JÁN PAVOL II.
APOŠTOLSKÝ LIST
VO FORME MOTU PROPRIO

MISERICORDIA DEI

O NIEKTORÝCH ASPEKTOCH SLÁVENIA SVIATOSTI POKÁNIA

Skrze milosrdenstvo Boha, Otca, ktorý uzmieruje, sa Slovo v lone Preblahoslavenej Panny Márie stalo telom, aby zachránilo svoj ľud z hriechov (Mt 1, 21) a otvorilo mu „cestu do večnej spásy 1. Svätý Ján Krstiteľ potvrdil toto Ježišovo poslanie, keď ho nazval „Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta (Jn 1, 29). Celé dielo a ohlasovanie tohto Pánovho predchodcu je naliehavým a vrúcnym volaním po pokání a obrátení, ktorého znamením je krst vo vodách Jordánu. Sám Ježiš sa podrobil tomuto obradu pokánia (porov. Mt 3, 13-17), no nie preto, že by bol hriešny, ale preto, lebo sa takto dáva započítať medzi hriešnikov. On už je „Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta (Jn 1, 29); už anticipuje „krst svojej krvavej smrti 2. Spása je teda predovšetkým vykúpením z hriechu, ktorý bráni priateľstvu s Bohom, a vyslobodením z otroctva, v ktorom sa nachádza človek, čo podľahol pokúšaniu Zlého a stratil slobodu Božích detí (porov. Rim 8, 21).

Poslanie, ktoré zveril Kristus apoštolom, je ohlasovať Božie kráľovstvo a hlásať evanjelium, s cieľom obrátenia (porov. Mk 16,15; Mt 28, 18-20). V deň zmŕtvychvstanie, keď sa bezprostredne blíži začiatok apoštolského poslania, Ježiš udeľuje apoštolom moc v sile Ducha Svätého zmierovať kajúcnych hriešnikov s Bohom a s Cirkvou: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané (Jn 20, 22-23).3

V dejinách Cirkvi a počas jej neprerušenej praxe sa služba zmierenia (2 Kor 5, 18) – vysluhovaná vo sviatosti krstu a sviatosti pokánia – ukázala ako pastoračná úloha, ktorá zostáva vo vedomí stále živá a z Ježišovho poverenia sa koná ako podstatná súčasť kňazskej služby. Slávenie sviatosti pokánia prešlo počas stáročí vývojom, v ktorom zaznamenalo rôzne formy, no pritom si vždy zachovalo rovnakú základnú štruktúru, ktorá okrem zásahu vysluhovateľa – iba biskup alebo kňaz v Kristovom mene súdi a rozhrešuje, lieči a uzdravuje – nevyhnutne zahŕňa aj úkony kajúcnika: ľútosť, vyznanie hriechov a zadosťučinenie.

V apoštolskom liste Novo millennio ineunte som napísal: „ďalej chcem požiadať o novú pastoračnú odvahu, aby každodenná výchova kresťanských spoločenstiev vedela presvedčivým a účinným spôsobom predkladať praktizovanie sviatosti zmierenia. Ako sa pamätáte, na túto tému som poukázal v roku 1984 posynodálnou exhortáciou Reconciliatio et paenitentia. Tento dokument zhrnul ovocie úvah zasadania Biskupskej synody, ktorá sa venovala tejto problematike. Vtedy som prosil o vyvíjanie všemožného úsilia na zabránenie krízy ‚zmyslu pre hriech ... Keď sa spomenutá synoda zaoberala týmto problémom, všetci jej účastníci mali pred očami krízu, ktorá sa objavuje zvlášť v niektorých oblastiach sveta. Príčiny, ktoré sú pri jej koreňoch, v tomto krátkom časovom rozpätí ešte nezmizli. Ale Jubilejný rok, ktorý sa zvlášť vyznačoval návratom k sviatostnej spovedi, ponúkol nám povzbudzujúce posolstvo, ktoré by sa nemalo zanedbať: Ak mnohí veriaci a medzi nimi mnohí mladí s úžitkom prijali túto sviatosť, potom je pravdepodobne potrebné, aby sa duchovní pastieri vyzbrojili väčšou dôverou, tvorivosťou a vytrvalosťou pre jej odporúčanie a patričné doceňovanie. 4

Týmito slovami som chcel a chcem povzbudiť a zároveň naliehavo vyzvať svojich spolubratov biskupov – a prostredníctvom nich všetkých kňazov – na čo najrýchlejšiu obrodu sviatosti zmierenia, ktorú si zároveň vyžaduje opravdivá láska k blížnemu a skutočná pastoračná spravodlivosť,5 pričom im pripomínam, že každý veriaci, ktorý prichádza s náležitými vnútornými predpokladmi, má právo osobne prijať dar tejto sviatosti.

