Apoštolský list
pápeža Jána Pavla II.


NOVO MILLENNIO INEUNTE

NA ZAČIATKU NOVÉHO TISÍCROČIA

Biskupom, kňazom a všetkým veriacim na konci Veľkého jubilea roku 2000



Preklad: Jozef Kaiser SDB
Text KBS, vyd. SSV 2001


JÁN PAVOL II.

Spolubratom v biskupskom úrade,
kňazom a diakonom,
rehoľníkom a rehoľníčkam,
i všetkým veriacim laikom.

1. Na začiatku nového tisícročia, keď sa končí Veľké jubileum, v ktorom sme slávili dvetisíce výročie Ježišovho narodenia a pre Cirkev sa otvára nový úsek cesty, opäť sa ozývajú v našom srdci slová, ktorými Ježiš jedného dňa, keď prestal zo Šimonovej loďky učiť zástupy, vyzval apoštola, aby šiel loviť ryby: "Zatiahni na hlbinu!" (Lk 5,4). Peter a prví spoločníci dôverovali Kristovmu slovu a spustili siete. Len čo to urobili, chytili veľké množstvo rýb (porov. Lk 5,6). "Duc in altum!" Toto slovo zaznieva dnes pre nás a pozýva nás, aby sme vďačne spomínali na minulosť, nadšene prežívali prítomnosť a s dôverou sa otvárali pre budúcnosť: Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky! (Hebr 13,8).
Veľkú radosť prežívala v tomto roku Cirkev, ktorá sa v hlbokej kontemplácii zahľadela do tváre svojho Źenícha a Pána. Stala sa väčšmi ako inokedy putujúcim ľudom, ktorý vedie veľký Pastier oviec (Hebr 13,20). S mimoriadnym dynamizmom, ktorý strhol mnohých jej členov, Boží ľud tu v Ríme, ale aj v Jeruzaleme a vo všetkých jednotlivých miestnych cirkvách prešiel Svätou bránou, ktorou je Kristus. K nemu ako cieľu dejín a jedinému Spasiteľovi, Cirkev a Duch Svätý volali: Marana tha - Príď, Pane Ježišu! (porov. Zjv 22,17.20; 1Kor 16,22).
Je nemožné odhadnúť účinok milosti, ktorej boli v priebehu roka účastné ľudské svedomia. Ale je isté, že "rieka vody života", ktorá stále vyteká od Božieho a Baránkovho trónu" (porov. Zjv 22,1), blahodarne zavlažila Cirkev. Je to voda Ducha Svätého, ktorá uháša smäd a obnovuje (porov. Jn 4,14). Je to milosrdná láska Otca, ktorá sa nám v Kristovi ešte raz zjavila a darovala. Na konci tohto roka môžeme s novým plesaním opakovať dávny chválospev: "Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky" (Ź 118,1).

2. Preto cítim potrebu obrátiť sa na vás, moji drahí, aby som mal spolu s vami účasť na tomto chválospeve. Už od začiatku svojho pontifikátu som myslel na tento Svätý rok 2000 a videl som v ňom dôležitý dátum. V slávení tohto roka som videl prozreteľnostnú chvíľu, ktorú by mala Cirkev po tridsiatich piatich rokoch od Druhého vatikánskeho koncilu pokladať za výzvu a posúdiť svoju obnovu, aby sa s novým nadšením ujala svojho evanjelizačného poslania.
Dosiahlo Jubileum tento cieľ? Naše nasadenie, spojené s obetavým úsilím i nevyhnutnými slabosťami, pozná najlepšie Boh. Ale my sa nemôžeme vyhnúť povinnosti byť vďační za obdivuhodné veci, ktoré Boh pre nás urobil. Pánovo milosrdenstvo chcem ospevovať naveky (Ź 89,2).
Všetko to, čo sa udialo pred našimi očami, si zároveň žiada, aby sme to ešte raz premysleli a - v určitom zmysle slova - dešifrovali. Aby sme počuli, čo Duch Svätý počas tohto takého intenzívneho roka povedal Cirkvi (porov. Zjv 2,7.11.17 atď.).

3. Predovšetkým sa musíme, drahí bratia a sestry, zamyslieť nad budúcnosťou, ktorá nás očakáva. Mnohokrát sme sa v týchto mesiacoch pozerali na nové tisícročie, ktoré sa pred nami otvára. Jubileum sme prežívali nielen ako spomienku na minulosť, ale aj ako proroctvo budúcnosti. Teraz je potrebné, aby sme si prijatú milosť vzali k srdcu a premenili ju na horlivé predsavzatia a smernice konkrétnych aktivít. K tejto úlohe chcem pozvať všetky miestne cirkvi. V každej z nich, zhromaždenej okolo svojho biskupa, je v počúvaní Božieho slova, v bratskej jednote a v lámaní chleba (porov. Sk 2,42), "skutočne prítomná a činná jedna, svätá, katolícka a apoštolská Cirkev Kristova".1 Predovšetkým v konkrétnej skutočnosti každej cirkvi nadobúda tajomstvo jediného Božieho ľudu tú zvláštnu podobu, ktorá mu umožňuje udomácniť sa v jednotlivých prostrediach a kultúrach.
Toto zakorenenie Cirkvi v čase a priestore odzrkadľuje v podstate samotné uskutočnenie vtelenia. Teraz teda každá cirkev, keď uvažuje nad tým, čo Duch Svätý povedal Božiemu ľudu v tomto osobitnom roku milosti, ale aj v dlhšom časovom rozpätí od Druhého vatikánskeho koncilu až po Veľké jubileum, preveruje svoju horlivosť a opäť nadobúda nový vzlet pre svoju duchovnú a pastoračnú angažovanosť. Práve preto chcem týmto listom na záver Jubilejného roka poskytnúť príspevok svojej služby Petrovho nástupcu, aby Cirkev čoraz viac žiarila pestrosťou svojich darov a jednotou svojej cesty.


I.
STRETNUTIE S KRISTOM -
DEDIČSTVO VEĽKÉHO JUBILEA

4. Vzdávame ti vďaky, Pane, Bože všemohúci. (Zjv 11,17). V Bule vyhlásenia Veľkého jubilea som vyslovil želanie, aby sa dvetisícročná oslava tajomstva vtelenia prežívala ako "jediný neprerušený chválospev na Najsvätejšiu Trojicu"2 a zároveň "ako cesta zmierenia i ako znak pravej nádeje pre tých, čo pozerajú na Krista a na jeho Cirkev".3 Skúsenosť tohto Jubilejného roka sa rozvíjala práve podľa týchto životných rozmerov. Boli pritom také intenzívne chvíle, ktoré nám umožnili takmer názorne, rukolapne sa presvedčiť o milosrdnej prítomnosti Boha, od ktorého zostupuje každý dobrý údel a každý dokonalý dar (Jak 1,7).
Myslím predovšetkým na rozmer chvály. Odtiaľto totiž vychádza každá pravá odpoveď viery na zjavenie Boha v Kristovi. Kresťanstvo je milosť, je prekvapenie Boha, ktorý sa neuspokojil so stvorením sveta a človeka, ale rozhodol sa kráčať spolu so svojimi stvoreniami. A keď mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril skrze prorokov, v posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi (porov. Hebr 1,1-2).
V posledných dňoch! Áno, Jubileum nám dalo pocítiť, že dvetisícročné dejiny uplynuli bez toho, že by boli oslabili sviežosť toho "dnes", ktorým anjeli zvestovali pastierom neobyčajnú udalosť Ježišovho narodenia v Betleheme: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán (Lk 2,11). Dvetisíc rokov pominulo, ale vyhlásenie, ktoré Ježiš urobil o svojom poslaní pred svojimi udivenými spoluobčanmi v nazaretskej synagóge a aplikoval na seba Izaiášovo proroctvo: "Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli" (Lk 4,21), ostáva živšie ako predtým. Dvetisíc rokov pominulo, ale ešte stále je potrebné pre hriešnikov, odkázaných na milosrdenstvo - a kto ho nepotrebuje? - to "dnes" spásy, ktoré na kríži otvorilo brány Božieho kráľovstva kajúcemu zločincovi: Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji (Lk 23,43).

Plnosť času

5. Časová zhoda tohto Jubilea so vstupom do nového tisícročia bez toho, že by sme podliehali chiliastickým fantáziam, určite prospela vnímaniu Kristovho tajomstva vo veľkom horizonte dejín spásy. Kresťanstvo je náboženstvo, ktoré sa včlenilo do dejín! Boh chcel na pôde dejín uzavrieť s Izraelom zmluvu a pripraviť tak v plnosti času (Gal 4,4) narodenie Syna v lone Panny Márie. Keď pozeráme na Krista v jeho božskom a ľudskom tajomstve, on je základom a stredobodom dejín, je ich zmyslom a posledným cieľom. Lebo skrze toho, ktorý je Slovo a obraz Otca, povstalo všetko (Jn 1,3; porov. Kol 1,15). Jeho vtelenie, ktoré vrcholí vo veľkonočnom tajomstve a v dare Ducha Svätého, predstavuje pulzujúce srdce času, tajomnú hodinu, v ktorej sa priblížilo Božie kráľovstvo (porov. Mk 1,15) a zapustilo do našich dejín korene, ako horčičné semeno, predurčené stať sa veľkým stromom (porov. Mk 4,30-32).
"Chvála ti, Ježišu Kriste, ty vládneš dnes a naveky". Týmto tisíckrát opakovaným spevom sme tohto roku sústredene uvažovali o Kristovi, ako nám ho predstavuje Zjavenie apoštola Jána! "Alfa a Omega, Prvý a Posledný, Počiatok a Koniec" (Zjv 22,13). A počas uvažovania o Kristovi klaňali sme sa zároveň Otcovi i Duchu Svätému, jedinej a nerozdeliteľnej Trojici, nevýslovnému tajomstvu, v ktorom má všetko svoj počiatok i svoje zavŕšenie.

Očistenie pamäti

6. Aby náš pohľad mohol byť čistejší pre uvažovanie o tajomstve, tento Jubilejný rok sa silne vyznačoval prosbou o odpustenie. Platilo to nielen pre jednotlivcov, ktorí skúmali svoj vlastný život, aby si vyprosili milosrdenstvo a dostali osobitný dar odpustenia, ale aj pre celú Cirkev, ktorá si chcela pripomenúť nevernosti, ktorými mnohí jej synovia a dcéry, v priebehu dejín, vrhli tieň na jej tvár Kristovej nevesty.
Na toto spytovanie svedomia sme sa dlho pripravovali. Uvedomovali sme si, že Cirkev, ktorá zahrnuje vo svojom lone hriešnikov, je zároveň "svätá a vždy povinná očisťovať sa".4 Vedecké stretnutia nám pomohli spresniť tie aspekty, v ktorých evanjeliový duch v prvých dvoch tisícročiach mal nie vždy patričný lesk. Ako by sme mohli zabudnúť na dojímavú bohoslužbu z 12. marca 2000, pri ktorej som ja sám vo svätopeterskej bazilike uprel svoj pohľad na Ukrižovaného, stal som sa hlasom Cirkvi a prosil som o odpustenie za hriechy všetkých jej synov a dcér. Toto "očistenie pamäti" posilnilo naše kroky na ceste k budúcnosti, a zároveň nás urobilo pokornejšími a bedlivejšími v našej vernosti evanjeliu.

Svedkovia viery

7. Źivé povedomie pokánia nám však nebránilo chváliť Pána za to, čo vykonal vo všetkých storočiach, zvlášť v storočí, ktoré sme práve ukončili, tým, že svojej Cirkvi zabezpečil veľký zástup svätých a mučeníkov. Pre niektorých z nich bol Jubilejný rok aj rokom blahorečenia alebo svätorečenia. Svätosť, priznaná pápežom, známym z histórie, alebo skromným postavám laikov a rehoľníkov od jedného kontinentu zeme po druhý, ukázala sa byť viac ako inokedy, rozmerom, ktorý lepšie vyjadruje tajomstvo Cirkvi. Ako výrečné posolstvo, ktoré nepotrebuje slov, živým spôsobom predstavuje Kristovu tvár.
Pri tejto príležitosti Svätého roka sa urobilo veľa aj pre zozbieranie hodnotných spomienok na svedkov viery 20. storočia. Pripomenuli sme si ich spolu s predstaviteľmi iných cirkví a cirkevných spoločenstiev 7. mája 2000 v pôsobivom prostredí Kolosea, ktoré je symbolom dávnych prenasledovaní kresťanov. Je to dedičstvo, ktoré sa nesmie stratiť, ale má sa zachovať ako objekt trvalej vďačnosti a podnet na obnovovanie predsavzatia nasledovať ho.

Putujúca Cirkev

8. Nespočetní synovia a dcéry Cirkvi sa vydali akoby po stopách svätých a vystriedali sa tu pri hroboch apoštolov, naplnení túžbou vyznať svoju vieru, vyspovedať sa zo svojich hriechov a prijať spásonosné milosrdenstvo. Bol som tohto roku dojatý nielen pohľadom na zástupy, ktoré napĺňali Námestie svätého Petra počas mnohých bohoslužieb, ale nezriedka som sa pozeral aj na dlhé zástupy pútnikov, ktorí pokojne čakali, aby mohli prejsť Svätou bránou. Snažil som sa predstaviť si životnú históriu každého z týchto pútnikov, ktorú tvoria radosti, úzkosti i bolesti. Históriu, ktorá sa stretla s Kristom, a ktorá sa - v dialógu s ním - znovu vydala na cestu nádeje. Keď som pozoroval neustále prúdiace skupiny, získal som akoby plastický obraz putujúcej Cirkvi. Tej Cirkvi, ktorá sa nachádza - ako hovorí svätý Augustín - "medzi prenasledovaniami sveta a útechami Boha".5 My môžeme pozorovať nanajvýš vonkajšiu stránku tejto zvláštnej skutočnosti. Kto môže odhadnúť zázraky milosti, ktoré sa udiali v srdciach? Nám prichodí len zmĺknuť a klaňať sa, pokorne dôverovať v tajomné pôsobenie dobrotivého Boha a ospevovať jeho nekonečnú lásku: Milosrdenstvo Božie ospevovať budem naveky!

