APOŠTOLSKÝ LIST
PÁPEŹA JÁNA PAVLA II.


ORIENTALE LUMEN


Episkopátu, kléru a veriacim
k stému výročiu
apoštolského listu Orientalium dignitas
od pápeža Leva XIII.




Preklad: Stanislav Valentín
Text: Konferencia biskupov Slovenska, 1995


Vážení spolubratia, milí synovia a dcéry Cirkvi
1. Svetlo z Východu ožiarilo celú Cirkev, od toho času, čo sa nad nami zjavilo "z výsosti žiariace svetlo" (porov. Lk 1,78) Ježiš Kristus, náš Pán, ktorého všetci kresťania vzývajú ako Vykupiteľa človeka a nádej sveta.
Toto svetlo inšpirovalo môjho predchodcu pápeža Leva XIII. k apoštolskému listu Orientalium Dignitas, s ktorým chcel obhájiť význam východných tradícií pre celú Cirkev.1
Z príležitosti stého výročia tejto udalosti a s ňou spojených iniciatív, s ktorými tento pápež zamýšľal podporiť znovunastolenie jednoty so všetkými kresťanmi na Východe, ja som si želal obrátiť sa s podobnou výzvou na katolícku Cirkev, ktorá je obohatená mnohými skúsenosťami z poznávania a stretnutí, ktoré sa uskutočnili v tomto storočí.
Ak totiž veríme, že prastará a všetkej úcty najhodnejšia tradícia orientálnych cirkví predstavuje podstatnú súčasť dedičného majetku Kristovej Cirkvi, musia katolíci poznať predovšetkým túto tradíciu, aby sa s ňou oboznámili a tak mohli, pokiaľ je to jednotlivcovi možné, podporiť proces jednoty.
Naši orientálni katolícki bratia sú si veľmi dobre vedomí, že sú spolu s ortodoxnými bratmi živými nositeľmi tejto tradície. Aj synovia a dcéry katolíckej Cirkvi latinskej tradície musia bezpodmienečne poznať tento poklad v jeho celej plnosti a tak spoločne s pápežom precítiť vrúcne želanie vrátiť Cirkvi a svetu úplný obraz katolicity, ako nachádza výraz nielen v jednej, jedinej tradícii, a už vonkoncom nie v protiklade spoločenstiev, a nech nám všetkým je dožičené plne vychutnať onen Bohom zjavený a nedeliteľný dedičný majetok celej Cirkvi2, ktorý sa uchováva a zveľaďuje v živote cirkví Východu a Západu.
2. Môj pohľad sa upiera k Orientale Lumen, ktoré vyžaruje z Jeruzalema (porov. Iz 60,1 a Zjv 21,10), mesta, v ktorom pre našu záchranu ako Źid a "potomok Dávidov" (Rim 1,3; 2Tim 2,8) zomrelo a vstalo z mŕtvych vtelené Božie Slovo. V onom svätom meste bol zoslaný, keď prišiel deň Turíc a "boli všetci vedno na tom istom mieste" (Sk 2,1) Duch Svätý. "Paraklet", na Máriu a učeníkov. Odtiaľ sa rozšírila do celého sveta Dobrá zvesť, pretože oni, naplnení Duchom Svätým, "smelo hlásali Božie slovo" (Sk 4,31). Odtiaľ, od Matky všetkých cirkví3, bolo zvestované Evanjelium všetkým národom, z ktorých sa mnohé chvália, že v niektorom z apoštolov mali prvého Pánovho svedka.4 Najrozličnejšie kultúry a tradície požívali v onom meste právo pohostinstva v mene jedného Boha (porov. Sk 2,9-11). Keď sa k nemu obraciame s túžbou a vďačnosťou, zintenzívňujeme opäť tú silu a entuziazmus, snahu o svornosť, ktoré v onej autentičnosti a mnohotvárnosti zostávajú ideálom Cirkvi5.
3. Pápež, syn slovanského národa, počuje vo svojom srdci zvlášť volanie tých národov, ku ktorým sa odobrali obaja svätí bratia Cyril a Metod. Oni sú slávnym vzorom apoštolov jednoty, ktorí dokázali pri hľadaní spoločenstva medzi Východom a Západom napriek ťažkostiam, ktoré tieto svety vždy znovu rozdeľovali, hlásať Krista. Viackrát som sa zaoberal s príkladom ich účinkovania6, pričom som sa vždy obracal na všetkých, ktorí svojou vierou a kultúrou sú ich synovia.
Tieto úvahy by som chcel teraz rozšíriť a pojať v nich všetky orientálne cirkvi v rozmanitosti ich rozličných tradícií. Moje myšlienky sa upierajú na bratov z východných cirkví so želaním hľadať v spoločnom úsilí odpoveď na otázky, ktoré si dnešný človek kladie všade na svete. Chcel by som sa obrátiť k dedičstvu ich viery a života vo vedomí, že cesta k jednote nemôže podliehať zmene v názoroch, ale že je tak nezvratná ako výzva Pána k jednote. Moji milovaní, máme spoločnú túto úlohu a musíme spolu, na Východe ako aj na Západe, povedať: Ne evacuetur Crux! (porov. 1Kor 1,17). Kristov kríž nesmie stratiť svoj zmysel, lebo keď Kristov kríž stratí svoj zmysel, človek stratí svoj základ, nemá nádej, je zničený. To je výkrik na konci dvadsiateho storočia. Výkrik Ríma, výkrik Carihradu, výkrik Moskvy. Je to výkrik celého kresťanstva: severnej a južnej Ameriky, Afriky, Ázie, výkrik všetkých. Je to volanie po novej evanjelizácii7.
Moje myšlienky smerujú k východným cirkvám, tak ako to urobili v minulosti mnohí iní pápeži, ktorí sa cítili byť povolaní predovšetkým zachovať jednotu Cirkvi a neúnavne tam túto jednotu hľadať, kde táto jednota bola porušená. Spája nás už zvlášť úzke puto. Máme skoro všetko spoločné8 a predovšetkým máme spoločnú úprimnú túžbu po jednote.
4. K všetkým cirkvám, na Východe aj na Západe, dolieha výkrik dnešných ľudí, ktorí sa pýtajú na zmysel svojho života. Počujeme volanie toho, ktorý hľadá zabudnutého a strateného Otca (porov. Lk 15,18-20; Ján 14,8). Dnešní ľudia nás prosia, aby sme im ukázali Krista, ktorý pozná Otca a ktorý nám ho zjavil (porov. Jn 8,55; 14,8-11). Tým, že pripustíme, aby k nám doľahli otázky sveta a my si ich pokorní a uchvátení vypočujeme v plnej solidarite s tým, kto nám ich kladie, sme vyzvaní slovami a skutkami našej doby poukázať na tie nesmierne bohatstvá, ktoré naše cirkvi uchovávajú v klenotniciach svojich tradícií. Učme sa od samotného Pána, ktorý sa na svojej ceste zastavil pri ľuďoch, vypočul ich, mal s nimi súcit, keď ich videl "ako ovce bez pastiera" (Mt 9,36; porov. Mk 6,34). Musíme si osvojiť onen láskyplný pohľad, s ktorým zmieril ľudí s Otcom a so sebou samým, tým, že im vlial silu, ktorá sama dokáže uzdraviť celého človeka.
Vzhľadom k tejto výzve sú cirkvi na Východe a na Západe pozvané skoncentrovať sa na to podstatné: "Nesmieme predstúpiť pred Krista, Pána dejín, tak rozštiepení, ako, žiaľ, sme sa ukázali v priebehu druhého tisícročia. Tomuto rozkolu sa musíme vyhnúť a uvoľniť tak cestu k znovuzblíženiu a svornosti: rany na ceste k jednote kresťanov sa musia zaceliť."9
Napriek našim slabostiam musíme sa obrátiť k Nemu, k jedinému Majstrovi, účasťou na jeho smrti, aby sme sa tak očistili od onoho žiarlivého zotrvávania v citoch a spomienkach, v spomienkach nie na veľké veci, ktoré Boh pre nás učinil, ale na ľudské slabosti minulosti, ktoré nás ešte vždy tak veľmi zaťažujú. Nech Duch zjasní náš pohľad, aby sme mohli spoločne pristúpiť k modernému človekovi, ktorý čaká na radostnú zvesť. Keď zoči-voči očakávaniam a utrpeniam sveta dáme jednomyseľnú, objasňujúcu a oživujúcu odpoveď, prispejeme tak skutočne k účinnejšiemu zvestovaniu Evanjelia ľuďom našej doby.

I.
Spoznávanie kresťanského Východu:
Skúsenosť viery
5. Pri vysvetľovaní pravdy zjavenia používali sa v Oriente a na Západe rozličné metódy a spôsoby postupu k poznávaniu a vyznávaniu božských vecí. Preto nás nesmie udivovať, že z jednej a z druhej strany určité aspekty zjaveného mystéria boli niekedy pochopené lepšie a zreteľnejšie osvetlené, a síce tak, že sa pri rozličných teologických formuláciách musí viac hovoriť o vzájomnom doplňovaní ako o protikladoch.10
Zatiaľ čo naznačené otázky, túžby a skúsenosti nosím vo svojom srdci, môj duch sa obracia ku kresťanskému dedičstvu Východu. Nemám úmysel toto dedičstvo opisovať alebo interpretovať: počúvam východné cirkvi, o ktorých viem, že sú živými interpretmi pokladu tradícií, ktorý uchovávajú. Pri bližšom uvažovaní vynárajú sa pred mojím zrakom prvky, ktoré majú veľký význam pre úplnejšie a obsažnejšie pochopenie kresťanskej skúsenosti a tým aj pre úplnejšiu kresťanskú odpoveď na očakávanie dnešných ľudí. V porovnaní s každou inou kultúrou pripadá totiž kresťanskému Východu ako pôvodnému rámcu pre vznikajúcu Cirkev jedinečná a privilegovaná úloha.
Orientálna kresťanská tradícia zahŕňa totiž spôsob a metódu ako prijať vieru v Pána Ježiša, porozumieť jej a žiť ňou. V tomto zmysle sa veľmi približuje kresťanskej tradícii Západu, ktorá vzniká z tej istej viery a ňou sa živí. Ale predsa sa odlišuje od nej legitimným a príťažlivým spôsobom, keďže východný kresťan má svoju vlastnú metódu ako vnímať a chápať svoj vzťah k Spasiteľovi a preto aj pôvodný spôsob tento vzťah žiť. Tu by som sa chcel radšej priblížiť s bázňou a opatrnosťou v postoji uctievania, ktorý tieto cirkvi vyjadrujú, ako zvoliť si ten či onen špecifický teologický problém, ktorý sa vynoril v priebehu stáročí v debatách medzi Východom a Západom v polemickom protiklade.
Kresťanský Východ sa ukazuje vo svojom vnútri ako mnohotvárny a schopný prijať podstatné rysy každej jednotlivej kultúry s najväčším rešpektom pre každé spoločenstvo. V hlbokom pohnutí môžeme Bohu len ďakovať za podivuhodnú rozmanitosť, s ktorou bol On ochotný poskladať takú bohatú a pestrú mozaiku.
