ENCYKLIKA PÁPEŹA JÁNA PAVLA II.


EVANGELIUM VITAE


Biskupom, kňazom a diakonom,
rehoľníkom a rehoľníčkam,
veriacim laikom
a všetkým ľuďom dobrej vôle
o hodnote a nenarušiteľnosti ľudského života



Preklad: Marta Jedličková a kolektív
Text Konferencie biskupov Slovenska, 1995


ÚVOD
1. Evanjelium života sa nachádza v samom srdci posolstva Ježiša Krista. Cirkev ho každodenne s láskou prijíma, aby ho verne a odvážne ohlasovala ako dobrú zvesť ľuďom všetkých čias a kultúr.
Už na úsvite spásy sa správa o narodení Dieťaťa ohlasovala ako radostná zvesť: "Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán" (Lk 2,10-11). Táto "veľká radosť" zaiste vytryskla z narodenia Spasiteľa. Ale Vianoce odhaľujú aj plný zmysel každého ľudského narodenia a mesiášska radosť sa tak javí ako základ a naplnenie radosti z každého dieťaťa, ktoré prichádza na svet (porov. Jn 16,21).
Keď Ježiš predstavuje jadro svojho vykupiteľského poslania, hovorí: "Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie" (Jn 10,10). Skutočne tým myslí onen "nový" a "večný" život, ktorý spočíva v spoločenstve s Otcom a ku ktorému je bez akýchkoľvek zásluh povolaný každý človek v Synovi, prostredníctvom Svätého Ducha Posvätiteľa. Práve v takomto živote naberajú plný význam všetky aspekty a momenty ľudského života.
Neporovnateľná hodnota ľudskej osoby
2. Človek je povolaný k plnosti života, ktorý presahuje rozmery jeho pozemskej existencie, pretože spočíva v účasti na samom živote Boha.
Vznešenosť tohto nadprirodzeného povolania ukazuje veľkosť a nesmiernu hodnotu ľudského života aj v jeho pozemskej fáze. Źivot v čase je totiž základnou podmienkou, počiatočnou etapou a integrálnou časťou celkového jednotného procesu ľudskej existencie. Tento proces neočakávane a bez akejkoľvek zásluhy človeka prežaruje prísľub a obnovuje dar Božieho života, ktorý sa v plnosti uskutoční vo večnosti (porov. Jn 3,1-2). Toto nadprirodzené povolanie zároveň zdôrazňuje relativitu pozemského života muža a ženy. Nie je totiž "poslednou", ale "predposlednou" skutočnosťou. Je teda posvätnou skutočnosťou, ktorá je nám zverená, aby sme ju chránili so zmyslom pre zodpovednosť a priviedli ju k dokonalosti lásky a k darovaniu seba samých Bohu a bratom.
Cirkev si je vedomá, že toto Evanjelium života, ktoré jej zveril Pán1, vyvoláva živú a vážnu odozvu v srdci každého človeka, tak veriaceho, ako neveriaceho, pretože aj keď nesmierne presahuje jeho očakávania, prekvapujúco s nimi súzvučí. Napriek mnohým ťažkostiam a neistotám každý človek, úprimne otvorený pravde a dobru, môže pomocou svetla rozumu a pod vplyvom tajomného pôsobenia milosti dospieť k tomu, že v prirodzenom zákone, vpísanom do srdca (porov. Rim 2,14-15) spozná posvätnosť ľudského života od počatia až do jeho konca a získa presvedčenie, že každá ľudská bytosť má právo na to, aby sa absolútne rešpektovalo toto jej základné právo. Uznanie tohto práva je základom ľudského spolunažívania, ako aj existencie politického spoločenstva.
Toto právo majú brániť a obhajovať najmä veriaci v Krista, vedomí si úchvatnej pravdy, ktorú pripomenul II. vatikánsky koncil: "Boží Syn sa svojím vtelením istým spôsobom zjednotil s každým človekom."2 V tejto udalosti spásy sa totiž zjavuje ľudstvu nielen bezhraničná láska Boha, ktorý "tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna" (Jn 3,16), ale aj neporovnateľná hodnota každej ľudskej osoby.3
A Cirkev, ktorá do hĺbky skúma tajomstvo vykúpenia, si stále s novým úžasom uvedomuje túto hodnotu a cíti sa byť povolaná hlásať ľuďom všetkých čias toto "evanjelium", prameň nezlomnej nádeje a opravdivej radosti pre každú epochu dejín. Evanjelium lásky Boha k človeku, Evanjelium dôstojnosti osoby a Evanjelium života sú jediným a nerozdielnym evanjeliom.
Práve preto je človek, živý človek, prvou a základnou cestou Cirkvi.4
Nové ohrozenia ľudského života
3. Každý človek je práve na základe tajomstva Božieho Slova, ktoré sa stalo telom (porov. Jn 1,14), zverený materinskej starostlivosti Cirkvi. Preto každé ohrozenie dôstojnosti a života človeka otriasa ju v samom strede, dotýka sa podstaty jej viery vo vykupiteľské vtelenie Božieho Syna a podnecuje ju plniť si poslanie ohlasovať Evanjelium života celému svetu a každému stvoreniu (porov. Mk 16,15).
Toto ohlasovanie sa stáva osobitne naliehavé dnes, keď v nás vyvolávajú strach stále početnejšie a závažnejšie ohrozenia života ľudí a celých národov, najmä života slabých a bezbranných. K dávnym bolestným pohromám biedy, hladu, epidemických chorôb, násilia a vojny pripájajú sa dnes ďalšie v dosiaľ nepoznaných formách a v znepokojujúcich rozmeroch.
Už II. vatikánsky koncil v jednom zo svojich výrokov, ktorý si až dosiaľ zachoval dramatickú aktuálnosť,rozhodne odsúdil mnohé zločiny a útoky proti ľudskému životu. Po tridsiatich rokoch beriem za svoje slová koncilového zhromaždenia a ešte raz s rovnakou rozhodnosťou v mene celej Cirkvi odsudzujem tieto priestupky v presvedčení, že takto vyjadrujem autentické cítenie každého správneho svedomia: "Všetko, čo je proti samému životu, ako vražda každého druhu, genocída, potrat, eutanázia, ako aj samovražda; všetko, čo porušuje celistvosť ľudskej osoby ako okypťovanie, fyzické alebo duševné trýznenie, snaha znásilniť človeka v jeho vnútri; všetko, čo uráža ľudskú dôstojnosť, ako sú neľudské životné podmienky, svojvoľné väznenia, deportácie, otroctvo, prostitúcia, obchod so ženami a s mladistvými a tiež potupné pracovné podmienky, v ktorých sa s pracujúcimi zaobchádza ako s obyčajnými nástrojmi zisku, a nie ako so slobodnými a zodpovednými osobami: všetky tieto a im podobné veci sú naozaj hanebné; ničia civilizáciu, pričom viac poškvrňujú tých, ktorí ich páchajú, než tých, ktorí týmto bezprávím trpia, a ťažko urážajú Stvoriteľa."5
4. Źiaľ, tieto znepokojujúce úkazy sa ani zďaleka nezužujú, ale skôr rozširujú: s novými perspektívami vedeckého a technického pokroku rodia sa nové formy útokov na dôstojnosť ľudskej bytosti a zároveň sa utvára a upevňuje nová kultúrna situácia, v ktorej prečiny proti životu nadobúdajú dosiaľ nepoznaný a azda ešte podlejší aspekt, čo vzbudzuje hlboký nepokoj: značná časť verejnej mienky ospravedlňuje prečiny proti životu v mene práva na slobodu jednotlivca a na takomto predpoklade od štátu žiada nielen ich beztrestnosť, ale dokonca schválenie konať ich s využitím bezplatnej zdravotníckej služby.
Všetko toto spôsobuje hlbokú zmenu v postoji k životu a k medziľudským vzťahom. Skutočnosť, že zákonodarstvo mnohých krajín, vzďalujúc sa dokonca od základných zásad svojich ústav, nielenže netrestá takéto praktiky proti životu, ale dokonca ich uznáva za celkom legálne, je znepokojujúci jav a zároveň jedna z hlavných príčin morálnej krízy: skutky, ktoré sa kedysi jednomyseľne považovali za zločinné a zdravý mravný cit ich nepripúšťal, stávajú sa postupne spoločensky prijateľnými. Dokonca samotná medicína, ktorá má už z titulu svojho povolania život brániť a prejavovať oň starostlivosť, v niektorých svojich odboroch sa stále častejšie stáva nástrojom týchto činov proti človeku, a tak deformuje svoju tvár, sama sebe protirečí a znižuje dôstojnosť tých, ktorí ju vykonávajú. V takomto kultúrnom a právnom kontexte aj závažné demografické, sociálne a rodinné problémy, ktoré ťažia mnohé národy sveta a vyžadujú si zodpovednú a činorodú odpoveď zo strany národných a medzinárodných spoločenstiev, stávajú sa predmetom nepravých a klamlivých riešení, ktoré sú v protiklade s pravdou a dobrom osôb i celých národov.
Vedie to k dramatickým dôsledkom: ak je mimoriadne vážny a znepokojujúci už jav, že sa usmrcujú toľké počaté ľudské životy, alebo tie, ktoré sú už na ceste k odchodu, rovnako hrozná a znepokojujúca je skutočnosť, že ľudské svedomie, akoby zatemnené takými mnohostrannými vplyvmi, stále ťažšie vníma rozdiel medzi dobrom a zlom vo veciach, týkajúcich sa základnej hodnoty ľudského života.
V jednote so všetkými biskupmi sveta
5. Problému ohrozenia ľudského života v našej dobe bolo venované mimoriadne konzistórium kardinálov, ktoré sa konalo v Ríme od 4. do 7. apríla 1991. Po rozsiahlej a dôkladnej diskusii o probléme a o tom, k čomu táto skutočnosť vyzýva celú ľudskú rodinu, a najmä kresťanské spoločenstvo, kardináli ma jednomyseľne požiadali, aby som s autoritou Petrovho nástupcu znovu potvrdil hodnotu ľudského života a jeho nenarušiteľnosť vzhľadom na prítomné okolnosti a hroziace nebezpečenstvá.
Ako odpoveď na túto žiadosť na Turíce 1991 napísal som osobný list každému spolubratovi, aby mi v duchu biskupskej kolegiality pomohol pri tvorbe dokumentu, venovanému tomuto problému.6 Som hlboko vďačný všetkým biskupom, ktorí poslali odpovede, obsahujúce cenné informácie, nápady a návrhy. Dosvedčili tým aj svoju jednomyseľnú a presvedčivú účasť na učiteľskom a pastoračnom poslaní Cirkvi, ohlasujúcej Evanjelium života.
V spomínanom liste, poslanom niekoľko dní po oslavách stého výročia encykliky Rerum novarum, upozornil som všetkých na istú zvláštnu analógiu: "Tak ako pred sto rokmi, keď šlo o ohrozenie základných práv robotníkov, Cirkev s veľkou odvahou vystúpila na ich obranu tým, že vyhlásila práva robotníka za posvätné, tak teraz, keď sa inej kategórii osôb upiera základné právo na život, Cirkev cíti povinnosť dať s rovnakou odvahou hlas tomu, kto nemá hlasu. Hlas Cirkvi je vždy evanjeliovým volaním na obranu chudobných sveta, všetkých, čo sú ohrozovaní, ktorými sa pohŕda a ktorým sa upierajú ľudské práva."7
Dnes sme svedkami toho, ako sa šliape základné právo na život veľkého množstva slabých a bezbranných ľudských bytostí, akými sú najmä nenarodené deti. Ak Cirkev na konci minulého storočia nesmela mlčať pred nespravodlivosťami svojej doby, o to menej môže mlčať dnes, keď sa k sociálnym nespravodlivostiam minulosti, ktoré, žiaľ, ešte nie sú prekonané, pripájajú v toľkých častiach sveta ešte väčšie prejavy nespravodlivosti a útlaku, neraz mylne považované za dôkaz pokroku na ceste k vytvoreniu nového svetového poriadku.
Táto encyklika, ovocie spolupráce episkopátu všetkých krajín sveta, chce teda byť rozhodným a jednoznačným potvrdením hodnoty ľudského života a jeho nenarušiteľnosti; zároveň však chce byť naliehavou výzvou v mene Boha, adresovanou všetkým a každému jednotlivo: rešpektuj, chráň, miluj život a slúž životu - každému ľudskému životu! Len na tejto ceste nájdeš spravodlivosť, rozvoj, pravú slobodu, pokoj a šťastie!
Kiež sa tieto slová dostanú ku všetkým synom a dcéram Cirkvi! Kiež prídu ku všetkým ľuďom dobrej vôle, ktorým ide o dobro každého človeka a o budúcnosť celej spoločnosti!
6. V hlbokom spoločenstve s každým bratom a sestrou vo viere a preniknutý úprimným priateľstvom so všetkými chcem znovu premeditovať a znovu ohlasovať Evanjelium života, jas pravdy, ktorá osvecuje svedomia, čisté svetlo, ktoré uzdravuje zatemnený zrak, nevyčerpateľný prameň vytrvalosti a odvahy, ktorý nám umožňuje čeliť stále novým výzvam, s akými sa stretáme na našej ceste.
Keď si teda pripomínam bohaté skúsenosti Roku rodiny, akoby som symbolicky dopisoval záver Listu rodinám, ktorý som adresoval "konkrétnym rodinám na celej zemeguli",8 s novou dôverou hľadím na všetky domáce spoločenstvá a vyslovujem nádej, že sa v každom prostredí obnoví a posilní úsilie všetkých podporovať rodinu, aby i dnes, hoci uprostred mnohých ťažkostí a vážnych ohrození, zostala podľa Božieho plánu "svätyňou života".9
Na všetkých členov Cirkvi, ktorá je ľudom života a pre život, obraciam sa s veľmi naliehavou výzvou, aby sme tomuto nášmu svetu spoločne poskytli nové znamenia nádeje tým, že sa budeme pričiňovať o rast spravodlivosti a solidarity a o upevnenie novej kultúry ľudského života, aby sa tak budovala opravdivá civilizácia pravdy a lásky.