Na posúdenie vnútornej dispozície kajúcnikov, pokiaľ ide o poskytnutie alebo odopretie odpustenia a uloženie vhodného pokánia zo strany vysluhovateľa, je potrebné, aby veriaci okrem toho, že si je vedomý spáchaných hriechov, ľutuje ich a nechce sa ich viac dopustiť,6 svoje hriechy aj vyznal. V tomto zmysle Tridentský koncil vyhlásil, že je potrebné „podľa Božieho zákona vyznať smrteľné hriechy všetky a jednotlivo 7. Cirkev vždy videla podstatnú súvislosť medzi súdom, ktorým sú v tejto sviatosti poverení kňazi, a nevyhnutnosťou, aby kajúcnici vyznali svoje hriechy,8 s výnimkou prípadov, keď to nie je možné. Keďže úplné vyznanie ťažkých hriechov je podľa Božieho ustanovenia základnou súčasťou tejto sviatosti, v nijakom prípade nezávisí od slobodnej voľby kňaza (dišpenz, interpretácia, miestne zvyklosti atď.). Len kompetentná cirkevná autorita – v rámci príslušných disciplinárnych noriem – jednoznačne určuje kritériá na rozlíšenie skutočnej nemožnosti vyznať hriechy od iných situácií, v ktorých je táto nemožnosť iba zdanlivá, alebo aspoň prekonateľná.

V súčasných pastoračných podmienkach a vychádzajúc v ústrety starostlivým žiadostiam mnohých bratov v biskupskej službe, považujem za vhodné obrátiť pozornosť na niektoré platné kánonické normy týkajúce sa slávenia tejto sviatosti a spresniť niektoré ich aspekty, aby som – v duchu zodpovedného spoločenstva, ktoré je vlastné celému episkopátu9 – napomohol lepšie vysluhovanie tejto sviatosti. Ide o to, aby slávenie daru, ktorý Ježiš Kristus po svojom zmŕtvychvstaní zveril Cirkvi, bolo čoraz účinnejšie, dôveryhodnejšie a tým aj plodnejšie (porov. Jn 20, 19-23). Toto sa zdá byť zvlášť potrebné odvtedy, čo v niektorých oblastiach pozorujeme tendenciu upúšťania od osobnej spovede súčasne s návratom k zneužívaniu všeobecného alebo kolektívneho rozhrešenia, pretože nie je vnímané ako mimoriadny prostriedok v úplne výnimočných situáciách. Na základe svojvoľného rozšírenia podmienky vážnej potreby10 sa vlastne stráca z dohľadu vernosť božskému charakteru sviatosti a konkrétne, potreba individuálnej spovede, s vážnymi škodami na duchovnom živote veriacich i na svätosti Cirkvi.

Preto po vypočutí názoru Kongregácie pre náuku viery, Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí a Pápežskej rady na výklad textov zákonov, ako i názorov ctených bratov kardinálov, predstavených jednotlivých dikastérií Rímskej kúrie a po zvážení katolíckej náuky týkajúcej sa sviatosti pokánia a zmierenia, syntenticky zhrnutej v Katechizme Katolíckej cirkvi,11 vedomý si svojej pastoračnej zodpovednosti a plne si uvedomujúc stále aktuálnu potrebu a účinnosť tejto sviatosti, nariaďujem:

1. Ordinári nech pripomenú všetkým vysluhovateľom sviatosti pokánia, že univerzálny zákon Cirkvi v zmysle príslušnej katolíckej náuky stanovil:

a) „Individuálne a úplné vyznanie a rozhrešenie sú jediným riadnym spôsobom, ktorým sa veriaci, vedomý si ťažkého hriechu, zmieruje s Bohom a s Cirkvou; iba fyzická alebo morálna nemožnosť oslobodzuje od takéhoto vyznania; v tomto prípade sa zmierenie môže dosiahnuť aj inými spôsobmi. 12

b) Preto „každý, komu je zverená starostlivosť o duše mocou úradu, je povinný postarať sa, aby boli spovedaní veriaci, ktorí sú mu zverení a ktorí si spoveď rozumne žiadajú, a aby sa im poskytla príležitosť na individuálnu spoveď v stanovených dňoch a hodinách, ktoré im vyhovujú .13

