APOŠTOLSKÝ LIST
PÁPEŹA JÁNA PAVLA II.

PARATI SEMPER

Mladíkom a dievčatám celého sveta
pri príležitosti
MEDZINÁRODNÉHO ROKU MLÁDEŹE 1985




Preklad: Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, Rím, 1985
"Buďte stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás.»1
Drahí priatelia!
1. Toto je želanie, s ktorým sa obraciam na vás mladých hneď na začiatku tohto roku. Organizácia Spojených národov vyhlásila rok 1985 za Medzinárodný rok mládeže. To má mnohostranný význam predovšetkým pre vás samých, ale aj pre všetky vekové stupne, pre jednotlivé osoby, pre spoločenstvá a pre celú spoločnosť. Má to osobitný význam aj pre Cirkev ako ochrankyňu základných právd a hodnôt a zároveň ako služobnicu večného určenia, ktoré má v Bohu samom každý človek i veľká ľudská rodina.
Ak je človek základnou a zároveň aj každodennou cestou Cirkvi,2 potom možno ľahko pochopiť prečo Cirkev pripisuje osobitnú dôležitosť obdobiu mladosti ako kľúčovému obdobiu v živote každého človeka. Vy, mladí, stelesňujete túto mladosť. Vy ste mladosťou národov a spoločenstiev, mladosťou každej rodiny a celého ľudstva.
Vy ste nositeľmi nádeje, lebo patríte budúcnosti a budúcnosť patrí vám. Veď nádej je vždy spätá s budúcnosťou, je očakávaním "budúcich dobier". Nádej ako "kresťanská" čnosť, je spojená s očakávaním večných dobier, ktoré Boh prisľúbil ľuďom v Ježišovi Kristovi.3 Táto nádej, ako kresťanská a ľudská čnosť, je zároveň očakávaním dobier, ktoré človek vytvára, keď využíva talenty, ktorými ho obdarovala Prozreteľnosť.
V tomto zmysle budúcnosť patrí vám mladým, tak ako raz patrila generácii dospelých a spolu s nimi sa stala prítomnosťou. Za túto prítomnosť vo všetkých jej mnohorakých formách a profiloch sú zodpovední predovšetkým dospelí. Vám patrí zodpovednosť za to, čo sa raz spolu s vami stane prítomnosťou a čo teraz je ešte budúcnosťou.
Keď hovoríme, že vám patrí budúcnosť, myslíme v etických kategóriách, podľa požiadaviek morálnej zodpovednosti, ktorá nám prikazuje pripisovať človeku ako osobe - ale aj spoločenstvám a spoločnostiam, ktoré sa koniec koncov skladajú z osôb - základnú hodnotu ľudských činov, plánov, iniciatív a úmyslov.
Táto dimenzia je aj vlastným rozmerom kresťanskej a ľudskej nádeje. A práve v tejto dimenzii prvé a základné želanie, ktoré Cirkev vyslovuje mojimi ústami vám mladým v tomto roku venovanom mládeži, je toto: "Buďte stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás".4
2. Tieto slová, ktoré svojho času napísal apoštol Peter prvej kresťanskej generácii, majú vzťah k celému evanjeliu Ježiša Krista. Tento vzťah uvidíme azda ešte jasnejšie, keď budeme uvažovať o Kristovom rozhovore s mladíkom, ako ho opisujú evanjelisti.5 Medzi mnohými biblickými textami táto stať si zasluhuje osobitnú pozornosť.
Na otázku "Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?" Ježiš odpovedá najprv protiotázkou: "Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý, jedine Boh." Potom pokračuje: "Poznáš prikázania: Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudeš podvádzať! Cti svojho otca i matku!"6 Týmito slovami Ježiš pripomína svojmu partnerovi pri rozhovore niektoré prikázania Desatora.
Ale rozhovor sa tým nekončí. Mladík totiž tvrdí: "Učiteľ, toto všetko som zachovával od svojej mladosti." Vtedy - píše evanjelista - "Ježiš naňho pozrel s láskou a povedal mu: Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!"7
A tu sa mení klíma stretnutia. Evanjelista píše, že mladík "pri tom slove zosmutnel a odišiel zarmútený, lebo mal mnoho majetku".8
V evanjeliách sú aj iné miesta, ktoré opisujú stretnutia Ježiša z Nazareta s mladými ľuďmi - osobitne dojímavé sú dve vzkriesenia z mŕtvych: Jairovej dcéry9 a syna naimskej vdovy;10 no bez obavy môžeme povedať, že spomenutý rozhovor predstavuje najúplnejšie a obsahovo najbohatšie stretnutie. Môžeme tiež povedať, že má najuniverzálnejší a nadčasový charakter, a že teda v istom zmysle má stálu a nepretržitú platnosť, cez všetky stáročia a generácie. A tak Kristus hovorí s mladým človekom, mladíkom alebo dievčaťom, hovorí na rozličných miestach zeme, uprostred rozličných národov, rás a kultúr. Každý z vás môže byť jeho partnerom pri tomto rozhovore.
Zároveň aj všetky opísané prvky, ako aj všetky slová, ktoré pri tomto rozhovore povedali obidve stránky, majú ten najpodstatnejší význam a celkom osobitnú váhu. Možno povedať, že tieto slová obsahujú zvlášť hlbokú pravdu o človeku vôbec a predovšetkým pravdu o ľudskej mladosti. Pre mladých ľudí sú naozaj dôležité.
Dovoľte mi preto, aby som aspoň v hlavných črtách nadviazal úvahy uvedené v tomto liste na toto stretnutie a na príslušný text evanjelia. Takto vám bude azda ľahšie viesť vlastný rozhovor s Kristom, rozhovor, ktorý má pre mladého človeka základný a podstatný význam.
3. Začneme tým, čo je na konci evanjeliového textu: Mladík odišiel zarmútený, "lebo mal mnoho majetku".
Táto veta sa bezpochyby vzťahuje na hmotný majetok, ktorý ten mladík vlastnil alebo mal zdediť. Takáto situácia sa azda týka iba niektorých z vás, no nie je typická. Preto evanjelistove slová pozývajú postaviť problém ináč: ide o to, že mladosť sama v sebe (nezávisle od akéhokoľvek hmotného majetku) je celkom zvláštnym bohatstvom človeka, či už dievčaťa alebo mladíka, a mladí ju zvyčajne prežívajú ako osobitné bohatstvo. Zvyčajne, ale nie vždy, ani nie spravidla, lebo sú na svete aj ľudia, ktorí z rozličných dôvodov nezakusujú mladosť ako bohatstvo. O tom bude treba hovoriť osobitne.
Predsa sú však dôvody - a to aj objektívnej povahy -, aby sme mysleli na mladosť ako na celkom zvláštne bohatstvo, ktoré človek skusuje práve v tomto období svojho života. Toto obdobie sa bezpochyby líši od obdobia detstva (z ktorého práve vyrastá) a líši sa aj od obdobia plnej dospelosti. Obdobie mladosti je čas, keď sa zvlášť intenzívne odhaľuje ľudské "ja" a s ním spojené vlastnosti a schopnosti. Pred vnútorným zrakom rozvíjajúcej sa osobnosti mladíka alebo dievčaťa sa stupeň za stupňom a krok za krokom odhaľuje zvláštna a v istom zmysle jediná a neopakovateľná možnosť konkrétneho ľudského bytia, do ktorého je akoby vpísaný celý projekt budúceho života. Źivot sa predstavuje ako uskutočňovanie tohto projektu, ako "sebarealizovanie".
Táto otázka by si prirodzene, zasluhovala vysvetlenie z mnohých hľadísk. Keď ju však chceme vystihnúť stručne, vtedy sa zjavuje pravý profil a forma toho bohatstva, ktorým je mladosť. Toto bohatstvo spočíva v tom, že sa objavujú a zároveň plánujú, volia, predvídajú a vykonávajú prvé vlastné rozhodnutia, ktoré sú dôležité pre budúcnosť v úzko osobnej dimenzii ľudskej existencie. Takéto rozhodnutia majú zároveň aj nemalý spoločenský význam. Mladík v evanjeliu sa nachádza práve v tomto období života, ako to vyplýva aj z otázok, ktoré kladie v rozhovore s Ježišom. Preto aj záverečné slová o "majetku", t.j. o bohatstve možno chápať práve v takomto zmysle: o bohatstve, ktorým je mladosť sama.
Musíme sa však pýtať: Toto bohatstvo, ktorým je mladosť, má azda vzdialiť človeka od Krista? To evanjelista istotne nehovorí. Rozbor textu skôr dovoľuje vyvodiť iný záver. Na rozhodnutie odísť od Krista vplývalo koniec koncov len vonkajšie bohatstvo, teda to, čo mladík mal ("majetok"), nie to, čím bol. To, čím bol ako mladý človek - t.j. vnútorné bohatstvo, ktoré v sebe skrýva ľudská mladosť - ho priviedlo k Ježišovi a nútilo ho položiť spomínané otázky, v ktorých ide veľmi jasne o program celého života. Čo mám robiť? "Čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?" Čo mám robiť, aby môj život mal plnú hodnotu a plný zmysel?
Mladosť každého z vás, drahí priatelia, je bohatstvo, ktoré sa prejavuje práve v týchto otázkach. Človek si ich kladie v priebehu celého života, ale v mladosti sa natískajú zvlášť intenzívnym, priam naliehavým spôsobom. A dobre, že je to tak. Veď práve tieto otázky svedčia o dynamike rozvoja ľudskej osobnosti, ktorá je charakteristická pre váš vek. Tieto otázky si niekedy kladiete netrpezlivo, no súčasne chápete, že odpoveď na ne nemôže byť ani prenáhlená, ani povrchná. Musí mať svoju osobitnú špecifickú váhu. Ide o odpoveď, ktorá sa týka celého života a zahrňuje celú ľudskú existenciu.
Tieto základné otázky si osobitným spôsobom kladú tí vaši rovesníci, ktorých život je od mladosti poznačený utrpením: nejakou telesnou chybou, nedostatočným vývojom, nejakou poruchou alebo obmedzením, prípadne ťažkou rodinnou alebo spoločenskou situáciou. Ak sa aj napriek tomu ich vedomie vyvíja normálne, otázka o zmysle a hodnote života sa pre nich stáva tým zásadnejšou a zároveň mimoriadne dramatickou, pretože je od začiatku poznačená životným utrpením. A ako veľa je takýchto mladých ľudí v obrovskom množstve mladých na celom svete, v rozličných národoch a spoločenstvách i v jednotlivých rodinách! Koľkí z nich sú už od mladosti nútení žiť v nejakom ústave alebo nemocnici, odsúdení k istej pasivite, ktorá v nich môže vzbudiť pocit, že sú pre ľudstvo neužitoční.
Či možno povedať, že aj ich mladosť je vnútorným bohatstvom? Koho sa máme na to pýtať? Komu oni sami majú položiť túto zásadnú otázku? Zdá sa, že Kristus je tu jediný kompetentný partner pri rozhovore, partner, ktorého nikto iný nemôže plne nahradiť.