I.
HLAS KRVI TVOJHO BRATA HLASNO VOLÁ ZO ZEME KU MNE
Súčasné ohrozenie ľudského života
"Kain napadol svojho brata Ábela a zabil ho" (Gn 4,8): pri koreni násilia zameraného proti životu
7. "Pretože Boh nestvoril smrť a neteší sa zo záhuby žijúcich. Veď On stvoril všetko pre bytie... Lebo Boh stvoril človeka pre nesmrteľnosť, urobil ho obrazom svojej večnosti; závisťou diabla však prišla na svet smrť: skúsia ju tí, čo sú jeho korisťou" (Múd 1,13-14; 2,23-24).
Evanjelium života, ktoré zaznelo na počiatku pri stvorení človeka na Boží obraz, určeného k plnému a dokonalému životu (porov. Gn 2,7; Múd 9,2-3), protirečí trýznivá skúsenosť smrti, ktorá vstupuje do sveta a vrhá tieň absurdnosti na celú ľudskú existenciu. Smrť sa v ňom objavuje pre závisť diabla (porov. Gn 3,1.4-5) a následkom hriechu prvých rodičov (porov. Gn 2,17; 3,17-19). Prichádza na svet násilím, vraždou Ábela, ktorý hynie rukou svojho brata Kaina: "Keď boli na poli, napadol Kain svojho brata Ábela a zabil ho" (Gn 4,8).
Táto prvá vražda je na stránkach Knihy Genesis opísaná s mimoriadnou výrečnosťou, čím naberá význam paradigmy: tieto stránky sa znovu zapisujú nepretržite a každý deň, so znepokojujúcou jednotvárnosťou do knihy dejín ľudstva.
Prečítajme si ešte raz toto biblické rozprávanie, ktoré napriek svojej starobylosti a veľkej jednoduchosti obsahuje mimoriadne bohatú náuku.
"Ábel bol pastier oviec, Kain roľník. Po nejakom čase Kain priniesol obetu Pánovi z poľných plodín. Aj Ábel obetoval podobne z prvotín svojich oviec, z tých najtučnejších. A Pán zhliadol na Ábela a na jeho obetu. Na Kaina však a na jeho obetu nezhliadol.
Kain sa veľmi rozhneval a zamračila sa mu tvár. Tu Pán povedal Kainovi: «Prečo sa hneváš a prečo sa ti zamračila tvár? Či nie je to takto: Ak robíš dobre, môžeš sa vystrieť, ale ak dobre nerobíš, číha hriech pri dverách a sleduje ťa jeho žiadostivosť, a predsa ty ju máš ovládať?»
Tu Kain povedal svojmu bratovi Ábelovi: «Vyjdime si von!» A keď boli na poli, napadol Kain svojho brata Ábela a zabil ho.
A Pán povedal Kainovi: «Kde je tvoj brat Ábel?» On však odvetil: «Neviem. Či som ja strážca svojho brata?» Pán povedal: «Čo si to urobil? Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne. Buď teraz prekliaty zo zeme, ktorá otvorila ústa, aby pila krv tvojho brata z tvojich rúk! Keď budeš obrábať pôdu, neprinesie ti nijakú úrodu. Budeš nestály a túlavý na zemi.»
Kain povedal Pánovi: «Môj zločin je väčší, než aby mi bol odpustený. Hľa, ty ma dnes odháňaš zo zeme a budem sa skrývať pred tvojou tvárou; nestály a túlavý budem na zemi. A ktokoľvek ma nájde, zabije ma.» Pán mu však povedal: «Nie tak! Lebo každý, kto zabije Kaina, sedemnásobnú pomstu si odnesie!» Potom Pán urobil Kainovi znak, aby ho nik, kto ho nájde nezabil. A Kain sa vzdialil od Pána a zdržoval sa v kraji Nod na východ od Edenu" (Gn 4,2-16).
8. Kain sa "veľmi rozhneval" a "zamračila sa mu tvár", lebo "Pán zhliadol na Ábela a na jeho obetu" (Gn 4,4). Biblický text nevysvetľuje, prečo sa Bohu viac páčila Ábelova obeta než Kainova. Veľmi jasne však ukazuje, že Boh, hoci si vyberá Ábelovu obetu, neruší dialóg s Kainom. Napomína ho, pripomínajúc mu jeho slobodu vzhľadom na zlo: zlo nie je ani najmenej predurčením človeka, ktorému sa nemožno vyhnúť. Je pravda, že podobne, ako predtým Adama Kaina pokúša zlovestná sila hriechu, ktorá ako divá šelma číha pri bráne jeho srdca, aby sa vrhla na svoju obeť. Ale Kain zostáva voči hriechu slobodný. Môže a má nad ním vládnuť;"(...) hriech číha pri dverách a sleduje ťa jeho žiadostivosť, a predsa ty ju máš ovládať" (Gn 4,7).
Závisť a hnev získavajú prevahu nad Božím napomenutím: Kain napadne svojho brata a zabíja ho. Ako čítame v Katechizme katolíckej Cirkvi "Sväté Písmo v opise vraždy Ábela zo strany jeho brata Kaina ukazuje, že v človeku je od počiatku dejín hnev a žiadostivosť ako dôsledok prvotného hriechu. Človek sa stal nepriateľom svojho blížneho".10
Brat zabíja brata. Tak ako pri prvej bratovražde, aj pri každej inej vražde človeka pošliape sa "duchovné" príbuzenstvo, ktoré spája ľudí do jednej veľkej rodiny,11 lebo všetci majú účasť na tom istom základnom dobre: na rovnakej osobnej dôstojnosti. Nezriedka sa pošliape aj "pokrvné" príbuzenstvo, napríklad keď k ohrozeniu života príde vo vzťahu medzi rodičmi a deťmi, ako je to napríklad v prípade umelého potratu, alebo keď sa v prostredí rodiny alebo širšieho príbuzenstva pripúšťa či odporúča uplatnenie eutanázie.
Koreňom každého násilia proti blížnemu je ustúpenie "logike" Zlého, to jest toho, ktorý "bol vrah od počiatku" (porov. Jn 8,44), ako pripomína apoštol Ján: "Lebo toto je zvesť, ktorú ste počuli od začiatku: aby sme jeden druhého milovali: Nie ako Kain; on bol zo Zlého a zabil svojho brata" (1Jn 3,11-12). A tak vražda brata je od úsvitu dejín smutným svedectvom toho, s akou úžasnou rýchlosťou sa šíri zlo: k vzbure človeka proti Bohu v rajskej záhrade pripája sa smrteľný boj človeka proti človeku.
Po zločine prichádza Boh, aby pomstil zavraždeného. Keď sa Kaina pýtal na osud Ábela, miesto toho, aby sa pred Bohom zahanbil a prosil ho o odpustenie, drzo sa vyhýba otázke: "Neviem. Či som ja strážca svojho brata?" (Gn 4,9). "Neviem": Kain sa pokúša zakryť zločin klamstvom. Robilo sa tak v minulosti a robí sa tak i teraz: používame rôzne ideológie na ospravedlnenie a zamaskovanie najukrutnejších priestupkov proti osobe. "Či som ja strážca svojho brata?: Kain nechce myslieť na brata a zbavuje sa zodpovednosti, ktorú má každý človek za svojho blížneho. Mimovoľne nám prichádzajú na myseľ súčasné tendencie, ktoré oslobodzujú človeka od zodpovednosti za blížnych a medzi ich príznakmi je okrem iného zánik solidarity s najslabšími členmi spoločnosti, ako sú starí, chorí, emigranti a deti, ako aj ľahostajnosť, ktorá sa často objavuje vo vzťahoch medzi národmi dokonca i teraz, keď sú v hre základné hodnoty ako život, sloboda a pokoj.
9. Ale Boh nemôže dovoliť, aby zločin zostal nepotrestaný: krv zavraždeného volá k nemu zo zeme, domáha sa spravodlivosti (porov. Gn 37,26; Iz 26,21; Ez 24,7-8). Z tohto textu Cirkev vyvodila termín "do neba volajúce hriechy" a zaradila do tejto kategórie predovšetkým dobrovoľnú vraždu.12 Pre Źidov, tak ako pre mnohé iné staroveké národy krv je nositeľom života, ba čo viac - "krv je život" (porov. Dt 12,23) a život, najmä ľudský, patrí výlučne Bohu: kto vzťahuje ruku na život človeka, istým spôsobom vzťahuje ruku na samého Boha.
Kaina preklial Boh, ale aj zem, ktorá mu odmieta prinášať svoje plody (porov. Gn 4,11). Je aj potrestaný: bude bývať v stepi a púšti. Vražedné násilie úplne mení prostredie, v ktorom človek žije. Zem, ktorá bola "v raji Edenu" (Gn 2,15) miestom hojnosti, priaznivých vzťahov medzi ľuďmi a priateľstva s Bohom, stáva sa "krajom Nod" (porov. Gn 4,16) - miestom "biedy", osamotenia a vzdialenia sa od Boha. Kain bude "nestály a túlavý na zemi" (Gn 4,14): neistota a nestálosť osudu stanú sa navždy jeho údelom.
Boh však, ktorý neprestáva byť milosrdný ani vtedy, keď trestá, "urobil Kainovi znak, aby ho nik, kto ho nájde, nezabil" (Gn 4,15): dáva mu rozpoznávací znak nie preto, aby ho ľudia zavrhli, ale aby ho chránil a bránil pred tými, čo by ho chceli zabiť, hoci preto, aby pomstili smrť Ábela. Ani vrah nestráca svoju osobnú dôstojnosť a Boh sám sa stáva jej garantom.Práve tu sa zjavuje paradoxné tajomstvo milosrdnej Božej spravodlivosti, o ktorej píše sv. Ambróz takto: "Len čo bola spáchaná bratrovražda, teda najväčší medzi zločinmi, v okamihu, keď prišiel na svet hriech, hneď musel byť ustanovený zákon Božieho milosrdenstva; pretože ak by trest hneď zasiahol vinníka, nestalo by sa, žeby ľudia mali zmierlivosť a miernosť v trestaní, ale by hneď trestali vinníkov. (...) Boh odvrhol Kaina spred svojej tváre, ale keď sa ho zriekli aj rodičia, poslal ho akoby do vyhnanstva, aby býval osamote, lebo zvieracia divokosť z neho vyhnala ľudskú miernosť. Boh však nechce vraha trestať zabitím, lebo viac chce pokánie hriešnika, ako jeho smrť".13
"Čo si to urobil?" (Gn 4,10): oslabenie hodnoty života
10. Boh povedal Kainovi: "Čo si to urobil? Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne!"(Gn 4,10). Krv, ktorú ľudia prelejú, neprestáva volať z pokolenia na pokolenie, a toto volanie naberá stále nové tóny a nový prízvuk.
Otázka Boha: "Čo si to urobil?", pred ktorou Kain nemohol uniknúť, je adresovaná aj dnešnému človeku, aby si uvedomil šírku a závažnosť útokov na život, ktorými sú stále poznačené dejiny ľudstva; aby hľadal rozmanité príčiny, ktoré tieto útoky spôsobujú a stále rozmnožujú ich počet; aby sa s najväčšou vážnosťou zastavil nad dôsledkami, ktoré z týchto útokov vyplývajú pre existenciu osôb a národov.
Niektoré ohrozenia pochádzajú zo samotnej prirodzenosti, ale narastajú vinou človeka, ktorý je bezstarostný a dopúšťa sa zanedbaní, hoci nezriedka by ich mohol zamedziť; iné sa dejú v dôsledku násilia, nenávisti, opačných záujmov, ktoré vedú ľudí k agresii voči druhým, čoho prejavom sú vraždy, vojny, masakry a genocídy.
A ako sa tu nezmieniť o násilí, namierenom proti životu miliónom ľudských bytostí, najmä detí, ktoré sú nútené znášať núdzu, trpieť podvýživou a hladom pre nespravodlivé rozdelenie bohatstiev zeme medzi jednotlivé národy a spoločenské triedy? O násilí nerozlučne spätom nielen s vojnou, ale aj so škandalóznym obchodom so zbraňami, ktorým sa vyostrujú mnohé ozbrojené konflikty, sužujúce svet? O zasievaní smrti nerozumným narúšaním ekologickej rovnováhy, zločinným obchodom s drogami a propagovaním vzorcov správania sa v oblasti pohlavného života, ktoré nielenže sú morálne neprijateľné, ale znamenajú aj vážne nebezpečenstvo pre život? Nie je možné vyhotoviť úplný zoznam rôznych spôsobov ohrozovania ľudského života, toľko zjavných i skrytých foriem berú na seba v dnešnej dobe!
11. Na tomto mieste túžime však venovať osobitnú pozornosť inému druhu ohrození, namierených proti počatému životu, alebo životu, ktorý sa blíži k svojmu koncu: vnímame v nich nové, v minulosti neznáme aspekty, ako aj mimoriadne závažné problémym spojené so skutočnosťou, že v kolektívnom vedomí tieto útoky na život postupne strácajú charakter "priestupku" a paradoxným spôsobom získavajú charakter "práva" do tej miery, že sa požaduje, aby štát uznal ich úplnú zákonnosť a aby ich pracovníci zdravotníctva vykonávali bezplatne. Tieto útoky zasahujú ľudský život, kde je najslabší a úplne zbavený možnosti brániť sa. Ešte hroznejšia je skutočnosť, že vo veľkej miere dochádza k nim v kruhu rodiny a pre rodinu, ktorá má byť predsa zo svojej povahy "svätyňou života".
Ako mohlo prísť k takejto situácii? Treba vziať do úvahy mnoho rôznych činiteľov. Základom je tu hlboká kríza kultúry, ktorá plodí skeptický postoj voči samým základom poznania a etiky a spôsobuje, že je stále ťažšie plne chápať zmysel existencie človeka, jeho práv a povinností. K tomu sa pripájajú najrozličnejšie ťažkosti spojené s každodenným životom a s medziľudskými vzťahmi, ktoré sa zvlášť bolestne pociťujú v zložitej skutočnosti súčasnej spoločnosti, kde jednotlivé osoby, manželstvá a rodiny zostávajú často so svojimi problémamy samé. Nechýbajú situácie mimoriadnej chudoby, nedostatku a neistoty, v ktorých úsilie o prežitie, utrpenie na hranici znesiteľnosti, ako aj podstupované násilie - najmä násilie namierené proti ženám - spôsobuje, že postaviť sa na stranu života stáva sa ťažké, ba niekedy si vyžaduje priamo heroizmus.
Všetko toto aspoň čiastočne vysvetľuje, prečo hodnota života podlieha dnes istému druhu "zatemnenia", hoci svedomie neustále pripomína jeho posvätnosť a nenarušiteľnosť, ako to dokazuje aj fakt, že je tu tendencia skrývať niektoré prečiny proti počatému životu, alebo proti životu smerujúcemu k prirodzenému koncu definíciami medicínskeho typu, ktoré majú odvádzať pozornosť od toho, že v skutočnosti je tu ohrozované právo konkrétneho človeka na vlastné jestvovanie.
12. I keď množstvo vážnych problémov súčasnej spoločnosti môže do istej miery vysvetľovať, prečo je taká všeobecná klíma morálnej neistoty, a niekedy aj umenšovať subjektívnu zodpovednosť jednotlivých osôb, zostáva pravdou, že tu stojíme pred oveľa širšou skutočnosťou, ktorú možno považovať za pravú štruktúru hriechu: jej charakteristickou črtou je expanzia antisolidaristickej kultúry, ktorá v mnohých prípadoch naberá formu autentickej "kultúry smrti". Šíri sa ako dôsledok vplyvu silných kultúrnych, hospodárskych a politických tendencií, ktoré sú nositeľmi určitej koncepcie spoločnosti, kde je najdôležitejším kritériom úspech.
Keď na celú situáciu hľadíme z tohto zorného uhla, možno v istom zmysle hovoriť o vojne silných proti bezmocným: život, ktorý si vyžaduje väčšiu dobroprajnosť, lásku a starostlivosť, považuje sa za neužitočný, alebo za neznesiteľné bremeno, preto sa rôznymi spôsobmi odmieta. Človek, ktorý svojou chorobou, narušenou schopnosťou či, jednoduchšie povedané, samou svojou prítomnosťou ohrozuje blahobyt alebo navyknuntý spôsob života tých, čo sú zvýhodnení, vníma sa ako nepriateľ, pred ktorým sa treba brániť alebo ktorého treba odstrániť. Takto vzniká istý druh "sprisahania proti životu". Podieľajú sa na ňom nielen jednotlivé osoby v ich individuálnych, rodinných a spoločenských vzťahoch, ale má oveľa širší dosah a nadobúda globálne rozmery, keď narúša a ničí vzťahy spájajúce národy a štáty.
13. Aby sa ľahšie šírilo uplatňovanie potratu, investovali sa a naďalej sa investujú obrovské sumy do výroby farmaceutických prostriedkov, ktorými možno zabiť plod v lone matky tak, že nie je nutná lekárska pomoc. Zdá sa, že skoro výlučným cieľom vedeckého výskumu v tejto oblasti je vyvinúť výrobky s čo najjednoduchším použitím, ktoré by zároveň čo najspoľahlivejšie zničili život, a tak by umožňovali uskutočňovať umelý potrat bez akejkoľvek kontroly a zodpovednosti spoločnosti.
Často sa tvrdí, že antikoncepcia, ak je bezpečná a všetkým dostupná, je najúčinnejším prostriedkom proti potratu. Katolíckej Cirkvi sa pritom vyčíta, že v skutočnosti napomáha šíreniu potratovosti, lebo sa tvrdohlavo pridŕža svojej náuky o morálnej nedovolenosti antikoncepcie. Takáto argumentácia je v skutočnosti klamná. Možno, že veľa ľudí naozaj používa antikoncepčné prostriedky, aby sa neskôr vyhli pokušeniu potratu. Avšak antihodnoty, vlastné "antikoncepčnej mentalite" - ktorá je niečím úplne iným ako zodpovedné otcovstvo a materstvo, prežívané v rešpektovaní úplnej pravdy o manželskom akte - spôsobujú, že práve toto pokušenie stáva sa ešte silnejším, keď príde k počatiu "nechceného" života. V skutočnosti proabortívna kultúra je najviac rozšírená v prostrediach, ktoré odmietajú učenie Cirkvi o antikoncepcii. Je isté, že antikoncepcia a umelý potrat sú z morálneho hľadiska dva zásadne rozdielne druhy zla: jedno sa protiví plnej pravde o pohlavnom akte ako vlastnom vyjadrení manželskej lásky, druhé ničí život ľudskej bytosti; prvé sa protiví čnosti manželskej čistoty, druhé zasa čnosti spravodlivosti a priamo prestupuje Božie prikázanie "Nezabiješ!".
Napriek ich odlišnej povahe a morálnej váhe veľmi často sú úzko spojené, ako ovocie tej istej rastliny. Je pravda, že nechýbajú prípady, keď sa človek utieka k antikoncepcii, či dokonca k potratu pod tlakom mnohých existenčných ťažkostí, ktoré však nikoho neoslobodzujú od povinnosti úplného zachovávania Božieho zákona. Vo veľmi mnohých prípadoch pravou príčinou týchto praktík je hedonistický a nezodpovedný postoj k pohlavnému životu a egoistická koncepcia slobody, ktorá vidí v plodení prekážku plného rozvoja osobnosti človeka. Źivot, ktorý sa môže zo spolužitia muža a ženy počať, stáva sa preto nepriateľom, pred ktorým sa treba rozhodne vyvarovať, a potrat zostáva jedinou možnosťou v prípade neúspešnosti antikoncepcie.
Źiaľ, úzky súvis v zmýšľaní medzi praktizovaním antikoncepcie a umelým potratom stáva sa stále zrejmejším, čoho veľmi znepokojujúcim dôkazom je výroba chemických prostriedkov, vnútromaternicových teliesok, ako aj vakcín, ktoré sú rovnako ľahko dostupné ako antikoncepčné prostriedky, ale v skutočnosti vedú k umelému potratu v najvčasnejších štádiách vývoja života novej ľudskej bytosti.
14. Aj rôzne techniky umelého oplodňovania, ktoré zdanlivo slúžia životu a často sa uskutočňujú s týmto úmyslom, v praxi vytvárajú možnosť nových útokov na život. Z morálneho hľadiska sú neprijateľné, pretože oddeľujú plodenie od pravého ľudského kontextu manželského aktu14 a okrem toho tí, čo tieto techniky uplatňujú, zaznamenávajú dnes vysoké percento nezdarov: týka sa to nie natoľko samotného momentu oplodnenia, ako o nasledujúcu fázu vývoja embrya, vystaveného riziku rýchlej smrti. Okrem toho v mnohých prípadoch vyprodukuje sa väčší počet embryí, než je nutné na prenesenie do matkinho lona, a tieto takzvané nadbytočné embryá sa zabíjajú alebo využívajú vo vedeckých výskumoch, ktoré majú údajne slúžiť pokroku vedy a medicíny, ale v skutočnosti redukujú ľudský život len na "biologický materiál", ktorým možno slobodne disponovať.
Vyšetrenia pred narodením, proti ktorým nemožno z morálneho hľadiska nič namietať, nakoľko sa robia preto, aby bolo možné odporučiť prípadnú terapiu, akú si vyžaduje zdravie nenarodeného dieťaťa, príliš často sú príležitosťou navrhnúť i vykonať umelý potrat. Je to zároveň eugenický abort, ktorý verejná mienka špecifického ladenia prijíma vzhľadom na mýlny názor, že je prejavom "terapeutických" požiadaviek: Táto mentalita prijíma život len za určitých podmienok, odmietajúc telesne a duševne postihnuté alebo inak choré deti.
Táto logika samotná vedie do situácie, že sa odmieta základné liečenie, ba dokonca výživa deťom narodeným s vážnym postihnutím alebo chorobami. Obraz súčasného sveta sa stáva ešte viac znepokojujúci v súvise s tu i tam hlásanými návrhmi, aby sa uznalo za právne prípustné - podľa tej istej zásady ako pri umelom potrate - dokonca zabíjanie detí.Znamenalo by to návrat do obdobia barbarstva, z ktorého sme - ako sa zdalo - raz navždy vyšli.
15. Nemenej vážne nebezpečenstvo hrozí nevyliečiteľne chorým a umierajúcim v takom spoločenskom a kultúrnom kontexte, v ktorom je veľmi ťažké prijať a znášať utrpenie, a preto v ňom rastie pokušenie riešiť problém utrpenia tak, že ho zlikvidujeme v samom koreni predčasným navodením smrti v momente, ktorý uznáme za najvhodnejší.
Na takéto rozhodnutie často vplývajú motívy rôzneho druhu, ktoré však, žiaľ, vedú zároveň k tomu istému strašnému výsledku. U chorého môže byť rozhodujúci strach, napätie, dokonca zúfalstvo, vyvolané skúsenosťou z intenzívnej a predlžujúcej sa bolesti. Vnútorná rovnováha, niekedy už otrasená, je tu vystavená ťažkej skúške osobného i rodinného života; na jednej strane chorý sa napriek stále účinnejšej lekárskej a sociálnej pomoci môže cítiť zdrvený vlastnou slabosťou; na druhej strane u osôb citovo zviazaných s chorým môže sa dostaviť pochopiteľný, hoci zle chápaný súcit. Toto všetko sa vyostruje pod vplyvom kultúrnej atmosféry, ktorá nevidí v utrpení žiaden zmysel a žiadnu hodnotu, naopak, považuje ho za zlo samé osebe, ktoré treba za každú cenu zlikvidovať; deje sa tak najmä dnes, keď chýba náboženská motivácia, ktorá by človeku pomohla pozitívnym spôsobom dešifrovať tajomstvo utrpenia.
Ale na kultúrnom horizonte konštatuje sa aj vplyv istého druhu prometeizmu človeka, ktorý sa klame, že takto sa môže stať pánom nad životom a smrťou, lebo sám o nich rozhoduje, zatiaľ čo v skutočnosti je premožený a zdrvený smrťou, ktorá neodvratne zatvára akúkoľvek perspektívu zmyslu a nádeje. Tragickým prejavom tohto všetkého je šírenie sa eutanázie, zamaskovanej a pokútnej, alebo vykonanej otvorene, dokonca so súhlasom zákona. Ospravedlňuje sa nielen údajným spolucítením s trpiacim pacientom, ale niekedy aj utilitaristickými dôvodmi, ktoré odporúčajú vyhýbať sa neproduktívnym výdavkom, lebo príliš zaťažujú spoločnosť. Navrhuje sa preto zbaviť života telesne postihnutých novorodencov, osôb s vážnymi defektami, neplnoprávnych, starých, najmä nemohúcich a na smrť chorých. Nemožno mlčať ani o jestvovaní iných, lepšie zamaskovaných, ale nemenej hrozných, a pritom skutočných foriem eutanázie. Mali by sme s nimi do činenia napríklad vtedy, keď preto, aby sa získalo väščie množstvo orgánov vhodných na transplantáciu, odoberali by sa tieto od darcov prv, než by podľa objektívnych a adekvátnych kritérií mohli byť považovaní za mŕtvych.
16. Iným súčasným javom, s ktorým sa často spájajú ohrozenia života a útoky na život, sú demografické premeny. V rôznych častiach sveta prebiehajú odlišným spôsobom: v bohatých a rozvinutých krajinách zisťujeme znepokojujúci, niekedy veľmi prudký pokles počtu narodení; chudobné krajiny majú, naopak, vo všeobecnosti vysoký index prírastku obyvateľstva, čo vytvára ťažko riešiteľné problémy v kontexte pomalšieho hospodárskeho a spoločenského rozvoja, či priamo zaostalosti. Vzhľadom na problém preľudnenia chudobných krajín medzinárodné spoločenstvo sa nepodujíma na iniciatívy globálneho charakteru - na serióznu rodinnú a sociálnu politiku, ako aj na programy, ktoré by podnecovali kultúrny pokrok a spravodlivejšie rozdelenie dobier - ale ďalej sa realizujú rôzne formy antinatalistickej politiky.
Antikoncepciu, sterilizáciu a potrat možno s istotou zarátať medzi praktiky, ktoré spôsobujú vážny pokles počtu narodení. Môže tu byť preto pokušenie použiť tieto metódy, namierené proti životu, aj v situácii "demografickej explózie".
Faraón v starom Egypte, naľakaný prítomnosťou a stále rastúcim počtom synov Izraela, všemožne ich prenasledoval a vydal rozkaz zabiť každého novorodenca mužského pohlavia, narodeného z hebrejskej ženy (porov. Ex 1,7-22). Tak isto robia dnes mnohí mocní tohto sveta. Aj oni sú vyľakaní zo súčasného tempa prírastku obyvateľstva a obávajú sa, že najplodnejšie a najchudobnejšie národy budú znamenať ohrozenie pre blahobyt a bezpečnosť ich krajín. V dôsledku toho namiesto riešenia týchto závažných problémov v duchu rešpektovania dôstojnosti osôb a rodín, ako aj nenarušiteľného práva každého človeka na život, radšej propagujú alebo všetkými prostriedkami nanucujú masovú politiku plánovania narodení. Ba teraz, keď ponúkajú hospodársku pomoc, nespravodlivo ju podmieňujú prijatím antinatalistickej politiky.
17. Pohľad na dnešné ľudstvo budí hlboký nepokoj, najmä keď máme na mysli toľko rôznych oblastí, v ktorých dochádza k útokom na život, ale aj ich mimoriadnu častosť a mnohorakú silnú podporu, akú získavajú širokým spoločenským súhlasom, častými prípadmi ich právneho uznania, ako aj účasti niektorých pracovníkov zdravotníctva na nich.
Ako som zdôraznil v Denveri pri príležitosti slávenia VIII. svetového dňa mládeže, "ohrozenia, ktorým je vystavený život, sa s časom neumenšujú. Naopak, naberajú obrovské rozmery. A nie sú to len ohrozenia zvonka, zo strany prírodných katastrof alebo od «Kainov», ktorí zabíjajú «Ábelov»; nie - sú to vedecky a systematicky naplánové ohrozenia. 20. storočie sa zapíše do dejín ako epocha masových útokov na život, ako nekončiaca sa séria vojen a neustála masakra nevinných ľudských bytostí. Falošní proroci a nepraví učitelia zaznamenali v tomto storočí najväčšie úspechy".15 Nezávisle od úmyslov, ktoré bývajú rôzne a môžu sa zdať presvedčivé a dokonca sa odvolávať na zásadu solidarity, stojíme tu tvárou v tvár objektívnemu "sprisahaniu proti životu", do ktorého sú zaangažované aj medzinárodné inštitúcie, zaoberajúce sa propagovaním a plánovaním skutočných kampaní za rozšírenie antikoncepcie, sterilizácie a potratu. Nemožno napokon poprieť, že aj masovokomunikačné prostriedky sa často podieľajú na tomto sprisahaní, keď vo verejnej mienke potvrdzujú kultúru, ktorá považuje uplatňovanie antikoncepcie, sterilizácie, potratu, ba aj eutanázie za znak pokroku a výdobytok slobody, zatiaľ čo postoj bezpodmienečnej obrany života predstavujú ako nepriateľa slobody a pokroku.
"Či som ja strážca svojho brata?" (Gn 4,9): zvrátený pojem slobody
18. Aby sme správne zachytili spomenutú situáciu, nestačí poznať len samotné javy, ničiace život, ale je potrebné odkryť rôznorodé príčiny, ktoré ich utvárajú. Otázka Boha: "Čo si to urobil?" (Gn 4,10), akoby bola pre Kaina výzvou ísť za materiálnu skutočnosť svojho zločinu a uchopiť celú jeho hrôzu v motiváciách, ktoré ho podnietili a v dôsledkoch, ktoré z neho vyplývajú.
Rozhodnutia, namierené proti životu, rodia sa niekedy z ťažkých, ba priamo dramatických skúseností veľkého utrpenia, osamotenia, úplnej ekonomickej bezperspektívnosti, depresie a strachu o budúcnosť. Takéto okolnosti môžu značne umenšiť subjektívnu zodpovednosť a v dôsledku toho aj vinu tých, ktorí zo svojej strany robia takéto rozličné rozhodnutia. Avšak tento problém dnes prekračuje rámec osobných situácií, hoci ich význam nemožno opomenúť. Vystupuje totiž do popredia aj na kultúrnej, spoločenskej a politickej rovine, kde sa javí ako jeho najškodlivejší a najznepokojujúcejší aspekt, a síce ako stále rozšírenejšia tendencia interpretovať spomínané priestupky proti životu ako oprávnené prejavy osobnej slobody, ktoré treba uznávať a chrániť ako autentické práva jednotlivca.
Takto sa uskutočňuje vo svojich dôsledkoch tragický zvrat v dlhom historickom procese, ktorý síce najprv vyniesol na svetlo pojem "ľudských práv", ako prirodzených práv každej osoby, ktoré predchádzajú každú ústavu a každé zákonodarstvo ktoréhokoľvek štátu, no dnes sa dostáva do prekvapujúceho protirečenia: práve v dobe, v ktorej sa slávnostne proklamujú nenarušiteľné práva osoby a verejne sa prehlasuje hodnota života, toto právo sa v praxi porušuje a šliape, najmä v najdôležitejších momentoch existencie človeka, ktorým je narodenie a smrť.
Na jednej strane rôzne deklarácie ľudských práv, ako aj mnohé iniciatívy, ktoré sa na ne odvolávajú, poukazujú na to, že sa na celom svete prehlbuje morálna citlivosť viac naklonená uznať hodnotu a dôstojnosť každej ľudskej bytosti ako takej, bez ohľadu na rasu, národnosť, náboženstvo, politické názory alebo spoločenský pôvod.
