LIST SVÄTÉHO OTCA PÁPEŹA JÁNA PAVLA II.

KŇAZOM NA ZELENÝ ŠTVRTOK 2001


Drahí bratia v kňazskej službe!
1. V deň, keď Pán Ježiš daroval Cirkvi Eucharistiu a ustanovil ňou naše kňazstvo, nemôžem inak, než – ako sa už stalo tradíciou – priateľsky, ba povedal by som, až dôverne vás osloviť, s túžbou spoločne s vami vzdávať vďaku a chválu.
Lauda Sion, Salvatorem, lauda ducem et pastorem, in hymnis et canticis! Naozaj veľké je tajomstvo, ktorého sme sa stali služobníkmi. Tajomstvo lásky bez hraníc, lebo miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti (Jn 13, 1); tajomstvo jednoty, ktorá sa vylieva na nás z prameňov trojičnej lásky, aby z nás utvorilo "jedno“ v dare Ducha (porov. Jn 17); tajomstvo božskej diakonie ktorá vedie Slovo, ktoré sa stalo telom, k tomu, aby umývalo nohy svojmu stvoreniu a ukázalo mu službu ako najvyššiu cestu každého opravdivého vzťahu medzi ľuďmi: Aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám...“ (porov. Jn 13, 15).
Zvláštnym poverením sme sa stali svedkami a služobníkmi tohto veľkého tajomstva.
2. Tento Zelený štvrtok je prvým po Veľkom jubileu. Skúsenosť, ktorú sme prežili v našich spoločenstvách pri týchto mimoriadnych oslavách milosrdenstva, dvetisíc rokov po Ježišovom narodení, sa teraz stáva popudom pokračovať v ceste. Duc in altum! Pán nás vyzýva, aby sme dôverovali jeho slovu a zatiahli na hlbinu. Uchovajme si jubilejnú skúsenosť ako poklad a naďalej vydávajme svedectvo o evanjeliu s nadšením, ktoré v nás prebudila kontemplácia Kristovej tváre!
Treba z neho vychádzať, ako som už zdôraznil v apoštolskom liste Novo millennio ineunte, aby sme sa v ňom nevýslovnými vzdychmi Ducha (porov. Rim 8, 26) otvorili Otcovmu objatiu: Abba, Otče! (Gal 4, 6). Treba vychádzať z neho, aby sme znovu objavili zdroj a najhlbšiu zákonitosť nášho bratského vzťahu: „Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“ (Jn 13, 34).
3. Túžim dnes každému z vás vyjadriť svoju vďaku za to, čo ste počas Jubilejného roku urobili, aby ľud, zverený do vašej starostlivosti, čo najhlbšie prežíval spásnu prítomnosť zmŕtvychvstalého Pána. V tejto chvíli myslím aj na vašu každodennú prácu, ktorá je často skrytá a nepíše sa o nej palcovými titulkami v denných správach, predsa ňou Božie kráľovstve preniká do povedomia ľudí. Vyjadrujem vám svoj obdiv za túto húževnatú, tvorivú, skrytú službu, i keď je zavše skropená slzami duše, ktoré vidí len Boh a ktoré pozbiera do svojich nádob (porov. Ź 56, 9). Táto služba je o to viac hodna úcty, o čo väčšmi musí odolávať do veľkej miery sekularizovanému prostrediu, ktoré vystavuje činnosť kňaza nástrahám únavy a malomyseľnosti. Vy dobre viete, že v Božích očiach je toto každodenné úsilie veľmi cenné.
Súčasne by som sa rád stal ozvenou Kristovho hlasu, ktorý nás volá, aby sme stále viac rozvíjali náš vzťah k nemu. Hľa, stojím pri dverách a klopem“ (Zjv 3, 20). Ako ohlasovatelia Krista sme predovšetkým pozvaní žiť v jeho blízkosti: nemožno dať druhým to, čo sami nemáme! Jestvuje smäd po Kristovi, ktorý sa i napriek tomu, že často sa to javí opačne, vynára aj v súčasnej spoločnosti a prejavuje sa i uprostred nesúrodosti nových foriem spirituality, pričom ho vidno dokonca i vtedy, keď sa pri veľkých etických otázkach svedectvo Cirkvi stáva znakom protirečenia. Tento smäd po Kristovi – viac či menej vedomý – sa nedá utíšiť prázdnymi slovami. Len autentickí svedkovia dokážu vierohodne vyžarovať spásonosné slovo.