6. Mnohé podstatné rysy spirituálnej a teologickej tradície, ktoré sú spoločné rozličným cirkvám Východu, umožňujú spoznať ich senzibilitu voči formám, ktoré prijalo odovzdávanie radostnej zvesti v krajinách Západu. II. vatikánsky koncil zahŕňa to takto: - Všeobecne je známe, s akou láskou slávia východní kresťania liturgické slávnosti, najmä slávnosť eucharistie, tohto prameňa života Cirkvi a záruky budúcej slávy, pri ktorej veriaci majú, zjednotení so svojím biskupom, prístup k Bohu Otcovi skrze Syna, vtelené Slovo, ktorý trpel a bol oslávený, v zoslaní Ducha Svätého a tak dosahujú spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou, pričom sú "účastní hodov lásky" (2Pt 1,4).11
V týchto podstatných rysoch odráža sa orientálne pojatie bytia kresťana, ktorého cieľom je účasť na božskej prirodzenosti skrze spoločenstvo s tajomstvom Najsvätejšej Trojice. V nich možno poznať "jedinú vládu" Otca a pojatie spásy podľa ekonómie spásy, ako ju vykladá orientálna teológia podľa svätého Ireneja z Lyonu a ako je rozšírená u kapadóckych cirkevných otcov.12
Táto účasť na trojičnom živote uskutočňuje sa skrze liturgiu a najmä eucharistiu, tajomstvo spoločenstva s osláveným Kristovým telom, pôvodom nesmrteľnosti.13 V zbožštení a predovšetkým vo sviatostiach pripisuje orientálna teológia Duchu Svätému mimoriadnu úlohu: mocou Ducha prebývajúceho v človekovi, začína sa zbožštenie už na zemi, stvorenie stáva sa osláveným a nastáva Božie kráľovstvo.
Náuka kapadóckych cirkevných otcov o zbožštení prešla do tradície všetkých orientálnych cirkví a predstavuje podstatnú súčasť ich spoločného dedičstva. Dá sa to zhrnúť do jednej myšlienky, ktorú vyslovil svätý Irenej koncom 2. storočia: Boh sa stal Dieťaťom človeka, aby sa človek stal dieťaťom Boha.14 Táto teológia zbožštenia zostáva jedným z výdobytkov, ktoré sú orientálnemu kresťanskému mysleniu zvlášť drahé.15
Na tejto ceste zbožštenia predchádzajú nás tí, ktorí milosťou a ochotou nasledovať Krista stali sa mu najpodobnejší: mučeníci a svätci.16 A medzi týmito zaberá Preblahoslavená Panna Mária, z ktorej vypučala ratolesť z pňa Jesseho (porov. Iz 11,1) zvláštne miesto. Jej postava nie je len postavou matky, ktorá na nás čaká, ale aj najčistejšou pannou, ktorá je v uskutočňovaní toľkých predznačených znázornení v Starom zákone - obraz Cirkvi, symbol a predzvesť milosťou vykúpeného ľudstva - vzor a istá nádej pre všetkých, ktorí kráčajú po ceste k nebeskému Jeruzalemu.17
Napriek nástojčivému zdôrazňovaniu trojičného realizmu a jeho privteleniu do sviatostného života spája Orient vieru v jednotu božskej prirodzenosti s nepoznateľnosťou božskej podstaty. Východní cirkevní otcovia totiž vždy tvrdia, že je nemožné vedieť, čo Boh je, čo môžeme vedieť, je jedine a iba to, že jestvuje a že sa v dejinách spásy zjavil ako Otec, Syn a Duch Svätý.18
Tento zmysel pre nevysloviteľnú božskú skutočnosť odzrkadľuje sa v slávení liturgie, kde u všetkých veriacich kresťanského Východu je tento zmysel pre tajomstvo tak veľmi rozvinutý.
V Oriente sa nachádzajú aj bohatstvá tých duchovných tradícií, ktoré našli svoj odraz najmä v mníšstve. Lebo od slávnych čias svätých otcov prekvitala tam oná monastická spiritualita, ktorá sa odtiaľ rozšírila aj do krajín Západu a z mníšstva latincov ako zo svojho zdroja odvodila svoj pôvod a nabrala novú silu. Preto sa s dôrazom odporúča, aby sa katolíci viac zoznámili s týmto duchovným bohatstvom východných otcov, ktorí povznášajú človeka v jeho celistvosti k úvahám o božských veciach.19
Evanjelium, cirkvi a kultúry
7. Už pri iných príležitostiach som poukázal na to, že v kresťanskom Oriente pretrváva ako veľká hodnota, ktorou sa žije, rešpektovanie iných národov a ich kultúr a požiadavka, aby Božie slovo a jeho velebenie zaznelo v každej reči. S touto témou som sa už zaoberal v encyklike Slavorum Apostoli, kde som vyzdvihol, že Cyril a Metod sa usilovali pripodobniť sa vo všetkom tým, ktorým priniesli radostnú zvesť, chceli sa stať spoluobčanmi oných národov a vo všetkom zdieľať ich osud,20 pričom ide o novú katechetickú metódu.21 Tým vyjadrili v kresťanskom Oriente veľmi rozšírené stanovisko: Tým, že svätí Cyril a Metod zosúladili evanjelium s domácou kultúrou národov, u ktorých šírili kresťanstvo, v živú jednotu, majú zvláštnu zásluhu o vzdelanie a ďalší vývoj práve tejto kultúry, alebo lepšie povedané mnohých kultúr.22 Rešpektovanie a ohľad na jednotlivé kultúry spája sa u nich s vášňou pre univerzalitu Cirkvi, o ktorej uskutočnenie sa tak neúnavne snažili. Postoj oboch bratov zo Saloník je v kresťanskom staroveku reprezentatívny pre typický štýl mnohých cirkví: zjavenie sa potom zvestuje primeraným spôsobom a úplne zrozumiteľne, lebo Kristus hovorí rečou rozličných národov a tieto potom môžu čítať Sväté písmo a spievať liturgiu vo svojej reči a vo svojich vlastných výrazových formách, čo takisto znamená obnovenie turíčneho zázraku.
V dobe, v ktorej sa uznáva ako základné právo každého národa hlásiť sa k vlastnej kultúre a myšlienkovému dedičstvu a primerane ho i vyjadrovať, ponúka sa nám skúsenosť jednotlivých cirkví Orientu ako hodnoverný príklad vydarenej inkulturácie.
Z tohto príkladu sa učíme, že ak sa chceme vyhnúť vzniku partikularizmu a aj krutého nacionalizmu, musíme pochopiť, že zvestovanie evanjelia musí byť hlboko zakorenené v zvláštnom svojráze jednotlivých kultúr a zároveň musí byť otvorené pre vyústenie do univerzality, ktorá je výmenou s cieľom vzájomného obohatenia.
Medzi spomínaním a očakávaním
8. V dnešnej dobe sa často cítime ako zajatci prítomnosti, ako keby sa človek odučil schopnosti vnímať, že sa zúčastňuje na dianí, ktoré ho jednak predchádza, jednak prichádza po ňom. V tejto nesnádzi zaradiť sa s vďačným srdcom za prijaté a očakávané dobrodenia medzi minulosť a budúcnosť ponúkajú predovšetkým východné cirkvi výrazne sformovaný zmysel pre kontinuitu, ktorý v pojmoch tradícia a eschatologické očakávanie nachádza svoj výraz.
Tradícia je dedičstvom Kristovej cirkvi, živou spomienkou na Zmŕtvychvstalého, s ktorým sa apoštoli stretli a o ktorom podali svedectvo, ktorí ďalej odovzdali živú spomienku naň svojim nástupcom v nepretržitej následnosti, ktorá je zaručená od apoštolskej sukcesie vkladaním rúk až po biskupov našich dní. Tradícia sa odráža v historickom a kultúrnom dedičstve každej cirkvi, ktoré sa utvorilo zo svedectva mučeníkov, otcov a svätcov, ako aj zo živej viery všetkých kresťanov v priebehu stáročí až do našich dní. Nejde tu o neustále opakovanie formúl, ale o dedičstvo, ktoré uchováva živé a pôvodné kerygmatické jadro. Tradícia chráni Cirkev pred nebezpečenstvom zhromažďovať len premenlivé názory a garantuje jej istotu a kontinuitu.
Ak ponímame obyčaje a zvyklosti každej cirkvi ako nemeniteľné, zaiste vzniká tu nebezpečenstvo pozbaviť tradíciu živej skutočnosti, ktorá narastá a rozvíja sa a ktorú jej práve Duch garantuje, aby mohla osloviť ľudí všetkých dôb. A ako sa Písmo rozrastá s každým, kto ho číta,23 tak sa rozrastá každý iný prvok živého dedičstva Cirkvi v porozumení veriacich a obohacuje sa vo vernosti a kontinuite novým obsahom.24 Len ak sa uskutoční prijatie toho, čo Cirkev nazýva tradíciou v poslušnosti viery, umožní to jej transplantáciu do rozličných historicko-kultúrnych situácií a daností.25 Tradícia nie je nikdy púhou túžbou po minulých veciach a formách alebo bolestnou spomienkou na zašlé privilégiá, ale je živou spomienkou nevesty, ktorá sa večne omladzuje láskou, ktorú prechováva.
Ak nás tradícia uvádza do kontinuity s minulosťou, tak nás eschatologické očakávanie otvára pre Božiu budúcnosť. Každá cirkev musí bojovať s pokušením toho, čo uskutočňuje, absolutizovať a oddať sa alebo samochvále, alebo zármutku. Ale čas patrí Bohu a nič z toho, čo sa spĺňa, nedá sa porovnať s plnosťou kráľovstva, ktoré je vždy nezaslúženým darom. Pán Ježiš prišiel, aby za nás zomrel, a vstal z mŕtvych, zatiaľ čo v nádeji vykúpené stvorenie ešte vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach (porov. Rim 8,22). Ten istý Pán zase príde, aby odovzdal svet Otcovi (porov. 1Kor 15,28). Za tento Pánov návrat úpenlivo prosí Cirkev a povolaným svedkom toho je mních a rehoľník.
Orient dáva skutočnosti tradície a očakávaniu živý výraz. Najmä celá liturgia je spomienkou na vykúpenie a úpenlivou prosbou za Pánov návrat. A ak tradícia učí cirkvi vernosti k tomu, čo vytvorila, tak je eschatologické očakávanie pre ňu popudom byť tým, čím ešte nie je v plnosti a od ktorej Pán chce, aby sa takou stala, popudom teda hľadať vždy nové cesty vernosti, ktoré pesimizmus prekonajú tým, že sa zamerajú na nádej v Boha, ktorý nikdy nesklame.
Musíme ľuďom ukázať krásu spomienok, silu, ktorá k nám prichádza z Ducha a robí si z nás svedkov, pretože sme synmi svedkov, my musíme im umožniť užívať nádherné veci, ktoré Duch rozosial v dejinách, my musíme im ukázať, že je to práve tradícia, ktorá prechováva tieto vzácnosti a tak dáva nádej tým, ktorí vedia, že ak aj nevidia svoje úsilia korunované úspechom, že iný ich zavŕši, potom sa človek bude cítiť menej osamelým, menej uzatvoreným do úzkeho kruhu svojho individuálneho pôsobenia.
Mníšstvo ako vzor pre pokrstený život
9. Teraz by som chcel pouvažovať o jednej podobe orientálneho kresťanstva z vyššieho hľadiska a síce o tej, z ktorej poznávame veľa jeho podstatných rysov o mníšstve.