Na druhej strane týmto vznešeným deklaráciam, žiaľ, tragicky protirečia iné skutočnosti. Situácia je o to znepokojujúcejšia, či skôr o to škandalóznejšia, že vzniká práve v spoločnosti, pre ktorú je záruka ochrany ľudských práv cieľom a zároveň aj chválou. Ako možno zladiť tieto veľakrát opakované deklarácie zásad s neustálym znásobovaním útokov na život a s ich všeobecným ospravedlňovaním? Ako tieto deklarácie zladiť s odstrkovaním slabších, tých, čo potrebujú viac pomoci, starých a tých, ktorých život sa len počal? Tieto útoky sú zjavným protirečením úcty k životu a predstavujú radikálne ohrozenie celej kultúry ľudských práv. Toto ohrozenie môže napokon nabúrať samotný zmysel demokratického spolunažívania: naše mestá prestanú byť spoločenstvami ľudí, ktorí "žijú pospolu", ale stanú sa spoločnosťami zabudnutých, vytlačených na okraj, odstrkovaných a odsúdených na záhubu. A keď si rozšírime pohľad na celosvetovú situáciu, nezistíme veľmi ľahko, že spomínané deklarácie práv osôb a národov, ako sa hlásajú na fórach medzinárodných konferencií, sú len jalovým rečníctvom, ak nie sú sprevádzané demaskovaním egoizmu bohatých krajín, ktoré chudobným krajinám zamedzujú prístup k rozvoju, alebo ho robia závislým od absurdných zákazov plodenia a tým samým stavajú rozvoj proti samotnému človeku? Nebolo by treba diskutovať o samotných ekonomických systémoch, ktoré častokrát niektoré štáty prijímajú pod vplyvom tlaku a určovania podmienenok medzinárodného charakteru, ktoré vytvárajú alebo udržujú situácie nespravodlivosti a násilia, urážajúce a potláčajúce ľudskú dôstojnosť celých spoločností?
Kde sú príčiny takého paradoxného protirečenia?
19. Môžeme ich zistiť celkovým zhodnotením javov v oblasti kultúry a morálky, počínajúc mentalitou, ktorá tým, že ide do krajnosti, ba dokonca deformuje pojem subjektivity, za nositeľa práv uznáva len toho, kto vlastní plnú, alebo aspoň začínajúcu autonómiu a vychádza zo stavu totálnej závislosti na iných. Možno však takýto predpoklad zladiť s uznaním človeka za bytie, ktorým nemožno "disponovať"? Teória ľudských práv spočíva práve v uznaní skutočnosti, že človek, na rozdiel od zvierat a vecí, nemôže podliehať nadvláde nikoho. Treba tu spomenúť aj istý spôsob myslenia, ktorý má sklon stotožňovať osobnú dôstojnosť so schopnosťou bezprostredného dorozumievania sa s inými pomocou jazyka - skúsenostne zistiteľným spôsobom. Je zrejmé, že za takýchto podmienok niet na svete miesta pre niekoho, kto - napríklad ako nenarodené dieťa alebo zomierajúci človek - je štrukturálne slabým subjektom, zdá sa byť úplne vydaný na milosť iných osôb, je od nich totálne závislý a dokáže sa dorozumievať len nečujným jazykom hlbokej symbiózy citov. A tak činiteľom, ktorý utvára rozhodnutia a činy vo sfére medziosobných vzťahov a spoločenského spolužitia, stáva sa sila. Je to však úplný opak toho, k čomu v dejinách smeroval právny štát ako spoločenstvo, v ktorom "dôvod sily" nahradí "sila dôvodu".
Na inej rovine zdrojom protirečenia medzi oficiálnymi deklaráciami ľudských práv a ich tragického popierania v praxi je pojem slobody, ktorý absolutizuje význam ľudského jednotlivca a prečiarkuje jeho vzťah k solidarite s druhými, k plnému prijímaniu druhého človeka a k službe iným. I keď je pravda, že v niektorých prípadoch dochádza k zničeniu počatého života, alebo života, ktorý speje ku koncu, pod vplyvom zle pochopeného altruizmu alebo obyčajného ľudského súcitu, nemožno poprieť, že takáto kultúra smrti ako taká je vyjadrením totálne individualistického pojmu slobody, ktorá sa napokon stáva slobodou "silnejších", namierenou proti slabším, odsúdeným na záhubu.
Práve takto možno interpretovať Kainovu odpoveď na otázku Boha: "Kde je tvoj brat Ábel?": "Neviem. Či som ja strážca svojho brata?" (Gn 4,9). Áno, každý človek je "strážcom svojho brata", lebo Boh zveruje človeka človeku. A práve vzhľadom na toto zverenie Boh každého človeka obdarováva slobodou, v ktorej má podstatný význam rozmer vzťahu. Sloboda je darom Stvoriteľa daná k službám osobe a jej realizácii, ktorá sa má uskutočňovať sebadarovaním a otvorením sa druhému človeku. Naopak, absolutizácia slobody v individualistickom poňatí vedie k vyprázdeniu jeho prvotného obsahu, ako aj k prečiarknutiu jej najhlbšieho povolania a dôstojnosti.
Treba si tu všimnúť ešte hlbší aspekt tohto problému: sloboda popiera seba samú, smeruje k autodeštrukcii i k zničeniu druhého človeka, keď prestáva uznávať a rešpektovať ustanovujúce spojenie s pravdou. Zakaždým, keď sa sloboda v snahe zbaviť sa akejkoľvek tradície a autority uzatvára dokonca aj pred prvotnou evidentnosťou objektívnej a všeobecne uznávanej pravdy, ktorá je základom osobného i spoločenského života, človek už neprijíma pravdu o dobre a zle ako jediné nevyvrátiteľné východisko pre svoje rozhodnutia, ale riadi sa výlučne svojou subjektívnou a premenlivou mienkou alebo jednoducho svojím egoistickým záujmom a vrtochom.
20. Takáto koncepcia slobody vedie k hlbokej deformácii spoločenského života. Ak sa povýšenie vlastného "ja" chápe v kategóriách absolútnej autonómie, vedie nezadržateľne k negovaniu druhého človeka; vníma sa ako nepriateľ, pred ktorým sa treba brániť. Takto sa spoločnosť stáva zoskupením jednotlivcov, ktorí žijú vedľa seba, ale nie sú spojení vzájomnými väzbami: každý chce realizovať svoje ciele nezávisle na druhých, ba chce svoje záujmy postaviť pred záujmy iných. Avšak skutočnosť, že aj iní majú podobné snahy, núti hľadať nejakú formu kompromisu, ak má spoločnosť zaručiť každému čo možno najväčšiu slobodu. Takto sa stráca akýkoľvek vzťah k spoločným hodnotám a k absolútnej a všetkými uznávanej pravde: spoločenský život podstupuje riziko úplného relativizmu. O všetkom sa možno dohodnúť, o všetkom možno vyjednávať: aj o prvom zo základných práv, akým je právo na život.
A práve toto sa deje aj na politickej scéne a na pôde štátu: prvotné a neodcudziteľné právo na život stáva sa predmetom diskusie, alebo môže byť upierané na základe hlasovania v parlamente alebo z vôle časti spoločnosti, i keď početne silnejšej. Je to zhubný následok neobmedzenej vlády relativizmu: "právo" prestáva byť právom, lebo už nemá základ v nenarušiteľnej dôstojnoti osoby, ale podriaďuje sa vôli silnejšieho. Keď sa takto demokracia spreneveruje vlastným princípom, mení sa v podstate na totalitárny systém. Štát už nie je "spoločným domom", kde môžu všetci žiť v súlade so základnými zásadami rovnosti, ale pretvára sa v tyranský štát, uzurpujúci si právo disponovať životom slabších a bezbranných, nenarodených detí a starých, a to v mene spoločenského úžitku, ktorý v skutočnosti znamená len záujem určitej skupiny.
Môže sa zdať, akoby sa všetko odohrávalo v plnom rešpektovaní zákonnosti, aspoň v tých prípadoch, keď zákony, dovoľujúce umelý potrat alebo eutanáziu, sú odhlasované v zhode s takzvanými demokratickými zásadami. V skutočnosti tu však máme do činenia s tragickým zdaním zákonnosti a demokratický ideál, ktorý si zasluhuje toto meno len vtedy, keď uznáva a chráni dôstojnosť každej osoby, sa tak zrádza v samom základe: "Možno hovoriť o dôstojnosti každej osoby, keď je dovolené zabíjať tú najslabšiu a najnevinnejšiu? V mene akej spravodlivosti podstupujú osoby najnespravodlivejšiu diskrimináciu, keď sa niektoré z nich uznávajú za hodné obrany a iným sa táto dôstojnosť upiera?".16 Objavovanie sa takýchto situácií znamená, že už pôsobia mechanizmy, ktoré privádzajú k zániku opravdivé ľudské spolunažívanie a zapríčiňujú rozpad organizmu štátu.
Nárokovanie si práva na umelý potrat, zabíjanie detí a eutanáziu, ako aj jeho zákonné uznanie je ekvivalentom zvráteného a hanebného ponímania ľudskej slobody ako absolútnej moci nad inými a proti iným. To však znamená smrť pravej slobody: "Veru, veru, hovorím vám: Každý, kto pácha hriech, je otrok" (Jn 8,34).
"Budem sa skrývať pred tvojou tvárou" (Gn 4,14): oslabenie citlivosti na Boha i na človeka
21. Pri hľadaní najhlbších koreňov zápasu medzi "kultúrou života" a "kultúrou smrti" nemôžeme považovať za jeho jedinú príčinu spomínanú zvrátenú ideu slobody. Treba sa dostať až k jadru drámy, akú prežíva dnešný človek: je ním oslabenie citlivosti na Boha i na človeka, typický jav v spoločenskom a kultúrnom kontexte, ovládanom sekularizmom, ktorého vplyvy prenikajú až do vnútra kresťanských spoločenstiev a vystavujú ich skúške. Kto sa nechá nakaziť touto atmosférou, ľahko sa môže ocitnúť v začarovanom kruhu, ktorý ho strháva do strašného víru: keď stráca citlivosť na Boha, stráca ju aj na človeka, na jeho dôstojnosť a život; na druhej strane systematické narúšanie morálneho zákona, najmä vo vážnej matérii rešpektovania ľudského života a jeho dôstojnosti, postupne vedie k istému oslabeniu schopnosti vnímať oživujúcu a spásonosnú Božiu prítomnosť.
Ešte raz sa tu môžeme odvolať na príbeh vraždy Ábela rukami Kaina. Keď ho Boh preklial, takto sa obracia na Pána: "Môj zločin je väčší, než aby mi bol odpustený. Hľa, ty ma dnes odháňaš zo zeme a budem sa skrývať pred tvojou tvárou; nestály a túlavý budem na zemi. A ktokoľvek ma nájde, zabije ma" (Gn 4,13-14). Kain si myslí, že nikdy nezíska Božie odpustenie za svoj hriech a jeho nevyhnutným určením je "skrývať sa" pred Bohom. Ak Kain dokáže vyznať, že jeho zločin je veľký, je to preto, lebo si uvedomuje, že sa nachádza pred Božou tvárou a pred jeho spravodlivým súdom. Človek totiž len keď stojí pred Pánom, môže uznať svoj hriech a uvedomiť si celú jeho závažnosť. Skúsil to aj Dávid, keď "urobil, čo sa nepáčilo Pánovi" a po napomenutí z úst proroka Nátana (porov. 2Sam 11-12) volá: "Vedomý som si svojej neprávosti a svoj hriech mám stále pred sebou. Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé" (Ź 51(50),5-6).
22. Keď teda mizne citlivosť na Boha, ohrozená a deformovaná je aj citlivosť na človeka, ako to lapidárne vyjadruje II. vatikánsky koncil: "Stvorenie bez Stvoriteľa zaniká. (...) Ba zabúdaním na Boha samo stvorenie zbavuje sa svetla".17 Človek už nie je schopný vnímať seba samého ako niekoho "predivne odlišného" od ostatných pozemských tvorov; považuje sa za jednu z mnohých živých bytostí, za organizmus, ktorý v najlepšom prípade dosiahol veľmi vysoký stupeň vývoja. Uzavretý v tesnom kruhu svojej fyzickej prirodzenosti stáva sa istým spôsobom "vecou" a prestáva chápať "transcendentný" charakter svojho "jestvovania ako ľudskej bytosti". Preto už nepovažuje život za vynikajúci Boží dar, zverený jeho zodpovednosti, aby ho s láskou strážil a "ctil si ho" ako "posvätnú" skutočnosť. Źivot sa pre neho stáva jednoducho "vecou", ktorú považuje za svoje výlučné, totálne ovládateľné a manipulovateľné vlastníctvo.
A tak stojac tvárou v tvár životu, ktorý sa rodí a životu, ktorý umiera, človek si už nedokáže položiť otázku, aký je najautentickejší zmysel jeho existencie a nedokáže skutočne slobodne prijať tieto prelomové momenty svojho "bytia". Zaujíma ho len "činnosť", a preto sa snaží využívať všetky výdobytky techniky, aby mohol plánovať a ovládať narodenie i smrť. Tieto prvotné skúsenosti, ktoré by sme mali "prežívať", stávajú sa tak vecami a človek si nárokuje právo "vlastniť" ich alebo "odmietnuť".
Neprekvapuje nás napokon skutočnosť, že keď sa raz vylúči vzťah k Bohu, zmysel všetkých vecí podlieha hlbokej deformácii. Sama príroda prestáva byť "mater", čiže matkou, ale stáva sa "materiálom", ktorým možno slobodne manipulovať.
K takýmto dôsledkom, zdá sa, vedie špecifický vedecko-technický racionalizmus, aký vládne v súčasnej kultúre. Odmieta samotnú ideu pravdy o stvorení, ktorú treba uznať, alebo aj Boží zámer vzhľadom na život, ktorý treba rešpektovať. Je to rovnako pravdivé v prípade, keď strach pred následkami takejto "slobody bez zákona" vedie niektorých k opačnému stanovisku, ktorým je "zákon bez slobody", čoho príkladom sú ideológie, kontestujúce prípustnosť akýchkoľvek zásahov do prírody v mene takmer jej "zbožštenia", ktoré aj v tomto prípade nevnímajú jej závislosť od úmyslu Stvoriteľa.
Keď teda človek žije, "ako by Boh nejestvoval", stráca z dohľadu nielen tajomstvo Boha, ale aj tajomstvo sveta a vlastného jestvovania.
23. Oslabenie citlivosti na Boha i človeka nevyhnutne vedie k praktickému materializmu, čo napomáha šíreniu sa individualizmu, utilitarizmu a hedonizmu. Dokazuje sa tu aj trvalá platnosť apoštolových slov: "A pretože si nevedeli vážiť poznanie Boha, Boh ich vydal napospas ich zvrátenému zmýšľaniu, aby robili, čo sa nepatrí" (Rim 1,28). Takto hodnoty spojené s "byť" budú nahradené hodnotami spojenými s "mať".
Jediným cieľom, ktorý sa berie do úvahy, je vlastný hmotný blahobyt. Takzvaná "kvalita života" sa najčastejšie alebo výlučne vysvetľuje v kategóriách ekonomickej efektivity, neusporiadaného konzumizmu, atrakcií a príjemností fyzického života, a zabúda sa na hlbšie - vzťahové, duchovné a náboženské - rozmery existencie.
V takejto klíme utrpenie, ktoré neustále zaťažuje ľudský život, ale môže sa stať aj podnetom osobného rastu, býva "cenzurované", odmietané ako neužitočné, ba bojuje sa proti nemu ako proti zlu, ktorému sa treba vždy a za každých okolností vyhnúť. Keď ho nemožno premôcť a keď už niet nádeje na blahobyt v budúcnosti, človek je naklonený súdiť, že život stratil akýkoľvek zmysel a podlieha čoraz silnejšiemu pokušeniu pripísať si právo ukončiť ho.
V tom istom kultúrnom kontexte telo sa už nevníma ako typicky osobná skutočnosť, znak a miesto vzťahu s druhými, s Bohom i so svetom. Dostáva sa do čisto hmotného rozmeru: je len komplexom orgánov, funkcií a energií, ktoré možno užívať, uplatňujúc výlučne kritériá príjemnosti a efektívnosti. V dôsledku toho je aj pohlavnosť zbavená osobného rozmeru a pristupuje sa k nej inštrumentálne: miesto toho, aby bola znakom, miestom a jazykom lásky, to jest sebadarovaním a prijatím druhého spolu s celým bohatstvom jeho osoby, stále viac sa stáva príležitosťou a nástrojom uplatnenia vlastného "ja", ako aj egoistického uspokojovania vlastných túžob a inštinktov. Takto sa deformuje a prekrúca pôvodný obsah ľudskej pohlavnosti a jej dva významy - zjednocujúci a plodiaci - hlboko vpísané do povahy manželského aktu, sa umelo oddeľujú: zrádza sa tým jednota muža a ženy a plodnosť podlieha svojvôli. Plodenie sa zároveň považuje za "nepriateľa", ktorému sa pri pohlavnom spolužití treba vyhnúť: ak sa pripúšťa, tak len preto, že vyjadruje túžbu, či dokonca vôľu mať dieťa "za každú cenu", a vôbec nie preto, že znamená bezpodmienečné prijatie druhého človeka, a teda aj otvorenie sa bohatstvu života, ktoré so sebou prináša dieťa.
Materialistické videnie vecí, ako sme ho tu opísali, vedie k vážnemu ochudobneniu medziosobných vzťahov. Kto tým najviac trpí, je predovšetkým žena, deti, chorí alebo trpiaci, starí. Správne kritérium, ktoré má rozhodovať o uznaní dôstojnosti osoby - to jest kritérium úcty, nezištnosti a služby - je nahrádzané kritériom efektívnosti, funkčnosti a užitočnosti: druhý človek je cenený nie podľa toho, kým "je", ale podľa toho, čo "vlastní, čo robí a aký zisk prináša". Znamená to ovládnutie slabšieho silnejším.
24. Oslabenie citlivosti na Boha a človeka, spolu so všetkými jeho zhubnými následkami pre život, odohráva sa v hĺbke svedomia. Ide tu predovšetkým o svedomie každého človeka, ktorý vo svojej jedinečnosti a neopakovateľnosti stojí sám pred Bohom.18 Ale v istom zmysle ide tu aj o "svedomie" spoločnosti: aj ono je istým spôsobom zodpovedné nielen preto, že toleruje alebo podporuje správanie zamerané proti životu, ale aj preto, že utvára "kultúru smrti", ba vytvára a upevňuje skutočné "štruktúry hriechu", namierené proti životu. Svedomie, tak individuálne, ako aj spoločenské, podlieha dnes - medziiným aj pod vplyvom dotieravých masmédií - veľmi vážnemu a smrteľnému nebezpečenstvu: spočíva v zotretí hranice medzi dobrom a zlom vo veciach týkajúcich sa základného práva na život. Značná časť dnešnej spoločnosti sa, žiaľ, javí podobná tej, ktorú sv. Pavol opisuje v liste Rimanom. Pozostáva z ľudí, "ktorí neprávosťou prekážajú pravde" (1,18): keď sa odvrátili od Boha a domnievajú sa, že môžu vybudovať pozemskú spoločnosť bez neho, "stratili sa vo svojich myšlienkach", takže "ich nerozumné srdce sa zatemnilo" (1,21); "Hovorili, že sú múdri a stali sa hlúpymi" (1,22). Dopúšťajú sa skutkov, ktoré si zasluhujú smrť a "nielenže to sami robia, ale aj schvaľujú, keď to robia iní" (1,32). Ak svedomie, ktoré je okom, prinášajúcim svetlo pre dušu (porov. Mt 6,22-23), nazýva "zlo dobrom a dobro zlom" (porov. Iz 5,20), znamená to, že je už na ceste nebezpečnej degenerácie a úplnej morálnej slepoty.
Predsa sa však nijakým okolnostiam ani snahám nepodarí prehlušiť Boží hlas, ktorý zaznieva vo svedomí každého človeka: práve v tejto skrytej svätyni svedomia môže sa človek vždy obrátiť a nastúpiť na cestu lásky, otvorenia sa voči druhým a služby ľudskému životu.
"Priblížili ste sa k pokropeniu krvou" (porov. Hebr 12, 22.23): znamenia nádeje a povzbudenie ku konaniu
25. "Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne" (Gn 4, 10). Nielen krv Ábela, prvej nevinnej obeti vraždy, hlasno volá k Bohu, ktorý je prameňom a obhajcom života. Aj krv každého iného človeka, zabitého po Ábelovi, je hlasom, ktorý sa dvíha k Pánovi. Absolútne jedinečným a výnimočným spôsobom volá k Bohu Kristova krv, ktorého prorockým predobrazom je postava nevinného Ábela, ako to pripomína autor listu Hebrejom: "No vy ste sa priblížili k vrchu Sion a k mestu živého Boha, (...) k Ježišovi, prostredníkovi novej zmluvy a k pokropeniu krvou, ktorá volá hlasnejšie ako Ábelova" (12,22.24).
Je to krv pokropenia. Jej symbolom a prorockým znakom bola krv obiet Starého zákona, ktorými Boh ľuďom dával najavo, že im túži odovzdať svoj život, keď ich očistí a posvätí (porov. Ex 24, 8; Lv 17, 11). A toto všetko sa napĺňa a uskutočňuje v Kristovi: Jeho krv je krvou pokropenia, ktorá vykupuje, očisťuje a prináša spásu; je to krv Prostredníka Nového zákona, "ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie hriechov" (Mt 26,28). Krv, ktorá vyteká z prebodnutého Kristovho boku na kríži (porov. Jn 19,34), "je výrečnejším hlasom" ako krv Ábela: táto krv totiž vyjadruje a vyžaduje si hlbšiu "spravodlivosť", predovšetkým však prosí o milosrdenstvo,19 oroduje pred Otcovou tvárou za bratov (porov. Hebr 7,25), je zdrojom dokonalého vykúpenia a darom nového života.
Kristova krv zjavuje, aká veľká je Otcova láska a zároveň ukazuje, aký cenný je v Božích očiach človek a akú veľkú hodnotu má jeho život. Pripomína to aj apoštol Peter: "Veď viete, že zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení nie porušiteľným striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka" (1Pt 1, 18-19).Práve keď veriaci človek uvažuje nad drahou Kristovou krvou, znakom jeho obetovania sa z lásky (porov. Jn 13,1), učí sa vnímať a ceniť takmer božskú dôstojnosť každej osoby a plný vďačnosti a radostnej hrdosti môže volať: "Akú veľkú hodnotu musí mať v očiach Stvoriteľa človek, keď si zaslúžil «takého vznešeného Vykupiteľa» (porov. chválospev z veľkonočnej vigílie), keď "Boh dal svojho jednorodeného Syna", aby on, človek, «nezahynul, ale mal večný život» (porov. Jn 3,16).20
Kristova krv zjavuje človeku aj to, že jeho veľkosť, a potom aj jeho povolanie, spočíva v nezištnom sebadarovaní. Práve preto, že Kristova krv bola vyliata ako dar života, nie je už znakom smrti a definitívnej rozlúčky s bratmi, ale je prostriedkom zjednotenia a spoločenstva, ktoré dáva všetkým život v hojnosti. Kto pije túto krv vo sviatosti Eucharistie a zostáva v Ježišovi (porov. Jn 6,56), je napojený na dynamiku jeho lásky a obety vlastného života, aby mohol spĺňať prvotné povolanie k láske, vlastné každému človeku (porov. Gn 1, 27; 2,18-24).
Z Kristovej krvi všetci ľudia čerpajú aj silu konať vo veci obrany života. Práve táto krv je najsilnejším znamením nádeje, ba základom absolútnej istoty, že tak, ako je to podľa Božieho zámeru, život určite zvíťazí. "A už nebude smrti" - volá mohutný hlas, ktorý vychádza od Božieho trónu v nebeskom Jeruzaleme (Zjv 21,4). A sv. Pavol nás uisťuje, že terajšie víťazstvo nad hriechom je znamením a predobrazom konečného víťazstva nad smrťou, keď sa "splní, čo je napísané: Smrť pohltilo víťazstvo. Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň?" (1Kor 15,54-55).
26. Znaky, ktoré oznamujú toto víťazstvo, vskutku nechýbajú ani v našich spoločnostiach a kultúrach, hoci sú silno poznačené "kultúrou smrti". Naša charakteristika situácie bola by preto jednostranná a mohla by viesť k jalovej rezignácii, keby sme spolu s poukázaním na ohrozenia života nehovorili aj o pozitívnych znakoch, pôsobenie ktorých možno v dnešnej spoločnosti takisto registrovať.
Źiaľ, často je ťažké postrehnúť a rozpoznať tieto pozitívne znaky, možno aj preto, že komunikatívne prostriedky im nevenujú náležitú pozornosť. V skutočnosti však už vzniklo a stále vzniká veľmi mnoho iniciatív, a to v kresťanskom spoločenstve, ako aj v celej spoločnosti, na úrovni miestnej, národnej, medzinárodnej, zo strany jednolitvých osôb, skupín, hnutí, ako aj rôznych organizácií, aby zabezpečili pomoc a podporu najslabším a najbezbrannejším.
Je ešte mnoho manželov, ktorí v duchu obetavej zodpovednosti dokážu prijať deti, ako "najcennejší dar manželstva".21 Nechýbajú ani rodiny, ktoré sa neuspokojujú so svojou každodennou službou životu a dokážu prijať opustené deti, mladých ľudí, ktorí zápasia s ťažkosťami, neplnoprávne osoby, osamotených, starých. Mnoho je stredísk starostlivosti o život alebo im podobných inštitúcií, ktoré vedú jednotlivé osoby alebo skupiny. S obdivuhodnou oddannosťou a obetavosťou poskytujú pomoc matkám, nachádzajúcim sa v ťažkých situáciách a vystaveným pokušeniu utiekať sa k potratu. Vznikajú a stále sa množia skupiny dobrovoľníkov, ktoré sa snažia postarať o osoby bez rodiny, o ľudí, zápasiacich s osobitnými problémami, ako aj o tých, ktorým treba poskytnúť vhodné výchovné prostredie, aby prekonali škodlivé návyky a našli zmysel života.
Vďaka úsiliu vedcov a lekárov aj medicína ide dopredu v hľadaní stále účinnejších prostriedkov liečenia chorôb: nové objavy, kedysi nepredstaviteľné, predpokladajú ďalší pokrok a už dnes slúžia rodiacemu sa životu, trpiacim, ťažko chorým alebo umierajúcim. Rôzne inštitúcie a organizácie snažia sa sprístupniť najnovšie výdobytky medicíny aj krajinám, ktoré sú najbolestnejšie postihnuté biedou a endemickými chorobami. Takisto aj národné a medzinárodné združenia lekárov promptne prichádzajú na pomoc obetiam živelných pohrôm, epidémií a vojen. Hoci ešte veľa chýba k tomu, aby sa na medzinárodnej úrovni dosiahlo spravodlivé rozdeľovanie medicinálnych prostriedkov, akože nevidieť v doterajšej činnosti znaky stále širšej solidarity medzi národmi, vzrastu citlivosti, hodného uznania, na potreby ľudí a na morálne príkazy, ako aj väčšej úcty k životu?
27. Ako odpoveď na štátne ústavy, ktoré pripúšťajú umelý potrat a pokúšajú sa tu i tam s úspechom o legalizovanie eutanázie, vznikli na celom svete hnutia a iniciatívy, ktorých cieľom je obrana života prebúdzaním spoločenskej citlivosti. Keď konajú v zhode so svojou autentickou inšpiráciou rozhodne a dôsledne, bez použitia násilia, šíria povedomie hodnoty života, čím stimulujú a organizujú jeho rozhodnejšiu obranu.
Ako by sme mohli nespomenúť aj všetky každodenné skutky pohostinnosti, obety a nezištnej starostlivosti, ktoré denne s láskou vysluhuje množstvo osôb v rodinách, v nemocniciach, v detských domovoch, v domovoch dôchodcov alebo iných strediskách či spoločenstvách pre obranu života? Tým, že Cirkev nasledovala Ježišov príklad "dobrého Samaritána" (porov. Lk 10, 29-37) a z neho čerpala silu, vždy stála v prvých líniách na všetkých frontoch charitatívnej činnosti: mnoho jej synov a dcér, najmä rehoľníkov a rehoľníčok, berúc na seba staré, ale stále aktuálne formy činnosti, obetovalo a stále obetuje život Bohu, odovzdáva ho z lásky k blížnym tým najslabším a najnúdznejším.
Takéto činy kladú hlboké základy "civilizácii lásky a života", bez ktorej jestvovanie osôb i spoločnosti stráca svoj najľudskejší zmysel. I keby si ich nikto nevšimol, i keby zostali ukryté pred zrakom väčšiny, viera nám dáva istotu, že Otec, "ktorý vidí v skrytosti" (Mt 6,4), nielenže ich v budúcnosti odmení, ale už teraz spôsobuje, že prinášajú trvalý úžitok všetkým.
K znakom nádeje treba prirátať aj fakt, že v mnohých vrstvách verejnej mienky objavuje sa stále väčšia opozícia proti vojne ako metóde riešenia konfliktov medzi národmi, ktorá stále aktívnejšie hľadá účinné spôsoby, ako bez použitia násilia zadržať ozbrojených agresorov. V tejto perspektíve treba vidieť stále rozšírenejší odpor verejnej mienky proti trestu smrti, i keby sa uplatňoval len ako prostriedok "oprávnenej" spoločenskej "obrany": tento odpor vyplýva z presvedčenia, že dnešná spoločnosť je schopná účinne bojovať proti zločinnosti metódami, ktoré zločinca zneškodnia, ale nezbavia ho definitívne možnosti zmeniť svoj život.
S uspokojením treba uvítať aj väčšiu zainteresovanosť v oblasti kvality života a ekológie, ktorú možno registrovať najmä v spoločnostiach na vysokom stupni rozvoja, kde sa ľudia už natoľko neusilujú o zabezpečenie základných životných potrieb, ale skôr o celkové zlepšenie životných podmienok. Osobitne dôležitým javom je obnovenie etickej reflexie o živote: vznik a stále širší rozvoj bioetiky napomáha uvažovanie a dialóg medzi veriacimi a neveriacimi a tiež medzi vyznavačmi rôznych náboženstiev o základných etických problémoch, spojených s ľudským životom.
28. Tento obraz, plný svetiel a tieňov, má nám pomôcť uvedomiť si, že stojíme tvárou v tvár nadľudskému, dramatickému zápasu medzi zlom a dobrom, medzi smrťou a životom, medzi "kultúrou smrti" a "kultúrou života". Nie sme len jeho svedkami, nevyhnutne sme doň zatiahnutí: všetci sa ho zúčastňujeme, a preto nemôžeme uniknúť povinnosti bezpodmienečne sa postaviť za život.
Aj nám je adresovaná jasná a rozhodná Mojžišova výzva: "Hľa, dnes som predložil pred teba život a šťastie, smrť a nešťastie. (...) Predložil som vám život i smrť, požehnanie i kliatbu. Vyvoľ si život, aby si zostal nažive ty, aj tvoje potomstvo" (Dt 30,15.19). Táto výzva sa veľmi dobre hodí aj do našej situácie, lebo aj my si musíme každý deň voliť medzi "kultúrou života" a "kultúrou smrti". Ale slová Knihy Deuteronómium majú ešte hlbší význam, kážu nám urobiť čisto náboženské a morálne rozhodnutie. Našej existencii máme dať istý základný smer a verne a dôsledne v živote zachovávať Boží zákon: "Prikazujem ti, aby si miloval Pána, svojho Boha, kráčal po jeho cestách a zachovával jeho príkazy. (...) Vyvoľ si život, aby si zostal nažive ty, aj tvoje potomstvo, keď budeš milovať Pána, svojho Boha, a poslušne a verne sa vinúť k nemu; lebo pre teba to znamená život a dlhodobé prebývanie v krajine" (30,16.19-20).
Bezpodmienečné vyjadrenie sa za život nadobúda plný náboženský a morálny význam, keď prýšti z viery v Krista, je ňou utvárané a z nej čerpá silu. Nič viac nepomáha zaujať správny postoj v konflikte smrti a života, do ktorého sme ponorení, ako viera v Božieho Syna, ktorý sa stal človekom a prišiel k ľuďom, "aby mali život a aby ho mali hojnejšie" (Jn 10,10): je to viera v Zmŕtvychvstalého, ktorý premohol smrť; viera v Kristovu krv, "ktorá volá hlasnejšie než Ábelova" (Hebr 12,24).
Svetlo a sila z tejto viery umožňujú preto Cirkvi, ktorá stojí tvárou v tvár výzvam prítomnej situácie, hlbšie si uvedomiť, že dostala od svojho Pána milosť a úlohu ohlasovať Evanjelium života, sláviť ho a slúžiť mu.

