Incarnationis mysterium

BULA, KTOROU SA VYHLASUJE
VEĽKÉ JUBILEUM ROKU 2000



JÁN PAVOL, BISKUP, SLUHA SLUHOV BOŹÍCH, VŠETKÝM VERIACIM NA CESTE DO TRETIEHO TISÍCROČIA POZDRAV A APOŠTOLSKÉ POŹEHNANIE

1. S pohľadom upreným na tajomstvo vtelenia Božieho Syna, Cirkev sa pripravuje prekročiť prah tretieho tisícročia. Ako nikdy predtým, cítime v tomto okamihu povinnosť osvojiť si Apoštolov chválospev vďaky: "Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske. On nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi ...On nám dal poznať tajomstvo svojej vôle podľa svojho dobrotivého rozhodnutia, čo si v ňom predsavzal uskutočniť v plnosti času: zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi" (Ef 1,3-5.9-10). Z týchto slov jasne vysvitá, že dejiny spásy nachádzajú svoj vrcholný bod a posledný význam v Ježišovi Kristovi. V ňom sme všetci dostali "milosť za milosťou" (Jn 1,16) a dosiahli sme zmierenie s Otcom (por. Rim 5,10; 2 Kor 5,18). Narodenie Ježiša Krista v Betleheme nie je udalosť, ktorú by bolo možné odsunúť do minulosti. Pred ním totiž stoja celé ľudské dejiny: jeho prítomnosť osvecuje náš dnešok i budúcnosť sveta. On je "Źivý" (Zj 1,18), "ten, ktorý je, ktorý bol a ktorý príde" (Zj 1,4). Pred ním sa musí zohnúť každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí, a každý jazyk musí vyznať, že on je Pán (por. Flp 2,10-11). V stretnutí s Kristom každý človek objavuje tajomstvo svojho vlastného života. 1 Ježiš je ozajstná novota, ktorá prevyšuje všetko očakávanie ľudstva, a takým zostane navždy, cez všetky nasledujúce historické obdobia. Vtelenie Božieho Syna a spása, ktorú uskutočnil svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním, sú teda vlastným kritériom pre posúdenie časnej skutočnosti a každého projektu, ktorý chce urobiť život človeka vždy ľudskejším.
2. Veľké Jubileum roku 2000 je predo dvermi. Už od prvej svojej encykliky Redemptor hominis (Vykupiteľ človeka) som upozorňoval na tento dátum s jediným úmyslom, pripraviť srdcia všetkých, aby sa stali prístupnými pôsobeniu Svätého Ducha. 2 Bude to udalosť, ktorá sa bude sláviť súčasne v Ríme i vo všetkých miestnych cirkvách, roztrúsených po svete, a bude mať, takpovediac, dve strediská: na jednej strane to bude mesto Rím, v ktorom Prozreteľnosť chcela mať sídlo Petrovho nástupcu, na druhej Svätá Zem, v ktorej sa narodil Syn Boží ako človek prijatím nášho tela z panny, menom Mária (por. Lk 1,27). Preto sa bude jubilejný rok okrem Ríma sláviť s rovnakou dôstojnosťou a významom aj v krajine, ktorá sa oprávnene nazýva "svätou", lebo sa v nej narodil i zomrel Ježiš Kristus. Táto zem, v ktorej vznikla prvá kresťanská komunita, je miestom, kde sa uskutočnili Božie zjavenia ľuďom. Je to zasľúbená zem, ktorá poznačila dejiny židovského národa, a ctia si ju aj príslušníci islamu. Kiež by toto Jubileum podporilo ďalší pokrok vo vzájomnom dialógu, aby sme si jedného dňa, všetci spolu - židia, kresťania i moslimovia - mohli v Jeruzaleme vymeniť pozdrav pokoja. 3 Jubilejný čas nás privádza k ráznym slovám, ktoré božská pedagogia používa na povzbudenie človeka k obráteniu a pokániu. To je totiž začiatok a cesta jeho rehabilitácie a podmienka pre opätovné získanie toho, čo by výlučne svojimi vlastnými silami nemohol dosiahnuť: priateľstvo s Bohom, jeho milosť, ako aj nadprirodzený život, jediný, v ktorom sa môžu splniť najhlbšie túžby ľudského srdca. Vstup do nového tisícročia povzbudzuje kresťanskú komunitu, aby uprela svoj zrak viery aj na nové horizonty ohlasovania Božieho kráľovstva. Pri tejto osobitnej príležitosti je potrebné vrátiť sa s upevnenou vernosťou k učeniu Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý vniesol nové svetlo do misionárskeho úsilia Cirkvi vzhľadom na dnešné požiadavky evanjelizácie. Cirkev si na koncile veľmi živo uvedomila vlastné tajomstvo a apoštolskú úlohu, ktorú jej zveril Pán. Toto uvedomenie zaväzuje komunitu veriacich žiť vo svete v stálom povedomí, že majú byť "akoby kvasom a dušou ľudskej spoločnosti, ktorá sa má v Kristovi obnoviť a pretvoriť v Božiu rodinu".4 Aby účinne zodpovedala tejto úlohe, musí zotrvávať v jednote a rásť v prežívaní svojho spoločenstva. 5 Nastávajúce Jubileum tvorí v tomto smere silný podnet. Putovanie veriacich k tretiemu tisícročiu nenesie nijaké stopy únavy, ktorú by ťarcha dvoch tisícročí histórie mohla niesť so sebou. Kresťania sa cítia skôr povzbudení povedomím, že prinášajú svetu pravé svetlo, Krista Pána. Cirkev ohlasovaním Ježiša z Nazaretu, pravého Boha a dokonalého Človeka, otvára pred každým ľudským jedincom možnosť byť "zbožšteným" a stať sa tak viac človekom.6 Toto je jediná cesta, ktorou svet môže objaviť vznešené povolanie, ku ktorému je povolaný, a prežívať ho v Bohom uskutočnenej spáse.
3. V týchto rokoch bezprostrednej prípravy na Jubileum sa miestne cirkvi, v súlade s tým, čo som napísal vo svojom liste Tertio millenio adveniente, modlitbou, katechézou a zapájaním sa do rozličných foriem pastorácie, pripravujú na tú chvíľu, ktorá uvedie celú Cirkev do novej epochy milosti a poslania. Približujúce sa Jubileum vzbudzuje rastúci záujem aj zo strany tých, čo hľadajú vhodné znamenie, ktoré by im pomohlo spoznať stopy prítomnosti Boha v našej dobe.