4. V apoštolskom liste Novo millennio ineunte som napísal že skutočným dedičstvom Veľkého jubilea je skúsenosť intenzívnejšieho stretania sa s Kristom. Spomedzi mnohých stránok tohto stretania, by som dnes rád pre túto úvahu vybral jednu, a to: sviatostné zmierenie. Ono bolo i ústrednou charakteristikou Jubilejného roku, okrem iného preto, lebo úzko súvisí s darom odpustkov.
Som si istý, že i vy s tým máte vo vašich miestnych cirkvách skúsenosť. Tu, v Ríme, bol ten pozoruhodný prílev ľudí pristupujúcich ku sviatosti zmierenia zaiste jedným z najviditeľnejších prejavov Jubilea. Aj na laických pozorovateľov to hlboko zapôsobilo. Spovednice v Chráme svätého Petra, podobne ako aj v iných bazilikách, boli priam obliehané“ pútnikmi, ktorí museli často vystáť dlhé rady a trpezlivo čakať, pokiaľ nepríde na nich rad. Mimoriadny záujem o túto sviatosť prejavili aj mladí počas nádherného týždňa svojho Jubilea.
5. Dobre viete, že počas posledných desaťročí prešla táto sviatosť z viacerých dôvodov istou krízou. Za účelom jej prekonania sa konala v roku 1984 synoda, ktorej závery vyústili do posynodálnej apoštolskej exortácie Reconciliatio et paenitentia.
Bolo by naivné si myslieť, že len samotné intenzívnejšie praktizovanie sviatosti zmierenia v Jubilejnom roku je už dôkazom zmeny doterajšieho smerovania. Predsa však išlo o povzbudivý signál. To nás vedie k poznaniu, že najhlbšie túžby ľudskej duše, na ktoré odpovedá Boží plán spásy, nemôžu dočasné krízy vymazať. Tento jubilejný signál treba prijímať ako znamenie zhora a mal by podnietiť k novej odvahe pri predstavovaní zmyslu tejto sviatosti a pri jej praktizovaní.
6. Avšak nechcem sa osobitne zamerať na pastoračnú problematiku. Zelený štvrtok, ako jedinečný deň nášho povolania, nás pozýva zamyslieť sa predovšetkým nad naším bytím“, a najmä nad našou cestou k svätosti. Z tohto potom pramení aj naša apoštolská horlivosť.
Preto keď hľadíme na Krista pri Poslednej večeri, ako sa pre nás stáva kúskom chleba“, ako si kľaká v pokornej službe k nohám apoštolov, či nemusíme pred veľkosťou prijatého daru zakúsiť rovnaký pocit nehodnosti ako apoštol Peter? Nikdy mi nebudeš umývať nohy!“ (Jn 13, 8). Peter nemal pravdu, keď odmietol Kristovo gesto. No mal pravdu v tom, že sa cítil nehodný. Je dôležité, aby sme v tento výnimočný deň lásky pociťovali milosť kňazstva ako dar nesmierneho milosrdenstva.
Milosrdenstvo je absolútne slobodné rozhodnutie, ktorým si nás Boh vybral: Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás“ (Jn 15, 16).
Milosrdenstvo je láskavé rozhodnutie, ktorým nás povoláva konať ako jeho zástupcovia, hoci vie, že sme hriešni.
Milosrdenstvo je odpustenie, ktoré nám Boh nikdy neodmieta, ako ho neodmietol Petrovi, keď ho zaprel. Aj pre nás platí uistenie, podľa ktorého bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú “ (Lk 15, 7).
7. Objavujeme teda znovu naše povolanie ako tajomstvo milosrdenstva“. V evanjeliu sa dozvedáme, že práve toto je duchovný postoj, v ktorom Peter prijíma svoju jedinečnú službu. A tento jeho postoj je príkladom pre všetkých, ktorí prijali apoštolskú úlohu, na rôznych stupňoch posvätného rádu.