4. Kristus odpovedá svojmu mladému partnerovi pri rozhovore v evanjeliu: "Nik nie je dobrý, jedine Boh." Už sme počuli, na čo sa ho mladík pýtal: "Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?" Čo mám robiť, aby môj život mal zmysel, plný zmysel a hodnotu? Takto by sme mohli pretlmočiť jeho otázku do reči našej doby. V tejto súvislosti Kristova odpoveď značí: Jedine Boh je posledným základom všetkých hodnôt, jedine on dáva našej existencii konečný zmysel.
Jedine Boh je dobrý, to znamená: v ňom a len v ňom majú všetky hodnoty svoj prameň a svoje konečné zavŕšenie. On je "Alfa a Omega, počiatok i koniec".11 Jedine v ňom tieto hodnoty nachádzajú svoju autentickosť a svoje definitívne potvrdenie. Bez neho - bez vzťahu k Bohu - celý svet stvorených hodnôt visí akoby v absolútnom prázdne. Stráca pri tom aj svoju priezračnosť a výrazovú silu. Potom sa zlo ponúka ako dobro a dobrom sa pohŕda. Či to nepotvrdzuje aj skúsenosť našich dní všade tam, kde bol Boh vytisnutý z oblastí hodnotenia, oceňovania a skutkov?
Prečo jedine Boh je dobrý? Preto, lebo Boh je láska. Kristus dáva túto odpoveď slovami evanjelia a predovšetkým svedectvom svojho života a smrti: "Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna...".12 Boh je práve preto dobrý, lebo "je láska".13
Otázka hodnoty a otázka zmyslu života - ako sme už povedali - patrí do osobitného bohatstva mladosti. Vyviera zo samého vnútra hľadaní a nepokojov, spätých s projektom života, ktorý si treba osvojiť a uskutočňovať. A ešte viac vtedy, keď je mladosť poznačená osobitným utrpením, alebo keď si mladý človek uvedomuje utrpenie druhých, alebo je silne otrasený pohľadom na mnohoraké zlo, ktoré je vo svete, alebo konečne, keď sa stretne tvárou v tvár s tajomstvom hriechu a ľudskej zloby (mysterium iniquitatis).14 Kristova odpoveď znie: Jedine Boh je dobrý, jedine Boh je láska. Táto odpoveď sa môže zdať ťažko pochopiteľná, ale je istá a pravdivá. Obsahuje konečné riešenie. Ako veľmi sa modlím za to, aby ste vy, mladí priatelia, počuli túto Kristovu odpoveď naozaj osobne, aby ste našli vnútornú cestu, ktorá by vás priviedla k tomu, žeby ste ju pochopili, prijali a začali uskutočňovať.
Taký je Kristus v rozhovore s mladíkom. Taký je v rozhovore s každým a s každou z vás, keď ho oslovíte "Učiteľ dobrý...", spýta sa vás: "Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý, jedine Boh." A teda: To, že ja som dobrý, svedčí o Bohu. "Kto vidí mňa, vidí Otca."15 Tak hovorí Kristus, Učiteľ a Priateľ, Kristus ukrižovaný a zmŕtvychvstalý: vždy "ten istý včera i dnes a naveky".16
To je jadro, základný bod odpovede na otázky, ktoré mu kladiete vy mladí prostredníctvom bohatstva, ktoré je vo vás a ktoré korení vo vašej mladosti. Mladosť otvára rôzne perspektívy a stavia vás pred úlohu plánovať si celý život. Z toho vyplýva otázka o hodnotách, o zmysle všetkého, o pravde, o dobre a zle. Keď vám Kristus vo svojej odpovedi káže všetko to zamerať na Boha, súčasne vám naznačuje, aký prameň a základ to má vo vás samých. Každý z vás je totiž obrazom a podobou Boha už tým, že bol stvorený.17 Práve tento "obraz a podoba" spôsobujú, že kladiete tieto otázky, že ich musíte klásť. Všetky dokazujú, do akej veľkej miery človek nemôže bez Boha pochopiť sám seba, ani sa nemôže realizovať bez Boha. Ježiš Kristus prišiel na svet preto, aby si každý z nás uvedomil najmä toto. Bez neho by sa táto základná dimenzia pravdy o človeku ľahko ponorila do tmy. A predsa, "svetlo prišlo na svet",18 ale "tmy ho neprijali".19
5. Čo mám robiť, aby môj život mal hodnotu, aby mal zmysel? Táto vášnivá otázka v ústach mladíka z evanjelia znie takto: "Čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?" Keď však niekto položí otázku takýmto spôsobom, hovorí ešte rečou, ktorej rozumejú dnešní ľudia? Nie sme generáciou, ktorej životný horizont je celkom vyplnený svetom a pozemským pokrokom? Naše myslenie prebieha predovšetkým v pozemských kategóriách. Keď prekračujeme hranice našej planéty, robíme to preto, aby sme podnikali medziplanetárne lety, vysielali signály na iné planéty a vypúšťali k nim kozmické sondy.
Všetko sa to stalo obsahom našej modernej civilizácie. Veda spolu s technikou objavila v neporovnateľnej miere možnosti človeka voči matérii a podarilo sa jej ovládnuť aj vnútorný svet jeho myslenia, schopností, náklonností a vášní.
No zároveň je jasné, že keď sa postavíme pred Krista, keď mu ako svojmu dôverníkovi predkladáme otázky svojej mladosti, nemôžeme sa pýtať ináč ako spomínaný mladík v evanjeliu: "Čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?" Každá iná otázka o zmysle a hodnote nášho života by bola zoči-voči Kristovi nedostatočná a nepodstatná.
Veď Kristus je nielen "dobrý učiteľ", ktorý ukazuje cesty pozemského života, ale je aj svedkom jeho definitívneho určenia, ktoré má človek v Bohu samom. Je svedkom nesmrteľnosti človeka. Evanjelium, ktoré ohlasoval svojím slovom, je definitívne potvrdené krížom a zmŕtvychvstaním vo veľkonočnom tajomstve. "Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje".20 Svojím zmŕtvychvstaním sa Kristus stal aj trvalým "znamením, ktorému budú odporovať",21 oproti všetkým programom, ktoré sú neschopné vyviesť človeka za hranicu smrti, naopak, pre ne táto hranica značí koniec všetkých otázok človeka o hodnote a zmysle života. Voči všetkým týmto programom, svetonázorom a ideológiám Kristus stále opakuje: "Ja som vzkriesenie a život".22
Ak teda ty, drahý brat a drahá sestra, chceš hovoriť s Kristom a osvojiť si celú pravdu jeho svedectva, musíš na jednej strane "milovať svet" - lebo "Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna"23 - a súčasne si musíš nadobudnúť vnútorný odstup voči celej tej bohatej a úchvatnej skutočnosti, ktorou je "svet". Musíš sa rozhodnúť a položiť si otázku o večnom živote. Lebo "tvárnosť tohto sveta sa pomíňa"24 a každý z nás je podriadený tejto pominuteľnosti. V dimenzii viditeľného sveta sa človek rodí s perspektívou dňa svojej smrti. Ale keďže vnútorným dôvodom bytia človeka je presiahnuť sám seba, nosí v sebe súčasne aj všetko to, čím presahuje svet. Všetko to, čím človek v sebe samom presahuje svet - hoci v ňom zostáva zakorenený - sa vysvetľuje Božím obrazom a podobou, ktoré sú už od začiatku vtlačené do ľudskej bytosti. A všetko, čím človek presahuje svet, nielenže oprávňuje otázku o večnom živote, ale robí ju priam nevyhnutnou. Túto otázku si ľudia kladú oddávna, a to nielen v oblasti kresťanstva, ale aj mimo neho. Aj vy musíte nájsť odvahu položiť si ju podobne ako mladík v evanjeliu. Kresťanstvo nás učí chápať pominuteľnosť z hľadiska Božieho kráľovstva, z hľadiska večného života. Bez tohto hľadiska pominuteľný život, akokoľvek by bol bohatý a v každom ohľade vydarený, nakoniec by človeku priniesol iba neodvratnú nutnosť smrti.
Medzi mladosťou a smrťou je protiklad. Zdá sa, že smrť je ďaleko od mladosti. A tak to aj je. Keďže však mladosť znamená program na celý život, zostavený podľa kritéria zmyslu a hodnoty, aj v mladosti si treba nevyhnutne položiť otázku o konci všetkého. Ľudská skúsenosť, odkázaná sama na seba hovorí to isté ako Sväté písmo: "Je ustanovené, že ľudia musia iba jeden raz zomrieť".25 Inšpirovaný autor k tomu dodáva: "A potom príde súd."26 Kristus však hovorí: "Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky".27 Pýtajte sa teda Krista ako mladík v evanjeliu: "Čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?"
6. Na túto otázku Ježiš odpovedá: "Poznáš prikázania." A vypočítava prikázania, ktoré patria do Desatora. Prikázania dostal kedysi Mojžiš na vrchu Sinaj, keď Boh uzavrel zmluvu s Izraelom. Boli napísané na kamenných tabuliach28 a pre každého Izraelitu boli každodenným ukazovateľom cesty.29 Mladík, ktorý hovorí s Kristom, pozná, prirodzene, prikázania Desatora naspamäť. Môže dokonca radostne vyhlásiť: "Učiteľ, toto všetko som zachovával od svojej mladosti".30
Musíme predpokladať, že v rozhovore, ktorý Kristus vedie s každým z vás, mladí priatelia, sa opakuje tá istá otázka: Poznáš prikázania?" A opakuje sa nevyhnutne, pretože prikázania sú časťou zmluvy medzi Bohom a ľudstvom. Prikázania určujú zásadné základy nášho správania, rozhodujú o morálnej hodnote ľudských skutkov a organicky súvisia s povolaním človeka k večnému životu a s nastolením Božieho kráľovstva v ľuďoch a medzi ľuďmi. V slove Božieho zjavenia je jasne vpísaný mravný zákonník, ktorého kľúčovým bodom sú tabule s Desatorom na vrchu Sinaj, ale jeho vrcholný bod je v evanjeliu, v Ježišovej reči na hore31 a v prikázaní lásky.32
Tento mravný zákonník je však formulovaný aj ináč. Je vpísaný do mravného vedomia ľudstva, takže tí, ktorí nepoznajú prikázania, čiže Bohom ustanovený zákon, "sami sebe sú zákonom".33 Tak píše svätý Pavol v Liste Rimanom a hneď dodáva: "Tým ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach, čo im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie".34
Tu sa dotýkame zvrchovane dôležitých problémov pre vašu mladosť a pre váš projekt života, ktorý z nej vyplýva.
Tento projekt sa včleňuje do perspektívy večného života predovšetkým pravdivými skutkami, na ktorých bude vybudovaný. Pravdivosť skutkov sa zakladá na spomenutom dvojakom formulovaní mravného zákona: na tom, ktoré je napísané na tabuliach Mojžišovho Desatora a v evanjeliu, a na tom, ktoré je vpísané do mravného svedomia človeka. A svedomie, ako píše svätý Pavol, "dosvedčuje" tento zákon. Týmto svedomím sú podľa Listu Rimanom "myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú alebo i bránia".35 Každý vie, ako dôsledne sa tieto slová zhodujú s našou vnútornou skutočnosťou, lebo každý z nás už od mladosti počuje hlas svedomia.