Roky prípravy na Jubileum sa niesli v znamení Najsvätejšej Trojice: skrze Krista - v Duchu Svätom - k Bohu Otcovi. Tajomstvo Trojice je počiatkom cesty viery a jej posledným cieľom, keď konečne naše oči budú naveky hľadieť tvárou v tvár na Boha. Keď oslavujeme Vtelenie Boha, svoj pohľad upierame na tajomstvo Trojice. Ježiš z Nazaretu ktorý nám zjavil Otca, splnil túžbu poznať Boha, skrytú v srdci každého človeka. To, čo stvorenie uchovávalo v sebe vtlačené ako pečať stvoriteľskej ruky Božej a čo starozákonní proroci zvestovali ako prísľub, dospelo v Kristovom zjavení k definitívnemu prejavu. 8 Ježiš zjavuje tvár Boha Otca "bohatého na milosrdenstvo a súcit" (por. Jak 5,11), a zoslaním Ducha Svätého zjavuje tajomstvo lásky Najsvätejšej Trojice. V Cirkvi a v dejinách pôsobí Kristov Duch: treba ho neprestajne počúvať. On umožní rozpoznať znaky nových čias a urobiť v srdciach veriacich čoraz živším očakávanie návratu osláveného Pána. Svätý rok teda bude musieť byť jediným neprerušeným chválospevom na Najsvätejšiu Trojicu, Najvyššieho Boha. Na pomoc nám prichádzajú poetické slová svätého Gregora Naziánskeho, učiteľa Cirkvi:
"Buď sláva Bohu Otcovi i Synovi, Kráľovi vesmíru. Buď sláva Duchu, hodnému chvály a svätému. Trojica je len jeden Boh, ktorý všetko stvoril a naplnil: nebo bytosťami nebeskými, zem pozemskými. More, rieky a pramene naplnil vodnými tvormi, každú vec oživil svojím Duchom, aby každé stvorenie velebilo svojho múdreho Stvoriteľa, jedinú príčinu života a trvania. Viac než všetko ostatné, nech ho vždy oslavuje rozumné stvorenie ako veľkého Kráľa a dobrého Otca".9
4. Kiež by tento hymnus na Najsvätejšiu Trojicu, ako prejav vďačnosti za vtelenie Syna, spievali spolu všetci tí, čo prijatím toho istého krstu, majú tú istú vieru v Ježiša Krista. Ekumenický charakter Jubilea nech je konkrétnym znamením cesty, ktorú predovšetkým v týchto posledných desaťročiach prekonali veriaci rozličných cirkví a cirkevných komunít.Počúvanie Ducha Svätého nás musí všetkých urobiť schopnými dosiahnuť a viditeľne prejaviť v plnom spoločenstve milosť Božieho detinstva, nastoleného krstom: všetci sme dietkami jediného Otca. Apoštol neprestáva opakovať aj pre nás, dnes, záväzné povzbudenie: "Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst. Jeden je Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, preniká všetkých a je vo všetkých" (Ef 4,4-6). Aby sme to povedali slovami svätého Irenea: My si nemôžeme dovoliť pôsobiť pred svetom ako vyprahnutá pôda, po tom, čo sme prijali Božie slovo ako dážď, ktorý spŕchol z neba. Ani si nebudeme môcť namýšľať, že sa staneme jediným chlebom, ak nedovolíme, aby sa múka spojila účinkom vody, ktorá bola vyliata na nás.10 Všetky jubilejné roky sú ako pozvanie na svadobnú slávnosť. Zo všetkých cirkví a cirkevných spoločenstiev, roztrúsených po svete, sa ponáhľame na sviatok, ktorý sa pripravuje. Nesieme so sebou to, čo nás už spája, a pohľad, upretý len na Krista, nám umožňuje rásť v jednote, ktorá je ovocím Ducha. Rímsky biskup, ako Petrov nástupca, je tu na to, aby hlasnejšie vyslovil výzvu k sláveniu Jubilea, aby sa dvojtisíce výročie ústredného tajomstva kresťanskej viery prežívalo ako snaha o zmierenie i ako znak pravej nádeje pre tých, čo pozerajú na Krista a na jeho Cirkev, sviatosť "dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia". 11
5. Koľko historických udalostí pripomína jubilejná udalosť! V myšlienkach sa vraciame k roku 1300, keď pápež Bonifác VIII. vyhovel žiadosti všetkého rímskeho ľudu a slávnostne vyhlásil prvý jubilejný rok v histórii. Obnoviac starú tradíciu, ktorá poskytovala "hojné odpustenia a odpustky za hriechy" tým, čo navštívili vo "večnom Meste" baziliku svätého Petra, chcel pri tej príležitosti udeliť "nielen hojnejšie, ale úplné odpustky za všetky hriechy".12 Od toho času potom Cirkev vždy slávila Jubileum ako významnú etapu svojho napredovania k plnosti v Kristovi. Dejiny ukazujú, s akým nadšením prežíval vždy Boží ľud Sväté roky. Videl v nich opätovnú príležitosť, pri ktorej sa intenzívnejšie ozývala Ježišova výzva ku konverzii. Počas tejto cesty nechýbali ani zneužitia a nepochopenia, ale svedectvá opravdivej viery a úprimnej lásky boli oveľa početnejšie. Príkladným spôsobom to potvrdzuje postava svätého Filipa Neri, ktorý pri príležitosti jubilea 1550 založil "rímsku charitu" (caritá romana), ako hmatateľný znak priateľského prijímania pútnikov. Vychádzajúc z praktizovania Jubilea a z ovocia obrátení, ktoré priniesla milosť odpustenia, dala by sa napísať dlhá história svätosti.