Okrem toho všetci kňazi, ktorí majú poverenie vysluhovať sviatosť pokánia, musia byť vždy a plne pripravení vyslúžiť ju zakaždým, keď si to veriaci rozumne žiadajú.14 Nedostatok ochoty prijať zranené ovečky, či dokonca ísť im v ústrety a priviesť ich naspäť do ovčinca je bolestným znakom chýbajúceho pastoračného zmyslu u tých, ktorí vďaka kňazskej vysviacke majú v sebe nosiť obraz Dobrého pastiera.

2. Miestni ordinári, ako aj farári a rektori kostolov a svätýň musia pravidelne preverovať, či skutočne jestvujú čo možno najprístupnejšie podmienky na spovedanie veriacich. Odporúčame najmä viditeľnú prítomnosť spovedníkov na kultových miestach počas stanovených hodín, prispôsobenie týchto hodín skutočnej situácii kajúcnikov a zvlášť pripravenosť spovedať pred svätými omšami, ale aj vyjsť v ústrety potrebám veriacich počas slávenia svätých omší, ak sú k dispozícii ďalší kňazi.15

3. Keďže „veriaci je povinný vyspovedať sa podľa druhu a počtu zo všetkých ťažkých hriechov spáchaných po krste a mocou Cirkvi ešte priamo neodpustených a ani v individuálnej spovedi nevyznaných, ktorých si je vedomý po starostlivom spytovaní svedomia ,16 zamieta sa akákoľvek prax, ktorá ohraničuje spoveď len na akési všeobecné obvinenie alebo obvinenie z jedného či viacerých závažnejších hriechov. Na druhej strane, keď si uvedomíme, že všetci veriaci sú povolaní na svätosť, odporúča sa im, aby sa vyznávali aj zo všedných hriechov.17

4. Vo svetle a v kontexte predošlých noriem treba chápať a správne uplatňovať aj rozhrešenie viacerých kajúcnikov súčasne, bez predchádzajúceho individuálneho vyznania hriechov, ako ho upravuje kánon 961 Kódexu kánonického práva (CIC). Toto rozhrešenie má skutočne „charakter výnimky 18 a „nemôže sa všeobecným spôsobom udeľovať, môže sa iba vtedy ak: 1. hrozí nebezpečenstvo smrti a niet dosť času, aby kňaz alebo kňazi vypočuli spovede jednotlivých kajúcnikov; 2. je vážna potreba, totiž, keď so zreteľom na počet kajúcnikov nie je k dispozícii dostatok spovedníkov, aby v primeranom čase riadne vypočuli spoveď jednotlivcov, takže kajúcnici by boli bez vlastnej viny nútení zostať dlho bez sviatostnej milosti alebo svätého prijímania; potreba sa však nepovažuje za dostačujúcu, keď nie je nedostatok spovedníkov len z dôvodu, že sa zhromaždil veľký počet kajúcnikov, aký sa môže vyskytnúť pri nejakej veľkej slávnosti alebo na púti .19

V prípade vážnej potreby platia tieto spresnenia:

a) Ide o objektívne výnimočné situácie, ako napríklad tie, ktoré možno pozorovať na misijných územiach alebo v izolovaných spoločenstvách veriacich, kde kňaz môže prísť len raz alebo niekoľkokrát v roku, alebo len keď mu to vojnové, poveternostné či iné podmienky dovolia.

b) Pre vážnu potrebu kánon stanovuje dve podmienky, ktoré sú neoddeliteľné, takže nikdy nestačí len nemožnosť riadne vyspovedať jednotlivcov v primeranom čase pre nedostatok kňazov; táto nemožnosť musí byť spojená so skutočnosťou, že inak by kajúcnici boli nútení bez vlastnej viny dlho zostať bez sviatostnej milosti. Preto treba mať stále na pamäti celkové podmienky kajúcnikov a diecézy, čo sa týka organizácie pastorácie a možnosti veriacich pristúpiť k sviatosti pokánia.