Keď teda Ježiš v rozhovore s mladíkom vypočítava prikázania: "Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudeš podvádzať! Cti svojho otca i matku!"36 správne svedomie odpovedá vnútornou reakciou na príslušné ľudské skutky: "obviňuje alebo i bráni". Je však potrebné, aby svedomie nebolo prekrútené, aby spomínané podstatné formulovanie mravných zásad nepodľahlo deformáciám zo strany akéhokoľvek relativizmu alebo utilitarizmu.
Drahí mladí priatelia! Odpoveď, ktorú Ježiš dáva mladému partnerovi pri rozhovore v evanjeliu, sa vzťahuje na každého a na každú z vás. Kristus sa pýta, ako zmýšľate o mravných zásadách. A pýta sa vás aj na to, v akom stave je vaše svedomie. Je to kľúčová otázka pre človeka, je to základná otázka vašej mladosti. Platí pre celý program života, ktorý sa má vytvárať práve v mladosti. Jeho hodnota je veľmi úzko spätá s postojom, ktorý má každý z vás voči mravnému dobru a zlu. Hodnota tohto programu závisí podstatne od správnosti a počestnosti vášho svedomia. A závisí aj od jeho citlivosti.
Tak prichádzame k rozhodnému bodu, kde sa na každom kroku stretá čas a večnosť, a to na rovine, ktorá je vlastná človekovi. Je to rovina svedomia, rovina mravných hodnôt - najdôležitejšia dimenzia časnosti a dejín. Dejiny sa totiž píšu nielen udalosťami, ktoré v istom zmysle prichádzajú "zvonku", ale píšu sa predovšetkým "zvnútra". Sú to dejiny ľudských svedomí, morálnych víťazstiev alebo porážok. Tu má svoj podklad aj základná veľkosť človeka - jeho opravdivo ľudská dôstojnosť. To je ten vnútorný podklad, vďaka ktorému človek neprestajne presahune seba smerom k večnosti. Ak je pravda, že je "ustanovené, že človek musí iba jeden raz zomrieť", potom je pravda aj to, že poklad svedomia, poklad dobra a zla prenáša človek so sebou cez hranicu smrti, aby potom pred tvárou toho, ktorý je svätosť sama, našiel poslednú a konečnú pravdu o celom svojom živote: "A potom príde súd".37
Práve to sa odohráva vo svedomí. Vo vnútornej pravde našich skutkov je do istej miery stále prítomná dimenzia večného života. A zároveň samo svedomie - prostredníctvom mravných hodnôt - vtláča tú najvýraznejšiu pečať životu generácií, ako aj dejinám a kultúre ľudských prostredí, spoločenstiev, národov a celého ľudstva.
Ako veľa tu závisí od každého a od každej z vás!
7. V rozbore Kristovho rozhovoru s mladíkom vstúpime teraz do ďalšej fázy, ktorá je nová a rozhodujúca. Mladík dostal podstatnú a základnú odpoveď na otázku: "Čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?" Táto odpoveď sa zhoduje s celou jeho dovtedajšou životnou cestou: "Toto všetko som zachovával od svojej mladosti." Ako veľmi žičím každému z vás, aby sa vaša doterajšia životná cesta podobným spôsobom zhodovala s Kristovou odpoveďou. Ba želám vám, aby vám mladosť poskytla pevný základ zdravých zásad a aby vaše svedomie dosiahlo už v týchto rokoch mladosti tú zrelú priezračnosť, ktorá každému z vás umožní zostať po celý život "svedomitým človekom", "človekom zásad", človekom vzbudzujúcim dôveru, teda vierohodným. Takto vyformovaná mravná osobnosť je zároveň najdôležitejším prínosom, ktorý môžete vniesť do spoločenského života: do rodiny, do spoločnosti, do odbornej, kultúrnej alebo politickej činnosti a napokon aj do samého spoločenstva Cirkvi, do ktorého patríte, alebo raz budete patriť.
Ide tu zároveň o plnú a hlbokú opravdivosť ľudského bytia a o takú istú opravdivosť rozvoja ľudskej osobnosti, muža alebo ženy, so všetkými charakteristickými vlastnosťami, ktoré tvoria neopakovateľné črty tejto osobnosti a majú mnohostranný význam v živote rôznych prostredí a spoločenstiev, počnúc rodinou. Každý z vás má nejakým spôsobom prispievať k bohatstvu týchto spoločenstiev, a to predovšetkým tým, čím sám je. Či sa práve týmto smerom neotvára mladosť, ktorá je "osobným" bohatstvom každého z vás? Človek číta sám v sebe, vo svojej ľudskej prirodzenosti, a to tak vo svojom vnútornom svete, ako aj v osobitnej oblasti bytia "s druhými" a "pre druhých".
Práve tu nadobúdajú rozhodujúci význam prikázania Desatora a evanjelia, predovšetkým však prikázanie lásky, ktoré otvára človeka Bohu a blížnemu. Veď láska "všetko spája a zdokonaľuje".38 Prostredníctvom nej dozrieva sám človek i bratstvo medzi ľuďmi. Preto láska je "najväčšia",39 je prvým zo všetkých prikázaní40 - ako nás učí Kristus -, v ňom sú obsiahnuté a zhrnuté všetky ostatné prikázania.
Źelám vám teda, aby sa cesty vašej mladosti stretli s Kristom, aby ste mohli pred ním potvrdiť svedectvom vlastného svedomia ten evanjeliový mravný zákonník, ku ktorého hodnotám sa v priebehu generácií istým spôsobom priblížilo toľko velikánov ducha.
Tu by nebolo na mieste uvádzať svedectvá, ktoré to potvrdzujú v priebehu celých dejín ľudstva. Je isté, že už od najstarších čias naliehavý hlas svedomia vedie každý ľudský subjekt k objektívnej morálnej norme, ktorá sa konkrétne prejavuje v rešpektovaní osoby blížneho, ako aj v zásade nerobiť druhému to, čo nechceme, aby druhí robili nám.41
V tom už vidíme jasný prejav tej objektívnej morálky, o ktorej svätý Pavol tvrdí, že je "vpísaná v srdciach" a "dosvedčuje ju aj svedomie".42 Kresťan tu ľahko poznáva lúč stvoriteľského Slova, ktorý "osvecuje každého človeka".43 Práve preto, že nasleduje toto Slovo, ktoré sa stalo telom, povznáša sa k vyššiemu zákonu evanjelia, ktoré mu v prikázaní lásky pozitívne prikazuje, aby robil blížnemu všetko to dobré, ktoré chce, aby robili jemu. Takto potvrdzuje vnútorný hlas svojho svedomia absolútnym primknutím sa ku Kristovi a k jeho slovu.
Źelám vám tiež, aby ste po rozoznaní základných a dôležitých otázok pre vašu mladosť, pre projekt celého života, ktorý máte pred sebou, zakúsili to, o čom hovorí evanjelium: "Ježiš naňho pozrel s láskou." Źelám vám, aby ste zakúsili tento pohľad. Źelám vám, aby ste zakúsili pravdu, že on, Kristus, pozerá na vás s láskou.
Kristus pozerá s láskou na každého človeka. Evanjelium to potvrdzuje na každom kroku. Mohlo by sa tiež povedať, že v tomto Kristovom "láskavom pohľade" je akoby súhrn a syntéza tej "radostnej zvesti". Ak chceme zistiť, odkiaľ vychádza tento pohľad, musíme sa vrátiť až ku knihe Genezis, k tej chvíli, keď Boh po stvorení človeka, "muža a ženy" videl, že "toto bolo veľmi dobré".44 Tento prvotný Stvoriteľov pohľad sa odzrkadľuje v Kristovom pohľade, ktorým sprevádza rozhovor s mladíkom v evanjeliu.
Vieme, že Kristus potvrdí a spečatí tento pohľad výkupnou obetou na kríži, pretože práve touto obetou jeho "pohľad" dosiahol mimoriadnu hĺbku lásky. V ňom je obsiahnuté také potvrdenie veľkosti človeka a ľudstva, akého je schopný len on, Kristus, Vykupiteľ a Źeních. Jedine on "vie, čo je v každom človeku",45 pozná jeho slabosť, ale pozná aj - a predovšetkým - jeho dôstojnosť.
Źelám každému a každej z vás, aby ste objavili tento Kristov pohľad a aby ste ho zakúsili v celej jeho hĺbke. Neviem, v ktorej chvíli vášho života sa to stane. Myslím, že sa to stane vtedy, keď to budete najviac potrebovať: možno vo chvíli utrpenia, možno súčasne so svedectvom čistého svedomia, ako to bolo u mladíka v evanjeliu, alebo možno práve v opačnej situácii, to značí, súčasne s pocitom viny, s výčitkami svedomia. Veď Kristus pozrel aj na Petra vo chvíli jeho pádu, keď trikrát zaprel svojho Učiteľa.46
Človek nevyhnutne potrebuje tento láskavý pohľad, potrebuje vedomie, že je milovaný, že je milovaný večne a vyvolený od večnosti.47 A táto večná láska Božieho vyvolenia sprevádza človeka po celý život ako Kristov láskavý pohľad. A možno najviac vo chvíli skúšky, uponíženia, prenasledovania a porážky, vtedy, keď naša ľudská dôstojnosť je akoby vymazaná v očiach ľudí, keď ju urážajú a šliapu po nej. Vtedy vedomie, že Otec nás od večnosti miluje vo svojom Synovi, že Kristus vždy miluje každého z nás, sa stáva pevným oporným bodom pre celú našu ľudskú existenciu. Keď nás všetko akosi vedie k tomu, aby sme pochybovali o sebe samých a o zmysle svojho života, vtedy tento Kristov pohľad, čiže vedomie lásky, ktorá sa v ňom ukázala mocnejšia ako všetko zlo a skaza, toto vedomie nám umožňuje prežiť všetko.
Źelám vám teda, aby ste zakúsili to isté, čo zakúsil mladík v evanjeliu: "Ježiš naňho pozrel s láskou."
8. Z rozboru evanjeliového textu vyplýva, že tento pohľad bol akoby Kristovou odpoveďou na svedectvo, ktoré mladík vydal o svojom doterajšom živote, že totiž konal podľa Božích prikázaní: "Toto všetko som zachovával od svojej mladosti."
Tento "láskavý pohľad" bol zároveň úvodom do záverečnej časti rozhovoru. Podľa verzie svätého Matúša sám mladík uviedol túto časť, lebo nielen potvrdil svoju vernosť prikázaniam Desatora, ktorá charakterizovala celé jeho dovtedajšie správanie, ale zároveň položil ďalšiu otázku. Opýtal sa: "Čo mi ešte chýba?"48
Táto otázka je veľmi dôležitá. Poukazuje na to, že v mravnom svedomí človeka, a to práve mladého človeka, ktorý si vypracúva projekt celého svojho života, sa skrýva túžba po "niečom viac". Táto túžba sa prejavuje rôznym spôsobom a môžeme ju pozorovať u ľudí, ktorí sa zdajú byť ďaleko od nášho náboženstva.