Naše myšlienky sa vracajú k scéne zo zázračného rybolovu opísaného v Lukášovom evanjeliu (5, 1-11). Ježiš žiada od Petra prejav dôvery v jeho slovo, keď od neho chce, aby zatiahol na hlbinu a spustil siete na lov. Požiadavka, ktorá človeka zarazí: ako mu uveriť po prebdenej a únavnej noci, strávenej hádzaním sietí bez akéhokoľvek výsledku? No opätovný pokus na Ježišovo slovo“ všetko zmení. Ryby prichádzajú v takom množstve, až sa trhajú siete. Slovo ukazuje svoju moc. Vzbudzuje údiv, no zároveň strach a hrôzu, akoby nás náhle zasiahol silný svetelný lúč, ktorý odhaľuje všetky naše limity. Peter zvolá: Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny!“ (Lk 5, 8). No prv než stačil dopovedať svoje vyznanie, Majstrovo milosrdenstvo sa preň stáva začiatkom nového života: Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí!“ (tamže 5, 10). Hriešnik“ sa stáva služobníkom milosrdenstva. Z rybára, ktorý chytá ryby sa stáva rybár ľudí“!
8. Je to veľké tajomstvo, milí kňazi: Kristus sa nebál vybrať si svojich služobníkov spomedzi hriešnikov. Či to nie je aj naša skúsenosť? Dotkne sa aj Petra, ktorý si ju živšie uvedomí pri dojemnom rozhovore s Ježišom po jeho zmŕtvychvstaní. Prv ako mu zverí poslanie pastiera, kladie mu Majster otázku, ktorá ho uvádza do rozpakov: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo? (Jn 21, 15). Pýta sa to človeka, ktorý ho pred niekoľkými dňami tri razy zaprel. Preto je pochopiteľný pokorný tón jeho odpovede: Pane, ty vieš všetko; ty dobre vieš, že ťa mám rád“ (tamže, 17). Práve na základe tejto lásky, ktorá okúsila vlastnú slabosť, lásky vyznanej s chvením ale aj s dôverou, prijíma Peter svoju službu: Pas moje baránky“, pas moje ovce“ (tamže 15.16.17). Práve na základe tejto lásky, posilnenej turíčnym ohňom, bude Peter schopný plniť prijatú službu.
9. A nie je to práve skúsenosť milosrdenstva, z ktorej sa rodí aj Pavlovo povolanie? Nikto nepocítil tak ako on, že Kristus si ho vybral nezaslúžene. Jeho minulosť tvrdošijného prenasledovateľa Cirkvi ho bude stále páliť v duši: Ja som najmenší z apoštolov. Ba nie som hoden volať sa apoštolom, lebo som prenasledoval Božiu cirkev“ (1 Kor 15, 9). A napriek tomu táto spomienka nielenže neoslabuje jeho nadšenie, ale naopak, dáva mu sťaby krídla. O čo viac sme boli zahrnutí milosrdenstvom, o to väčšmi cítime potrebu svedčiť o ňom a šíriť ho. Hlas“, ktorý osloví Pavla na ceste do Damasku, vedie ho do srdca evanjelia a umožňuje mu odhaliť, aká milosrdná je láska Otca, ktorý v Kristovi zmieril svet so sebou. Na tomto základe chápe Pavol aj apoštolskú službu ako službu zmierenia: Všetko toto je od Boha, ktorý nás skrze Krista zmieril so sebou a zveril nám službu tohoto zmierenia. Veď v Kristovi Boh zmieril svet so sebou a nepočítal ľuďom ich hriechy. A nám odovzdal slovo zmierenia (2 Kor 5, 18-19).
10. Petrovo a Pavlovo svedectvo, drahí kňazi, obsahuje pre nás cenný odkaz. Vyzýva nás, aby sme žili s pocitom nekonečnej vďačnosti za dar posvätnej služby: nič sme si nezaslúžili, všetko je milosť! Skúsenosť oboch apoštolov nás zároveň vedie k tomu, aby sme sa zverili Božiemu milosrdenstvu a odovzdali mu s úprimnou ľútosťou naše slabosti a s jeho milosťou sa znovu vydali na našu cestu k svätosti. V Novo millennio ineunte som úlohu stať sa svätým označil za základ múdreho pastoračného plánovania“. Je to základná úloha všetkých veriacich, o to viac to musí byť našou úlohou (porov. Č. 30-31)!