Na Východe si mníšstvo uchovalo veľkú jednotu, pretože nepozná tak ako na Západe sformovanie rozličných typov apoštolského života. Rozličné výrazové formy mníšskeho života od prísneho kainobitentu, ako ho chápali Pachomius alebo Basilius až k najprísnejšiemu pustovníctvu takého Antonia alebo Makaria z Egypta, zodpovedajú skôr rozličným stupňom duchovnej cesty ako voľbe medzi rozličnými formami života. V každom prípade vracajú sa však ku mníšstvu, nech sa vyjadruje v akejkoľvek forme.
Okrem toho chápali na Východe mníšstvo nielen ako istý druh výnimočnej situácie, ktorá sa dotýka len jednej kategórie kresťanov, ale vlastne ako orientačnej základne pre všetkých pokrstených v rámci darov, ktoré každému jednotlive pridelil Pán, takže sa javí ako symbolická syntéza kresťanstva.
Ak je povolanie k mníšskemu životu od Boha jednoznačné, potom môže taká osoba dosiahnuť najvyšší stupeň toho, čo sú schopné vyjadriť sensibilita, kultúra a spiritualita. To platí viac pre východné cirkvi, pre ktoré mníšstvo predstavovalo podstatnú skúsenosť a ktoré ešte aj dnes rozkvitá, len čo prestane prenasledovanie a srdcia sa slobodne môžu povzniesť k nebesiam. Kláštor je prorockým miestom, v ktorom sa stvorenie stáva chválospevom na Boha a konkrétne prežívaný príkaz lásky k blížnemu sa stáva ideálom ľudského spolužitia a kde človek bez zábran a prekážok hľadá Boha, miestom, ktoré všetkých spája, nosí ich v srdci a pomáha im pri hľadaní Boha.
hcel by som pripomenúť aj žiarivé svedectvo mníšok v kresťanskom Oriente. Prejavilo sa v Cirkvi ako typ vysoko váženého, špecificky ženského, pričom sa aj otvorilo spôsobu myslenia doby. Kým v priebehu posledného prenasledovania predovšetkým v krajinách východnej Európy boli mnohé mužské kláštory násilne zatvorené, ženské rehole udržali pri živote živý plameň kláštorného života. Charizmou rehoľnice s pre ňu špecifickými podstatnými rysmi je viditeľné znamenie Božieho materského citu, na ktorý sa tak často Sväté písmo odvoláva.
Zameriam teraz svoju pozornosť na mníšstvo, aby som osvetlil hodnoty, o ktorých si myslím, že sú aj dnes veľmi dôležité, aby ukázali príspevok kresťanského Orientu Kristovej Cirkvi na jej ceste do Božieho kráľovstva. Bez toho, že by mníšska skúsenosť alebo dedičstvo Orientu malo exkluzívny charakter, predsa tam tieto aspekty občas nadobudli zvláštny významový obsah. Napokon nepokúšame sa zjednocovať exkluzivitu, ale vzájomné obohacovanie sa tým, k čomu Duch podnietil ľudí v Kristovej Cirkvi.
Mníšstvo bolo odjakživa vlastnou dušou východných Cirkví: prví kresťanskí mnísi sa narodili v Oriente a mníšsky život bol podstatnou súčasťou lumen orientale, ktoré veľkí Otcovia nerozdelenej Cirkvi odovzdali Západu.26
Výrazné spoločné podstatné rysy, ktoré spájajú východnú a západnú mníšsku skúsenosť, vytvárajú podivuhodný most bratstva, kde prežívaná jednota dokonca jasnejšie zažiari ako všetko ostatné, čo sa môže zviditeľniť v dialógu medzi cirkvami.
Medzi Slovom a Eucharistiou
10. Mníšstvo zvláštnym spôsobom ukazuje, že život prebieha medzi dvomi vrcholmi: medzi Slovom a Eucharistiou. To znamená, že je vždy, aj vo svojich formách pustovníckeho života, súčasne osobnou odpoveďou na individuálne poslanie a udalosťou, ktorá sa dotýka Cirkvi i spoločenstva.
Východiskovým bodom pre mnícha je Božie slovo, slovo, ktoré povoláva, pozýva, ktoré osobne zaväzuje, tak ako sa to stalo apoštolom. Keď človeka zasiahne slovo, vzniká poslušnosť, to znamená, že človek počúva to, čo mení život. Mních sa živí každý deň chlebom slova. Bez tohto slova je ako mŕtvy a nemá nič, čo by mohol zdeliť svojim bratom, lebo to Slovo je Kristus, ku ktorému sa pripodobniť je mních povolaný.
Aj keď so svojimi spolubratmi spieva modlitby, ktoré posväcujú čas, pokračuje jeho asimilácia slova. Bohatstvo liturgických hymien, na ktoré sú všetky cirkvi Orientu právom hrdé, je len pokračovaním čítaného, pochopeného, asimilovaného a konečne spievaného slova: tie hymny sú väčšinou výbornými, skúsenosťou jednotlivca a spoločenstva ujasnenými a personalizovanými parafrázami biblického textu.
Zoči-voči nekonečnému božskému milosrdenstvu nezostáva mníchovi nič iné ako uvedomiť si svoju veľkú úbohosť a vysloviť ju, čo hneď prejde v úpenlivú prosbu a potom v jasot nad ešte veľkorysejšou, pretože nečakanou záchranou z priepasti svojej biedy.27 Preto úpenlivá prosba o odpustenie a oslava Boha vytvára podstatnú časť liturgickej modlitby. Kresťan žasne nad týmto paradoxom, posledným v nekonečnom rade, ktorý celý, plný vďačnosti v reči liturgie oslavuje: nekonečné sa stáva konečným, Panna privedie dieťa na svet, skrze smrť zvíťazí ten, ktorý je život sám a to vždy skrze smrť, na nebesiach sedí ľudské telo po pravici Otcovej.
Na vrchole tejto skúsenosti plynúcej z modlitby stojí Eucharistia, druhý vrchol, ktorý je nerozlučne spätý so slovom, ako miesto, kde sa Slovo stáva telom a krvou, nebeská skúsenosť, kde sa Slovo zase stáva udalosťou.
V Eucharistii sa prejavuje hlboká podstata Cirkvi ako spoločenstva tých, ktorí sú zvolaní, aby slávili ako obetu toho, ktorý je zároveň darcom i obetným darom, účasťou na svätých tajomstvách stávajú sa Kristovými "pokrvnými príbuznými"28 a tak anticipujú v odteraz nerozlučnom zväzku, ktorý spája Kristovu Božiu a ľudskú prirodzenosť v skúsenosť zbožštenia.
Ale Eucharistia anticipuje aj príslušnosť ľudí a vecí k nebeskému Jeruzalemu. Týmto spôsobom ukazuje úplne jej eschatologickú podstatu: ako živé znamenie pokračuje mních v liturgii modlitbou Cirkvi a završuje ju, Cirkev vidí ako nevestu, ktorá nielen slovami, ale celou svojou existenciou stále opakovaným "marana tha" úpenlivo prosí, aby sa k nej vrátil ženích.
Liturgia za celého človeka a za celý kozmos
11. V liturgickej skúsenosti je Kristus Pánom, svetlom, ktoré osvetľuje cestu a ako v Písme ukazuje transparentnosť kozmu. Dianie minulosti nachádza v Kristovi zmysel a naplnenie, a stvorenie sa javí tým, čím je: úplnosťou podstatných rysov, ktoré až v liturgii nachádzajú svoje zavŕšenie, svoje plné určenie. Preto je liturgia nebom na zemi a v nej preniká vtelené Slovo hmotu s potenciálnou liečivou silou, ktorá sa zjavuje vo svojej plnosti vo sviatostiach: tu sprostredkúva stvorenie každému jednému moc, ktorú dostalo od Krista. Tak Pán dáva vode svojím ponorením do Jordána moc, ktorá jej pri krste dáva schopnosť byť kúpeľom znovuzrodenia.29
S týmto obrazom prejavuje liturgická modlitba v Oriente veľkolepú schopnosť pojať ľudskú osobu v jej celistvosti: ospevuje sa v nej tajomstvo so svojím vznešeným obsahom, ale aj s vrúcnosťou citu, ktorý prebúdza v srdci vykúpeného ľudstva. Posvätný dej pozýva k pochvale aj telesnosť a krásu, ktorá je na Východe jedným z najobľúbenejších označení božskej harmónie a predobrazom osláveného ľudstva30 a všade sa prejavuje: v podobe a vybavení kostolov, vo zvukoch, vo farbách, v osvetlení, vo vôni. Dlhotrvajúce celebrovanie, opakované zvolania, všetko je výrazom pre postupné vciťovanie sa do mystéria, ktoré sa slávi so všetkými ľuďmi. A tak sa stáva modlitba Cirkvi už účasťou na nebeskej liturgii a anticipovaní konečnej blaženosti.
Toto celkové hodnotenie človeka v jeho rozumových a citových zložkách, v "extáze" a v imanencii je veľmi aktuálne, znamená obdivuhodnú školu, aby sme pochopili význam stvorenej skutočnosti, nie je ani absolutum ani brloh hriechu a nespravodlivosti. V liturgii odhaľujú veci svoju povahu ako dar, ktorý bol ponúknutý ľudstvu: "Boh videl všetko, čo urobil: Bolo to veľmi dobré" (Gn 1,31). Aj keď je to všetko poznačené tragédiou hriechu, ktorý spočíva na hmote a prekáža jej transparentnosti, táto sa predsa v inkarnácii vykupuje a plne sa stáva nositeľkou Boha, to znamená schopnou uviesť nás do vzťahu k Otcovi: zvlášť zjavnou stáva sa táto svojráznosť vo svätých tajomstvách, vo sviatostiach Cirkvi.
Kresťanstvo nezavrhuje hmotu, telesnosť, ale ich plne zhodnocuje v liturgickom akte, v ktorom ľudské telo ukazuje svoju najhlbšiu podstatu ako chrám Ducha a spája sa s Pánom Ježišom, ktorý pre spásu sveta vzal na seba ľudské telo. To však nie je absolútnym oslávením všetkého fyzického, lebo veľmi dobre vieme, aký neporiadok vniesol do ľudského bytia hriech. Liturgia nám ukazuje, že telo, keď prejde mystériom kríža, nachádza sa na ceste k osláveniu, k naplneniu pneumy. Na hore Tábor Kristus v žiarivom svetle ukázal, že je to Otcova vôľa, aby sa vrátil do pozemského bytia.
A aj kozmická skutočnosť je pozvaná k vďakyvzdaniu, lebo celý kozmos je povolaný všetko spojiť v Kristovi, v Pánovi. V tomto poňatí sa vyjadruje podivuhodne vyvážená náuka o dôstojnosti, rešpektovaní a zacielenosti stvorenia a to najmä ľudského tela. Toto ľudské telo sa stáva, odmietnuc každý dualizmus a každý rozkošnícky kult ako samoúčelný, omilosteným a preto v plnom zmysle slova ľudským človekom.