6. Počas svojho pontifikátu mal som v roku 1983 potešenie vyhlásiť mimoriadne Jubileum na 1950-te výročie vykúpenia ľudského pokolenia. Toto tajomstvo, uskutočnené Ježišovou smrťou a jeho zmŕtvychvstaním, tvorí vrchol udalosti, ktorá má svoj pôvod vo vtelení Božieho Syna. Toto Jubileum sa teda môže pokladať za "veľké", a Cirkev vyjadruje živú túžbu prijať do svojho náručia všetkých veriacich a poskytnúť im radosť zmierenia. Z celej Cirkvi sa bude vznášať hymnus chvály a vďaky k Otcovi, ktorý vo svojej neporovnateľnej láske nám umožnil v Kristovi byť "spoluobčanmi svätých a členmi Božej rodiny" (Ef 2,19). Pri príležitosti tejto veľkej slávnosti srdečne pozývame k účasti na našej radosti aj vyznavačov iných náboženstiev, ako aj tých, čo sú vzdialení od viery v Boha. Ako bratia a sestry jedinej ľudskej rodiny prekročíme spolu prah nového tisícročia, ktoré bude požadovať úsilie a zodpovednosť všetkých. Nám veriacim jubilejný rok jasne vyzdvihne vykúpenie, ktoré uskutočnil Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Po tejto smrti už nikto nemôže byť odlúčený od Božej lásky (por.Rim 8,21-39), iba ak vlastnou vinou. Milosť milosrdenstva prichádza v ústrety všetkým, aby tí, čo boli zmierení, mohli byť aj "spasení jeho životom" (Rim 5,10). Preto ustanovujem, aby sa Veľké jubileum roku 2000 začalo vo vianočnú noc 1999 otvorením svätej brány baziliky svätého Petra vo Vatikáne, ktorému bude niekoľko hodín predtým predchádzať otváracia slávnosť plánovaná v Jeruzaleme a v Betleheme, ako aj otvorenie svätej brány v ďalších rímskych patriarchálnych bazilikách. Otvorenie svätej brány v bazilike svätého Pavla sa odkladá na utorok 18. januára, na začiatok týždňa modlitieb za jednotu kresťanov, aby sa tak aj týmto spôsobom zdôraznil osobitný ekumenický charakter tohto Jubilea. Okrem toho ustanovujem, aby sa v miestnych cirkvách začiatok jubilea slávil v najsvätejšiu noc Narodenia Pána Ježiša slávnostnou eucharistickou liturgiou v katedrále a aj konkatedrále pod predsedníctvom diecézneho biskupa. V konkatedrále môže biskup zveriť predsedanie slávnosti dajakému svojmu delegátovi. Keďže obrad otvorenia svätej brány je vlastný bazilike svätého Petra a patriarchálnym bazilikám, otvorenie jubilejného obdobia v jednotlivých diecézach bude vhodné začať so štáciou (statio) v inom kostole, z ktorého sa pohne sprievod ku katedrále, ďalej liturgickým zdôraznením Knihy evanjelií a čítaním niekoľkých paragrafov tejto buly, podľa smerníc "Rituálu pre slávenie Veľkého Jubilea v miestnych cirkvách". Vianoce 1999 nech sú pre všetkých žiarivou slávnosťou svetla, predohrou zvlášť hlbokého zážitku Božej milosti a milosrdenstva, ktorý bude pokračovať až do ukončenia Jubilejného roku v deň Zjavenia Pána nášho Ježiša Krista
6. januára 2001. Každý veriaci nech prijme výzvu anjelov, ktorí neprestajne ohlasujú: "Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle" (Lk 2,14). Vianočný čas bude tak pulzujúcim srdcom Svätého roku, ktorý vnesie do života Cirkvi plnosť darov Ducha Svätého pre novú evanjelizáciu.
7. Ustanovizeň Jubilea sa vo svojej histórii obohatila znakmi, ktoré svedčia o viere kresťanského ľudu a podporujú jeho zbožnosť. Medzi nimi treba spomenúť predovšetkým putovanie. Ono zodpovedá situácii človeka, ktorý rád opisuje svoj život ako cestu. Od narodenia až po smrť je každému vlastná osobitná situácia cestujúceho človeka. Sväté Písmo zo svojej strany viackrát potvrdzuje, že má význam vydať sa na cestu, aby sme sa dostali na posvätné miesta. Bolo napríklad zvykom, že Izraelita šiel na púť do mesta, v ktorom sa uchovávala archa zmluvy, alebo že navštívil svätyňu v meste Betel (por. Sdc 20,18), či Šilo, kde Boh vypočul modlitbu Anny, matky proroka Samuela (por. 1 Sam 1,3). Aj Ježiš sa dobrovoľne podriadil zákonu a putoval s Máriou a Jozefom do svätého mesta Jeruzalema (por. Lk 2,41). Dejiny Cirkvi sú živým denníkom nikdy nekončiaceho putovania. Množstvo veriacich prehlbuje svoju zbožnosť putovaním do mesta svätých apoštolov Petra a Pavla, do Svätej zeme, alebo do starších i novších svätýň, zasvätených Panne Márii a svätým. Putovanie bolo vždy významnou udalosťou v živote veriacich a dostávalo v rozličných obdobiach rozličné kultúrne formy. Pripomína osobnú cestu veriaceho po stopách Vykupiteľa: je cvičením sa v činnej askéze, v ľútosti nad ľudskými slabosťami, v trvalej bdelosti nad vlastnou krehkosťou i vo vnútornej príprave na obnovu srdca. Prostredníctvom bdenia, pôstu a modlitby pútnik napreduje na ceste kresťanskej dokonalosti a snaží sa s pomocou Božej milosti dospieť "k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku" (Ef 4,13).
8. K putovaniu sa pridružuje znak svätej brány, prvý raz otvorenej v bazilike Najsvätejšieho Spasiteľa v Lateráne počas Jubilea 1423. Ona pripomína prechod z hriechu do milosti, ktorý je povolaný uskutočniť každý kresťan. Ježiš povedal: "Ja som brána" (Jn 10,7), aby naznačil, že nikto nemôže prísť k Otcovi, iba ak cez neho. Toto Ježišovo vyhlásenie o sebe svedčí, že len on je Spasiteľ, ktorého poslal Otec. Je len jeden vchod, ktorý umožňuje vstúpiť do života spoločenstva s Bohom: tým vchodom je Ježiš, jediná a výlučná cesta spásy. Len naňho možno v plnej pravde aplikovať žalmistove slová: "Toto je brána Pánova, len spravodliví ňou vchádzajú" (Ź 118,20). Poukaz na bránu pripomína zodpovednosť každého veriaceho prekročiť jej prah. Prejsť touto bránou znamená vyznať, že Ježiš Kristus je Pán, a posilňovať vieru v neho, aby sme žili novým životom, ktorý nám on daroval. Je to rozhodnutie, ktoré predpokladá slobodu voliť si niečo a súčasne odvahu zanechať niečo, v povedomí, že získavame božský život (por. Mt 13,44-46). V tomto duchu prejde svätou bránou v noci z 24. na 25. decembra 1999 ako prvý pápež. Keď prekročí jej prah, ukáže Cirkvi a svetu Sväté evanjelium, prameň života a nádeje pre nastávajúce tretie tisícročie. Cez svätú bránu, ktorá je na konci tisícročia symbolicky širšia, 13 nás Kristus hlbšie vovádza do Cirkvi, svojho tajomného tela a svojej nevesty. Takto chápeme, aký význam má výzva apoštola Petra, ktorý píše, aby sme sa zjednotení s Kristom, aj my dali "vbudovať ako živé kamene do duchovného domu, do svätého kňazstva, aby sme prinášali duchovné obety, príjemné Bohu" (1 Pt 2,5).
