obohacuje liturgický rok a inšpiruje rodinné i spoločenské zvyky a obyčaje. Všetky tieto formy treba pozorne zvažovať v pastorácii, ktorá má podporovať a obnovovať to, čo je v nich pravým výrazom múdrosti Božieho ľudu. S istotou je ním posvätný ruženec. V tomto roku, ktorý venujeme ružencu, by som chcel ešte raz úprimne odporúčať túto modlitbu, lebo „ruženec pochopený v celom svojom význame vedie až do samého srdca kresťanského života, ponúka obyčajné a zároveň plodné duchovné a pedagogické možnosti osobného rozjímania, duchovného rozvoja Božieho ľudu a novej evanjelizácie“. /137/
V oblasti ľudovej zbožnosti treba neustále bdieť nad pochybnými aspektmi niektorých prejavov, chrániť ju pred svetskými vybočeniami, pred neuváženým konzumizmom, či dokonca pred nebezpečenstvom povier, a tak ju udržiavať v rámci zrelých a autentických foriem. Tu je potrebná výchovná práca, vysvetľovanie, že ľudová zbožnosť sa vždy musí prežívať v súlade s liturgiou

Cirkvi a v spojení so sviatosťami.

80. Nesmieme zabudnúť, že Bohu milá bohoslužba (Rim 12, 1)
sa koná predovšetkým v každodennom živote, ktorý aj v okamihoch zdanlivej bezmocnosti možno prežívať so slobodnou, veľkodušnou oddanosťou v láske. Takto prenikne náš život neotrasiteľná nádej, pretože sa odovzdáva istote Božej moci a Kristovho víťazstva: je to život naplnený Božou útechou, ktorou sa máme všetci potešovať a ktorú stretávame na svojej ceste (porov. 2 Kor 1, 4).

Deň Pána

81. Príkladom vzťahu k sláveniu evanjelia nádeje, ktorý si zasluhuje veľkú pozornosť, je deň Pána.
V súčasnosti viaceré vonkajšie okolnosti obmedzujú možnosti kresťanov naplno prežívať nedeľu ako deň stretnutia s Pánom. Nezriedka sa stáva, že nedeľa sa redukuje iba na víkend - koniec týždňa - a na číry útek z každodennosti. Preto je veľmi potrebná dobre premyslená pastoračná činnosť na výchovnej, duchovnej a spoločensko-sociálnej rovine, ktorá by pomohla zachovať jej pravý zmysel.

82. Znova opakujem výzvu vrátiť dňu Pána jeho najhlbší význam: /138/ nech je zasvätený účasťou na Eucharistii a zachovaním pokoja, plného kresťanskej radosti a bratstva. Má sa sláviť ako stred celého Božieho kultu, ako ustavičné zvestovanie večného života, ktoré znova oživuje nádej a povzbudzuje nás na našej ceste. Netreba sa preto ostýchať brániť nedeľu pred akýmkoľvek útokom a zasadzovať sa za jej striktné zachovávanie tak, aby mohla byť na úžitok celej spoločnosti dňom pre človeka. Ten, kto oberá nedeľu o jej pôvodný význam a znemožňuje, aby vytvárala primeraný priestor na modlitbu, zotavenie, vytváranie spoločenstva a poskytovanie radosti, môže spôsobiť, že „človek sa uzavrie do takého úzkeho horizontu, že už nedovidí na ‚nebo_. Už nebude schopný oslavovať, aj keď si oblečie sviatočný odev." /139/ A nádej bez rozmeru slávenia nenájde medzi nami svoj domov.


V. KAPITOLA

SLÚŹIŤ EVANJELIU NÁDEJE

„Poznám tvoje skutky, tvoju lásku, vieru, službu a vytrvalosť...“ (Zjv 2, 19)

Cesta lásky

83. Slová, ktorými sa Duch prihovára cirkvám, obsahuje úsudok o ich živote týkajúci sa ich skutkov a postojov. „Poznám tvoje skutky“ - tak znie úvod, ktorý zaznieva ako refrén s niekoľkými obmenami v listoch určených siedmim cirkvám. Keď sa skutky ukážu ako pozitívne, sú plodom námahy, vytrvalosti, znášania skúšok, súženia a biedy, vernosti v prenasledovaniach, lásky, viery, služby. V tomto zmysle ich možno čítať ako opis Cirkvi, ktorá nielen ohlasuje a slávi spásu prichádzajúcu k nej od Pána, ale ju aj konkrétne žije.
Aby sa mohlo evanjeliu nádeje slúžiť, aj od Cirkvi v Európe sa žiada, aby kráčala cestou lásky - cestou, ktorá vedie cez evanjelizačnú lásku k blížnemu, cez mnohorakú angažovanosť v službe a cez rozhodnutia neúnavnej a bezhraničnej veľkodušnosti.

I. Služba lásky

V spoločenstve a v solidárnosti

84. Prijatá a ďalej darovaná láska je pre každého človeka základná pôvodná skúsenosť, v ktorej sa rodí nádej. „Človek nemôže žiť bez lásky. Ostáva samému sebe nepochopiteľnou bytosťou; jeho život nemá zmysel, ak sa mu nezjaví láska, ak lásku nestretne, ak ju nezažije a neosvojí si ju, ak nedostane živú účasť na nej." /140/
Požiadavka pre Cirkev v dnešnej Európe teda spočíva v tom, aby svedectvom lásky, ktoré má v sebe vnútornú evanjelizačnú silu, pomohla človeku zakúsiť lásku Boha Otca a lásku Krista v Duchu Svätom.
V tom spočíva napokon aj evanjelium, čiže radostné posolstvo zvestované každému človeku: najprv Boh miloval nás (porov. 1 Jn 4, 10.19); Ježiš nás miloval až do krajnosti (porov. Jn 13, 1). Vďaka daru Ducha Svätého sa núka veriacim láska Boha, skrze ktorú môžu mať účasť na jeho schopnosti milovať: ona podnecuje srdce každého učeníka a celej Cirkvi (porov. 2 Kor 5, 14). Láska, práve preto, že ju daroval Boh, sa stáva človeku príkazom (porov. Jn 13, 34).
Źivot v láske sa teda stáva radostným posolstvom každému človeku, že sa v ňom zviditeľní Božia láska, ktorá nikoho neopustí. To napokon znamená dať zablúdenému človeku pravé dôvody na znovunadobudnutie nádeje.

85. Je povolaním Cirkvi byť „hodnoverným, i keď stále nedostatočným znamením živej lásky, ktorá privádza do kontaktu s láskou Boha a Krista mužov a ženy, ktorí ich hľadajú“. /141/ To dokazuje Cirkev, „znak a nástroj najvnútornejšieho zjednotenia s Bohom, ako aj jednoty celého ľudstva“, /142/ ak jednotlivci, rodiny a spoločenstvá intenzívne žijú podľa evanjelia lásky. Inými slovami, naše cirkevné spoločenstvá by sa mali stať dejiskami spoločenského spolužitia.
Svedectvo o láske musí podľa svojej prirodzenosti prekračovať hranice cirkevného spoločenstva a zasahovať každého človeka, aby sa láska k všetkým ľuďom stala pre celý spoločenský život stimulom pravej solidárnosti. Ak Cirkev slúži láske, zároveň dáva rásť kultúre solidarity a týmto spôsobom prispieva k znovuoživeniu všeobecných hodnôt ľudského spolunažívania.
Z tohto hľadiska treba znovu odhaľovať pravý zmysel kresťanskej nezištnej, dobrovoľnej služby. Ak pochádza z viery a vierou sa živí, musí vedieť spojiť odbornú spôsobilosť s ozajstnou láskou, podnecujúc všetkých, ktorí ju vykonávajú, „povznášať city jednoduchej ľudskej filantropie do výšok Kristovej lásky; nanovo si dennodenne, uprostred únavy a znechutenia, uvedomovať dôstojnosť každého človeka; objavovať potreby ľudí a pritom, ak je to potrebné, raziť nové cesty tam, kde je bieda najväčšia a kde sa vyžaduje starostlivosť a pomáhanie najslabším." /143/

II. Slúžiť človeku v spoločnosti

Prinášať novú nádej chudobným

86. Od celej Cirkvi sa žiada prinášať novú nádej chudobným. Prijímať ich a slúžiť im znamená pre Cirkev prijímať Krista a slúžiť mu (porov. Mt 25, 40). Prednostná láska k chudobným je nevyhnutným rozmerom kresťanstva a služby evanjeliu. Milovať chudobných a dokazovať im, že ich Boh zahŕňa osobitnou láskou, znamená uznať, že ľudia sú cenní sami osebe, nezávisle od toho, v akých ekonomických, kultúrnych a sociálnych pomeroch žijú, a pomáhať im, aby mohli uplatniť svoje schopnosti.

87. Nemôžeme ostať ľahostajní ani k javu nezamestnanosti, ktorý v mnohých európskych štátoch predstavuje vážny sociálny bič. K tomu sa pridávajú problémy súvisiace s rastúcou migráciou ľudí. Cirkev musí pamätať na to, že práca predstavuje dobro, o ktoré sa musí starať celá spoločnosť.
Kým Cirkev znova volá po uvedomovaní si mravných kritérií, akými sa musí riadiť trh aj hospodárstvo pri svedomitom uznávaní ústredného postavenia človeka, nebude zabúdať ani na dialóg s osobami zaangažovanými na politickej, odborárskej a podnikateľskej úrovni. /144/ Tento dialóg musí mať za cieľ nabádať na vybudovanie Európy ako spoločenstva národov a ľudí, ktorí - solidárni v nádeji - nepodliehajú výlučne zákonom trhu, ale rozhodne sa snažia o rešpektovanie dôstojnosti človeka aj v hospodárskych a sociálnych vzťahoch.