II.
PRIŠIEL SOM, ABY MALI ŹIVOT
Kresťanské posolstvo o živote
"Zjavil sa život a my sme ho videli" (1Jn 1,2): pohľad, upretý na Krista, "Slovo života"
29. Pred nespočetnými vážnymi nebezpečenstvami, ktoré v súčasnom svete ohrozujú život, cítime sa akoby preniknutí pocitom bezmocnosti: zdá sa nám, že dobro nikdy nenájde dosť síl, aby zvíťazilo nad zlom!
Práve toto je situácia, v ktorej Boží ľud a v ňom každý veriaci je povolaný, aby s pokorou a odvahou vyznal vieru v Ježiža Krista, "Slovo života" (porov. 1Jn 1,1). Evanjelium života nie je len reflexia, hoci originálna a hlboká, nad ľudským životom; nie je ani výlučne prikázaním, ktoré má robiť svedomia citlivejšími a vyvolať hlboké spoločenské premeny; o to viac nie je klamným prísľubom lepšej budúcnosti. Evanjelium života je konkrétna osobná skutočnosť, lebo spočíva v ohlasovaní osoby samého Ježiša. Apoštolovi Tomášovi a jeho prostredníctvom každému človekovi Ježiš povedal o sebe: "Ja som cesta, pravda a život" (Jn 14,6). Tak isto definuje svoju totožnosť v rozhovore s Martou, Lazárovou sestrou: "Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď zomrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky" (Jn 11,25-26). Ježiš je Syn, ktorý od večnosti dostáva život od Otca (porov. Jn 5,26) a ktorý prišiel k ľuďom, aby im dal podiel na tomto dare: "Prišiel som, aby mali život a aby ho mali hojnejšie" (Jn 10,10).
A tak slová, skutky a sama Ježišova osoba dáva človeku možnosť "poznať" plnú pravdu o hodnote ľudského života; z tohto "prameňa" čerpá predovšetkým schopnosť dokonalého "konania" tejto pravdy (porov. Jn 3,21), to znamená prijatia a plnej realizácie povinnosti milovať ľudský život a slúžiť mu, brániť ho a pomáhať mu.
V Kristovi sa totiž definitívne ohlasovalo a v plnosti človeku ponúklo Evanjelium života, ktoré - darované už v Starom zákone, ba istým spôsobom vpísané do srdca každého muža a ženy - zaznieva v každom svedomí "od počiatku", to jest od okamihu stvorenia, takže napriek negatívnym vplyvom hriechu možno ho v jeho jadre poznať aj ľudským rozumom. Ako píše II. vatikánsky koncil, Kristus "celou svojou prítomnosťou a celým svojím zjavom, slovami a skutkami, znameniami a zázrakmi, najmä však svojou smrťou a slávnym zmŕtvychvstaním a napokon zoslaním Ducha pravdy uskutočňuje, a tým aj završuje zjavenie a potvrdzuje ho Božím svedectvom, totiž že Boh je medzi nami, aby nás oslobodil z tmy hriechu a smrti a aby nás vzkriesil k večnému životu."22
30. S pohľadom upretým na Krista Pána túžime preto ešte raz od neho počuť "Božie slová" (Jn 3,34) a rozjímať nad Evanjeliom života. Najhlbší a najpôvodnejší zmysel takéhoto rozjímania nad zjaveným posolstvom o ľudskom živote vyjadril apoštol Ján, ktorý na začiatku svojho prvého listu píše takto: "Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života. Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám. Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami" (1,1-3).
V Ježišovi, v "Slove života" ohlasuje sa nám teda a udeľuje večný Boží život. Vďaka tomuto zjaveniu a obdarovaniu fyzický a duchovný život človeka , a to už v jeho pozemskej fáze, nadobúda plnú hodnotu a význam: večný Boží život je totiž cieľom, ku ktorému smeruje a je povolaný človek, žijúci na tomto svete. A tak Evanjelium života obsahuje všetko, čo ľudská skúsenosť a rozum hovorí o hodnote ľudského života, preniká to, pozdvihuje a dopĺňa.
"Moja sila a moja udatnosť je Pán a stal sa mi spásou" (Ex 15,2): život je vždy dobrom
31. Plnosť evanjeliového posolstva o živote bola v skutočnosti pripravená už v Starom zákone. Najmä dejiny východu z Egypta, ktoré sú základom skúsenosti viery Starého zákona, umožňuje Izraelu spoznať, aký cenný je jeho život v Božích očiach. Keď sa zdá, že národ je už odsúdený na záhubu, keď všetkým novonarodeným deťom mužského pohlavia hrozí smrť (porov. Ex 1, 15-22), Boh sa mu zjavuje ako Spasiteľ, schopný zabezpečiť budúcnosť národu, zbavenému nádeje. Takto sa v Izraeli rodí osobitné povedomie: jeho život nie je vydaný na milosť a nemilosť faraónovi, ktorý s ním môže slodobne nakladať; naopak, je obklopený veľkou a nežnou Božou láskou.
Vyvedenie z otroctva znamená obdarenie národa totožnosťou a uznanie jeho trvalej dôstojnosti a dáva mu tiež počiatok nových dejín, v ktorých objavovanie Boha ide ruka v ruke s objavovaním seba. Východ z Egypta je ustanovujúcou a vzorovou skúsenosťou. Učí Izrael, že vždy, keď jeho jestvovanie je ohrozené, stačí mu utiekať sa k Bohu s novou dôverou, aby získal jeho účinnú pomoc: "Stvoril som ťa, ty si mojím sluhom, Izrael, nezabudnem na teba" (Iz 44,21).
Keď si teda Izrael uvedomil hodnotu svojho jestvovania ako národa, uvedomuje si aj zmysel a hodnotu života ako takého. V tejto línii rozvíjajú svoju reflexiu najmä knihy "múdrosti", ktoré vychádzajú z každodennej skúsenosti z "krehkosti" života, ako aj z uvedomovania si nebezpečenstiev, ktoré mu hrozia. Keď sa protirečí existencii, je to výzva pre vieru dať svoju odpoveď.
Najmä problém utrpenia znepokojuje vieru a vystavuje ju skúške. Nie je meditácia Knihy Jób bolestným stenaním celého ľudstva? Je pochopiteľné, že nevinný človek, zdeptaný utrpením, si kladie otázku: "Prečo len dal svetlo úbožiakovi a život takým, čo sú zatrpklí? Oni smrť si žičia, a ona nechodí, hoc jak skrytý poklad ju hľadajú" (3,20-21). Ale aj uprostred najnepreniknuteľnejšej tmy viera vedie človeka, aby s dôverou a úctou uznal "tajomstvo": "Nuž dobre viem ja, že ty všetko urobíš, nijaký tvoj zámer nemožno prekaziť" (Jób 42,2).
Zjavenie umožňuje stále jasnejšie si uvedomovať zárodok nesmrteľného života, ktorý Stvoriteľ vložil do sŕdc ľudí: "Všetko urobil vhodne na svoj čas: do srdca im vložil (tušenie) večnosti" (Kaz 3,11). Tento zárodok dokonalej plnosti má sa zjaviť v láske a uskutočniť - ako nezaslúžený Boží dar - účasťou na jeho večnom živote.

"Jeho meno pre vieru v toto meno upevnilo tohoto človeka..." (Sk 3,16): v neistote ľudskej existencie Ježiš uskutočňuje plný zmysel života
32. Skúsenosť starozákonného ľudu obnovuje sa v skúsenosti všetkých "chudobných", ktorí sa stretajú s Ježišom z Nazareta. Podobne ako kedysi Boh, "priateľ života" (Múd 11,26), ktorých existencia je vystavená nebezpečenstvu a podlieha ohraničeniam, že aj ich život je dobrom, ktorému Otcova láska dáva zmysel a hodnotu.
"Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium" (Lk 7,22). Týmito slovami proroka Izaiáša (35,5-6; 61,1) predstavuje zmysel svojho poslania: tak všetci, ktorí trpia pre akési "umenšenie" svojej existencie, môžu od neho počuť dobrú zvesť o tom, že Boh sa o nich zaujíma, a presviedčajú sa, že aj ich život je dar, ktorý Otec žiarlivo chráni vo svojich rukách (porov. Mt 6,25-34).
Práve predovšetkým "chudobným" je adresované Ježišovo kázanie a Ježišova činnosť. Jeho slová a skutky zástupom chorých a odsunutých na okraj, ktorí s ním chodia a hľadajú ho (porov. Mt 4,23-25), zjavujú, akú veľkú hodnotu má ich život a na akom silnom základe spočíva ich očakávanie spásy.
Podobne je to od samého počiatku v poslaní Cirkvi. Keď ohlasuje Ježiša ako toho, ktorý "chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých posadnutých diablom, lebo bol s ním Boh" (Sk 10,38), Cirkev vie, že je zvestovateľkou posolstva spásy, ktorej novosť sa vo svojej úplnosti prejavuje práve v situáciách poníženia a biedy ľudského života. Toto posolstvo ohlasuje Peter, keď uzdravuje chromého, ktorého denne kladú ku vchodu do jeruzalemského chrámu, k bráne, zvanej "Krásna", aby si pýtal almužnu: "Striebro a zlato nemám, ale čo mám, to ti dám: V mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď!" (Sk 3,6). Vierou v Ježiša, "pôvodcu života" (Sk 3,15), život, ktorým sa opovrhuje a ktorý je vydaný na milosť a nemilosť iným, nachádza svoju totožnosť a plnú dôstojnosť.
Slová a skutky Ježiša a jeho Cirkvi nevzťahujú sa len na tých, ktorí skusujú choroby, utrpenia a rôzne formy odmietnutia zo strany spoločnosti. V hlbšom zmysle týkajú sa samého zmyslu života každého človeka v jeho mravnom a duchovnom rozmere. Iba človek, ktorý uznáva, že jeho život zasiahla choroba hriechu, môže nájsť pravdu a autentickosť svojho jestvovania v stretnutí s Ježišom Spasiteľom podľa jeho vlastných slov: "Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali" (Lk 5,31-32). Ten však, kto si myslí, ako napríklad boháč z evanjeliového podobenstva, že si dokáže zabezpečiť život výlučne hromadením materiálnych dobier, v skutočnosti sa klame: život sa mu vymyká z rúk, o chvíľu mu ho vezmú, a on nikdy nepochopí jeho pravý zmysel: "Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?" (Lk 12,20).
33. Aj v živote samého Ježiša sa od začiatku až do konca stretávame s "dialektikou" medzi skúsenosťou s krehkosťou ľudského života a potvrdením jeho hodnoty. Ježišov život je totiž už od narodenia poznačený neistotou. Je pravda, že ho príjmu spravodliví, ktorí sa pripájajú k ochotnému a radostnému Máriinmu "áno" (porov. Lk 1,38). Ale zároveň ho odmieta svet, ktorý mu je nepriateľský a hľadá Dieťa, "aby ho zmárnil" (Mt 2,13), alebo prejavuje ľahostajnosť a nedostatok záujmu o tajomstvo toho života, ktorý prichádza na svet: "Nebolo pre nich miesta v hostinci" (Lk 2,7). Práve vdaka tomu kontrastu medzi ohrozeniami a neistotou na jednej strane a silou Božieho daru na druhej, žiari zvláštnym jasom sláva, ktorá vychádza z nazaretského domu i betlehemskej maštale: tento rodiaci sa život je spásou celého ľudstva (porov. Lk 2,11).
Ježiš berie na seba všetky protirečenia a riziká, aké život prináša: "Hoci bol bohatý, stal sa pre vás chudobným, aby ste sa vy jeho chudobou obohatili" (2Kor 8,9). Chudoba, o ktorej hovorí Pavol, nie je len zbavením sa božských práv, ale je podieľaním sa na ponížení a neistote ľudského života (porov. Flp 2,8-9). Ježiš túto chudobu zakusuje po celý svoj život, až k vrcholnému okamihu smrti na kríži: "Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno,ktoré je nad každé iné meno" (Flp 2,8-9). Práve svojou smrťou zjavuje Ježiš celú veľkosť a hodnotu života, keďže jeho obeta na kríži stáva sa prameňom nového života pre všetkých ľudí (porov. Jn 12,32). V tomto putovaní uprostred protivenstiev, ba tvárou v tvár strate života, Ježiša vedie presvedčenie, že jeho život je v Otcových rukách. Preto na kríži môže povedať: "Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha" (Lk 23,46) - to znamená svoj život. Naozaj je veľká hodnota ľudského života, keď ho vzal na seba Boží Syn, prijal a urobil ho miestom, na ktorom sa uskutočňuje spása celého ľudstva!
"Povolaní (...) stanú sa podobnými obrazu jeho Syna" (Rim 8,28-29): Božia sláva žiari v ľudskej tvári
34. Źivot je vždy dobrom. Človek je povolaný, aby chápal hlboké dôvody toho intuitívneho presvedčenia, ktoré je aj skúsenostným faktom.
Prečo je život dobrý? Táto otázka sa objavuje v celej Biblii a už na jej prvých stránkach nachádza výstižnú a udivujúcu odpoveď. Źivot, ktorý dal Boh človeku, je iný a odlišný od života všetkých ostatných tvorov, keďže človek, hoci je spríbuznený s prachom zeme (porov. Gn 2,7; 3,19; Jób 34,15; Ź 103 (102),14; 104(103),29), je vo svete zjavením Boha, znamením jeho prítomnosti, stopou jeho slávy (porov. Gn 1, 26-27; Ź 8,6). Práve na to chcel upriamiť pozornosť sv. Irenej z Lyonu vo svojom známom výroku: "Božou slávou je človek, ktorý žije".23 Človek je obdarený najväčšou dôstojnosťou, ktorá je zakorenená vo vnútornom spojení so Stvoriteľom: skvie sa v ňom jas skutočnosti samého Boha.
Tvrdí to Kniha Genesis v prvom opise stvorenia, keď predstavuje človeka ako vrchol a korunu stvoriteľského pôsobenia Boha, ktorý z beztvarého chaosu vyvádza najdokonalejšie stvorenie. Všetko stvorenstvo je zamerané na človeka a jemu je podriadené: "Množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte (...) nad všetkou zverou" (1,28) - prikazuje Boh mužovi a žene. Podobné posolstvo obsahuje aj druhý opis stvorenia: "I vzal Pán, Boh, človeka a umiestnil ho v raji Edenu, aby ho obrábal a strážil" (Gn 2,15). Takto sa potvrdzuje primát človeka nad vecami: sú mu podriadené a zverené jeho zodpovednosti, zatiaľ čo jeho samého nemôžu blížni pod žiadnou zámienkou zotročiť, či zredukovať na úroveň veci.
V biblickom opise odlišnosť človeka od ostatných stvorených bytí podčiarkuje najmä fakt, že len jeho stvorenie je tu predstavené ako plod osobitného Božieho rozhodnutia zjednotiť človeka so Stvoriteľom osobitným a špecifickým putom: "Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby" (Gn 1,26). Źivot, ktorý dal Boh človeku, je darom, pomocou ktorého Boh udeľuje niečo zo seba stvoreniu.
Izrael sa bude vytrvalo pýtať na zmysel tohto osobitného a špecifického puta medzi človekom a Bohom. Aj Kniha Sirachovcova hovorí, že Boh, keď tvoril človeka, "stvoril ho podľa svojho obrazu a vyzbrojil ho silou, ako je sám mocný" (porov. 17,1-3). K takémuto uzáveru nevedie autora knihy len vláda človeka nad svetom, ale aj duchovné schopnosti, vlastné len človeku, ako rozum, rozlišovanie dobra a zla, slobodná vôľa: "Naplnil ich múdrou rozumnosťou, naznačil im, čo je dobré a čo zlé" (Sir 17,6). Schopnosť poznať pravdu a skúsenosť slobody sú privilégiom človeka ako bytosti stvorenej na obraz svojho Stvoriteľa, pravého a spravodlivého Boha (porov. Dt 32,4). Medzi viditeľnými stvoreniami len človek je "schopný poznať a milovať svojho Stvoriteľa".24 Źivot, ktorým Boh obdarováva človeka, je niečím viac než len jestvovaním v čase. Je smerovaním k plnosti života; je zárodkom jestvovania, ktoré prekračuje hranice času: "Lebo Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť, urobil ho obrazom svojej podoby" (Múd 2,23).
35. Aj jahvistický opis stvorenia je vyjadrením toho istého presvedčenia. V tomto prastarom rozprávaní hovorí sa totiž o Božom vdýchnutí, ktorým sa človek naplní, aby sa stal živou bytosťou. "Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou" (Gn 2,7).
Božský pôvod tohto dychu života vysvetľuje stály pocit neuspokojenia, ktoré celý život človeka sprevádza. Človek, ktorého stvoril Boh, a ktorý v sebe nosí jeho nezmazateľnú stopu, prirodzene túži po Bohu. Každý človek, keď sa započúva do najhlbších túžob svojho srdca, musí uznať, že aj na neho sa vzťahujú pravdivé slová sv. Augustína: "Pre seba si nás stvoril, Pane, a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe".25
Mimoriadne výrečným svedectvom je pocit neuspokojenia, ktorý pociťuje človek v raji, dokiaľ jeho jediným spoločníkom je rastlinný a živočíšny svet (porov. Gn 2,20). Až keď sa objavila žena, to jest bytosť, ktorá je telom z jeho tela a kosťou z jeho kostí (porov. Gn 2,23) a v ktorej tiež prebýva duch Boha Stvoriteľa, môže uspokojiť svoju potrebu medziosobného dialógu, ktorý má pre ľudskú existenciu taký životný význam. V blížnom, v mužovi alebo žene, možno vnímať odraz samého Boha, konečného cieľa a uspokojenia každého človeka.
"Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?" - pýta sa žalmista (Ź 8,5). Tvárou v tvár nesmiernemu vesmíru človek sa zdá byť bezvýznamnou bytosťou, ale práve tento kontrast zdôrazňuje jeho veľkosť: "Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov (možno si tiež vysvetliť: o niečo menšieho ako Boh), slávou a cťou si ho ovenčil" (Ź 8,6). Božia sláva vyžaruje z tváre človeka. V ňom Stvoriteľ nachádza odpočinok, ako o tom s dojatím a úžasom píše sv. Ambróz: "Skončil sa šiesty deň a s ním stvorenie sveta a utvorenie umeleckého diela, akým je človek, ktorý vládne nad všetkými živými bytiami a je vrcholom vesmíru a najväčšou krásou celého stvorenia. Naozaj, mali by sme zachovať úctivé ticho, lebo Pán odpočíval po všetkých prácach na zemi. Oddychoval vo vnútri človeka, v jeho mysli a v jeho myšlienkach; stvoril predsa človeka ako rozumné bytie, schopné nasledovať ho, brať si za vzor jeho čnosti, túžiace po nebeských milostiach. V týchto črtách človeka prebýva Boh, ktorý povedal: «A na takéhoto zhliadnem: na pokorného a zroneného duchom a ktorý sa trasie pred mojimi slovami» (Iz 66,2). ďakujem Pánu Bohu nášmu za to, že stvoril také zázračné dielo, v ktorom môže nájsť odpočinutie".26
36. Źiaľ, vznešený Boží zámer sa zatemní hriechom, ktorý sa votrel do ľudských dejín. Hriechom sa človek búri proti Stvoriteľovi, čo ho vedie k modloslužobnému uctievaniu stvorenia: "Uctievali stvorenia a slúžili radšej im ako Stvoriteľovi" (Rim 1,25). Takto človek nielenže zneuctieva Boží obraz v sebe samom, ale cíti pokušenie deformovať ho aj v iných, keď dobré vzájomné vzťahy nahrádza nedôverou, ľahostajnosťou a nepriateľstvom až po vraždiacu nenávisť. Kto neuznáva Boha ako Boha, spreneveruje sa hlbokému pojmu človeka a narúša spoločenstvo medzi ľuďmi.
Boží obraz znovu zažiaril v živote človeka a ukázal sa v celej plnosti, keď prišiel na svet v ľudskom tele Boží Syn: "On je obraz neviditeľného Boha" (Kol 1,15), "On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty" (Hebr 1,3). On je dokonalým obrazom Otca.
Źivotný zámer, zverený prvému človekovi - Adamovi, nachádza napokon naplnenie v Kristovi. Kým Adamova neposlušnosť ničí a zneucťuje Boží zámer s ľudským životom a privádza na svet smrť, vykupujúca Kristova poslušnosť je prameňom milosti, ktorá sa vylieva na ľudí, a tak všetkým otvára dokorán brány kráľovstva života (porov. Rim 5,12-21). Apoštol Pavol píše: "Prvý človek, Adam, sa stal živou bytosťou; posledný Adam oživujúcim duchom" (1Kor 15,45).
Tým, ktorí prijmú pozvanie ísť za Kristom, ponúka sa plnosť života: Boží obraz v nich sa im prinavráti obnovený a zdokonalený. Taký je zámer Boha s ľuďmi, aby sa stali "podobnými obrazu jeho Syna" (Rim 8,29). Len takto, vo svetle tohto obrazu, môže človek dosiahnuť oslobodenie z otroctva modloslužobníctva, vybudovať pretrhnuté putá bratstva a nájsť svoju totožnosť.
"A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky" (Jn 11,26): dar večného života
37. Źivot, ktorý Boží Syn priniesol ľuďom, nemožno zredukovať len na jestvovanie v čase. Źivot, ktorý je od večnosti "v ňom" a je "svetlom ľudí" (Jn 1,4), spočíva v tom, že človek sa zrodí z Boha, aby mal účasť na plnosti jeho lásky: "Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi; tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha" (Jn 1,12-13).
Sám Ježiš nazýva tento život, ktorý nám priniesol ako dar, jednoducho "život"; poukazuje pritom na to, že zrodenie z Boha je nevyhnutné, aby človek mohol dosiahnuť cieľ, pre ktorý ho Boh stvoril: "Hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo" (Jn 3,3). Dar tohto života je vlastným predmetom Ježišovho poslania: On je ten, "ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život" (Jn 6,33), môže preto oprávnene tvrdiť: "Kto mňa nasleduje (...) bude mať svetlo života" (Jn 8,12).
Pri iných príležitostiach Ježiš hovorí o "večnom živote", pričom adjektívum neznamená len nadčasový rozmer. Źivot, ktorý Ježiš sľubuje a dáva, je "večný", lebo je plnou účasťou na živote "Večného". Každý, kto verí v Ježiša a zostáva v spoločenstve s ním, má večný život (porov. Jn 3,15; 6,40), ale len od neho počuje slová, ktoré mu zjavujú plnosť života a vnášajú ju do jeho existencie; sú to slová "večného života", ako hovorí Peter vo svojom vyznaní viery "Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý" (Jn 6,68-69). V čom potom spočíva večný život, Ježiš sám hovorí vo veľkňazskej modlitbe, ktorou sa obracia na Otca: "A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista" (Jn 17,3). Poznať Boha a jeho Syna znamená prijať tajomstvo spoločenstva lásky Otca, Syna i Svätého Ducha do vlastného života, ktorý sa už teraz otvára večnému životu účasťou na Božom živote.
38. Večný život je teda životom samého Boha a zároveň životom Božích detí. Reakciou veriaceho na túto prekvapivú a nevýslovnú pravdu má byť neslabnúci úžas a bezhraničná vďačnosť. Veriaci človek má spolu s apoštolom Jánom opakovať tieto slová: "Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: Voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme. (...) Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je" (1Jn 3,1-2).
Takto kresťanská pravda o živote dosahuje svoj vrchol. Dôstojnosť života nevyplýva len z jeho prameňa čiže zo skutočnosti, že pochádza od Boha, ale aj z jeho cieľa, z jeho predurčenia pre spoločenstvo s Bohom, ktoré sa dosahuje poznaním Boha a láskou k nemu. Práve vo svetle tejto pravdy sv. Irenej upresňuje a dopĺňa svoju oslavu človeka: "Božou slávou" je "človek, ktorý žije", ale "život človeka spočíva vo videní Boha".27
Pre ľudský život z toho vyplývajú bezprostredné dôsledky, a to už v jeho pozemskej fáze, lebo už počas nej klíči a rastie večný život. Ak človek inštinktívne miluje život, lebo je dobrom, táto láska nachádza svoje konečné zdôvodnenie a silu, šírku a hĺbku v Božích rozmeroch tohto dobra. V podobnej perspektíve láska k životu, akú má každá ľudská bytosť, neobmedzuje sa len na obyčajné hľadanie priestoru na sebarealizáciu a pre nadviazanie vzťahov s inými, ale rozvíja sa v radostnom presvedčení, že z vlastnej existencie možno urobiť "miesto" zjavenia sa Boha, miesto stretnutia sa a spoločenstva s ním. Źivot, ktorým nás Ježiš obdarováva, nezbavuje našu dočasnú existenciu svojej hodnoty, ale ju zahŕňa a vedie ku konečnému určeniu: "Ja som vzkriesenie a život. (...) Nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky" (Jn 11,25-26).
"Krv vašich duší budem vyhľadávať (...) od každého človeka, aj keď je to brat" (Gn 9,5): úcta a láska ku každému človeku
39. Źivot človeka pochádza od Boha, je jeho darom, jeho obrazom a odrazom, účasťou na jeho oživujúcom dychu. Preto Boh je jediným Pánom tohto života: človek ním nemôže disponovať. Sám Boh to po potope pripomína Noemovi: "Od každého človeka (...) budem vyhľadávať dušu človeka" (Gn 9,5). Autor biblického textu sa na tomto mieste snaží podčiarknuť, že základom posvätnosti života je Boh a jeho stvoriteľská činnosť: "Lebo na Boží obraz som stvoril človeka" (Gn 9,6).
Źivot a smrť človeka sú preto v rukách Boha, v jeho moci: "V jeho ruke je duša všetkých bytostí, aj duch každého ľudského tela", volá Jób (12,10). "Pán usmrcuje aj oživuje, posiela do pekiel a volá aj späť" (1Sam 2,6). Len Boh môže povedať: "Ja zabíjam, aj život navraciam" (Dt 32,39).
Ale táto moc, ktorú Boh vykonáva, nie je hrozivá svojvôľa, ale láskyplná starostlivosť, ktorou zahŕňa svoje stvorenia. Je pravda, že život človeka je v Božích rukách, ale pravda je aj to, že sú to milujúce ruky, podobné matkiným dlaniam, ktorými si túli, živí svoje dieťa a stará sa oň: "Ale ja som svoju dušu upokojil a utíšil. Ako nasýtené dieťa v matkinom náručí, ako nasýtené dieťa, tak je moja duša vo mne" (Ź 131 (130),2; porov. Iz 49,15; 66,12-13; Oz 11,4). Izrael sa teda nedíva na dejiny národov a ľudí ako na ovocie čistej náhody alebo slepého osudu, ale vidí v nich realizáciu plánu lásky, podľa ktorého Boh zhromažďuje všetky životné sily a stavia ich proti silám zla, ktoré sa rodia z hriechu: "Pretože Boh nestvoril smrť a neteší sa zo záhuby žijúcich. Veď on stvoril všetko pre bytie" (Múd 1,13-14).
40. Z pravdy o posvätnosti života vyplýva zásada jeho nenarušiteľnosti, vpísaná od počiatku do srdca človeka, do jeho svedomia. Otázka: "Čo si to urobil?" (Gn 4,10), ktorú bol (správne má byť: Boh - pozn. KVAS) položil Kainovi, keď tento zabil svojho brata Ábela, vyjadruje skúsenosť každého človeka: hlas, ktorý hovorí v hĺbke svedomia, stále mu pripomína nenarušiteľnosť vlastného i cudzieho života ako skutočnosti, ktorá nezávisí od neho, lebo je vlastníctvom a darom Boha, Stvoriteľa a Otca.
Prikázanie, ktoré hovorí o nenarušiteľnosti ľudského života, zaznieva uprostred "desiatich slov" sinajskej zmluvy (porov. Ex 34,28). Zakazuje predovšetkým vraždu: "Nezabiješ!" (Ex 20,13); "Nevinného a toho, kto je v práve, nepripravíš o život" (Ex 23,7); ale zakazuje - ako upresňuje neskoršie zákonodarstvo Izraela - aj akékoľvek zranenia na tele blížneho (porov. Ex 21,12-27). Treba, samozrejme, uznať, že v Starom zákone táto citlivosť na hodnotu života, hoci už tak výrazná, nemá ešte subtílnosť, ako je vyjadrená v horskej reči, čoho dôkazom sú niektoré aspekty vtedy zaväzujúceho zákonodarstva, ktoré predpokladalo bolestné telesné tresty, ba i trest smrti. Ale celkové posolstvo, ktoré sa má v Novom zákone zdokonaliť, je rozhodnou výzvou rešpektovať zásady nenarušiteľnosti fyzického života a osobnej integrity a jeho vrcholným bodom je pozitívne prikázanie, ktoré káže mať pocit zodpovednosti za blížneho ako za seba samého: "Miluj svojho blížneho ako seba samého!" (Lv 19,18).
41. Prikázanie "Nezabiješ!", obsiahnuté a prehĺbené v pozitívnom prikázaní lásky k blížnemu, v celej svojej sile potvrdil Pán Ježiš. Na otázku bohatého mladíka: "Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?", Ježiš odpovedá: "Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!" (Mt 19,16.17). A ako prvé z nich uvádza prikázanie "Nezabiješ!" (v. 18). V horskej reči žiada Ježiš od svojich učeníkov väčšiu spravodlivosť ako je spravodlivosť farizejov a zákonníkov, a to aj v oblasti rešpektovania života: "Počuli ste, že otcom bolo povedané: «Nezabiješ!» Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá" (Mt 5,21-22).
Svojimi slovami a skutkami Ježiš ešte jasnejšie predkladá pozitívne požiadavky, týkajúce sa nenarušiteľnosti života. Možno ich nájsť už v Starom zákone, ktorého zákonodarstvo sa snažilo chrániť život v okamihoch slabosti a ohrozenia, starať sa o cudzincov, vdovy, siroty, chorých, chudobných rôzneho druhu, ako aj brániť život nenarodených (porov. Ex 21,22; 22,20-26). Ježišovým príchodom tieto pozitívne požiadavky nadobúdajú novú životnosť a rozmach, väčší dosah a hĺbku: zahŕňajú nielen starostlivosť o život brata (pokrvného, člena toho istého národa, cudzinca, ktorý býva v izraelskej krajine), ale aj zodpovednosť za cudzích, ba lásku k nepriateľom.
Źiaden človek nie je cudzí pre toho, kto má byť blížnym každému, kto to potrebuje a cíti sa zodpovedným za ich život, ako to učí výrečné a presvedčivé podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi (porov. Lk 10,25-37). Dokonca i nepriateľ prestane byť nepriateľom pre toho, kto má povinnosť milovať ho (porov. Mt 5,38-48; Lk 6,27-35) a "robiť mu dobre" (porov. Lk 6,27.33.35) tým, že bude horlivo a nezištne uspokojovať jeho životné potreby (porov. Lk 6,34-35). Vrcholom tejto lásky je modlitba za nepriateľov, ktorá súzvučí so starostlivou Božou láskou: "Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých" (Mt 5,44-45; porov. Lk 6,28.35).
Najhlbším rozmerom Božieho prikázania, chrániaceho život človeka, je teda požiadavka preukazovať úctu a lásku každej osobe a jej životu. Takéto poučenie adresuje apoštol Pavol kresťanom v Ríme, keď nadväzuje na Ježišove slová (porov. Mt 19,17-18): "Lebo: Nescudzoložíš! Nezabiješ! Nepokradneš! Nepožiadaš! a ktorékoľvek iné prikázanie je zahrnuté v tomto slove: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Láska nerobí zle blížnemu; teda naplnením zákona je láska" (Rim 13,9-10).
"Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju!" (Gn 1,28): zodpovednosť človeka za život
42. Brániť život a posilňovať ho, ctiť si ho a milovať - to je úloha, ktorú Boh zveruje každému človeku, keď ho ako svoj živý obraz povoláva k účasti na jeho vláde nad svetom: "Boh ich požehnal a povedal im: «Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!»" (Gn 1,28).
Biblický text v plnom svetle ukazuje šírku a hĺbku panovania, akým Boh obdaril človeka. Ide predovšetkým o panovanie nad zemou a nad každou živou bytosťou, ako to pripomína Kniha múdrosti: "Bože otcov, Pane milosrdenstva, (...) človeka si stvoril svojou múdrosťou, aby vládol nad stvorenstvom, ktoré si ty povolal k jestvote, aby spravoval svet v svätosti a spravodlivosti" (9,1-3). Aj žalmista ospevuje panovanie človeka ako znak slávy a dôstojnosti, ktorú mu dal Stvoriteľ: "Ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk. Všetko si mu položil pod nohy: ovce a všetok domáci statok aj všetku poľnú zver, vtáctvo pod oblohou a ryby v mori i všetko, čo sa hýbe po dne morskom" (Ź 8,7-9).
Človek bol povolaný, aby obrábal záhradu zeme a strážil ju (porov. Gn 2,15), je teda osobitným spôsobom zodpovedný za životné prostredie, to jest za stvorenú skutočnosť, ktorá z Božej vôle má slúžiť jeho osobnej dôstojnosti a jeho životu: zodpovedný je nielen vzhľadom na prítomnú dobu, ale aj vzhľadom na budúce pokolenia. V tom spočíva ekologická otázka so všetkými jej aspektmi - od ochrany prírodných "habitátov" rôznych druhov zvierat a foriem života po "ekológiu človeka" v užšom slova zmysle:28 cestu jej riešenia, rešpektujúcu toto veľké dobro, akým je život, určujú etické zásady, jasne a rozhodne formulované na stránkach Biblie. "Vláda, ktorú odovzdal Stvoriteľ človeku, neznamená absolútnu moc, ani nemôže byť reč o slobode «užívania» či ľubovoľného disponovania vecami. Obmedzenie, ktoré sám Stvoriteľ od počiatku človeku určil a symbolicky vyjadril v zákaze «požívať ovocie stromu» (porov. Gn 2,16-17) jasne ukazuje, že vo vzťahu k viditeľnej prírode sme podriadení nielen biologickým, ale aj morálnym zákonom, ktoré nemožno beztrestne prestupovať".29
43. Istá účasť človeka na Božom panovaní prejavuje sa aj v osobitnej zodpovednosti, ktorá mu bola zverená vzhľadom na pravý ľudský život. Najvznešenejším prejavom tejto zodpovednosti je odovzdávanie života aktom plodenia zo strany muža a ženy v manželstve, ako to pripomína II. vatikánsky koncil: "Boh sám, ktorý povedal: «Nie je dobre byť človeku samému» (Gn 2,18) a ktorý «od počiatku stvoril ľudí ako muža a ženu» (Mt 19,4), keď im chcel dať osobitnú účasť na svojom stvoriteľskom diele, požehnal mužovi a žene slovami: «Ploďte a množte sa» (Gn 1,28)".30
Keď Koncil hovorí o osobitnej účasti "muža a ženy v "stvoriteľskom diele" Boha, chce zdôrazniť, že zrodenie dieťaťa je hlboko ľudskou a vysoko náboženskou udalosťou, keďže angažuje manželov, ktorí sú "jedným telom" (porov. Gn 2,24) a zároveň samého Boha, ktorý je tu prítomný. Ako som napísal v Liste rodinám keď sa z manželskej jednoty dvoch rodí nový človek, prináša si na svet osobitný obraz a podobu samého Boha: v biológii plodenia je vpísaná genealógia osoby. Ak hovoríme, že manželia ako rodičia sú spolupracovníkmi Boha Stvoriteľa pri počatí a zrodení nového človeka, týmto tvrdením nemyslíme len na biologické zákony, ale na to, že v ľudskom rodičovstve je prítomný sám Boh - prítomný ešte iným spôsobom, ako v každom inom rodení vo viditeľnom svete, "na zemi". Len od neho môže predsa pochádzať "obraz a podoba", ktorá je vlastná ľudskej bytosti, tak ako pri stvorení. Rodenie je pokračovaním stvorenia".31
Túto náuku jednoduchým a výrečným jazykom ohlasuje biblický text, v ktorom počujeme radostný výkrik prvej ženy, "matky všetkých žijúcich" (porov. Gn 3,20). Eva, vedomá si Božieho zásahu, volá: "Získala som človeka od Pána" (Gn 4,1). Tak sa teda v akte plodenia, v ktorom rodičia odovzdávajú dieťaťu život, stvorením nesmrteľnej duše32 odovzdáva aj Boží obraz a Božia podoba. Taký je zmysel slov, ktorými sa začína "rodokmeň Adamových potomkov": "Keď Boh stvoril Adama, urobil ho na Božiu podobu, muža a ženu ich stvoril, požehnal ich a dal im meno človek, keď boli stvorení. Keď mal Adam stotridsať rokov, narodil sa mu syn, jemu podobný, podľa jeho obrazu, a nazval ho menom Set" (Gn 5,1-3). Práve v tejto úlohe spolupracovníkov Boha, ktorý odovzdáva svoj obraz novej bytosti, tkvie veľkosť manželov, ochotných "odvážne spolupracovať s láskou Stvoriteľa a Spasiteľa, ktorý ich prostredníctvom stále rozširuje a obohacuje svoju rodinu".33 V tomto svetle biskup Amfiloch vyzdvihoval hodnotu "posvätného manželstva, vyvoleného a pozdvihnutého nad všetky pozemské dary" ako spoločenstva, ktoré "plodí ľudstvo a vytvára Božie obrazy".34
Muž a žena, zjednotení v manželstve, sú tak zapojení do Božieho diela: aktom plodenia prijímajú Boží dar a nový život sa otvára budúcnosti.
Avšak nezávisle na špecifickom poslaní rodičov úloha slúžiť životu a prejavovať mu starostlivosť spočíva na všetkých, najmä v situáciách, keď je život zvlášť slabý a bezbranný. Pripomína nám to sám Kristus, keď žiada, aby sme ho milovali v bratoch, postihnutých najrozličnejším utrpením: v hladných, smädných i v cudzincoch, v nahých, chorých, uväznených... To, čo urobíme jednému z nich, urobíme to samému Kristovi (porov. Mt 25,31-46).
"Veď ty si stvoril moje útroby" (Ź 139 (138),13): dôstojnosť ešte nenarodeného dieťaťa
44. Ľudský život je zvlášť slabý a krehký, keď prichádza na svet a keď opúšťa časnosť, aby dosiahol večnosť. Božie slovo veľakrát vyzýva k starostlivosti a úcte k životu, najmä tomu, ktorý je poznačený chorobou a starobou. Ak v Biblii nenachádzame priame a jednoznačné výzvy chrániť život v jeho počiatkoch, najmä pred narodením, ako aj v čase, keď sa blíži jeho koniec, možno si to ľahko vysvetliť tým, že samotná možnosť konať proti životu, útočiť naň alebo ho usmrtiť, sa v týchto okolnostiach vymyká náboženskému a kultúrnemu chápaniu Božieho ľudu.
Starozákonný ľud sa bál neplodnosti ako kliatby, ale početné potomstvo považoval za požehnanie: "Hľa, Pánovým dedičným darom sú synovia, jeho odmenou je plod lona" (Ź 127 (126),3; porov. Ź 128 (127),3-4). Toto presvedčenie vyplýva okrem iného z vedomia, že Izrael je ľudom zmluvy, povolaným, aby sa rozmnožoval podľa prísľubu, daného Abrahámovi: "Pozri na nebo a spočítaj hviezdy, ak môžeš! (...) Také bude tvoje potomstvo" (Gn 15,5). Pôsobí tu však najmä presvedčenie, že život, ktorý rodičia odovzdávajú, má prameň v Bohu, čoho dôkazom sú mnohé miesta v Biblii, ktoré s úctou a láskou hovoria o počatí, o utváraní sa v lone matky, o narodení a o úzkom súvise medzi prvým okamihom jestvovania a pôsobením Boha Stvoriteľa.
"Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa" (Jer 1,5): život každého človeka od samého počiatku prebieha podľa Božieho plánu. Jób, ponorený do utrpenia, oddáva sa rozjímaniu o Božom pôsobení, ktoré vníma v zázračnom utváraní jeho tela v lone matky, a to mu pomáha zachovať si dôveru ako aj vyjadriť istotu, že i s jeho životom má Boh svoj plán: "Tvoje ruky ma urobili a stvárnili a naraz ma chceš celkom zahubiť? Len rozpomeň sa, že si ma urobil z hliny, a chceš ma zasa na prach obrátiť? Či ako mlieko nerozlieval si ma a sťaby syru zhustnúť nedal mi? Hej, kožou, telom ty sám odel si ma a votkal si mi kosti, šľachy tiež; dar žitia si mi blahovoľne udelil a tvoja starosť dych mi chránila" (10, 8-12). Aj niektoré žalmy vyjadrujú úžas plný údivu nad pôsobením Boha, ktorý utvára život človeka v lone matky.35
Možno si pomyslieť, že by tento zázračný proces zrodu života hoci len na moment nepodliehal múdremu a milujúcemu pôsobeniu Stvoriteľa a bol by vydaný na milosť ľudskej svojvôli? Určite si tak nemyslí matka siedmich bratov, ktorá vyjadruje svoju vieru v Boha ako prameň a záruku života od okamihu počatia a zároveň ako nádej na nový život po smrti: "Neviem, ako ste povstali v mojom lone; ja som vám nedarovala ani dych, ani život, ba ani údy som umele neusporadovala na vytvorenie každého z vás. Preto Stvoriteľ sveta, ktorý spôsobuje vznik človeka a vytvára bytie všetkých vecí, opäť vám dáva dych i život zo svojho milosrdenstva, ako si vy teraz neceníte seba samých pre jeho zákony" (2Mach 7,22-23).
45. Novozákonné zjavenie potvrdzuje bezpodmienečné uznanie hodnoty života od okamihu počatia. Keď Alžbeta otehotnela, vyjadruje svoju radosť slovami, ktorými oslavuje plodnosť a hovorí o tom, s akou starostlivosťou očakáva nový život. "Pán (...) zhliadol na mňa, aby ma zbavil hanby pred ľuďmi" (Lk 1,25). Ale hodnota osoby od okamihu počatia je ešte viac zdôraznená pri stretnutí Panny Márie s Alžbetou a dvoch detí, skrytých v lone matiek. Sú to práve ony - deti, ktoré zjavujú príchod mesiášskej doby: v okamihu ich stretnutia začína pôsobiť vykupiteľská sila prítomnosti Božieho Syna medzi ľuďmi. Sv. Ambróz píše: "Hneď možno cítiť dobrodenia Máriinho príchodu a Pánovej prítomnosti. (...) Alžbeta prvá počula hlas, ale Ján prvý vnímal milosť; ona počula v poriadku prirodzenosti, on sa zaradoval vzhľadom na tajomstvo; ona vnímala Máriin príchod, on Pánov; žena príchod ženy, dieťa príchod Dieťaťa. Ony hovoria o prijatých milostiach, oni v lone svojich matiek uskutočňujú milosť a tajomstvo milosrdenstva v prospech samotných matiek: a tieto dvojnásobným zázrakom pod vplyvom vnuknutia prorokujú o synoch, ktorých nosia. O synovi sa hovorí, že sa zaradoval, o matke, že bola naplnená Svätým Duchom. Nie matka bola prvá naplnená Svätým Duchom, ale Syn, plný Svätého Ducha, naplnil aj matku".36
"Dôveroval som, aj keď som povedal: «Som veľmi pokorený» (Ź 116 (115),10): život v starobe a utrpení
46. Aj keď ide o posledné okamihy života, bolo by anachronizmom hľadať v biblickom zjavení miesta priamo súvisiace s aktuálnou problematikou, týkajúcou sa úcty k starším a chorým, či výslovné odsúdenie pokusov násilne spôsobiť ich predčasnú smrť: nachádzame sa totiž v kultúrnom a náboženskom kontexte, v ktorom pokušenia tohto druhu nie sú známe, naopak, v osobe starého človeka, vzhľadom na jeho múdrosť a skúsenosť, uznáva sa nenahraditeľné bohatstvo rodiny a spoločnosti.
Staroba sa teší vážnosti a je obklopená úctou (porov. 2Mach 6,23). Spravodlivý neprosí o oslobodenie od staroby a jej ťarchy; naopak, modlí sa slovami: "Lebo ja, Pane, túžim za tebou, ty, Pane, si moja nádej od mojej mladosti. (...) Až do staroby a do rokov šedivých, Bože, neopúšťaj ma, kým nezvestujem silu tvojho ramena všetkým pokoleniam budúcim" (Ź 71 (70),5.18). Mesiášska doba sa tu predstavuje ako taká, v ktorej: "nebude (...) starec, ktorý nedoplní svoj vek" (Iz 65,20).
Ale ako sa v starobe postaviť zoči-voči nevyhnutnému koncu života? Aký postoj zaujať tvárou v tvár smrti? Veriaci človek vie, že je v Božích rukách: "Pane, v tvojich rukách je môj osud" (porov. Ź 16 (17),5) a teší sa, že od neho prijíma aj smrť: "To je údel Pána, (ustanovený) pre všetkých ľudí. Čože ťa môže prekvapiť, ak s tým súhlasí Najvyšší?" (Sir 41,4). Človek nie je pánom smrti, tak ako nie je pánom života; v živote i v smrti musí sa úplne zveriť "vôli Najvyššieho", zámeru jeho lásky.
Aj v čase choroby je človek povolaný, aby prejavil Bohu podobnú odovzdanosť a obnovil si hlbokú dôveru v toho, ktorý "lieči všetky (...) neduhy" (Ź 103 (102),3). Keď sa už človeku zdá, že nemá šancu znovu nadobudnúť zdravie, takže by chcel volať: "Moje dni sú ako tieň, ktorý sa nakláňa, a ja schnem ako tráva" (Ź 102 (101),12) - aj vtedy je veriaci plný nezlomnej dôvery v oživujúcu Božiu moc. Choroba ho nevedie k zúfalstvu a nekáže mu vyhľadávať smrť, ale skôr s nádejou volať: "Dôveroval som, aj keď som povedal: «Som veľmi pokorený» (Ź 116 (115),10); "Pane, Bože môj, k tebe som volal a ty si ma uzdravil. Pane, vyviedol si ma z ríše zosnulých, navrátil si mi život, aby som nezostúpil do hrobu" (Ź 30 (29),3-4).
47. Ježišovo poslanie a početné uzdravenia, ktoré vykonal, ukazujú, ako veľmi sa stará Boh aj o telesný život človeka. Otec posiela Ježiša ako "lekára tela i ducha",37 aby ohlasoval dobrú zvesť chudobným a zaceľoval rany srdca ubitým (porov. Lk 4,18; Iz 61,1). Keď potom on sám rozposiela učeníkov do sveta, zveruje im poslanie, v ktorom sa ohlasovanie evanjelia spája s uzdravovaním chorých: "Choďte a hlásajte: «Priblížilo sa nebeské kráľovstvo.» Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste, malomocných očisťujte, zlých duchov vyháňajte" (Mt 10, 7-8; porov. Mk 6,13; 16,18).
Telesný život vo svojom pozemskom stave zaiste nie je pre veriaceho absolútnou hodnotou, takže možno od neho žiadať, aby ho pre vyššie dobro opustil; ako hovorí Ježiš, "kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho" (Mk 8,35). V Novom zákone je v tomto ohľade mnoho svedectiev. Ježiš neváha obetovať seba samého a dobrovoľne odovzdáva svoj život ako obetu Otcovi za svojich priateľov (porov. Jn 10,15-17). Aj smrť Jána Krstiteľa, ktorý pripravuje príchod Spasiteľa, dosvedčuje, že pozemský život nie je absolútnym dobrom: dôležitejšia je vernosť Božiemu slovu dokonca aj vtedy, keď nás môže stáť život (porov. Mk 6,17-19). A Štefan - keď mu majú vziať časný život, lebo verne svedčil o Kristovom zmŕtvychvstaní - nasleduje svojho Majstra: vychádza v ústrety svojim katom so slovami odpustenia (porov. Sk 7,59-60), otvárajúc cestu nespočetnému zástupu mučeníkov, ktorí boli v Cirkvi od počiatku uctievaní.
Źiaden človek však nemôže svojvoľne rozhodovať o tom, či má žiť, či zomrieť; jediným a absolútnym Pánom, ktorý môže také rozhodnutie urobiť, je Stvoriteľ - ten, v ktorom "žijeme, hýbeme a sme" (Sk 17,28).
"Všetci, čo sa ho chopia, dosiahnu život" (Bar 4,1): od zákona, daného na Sinaji, po dar Svätého Ducha
48. Źivot má v sebe nezmazateľne zapísanú svoju pravdu. Keď človek prijíma Boží dar, má sa usilovať zachovať život v tej pravde, ktorá patrí k samej podstate života. Odlúčiť sa od nej znamená odsúdiť seba samého na nešťastnú existenciu zbavenú významu a v dôsledku toho stať sa ohrozením pre jestvovanie iných, lebo sa zbúrajú bariéry, ktoré zaručujú rešpektovanie a obranu života v každej situácii.
Pravdu o živote zjavuje Božie prikázanie. Božie slovo ukazuje konkrétny smer, v ktorom sa má život uberať, aby rešpektoval svoju pravdu a zachoval si vlastnú dôstojnosť. Nielen osobitné prikázanie "Nezabiješ!" (Ex 20,13; Dt 5,17) zaručuje ochranu života: celý Pánov zákon slúži jeho ochrane, lebo zjavuje onú pravdu, v ktorej život nachádza plný význam.
Niet preto divu, že zmluva, ktorú Boh uzatvára so svojím ľudom, je tak silno zviazaná s perspektívou života aj v jeho telesnom rozmere. Prikázanie sa tu predkladá ako cesta života: "Hľa, dnes som predložil pred teba život i šťastie a smrť i nešťastie a prikazujem ti, aby si miloval Pána, svojho Boha, kráčal po jeho cestách a zachovával jeho príkazy, ustanovenia a nariadenia. Potom budeš žiť a rozmnožíš sa - a Pán, tvoj Boh, ťa bude žehnať v krajine, do ktorej sa uberáš, aby si ju prevzal do vlastníctva" (Dt 30,15-16). Ide tu nielen o zem Kanaán a o jestvovanie izraelského ľudu, ale o dnešný svet i o ten budúci, o jestvovanie celého ľudstva. Je totiž absolútne nemožné, aby si život zachoval svoju autentickosť a plnosť, ak sa odlúči od dobra; a dobro patrí k tej istej podstate Božích príkazov čiže "zákona života" (porov. Sir 17,11). Dobro, ktoré treba konať, nemá byť životu nanútené ako bremeno, ktoré ho ťaží, ale práve ono je hlavným dôvodom života, ktorý možno budovať len konaním dobra.
A tak Zákon ako celok plne chráni život človeka. To vysvetľuje, prečo je tak ťažké zachovať vernosť prikázaniu "Nezabiješ!", ak sa nezachovávajú iné "slová života" (porov. Sk 7,38), s ktorými je toto prikázanie spojené. Keď sa vytrhne z tohto kontextu, stáva sa nakoniec len obyčajným vonkajším zákazom a človek sa rýchlo začne pýtať na jeho hranice a hľadať spôsoby, ako ho zmierniť a ako zdôvodniť výnimky z neho. Iba vtedy, keď sa otvorí plnosti pravdy o Bohu, o človeku a o dejinách, prikázanie "Nezabiješ!" nadobudne svoje plné svetlo ako dobro pre človeka vo všetkých jeho rozmeroch a vzťahoch. V tejto perspektíve môžeme vnímať plnosť pravdy obsiahnutej v slovách Knihy Deuteronómium, na ktoré sa Ježiš odvoláva v odpovedi na prvé pokušenie na púšti: "Človek nežije len z chleba, ale (..) zo všetkého, čo vychádza z Božích úst" (8,3; porov. Mt 4,4).
Keď človek počúva Božie slovo, môže žiť dôstojne a spravodlivo; keď človek zachováva Boží zákon, môže prinášať ovocie, ktorým je život a šťastie: "Všetci, čo sa ho chopia, dosiahnu život, čo ho však opustia, zomrú" (Bar 4,1).
49. Dejiny Izraela ukazujú, aké ťažké je zachovať vernosť zákonu života, ktorý Boh vpísal do sŕdc ľudí a zveril ľudu zmluvy na hore Sinaj. Keď si niektorí konštruovali iné pojmy života, ktoré sa nezhodovali s Božím plánom, boli to najmä proroci, čo im s dôrazom pripomínali, že len Boh je pravý zdroj života. Čítame preto u Jeremiáša: "Veď dvoch ziel sa dopustil môj ľud: mňa opustili, prameň živých vôd, aby si vykopali popraskané cisterny, ktoré vodu udržať nemôžu" (2,13). Proroci obviňujú tých, ktorí pohŕdajú životom a porušujú práva osoby: "V prachu zeme šliapu po hlave maličkých" (Am 2,7); "Naplnili toto miesto nevinnou krvou" (Jer 19,4). Prorok Ezechiel za to veľakrát pranieruje Jeruzalem a nazýva ho "krvavým mestom" (porov. 22,2; 24,6.9) a "mestom, ktoré vylieva vo svojom strede krv" (porov. 22,3).
Keď proroci odhaľovali priestupky proti životu, predovšetkým sa snažili vyvolať očakávanie nového princípu života, ktorý by bol schopný položiť základ obnovenému vzťahu k Bohu a bratom, otvárajúc dovtedy nepoznané a mimoriadne možnosti pochopenia a uskutočnenia všetkých požiadaviek Evanjelia života. Stane sa to možné len pomocou Božieho daru, ktorý očisťuje a obnovuje: "Potom budem na vás kropiť čistú vodu, že sa očistíte; od všetkých vašich škvŕn a od všetkých vašich modiel vás očistím. A dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás" (Ez 36,25-26; porov. Jer 31,31-34). To "nové srdce" umožní pochopiť a uskutočniť najpravdivejší a najhlbší zmysel života: je ním dar, ktorý sa napĺňa sebadarovaním. Toto vznešené posolstvo o hodnote života vyjadruje biblická postava Pánovho Sluhu: "Ak dá svoj život na obetu za hriech, uvidí dlhoveké potomstvo (...). Po útrapách sa jeho duša nahľadí dosýta" (Iz 53,10-11).
Zákon sa napĺňa v živote a činnosti Ježiša z Nazareta, kým nové srdce človek dostáva prostredníctvom jeho Ducha. Ježiš totiž nezavrhuje zákon, ale ho napĺňa: zákon a prorokov zhŕňa v zlatom pravidle vzájomnej lásky (porov. Mt 7,12). V Ježišovi sa Zákon nakoniec stáva "evanjeliom", dobrou zvesťou o Božej vláde nad svetom, ktorá nanovo privádza každú existenciu k jej koreňom a k jej pôvodným perspektívam. Je to nový zákon, "zákon Ducha, ktorý dáva život v Kristu Ježišovi" (Rim 8,2) a jeho základným vyjadrením je podľa príkladu Krista, ktorý dáva život za svojich priateľov (porov. Jn 15,13), sebadarovanie z lásky k bratom: "My vieme, že sme prešli zo smrti do života, lebo milujeme bratov" (1Jn 3,14). Je to zákon slobody, radosti a šťastia.
"Uvidia, koho prebodli" (Jn 19,37): na dreve kríža sa napĺňa Evanjelium života
50. Keď končím túto kapitolu, venovanú uvažovaniu nad kresťanským posolstvom o živote, chcel by som sa s každým z vás na chvíľu zastaviť, aby sme spoločne kontemplovali o tom, ktorého prebodli a ktorý všetkých k sebe priťahuje (porov. Jn 19,37; 12,32). Keď hľadíme na "divadlo" kríža (Lk 23,48), v tomto slávnom strome môžeme objaviť naplnenie a úplné zjavenie celého Evanjelia života.
Na Veľký piatok hneď popoludní "nastala tma po celej zemi (...). Slnko sa zatmelo, chrámová opona sa roztrhla napoly" (Lk 23,44-45). Je to obraz veľkého kozmického otrasu a nadľudského zápasu medzi silami dobra a zla, medzi životom a smrťou. I my sa dnes nachádzame v samom centre dramatického boja medzi "kultúrou smrti" a "kultúrou života". Ale jas kríža tma nezacloní - naopak, na jej pozadí žiari kríž ešte silnejšie a jasnejšie, javí sa ako centrum, zmysel a cieľ celých dejín a každého ľudského života.
Ježiša pribili na kríž a vyzdvihli zo zeme. Prežíva okamihy svojej najväčšej "nemohúcosti" a jeho život je akoby úplne vydaný posmechu protivníkov a násiliu katov: vysmievajú sa mu a potupujú ho (porov. Mk 15,24-36). A práve pri tomto všetkom, keď rímsky stotník "videl, ako vykríkol a skonal", tento povedal: "Tento človek bol naozaj Boží Syn" (Mk 15,39). A tak sa totožnosť Božieho Syna zjavuje v okamihu jeho krajnej slabosti: na kríži sa ukazuje jeho sláva!
Svojou smrťou Ježiš vrhá svetlo na zmysel života a smrti každej ľudskej bytosti. Pred smrťou sa modlí k Otcovi o odpustenie pre svojich prenasledovateľov (porov. Lk 23,34), a lotrovi, ktorý ho prosí, aby si na neho spomenul vo svojom kráľovstve, odpovedá: "Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji" (Lk 23,43). Po Ježišovej smrti "otvorili sa hroby a mnohé telá zosnulých svätých vstali zmŕtvych" (Mt 27,52). Spása, ktorú Ježiš uskutočnil, je darom života a zmŕtvychvstania. Ježiš po celý svoj život obdarovával ľudí spásou aj tým, že ich uzdravoval a dobre robil všetkým (porov. Sk 10,38). A zázraky, uzdravenia, ba i vzkriesenie boli znakom inej spásy, ktorá spočívala v odpustení hriechov, čiže v oslobodení človeka od najťažšej choroby a v jeho pozdvihnutí k Božiemu životu.
Na kríži sa vo svojej plnej a konečnej dokonalosti obnovuje a uskutočňuje zázrak s hadom, ktorého Mojžiš vyzdvihol na púšti (porov. Jn 3,14-15; Nm 21,8-9). Aj dnešný človek, ohrozený vo svojej existencii, môže obrátiť zrak k tomu, ktorý bol pribitý, a dostane sa mu neklamnej nádeje na oslobodenie a vykúpenie.
51. Je ešte jedna udalosť, ktorá upútava moju pozornosť a vedie ma k hlbokému rozjímaniu. "Keď Ježiš okúsil ocot, povedal: «Je dokonané.» Naklonil hlavu a odovzdal ducha" (Jn 19,30). A jeden z rímskych vojakov "mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda" (Jn 19,34). Všetko sa už naplnilo. Výraz "odovzdal ducha" opisuje Ježišovu smrť, ktorá sa podobá smrti každého iného človeka, ale zdá sa, že poukazuje na "dar Ducha", ktorým nás zachraňuje od smrti a otvára novému životu.
Človek dostáva podiel na živote samého Boha. Pomocou sviatostí Cirkvi - symbolmi ktorých sú krv a voda, prýštiace z Kristovho boku - Boží Syn tento život ľuďom neustále odovzdáva, a oni sa tým stávajú ľudom Nového zákona. Z kríža - z prameňa života - vychádza a rozrastá sa "Boží ľud".
Kontemplácia kríža vedie nás tak k najhlbším koreňom toho, čo sa udialo. Keď Ježiš prišiel na svet a povedal: "Hľa prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu" (porov. Hebr 10,9), stal sa vo všetkom poslušný Otcovi a "pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti" (Jn 13,1), odovzdal za nich seba samého bezo zvyšku.
On, ktorý "neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých" (Mk 10,45), na kríži dosahuje vrchol lásky: "Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov" (Jn 15,13). On však za nás zomrel, keď sme ešte boli hriešnici (porov. Rim 5,8).
Týmto Ježiš oznamuje, že život dosahuje svoj vrchol, svoj zmysel a svoju plnosť, keď ho odovzdáme ako dar.
V tomto bode sa naše rozjímanie stane zvelebovaním a vzdávaním vďaky a pobáda nás nasledovať Ježiša, ísť v jeho šľapajach (porov. 1Pt 2, 21).
Aj my sme povolaní, aby sme dali život za bratov, a tak uskutočnili pravý zmysel a určenie našej existencie.
Budeme tak môcť urobiť, lebo ty, ó, Pane, dal si nám svoj príklad a odovzdal si nám moc svojho Ducha. Dokážeme to ak budeme denne s tebou a tak ako ty poslušne plniť Otcovu vôľu.
Daj preto, aby sme vedeli s poníženým srdcom počúvať každé slovo, ktoré vychádza z Božích úst: tak sa naučíme ľudský život nielen "nezabíjať", ale dokážeme si ho ctiť, milovať a pomáhať mu.