9. ďalším osobitným znakom, ktorý je veriacim dobre známy, sú odpustky, ktoré sú jedným zo základných prvkov Jubilea. V odpustkoch sa prejavuje plnosť milosrdenstva nebeského Otca, ktorý všetkým vychádza v ústrety svojou láskou, vyjadrenou v prvom rade odpustením hriechov. Boh Otec udeľuje svoje odpustenie spravidla prostredníctvom sviatosti pokánia a zmierenia.14 Vedomé a dobrovoľné upadnutie do smrteľného hriechu totiž oddeľuje veriaceho od života milosti s Bohom, a to samo ho vylučuje zo sväosti, ku ktorej je povolaný. Cirkev, ktorá prijala od Krista moc odpúšťať v jeho mene (por. Mt 16,19 ; Jn 20,23), je vo svete živou prítomnosťou lásky Boha, ktorý sa skláňa nad každou ľudskou slabosťou, aby ju prijal do náručia svojho milosrdenstva. Práve prostredníctvom služby svojej Cirkvi Boh preukazuje vo svete svoje milosrdenstvo prostredníctvom toho vzácneho daru, ktorý sa od najstarších čias volá "odpustky". Sviatosť pokánia poskytuje hriešnikovi "možnosť obrátiť sa a znovu získať milosť ospravedlnenia" 15 pochádzajúcu z Kristovej obety. Tak sa znovu zapája do Božieho života a do plnej účasti na živote Cirkvi. Vyznávajúc svoje hriechy veriaci prijíma naozaj ich odpustenie a môže mať znovu účasť na Eucharistii, ako znaku znovu nájdeného spoločenstva s Otcom a s jeho Cirkvou. Cirkev bola však vždy už od najstarších čias hlboko presvedčená, že odpustenie, udelené Bohom ako dar, zahŕňa ako dôsledok skutočnú zmenu života, dôslednejšie odstraňovanie vnútorného zla a obnovu vlastnej existencie. Sviatostný úkon musel byť spojený s existenciálnym úkonom, s reálnym očistením sa od viny, ktoré sa práve nazýva pokáním. Odpustenie neznamená, že sa tento existenciálny proces stane zbytočným, ale skôr, že dostáva zmysel, že sa vďačne prijíma. Uskutočnené zmierenie s Bohom totiž nevylučuje, že zostávajú určité dôsledky hriechu, od ktorých je potrebné očistiť sa. Práve v tomto prípade dostávajú svoj význam odpustky, prostredníctvom ktorých sa vyjadruje "totálny dar Božieho milosrdenstva".16 Odpustkami sa kajúcemu hriešnikovi odpúšťa dočasný trest za hriechy, ktoré mu už boli odpustené ako previnenie.
10. Hriech má totiž pre svoj charakter urážky Božej svätosti a spravodlivosti, ako aj odmietnutia osobného priateľstva, ktoré Boh prechováva k človeku, dvojaký dôsledok. V prvom rade - ak je smrteľný - prináša prerušenie spoločenstva s Bohom a v dôsledku toho vylúčenie z účasti na večnom živote. Kajúcemu hriešnikovi však Boh vo svojom milosrdenstve udeľuje odpustenie ťažkého hriechu i odpustenie "večného trestu", ktorý z neho vyplýva. V druhom rade,"každý hriech, aj všedný, vyvoláva nezdravú naviazanosť na stvorenia, ktorá potrebuje očistenie či už tu dole, alebo po smrti, v stave nazvanom očistec. Toto očistenie oslobodzuje od takzvaného "časného trestu" za hriech",17 ktorého odpustením sa odstraňuje to, čo prekáža plnému spoločenstvu s Bohom a bratmi. Z druhej strany zjavenie učí, že kresťan na svojej ceste obrátenia nie je sám. V Kristovi a skrze Krista sa jeho život tajomným zväzkom spája so životom všetkých ostatných kresťanov v nadprirodzenej jednote tajomného Tela. Medzi veriacimi sa tým uskutočňuje obdivuhodná výmena duchovných hodnôt, v sile ktorej svätosť jedného osoží aj ostatným, a to oveľa viac, ako - v opačnom prípade - hriech jedného spôsobuje škodu ostatným. Existujú osoby, ktoré nechávajú za sebou akoby akýsi prebytok lásky, znášaného utrpenia. čistoty a pravdy, ktorý zahŕňa a podporuje ostatných. Je to skutočnosť "zástupníctva", na ktorom spočíva celé Kristovo tajomstvo. Jeho prehojná láska nás všetkých zachraňuje. Napriek tomu je súčasťou veľkosti Kristovej lásky, že nás nenecháva v stave pasívnych adresátov ale nás zapája do svojho spásonosného diela, osobitne do svojho utrpenia. Hovorí to známy úryvok listu Kolosanom: "Na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev" (1,24). Táto hlboká skutočnosť je obdivuhodne vyjadrená aj v tom úseku Zjavenia svätého Jána, v ktorej sa opisuje Cirkev ako nevesta, oblečená do jednoduchého obleku z bieleho ľanového plátna, z čistého skvúceho kmentu. A svätý Ján píše: "Ten kment sú spravodlivé skutky svätých" (Zj 19,8). V živote svätých sa totiž tká skvúci kment, ktorý je odevom večnosti. Všetko pochádza od Krista, ale keďže my patríme jemu, aj to čo je naše, stáva sa jeho a nadobúda ozdravujúcu silu. Na toto sa myslí, keď sa hovorí o "poklade Cirkvi", ktorým sú dobré skutky svätých. Modliť sa o dosiahnutie odpustkov znamená vojsť do tohto duchovného spoločenstva a tým sa úplne otvoriť ostatným. Ani v duchovnej sfére totiž nikto nežije pre seba samého. A spásonosná starostlivosť o spásu vlastnej duše sa oslobodzuje od strachu a egoizmu len keď sa stane starosťou aj o spásu druhých. To je skutočnosť spoločenstva svätých, tajomstvo "zástupnej skutočnosti" modlitby ako cesty zjednotenia s Kristom a s jeho svätými. On nás vezme k sebe, aby sme spolu s ním utkali snehobiele rúcho nového ľudstva, rúcho zo skvúceho kmentu Kristovej nevesty. Táto náuka o odpustkoch teda v prvom rade učí, "aké je zlé a trpké, opustiť Pána Boha (por. Jer 2,19). Veriaci totiž, keď získavajú odpustky, chápu, že vlastnými silami by neboli schopní napraviť zlo, ktoré hriechom spôsobili sebe samým i celému spoločenstvu, a preto ich to povzbudzuje k spásonosným úkonom pokory". 18 Pravda o spoločenstve svätých, ktoré spája veriacich s Kristom i navzájom, nám okrem toho hovorí, ako veľmi môže každý pomôcť druhým, živým alebo mŕtvym, aby sme boli vždy dôvernejšie spojení