Kto hľadá pravý zmyslový vzťah k sebe samému a k tak často egoizmom a chtivosťou znetvorenému svetu, tomu odhaľuje liturgia cestu k vyrovnanosti nového človeka a pozýva k rešpektovaniu eucharisticky účinnou silou stvoreného sveta, ktorý je predurčený k tomu, aby bol prijatý do eucharistie Pána, do jeho Paschy, ktorá je prítomná v obeti na oltári.
Jasný pohľad na nájdenie samého seba
12. Na Krista, Bohočloveka, je upriamený pohľad mnícha, v usužovanej tvári muža bolesti vníma už prorockú predzvesť osláveného obličaja Zmŕtvychvstalého. Kontemplatívnemu pohľadu ukazuje sa Kristus ako jeruzalemským ženám, ktoré vyšli, aby sledovali tajuplnú udalosť na Kalvárii. A pohľad mnícha, vycvičeného v onej škole rozjímania, zvyká si vidieť Krista aj v najskrytejších kútoch stvorenia ako aj v dejinách ľudstva, ktoré treba chápať v neustálom prirovnávaní k celému Kristovi. Pohľad, ktorý sa pozvoľna pripodobnil Kristovi, učí sa tak odvracať sa od vonkajškovosti, od rozbúrenia citov, to znamená od všetkého, čo prekáža človekovi, aby sa ochotne podrobil Duchu. Len čo sa ocitne na tejto ceste, zmieri sa v nekončiacom procese obrátenia s Kristom: vo vedomí vlastnej viny a vzdialenosti od Pána, čo vedie ku skrúšenosti srdca, symbolu vlastného krstu v liečivej vode sĺz, v mlčaní a v hľadanom a darovanom vnútornom pokoji, kde sa učí uviesť tlkot srdca v súzvuk s rytmom ducha a tak vylúči každé svätuškárstvo alebo dvojznačnosť. Svojou, čoraz väčšou skromnosťou a sústredenosťou, ktorou sa pre seba stáva transparentnejším, môže sa mnícha, ak svoj vývoj považuje za plod vlastného asketického úsilia, zmocniť pýcha a intransigencia. Duchovný rast v neustálom zdokonaľovaní robí ho pokorným a miernym, a dáva mu na vedomie, že môže zachytiť len niektoré rysy onej pravdy, ktorá uspokojí jeho túžbu, pretože ona je darom ženícha, ktorý sám je plnosťou blaženosti.
Človekovi, ktorý hľadá zmysel svojho života, ponúka Orient túto školu, aby poznal sám seba a miluje ho aj Ježiš, ktorý povedal: "Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení." (Mt 11,28). Tomu, kto hľadá vnútorné uzdravenie, radí hľadať ďalej: ak je jeho úmysel poctivý a cesta správna, uzrie na konci tvár Otca, ako je to hlboko vryté do ľudského srdca.
Otec v Duchu
13. Mníchova cesta nenesie vo všeobecnosti len akcent osobného úsilia, ale ocitá sa aj vo vzťahu k duchovnému otcovi, ktorému sa zveruje s detskou dôverou a istotou, že sa v ňom javí láskavo nabádajúce otcovstvo Boha. Táto podoba duchovného otca dodáva orientálnemu mníšstvu mimoriadnu flexibilitu, lebo ňou sa veľmi osobne upravuje cesta každého mnícha tak s ohľadom na čas a rytmus denného programu, ako aj metód hľadania Boha. Pretože duchovný otec je orientačným a asimilačným bodom, dovoľuje táto okolnosť mníšstvu najväčšiu rozmanitosť foriem koinobitických ako aj eremitických. Týmto spôsobom mohlo mníšstvo v Oriente splniť očakávania každej cirkvi v rozličných obdobiach ich dejín.31
Pri tomto hľadaní nás Orient učí najmä to, že sú bratia a sestry, ktorí dostali od Ducha dar duchovného vedenia: sú cennými orientačnými bodmi, pretože na všetko nazerajú očami lásky ako Boh sa díva na nás. Nejde tu o zrieknutie sa vlastnej slobody, aby sme sa dali inými viesť, ide o to, zo znalosti srdca, ktoré je pravou charizmou, využiť všetko a tak odhodlane nájsť cestu k pravde. Náš svet veľmi potrebuje otcov. Často ich odmietal, pretože sa mu nezdali byť dosť vieryhodnými, ako vzor prekonanými a pre bežné city málo príťažlivými. Vynaložil síce veľké úsilie, aby si našiel nových a teraz sa zmieta v strachu a neistote vzorov a orientačných bodov. Kto je skutočne otcom v Duchu - a Boží ľud vždy dokázal, že ich dokáže spoznať - nebude si toho druhého k sebe pripodobňovať, ale pomôže mu, aby našiel cestu do Božieho kráľovstva.
Samozrejme aj na Západe jestvuje podivuhodný dar kláštorného života tak pre mužov ako aj pre ženy, ktorý uchováva dar vedenia v duchu a čaká na svoje zhodnotenie. Zodpovední majú radi v onej oblasti a všade tam, kde milosť prebúdza také vzácne prostriedky vnútorného dozrievania, tento dar pestovať a udržiavať a všetci z neho čerpať. Týmto spôsobom zakúsia, akú útechu a pomoc predstavuje otcovstvo v duchu pre ich cestu viery.32
Spoločenstvo a služba
14. Práve v neustálom odpútavaní sa od všetkého, čo ho vo svetle hatí v spoločenstve s jeho Pánom, objavuje mních svet ako miesto, kde sa odzrkadľuje krása Stvoriteľa a láska Vykupiteľa. Mních vo svojej modlitbe zvoláva v epikléze na svet Ducha Svätého, a keďže sám má účasť na Kristovej modlitbe, je si istý, že bude vyslyšaný. Cíti, ako v ňom rastie hlboká láska k ľudstvu, tá láska, ktorú modlitba v Oriente tak často velebí ako vlastnosť Boha, ktorý je priateľom človeka, Boha, ktorý neváhal poslať svojho Syna, aby zachránil svet. V tomto postoji je mníchovi niekedy dané nahliadnuť do toho sveta, ktorý zbožšťujúcim činom zomrelého a vzkrieseného Krista je už oslávený.
Aké poslanie Duch pre neho predvídal, v podstate predsa len mních je vždy človekom spoločenstva. Týmto menom sa už od čias antiky označuje monastický štýl koinobitického života. Mníšstvo nám dokazuje, že nejestvuje žiadne vierohodné poslanie, ak nevzniká z Cirkvi a pre Cirkev. Svedectvom toho je skúsenosť mnohých mníchov, ktorí uzavretí vo svojich celách, vo svojej modlitbe prinášajú mimoriadnu obetavosť nielen za človeka, ale za každé stvorenie neustálym vzývaním, aby sa všetko obrátilo k spásonosnému prúdu Kristovej lásky. Táto cesta vnútorného oslobodenia v otváraní sa voči tomu druhému, uschopňuje mnícha, aby sa stal mužom lásky k blížnemu. Nasledujúc učenie apoštola Pavla, ktorý vidí naplnenie Zákona v láske (porov. Rim 13,10), východné mníšske spoločenstvo vždy dbalo na to, aby zaručilo prevahu lásky voči každému zákonu.
Tá sa prejavuje najprv v službe bratom v kláštornom živote, potom však aj v cirkevnom spoločenstve, a síce vo formách, ktoré sa menia podľa času a miesta a siahajú od sociálnych diel až po putovné kazateľstvo. Východné cirkvi prežívali s veľkou veľkodušnosťou toto zaangažovanie sa, počínajúc evanjelizáciou, najvznešenejšou službou, ktorú môže kresťan ponúknuť bratovi a potom ďalej v mnohých iných formách duchovnej a materiálnej služby. Áno, možno povedať, mníšstvo bolo v antike - a rôznym spôsobom aj v neskorších dobách - prednostným nástrojom pre evanjelizáciu národov.
Človek vo vzťahu k Bohu
15. Źivot mnícha je dôkazom v Oriente pretrvávajúcej jednoty medzi spiritualitou a teológiou: kresťan, a najmä mních, nehľadá tak veľmi abstraktné pravdy, lebo vie, že sám jeho Pán je pravdou a životom, ale vie aj to, že tento Pán je cestou (porov. Jn 14,6), k tomu, aby sa k obom dostal: poznávanie a účasť sú teda jedinou skutočnosťou: od osoby cez vtelenie Božieho Slova k jednému Bohu v troch osobách.
Orient nám pomáha so svojím veľkým bohatstvom prvkov popísať kresťanský význam ľudskej osoby. Je celkom zameraný na inkarnáciu, z ktorej samo stvorenie prijíma svetlo. V Kristovi, pravom Bohu a pravom človekovi, ukazuje sa plnosť ľudského poslania, aby sa človek stal Bohom, prijalo na seba Slovo ľudskú podobu. Tak človek neprepadá, stále zakusujúc trpkú príchuť svojich hraníc a svojich hriechov, obžalobe alebo strachu, pretože vie, že v ňom pôsobí moc božstva. Kristus prijal ľudstvo bez odlúčenia od božskej prirodzenosti a čisté,33 a človek nie je ponechaný sám na seba, hoci sa aj tisícorakým spôsobom a často zámerne pokúša o nemožné - dostať sa do neba: tu je slávny svätostánok, totiž najsvätejšia osoba Ježišova, toho Pána, v ktorého objatí sa spája božské s ľudským, ktoré nemôže byť nikdy zrušené: slovo sa stalo Telom, ktoré nám je vo všetkom podobné okrem hriechu. Tak sa ponára božské do chorého srdca ľudstva a tým, že naň vylieva Otcovho Ducha, robí ho milosťou schopným stať sa podobným Bohu.
Ale keď nám to Syn zjavil, potom je nám umožnené priblížiť sa k tajomstvu Otca, k samému začiatku spoločenstva v láske. Najsvätejšia Trojica sa nám potom zjavuje ako spoločenstvo v láske, poznať takto Boha znamená naliehavo pocítiť, že hovorí k svetu, že sa zjavuje a dejiny spásy sú len dejinami Božej lásky k stvoreniu, ktoré on miloval a si vyvolil, a ktoré si prial ako "obraz obrazov" - ako je to vyjadrené v intuícii orientálnych cirkevných otcov34 - to znamená, že sa formuje podľa obrazu obrazov, ktorým je Syn, a Duchom lásky, ktorý posväcuje a vedie k dokonalému spoločenstvu. A keď aj človek zhreší, tento Boh ho hľadá a miluje, aby sa tento vzťah nenarušil a láska prúdila ďalej. Miluje ho v tajomstve Syna, ktorý sa nechal od ľudí, ktorí ho nepoznali, ukrižovať, ale Otec ho vzkriesil ako večnú záruku toho, že lásku nemôže nikto usmrtiť, pretože každého, kto má na nej podiel, dotkne sa Božia sláva: je to človek, ktorého premenila láska, ktorého učeníci videli na hore Tábor, človek, aký má byť, k čomu sme všetci povolaní.
Vzývajúce mlčanie
16. Ale toto tajomstvo zostáva stále v skrytosti a halí sa v mlčanie,35 aby sme sa vyhli tomu, že si na miesto Boha postavíme nejaký idol. Až v postupnom zdokonaľovaní poznania spoločenstva stretnú sa človek a Boh, aby vo večnom objatí znovu spoznali svoju nikdy nevyhasnutú rovnosť v podstate lásky.