Za týmto účelom treba znovu objaviť sviatosť zmierenia ako základný nástroj nášho posväcovania. Tým, že sa priblížime bratovi kňazovi, aby sme ho poprosili o rozhrešenie, ktoré toľkokrát my sami dávame našim veriacim, zažijeme veľkú a povzbudivú pravdu, že prv ako sme nositeľmi úradu, sme členmi jediného ľudu, ľudu vykúpených. To, čo Augustín hovoril o svojej úlohe biskupa, platí aj pre presbyterskú službu: Ak sa ľakám byť tu pre vás, utešuje ma byť s vami. Pre vás som biskupom, s vami som kresťanom... To prvé znamená nebezpečenstvo, druhé spásu“ (Reči, 340, 1). Pekné je môcť vyznať svoje hriechy a počuť slová, ktoré nás zaplavia milosrdenstvom ako balzamom a vrátia nás späť na cestu. Iba ten, kto pocítil nežnosť Otcovho objatia, ktoré evanjelium opisuje v podobenstve o márnotratnom synovi – hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho (Lk 15, 20) – môže odovzdať druhým to isté teplo, lebo z toho, kto prijal odpustenie, sa stáva služobník odpustenia.
11. Poprosme teda Krista v tento svätý deň, aby nám pomohol znovu naplno objaviť, pre nás samých, celú krásu tejto sviatosti. Vari to nebol sám Ježiš, kto pomohol Petrovi urobiť tento objav? Ak ťa neumyjem, nebudeš mať so mnou podiel“ (Jn 13, 8). Zaiste, Ježiš tu nemal na mysli priamo sviatosť zmierenia, no istým spôsobom na ňu poukazuje, keď naráža na proces očistenia, ktorý sa začal jeho vykupiteľskou smrťou a pomocou sviatostí pôsobil počas stáročí na jednotlivcov.
Pravidelne sa utiekajme, drahí kňazi, k tejto sviatosti, aby Pán mohol zakaždým očistiť naše srdce a tak nás robiť menej nehodnými tajomstiev, ktoré slávime. Keďže sme povolaní predstavovať tvár Dobrého pastiera, a teda mať srdce samého Krista, musíme sa viac ako iní pripojiť k naliehavému zvolaniu žalmistu: Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného (Ź 51, 12). Sviatosť zmierenia, nevyhnutná pre každého kresťana, sa považuje aj za oporu, orientáciu a liek pre kňazský život.
12. Kňaz, ktorý naplno prežíva radostnú skúsenosť sviatostného zmierenia, bude považovať za celkom prirodzené opakovať bratom slová svätého Pavla: Sme teda Kristovými vyslancami, a akoby Boh napomínal skrze nás. V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa Bohom! (2 Kor 5, 20).
Ak kríza sviatosti zmierenia, na ktorú som už upozornil, závisí od mnohých faktorov – počnúc vytrácaním sa pocitu viny až po nedostatočné chápanie pôsobenia sviatostí v Božom pláne spásy – azda by sme si mali priznať, že občas môže pracovať proti tejto sviatosti aj isté oslabenie nášho nadšenia a našej ochoty pri vykonávaní tejto náročnej a chúlostivej služby.
Naopak, viac ako inokedy je potrebné, aby sme túto sviatosť pomohli Božiemu ľudu znovu objaviť. Treba hovoriť pevne a s presvedčením, že sviatosť pokánia je riadna cesta na získanie odpustenia a na odpustenie ťažkých hriechov spáchaných po krste. Túto sviatosť treba sláviť najlepším možným spôsobom, podľa liturgicky predpísaných foriem, aby si naplno zachovala podobu slávenia Božieho milosrdenstva.
13. Na prinavrátenie dôvery v možnosť znovuoživenia tejto sviatosti nám neslúži len nová naliehavá túžba po spiritualite, ktorá sa napriek mnohým rozporom opäť vynára v mnohých spoločenských prostrediach. Je tu tiež živá potreba osobného stretnutia, ktorá sa prejavuje u mnohých ľudí ako reakcia na anonymnú a masovú spoločnosť, odsudzujúcu ľudí často k vnútornej izolácii, i keď sú navonok zatiahnutí do víru účelových vzťahov. Zaiste nemožno zamieňať sviatostnú spoveď s praktickou ľudskou pomocou alebo psychoterapiou. Predsa však nemožno podceňovať skutočnosť, že keď sa sviatosť zmierenia správne slávi, spĺňa aj „humanizačnú“ úlohu, ktorá sa dobre dopĺňa s jej prvoradým významom, ktorým je zmierenie s Bohom a s Cirkvou.
Je dôležité, aby služobník zmierenia aj v tomto dobre plnil svoju úlohu. Jeho schopnosť chápať, počúvať, viesť dialóg a jeho nikdy neochabujúca ochota, to sú základné predpoklady na to, aby sa služba zmierenia mohla prejaviť v celej svojej váhe. Verné a otvorené ohlasovania radikálnych požiadaviek Božieho slova musí byť vždy sprevádzané veľkým pochopením a jemnosťou, ktoré napodobujú Ježišovo zachádzanie s hriešnikmi.