c) Prvá podmienka – nemožnosť riadne a v primeranom čase vyspovedať jednotlivcov pre nedostatok kňazov – sa vzťahuje len na rozumný čas potrebný na základné, platné a úctivé vyslúženie sviatosti, nevzťahuje sa teda dlhší pastoračný rozhovor, ktorý možno odložiť, na vhodnejšiu situáciu. Tento rozumne primeraný čas, v ktorom sa vypočujú spovede, závisí od reálnych možností spovedníka či spovedníkov, ako aj samotných kajúcnikov.

d) Pokiaľ ide o druhú podmienku, žiada si rozumné posúdenie a zhodnotenie, aký dlhý má byť čas bez sviatostnej milosti, aby to bola v zmysle kánonu 960 skutočne nemožnosť, ak nehrozí nebezpečenstvo smrti. Takéto posúdenie nie je rozumné vtedy, keď deformuje zmysel fyzickej alebo morálnej nemožnosti, čo by sa napríklad stalo, keby sa doba takéhoto nedostatku v trvaní jedného mesiaca považovala za dlho.

e) Nie je prípustné vytvoriť alebo dovoliť, aby vznikli situácie, ktoré by sa javili ako vážna potreba, a pritom by vyplývali len z nedostatočného riadneho vysluhovania tejto sviatosti nedodržiavaním spomenutých noriem20, a už vôbec nemožno dovoliť kajúcnikom, aby si slobodne zvolili všeobecné rozhrešenie, akoby išlo o normálnu možnosť, rovnocennú dvom riadnym formám opísaným v Rímskom rituáli.

f) Samotný veľký počet kajúcnikov nepredstavuje dostatočnú vážnu potrebu nielen počas nejakej veľkej slávnosti alebo púte, ale ani pokiaľ ide o dôvody spojené s turistikou či iné podobné dôvody vyplývajúce z rastúcej mobility osôb.

5. Posúdiť, či jestvujú podmienky vyžadované podľa normy kánonu 961, § 1, bod 2, neprislúcha spovedníkovi, ale „diecéznemu biskupovi, ktorý so zreteľom na kritériá, dohodnuté s ostatnými členmi konferencie biskupov, môže vymedziť prípad takej potreby .21 Takéto pastoračné kritériá musia byť v podmienkach daného územia výrazom snahy o úplnú vernosť základným kritériám vyjadreným v univerzálnej norme Cirkvi, ktorá sa opiera o požiadavky plynúce zo samotnej sviatosti pokánia pri jej božskom ustanovení.

6. Je vecou zásadného významu, aby v tejto pre život Cirkvi takej podstatnej otázke došlo k úplnej zhode medzi rôznymi episkopátmi sveta. Preto nech biskupské konferencie v súlade s kánonom 455, § 2, CIC čo najskôr zašlú Kongregácii pre Boží kult a disciplínu sviatostí text noriem o aplikácii kánonu 961 CIC, ktoré chcú vydať alebo aktualizovať vo svetle tohto motu proprio. Aj toto napomôže čoraz užšie spoločenstvo medzi biskupmi celej Cirkvi a podnieti veriacich, aby hojne pili z prameňov Božieho milosrdenstva, neustále prúdiacich vo sviatosti pokánia.

Vzhľadom na aspekt spoločenstva bude vhodné, aby diecézni biskupi oznámili svojim biskupským konferenciám, či sa v oblasti ich jurisdikcie vyskytli prípady vážnej potreby, alebo nie. ďalej bude úlohou biskupských konferencií informovať uvedenú kongregáciu o skutočnej situácii na ich území a o prípadných zmenách, ktoré bude treba následne registrovať.

7. Pokiaľ ide o osobné dispozície kajúcnikov, treba zdôrazniť nasledovné:

a) „Aby veriaci platne prijal sviatostné rozhrešenie, udelené viacerým súčasne, vyžaduje sa nielen to, aby bol vhodne disponovaný, ale aby si súčasne predsavzal, že v náležitom čase jednotlivo vyzná ťažké hriechy, ktoré nateraz takto nemôže vyznať. 22

b) Ak je to možné, aj v prípade nebezpečenstva smrti „má predchádzať povzbudenie, aby sa každý postaral o vzbudenie úkonu dokonalej ľútosti .23

c) Je jasné, že platne prijať rozhrešenie nemôžu kajúcnici, ktorí stále žijú v stave ťažkého hriechu a nemajú v úmysle tento stav zmeniť.