Tak vzniká, čo sa označuje ako apofatizmus kresťanského Orientu: čím viac človek rastie v poznaní Boha, tým viac ho vníma ako nedosiahnuteľné a vo svojej podstate nepochopiteľné tajomstvo. To sa nesmie zamieňať s tajuplným mysticizmom, kde sa človek stráca v záhadných, neosobných veciach. Kresťania Orientu obracajú sa skôr k Bohu ako k Otcovi, Synovi a Duchu Svätému, živé, nevtieravo prítomné osoby, ktorým prinášajú slávnostné a pokorné, dôstojné a prosté zvelebovanie Boha. Spozorujú však, že sa tejto prítomnosti môžu priblížiť predovšetkým potom, keď sa zdokonalia vo vzývajúcom mlčaní, lebo na vrchole Jeho spoznania a skúsenosti Boha nachádza sa Jeho absolútne transcendentno. K nemu sa nedostaneme v prvom rade systematickou meditáciou, ale skôr prijatím Písma a liturgiou v modlitbe.
V tomto pokornom uvedomovaní sa stvorením podmienených hraníc zoči-voči nekonečnému transcendentnu Boha, ktorý si neodpustí zjaviť sa ako Boh, ktorý je Láska, ako Otec nášho Pána Ježiša Krista, v radosti Ducha Svätého, vidím postoj v modlitbe a teologickú metódu, ktorú uprednostňuje Orient a ponúka všetkým, ktorí veria v Krista.
Musíme si priznať, že my všetci potrebujeme toto vzývajúcou prítomnosťou naplnené mlčanie: teológiu, aby sme mohli plne otvoriť vlastnú dušu múdrosti a Duchu, modlitbu, aby sme nikdy nezabudli: nazerať na Boha znamená zostupovať z hory s tak žiariacou tvárou, že si ju človek musí zastrieť závojom (porov. Ex 34,33), a aby naše zhromaždenia, vyhnúc sa sebachvále, vedeli dať priestor Božej prítomnosti, zvestovanie, aby sa neoddávala klamu, že stačí sa veľa modliť, aby sme zakúsili Boha, zainteresovanosť, ktorá sa zrieka zapliesť sa do boja, ktorý nepozná lásku a milosť. Takéto mlčanie potrebuje dnešný človek, ktorý nedokáže často mlčať zo strachu, že sa stretne so sebou samým, že sa odhalí, že zacíti prázdnotu, ktorá sa premieňa v otázku po zmysle, človek, ktorý v hluku hľadá ohlušenie. Všetci veriaci a neveriaci musia sa naučiť mlčaniu, ktoré dovoľuje Tomu druhému, aby On hovoril, kedy a kde chce, a umožní nám porozumieť oné slovo.
II.
Od poznávania k stretnutiu
17. Je tomu tridsať rokov, čo biskupi katolíckej Cirkvi, ktorí sa zhromaždili na koncile v prítomnosti početných bratov z iných cirkví a cirkevných spoločenstiev začuli hlas Ducha, ktorý ich priviedol k poznaniu hlbokých právd o Cirkvi. Bolo zrejmé, že všetci, ktorí veria v Krista, sú si navzájom oveľa bližší, ako si mysleli: všetci boli na ceste k jedinému Pánovi, všetci zakúsili pomoc a podporu jeho milosti. Odtiaľ vyšla čoraz naliehavejšia výzva k jednote.
Odvtedy sme prešli dlhú cestu vzájomného poznávania. Ono posilnilo našu vzájomnú vážnosť a často nás priviedlo k tomu, že sme sa na tejto ceste lásky, ktorá je už cestou k jednote, spoločne k jedinému Pánovi aj jeden za druhého modlili.
Po významných krokoch, ktoré urobil pápež Pavol VI., som chcel, aby sa na tejto ceste vzájomného poznávania v láske ďalej pokračovalo. Môžem prejaviť veľkú radosť, ktorú vo mne v týchto rokoch vyvolalo bratské stretnutie s mnohými hlavami a zástupcami cirkví a cirkevných spoločenstiev. Navzájom sme si zdieľali starosti a očakávania, spoločne sme vzývali Pána za jednotu medzi našimi cirkvami a za mier vo svete. Spoločne sme pociťovali väčšiu zodpovednosť za spoločné blaho nielen jednotlive, ale v mene všetkých kresťanov, za pastierov ktorých nás Pán povolal. Niekedy k nám doľahli, k Svätej stolici, naliehavé výzvy iných cirkví, ktoré boli ohrozené alebo postihnuté vlnami násilia a prechmatov. Pokúsili sme sa pre všetkých otvoriť naše srdce. Pokiaľ to bolo možné, rímsky biskup pozdvihol za nich svoj hlas, aby všetci ľudia dobrej vôle počuli výkrik týchto trpiacich bratov.
K hriechom, ktoré si vyžadujú väčšie pokánie a obrátenie, musia byť iste pripočítané tie, ktoré narušili jednotu, ktorú si Boh želá pre svoj ľud. Ešte viac ako v prvom tisícročí zažilo cirkevné spoločenstvo v priebehu končiaceho sa storočia "často nie bez viny ľudí na oboch stranách"36 bolestné odlúčenia, ktoré zjavne odporujú Kristovej vôli a svetu sú na pohoršenie. Tieto hriechy minulosti, ktorých ťarchu, žiaľ, ešte vždy cítime, pretrvávajú ako tie isté pokušenia v súčasnosti naďalej. Tu treba vykonať nápravu, tým, že Krista budeme naliehavo prosiť o odpustenie.37
Hriech nášho rozkolu je veľmi ťažký: pociťujem potrebu, aby naša pohotovosť voči Duchu, ktorý nás volá k návratu, vzrastala, aby sme sa ujali iných s bratskou vážnosťou a dokázali vykonať nové, odvážne činy, ktoré nás môžu oslobodiť od každého pokušenia k ústupu. Cítime, že po stupni pospolitosti, ktorý sme dosiahli, musíme vykročiť vyššie.
18. Každý deň sa ma zmocňuje čoraz naliehavejšie želanie po novom zrevidovať dejiny cirkví, aby sme konečne napísali dejiny našej jednoty a tak sa vrátili do čias, v ktorých sa po smrti a vzkriesení Pána Ježiša rozšírilo evanjelium do najrozličnejších kultúr a začala sa nanajvýš plodná výmena, o ktorej ešte dnes svedčia liturgie cirkví. I keď nechýbali ťažkosti a protiklady, listy apoštolov (porov. 2Kor 9,11-14) a cirkevných otcov38 dokazujú existenciu najužších bratských zväzkov medzi cirkvami v plnom spoločenstve viery a rešpektovanie ich rozdielneho charakteru a identity. Spoločná skúsenosť martýria a meditácia o mučeníckych činoch každej cirkvi a účasť na učení tak mnohých svätých učiteľov viery intenzívnym šírením a prehĺbenou výmenou myšlienok upevňujú tento podivuhodný pocit jednoty.39 Vznik rozdielnych skúseností cirkevného života nebol prekážkou, aby kresťania vzájomnými vzťahmi mohli naďalej pociťovať istotu, že sú v každej cirkvi doma, pretože zo všetkých v podivuhodnej rôznosti rečí a modulácií sa vznášala chvála jedného Otca skrze Krista v Duchu Svätom; všetci sa zhromaždili, aby slávili Eucharistiu, srdce a vzor pre spoločenstvo nielen s ohľadom na spiritualitu alebo mravný život, ale aj na štruktúru Cirkvi v rozmanitosti úradov a služieb pod predsedníctvom biskupa, nástupcu apoštolov.40 Prvé koncily sú výrečným svedectvom pre túto neustálu jednotu v rozmanitosti.41
A aj keď - často vplyvom politických a kultúrnych faktorov - vzrástlo protikladné nedorozumenie v určitých dogmatických otázkach, ktoré malo potom vo vzťahu medzi cirkvami bolestné následky, úsilie prosiť o jednotu Cirkvi a ju podporovať pretrvalo živé. V prvých ekumenických kontaktných dialógoch nám Duch Svätý dožičil, aby sme sa upevnili v spoločnej viere a v dokonalom pokračovaní apoštolskej kerygmy, za čo z celého srdca ďakujeme Bohu.42 A keď už aj v prvých storočiach pomaly vypukli spory, nesmieme zabúdať, že v prvom tisícročí napriek ťažkostiam jednota medzi Rímom a Konštantinopolom trvala. Vždy lepšie sme chápali, že jednotu nenarušili tak veľmi historické udalosti alebo otázka prednosti, ale postupné odcudzenie, tak že rozdielnosť toho druhého nebola chápaná ako spoločné obohatenie, ale ako nezlučiteľnosť. A aj keď v druhom tisícročí s rastúcou neznalosťou samých seba a pribúdajúcimi predsudkami prišlo v polemikách a v rozkole k zatvrdeniu, vždy znovu došlo ku konštruktívnym stretnutiam medzi hlavami cirkví, ktoré vždy prejavili želanie zintenzívniť vzájomné vzťahy a podporovať výmenu; práve tak pokračovalo blahodárne účinkovanie mužov a žien, ktorí v rozkole videli ťažký hriech a oduševnili sa za jednotu a lásku, ako sa aj rozličným spôsobom pokúsili podporovať úsilie o spoločenstvo modlitbou, štúdiom a uvažovaním ako aj otvorenými a srdečnými stretnutiami.43 Toto záslužné účinkovanie mohlo potom vyústiť ako celok do úvah II. vatikánskeho koncilu a nájsť svoj symbolický výraz v obapolnom zrušení vzájomnej cirkevnej kliatby z roku 1054 pápežom Pavlom VI. a ekumenickým patriarchom Athenagorasom I.44
19. Následkom najnovších udalostí, ktoré sa prehnali strednou a východnou Európou, zažila cesta lásky znovu ťažké chvíle. Kresťanskí bratia, ktorí spolu pretrpeli prenasledovanie, práve teraz, keď sa otvorili perspektívy a ožili nádeje vo väčšiu slobodu, zazerajú na seba plní podozrievavosti a strachu: nie je to nové, veľké nebezpečenstvo hriechu, ktoré sa musíme pokúsiť všetkými silami prekonať, ak chceme, aby národy, ktoré hľadajú, ľahšie mohli nájsť Boha lásky, namiesto toho, aby sme znovu na základe našich rozkolov a rozporov vzbudzovali pohoršenie? Keď Jeho Svätosť, Bartolomej I., patriarcha konštantinopolský, obdaroval rímsku cirkev z príležitosti Veľkého piatku 1994 svojou meditáciou o krížovej ceste, pripomenul som toto spoločenstvo z poslednej skúsenosti martýria: "V týchto mučeníkoch sme spojení medzi Rímom, "horou krížov", Solovievskými ostrovmi a mnohými ďalšími vyhladzovacími tábormi. Keďže sme na pozadí týchto martýrov zjednotení a spojení, vonkoncom nemôžeme ináč ako byť jedno."45
Preto je naliehavo potrebné si uvedomiť túto veľkú zodpovednosť: dnes môžeme spoluúčinkovať pri hlásaní Božieho kráľovstva, alebo sa môžeme stať podporovateľmi nových rozkolov. Nech Boh otvorí naše srdcia, a pretvorí naše srdcia, a inšpiruje nás ku konkrétnym, odvážnym krokom, ktoré sú vstave, ak to bude treba, nedbať na plané reči, neuvážené rezignovanie alebo zvládnuť patové postavenie. Keď jeden, ktorý chce byť Prvý, je k tomu povolaný, aby sa stal služobníkom všetkých, potom uvidíme, ako z tejto odvahy vyrastie primát lásky. Prosím Pána, aby inšpiroval predovšetkým mňa samého a biskupov katolíckej Cirkvi ku konkrétnym činom, ktoré dajú svedectvo o tejto vnútornej istote. Tak si to vyžaduje najvnútornejšia podstata Cirkvi. Pokaždé, keď slávime Eucharistiu, slávnosť spoločenstva, nachádzame v rozdávanom Tele a krvi sviatosť a výzvu k našej jednote.46 Ako môžeme byť plne vierohodní, keď sa pri Eucharistii objavíme rozdelení, keď nie sme v stave účasťou pri tom istom Pánovi, ktorého máme hlásať svetu, aj žiť? Zoči-voči vzájomnému vylúčeniu z Eucharistie pociťujeme našu úbohosť a potrebu podniknúť všetko, aby prišiel deň, v ktorom budeme mať spoločne účasť na tom istom chlebe a na tom istom kalichu.47 Potom zase budú vnímať Eucharistiu v plnom zmysle ako proroctvo Božieho kráľovstva a pravdivo zaznejú slová z prastarej eucharistickej modlitby: "Ako bol tento polámaný chlieb roztrúsený po pahorkoch a zjednotený v jedného Jediného, tak nech sa Tvoja Cirkev zo všetkých končín zeme zjednotí v tvojom kráľovstve."48
Skúsenosť jednoty
20. Pamätné dni zvláštneho významu nás pobádajú, aby sme naše myšlienky s láskou a úctou venovali východným cirkvám. To sa vzťahuje predovšetkým, ako už bolo povedané, na sté výročie uverejnenia Apoštolského listu "Orientalium dignitas". S tým sme nastúpili cestu, ktorá okrem iného viedla v roku 1917 k založeniu Kongregácie pre východné cirkvi49 a k zriadeniu Pápežského východného ústavu50 pápežom Benediktom XV. Neskoršie, 5. júna 1960, zriadil Ján XXIII. Sekretariát na podporovanie jednoty kresťanov.51 Najnovšie, 18. októbra 1990, som verejne vyhlásil Kódex kanonického práva,52 aby sa uchoval a podporil svojráz východného dedičstva.