III.
NEZABIJEŠ
Svätý Boží zákon

"Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!" (Mt 19,17): Evanjelium a prikázanie
52. "Tu k nemu ktosi pristúpil a pýtal sa ho: «Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?» (Mt 19,16). Ježiš odpovedal: "Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!" (Mt 19,17). Učiteľ hovorí o večnom živote, teda o účasti na živote samého Boha. Cesta k tomuto životu vedie cez zachovávanie Božích príkazov, teda aj prikázania "Nezabiješ!". Je to prvý zo zákazov Desatora, ktoré Ježiš pripomína mladíkovi, keď sa ho pýta, aké prikázania má zachovávať: "Ježiš odpovedal: «Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš!»" (Mt 19,18).
Božie prikázanie nikdy nemožno oddeliť od Božej lásky: vždy je darom, ktorý má slúžiť rozvoju človeka a prinášať mu radosť. Ako také je základným aspektom a neoddeliteľným prvkom evanjelia - samo sa javí ako "evanjelium" čiže dobrá a radostná zvesť. Aj Evanjelium života je pre človeka veľkým Božím darom a zaväzujúcou úlohou. Vzbudzuje údiv a vďačnosť slobodnej osoby a vyžaduje od nej, aby ho prijala, chránila a vedela si ho oceniť so živým pocitom zodpovednosti: keď Boh dáva človeku život, žiada, aby tento život miloval, vážil si ho a rozvíjal. Takto sa dar stane prikázaním a samotné prikázanie je darom.
Stvoriteľ chcel, aby človek, živý obraz Boha, bol kráľom a pánom. "Boh urobil človeka takým - píše sv. Gregor Naziánsky - aby mohol vykonávať funkciu kráľa zeme (...) Človek bol stvorený na obraz toho, ktorý vládne vesmírom. Všetko poukazuje na to, že od samého počiatku jeho prirodzenosť je poznačená čímsi kráľovským (...) Aj človek je kráľom. Keďže bol stvorený nato, aby vládol na svete, dostalo sa mu podobnosti s kráľom vesmíru, nesie jeho živý obraz, ktorým má účasť na jeho dôstojnosti a na dokonalosti Božieho vzoru.38 Človek, povolaný plodiť a množiť sa, aby si podmanil zem a vládol nad všetkým bytiami, ktoré sú od neho nižšie (porov. Gn 1,28) - je kráľom a pánom nielen vecí, ale aj, a predovšetkým, pánom seba samého39 a v istom zmysle pánom života, ktorý mu bol daný a ktorý má odovzdávať plodením v láske a úcte podľa Božieho plánu. Nie je to však vláda absolútna, ale služobná - skutočný odraz jedinej a nekonečnej vlády Boha. Preto ju má človek vykonávať s múdrosťou a láskou, podieľajúc sa na múdrosti a láske Boha. Deje sa to poslušnosťou jeho svätému Zákonu: radostná a slobodná poslušnosť; (porov. Ź 119 (118)), ktorej prameňom i pokrmom je vedomie, že Pánove prikázania sú darom milosti, dané človeku len a výlučne pre jeho dobro, aby chránili jeho osobnú dôstojnosť a viedli ho ku šťastiu.
Človek nie je absolútnym vládcom a svojvoľným rozhodcom vecí, a tým viac života, ale je "sluhom Božieho plánu"40 - a v tom spočíva jeho neporovnateľná veľkosť.
Źivot je zverený človeku ako poklad, ktorý nesmie premárniť, ale má ho ako talent zúročiť. Človek z neho musí skladať počet pred svojím Pánom (porov. Mt 25,14-30; Lk 19,12-27).
"Krv vašich duší budem vyhľadávať (...) od každého človeka" (Gn 9,5): ľudský život je svätý a nenarušiteľný
53. "Ľudský život je posvätný, pretože od svojho počiatku je nositeľom «stvoriteľskej činnosti Boha» a zostáva navždy v osobitnom vzťahu k Stvoriteľovi, svojmu jedinému cieľu. Iba Boh je Pán života od jeho počiatku až po jeho koniec: nikto, za žiadnych okolností nemôže si nárokovať právo priamo zničiť nevinnú ľudskú bytosť".41 Týmito slovami Inštrukcia Donum vitae vyjadruje jadro Božieho zjavenia o posvätnosti a nenarušiteľnosti ľuského života.
Sväté písmo totiž predkladá človeku prikázanie "Nezabiješ!" ako Boží príkaz (Ex 20,13; Deut 5,17). Nachádza sa, ako som to už zdôraznil, v Desatore, v samom srdci zmluvy, ktorú Boh uzavrel s ľudstvom po očisťujúcom treste potopy, spôsobenej tým, že sa rozšíril hriech a násilie (porov. Gn 9,5-6).
Boh sa vyhlasuje za absolútneho Pána života človeka, utvoreného na jeho obraz a podobu (porov. Gn 1,26-28). Ľudský život má preto posvätný a nenarušiteľný charakter, v ktorom sa odzrkadľuje nenarušiteľnosť samého Stvoriteľa. Práve preto sám Boh bude prísnym sudcom každého porušenia prikázania "Nezabiješ!", ktoré je základom akéhokoľvek spoločenského spolunažívania. On je tým "goelom" , čiže obrancom nevinného (porov. Gn 4,9-15; Iz 41,14; Jer 50,34; Ź 19 (18),15). Aj takto Boh prejavuje, že sa "neteší zo záhuby žijúcich" (Múd 1,13). Iba satan sa z nej môže tešiť: jeho závisťou prišla na svet smrť (porov. Múd 2,24). On, ktorý je "vrahom od počiatku", je aj "luhár a otec lži" (porov. Jn 8,44): keď zviedol človeka, vovádza ho do hriechu a smrti, ktoré mu predkladá ako cieľ a ovocie života.
54. Prikázanie "Nezabiješ!" má výslovne negatívny obsah: označuje hranicu, ktorú nikdy nemožno prekročiť. Implicitne však podnecuje zaujať pozitívny postoj absolútnej úcty k životu, ktorý má viesť k jeho obrane a k uskutočňovaniu cesty lásky - k sebadarovaniu, k prijímaniu a k službe. Aj ľud zmluvy, hoci pomaly a s ťažkosťami, postupne dozrieval do takéhoto postoja, čím sa pripravoval na veľké Ježišovo prehlásenie: prikázanie lásky k blížnemu je podobné prikázaniu lásky k Bohu; "Na týchto dvoch prikázaniach stojí celý Zákon i Proroci" (porov. Mt 22,36-40). Lebo prikázania ako "Nezabiješ!" a všetky ostatné - zdôrazňuje sv. Pavol - sú zahrnuté v tomto príkaze: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého" (Rim 13,9; porov. Gal 5,14). Prikázanie "Nezabiješ!", ktoré bolo prijaté a naplnené v Novom zákone, zostáva nevyhnutnou podmienkou "dosiahnutia života" (porov. Mt 19,16-19). Do tohto kontextu možno umiestiť aj rozhodné slová apoštola Jána: "Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah. A viete, že ani jeden vrah nemá v sebe večný život" (1Jn 3,15).
Źivá tradícia Cirkvi od samého počiatku jednoznačne potvrdila prikázanie "Nezabiješ!", ako o tom svedčí Didaché, najstarší mimobiblický kresťanský text: "Sú dve cesty - jedna cesta života, druhá cesta smrti; je medzi nimi veľký rozdiel (...) Druhým prikázaním náuky je: nezabiješ (...), nenecháš zahynúť dieťa potratom, ani ho nezabiješ, keď sa narodí. (...). A cesta smrti je takáto: (..) nemajú súcit s chudobným, netrpia s trpiacim, neuznávajú svojho Stvoriteľa, zabíjajú svoje deti a potratom nechávajú hynúť Božie stvorenia; odvracajú sa od núdzneho, trápia sužovaného, sú advokátmi bohatých a nespravodlivými sudcami chudobných; sú plní všetkých možných hriechov. Vy, deti, nemajte s tým nič spoločné!".42
S plynutím času tá istá cirkevná tradícia vždy jednoznačne učila, že prikázanie "Nezabiješ!" má svoju absolútnu a trvalú platnosť. Je všeobecne známe, že v prvých storočiach vražda spolu a odpadlíctvom a cudzoložstvom patrila do skupiny troch najťažších hriechov a prv, než sa kajúcemu vrahovi udelilo odpustenie a znovu bol prijatý do cirkevného spoločenstva, musel vykonať mimoriadne dlhé a ťažké verejné pokánie.
55. Niet sa čo diviť, lebo vražda ľudskej bytosti, ktorá je Božím obrazom, je zvlášť ťažkým hriechom. Iba Boh je Pánom života! Avšak vzhľadom na mnohé, často dramatické prípady, aké prináša individuálny či spoločenský život, uvažovanie veriacich ľudí smerovalo vždy k plnšiemu a hlbšiemu pochopeniu toho, čo Božie prikázanie zakazuje a čo prikazuje.43 Vyskytujú sa totiž situácie, v ktorých hodnoty, obsiahnuté v Božom zákone, naberajú formu skutočného paradoxu. Tak je to napríklad v prípade oprávnenej obrany, keď právo brániť si vlastný život a povinnosť nepoškodiť život druhého človeka javia sa v konkrétnych okolnostiach ako ťažko zlučiteľné. Niet pochybnosti, že vnútorná hodnota života, ako aj povinnosť lásky k sebe samému tak ako k druhým sú základom autentického práva na sebaobranu. Dokonca náročné prikázanie lásky k blížnemu, ohlasované v Starom zákone a potvrdené Ježišom Kristom, berie si za východisko lásku k sebe samému: "Budeš milovať blížneho ako seba samého" (Mk 12,31). Nikto sa teda nemôže zrieknuť práva na sebaobranu iba preto, že dosť nemiluje život alebo seba samého, ale len z hrdinskej lásky, ktorá v duchu evanjeliových blahoslavenstiev (porov. Mt 5,38-48) premieňa a prehlbuje lásku k sebe na radikálnu pripravenosť k obete, ktorej najvyšším vzorom je sám Kristus Pán.
Na druhej strane "oprávnená obrana môže byť nielen právom, ale aj vážnou povinnosťou pre toho, kto je zodpovedný za život druhých, za spoločné dobro rodiny alebo civilnej spoločnosti".44 Źiaľ, stáva sa, že snaha prekaziť útočníkovi možnosť škodiť vedie niekedy k tomu, že je pozbavený života. V takom prípade spôsobenie smrti treba pripísať samotnému útočníkovi, ktorý sa jej svojím počínaním vystavil, a to aj v situácii, keď nebol morálne zodpovedný vzhľadom na nedostatok užívania rozumu.45
56. Z tohto pohľadu sa treba dívať aj na problém trestu smrti. Tak v Cirkvi, ako aj v civilnej spoločnosti sa stále všeobecnejšie hlása požiadavka čo najviac ho obmedziť alebo ho úplne zrušiť. Tento problém patrí do oblasti trestnej spravodlivosti, ktorá má čoraz viac zodpovedať dôstojnosti človeka, a v poslednej analýze tým samým aj Božiemu zámeru ohľadom človeka a spoločnosti. Trest, uložený zo strany spoločnosti, má predovšetkým za cieľ "napraviť neporiadok spôsobený vinou".46 Verejná moc má pôsobiť proti porušovaniu osobných a spoločenských práv tým, že ukladá páchateľovi trest, zodpovedajúci priestupku, ako podmienky nadobudnutia užívania vlastnej slobody. Takto verejná moc dosahuje aj iný cieľ, ktorým je ochrana verejného poriadku a bezpečnosti osôb a pre páchateľa je trest stimulom a pomocou k náprave ako aj možnosťou odpykať si viny.47
Je zrejmé, že na dosiahnutie všetkých týchto cieľov treba dôkladne zvážiť a zhodnotiť uloženie a kvalitu trestu; nemá sa pritom siahať k najvyššiemu trestu, čiže poprave páchateľa, okrem prípadov absolútnej nutnosti, to jest, keď niet iných spôsobov ochrany spoločnosti. Dnes však vďaka lepšej organizácii nápravných zariadení takéto prípady sú veľmi zriedkavé a možno sa už vôbec nevyskytujú.
V každom prípade zostáva v platnosti zásada, ktorú predložil nový Katechizmus katolíckej Cirkvi: "Ak sú nekrvavé prostriedky dostačujúce na obranu ľudského života pred útočníkom a na ochranu verejného poriadku, ako aj bezpečnosti osôb, moc sa má obmedziť na tieto prostriedky, lebo lepšie zodpovedajú podmienkam spoločného dobra a sú viac v zhode s dôstojnosťou ľudskej osoby".48
57. Keď sa taká veľká pozornosť venuje rešpektovaniu každého života, dokonca života páchateľa a nespravodlivého útočníka, prikázanie "Nezabiješ!" má absolútnu hodnotu vzhľadom na nevinnú osobu, a to tým viac vtedy, keď je to človek slabý a bezbranný, ktorý len v absolútnej platnosti Božieho prikázania nachádza radikálnu obranu pred svojvôľou a presilou iných.
Absolútna nenarušiteľnosť nevinného ľudského života je totiž morálna pravda, priamo vyplývajúca z náuky Svätého písma, ktorú neustále uznáva tradícia Cirkvi a jednomyseľne ju hlása jej Magistérium. Táto jednomyseľnosť je zrejmým ovocím "nadprirodzeného zmyslu viery", podnieteného a posilňovaného Svätým Duchom, ktorý takto chráni od omylu Boží ľud, "keď tento vyjadruje všeobecnú zhodu vo veciach viery a mravov".49
Vzhľadom na to, že sa vo svedomiach i v spoločnosti postupne oslabuje vedomie, že priame zničenie života nevinnej ľudskej bytosti, najmä na začiatku a na konci jej existencie, je absolútnym a ťažkým morálnym prečinom, Učiteľský úrad Cirkvi zosilnil svoje vyjadrenia na obranu posvätnosti a nenarušiteľnosti ľudského života. S pápežským Magistériom, ktoré sa zvlásť často vracalo k tejto otázke, bolo vždy spojené učenie biskupov, obsiahnuté v početných rozsiahlych doktrinálnych a pastoračných dokumentoch, či už biskupských konferencií alebo jednotlivých biskupov. Aj II. vatikánsky koncil venoval tejto veci stručnú, ale rozhodnú a jednoznačnú výpoveď.50
Preto Kristovou autoritou, udelenou Petrovi a jeho nástupcom, v spoločenstve s biskupmi katolíckej Cirkvi potvrdzujem, že priame a úmyselné zabitie nevinnej ľudskej bytosti je vždy hlboko nemorálnym činom. Túto náuku, zakladajúcu sa na nepísanom zákone, ktoré každý človek pomocou svetla rozumu nachádza vo vlastnom srdci (porov. Rim 2,14-15), potvrdzuje Sväté písmo, odovzdáva ju tradícia Cirkvi a učí ju riadne a všeobecné Magistérium.51
Vedomé a dobrovoľné rozhodnutie zbaviť nevinnú ľudskú bytosť života je z morálneho hľadiska vždy zlo a nikdy nemôže byť dovolené ani ako cieľ, ani ako prostriedok na dobrý cieľ. Je to totiž čin vážnej neposlušnosti voči morálnemu zákonu, ba čo viac, voči samému Bohu, jeho pôvodcovi a garantovi; je to čin, ktorý protirečí základným čnostiam spravodlivosti a lásky. "Nič a nikto nemôže oprávniť na zabitie nevinnej ľudskej bytosti, či je to plod, alebo embryo, dieťa, alebo dospelý, starý, nevyliečiteľne chorý, alebo zomierajúci. Okrem toho nikto nemôže vyžadovať tento vražedný čin pre seba alebo pre iného, ktorý je zverený jeho zodpovednosti, ani priamo alebo nepriamo s ním súhlasiť. Źiadna autorita ho nemôže legitímne nanútiť ani dovoliť".52
Pokiaľ ide o právo na život, každá nevinná ľudská bytosť je absolútne rovná so všetkými ostatnými. Táto rovnosť je základom všetkých autentických spoločenských vzťahov, ktoré si naozaj zasluhujú toto meno len dovtedy, kým sa zakladajú na pravde a spravodlivosti, keď uznávajú a bránia každého človeka ako osobu, a nie ako vec, ktorou možno disponovať. Vzhľadom na morálnu normu, ktorá zakazuje priame zabitie nevinnej ľudskej bytosti, "niet pre nikoho žiadnych privilégií ani výnimiek. Vôbec nezáleží na tom, či je niekto vládcom sveta, alebo je na tejto zemi posledným «úbožiakom»: vzhľadom na morálne požiadavky sme všetci absolútne rovní".53
"Keď som vznikal v skrytosti, tvoje oči ma už vtedy videli" (porov. Ź 139(138),15-16): odporný zločin potratu
58. Medzi všetkými prečinmi proti životu, akých sa človek môže dopustiť, umelý potrat má rysy, ktoré ho robia osobitne vážnym a odsúdeniahodným zločinom. II. vatikánsky koncil ich spolu so zabíjaním detí definuje ako "odporný zločin".54
Dnes sa však vedomie tohto zla vo svedomiach mnohých ľudí postupne oslabuje. Akceptovanie umelého potratu v zmýšľaní, v konaní, ba aj v zákonoch je výrečným znakom strašnej krízy morálneho zmyslu, ktorý postupne stráca schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom dokonca i vtedy, keď ide o základné právo na život. V tejto hroznej situácii je dnes zvlásť potrebná odvaha, ktorá umožní pozrieť sa pravde do očí, nazývať veci pravými menami a nepodliehať pritom pohodlným kompromisom či pokušeniu klamať samého seba. Do tohto kontextu môžeme umiestniť kategorickú výstrahu proroka: "Beda tým, čo vravia zlému dobré a dobrému zlé, robia svetlo tmou a tmu svetlom" (Iz 5,20). Práve v prípade umelého potratu možno sa dnes stretnúť s dvojznačnou terminológiou, ako napríklad "prerušnie tehotenstva", ktorým chcú zakryť jeho pravú povahu a vo verejnej mienke zmierniť jeho závažnosť. Možno práve tento jazykový jav je symptómom nepokojného svedomia. Nijaké slovo však nie je schopné zmeniť skutočnosť: umelý potrat je - nezávisle od toho, ako je vykonaný - vedomým a priamym zabitím ľudskej bytosti v počiatočnom štádiu jej života medzi počatím a narodením.
Morálna závažnosť umelého potratu sa javí v celej pravde, ak uznáme, že tu ide o vraždu, a najmä keď sa vezmú do úvahy osobitné okolnosti, ktorú ho definujú. Zavraždená je ľudská bytosť na prahu života, a teda bytosť najnevinnejšia, akú si vôbec možno predstaviť: nemožno ju preto nikdy považovať za útočníka, tým menej za nespravodlivého útočníka! Je slabá a bezbranná do tej miery, že je zbavená aj tej minimálnej formy obrany, akou je u novonarodeného dieťaťa jeho prosebné kvílenie a plač. Je úplne zverená starostlivosti tej, ktorá ju nosí v lone. Ale niekedy je to práve ona, matka, ktorá urobí rozhodnutie a žiada zavraždenie tejto bytosti, ba i sama ho spôsobí.
Je pravda, že matka umelý potrat prežíva často dramaticky a bolestne, lebo rozhodnutie zbaviť sa počatého plodu nepochádza vždy z čisto egoistických dôvodov a z pohodlnosti, ale má za cieľ chrániť isté dôležité dobrá, ako je vlastné zdravie alebo dôstojná životná úroveň ostatných členov rodiny. Niekedy prichádza obava, že počaté dieťa bude musieť žiť v takých zlých podmienkach, že sa stane lepšie, ak sa nenarodí. Ale všetky tieto a im podobné dôvody, akokoľvek sú vážne a dramatické, nikdy nemôžu ospravedlniť úmyselné pozbavenie života nevinnej ľudskej bytosti.
59. Rozhodnutie zabiť ešte nenarodené dieťa robí často nielen matka, ale aj iné osoby. Vinný môže byť najmä otec dieťaťa, a to nielen vtedy, keď priamo nabáda ženu k umelému potratu, ale aj vtedy, keď sa o takéto jej rozhodnutie pričiňuje nepriamo - keď ju v problémoch, súvisiacich s tehotenstvom, necháva samotnú:55 toto však rodinu smrteľne zraňuje a zneucťuje v jej povahe spoločenstva lásky a "svätyne života". Netreba tu opomenúť ani nátlak, aký vyvíja širšia rodina a priatelia. Nezriedka žena podlieha takému silnému tlaku, že sa cíti psychicky donútená s potratom súhlasiť: niet pochýb, že v takom prípade morálna zodpovednosť je osobitným spôsobom na tých, ktorí ju priamo či nepriamo k potratu donútili. Zodpovední sú aj lekári a pracovníci zdravotníctva, keď poznanie a schopnosti venujú službe smrti, hoci ich nadobudli na to, aby život bránili.
Zodpovednosť majú aj zákonodarci, ktorí podporili a schválili zákony, pripúšťajúce umelý potrat a - v miere, v akej to od nich závisí - aj vedúci zdravotníckych zariadení, v ktorých sa umelé potraty vykonávajú. Všeobecnú a nemenej závažnú zodpovednosť nesú tí, čo napomáhali šíreniu sa sexuálneho permisivizmu a zmýšľaniu, ktoré podceňuje materstvo, ako aj tí, ktorí sa mali postarať o účinnú rodinnú a spoločenskú politiku na podporu rodín, najmä monohodetných a zápasiacich s osobitnými materiálnymi a výchovnými ťažkosťami, ale neurobili tak. Napokon netreba podceňovať organizované sprisahanie medzinárodných organizácií, fundácií a združení, ktoré vedú naprogramovaný boj za legalizovanie a rozšírenie potratu na celom svete. V tomto zmysle sa umelý potrat vymyká sfére zodpovednosti jednotlivých osôb a zlo, ktoré spôsobili, naberá ďalekosiahly spoločenský rozmer: umelý potrat je mimoriadne bolestnou ranou zasadenou spoločnosti a jej kultúre zo strany tých, ktorí majú byť jej budovateľmi a obrancami. Ako som napísal v Liste rodinám "stojíme pred obrovským ohrozením nielen jednotlivého ľudského života jedinca, ale celej našej civilizácie".56 Stojíme tvárou v tvár čomusi, čo možno definovať ako "štruktúra hriechu", namierená proti ešte nenarodenému ľudskému životu.
60. Niektorí sa pokúšajú ospravedlniť umelý potrat tým, že počatý plod nemožno pred uplynutím určitého počtu dní považovať za osobný ľudský život. V skutočnosti však "od okamihu oplodnenia vaječnej bunky začína sa život, ktorý nie je životom otca ani matky, ale novej ľudskej bytosti, ktorá sa samostatne rozvíja. Nikdy sa nestane človekom, ak ním nie je od tohto momentu. Túto evidentnú, vždy uznávanú pravdu (...) moderná genetika dokladá cennými dôkazmi. Napríklad tým, že od prvého okamihu je určený program toho, čím táto živá bytosť bude: osoba, táto individuálna osoba so svojimi presne určenými charakteristickými črtami. Oplodnením sa začína dobrodružstvo ľudského života, hoci treba čas na to, aby sa každá z veľkých potenciálnych schopností plne sformovala a mohla pôsobiť".57 Hoci prítomnosť rozumnej duše nemožno v žiadnom prípade dokázať empiricky, predsa samotné vedecké poznanie o ľudskom embryu "poskytuje cenné indikácie na racionálne zistenie osobnej prítomnosti od prvého okamihu objavenia sa ľudského života: ako by ľudský jednotlivec mohol nebyť ľudskou osobou?"58
Z morálneho hľadiska tu ide napokon o tak veľkú vec, že už samotná pravdepodobnosť jestvovania osoby by stačila na ospravedlnenie najkategorickejšieho zákazu akýchkoľvek zásahov smerujúcich k zabitiu ľudského embrya. Práve preto, nezávisle od vedeckých diskusií a filozofických tvrdení, do ktorých sa Magistérium priamo nezapájalo, Cirkev vždy učila a naďalej učí, že plod ľudskej prokreácie má od prvého momentu svojho jestvovania právo na bekzvýhradné rešpektovanie, aké morálne prislúcha ľudskej bytosti v jej integrite a telesnej a duchovnej jednote: "Ľudskú bytosť treba rešpektovať a zaobchádzať s ňou ako s osobou od okamihu jej počatia, preto od tohto istého momentu jej treba priznať práva osoby, medzi nimi predovšetkým nenarušiteľné právo na život každej nevinnej ľudskej bytosti".59
61. Texty Svätého písma, ktoré dobrovoľný potrat vôbec nespomínajú, a teda neobsahujú priame a špecifické odsúdenie tohto činu, vyjadrujú veľkú úctu k ľudskej bytosti v matkinom lone, čoho logickým dôsledkom je, že aj na ňu sa vzťahuje Božie prikázanie "Nezabiješ!".
Ľudský život je posvätný a nenarušiteľný v každom okamihu svojho jestvovania, aj v počiatočnej fáze, ktorá predchádza narodenie. Človek už v lone matky patrí Bohu, lebo ten, ktorý všetko preniká a pozná, utvára ho a formuje vlastnými rukami, vidí ho, keď je ešte malým, beztvarým embryom, a dokáže v ňom vidieť dospelého človeka, akým sa stane v budúcnosti: jeho dni sú spočítané a jeho povolanie je zapísané "v knihe života" (porov. Ź 139 (138),1.13-16). Ako to dosvedčujú mnohé biblické texty,60 aj človek, ešte ukrytý v matkinom lone, je plne osobnou bytosťou, ktorá je predmetom láskyplnej otcovskej Božej prozreteľnosti.
Kresťanská tradícia - ako to výslovne uvádza Deklarácia, ktorú v tejto veci vydala Kongregácia pre náuku viery61 - od počiatku až do našich čias je jasná a jednomyseľná, keď umelý potrat kvalifikuje ako zvlášť vážny morálny neporiadok. Od prvého okamihu stretnutia sa s grécko-rímskym svetom, v ktorom sa umelý potrat a zabíjanie detí všeobecne široko praktizovalo, kresťanské spoločenstvo sa svojím učením i konaním rozhodne postavilo proti mravom vtedajšej spoločnosti, ako o tom svedčí už skôr citované Didaché.62 Atenagoras, jeden z gréckych cirkevných spisovateľov pripomína, že kresťania považujú za vrahyne ženy, ktoré užívajú prostriedky, vyvolávajúce potrat, pretože deti, hoci ešte ukryté v lone matky "už zahŕňa starostlivosť Božej Prozreteľnosti".63 Spisovateľ latinskej oblasti Tertulián hovorí: "Nedovoliť narodiť sa je anticipovaná vražda; nezáleží, či sa zabíja osoba už narodená, alebo či sa spôsobí smrť v okamihu narodenia. Už je človekom ten, čo ním má byť".64
Počas takmer dvoch tisícročí jestvovania Cirkvi túto náuku neustále hlásali cirkevní otcovia, pastieri a učitelia. Ani diskusie v oblasti prírodných vied a filozofie, týkajúce sa konkrétneho okamihu, v ktorom nastáva zjednotenie s rozumnou dušou, nikdy ani v najmenšej miere neoslabili morálne odsúdenie potratu.
62. Najnovšie učenie pápežov veľmi rozhodne potvrdilo túto všeobecnú náuku. Zvlášť Pius XI. v encyklike Casti connubii odmietol nepravé ospravedlňovanie umelého potratu;65 Pius XII. odsúdil akýkoľvek priamy potrat, to jest každý čin, ktorý priamo smeruje k zabitiu ešte nenarodeného ľudského života, "nezávisle od toho, či je zabitie cieľom, alebo je len prostriedkom k cieľu";66 Ján XXIII. potvrdil pravdu, že ľudský život je posvätný, lebo "od samého počiatku si vyžaduje pôsobenie Boha Stvoriteľa".67 II. vatikánsky koncil, ako sme už spomínali, veľmi prísne odsúdil umelý potrat: "Źivot, ktorý sa už raz počal, treba chrániť s najväčšou starostlivosťou; a vypudenie plodu, rovnako ako zabíjanie detí sú odporné zločiny".68
Kanonická disciplína Cirkvi už od prvých storočí ukladala trestné sankcie tým, ktorí sa poškvrnili hriechom vykonania umelého potratu a túto prax, ktorá predpokladala ľahšie alebo ťažšie tresty, potvrdzujú rôzne historické obdobia. Kódex kanonického práva z roku 1917 za umelý potrat hrozil trestom exkomunikácie.69 Aj obnovené cirkevné právo pokračuje v tejto línii, keď hovorí: "Ten, kto spôsobí potrat, po dosiahnutí účinku spadá pod exkomunikáciu latae sententiae",70 to jest automaticky samým faktom spáchania priestupku.
Exkomunikácia zasahuje všetkých, ktorí sa tohto prečinu dopúšťajú s tým, že poznajú, aký trest z neho vyplýva, vrátane spoluvinníkov, bez účasti ktorých by sa tento prečin neuskutočnil.71 Pomocou takéhoto prísneho trestu Cirkev poukazuje na tento prečin ako na jeden z najťažších a najnebezpečnejších, povzbudzujúc vinníka horlivo vykročiť na cestu obrátenia. V Cirkvi sa totiž trest exkomunikácie ukladá preto, aby si vinník plne uvedomil vážnosť spáchaného hriechu a aby ho to viedlo k nutnému obráteniu a k pokániu.
Táto veľká jednomyseľnosť doktrinálnej a disciplinárnej tradíce Cirkvi umožnila Pavlovi VI. vyhlásiť, že učenie v tejto oblasti sa "nezmenilo a je nemeniteľné".72 Preto mocou autority, ktorú Kristus udelil Petrovi a jeho nástupcom, v spoločenstve s biskupmi, ktorí veľakrát odsúdili umelý potrat, a v rámci spomínanej predchádzajúcej konzultácie, hoci roztratení po svete, jednomyseľne toto učenie schválili, vyhlasujem, že priamy potrat, to jest chcený ako cieľ alebo ako prostriedok, je vždy vážnym morálnym neporiadkom, lebo je dobrovoľným zabitím nevinnej ľudskej bytosti. Toto učenie, ktoré sa zakladá na prirodzenom zákone a na písanom Božom slove, odovzdáva sa tradíciou Cirkvi a učí ho riadne a všeobecné Magistérium.73
Źiadna okolnosť, žiaden cieľ nikdy nebudú môcť urobiť dovoleným čin, ktorý je vnútorne nedovolený, lebo sa protiví Božiemu zákonu, vpísanému do srdca každého človeka, ako ho uznáva samotný rozum a ako ho ohlasuje Cirkev.
63. Morálne hodnotenie potratu sa týka aj nových foriem zákrokov na ľudských embryách, ktoré, i keď majú ciele svojou povahou oprávnené, nevyhnutne vedú k ich usmrteniu. Vzťahuje sa to na pokusy na embryách, ktoré sa stále bežnejšie uskutočňujú v rámci biomedických výskumov a v niektorých štátoch ich pripúšťa aj zákon. Hoci "treba považovať za prípustné také zákroky na ľudskom embryu, pri ktorých sa rešpektuje život a integrálnosť embrya, nevystavuje sa neprimerane veľkému riziku, ale robí sa kvôli liečeniu, vylepšeniu jeho zdravotného stavu alebo kvôli záchrane ohrozeného života",74 treba hneď povedať, že užívanie ľudských embryí a plodov ako predmetu pokusov je prečinom proti ich dôstojnosti ako ľudských osôb,ktoré majú právo na takú istú úctu ako už narodené dieťa a ako každý iný človek.75
Také isté morálne odsúdenie si zasluhuje prax využívania ešte živých ľudských plodov a embryí - niekedy na tento účel špeciálne "vyrobených" oplodnením v skúmavke, či už ako "biologický materiál" na ďalšie použitie, alebo ako zdroj orgánov a tkanív na transplantáciu, slúžiacich na liečenie niektorých chorôb. Zabitie nevinných ľudských bytostí, aj keď prináša iným úžitok, je činom absolútne neprípustným.
Treba venovať osobitnú pozornosť morálnemu zhodnoteniu prenatálnych diagnostických techník, ktoré umožňujú včasné zistenie prípadných anomálií v organizme ešte nenarodeného dieťaťa. Je pravda, že vzhľadom na zložitosť týchto techník ich zhodnotenie by malo byť presnejšie a rozlíšenejšie. Sú morálne oprávnené, ak nie sú pre dieťa a matku neprimeraným rizikom a ak sa uplatňujú preto, aby umožnili včasné liečenie alebo aby napomohli pokojné a vedomé prijatie dieťaťa, ktoré sa má narodiť. Keď však berieme do úvahy, že možnosti liečenia pred narodením sú ešte obmedzené, nezriedka sa stáva, že tieto techniky slúžia eugenickému zmýšľaniu, ktoré pripúšťa selektívny potrat, aby sa zabránilo narodeniu detí postihnutých rôznymi anomáliami. Takéto zmýšľanie je hanebné a v najvyššej miere odsúdeniahodné, lebo si osobuje právo merať hodnotu ľudského života výlučne podľa kritérií "normálnosti" a fyzického zdravia, čím otvára cestu k uznaniu oprávnenosti zabíjať deti a uplatňovať eutanáziu.
V skutočnosti však práve odvaha a radosť, s akou kráčajú životom mnohí naši bratia, postihnutí vážnymi defektmi, keď sa im z našej strany dostane prijatie a láska, je mimoriadne výrečným svedectvom o autentických hodntách, ktoré utvárajú život a spôsobujú, že aj v ťažkých podmienkach je cenný sám osebe aj pre iných. Cirkev stojí po boku tých manželov, ktorí sa s veľkým nepokojom a bolesťou zmierujú s prijatím detí, postihnutých vážnymi defektmi, je vďačná všetkým tým rodičom, čo formou adopcie prijímajú deti, ktoré vlastní rodičia odvrhli preto, že boli telesne postihnuté alebo choré.
"Ja zabíjam, aj život navraciam" (Dt 32,39): dráma eutanázie
64. Na konci života človek stojí tvárou v tvár tajomstvu smrti. V dôsledku pokroku medicíny a vplyvom kultúrneho kontextu, často uzavretému transcendencii, skúsenosť umierania naberá dnes isté nové charakteristické rysy. Keď totiž začne prevládať tendencia považovať život za hodnotný len do takej miery, v akej je zdrojom príjemna a blahobytu, utrpenie sa javí ako neznesiteľná ťarcha, od ktorej sa treba za každú cenu oslobodiť. Smrť sa považuje za "nezmyselnú", keď neočakávane ukončuje život, ešte otvorený budúcnosti, ktorá môže priniesť mnoho zaujímavých skúseností; stáva sa však "túženým vyslobodením", keď sa ľudská existencia považuje za zbavenú ďalšieho zmyslu, lebo je ponorená do bolesti a nevyhnutne vystavená stále väčšiemu utrpeniu.
Okrem toho keď človek odmieta alebo zabúda na svoj základný vzťah k Bohu, myslí si, že je sám sebe kritériom a normou a že má právo požadovať aj od spoločnosti, aby mu zabezpečila možnosť i spôsob, ako rozhodovať o vlastnom živote v úplnej a celkovej autonómii. Správa sa tak najmä človek vo vyspelých krajinách: privádza ho k tomu okrem iného neustály pokrok medicíny a jej stále dokonalejších techník. Pomocou využívania mimoriadne zložitých metód a zariadení súčasná lekárska veda a prax je schopná účinne riešiť prípady, ktoré boli predtým beznádejné a zmierňovať alebo odstraňovať bolesť, ako aj udržiavať a predlžovať život v situáciách krajnej slabosti, umelo oživovať osoby, u ktorých základné biologické funkcie prešli náhlym otrasom, ako aj robiť zásahy s cieľom získania orgánov na transplantáciu.
V takomto kontexte sa stáva čoraz silnejším pokušenie eutanázie čiže ovládnutia smrti tým, že ju predčasne spôsobíme, a tak "príjemne" zakončíme vlastný alebo cudzí život. V skutočnosti však to, čo by sa mohlo zdať logické a humánne, pri hlbšej analýze sa javí ako absurdné a neľudské. Stojíme tvárou v tvár jednému z najznepokojujúcejších prejavov "kultúry smrti", šíriacej sa najmä v spoločnostiach, charakterizovaných blahobytom a mentalitou užitočnosti, podľa ktorej prítomnosť stále väčšieho počtu starých a nemohúcich ľudí je príliš nákladná a zaťažujúca. Títo ľudia sú často izolovaní zo strany rodiny i spoločnosti, ktoré sa riadia skoro výlučne kritériami výrobnej efektívnosti, a podľa nich nevyliečiteľne postihnutý život nemá už žiadnu hodnotu.