Mladí ľudia

9. Na početných jubilejných stretnutiach sa zišli najrozličnejšie kategórie osôb a zaznamenali naozaj pôsobivú účasť, ktorá niekedy vystavila tvrdej skúške úsilie organizátorov i animátorov, buď cirkevných alebo civilných. Chcem využiť aj tento list, aby som všetkým vyjadril svoju najsrdečnejšiu vďaku. Ale odhliadnuc od počtu pútnikov, vždy ma dojímalo, keď som videl vážne úsilie o modlitbu, rozjímanie a spoločenstvo, ktoré tieto stretnutia sprevádzali.
A ako nepripomenúť zvlášť radostné a nadšené stretnutie mladých? Ak je nejaký obraz Jubilea 2000, ktorý viac ako iné ostane v živej pamäti, tak je to určite vlniace sa more mladých, s ktorými som mal možnosť nadviazať určitý druh privilegovaného dialógu, založeného na vzájomnej sympatii a hlbokom porozumení. Bolo to tak už od ich uvítania na Námestí svätého Petra. Potom som ich videl hmýriť sa po meste, veselých, akými majú mladí ľudia byť, ale aj zamyslených, túžiacich po modlitbe, po "zmysle", po pravom priateľstve. Nebude ľahké ani pre nich samých, ani pre tých, čo ich pozorovali, vymazať z pamäti ten týždeň, v ktorom sa Rím stal "mladým s mladými". Nebude možné zabudnúť ani na slávenie Eucharistie v Tor Vergata.
Znovu sa raz mladí ukázali ako zvláštny dar Božieho Ducha pre Rím a pre Cirkev. Pohľad na mladých z hľadiska problémov a krehkostí, ktorými ich poznačila súčasná spoločnosť, budí občas určitý pesimizmus. Jubileum mladých nás však takmer "pomýlilo" tým, že nám namiesto toho odovzdalo posolstvo mládeže, ktorá vyjadruje - napriek možným protirečeniam - úprimnú túžbu po autentických hodnotách, ktoré majú svoje naplnenie v Kristovi. Či nie je Kristus tajomstvom pravej slobody a hlbokej radosti srdca? Či nie je Kristus najvznešenejším priateľom a zároveň vychovávateľom každého opravdivého priateľstva? Keď sa mladým predstaví Kristus s jeho pravou tvárou, oni ho cítia ako presvedčivú odpoveď, a sú schopní prijať jeho posolstvo, aj keď je náročné a poznačené krížom. Preto, dojatý nadšením mladých, neváhal som ich požiadať o radikálnu voľbu viery a života, a naznačil som im vznešenú úlohu: aby sa na úsvite nového tisícročia stali "strážcami rána" (porov. Iz 21,11-12).

Pútnici rozličných kategórií

10. Nemôžem sa tu pochopiteľne zastavovať pri jednotlivých jubilejných udalostiach. Každá z nich mala vlastný charakter a zanechala svoje posolstvo nielen priamym účastníkom, ale aj tým, čo sa o nej dozvedeli, alebo sa na nej zúčastnili na diaľku cez prostriedky spoločenskej komunikácie. Ale ako nepripomenúť slávnostný ráz prvého veľkého stretnutia, venovaného deťom? Začať nimi, znamenalo určitým spôsobom rešpektovať Ježišovo napomenutie: "Nechajte deti prichádzať ku mne!" (Mk 10,14). Možno to znamenalo ešte viac zopakovať jeho gesto, ktoré urobil, keď postavil do prostriedku dieťa a urobil ho samým symbolom postoja, ktorý musí zaujať každý, kto chce vojsť do Božieho kráľovstva (porov. Mt 16,2-4). Potom prišli - v určitom zmysle po stopách detí - prosiť o jubilejné milosrdenstvo najrozličnejšie kategórie dospelých: od starých, chorých a postihnutých, od priemyselných a poľnohospodárskych pracovníkov po športovcov, od umelcov po univerzitných učiteľov, od biskupov a kňazov po osoby zasväteného života, od politikov a novinárov po vojakov, ktorí prišli potvrdiť zmysel svojej služby, ako služby pre zabezpečovanie pokoja. Veľký význam malo zhromaždenie robotníkov 1.mája, na tradičný Sviatok práce. Povzbudil som ich, aby prežívali spiritualitu práce nasledovaním svätého Jozefa a samého Ježiša. Ich jubileum mi poskytlo okrem toho príležitosť predniesť naliehavú výzvu vyrovnávať ekonomickú a sociálnu nerovnováhu, ktorá existuje vo svete práce, a rozhodne usmerňovať procesy ekonomickej globalizácie s prihliadnutím na solidárnosť a náležitú úctu každej ľudskej osobe.
Deti so svojou neudržateľnou veselosťou sa vrátili opäť na jubileum rodín, pri ktorom sa predstavili svetu ako "jar rodiny a spoločnosti". Toto jubilejné stretnutie bolo skutočne výrečné, lebo v ňom mnohé rodiny, pochádzajúce z rozličných častí sveta, prišli s novou horlivosťou zachytiť Kristovo svetlo a spoznať v ňom pôvodný Boží plán s nimi (porov. Mk 10,6-8; Mt 19,4-6). Zaviazali sa, že budú toto svetlo vyžarovať v kultúre, ktorá stále znepokojujúcejším spôsobom stráca samotný zmysel pre manželstvo a rodinu ako ustanovizeň.
Medzi najdojímavejšie stretnutia pre mňa patrí stretnutie s väzňami rímskeho väzenia Regina Caeli. Z ich očí som vycítil bolesť, ale aj ľútosť a nádej. Pre nich bolo Jubileum z celkom osobitného titulu "rokom milosrdenstva". A napokon v posledných dňoch roka bolo sympatické stretnutie so svetom divadla, ktorý na človeka pôsobí veľmi príťažlivo. Pri tomto stretnutí som pripomenul všetkým z tejto oblasti, aby nezabúdali, že majú veľkú zodpovednosť a úlohu predkladať - spolu s radostnou zábavou - pozitívne a mravne zdravé posolstvá, schopné vlievať dôveru a lásku k životu.

Medzinárodný eucharistický kongres

11. V logike tohto Jubilejného roka mal mať osobitne dôležitý význam Medzinárodný eucharistický kongres. A naozaj ho mal! Ak je Eucharistia Kristovou obetou, ktorá sa medzi nami sprítomňuje, musela jej reálna prítomnosť jednoducho byť stredobodom Svätého roka, venovaného vteleniu Slova. Práve preto bol plánovaný tento rok ako rok "intenzívne eucharistický",6 a tak sme sa ho snažili aj prežívať. Jednako pri spomienke na narodenie Syna, nemohla chýbať ani spomienka na Matku. Mária bola prítomná pri jubilejných oslavách nielen prostredníctvom kongresov osobitného významu, ale predovšetkým prostredníctvom veľkého úkonu oddanosti, ktorým som, v prítomnosti značnej časti svetového episkopátu zveril jej materskej starostlivosti život nového tisícročia.

Ekumenický rozmer

12. Pre mňa je, pochopiteľne, prirodzené rozprávať o Jubileu predovšetkým tak, ako sa javí z pohľadu Petrovho stolca. Pritom ale nezabúdam, že ja sám som chcel, aby jeho slávenie prebiehalo plnohodnotne aj v partikulárnych cirkvách. A práve tam mala najväčšia časť veriacich možnosť dostať zvláštne milosti, najmä s Jubilejným rokom spojené odpustky. Predsa však je pozoruhodné, že početné diecézy si želali byť prítomné s veľkými skupinami veriacich aj tu v Ríme. Večné mesto tak dalo aj teraz jasne najavo svoju prozreteľnostnú úlohu miesta, v ktorom bohatstvá a dary jednotlivých cirkví, ba aj každého jednotlivého národa a kultúry, sa navzájom uvádzajú do súladu v "katolicite", aby jediná Cirkev Kristova vždy výrečnejšie hlásala svoje tajomstvo ako sviatosť jednoty.7
Požadoval som, aby sa v programe Jubilejného roka venovala zvláštna pozornosť ekumenickému rozmeru. Veď aká príležitosť by mohla byť vhodnejšia pre povzbudenie na cestu k plnému spoločenstvu, než spoločné slávenie Kristovho narodenia? Mnoho úsilia sa vynaložilo na tento cieľ. Ekumenické stretnutie v Bazilike svätého Pavla 18. januára 2000 nám zostane určite dlho v pamäti. Po prvý raz v dejinách otvoril Svätú bránu Petrov nástupca spolu s anglikánskym prímasom a metropolitom konštantinopolského ekumenického patriarchátu, za prítomnosti predstaviteľov cirkví a cirkevných spoločenstiev z celého sveta. V tejto línii prebiehali aj niektoré dôležité stretnutia s pravoslávnymi patriarchami a hlavami iných kresťanských vierovyznaní. Zvlášť si spomínam na nedávnu návštevu J. S. Karekina II., najvyššieho patriarchu a katolikosa všetkých Arménov. Okrem toho sa aj mnohí veriaci iných cirkví a cirkevných spoločenstiev zúčastnili na rozličných jubilejných slávnostiach. Ekumenická cesta ostane ešte azda dlho namáhavou, ale oživuje nás nádej, že nás vedie prítomnosť Vzkrieseného a nevyčerpateľná sila jeho Ducha, schopná vždy nových prekvapení.

Púť do Svätej zeme

13. A ako nespomenúť moje osobné Jubileum na cestách vo Svätej zemi? Túžil som začať ho v chaldejskom meste Ur, aby som sa - takmer hmatateľne - vydal po stopách Abraháma, nášho otca vo viere (porov. Rim 4,11-16). Musel som sa však uspokojiť len s duchovnou zastávkou. Bola to podmanivá liturgia slova, slávená v Aule Pavla VI. Hneď po nej nasledovala opravdivá vlastná púť, ktorá sledovala trasu dejín spásy. Mal som potešenie zastaviť sa na vrchu Sinaj, v dejisku odovzdania Desatora a prvej Zmluvy. O mesiac neskôr som sa vybral na cestu znova. Putoval som na vrch Nebo a odtiaľ som sa vybral na tie isté miesta, na ktorých býval a ktoré posvätil Vykupiteľ. Je ťažké vyjadriť dojatie, ktoré som cítil, keď som si mohol uctiť miesta narodenia a života Ježiša Krista v Betleheme a Nazarete, keď som slávil Eucharistiu vo Večeradle, na tom istom mieste, kde bola ustanovená, keď som rozjímal o tajomstve kríža na Golgote, kde nám Ježiš daroval život. Na týchto miestach, trápených ešte aj teraz toľkým nepokojom a aj nedávno postihnutých násilím, mal som možnosť zakúsiť mimoriadne prijatie nielen zo strany synov Cirkvi, ale aj od izraelských a palestínskych spoločenstiev. Bol som hlboko dojatý, keď som sa modlil pri múre nárekov a pri návšteve mauzólea Yada Vashema. Bola to zmrazujúca spomienka na obete nacistických vyhladzovacích táborov. Táto púť bola momentom bratstva a pokoja, ktorý rád pokladám za jeden z najkrajších darov Jubilea. Keď si znovu pripomínam atmosféru, ktorú som v tých dňoch prežíval, nemôžem nevyjadriť vrúcne želanie skorého a spravodlivého riešenia ešte stále otvorených problémov na týchto posvätných miestach, ktoré sú židom, kresťanom ako Ježišovým učeníkom, ale aj moslimom rovnako drahé.

Medzinárodné zadlženie

14. Jubileum bolo - a ináč to ani nemohlo byť - veľkou udalosťou dobročinnej lásky. Už od prípravných rokov som vyzýval k väčšej a účinnejšej pozornosti voči problémom chudoby, ktoré ešte vždy trápia svet. Zvláštny význam v tomto scenári nadobudla otázka medzinárodného zadlženia chudobných krajín. Voči týmto posledným bolo gesto veľkodušnosti v samotnej logike Jubilea, ktoré vo svojom pôvodnom biblickom význame bolo práve časom, v ktorom sa spoločenstvo zaväzovalo v medziľudských vzťahoch znovu nastoliť spravodlivosť a solidárnosť, aj vrátením odňatých hmotných majetkov. Teším sa tomu, že nedávno parlamenty mnohých veriteľských štátov odhlasovali podstatné bilaterálne zníženie dlhu najchudobnejším a najzadĺženejším krajinám. Zo srdca si želám, aby príslušné vlády v krátkom čase tieto parlamentné rozhodnutia uskutočnili. Problematickou sa ukázala naproti tomu otázka multilaterárnych (správne má byť: multilaterálnych - pozn. KVAS) dlhov, ktorými sa zadlžili najchudobnejšie krajiny u medzinárodných finančných orgánov. Źelateľné je, aby sa štátom, ktoré sú členmi týchto organizácií, najmä tým, ktoré majú rozhodujúcejší vplyv, podarilo získať potrebný súhlas, aby sa dospelo k rýchlemu riešeniu otázky, od ktorej závisí ďalší rozvoj mnohých krajín s ďalekosiahlymi dôsledkami pre hospodársku a existenčnú situáciu množstva osôb.

Nový dynamizmus

15. Toto sú len niektoré výraznejšie črty jubilejného zážitku. Zanecháva v nás veľa spomienok. Ak ale chceme zhrnúť do podstatného jadra veľké dedičstvo, ktoré nám Jubilejný rok zanecháva, neváhal by som ho vložiť do kontemplácie tváre Ježiša Krista, na ktorého sme pozerali v jeho historických črtách i v jeho tajomstve, ktorého v jeho mnohonásobnej prítomnosti prijala Cirkev i svet a ktorý je uznávaný ako zmysel histórie a svetlo našej cesty.
Teraz musíme hľadieť dopredu, "vyplávať na more", verní Kristovej výzve: "Duc in altum! - Zatiahni na hlbinu!" To, čo sme urobili v tomto roku, nesmie byť dôvodom k spokojnosti, ani pohnútkou založiť si nečinne ruky. Naopak, skúsenosti, ktoré sme nadobudli, musia v nás vzbudiť nový dynamizmus, a pobádať nás, aby sme zážitok nadšenia zapojili do konkrétnych iniciatív. Sám Ježiš nás napomína: "Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo (Lk 9,62). Keď ide o Božie kráľovstvo, niet času obzerať sa nazad a ešte menej oddávať sa záhaľke. Veľa nás toho čaká, a preto musíme priložiť ruku k účinnému pojubilejnému pastoračnému plánovaniu.
Je však dôležité, aby sa všetko, čo si s Božou pomocou zaumienime, hlboko zakorenilo v uvažovaní a v modlitbe. Náš čas je v neustálom pohybe, ktorý sa často mení až v nepokoj, s rizikom v obavu, že sa stane "činnosťou pre činnosť". Tomuto pokušeniu musíme odolávať tým, že sa snažíme najprv "byť", a to skôr než sa budeme namáhať "konať". Myslime v tomto súvise na Ježišovu výčitku Marte: "Staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno" (Lk 10,41-42). V tomto duchu - skôr ako vám predložím na uváženie niekoľko operatívnych smerníc - chcem vám poskytnúť niektoré podnety na rozjímanie o tajomstve Krista, ktorý je absolútnym základom každej našej pastoračnej činnosti.


II.
TVÁR, O KTOREJ TREBA UVAŹOVAŤ

16. Chceli by sme vidieť Ježiša (Jn 12,21). Túto prosbu predložili apoštolovi Filipovi niektorí Gréci, ktorí prišli do Jeruzalema ako pútnici na veľkonočné sviatky. V Jubilejnom roku sa táto prosba duchovne ozývala aj v našich ušiach. Ako pútnici spred dvetisíc rokov, aj ľudia našich čias, možno nie vždy vedome, prosia dnešných veriacich, aby im nielen "rozprávali" o Kristovi, ale aby im ho v určitom zmysle slova umožnili "vidieť". Veď či nie je úlohou Cirkvi odzrkadľovať Kristovo svetlo v každom dejinnom období a umožňovať, aby jeho tvár žiarila aj pred generáciami nového tisícročia?
Naše svedectvo by bolo však neúnosne chudobné, keby sme my, ako prví, neuvažovali o jeho tvári. Veľké jubileum nám to určite pomohlo ešte prehĺbiť. Na záver Jubilea, keď sa znovu podujímame na bežnú každodennú cestu a nesieme si v srdci bohatstvo zážitkov z tohto osobitného roku, náš pohľad zostáva viac ako predtým, zameraný na Pánovu tvár.