88. Primeranú pozornosť treba venovať aj pastorácii chorých. Berúc do úvahy, že choroba predstavuje situáciu, ktorá vyvoláva základné otázky o zmysle života, musíme v prosperujúcej a výkonnej spoločnosti, v kultúre poznačenej zbožňovaním tela, potláčaním utrpenia a bolesti a mýtom večnej mladosti" /145/ považovať starostlivosť o chorých za jednu z priorít. S týmto cieľom musíme na jednej strane rozvíjať primeranú pastoračnú prítomnosť v miestach utrpenia - napríklad ustanovovaním nemocničných kaplánov, členov dobrovoľníckych zborov, cirkevných zdravotníckych zariadení - a na druhej strane napomáhať podporovanie rodín chorých. Okrem toho bude potrebné stáť pri lekároch a ošetrovateľskom personáli s vhodnými pastoračnými prostriedkami a podporovať ich v ich náročnom povolaní v službe chorým. Veď osoby pracujúce v zdravotníctve svojou každodennou prácou konajú šľachetnú službu životu. Od nich sa žiada poskytovať pacientom zvláštnu duchovnú oporu, ktorá predpokladá teplo pravých ľudských vzťahov.

89. A napokon neslobodno zabudnúť, že niekedy sa ani dobrá zeme nepoužívajú náležitým spôsobom. Totiž ak človek neplnil Pánov príkaz, aby múdro a s láskou obrábal a strážil zem (porov. Gen 2, 15), v mnohých oblastiach si zničil lesy a polia, vysušil vody, vzduch urobil nedýchateľným, uviedol do neporiadku hydrogeologické a atmosférické systémy a obrovské územia vystavil pokračujúcemu pustošeniu.
Aj v tomto prípade služba evanjeliu nádeje znamená novým spôsobom sa pričiniť o správne využívanie dobier zeme /146/ a podnecovať takú starostlivosť, ktorá bude nielen chrániť prirodzené životné prostredie, ale aj kvalitu života ľudí, pripravujúc tak budúcim generáciám prostredie, ktoré sa viac zhoduje s plánom Stvoriteľa.

Pravda o manželstve a rodine

90. Cirkev v Európe musí vo svojich vyjadreniach na všetkých úrovniach verne predkladať pravdu o manželstve a rodine. /147/ Túto pálčivú potrebu cíti hlboko v sebe, lebo vie, že ju dostala za úlohu od svojho Źenícha a Pána v príkaze evanjelizovať a dnes ju musí plniť s najväčšou naliehavosťou. Nie je málo tých kultúrnych, sociálnych a politických faktorov, ktoré v súčasnosti vyvolávajú čoraz väčšiu krízu rodiny. V rozličnej miere ohrozujú pravdu a dôstojnosť ľudskej osoby a ich postupným nahlodávaním spochybňujú samu ideu rodiny. Čoraz menej sa uznáva hodnota nerozlučnosti manželstva; mnohí sa dožadujú zákonného uznávania foriem takzvaného faktického spolužitia a ich zrovnoprávnenia s legitímnym manželstvom; nechýbajú pokusy akceptovať také modely partnerstva, v ktorých nie je zásadne dôležitý ani rozdiel pohlaví.
Za týchto okolností záleží na Cirkvi, aby s novou silou ohlasovala, čo hovorí evanjelium o manželstve a rodine, aby vystihla ich význam a hodnotu v Božom pláne spásy. Osobitne dôležité je posilňovať ustanovizeň manželstva a rodiny ako reality prameniacej z Božej vôle. Treba ustavične odhaľovať pravdu o rodine ako vnútornom spoločenstve života a lásky, /148/ ktoré je otvorené pre zrod nových ľudí; o jej hodnote v postavení domácej cirkvi a jej účasti na poslaní Cirkvi i na živote spoločnosti.

91. Podľa synodálnych otcov treba uznať, že mnohé rodiny sú svojou každodennou existenciou prežívanou v láske viditeľným svedkom Ježišovej prítomnosti. Ten ich sprevádza a darmi svojho Ducha je im oporou. Aby sme mohli podporovať takúto cestu, musíme prehĺbiť teológiu a spiritualitu manželstva a rodiny, zdôrazňovať pravdu a krásu rodiny, založenej na trvalom a plodnom zjednotení muža a ženy v manželstve, ohlasovať ho bez obmedzenia a pevne, poukazovať naň cez pôsobivé príklady a v každom cirkevnom spoločenstve rozvíjať vhodnú pastoráciu rodín. Zároveň bude nevyhnutné, aby sa Cirkev materinsky starala o tých, ktorí sa nachádzajú v ťažkých situáciách, ako sú napríklad mladé slobodné matky, odlúčení alebo rozvedení manželia, odvrhnuté deti. V každom prípade by sa mal v Cirkvi i v spoločnosti podnecovať, sledovať a podporovať oprávnený protagonizmus jednotlivých alebo aj združených rodín a usilovať sa o naozaj primeranú rodinnú politiku zo strany jednotlivých štátov i celej Európskej únie./149/

92. Osobitnú pozornosť si zasluhuje výchova mladých ľudí a snúbencov k láske. Najmä špeciálne kurzy zamerané na prípravu na manželstvo im môžu pomôcť zachovať si čistotu až do chvíle prijatia tejto sviatosti. Cirkev môže ukázať mimoriadnu horlivosť vo výchovnej práci, keď bude sprevádzať novomanželov aj po svadbe.

93. Napokon sa od Cirkvi žiada, aby s materinskou dobrotou vychádzala v ústrety aj tým manželským situáciám, v ktorých ľahko prichádza k strate nádeje. „Keď vidíme taký veľký počet rozpadnutých rodín, Cirkev cíti povinnosť nevynášať prísne a chladné súdy, ale skôr vnášať do toľkých ľudských tragédií svetlo Božieho slova, sprevádzané svedectvom jeho milosrdenstva. V tomto duchu sa pokúša pastorácia rodín ujať aj situácií, v ktorých rozvedení veriaci vstúpili do ďalšieho manželstva. Ani oni nie sú vylúčení zo spoločenstva: naopak, sú pozvaní zúčastňovať sa na živote cirkevného spoločenstva a v nej rásť v duchu evanjelia. Cirkev však nemôže zamlčať, že sa objektívne nachádzajú v mravne neusporiadanom stave, a takisto fakt, že z tohto stavu vyplývajú dôsledky pre prijímanie sviatostí. Napriek tomu im chce Cirkev preukázať svoju materinskú lásku.“ /150/

94. Ak je pre službu evanjeliu nádeje nevyhnutné prednostne venovať primeranú pozornosť rodine, rovnako je nepochybné, že práve vo vzťahu k tomuto evanjeliu nádeje samy rodiny majú plniť nenahraditeľnú úlohu. Preto sa plný dôvery a lásky znova obraciam na všetky kresťanské rodiny, ktoré žijú v Európe, s výzvou: Rodiny, staňte sa tým, čím ste! Ste živým obrazom Božej lásky: máte totiž „úlohu chrániť, zjavovať a odovzdávať lásku ako živý odlesk a skutočnú účasť na Božej láske k ľuďom a na láske Krista, nášho Pána, k svojej neveste, Cirkvi.“ /151/
Ste „svätyňou života“ /.../, miestom, na ktorom sa primeraným spôsobom prijíma a proti mnohým útokom bráni život, Boží dar, a na ktorom sa podľa požiadaviek pravého ľudského rastu môže rozvíjať." /152/
Ste základom spoločnosti, pretože ste prvým miestom humanizácie ľudskej osoby a občianskeho života, /153/ modelom na usporiadanie spoločenských vzťahov v láske a solidárnosti.
Buďte teda samy hodnovernými svedkami evanjelia nádeje! Lebo vy ste gaudium et spes, /154/ radosťou i nádejou.

Slúžiť evanjeliu života

95. Prestarnutosť a úbytok počtu obyvateľstva, ktorý môžeme pozorovať v rozličných európskych krajinách, musia v nás vyvolávať starosť; pokles pôrodnosti je totiž príznakom narušených vzťahov k vlastnej budúcnosti, je zreteľným výrazom nedostatku nádeje, znakom „kultúry smrti“, ktorá sa tiahne súčasnou spoločnosťou. /155/
Spolu s poklesom pôrodnosti musíme spomenúť aj ďalšie znaky, ktoré prispievajú k tomu, že hodnota života sa zahmlieva a dochádza k akémusi sprisahaniu proti životu. K tomu treba prirátať najmä zarmucujúce rozmáhanie sa potratov, aj s použitím chemicko-farmakologických preparátov, ktoré ich umožňujú aj bez pričinenia lekárov a tak sa vymykajú akejkoľvek forme spoločenskej zodpovednosti. Napomáha ich aj legislatíva mnohých európskych štátov, pripúšťajúca také konanie, ktoré je „ohavným zločinom“ /156/ a ťažkou mravnou poruchou. Nesmieme zabúdať ani na atentáty páchané proti životu „zásahmi do ľudských zárodkov, ktoré sú nevyhnutne spojené so zabitím embrya, hoci slúžia napohľad legitímnym účelom“, alebo na nesprávne použitie techník predpôrodnej diagnostiky, ktoré niekedy nemajú za cieľ včasnú terapiu, ale „konajú v službe eugenickej mentality, ktorá akceptuje selektívny potrat". /157/ ďalej treba spomenúť tendenciu objavujúcu sa v niektorých častiach Európy, totiž domnienku, že je dovolené vedome ukončiť vlastný život alebo život iného človeka: to vedie k skrytej alebo otvorene praktizovanej eutanázii, ktorej legalizácie sa niekde opakovane domáhajú a ktorá sa v niektorých smutných prípadoch už aj vykonáva.