To sú poznávacie znamenia postoja, ktorý rímska Cirkev vždy považovala za podstatnú súčasť príkazu, ktorý Ježiš Kristus zveril apoštolovi Petrovi: posilňovať bratov vo viere a v jednote (porov. Lk 22,32). Pokusy, ktoré sa podnikli v minulosti, podmienené duchom doby a vtedajším chápaním právd o Cirkvi, narážajú na svoje medze. Ale tu by som chcel ešte raz zdôrazniť, že takéto chápanie sa zakladá na presvedčení, že Peter (porov. Mt 16,17-19) sa chce postaviť do služieb v láske zjednotenej Cirkvi. "Petrovou úlohou je stále hľadať cesty, ktoré slúžia k zachovaniu jednoty. Preto nesmie vytvárať žiadne prekážky, ale musí hľadať prostriedky a cesty - čo absolútne nie je v protiklade s úlohou, ktorou ho Kristus poveril: "posilňovať bratov vo viere" (porov. Lk 22,32). Okrem toho je príznačné, že Kristus vyslovuje tieto slová práve v okamihu, keď sa apoštol chystá ho zaprieť. Je to, ako keby sám Pán chcel povedať: "Spomeň si, že si slabý a potrebuješ sa polepšiť. Iných môžeš posilňovať vtedy, ak si si vedomý svojich vlastných slabostí. Zverujem ti ako úlohu pravdu, veľkú pravdu Božiu, ktorá je určená pre spásu ľudí. Ale túto pravdu možno kázať a uskutočňovať len s láskou". Vždy je potrebné veritatem facere in caritate, vedený láskou pridŕžať sa pravdy (porov. Ef 4,15).53 Dnes vieme, že zjednotenie sa môže uskutočniť len s Božou láskou, ak to cirkvi spoločne chcú pri rešpektovaní jednotlivých tradícií a potrebnej autonómie. Vieme, že sa to môže uskutočniť len s láskou cirkví, ktoré sa cítia byť povolané čoraz viac svedčiť o Kristovej Cirkvi, ktorá vyšla z jedného krstu a z jednej Eucharistie a chce byť sestrou všetkých.54 "Kristova Cirkev je - ako som to nedávno uviedol, - jedna. Ak sa vyskytne rozkol, musí byť odstránený; ale Cirkev je jedna, Kristova Cirkev na Východe a na Západe môže byť len jedna, jediná a zjednotená."55
Podľa dnešného chápania je jasné, že jedna a pravá jednota bola možná len za plného rešpektovania druhého; že sa obyčaje a zvyklosti latinskej Cirkvi považovali za súcejšie a dokonalejšie zviditeľniť plnosť pravého učenia; že tejto jednote muselo predchádzať povedomie spoločenstva, ktoré malo preniknúť celú Cirkev a neobmedziť sa iba na dohodu na najvyššej úrovni medzi zástupcami. Dnes vieme - a to sa vždy znovu zdôrazňuje -, že jednota sa stane skutočnosťou, kedy a ako to chce Pán, a že si vyžaduje súčinnosť sensibility a kreativity v láske, ktorá presiahne aj doterajšie historicky osvedčené formy.56
21. Východné cirkvi, ktoré vstúpili do plného spoločenstva s rímskou Cirkvou, chceli byť viditeľným znamením tejto starosti, čo vyjadrili v súlade so stupňom zrelosti vtedajšieho cirkevného vedomia.57 Svojím vstupom do katolíckeho spoločenstva nechceli v žiadnom prípade zaprieť vernosť k svojej tradícii, o ktorej podali svedectvo v priebehu storočí hrdinským spôsobom a neraz i vyliatím krvi. A keď aj niekedy v ich vzťahoch k ortodoxným cirkvám prišlo k nedorozumeniu a otvorenej roztržke, všetci vieme, že musíme neprestajne prosiť o božské zmilovanie a o nové srdce, ktoré nedbajúc na všetko vytrpené a spôsobené bezprávie, je schopné zmieriť sa.
Opakovane bolo zdôraznené, že už uskutočnená plná jednota katolíckych východných cirkví s rímskou Cirkvou nesmie prinášať so sebou umenšovanie vo vedomí vlastnej autenticity a originality.58 V prípade, že by sa tak malo stať, II. vatikánsky koncil ich povzbudil, že "majú plné právo a povinnosť riadiť sa vlastnými zásadami, ktoré vzhľadom na svoj úctyhodný vek lepšie zodpovedajú zvyklostiam veriacich a javia sa starosti o blaho duší primeranejšie."59 Tieto cirkvi sú poznačené dramatickými trhlinami, pretože ešte vždy im je zamedzená plná jednota s ortodoxnými východnými cirkvami, s ktorými sa predsa podieľajú na dedičstve svojich otcov. Vyžaduje si to stále a spoločné obrátenie, aby rozhodne a s elánom kráčali vpred na ceste vzájomného porozumenia. A obrátenie sa žiada aj od latinskej cirkvi, aby dôstojnosť východných cirkví plne rešpektovala a hodnotila, aby vďačne a s úžitkom prijímala duchovné dary, ktorých nositeľmi sú katolícke východné cirkvi na úžitok celého katolíckeho spoločenstva:60 týmto spôsobom môže konkrétne a omnoho výraznejšie ako v minulosti ukázať, ako veľmi si cení a obdivuje kresťanský Východ a ako veľmi jeho vklad považuje za podstatný v tom, aby univerzalita Cirkvi mohla byť plne prežívaná.
Stretávať sa, spoznávať sa, spolupracovať
22. Mojím naliehavým želaním je, aby slová, ktoré sv. Pavol z Orientu adresoval rímskej Cirkvi, znovu zazneli z úst kresťanov na Západe pri pohľade na ich bratov vo východných cirkvách: "Predovšetkým vzdávam vďaky svojmu Bohu skrze Ježiša Krista za vás všetkých, pretože sa vaša viera zvestuje po celom svete" (Rim 1,8). A hneď nato oznámil apoštol národov plný entuziazmu svoj úmysel: "Lebo túžim vidieť vás a dať vám nejaký duchovný dar na vašu posilu, to jest, aby sme sa navzájom potešili spoločnou vierou, vašou i mojou" (Rim 1,11-12). Tu je podivuhodným spôsobom zachytená dynamika stretnutia: znalosť pokladov viery druhého, - ktorú som sa práve pokúsil stručne vylíčiť, vyvoláva spontánne žiadosť o nové a hlbšie stretnutie bratov, ktoré má byť pravou a úprimnou vzájomnou výmenou. Je to túžba, ktorú Duch Svätý stále vzbudzuje v Cirkvi a ktorá práve vo veľmi ťažkých časoch sa stáva ešte naliehavejšou.
23. Pravdaže som si vedomý, že mnohé napätia medzi rímskou Cirkvou a niekoľkými východnými cirkvami v tejto chvíli sťažujú cestu vzájomného porozumenia vzhľadom na spoločenstvo. Táto rímska Stolica sa viackrát snažila vydať pokyny, ktoré by mohli uľahčiť spoločnú cestu všetkých cirkví v tak dôležitom okamžiku pre život sveta; platí to predovšetkým pre východnú Európu, kde dramatické historické udalosti v poslednom čase často prekážali východným cirkvám plne uskutočňovať poslanie evanjelizácie, ktoré predsa považovali za naliehavé.61 Dnešná situácia poskytujúca väčšiu slobodu, ponúka nové možnosti, aj keď prostriedky sú k dispozícii, kvôli ťažkostiam v dotyčných krajinách sú nedostatočné. Chcel by som nástojčivo zdôrazniť, že na Západe sú pripravené spoločenstvá - a mnohé sú už v tomto zmysle činné - podporovať zintenzívnenie tejto služby diakonátu tým, že dajú k dispozícii svoje skúsenosti, ktoré mohli získať v rokoch slobodnejšieho preukazovania lásky k blížnemu. Beda nám, keby prebytok na jednej strane bol podnetom k pokoreniu druhej strany, alebo by viedol k neplodnému a pohoršenie vzbudzujúcemu konkurenčnému mysleniu. Spoločenstvá na Západe budú si zo svojej strany klásť za povinnosť, kde to bude možné, podieľať sa s bratmi východných cirkví predovšetkým na realizácii zámerov týkajúcich sa služby, alebo prispievať k uskutočneniu toho, čo tieto cirkvi podnikajú v službe vo svojich národoch; a v oblasti spoločnej účasti nikdy neprejavia postoj, ktorý by sa mohol javiť ako bezohľadný voči úporným snahám, za uskutočnenie ktorých patrí východným cirkvám tým väčšia zásluha, čím skromnejšie sú prostriedky, ktoré majú k dispozícii.