Svedectvo evanjelií

17. Uvažovanie o Kristovej tvári sa musí inšpirovať tým, čo o ňom hovorí Sväté písmo, ktoré je od začiatku až do konca preniknuté jeho tajomstvom. Čo je v Starom zákone len tajomne naznačené, v Novom zákone sa naplno zjavuje. Preto svätý Hieronym rozhodne tvrdí, že "nepoznať Sväté písmo znamená nepoznať Krista".8 Keď sme zakotvení v Písme, otvárame sa pôsobeniu Ducha Svätého (porov. Jn 15,26), ktorý je pri vzniku týchto spisov a zároveň pri svedectve apoštolov (porov. tamže, 27), ktorí mali živú skúsenosť s Ježišom Kristom, Slovom života. Videli ho na vlastné oči, počuli na vlastné uši a dotýkali sa ho svojimi rukami (porov. 1Jn 1,1).
Ich prostredníctvom dostávame pohľad viery, podporený jasným dejinným svedectvom: je to vierohodné svedectvo, ktoré nám podávajú evanjeliá, napriek zložitosti ich vzniku a ich prvoradému katechetickému zameraniu, spôsobom úplne spoľahlivým.9

18. Evanjeliá sa v skutočnosti nejavia ako úplný životopis Ježiša Krista, napísaný podľa pravidiel modernej historickej vedy. A predsa z nich vystupuje tvár Nazaretského s bezpečným historickým základom, lebo evanjelistom sa podarilo zobraziť ho zozbieraním spoľahlivých svedectiev (porov. Lk 1,3) a pri spracúvaní dokumentov boli pod bdelým dohľadom Cirkvi. Na základe týchto svedectiev prvej hodiny, vedení svetlom Ducha Svätého sa dozvedeli z ľudského hľadiska prekvapujúcu skutočnosť panenského zrodenia Ježiša z Márie, Jozefovej manželky. Od tých, čo Ježiša poznali počas tých zhruba tridsiatich rokov, ktoré strávil v Nazarete (porov. Lk 3,23), zozbierali údaje o jeho živote, o živote tesárovho syna (Mt 13,55), ktorý aj sám bol tesár (porov. Mk 6,3) a žil - ako sa patrí - v rámci svojho príbuzenstva (porov. tamže). Všimli si jeho nábožnosť, ktorá ho pobádala chodievať so svojimi blízkymi na výročnú púť do jeruzalemského chrámu (porov. Lk 2,41) a predovšetkým ho urobila pravidelným návštevníkom synagógy vo vlastnom bydlisku (porov. Lk 4,16).
Údaje sa potom stávajú širšími, pravdaže bez toho, že by boli organickou a podrobnou správou pre obdobie verejného účinkovania. To začína vo chvíli, keď sa mladý Galilejčan dá pokrstiť Jánom Krstiteľom v rieke Jordán. Posilnený svedectvom zhora a vo vedomí, že je milovaným synom (Lk 3,22), začína svoje ohlasovanie príchodu Božieho kráľovstva a názorne objasňuje jeho požiadavky i moc slovami a znameniami milosti a milosrdenstva. Evanjeliá nám ho predstavujú ako prechádza mestami a dedinami, sprevádzaný dvanástimi apoštolmi, ktorých si vyvolil (porov. Mk 3,13-19), skupinou žien, ktoré Ježiša a učeníkov podporovali (porov. Lk 8,2-3), zástupom ľudu, ktorý ho hľadal alebo nasledoval, chorými, ktorí ho prosili o uzdravenie, a poslucháčmi, ktorí s rozdielnym osohom počúvali jeho slová.
Evanjeliové rozprávanie sa potom zameriava na rastúce napätie, ktoré vzniká medzi Ježišom a vedúcimi skupinami náboženskej spoločnosti jeho čias, až po konečnú krízu, ktorá má svoj dramatický epilóg na Golgote. Je to hodina temna, po ktorej nasleduje nové, žiarivé a definitívne ráno. Evanjeliové správy totiž nakoniec ukazujú Nazaretského ako víťaza nad smrťou, poukazujú na jeho prázdny hrob a sledujú ho v rade zjavení, pri ktorých učeníci - najprv bezradní a vydesení - neskôr naplnení nevýslovnou radosťou, stretajú sa s ním už živým a žiariacim, dostávajú od neho dar Ducha Svätého (porov. Jn 20,22) a poverenie ohlasovať evanjelium "všetkým národom" (Mt 28,19).

Cesta viery

19. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána (Jn 20,20). Tvár, ktorú apoštoli pozorovali po zmŕtvychvstaní, bola tá istá tvár Ježiša, s ktorým žili takmer tri roky, a ktorý ich teraz presvedčil o žiarivej pravde svojho nového života, keď im ukázal svoje ruky a svoj bok (tamže). Isteže, nebolo to ľahké uveriť. Emauzskí učeníci uverili až na konci cesty, ktorá bola pre nich duchovne veľmi náročná (porov. Lk 24,13-35). Apoštol Tomáš uveril, až keď sa presvedčil o zázraku (porov. Jn 20,24-29). Lebo i keď by ho koľkokoľvek ráz videl a dotkol sa ho, v skutočnosti len viera mohla preniknúť naplno k tajomstvu tej tváre. Bola to skúsenosť, ktorú museli učeníci zažiť už za pozemského Kristovho života pri otázkach, ktoré im prichádzali na myseľ vždy, keď sa cítili byť jeho gestami a jeho slovami postavení pred hádanku. K Ježišovi sa v skutočnosti podarí dostať len cestou viery, cestou, ktorej etapy nám naznačuje - ako sa zdá - samo evanjelium v známej scéne pri Cézarei Filipovej (porov. Mt 16,13-20). Ježiš sa pýta učeníkov, ako by chcel robiť prvé hodnotenie svojho poslania, za koho pokladajú "ľudia" Syna človeka. A dostáva od nich odpoveď: "Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov" (Mt 16,14). Je to iste odpoveď, ktorá má určitú úroveň, ale je ešte ďaleko - a veľmi ďaleko - od pravdy. Ľud nepochybne začína tušiť rozhodne výnimočný duchovný rozmer tohto rabbiho, ktorý tak očarujúco rozpráva, ale nepodarí sa im postaviť ho nad tých Božích mužov, ktorí sa objavili v priebehu dejín v Izraeli. Ale Ježiš je v skutočnosti niekto celkom iný! Toto je práve ďalší krok poznania, ktorý sa týka hlbokej úrovne jeho osoby, krok, ktorý on očakáva od "svojich": "A za koho ma pokladáte vy?" (Mt 16,15). Len viera, ktorú vyznal Peter, a s ním Cirkev všetkých čias, dostáva sa k jeho srdcu a preniká do hĺbky tajomstva: Ty si Mesiáš, Syn živého Boha (Mt 16,16).

20. Ako dospel Peter k tejto viere? A čo sa požaduje od nás, ak chceme vždy presvedčivejšie kráčať v jeho šľapajach? Matúš nám to dosť jasne naznačuje slovami, ktorými Pán Ježiš prijíma Petrovo vyznanie: "Nezjavilo ti to telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach" (Mt 16,17). Výraz telo a krv pripomína človeka a všeobecný spôsob poznania. Tento všeobecný spôsob však v Ježišovom prípade nestačí. Potrebná je milosť "zjavenia", ktorá prichádza od Otca. Lukáš nám odporúča ísť tým istým smerom, keď poznamenáva, že tento dialóg s učeníkmi sa odohral keď sa (Ježiš) raz osamote modlil (Lk 9,18). Obidva náznaky nám umožňujú uvedomiť si fakt, že k dokonalému sústredenému rozjímaniu o Pánovej tvári nedospejeme vlastnými silami, ale iba tak, keď sa dáme viesť milosťou. Len zážitok ticha a modlitby nám poskytuje primeraný horizont, v ktorom môže dozrieť a rozvíjať sa najpravdivejšie, najvernejšie a najpriliehavejšie poznanie toho tajomstva, ktoré má svoj vrcholný výraz v slávnostnom vyhlásení evanjelistu Jána: A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy (Jn 1,14).

Hĺbka tajomstva

21. Slovo a telo, božská sláva a jej príbytok medzi ľuďmi! V úzkom a neoddeliteľnom spojení oboch týchto polarít je Kristova totožnosť, podľa klasickej formulácie Chalcedonského koncilu (r.451): "jednou osobou v dvoch prirodzenostiach". Osobou je len - a výlučne - osoba večného Slova, Otcovho Syna. Dve prirodzenosti, bez akéhokoľvek pomiešania, ale aj bez akejkoľvek možnosti oddelenia sú: prirodzenosť božská a prirodzenosť ľudská.10
Sme si vedomí ohraničenosti našich pojmov a slov. I keď je formula vždy ľudská, vo svojom náukovom obsahu je starostlivo vyvážená a dovoľuje nám určitým spôsobom nazrieť do priepastnej hĺbky tajomstva. Áno, Ježiš Kristus je pravý Boh a pravý človek! Tak, ako apoštola Tomáša, Kristus vyzýva aj svoju Cirkev, aby sa dotkla jeho rán, čiže, aby uznala jeho dokonalé človečenstvo, prijaté od Márie, podrobené smrti a premenené vzkriesením: "Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku!" (Jn 20,27). Ako Tomáš, aj Cirkev padá na kolená a klania sa Vzkriesenému v plnosti jeho božského jasu a ustavične volá: Pán môj a Boh môj! (Jn 20,28).

22. Slovo sa telom stalo (Jn 1,14). Toto neobyčajné Jánovo predstavenie Kristovho tajomstva potvrdzuje celý Nový zákon. Do tejto línie sa zapája aj apoštol Pavol, keď hovorí, že Boží Syn podľa tela pochádza z Dávidovho rodu (Rim 1,3; porov. 9,5). Ak sa dnes zásluhou racionalizmu, ktorý sa šíri v značnej časti súčasnej kultúry, stáva problémom predovšetkým viera v božstvo Ježiša Krista, v iných historických a kultúrnych súvislostiach tu bola skôr tendencia zľahčovať alebo popierať historickú konkrétnosť Ježišovho človečenstva. Ale pre vieru Cirkvi je podstatné a neodmysliteľné vyznávať, že Slovo sa naozaj stalo telom a prijalo všetky dimenzie ľudskej prirodzenosti, okrem hriechu (porov. Hebr 4,15). V tejto perspektíve je vtelenie skutočne kenosis, "zrieknutie sa": Syn Boží sa zrieka tej slávy, ktorú má od večnosti (porov. Flp 2,6-8; 1Pt 3,18).
Z druhej strany, toto poníženie sa Božieho Syna nie je samoúčelné; smeruje skôr k plnému Kristovmu osláveniu aj v jeho ľudskej prirodzenosti: Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával "Ježiš Kristus je Pán" na slávu Boha Otca (Flp 2,9-11).

23. Pane, ja hľadám tvoju tvár (Ź 27,8). Dávna túžba žalmistu nemohla nájsť väčšie a prekvapujúcejšie splnenie ako v sústredenom rozjímaní o tvári Ježiša Krista. V ňom nás Boh naozaj požehnal a dal, aby jeho tvár žiarila nad nami (porov. Ź 67,2). Zároveň nám on, ako Boh a človek, zjavuje aj autentickú tvár človeka, "v plnej miere odhaľuje človeka človeku".11
Ježiš je nový človek (Ef 4,24; porov. Kol 3,10), ktorý volá vykúpené ľudstvo k účasti na svojom božskom živote. V tajomstve vtelenia sú položené základy antropológie, ktorá môže ísť až za svoje hranice a vlastné protirečenia, smerujúc k samému Bohu, ba až k perspektíve "zbožštenia" tým, že vykúpený človek začlenený do Krista má prístup k spoločnému životu s trojjediným Bohom. Túto soteriologickú dimenziu tajomstva vtelenia cirkevní Otcovia veľmi zdôrazňovali: Iba preto, že sa Syn Boží stal naozaj človekom, môže sa človek v ňom a skrze neho stať skutočne Božím dieťaťom.12

Tvár Syna

24. Táto božsko-ľudská identita dôrazne vychádza najavo z evanjelií, ktoré nám poskytujú sériu prvkov, vďaka ktorým môžeme preniknúť do tej hraničnej zóny tajomstva, ktorú reprezentuje vedomie, ktoré má Kristus o sebe samom. Cirkev nepochybuje, že evanjelisti, inšpirovaní Bohom, zo slov, ktoré povedal sám Ježiš, dôkladne zachytili vo svojej správe pravdu o jeho osobe i o vedomí, ktoré o sebe mal. Či o tom nesvedčí práve to, čo chce Lukáš povedať, keď zachytáva prvé slová sotva dvanásťročného Ježiša v jeruzalemskom chráme? Už vtedy ukazuje, že si uvedomuje svoj jedinečný vzťah k Bohu, vzťah, ktorý je vlastný "synovi". Matke totiž, ktorá mu hovorí o bolesti, s ktorou ho ona i Jozef hľadali, Ježiš bez váhania odpovedá: "Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?" (Lk 2,49). Neudivuje teda, že v dospelosti jeho reč vyjadruje rozhodne hĺbku jeho tajomstva, ako to často zdôrazňujú tak synoptické evanjeliá (porov. Mt 11,27; Lk 10,22), ako aj, a predovšetkým, evanjelista Ján. O vedomí, ktoré má Ježiš o sebe, nie je nijaká pochybnosť: "Otec je vo mne a ja v Otcovi" (Jn 10,38).
Ak je možné domnievať sa, že v postavení človeka, ktoré mu umožňovalo vzmáhať sa v múdrosti, veku a milosti (Lk 2,52), aj ľudské povedomie jeho tajomstva rástlo až k plnému výrazu jeho osláveného človečenstva, niet pochybnosti, že Ježiš si bol už vo svojej historickej existencii vedomý svojej totožnosti Božieho Syna. Zdôrazňuje to Ján, ktorý nakoniec tvrdí, že práve preto ho odmietli a odsúdili. Usilovali sa ho totiž zabiť lebo nielenže porušoval sobotu, ale aj Boha nazýval svojím Otcom a robil sa rovným Bohu (Jn 5,18). V tom, čo sa udialo v Getsemanskej záhrade a na Golgote, Ježišovo ľudské povedomie bolo podrobené najtvrdšej skúške. Ale ani dráma utrpenia a smrti nemohla narušiť jeho pevnú istotu, že je Synom nebeského Otca.