65. Aby sme eutanáziu mohli z morálneho hľadiska správne zhodnotiť, treba ju najprv jasne definovať. Eutanáziou v pravom a vlastnom slova zmysle treba rozumieť čin alebo zanedbanie, ktoré zo svojej povahy a v úmysle konajúceho spôsobuje smrť kvôli odstráneniu akéhokoľvek utrpenia. "Eutanáziu treba preto skúmať vzhľadom na úmysel a na použité metódy".76
Treba rozlišovať medzi eutanáziou a rozhodnutím zrieknuť sa takzvanej "úpornej terapie", to jest istých lekárskych zásahov, ktoré prestali byť primerané reálnej situácii chorého, lebo už nie sú úmerné výsledkom, aké možno očakávať, alebo sú aj príliš zaťažujúce pre samého chorého a pre jeho rodinu. V takýchto situáciách, keď je smrť blízka a neodvratná, je možné v zhode so svedomím "zriecť sa zákrokov, ktorými by sa dosiahlo len dočasné a bolestné predĺženie života, nemá sa však prerušovať normálna terapia, aká sa v podobných prípadoch vyžaduje".77 Samozrejme, že jestvuje morálna povinnosť liečiť sa a podrobiť sa liečeniu. Takúto povinnosť však treba definovať v konkrétnych situáciách: treba totiž zhodnotiť , či aplikované liečebné prostriedky sú objektívne proporcionálne predpokladanému zlepšeniu zdravia. Zrieknutie sa mimoriadnych a prehnaných prostriedkov nie je totožné so samovraždou alebo eutanáziou; vyjadruje skôr prijatie postavenia človeka vzhľadom na smrť.78
V súčasnej medicíne čoraz väčší význam nadobúdajú tzv. "paliatívne terapie", cieľom ktorých je zmiernenie utrpenia pacienta v konečnom štádiu choroby a zabezpečenie potrebnej ľudskej pomoci. V tomto ohľade vynoruje sa problém dovolenosti niektorých upokojujúcich prostriedkov a prostriedkov proti bolesti, ktorými sa má uľahčiť utrpenie chorého, keď je to spojené s rizikom skrátenia života. Ak aj možno považovať za chvályhodný postoj toho, kto dobrovoľne prijíma utrpenie tým, že sa zriekne terapie, ktorá zmierňuje bolesti, aby si zachoval plné vedomie a mohol sa tak, ak je veriaci, vedome zúčastniť na Kristovom utrpení, neznamená to, že všetci sú povinní zaujať takýto "hrdinský" postoj. Už Pius XII. potvrdil, že je dovolené zmierňovať bolesť pomocou opiátov, aj keď to v dôsledkoch vedie k obmedzeniu vedomia a skráteniu života, "ak iné prostriedky nejestvujú a ak to v daných okolnostiach neprekáža plneniu iných náboženských a morálnych povinností".79 V takomto prípade sa totiž nechce smrť, ani sa o ňu neusiluje, hoci pre zdôvodnené príčiny pripúšťa sa jej riziko: použítím medicíne dostupných prostriedkov proti bolesti chce sa len účinne zmierniť bolesť. "Netreba však bez vážneho dôvodu zbavovať zomierajúceho vedomia":80 tvárou v tvár blížiacej sa smrti ľudia majú byť schopní splniť si svoje morálne a rodinné záväzky, najmä majú mať možnosť pripraviť sa pri plnom vedomí na konečné stretnutie s Bohom.
Po týchto rozlíšeniach, v zhode s Magistériom mojich predchodcov81 a v spoločenstve s biskupmi katolíckej Cirkvi potvrdzujem, že eutanázia je vážnym porušením Božieho zákona ako morálne neprípustné dobrovoľné zabitie ľudskej osoby. Toto učenie sa zakladá na prirodzenom zákone a na písanom Božom slove, odovzdáva sa tradíciou Cirkvi a vyučuje ho riadne a všeobecné Magistérium.82
V závislosti od okolností prax eutanázie obsahuje zlo, ktoré charakteruje samovraždu alebo vraždu.
66. Samovražda je vždy morálne neprípustná v rovnakej miere ako vražda. Tradícia Cirkvi ju trvalo odmietala ako rozhodne zlý čin.83 Hoci isté psychologické, kultúrne a spoločenské podmienenosti môžu viesť k činu tak radikálne protirečiacemu vrodenej tendencii každého človeka zachovať si život, že vylučujú alebo zmierňujú subjektívnu zodpovednosť, z objektívneho hľadiska je samovražda hlboko nemorálnym činom, lebo znamená odmietnutie lásky k sebe samému a únik od povinnosti spravodlivosti a lásky k blížnemu vzhľadom na rôzne spoločenstvá, ktorých je súčasťou i vzhľadom na spoločnosť ako celok.84 Vo svojej najhlbšej podstate je odmietnutím absolútnej Božej moci nad životom a smrťou, o ktorej starodávny izraelský mudrc hovorí v modlitbe takto: "Veď ty máš moc nad smrťou i nad životom, zvádzaš k bránam podsvetia a zasa vyvádzaš" (Múd 16,13).
Mať spoluúčasť na samovražednom úmysle iného a spolupracovať pri jeho uskutočnení takzvanou "samovraždou s pomocou" znamená stať sa spoluvinníkom, niekedy dokonca priamym vykonávateľom nespravodlivosti, ktorú nemožno nikdy ospravedlniť, ani vtedy, keď sa vykoná na požiadanie. Prekvapujúco aktuálne sú tu slová sv. Augustína: "Nikdy nie je dovolené zabiť druhého", ani keby to chcel, ani keby o to prosil na hranici medzi životom a smrťou, aby sa mu pomohlo vyslobodiť dušu, ktorá zápasí s putami tela a túži sa z nich vytrhnúť; nemožno tak urobiť ani vtedy, keď chorý už nie je schopný života".85 Aj v prípade, že dôvodom eutanázie nie je egoistické odmietnutie znášania ťažkostí, spojených s existenciou trpiacej osoby, treba eutanáziu nazvať falošným súcitom, ba považovať ju za znepokojujúcu "zvrátenosť": pravé "spolucítenie" vedie totiž k solidarite s cudzou bolesťou, ale nie k zabitiu osoby, ktorej utrpenie nie je možné zniesť. Čin eutanázie je o to väčšou zvrátenosťou, keď ho vykonajú tí, ktorí sa majú o chorého starať trpezlivo a s láskou, ako napríklad pokrvní príbuzní, alebo tí, ktorí vzhľadom na povahu svojej profesie (napr. lekári) majú chorého liečiť aj v záverečných a najťažších fázach choroby.
Eutanázia sa stáva ešte viac odsúdeniahodnou, keď naberá formu vraždy, vykonanou inými na osobe, ktorá o ňu žiadnym spôsobom nežiadala, ani s ňou nikdy nesúhlasila. A vrcholom svojvoľnosti a nespravodlivosti je situácia, v ktorej niektorí, ako napríklad lekári alebo zákonodarci, osobujú si právo rozhodovať o tom, kto má žiť a kto má zomrieť. Znovu sa tu opakuje pokušenie z raja: "poznaním dobra a zla" (porov. Gn 3,5) byť ako Boh. Ale len Boh má moc rozhodovať o smrti a o živote: "Ja zabíjam, aj život navraciam" (Dt 32,39; porov. 1 Sam 2,6; 2 Kr 5,7). Keď vykonáva túto moc, vždy sa riadi plánom svojej múdrosti a lásky. Keď si uzurpuje túto moc človek, zaslepený hlúposťou a egoizmom, nevyhnutne ju premieňa na nástroj nespravodlivosti a smrti. Takto sa život slabšieho ocitá v rukách silnejšieho: v spoločnosti mizne zmysel pre spravodlivosť a pri samých koreňoch sa narúša dôvera - základ akéhokoľvek autentického vzťahu medzi osobami.
67. Úplne iná je však cesta lásky a pravého súcitu, akú nám diktuje ľudskosť a ktorú viera v Krista Vykupiteľa, zomrelého a zmŕtvychvstalého, osvetľuje novými dôvodmi. Prosba, ktorá prýšti zo srdca človeka v posledných chvíľach zápasu s utrpením a smrťou, najmä vtedy, keď je pokúšaný poddať sa zúfalstvu a nechať sa ním úplne zničiť, je predovšetkým prosbou o prítomnosť, solidaritu, o podporu v hodine skúšky. Je to prosba o pomoc vytrvať v nádeji, keď už všetky ľudské nádeje sklamali. Ako nám pripomína II. vatikánsky koncil, "tajomstvo ľudského údelu vyvrchoľuje pred tvárou smrti"; predsa však človek inštinktom svojho srdca správne hodnotí túto vec, keď sa chveje pred úplným zničením a koncom jestvovania svojej osoby a odmieta takú myšlienku. Zárodok nesmrteľnosti, ktorý nosí v sebe a ktorý sa nedá zredukovať len na hmotu, sa smrti vzpiera".86
Tento prirodzený odpor k smrti a zárodok nádeje na nesmrteľnosť nachádza svoje odôvodnenie a naplnenie v kresťanskej viere, ktorá predpokladá a ponúka účasť na víťazstve zmŕtvychvstalého Krista: On svojou vykupiteľskou smrťou oslobodil človeka od smrti, ktorá je "mzdou za hriech" (Rim 6,23) a dal mu Ducha ako záloh zmŕtvychvstania a života (porov. Rim 8,11). Istota budúcej nesmrteľnosti a nádej na prisľúbené zmŕtvychvstanie vrhajú nové svetlo na tajomstvo utrpenia a smrti a veriaceho napĺňajú mimoriadnou silou, ktorá im umožňuje dôverovať Božiemu plánu.
Apoštol Pavol vyjadril túto novú skutočnosť v kategóriách celkovej patričnosti k Pánovi, ktorá zahŕňa všetky ľudské situácie: "Nik z nás totiž nežije pre seba a nik pre seba neumiera; lebo či žijeme, žijeme Pánovi, či umierame, umierame Pánovi" (Rim 14,7-8). Zomrieť pre Pána znamená prežívať vlastnú smrť ako najvyšší úkon poslušnosti Otcovi (porov. Flp 2,8), keď pritom súhlasíme, aby prišla v "hodine", ktorú určil a vybral ten (porov. Jn 13,1), čo ako jediný môže povedať, kedy sa má skončiť pozemská púť človeka. Źiť pre Pána znamená aj spoznať, že utrpenie, hoci samo osebe zostáva zlom a skúškou, vždy sa môže stať prameňom dobra. Stáva sa ním, keď sa prežíva pre lásku a s láskou a keď je pre nezaslúžený Boží dar a dobrovoľné rozhodnutie človeka účasťou na utrpení samého ukrižovaného Krista. Kto takto prežíva svoje utrpenie v Pánovi, viac sa mu pripodobňuje (porov. Flp 3,10; 1 Pt 2,21) a je viac napojený na jeho dielo vykúpenia pre dobro Cirkvi i ľudstva.87 Taká je skúsenosť apoštola, ktorú je povolaný žiť každý trpiaci človek: "Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev" (Kol 1,24).
"Boha treba viac poslúchať ako ľudí" (Sk 5,29): civilný a morálny zákon
68. Ako sme už niekoľkokrát povedali, jednou z charakteristík dnešných útokov na život je tendencia požadovať ich právne uznanie, ako keby išlo o práva, ktoré je štát - aspoň za určitých podmienok - povinný svojim občanom priznať. V dôsledku toho sa tiež požaduje, aby sa vykonávali za odbornej a bezplatnej pomoci lekárov a pracovníkov zdravotníctva.
Nezriedka počuť názor, že život ešte nenarodeného alebo ťažko postihnutého človeka je len relatívne dobro: podľa proporcionalistickej logiky, alebo logiky chladného kalkulovania bolo by ho treba porovnať s inými dobrami a hodnotiť ho vo vzťahu k nim. Tvrdí sa i to, že len ten, kto sa nachádza v konkrétnej situácii a je do nej osobne zaangažovaný, môže správne oceniť dobrá, s ktorými má do činenia: v dôsledku toho len on sám sa môže vysloviť o morálnosti svojho rozhodnutia. Preto štát by mal v záujme občianskeho spolunažívania a spoločenskej harmónie rešpektovať tieto rozhodnutia, až po pripustenie umelého potratu a eutanázie.
Inokedy sa zasa myslí, že civilné právo nemôže žiadať od všetkých občanov, aby žili na vyššej morálnej úrovni, než to oni sami považujú za správne. Preto zákon má vždy vyjadrovať mienku a vôľu väčšiny občanov a priznávať im - aspoň v istých krajných prípadoch - aj právo na umelý potrat a na eutanáziu. A argumentuje sa , že v takýchto prípadoch by napokon zákaz a trestnosť umelého potratu nevyhnutne viedla k šíreniu sa nelegálnych praktík a tie by sa vymykali nutnej spoločenskej kontrole a robili by sa bez patričného lekárskeho zabezpečenia. Kladie sa tiež otázka, či podporovanie zákona, ktorý nemožno v praxi uplatniť, nevedie k oslabeniu autority všetkých ostatných zákonov.
Napokon podľa najradikálnejších mienok súčasná pluralistická spoločnosť má každej osobe ponechať plnú autonómiu disponovať vlastným životom alebo životom toho, kto sa ešte nenarodil: nie je preto vecou zákona možnosť vybrať si medzi rôznymi molárnymi náhľadmi, o to menej môže uplatniť tendenciu vnútiť jednu mienku na úkor iných.
69. V každom prípade v súčasnej demokratickej kultúre sa veľmi rozšíril názor, podľa ktorého právny poriadok spoločnosti má sa obmedziť na prijatie a kodifikovanie presvedčenia väčšiny, a teda má byť postavený výlučne na tom, čo väčšina občanov žije a uznáva za morálne. Keď sa potom jednoducho vezme do úvahy, že spoločná a objektívna pravda je v skutočnosti nedostupná, rešpektovanie slobody občanov, ktorí sa v demomokratickom systéme považujú za suverénnych, prikazoval by uznať v právnej oblasti autonómiu svedomia jednotlivca, to jest pri ustanovovaní noriem, ktoré sú v každom prípade pre spoločenské spolužitie nevyhnutné, bolo by sa treba riadiť výlučne vôľou väčšiny, akákoľvek by bola. Takto by mal každý politik vo svojej činnosti zreteľne oddeliť sféru osobného svedomia od sféry verejnej činnosti.
V dôsledku toho možno sledovať dve zdanlivo diametrálne odlišné tendencie. Na jednej strane si jednotlivé osoby nárokujú právo úplnej autonómie morálnej voľby a od štátu žiadajú, aby sa nestaval na stranu žiadnej etickej koncepcie a nikomu ju nenanucoval, ale aby sa obmedzil len na to, že každému zabezpečí čo možno najväčší priestor pre slobodu, ktorej jediným vonkajším ohraničením je zásada nenarušovania priestoru autonómie, na akú má právo každý občan. Na druhej strane je tu názor, že rešpektovanie slobody rozhodovania iných si vyžaduje, aby sa pri výkone verejných a profesionálnych funkcií nikto neriadil vlastným presvedčením, ale aby sa každý snažil plniť všetky požiadavky občanov, ako ich uznávajú a zaručujú zákony, pričom za jediné morálne kritérium pri spĺňaní svojich funkcií majú považovať to, čo určujú tieto zákony. Takto zodpovednosť osoby prechádza na civilné právo, teda osoba sa zrieka vlastného svedomia aspoň v oblasti verejnej činnosti.
70. Spoločným koreňom všetkých týchto tendencií je etický relativizmus, ktorý charakterizuje značnú časť súčasnej kultúry. Možno sa stretnúť s názorom, že tento relativizmus je podmienkou demokracie, akoby len on mohol zaručiť toleranciu, vzájomnú úctu medzi ľuďmi a uznanie rozhodnutia väčšiny, zatiaľ čo morálne normy, považované za objektívne a záväzné, viedli by údajne k autoritárstvu a netolerantnosti.
Ale práve problematika úcty k životu ukazuje, aké dvojznačnosti a protirečenia, sprevádzané strašnými praktickými dôsledkami, sa skrývajú za týmto názorom.
Je pravda, že dejiny poznajú prípady, keď sa v mene "pravdy" spáchali zločiny. Ale k takýmto zločinom a k radikálnemu narúšaniu slobody dochádzalo a stále dochádza aj pod vplyvom "etického relativizmu". Keď sa parlamentná alebo spoločenská väčšina uznesie, že zabitie ešte nenarodeného ľudského života je právne prípustné, hoci len za určitých podmienok, neurobí tým snáď "tyranské" rozhodnutie voči najslabšej a najbezbrannejšej ľudskej bytosti? Všeobecné svedomie sa oprávnene striasa pred zločinmi proti ľudskosti, ktoré sú takou smutnou skúsenosťou nášho storočia. Prestali by byť tieto zločiny zločinmi, keby ich nespáchali tyrani bez škrupúľ, a keby súhlasom väčšiny nadobudli oprávnenosť?
Demokraciu totiž nemožno preceňovať natoľko, aby sme z nej robili náhražku mravnosti, alebo "zázračný prostriedok" na nemorálnosť. Z princípu je "poriadkom" a ako taká je prostriedkom k cieľu, nie cieľom. "Morálny" charakter demokracie nie je automatický, ale závisí od jej zhody s morálnym zákonom, ktorému sa musí podriadiť rovnako ako každá iná ľudská činnosť: závisí preto od morálnosti cieľov, ktoré sleduje a od prostriedkov, aké užíva. Ak sa dnes všeobecne uznáva hodnota demokracie, treba v tom vidieť pozitívne "znamenie čias", čo takisto veľakrát potvrdil Učiteľský úrad Cirkvi.88 Ale hodnota demokracie stojí a padá s hodnotami, ktoré vyjadruje a napomáha: k základným a nevyhnutným hodnotám určite patrí dôstojnosť každej ľudskej osoby, rešpektovanie jej nenarušiteľných a neodcudziteľných práv a tiež uznanie "spoločného dobra" ako cieľ a kritérium politického života.
Základom týchto hodnôt nemôžu byť dočasné a menlivé "väčšiny" verejnej mienky, ale len uznanie objektívneho morálneho zákona, ktoré ako "prirodzený zákon" vpísaný do srdca človeka je normatívnym východiskom aj pre civilné zákonodarstvo. Keby v dôsledku tragického zatemnenia kolektívneho svedomia skepticizmus uviedol do pochybnosti dokonca aj základné zásady morálneho zákona, otriaslo by to samotnými základmi demokratického poriadku natoľko, že by sa stali mechanizmom empirickej regulácie rôznych protichodných záujmov.89
Niekto by si mohol myslieť, že aj takáto demokracia, z nedostatku čohosi lepšieho, má svoju hodnotu, lebo slúži spoločenskému pokoju. Aj keby sme uznali, že je v tomto hodnotení čosi pravdy, ťažko nebrať do úvahy to, že bez zakorenenia sa v objektívnej mravnosti ani demokracia nie je schopná zabezpečiť trvalý pokoj, a to tým viac, že ak mierou pokoja nie sú hodnoty ako dôstojnosť každého človeka a solidarita všetkých ľudí, nezriedka sa javí ako zdanlivý. V systémoch zákonnej moci na základe spoluúčasti regulovanie záujmov sa často robí v prospech silnejších, lebo títo dokážu účinnejšie riadiť nielen mechanizmy moci, ale aj proces vytvárania zhodnej mienky. V takejto situácii sa demokracia ľahko stáva prázdnym slovom.
71. A tak v starostlivosti o budúcnosť spoločnosti a rozvoj zdravej demokracie treba urýchlene znovu objaviť existenciu ľudských a morálnych hodnôt, ktoré patria k samej podstate a prirodzenosti človeka a vyplývajú z pravdy o človeku, ako aj vyjadrujú a chránia dôstojnosť osoby: teda hodnoty, ktoré nemôže tvoriť, meniť ani ničiť žiaden jednotlivec, nijaká väčšina ani štát, ale ktoré majú všetci uznať, rešpektovať a podporovať.
S týmto cieľom treba pripomenúť základné prvky vzťahu medzi civilným právom a morálnym zákonom, ako ich predkladá Cirkev a ako sú zároveň súčasťou dedičstva veľkých legislatívnych tradícií ľudstva.
Niet pochýb, že úloha civilného práva je iná než úloha morálneho zákona, ktorý má väčší okruh pôsobenia. Avšak "v žiadnej oblasti života nemôže civilné právo nahradiť svedomie, ani diktovať normy, ktoré prekračujú jeho kompetenciu";90 a ňou je ochrana spoločného dobra osôb uznaním a hájením ich základných práv, napomáhanie pokoja a verejnej mravnosti.91 Úlohou civilného práva je totiž ochrana spoločenského poriadku, postaveného na opravdivej spravodlivosti, "aby sme mohli žiť tichým a pokojným životom vo všetkej nábožnosti a mravnej čistote" (1Tim 2,2). Práve preto musí civilné právo zabezpečovať všetkým členom spoločnosti rešpektovanie istých základných práv, ktoré patria k prirodzenosti osoby a ktoré musí uznať a chrániť každý pozitívny zákon. Medzi nimi prvým a základným právom je nenarušiteľné právo každej nevinnej ľudskej bytosti na život. I keď sa štátna moc môže niekedy zrieknuť zákazu niečoho, čo by ako zakázané spôsobilo ešte vážnejšie škody,92 nikdy však nemôže uznať, že je právom jednotlivcov - i keby tvorili väčšinu spoločnosti - zneuctiť iné osoby znevážením takého základného práva, akým je právo na život. Právne tolerovanie umelého potratu alebo eutanázie nemôže sa teda v žiadnom prípade odvolávať na rešpektovanie svedomia iných práve preto, že spoločnosť má právo i povinnosť brániť sa proti zneužitiam, ktoré by sa mohli diať v mene svedomia a pod zámienkou slobody.93
V encyklike Pacem in terris Ján XXIII. o tom napísal: "V dnešnej dobe sa zdôrazňuje, že pravé spoločné dobro spočíva predovšetkým v rešpektovaní práv a povinností ľudskej osoby. Vzhľadom na to hlavnou úlohou verejnej moci je na jednej strane dbať, aby sa tieto práva uznávali, rešpektovali, koordinovali, chránili a podporovali, na druhej strane prispievať k tomu, aby každý mohol ľahšie plniť svoje povinnosti. Preto keď akt verejnej moci neuznáva ľudské práva alebo ich porušuje, nielen že protirečí samotnému dôvodu jestvovania, ale sám v sebe je zbavený akejkoľvek právnej hodnoty".94
72. V celej tradícii Cirkvi je neustále prítomné aj učenie o nutnom súlade medzi civilným právom a morálnym zákonom, ako ho predkladá už citovaná encyklika Jána XXIII.: "Morálny poriadok si vyžaduje autoritu a tá sa odvodzuje od Boha. Ak by teda zákony alebo nariadenia štátnej moci boli v rozpore s týmto poriadkom, a teda v rozpore s Božou vôľou, nezaväzujú vo svedomí (...); v takom prípade moc prestáva byť mocou a zvrháva sa na bezprávie."95 Takto jednoznačne učí aj sv. Tomáš Akvinský, ktorý píše: "Ľudský zákon je natoľko zákonom, nakoľko je v zhode so zdravým rozumom, a teda je odvodený od večného zákona. Keď je však zákon v rozpore s rozumom, nazýva sa škodlivým zákonom; v takom prípade prestáva byť zákonom a stáva sa skôr aktom násilia."96 A ďalej: "Každý ľuďmi ustanovený zákon má svoju platnosť zákona natoľko, nakoľko je odvodený z prirodzeného zákona. Ak však je v niečom v rozpore s prirodzeným zákonom, nie je zákonom, ale pokrivením zákona."97
Toto učenie sa vzťahuje predovšetkým a najpriamejšie na ľudské zákonodarstvo, ktoré neuznáva základné a prvotné právo každého človeka na život. A tak zákony, ktoré pripúšťajú priamu vraždu nevinných ľudských bytostí pomocou umelého potratu alebo eutanázie, sú v úplnom a neprekonateľnom rozpore s nenarušiteľným právom na život, vlastným predovšetkým ľuďom, a tým samým popierajú rovnosť všetkých pred zákonom. Bolo by možné namietať, že sa to netýka eutanázie, keď sa koná na základe plne vedomej žiadosti zainteresovaného. Predsa však štát, ktorý by takúto žiadosť uznal za právoplatnú a súhlasil by s jej splnením, legalizoval by istú formu samovraždy-vraždy, proti základným zásadám, ktoré zakazujú disponovať životom a prikazujú každý nevinný život chrániť. Takto by sa napomáhalo oslabeniu úcty k životu a otvorila by sa cesta k postojom, ktoré narúšajú dôveru v spoločenských vzťahoch. Zákony, ktoré pripúšťajú alebo uľahčujú potrat a eutanáziu, sú preto radikálne v rozpore nielen s dobrom jednotlivca, ale aj so spoločným dobrom, a z toho dôvodu úplne strácajú právnu pôsobnosť. Neuznanie práva na život práve preto, že vedie k vražde osoby, ktorej má spoločnosť slúžiť, lebo to je dôvod jej existencie, je rozhodne a neodvratne v rozpore s možnosťou realizácie spoločného dobra. Z toho vyplýva, že keď civilný zákon pripúšťa umelý potrat a eutanáziu, tým samým prestáva byť skutočným, morálne zaväzujúcim zákonom.
73. Umelý potrat a eutanázia sú preto zločinmi, ktoré žiaden ľudský zákon nemôže uznať za prípustné. Zákony, ktoré tak robia, nielenže vôbec neviažu vo svedomí, ale stavajú človeka pred vážnu a konkrétnu povinnosť postaviť sa proti nim na základe námietok svedomia. Apoštoli od samého počiatku Cirkvi poučovali kresťanov o povinnosti poslúchať právoplatne ustanovenú verejnú moc (porov. Rim 13,1-7; 1 Pt 2,13-14), ale zároveň dôrazne pripomínali, že "Boha treba viac poslúchať ako ľudí" (Sk 5,29). Už v Starom zákone nachádzame zrejmý príklad odporu voči nespravodlivým nariadeniam verejnej moci, a to práve voči takým, ktoré boli namierené proti životu. Hebrejské babice sa postavili proti faraónovi, ktorý im kázal zabíjať všetky novonarodené deti mužského pohlavia: "Nerobili, ako im rozkázal egyptský kráľ; nechávali chlapcov nažive" (Ex 1,17). Treba však venovať pozornosť hlbokému dôvodu tohto ich postoja: "Babice sa báli Boha" (tamtiež). Práve z poslušnosti Bohu - pred ktorým treba mať bázeň, vyjadrujúcu uznanie jeho absolútnej a najvyššej moci - čerpá človek silu a odvahu postaviť sa proti nespravodlivým ľudským zákonom. Je to sila a odvaha toho, kto je pripravený ísť aj do väzenia alebo zahynúť mečom, lebo je presvedčený, že "v tomto je trpezlivosť a viera svätých" (Zjv 13,10).
A tak vnútorne nespravodlivý zákon, akým je zákon pripúšťajúci potrat a eutanáziu, nemožno nikdy použiť, "ani sa zúčastňovať na vytváraní verejnej mienky v prospech takéhoto zákona, ani ho podporiť hlasovaním".98
Osobitný problém svedomia mohol by vzniknúť v prípade, keď by sa parlamentným hlasovaním malo rozhodnúť o reštriktívnejšom zákone, to jest o takom, ktorý by napomohol obmedzeniu počtu legálnych potratov, ako o alternatíve permisívnejšieho zákona už jestvujúceho, alebo predloženého na hlasovanie. Takéto prípady nie sú zriedkavé. Možno totiž registrovať, že zatiaľ čo v niektorých častiach sveta sa naďalej robí kampaň za zavedenie zákonov, dovoľujúcich umelý potrat, nezriedka podporovaná silnými medzinárodnými organizáciami, v iných krajinách, najmä v tých, v ktorých už okúsili trpké dôsledky takéhoto permisívneho zákonodarstva - uvažuje sa o novej koncepcii tejto záležitosti. Ak by v situácii, o ktorej je reč, nebolo možné odmietnuť alebo úplne zrušiť zákon o umelom potrate, člen parlamentu, ktorého osobný absolútny nesúhlas s potratom je jasný a všetkým známy, konal by správne, keby podporil návrhy, cieľom ktorých je obmedzenie škodlivosti takéhoto zákona a umenšenie jeho negatívnych dôsledkov na poli kultúry a verejnej mravnosti. Keď takto koná, nemá totiž nedovoleným spôsobom spoluúčasť na schválení nespravodlivého zákona, ale skôr robí správny a dovolený pokus obmedziť jeho škodlivé aspekty.
74. Zavedenie nespravodlivých zákonov často stavia morálne čistých ľudí pred ťažké problémy svedomia, týkajúce sa otázky spolupráce a vyplývajúce z povinnosti obrany vlastného práva odmietnuť účasť na morálne zlých činoch. Rozhodnutia, ktoré treba pritom urobiť, sú neraz bolestné a môžu si vyžadovať zrieknutie sa dosiahnutého postavenia v zamestnaní i legitímnych očakávaní v súvise s budúcou kariérou. V iných prípadoch sa môže stať, že vykonávanie istých činností, zo svojej povahy indiferentných alebo dokonca pozitívnych, ktoré však predpokladajú celkovo nespravodlivé zákony, umožňuje zachraňovať ohrozený ľudský život. Na druhej strane sa však možno správne obávať, že disponibilita konať takéto činnosti nielenže vyvolá pohoršenie a pričiní sa o oslabenie nevyhnutného odporu proti útokom na život, ale nenápadne bude viesť k stále všeobecnejšiemu podliehaniu permisívnej logike.
Aby sme osvetlili túto ťažkú morálnu otázku, treba si pripomenúť všeobecné zásady, týkajúce sa spoluúčasti na zlých činoch. Kategorický príkaz svedomia zabraňuje kresťanom, ako aj všetkým ľuďom dobrej vôle formálnu spoluúčasť na praktikách, ktoré napriek tomu, že ich štátne zákonodarstvo dovoľuje, sú v rozpore s Božím zákonom. Z morálneho hľadiska nikdy neslodobno formálne spolupracovať na konaní zla. O takúto spoluprácu ide aj vtedy, keď vykonaný čin - či už zo svojej povahy, alebo vzhľadom na určité okolnosti - má charakter priamej účasti na úkone, namierenom proti nevinnému ľudskému životu, alebo súhlasu s nemorálnym úmyslom hlavného vykonávateľa. Takúto spoluprácu nemožno nikdy ospravedlniť, ani odvolávaním sa na zásadu rešpektovania slobody druhého človeka, ani na skutočnosť, že civilné právo ju predpokladá a prikazuje: za osobne vykonané činy nesie totiž každý osobnú morálnu zodpovednosť, ktorej sa nikto nevyhne a pre ktorú bude každého súdiť sám Boh (porov. Rim 2,6; 14,12).
Odmietnutie spolupráce pri konaní nespravodlivosti nie je len morálnou povinnosťou, ale aj základným ľudským právom. Keby to tak nebolo, človek by bol donútený konať činy vnútorne nezlučiteľné s jeho dôstojnosťou, a tak by sa jeho sloboda, ktorej autentický zmysel a cieľ spočíva v orientovaní sa na pravdu a dobro, radikálne narušila. Ide tu teda o základné právo, ktoré práve preto, že je také, malo by byť zohľadnené a chránené štátnym zákonodárstvom. Znamená to, že lekári, zdravotnícky personál, ako aj osoby, ktoré riadia zdravotnícke zariadenia, kliniky a liečebné strediská, majú mať zaistenú možnosť odmietnuť účasť na plánovaní, príprave a uskutočňovaní činov, namierených proti životu. Kto sa odvoláva na námietky svedomia, nemôže byť vystavený nielen trestným sankciám, ale ani žiadnemu inému následnému právnemu, disciplinárnemu, hmotnému či profesionálnemu postihu.
"Milovať budeš (...) svojho blížneho ako seba samého" (Lk 10,27): "podporuj" život
75. Božie prikázania nám ukazujú cestu životom. Negatívne morálne príkazy, to znamená tie, ktoré vyhlasujú voľbu určitého činu za morálne neprípustnú, majú pre ľudskú slobodu absolútnu hodnotu: zaväzujú vždy a za každých okolností, bez akýchkoľvek výnimiek. Ukazujú, že voľba určitých postojov je radikálne v rozpore s láskou k Bohu a s dôstojnosťou osoby, stvorenej na jeho obraz: takúto voľbu nemožno preto odôvodniť žiadnym dobrým úmyslom ani dôsledkom; je v krikľavom rozpore so spoločenstvom medzi osobami a protirečí základnému rozhodnutiu podriadiť svoj život Bohu.99
Už v tomto význame negatívne morálne príkazy majú mimoriadne dôležitú pozitívnu funkciu: bezpodmienečné "nie", ktoré je v nich obsiahnuté, určuje neprekročiteľnú hranicu, za ktorú slobodný človek nemôže ísť, a zároveň ukazuje isté minimum, ktoré musí zachovávať a za ktorým má nasledovať vyslovenie nesčíselných "áno", schopných postupne zahrnúť celý horizont dobra (porov. Mt 5,48). Prikázania, a najmä negatívne morálne príkazy, sú začiatkom a nutnou prvou etapou na ceste k slobode: "Sloboda začína tým - píše sv. Augustín - že sa zbavíme zločinov (...) ako je vražda, cudzoložstvo, smilstvo, krádež, podvod, svätokrádež a podobné. Keď už niekto je bez týchto zločinov (a žiaden kresťan by ich nemal mať), začne dvíhať hlavu k slobode, ale to je len jej začiatok, nie dokonalá sloboda."100
76. Prikázanie "Nezabiješ!" je teda začiatkom cesty k pravej slobode, ktorá nás vedie k energickým činom na obranu života a k formovaniu určitých postojov a spôsobov konania v jeho službe: keď tak robíme, uplatňujeme svoju zodpovednosť za zverené osoby a ohlasovaním pravdy a konaním dokazujeme vďačnosť Bohu za veľký dar života (porov. Ź 139 (138),13-14).
Stvoriteľ zveril život človeka jeho zodpovednej starostlivosti nie preto, aby ním svojvoľne disponoval, ale aby ho múdro strážil a verne a s láskou ho spravoval. Boh zmluvy zveril život každého človeka druhému človeku - jeho bratovi podľa zákona vzájomnosti v dávaní a prijímaní, v sebadarovaní a v prijímaní daru blížneho. Keď nadišla plnosť času, Boží Syn, ktorý sa vtelil a obetoval svoj život za človeka, ukázal, aké výšky a hĺbky môže dosahovať tento zákon vzájomnosti. Darom svojho Ducha Kristus dáva zákonu vzájomnosti, zvereniu človeka človeku nový obsah a nový význam. Duch, strojca spoločenstva lásky, vytvára medzi ľuďmi nové bratstvo a solidaritu, pravý odraz tajomstva vzájomného dávania a prijímania, ako je vlastné Najsvätejšej Trojici. Sám Duch sa stáva novým zákonom, ktorý dáva veriacim silu a vzbudzuje v nich zodpovednosť, aby sa vedeli v živote jeden druhému darovať a prijímať druhého človeka, zúčastňujúc sa na láske samého Ježiša Krista podľa jeho miery.
77. Tento nový zákon oživuje a stvárňuje aj prikázanie "Nezabiješ!". A tak pre kresťana obsahuje najväčší príkaz ctiť si, milovať a podporovať život každého brata podľa požiadaviek a dimenzií lásky, akú Boh prejavil v Ježišovi Kristovi. "On položil za nás svoj život. Aj my sme povinní dávať život za bratov" (1Jn 3,16).
Prikázanie "Nezabiješ!" aj vo svojom najpozitívnejšom obsahu ako príkaz rešpektovať, milovať a podporovať život zaväzuje všetkých ľudí. Vo svedomí každého človeka totiž rozochvieva ničím neumlčateľnú ozvenu pôvodnej zmluvy Boha Stvoriteľa s človekom; všetci ju môžu poznať svetlom rozumu a zachovávať pomocou tajomného pôsobenia Svätého Ducha, ktorý vanie, kade chce (porov. Jn 3,8) a zasahuje a zahŕňa každého človeka, ktorý žije na tomto svete.
Všetci máme teda svojmu blížnemu poskytovať službu lásky, brániť jeho život a podporovať ho vždy, ale najmä vtedy, keď je slabý alebo ohrozený. Máme sa o neho starať nielen ako o jednotlivca, ale aj ako o spoločenstvo, a tak robiť z bezpodmienečného rešpektovania ľudského života základ novej spoločnosti.
Sme povolaní milovať a rešpektovať život každého človeka a vytrvalo a s odvahou sa usilovať o to, aby v našej dobe, v ktorej sa množí príliš mnoho znakov smrti, zavládla konečne nová kultúra života, ovocie kultúry pravdy a lásky.