s nebeským Otcom. Opierajúc sa o tieto doktrinálne dôvody a tlmočiac materské zmýšľanie Cirkvi, ustanovujem, aby všetci veriaci, patrične pripravení, mohli v priebehu celého Jubilea hojne užívať dar odpustkov podľa smerníc, ktoré sa pripájajú k tejto bule (por. pripojený dekrét).
11. Tieto znaky patria už k tradícii jubilejnej slávnosti. Boží ľud by však mal usilovne spoznávať aj ďalšie možné znaky Božieho milosrdenstva, pôsobiaceho počas jubilea. V apoštolskom liste Tertio millenio adveniente som naznačil niekoľko takých, ktoré môžu vhodne poslúžiť k intenzívnejšiemu prežívaniu významnej milosti Jubilea.19 Stručne ich tu pripomeniem. Predovšetkým znak očistenia pamiatky: požaduje od všetkých odvážny úkon pokory uznať chyby, ktorých sa dopustili tí, čo nosili a nosia meno kresťania. Svätý rok je svojou povahou momentom výzvy k obráteniu. To je aj prvé slovo Ježišovho kázania, ktoré sa významne spája s ochotou veriť: "Obráťte sa a verte evanjeliu" (Mk 1,15). Imperatív, ktorý Kristus predkladá, je dôsledkom uvedomenia si faktu, že "čas sa naplnil" (Mk 1,15). Skutočnosť, že sa naplnil Boží čas, mení sa na výzvu ku konverzii. Tá je ale predovšetkým ovocím milosti. To Duch Svätý pobáda každého, aby "vstúpil do seba" a pochopil potrebu vrátiť sa do Otcovho domu (por. Lk 5,17-20). Spytovanie svedomia je teda jedným z najvýznamnejších momentov osobného života. Ním sa totiž človek konfrontuje s pravdou vlastného života. Tak zisťuje, ako ďaleko je jeho počínanie od ideálu, ktorý si vzal pred seba. Dejiny Cirkvi sú dejinami svätosti. Nový zákon dôrazne podáva takúto charakteristiku pokrstených: sú natoľko "svätí" nakoľko sa rozišli so svetom, ktorému vládne zlý duch, a klaňajú sa jedinému a pravému Bohu. Táto svätosť sa skutočne prejavuje v životných príbehoch mnohých Cirkvou vyhlásených svätých a blahoslavených, ako aj v zážitkoch toho nesmierneho množstva neznámych mužov a žien, ktorých nik nemohol spočítať (por. Zj 7,9). Ich život vydáva svedectvo o pravde evanjelia a poskytuje svetu viditeľný znak toho, že dokonalosť je možná. Treba však uznať, že dejiny zaznamenávajú aj nemálo prípadov, ktoré sú určitým protisvedectvom kresťanstva. Pre puto, ktoré nás v tajomnom tele spája jedných s druhými, my všetci, hoci za to nenesieme osobnú zodpovednosť, a ani nechceme nahrádzať súd Boha, ktorý jediný pozná srdcia, nesieme ťarchu omylov a previnení tých, ktorí nás predišli. Ale aj my, dietky Cirkvi, sme zhrešili a Kristovej Neveste zabránili, aby zažiarila v plnej svojej kráse. Náš hriech bol prekážkou pôsobenia Ducha Svätého v srdci mnohých ľudí. Naša slabá viera zavinila upadnutie do ľahostajnosti a vzdialila mnohých od opravdivého stretnutia s Kristom. Ako Petrov nástupca žiadam, aby Cirkev, silná svätosťou, ktorú prijíma od svojho Pána, kľakla si v tomto roku pred Bohom a prosila odpustenie za minulé i prítomné hriechy svojich dietok. Všetci zhrešili a nikto sa nemôže pokladať pred Bohom za spravodlivého (por. 1 Kr 8,46). Nech sa bez strachu opakuje: "Zhrešili sme" (Jer 3,25), ale nech sa udržuje aj živá istota, že "kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozmnožila milosť" (Rim 5,20). Objatie, ktoré Boh rezervuje tomu, kto mu v pokání ide v ústrety, bude spravodlivou odmenou za pokorné uznanie vlastných i cudzích previnení, založené na povedomí hlbokého puta, ktoré spája medzi sebou všetky údy tajomného Kristovho tela. Kresťania sa vyzývajú, aby si pred Bohom i ľuďmi, ktorých svojím chovaním urazili, uznali chyby, ktorých sa dopustili. Nech to urobia bez toho, že by za to žiadali niečo na výmenu, silní len "láskou Božou, ktorá bola rozliata v našich srdciach" (por. Rim 5,5). Určite nebudú chýbať ani nestranní ľudia, schopní uznať, že minulé i prítomné dejiny zaznamenali a zaznamenávajú často vo vzťahu k dietkam Cirkvi prípady odstrkovania, nespravodlivosti a prenasledovania. Nikto nech sa pret v tomto jubilejnom roku nevyhýba Otcovmu objatiu. Nikto nech sa nezachová ani ako starší brat z evanjeliového podobenstva, ktorý sa vzpieral vstúpiť do domu a zúčastniť sa oslavy (por. Lk 15,25-30). Radosť z odpustenia nech je silnejšia a väčšia ako akýkoľvek hnev. Keď tak urobíme, Nevesta bude žiariť pred očami sveta tou krásou a svätosťou, ktoré pochádzajú z Pánovej milosti. Už dvetisíc rokov je Cirkev kolískou, do ktorej vkladá Mária Ježiša a ponecháva ho k adorácii a kontemplácii všetkých národov. Nech prostredníctvom Nevestinej pokory ešte väčšmi žiari sláva a sila Eucharistie, ktorá sa slávi a uchováva v jej lone. V znaku konsekrovaného Chleba a Vína, vzkriesený a oslávený Ježiš Kristus, svetlo národov (por. Lk 2,32) zjavuje kontinuitu svojho Vtelenia. On zostáva živý a pravý uprostred nás, aby živil veriacich svojím Telom a Krvou. Preto náš pohľad nech sa uprie do budúcna. Milosrdný Otec nám nepripomína hriechy, ktoré sme úprimne oľutovali (por. Iz 38,17). On teraz završuje novú vec, a v láske, ktorá odpúšťa, anticipuje nové nebo a novú zem. Z hľadiska obnoveného úsilia o vydávanie kresťanského svedectva vo svete nasledujúceho tisícročia, nech sa teda posilňuje naša viera, nech rastie naša nádej a nech sa stáva vždy činnejšou naša láska.