Bolestná tvár

25. Sústredené uvažovanie o Kristovej tvári nás teda privádza bližšie k najparadoxnejšiemu aspektu jeho tajomstva, ktoré sa vynára v poslednej hodine, hodine kríža. Je to tajomstvo tajomstiev, pred ktorým môže ľudská bytosť len v úcte padnúť na kolená.
Pred naším zrakom sa objavuje ťaživý výjav agónie v Olivovej záhrade. Ježiš, stiesnený predtuchou skúšky, ktorá ho čaká, je pred Bohom sám. Vzýva ho svojím obvyklým, nežným a dôverným spôsobom: "Abba, Otče". Prosí ho, aby vzal od neho, ak je to možné, kalich utrpenia (porov. Mk 14,36). Ale Otec, zdá sa, nechce počuť Synov hlas. Aby človeku znovu naklonil Otcovu tvár, musel si Ježiš nielen vziať tvár človeka, ale nasadiť aj "tvár" hriechu. Toho, ktorý nepoznal hriech, (Boh) za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou (2Kor 5,21). Nikdy nepreskúmame hlbokú priepasť tohto tajomstva. Všetka drsnosť tohto paradoxu sa vynára zo zdanlivo zúfalého Ježišovho bolestného zvolania na kríži: "Heloi, heloi, lema sabakthani?", čo v preklade znamená: "Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?" (Mk 15,34). Je možné predstaviť si väčšie muky, nepreniknuteľnejšiu tmu? V skutočnosti to úzkostlivé "prečo", adresované nebeskému Otcovi začiatočnými slovami 22. žalmu, i keď vyjadruje celý realizmus nevýslovnej bolesti, dostáva objasnenie zmyslom celej modlitby, v ktorej žalmista spája v dojímavom citovom prejave utrpenie i dôveru. Źalm totiž pokračuje: V teba dúfali naši otcovia, dúfali a vyslobodil si ich... Nevzďaľuj sa odo mňa, lebo sa blíži ku mne nešťastie a nieto, kto by mi pomohol (Ź 22,5.12).

26. Milí bratia a sestry, Ježišov výkrik na kríži, to nie je prejav úzkosti nejakého zúfalca, ale modlitba Syna, ktorý z lásky obetuje svoj život Otcovi pre spásu všetkých. Otcom "opustený" Syn, ktorý sa stotožňuje s naším hriechom, zveruje svojho ducha do Otcových rúk. Jeho pohľad ostáva upretý k Otcovi. Práve pre poznanie a skúsenosť, ktorú má s Bohom len on, aj v tejto hodine temna vidí jasne ťarchu hriechu a trpí preň. Len on, ktorý vidí Otca a prežíva v ňom dokonalú radosť, opravdivo chápe, čo znamená hriechom odporovať jeho láske. Ale skôr a viac ako na tele, trpí hrozne na duši. Teologická tradícia sa nevyhýbala otázke, ako mohol Ježiš žiť v hlbokom spojení s Otcom, ktorý je prameňom radosti a blaženosti, a súčasne prežívať agóniu až po výkrik opustenosti. To, že tieto dve zdanlivo nezmieriteľné dimenzie stoja vedľa seba, je v skutočnosti zakotvené v nevyspytateľnej hĺbke hypostatickej jednoty.

27. Dôležitú pomoc v pohľade na toto tajomstvo môžeme dostať povedľa teologického bádania aj z veľkého dedičstva, ktorým je prežívaná teológia svätých. Oni poskytujú vzácne náznaky, ktoré nám umožňujú ľahšie prijať intuíciu viery, a to pod vplyvom zvláštnych osvietení, ktoré niektorí z nich dostali od Ducha Svätého, alebo aj prostredníctvom skúseností, ktoré získali sami z tých strašných stavov skúšky, ktoré kresťanská mystika opisuje ako "tmavú noc". Svätí nezriedka prežili čosi, čo sa podobá Ježišovej skúsenosti na kríži v paradoxnom spojení blaženosti a bolesti. V Dialógu Božej prozreteľnosti Boh Otec ukazuje Kataríne Sienskej ako môže byť vo svätých dušiach radosť spolu s utrpením: "Duša je blažená a trpí bolesť: trpí pre hriechy blížneho, ale blaží ju jednota a náklonnosť lásky, ktorú sama prijala. Sväté duše napodobňujú nepoškvrneného Baránka, môjho jednorodeného Syna, ktorý bol na kríži blažený, aj keď trpel bolesť".13 Rovnakým spôsobom prežíva Terézia z Lisieux svoju agóniu v spoločenstve s Ježišovou. Na sebe samej si overuje práve paradox blaženého i úzkosťou naplneného Ježiša: "Náš Pán v Olivovej záhrade požíval všetky radosti Najsvätejšej Trojice, ale jeho agónia nebola preto menej krutá. Je to tajomstvo, ale uisťujem vás, že z toho, čo skusujem ja sama, už aj ja trochu chápem".14 Je to objasňujúce svedectvo! Ostatne, aj samotné rozprávanie evanjelistov dáva podklad tomuto cirkevnému chápaniu Kristovho povedomia, keď pripomína, že aj vo svojej vrcholnej bolesti, keď zomiera, prosí o odpustenie pre svojich mučiteľov (porov. Lk 23,34) a vyjadruje Otcovi svoju úplnú synovskú oddanosť: "Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha" (Lk 23,46).

Tvár Vzkrieseného

28. Ako na Veľký piatok, tak aj na Bielu sobotu sa Cirkev i naďalej ponára do sústredeného rozjímania o tejto zakrvavenej tvári, v ktorej sa skrýva život Boha a ponúka sa spása sveta. Ale jej rozjímanie o Kristovej tvári sa nemôže zastaviť pri obraze ukrižovaného Ježiša. On je Vzkriesený! Keby to tak nebolo, bolo by márne naše hlásanie a márna by bola aj naša viera (porov. 1Kor 15,14). Zmŕtvychvstanie bolo Otcovou odpoveďou na jeho poslušnosť, ako to pripomína List Hebrejom: On v dňoch svojho pozemského života so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti, a bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť. A hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti, a keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú (Hebr 5,7-9).
Cirkev teraz hľadí na vzkrieseného Krista. Robí to podľa príkladu apoštola Petra, ktorý oplakal svoje zaprenie, vrátil sa na svoju cestu a s pochopiteľným chvením vyznal svoju lásku ku Kristovi: Ty vieš, že ťa mám rád (Jn 21,15-17). Robí to aj tým, že sa pripája k Pavlovi, ktorý stretol Vzkrieseného na ceste do Damasku a bol ním akoby bleskom zasiahnutý: Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk (Flp 1,21).
Dvetisíc rokov po týchto udalostiach, Cirkev ich prežíva, akoby sa boli stali dnes. Ona, Kristova nevesta, vidí v jeho tvári svoj poklad a svoju radosť: "Dulcis Iesu memoria, dans vera cordis gaudia": Aká sladká je spomienka na Ježiša, prameň opravdivej radosti srdca...! Posilnená týmto zážitkom, podujíma sa Cirkev znovu na svoju cestu, aby svetu na začiatku tretieho tisícročia zvestovala: On je ten istý včera i dnes a naveky (Hebr 13,8).


III.
ZNOVU ZAČAŤ U KRISTA

29. "Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta" (Mt 28,20). Drahí bratia a sestry, táto istota sprevádzala Cirkev cez dve tisícročia a teraz ju oživila v našich srdciach oslava Jubilea. Musíme z nej čerpať obnovené nadšenie pre kresťanský život a urobiť z nej inšpirujúcu silu našej cesty. Preto vo vedomí tejto prítomnosti Vzkrieseného medzi nami, kladieme si dnes otázku, ktorú dostal Peter v Jeruzaleme hneď po svojej turíčnej reči: Čo máme robiť? (Sk 2,37).
Túto otázku si kladieme s optimizmom plným dôvery, ale bez podceňovania problémov. Určite nás nezvádza naivná predstava, že na veľké výzvy dnešných čias sa dá hneď nájsť nejaká "čarovná formula". Nie, nezachráni nás nijaká formula, ale Osoba a istota, s akou nám opakuje: Ja som s vami!
Nejde teda o to, aby sme našli nejaký "nový program". Program tu už máme: je tu už dvetisíc rokov a obsahuje ho evanjelium a živá tradícia. Svoje ťažisko má napokon v samom Kristovi, ktorého treba poznať, milovať a nasledovať, aby sme mohli v ňom žiť trojičným životom a pretvárať s ním dejiny až po ich zavŕšenie v nebeskom Jeruzaleme. Je to program, ktorý sa striedaním čias a kultúr nemení, i keď prihliada na dobu a kultúru z hľadiska úprimného dialógu a účinnej komunikácie. Tento trvalý program je aj naším programom pre tretie tisícročie.
Je však potrebné, aby sa tlmočil v pastoračných smerniciach, primeraných každému spoločenstvu. Jubileum nám poskytlo mimoriadnu príležitosť, aby sa celá Cirkev vydala na niekoľkoročnú spoločnú cestu. Bola to cesta, ktorá sa katecheticky zamerala na tému trojjediného Boha a sprevádzali ju rozličné pastoračné iniciatívy, ktoré mali priniesť plodný zážitok Jubilea. ďakujem za to, že bol môj návrh, predložený v Apoštolskom liste Tertio millennio adveniente, vo všeobecnosti tak nadšene prijatý.
Teraz už nestojí pred nami nijaký bezprostredný cieľ, ale veľký a náročný horizont každodennej pastorácie. V rámci všeobecných a osvedčených súradníc je potrebné pokračovať v jednom jedinom programe evanjelia, ako sa to robí odjakživa v dejinách všetkých cirkevných skutočností. V samotných miestnych cirkvách sa môžu nastoliť také konkrétne programové línie, ktoré umožnia, aby sa ohlasovanie Ježiša Krista dostalo k jednotlivým osobám, stvárňovalo spoločenstvá a hlboko vplývalo na spoločnosť a kultúru svedectvom o evanjeliových hodnotách. K týmto programovým líniám patria aj pracovné ciele a metódy, vzdelávanie spolupracovníkov, ako aj hľadanie potrebných prostriedkov.
Preto naliehavo povzbudzujem biskupov miestnych cirkví, podporovaných rozličnými zložkami Božieho ľudu, aby s dôverou načrtli etapy budúcej cesty a uviedli do súladu rozhodnutia jednotlivého diecézneho spoločenstva s rozhodnutiami susedných cirkví i Cirkvi všeobecnej.
Tento súlad určite uľahčí aj kolegiálna práca, ktorá sa stala už obvyklou a účinne ju uplatňujú biskupi v biskupských konferenciách i na synodách. Či nebola azda aj cieľom kontinentálnych zhromaždení biskupskej synody, ktoré vypracovaním dôležitých smerníc pre dnešné ohlasovanie evanjelia v mnohorakých súvislostiach a rozličných kultúrach, spolupracovali v príprave na Jubileum? Toto bohaté dedičstvo uvažovania nesmie zapadnúť do zabudnutia. Treba ho konkrétne uplatňovať.
Čaká nás teda strhujúce dielo pastoračného znovuoživenia. Je to práca, ktorá sa týka nás všetkých. Chcel by som však na všeobecné povzbudenie a usmernenie naznačiť niektoré pastoračné priority, ktoré sa pred mojím zrakom vynorili ako zvlášť naliehavé práve v súvislosti so slávením Veľkého jubilea.

Svätosť

30. A neváham v prvom rade povedať, že perspektíva, v ktorej sa má niesť celá pastoračná cesta, je perspektíva svätosti. Nebolo azda konečným zmyslom jubilejných odpustkov, ako osobitnej Kristovej milosti práve to, aby sa život každého pokrsteného mohol očistiť a hlboko obnoviť?
Źelám si, aby sa mnohí z tých, čo sa zúčastnili na Jubileu, tešili z tejto milosti, ale aby si uvedomovali, že je to veľmi náročná milosť. Po ukončení Jubilea opäť začína obyčajná cesta, ale poukazovať na svätosť zostáva - viac ako inokedy - naliehavou úlohou pastorácie.
Preto treba znovu objaviť V. kapitolu dogmatickej konštitúcie o Cirkvi Lumen gentium, v celej jej programovej hodnote. Táto kapitola je venovaná "všeobecnému povolaniu k svätosti". Ak tejto tematike dávali konciloví Otcovia taký veľký význam, nebolo to preto, aby priznali ekleziológii určitý duchovný ráz, ale skôr preto, aby tým vynikla vnútorná dynamika, ktorá je jej vlastná. Znovuobjavenie Cirkvi ako "tajomstva", alebo ako "ľudu, zjednoteného jednotou Otca, Syna i Ducha Svätého",15 muselo viesť aj k znovuobjaveniu jej "svätosti", chápanej v základnom význame príslušnosti k tomu, ktorý je v pravom zmysle slova svätý, trikrát svätý (porov. Iz 6,3). Vyznávať Cirkev ako svätú znamená poukázať na jej tvár Kristovej nevesty, za ktorú sa Ježiš práve preto vydal na smrť, aby ju posvätil (porov. Ef 5,25-26). Tento dar tzv. "objektívnej" svätosti sa ponúka každému pokrstenému.
Ale dar sa stáva aj úlohou, ktorá má riadiť celú kresťanskú existenciu. To je Božia vôľa, vaše posvätenie (1Sol 4,3). Je to úloha, ktorá sa týka nie iba niektorých kresťanov: "Všetci v Krista veriaci, v každom stave alebo hodnosti, sú povolaní k plnosti kresťanského života a k dokonalosti lásky".16

31. Keď sa pripomína táto základná pravda a berie sa ako základ nášho plánovania na začiatku nového tisícročia, mohlo by sa na prvý pohľad zdať, že tu ide o čosi, z čoho sa len máločo bude dať uskutočniť. Veď či sa svätosť môže "plánovať"?
Čo môže toto slovo znamenať v logike pastoračného plánu?
Začleniť do pastoračného plánu svätosť je skutočne rozhodnutie plné dôsledkov. Znamená to vyjadriť presvedčenie, že ak je krst opravdivé vkročenie do Božej svätosti prostredníctvom začlenenia sa do Krista a prijatia Ducha Svätého, bolo by nezmyselné uspokojiť sa s nejakým priemerným životom, prežívaným v znamení minimalistickej etiky a povrchnej religióznosti. Pýtať sa katechumena: "Chceš sa dať pokrstiť?", znamená zároveň sa ho aj pýtať, či sa chce stať svätým. Znamená to, že jeho cesta by sa mala riadiť radikalizmom reči na vrchu: "Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec" (Mt 5,48).
Ako to sám Koncil vysvetlil, tento ideál dokonalosti neslobodno chápať nesprávne, ako keby to bol nejaký druh mimoriadneho života, ktorý môžu viesť len niektorí géniovia svätosti. Cesty svätosti sú mnohoraké a primerané povolaniu každého jednotlivca. ďakujem Pánovi, že mi doprial v týchto rokoch blahorečiť a svätorečiť toľkých kresťanov. Boli medzi nimi aj mnohí laici, ktorí sa posvätili v najobyčajnejších životných podmienkach. Je príhodný čas znovu presvedčivo predostrieť všetkým túto "vysokú úroveň" každodenného kresťanského života. Celý život cirkevného spoločenstva a kresťanských rodín musí viesť týmto smerom. Je ale tiež zrejmé, že cesty svätosti sú osobnými cestami. Vyžadujú si opravdivú a vlastnú pedagogiku svätosti, ktorá by bola schopná prispôsobiť sa rytmom jednotlivých osôb. Táto pedagogika musí integrovať bohatstvá ponuky, poskytovanej všetkým, tradičnými formami pomoci, ktorá sa dáva osobám a skupinám, ako aj novými formami, ktoré sa poskytujú v združeniach a hnutiach, schválených Cirkvou.