96. Za týchto okolností je potrebné slúžiť evanjeliu života aj „všeobecným mobilizovaním svedomia a spoločným mravným úsilím, aby sme presadili veľkú stratégiu v prospech života. Všetci spolu musíme budovať novú kultúru života“. /158/ To je veľká úloha a musíme sa s ňou vyrovnať zodpovedne a s istotou, že „budúcnosť európskej kultúry v najväčšej miere závisí od rozhodnej obrany a presadzovania hodnôt života, jadra kultúrneho dedičstva Európy.“ /159/ Naozaj ide o to, aby sme vrátili Európe jej opravdivú dôstojnosť, totiž aby bola miestom, kde sa potvrdzuje každý človek vo svojej neporovnateľnej dôstojnosti.
S radosťou sa stotožňujem so slovami: „Synoda európskych biskupov nabáda kresťanské spoločenstvá, aby sa stali evanjelizátormi života. Synoda povzbudzuje kresťanské manželské páry a rodiny, aby sa navzájom podporovali vo vernosti svojmu poslaniu ako spolupracovníci Boha pri plodení a výchove nových stvorení. Oceňuje každý veľkodušný pokus reagovať na egoizmus živený falošnými vzormi bezpečnosti a šťastia v oblasti odovzdávania života. Źiada od európskych štátov a od Európskej únie robiť také prezieravé politické opatrenia na podporu konkrétnych bytových a pracovných podmienok, ako aj sociálnych služieb, ktoré by priaznivo ovplyvnili zakladanie rodín a umožnili naplniť volanie po otcovstve a materstve a okrem toho by dali dnešnej Európe najvzácnejší poklad: budúcich Európanov." /160/

Budovať mesto dôstojné človeka

97. Činorodá láska nás zaväzuje urýchľovať príchod Božieho kráľovstva. Preto spolupracuje na rozvíjaní pravých hodnôt, ktoré tvoria základ kultúry dôstojnej človeka. Lebo, ako uvádza Druhý vatikánsky koncil, „kresťania musia na púti k Otcovi do nebeského mesta hľadať a premýšľať o tom, čo je hore; to však nezmenšuje, naopak znásobuje význam ich úlohy spolu s ostatnými ľuďmi spolupracovať na budovaní ľudskejšieho sveta". /161/ Očakávanie nových nebies a novej zeme ich ani zďaleka neodcudzuje dejinám, ba posilňuje ich starostlivosť o pozemské veci, kde už teraz klíči zárodok a podoba sveta, ktorý príde.
Preniknutí týmito istotami viery, chceme sa usilovať o budovanie mesta hodného človeka. Aj keď nie je možné v časných dejinách vybudovať dokonalý spoločensko-sociálny poriadok, vieme, že každé statočné úsilie o výstavbu lepšieho sveta sprevádza Božie požehnanie a že každé semienko spravodlivosti a lásky, ktoré sa v časnosti zaseje, kvitne pre večnosť.

98. Pri budovaní mesta hodného človeka sa musí uznať inšpirujúca úloha sociálneho učenia Cirkvi. Prostredníctvom neho totiž kladie Cirkev európskemu svetadielu otázku o morálnej kvalite jeho kultúry. Tá má svoj pôvod v konfrontácii medzi biblickým odkazom s rozumom na jednej strane a problémami a situáciami týkajúcimi sa života človeka a spoločnosti na druhej strane. Súhrnom princípov, ktoré ponúka, toto učenie prispieva k vytvoreniu solídnych základov človeku primeraného spolužitia v spravodlivosti, slobode a solidarite. Uspôsobené chrániť a napomáhať dôstojnosť ľudskej osoby - základu nielen hospodárskeho a politického života, ale aj sociálnej spravodlivosti a pokoja -, ukazuje sa sociálne učenie Cirkvi ako schopné upevniť nosné stĺpy budúceho rozvoja tohto kontinentu. /162/ V tomto učení sa nachádzajú oporné body, pomocou ktorých možno brániť mravnú štruktúru a slobodu a obhajovať európsku civilizáciu a spoločnosť tak pred totalitnými utópiami „spravodlivosti bez slobody“, ako aj pred utópiou „slobody bez pravdy“, ktorá sa vkráda s falošným ponímaním „tolerancie“. Obe utópie sú predzvesťou omylov a hrôz pre ľudstvo, ako to dokázali práve nedávne dejiny v Európe. /163/

99. Sociálne učenie Cirkvi je utvorené vnútorným spojením s ľudskou dôstojnosťou tak, že ho môžu pochopiť aj tí, ktorí nepatria k spoločenstvu veriacich. Preto treba naliehavo šíriť poznatky o ňom, študovať ho a prekonávať nevedomosť o ňom aj v prostredí kresťanov. To si vyžaduje novo budovanú Európu, ktorá potrebuje ľudí vychovaných podľa týchto hodnôt, pripravených angažovať sa za dosiahnutie všeobecného blaha. Na to je potrebná prítomnosť kresťanských laikov, ktorí by mali účinkovať ako zodpovední za rozličné oblasti občianskeho života, hospodárstva, kultúry, zdravotníctva a politiky tak, aby v nich mohli šíriť hodnoty Božieho kráľovstva.

Za kultúru prijímania druhých

100. K požiadavkám, ktoré sa dnes kladú na službu evanjeliu patrí aj rastúci jav prisťahovalectva, ktorý preveruje schopnosť Cirkvi prijať akéhokoľvek človeka, nehľadiac z ktorého národa alebo štátu pochádza. Podnecuje to aj celú európsku spoločnosť a jej inštitúcie hľadať spravodlivý poriadok a spôsoby spolužitia, ktoré všetci rešpektujú, ako aj legalizovať celý proces možnej integrácie. Zohľadňujúc stav biedy, nedostatočného rozvoja, alebo aj nedostatok slobody, ktorý, žiaľ, panuje ešte v mnohých krajinách a vyháňa mnohých ľudí z vlasti, je potrebná odvážna angažovanosť všetkých vo veci uskutočnenia spravodlivejšieho medzinárodného hospodárskeho usporiadania, schopného posunúť dopredu skutočný rozvoj všetkých národov a všetkých krajín.

101. Zoči-voči problému migrácie je v hre schopnosť Európy vytvoriť priestor formám inteligentného prijatia a pohostinstva. Univerzálna predstava všeobecného dobra si vyžaduje potrebu rozšíriť pohľad tak, aby sme mali na zreteli potreby celej ľudskej rodiny. Jav globalizácie predpokladá otvorenosť a spoluúčasť, ak má byť zdrojom solidárnej účasti všetkých na produkcii a výmene dobier, a nie zdrojom vylučovania a odstrkovania niektorých.
Každý sa musí usilovať o rozvoj vyspelej kultúry prijímania druhých, ktorá ráta s rovnakou dôstojnosťou všetkých ľudí a so záväznou solidárnosťou s najslabšími, a preto je potrebné každému prisťahovalcovi zaručiť základné práva. Verejné úrady sú zodpovedné za riadenie prisťahovaleckých vĺn s ohľadom na potreby všeobecného blaha. Prijímanie migrantov sa vždy musí robiť s dodržiavaním zákonov, a preto, ak je to nevyhnutné, sa musí spájať s potláčaním jeho zneužívania.

102. Rovnako potrebné je postarať sa o vypracovanie možných foriem pravej integrácie prisťahovalcov legálne prijatých do spoločenských a kultúrnych štruktúr rozličných európskych národov. Integrácia si vyžaduje neupadať do ľahostajnosti voči univerzálnym ľudským hodnotám a zachovávať osobitné kultúrne dedičstvo každého národa. Pokojné spolunažívanie a recipročná výmena vnútorných bohatstiev umožní budovať takú novú Európu, ktorá vie byť spoločným domovom, ktorá vie každého prijať, v ktorej nikto nebude diskriminovaný a v ktorej sa všetci budú posudzovať a zodpovedne žiť ako členovia jednej veľkej rodiny.

103. Cirkev je zo svojej strany povolaná „pokračovať vo svojom úsilí vo vytváraní a ďalšom zlepšovaní svojich služieb pri prijímaní prisťahovalcov a poskytovaní pastoračnej starostlivosti prisťahovalcom a utečencom", /165/ ktorých cieľom je rešpektovať ich práva a podporovať integráciu.
Osobitnú pastoračnú starostlivosť si vyžaduje integrovanie katolíckych prisťahovalcov, pričom treba náležitú pozornosť venovať ich kultúre a ich pôvodnej náboženskej tradícii. Na tento účel treba rozvíjať kontakty medzi cirkvami pôvodnej krajiny prisťahovalcov a cirkvami prijímajúcej krajiny, aby sa preskúmali formy pomoci, medzi ktoré môže patriť aj príchod kňazov, rehoľníkov alebo primerane vychovaných pastoračných pracovníkov pochádzajúcich z pôvodnej vlasti.
Služba evanjeliu okrem toho požaduje od Cirkvi pri ochrane záujmov utláčaných a odstrkovaných naliehať na politické autority rozličných štátov a na zodpovedných činiteľov európskych inštitúcií, aby priznávali politický status každému, kto utiekol z pôvodnej krajiny v nebezpečenstve života, aby podporovali jeho návrat do krajiny a navyše vytvárali podmienky na rešpektovanie dôstojnosti všetkých prisťahovalcov, ako aj na ochranu ich základných práv. /166/

III. Rozhodnime sa pre lásku

104. Výzva žiť činorodou láskou, ktorú adresovali synodálni otcovia všetkým kresťanom na európskom kontinente, /167/ predstavuje šťastnú syntézu ozajstnej služby evanjeliu nádeje. Teraz ti ju, Cirkev v Európe, aj ja znova predkladám. Radosti a nádeje, zármutky a obavy dnešných Európanov, najmä biednych a trpiacich, nech sú aj tvojimi radosťami a nádejami, zármutkami a obavami, a všetko, čo je naozaj ľudské, nech nájde ohlas v tvojom srdci. Pozeraj sa na Európu a na jej cestu so sympatiou toho, kto si cení každý pozitívny prvok, ale zároveň nezatvára oči pred tým, čo sa nezlučuje s evanjeliom, a dôrazne to odmieta.

105. Cirkev v Európe, s obnovenou sviežosťou každý deň prijímaj dar lásky, ktorý ti ponúka Pán a na ktorý ťa uschopňuje. Osvojuj si od neho obsah a rozmer lásky. A buď Cirkvou blahoslavenstiev, ktorá sa ustavične pripodobňuje Kristovi (porov. Mt 5, 1-12).
Zbavená prekážok a závislostí, buď chudobná a priateľka chudobných, pripravená prichýliť každého človeka a pozorná voči každej staršej i novšej podobe chudoby.
Ustavične očisťovaná dobrotou Otca, spoznávaj v postojoch Ježiša, ktorý vždy bránil pravdu, ale zároveň prejavoval milosrdenstvo hriešnikom, najvyššiu normu svojho konania.
V Ježišovi, pri ktorého narodení bol ohlasovaný pokoj (porov. Lk 2, 14), a ktorý svojou smrťou zbúral každé nepriateľstvo (porov. Ef 2, 14) a priniesol pravý pokoj (porov. Jn 14, 27), buď mierotvorcom a žiadaj od svojich synov a dcér, aby si očistili srdcia od každej nevraživosti, každého egoizmu a každej straníckosti, a za každých okolností napomáhaj dialóg a vzájomnú úctu.
V Ježišovi, Božej spravodlivosti, neúnavne poukazuj na všetky formy nespravodlivosti. Ak budeš v tomto svete žiť s hodnotami budúceho Božieho kráľovstva, staneš sa Cirkvou lásky, prinesieš svoj nenahraditeľný príspevok k budovaniu európskej spoločnosti, čoraz dôstojnejšej človeka.