Skutky spoločnej lásky jednej strany voči druhej a oboch spoločne voči ľuďom, ktorí upadli do biedy a tiesne budú hovoriť samy za seba. Ak nepríde k takýmto gestám, alebo dôjde k celkom opačným prejavom, potom to bude všetkých, ktorí si nás všímajú, zvádzať k domnienke, že každá snaha o zblíženie medzi cirkvami v láske nie je nič iné, ako abstraktné slová bez presvedčivej sily a bez konkrétnosti.
Pánov príkaz, každopádne sa usilovať o to, aby všetci, ktorí veria v Krista, svoju vieru aj spoločne prejavili, považujem za základný predovšetkým v tých krajinách, v ktorých sa spolužitie medzi synmi a dcérami katolíckej Cirkvi - latincov a orientálnych - a synmi a dcérami ortodoxných cirkví vyvíja vo zvlášť úzkych vzťahoch. Po spoločnom martýriu, ktoré vytrpeli za Krista pod tlakom ateistického režimu, prišiel okamžik, kedy je potrebné nikdy nepoľaviť vo svedectve lásky medzi kresťanmi, lebo keby sme svoje telo aj ohňu obetovali a lásku by sme nemali, nič by nám to neosožilo (porov. 1Kor 13,3). Veľmi sa budeme musieť modliť, aby sa Pán dotkol nášho ducha a našich sŕdc a aby nás obdaroval trpezlivosťou a miernosťou.
24. Myslím, že dôležitá možnosť, aby sme vzrastali vo vzájomnom porozumení a jednote, spočíva práve v tom, aby sme sa navzájom lepšie spoznávali. Synovia a dcéry katolíckej Cirkvi už poznajú cesty, ktoré im naznačila Svätá stolica, aby tento cieľ mohli dosiahnuť: poznávanie liturgie východných cirkví, prehlbovanie znalostí o duchovných tradíciách otcov a učiteľov kresťanského Východu; vyzdvihnutie východných cirkví ako príkladu pre inkulturáciu evanjeliového posolstva; potláčanie napätia medzi latincami a východnými; vyškolenie teológov, znalcov liturgie, historikov a znalcov cirkevného práva, ktorí sa špecializujú na kresťanský východ, aby si mohli rozšíriť znalosti o cirkvách Východu; týmto témam zodpovedajúca ponuka študijných možností - predovšetkým pre budúcich kňazov - v kňazských seminároch a na teologických fakultách.64 Na týchto aj v budúcnosti povšimnutiahodných návrhoch by som chcel trvať.
25. Okrem znalostí o sebe považujem za nanajvýš dôležité vzájomné návštevy. Źelám si, aby v tomto ohľade vyvinuli činnosť kláštory, najmä z hľadiska mimoriadnej úlohy, ktorá pripadá rehoľnému životu v cirkvách, ako aj pre mnohé styčné body, ktoré zjednocujú skúsenosť rehoľného života a tým aj duchovnú senzibilitu na Východe ako aj na Západe. Inú formu stretnutia predstavuje prijímanie ortodoxných docentov a študentov na pápežské univerzity a iné katolícke akademické učilištia. Chceme podniknúť všetko, čo je v našich silách, aby sa tieto prijímania uskutočňovali vo väčšom rozsahu. Okrem toho nech Boh požehná vznik a rozvoj ubytovní pre našich bratov z Východu aj tu, v Ríme, ktorý uchováva spoločné a stále živé pamiatky na kniežatá apoštolov a mnohých mučeníkov.
Je dôležité, aby si iniciatívy k stretnutiam a výmene osvojili v najobsažnejších spôsoboch a formách i cirkevné obce: vieme napr. akým kladom medzi farnosťami môžu byť iniciatívy k nadviazaniu kontaktov, ktoré smerujú k vzájomnému kultúrnemu a duchovnému obohateniu aj k cvičeniam lásky k blížnemu v družbe, ktorú medzi sebou nadviažu.
Veľmi kladne hodnotím aj iniciatívy v uskutočňovaní spoločných pútí na miesta, kde sa zvláštnym spôsobom prejaví svätosť v spomienkach na mužov a ženy, ktorí vo všetkých dobách obohatili Cirkev obetovaním vlastného života. V tomto smere by mal tento akt veľký význam, keby dospel k spoločnému uznaniu svätosti tých kresťanov, ktorí v posledných desaťročiach najmä v krajinách východnej Európy vyliali krv za vieru v Krista.
26. Moje myšlienky sa potom uberajú k tým územiam v diaspore, kde žijú v prevažne latinskom okolí početní veriaci východných cirkví, ktorí opustili svoju vlasť. Tieto miesta, kde nenútený kontakt v pluralistickej spoločnosti sa ľahšie uskutočňuje, mohli by byť ideálnym rámcom pre zlepšenie a zintenzívnenie spolupráce medzi cirkvami vyškolením budúcich kňazov a plánovaním pastorálnych a charitatívnych aktivít, z čoho by mali osoh aj rodné zeme východných bratov.
Latinským biskupom oných krajín kladiem zvlášť na srdce pozorné štúdium, plné porozumenie a verné použitie princípov a noriem tejto Stolice o ekumenickej spolupráci a pastorácii u veriacich východných katolíckych cirkví65 a to najmä vtedy, ak sú bez vlastnej hierarchie.
Pozývam hlavy a klérus katolíckych východných cirkví, aby užšie spolupracovali s latinskými biskupmi v účinnej pastorácii, aby táto nebola zlomkovitá najmä tam, kde sa ich jurisdikcia vzťahuje na veľmi rozsiahle územia, kde nedostatok spolupráce skutočne znamená izoláciu. Katolícka východná hierarchia podnikne všetko, aby podporila bratskú atmosféru, vzájomnú úprimnú vážnosť a spoluprácu s bratmi tých cirkví, s ktorými nás ešte nespája úplné spoločenstvo, potom najmä s tými, ktorí vlastnia tú istú cirkevnú tradíciu.
Tam, kde na Západe nie sú žiadni východní kňazi pre pastoráciu u veriacich katolíckych východných cirkví, mali by sa latinskí biskupi a ich spolupracovníci usilovať o to, aby u tých veriacich vzrástlo povedomie a znalosť ich vlastných tradícií, a aktívne spolupôsobiť pri raste kresťanského spoločenstva.
27. Čo sa týka mníšstva, tak si zoči-voči jeho významu vo východnom kresťanstve želáme, aby sa v katolíckych východných cirkvách zase rozvilo a všetkých, ktorí sa cítia byť povolaní k jeho posilneniu, k tomu povzbudiť.66 Na Východe totiž skutočne existuje vnútorný súvis medzi liturgickou modlitbou, duchovnou tradíciou a monastickým životom na Východe. Práve preto aj pre ne by mohla správne uskutočňovaná a motivovaná obnova kláštorného života znamenať opravdivý rozkvet: A nesmieme si myslieť, že toto umenšuje účinnosť pastoračnej služby; naopak, ona napokon bude takou hlbokou spiritualitou posilnená a týmto ideálnym spôsobom znovu nájde svoje ideálne miesto. Toto želanie sa týka tých oblastí východnej diaspory, kde existencia východných kláštorov by mohla v týchto krajinách upevniť východné cirkvi a navyše mohla by byť cenným príspevkom k rozvoju kláštorného života na Západe.
Spoločne kráčať v ústrety k "Orientale Lumen"
28. V závere tohto listu smerujú moje myšlienky k milovaným bratom, patriarchom, biskupom, kňazom a diakonom, k mníchom a mníškam, k mužom a ženám východných cirkví.
Na prahu tretieho tisícročia všetci počujeme, ako k nám dolieha výkrik ľudí, ktorí v úzkosti ohrozenia - dokonca sami možno nevedomky - túžobne si želajú naučiť sa poznávať dejiny lásky, ako to Boh chce. Tí ľudia cítia, že lúč svetla, ktorý ich raz zasiahol, môže zakaždým rozohnať tmy pod vplyvom pohľadu starostlivého Otca.
Orientale Lumen nech nám ukáže Máriu, "Matku hviezdy, ktorá nezapadá",67 "Zorničku mystického dňa",68 "Východ slnka slávy".69
Na Východe vychádza každý deň slnko nádeje, svetlo, ktoré vráti ľudskému rodu zmysel jeho existencie. Z Východu sa vráti, ako sa to obrazne povie, náš Spasiteľ (porov. Mt 24,27).
Muži a ženy Východu sú pre nás znamením Pána, ktorý zase príde. Nesmieme na nich zabúdať, nielen preto, že ich milujeme ako bratov a sestry, ktorých vykúpil ten istý Pán, ale aj preto, že svätá túžba po stáročiach, ktoré sme prežili v plnom spoločenstve viery a lásky, nás núti, aby sme si nahlas pripomenuli naše previnenie, naše vzájomné neporozumenie: olúpili sme svet o naše spoločné svedectvo, ktoré by možno dokázalo vyhnúť sa mnohým drámam, keď aj nie celkom zmeniť zmysel dejín.
Bolestne pociťujeme, že sa ešte nemôžeme zúčastniť na tej istej Eucharistii. Teraz, keď sa blíži koniec tisícročia a náš pohľad je celkom upretý na vychádzajúce slnce, ocitáme sa plní vďačnosti na ceste, po ktorej sa uberajú naše pohľady a naše srdcia.
Naďalej mocne zaznieva echo evanjelia, slova, ktoré nesklame, ale ochabne vinou nášho rozkolu. Kristus volá, ale človek nepočuje Jeho hlas, pretože sa nám nedarí slová svornosti odovzdať ďalej. Spoločne počujeme úpenlivé prosby ľudí, ktorí chcú počuť Božie slovo v jeho celistvosti. Slová Západu potrebujú slová Východu, aby Božie slovo vždy lepšie ukazovalo svoje neprebádané bohatstvá. Naše slová sa raz navždy stretnú v nebeskom Jeruzaleme, my ale prosíme a chceme, aby sa ono stretnutie vo svätej Cirkvi, ktorá sa ešte nachádza na púti k plnosti kráľovstva, uskutočnilo v predstihu.
Nech Boh skráti čas a priestor. Kiež nám Kristus skoro, veľmi skoro, dožičí objaviť, Orientale Lumen, že napriek stáročnému vzdialeniu boli sme si navzájom veľmi blízki, možno bez toho, že by sme o tom vedeli, spolu sme šli jednému Pánovi v ústrety a tým sme sa zbližovali.
Kiež by sa človek tretieho tisícročia mohol potešiť týmto objavom, keď konečne počuje vierohodné slovo svornosti, ktoré mu zvestujú bratia, ktorí sa navzájom milujú a sú vďační za bohatstvá, ktorými sa navzájom obdarujú. A tak predstúpime pred Boha s čistými rukami zmierenia a ľudia sveta budú mať o jeden rozhodujúci dôvod viac pre svoju vieru a nádej.
S týmito želaniami udeľujem všetkým svoje požehnanie.

Vo Vatikáne, 2. mája, v deň spomienky sv. Atanáza, biskupa a cirkevného učiteľa, roku 1995, v sedemnástom roku nášho pontifikátu.


POZNÁMKY
1 Porov. Leonis XIII, Acta, 14 (1984), 358-370. Pápež spomína ocenenie a konkrétnu pomoc, ktorú Sv. stolica preukázala východným cirkvám a prejavuje vôľu chrániť ich svojráz. Okrem toho Apoštolský list Praeclara gratulationis (20. júna 1894) a.a.O., 195-214; encyklika Christi nomen (24. decembra 1894), a.a.O., 405-409.