Modlitba

32. Pre túto "pedagogiku svätosti" je potrebné kresťanstvo, ktoré sa vyznačuje predovšetkým umením modlitby. Jubilejný rok bol rokom intenzívnejšej osobnej i komunitnej modlitby. Ale dobre vieme, že ani modlitba sa nemôže predpokladať "automaticky". Modlitbe sa musíme učiť, akoby sme si vždy znovu osvojovali toto umenie od samého božského Majstra. Robili to tak jeho prví učeníci, ktorí ho prosili: Pane, nauč nás modliť sa! (Lk 11,1). V modlitbe sa rozvíja s Kristom dialóg, ktorým sa mu stávame dôverne blízki: "Ostaňte vo mne a ja vo vás" (Jn 15,4). Táto vzájomnosť je vlastným jadrom, dušou kresťanského života a predpokladom pre každý opravdivý pastoračný život. Realizuje ju v nás Duch Svätý a ona nás uvádza skrze Krista a v Kristovi k sústredenému rozjímaniu o nebeskom Otcovi. Naučiť sa túto trojičnú logiku kresťanskej modlitby a naplno ju prežívať predovšetkým v liturgii, ktorá je vrcholom a prameňom cirkevného života,17 ale aj v osobnej skúsenosti, je tajomstvom skutočne živého kresťanstva, ktoré nemá dôvod obávať sa budúcnosti, lebo sa neprestajne vracia k prameňom a obnovuje sa v nich.

33. Nie je to azda "znamenie čias", že dnes vo svete, napriek ďalekosiahlym sekularizačným procesom, pozorujeme veľkú túžbu po spiritualite, ktorá sa prejavuje najmä obnovenou potrebou modlitby?
Aj iné náboženstvá, ktoré sú dnes veľmi rozšírené v krajinách so starou kresťanskou tradíciou, ponúkajú svoje vlastné odpovede na túto potrebu a robia to niekedy podmanivými metódami. My, čo sme dostali milosť veriť v Krista, ohlasovateľa Otca a Spasiteľa sveta, máme povinnosť ukazovať, k akým hĺbkam môže viesť vzťah k nemu.
Veľká mystická tradícia Cirkvi tak na Východe ako aj na Západe, môže o tom veľa povedať. Ukazuje, že modlitba, ako pravý a vlastný dialóg lásky môže pokročiť tak, že napokon ľudskú osobu úplne zaujme božský Miláčik, ona sa stane vnímavou na vnuknutia Ducha Svätého a ako Božie dieťa oddanou Srdcu nebeského Otca. Tak sa oživuje skúsenosť s Kristovým prísľubom: "Kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu sám seba" (Jn 14,21). Ide o cestu, úplne závislú od milosti, ktorá však vyžaduje silné duchovné nasadenie a pozná aj bolestné očisťovania ("tmavú noc"). Rozličnými možnými spôsobmi však vedie k nevýslovnej radosti, prežívanej mystikmi ako "manželský zväzok". Ako by sme tu mohli zabudnúť, medzi toľkými žiarivými svedectvami, na náuku svätého Jána z Kríža a svätej Terézie z Avily?
Áno, drahí bratia a sestry, naše kresťanské komunity sa musia stať autentickými "školami" modlitby, kde sa stretanie s Kristom prejavuje nielen prosbami o pomoc, ale aj vzdávaním vďaky, chvály a poklony, rozjímaním, počúvaním, vrelými citmi, až po "zamilovanosť" srdca. Má to byť teda intenzívna modlitba, ktorá však neoslobodzuje od záväznej úlohy angažovať sa v dejinách spásy: tým, že otvára srdce pre lásku k Bohu, otvára ho aj pre lásku k bratom a uschopňuje i nás budovať dejiny podľa Božieho plánu.18

34. Isteže sú k modlitbe pozvaní najmä tí veriaci, ktorí dostali dar povolania k životu osobitného zasvätenia. Modlitba ich svojou podstatou robí pripravenejšími na kontemplatívny zážitok, a je dôležité, aby ju veľkodušne pestovali. Ale bolo by pomýlené myslieť sa, že bežní veriaci sa môžu uspokojiť s povrchnou modlitbou, neschopnou naplniť ich život. Zvlášť vzhľadom na početné skúšky, ktorým dnešný svet vystavuje vieru, boli by nielen vlažnými kresťanmi, ale aj "ohrozenými kresťanmi". Vystavovali by sa totiž nebezpečnému riziku, že ich viera by postupne upadala, a napokon by podľahli príťažlivosti klamných náhrad, prijímali alternatívne náboženské ponuky a oddali sa výstredným formám povery.
Preto je potrebné, aby sa výchova k modlitbe stala významným bodom každého pastoračného plánovania. Ja sám som si zaumienil venovať najbližšie stredajšie katechézy uvažovaniu o žalmoch, počnúc žalmami Chvál, ktorými nás verejná modlitba Cirkvi vyzýva posväcovať a usmerňovať naše dni. Aké užitočné by bolo, keby sa nielen v rehoľných komunitách, ale aj vo farských spoločenstvách väčšmi vedelo doceniť ovzdušie, preniknuté modlitbou. Bolo by potrebné s patričným rozpoznávaním zhodnotiť ľudové formy pobožností a vychovávať ľudí predovšetkým pre liturgické formy modlitby. Deň kresťanskej komunity, v ktorom by sa spojili viaceré úlohy pastorácie a svedectva vo svete s eucharistickou slávnosťou a podľa možnosti s Rannými chválami a Vešperami, by sa dal možno ľahšie uskutočniť, ako sa bežne myslí. Ukazuje to skúsenosť mnohých kresťansky angažovaných skupín, v ktorých tvoria značný podiel laici.

Nedeľná svätá omša

35. Najväčšia starostlivosť sa musí teda venovať liturgii, ktorá je "vyvrcholením činnosti Cirkvi a zároveň prameňom, z ktorého prúdi jej sila".19 V 20. storočí, najmä od Koncilu, kresťanské spoločenstvo v spôsobe slávenia sviatostí, najmä Eucharistie, vzrástlo. Treba v tomto smere pokračovať a klásť osobitný dôraz na nedeľnú svätú omšu i samotnú nedeľu, ktorá sa pokladá za zvláštny deň viery, deň vzkrieseného Pána a daru Ducha Svätého, za Veľkú noc týždňa.20 Už dvetisíc rokov je kresťanský letopočet poznačený spomienkou na ten prvý deň po sobote (Mk 16,2.9; Lk 24,1; Jn 20,1), v ktorom zmŕtvychvstalý Kristus priniesol apoštolom dar pokoja a Ducha Svätého (porov. Jn 20,19-23). Pravda o Kristovom vzkriesení je pôvodná udalosť, na ktorej spočíva kresťanská viera (porov. 1Kor 15,14). Je to udalosť, ktorá stojí v centre tajomstva času a je predobrazom posledného dňa, keď sa vráti oslávený Kristus. Nevieme, aké udalosti nám prinesie tisícročie, ktoré sa práve začína, ale vieme s istotou, že ostane pevne v rukách Krista, Kráľa kráľov a Pána pánov (porov. Zjv 19,16). Tým, že Cirkev slávi Veľkú noc nie iba raz v roku, ale každú nedeľu, bude i naďalej ukazovať každej generácii, "čo tvorí základ dejín, s ktorým súvisí tajomstvo počiatku i tajomstvo konečného určenia sveta".21

36. Preto by som chcel v súlade s listom Dies Domini zdôrazniť, že účasť na Eucharistii je pre každého pokrsteného naozaj srdcom nedele. Je to záväzná povinnosť, ktorú vedome plníme nielen pre zachovanie prikázania, ale preto, že je potrebná pre opravdivý a dôsledný kresťanský život.
Vstupujeme do tisícročia - ktoré bude poznačené, pravdepodobne aj v krajinách dávnej kresťanskej tradície - hlbokou spleťou kultúr a náboženstiev. V mnohých krajinách kresťania sú, alebo sa stávajú malým stádom (Lk 12,32). To ich stavia pred výzvu vydávať zreteľnejšie svedectvo o osobitných črtách svojej totožnosti, často v podmienkach osamelosti a ťažkostí. Jednou z týchto ťažkostí je aj účasť na svätej omši každú nedeľu. Nedeľná Eucharistia zhromažďuje každý týždeň kresťanov, ako Božiu rodinu, okolo stola Božieho slova a Chleba večného života. Súčasne je najprirodzenejším ochranným prostriedkom proti roztrateniu sa. Svätá omša je privilegovaným miestom, kde sa spoločenstvo trvale zvestuje a pestuje. Práve prostredníctvom účasti na Eucharistii sa "Deň Pána" stáva aj "Dňom Cirkvi",22 ktorá tak môže účinným spôsobom plniť svoju úlohu sviatosti jednoty.

Sviatosť zmierenia

37. ďalej chcem požiadať o novú pastoračnú odvahu, aby každodenná výchova kresťanských spoločenstiev vedela presvedčivým a účinným spôsobom predkladať praktizovanie sviatosti zmierenia. Ako sa pamätáte, na túto tému som poukázal v r. 1984 posynodálnou exhortáciou Reconciliatio et paenitentia. Tento dokument zhrnul ovocie úvah zasadania Biskupskej synody, ktorá sa venovala tejto problematike. Vtedy som prosil o vyvíjanie všemožného úsilia na zabránenie krízy "zmyslu pre hriech", ktorú badať v súčasnej kultúre.23 Ale ešte viac som vyzýval, aby sme znovu objavili Ježiša Krista ako tajomstvo spásy. V Kristovi nám Boh ukazuje svoje súcitné srdce a úplne nás so sebou zmieruje. Kristovu tvár musíme znovu objaviť aj prostredníctvom sviatosti pokánia, ktorá je pre kresťana "riadnou cestou na dosiahnutie odpustenia ťažkých hriechov po krste".24 Keď sa spomenutá Synoda zaoberala týmto problémom, všetci jej účastníci mali pred očami krízu, ktorá sa objavuje zvlášť v niektorých oblastiach sveta. Príčiny, ktoré sú pri jej koreňoch, v tomto krátkom časovom rozpätí ešte nezmizli. Ale Jubilejný rok, ktorý sa zvlášť vyznačoval návratom k sviatostnej spovedi, ponúkol nám povzbudzujúce posolstvo, ktoré by sa nemalo zanedbať: Ak mnohí veriaci a medzi nimi mnohí mladí, s úžitkom prijali túto sviatosť, potom je pravdepodobne potrebné, aby sa duchovní pastieri vyzbrojili väčšou dôverou, tvorivosťou a vytrvalosťou pre jej odporúčanie a jej patričné doceňovanie. Pred dočasnými krízami sa - drahí bratia v kňazstve - nesmieme vzdávať! Pánove dary - a sviatosti patria k najvzácnejším z nich - prichádzajú od toho, ktorý dobre pozná srdce človeka a je Pánom dejín.

Prvenstvo milosti

38. Zapojiť sa s veľkou dôverou do nastávajúceho plánovania pastorácie, ktorá poskytuje všetok svoj priestor osobnej a komunitnej modlitbe, znamená uznávať podstatný princíp kresťanského chápania života: prvenstvo milosti. Existuje totiž pokušenie, ktoré odjakživa ohrozuje každú duchovnú cestu a aj samotnú pastoračnú prácu. Tým pokušením je domnienka, že výsledky závisia od našej schopnosti plánovať a robiť. Boh od nás celkom určite žiada reálnu spoluprácu s jeho milosťou. Preto nás vyzýva, aby sme do našej služby Božiemu kráľovstvu vložili všetky svoje intelektuálne a praktické schopnosti. Ale beda, ak by sme zabudli, že bez Krista nemôžeme urobiť nič (porov. Jn 15,5).
Modlitba nám pomáha žiť práve v tejto pravde. Ona nám neprestajne pripomína primát Ježiša Krista a - vo vzťahu k nemu - primát duchovného života a svätosti. Ak sa však tento princíp nerešpektuje, možno sa ešte diviť, že pastoračné plány zlyhávajú a zanechávajú v srdci pokorujúci pocit sklamania? Potom vyzeráme ako učeníci v evanjeliovej udalosti zázračného lovu: Celú noc sme sa namáhali, a nič sme nechytili. A to je okamih viery, modlitby a dialógu s Bohom, ktorý otvára srdce prúdu milosti a umožňuje Kristovmu slovu, aby nás preniklo so všetkou svojou silou: Duc in altum! Pri tomto rybolove pripadlo Petrovi povedať slovo viery: Ale na tvoje slovo spustím siete (Lk 5,5). Dovoľte Petrovmu nástupcovi na začiatku tohto tisícročia pozvať celú Cirkev k tomu úkonu viery, ktorý by sa mal prejaviť obnovenou horlivosťou v modlitbe.

Počúvať Božie slovo

39. Niet pochyby, že tento primát svätosti a modlitby je mysliteľný len pri obnovenom počúvaní Božieho slova. Odkedy Druhý vatikánsky koncil zdôraznil významnú úlohu Božieho slova v živote Cirkvi, určite sa urobil pokrok vo vytrvalom počúvaní a pozornom čítaní Svätého písma. Úcta, ktorú si zaslúži, sa mu zabezpečila vo verejnej modlitbe Cirkvi. Jednotliví veriaci i spoločenstvá teraz už po ňom siahajú vo väčšej miere. Aj medzi samotnými laikmi sú mnohí, ktorí sa mu venujú aj s cennou pomocou teologických a biblických štúdií. A predovšetkým evanjelizácia a katechéza nadobúdajú novú silu práve zásluhou pozornosti k Božiemu slovu. Je potrebné, drahí bratia a sestry, upevniť a prehĺbiť túto črtu aj šírením Biblie v rodinách. Zvlášť je potrebné, aby sa počúvanie Božieho slova stalo živým stretaním podľa starej, ale ešte vždy platnej tradície "lectio divina", ktorá nám umožňuje čerpať v biblickom texte živé slovo, ktoré kladie otázky, usmerňuje a stvárňuje život.