Medzi príslušníkmi nekresťanských náboženstiev, najmä medzi budhistami, hinduistami a mohamedánmi sa už od tisícročí stretávame so zástupmi "duchovných" ľudí, ktorí často už od mladosti opúšťajú všetko a volia si stav chudoby a čistoty, aby hľadali Absolútno, ktoré sa nachádza za viditeľným svetom. Snažia sa dosiahnuť stav dokonalého oslobodenia, s láskou a dôverou sa utiekajú k Bohu a celou dušou sa usilujú podriadiť jeho skrytým zámerom. Pohýna ich akýsi vnútorný tajomný hlas, ktorý sa ozýva v ich duchu akoby ozvena slov svätého Pavla: "Tvárnosť tohto sveta sa pomíňa"49 a ktorý ich vedie k tomu, aby vyhľadávali väčšie a trvácejšie veci: "Hľadajte, čo je hore".50 Vlastnými silami smerujú k cieľu, usilovne pracujú na očisťovaní svojho ducha a dospejú niekedy tak ďaleko, že celý svoj život obetujú Bohu ako dar lásky. Takýmto spôsobom sa stávajú živým príkladom pre svojich súčasníkov a svojím správaním im poukazujú na prvenstvo večných hodnôt nad pomíňajúcimi a niekedy pochybnými hodnotami, ktoré im ponúka spoločnosť, v ktorej žijú.
No v evanjeliu túžba po dokonalosti, po "niečom viac" nachádza svoj výrazný orientačný bod. V reči na hore Kristus potvrdzuje celý mravný zákon, ktorého stredobodom sú Mojžišove tabule s desiatimi prikázaniami, ale zároveň dáva týmto prikázaniam nový, evanjeliový význam. A všetko sa sústreďuje - ako sme už spomenuli - okolo lásky, a to nielen ako prikázania, ale aj ako daru: "Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali".51 V tejto novej súvislosti sa stáva pochopiteľným aj program ôsmych blahoslavenstiev, ktorými sa začína reč na hore v Evanjeliu podľa Matúša.52
V tejto súvislosti aj súhrn prikázaní, ktoré tvoria zákonník kresťanskej morálky, je doplnený súhrnom evanjeliových rád, v ktorých je osobitným a konkrétnym spôsobom vyjadrená Kristova výzva k dokonalosti, výzva k svätosti.
Keď sa mladík pýta na to "viac": "Čo mi ešte chýba?" Ježiš sa na neho zadíva s láskou a táto láska tu nadobúda nový význam. Duch Svätý vnútorne vedie človeka od života podľa prikázaní k životu s povedomím prijatého daru a Kristov láskavý pohľad vyjadruje tento vnútorný "prechod".
Ježiš hovorí mladíkovi: "Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma."53
Áno, moji milovaní mladí priatelia! Človek, kresťan je schopný žiť v dimenzii daru. A táto dimenzia je nielen "vyššia" ako dimenzia mravných záväzkov vyplývajúcich z prikázaní, ale je aj "hlbšia" a základnejšia. Svedčí o plnšom vyjadrení toho životného projektu, ktorý budujeme už od mladosti. Dimenzia daru vytvára aj zrelý profil každého kresťanského povolania, ako o tom budememe ešte hovoriť.
Teraz by som vám však chcel niečo povedať o zvláštnom význame slov, ktoré Kristus povedal mladíkovi. Robím to v presvedčení, že Kristus sa nimi v Cirkvi obracia na niektorých svojich mladých partnerov pri rozhovore v každej generácii, teda aj v našej. V tomto prípade jeho slová znamenajú osobitné povolanie v spoločenstve Božieho ľudu. Cirkev nachádza Kristovo "Nasleduj ma"54 na začiatku každého povolania k služobnému kňazstvu, ktoré sa v rímskokatolíckej cirkvi spája s vedomou a slobodnou voľbou celibátu. Cirkev nachádza to isté Kristovo "Nasleduj ma" na začiatku rehoľného povolania, v ktorom sľubmi evanjeliových rád (čistoty, chudoby a poslušnosti) muž alebo žena si volia životný program, ktorý sám Kristus uskutočnil tu na zemi pre Božie kráľovstvo.55 Zložením rehoľných sľubov sa tieto osoby zaväzujú osobitným spôsobom svedčiť o láske k Bohu, ktorého milujú nadovšetko, a zároveň aj o povolaní spojiť sa s Bohom vo večnosti, ktoré sa ponúka všetkým. Treba však, aby niektorí o tom mimoriadne svedčili pred ostatnými.
V tomto liste sa chcem len nakrátko zmieniť o týchto témach, lebo sa už o nich obšírnejšie hovorilo inde a viac ráz.56 Znova ich pripomínam preto, lebo v kontexte Kristovho rozhovoru s mladíkom sa stávajú osobitne jasnými, najmä otázka evanjeliovej chudoby. Pripomínam ich aj preto, lebo Kristova výzva "Nasleduj ma" sa práve v tomto výnimočnom a charizmatickom zmysle najčastejšie ozýva už v období mladosti, ba niekedy už v období detstva.
Preto by som chcel povedať všetkým vám mladým, ktorí prežívate toto dôležité obdobie vývoja svojej osobnosti muža alebo ženy: Ak také povolanie príde do tvojho srdca, neumlčuj ho! Dovoľ mu rozvinúť sa do zrelého povolania. Spolupracuj s ním modlitbou a verných zachovávaním prikázaní. "Źatva je veľká a robotníkov málo".57 Náramne veľa treba tých, ktorých by sa dotkla Kristova výzva: "Nasleduj ma!" Obrovská je potreba kňazov podľa Božieho Srdca. Cirkev a dnešný svet úžasne potrebujú aj svedectvo života zasväteného bez výhrady Bohu, svedectvo takej lásky samého Krista Źenícha, ktorého osobitným spôsobom sprítomňuje medzi ľuďmi Božie kráľovstvo a sprístupňuje ho svetu.
Dovoľte mi teda ďalej rozviesť Kristove slová o žatve, ktorá je veľká. Áno, žatva evanjelia je veľká! "A robotníkov málo." Dnes sa to možno cíti viac ako v minulosti, zvlášť v niektorých krajinách, ale aj v niektorých inštitútoch zasväteného života a v iných podobných spoločenstvách.
"Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu",58 pokračuje Kristus. Tieto slová sa zvlášť v našich časoch stávajú programom modlitby a činnosti v prospech kňazských a rehoľných povolaní. S týmto programom sa Cirkev obracia na vás mladých. Aj vy o to proste! A ak sa ovocie tejto modlitby Cirkvi zrodí v hĺbke vášho srdca, počúvajte Učiteľa, ktorý hovorí: "Nasleduj ma!"
9. Tieto slová evanjelia sa určite vzťahujú na kňazské, rehoľné povolania, ale zároveň nám umožňujú hlbšie pochopiť otázku povolania v širšom a ešte základnejšom zmysle.
Mohlo by sa tu hovoriť o "životnom" povolaní, ktoré sa istým spôsobom stotožňuje s tým životným projektom, ktorý si každý z nás vytvára v období svojej mladosti. Predsa však "povolanie" znamená čosi viac ako "projekt". Pri "projekte" ja sám som subjektom, ktorý koná, a toto najlepšie vyhovuje skutočnosti osoby, ktorou je každý a každá z vás. Tento "projekt" je "povolaním", lebo v ňom prichádzajú k slovu rôzne faktory, ktoré "volajú". Tieto faktory zvyčajne vytvárajú určitý poriadok hodnôt (nazvaný aj hierarchia hodnôt); z nich vyžaruje ideál, príťažlivý pre mladé srdce, ktorý treba uskutočniť. V tomto procese sa "povolanie" stáva "projektom" a projekt začína byť aj povolaním.
Keďže však stojíme pred Kristom a naše úvahy o mladosti sa opierajú o jeho rozhovor s mladíkom, musíme ešte väčšmi prehĺbiť spomínaný vzťah medzi "životným projektom" a "životným povolaním". Človek je tvor a súčasne je v Kristovi adoptívne Božie dieťa. A tak otázku: "Čo mám robiť?" kladie človek vo svojej mladosti nielen sebe a iným ľuďom, od ktorých môže očakávať odpoveď, najmä rodičom a vychovávateľom, ale kladie ju aj Bohu ako Stvoriteľovi a Otcovi. Kladie ju v tom osobitnom a vnútornom priestore, v ktorom sa naučil stretať sa s Bohom, predovšetkým v modlitbe. Pýta sa teda Boha: "Čo mám robiť?" Aký plán máš s mojím životom? Aký stvoriteľský a otcovský plán máš so mnou? Aká je tvoja vôľa? Chcem ju plniť.
V tejto súvislosti "projekt" nadobúda význam "životného povolania", ako niečoho, čo Boh zveruje za úlohu človekovi. Keď mladý človek vstúpi do seba a nadviaže s Kristom rozhovor v modlitbe, túži takrečeno čítať večný úmysel, ktorý má s ním Boh, Stvoriteľ a Otec. Vtedy sa presviedča, že úloha, ktorú mu Boh zveruje, je úplne ponechaná jeho slobodnému rozhodovaniu, ale že je zároveň určovaná radom rozličných okolností vnútornej i vonkajšej povahy. Mladý človek, mladík alebo dievča, ich skúma a potom vytvára svoj životný projekt a chápe ho ako povolanie, ku ktorému ho pozýva Boh.
Chcem teda vám všetkým, mladí adresáti tohto listu, zveriť túto nádhernú prácu, ktorá súvisí s poznávaním životného povolania každého a každej z vás pred Bohom. Je to úchvatná práca. Je to fascinujúce vnútorné úsilie. V tomto úsilí sa rozvíja a rastie vaša ľudskosť a vaša mladá osobnosť nadobúda vnútornú zrelosť. Zakoreňujete sa v tom, čím každý a každá z vás ste, aby ste sa stali tým, čím máte byť: pre seba - pre ľudí - pre Boha.
Súčasne s týmto procesom objavovania svojho "životného" povolania malo by sa rozvíjať aj vedomie, akým spôsobom toto životné povolanie je zároveň "kresťanským" povolaním.
Tu treba poznamenať, že v období pred Druhým vatikánskym koncilom sa pojem "povolania" chápal predovšetkým vo vzťahu ku kňazskému a rehoľnému životu, ako keby sa Kristus svojim evanjeliovým "Nasleduj ma" obracal na mladého človeka iba v týchto prípadoch. Koncil túto perspektívu rozšíril. Kňazské a rehoľné povolanie si udržalo svoj osobitný charakter i svoj dôležitý sviatostný a charizmatický význam v živote Božieho ľudu. Zároveň však Koncilom obnovené vedomie, že všetci pokrstení majú účasť na trojakom Kristovom poslaní (tria munera): prorockom, kňazskom a kráľovskom, ako aj vedomie, že všetci sú povolaní k svätosti,59 spôsobuje, že každé životné povolanie človeka, chápané ako kresťanské povolanie, zodpovedá evanjeliovému povolaniu... Kristovo "Nasleduj ma" sa ozýva na rôznych cestách, po ktorých kráčajú učeníci a vyznavači božského Vykupiteľa. Krista možno nasledovať rôznymi spôsobmi, nielen vydávaním svedectva o eschatologickom kráľovstve pravdy a lásky, ale aj spoluúčasťou na pretváraní celej pozemskej skutočnosti v duchu evanjelia.60 Odtiaľto vychádza aj laický apoštolát, ktorý je neoddeliteľný od samej podstaty kresťanského povolania.