VI. KAPITOLA

EVANJELIUM NÁDEJE PRE NOVÚ EURÓPU

„A videl som, ako z neba od Boha zostupuje sväté mesto, nový Jeruzalem.“ (Zjv 21, 2)

Novosť Boha v dejinách

106. Evanjelium nádeje, ktorého ozvenu počujeme v tajomnom posolstve Knihy zjavenia, nám otvára srdce pre kontemplatívne rozjímanie o novosti, ktorú učinil Boh: „Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvé nebo a prvá zem sa pominuli a ani mora už niet“ (Zjv 21, 1). Sám Boh to ohlasuje slovami, ktoré vysvetľujú práve opísanú víziu: „Hľa, všetko robím nové“ (Zjv 21, 5).
Božia novosť - v úplnosti pochopiteľná na pozadí starých vecí, pripravených zo sĺz, žiaľu, z náreku, z námah a zo smrti (porov. Zjv 21, 4) - spočíva v zanechaní stavu hriechov a ich následkov, v akom sa nachádza ľudstvo; je to nové nebo a nová zem, nový Jeruzalem, v protiklade so starým nebom a zemou, so zastaraným poriadkom vecí a s niekdajším starodávnym Jeruzalemom, súženým rivalitami.
Obraz nového Jeruzalema - mesta človeka, ktoré „zostupuje z neba od Boha, vystrojené ako nevesta ozdobená pre svojho ženícha“ (Zjv 21, 2) - vzťahujúci sa priamo na tajomstvo Cirkvi, neoznačuje vybudovanie nového mesta náhodou. Je to obraz, ktorý hovorí o eschatologickej skutočnosti: tá prekračuje všetko, čo je schopný urobiť človek; je to Boží dar, ktorý sa zavŕši na konci čias. Nie je to však utópia: je to už súčasná realita. Poukazuje na to Bohom použité sloveso robím v prítomnom čase – „Hľa, všetko robím nové“ (Zjv 21, 5) - s ďalším spresnením o pravdivosti týchto slov: „Stalo sa!“ (Zjv 21, 6). Lebo Boh sa už chystá meniť svet; Ježišova Veľká noc je už Božou novotou. Tá dáva vzniknúť Cirkvi, vdychuje dušu jej existencii, obnovuje a pretvára dejiny.

107. Táto novosť začína dostávať tvár predovšetkým v kresťanskom spoločenstve, ktoré je už „Božím stánkom medzi ľuďmi“ (porov. Zjv 21, 3) - v jeho lone už Boh začína účinkovať a obnovovať život tých, ktorí sa podriaďujú vanutiu jeho Ducha. Cirkev je pre svet znamením a nástrojom Božieho kráľovstva, ktoré sa uskutočňuje najprv v srdciach. Odraz tejto novosti sa zjavuje aj v každej forme ľudského spolužitia, ktoré je preniknuté duchom evanjelia. Ide o novosť očakávajúcu odpoveď od spoločnosti v každom okamihu dejín, najmä od európskej spoločnosti, ktorá už toľko storočí počúva evanjelium o Božom kráľovstve založenom Ježišom.

I. Duchovné povolanie Európy

Európa - priekopníčka rozvíjania univerzálnych hodnôt

108. Dejiny európskeho kontinentu nesú pečať oživujúceho vplyvu evanjelia. „Ak sa pozrieme na uplynulé storočia, nemôžeme sa vyhnúť vďačnosti Pánovi za to, že kresťanstvo je na našom kontinente prvoradým činiteľom jednoty medzi národmi a kultúrami a integrálneho rozvoja človeka a jeho práv.“ /168/
Nemožno pochybovať, že kresťanské náboženstvo patrí k najhlbším a určujúcim základom európskej civilizácie. V skutočnosti kresťanstvo dalo tvár Európe tým, že jej vtlačilo pečať niektorých základných hodnôt. Ešte aj moderné európske dejiny, ktoré dali svetu ideál demokracie a ľudských práv, čerpajú vlastné hodnoty zo svojho kresťanského dedičstva. Európu možno definovať ani nie natoľko ako geografický priestor, „ako skôr kultúrny a historický pojem označujúci skutočnosť, ktorá vznikla vďaka zjednocujúcej sile kresťanstva, schopnej priviesť k sebe a vzájomne sa doplňovať rozdielne národy a kultúry, a ktorá úzko súvisí so spoločnou európskou civilizáciou". /169/
Dnešná Európa však, ako sa zdá, sa práve v čase, keď sa upevňuje a rozširuje jej hospodárske a politické zjednocovanie, zmieta v hlbokej kríze hodnôt. Hoci má k dispozícii množstvo prostriedkov, pôsobí dojmom, akoby jej chýbal rozmach, ktorý by živil jej spoločné projekty a dával jej obyvateľom nové dôvody na nádej.

Nová tvár Európy

109. V procese súčasnej transformácie by sa Európa mala predovšetkým usilovať znovu nadobudnúť svoju pravú totožnosť. Musí si totiž vybudovať, aj keď predstavuje v súčasnosti veľmi mnohotvárnu skutočnosť, nový model jednoty v mnohosti, aby vytvárala spoločenstvo zmierených národov, otvorené pre iné svetadiely a zapojené do súčasného globalizačného procesu. Aby dala vlastným dejinám nový rozmach, musí „s tvorivou vernosťou uznať a znova si osvojiť základné hodnoty, ktoré prijímala s rozhodujúcim prispením kresťanstva a ktoré sa dajú vyjadriť ako potvrdenie transcendentnej dôstojnosti ľudskej osoby, hodnoty rozumu, slobody, demokracie, právneho štátu a odlíšenia politiky od náboženstva." /170/

110. Európska únia sa politicky naďalej rozširuje. Všetky národy, ktoré do nej skôr alebo neskôr vstúpia, budú mať nárok deliť sa o to isté základné dedičstvo. Ostáva dúfať, že toto rozširovanie sa bude diať spôsobom, ktorý bude rešpektovať každého: nielen zrelším uplatňovaním princípov subsidiarity a solidarity, ale aj sprístupnením a zhodnotením historických a kultúrnych osobitostí, národnej identity a bohatstva iných hodnôt, ktoré so sebou prinesú noví členovia. /171/ V integračnom procese na európskom kontinente si treba dobre uvedomiť, že únia nebude mať nijakú súdržnosť, ak sa obmedzí iba na geografické a hospodárske rozmery; oveľa viac sa musí opierať o harmóniu hodnôt hovoriacich o práve a o živote.

Podporovať solidaritu a pokoj vo svete

111. Ak sa povie Európa, malo by to znamenať otvorenosť. Napriek opačnej skúsenosti a opačným príznakom, akých nikdy nechýbalo, práve dejiny Európy si vyžadujú povedať toto: „Európa nie je reálne uzavreté alebo izolované územie; utvorila sa tým, že vyšla cez všetky moria v ústrety iným národom, iným kultúram, iným civilizáciám.“ /172/ Preto musí byť otvoreným a pohostinným svetadielom, ktorý bude pri súčasnej globalizácii presadzovať formy nielen hospodárskej, ale aj sociálnej a kultúrnej spolupráce.
Jestvuje jedna požiadavka, na ktorú musí náš svetadiel odpovedať pozitívne, ak chce mať naozaj novú tvár: „Európa sa nesmie stiahnuť do seba. Nesmie prejaviť úplný nezáujem o ostatný svet, naopak, musí si uvedomiť, že ostatné krajiny a kontinenty očakávajú od nej odvážne činy, pri ktorých ponúkne najchudobnejším národom prostriedky na ich rozvoj a na organizovanie ich spoločností, ako aj na vybudovanie spravodlivejšieho a bratskejšieho sveta.“ /173/ Na primerané uskutočnenie tejto úlohy treba „premyslieť medzinárodnú spoluprácu v podmienkach novej kultúry solidarity. Ak má byť spolupráca semenom mieru, nesmie sa obmedzovať iba na pomoc a podporu, a už vôbec nesmie sledovať výhody, ktoré by mohli vyplývať z návratu použitých finančných prostriedkov. Naopak, mala by vyjadrovať takú konkrétnu a hmatateľnú solidaritu, ktorá by stimulovala chudobných, aby sa sami postavili na čelo vlastného rozvoja, a umožnila by čo najväčšiemu počtu ľudí rozvíjať v ich konkrétnych hospodárskych a politických podmienkach vlastné tvorivé sily, lebo tvorivosť je typickým znakom ľudskej osoby a od nej závisí aj blahobyt národov.“ /174/

112. Okrem toho musí Európa hrať aktívnu úlohu pri podpore a rozvíjaní globalizácie v oblasti solidarity. Pri nej musí, ako základný predpoklad, prebiehať istý druh „globalizácie solidarity“ a s ňou súvisiacich hodnôt rovnosti, spravodlivosti a slobody, v pevnom presvedčení, že trh treba „v primeranej miere kontrolovať spoločenskými silami i štátom, ak sa má zaručiť uspokojovanie základných potrieb celej spoločnosti.“ /175/ Európa, akú sme prevzali od dejín, zažila - najmä v ostatnom storočí -, ako sa presadili totalitné ideológie a prehnané nacionalizmy, ktoré, kaliac nádej ľudí a národov kontinentu, roznecovali konflikty vnútri národov i medzi národmi až po tragédiu dvoch svetových vojen. /176/ Aj nedávne etnické boje, ktoré znova poškvrnili krvou európsky kontinent, každému jasne ukázali, aký krehký je mier, ako veľmi potrebuje každodennú angažovanosť všetkých a že ho možno zaručiť iba otvorením nových perspektív spolupráce, odpustenia a zmierenia medzi ľuďmi, národmi a štátmi.
Stojac pred takýmto stavom vecí, Európa so všetkými svojimi obyvateľmi sa musí neúnavne zasadzovať za nastoľovanie mieru vnútri svojich hraníc i v celom svete. V tejto súvislosti treba pripomenúť, „že na jednej strane sa musia dodržiavať a pestovať národné odlišnosti ako základ európskej solidarity, na druhej strane sa však sama národná identita môže dosahovať iba cez otvorenosť voči iným národom a cez solidaritu s nimi.“ /177/