12. Znakom Božieho milosrdenstva, dnes osobitne potrebným, je láska, ktorá otvára naše oči pre potreby tých, ktorí žijú v chudobe a na okraji spoločnosti. Tieto situácie sa dnes šíria v ďalších spoločenských oblastiach a svojím tieňom smrti zahaľujú celé národy. Ľudské pokolenie stojí pred novými, jemnejšími formami otroctva, ako boli tie známe v minulosti. Sloboda je pre mnohých ľudí i naďalej slovom bez obsahu. Nemalé množstvo národov, zvlášť tých chudobnejších, je zaťažené dlhom, ktorý nadobudol také rozmery, že sa stal prakticky nezaplatiteľným. Je nakonic jasné, že reálny pokrok nemožno dosiahnuť bez účinnej spolupráce medzi národmi všetkých jazykov, rás, národností a náboženstiev. Treba odstrániť všetky formy utláčania, ktoré vedú k nadvláde jedných nad druhými: sú hriechom a nespravodlivosťou. Komu ide o hromadenie pokladov len na zemi (porov.Mt 6,19),ten "nie je bohatý pred Bohom" (Lk 12,21). Okrem toho sa musí utvoriť nová kultúra solidárnosti a medzinárodnej spolupráce, v ktorej všetci - najmä bohaté krajiny a súkromný sektor - prevezmú svoju zodpovednosť za ekonomický model, ktorý slúži každému človeku. Nesmie sa ďalej odkladať čas, v ktorom si aj chudobný Lazár bude môcť sadnúť vedľa boháča, mať účasť na tej istej hostine a nebyť nútený živiť sa tým, čo spadne zo stola (por. Lk 16,19-31). Krajná chudoba je prameňom násilia, nenávisti a pohoršení. Prispievať k jej odstráneniu je dielo spravodlivosti, a tým aj pokoja. Jubileum je ďalšou výzvou k duchovnému obráteniu prostredníctvom zmeny života. Pripomína všetkým, že sa nemajú absolutizovať ani pozemské dobrá, keďže nie sú Bohom, ani panstvo alebo túžba po panstve človeka, lebo zem patrí Bohu a jedine jemu: "Pôda je moja, a vy ste len cudzincami a príšelcami u mňa" (Lv 25,23). Kiež by sa tento rok milosti dotkol srdca tých, čo majú v rukách osudy národov!
13. Trvalým, ale dnes osobitne výrečným znakom pravdy kresťanskej lásky je pamiatka mučeníkov. Nech sa nezabúda na ich svedectvo. To sú tí, čo ohlasovali evanjelium obetovaním svojho života z lásky. Mučeník, najmä v našich dňoch, je znakom vrcholnej lásky, ktorá zahŕňa každú inú hodnotu. Jej existencia je odrazom posledného Kristovho výroku na kríži: "Otče, odpusť im, lebo nevedia čo robia" (Lk 23,34). Veriaci, ktorý berie vážne svoje kresťanské povolanie, v rámci ktorého je mučeníctvo jednou z možností, zvestovanou už v Zjavení, nemôže vylúčiť zo svojho životného horizontu ani túto perspektívu. Dvetisíc rokov od narodenia Krista Pána je poznačených stálym svedectvom mučeníkov. Toto storočie, ktoré sa už chýli k záveru, bolo tiež svedkom mnohých mučeníkov, najmä vinou nacizmu, komunizmu a rasových či kmeňových bojov. Ľudia všetkých spoločenských vrstiev trpeli pre svoju vieru a platili krvou svoju vernosť Kristovi a Cirkvi, alebo odvážne znášali nekonečné roky väzenia a všemožné nedostatky, aby nepodľahli ideológii, ktorá sa zmenila na režim krutej diktatúry. Z psychologického hľadiska mučeníctvo je najvýrečnejšou skúškou pravdy viery, ktorá vie dať ľudskú tvár aj najnásilnejšej smrti a zjavuje svoju krásu aj v najkrutejšom prenasledovaní. Naplnení milosťou, budeme môcť v nastávajúcom jubilejnom roku s väčšou chuťou predniesť nebeskému Otcovi hymnus vďaky a spievať: Teba chváli vznešený zástup mučeníkov. Áno, to je zástup tých, ktorí "si oprali rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi" (Zj 7,14). Preto bude musieť Cirkev všade na zemi zostať zakotvená v ich svedectve a starostlivo chrániť ich pamiatku. Kiež by Boží ľud, posilnený vo viere príkladom týchto vierohodných bojovníkov každého veku, jazyka a národa, mohol s dôverou prekročiť prah tretieho tisícročia. Obdiv k ich svedectvu nech sa spojí v srdci veriacich s túžbou, aby s pomocou milosti Božej mohli nasledovať ich príklad, ak by to okolnosti vyžadovali.