Toto sú zvrchovane dôležité predpoklady pre životný projekt, ktorý zodpovedá podstatnému dynamizmu vašej mladosti. Musíte preskúmať tento projekt - nezávisle od konkrétneho obsahu "života", ktorým sa vyplní, - vo svetle slov, ktorými sa Kristus obracia na mladíka v evanjeliu.
Treba tiež, aby ste znova a veľmi dôkladne pouvažovali o význame sviatosti krstu a birmovania. V týchto dvoch sviatostiach je totiž obsiahnutá podstatná náplň kresťanského života a poslania. Z nich vedie cesta k Eucharistii, ktorá obsahuje plnosť sviatostných darov, ktoré kresťan dostáva: celé bohatstvo Cirkvi je sústredené v tejto sviatosti lásky. ďalej treba - ale ešte vždy vo vzťahu k Eucharistii - uvažovať o sviatosti pokánia, ktorá má nenahraditeľný význam pre stvárňovanie kresťanskej osobnosti, najmä ak je s ňou spojené duchovné vedenie, t.j. metodická škola vnútorného života.
O tomto všetkom sa zmieňujem len stručne, hoci každá sviatosť v Cirkvi má svoj presný a špecifický vzťah k mladosti a k mladým ľuďom. Verím, že touto témou sa budú oveľa podrobnejšie zaoberať iní, najmä duchovní pastieri osobitne poverení spolupracovať s mládežou.
Cirkev - ako učí Druhý vatikánsky koncil - je "akoby sviatosťou, čiže znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia".61 Každé životné povolanie, chápané ako "kresťanské" povolanie, má svoje korene vo sviatostnej povahe Cirkvi, čiže utvára sa prostredníctvom sviatostí našej viery. Práve sviatosti nám umožňujú, aby sme už od mladosti otvárali svoje ľudské "ja" spásonosnému pôsobeniu Boha - Najsvätejšej Trojice. Umožňujú nám mať účasť na Božom živote tým, že žijeme najopravdivejším ľudským životom. Týmto spôsobom ľudský život nadobúda nový rozmer a zároveň aj svoju kresťanskú originálnosť: uvedomenie si požiadaviek, ktoré kladie na človeka evanjelium, sa dopĺňa vedomím, že sme dostali dar, ktorý prevyšuje všetko. "Keby si poznala Boží dar!"62 povedal Kristus Samaritánke.
10. Na tomto širokom pozadí, ktoré nadobúda váš mladistvý životný projekt v spojení s témou kresťanského povolania, chcel by som obrátiť pozornosť spolu s vami, mladí adresáti tohto listu, na problém, ktorý je v istom zmysle ústredným bodom mladosti každého z vás. Je to jeden z kľúčových problémov ľudského života vôbec a zároveň aj jeden z ústredných námetov na uvažovanie, tvorivosť a kultúru. Je to aj jedna z hlavných biblických tém, ktorej som osobne venoval veľa úvah a analýz. Boh stvoril človeka ako muža a ženu a tým uviedol do ľudských dejín tú zvláštnu "dvojitosť", ktorá sa však vyznačuje plnou rovnosťou, čo sa týka ľudskej dôstojnosti, a obdivuhodným dopĺňaním sa, čo sa týka rozdelenia typických znakov, vlastností a úloh, ktoré sa viažu s človekom ako mužom a ženou.
Ide teda o tému, ktorá je vpísaná do samého osobného "ja" každého a každej z vás. Mladosť je obdobím, v ktorom táto veľká téma skúsenostne a tvorivo preniká dušu i telo každej devy a každého mladíka a prejavuje sa vo vedomí mladého človeka spolu so základným objavom vlastného "ja" vo všetkých jeho mnohostranných možnostiach. V tomto období sa na obzore mladého srdca začína črtať nová skúsenosť, skúsenosť lásky, ktorá si od začiatku vyžaduje, aby bola vpísaná do životného projektu, ktorý mladosť spontánne tvorí a stvárňuje.
Toto všetko má v každom jednotlivom prípade svoj neopakovateľný, subjektívny výraz, svoje citové bohatstvo, svoju priam metafyzickú krásu. Súčasne je v tom zahrnutá aj dôrazná výzva aby sme tento výraz nesfalšovali, aby sme nezničili toto bohatstvo a neznetvorili túto krásu. Buďte presvedčení, že táto výzva pochádza od samého Boha, ktorý stvoril človeka "na svoj obraz a podobu" práve "ako muža a ženu". Táto výzva vychádza z evanjelia a ozýva sa v hlase mladého svedomia, pravda ak si zachovalo svoju jednoduchosť a priezračnosť. "Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha".63 Áno, máte vidieť Boha, ktorý je láska,64 prostredníctvom tejto lásky, ktorá sa vo vás rodí a chce byť vpísaná do celoživotného projektu.
Preto vás prosím, neprerušte rozhovor s Kristom v tomto krajne dôležitom období svojej mladosti. Naopak, prosím vás, aby ste ho prehĺbili. Keď Kristus hovorí: "Nasleduj ma", jeho výzva môže znamenať: "Povolávam ťa ešte k inej láske." Ale veľmi často znamená: "Nasleduj ma", veď ja som ženíchom Cirkvi, svojej nevesty. Poď, staň sa aj ty ženíchom svojej nevesty..., staň sa aj ty nevestou svojho ženícha. Staňte sa obidvaja účastní na tomto tajomstve, na tej sviatosti, o ktorej sa v Lsite Efezanom hovorí, že je "veľká", t.j. veľká "vzhľadom na Krista a Cirkev".65
Veľmi veľa záleží na tom, aby ste aj na tejto ceste nasledovali Krista, aby ste sa od neho nevzdialili s týmto problémom, ktorý právom pokladáte za veľkú udalosť svojho srdca, za problém, ktorý jestvuje len vo vás a medzi vami. Chcel by som, aby ste uverili a presvedčili sa, že tento veľký problém má svoj konečný rozmer v Bohu, ktorý je Láska, v Bohu, ktorý v absolútnej jednote svojho božstva je súčasne spoločenstvo osôb: Otca, Syna a Ducha Svätého. Chcel by som, aby ste uverili a presvedčili sa, že toto vaše ľudské "veľké tajomstvo" má svoj pôvod v Bohu Stvoriteľovi, má svoje korene v Kristovi Vykupiteľovi, ktorý ako ženích "obetoval sám seba" a všetkých manželov a manželky učí "darovať sa" podľa plnej miery osobnej dôstojnosti každého z nich. Kristus nás učí manželskej láske.
Nastúpiť na cestu manželského povolania znamená učiť sa manželskej láske deň čo deň, rok čo rok, láske z hľadiska duše a tela, láske, ktorá "je trpezlivá, dobrotivá, ktorá nie je sebecká, nemyslí na zlo; láske, ktorá sa raduje z pravdy, láske, ktorá všetko pretrpí".66
Vy mladí musíte mať práve takúto lásku, ak má vaše budúce manželstvo "zložiť" celoživotnú skúšku. A práve táto skúška patrí k podstate povolania, ktoré chcete manželstvom začleniť do projektu svojho života.
Preto neprestávam prosiť Ježiša Krista a Matku krásneho milovania o lásku, ktorá sa rodí v mladých srdciach. V živote som mal už veľa ráz príležitosť zblízka sprevádzať túto lásku mladých ľudí. Vďaka tejto skúsenosti som pochopil, aký závažný je tento problém, aký je dôležitý a hlboký. Myslím, že o budúcnosti človeka sa vo veľkej miere rozhoduje na cestách tejto lásky rodiacej sa v mladosti, ktorú ty a ona... ty a on objavujete na cestách svojej mladosti. Mohlo by sa povedať, že je to veľké dobrodružstvo, ale zároveň aj veľká úloha.
Dnes sa zásady kresťanskej manželskej morálky predkladajú v mnohých kruhoch prekrúteným spôsobom. Javí sa snaha nanútiť určitým prostrediam, ba dokonca aj celým spoločnostiam model, ktorý sa označuje za "pokrokový" a "moderný". Málokto si pritom všimne, že v tomto modeli sa muž a azda najmä žena stáva zo subjektu objektom (objektom osobitnej manipulácie) a celá veľká náplň lásky sa redukuje na "pôžitok", ktorý však vo svojej podstate neprestáva byť ani vtedy egoistický, keď je obojstranný. Dieťa, ktoré je ovocím a novým stelesnením lásky dvoch osôb, sa potom stáva stále viac "obťažným prídavkom".
Materialistická a konzumná civilizácia sa vtiera do tejto nádhernej oblasti manželskej a rodičovskej lásky a pozbavuje ju toho hlboko ľudského obsahu, ktorý má od svojho počiatku božskú pečať a božský odlesk.
Drahí mladí priatelia! Nedovoľte, aby vám niekto odňal toto bohatstvo! Nezaraďujte do svojho životného programu jeho zdeformovaný, ochudobnený a sfalšovaný obsah. Láska "sa raduje z pravdy". Hľadajte túto pravdu tam, kde naozaj je! Ak treba, buďte rozhodnutí ísť aj proti prúdu názorov, ktoré kolujú a hesiel, ktoré sa propagujú. Nemajte strach z lásky, ktorá kladie na človeka požiadavky. Práve tieto požiadavky - ako ich môžete nájsť v nepretržitom učení Cirkvi - majú schopnosť urobiť vašu lásku opravdivou láskou.
A ak niekde, tak najmä tu by som chcel zopakovať želanie vyslovené na začiatku, aby ste boli "vždy pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás". Cirkev a ľudstvo vám zverujú veľký problém lásky, na ktorej je založené manželstvo a rodina, a teda budúcnosť. Dôverujú, že ju budete vedieť znova oživiť a že ju znova urobíte ľudsky a kresťansky krásnou, ľudsky a kresťansky veľkou, zrelou a zodpovednou.