II. Budovanie Európy

Úloha európskych inštitúcií

113. Pri načrtávaní novej tváre Európy má v mnohých ohľadoch rozhodujúci význam úloha medzinárodných inštitúcií, ktoré sa viažu na európske teritórium a pôsobia hlavne v ňom. Zapísali sa do historického priebehu udalostí bez toho, že by sa boli angažovali vo vojenských operáciách. V tejto súvislosti by som sa chcel zmieniť najmä o Organizácii pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), ktorá sa aj ochranou a podporovaním ľudských práv a základných ľudských slobôd pričiňuje o udržiavanie mieru a stability, ako i o spoluprácu v oblasti hospodárstva a ochrany životného prostredia.
ďalej existuje Európska rada, do nej patria štáty, ktoré podpísali Európsku konvenciu ľudských práv z roku 1950 a Európsku sociálnu chartu z roku 1961. K nej sa pripája Európsky súdny dvor pre ľudské práva. Tieto dve inštitúcie majú za cieľ prostredníctvom politickej, právnej a kultúrnej spolupráce, ako aj podporovaním ľudských práv a demokracie budovať slobodnú a solidárnu Európu. Napokon je tu Európska únia so svojím parlamentom, ministerskou radou a Európskou komisiou, ktorých práca sa zdokonaľuje s perspektívou pripraviť integračný model, ktorý má jedného dňa vydať spoločnú základnú chartu. Táto inštitúcia má za cieľ väčšiu politickú, hospodársku a menovú jednotu medzi súčasnými členskými štátmi, ako aj so štátmi, ktoré v najbližšom čase rozšíria jej rady. V ich rozdielnostiach a za predpokladu zachovania ich špecifickej identity sa spomenuté inštitúcie usilujú o jednotu kontinentu a - ešte v hlbšom zmysle - stoja v službách človeka. /178/ 114.
Spolu so synodálnymi otcami /179/ prosím tieto európske inštitúcie a jednotlivé európske štáty, aby uznali, že dobrý spoločenský poriadok musí mať korene v autentických mravných a občianskych hodnotách, ktoré v najväčšej možnej miere zodpovedajú aj názoru občanov. Pritom treba dbať, aby si tieto hodnoty osvojili predovšetkým rozličné spoločenské organizácie. Dôležité je, aby inštitúcie i jednotlivé štáty uznali, že k týmto spoločenským organizáciám patria aj cirkevné spoločenstvá, a iné náboženské organizácie. Ak také jestvovali už pred založením Európskeho spoločenstva, o to väčšmi ich nebude možné redukovať na jednoduché privátne zoskupenia; pôsobia totiž s osobitnou inštitucionálnou podstatou, ktorú treba brať do úvahy. Pri plnení svojich úloh musia jednotlivé štátne a európske inštitúcie rátať s tým, že ich právne poriadky budú vtedy plne rešpektovať demokraciu, ak budú predvídať formy „zdravej súčinnosti“ /180/ s cirkvami a náboženskými organizáciami.
Vo svetle toho, čo som práve zdôraznil, chcel by som sa ešte raz obrátiť na tvorcov budúcej európskej ústavy, aby obsahovala aj zreteľné vyjadrenie vzťahu k náboženskému a najmä kresťanskému dedičstvu Európy. Pri úplnom rešpektovaní nezávislosti štátnych inštitúcií od Cirkvi si želám predovšetkým to, aby boli uznané tri doplňujúce prvky: právo cirkví a náboženských spoločností organizovať sa slobodne a podľa vlastných štatútov a presvedčenia; zohľadnenie špecifickej totožnosti spoločenstiev veriacich a opatrenia na usporiadanie štruktúrovaného dialógu medzi Európskou úniou a týmito náboženskými spoločenstvami; rešpektovanie právneho štatútu, aký požívajú cirkvi a náboženské inštitúcie už dnes v legislatívach jednotlivých členských štátov. /181/

115. Európske inštitúcie vyhlasujú za svoj cieľ ochranu práv ľudskej osoby. V tejto úlohe prispievajú k budovaniu Európy hodnôt a práva. Synodálni otcovia sa obrátili na zodpovedných činiteľov Európy s nasledujúcimi slovami: „Pozdvihnite svoje hlasy, keď budú narúšané ľudské práva jednotlivcov, menšín a národov, a v neposlednom rade i právo na náboženskú slobodu; venujte najväčšiu pozornosť všetkým otázkam, ktoré sa týkajú ľudského života od jeho počatia až po prirodzenú smrť, ako aj rodine založenej na manželstve. To sú základy, na ktorých stojí spoločný európsky dom; (...) zaoberajte sa mierou spravodlivosti a nestrannosti a v duchu veľkej solidarity aj narastajúcim fenoménom migrácie, aby sa stala novým zdrojom európskej budúcnosti; všemožne sa usilujte prostredníctvom práce, kultúry a výchovy k mravným a duchovným hodnotám zabezpečiť mladým ľuďom naozaj ľudsky dôstojnú budúcnosť." /182/

Cirkev pre novú Európu

116. Európa potrebuje svoj náboženský rozmer. Aby bola nová, musí sa analogicky k tomu, čo sa hovorí v Knihe zjavenia o novom meste (porov. Zjv 21, 2), dať obohatiť Božím konaním. Nádej, že vybuduje spravodlivejší a ľudsky dôstojnejší svet, nemôže totiž ignorovať poznatok, že márne sú ľudské úsilia, ak ich nebude sprevádzať Božia pomoc, lebo „ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú“ (Ź 127, 1). Ak má Európa stáť na pevných základoch, je nevyhnutné oprieť ju o pravé hodnoty, ktoré majú svoj základ vo všeobecnom mravnom zákone, vpísanom do srdca každého človeka. „Kresťania sa môžu nielen spájať s ostatnými ľuďmi dobrej vôle a pracovať na budovaní takéhoto veľkého diela, ale mali by sa do určitej miery stať aj jeho dušou, poukazujúc na pravý význam organizovania pozemského mesta." /183/
Katolícka cirkev môže ako jedna a všeobecná - prítomná v mnohosti svojich partikulárnych cirkví - svojsky prispieť k výstavbe Európy otvorenej voči svetu. Z Cirkvi totiž pochádza model podstatnej jednoty v rozličnosti kultúrnych výrazových foriem, vedomie príslušnosti k celosvetovému spoločenstvu, koreniacemu v miestnych spoločenstvách, v ktorých sa však nevyčerpáva, čiže má zmysel pre to, čo spája ponad všetko, čo je rozličné. /184/

117. Vo svojich vzťahoch s verejnou mocou Cirkev nežiada návrat k nijakým formám náboženského štátu. Zároveň však s poľutovaním hľadí na každý druh ideologického laicizmu alebo nevraživého separovania štátnych inštitúcií od náboženských spoločenstiev.
V logike zdravej spolupráce medzi cirkevnou komunitou a politickou spoločnosťou je Katolícka cirkev zo svojej strany presvedčená, že môže osobitne prispieť k perspektíve zjednotenia, ak, - pokračujúc vo svojej tradícii a v súlade so svojou sociálnou náukou, - ponúkne európskym inštitúciám vklad spoločenstva veriacich, usilujúcich sa realizovať svoju povinnosť humanizovať spoločnosť podľa žitého evanjelia nádeje. Z tohto pohľadu je nevyhnutná prítomnosť príslušne vzdelaných a kompetentných kresťanov v rozličných európskych orgánoch a inštitúciách, aby sa pri rešpektovaní korektných demokratických dynamizmov a cez porovnávanie návrhov načrtol taký spôsob európskeho spolužitia, ktorý čoraz viac rešpektuje každého človeka a tak zodpovedá požiadavkám spoločného dobra.

118. Európa, ktorá sa chystá budovať ako únia, núti aj kresťanov zjednocovať sa, aby sa tak stali pravými svedkami nádeje. V rámci toho musí pokračovať a ďalej sa rozvíjať taká vzájomná výmena darov, aká sa výrazne prejavila v ostatnom desaťročí. Výmena medzi spoločenstvami s rozličnou historickou minulosťou a rozličnými tradíciami vedie k nadväzovaniu trvalých zväzkov medzi cirkvami v rozličných krajinách a k ich vzájomnému obohacovávaniu pri stretávaní, porovnávaní a poskytovaní vzájomnej pomoci. Osobitne je potrebné oceniť prínos kultúrnej a duchovnej tradície východných katolíckych cirkví. /185/
Dôležitú úlohu pri rozvíjaní tejto jednoty môžu mať aj cirkevné organizácie a zväzy na úrovni kontinentu, ktoré očakávajú väčšiu podporu. /186/ Medzi nimi patrí významné miesto Rade európskych biskupských konferencií, ktorá má na celom kontinente za úlohu „rozvíjať čoraz intenzívnejšie spoločenstvo medzi diecézami a národnými biskupskými konferenciami v záujme zvýšenia ekumenickej spolupráce a prekonávania prekážok, ktoré ohrozujú budúcnosť mieru a rozvoja národov, a napokon posilňovať afektívnu i efektívnu kolegialitu a hierarchické communio medzi nimi“. /187/ Popri ňom si zaslúži uznanie aj práca Komisie biskupských konferencií Európskeho spoločenstva, ktorá sleduje proces konsolidácie a rozširovania Európskej únie, podporuje výmenu informácií a koordinuje pastoračné iniciatívy zúčastnených európskych cirkví.