Ohlasovať slovo

40. Nepochybnou prioritou pre Cirkev na začiatku nového tisícročia je živiť nás Božím slovom, aby sme sa stali "služobníkmi Slova" v našom evanjelizačnom poslaní. Treba si uvedomiť, že už aj v krajinách prvotnej evanjelizácie, stav "kresťanskej spoločnosti", ktorá - napriek mnohým slabostiam, existujúcim vždy vo všetkom ľudskom - vychádzala výslovne z evanjeliových hodnôt, patrí minulosti. Dnes treba odvážne čeliť situácii, ktorá sa v súvise s globalizáciou a ďalším vzájomným prelínaním národov a kultúr, ktoré ju charakterizuje, stáva vždy nestálejšou a náročnejšou. Veľa ráz som v týchto rokoch opakoval výzvu na novú evanjelizáciu. Dnes ju znova zdôrazňujem predovšetkým preto, aby som naznačil, že je potrebné, aby sme v sebe znovu zapálili počiatočné nadšenie a dali sa preniknúť horlivosťou apoštolského ohlasovania, ktoré nasledovalo po zoslaní Ducha Svätého. Musíme v sebe oživiť planúce nadšenie apoštola Pavla, ktorý zvolal: "Beda mi, keby som nehlásal evanjelium!" (1Kor 9,16)
Toto nadšenie určite vzbudí v Cirkvi novú misionársku horlivosť, ktorá sa nebude môcť preniesť iba na nejakú skupinu "špecialistov", ale bude musieť zapojiť do zodpovednosti všetkých členov Božieho ľudu. Kto naozaj stretol Krista, nesmie si ho ponechať pre seba, ale ho musí ohlasovať. Potrebný je nový apoštolský prelom, ktorý by sa prežíval ako každodenné úsilie kresťanských spoločenstiev a skupín. Ten sa však bude musieť uplatňovať s rešpektovaním stále rozdielnejšej cesty každej osoby a s prihliadnutím na rozličné kultúry, v ktorých má kresťanské posolstvo zakotviť tak, aby sa osobitné hodnoty každého národa neodmietli, ale očistili a zdokonalili.
Kresťanstvo tretieho tisícročia bude musieť čoraz lepšie zodpovedať tejto požiadavke inkulturácie. Zachová si nedotknutú svoju totožnosť v plnej vernosti evanjeliovej blahozvesti a cirkevnej tradícii, ale súčasne bude niesť aj charakteristické črty mnohých kultúr a mnohých národov, ktoré ho prijmú a v ktorých zapustí korene. Z krásy tohto mnohotvárneho vzhľadu Cirkvi sme sa tešili zvlášť v Jubilejnom roku. Je to azda len začiatok, akoby náčrt budúceho obrazu, ktorý nám pripravuje Duch Svätý. Ponuka Ježiša Krista sa má predostrieť všetkým s dôverou. Treba sa obrátiť na dospelých, rodiny, na mladých i na deti, a nikdy neskrývať ani najradikálnejšie požiadavky evanjeliového posolstva. Treba však vychádzať v ústrety požiadavkám každého, pokiaľ ide o vnímavosť a reč, podľa príkladu apoštola Pavla, ktorý hovoril: Pre všetkých som sa stal všetkým, aby som zachránil aspoň niektorých (1Kor 9,22). Keď toto všetko odporúčam, myslím zvlášť na pastoráciu mládeže. Práve pokiaľ ide o mladých, ako som to krátko už spomenul, Jubileum nám poskytlo svedectvo veľkodušnej pripravenosti. Musíme vedieť oceniť túto potešujúcu odpoveď a investovať entuziazmus mladých ako nový talent (porov. Mt 25,15), ktorý nám vložil do rúk Pán, aby sme ho zužitkovali.

41. V tejto dôveryplnej a tvorivej misionárskej podnikavosti nech nás podporuje a vedie žiarivý príklad toľkých svedkov viery, ktorých nám pripomenulo Jubileum. Cirkev vždy našla vo svojich mučeníkoch semienko života. Sanguis martyrum - semen christianorum.25 Tento slávny "zákon", ktorý vyslovil Tertulián, sa v historických skúškach ukázal vždy pravdivým. Nebude to tak aj v storočí a tisícročí, ktoré začíname? Boli sme azda zvyknutí myslieť na mučeníkov v trochu vzdialených termínoch, ako keby išlo o určitú kategóriu minulosti, viazanú najmä na prvé storočia kresťanskej éry. Jubilejná spomienka nám otvorila prekvapujúci scenár. Ukázala nám, že náš čas je zvlášť bohatý na svedkov, ktorí takým alebo onakým spôsobom - napriek protivenstvám a prenasledovaniam - vedeli prežívať evanjelium často až po najvyššiu obetu krvi. Božie slovo v nich padlo na dobrú pôdu a prinieslo stonásobnú úrodu (porov. Mt 13,3.23). Svojím príkladom nám naznačili a akoby urovnali cestu do budúcnosti. Nám neostáva nič iné, len s milosťou Božou kráčať v ich stopách.


IV.
SVEDKOVIA LÁSKY

42. "Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať" (Jn 13,35). Ak sme skutočne sústredene rozjímali o Kristovej tvári, potom sa naše pastoračné plánovanie musí inšpirovať novým prikázaním, ktoré nám dal: "...aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás..." (Jn 13,34).
ďalším veľkým priestorom, v ktorom sa musí prejaviť rozhodné úsilie plánovať na úrovni všeobecnej Cirkvi a cirkví miestnych, je spoločenstvo (koinonía), ktoré stelesňuje a zjavuje samotnú podstatu tajomstva Cirkvi. Spoločenstvo je ovocím a prejavom tej lásky, ktorá vytryskuje zo srdca večného Otca a prostredníctvom Ducha Svätého, ktorého nám dáva Ježiš (porov. Rim 5,5), rozlieva sa v našich srdciach, aby z nás všetkých urobila jedno srdce a jednu dušu (Sk 4,32). Práve realizovaním tohto spoločenstva lásky sa Cirkev javí ako "sviatosť", čiže "znak a prostriedok dôverného spojenia s Bohom i jednoty celého ľudského pokolenia".26
Pánove slová o tom sú príliš presné, než aby bolo možné redukovať ich dosah. Pre dejinnú cestu Cirkvi budú potrebné aj v novom storočí mnohé veci. Ale ak bude chýbať láska (agapé), všetko bude daromné. Sám apoštol Pavol nám to pripomína v hymne na lásku: aj keby sme hovorili ľudskými aj anjelskými jazykmi, a mali by sme takú silnú vieru, že by sme vrchy prenášali, ale nemali by sme lásky, všetko by bolo nanič (porov. 1Kor 13,2). Láska je naozaj "srdcom" Cirkvi, ako to správne tušila svätá Terézia z Lisieux, ktorú som vyhlásil za učiteľku Cirkvi, práve ako expertku vedy lásky: "Pochopila som, že Cirkev mala jedno srdce, a že to srdce bolo zapálené Láskou. Pochopila som, že len Láska hýbala údmi Cirkvi... Pochopila som, Láska zahŕňala všetky povolania, že Láska bola všetko".27

Spiritualita spoločenstva

43. Ak chceme byť verní Božiemu plánu a zodpovedať aj veľkým očakávaniam sveta, v tisícročí, ktoré sa začína, stojí pred nami veľká výzva: urobiť z Cirkvi dom a školu spoločenstva.
Čo to konkrétne znamená? Aj tu by sa naša reč mohla stať hneď praktickou, ale vyhovieť tomuto podnetu by bolo omylom. Pred plánovaním konkrétnych iniciatív treba podporiť spiritualitu spoločenstva a umožniť jej, aby sa ukázala ako výchovný princíp všade tam, kde sa formuje človek a kresťan, kde sa vychovávajú služobníci oltára, zasvätení, pastorační pracovníci, a kde sa budujú rodiny a spoločenstvá. Spriritualita spoločenstva, to je predovšetkým zameranie pohľadu srdca na tajomstvo tojjediného Boha, ktorý v nás prebýva a ktorého svetlo treba vnímať aj na tvári bratov a sestier vedľa nás. Spiritualita spoločenstva znamená okrem toho schopnosť cítiť brata a sestru vo viere v hlbokej jednote tajomného tela - Cirkvi, čiže ako "niekoho, kto patrí ku mne", aby som vedel spolu s ním prežívať jeho radosti a jeho bolesti, uhádnuť jeho želania, postarať sa o jeho potreby a ponúknuť mu pravé a hlboké priateľstvo. Spiritualita spoločenstva je aj schopnosť vidieť v druhom predovšetkým pozitívne prvky, aby sme ho prijímali a hodnotili ako Boží dar, a to nielen ako dar pre druhého, ktorý ho priamo prijal, ale aj ako "dar pre mňa".
Spiritualita spoločenstva napokon znamená vedieť bratovi "urobiť miesto", niesť si vzájomne bremená (Gal 6,2) a premáhať egoistické pokušenia, ktoré nás neustále napádajú a budia rivalitu, karierizmus, nedôveru a žiarlivosť. Nerobme si nijaké ilúzie: bez tejto duchovnej cesty by vonkajšie prostriedky len veľmi málo osožili spoločenstvu.
Stali by sa bezduchými aparátmi, skôr maskami spoločenstva, ako jeho možnosťami prejaviť sa a rásť.

44. Na tomto základe sa budeme musieť v novom storočí viac ako doteraz usilovať doceniť a rozvíjať tie oblasti a prostriedky, ktoré podľa veľkých smerníc Druhého vatikánskeho koncilu slúžia k podpore a zaisteniu spoločenstva. Ako tu nemyslieť predovšetkým na tie zvláštne služby spoločenstvu, ako sú Petrov úrad a v užšom vzťahu k nemu biskupská kolegialita? Ide o skutočnosti, ktoré majú svoj základ a svoju opodstatnenosť v samom Kristovom pláne s Cirkvou,28 ale práve preto potrebujú stále overovanie, ktorým sa zaručuje, že sú inšpirované evanjeliom. Od Druhého vatikánskeho koncilu sa veľa urobilo aj pokiaľ ide o reformu Rímskej kúrie, organizovanie synod a pôsobenie biskupských konferencií. Ale určite ostáva ešte veľa toho urobiť, aby sa lepšie vyjadrila účinnosť týchto nástrojov spoločenstva. Dnes sú zvlášť potrebné, aby pohotovo a účinne odpovedali na problémy, ktorými sa Cirkev v rýchlych premenách nášho času stretá.

45. Priestory spoločenstva sa musia v celom živote každej miestnej cirkvi deň čo deň udržovať a rozširovať. Tu musí spoločenstvo žiariť vo vzťahoch medzi biskupmi, kňazmi a diakonmi, medzi duchovnými pastiermi a celým Božím ľudom, medzi klérom a rehoľníkmi, medzi cirkevnými združeniami a hnutiami. Pre tento cieľ sa majú stále viac uplatňovať organizmy spoluúčasti, predvídané kánonickým právom, ako sú kňazské a pastoračné rady. Ako je známe, tie sa neriadia kritériami parlamentnej demokracie, lebo pôsobia ako poradné, nie rozhodujúce orgány.29 Tým však nestrácajú význam ani dôležitosť. Teológia a spiritualita spoločenstva totiž inšpirujú účinnú a vzájomnú komunikáciu medzi duchovnými pastiermi a veriacimi. Tak ostávajú vo všetkom podstatnom a priori jednotní, a súčasne ich to pobáda normálne sa zjednocovať aj v diskutabilných otázkach, aby dospeli k vyváženým a spoločne prijímaným rozhodnutiam.
Na dosiahnutie tohto cieľa si musíme osvojiť starú múdrosť, ktorá bez toho, že by spôsobila nejakú ujmu autorite pastierov, vedela by ich povzbudiť k pozornejšiemu počúvaniu celého Božieho ľudu. Významné je, čo pripomína svätý Benedikt jednému opátovi kláštora, keď mu odporúča, aby vypočul aj najmladších členov: "Pán vnukne často práve najmladšiemu, čo je najlepšie".30 A svätý Paulín z Noly povzbudzuje: "Sledujme ústa všetkých veriacich, lebo v každom veriacom vanie Boží Duch".31
Ak teda právnická múdrosť kladením presných pravidiel pre angažovanosť ukazuje hierarchickú štruktúru Cirkvi a zaháňa pokušenia svojvôle i nespravodlivých nárokov, spiritualita spoločenstva poskytuje inštitucionálnym prvkom dušu a vedie k dôvere a otvorenosti, ktorá plne zodpovedá dôstojnosti a zodpovednosti každého člena Božieho ľudu.

Rozmanitosť povolaní

46. Táto perspektíva spoločenstva je úzko spojená so schopnosťou kresťanskej komunity dať priestor všetkým darom Ducha Svätého. Jednota Cirkvi neznamená jednotvárnosť, ale organickú integráciu oprávnených odlišností. Ide o skutočnosť početných údov, spojených v jedno telo, jediné telo Kristovo (porov. 1Kor 12,12). Preto je potrebné, aby Cirkev tretieho tisícročia povzbudzovala všetkých pokrstených a birmovaných k tomu, aby si uvedomovali svoju aktívnu zodpovednosť v cirkevnom živote. Vedľa vysväteného kňazstva môžu pôsobiť aj ďalšie ustanovené alebo jednoducho uznané služby pre dobro celého spoločenstva a podporovať ho v jeho mnohorakých potrebách: od katechézy po liturgickú animáciu, od výchovy mladých po rozličné prejavy dobročinnej lásky.
Isteže sa treba veľmi horlivo snažiť - predovšetkým prostredníctvom vrúcnej prosby k Pánovi žatvy (porov. Mt 9,38) - podporovať kňazské a rehoľné povolania. Je to veľmi naliehavá potreba pre život Cirkvi v každej časti sveta. V niektorých krajinách, ktoré už v dávnych časoch prijali evanjelium, stala sa táto potreba priam dramatickou. Je to dôsledok zmenených spoločenských podmienok a náboženskej vyprahnutosti, spôsobenej konzumizmom a sekularizmom. Je naliehavo potrebné obnoviť mnohostrannú a dôkladnú pastoráciu povolaní. Tá musí vplývať na farnosti, výchovné strediská i rodiny a prebúdzať záujem o podstatné hodnoty života. Tie nachádzajú svoju rozhodujúcu syntézu v odpovedi, ktorú má každý dať na Božie volanie. Platí to zvlášť vtedy, keď toto volanie požaduje, aby človek zasvätil seba i svoje sily úplne do služieb Božieho kráľovstva.
V tejto súvislosti dostáva svoj význam aj každé iné povolanie, ktoré napokon pramení v bohatstve nového života, prijatého vo sviatosti krstu. Zvlášť bude potrebné čoraz lepšie objavovať povolanie, ktoré je vlastné laikom. Oni sú povolaní "hľadať Božie kráľovstvo tým, že sa zapodievajú časnými záležitosťami a usporadujú ich podľa Boha",32 ako aj tým, že sú apoštolsky činní "ohlasovaním evanjelia a posväcovaním ľudí".33 Tak plnia svoje vlastné úlohy v Cirkvi a vo svete. V tom istom zmysle je pre spoločenstvo veľmi dôležitá povinnosť podporovať rozličné druhy združení, ktoré či už v tradičnejších alebo novších formách cirkevných hnutí i naďalej dávajú životnosť Cirkvi, ktorá je Božím darom a tvorí opravdivú "jar Ducha Svätého". Isteže je potrebné, aby združenia a hnutia, tak v Cirkvi všeobecnej ako aj v cirkvách partikulárnych, pôsobili v plnom cirkevnom súlade a poslušnosti k platným smerniciam vyneseným autoritou pastierov. Ale pre všetkých platí aj náročné a dôrazné napomenutie apoštola: Ducha neuhášajte, proroctvami nepohŕdajte! Ale všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte! (1Sol 5,19-21).