11. V širokej oblasti, v ktorej sa váš životný plán, vypracovaný v mladosti, stretá "s druhými", sme sa práve dotkli najcitlivejšieho miesta. Všimnite si ešte, že tento ústredný bod, v ktorom sa naše osobné "ja" otvára životu "s druhými" a "pre druhých" v manželskom zväzku, je vo Svätom Písme vyjadrený veľmi významnými slovami: "Preto opustí človek svojho otca i svoju matku a bude sa pridŕžať svojej manželky".67
Toto "opustí" si zasluhuje osobitnú pozornosť. Dejiny ľudstva sa od počiatku odvíjajú - a tak to bude až do konca - prostredníctvom rodiny, človek sa do nej začleňuje narodením, za ktoré vďačí rodičom, otcovi a matke, aby potom v príhodnej chvíli "opustil" toto svoje prvé prostredie života a lásky a prešiel do nového. Každý z vás, keď "opustí otca i matku" nosí ich v istom zmysle v sebe a preberá mnohostranné dedičstvo, ktoré má v nich a v rodine svoj bezprostredný začiatok a zdroj. Takto každý z vás aj keď "opustí", zostáva. Dedičstvo, ktoré preberá, ho natrvalo viaže k tým, ktorí mu ho odovzdali, a ktorým vďačí za toľké veci. A potom on sám alebo ona sama bude odovzdávať toto dedičstvo ďalej. Preto má taký veľký význam štvrté prikázanie Desatora: "Cti svojho otca i matku".68
Ide tu predovšetkým o dedičstvo: "byť človekom" a potom - byť človekom aj v bližšie určenej osobnej a spoločenskej situácii. V tomto ohľade má svoj význam dokonca aj telesná podobnosť s rodičmi. Ešte dôležitejšie je celé kultúrne dedičstvo, v ktorého strede je takmer denne jazyk. Rodičia naučili každého z vás hovoriť jazykom, ktorý je základným výrazom spoločenského zväzku s inými ľuďmi. Tento zväzok má širší rámec než je rodina alebo určité prostredie. Jeho hranice sa kryjú aspoň s hranicami ľudu alebo národa, v ktorom ste sa narodili.
Takto sa rozširuje rodinné dedičstvo. Rodinnou výchovou máte účasť na určitej kultúre, ako aj na dejinách ľudu alebo národa. Rodinný zväzok znamená tiež príslušnosť k väčšiemu spoločenstvu ako je rodina a znamená aj ďalší základ osobnej totožnosti. Ak je rodina pre každého z vás prvou vychovávateľkou, tak prostredníctvom rodiny je vychovávateľom aj kmeň, ľud alebo národ, ku ktorému vás viaže tá istá kultúra, jazyk a dejiny.
Toto dedičstvo predstavuje aj výzvu v etickom zmysle. Každý z vás tým, že prijíma vieru a dedí hodnoty a obsah toho, čo tvorí celkovú kultúru spoločnosti, v ktorej žije, čo tvorí dejiny vlastného národa, je duchovne obohatený vo svojom individuálnom ľudskom bytí. Tu sa vybavuje v pamäti podobenstvo o talentoch, ktoré nám dáva Stvoriteľ prostredníctvom našich rodičov, našej rodiny, ako aj národného spoločenstva, ku ktorému patríme. Voči tomuto dedičstvu nemôžeme zotrvávať v pasívnom alebo dokonca v odmietavom postoji, ako to urobil posledný zo sluhov, o ktorých sa hovorí v spomenutom podobenstve.69 Naopak, musíme robiť všetko, čoho sme schopní, aby sme toto duchovné dedičstvo prijali, utvrdili, zachovali a zveľadili. Táto úloha je dôležitá pre všetky spoločnosti, no azda najmä pre tie, ktoré začínajú samostatne jestvovať, alebo pre tie, ktoré musia brániť jestvovanie a podstatnú identitu svojho národa pred nebezpečenstvom vonkajšieho zničenia alebo vnútorného rozkladu.
Keď píšem vám mladým, snažím sa mať neprestajne pred svojím duševným zrakom zložitú a rozdielnu situáciu kmeňov, národností a národov na našej planéte. Vaša mladosť a váš životný projekt, ktorý si každý a každá z vás vypracúva v období mladosti, sú od svojho počiatku vsunuté do dejín týchto rozličných spoločenstiev. Nedeje sa to "zvonku", ale hlavne "zvnútra". Pre vás sa to stáva otázkou rodinného a potom aj národného povedomia - otázkou srdca, otázkou svedomia. Pojem "vlasti" sa rozvíja v bezprostrednej spojitosti s pojmom "rodiny", ba v istom zmysle sa jeden rozvíja v rámci druhého. Postupne si uvedomujete tento spoločenský zväzok, ktorý je širší než rodinný a začínate mať účasť na zodpovednosti za spoločné dobro tej väčšej "rodiny", ktorou je pozemská "vlasť" každého a každej z vás. Veľké postavy dávnych alebo súčasných národných dejín sú vzormi a vodcami aj pre obdobie vašej mladosti a napomáhajú rozvoj tej spoločenskej lásky, ktorá sa najčastejšie volá "láska k vlasti".
12. Do tejto spojitosti rodiny a spoločenstva, ktorou je vaša vlasť, sa postupne včleňuje ďalšia téma, veľmi úzko súvisiaca s podobenstvom o talentoch. Postupne totiž spoznávate ten "talent" alebo tie "talenty", ktoré vlastní každý a každá z vás a začínate ich tvorivo využívať a rozmnožovať. Uskutočňuje sa to prácou.
Aká nesmierna škála rôznych zameraní, schopností a záujmov je na tomto poli. Nepokúšam sa ich vymenovať ani ako príklady, lebo sa obávam, že by som z nich viac vynechal, ako vzal do úvahy. Predpokladám teda celú túto rozmanitosť a mnohostrannosť usmernení. To dokazuje, aké rozmanité a bohaté sú objavy, ktoré prináša so sebou mladosť. So zreteľom na evanjelium by sa mohlo povedať, že mladosť je obdobím spoznávania talentov. Súčasne je aj obdobím, v ktorom sa nastupuje na veľa rozličných ciest, na ktorých sa rozvíjala a stále sa bude rozvíjať celá ľudská činnosť, práca a tvorivosť.
Źelám každému a každej z vás, aby ste na týchto cestách objavili sami seba. Źelám vám, aby ste sa na ne vydali so záujmom, usilovnosťou a nadšením. Práca - každá práca - je spojená s námahou: "V pote tváre budeš jedávať svoj chlieb".70 Každý a každá z vás skusuje túto námahu už od útleho detstva. Avšak práca súčasne osobitným spôsobom formuje človeka a v istom zmysle ho tvorí. Ide teda vlastne vždy o tvorivú námahu.
Toto sa nevťahuje len na výskumnú prácu, ale aj na obyčajné telesné práce, ktoré zdanlivo nemajú v sebe nič "tvorivé".
Práca charakteristická pre obdobie mladosti je predovšetkým prípravou na prácu v dospelom veku, a preto je spojená so školou. Keď píšem tieto slová, myslím pritom na všetky školy na celom svete, s ktorými je spojená vaša mladá existencia počas celého radu rokov, a to postupne na rozličných stupňoch podľa toho, ako sa vyvíjajú vaše rozumové schopnosti a zameriavajú vaše záujmy - od základných škôl až po univerzity. Myslím aj na všetky dospelé osoby, mojich bratov a sestry, ktorí sú vašimi učiteľmi, vychovávateľmi a vodcami mladých myslí a charakterov. Aká veľká je ich úloha! Ale aké veľké sú aj ich zásluhy!
Myslím napokon aj na tie skupiny mladých, vašich rovesníkov, ktorí zvlášť v niektorých spoločenstvách a prostrediach nemajú možnosť vzdelania, často ani základného. Táto skutočnosť je stálou výzvou pre všetky zodpovedné inštitúcie na národnej i medzinárodnej úrovni, aby sa usilovali tento stav náležite zlepšiť. Veď vzdelanie je jednou zo základných hodnôt ľudskej civilizácie. Má zvláštny význam práve pre mladých. Od vzdelania závisí tiež v značnej miere budúcnosť celej spoločnosti.
Keď sa však zaoberáme otázkou vzdelania, štúdia, vedy a škôl, vynára sa problém, ktorý má základný význam pre človeka a zvlášť pre mladého človeka. Je to problém pravdy. Pravda je svetlom ľudského rozumu. Ak sa rozum už od mladosti usiluje poznávať skutočnosť v jej rôznych dimenziách, robí to preto, aby poznal pravdu a aby žil podľa pravdy. Taká je štruktúra ľudského ducha. Hlad po pravde je jeho základnou túžbou a výrazom.
Kristus hovorí: "Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí".71 Zo všetkých slov v evanjeliu tieto bezpochyby patria k najdôležitejším. Vzťahujú sa totiž na celého človeka. Vysvetľujú, na čom sa buduje zvnútra, v dimenziách ľudského ducha, dôstojnosť a veľkosť človeka. Táto dôstojnosť nezávisí len od vzdelania, hoci aj vysokoškolského, lebo ju môže mať aj analfabet. Jednako však vzdelanie, ako systematické poznanie skutočnosti, má slúžiť tejto dôstojnosti, a teda pravde.
Pravde sa slúži aj v práci, ktorú budete povolaní konať, až dokončíte program svojho vzdelania. V škole máte získať rozumové, technické i praktické vedomosti, ktoré vám umožnia užitočne zastávať miesto vo veľkej dielni ľudskej práce. Ak je však pravda, že škola má pripravovať na prácu, a to aj na telesnú, takisto je pravda, že aj práca sama v sebe je školou veľkých a dôležitých hodnôt; má svoj význam, lebo vnáša dôležitý prínos do ľudskej kultúry.
Avšak zo vzťahu medzi vzdelaním a prácou, ktorý charakterizuje dnešnú spoločnosť, sa vytvárajú veľmi závažné problémy praktického rázu. Myslím tu najmä na problém nezamestnanosti a všeobecnejšie na nedostatok pracovných príležitostí, ktorými je v rozličných formách postihnutá mladá generácia na celom svete. Ako dobre viete, z tohto problému sa vynárajú ďalšie otázky, ktoré už od školských rokov vrhajú tieň neistoty na vašu budúcnosť. Pýtate sa: Potrebujeme vôbec spoločnosť? Nájdem aj primeranú prácu, ktorá by mi umožnila stať sa nezávislým? Budem si môcť založiť rodinu v dôstojných životných podmienkach a predovšetkým budem s ňou môcť žiť vo vlastnom dome? Slovom, spoločnosť naozaj očakáva môj prínos?
Osobitná závažnosť týchto otázok ma núti, aby som pri tejto príležitosti pripomenul vládam a všetkým, ktorí majú zodpovednosť za hospodárstvo a rozvoj národov, že práca patrí medzi ľudské práva, a preto má byť každému zaručená. Tejto otázke treba venovať čo najväčšiu pozornosť a do stredu hospodárskej politiky treba postaviť starosť o to, aby sa vytvárali primerané pracovné príležitosti pre všetkých a hlavne pre mladých ľudí, ktorých tak často sužuje pliaga nezamestnanosti. Všetci sme presvedčení, že "práca je dobrom človeka - dobrom jeho človečenstva - prácou totiž človek nielen pretvára prírodu, prispôsobujúc ju svojim potrebám, ale aj realizuje sám seba ako človeka, ba v istom zmysle "sa stáva viac človekom".72
13. Vzťahuje sa to na školu ako na inštitúciu i ako na prostredie, ktoré zoskupuje predovšetkým mládež. Povedal by som však, že význam Kristových slov o pravde, spomenutých vyššie, sa vzťahuje ešte viac na mladých ľudí samých. Ak je totiž nesporné, že rodina vychováva a že škola učí a vychováva, treba tiež povedať, že každé úsilie školy a rodiny zostane neúplné (a môže sa dokonca stať márnym), ak sa každý z vás mladých nezačne sám vychovávať. Rodinná a školská výchova vám budú môcť poskytnúť len prvky pre túto sebavýchovu.