14. ďalej treba náležite zdôrazniť význam liturgickej podoby tejto sviatosti. Sviatosť zmierenia zapadá do logiky spoločenstva, ktoré charakterizuje Cirkev. Samotný hriech nemožno pochopiť do hĺbky, ak sa chápe len v súkromnej“ rovine a zabúda sa na to, že sa nevyhnutne týka celého spoločenstva a znižuje úroveň jeho svätosti. Navyše táto ponuka odpustenia vyjadruje tajomstvo nadprirodzenej solidarity, ktorá podľa zákonitosti sviatostí spočíva v hlbokej jednote jestvujúcej medzi Kristom ako hlavou a ostatnými časťami tela.
Je veľmi dôležité znovu objaviť tento „spoločenský“ rozmer sviatosti zmierenia aj pomocou spoločnej liturgie pokánia, zakončenej individuálnou spoveďou a rozhrešením, lebo to umožní veriacim lepšie pochopiť dvojaký rozmer zmierenia a väčšmi ich to zaväzuje prežívať vlastnú cestu pokánia v celom jej oživujúcom bohatstve.
15. Ešte nám ostáva základná otázka katechézy o morálnom povedomí a o hriechu, ktorá umožňuje jasnejšie si uvedomiť evanjeliové požiadavky v ich radikálnosti. Bohužiaľ, jestvuje minimalistická tendencia, ktorá zabraňuje sviatosti zmierenia prinášať všetky tak naliehavo potrebné plody. Mnohí veriaci nechápu hriech na základe evanjelia, ale podľa „spoločenských konvencií“, podľa toho, čo je spoločensky „prijateľné . Toto im dáva pocit, že nie sú jednotlivo zodpovední za veci, ktoré „robia všetci“, navyše ak sú legalizované občianskym právom.
Evanjelizácia v treťom tisícročí musí počítať s naliehavou potrebou podávania evanjeliového posolstva v jeho dynamickosti, úplnosti a náročnosti. Kresťanstvo nemožno vymedziť podľa sociologických kritérií len ako priemernú snahu o čestný život, ale musí to byť skutočná snaha o svätosť. Musíme si s novým nadšením prečítať piatu kapitolu z konštitúcie Lumen gentium, ktorá hovorí o povolaní všetkých k svätosti. Byť kresťanmi znamená prijať dar posväcujúcej milosti, ktorý sa nemôže nepremeniť na „záväzok“ osobne naň odpovedať v každodennom živote. Nie náhodou som sa v týchto rokoch snažil napomôcť, aby sa svätosť uznala v širšej škále a vo všetkých situáciách, v ktorých sa prejavila, aby sa všetkým kresťanom ponúkli rozličné vzory svätosti, a aby si pripomenuli, že sú osobne povolaní dosiahnuť tento cieľ.
16. Drahí bratia kňazi, poďme vpred s radosťou z našej služby a s vedomím, že pri nás stojí ten, ktorý nás povolal a ktorý nás neopustí. Istota jeho prítomnosti nech nás podopiera a utešuje.
Na Zelený štvrtok ešte živšie pociťujeme túto jeho prítomnosť, keď s pohnutím kontemplujeme tú hodinu, v ktorej nám Ježiš vo večeradle zveril seba samého pod spôsobom chleba a vína, čím sviatostne anticipoval obetu kríža. Minulý rok som vám písal priamo z Večeradla, pri príležitosti mojej návštevy vo Svätej zemi. Ako by som mohol zabudnúť na tú vzrušujúcu chvíľu? Dnes ju znovu prežívam, nie bez smútku kvôli dramatickej situácii, v ktorej sa stále nachádza Kristova zem.
Naše duchovné stretnutie na Zelený štvrtok sa stále koná tam, vo večeradle, zatiaľ čo zjednotení okolo svojich biskupov v katedrálach celého sveta prežívame tajomstvo Kristovho tela a krvi a slávime vďačnú spomienku na počiatky nášho kňazstva.
V radosti z nesmierneho daru, ktorý sme spolu prijali, vás všetkých objímam a žehnám.

Vo Vatikáne, 25. marca, na štvrtú pôstnu nedeľu roku 2001, v dvadsiatom treťom roku pontifikátu.

JÁN PAVOL II.