14. Radosť z Jubilea by nebola úplná, keby sa pohľad nezameral na Tú, ktorá nám v dokonalej poslušnosti k Otcovi darovala vteleného Božieho Syna. V Betleheme Panne Márii "nadišiel čas pôrodu" (Lk 2,6), a naplnená Duchom Svätým porodila Prvorodeného nového stvorenia. Povolaná byť Matkou Božou, Mária odo dňa panenského počatia naplno prežívala svoje materstvo, a zavŕšila ho na Kalvárii pri nohách kríža.
Tu sa obdivuhodným darom Ježiša Krista stala aj Matkou Cirkvi, čo všetkým ukazuje cestu, ktorá vedie k Synovi. Pannu Máriu, ženu, ktorá zotrvávala v tichu a počúvaní, oddaná do rúk nebeského Otca, vzývajú všetky generácie ako "blahoslavenú", lebo vedela rozpoznať obdivuhodné veci, ktoré v nej vykonal Duch Svätý. Nikdy neprestanú vzývať Matku milosrdenstva a vždy nájdu útočište pod jej ochranou. Tá, ktorá so synom Ježišom a svojím manželom Jozefom putovala do svätého Božieho chrámu, nech ochraňuje na ceste tých, ktorí sa stanú v tomto jubilejnom roku pútnikmi.
A nech zvlášť intenzívne oroduje v najbližších mesiacoch za kresťanský ľud, aby dosiahol hojnosť milosti a milosrdenstva pri prežívaní radosti z dvoch tisícročí, ktoré uplynuli od narodenia jeho Spasiteľa. Chvála Cirkvi nech sa vzdáva Otcovi v Duchu Svätom za dar spásy v Kristu Pánovi teraz i naveky.


Dané v Ríme u svätého Petra, na prvú adventnú nedeľu, 29.novembra 1998, v jedenadvadsiatom roku Pontifikátu.

Ján Pavol II.




SMERNICE PRE ZÍSKAVANIE JUBILEJNÝCH ODPUSTKOV
Týmto dekrétom, ktorý je zostavený z vôle Svätého Otca, vyjadrenej v Bule, ohlasujúcej Veľké Jubileum roku 2000, ako aj z právomocí, udelených Najvyšším Veľkňazom, Apoštolská Penitenciária určuje poriadok, ktorý treba zachovať pre získanie jubilejných odpustkov. Všetci veriaci, náležite pripravení, môžu počas celého Jubilejného roku hojne užívať dar odpustkov, podľa tu uvedených ustanovení. Za predpokladu, že odpustky, udelené či vo všeobecnej forme, alebo osobitným výnosom, zostávajú v platnosti počas Veľkého Jubilea, pripomíname, že jubilejné odpustky možno získať pre duše zosnulých: touto ponukou sa dáva možnosť uplatniť nadprirodzenú lásku na základe puta, prostredníctvom ktorého v tajomnom Kristovom tele veriaci, putujúci ešte na zemi, sú spojení s tými, ktorí už ukončili pozemské putovanie. Okrem toho ostáva v platnosti aj počas jubilejného roku pravidlo, podľa ktorého sa úplné odpustky môžu získať len raz za deň. 1 Vrcholom Jubilea je stretnutie s Bohom Otcom, prostredníctvom Krista Spasiteľa, prítomného v jeho Cirkvi, osobitným spôsobom v jeho sviatostiach. Preto má celá cesta Jubilejného roku, pripravená putovaním, východiskový i cieľový bod v slávení sviatosti pokánia a sviatosti Eucharistie, teda vo veľkonočnom tajomstve Krista, ktorý je náš pokoj a naše zmierenie: je to pretvárajúce stretnutie, ktoré otvára dar odpustenia pre seba i pre druhých. Po hodnom vykonaní sviatostnej spovede, ktorá má byť ako obvykle, podľa kán. 960 CIC a kán. 720 § 1 CCEO, osobná a úplná, veriaci, splnením toho, čo sa požaduje, môže počas primeraného časového rozpätia, aj denne získať alebo aplikovať úplné odpustky, bez opakovania svätej spovede. Je však vhodné, aby veriaci prijímali milosť sviatosti pokánia často, aby rástli v konverzii a čistote srdca. 2 K svätému prijímaniu - ktoré je potrebné pre každé odpustky - je vhodné pristúpiť v ten istý deň, v ktorý sa plnia predpísané úkony. 3 Tieto dva vrcholné momenty musí sprevádzať predovšetkým svedectvo spoločenstva s Cirkvou, vyjadrené modlitbou na úmysel Rímskeho Veľkňaza, a potom aj konaním skutkov kresťanskej lásky a pokánia, podľa nižšie uvedených smerníc. Tieto úkony majú dať výraz tomu pravému obráteniu srdca, ku ktorému vedie spoločenstvo s Kristom vo sviatostiach. Kristus totiž je naše odpustenie a zmierenie za naše hriechy (por. 1 Jn 2,2). On tým, že vlieva do sŕdc veriacich Ducha Svätého, ktorý je "odpustenie všetkých hriechov",4 pobáda každého k detinsky dôvernému stretnutiu s Otcom milosrdenstva. Z tohoto stretnutia vytryskujú snahy o obrátenie a obnovu, o cirkevné spoločenstvo a o dobročinnú lásku k bratom. Aj pre nastávajúce Jubileum sa potvrdzuje pravidlo, podľa ktorého spovedníci môžu tým veriacim, ktorí majú zákonnú prekážku, zmeniť či predpísaný skutok, alebo požadované podmienky.5 Rehoľníci a rehoľníčky, viazaní klauzúrou, nemocní a všetci tí, ktorí by akokoľvek neboli schopní vyjsť zo svojho príbytku, budú môcť namiesto návštevy určitého chrámu, uskutočniť návštevu kaplnky vlastného domu. Keby ani to nebolo možné, budú môcť získať odpustky keď sa duchovne spoja s tými, ktorí plnia obvyklým spôsobom predpísaný úkon a obetujú Bohu svoje modlitby, svoje utrpenia a svoje ťažkosti. Pokiaľ ide o plnenie požadovaných podmienok, veriaci budú môcť získať jubilejné odpustky:
1) v Ríme, ak vykonajú nábožnú púť do jednej z patriarchálnych bazilík, čiže do baziliky svätého Petra vo Vatikáne, do arcibaziliky Najsvätejšieho Spasiteľa v Lateráne, do baziliky Panny Márie Snežnej (Santa Maria Maggiore), alebo do baziliky svätého Pavla na Ostijskej ceste, a nábožne sa tam zúčastnia na svätej omši alebo na dajakej inej liturgickej slávnosti, ako sú Ranné chvály alebo Vešpery, alebo na dajakej pobožnosti (napríklad na Krížovej ceste, na modlitbe mariánskeho ruženca, na recitovaní hymnu Akathistos na počesť Matky Božej); okrem toho, ak individuálne alebo v skupine navštívia jednu z patriarchálnych bazilík a zotrvajú tam určitý čas v eucharistieckej adorácii a nábožnej meditácii, a ukončia ju modlitbou "Otče náš", vyznaním viery (v akomkoľvek úradnom znení) a vzývaním Preblahoslavenej Panny Márie. Ku štyrom patriarchálnym bazilikám sa pri tejto osobitnej príležitosti Veľkého Jubilea pridávajú tieto ďalšie miesta, za tých istých podmienok: bazilika Svätého Kríža v Jeruzaleme, bazilika svätého Vavrinca (Verano) a svätyňa Madonna del Divino Amore, v kresťanských katakombách. 6 2) Vo Svätej Zemi: keď pri splnení tých istých podmienok navštívia baziliku Svätého Hrobu v Jeruzaleme, alebo baziliku Narodenia v Betleheme, alebo baziliku Zvestovania v Nazarete. 3. V iných cirkevných územiach: ak vykonajú dajakú posvätnú púť do katedrálneho chrámu, alebo do iných chrámov, určených Ordinárom, a nábožne sa tam zúčastnia dajakej liturgickej slávnosti, alebo inej pobožnosti, ako je naznačené vyššie pre mesto Rím. Okrem toho, ak pri jednotlivej alebo skupinovej návšteve katedrálneho chrámu, alebo dajakej svätyne, určenej Ordinárom, zotrvajú tam určitý čas v nábožných meditáciach, ktoré ukončia modlitbou "Otče náš", vyznaním viery (v akomkoľvek úradnom znení) a vzývaním Preblahoslavenej Panny Márie. 4. Na každom mieste: ak sa vyberú na primeraný čas navštíviť bratov, ktorí sa nachádzajú v biede alebo ťažkosti (chorí, väznení, osamelí starí, postihnutí, atď.), akoby na púť ku Kristovi, prítomnému v nich (por. Mt 25,34-36), a splnia obvyklé duchovné i sviatostné podmienky, včítane predpísaných modlitieb. Veriaci budú istotne chcieť takéto návštevy v priebehu Svätého Roku opakovať. Pri každej takejto návšteve môžu získať úplné odpustky, prirodzene len raz denne. Jubilejné úplné odpustky bude možné získať aj prostredníctvom iniciatív, ktoré konkrétnym a veľkodušným spôsobom uplatňujú ducha pokánia, ktorý je akoby dušou Jubilea. Takou iniciatívou môže byť: zdržať sa aspoň jeden deň konzumovania zbytočností (napríklad fajčenia, pitia alkoholických nápojov), postiť sa alebo zdržovať niečoho podľa všeobecných noriem Cirkvi, či podľa osobitných úprav biskupstiev, poskytnúť primeranú sumu peňazí chudobným, podporiť významným príspevkom diela náboženského alebo sociálneho charakteru (zvlášť v prospech opustených detí, ohrozenej mládeže, chudobných starcov, cudzincov v rozličných krajinách, ktorí hľadajú lepšie životné podmienky); venovať určitú časť svojho voľného času činnostiam v prospech komunity, alebo iné podobné formy osobnej obety.
Rím, z Apoštolskej Penitenciárie na prvú adventnú nedeľu,
29. novembra 1998.

William Wakefield kardinál Baum Hlavný penitenciár
+ Luigi De Magistris Regent

POZNÁMKY K BULE:
1 Por. Dokumenty Druhého Vatikánskeho Koncilu (DDVK): GS, 22. 2 Por. n.1: AAS 71 (1979), 258. 3 Ján Pavol II. Apoštolský list Redemptionis anno (20.apríla 1984): AAS 76 (1984), 627. 4 DDVK: GS, 40. 5 Ján Pavol II.:Tertio millenio adveniente (10.nov.1994),36: AAS 87 (1995),28. 6 DDVK: GS, 41. 7 Por. č.39-54: AAS 87 (1995), 31-37. 8 DDVK: DV, 2.4. 9 Poemi dogmatici XXXI, Hymnus alias: PG 37,510-511. 10 Por. Contro le eresie, III,17; PG 7,930. 11 DDVK: LG 1. 12 Bula: Antiquorum habet (22.febr.130): Bullarium Romanum III/2, p.94. 13 Ján Pavol II. Tertio millenio adveniente, 33: AAS 87 (1995) 25. 14 Por. Ján Pavol II. Reconciliatio et paenitentia (2.dec.1984), 28-34: AAS 77 (1985), 250-273. 15 Katechizmus katolíckej Cirkvi, č. 1446. 16 Ján Pavoil II., Bula Aperite portas Redemptori (6.jan.1983),8: AAS 75 (1983),98. 17 Katechizmus katolíckej Cirkvi, č.1472. 18 Pavol VI, Indulgentiarum doctrina (1.jan. 1967),9:AAS 59 (1967), 18. 19 Por. č. 33.37.51: AAS 87 (1995), 25-26; 29-430; 36.

POZNÁMKY K "SMERNICIAM":
1 Por. Enchiridion indulgentiarum, Libreria Editrice Vaticana 1986, norm. 21,§ 1. 2 Por. ibid., norm. 23,§§ 1-2. 3 Por. ibid., norm. 23,§ 3.
4 "Lebo on je odpustenie všetkých hriechov": Rímsky misál, modlitba nad obetnými darmi v sobotu po VII. veľkonočnej nedeli. 5 Por. Enchir. indulg., norm. 27. 6 " " conces. 14.