Na tomto poli sa Kristove slová : "Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí" stávajú základným programom. Mladí ľudia majú - ak sa možno tak vyjadriť - vrodený "zmysel pre pravdu". A pravda má slúžiť slobode, veď mladí aj spontánne túžia po slobode. A čo znamená byť slobodným? - Značí vedieť užívať svoju slobodu "v pravde", byť "opravdivo" slobodným. Byť opravdivo slobodným, to vôbec neznamená robiť všetko, čo sa mi páči, alebo čo sa mi zachce. Sloboda obsahuje v sebe aj kritérium pravdy. Byť opravdivo slobodným znamená užívať vlastnú slobodu na to, čo je opravdivé dobro. Z toho potom vyplýva, že byť opravdivo slobodným znamená byť človekom so správnym svedomím, byť zodpovedným, byť človekom "pre druhých".
Toto všetko tvorí vnútorné jadro toho, čo voláme výchova a predovšetkým toho, čomu hovoríme sebavýchova. Áno, sebavýchova! Pretože takú vnútornú štruktúru, v ktorej nás "pravda vyslobodí", nemožno utvárať len "zvonku". Každý ju musí budovať "zvnútra", a to s námahou, vytrvalosťou a trpezlivosťou (čo pre mladých ľudí nie je vždy ľahké). A práve toto budovanie sa volá sebavýchova. Hovorí o tom aj Pán Ježiš, keď zdôrazňuje, že len "ak vytrváte, spasíte si duše".73 A to je výsledok sebavýchovy: spasiť si dušu.
V tom je už zahrnutý nový pohľad na mladosť. Tu už nejde len o životný program, ktorý sa má uskutočniť v budúcnosti. Tento program sa už uskutočňuje v období mladosti, keď prácou, vzdelávaním sa a hlavne sebavýchovou tvoríme sám život, a tak budujeme základy ďalšieho rozvoja svojej osobnosti. V tomto zmysle možno povedať, že "mladosť... je sochárom, ktorý vytvára celý život" (Krasiňski), a forma, ktorú mladosť vtláča do konkrétneho ľudského bytia každého a každej z vás, sa potom upevňuje cez celý život.
To má dôležitý pozitívny význam, ale, bohužiaľ, môže to mať aj rovnako dôležitý negatívny význam. Nemôžete zatvárať oči pred nebezpečenstvami , ktorým ste vystavení v mladosti. Aj ony môžu poznačiť celý život.
Chcem tu spomenúť napríklad pokušenie k prehnanému kriticizmu, ktorý chce všetko prediskutovať a všetko znova dať na pretras, alebo pokušenie ku skepticizmu voči tradičným hodnotám, z ktorého sa ľahko skĺzne do bezohľadného cynizmu voči problémom práce, kariéry a dokonca aj manželstva. A ako mlčať o pokušení, ktorým je - predovšetkým v bohatších krajinách - stále sa vzmáhajúci obchod so zábavami, ktoré odrádzajú od seriózneho úsilia v živote a vychovávajú k pasivite, k egoizmu a k izolovanosti? Ohrozuje vás, drahí mladí priatelia, aj zlý vplyv reklamnej techniky, ktorá podporuje prirodzenú náklonnosť vyhýbať sa námahe a sľubuje bezprostredné uspokojenie všetkých túžob, zatiaľ čo konzumizmus, ktorý je s tým spojený, človeku našepkáva, aby hľadal svoju realizáciu najmä v užívaní hmotných dobier. Koľko mladých ľudí, očarených klamnými preludmi, sa dáva unášať nekontrolovanou silou inštinktov, alebo sa vydáva na cesty, ktoré sú zdanlivo veľmi sľubné, ale v skutočnosti sú bez opravdivo ľudských vyhliadok. Musím tu zopakovať to, čo som napísal v posolstve k tohoročnému Svetovému dňu mieru, ktoré bolo určené vám, mladým: "Niektorí z vás budú možno vystavení pokušeniu, aby utiekli pred zodpovednosťou do preludného sveta alkoholu a drogy, do dočasných sexuálnych stykov bez záväzkov k manželstvu a k založeniu rodiny, aby hľadali útočište v ľahostajnosti, cynizme, ba aj násilí. Dávajte si pozor na podvody sveta, ktorý chce využiť alebo zviesť z cesty vaše energické a húževnaté hľadanie šťastia a zmyslu života."74
Píšem vám o tom, aby som vyjadril svoju obavu. Ak totiž máte "byť stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás," potom má vzbudiť obavu všetko, čo túto nádej podkopáva. A všetkým tým, ktorí sa rozličnými pokušeniami a ilúziami usilujú zničiť vašu mladosť, nemôžem nepripomenúť Kristove slová o pohoršení a o tých, čo ho dávajú: "Beda tomu, skrze koho pohoršenia prichádzajú! Tomu by bolo lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora, akoby mal pohoršiť jedného z týchto maličkých".75
Sú to veľmi prísne slová! Prísne zvlášť v ústach toho, ktorý prišiel zjaviť lásku. Kto však pozorne číta tieto slová evanjelia, musí pocítiť, aký hlboký je protiklad medzi dobrom a zlom, medzi čnosťou a hriechom. A tým jasnejšie si musí uvedomiť, aká je dôležitá v Kristových očiach mladosť každého a každej z vás. A práve láska k mladým ľuďom mu diktovala tieto prísne a tvrdé slová. Zaznieva z nich akoby vzdialená ozvena Kristovho rozhovoru s mladíkom v evanjeliu, na ktorý sa tento list stále odvoláva.
14. Dovoľte mi uzavrieť túto časť mojich úvah tým, že pripomeniem slová evanjelia o mladosti samého Ježiša z Nazareta. Sú stručné, hoci sa vzťahujú na obdobie tridsiatich rokov, ktoré prežil v rodinnom dome po boku Márie a tesára Jozefa. Evanjelista Lukáš píše: "A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí".76
Mladosť je teda "rast". Vo svetle toho, čo sme doteraz povedali na túto tému, tieto evanjeliové slová sa javia neobyčajne súhrnné a sugestívne. Rast "vo veku" sa vzťahuje na prirodzený vzťah človeka k času. Tento rast je akoby "vzostupnou" etapou na celkovej životnej dráhe. Zodpovedá mu celý duševno-telesný rozvoj: rast všetkých síl, ktorými sa tvorí normálna ľudská osobnosť. Tomuto rastu však musí zodpovedať rast "v múdrosti a v obľube u Boha".
Všetkým vám, drahí mladí priatelia, želám takýto "rast". Možno povedať, že ním sa mladosť száva opravdivou mladosťou, lebo takýmto spôsobom nadobúda vlastný, neopakovateľný ráz. Takýmto spôsobom je mladosť daná každému a každej z vás v osobných a spoločenských skúsenostiach ako zvláštna hodnota. Podobným spôsobom sa mladosť upevňuje aj v skúsenosti dospelých ľudí, ktorí už majú mladosť za sebou a v celkovej bilancii života prechádzajú zo "vzostupnej" etapy do etapy "zostupnej".
Mladosť musí byť "rastom", ktorý prináša so sebou postupné zhromažďovanie všetkého, čo je pravdivé, dobré a krásne, a to aj vtedy,keď je "navonok" spojená s utrpením, so stratou blízkych a drahých osôb a so všetkými skúsenosťami so zlom, ktoré neprestajne pôsobí vo svete, v ktorom žijeme.
Mladosť musí byť "rastom". Na to je nesmierne dôležitý styk s viditeľným svetom, s prírodou. Tento styk nás v mladosti obohacuje inakším spôsobom ako veda o svete "načerpaná z kníh". Obohacuje nás totiž bezprostredným spôsobom. Mohlo by sa povedať, že keď zostávame v styku s prírodou, prijímame do seba, do svojej ľudskej existencie samo tajomstvo stvorenia, ktoré sa pred nami odhaľuje v neslýchanej kráse a rozmanitosti viditeľných tvorov a vecí a zároveň nás stále upozorňuje na to, čo je skryté a neviditeľné. Múdrosť - či už slovami inšpirovaných kníh,77 alebo svedectvom mnohých geniálnych duchov - svedčí, ako sa zdá, mnohorakým spôsobom o "priezračnosti sveta". Pre človeka je užitočné čítať v tejto podivuhodnej "knihe prírody", ktorá je otvorená dokorán každému z nás. To, čo v nej číta mladá myseľ a mladé srdce, zdá sa obdivuhodne synchronizované s výzvou k múdrosti: "Zadovažuj si múdrosť, zadovažuj si rozumnosť... Neopúšťaj ju, ona ťa bude chrániť, obľubuj si ju, ona ťa bude strážiť".78
Dnešný človek, zvlášť v oblastiach vysoko vyvinutej a priemyslovej civilizácie, sa vo veľkom meradle stal bádateľom prírody, pričom ju často využíva len na svoj úžitok. Tým ničí veľa jej bohatstiev a príťažlivých krás a znečisťuje prirodzené prostredie svojej pozemskej existencie. Príroda však bola daná človekovi ako predmet obdivu a rozjímania, ako veľké zrkadlo sveta. V ňom sa odzrkadľuje zmluva Stvoriteľa s jeho tvorstvom, ktorého stredobodom už od začiatku je sám človek, stvorený priamo "na obraz" svojho Stvoriteľa.
Preto želám aj vám mladým, aby sa váš "rast vo veku a múdrosti" uskutočňoval v kontakte s prírodou. Nájdite si na to čas. A neľutujte to! Prijmite aj námahu aj úsilie, ktoré tento kontakt často so sebou prináša, najmä keď chceme dosiahnuť náročné ciele. Je to tvorivá námaha a súčasne je prvkom zdravého odpočinku, ktorý je vám práve taký potrebný ako štúdium a práca.
Táto námaha a úsilie sa oceňujú aj vo Svätom Písme, zvlášť u svätého Pavla, ktorý prirovnáva celý kresťanský život k pretekom na športovom štadióne.79 Každému a každej z vás je potrebná taká námaha a úsilie, lebo nimi sa nielen zoceľuje telo, ale celý človek prežíva radosť z toho, že je pánom sám nad sebou, a že prekonáva odpor a prekážky. Aj to je dozaista jeden z prvkov "rastu", ktorý charakterizuje mladosť.
Źelám vám tiež, aby tento rast prebiehal v kontakte s ľudskými dielami a ešte viac so živými ľuďmi. Koľko diel vytvorili ľudia v priebehu dejín! Aké veľké je ich bohatstvo a rozmanitosť! Mladosť je zvlášť citlivá na pravdu, dobro a krásu, ktoré sú obsiahnuté v ľudských dielach. Keď ostávame v styku s nimi v oblasti toľkých rozličných kultúr, umení a vied, učíme sa pravde o človeku (ktorá je tak podmanivo vyjadrená v 8. žalme), pravde, ktorá je schopná formovať a prehlbovať ľudské bytie každého z nás.