IV. kapitola
MNE STE TO UROBILI
Za novú kultúru ľudského života

"Vy ste ľud, určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne (Božie) skutky" (1 Pt 2,9): ľud života a pre život
78. Cirkev prijala evanjelium ako posolstvo a zdroj radosti a spásy. Prijala ho ako dar od Ježiša, ktorého poslal Otec "ohlasovať chudobným radostnú zvesť" (Lk 4,18). Prijala ho prostredníctvom apoštolov, ktorých poslal do celého sveta (porov. Mk 16,15; Mt 28,19-20). V Cirkvi, ktorá sa zrodila z tohto ohlasovania, neustále zaznieva ozvena napomínajúcich slov apoštola: "Beda mi, keby som nehlásal evanjelium" (1 Kor 9,16). "Totiž evanjelizovať - ako píše Pavol VI. - je milosť a vlastné povolanie Cirkvi, je to jej najhlbšia totožnosť. Ona je tu kvôli evanjelizovaniu."101
Evanjelizácia je globálna a dynamická činnosť, ktorá angažuje Cirkev v jej účasti na prorockom, kňazskom a kráľovskom poslaní Pána Ježiša. Má preto v sebe rozmer ohlasovania, slávenia a služby lásky, ktoré sú navzájom neoddeliteľné. Je to hlboko cirkevný čin, ktorý si vyžaduje účasť všetkých robotníkov evanjelia, každého podľa vlastnej charizmy a osobitnej služby.
Tak je to aj pri ohlasovaní Evanjelia života, súčasti evanjelia, ktorým je Ježiš Kristus. Stojíme v službách tohto evanjelia, podporovaní vedomím, že sme ho dostali ako dar a že sme boli poslaní ohlasovať ho celému ľudstvu "až po samý kraj zeme" (Sk 1,8). Źivíme preto v sebe pokorné a vďačné vedomie, že sme ľudom života a pre život a takto pred svetom vystupujeme.
79. Sme ľudom života, lebo Boh v nezištnej láske nám dal Evanjelium života, ktoré nás pretvorilo a spasilo. "Pôvodca života" (Sk 3,15) nás znovuzískal za cenu svojej prevzácnej krvi (porov. 1Kor 6,20; 7,23; 1Pt 1,19) a krstným kúpeľom sme boli do neho zaštepení ako ratolesti, ktoré z tohto jediného kmeňa čerpajú miazgu a schopnosť prinášať ovocie (porov. Jn 15,5). Vnútorne obnovení milosťou Svätého Ducha, "ktorý je Pán a Oživovateľ" stali sme sa ľudom pre život" a v zhode s týmto povolaním sa máme aj správať.
Sme poslaní: byť v službe životu nie je našou chválou, ale povinnosťou, ktorá sa rodí z vedomia, že sme "ľud určený (Bohu) na vlastníctvo, aby zvestoval jeho slávne skutky "(1 Pt 2,9). Na našej ceste nás vedie a posilňuje zákon lásky: jej prameňom a vzorom je Boží Syn, ktorý sa stal človekom a "svojou smrťou dal život svetu".102
Sme poslaní ako ľud. Záväzok a služba životu spočíva na všetkých a na každom z nás. Je to vo vlastnom slova zmysle úloha "cirkevná", ktorá si vyžduje zosúladené obetavé konanie všetkých členov a všetkých prostredí kresťanského spoločenstva. Komunitárny charakter tejto úlohy však neruší ani neumenšuje zodpovednosť jednotlivej osoby, ktorej je adresovaný Kristov príkaz "stať sa blížnym" každému človeku. "Choď a rob aj ty podobne" (Lk 10,37).
Všetci spolu cítime povinnosť ohlasovať Evanjelium života, sláviť ho v liturgii a v celom živote a slúžiť mu rôznymi podpornými iniciatívami a štruktúrami.
"Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám" (Jn 1,3): ohlasovať Evanjelium života
80. "Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života (...) zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami" (1Jn 1,1.3). Ježiš je jediné evanjelium: nemáme nič iné, čo by sme hovorili a dosvedčovali.
Práve zvestovanie Ježiša je ohlasovaním života. On je totiž "Slovo života" (1Jn 1,1). V ňom sa "zjavil život" (1Jn 1, 2); ba on sám je "večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám" (tamtiež). Tento istý život bol vďaka daru Ducha udelený aj človeku. Keď sa pozemský život každého z nás zameria na život v plnosti čiže na "večný život", nadobudne aj on svoj plný zmysel.
Osvietení týmto Evanjeliom života cítime potrebu ohlasovať ho a dosvedčovať ako neobyčajnú novosť, ktorou sa vyznačuje: pretože sa stotožňuje so samým Ježišom, ktorý spôsobuje všetko, čo je nové103 a víťazí nad tým, čo je "staré", čo vyplýva z hriechu a vedie k smrti,104 takéto evanjelium prevyšuje akékoľvek očakávanie človeka a zjavuje, do akých sublimovaných výšok je pomocou milosti pozdvihnutá dôstojnosť osoby. Sv. Gregor Naziánsky o nej rozjímal takto: "Keď si človeka, ktorý nič neznamená medzi bytiami, veď je prach, tráva a márnosť, v istom okamihu Boh vesmíru adoptoval za syna, stáva sa dôverným priateľom Bytia, ktorého vznešenosť a veľkosť nemôže nikto vidieť, počuť, ani pochopiť. Akým slovom, myšlienkou alebo vzletom ducha bolo by možné zvelebiť hojnosť tejto milosti? Človek prerastá svoju prirodzenosť: zo smrteľného stáva sa nesmrteľný, zo zničiteľného nezničiteľný, z pomíňajúceho večný, z človeka sa stáva boh."105
Vďačnosť a radosť z nezmerateľnej dôstojnosti človeka nás podnecuje, aby sme všetci mali účasť na tomto posolstve: "Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami" (1Jn 1,3). Je potrebné, aby sa Evanjelium života dostalo k srdcu každého človeka, aby sme ho vložili do samého vnútra ľudskej vospolnosti.
81. Predovšetkým treba ohlasovať jadro tohto Evanjelia. Ono je ohlasovaním živého a blízkeho Boha, ktorý nás volá k hlbokému spoločenstvu s ním a otvára nás neklamnej nádeji na večný život; je potvrdením nenarušiteľného puta medzi osobou, jej životom a jej telesnou stránkou; je predstavením ľudského života ako života vo vzťahu, ako Božieho daru, ovocia a znaku jeho lásky; je proklamovaním onoho mimoriadneho súvisu medzi Ježišom a každým človekom, ktorý nám umožňuje v každej ľudskej tvári spoznať tvár Krista; je poukázaním na to, že "úprimné sebadarovanie" je úlohou a miestom plnej realizácie vlastnej slobody.
Zároveň treba poukázať na všetky dôsledky tohto Evanjelia, ktoré možno zhrnúť takto: ľudský život, vzácny Boží dar je posvätný a nenarušiteľný, čo osobitným spôsobom znamená, že je absolútne neprípustný umelý potrat a eutanázia; ľudský život nielenže nemožno zabíjať, ale treba ho láskyplnou starostlivosťou chrániť; život nachádza svoj zmysel v prijatej a darovanej láske, z ktorej sa rodí úplná pravda o ľudskej pohlavnosti a plodení; v tejto láske dostáva zmysel aj utrpenie a smrť a hoci zostávajú zahalené tajomstvom, môžu sa stať udalosťami spásy; úcta k životu si vyžaduje, aby veda a technika boli vždy podriadené človeku a jeho integrálnemu rozvoju; celá spoločnosť má rešpektovať, brániť a podporovať dôstojnosť každej ľudskej osoby, v každom okamihu a za akýchkoľvek podmienok jej života.
82. Aby sme naozaj boli ľudom v službe životu, musíme dôsledne a odvážne ohlasovať tieto pravdy už v prvej etape evanjelizácie a potom v katechizácii a v rôznych formách ohlasovania, v osobnom dialógu a v každej výchovnej činnosti. Vychovávatelia, učitelia, katechéti a teológovia majú podčiarkovať antropologické dôvody, ktoré zdôvodňujú a napomáhajú úctu ku každému ľudskému životu. Keď takto ukážeme v plnom svetle prvotnú novosť Evanjelia života, môžeme všetkým pomôcť odhaliť, a to aj prostredníctvom rozumu a skúsenosti, ako kresťanské posolstvo plne osvecuje človeka a zmysel jeho bytia a jeho existencie; nájdeme tak cenné možnosti stretnutia a dialógu aj s neveriacimi a všetci spolu budeme tak vytvárať novú kultúru života.
V situácii, v ktorej z rôznych strán počuť opačné mienky a v ktorej mnohí odmietajú zdravú náuku o ľudskom živote, uvedomujeme si, že aj nám je adresovaná prosba, ktorou sa sv. Pavol obracia na Timoteja: "Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou" (2Tim 4,2). Toto povzbudenie má zvlášť silno zaznievať v srdciach tých, ktorí sa v Cirkvi z rôzneho titulu priamejšie podieľajú na jej poslaní "učiteľky" pravdy. Nech znie najmä pre nás biskupov: predovšetkým od nás sa očakáva, že budeme neúnavnými ohlasovateľmi Evanjelia života; nám je totiž zverená úloha bdieť nad verným a celistvým odovzdávaním učenia, ktoré sa v tejto encyklike znovu predkladá a použiť všetky vhodné prostriedky na to, aby sme ochránili veriacich od každého učenia, ktoré by jej protirečilo. Osobitnú pozornosť musíme venovať tomu, aby sa na teologických fakultách, v seminároch a v rôznych katolíckych inštitúciách hlásalo, vysvetľovalo a prehlbovalo zdravé učenie.106 Pavlovo povzbudenie nech znie všetkým teológom, pastierom a všetkým ostatným, ktorí spĺňajú úlohu vyučovania, katechizovania a formovania svedomí: vedomí si úlohy, ktorá im pripadá, nech sa vystríhajú vážneho previnenia zrady pravdy a vlastného poslania, keby predkladali osobné názory, protirečiace Evanjeliu života, ako ho verne predkladá a vysvetľuje Učiteľský úrad Cirkvi.
Keď pri ohlasovaní tohto Evanjelia odmietame každý kompromis a dvojznačnosť, ktoré by nás pripodobnili mentalite sveta (porov. Rim 12,2), nemáme sa báť nepriateľstva a nepopulárnosti. Máme byť vo svete, ale nie zo sveta (porov. Jn 15,19; 17,16), čerpajúc silu od Krista, ktorý svojou smrťou a zmŕtvychvstaním premohol svet (Jn 16,33).
"Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne" (Ź 139 (138),14): sláviť Evanjelium života
83. Sme poslaní do sveta ako "ľud pre život", a preto naše ohlasovanie má sa vyjadrovať aj slávením Evanjelia života v plnom slova zmysle. A teda práve toto slávenie sa má sugestívnou výrečnosťou giest, symbolov a obradov stať cenným a významným spôsobom manifestovania krásy a veľkosti tohto Evanjelia.
Na tento účel je dôležité predovšetkým pestovať si postoj kontemplácie.107 Tento sa rodí z viery v Boha života, ktorý stvoril každého človeka a utvoril ho zázračne (porov. Ź 139 (138),14). Je to postoj toho, kto vidí život v celej jeho hĺbke, kto rozpoznáva jeho nezištnosť, ako aj krásu a prijíma ich ako výzvu k slobode a zodpovednosti. Je to postoj toho, kto si nenárokuje vlastniť skutočnosť, ale prijíma ju ako dar; pritom v každej veci nachádza odraz Stvoriteľa a v každej osobe jeho živý obraz (porov. Gn 1,27; Ź 8,6). Kto si zachováva takýto postoj, nepodľahne znechuteniu, keď vidí človeka chorého, trpiaceho, odstrčeného alebo na prahu smrti; všetky tieto situácie prijíma ako výzvu hľadať zmysel a práve v týchto okonostiach sa disponuje objaviť v tvári každého človeka pozvanie na stretnutie, dialóg, solidaritu.
Je tu čas, aby sme všetci zaujali takýto postoj a znovu sa učili ctiť si a vážiť každého človeka so srdcom plným nábožného úžasu, ako to odporúčal Pavol VI. v jednom zo svojich vianočných posolstiev.108 Nový ľud vykúpených, ktorý zaujal takýto kontemplatívny postoj, nemôže to vyjadriť inak ako hymnami radosti, chvály a vďakovzdania za neoceniteľný dar života, za tajomstvo povolania každého človeka k účasti na živote milosti v Kristovi a k večnému jestvovaniu v spoločenstve s Bohom Stvoriteľom a Otcom.
84. Sláviť Evanjelium života znamená vzdávať česť Bohu života - Bohu, ktorý dáva život: "Musíme oslavovať večný život, z ktorého pochádza každý iný život. Od neho dostáva život, primerane vlastnej kapacite, každé bytie, ktoré má nejakým spôsobom účasť na živote. Tento boží Źivot, ktorý je nad akýmkoľvek iným životom, oživuje a zachováva život. Akýkoľvek život a akýkoľvek životný proces pochádza od tohto Źivota, ktorý presahuje každý život a každý princíp života. To jemu duše vďačia za svoju nezničiteľnosť, ako aj vďaka jemu žijú všetky živočíchy a všetky rastliny, v ktorých je odraz života najslabší. Ľuďom, bytiam zloženým z ducha a hmoty, Źivot udeľuje život. Keď potom príde čas, že ho treba opustiť, vtedy Źivot, vo svojej prehojnej láske voči človeku, nás premieňa a povoláva k sebe. Nielen to. Sľubuje nám, že nás privedie, naše duše i telá, k dokonalému životu, k nesmrteľnosti. Je to príliš málo, keď povieme, že tento Źivot je živý: on je Princíp života, Príčina a jediný Prameň života. Všetko, čo žije, má ho kontemplovať a oslavovať: je Źivot, ktorý prekypuje životom".109
Aj my podľa príkladu žalmistu v každodennej osobnej i spoločnej modlitbe chválime a dobrorečíme mu, nášmu Otcovi, ktorý nás utkal v materskom lone, videl nás a zamiloval si nás, keď sme vznikali v skrytosti (porov. Ź 139 (138),13.15-16), a naplnení nesmiernou radosťou voláme: "Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne, všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem" (Ź 139 (138),14). Naozaj, "tento smrteľný život je napriek svojim útrapám a nepreskúmaným tajomstvám, napriek svojim utrpeniam a osudovej pominuteľnosti, krásnou skutočnosťou, stále novým, dojemným zázrakom, udalosťou hodnou toho, aby sme ju ospevovali s radosťou a velebením".110 Ba čo viac, človek a jeho život javia sa nám nielen ako jeden z najúžasnejších zázrakov stvorenia: Boh totiž obdaril človeka božskou dôstojnosťou (porov. Ź 8,6-7). V každom dieťati, ktoré sa rodí a v každom človeku, ktorý žije alebo umiera, rozpoznávame obraz Božej slávy: túto slávu zvelebujeme v každom človeku, v znamení živého Boha, v obraze Ježiša Krista.
Sme povolaní vyjadrovať úžas a vďačnosť za život, ktorý sme dostali ako dar, ako aj s radosťou prijímať a odovzdávať Evanjelium života nielen v osobnej a spoločnej modlitbe, ale predovšetkým slávením liturgického roku. Treba tu osobitne pripomenúť sviatosti, ktoré sú účinnými znakmi prítomnosti a spásonosného pôsobenia Krista Pána v kresťanskom živote: dávajú ľuďom účasť na Božom živote, zabezpečujú im potrebnú duchovnú energiu, aby mohli uskutočňovať plný a pravý zmysel života, utrpenia a smrti. Vďaka opätovnému objaveniu autentického významu obradov a ich patričnému doceneniu, budú môcť liturgické slávenia, najmä sviatostné, stále lepšie vyjadrovať plnosť pravdy o zrodení, živote, utrpení a smrti, a tak pomáhať ľuďom prežívať tieto skutočnosti ako účasť na veľkonočnom tajomstve zomrelého a zmŕtvychvstalého Krista.
85. Keď oslavujeme a ohlasujeme Evanjelium života, treba vedieť doceniť a využiť aj gestá a symboly, ktorých je v rôznych kultúrnych tradíciách a ľudových zvykoch tak veľa. Sú to prejavy a formy dorozumievania sa ľudí, ktorí v rôznych krajinách a kultúrach pomocou nich vyjadrujú radosť zo zrodu nového života, úctu k nemu a ochotu chrániť každú ľudskú existenciu, starosť o trpiaceho a núdzneho, blízkosť so starým a umierajúcim človekom, spolucítenie v smútku, nádej a túžbu po mesmrteľnosti.
V tejto veci nadväzujem na radu kardinálov, zhromaždených na konzistóriu v roku 1991, a navrhujem, aby sa každoročne vo všetkých krajinách slávil Deň života, ako sa tak už deje z iniciatívy niektorých biskupských konferencií. Je potrebné, aby takýto deň bol pripravený a aby sa slávil za činnej účasti všetkých členov miestnej Cirkvi. Jeho základným cieľom je vzbudzovať v ľudských svedomiach, v rodinách, v Cirkvi i vo svetskej spoločnosti citlivosť na zmysel a hodnotu ľudského života v každom momente a za akýchkoľvek podmienok: predovšetkým treba poukazovať na to, akým veľkým zlom je potrat a eutanázia, ale nezabúdať ani na iné momenty a aspekty života, ktoré treba zakaždým starostlivo zvážiť v kontexte meniacej sa historickej situácie.
86. Logika duchovného kultu, príjemnému Bohu (porov. Rim 12,1), si vyžaduje, aby sa slávenie Evanjelia života uskutočňovalo predovšetkým v každodennom živote a vyjadrovalo sa láskou k druhým a sebadarovaním. Takto sa celé naše jestvovanie bude stávať autentickým a zodpovedným prijímaním daru života a úprimnou a vďačnou oslavou Boha, ktorý nám dal tento dar. A práve toto všetko sa uskutočňuje v toľkých skutkoch obety, často nenápadných a skrytých, ktoré konajú muži i ženy, deti i dospelí, mladí i starší, zdraví i chorí.
V takomto kontexte, bohatom na ľudské hodnoty a na lásku, rodia sa hrdinské činy. Sú najslávnostnejším vyjadrením Evanjelia života, pretože ho ohlasujú úplným sebadarovaním; sú chvályhodným prejavom najväčšej lásky, ktorá káže dať za milovanú osobu život (porov. Jn 15,13); sú účasťou na tajomstve kríža, v ktorom Ježiš zjavuje, akú veľkú hodnotu má pre neho život každého človeka a ako sa uskutočňuje nezištným sebadarovaním. Okrem všeobecne známych skutočností jestvuje ešte heroizmus všedného dňa, ktorý sa skladá z malých či veľkých nezištných skutkov, ktoré posilňujú autentickú kultúru života. Medzi týmito skutkami osobitné uznanie si zasluhuje darovanie orgánov, v zhode s etickými požiadavkami, za cieľom záchrany zdravia, ba života chorým, zbavených často akejkoľvek nádeje.
Tento heroizmus všedného dňa zahŕňa mlčanlivé, ale neobyčajne plodné a výrečné svedectvo "všetkých tých hrdinských matiek, ktoré sa bezo zvyšku obetujú pre svoju rodinu, ktoré trpia, aby priviedli deti na svet a potom sú pripravené podstúpiť akúkoľvek námahu, prinášať akékoľvek obety, aby týmto deťom odovzdali všetko, čo majú v sebe najlepšie".111 Keď si v živote spĺňajú svoje poslanie, "nie vždy tieto hrdinské matky nachádzajú v svojom prostredí oporu. Práve naopak, modely civilizácie, ako ich často podporujú a propagujú komunikatívne prostriedky, sú neprajné voči materstvu. V mene pokroku a modernosti predkladajú sa hodnoty ako vernosť, čistota, obeta, ktorými sa i naďalej vyznačujú zástupy kresťanských matiek a snúbeníc, ako zastaralé. (...) ďakujeme vám, hrdinské matky, za vašu lásku, ktorú nemožno ničím utlmiť a ubiť! ďakujeme za obetu vášho života. (...) Kristus vám vo veľkonočnom tajomstve dáva taký dar, aký ste obetovali vy jemu. On má totiž moc vrátiť vám život, ktorý ste mu priniesli ako obetu".112
"Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky?" (Jak 2,14): slúžiť Evanjeliu života
87. Ochrana a podpora ľudského života je prejavom účasti na kráľovskom poslaní Krista, a preto má mať charakter služby lásky, ktorá sa vyjadruje osobným svedectvom, rôznymi formami volontariátu, spoločenskej aktivity i politického zaangažovania. Je to potreba mimoriadne naliehavá v prítomnej chvíli, keď "kultúra smrti" tak agresívne napáda "kultúru života" a často sa zdá, že má nad ňou prevahu. Predovšetkým je to však potreba, zrodená z viery, "činnej skrze lásku" (Gal 5,6), ako to pripomína List sv. Jakuba: "Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Môže ho taká viera spasiť? Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba im každodenná obživa a niekto z vás by im povedal: «Choďte v pokoji! Zohrejte sa a najedzte sa!», ale nedali by ste im, čo potrebujú pre telo, čo to osoží?! Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva" (2,14-17).
V službe lásky nás má oživovať a charakterizovať takýto postoj: musíme prejaviť starostlivosť o blížneho ako o osobu, ktorú nám Boh zveril na zodpovednosť. Ako Ježišovi učeníci sme povolaní stať sa blížnymi každého človeka (porov. Lk 10,29-37), pričom osobitnú pozornosť venujeme chudobným, osamoteným a núdznym. Práve pomocou, ktorú preukážeme hladnému, smädnému, nahému, chorému, uväznenému, cudzincovi a tiež nenarodenému dieťaťu, alebo trpiacemu či zomierajúcemu starcovi - umožňuje sa nám slúžiť Ježišovi, ktorý sám povedal: "Čo ste urobili jednému z mojich najmenších bratov, mne ste urobili" (Mt 25,40). Preto musíme uznať, že aj na nás sa vzťahuje výzva a súd, obsiahnutý v stále aktuálnych slovách sv. Jána Zlatoústeho: "Chceš si uctiť Kristovo telo? Nepohŕdaj ním, keď ho zbadáš nahé. Nevzdávaj mu česť v chráme, odenému v hodvábe, aby si ním potom pohrdol za bránou, kde trpí zimou a nahotou".113
Služba lásky vzhľadom na život musí zahŕňať všetko a všetkých: nemôže pripustiť jednostrannnosť a diskrimináciu, lebo ľudský život je posvätný a nenarušiteľný v každej svojej fáze a v každej situácii; je nedeliteľným dobrom. Treba sa preto "starať o celý život a o život všetkých". Potrebné je teda ísť ešte hlbšie, až ku koreňom života a lásky.
Práve takáto hlboká láska ku každému človeku dala vznik mimoriadne bohatým dejinám charitatívnej činnosti, ktorá sa rozvíjala celé stáročia a vďaka ktorej sa v živote Cirkvi a spoločnosti objavili početné štruktúry, slúžiace životu. Vzbudzujú obdiv každého pozorovateľa, zbaveného predsudkov. Každé kresťanské spoločenstvo, preniknuté stále živým pocitom zodpovednosti, má písať ďalšie stránky týchto dejín rôznorodou pastoračnou a spoločenskou činnosťou.V tomto duchu treba diskrétne a účinne "sprevádzať rodiaci sa život", venujúc osobitnú starostlivosť matkám, ktoré sa neboja priviesť na svet dieťa a vychovávať ho aj bez účasti otca. Podobnú starostlivosť treba preukázať životu trpiacich a osamotených, najmä v jeho záverečných fázach.
88. Všetko toto si vyžaduje podujať sa na trpezlivú a odvážnu výchovnú činnosť, ktorá by povzbudila všetkých a každého jedného niesť bremená iných (porov. Gal 6,2); vyžaduje si neustálu starostlivosť o povolania pre službu, najmä spomedzi mladých, ako aj realizáciu konkrétnych projektov a iniciatív, ktoré by boli trvalé a inšpirované evanjeliovým duchom.
Jestvujú mnohé a rôznorodé metódy tejto práce, ktoré treba uplatňovať kvalifikovane a s hlbokým zaangažovaním. Rodiacemu sa životu slúžia strediská pre šírenie prirodzených metód regulácie pôrodnosti: treba ich rozvíjať, pretože účinne pomáhajú pri uplatňovaní zásad zodpovedného rodičovstva, vďaka ktorému každá osoba, počnúc dieťaťom, sa uznáva a rešpektuje pre ňu samu, avšak kritériom každého rozhodnutia je nezištné sebadarovanie. Aj pracovníci manželského a rodinného poradenstva, ktorí spĺňajú svoje poslanie poradenstva a prevencie, pričom sa riadia antropológiou, zhodnou s kresťanským pohľadom na osobu, manželstvo a pohlavnosť, robia cennú službu všetkým rodinám, keď im pomáhajú nanovo objaviť zmysel života a lásky, podporujú a sprevádzajú ich v uskutočňovaní ich poslania "svätyne života". Rodiacemu sa životu slúžia aj strediská pomoci životu a domy starostlivosti o život. Vďaka ich činnosti mnohé slobodné matky a manželské páry v ťažkej situácii nachádzajú tu znovu motiváciu i potrebnú pomoc a oporu pri prekonávaní problémov a strachu, spojenom s prijatím počatého či novonarodeného života.
Zoči-voči rôznym životným ťažkostiam, úchylkám, chorobám a odvrhnutiu zo strany spoločnosti aj iné metódy činnosti - ako terapeutické spoločenstvá pre narkomanov, strediská starostlivosti o neplnoletých alebo duševne chorých, strediská pre liečenie a starostlivosť o chorých na AIDS, spolky na pomoc najmä telesne postihnutým - sú výrečným príkladom toho, čo dokáže urobiť kresťanská láska, aby každému prinavrátila nádej a vytvorila konkrétne možnosti pre život.
Keď sa však pozemský život človeka blíži ku koncu, je ešte láska, ktorá dokáže nájsť najvhodnejší spôsob, ako zaistiť starším osobám, najmä keď už nie sú sebestačné, ako aj chorým v takzvanej poslednej fáze života opravdivú humanitnú pomoc a primerane uspokojiť ich potreby a predovšetkým zmierňovať ich úzkosti a pocit osamotenosti. V týchto prípadoch je nenahraditeľná úloha rodiny, ale tieto osoby môžu nájsť veľkú pomoc v štruktúrach sociálnej starostlivosti a keď je to nutné, aj v paliatívnych kúrach; využívajú pritom príslušné zdravotnícke a sociálne služby, ktoré sa im poskytujú tak na miestach organizovanej starostlivosti, ako aj doma.
Znovu treba venovať osobitnú pozornosť úlohe nemocníc, kliník a liečebných domov. Ich pravá totožnosť nespočíva len v tom, že sú zariadeniami, v ktorých sa venuje starostlivosť chorým a umierajúcim, ale predovšetkým v tom, že si v nich možno uvedomiť a prežiť pravý kresťanský zmysel choroby, utrpenia a smrti. Táto identita by mala byť osobitne výrazná v zariadeniach, ktoré vedú rehole, alebo sú nejakým iným spôsobom zviazané s Cirkvou.
89. Takéto zariadenia a miesta slúžiace životu a všetky ostatné formy pomoci a solidarity, ktoré sa v určitých situáciách javia ako okamžite potrebné, musia viesť nezištne zaangažované osoby, ktoré si hlboko uvedomujú, aký rozhodujúci význam má Evanjelium života pre dobro jednotlivca a spoločnosti.
Osobitnú zodpovednosť má zdravotnícky personál: lekári, farmaceuti, ošetrovateľky a ošetrovatelia, kapláni, rehoľníci a rehoľníčky, administratívni pracovníci a dobrovoľníci. Ich profesia im káže chrániť ľudský život a a slúžiť mu.
V dnešnom kultúrnom a spoločenskom kontexte, v ktorom lekárska veda a lekárske umenie akoby strácali svoj pôvodný vnútorný etický rozmer, často sú silno pokúšané manipulovať životom, alebo priamo spôsobovať smrť. Vzhľadom na toto pokušenie nesmierne vzrastá ich zodpovednosť, ktorá má svoj najhlbší zdroj a najsilnejšiu oporu v nevyhnutnom vnútornom etickom rozmere lekárskej profesie, o čom svedčí starobylá, ale stále aktuálna Hippokratova prísaha, podľa ktorej je každý lekár povinný preukazovať najvyššiu úctu ľudskému životu a jeho posvätnosti.
Absolútne rešpektovanie každého nevinného ľudského života vyžaduje si aj využívať právo námietok svedomia vzhľadom na umelý potrat a eutanáziu. "Usmrtenie" nikdy nemožno považovať za liečebný úkon, ani vtedy, keď jeho jediným zámerom je splniť žiadosť pacienta: je to skôr sprenevera lekárskemu povolaniu, ktoré možno definovať ako vrúcne a rozhodné "áno" životu. Aj v oblasti biolekárskych výskumov, ktorá fascinuje a sľubuje veľké objavy pre dobro ľudstva, treba sa stále vyhýbať bádaniu, pokusom a aplikáciám, ktoré znevažujú nenarušiteľnosť ľudského bytia, a tak prestávajú slúžiť človeku: hoci mu zdanlivo pomáhajú, v skutočnosti sú namierené proti nemu.
90. Osobitnú úlohu zohrávajú osoby zaangažované do volontariátu: prinášajú cenný vklad do služby životu, keď dokážu spojiť svoju odbornú kvalifikáciu s veľkodušnou a nezištnou láskou. Evanjelium života ich podnecuje, aby postoj obyčajnej filantrópie pozvdvihli na úroveň Kristovej lásky; aby si každý deň, napriek námahám a únavám, obnovovali vedomie dôstojnosti každého človeka; aby sa snažili odkrývať potreby ľudí a ak je to potrebné, hľadať nové cesty tam, kde sú naliehavejšie potreby a kde sa venuje menšia pozornosť a pomoc.
Dôsledný realizmus lásky káže slúžiť Evanjeliu života aj rôznymi formami sociálnej činnosti a politickej zaangažovanosti, spočívajúcich v ohlasovaní a obrane hodnoty života v dnešnej, stále zložitejšej a pluralistickejšej spoločnosti. Jednotlivci, rodiny, skupiny i združenia sú zodpovedné - hoci z odlišného titulu a rôznym spôsobom - za túto sociálnu činnosť a za vypracovanie projektov v oblasti kultúry, hospodárstva, politiky a zákonodarstva; keď sa budú riadiť rešpektovaním všetkých a logikou demokratického spolunažívania, pričinia sa o vybudovanie spoločnosti, ktorá uznáva a chráni dôstojnosť každej osoby, ako aj chráni a podporuje život všetkých.
Je to úloha, ktorá spočíva predovšetkým na zodpovedných za verejné veci. Ako povolaní do služby človeku a spoločnému dobru majú povinnosť odvážne sa vyslovovať za život, najmä vo sfére právnych nariadení. V demokratickom systéme, kde sa zákony a rozhodnutia tvoria na základe súhlasu mnohých občanov, vo vedomí osôb, ktoré sú vykonávateľmi moci, môže byť oslabený pocit osobnej zodpovednosti. Nikto sa jej však nemôže zbaviť, najmä keď zastáva funkciu v oblasti zákonodarstva alebo správy; pred Bohom, pred vlastným svedomím a pred celou spoločnosťou sa bude musieť zodpovedať za prípadné rozhodnutia, ktoré sa protivia skutočnému spoločnému dobru. I keď právo nie je jediným nástrojom obrany ľudského života, zohráva veľmi dôležitú, niekedy rozhodujúcu úlohu v procese vytvárania určitého zmýšľania a určitých mravov. Ešte raz opakujem, že norma, ktorá narúša prirodzené právo nevinného človeka na život, je nespravodlivá a ako taká nemôže mať hodnotu zákona. Preto znovu dôrazne apelujem na všetkých politikov, aby nevydávali zákony, ktoré neuznávajú dôstojnosť osoby, čím ohrozujú samotné korene spolunažívania v spoločnosti.
Cirkev vie, že v kontexte pluralistických demokracií, v ktorých koexistujú silné kultúrne prúdy rôznej orientácie, je ťažké zabezpečiť účinnú právnu obranu životu. Je však presvedčená, že hlas morálnej pravdy zaznieva v hĺbke každého svedomia, a preto povzbudzuje politikov, predovšetkým kresťanských, aby sa neznechucovali a robili rozhodnutia, ktoré zohľadňujú konkrétne možnosti, vedú k prinavráteniu správneho poriadku uznaním a podporovaním hodnoty života. V tomto kontexte treba podčiarknuť, že nestačí len zamedziť hanebné zákony. Treba odstrániť aj príčiny, ktoré vyvolávajú útoky na život, predovšetkým zaistením patričnej pomoci rodine a materstvu: rodinná politika má byť pilierom a motorom celej sociálnej politiky. Preto sa treba podujímať na sociálne a zákonodárne iniciatívy, ktoré by boli schopné zaistiť podmienky autentickej slobody v rozhodovaniach, týkajúcich sa rodičovstva; nutné je tiež opierať sa o nové politické zásady v oblasti práce, rozvoja miest, bytovej výstavby a služieb tak, aby bolo možné zladiť pracovný rytmus s rytmom rodinného života, ako aj zaistiť skutočnú starostlivosť deťom a starým ľuďom.
91. Dôležitou oblasťou politiky, zasadzujúcej sa za život, je v súčasnosti oblasť demografickej problematiky. Je zaiste povinnosťou verejnej správy "usmerňovať demografiu obyvateľstva",114 ale tieto iniciatívy musia predpokladať a rešpektovať prvotnú a neodcudziteľnú zodpovednosť manželov a rodín a nemôžu sa utiekať k metódam, ktoré nerešpektujú dôstojnosť osoby a jej základné práva, najmä právo každej nevinnej ľudskej bytosti na život. Je preto morálne neprípustná taká politika regulácie pôrodnosti, ktorá povzbudzuje alebo dokonca donucuje používať antikoncepčné prostriedky, robiť sterilizáciu a potrat.
Demografickú otázku treba riešiť úplne inými cestami: vlády a rôzne medzinárodné inštitúcie majú sa predovšetkým usilovať vytvárať také ekonomické, sociálne, zdravotnícke a kultúrne podmienky, ktoré by umanželom umožnili rozhodovať sa ohľadom plodenia s úplnou slobodou; mali by vynakladať aj úsilie "vytvárať viac prostriedkov a spravodlivejšie rozdeľovať bohatstvo - dať všetkým rovnakú účasť na užívaní dobier stvorenia. Treba hľadať riešenia na celosvetovej úrovni, vytvoriť opravdivú ekonómiu spoločenstva a spoluúčasti na dobrách tak na medzinárodnej, ako aj na národnej úrovni".115 Je to jediná cesta, ktorá rešpektuje dôstojnosť osôb a rodín, ako aj autentické kultúrne dedičstvo národov.
Služba Evanjeliu života je teda rozsiahla a zložitá. Stále jasnejšie si uvedomujeme, že vytvára vzácne možnosti konkrétnej spolupráce s bratmi iných cirkví a cirkevných spoločenstiev v línii činného ekumenizmu, ku ktorému nás dôrazne vyzýva II. vatikánsky koncil.116 Táto oblasť sa zároveň javí ako priestor, ktorý nám ponúka Prozreteľnosť na dialóg a spoluprácu s vyznávačmi iných náboženstiev a so všetkými ľuďmi dobrej vôle: obrana a podpora života nie je monopolom nikoho, ale je úlohou a zodpovednosťou všetkých. Výzva, pred ktorou stojíme na prahu tretieho tisícročia, je náročná: len zosúladenou spoluprácou všetkých, ktorí veria v hodnotu života, bude možné zabrániť pádu civilizácie a jeho nedoziernych dôsledkov.
"Hľa, Pánovým dedičným darom sú synovia, jeho odmenou je plod lona" (Ź 127 (126),3): rodina ako "svätyňa života"
92. V lone "ľudu života a pre život" najdôležitejšia zodpovednosť spočíva na rodine: táto zodpovednosť vyplýva zo samotnej povahy rodiny - ako spoločenstva života lásky, založenom na manželstve - a z jej poslania "strážiť, zjavovať a odovzdávať lásku".117 Ide tu o lásku samého Boha, ktorého spolupracovníkmi a v istom zmysle interprétmi stávajú sa rodičia, keď odovzdávajú život a vychovávajú ho v zhode s jeho otcovským zámerom.118 Je to teda láska, ktorá sa stáva nezištným darom, prijatím a obetovaním: v rodine je každý prijatý, ctený a rešpektovaný, lebo je osobou, a keď niekto viac potrebuje pomoc, dostane sa mu pozornejšej a intenzívnejšej starostlivosti.
Rodina je povolaná spĺňať svoje úlohy počas celého života svojich členov, od narodenia až do smrti. Je opravdivou "svätyňou života (...), miestom, na ktorom môže byť život, dar Boha, správne prijatý a chránený pred mnohými útokmi, akým je vystavený, a môže sa rozvíjať v súlade s požiadavkami pravého ľudského rastu".119 Rodina preto zohráva rozhodujúcu a nezastupiteľnú úlohu v utváraní kultúry života.
Rodina ako domáca cirkev je povolaná ohlasovať Evanjelium života, sláviť ho a slúžiť mu. Je to predovšetkým úlohou manželov, ktorí sú pozvaní stať sa odovzdávateľmi života na základe neustále obnovovaného povedomia významu rodičovstva, chápaného ako dôležitá udalosť, poukazujúca na to, že ľudský život je darom, ktorý prijímame na to, aby sme ho znovu darovali. Keď rodičia plodia nový život, presviedčajú sa, že dieťa, " i keď je ovocím ich vzájomného daru lásky, je zároveň aj darom pre oboch - darom, ktorý pramení z daru".120
Rodina spĺňa svoje poslanie ohlasovania Evanjelia života predovšetkým výchovou detí. Slovom i príkladom, každodennými kontaktmi a rozhodnutiami, konkrétnymi prejavmi a znakmi rodičia učia svoje deti autentickej slobode, ktorá sa uskutočňuje nezištným sebadarovaním a rozvíja v nich úctu k druhým, zmysel pre spravodlivosť, postoj srdečného prijímania druhých, dialógu, obetavej služby a solidarity, ako aj všetkým ostatným hodnotám, ktoré pomáhajú prijímať život ako dar. Výchovné úsilie kresťanských rodičov má slúžiť rastu viery detí a pomáhať im spĺňať povolanie, ktoré dostali od Boha. V rámci svojho výchovného poslania rodičia majú slovom i príkladom naučiť deti pravému zmyslu utrpenia a smrti: dokážu to, ak sami budú vo svojom okolí vnímať všetky formy utrpenia, ale najmä tým, že dokážu prejaviť srdečnosť, starostlivosť a spolucítenie chorým a starším osobám vo vlastnej rodine.
93. Rodina okrem toho slávi Evanjelium života každodennou osobnou i rodinnou modlitbou: chváli v nej Boha a ďakuje mu za dar života, prosí o svetlo a silu čeliť ťažkostiam a utrpeniam, nikdy nestrácajúc nádej. Všetkým ostatným prejavom kultu a modlitby však dáva zmysel tá forma slávenia, ktorá sa vyjadruje každodenným životom rodiny, keď jeho obsahom je láska a obeta.
Takto sa slávenie premieňa na službu Evanjeliu života, vyjadrenú solidaritou, zakusovanou vo vnútri rodiny i mimo nej ako bdelá a láskyplná starostlivosť, prejavovaná drobnými a nenápadnými každodennými skutkami. Zvlášť výrečným znakom solidarity medzi rodinami je adopcia či ochota vziať do starostlivosti deti, ktoré rodičia opustili, alebo ktoré žijú v ťažkých podmienkach. Pravá otcovská a materinská láska je ochotná, nezávisle na zväzkoch krvi a tela, prijať aj deti pochádzajúce z iných rodín a obdarovávať ich všetkým, čo potrebujú na život a plný rozvoj. Medzi rôznymi formami adopcie zasluhuje si naše odporúčanie aj adopcia na diaľku, ktorú možno uprednostniť v prípadoch, keď jediným dôvodom opustenia dieťaťa je krajná chudoba rodiny. Tento spôsob adopcie totiž zabezpečuje rodičom nevyhnutnú pomoc, aby mohli uživiť a vychovať svoje deti, pričom nie je nutné vytrhnúť ich z prirodzeného prostredia.
Solidarita, chápaná ako "pevné a trvalé rozhodnutie angažovať sa pre spoločné dobro",121 musí sa uskutočňovať aj rôznymi formami účasti na spoločenskom a politickom živote. Služba Evanjeliu života spočíva teda aj v tom, že sa rodiny, združovaním v patričných organizáciách, snažia pôsobiť na zákonodarstvo a štátne inštitúcie, aby žiadnou formou nenarušovali právo na život od počatia do prirodzenej smrti, ale aby ho chránili a posilňovali.
94. Osobitné miesto treba priznať starším ľuďom. Zatiaľ čo v niektorých kultúrach osobu v pokročilom veku zapájajú do rodinného života, v ktorom zohráva dôležitú činnú úlohu, v iných kultúrach starého človeka vnímajú ako neužitočnú záťaž a ponechávajú ho na seba samého: v takejto situácii sa ľahko môže zrodiť pokušenie utiekať sa k eutanázii.
Vysúvať starých ľudí na okraj, či priamo ich odmietať je neprípustné. Ich prítomnosť v rodine, alebo aspoň udržiavanie blízkych vzťahov s nimi, keby vzhľadom na nedostatok obývacích priestorov či pre iné príčiny nebola táto prítomnosť možná, má základný význam vo vytváraní klímy vzájomnej výmeny a obohacujúceho dialógu medzi rôznymi generáciami. Je preto nutné zachovávať, alebo kde sa narušila, znovu vziať do úvahy, akúsi "dohodu" medzi generáciami, na základe ktorej rodičia v pokročilom veku, ktorí sa už blížia ku koncu svojej púte, môžu očakávať od detí starostlivosť a solidaritu, akú im sami preukazovali na počiatku ich života: vyžaduje si to poslušnosť Božiemu prikázaniu ctiť si otca a matku (porov. Ex 20,12; Lv 19,3). Ale to nie je všetko. Starý človek nie je len "predmetom" starostlivosti a služby. Aj on môže prinášať cenný vklad do služby Evanjeliu života. Môže a má využívať bohaté skúsenosti, ktoré získal počas svojho života a odovzdávať múdrosť, svedčiť o nádeji a láske.
I keď je pravda, že "budúcnosť ľudstva prechádza cez rodinu",122 treba priznať, že v súčasných spoločenských, hospodárskych a kultúrnych podmienkach stávajú sa úlohy rodiny v službe životu stále ťažšími a namáhavejšími. Aby si rodina mohla splniť svoje povolanie "svätyne života" a bunky spoločnosti, ktorá miluje a prijíma život, je nutné a naliehavé zaistiť jej pomoc a podporu. Spoločnosť a štát majú zabezpečiť nutnú pomoc, aj ekonomickú, aby si rodiny mohli riešiť svoje problémy čo najľudskejším spôsobom. Cirkev má zo svojej strany neúnavne rozvíjať pastoráciu rodín, ktorá by každú rodinu viedla k tomu, aby s radosťou a odvahou objavovala a prežívala poslanie, vyplývajúce z Evanjelia života.
"Źite ako deti svetla!" (Ef 5,8): potreba hlbokej obnovy kultúry
95. "Źite ako deti svetla! (...) Skúmajte, čo sa páči Pánovi a nemajte účasť na jalových skutkoch tmy" (Ef 5,8.10-11). V súčasnej spoločenskej situácii, poznačenej dramatickým bojom medzi "kultúrou života" a "kultúrou smrti", treba si vypestovať silný kritický zmysel, ktorý by umožnil rozlišovať pravé hodnoty a autentické potreby.
Potrebná je všeobecná mobilizácia svedomí a spoločné etické úsilie, aby sa uskutočnila veľká stratégia obrany života. Všetci spoločne musíme budovať novú kultúru života: novú, to znamená schopnú podujímať sa a riešiť dnešné, predtým neznáme problémy, spojené s ľudských životom; novú aj v tom zmysle, že by ju mali rozhodnejšie a aktívnejšie prijať všetci kresťania; mala by byť tiež schopná podnecovať k solídnej a odvážnej kultúrnej konfrontácii so všetkými. Naliehavá potreba takejto obnovy kultúry vyplýva z historickej situácie, v akej práve žijeme, ale má korene najmä v samotnom evanjeliovom poslaní, zverenom Cirkvi. Evanjelium má totiž tendenciu "premieňať zvnútra, tvoriť novú ľudskosť";123 je ako kvas, ktorý prekvasuje celé cesto (porov. Mt 13,33), a preto má prenikať všetky kultúry a zvnútra ich oživovať,124 aby vyjadrovali celú pravdu o človeku a jeho živote.
Treba začať obnovou kultúry života vo vnútri samotných kresťanských spoločenstiev. Príliš často veriaci ľudia, dokonca tí, čo sa aktívne zúčastňujú na živote Cirkvi, podliehajú tendencii oddeľovať kresťanskú vieru od jej etických požiadaviek, týkajúcich sa života, čo vedie k mravnému subjektivizmu a k istým neprípustným spôsobom konania. Musíme si preto jasne a odvážne položiť otázku, aká kultúra života je dnes rozšírená medzi jednotlivými kresťanmi, rodinami, zoskupeniami veriacich a spoločenstvami v našich diecézach. Rovnako jasne a rozhodne si musíme určiť činnosti, na ktoré sa máme podujať, aby sme slúžili životu vo svetle úplnej pravdy o ňom. Zároveň máme napomáhať vážny a hlboký dialóg so všetkými, aj neveriacimi, o základných problémoch ľudského života a viesť ho na miestach intelektuálnej tvorivosti, v rôznych profesionálnych prostrediach, ako aj, kde sa odohráva každodenný život nás všetkých.
96. Prvým a základným krokom v smere tejto obnovy kultúry je formovať svedomia a robiť ich citlivými na nezmerateľnú a nenarušiteľnú hodnotu každého ľudského života. Najväčšiu dôležitosť má znovu si uvedomiť jestvujúci hlboký súvis medzi životom a slobodou. Sú to neoddeliteľné dobrá: narušenie jedného z nich vedie k narušeniu aj toho druhého. Niet pravej slobody tam, kde sa neprijíma a nemiluje život; plnosť života je možná len v slobode. Obidve tieto skutočnosti majú ešte prirodzený a osobitný aspekt, ktorý ich nerozlučne spája - povolanie k láske. Táto láska, chápaná ako nezištné sebadarovanie,125 je najopravdivejším zmyslom života a ľudskej slobody.
Rovnako rozhodujúci význam pre formáciu svedomia má znovuodhalenie konštitutívneho súvisu, ktorý spája slobodu s pravdou. Ako som už veľakrát povedal, oddelenie slobody od objektívnej pravdy znemožňuje postaviť ľudské práva na solídny racionálny základ a vytvára situáciu, v ktorej môže v spoločnosti zavládnuť anarchická svojvoľnosť jednotlivcov alebo zabíjajúci totalitarizmus moci.126
ďalej je nutné, aby človek uznal svoju prvotnú a nepopierateľnú situáciu stvorenia, ktoré prijíma jestvovanie i život od Boha ako dar a úlohu: len keď prijme túto prirodzenú závislosť vlastného bytia, môže človek plne realizovať svoj život a slobodu a zároveň si hlboko vážiť život a slobodu inej osoby. Predovšetkým tu sa stáva jasným, že "osou každej kultúry je postoj človeka k najväčšiemu tajomstvu: k tajomstvu Boha".127 Keď Boha odmieta a žije tak, akoby nejestvoval, alebo nerešpektuje jeho prikázania, ľahko bude odmietať alebo podrývať dôstojnosť ľudskej osoby a nenarušiteľnosť jej života.
97. S formáciou svedomia sa úzko spája výchovné pôsobenie, ktoré pomáha človeku stávať sa stále viac človekom, vedie ho k stále hlbšiemu pochopeniu pravdy, formuje v ňom stále väčšiu úctu k životu, vychováva ho k správnym medziosobným vzťahom.
Osobitne treba vštepovať úctu k hodnote života, a to počínajúc od samých jeho koreňov. Je klamlivé presvedčenie, že možno budovať opravdivú kultúru ľudského života bez toho, že by sme pritom pomáhali mladým v chápaní a prežívaní pohlavnosti, lásky a života v súlade s ich pravým významom a v ich vzájomnej úzkej závislosti. Pohlavnosť je bohatstvom celého človeka, "ktoré robí zjavným svoj hlboký význam tým, že privádza osobu k sebadarovaniu sa z lásky".128 Banalizovanie pohlavnosti je jedným z hlavných činiteľov, ktoré spôsobujú pohŕdanie vznikajúcim životom: len pravá láska dokáže strážiť život. Nemožno sa preto vyhýbať povinnosti zabezpečiť najmä mladšej i staršej mládeži autentickú výchovu k pohlavnosti a láske, formáciu, ktorá by obsahovala výchovu k čistote ako k čnosti, ktorá napomáha dosiahnutie osobnej dozretosti a uschopňuje ctiť si "snubný" význam tela.
Výchova k životu obsahuje aj formáciu manželov k zodpovednému rodičovstvu. V súlade so svojím pravým významom si vyžaduje, aby manželia boli poslušní Božej výzve a konali ako verní interpréti jeho plánu: deje sa tak vtedy, keď sa rozhodujú veľkodušne otvoriť svoju rodinu novému životu a keď zachovávajú postoj služby životu aj vtedy, keď sa z vážnych príčin, v súlade s mravným zákonom, rozhodnú dočasne alebo na neurčitý čas vyhýbať sa novým narodeniam. Morálny zákon ich v každom prípade zaväzuje ovládať svoje inštintívne sklony a vášne a rešpektovať biologické zákony, ktoré sú do nich vpísané. Práve toto rešpektovanie ich oprávňuje, aby v duchu služby zodpovednému rodičovstvu, užívali prirodzené metódy regulácie plodnosti. Z vedeckého hľadiska sú stále presnejšie a vytvárajú konkrétne možnosti rozhodnutí v súlade s mravnými hodnotami. Svedomité zhodnotenie dosiahnutých výsledkov na tomto poli malo by prekonať ešte stále rozšírené predsudky a presvedčiť manželov, ako aj pracovníkov zdravotníckych a sociálnych služieb o potrebe správnej formácie v tejto oblasti. Cirkev je vďačná tým, ktorí za cenu osobných odriekaní a obiet, často nedocenených, zaoberajú sa hľadaním a šírením takýchto metód, a tým samým sa usilujú vychovávať k hodnote, ktorá je základom ich používania.
Dielo výchovy nemôže sa vyhýbať uvažovaniu o utrpení a smrti. Každý človek ich totiž skusuje, a je zbytočné a mýlne mlčať o nich alebo nebrať ich do úvahy. Treba skôr každému pomôcť pochopiť ich hlboké tajomstvo, skryté v tejto ťažkej, konkrétnej skutočnosti. Aj bolesť a utrpenie majú zmysel a hodnotu, keď ich prežívame v úzkom spojení s prijatou a odovzdanou láskou. V tejto perspektíve som si prial, aby sa každoročne slávil Svetový deň chorých, aby sa tak podčiarkol "spásonosný charakter obetovaného utrpenia, ktoré, ak sa prežíva s Kristom, patrí k podstate vykúpenia".129 Napokon i smrť je niečo úplne iné než skúsenosť beznádeje: je bránou jestvovania, otvorenou do večnosti, a pre tých, čo ju prežívajú s Kristom, je účasťou na tajomstve jeho smrti a zmŕtvychvstania.
98. Kvôli zhrnutiu môžeme povedať, že predpokladaná kultúrna obnova bude si od každého vyžadovať odvážne prijatie nového životného štýlu, ktorého vyjadrením je stavať konkrétne rozhodnutia - na osobnej, rodinnej, spoločenskej i medzinárodnej úrovni - na správnej hierarchii hodnôt: na primáte "byť" nad "mať"130 a osoby nad vecou.131 Tento obnovený štýl života si vyžaduje aj zmenu postoja - z ľahostajnosti k záujmu o druhého človeka, ako aj z odmietania človeka k jeho prijatiu; tí druhí nie sú konkurentmi, pred ktorými sa treba brániť, ale bratmi a sestrami, ktorí si zasluhujú solidaritu a lásku a obohacujú nás už samotnou svojou prítomnosťou.
Nikto si nemá myslieť, že môže zostať mimo tejto mobilizácie za novú kultúru života: všetci tu majú zohrávať dôležitú úlohu. Popri rodine zvášť vzácnu úlohu tu spĺňajú učitelia a vychovávatelia. Od nich záleží vo veľkej miere, či mladí, vychovaní k pravej slobode, dokážu si zachovať a okolo seba šíriť životné ideály a formovať si v sebe postoj úcty a služby každej osobe, v rodine i v spoločnosti.
Aj intelektuáli môžu veľa urobiť pri budovaní novej kultúry ľudského života. Osobitnú úlohu tu majú katolícki intelektuáli, povolaní k aktívnej prítomnosti na miestach, kde sa tvorí kultúra, v školách a na univerzitách, v strediskách vedeckého a technického výskumu, na poli umeleckej tvorby a humanitnej reflexie. Keď pre svoje myslenie a konanie načerpajú energiu z čistých prameňov evanjelia, majú sa angažovať v službe novej kultúry života, svojimi solídnymi a fundovanými príspevkami, ktoré si zaslužia úctu a záujem všetkých. Práve v tejto perspektíve som ustanovil Pápežskú akadémiu "za život", úlohou ktorej je "štúdium základných problémov z oblasti medicíny a práva, ktoré súvisia s napomáhaním a obranou života, najmä v ich bezprostrednom vzťahu s kresťanskou morálkou, s usmerneniami Učiteľského úradu Cirkvi, a takisto šírenie poznania a formácia v tejto oblasti".132 Osobitný vklad mali by tu prinášať univerzity, najmä katolícke, ako aj strediská, inštitúty a špeciálne komisie bioetiky.
Veľkú a vážnu zodpovednosť majú pracovníci komunikatívnych prostriedkov: majú sa pričiňovať, aby to, čo takým účinným spôsobom komunikujú, slúžilo kultúre života. Majú teda prinášať vznešené a ušľachtilé príklady zo života a venovať pozornosť pozitívnym, niekedy až heroickým svedectvám ľudskej lásky; hovoriť s veľkou úctou o hodnotách pohlavnosti a lásky bez zdôrazňovania toho, čo ľudskú dôstojnosť ponižuje a zneucťuje.
Keď interpretujú skutočnosť, majú sa vyhýbať zdôrazňovaniu toho, čo môže vzbudzovať alebo podporovať city či postoje ľahostajnosti, ba pohŕdania voči životu, alebo viesť k jeho odmietaniu. Presným zachovávaním zásady vernosti pravde majú spájať do jedného celku slobodu informácií, úctu ku každej osobe a hlboký zmysel pre ľudskosť.
99. V diele vytvárania novej kultúry, ktorá praje životu, majú zohrávať výnimočnú, a možno i rozhodujúcu úlohu ženy, a to v oblasti myslenia i konania: majú sa stávať podnecovateľkami "nového feminizmu", ktorý nepodlieha pokušeniu nasledovať vzory "maskulinizmu", ale dokáže rozpoznať a vyjadriť autentického génia ženy vo všetkých prejavoch spoločenského života, pričom sa aktívne podiela na prekonaní všetkých foriem diskriminácie, násilia a využívania.
Pripomínam slová záverečného posolstva II. vatikánskeho koncilu a aj ja sa obraciam k ženám s naliehavou výzvou: "Zmierte ľudí so životom!"133 Ste povolané vydávať svedectvo opravdivej lásky - takého sebadarovania a takého prijatia druhého človeka, aké sa osobitným spôsobom uskutočňuje v manželskej jednote, ale ktoré musí byť podstatou každého iného vzťahu medzi osobami. Skúsenosť materstva vo vás zintenzívňuje citlivosť na blížneho, ale zároveň vás poveruje mimoriadnou úlohou: "Materstvo obsahuje v sebe vynikajúce spoločenstvo s tajomstvom života, ktorý sa rozvíja v ženskom lone. (...) Tento dôležitý druh symbiózy s novou ľudskou bytosťou, ktorá sa pozvoľna formuje, utvára v nej duchovný postoj voči človeku - nielen voči vlastnému dieťaťu, ale voči človeku vôbec - ktorý hlboko charakterizuje celú osobnosť ženy."134 Matka totiž prijíma a nosí v sebe druhého človeka, dovoľuje mu rásť a robí mu miesto vo svojom vnútri, rešpektujúc ho v jeho odlišnosti. Vďaka tomu žena chápe a učí iných, že ľudské vzťahy sú autentické, keď sa otvárajú prijatiu druhej osoby, ktorú akceptujeme a milujeme vzhľadom na dôstojnosť, ktorú má zo samotnej skutočnosti, že je osobou, a nie z iných činiteľov, ako napríklad užitočnosť, sila, inteligencia, krása, zdravie. To je najdôležitejšie prispenie, aké Cirkev očakáva od žien. Je to zároveň nenahraditeľný predpoklad pravej obnovy kultúry.
Osobitnú pozornosť chcem venovať vám, ženy, ktoré ste sa dopustili potratu. Cirkev vie, koľko činiteľov mohlo ovplyvniť vaše rozhodnutie, a nepochybuje, že v mnohých prípadoch to bolo bolestné, možno dokonca dramatické rozhodnutie. Pravdepodobne sa rana vo vašich srdciach ešte nezahojila. Veď to, čo sa stalo, bolo a je veľké zlo. Neznechucujte sa však a nestrácajte nádej. Snažte sa skôr túto skúsenosť pochopiť a pravdivo ju interpretovať. S pokorou a dôverou sa otvorte - ak ste tak ešte neurobili - pokániu: Otec každého milosrdenstva čaká na vás, aby vám udelil svoje odpustenie a pokoj vo sviatosti pokánia. Spoznáte, že nič ešte nie je stratené. A budete môcť poprosiť o odpustenie aj svoje dieťa: ono teraz žije v Bohu. Pomocou tých, čo vám priateľsky i kompetentne poradia, budete môcť urobiť svoje bolestné svedectvo jedným z najvýrečnejších argumentov v obrane práva všetkých na život. Vaším zaangažovaním sa za život, ktoré môže byť korunované narodením nových ľudských bytostí a potvrdené prijatím a starostlivosťou o tých, ktorí najviac potrebujú vašu blízkosť, vytvoríte nový spôsob nazerania na život človeka.
100. V tomto veľkom úsilí o novú kultúru života posilňuje nás a oživuje presvedčenie plné nádeje, že Evanjelium života, tak ako Božie kráľovstvo, rastie a vydáva hojné ovocie (porov. Mk 4,26-29). Zaiste je veľká disproporcia medzi mocnými a početnýmmi prostriedkami, akými sú vybavené sily, ktoré pracujú pre "kultúru smrti", a tými, ktorými disponujú obhajcovia "kultúry života a lásky". Vieme však, že môžeme dúfať v pomoc Boha, pre ktorého nie je nič nemožné (porov. Mt 19,26).
S týmto vnútorným presvedčením, poháňaný ustarostenosťou o osud každého človeka, opakujem dnes pred všetkými to, čo som povedal rodinám, ktoré si plnia svoju ťažkú úlohu uprostred hroziacich nebezpečenstiev:135 naliehavo je potrebná veľká modlitba za život, modlitba, ktorá by prenikla celý svet. V rámci osobitných iniciatív, ako aj v každodennej modlitbe každé kresťanské spoločenstvo, každé hnutie a združenie, každá rodina a každý veriaci nech predkladajú vrúcne prosby Bohu, Stvoriteľovi a milovníkovi života. Sám Ježiš nám ukázal, že modlitba a pôst sú najdôležitejšou a najúčinnejšou zbraňou proti silám zla (porov. Mt 4,1-11), a svojich učeníkov poučil, že niektorých zlých duchov možno len takto vyhnať (Mk 9,29). Zmôžme sa teda na pokoru a odvahu modlitby a pôstu, aby sme dosiahli, že by sila, ktorá prichádza zhora, zrúcala múry podvodu a lži, ktoré očiam toľkých našich bratov a sestier zacláňajú pohľad na zvrátenosť činov a zákonov, nepriateľských životu a vzbudila v ich srdciach rozhodnutia a úmysly, inšpirované civilizáciou života a lásky.
"A toto píšeme, aby vaša radosť bola úplná" (1Jn 1,4): Evanjelium života je určené celej ľudskej spoločnosti
101. "Toto píšeme, aby vaša radosť bola úplná" (1Jn 1,4). Zjavenie Evanjelia života udeľuje sa nám ako dobro, ktoré máme odovzdávať všetkým: aby všetci ľudia zotrvávali v spoločenstve s nami a s Najsvätejšou Trojicou (porov. 1Jn 1,3). Ani my by sme nemohli mať úplnú radosť, keby sme si evanjelium nechali len pre seba a neohlasovali ho iným.
Evanjelium života nie je určené len veriacim: je pre všetkých. Otázka života a jeho obrany a podpory nie je výsadou kresťanov. Hoci z viery čerpá mimoriadne svetlo a silu, patrí každému svedomiu, ktoré túži po pravde a ktorému nie sú ľahostajné osudy ľudstva. Źivot má nepochybne v sebe čosi posvätné a náboženské, ale tento jeho aspekt sa netýka len veriacich: ide totiž o hodnotu, ktorú môže pochopiť každá ľudská bytosť aj vo svetle rozumu, a preto sa nepochybne vzťahuje na všetkých.
Preto konanie, na ktoré sa podujímame ako "ľud života a pre život", si vyžaduje, aby bolo správne pochopené a prijaté so sympatiou. Keď Cirkev tvrdí, že bezpodmienečné rešpektovanie práva na život každej nevinnej osoby - od počatia až po prirodzenú smrť - je jedným z pilierov každej civilizovanej spoločnosti, "chce sa jednoducho pričiňovať o budovanie štátu s ľudskou tvárou. Štátu, ktorý za svoju prvoradú povinnosť považuje brániť základné práva človeka, najmä toho slabšieho".136
Evanjelium života je určené celej ľudskej pospolitosti. Konať v prospech života znamená pričiňovať sa o obnovu spoločnosti budovaním spoločného dobra. Nemožno totiž budovať spoločné dobro, ak sa neuznáva a nechráni právo na život, na ktorom spočívajú a z ktorého vyplývajú všetky ostatné neodcudziteľné práva človeka. Nemôže mať solídny základ spoločnosť, ktorá - i keď hovorí o hodnotách, ako dôstojnosť osoby, spravodlivosť a pokoj - radikálne sama sebe protirečí, keď prijíma a toleruje najrozličnejšie formy ponižovania a narušovania ľudského života, najmä života slabých a vysunutých na okraj. Len úcta k životu môže byť základom a zárukou najcennejších a najpotrebnejších hodnôt, ako je demokracia a pokoj.
Nemôže totiž jestvovať pravá demokracia, ak neuznáva dôstojnosť každého človeka a nerešpektuje jeho práva.
Nemôže jestvovať pravý pokoj, ak nechráni a nenapomáha život, ako to pripomenul pápež Pavol VI.: "Každý priestupok proti životu je útokom na pokoj, najmä ak útočí na mravnosť ľudu (...), zatiaľ čo tam, kde sa práva človeka skutočne rešpektujú, verejne uznávajú a bránia, pokoj sa stáva radostnou a činnou atmosférou spoločenského spolunažívania."137
"Ľud života" sa teší, že sa môže so svojím poslaním deliť s mnohými inými ľuďmi, vďaka čomu čoraz väčší počet sa ich stane "ľudom pre život" a nová kultúra lásky a solidarity môže stále rásť a slúžiť pravému dobru ľudskej spoločnosti.