119. Posilňovanie únie v lone európskeho kontinentu pobáda kresťanov pôsobiť pri integračnom a zmierovacom procese prostredníctvom teologického, duchovného, etického a sociálneho dialógu. /188/ Vari by sme naozaj „mohli pripustiť, že by v Európe, ktorá sa nachádza na ceste k politickému zjednoteniu, práve Kristova Cirkev bola faktorom rozdelenia a nejednoty? Nebol by to jeden z najväčších škandálov našich čias"? /189/

Evanjelium dá nový rozmach Európe

120. Európa potrebuje pri uvedomení si svojho duchovného dedičstva nový kvalitatívny skok. Tento impulz môže dostať iba z obnoveného načúvania Kristovmu evanjeliu. Je vecou všetkých kresťanov angažovať sa za nasýtenie tohto hladu a smädu po živote.
Preto „sa Cirkev cíti povinná dôrazne obnovovať posolstvo nádeje, ktoré jej Boh zveril“, a opakovane oslovuje Európu slovami: „Uprostred teba je Pán, tvoj Boh, spásonosný hrdina!“ (Sof 3, 17). Jej výzva dúfať nie je založená na dajakej utopickej idei; naopak, nádej je Kristom ohlasované posolstvo spásy (porov. Mk 1, 15). Plnou mocou, ktorú dostala od svojho Pána, Cirkev pred očami dnešnej Európy opakuje: Európa tretieho tisícročia, „nech ti neovisnú ruky! (Sof 3, 16); nestrácaj odvahu, neprispôsobuj sa takému mysleniu a takému spôsobu života, ktoré nemajú budúcnosť, lebo sa neopierajú o neotrasiteľnú istotu Božieho slova!“ /190/
S touto výzvou na nádej obraciam sa na teba, Európa, ktorá stojíš na začiatku tretieho tisícročia, a opakujem ešte raz:
Vráť sa sama k sebe! Buď sama sebou! Znova objav svoj pôvod! Oživ svoje korene! /191/ Po celé stáročia si prijímala poklad kresťanskej viery. Tá dala základy tvojmu spoločenskému životu na princípoch evanjelia a jej stopy zreteľne vidno v umení, v literatúre, v spôsobe myslenia a v kultúre tvojich národov. Avšak toto dedičstvo nepatrí len minulosti; je to plán do budúcnosti, ktorý treba odovzdávať budúcim generáciám, pretože v tomto lone sa zrodil život ľudí a národov spoločne budujúcich európsky svetadiel.

121. Neboj sa! Evanjelium nie je proti tebe, ale stojí na tvojej strane. Potvrdzuje to istota, že kresťanská inšpirácia môže premeniť politický, kultúrny a hospodársky celok na takú formu spolužitia, v ktorej sa všetci Európania budú cítiť doma a vytvoria takú rodinu národov, ktorou sa budú môcť inšpirovať aj iné oblasti sveta.
Dôveruj! V evanjeliu, ktorým je Ježiš, nájdeš pevnú a trvalú nádej, po akej túžiš. Je to nádej založená na Kristovom víťazstve nad hriechom a nad smrťou. On chcel, aby toto víťazstvo patrilo aj tebe, aby slúžilo na tvoju spásu a na tvoju radosť.
Buď si istá! Evanjelium nádeje nemôže sklamať! V premenlivých udalostiach tvojich včerajších aj dnešných dejín je svetlom, ktoré ti svieti a ukazuje ti cestu; je silou, ktorá ti je oporou v skúškach; je proroctvom nového sveta; je znamením nového začiatku; je výzvou každému, veriacemu aj neveriacemu, raziť nové cesty, ktoré vedú do „Európy ducha“, aby sa z nej stal ozajstný spoločný dom, kde bude panovať radosť zo života.


ZÁVER

S dôverou sa zverme Márii
„Potom sa na nebi ukázalo veľké znamenie: Źena odetá slnkom...“ (Zjv 12, 1)

Źena, drak a dieťa

122. Premenlivé dejiny Cirkvi sprevádzajú znamenia, ktoré sú síce na očiach každému, avšak potrebujú vysvetlenie. Medzi ne kladie Kniha zjavenia aj „veľké znamenie“, ktoré sa odohralo na nebi a hovorí o boji medzi ženou a drakom.
Źena odetá slnkom a kričiaca v pôrodných bolestiach (porov. Zjv 12, 1 - 2) sa dá chápať aj ako Izrael prorokov, z ktorého vzíde Mesiáš, „ktorý má železným žezlom panovať nad všetkými národmi“ (Zjv 12, 5; porov. Ź 2, 9). Ale symbolizuje aj Cirkev, ľud Novej zmluvy vystavený prenasledovaniu, avšak vždy chránený Bohom. Drak je „starý had, ktorý sa volá diabol a satan, čo zvádzal celý svet“ (Zjv 12, 9). Je to nerovný boj: zdá sa, že drak je vo výhode, taká veľká je jeho prevaha nad bezbrannou, trpiacou ženou. Skutočným víťazom sa však stáva dieťa narodené zo ženy. V tomto boji je jedna istota - veľký drak je už porazený: „Zvrhnutý bol na zem a s ním boli zvrhnutí jeho anjeli“ (Zjv 12, 9). Zvíťazil nad ním Kristus - Boh, ktorý sa stal človekom - svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním a zvíťazili i mučeníci „pre Baránkovu krv a pre slovo svojho svedectva až na smrť“ (Zjv 12, 11). A hoci drak aj pokračuje vo svojom odpore, netreba sa báť, lebo jeho porážka už nastala.

123. Touto istotou je Cirkev preniknutá, keď kráča svojou cestou, lebo v obraze ženy a draka stále číta svoje odveké dejiny. Źena, ktorá privádza na svet syna, nám pripomína aj Pannu Máriu, najmä v hodine, keď preniknutá bolesťou pod krížom, znova rodí pre tento svet Syna - premožiteľa kniežaťa zla tohto sveta. Je zverená Jánovi, ktorý je zasa zverený jej (porov. Jn 19, 26-27), a tak sa stáva Matkou Cirkvi. Vďaka zväzku, ktorý púta Máriu s Cirkvou a Cirkev s Máriou, sa stáva jasnejším aj tajomstvo ženy: „Mária, skutočne prítomná v Cirkvi ako matka Spasiteľa, sa matersky zúčastňuje na tvrdom zápase proti silám temnôt, ktorý prebieha počas celej histórie ľudstva. A pod týmto stotožnením Cirkvi so ‚ženou odetou slnkom_ (Zjv 12, 1) možno chápať, že Cirkev v Preblahoslavenej Panne už dosiahla dokonalosť, pre ktorú ju vidíme nepoškvrnenú a bez vrások.“ /192/

124. Preto sa celá Cirkev obracia na Máriu. Vďaka mnohým mariánskym pútnickým miestam vo všetkých krajinách je uctievanie Panny Márie medzi európskymi národmi veľmi živé a rozšírené.
Preto Cirkev v Európe, obracaj svoj rozjímavý zrak aj naďalej na Máriu a uvedomuj si, že je „matersky a s porozumením prítomná pri mnohorakých a ťažkých problémoch, ktoré dnes sprevádzajú život jednotlivcov i národov“, a že je „pomocnicou kresťanského ľudu v ustavičnom boji medzi dobrom a zlom, aby neklesal, a ak klesne, aby znova vstal“. /193/

Modlitba k Márii, Matke nádeje

125. V tomto úprimnou láskou preniknutom rozjímaní sa nám predstavuje Mária ako obraz Cirkvi, keď živená nádejou, spoznáva spásonosné a milosrdné Božie konanie, v ktorého svetle chápe svoju cestu i celé dejiny. Pomáha nám aj dnes prežívané udalosti vykladať vo vzťahu k svojmu Synovi. Ako nové, Duchom Svätým sformované stvorenie, nám Mária dáva rásť v cnosti nádeje.
Na ňu, Matku nádeje a útechy, sa plní dôvery obraciame so svojimi prosbami. Zverme jej budúcnosť Cirkvi v Európe a budúcnosť všetkých žien i mužov tohto kontinentu:
Mária, Matka nádeje,
kráčaj s nami!
Nauč nás oslavovať živého Boha;
pomáhaj nám svedčiť o Ježišovi, jedinom Spasiteľovi;
sprav nás ochotných pomáhať blížnym;
pohostinných k tým, ktorí sú v núdzi;
urob nás nositeľmi spravodlivosti;
sprav z nás zanietených staviteľov
spravodlivejšieho sveta;
prihováraj sa za nás, ktorí žijeme a konáme v dejinách
s istotou, že Otcov plán
sa naplní.
Ranná zora nového sveta,
ukáž, že si Matkou nádeje,
a bedli nad nami!
Bedli nad Cirkvou v Európe:
celú ju prežiar evanjeliom;
nech je skutočným miestom spoločenstva;
nech žije svojím poslaním
ohlasovať a sláviť evanjelium nádeje a slúžiť mu
v záujme pokoja a radosti všetkých.
Kráľovná pokoja,
ochraňuj ľudstvo tretieho tisícročia.
Bedli nad všetkými kresťanmi;
nech kráčajú bezpečne
po ceste jednoty
ako kvas zmierenia pre tento kontinent.
Bedli nad mladými ľuďmi,
nádejou do budúcnosti
nech veľkodušne odpovedajú
na Ježišovo volanie.
Bedli nad zodpovednými predstaviteľmi národov;
nech sa ujmú výstavby
spoločného domu,
v ktorom sa bude ctiť dôstojnosť a práva
každého človeka.
Mária, daruj nám Ježiša!
Daj, aby sme ho nasledovali a milovali!
On je nádejou Cirkvi,
Európy i ľudstva.
On žije pri nás, medzi nami,
vo svojej Cirkvi.
Spolu s tebou hovoríme: „Príď, Pane Ježišu!“ (Zjv 22, 20).

Kiež nádej na slávu,
ktorú on vlieva do našich sŕdc,
prinesie ovocie spravodlivosti
a pokoja!

V Ríme 28. júna 2003 na vigíliu slávnosti sv. Petra a Pavla, apoštolov, v dvadsiatom piatom roku pontifikátu

Ján Pavol II.