47. Zvlášť starostlivo sa treba venovať pastorácii rodiny, ktorá je v tejto historickej chvíli o to potrebnejšia, že badať veľkú a hlbokú krízu tejto základnej ustanovizne. V kresťanskom pohľade na manželstvo, vzťah medzi mužom a ženou - ako vzájomný a totálny, jediný a nerozlučný vzťah - zodpovedá pôvodnému Božiemu plánu, ktorý bol v dejinách tvrdosťou srdca spochybňovaný. Ježiš Kristus ho však prišiel obnoviť v jeho pôvodnom jase a zjaviť ho tak, ako ho chcel Boh mať od počiatku (Mt 19,8). V manželstve, pozdvihnutom na dôstojnosť sviatosti, je vyjadrené "veľké tajomstvo" Kristovej manželskej lásky k jeho neveste Cirkvi (porov. Ef 5,32). Cirkev v tomto bode nemôže ustúpiť tlakom nijakej kultúry, i keď rozšírenej a neraz bojovnej. Skôr sa musí všemožne snažiť, aby kresťanské rodiny, prostredníctvom stále plnšej evanjeliovej výchovy, vydávali presvedčivé svedectvo o tom, že je možné prežívať manželstvo v plnom súlade s Božím plánom i oprávnenými požiadavkami oboch manželov, ale predovšetkým detí, ktoré sú krehkejšie. Samotné rodiny si musia stále viac uvedomovať povinnú starostlivosť o deti, a stať sa aktívnymi nositeľmi účinnej prítomnosti v Cirkvi a spoločnosti na ochranu ich práv.

Ekumenické úsilie

48. A čo povedať o naliehavosti podporovať spoločenstvo v citlivej oblasti ekumenického úsilia? Smutná pozostalosť minulosti nás prenasleduje ešte aj na prahu nového tisícročia. Oslava Jubilea priniesla určitý, naozaj prorocký a dojímavý náznak, ale ešte máme pred sebou dlhú cestu.
Tým, že Veľké jubileum zameralo náš pohľad na Krista, živšie sme si uvedomili Cirkev ako tajomstvo jednoty. "Verím v jednu Cirkev"... To, čo vyjadrujeme vo vyznaní viery, má svoj hlboký základ v Kristovi, v ktorom Cirkev nie je rozdelená (porov. 1Kor 1,11-13). Ako jeho telo, zjednotená darom Ducha Svätého, je nerozdeliteľná. Skutočnosť rozdelenia vzniká v priebehu dejín a je otázkou vzťahov medzi dietkami Cirkvi, ako dôsledok ľudskej krehkosti v prijímaní daru, ktorý ustavične plynie z Krista-Hlavy do tajomného tela. Ježišova modlitba vo Večeradle - "aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás" (Jn 17,21) - je zároveň zjavením i prosbou. Zjavuje jednotu Krista s Otcom, ako prameň jednoty Cirkvi a večný dar, ktorý ona v ňom bude tajomne prijímať až do konca čias. Táto jednota, ktorá sa v Katolíckej cirkvi - napriek určitým medziam, vlastným ľudskej prirodzenosti - konkrétne uskutočňuje, pôsobí v rozličnej miere aj v mnohých prvkoch posväcovania a pravdy, ktoré sa nachádzajú v iných cirkvách a cirkevných spoločenstvách. Tieto prvky, ako dary, vlastné Kristovej Cirkvi, neustále podnecujú aj tieto spoločenstvá k plnej jednote.34
Modlitba Ježiša Krista nám pripomína, že tento dar sa má prijať a vždy hlbšie rozvíjať. Prosba "aby boli jedno", je zároveň aj príkazom, ktorý nás zaväzuje, silou, ktorá nás podopiera, spásonosným napomenutím pre našu lenivosť a úzkoprsosť. Dôvera, že budeme môcť aj v dejinách dosiahnuť plné a viditeľné spoločenstvo všetkých kresťanov, sa opiera nie o naše schopnosti, ale o Ježišovu modlitbu.
Z tohto hľadiska obnovenej pojubilejnej cesty pozerám s veľkou nádejou na cirkvi Východu a želám si, aby sa naplno obnovila výmena darov, ktorá obohacovala Cirkev prvého tisícročia. Spomienka na čas, v ktorom Cirkev dýchala "obidvomi pľúcami", pobáda kresťanov Východu i Západu, aby kráčali spolu v jednote viery a úcty k oprávneným odlišnostiam, a aby sa navzájom prijímali a podporovali ako údy jediného Kristovho tela.
S podobným úsilím sa má pestovať ekumenický dialóg aj s bratmi a sestrami anglikánskeho spoločenstva i cirkevných spoločenstiev reformácie. Teologické rozhovory o podstatných bodoch kresťanskej viery a morálky, spolupráca v dobročinnej kresťanskej láske, a predovšetkým veľkorysý ekumenizmus svätosti, s Božou pomocou určite prinesú v budúcnosti svoje ovocie. Medzitým pokračujme s dôverou na našej ceste a úprimne túžme po chvíli, keď budeme môcť so všetkými Kristovými učeníkmi bez výnimky spievať spolu jasným hlasom: Aké je dobré a milé, keď bratia žijú pospolu (Ź 133,1).

Vsadiť na lásku

49. Z vnútrocirkevného spoločenstva sa láska - ako to zodpovedá jej prirodzenosti - otvára pre všeobecnú službu a privádza nás k úsiliu o činnú a konkrétnu lásku ku každému človeku. Je to okruh, ktorý rovnako rozhodne charakterizuje kresťanský život, cirkevný štýl i pastoračné plánovanie. Storočie a tisícročie, ktoré sa začínajú, budú ešte musieť vidieť - a je žiadúce, aby to videli čo najdôraznejšie - aký stupeň úsilia vie dosiahnuť láska k najchudobnejším. Ak sme vyšli naozaj zo sústredeného rozjímania o Kristovi, budeme ho musia vidieť predovšetkým v tvári tých, s ktorými sa on chcel stotožniť: "Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne" (Mt 25,35-36). Táto stránka nie je jednoduchou výzvou k láske, ale je to stránka kristológie, ktorá vrhá svetlo na Kristovo tajomstvo. Podľa tejto stránky, práve tak ako podľa svojej pravovernosti, posudzuje Cirkev svoju vernosť Kristovej nevesty.
Isteže neslobodno zabúdať, že nikto nemôže byť vylúčený z našej lásky, "lebo svojím vtelením sa Boží Syn určitým spôsobom spojil s každým človekom".35 Keď sa však držíme evanjeliových slov, ktoré sa nedajú nerozumieť, potom je Kristus zvláštnym spôsobom prítomný v chudobných, čo ukladá Cirkvi prednostne sa rozhodnúť pre nich. Týmto rozhodnutím sa dosvedčuje štýl Božej lásky, jeho prozreteľnosť, jeho milosrdenstvo a určitým spôsobom sa zasievajú do dejín tie semienka Božieho kráľovstva, ktoré tu zanechal sám Ježiš vo svojom pozemskom živote, vychádzajúc v ústrety tým, čo sa naňho obracali vo všetkých svojich duchovných i hmotných potrebách.

50. V našom čase je skutočne veľa bied, ktoré sa naliehavo obracajú na kresťanské spolucítenie. Náš svet začína nové tisícročie zaťažený protirečeniami hospodárskeho, kultúrneho a technologického rozvoja, ktorý poskytuje malému množstvu "šťastných" veľké možnosti, zatiaľ čo milióny a milióny osôb ponecháva nielen na okraji pokroku, ale aj v existenčných podmienkach hlboko pod minimom, potrebným na dôstojný ľudský život. Je možné, aby sa v našom čase ešte zomieralo od hladu, aby niekto ostával odsúdený k negramotnosti, aby niekomu chýbala základná zdravotná starostlivosť a aby niekto nemal domov, do ktorého by sa uchýlil?
Obraz chudoby sa dá neobmedzene rozširovať, ak k starým biedam pripojíme nové, ktoré sa týkajú aj prostredí a kategórií, čo síce nie sú po ekonomickej stránke bez prostriedkov, ale sú vystavené zúfalstvu, závislosti od drog, opustenosti v starobe alebo chorobe, odsunutiu na okraj spoločnosti alebo diskriminácii. Kresťan, ktorý sa ocitá pred týmto obrazom, musí sa naučiť vyznávať svoju vieru v Ježiša Krista takým spôsobom, aby pochopil výzvu, ktorú mu z tohto sveta biedy Ježiš vysiela. Ide o pokračovanie tradície lásky, ktorá mala už v dvoch uplynulých tisícročiach mnoho foriem, ale ktorá dnes vyžaduje azda ešte väčšiu vynaliezavosť. Je čas novej "fantázie lásky", ktorá sa uplatňuje ani nie tak a iba účinnosťou poskytnutých pomocných prostriedkov, ako schopnosťou dať pocítiť svoju blízkosť a solidárnosť tomu kto trpí, tak, aby sa toto gesto pomoci necítilo ako ponižujúca almužna, ale ako bratská spoluúčasť.
Preto si musíme počínať tak, aby sa chudobní cítili v každom kresťanskom spoločenstve "ako doma". Nebol by tento štýl najkrajším a najúčinnejším predstavením blahozvesti Božieho kráľovstva? Bez tejto formy evanjelizácie, vykonávanej prostredníctvom dobročinnej lásky a svedectva kresťanskej chudoby, hrozilo by ohlasovaniu evanjelia - ktoré je tiež prvým skutkom lásky - nebezpečenstvo, že sa mu nebude rozumieť, alebo že zapadne do toho mora slov, ktorým nás dnešná spoločnosť komunikácie každodenne zaplavuje. Láska skutkov dáva láske slov nespochybniteľnú silu.

Dnešné výzvy

51. A ako by sme mohli byť nevšímaví k hroziacemu ekologickému rozvratu, ktorý robí šíre oblasti planéty nehostinnými a pre človeka nevhodnými? Alebo voči problémom mieru, často ohrozovaného nebezpečenstvom katastrofálnych vojen? Alebo voči znevažovaniu základných ľudských práv mnohých ľudí, zvlášť detí? Je veľa naliehavých problémov, voči ktorým kresťanský duch nemôže ostať necitlivým.
Zvláštne úsilie sa musí venovať niektorým aspektom evanjeliovej radikálnosti, ktoré Cirkev nemôže nechať vo svojej agende lásky nepovšimnuté, i keď sa často tak málo chápu, že robia jej zásah nepopulárnym. Myslím tu na povinnosť angažovať sa za rešpektovanie života každého človeka od počatia až po jeho prirodzené ukončenie. Rovnako nám služba človeku káže pozdvihnúť hlas, či sa to niekomu páči alebo nie, že tí, čo využívajú novú možnosti vedy, najmä na poli biotechnológií, nikdy nesmú prehliadnuť základné požiadavky etiky, i keby sa odvolávali na pochybnú solidárnosť, ktorá končí rozlišovaním medzi životom a životom, v znevažovaní dôstojnosti, patriacej každej ľudskej bytosti.
Aby kresťanské svedectvo bolo účinné, zvlášť v týchto citlivých a kontroverzných oblastiach, je dôležité vynaložiť veľké úsilie na primerané vysvetľovanie dôvodov, ktoré motivujú stanoviská Cirkvi a zdôrazňovať predovšetkým, že nejde o nanucovanie pohľadu viery neveriacim, ale o tlmočenie a bránenie hodnôt, založených na samotnej prirodzenosti ľudskej bytosti. Láska sa potom nutne stane službou kultúre, politike, ekonómii i rodine, aby sa všade rešpektovali základné princípy, od ktorých závisia osudy ľudskej bytosti i budúcnosť civilizácie.

52. Všetko toto sa bude musieť prirodzene realizovať špecificky kresťanským štýlom. Pri týchto úlohách majú plniť svoje vlastné povolanie predovšetkým laici, ale bez toho, že by podľahli pokušeniu urobiť z kresťanských spoločenstiev sociálne agentúry. Zvlášť sa bude musieť upraviť vzťah k občianskej spoločnosti, a to tak, aby sa rešpektovala jej autonómia spolu s kompetenciami podľa smerníc sociálnej náuky Cirkvi.
Známe sú snahy, ktoré vyvinul Učiteľský úrad Cirkvi najmä v 20. storočí na to, aby sociálnu skutočnosť vyložil vo svetle evanjelia a poskytol presnejším a organickejším spôsobom svoj príspevok k riešeniu sociálnej otázky, ktorá sa stala medzitým celosvetovým problémom.
Táto etická a sociálna stránka sa javí ako nevyhnutný rozmer kresťanského svedectva. Treba odmietnuť každé pokušenie intimistickej a individualistickej spirituality, ktorá by sa ťažko zlaďovala nielen s požiadavkami lásky, ale aj s logikou vtelenia a nakoniec aj so samotným eschatologickým napätím kresťanstva. Ak nám toto posledné pripomína relatívny charakter dejín, vôbec to pre nás neznamená, že by sme boli zbavení povinnosti utvárať ich. Tu ostáva, viac ako inokedy, aktuálnou náuka Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý hovorí: Je jasné, že "kresťanská blahozvesť neodvracia ľudí od budovania sveta, ani ich nenavádza, aby nedbali o blaho ostatných; naopak, ona ich k tejto činnosti ešte dôraznejšie zaväzuje."36

Konkrétny znak

53. Aby som dal určitý dôraz tomuto zameraniu lásky a humanitnej podpory, ktorá má svoj koreň v hlbokých požiadavkách evanjelia, chcel som, aby aj sám Jubilejný rok, popri početných plodoch lásky, ktoré priniesol už v priebehu svojho konania - myslím tu zvlášť na pomoc, poskytnutú mnohým chudobnejším bratom, aby sa mohli zúčastniť na Jubileu - zanechal dielo, ktoré by určitým spôsobom vytváralo ovocie a pečať jubilejnej lásky. Mnohí pútnici rozličným spôsobom priniesli svoj milodar, a spolu s nimi aj mnohí predstavitelia hospodárskeho sveta obetovali veľkodušné dary, ktoré poslúžili na zabezpečenie primeraného priebehu Jubilejného roka. Po zaplatení výdavkov, ktoré bolo treba vyrovnať v priebehu roka, peniaze, ktoré sa ušetrili, boli určené na charitatívne ciele. Je totiž dôležité, aby sa z takej významnej náboženskej udalosti odstránila akákoľvek možnosť ekonomickej špekulácie. Zostatok bude slúžiť aj v tomto prípade na zopakovanie skúsenosti, prežívanej už veľaráz v dejinách odvtedy, čo v prvotnej Cirkvi jeruzalemská komunita poskytla nekresťanom dojímavý obraz spontánnej výmeny darov, až po spoločenstvo majetkov v prospech najchudobnejších.
Dielo, ktoré sa uskutoční, bude len malým potôčikom, ktorý sa vleje do veľkej rieky kresťanskej lásky k blížnemu, pretekajúcej dejinami. Malým, ale významným potôčikom: Jubileum priviedlo svet k tomu, aby sa pozrel na Rím, na Cirkev, "ktorá predsedá láske"37 a poskytol Petrovi svoj milodar. Teraz sa láska, prejavená v centre katolicity, vracia určitým spôsobom svetu cez tento výraz, ktorý má byť akoby ovocím a živou spomienkou na spoločenstvo, prežité pri príležitosti Jubilea.