8. Naďalej potvrdzujem povinnosť „úprimne sa vyspovedať z ťažkých hriechov aspoň raz do roka ,24 ako i tú, že „ten, komu sa všeobecným rozhrešením odpúšťajú ťažké hriechy, má čím skôr pri prvej príležitosti pristúpiť k individuálnej spovedi, skôr než dostane iné všeobecné rozhrešenie, ak do toho nevstúpi oprávnený dôvod. 25

9. Pokiaľ ide o miesto a zariadenie, kde sa má táto sviatosť sláviť, treba dbať na to, že:

a) „vlastným miestom na vysluhovanie sviatostnej spovede je kostol alebo kaplnka ,26 hoci z pastoračných dôvodov môže byť odôvodnené slávenie tejto sviatosti na rozličných miestach;27

b) čo sa týka spovednice, úlohou konferencie biskupov je vydať normy, v ktorých sa má dbať o to, aby spovednice boli vždy „na viditeľnom mieste a „opatrené pevnou mriežkou , aby ich mohli veriaci i samotní spovedníci slobodne použiť, keď si to želajú.28

Nariaďujem, aby všetko, čo som týmto apoštolským listom vo forme motu proprio stanovil, malo plnú a trvalú hodnotu a dodržiavalo sa od tohto dňa, hoci inde by bolo doteraz ustanovené inak. Čo som stanovil v tomto liste, platí zo svojej povahy aj pre úctyhodné východné katolícke cirkvi v súlade s danými kánonmi ich vlastného kódexu.

Vo Vatikáne, 7. apríla, v Druhú veľkonočnú nedeľu alebo Nedeľu Božieho milosrdenstva, roku Pána 2002, v dvadsiatom štvrtom roku pontifikátu.

JÁN PAVOL II.


(1) Rímsky misál, adventná prefácia I.
(2) Katechizmus Katolíckej cirkvi, 536.
(3) Porov. Tridentský ekumenický koncil, XIV. zasadnutie, De sacramento paenitentiae, kán. 3: DS 1703.
(4) N. 37: AAS 93 (2001) 292.
(5) Porov. CIC, kán. 213 a 843, § 1.
(6) Porov. Tridentský ekumenický koncil, XIV. zasadnutie, Doctrina de sacramento paenitentiae, kap. 4: DS 1676.
(7) Tamže kán. 7: DS 1707.
(8) Porov. tamže, kap. 5: DS 1679; Florentský ekumenický koncil, Decr. pro Armeniis: DS 1323.
(9) Porov. kán. 392; Druhý ekumenický vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 23.27; Dekrét o pastorálnej službe biskupov v Cirkvi Christus Dominus, 16.
(10) Porov. CIC kán. 961, § 1, bod 2.
(11) Porov. KKC 980-987; 1114-1134; 1420-1498.
(12) CIC, kán. 960.
(13) CIC, kán. 986, § 1.
(14) Porov. Druhý ekumenický vatikánsky koncil, Dekrét o účinkovaní a živote kňazov Presbyterorum ordinis, 13; Ordo paenitentiae, Praenotanda, č. 10, b, editio typica, 1974.
(15) Porov. Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí, Responsa ad dubia proposita: „Notitiae , 37 (2001), 259-260.
(16) CIC, kán. 988, § 1.
(17) Porov. CIC, kán. 988, § 2; Ján Pavol II., apoštolská posynodálna exhortácia Reconciliatio et paenitentia (2. decembra 1984), 32: AAS 77 (1985) 267; Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1458.
(18) Ján Pavol II., apoštolská posynodálna exhortácia Reconciliatio et paenitentia (2. decembra 1984), 32: AAS 77 (1985) 267.
(19) CIC, kán. 961, § 1.
(20) Porov. tamže bod 1 a 2.
(21) CIC, kán. 961, § 2.
(22) CIC, kán. 962, § 1.
(23) CIC, kán. 962, § 2.
(24) CIC, kán. 989.
(25) CIC, kán. 963.
(26) CIC, kán. 964, § 1.
(27) Porov. CIC, kán. 964, § 3.
(28) Porov. CIC, kán. 964, § 2; Pápežská rada na výklad textov zákonov, Responsa ad propositum dubium: de loco excipiendi sacramentales confessiones (7. júla 1998): AAS 90 (1998) 711.