2 Porov. II. vatikánsky koncil, Dekrét o katolíckych východných cirkvách Orientalium ecclesiarum, 1; Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 17.
3 K tomu poznamenáva sv. Augustín: "Kde vznikla Cirkev? V Jeruzaleme." V Epistulam Joannis, II, 2, PL 35, 1990.
4 Porov. II. vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 23; Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 14.
5 Porov. II. vatikánsky koncil, Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 4.
6 Porov. Apoštolský list Egregiae virtutis (31. december 1980): AAS 73 (1981), 258-262; encyklika Slavorum Apostoli (2. júna 1985), Nr. 12-14: AAS 77 (1985), 792-796.
7 Záverečné slová po krížovej ceste na Veľký piatok (1. apríl 1994), 3: AAS 87 (1995), 88.
8 Porov. II. vatikánsky koncil, Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 14-18.
9 Príhovor k mimoriadnemu konzistóriu kardinálov (13. júna 1994): L?Osservatore Romano, 13.-14. júna 1994, S.5.
10 II. vatikánsky koncil, Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 17.
11 Tamže, 15.
12 Porov. Sv. Irenej Adversus haereses V, 36, 2: SCh 153/2, 461; Sv. Bazil De Spiritu Sancto, XV, 36: PG 32, 132, XVII, 43 a.a.O., 148, XVIII, 47: a. a. O., 153.
13 Porov. Sv. Gregor Naziánzsky, Oratio catechetica, XXXVII: PG 45,97.
14 Porov. Adversus haereses III. 10,2: SCh 211/2, 121; III, 18, 7: a.a.O., 365; III, 19, 1: a.a.O., 19, 1: a.a.O., 19,1: a.a.O., IV, 20, 4: SCh 100/2, 635; IV, 33, 4: a.a.O., 811: V, Praef., SCh 153/2, 15.
15 Zakorenení v Kristovi "sa ľudia stávajú podobnými Bohu a Božími deťmi, ...prach sa pozdvihol k takej sláve, že teraz vo vážnosti a božskosti je podobný božskej prirodzenosti", Mikuláš Cabasilas, O živote v Kristovi, I, PG: 150, 505.
16 Porov. Sv. Ján z Damasku, Reč obrazov, I, 19: PG 94, 1249.
17 Porov. Ján Pavol II., encyklika Redemptoris Mater (25. marca 1987), 31-34: AAS 79 (1987), 402-406; II. vatikánsky koncil, Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 15.
18 Porov. Sv. Ireneus Adversus haereses, II. 28, 3-6: SCh 294, 274-284; sv. Gregor Nazianzský, De Vita Moysis: PG 44, 377; Sv. Gregor Nazianzský, Oratio XLV, 3s: PG 36, 625-630.
19 II. vatikánsky koncil, Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 15.
20 Číslo 9: AAS 77 (1985), 789-790.
21 Tamže, 11: a.a.O., 791.
22 Tamže, 21: a.a.O., 802-803.
23 "Divina eloquia cum legente crescunt": Sv Gregor Veľký, In Ezechiel, I. VII, 8: PL 76, 843.
24 Porov. II. vat. konc., Dogmatická konštitúcia o božskom zjavení Dei Verbum, 8.
25 Porov. Medzinárodná teologická komisia, Interpretationis problema (október 1989), II, 1-2: En Vat 11, S. 1717-1719.
26 Na Západe mala veľký vplyv kniha od sv. Atanáza Vita Antonii: PG 26, 835-977. Okrem iného zmieňuje sa o nej aj sv. Augustín vo svojich Confessiones, VIII, 6: CSEL 33, 181-182, (Latinské) preklady diel východných cirkevných otcov, medzitým Pravidlá sv. Bazilia: PG 31, 889-1305, Dejiny egyptských mníchov: PG 65, 441-456, a Apophthegmata Patrum (Výroky púštnych otcov): PG 65, 72-440, poznačili západné mníšstvo. Por. Viliam Saint-Thierry, Epistula ad Fratres de Monte Dei: SCh 223, 130-384.
27 Porov. napr. Sv. Bazil, Regula brevis: PG 31, 1079-1305; sv. Ján Chryzostom, De compuctione: PG 47, 391-422; Kázne o Matúšovi, Hom. XV, 3: PG 57, 225-228; sv. Gregor Nazianský, O blahoslavenstvách, Hom. 3: PG 44, 1219-1232.
28 Porov. Mikuláš Cabasilas, Vita in Christo, IV: PG 150, 584-585; Cyril Alexandrijský, Traktát o Jánovi, 11: PG 74, 561; tamtiež, 12, a.a.O.,; sv. Ján Chryzostom, Homília o Matúšovi, hom. LXXXII, 5: PG 58, 743-744.
29 Porov. Sv. Gregor Nazianzský, Ortario XXXIX: PG 36, 335-360.
30 Porov. Klement Alexandrijský, Paidagogos, III, 1, 1: SCh 158, 12.
31 Príznačné sú napr. Skúsenosti sv. Antona. Porov. Sv. Atanáz, De vita Antonii, 15: PG 26, 865, a sv. Pachoma, Les Vies coptes de saint Pakhôme et ses successeurs, ed. L. Th. Lefort, Louvain 1943, S. 3; a svedectvo Eugria Pontikosa, Traktatus practicus, 100: SCh 171, 710.
32 Porov. Ján Pavol II., Kázeň k rehoľníkom a k rehoľníčkam (2.februára 1988), 6: AAS 80 (1988), 1111.
33 Porov. Symbolum Chalcedonense: DS 301-302.
34 Porov. Sv. Irenej, Adversus haereses V, 16, 2: SCh 153/2, 217; IV, 33, 4: SCh 100/2, 811; sv. Atanáz, Contra gentiles, 2-3 a. 34: PG 25,5-8 a 68-69; De incarnatione verbi, 12-13: SCh 18, 228-231.
35 Mlčanie ("hesychia") je podstatnou súčasťou východnej monastickej spirituality. Porov. Źivot a výroky púštnych otcov: PG 65, 72-456, Euagrios Pontikos, Úvahy o mníšstve: PG 40, 1252-1264.
36 II. vat. konc., Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 3.
37 Ján Pavol II., Apoštolský list Tertio millenio adveniente (10.novembra 1994), 34: AAS 87 (1995), 26.
38 Porov. Sv. Klement Rímsky, List Korinťanom: Patres Apostolici, ed. F.X. Funk, I, 60-144; Sv. Ignác Antiochijský, Listy, a.a.O., 172-252; Sv. Polykarp, List Filipanom, a.a.O., 266-282.
39 Porov. Sv. Irenej, Adversus haereses I, 10, 2: SCh 264/2, 158-160.
40 Porov. II. vat. konc., Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 26; Konštitúcia o svätej liturgii Sacrosanctum Concilium, 41; Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 15.
41 Porov. Ján Pavol II., List k 1600. výročiu I. koncilu v Konstantinopole A Concilio Constantinopolitano I (25. marca 1981), 2: AAS 73 (1981), 515; Apoštolský list k tisícdvojstému výročiu II. nicejského koncilu Duodecimum saeculum (4.decembra 1987), 2 a 4: AAS 80 (1988), 242, 243-244.
42 Porov. Ján Pavol II., Kázeň v chráme sv. Petra v prítomnosti konstantinopolského arcibiskupa a ekumenického patriarchu Dimitrija I. (6. decembra 1987), číslo 3: AAS 80 (1988), 713-714.
43 Porov. napr. Anzelm z Havelbergu, Dialogi: PL 188, 1139-1248.
44 Porov. Tomas Agapis, Vatican-Phanar (1958-1980), Rím- Istanbul, 1971, S. 278-295.
45 Záverečné slová po krížovej ceste pri Koloseu na Veľký piatok (1. apríla 1994): AAS 87 (1995), 87.
46 Porov. Missale Romanum, Sviatok Kristovho tela a krvi (Božie telo) modlitba obetných darov; tamtiež III. eucharistická modlitba; Sv. Bazil, Anaphora alexandrina, vydal E. Renaudot, Liturgiarum orientalium, collectio, I, Frankfurt 1847, S. 68.
47 Porov. Pavol VI., Posolstvo mechitaristom (8. septembra 1977): Insegnamenti 15 (1977), 812.
48 Didache, IX, 4: Patres Apostolici, vydal F. X. Funk, I, 22.
49 Porov. Motu proprio Dei providentis (1. mája 1917): AAS 9, (1917), 529-531.
50 Porov. Motu proprio Orientis Catholici (15. októbra 1917): a.a.O., 531-533.
51 Porov. Motu proprio Superno Dei nutu (5. júna 1960), 9: AAS 52 (1960), 435-436.
52 Porov. Apoštolská konštitúcia Sacri canones (18. októbra 1990): AAS 82 (1990), 1033-1044.
53 Ján Pavol II., Prekročiť prah nádeje, Hamburg 1994, s. 181-182.
54 Porov. II. vat. konc., Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 14.
55 Pozdrav docentom Pápežského orientálneho ústavu (12.decembra 1993): L?Osservatore Romano, 13.-14. dec. 1993, s. 4.
56 Porov. II. vat. konc., Dekrét o katolíckych východných cirkvách Orientalium ecclesiarum, 30.
57 Porov. Ján Pavol II., Posolstvo Magnum babtismi donum (14. februára 1988), 4: AAS 80 (1988), 991-992.
58 Porov. II. vat. konc., Dekrét o katolíckych východných cirkvách Orientalium ecclesiarum, 24.
59 Tamtiež, 5.
60 Porov. II. vat. konc., Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 17; Ján Pavol II., Príhovor k mimoriadnemu konzistóriu (13. júna 1994): L?Osservatore Romano, 13.-14. júna 1994, s. 5.
61 Porov. Ján Pavol II., List biskupom európskeho kontinentu (31.mája 1991): AAS 84 (1992), 163-168; okrem toho "Les principes généraux et normes pratiques pour coordonner l?évangélisation et l?engagement cecuménique de l?Église catholigue en Russie et dans les autres Pays de la C.E.I." (uverejnené pápežskou komisiou Pro Russia 1. júna 1992).
62 Porov. Kongregácia pre katolícke vzdelávanie, Inštrukcia In ecclesiasticam futurorum, (3. júna 1979), 48: En-Vat 6, s. 1080.
63 Porov. Kongregácia pre katolícke vzdelávanie, Inštrukcia Inspectis dierum (10. novembra 1989): AAS 82 (1990), 607-636.
64 Porov. Kongregácia pre katolícke vzdelávanie, obežník En égard au développment (6. jan. 1987), 9-14: L?Osservatore Romano, 16. apríla 1987, s. 6.
65 Porov. Pápežská rada pre podporu jednoty kresťanov, Direktórium k vypracovaniu princípov a noriem o ekumenizme, v: AAS 85 (1993), 1096-1119.
66 Porov. Posolstvo riadnej biskupskej synody, VII, "Výzva k rehoľníkom a rehoľniciam východných cirkví" (27. októbra 1994): L?Osservatore Romano, 29. októbra 1994, s. 7.
67 Horologion, Hymna Akathistos na najsvätejšiu Bohorodičku, Ikos 5.
68 Tamtiež.
69 Horologion, Komplet z nedele (1. Ton) v byzantskej liturgii.