Dialóg a poslanie

54. Nové storočie a nové tisícročie sa otvárajú vo svetle Kristovom. Ale nie všetci vidia toto svetlo. My máme obdivuhodnú a zároveň náročnú úlohu, byť jeho "odrazom". Je to tajomstvo mesiaca, o ktorom tak radi rozjímali cirkevní Otcovia, ktorí týmto obrazom naznačovali závislosť Cirkvi od Krista, Slnka, ktorého svetlo ona odráža.38 Bol to spôsob na vyjadrenie toho, čo hovorí sám Kristus, keď sa predstavuje ako "svetlo sveta" (Jn 8,12) a súčasne žiada od svojich učeníkov, aby boli "svetlom sveta" (Mt 5,14).
Táto úloha nás priam striasa, keď pozeráme na slabosť, ktorá nás tak často zbavuje lesku a vrhá na nás tieň. Ale úloha je to splniteľná, ak sa vystavíme Kristovmu svetlu a dokážeme sa otvoriť milosti, ktorá nás urobí novými ľuďmi.

55. Práve v tejto perspektíve vystupuje do popredia veľká výzva medzináboženského dialógu, o ktorý sa budeme usilovať aj v novom storočí podľa línie naznačenej Druhým vatikánskym koncilom.39 V prípravných rokoch na Veľké jubileum sa Cirkev snažila aj stretnutiami pozoruhodného symbolického významu načrtnúť vzťah otvorenosti a dialógu s predstaviteľmi iných náboženstiev. Dialóg musí pokračovať. V situácii stále výraznejšieho kultúrneho a náboženského pluralizmu, aký sa dá v spoločnosti nového storočia predvídať, je taký dialóg dôležitý aj preto, aby sa utvoril bezpečný predpoklad pre pokoj, a aby sa zahnala hrôza náboženských vojen, ktoré mnohé epochy ľudských dejín skropili krvou. Meno jediného Boha sa musí vždy viac stávať tým, čím je: menom pokoja a príkazom pokoja.

56. Ale dialóg sa nemôže zakladať na náboženskom indiferentizme. My kresťania máme povinnosť rozvíjať ho tak, že ponúkame svedectvo plné nádeje, ktorá je v nás (porov. 1Pt 3,15). Nesmieme sa báť, že by mohlo byť urážkou pre totožnosť druhých to, čo je naopak radostným zvestovaním daru, ktorý je pre všetkých a ponúka sa všetkým s najväčšou úctou k slobode každého. Je to dar zjavenia Boha, ktorý je Láska a ktorý tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna (Jn 3,16). Všetko toto, ako to nedávno zdôraznilo Vyhlásenie Dominus Iesus, nemôže byť predmetom vyjednávania v dialógu, ako keby to bola pre nás jednoduchá domnienka. Zvestovanie tohto daru je milosť, ktorá nás napĺňa radosťou, a správa, ktorú sme povinní ohlasovať. Cirkev sa preto nemôže vyhýbať misionárskej činnosti medzi národmi, a prvoradou úlohou poslania k národom ostáva zvesť, že ľudia dosiahnu spásu v Kristovi, ktorý je "Cesta, Pravda a Źivot (Jn 14,6). Mezináboženský dialóg "nemôže jednoducho nahradiť ohlasovanie, ale ostáva na ohlasovanie zameraný".40 Misionárska povinnosť nám ale neprekáža pristupovať k dialógu vnútorne pripravení počúvať. Vieme totiž, že pokiaľ ide o tajomstvo milosti, nesmierne bohaté na dimenzie a možné dôsledky na život a dejiny človeka, samotná Cirkev ho nikdy neprestane skúmať, počítajúc s pomocou Ducha Svätého, Ducha pravdy (porov. Jn 14,17), ktorý ju má práve priviesť k "plnosti pravdy" (porov. Jn 16,13).
Tento princíp je základom nielen pre nevyčerpateľné teologické prehlbovanie kresťanskej pravdy, ale aj pre kresťanský dialóg s filozofiami, kultúrami a náboženstvami. Duch Boží, ktorý "veje, kam chce (Jn 3,8), nezriedka vzbudí vo všeobecnej ľudskej skúsenosti, napriek jej mnohorakým protirečeniam, znaky svojej prítomnosti, ktoré pomáhajú samotným Kristovým učeníkom hlbšie pochopiť posolstvo, ktorého sú nositeľmi. Nebolo azda dielom tej skromnej a dôveryplnej otvorenosti, že sa Druhý vatikánsky koncil snažil čítať "znamenia čias"?41 Cirkev, aj keď uskutočňuje starostlivé a pozorné rozpoznávanie, aby pochopila "pravé znamenia prítomnosti alebo Božích úmyslov",42 uznáva nielen čo dala, ale aj "koľko sama prijala z dejín a vývoja ľudského pokolenia".43 Tento postoj otvorenosti a zároveň pozorného rozpoznávania Koncil zaujal aj vo vzťahu k iným náboženstvám. Je na nás, aby sme verne sledovali jeho náuku a líniu.

Vo svetle Koncilu

57. Koľko bohatstva je, drahí bratia a sestry, v smerniciach, ktoré nám dal Druhý vatikánsky koncil! Preto som v príprave na Veľké jubileum žiadal Cirkev, aby sa skúmala, ako prijala Koncil.44 Urobilo sa to? Kongres, ktorý sa uskutočnil tu vo Vatikáne, sa tým zaoberal. A želám si, aby sa to vhodným spôsobom urobilo aj vo všetkých miestnych cirkvách. Ubiehajúcimi rokmi tieto texty nestrácajú ani svoju hodnotu ani svoj význam. Treba ich čítať primeraným spôsobom, aby sa poznali a osvojili ako kvalifikované a normatívne texty Učiteľského úradu v rámci cirkevnej tradície. Pri ukončení Jubilea cítim viac ako inokedy povinnosť poukázať na Koncil ako na veľkú milosť, z ktorej mala Cirkev v 20. storočí veľký úžitok: ponúkol nám totiž bezpečný kompas, aby sme sa ním orientovali v začínajúcom sa storočí.


ZÁVER

Duc in altum!

58. Plní nádeje poďme vpred! Pred Cirkvou sa otvára nové tisícročie ako šíry oceán, na ktorý sa má vydať v nádeji na pomoc Ježiša Krista. Boží Syn, ktorý sa z lásky k ľuďom stal pred dvetisíc rokmi človekom, koná svoje dielo aj dnes. Musíme mať pozorné oči, aby sme to videli, a predovšetkým veľkorysé srdce, aby sme sa aj my stali jeho nástrojmi. Veď či sme neslávili Jubilejný rok preto, aby sme znovu nadviazali kontakt s týmto živým prameňom našej nádeje? Teraz nás Kristus, o ktorom sme s láskou rozjímali, ešte raz vyzýva, aby sme sa vydali na cestu: "Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého (Mt 28,19). Toto misionárske poslanie nás uvádza do tretieho tisícročia výzvou k tomu istému nadšeniu, ktoré bolo vlastné kresťanom prvej generácie. Môžeme počítať so silou toho istého Ducha, ktorý bol na nich vyliaty na Turíce a dnes pobáda nás, aby sme sa znovu vydali na cestu, povzbudení nádejou, ktorá nezahanbuje (Rim 5,5). Na začiatku tohto nového storočia musí byť náš krok pri putovaní cestami sveta rýchlejší. Ciest, ktorými každý z nás a každá z našich cirkví kráča, je veľa. Ale medzi tými, čo sú navzájom spojení jediným spoločenstvom, spoločenstvom ktoré sa denne živí pri stole eucharistického Chleba a Slova života, niet vzdialenosti. Každú nedeľu nám vzkriesený Kristus poskytuje stretnutie vo Večeradle, kde večer v prvý deň po sobote (Jn 20,19) sa predstavil svojim, aby im vdýchol oživujúci dar Ducha Svätého a uviedol ich do veľkého evanjelizačného diania.
Na tejto ceste nás sprevádza Najsvätejšia Panna, ktorej som pred niekoľkými mesiacmi spolu s mnohými biskupmi, čo sa zišli do Ríma zo všetkých častí sveta, zveril tretie tisícročie. Mnohokrát som ju v týchto rokoch predstavil a vzýval ako "Hviezdu novej evanjelizácie". Poukazujem na ňu aj ako na žiarivú zornicu a bezpečnú vodkyňu našej cesty. "Źena, hľa tvoje deti", opakujem jej v ozvene hlasu samého Ježiša (porov. Jn 19,26) a stávam sa pri nej hlasom detinskej lásky celej Cirkvi.

59. Drahí bratia a sestry! Symbol Svätej brány sa zatvára za našimi pleciami, ale iba preto, aby sa väčšmi ako doteraz otvorila živá brána, ktorou je Kristus. Po jubilejnom nadšení sa vraciame nie do každodennej všednosti. Naopak, ak bola naša púť opravdivá, tak nám takpovediac osviežila nohy pre cestu, ktorá nás čaká. Musíme napodobniť nadšenie apoštola Pavla, ktorý hovorí: Uháňam za tým, čo je predo mnou. Bežím k cieľu za víťaznou cenou Božieho povolania zhora v Kristovi Ježišovi (Flp 3,13-14). Zároveň si musíme osvojiť uvažovanie Panny Márie, ktorá sa po púti do svätého mesta Jeruzalema vracala do nazaretského domu a rozjímala vo svojom srdci o tajomstve svojho Syna (porov. Lk 2,51).
Zmŕtvychvstalý Ježiš, ktorý sa pripája k nám na našich cestách a dáva sa nám poznať ako učeníkom z Emauz pri lámaní chleba (Lk 24,35), nech nás nájde bdieť, ochotných poznať jeho tvár a ponáhľať sa k našim bratom s veľkou správou: Videli sme Pána! (Jn 20,25)
Toto je očakávané ovocie Jubilea roku 2000, Jubilea, ktoré nám znovu veľmi živo predstavilo tajomstvo Ježiša z Nazareta, tajomstvo Božieho Syna a Vykupiteľa človeka. Jubileum sa končí a zároveň nás otvára pre budúcnosť nádeje. Nech sa prostredníctvom Krista a v Duchu Svätom vznáša k nebeskému Otcovi za všetko chvála a vďaka celej Cirkvi!
S týmto želaním vám všetkým posielam z hĺbky srdca svoje požehnanie.

Z Vatikánu, 6. januára 2001, na Slávnosť Zjavenia Pána, v 23. roku môjho pontifikátu.


Ján Pavol II.


POZNÁMKY
1 II. VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o pastoračnej službe biskupov Christus Dominus, č. 11.
2 Bula Incarnationis mysterium 3: AAS 91 (1991), s. 132.
3 Tamže, č. 4: cit. dielo, s. 133.
4 II. VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, č. 8.
5 Sv. AUGUSTÍN, De civitate Dei, XVIII, 51, 2: PL 41, 614; porov. II. VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, č. 8.
6 Porov. JÁN PAVOL II., apoštolský list Tertio millennio adveniente (10. november 1994), č. 55: AAS 87 (1995), 38.
7 Porov. II. VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, č. 1.
8 "Ignoratio enim Scripturarum ignoratio Christi est": Comm. in Is. , Prol.: PL 24,17.
9 Porov. II. VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, č. 19.
10 "Nasledujúc teda svätých Otcov, všetci jednohlasne učíme vyznávať, že Syn, náš Pán Ježiš Kristus, je jeden a ten istý a že je dokonalý vo svojom božstve a dokonalý vo svojej ľudskosti, že je pravý Boh a pravý človek (...) že jeden a ten istý Kristus, Pán, Jednorodený, ktorý pozostáva z dvoch prirodzeností nezmiešane, nezameniteľne, nerozdieľne, neoddeliteľne (...) že nie je jeden na dve osoby rozdelený alebo rozčlenený, ale že je jeden a ten istý Syn, Jednorodený, Boh, Slovo a Pán Ježiš Kristus": DS 301-302.
11 II. VATIKÁNSKY KONCIL, pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, č. 22.
12 V tomto súvise sv. Atanáz pripomína: "Človek nemohol byť zbožštený, keby ostal spojený s nejakým stvorením, ak by Syn nebol pravým Bohom", Reč II. proti ariánom 70, PG 26, 425 B.
13 N. 78.
14 Posledné rozhovory. Źltý zošit, 6. júl 1897: Opere complete, Cittá del Vaticano 1997, s. 1003.
15 SV. CYPRIÁN, De dominica oratione 23: PL 4, 553; porov. Lumen gentium, č. 4.
16 II. VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, č. 40.
17 Porov. II. VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 10.
18 Porov. Kongregácia pre náuku viery, List o niektorých aspektoch kresťanskej meditácie Orationis formas (15. október 1989): AAS 82 (1990), 362-379.
19 II. VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 10.
20 Porov. JÁN PAVOL II., apoštolský list Dies Domini (31. máj 1998), č. 19: AAS 90 (1998), 724.
21 Tamže, č. 2: tamže, 714.
22 Porov. tamže, č. 35: tamže, 734.
23 Porov. č. 18: AAS 77 (1985), 224.
24 Tamže, č. 31: tamže, 258.
25 TERTULIÁN, Apologia 50,13: PL 1,534.
26 II. VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, č. 1.
27 MsB 3. zv. Opere complete, Cittá del Vaticano, 1997, s. 223.
28 Porov. II. VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, hl. III.
29 Porov. Kongregácia pre klérus a iné, interdikasteriálna inštrukcia o niektorých otázkach spolupráce laikov Ecclesiae de mysterio (15. august 1997): AAS 89 (1997), 852-877.
30 Reg. III, 3: "Ideo autem omnes ad consilium vocari diximus, quia saepe iuniori Dominus revelat quod melius est".
31 "De omnium fidelium ore pendeamos, quia in omnem fidelem Spiritus Dei spirat": Epist. 23,36 Sulpitio Severo: CSEL 29,193.
32 II. VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, č. 31.
33 II. VATIKÁNSKY KONCIL, dokrét o apoštoláte laikov Apostolicam actuositatem, č. 2.
34 II. VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 8.
35 II. VATIKÁNSKY KONCIL, pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium st spes, č. 22.
36 Tamže, č. 34.
37 SV. IGNÁC ANTIOCHIJSKÝ, List Rimanom, Pref., ed. Funk, I, 252.
38 Napríklad SV. AUGUSTÍN: "Luna intellegitur Ecclesia, quod suum lumen non habeat, sed ab Unigenito Dei Filio, qui multis locis in Sanctis Scripturis allegorice sol appellatus est": Enarr.in Ps. 10,3: CCL 38,42.
39 Porov. Deklarácia o vzťahoch Cirkvi k nekresťanským náboženstvám Nostra aetate.
40 Inštrukcia o ohlasovaní evanjelia a medzináboženskom dialógu Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg a Kongregácie pre náuku viery, Dialogo e annucio: riflessioni e orientamenti (19. máj 1991), 82: AAS 84 (1992), 444.
41 Porov. II. VATIKÁNSKY KONCIL, pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, č. 4.
42 Tamže, č. 11.
43 Tamže, č. 44.
44 Porov. JÁN PAVOL II., apoštolský list Tertio millennio adveniente (10. november 1994), č. 36: AAS 87 (1995), 28.