ZÁVER
102. Záverom tejto encykliky obraciame pohľad na Ježiša, "na Dieťa, pre nás narodené" (porov. Iz 9,5), aby sme v ňom kontemplovali "Źivot", ktorý sa "zjavil" (1Jn 1,2). V tajomstve tohto narodenia stretáva sa Boh s človekom a začína sa púť Božieho Syna po zemi - púť, ktorej vyvrcholením bude darovanie života na kríži: svojou smrťou premôže smrť a stane sa pre celé ľudstvo počiatkom nového života.
Tá, ktorá v mene všetkých a na úžitok všetkých prijala "Źivot", bola Mária, Panna a Matka. Je preto veľmi úzko a osobne spojená s Evanjeliom života. Súhlas, ktorý Mária vyjadrila v momente zvestovania, a jej materstvo sú pri samom prameni tajomstva života, ktoré Kristus priniesol ľuďom (porov. Jn 10,10). Máriiným prijatím Slova, ktoré sa stalo telom, a jej starostlivosťou o jeho život, ľudský život získal oslobodenie od odsúdenia na definitívnu večnú smrť.
Preto je Mária "matkou všetkých, ktorí sa rodia životu, tak ako Cirkev, ktorej je ona vzorom. Je matkou toho života, z ktorého všetci žijú. Keď zrodila život, istým spôsobom zrodila tých, ktorí mali tento život žiť".138
Keď Cirkev kontempluje Máriino materstvo, odkrýva zmysel vlastného materstva i spôsob, akým ho má vyjadrovať. Zároveň materská skúsenosť Cirkvi otvára najlbšiu perspektívu, v ktorej možno pochopiť Máriinu skúsenosť ako neporovnateľný vzor prijatia života a starostlivosti oň.
"Na nebi sa ukázalo veľké znamenie: Źena odetá slnkom" (Zjv 12,1): materstvo Márie a Cirkvi
103. Vzájomný súvis medzi tajomstvom Cirkvi a Máriou sa výrazne javí "vo veľkom znamení", opísanom v Apokalypse: "Na nebi sa ukázalo veľké znamenie: Źena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd" (12,1). V tomto znamení Cirkev nachádza obraz vlastného tajomstva: hoci je ponorený do dejín, uvedomuje si, že ich presahuje, nakoľko na zemi tvorí "zárodok a počiatok" Božieho kráľovstva.139 Plné a príkladné uskustočnenie tohto tajomstva nachádza Cirkev v Márii. Ona je tou ženou plnou slávy, v ktorej sa Boží zámer mohol uskutočniť najdokonalejším spôsobom.
"Źena odetá slnkom" - čítame v Knihe zjavenia - "bola ťarchavá" (porov. 12,2). Cirkev si je plne vedomá, že nosí v sebe Spasiteľa sveta, Krista Pána, a že je povolaná, aby ho dávala svetu tým, že rodí ľudí pre Boží život. Nemôže však zabúdať, že toto jej poslanie sa stalo možným vďaka materstvu Márie, ktorá počala a priviedla na svet toho, ktorý je "Boh z Boha", "pravý Boh z Boha pravého". Mária je opravdivou Matkou Boha, Theotókos a jej materstvo dáva najvyššiu dôstojnosť povolania k materstvu, ktoré Boh vpísal do každej ženy. Mária sa tým stáva vzorom pre Cirkev, ktorá je povolaná byť "novou Evou", matkou všetkých veriacich, matkou "žijúcich" (porov. Gn 3, 20).
Cirkev si je vedomá, že ani jej duchovné materstvo neuskutočňuje sa inak ako v pôrodných bolestiach" (porov. Zjv 12,2), to jest v neustálom zápase so silami zla, ktoré naďalej prenikajú svet a pôsobia na ľudské srdcia, kladúc tak stále Kristovi odpor: "V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti a tmy ho neprijali" (Jn 1,4-5).
Tak ako Cirkev, aj Mária musela prežívať svoje materstvo v znamení utrpenia: "On je ustanovený (...) na znamenie, ktorému budú odporovať. A tvoju vlastnú dušu prenikne meč, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc" (Lk 2,34-35). Tieto slová, ktorými sa na samom začiatku pozemskej existencie Spasiteľa obracia Simeon na Máriu, sú súhrnnou predpoveďou odmietnutia Ježiša a spolu s ním aj Márie, ktoré dosahuje vrchol na Kalvárii. Keď Mária stojí "pri Ježišovom kríži" (Jn 19,25), má podiel na sebadarovaní svojho Syna: obetuje nám Ježiša, dáva ho, definitívne ho rodí pre nás. Jej "áno", ktoré vyslovila v deň zvestovania, dozrieva do plnosti v deň kríža. Vtedy pre Máriu prichádza čas prijať a zrodiť ako syna každého človeka, ktorý sa stal učeníkom - má na neho preliať vykupujúcu lásku svojho Syna: "Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: "Źena, hľa tvoj syn!" (Jn 19,26).
"A drak sa postavil pred ženu, ktorá mala rodiť, aby zhltol jej dieťa" (Zjv 12,4): život ohrozovaný silami zla
104. V Apokalypse sa povedľa "veľkého znamenia" ženy (porov. 12,1) objavuje aj "iné znamenie na nebi": "veľký ohnivý drak" (12,3), ktorý symbolizuje satana, zosobnenú moc zla, a spolu s ním všetky sily zla, ktoré pôsobia v dejinách a stavajú sa proti poslaniu Cirkvi.
Aj v tejto situácii Mária osvecuje spoločenstvo veriacich: prv než sa nepriateľskosť moci zla, ktorá sa javí ako úporná opozícia, dotkne Kristových učeníkov, obracia sa proti jeho Matke. Aby uchránila život Syna pred tými, ktorí sa ho boja, lebo vidia v ňom nebezpečenstvo a vlastné ohrozenie, Mária musí utekať s Jozefom a dieťaťom do Egypta (porov. Mt 2,13-15).
Takto Mária pomáha Cirkvi uvedomiť si, že život sa stále nachádza v centre veľkého zápasu medzi dobrom a zlom, medzi svetlom a temnotou. "Novonarodené dieťa" (porov. Zjv 12,4), ktoré chcel drak prehltnúť, je predobrazom Krista, zrodeného z Márie, "keď nadišla plnosť času" (porov. Gal 4,4); Krista, ktorého má Cirkev neustále prinášať ľuďom v rôznych historických obdobiach. Ale istým spôsobom je to aj predobraz každého človeka, každého dieťaťa, najmä každej slabej a ohrozenej bytosti, pretože - ako pripomína II. vatikánsky koncil - "Boží Syn sa svojím vtelením istým spôsobom zjednotil s každým človekom".140 Práve v "tele" každého človeka Kristus sa neustále zjavuje a vytvára s nami spoločenstvo, a tak odvrhnutie života človeka, ktoré sa deje rôznymi formami, je v podstate odvrhnutím Krista. Toto je tá fascinujúca a zároveň požadovačná pravda, ktorú nám Kristus zjavuje a ktorú jeho Cirkev neúnavne ohlasuje: "Kto prijme jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma" (Mt 18, 5). "Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili" (Mt 25,40).
"Už nebude smrti" (Zjv 21,4): svetlo zmŕtvychvstania
105. Anjelovo zvestovanie Márii začína sa i končí slovami, ktoré vzbudzujú odvahu: "Neboj sa, Mária" a "Bohu nič nie je nemožné" (Lk 1,30.37). A naozaj, panenská Matka si v celom svojom živote zachováva istotu, že Boh je blízko nej a pomáha jej svojou starostlivou dobrotou. To isté možno povedať o Cirkvi, ktorá nachádza "útočište" na púšti - na mieste, kde Boh podrobuje svoj ľud skúške, ale aj zjavuje svoju lásku (porov. Oz 2,16). Mária je živým slovom útechy pre Cirkev, zápasiacej so smrťou. Keď nám ukazuje svojho Syna, uisťuje nás, že v ňom sú už sily smrti premožené: "Súboj divný viedli spolu život i smrť ukrutná. Pán života mrie i vstáva, smrť nás už viac nesputná."141
Obetovaný Boží Baránok žije so znakmi umučenia vo svetle zmŕtvychvstania. Len on jediný vládne nad všetkými udalosťami dejín: láme ich "pečate" (porov. Zjv 5,1-10) a upevňuje - v čase i mimo neho - vládu života nad smrťou. V "novom Jeruzaleme", to jest v novom svete, ku ktorému smerujú ľudské dejiny, "už nebude smrti", ani žiaľu; ani náreku, ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo" (Zjv 21,4).
Keď ako putujúci ľud, ľud života a pre život, kráčame s dôverou do "nového neba a novej zeme" (porov. Zjv 21,4), obraciame dôverivý pohľad na tú, ktorá je pre nás znamením "istej nádeje a potechy".
Ó, Mária,
úsvit nového sveta,
Matka žijúcich,
tebe zverujeme vec života:
zhliadni, Matka, na nespočetné zástupy
detí, ktorým nie je dovolené prísť na svet,
chudobných, ktorí zápasia s ťažkosťami života,
mužov a žien - obetí neľudského násilia,
starých a chorých zabitých z ľahostajnosti
alebo z nepravého súcitu.
Daj, aby všetci veriaci v tvojho Syna
dokázali otvorene a s láskou ohlasovať
ľuďom našej doby
Evanjelium života.
Vypros im milosť, aby ho prijímali
ako stále nový dar,
aby pociťovali radosť a vďačnosť z jeho slávenia
po celý život,
vypros im odvahu, činné a vytrvalé
svedectvo o ňom,
aby mohli budovať
so všetkými ľuďmi dobrej vôle
civilizáciu pravdy a lásky
na česť a slávu Boha Stvoriteľa,
ktorý miluje život.

V Ríme, pri sv. Petrovi, dňa 25. marca 1995, na slávnosť Zvestovania Panny Márie, v sedemnástom roku môjho pontifikátu.

Ján Pavol II., pápež


POZNÁMKY
1 Výraz "Evanjelium života" sa ako taký vo Svätom písme nenachádza, ale správne zodpovedá podstate biblického posolstva.
2 Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 22.
3 Porov. Ján Pavol II., Enc. Redemptor hominis (4. marca 1979), 10: AAS 71 (1979), 275.
4 Porov. tamtiež, 14: AAS 71 (1979), 285.
5 Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 27.
6 Porov. List všetkým bratom v biskupskom úrade o "Evanjeliu života" (19. mája 1991): Insegnamenti XIV, 1 (1991), 1293-1296.
7 Tamtiež, cit. dielo, 1294.
8 Ján Pavol II., List rodinám Gratissimam sane (2. februára 1994) 4: AAS 86 (1994), 871.
9 Ján Pavol II., Enc. Centesimus annus (1. mája 1991), 39: AAS 83 (1991), 842.
10 Č. 2259.
11 Porov. sv. Ambróz, De Noe, 26, 94-96: CSEL 32, 480-481.
12 Porov. Katechizmus katolíckej Cirkvi, č. 1867 a 2268.
13 De Cain et Abel, II, 10, 38: CSEL 32, 408.
14 Porov. Kongregácia pre učenie viery, Inštrukcia o úcte k rodiacemu sa ľudskému životu a o dôstojnosti plodenia Donum vitae (22. februára 1987): AAS 80 (1988), 70-102.
15 Prejav počas modlitbového bdenia pred VIII. svetovým dňom mládeže (14. augusta 1993) II, 3: AAS 86 (1994), 419.
16 Ján Pavol II., Prejav k účastníkom vedeckého sympózia "Právo na život a Európa" (18. decembra 1987): Insegnamenti X, 3 (1987), 1446-1447.
17 Past. konšt. O Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 36.
18 Porov. tamtiež, 16.
19 Porov. sv. Gregor Veľký, Moralia in Job, 13, 23: CCL 143 A, 683.
20 Ján Pavol II., Enc. Redemptor hominis (4. marca 1979), 10: AAS 71 (1979), 274.
21 II. vatikánsky koncil, Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 50.
22 Vierouč. konšt. O Božom zjavení Dei verbum, 4.
23 "Gloria Dei vivens homo": Adversus haereses, IV, 20, 7: SCh 100/2, 648-649.
24 II. vat. koncil, Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 12.
25 Confessiones, I, 1: CCL 27, 1.
26 Exameron, VI, 75-76: CSEL 32, 260-261.
27 "Vita autem hominis visio Dei": Adversus haereses, IV, 20, 7: SCh 100/2, 648-649.
28 Porov. Ján Pavol II., Enc. Centesimus annus (1. mája 1991), 38: AAS 83 (1991), 840-841.
29 Ján Pavol II., Enc. Sollicitudo rei socialis (30. decembra 1987), 34: AAS 80 (1988), 560.
30 Past. konšt. O Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 50.
31 List rodinám Gratissimam sane (2. februára 1994), 9: AAS 86 (1994), 878; porov. Pius XII., Enc. Humani generis (12. augusta 1950): AAS 42 (1950), 574.
32 "Animas enim a Deo immediate creari catholica fides nos retinere iubet": Pius XII., Enc. Humani generis (12. augusta 1950): AAS 42 (1950), 575.
33 II. vat. koncil, Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 50; porov. Ján Pavol II., apoštolská exhortácia Familiaris consortio (22. novembra 1981), 28: AAS 74 (1982), 114.
34 Homílie, II, 1: CCSG 3, 39.
35 Pozri napr. Źalmy 22 (21), 10-11; 71 (70), 6; 139 (138), 13-14.
36 Expositio Evangelii secundum Lucam, II, 22-23: CCL 14, 40-41.
37 Sv. Ignác Antiochijský, Ad Ephesios, 7, 2: Patres Apostolici, vyd. F. X. Funk, II, 82.
38 De hominis opificio, 4: PG 44, 136.
39 Porov. sv. Ján Damascénsky, De fide orthodoxa, 2, 12: PG 94, 920. 922, cit. sv. Tomášom Akvinským, Summa Theologiae, I-II, Prol.
40 Pavol VI., Enc. Humanae vitae (25. júla 1968), 13: AAS 60 (1968), 489.
41 Kongregácia pre učenie viery, Inštr. o úcte k rodiacemu sa ľudskému životu a o dôstojnosti plodenia Donum vitae (22. februára 1987), úvod, 5: AAS 80 (1988), 76-77; porov. Katechizmus katolíckej Cirkvi, č. 2258.
42 Didache, I, 1; II, 1-2; 5, 1 a 3: Patres Apostolici, vyd. F. X. Funk, I, 2-3, 6-9, 14-17; porov. List pseudo- -Barnabáša, XIX, 5: 90-93.
43 Porov. Katechizmus katolíckej Cirkvi, č. 2263-2269; porov. Katechizmus Tridentského koncilu, III, 327-332,
44 Katechizmus katolíckej Cirkvi, č. 2265.
45 Porov. sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, II-II, q. 64, a. 7; sv. Alfonz z Liguori, Theologia moralis, 1. III, tr. 4, c. 1 dub. 3.
46 Katechizmus katolíckej Cirkvi, č. 2266.
47 Porov. tamtiež.
48 Č. 2267.
49 Porov. II. vat. koncil, Vierouč. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, 12.
50 Porov. Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 27.
51 Porov. II. vat. koncil, Vierouč. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, 25.
52 Kongregácia pre učenie viery, Dekl. o eutanázii Iura et bona (5. mája 1980), II: AAS 72 (1980), 546.
53 Ján Pavol II. Enc. Veritatis splendor (6. augusta 1993), 96: AAS 85 (1993), 1209.
54 Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 51: "Abortus necnon infanticidium nefanda sunt crimina."
55 Porov. Ján Pavl II. Apoštolský list Mulieris dignitatem (15. augusta 1988), 14: AAS 80 (1988), 1686.
56 List rodinám Gratissimam sane (2. februára 1994), 21: AAS 86 (1994), 920.
57 Kongregácia pre učenie viery, Dekl. o umelom potrate (18. novembra 1974), 12-13: AAS 66 (1974), 738.
58 Porov. Kongregácia pre učenie viery, Inštr. o úcte k rodiacemu sa životu a o dôstojnosti plodenia Donum vitae (22. februára 1987), I, 1: AAS 80 (1988), 78-79.
59 Tamtiež, cit. dielo, 79.
60 Prorok Jeremiáš hovorí takto: "Pán prehovoril ku mne takto: 'Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa, za proroka pre pohanov som ťa ustanovil' (1, 4-5). Źalmista sa zasa obracia na Pána týmito slovami: "Od matkinho lona mám v tebe ochranu - od života matky si mojím ochrancom." (Ź 71 (70),6; porov. Iz 46,3; Jób 10,8-12; Ź 22 (21),10-11.) Aj evanjelista Lukáš v opise nezvyčajného stretnutia dvoch matiek Alžbety a Márie, ako aj oboch synov, Jána Krstiteľa a Ježiša, ešte skrytých v matkinom lone (porov. 1, 39-45) zdôrazňuje, že dieťa pociťuje prítomnosť Dieťaťa a prejavuje radosť.
61 Porov. Deklarácia o umelom potrate (18. novembra 1974): AAS 66 (1974), 740-747.
62 "Nenechaj zahynúť dieťa umelým potratom, ani ho nezabíjaj po narodení": V, 2: Patres Apostolici, vyd. F. X. Funk, I. 17.
63 Apológia za kresťanov, č. 35: PG 6, 969
64 Apologetikum, IX, 8: CSEL 69, 24.
65 Porov. Enc. Casti Connubii (31 decembra 1930), II: AAS 22 (193O), 562-592.
66 Prejav k účastníkom lekársko-biologickej únie sv. Lukáša (12. novembra 1944): Prejavy a rozhlasové posolstvá VI, (1944-1945), 191; porov. Prejav k účastníčkam Kongresu Katolíckej únie talianskych pôrodných asistentiek (29. októbra 1951), II: AAS 43 (1951), 838.
67 Enc. Mater et Magistra (15. mája 1961), 3: AAS 53 (1961), 447.
68 Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 51.
69 Porov. kán. 2350, § 1.
70 Kódex kanonického práva, kán. 1398; porov. aj Kanonický kódex východných cirkví, kán. 1450, § 2.
71 Porov. tamtiež, kán. 1329; podobne Kanonický kódex východných cirkví, kán. 1417.
72 Porov. Prejav k talianskym katolíckym právnikom (9. decembra 1972): AAS 64 (1972), 777; Enc. Humanae vitae (25. júla 1968), 14: AAS 60 (1968), 490.
73 Porov. II. vat. koncil, Vierouč. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, 25.
74 Kongregácia pre učenie viery, Inštr. o úcte k rodiacemu sa ľudskému životu a o dôstojnosti plodenia... Donum vitae (22. februára 1987), I, 3: AAS 80 (1988), 80.
75 Porov. Charta práv rodiny (22. októbra 1983) art. 4 b: Tipografia Poliglotta Vaticana, 1983.
76 Kongregácia pre učenie viery, Dekl. o eutanázii Iura et bona (5. mája 1980) II; AAS 72 (1980), 546.
77 Tamtiež, IV, cit. dielo, 551
78 Porov. tamtiež.
79 Prejav k medzinárodnej skupine lekárov (24. februára 1957), 147; porov. Kongregácia pre učenie viery, Dekl. o eutanázii Iura et bona (5. mája 1980), III: AAS 72 (1980), 547-548.
80 Pius XII., Prejav k medzinárodnej skupine lekárov (24. februára 1957), III: AAS 49 (1957), 145.
81 Porov. Pius XII., Prejav k medzinárodnej skupine lekárov (24. februára 1957), III: AAS 49 (1957), 129-147; Kongregácia Svätého ofícia, Decretum de directa insontium occisione (2. decembra 1940): AAS 32 (1940), 553-554; Pavol VI., Posolstvo pre francúzsku televíziu: "Každý život je posvätný" (27. januára 1971): Insegnamenti IX (1971), 57-58; Prejav pre International College of Surgeons (1. júna 1972): AAS 64 (1972, 432-436; II. vat. koncil, Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 27.
82 Porov. II. vat. koncil, Vierouč. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, 25.
83 Porov. sv. Augustín, De Civitate Dei I, 20: CCL 47, 22; sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, II-II, q. 6. a 5.
84 Porov. Kongregácia pre učenie viery, Dekl. o eutanázii Iura et bona (5. mája 1980), I: AAS 72 (1980), 545; Katechizmus katolíckej Cirkvi, č. 2282-283.
85 Epistula 204, 5: CSEL 57, 320
86 Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 18.
87 Porov. Ján Pavol II., Apošt. list Salvifici doloris (11. februára 1984), 14-24: AAS 76 (1984) 214-234.
88 Porov. Ján Pavol II., Enc. Centesimus annus (1. mája 1991), 46: AAS 83 (1991), 850; Pius XII., Vianočné rozhlasové posolstvo (24. decembra 1944): AAS 37 (1945), 10-20.
89 Porov. Ján Pavol II., Enc. Veritatis splendor (6. augusta 1993), 97 a 99: AAS 85 (1993), 1209-1211.
90 Kongregácia pre učenie viery, Inštr. o úcte k rodiacemu sa ľudskému životu a o dôstojnosti plodenia Donum vitae (22. februára 1987), III: AAS 80 (1988), 98.
91 Porov. II. vat. koncil, Dekl. o náboženskej slobode Dignitatis humanae, 7.
92 Porov. sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, I-II, q. 96, a. 2.
93 Porov. II. vat. koncil, Dekl. o náboženskej slobode Dignitatis humanae, 7.
94 Enc. Pacem in terris (11. apríla 1963), II: AAS 55 (1963), 273-274; citovaný text je prevzatý z Pia XII., Rozhlasové posolstvo na slávnosť Turíc 1941 (1. júna 1941): AAS 33 (1941), 200. Na túto tému encyklika nadväzuje v poznámkach: Pius XI., Enc. Mit brennender Sorge (14. marca 1937): AAS 29 (1937), 159; Enc. Divini Redemptoris (19. marca 1937), III: AAS 29 (1937), 79; Pius XII., Vianočný rozhlasový prejav (24. decembra 1942): AAS 35 (1943), 9-24.
95 Enc. Pacem in terris (11. apríla 1963), cit. dielo 271.
96 Summa Theologiae, I-II, q. 93, a. 3, ad 2.
97 Tamtiež, I-II, q. 95, a. 2. Akvinský cituje aj sv. Augustína: "Non videtur esse lex, quae iusta non fuerit", De libero arbitrio, I, 5, 11: PL 32, 1227.
98 Kongregácia pre učenie viery, Deklarácia o umelom potrate (18. novembra 1974), 22: AAS 66 (1974), 744.
99 Porov. Katechizmus katolíckej Cirkvi, č. 1753-1755; Ján Pavol II., Enc. Veritatis splendor (6. augusta 1993), 81-82: AAS 85 (1993), 1198-1199.
100 In Iohannis Evangelium Tractatus, 41, 10: CCL 36, 363; porov. Ján Pavol II., Enc. Veritatis splendor (6. augusta 1933), 13: AAS 85 (1933), 1144.
101 Apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi (8. decembra 1975) 14: AAS 68 (1976), 13.
102 Porov. Rímsky misál, Modlitba celebranta pred sv. prijímaním.
103 Porov. sv. Irenej: "Omnem novitatem attulit, semetipsum afferens, qui fuerat annuntiatus", Adversus haereses, IV, 34, 1: SCh 100/2, 846-847.
104 Porov. sv. Tomáš Akvinský: "Peccator inveterascit, recedens a novitate Christi", In Psalmos Davidis lectura, 6,5.
105 De beatitudinibus, Oratio VII: PG 44, 1280.
106 Porov. Ján Pavol II., Enc. Veritatis splendor (6. augusta 1993), 116: AAS 85 (1993), 1224.
107 Porov. Ján Pavol II., Enc. Centesimus annus (1. mája 1991), 37: AAS 83 (1991), 840.
108 Porov. Vianočné posolstvo 1967: AAS 60 (1968), 40.
109 Pseudo-Dionýz Areopagita, O Božích menách, 6, 1-3: PG 4, 856-857.
110 Pavol VI., Pensiero alla morte (Myšlienky o smrti), Istituto Paolo VI, Brescia 1988, s. 24.
111 Ján Pavol II., homílie počas beatifikácie Izidora Bakanju, Alžbety Canori Mora a Jany Beretty Molla (24. apríla 1994) L'Osservatore Romano, poľské vyd. č. 6-7/1994 ss. 38-39.
112 Tamtiež.
113 In Matthaeum, hom. L, 3: PG 58, 508.
114 Porov. Katechizmus katolíckej Cirkvi, č. 2372.
115 Ján Pavol II., Prejav na IV. medzinárodnej konferencii episkopátu latinskej Ameriky v Santo Domingo (12. októbra 1992), 15: AAS 85 (1993), 819.
116 Porov. Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 12; Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 90.
117 Ján Pavol II., Apoštolská exhortácia Familiaris consortio (22. novembra 1981), 17: AAS 74 (1982), 100.
118 Porov. II. vat. koncil, Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 50.
119 Ján Pavol II., Enc. Centesimus annus (1. mája 1991), 39: AAS 83 (1991), 842.
120 Ján Pavol II., Prejav k účastníkom VII. sympózia európskych biskupov na tému "Súčasné postoje k narodeniam a smrti: výzva k evanjelizácii" (17. októbra 1989), č. 5: Insegnamenti XII, 2 (1989), 945. Biblická tradícia predstavuje deti ako Boží dar (porov. Ź 127 (126),3); aj ako znak požehnania pre človeka, ktorý chodí Božími cestami: (porov. Ź 128 (127),3-4).
121 Ján Pavol II., Enc. Sollicitudo rei socialis (30. decembra 1987), 38: AAS 80 (1988), 565-566.
122 Ján Pavol II., Apoštolská exhortácia Familiaris consortio (22. novembra 1981), 85: AAS 74 (1982), 188.
123 Pavol VI., Apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi (8. decembra 1975), 18: AAS 68 (1976), 17.
124 Porov. tamtiež, 20, cit. dielo 18.
125 Porov. II. vat. koncil, Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 24.
126 Porov. Enc. Centesimus annus (1. mája 1991), 17: AAS 83 (1991), 814; Enc. Veritatis splendor (6. augusta 1993), 95-101: AAS 85 (1993), 1208-1213.
127 Ján Pavol II., Enc. Centesimus annus (1. mája 1991), 24: AAS 83 (1991), 822.
128 Ján Pavol II., Apoštolská exhortácia Familiaris consortio (22. novembra 1981), 37: AAS 74 (1982), 128.
129 List o ustanovení Svetového dňa chorých (13. mája 1992), 2: Insegnamenti XV, 1 (1992), 1410.
130 Porov. II. vat. koncil. Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 35; Pavol VI., Enc. Populorum progressio (26. marca 1967), 15: AAS 59 (1967), 265.
131 Porov. Ján Pavol II., List rodinám Gratissimam sane (2. februára 1994), 13: AAS 86 (1994), 892.
132 Ján Pavol II., Motu proprio Vitae mysterium (11. februára 1994), 4: AAS 86 (1994), 386-387.
133 Koncilové posolstvo ľudstvu (8. decembra 1965): Źenám.
134 Ján Pavol II., Apoštoský list Mulieris dignitatem (15. augusta 1988), 18: AAS 80 (1988), 1696.
135 Porov. Ján Pavol II., List rodinám Gratissimam sane (2. februára 1994), 5: AAS 86 (1994), 872.
136 Ján Pavol II., Prejav k účastníkom vedeckého sympózia "Právo na život a Európa" (18 decembra 1987): Insegnamenti X, 3 (1987), 1446.
137 Posolstvo na Svetový deň pokoja 1977: AAS 68 (1976), 711-712.
138 Bl. Guerico d'Igny, In assumptione B. Mariae, Sermo I, 2: PL 185, 188.
139 II. vat. koncil, Vierouč. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, 5.
140 Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 22.
141 Rímsky misál, Sekvencia na Veľkonočnú nedeľu.
142 II. vat. koncil, Vierouč. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, 68.