Poznámky

/1/ Porov. Druhé mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu, Záverečné posolstvo, 1: L'Osservatore Romano, 23. októbra 1999, s. 5.
/2/ Porov. Druhé mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu, Instrumentum laboris, 90-91: L'Osservatore Romano, 6. augusta 1999 - Príloha, s. 17-18.
/3/ Ján Pavol II., bula Incarnationis mysterium (29. novembra 1998), 3-4: AAS 91 (1999), 132.133.
/4/ Porov. Ján Pavol II., encyklika Tertio millennio adveniente (10. novembra 1994), 38: AAS 87 (1995), 30.
/5/ Porov. Príhovor pri Anjel Pána, 2: Insegnamenti, XIX/1 (1996), 1599-1600.
/6/ Prvé mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu, Záverečné posolstvo (13. decembra 1991), 2: Enchiridion Vaticanum 13, 619.
/7/ Tamže, 3, na uvedenom mieste, 621.
/8/ Porov. Druhé mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu, Instrumentum laboris, 3: L'Osservatore Romano, 6. augusta 1999 - Príloha, s. 3.
/9/ Porov. Ján Pavol II., Kázeň pri eucharistickom slávení na záver Druhého mimoriadneho zhromaždenia Biskupskej synody pre Európu (23. októbra 1999), 1: AAS 92 (2000), 177.
/10/ Porov. Druhé mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu, Záverečné posolstvo, 2: L'Osservatore Romano, 23. októbra 1999, s. 5.
/11/ Porov. Ján Pavol II., Kázeň pri eucharistickom slávení na záver Druhého mimoriadneho zhromaždenia Biskupskej synody pre Európu (23. októbra 1999), 4: AAS 92 (2000), 179.
/12/ Tamže.
/13/ Porov. Propositio 1.
/14/ Druhé mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu, Instrumentum laboris, 2: L'Osservatore Romano, 6. augusta 1999 - Príloha, s. 2-3.
/15/ Porov. tamže, 12-13,16-19; na uvedenom mieste, s. 4-6; detto, Relatio ante disceptationem, I: L'Osservatore Romano, 3. októbra 1999, s. 6-7; detto, Relatio post disceptationem, II,: L'Osservatore Romano, 11.-12. októbra 1999, s. 10.
/16/ Druhé mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu, Relatio ante disceptationem, I, 1.2: L'Osservatore Romano, 3. októbra 1999, s. 6.
/17/ Porov. Propositio 5a.
/18/ Druhé mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu, Záverečné posolstvo, 1: L'Osservatore Romano, 23. októbra 1999, s. 5.
/19/ Porov. Propositio 5a; Pápežská rada pre kultúru a Pápežská rada pre medzináboženský dialóg, Ježiš Kristus, nositeľ živej vody. Kresťanská reflexia o New Age. Vatican City 2003.
/20/ Porov. Propositio 5a.
/21/ Druhé mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu, Záverečné posolstvo, 6: L'Osservatore Romano, 23. októbra 1999, s. 5.
/22/ Ján Pavol II., Príhovor pri Anjel Pána (25. augusta 1996), 2: Insegnamenti, XX/2 (1997), 237; porov. Propositio 9.
/23/ Druhé mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu, Záverečné posolstvo, 1: L'Osservatore Romano, 23. októbra 1999, s. 5.
/24/ Ján Pavol II., Kázeň pri eucharistickom slávení na záver Druhého mimoriadneho zhromaždenia Biskupskej synody pre Európu (23. októbra 1999), 4: AAS 92 (2000), 179.
/25/ Porov. Ján Pavol II., posynodálna apoštolská exhortácia Christifideles laici (30. decembra 1988), 26: AAS 81 (1989), 439.
/26/ Porov. Propositio 21.
/27/ Tamže.
/28/ Propositio 9.
/29/ Tamže.
/30/ Porov. Propositio 4, 1.
/31/ Ján Pavol II., Kázeň pri eucharistickom slávení na záver Druhého mimoriadneho zhromaždenia Biskupskej synody pre Európu (23. októbra 1999), 2: AAS 92 (2000), 178.
/32/ Druhé mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu, Záverečné posolstvo, 2: L'Osservatore Romano, 23. októbra 1999, s. 5.
/33/ Porov. Propositio 4, 2.
/34/ Ján Pavol II., encyklika Centesimus annus (1. mája 1991), 47: AAS 83 (1991), 852.
/35/ Porov. Propositio 4, 1.
/36/ Porov. Druhé mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu, Instrumentum laboris, 30: L'Osservatore Romano, 6. augusta 1999 - Príloha, s. 8.
/37/ Porov. Kázeň pri eucharistickom slávení na záver Druhého mimoriadneho zhromaždenia Biskupskej synody pre Európu (23. októbra 1999), 3: AAS 92 (2000), 178; Kongregácia pre náuku viery, vyhlásenie Dominus Iesus (6. augusta 2000), 92 (2000), 754.
/38/ Porov. Propositio 5.
/39/ Porov. Ján Pavol II., encyklika Dominum et vivificantem (18. mája 1986), 7: AAS 78 (1986), 816; Kongregácia pre náuku viery, vyhlásenie Dominus Iesus (6. augusta 2000), 16: AAS 92 (2000), 756-757.
/40/ Pavol VI., encyklika Mysterium fidei (3. septembra 1965): AAS 57 (1965), 762-763. Porov. Kongregácia pre obrady, inštrukcia Eucharisticum mysterium (25. mája 1967), 9: AAS 59 (1967), 547; Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1374.
/41/ Tridentský koncil, dekrét De ss. Eucharistia, can. 1: DH, 1651; porov. kap. 3: DH 1641.
/42/ Ján Pavol II., encyklika Ecclesia de Eucharistia (17. apríla 2003), 15: L'Osservatore Romano, 18. apríla 2003, s. 2.
/43/ Porov. Augustinus, In Ioannis Evangelium, VI, I, s. 7: PL 35, 1428; Ján Chryzostom: Judášova zrada, 1, 6: PG 49, 380C.
/44/ Porov. Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 7; dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 50; Pavol VI., encyklika Mysterium fidei (3. septembra 1965): AAS 57 (1965), 762-763. Porov. Kongregácia pre obrady, inštrukcia Eucharisticum mysterium (25. mája 1967), 9: AAS 59 (1967), 547; Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1373-1374.
/45/ Ján Pavol II., motu proprio Spes aedificandi (1. októbra 1999), 1: AAS 92 (2000), 220.
/46/ Porov. Ján Pavol II., Príhovor pred poľským Sejmom vo Varšave (11. júna 1999), 6: Insegnamenti, XXII/1 (1999), 1276.
/47/ Porov. Ján Pavol II., Príhovor pri rozlúčkovej slávnosti na letisku v Krakove (10. júna 1997), 4: Insegnamenti, XX/1 (1997), 1496-1497.
/48/ Druhé mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu, Záverečné posolstvo, 4: L'Osservatore Romano, 23. októbra 1999, s. 5.
/49/ Porov. Propositio 15, 1; Katechizmus Katolíckej cirkvi, 773; Ján Pavol II., apoštolský list Mulieris dignitatem (15. augusta 1988), 27: AAS 80 (1988), 1718.
/50/ Porov. Propositio 15, 1.
/51/ Porov. Propositio 21.
/52/ Druhé mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu, Záverečné posolstvo, 4: L'Osservatore Romano, 23. októbra 1999, s. 5.
/53/ Porov. Propositio 9.
/54/ Tamže.
/55/ Tamže.
/56/ Porov. Propositio 22.
/57/ Ján Pavol II., posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis (25. marca 1992), 15: AAS 84 (1992), 679-680.
/58/ Porov. tamže, 29, a. a. O., 703-705; Propositio 18.
/59/ Porov. Kódex katolíckych východných cirkví, 373.
/60/ Porov. Kódex kánonického práva, 277, 1.
/61/ Porov. Pavol VI., encyklika Sacerdotalis caelibatus (24. júna 1967), 40: AAS 59 (1967), 673.
/62/ Porov. Propositio 18.
/63/ Porov. tamže.
/64/ Porov. Druhé mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu, Záverečné posolstvo, 4: L'Osservatore Romano, 23. októbra 1999, s. 5.
/65/ Porov. Druhý vatikánsky koncil, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 29.
/66/ Porov. Propositio 19.
/67/ Porov. tamže.
/68/ Druhé mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu, Relatio ante disceptationem, III, 3: L'Osservatore Romano, 3. októbra 1999, s. 9.
/69/ Porov. Propositio 17.
/70/ Porov. tamže.
/71/ Porov. Ján Pavol II., Príhovor k účastníkom kongresu na tému Nové povolania pre novú Európu (9. mája 1997), 1-3: Insegnamenti, XX/1 (1997), 917-918.
/72/ Porov. Ján Pavol II., posynodálna apoštolská exhortácia Christifideles laici (30. decembra 1988), 7: AAS 81 (1989), 404.
/73/ Druhé mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu, Instrumentum laboris, 82; L'Osservatore Romano, 6. augusta 1999 - Príloha, s. 16.
/74/ Porov. Propositio 29.
/75/ Porov. Propositio 30.
/76/ Porov. tamže.
/77/ Pavol VI., apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi (8. decembra 1975), 14: AAS 68 (1976), 13.
/78/ Porov. Propositio 3b.
/79/ Porov. Ján Pavol II., encyklika Redemptoris missio (7. decembra 1990), 37: AAS 83 (1991), 282-286.
/80/ Porov. Druhé mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu, Relatio ante disceptationem, I, 2: L'Osservatore Romano, 3. októbra 1999, s. 7.
/81/ Porov. Propositio 3a.
/82/ Druhé mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu, Relatio ante disceptationem, III, 1: L'Osservatore Romano, 3. októbra 1999, s. 8.
/83/ Porov. Druhé mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu, Instrumentum laboris, čl. 53; L'Osservatore Romano, 6. augusta 1999 - Príloha, s. 12.
/84/ Porov. Propositio 4, 1.
/85/ Porov. Propositio 26, 1.
/86/ Druhé mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu, Relatio ante disceptationem, III, 1: L'Osservatore Romano, 3. októbra 1999, s. 9.
/87/ Pavol VI., apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi (8. decmbra 1975), 41: AAS 68 (1976), 31.
/88/ Porov. Propositio 8, 1.
/89/ Porov. Propositio 8, 2.
/90/ Porov. Propositiones 8, 1a-b; 6.
/91/ Porov. Ján Pavol II., apoštolská exhortácia Catechesi tradendae (16. októbra 1979), 21: AAS 71 (1979), 1294-1295.
/92/ Porov. Propositio 24.
/93/ Porov. Propositio 8, 1c.
/94/ Porov. Propositio 24.
/95/ Porov. Propositio 22.
/96/ Porov. Ján Pavol II., Príhovor Rade európskych biskupských konferencií (16. apríla 1993), 1: AAS 86 (1994), 227.
/97/ Ján Pavol II., Príhovor pri ekumenickej bohoslužbe slova v dóme v Paderborne (29. júna 1996), 5: Insegnamenti, XIX/1 (1996), 1571.
/98/ Pavol VI., list Tomos agapis (13. januára 1970), Rím-Istanbul 1971, s. 610-611; porov. Ján Pavol II., encyklika Ut unum sint (25. mája 1995), 99: AAS 87 (1995), 980.
/99/ Ján Pavol II., encyklika Redemptoris missio (7. decembra 1990), 55: AAS 83 (1991), 320.
/100/ Tamže, 36, na uvedenom mieste, 281.
/101/ Porov. Prvé mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu, Záverečné vyhlásenie (13. decembra 1991), 8: Enchiridion Vaticanum, 13, 653-655; Druhé mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu, Instrumentum laboris, 62: L'Osservatore Romano, 6. augusta 1999 - Príloha, s. 13; Propositio 10.
/102/ Propositio 10; porov. Komisia pre náboženské vzťahy s judaizmom, Pripomíname: úvaha o šoahu, 16. marca 1998, Enchiridion Vaticanum, 17, 520-550.
/103/ Prvé mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu, Záverečné posolstvo (13. decembra 1991), 9: Enchiridion Vaticanum, 13, 656.
/104/ Porov. Propositio 11.
/105/ Porov. Tamže.
/106/ Ján Pavol II., Príhovor diplomatickému zboru akreditovanému pri Svätej stolici (12. januára 1985), 3: AAS 77 (1985), 650.
/107/ Druhý vatikánsky koncil, deklarácia Dignitatis humanae, 2.
/108/ Porov. Propositio 23.
/109/ Porov. Propositiones 25; 26, 2.
/110/ Porov. Propositio 26, 3.
/111/ Porov. Propositio 27.
/112/ Ján Pavol II., List umelcom (4. apríla 1999), 12: AAS 91 (1999), 1168.
/113/ Porov. Propositio 7b-c.
/114/ Porov. Ján Pavol II., Príhovor na 15. svetovom dni mládeže pri modlitbovej vigílii v Tor Vergata (19. augusta 2000), 6: Insegnamenti, XXIII/2 (2000), 212.
/115/ Porov. Pápežská rada pre spoločenské komunikačné prostriedky, Etika v spoločenskej komunikácii, (4. júna 2000).
/116/ Porov. Propositio 13.
/117/ Porov. Propositio 12.
/118/ Druhý vatikánsky koncil, dogmatická konštitúcia Dei verbum, 25.
/119/ Porov. Propositio 14.
/120/ Konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 8.
/121/ Porov. Propositio 14; Druhé mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu, Relatio ante disceptationem, III, 2: L'Osservatore Romano, 3. októbra 1999, s. 9.
/122/ Porov. Propositio 15, 2a.
/123/ Druhý vatikánsky koncil, dekrét Presbyterorum ordinis, 5.
/124/ Druhý vatikánsky koncil, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 11.
/125/ Ján Pavol II., encyklika Ecclesia de Eucharistia (17. apríla 2003), 20: L'Osservatore Romano, 18. apríla 2003, s. 3.
/126/ Porov. Ján Pavol II., Príhovor na generálnej audiencii (25. októbra 2000), 2: Insegnamenti, XXIII/2 (2000), 697.
/127/ Porov. Propositio 16.
/128/ Porov. Druhé mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu, Relatio ante disceptationem, III, 2: L'Osservatore Romano, 3. októbra 1999, s. 9.
/129/ Porov. Propositio 16.
/130/ Porov. Ján Pavol II., motu proprio Misericordia Dei (7. apríla 2002), 4: AAS 94 (2002), 456-457.
/131/ Porov. Propositio 16; Ján Pavol II., List kňazom na Zelený štvrtok (17. marca 2002), 4: AAS 94 (2002), 435-436.
/132/ Porov. Propositio 14c.
/133/ Porov. tamže.
/134/ Porov. konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 100.
/135/ Porov. Propositiones 14c; 20.
/136/ Porov. Propositio 20.
/137/ Ján Pavol II., apoštolský list Rosarium Virginis Mariae (16. októbra 2002), 3: AAS 95 (2003), 7.
/138/ Porov. Propositio 14.
/139/ Ján Pavol II., apoštolský list Dies Domini (31. mája 1998), 4: AAS 90 (1998), 716.
/140/ Ján Pavol II., encyklika Redemptor hominis (4. marca 1979), 10: AAS 71 (1979), 274.
/141/ Druhé mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu, Instrumentum laboris, 72: L'Osservatore Romano, 6. augusta 1999 - Príloha, s. 12.
/142/ Druhý vatikánsky koncil, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 1.
/143/ Ján Pavol II., encyklika Evangelium vitae (25. marca 1995), 90: AAS 87 (1995), 503.
/144/ Porov. Propositio 33.
/145/ Porov. Propositio 35.
/146/ Porov. Propositio 36.
/147/ Porov. Propositio 31.
/148/ Porov. Druhý vatikánsky koncil, pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 48.
/149/ Porov. Propositio 31.
/150/ Ján Pavol II., Príhovor na 3. svetovom stretnutí rodín pri príležitosti slávenia Svätého roka rodín (14. októbra 2000), 6: Insegnamenti, XXIII/2 (2000), 603.
/151/ Ján Pavol II., apoštolská exhortácia Familiaris consortio (22. novembra 1981), 17: AAS 74 (1982), 99-100.
/152/ Ján Pavol II., encyklika Centesimus annus (1. mája 1991), 3947: AAS 83 (1991), 842.
/153/ Porov. Ján Pavol II., posynodálna apoštolská exhortácia Christifideles laici (30. decembra 1988), 40: AAS 81 (1989), 469.
/154/ Porov. Ján Pavol II., Príhovor na 1. svetovom stretnutí rodín (8. októbra 1994), 7: AAS 87 (1995), 587.
/155/ Porov. Propositio 32.
/156/ Druhý vatikánsky koncil, pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 51.
/157/ Ján Pavol II., encyklika Evangelium vitae (25. marca 1995), 63: AAS 87 (1995), 473.
/158/ Tamže, 95, a.a.O., 509.
/159/ Ján Pavol II., Príhovor novému veľvyslancovi Nórska pri Svätej stolici (25. marca 1995): Insegnamenti, XVIII/1 (1995), 857.
/160/ Porov. Propositio 32.
/161/ Pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 57.
/162/ Porov. Propositio 28; Prvé mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu, Záverečné posolstvo (13. decembra 1991), 10: Enchiridion Vaticanum 13, čl. 659-669.
/163/ Porov. Propositio 23.
/164/ Porov. Propositio 28.
/165/ Porov. Propositio 34.
/166/ Porov. Kongregácia pre biskupov, inštrukcia Nemo est (22. augusta 1969), 16: AAS 61 (1969), 621-622; Kódex kánonického práva, 294 a 518; Kódex katolíckych východných cirkví, 280, 1.
/167/ Porov. Druhé mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu, Záverečné posolstvo, 5: L'Osservatore Romano, 23. októbra 1999, s. 6.
/168/ Ján Pavol II., Kázeň na eucharistickom slávení na záver Druhého mimoriadneho zhromaždenia Biskupskej synody pre Európu (23. októbra 1999), 5: AAS 92 (2000), 179.
/169/ Propositio 39.
/170/ Tamže.
/171/ Porov. tamže. Propositio 28.
/172/ Ján Pavol II., List kardinálovi Miloslavovi Vlkovi, predsedovi Rady európskych biskupských konferencií (16. októbra 2000), 7: Insegnamenti, XXIII/2 (2000), 628.
/173/ Tamže.
/174/ Ján Pavol II., Posolstvo k Svetovému dňu pokoja 2000 (8. decembra 1999), 17: AAS 92 (2000), 367-368.
/175/ Ján Pavol II., encyklika Centesimus annus (1. mája 1991), 35: AAS 83 (1991), 837.
/176/ Porov. Propositio 39.
/177/ Druhé mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu, Instrumentum laboris, 85: L'Osservatore Romano, 6. augusta 1999 - Príloha, s. 17. Porov. Propositio 39.
/178/ Porov. Ján Pavol II., Príhovor Predsedníctvu Európskeho parlamentu (5. apríla 1979): Insegnamenti, II/1 (1979), 796-799.
/179/ Porov. Propositio 37.
/180/ Porov. Druhý vatikánsky koncil, pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 76.
/181/ Porov. Ján Pavol II., Príhovor pri novoročnom prijatí diplomatického zboru (13. januára 2003), 5: L'Ossservatore Romano 13./14. januára 2003, s. 6.
/182/ Druhé mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu, Záverečné posolstvo, 6: L'Osservatore Romano, 23. októbra 1999, s. 5.
/183/ Ján Pavol II., List kardinálovi Miloslavovi Vlkovi, predsedovi Rady európskych biskupských konferencií (16. októbra 2000), 4: Insegnamenti, XXIII/2 (2000), 626.
/184/ Porov. Prvé mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu, Záverečné vyhlásenie (13. októbra 1991), 10: Enchiridion Vaticanum 13, 669.
/185/ Porov. Propositio 22.
/186/ Porov. tamže.
/187/ Ján Pavol II., Príhovor Rade európskych biskupských konferencií (16. apríla 1993), 1: AAS 86 (1994), 229.
/188/ Porov. Propositio 39d.
/189/ Ján Pavol II., Kázeň pri ekumenickej bohoslužbe slova pri príležitosti Mimoriadneho zhromaždenia Biskupskej synody pre Európu (7. decembra 1991), 6: Insegnamenti, XIV/2 (1991), 1330.
/190/ Ján Pavol II., Kázeň pri eucharistickom slávení na otvorení Druhého mimoriadneho zhromaždenia Biskupskej synody pre Európu (1. októbra 1999), 3: AAS 92 (2000), 174-175.
/191/ Príhovor európskym autoritám a predsedom biskupských konferencií Európy (9. novembra 1982), 4: AAS 75 (1983), 330.
/192/ Ján Pavol II., encyklika Redemptoris Mater (25. marca 1987), 47: AAS 79 (1987), 426.
/193/ Tamže, 52: na uvedenom mieste, 432; porov. Propositio 40.