Celkom osobitným spôsobom sa učíme poznávať človeka kontaktom s ľuďmi. Mladosť vám musí umožniť "rásť v múdrosti" aj týmto kontaktom. Veď mladosť je obdobie, v ktorom sa nadväzujú nové kontakty, kamarátstva a priateľstvá, a to v širšom okruhu, ako je rodina. Takto sa otvára veľké pole skúseností, dôležité nielen pre poznanie, ale aj pre výchovu a etiku. Všetky tieto skúsenosti mladosti budú užitočné, ak sa vytvorí v každom a v každej z vás kritický zmysel a predovšetkým schopnosť rozlišovať v oblasti všetkého toho, čo je ľudské. Táto skúsenosť mladosti bude blahodarná, ak sa z nej postupne naučíte základnej pravde o človekovi - o každom človekovi i o sebe samých -, pravde, ktorá je zhrnutá vo významnom texte pastorálnej konštitúcie Radosť a nádej slovami: "Človek - jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel kvôli nemu samému - nemôže nájsť v plnej miere sám seba, iba ak v nezištnej sebaobete."80
Tak sa teda učíme poznávať ľudí, aby sme sa sami plnšie stali ľuďmi so schopnosťou «darovať sa», aby sme boli ľuďmi "pre druhých". Takáto pravda o človeku - takáto antropológia - má svoj nedosiahnuteľný vrchol v Ježišovi z Nazareta. Preto je taká dôležitá i jeho mladosť, keď "sa vzmáhal v múdrosti a v obľube u Boha i u ľudí".
Źelám vám tento «rast» aj prostredníctvom kontaktu s Bohom. Nepriamo môže na to slúžiť aj kontakt s prírodou a ľuďmi. Priamym spôsobom však na to slúži najmä modlitba. Modlite sa a učte sa modliť! Otvorte svoje srdce a svedomie tomu, ktorý vás pozná lepšie ako vy sami. Hovorte s ním. Prenikajte hlbšie do slova živého Boha čítaním Svätého písma a rozjímaním nad ním.
To všetko sú metódy a prostriedky, ako sa priblížiť k Bohu a udržiavať s ním styk. Nezabúdajte, že tu ide o vzájomný styk. Boh odpovedá aj úplne "nezištným darom seba samého", ktorý sa v biblickej reči volá «milosť». Usilujte sa žiť v Božej milosti!
Toľko o téme "rastu". V tomto liste sa dotýkam len základných problémov. O každom z nich sa dá hovoriť oveľa širšie. Dúfam, že sa to koná v rozličných mládežníckych strediskách a skupinách, hnutiach a organizáciách, ktorých je toľko v rôznych krajinách a v jednotlivých svetadieloch. Každá z nich má svoju vlastnú metódu duchovnej práce a apoštolátu. Tieto organizácie chcú, za účasti pastierov Cirkvi, ukázať mladým ľuďom cestu spomenutého "rastu", ktorý v istom zmysle predstavuje evanjeliovú definíciu mladosti.
15. Cirkev sa pozerá na mladých ľudí, ba viac, Cirkev osobitným spôsobom vidí seba samu v mladých - vo vás všetkých pospolu a zároveň aj v každom a v každej zvlášť. Tak to bolo od začiatku, už od apoštolských čias. Zvlášť výrazným svedectvom v tomto smere môžu byť slová svätého Jána v jeho prvom liste: "Píšem vám, mladíci: Premohli ste Zlého. Napísal som vám, deti: Poznali ste Otca... Napísal som vám, mladíci: Ste silní, zostáva vo vás Božie slovo...".81
Apoštolove slová sa pripájajú ku Kristovmu evanjeliovému rozhovoru s mladíkom a rozliehajú sa ako mohutná ozvena z pokolenia na pokolenie.
V našej generácii, na konci druhého tisícročia po Kristovi, aj Cirkev vidí seba samu v mladých ľuďoch. A ako vidí Cirkev seba samu? Zvláštnym svedectvom o tom je učenie Druhého vatikánskeho koncilu. Cirkev vidí seba samu ako "sviatosť, čiže znak a prostriedok dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia".82 Vidí teda seba samu vo vzťahu k celej veľkej ľudskej rodine, ktorá neprestajne rastie. Vidí seba samu v univerzálnych rozmeroch. Vidí seba samu na cestách ekumenizmu, čiže jednoty všetkých kresťanov, za ktorú sa modlil Kristus, a ktorá je v našej dobe nepopierateľne naliehavá. Vidí seba samu aj v dialógu s vyznavačmi nekresťanských náboženstiev a so všetkými ľuďmi dobrej vôle. Taký dialóg je dialógom spásy a má slúžiť aj pokoju vo svete a spravodlivosti medzi ľuďmi.
Vy mladí ste nádejou Cirkvi, ktorá práve takto vidí seba samu a svoje poslanie vo svete. Cirkev vám hovorí o tomto svojom poslaní. Výrazom toho bolo nedávne Posolstvo k 1. januáru 1985, k Svetovému dňu mieru. Bolo adresované práve vám v presvedčení, že "cesta mieru je aj cestou mládeže" (Mier a mládež idú spolu). Toto presvedčenie je výzvou a súčasne aj záväzkom. Znovu ide o to, aby ste boli "stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás", nádej, ktorá sa viaže s vami. Ako vidíte, táto nádej sa týka základných a zároveň všeobecných otázok.
Všetci žijete denne v kruhu svojich drahých. Tento kruh sa však postupne rozširuje. Čoraz väčší počet osôb má účasť na vašom živote, aj vy sami si uvedomujete obrysy spoločenstva, ktoré vás s nimi spája. Je to takmer vždy spoločenstvo určitým spôsobom diferencované. Je diferencované tak, ako to videl a vyjadril Druhý vatikánsky koncil v dogmatickej konštitúcii o Cirkvi a v pastorálnej konštitúcii o Cirkvi v súčasnom svete. Vaša mladosť sa niekedy formuje v prostredí, ktoré je po náboženskej stránke jednoliate, inokedy stojí priam na hranici medzi vierou a neverou, ktorá sa prejavuje buď v podobe agnosticizmu, alebo v podobe rôzne zafarbeného ateizmu.
A predsa tieto mnohotvárne a rôznorodé spoločenstvá mladých ľudí cítia, myslia a reagujú na niektoré problémy veľmi podobným spôsobom. Napríklad všetkých spája rovnaký postoj ku skutočnosti, že státisíce ľudí žijú v krajnej biede, ba priam umierajú hladom, zatiaľ čo na druhej strane závratné sumy peňazí idú na výrobu jadrových zbraní, ktorých zásoby sú už teraz schopné spôsobiť sebazničenie ľudstva. Existujú aj iné podobné napätia a nebezpečenstvá v takej miere, akú ešte ľudské dejiny nepoznali. Hovorí sa o tom v spomenutom novoročnom posolstve, a preto nechcem tu tieto problémy opakovať. Všetci si uvedomujeme, že na obzore existencie miliárd osôb, ktoré tvoria ľudskú rodinu na sklonku druhého tisícročia po Kristovi, sa rysuje - ako sa zdá - možnosť pohrôm a katastrôf naozaj v apokalyptických rozmeroch.
V takejto situácii vy mladí sa môžete právom pýtať predchádzajúcich generácií: Prečo sa zašlo až tak ďaleko? Prečo sa prišlo k takému stupňu ohrozenia ľudstva na celej zemi? Aké sú príčiny nespravodlivosti, ktorá priam bije do očí? Prečo toľko ľudí umiera hladom? Prečo je toľko miliónov utečencov na rôznych hraniciach? Prečo sa v toľkých prípadoch šliapu základné ľudské práva? Prečo je toľko väzení a koncentračných táborov, toľko systematického násilia, toľko vrážd nevinných ľudí, toľko surového zaobchádzania s človekom, toľko mučenia, toľko trýznenia ľudského tela a svedomia? A uprostred toho všetkého sú aj mladí ľudia, ktorí už od mladistvého veku majú na svedomí veľa nevinných obetí, lebo sa im vštepovalo presvedčenie, že len touto cestou, t.j. plánovaným terorizmom možno zmeniť svet k lepšiemu. Znova sa teda pýtate: Prečo?
Vy mladí sa môžete na to všetko pýtať, ba musíte sa pýtať. Ide predsa o svet, v ktorom žijete už dnes, a v ktorom budete musieť žiť zajtra, keď sa generácia starších pominie. Právom sa teda pýtate: Prečo tento obrovský pokrok ľudstva v oblasti vedy a techniky, pokrok v ovládaní hmoty človekom - ktorý nemožno prirovnať k nijakému predchádzajúcemu historickému obdobiu - sa v toľkých aspektoch obracia proti človeku? Právom sa tiež pýtate, i keď s pocitom vnútornej úzkosti: Je tento stav vecí nezmeniteľný? Môže byť zmenený? Podarí sa nám ho zmeniť?
Právom sa na to pýtate. Ba viac, toto je základná otázka pre vašu generáciu.
V tejto forme pokračuje váš rozhovor s Kristom, ktorý sa kedysi začal v evanjeliu. Mladík sa pýtal: "Čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?" A vy sa pýtate primerane dobe, v ktorej prežívate svoju mladosť: Čo máme robiť, aby sa kvitnúci život ľudstva nepremenil na cintorín nukleárnej smrti? Čo máme robiť, aby nad nami nevládol hriech všeobecnej nespravodlivosti, hriech pohŕdania človekom a ponižovania jeho dôstojnosti, aj napriek toľkým vyhláseniam, v ktorých sa potvrdzujú všetky jeho práva? Čo máme robiť? A ďalej: Budeme schopní to urobiť?
Kristus odpovedá tak, ako odpovedal slovami apoštol mladým ľuďom prvej generácie v Cirkvi: "Píšem vám, mladíci: Premohli ste Zlého. Napísal som vám, deti: Poznali ste Otca... Napísal som vám mladíci: Ste silní, zostáva vo vás Božie slovo..."83 Apoštolove slová takmer spred dvetisíc rokov sú odpoveďou aj pre dnešok. Hovoria jednoduchou a silnou rečou viery, ktorá prináša so sebou aj víťazstvo nad zlom vo svete. "A tým víťazstvom, ktoré premohlo svet, je naša viera."84 Tieto slová sú silné vďaka skúsenosti Kristovho kríža a zmŕtvychvstania, ktorú mali apoštoli a prví kresťania. V tejto skúsenosti sa potvrdzuje celé evanjelium. A potvrdzuje sa medzi iným aj pravda obsiahnutá v Kristovom rozhovore s mladíkom.
Zastavme sa teda - na konci tohto listu - pri týchto apoštolových slovách, ktoré sú potvrdením, a zároveň aj výzvou pre vás. A sú aj odpoveďou.
Vo vás, vo vašich mladých srdciach pulzuje túžba po opravdivom bratstve medzi všetkými ľuďmi bez rozdelení, protikladov a diskriminácií. Áno, vy mladí ľudia nosíte v sebe túžbu po bratstve a mnohostrannej solidárnosti, a nie túžbu po boji človeka proti človeku v akejkoľvek podobe. Či táto túžba po bratstve (človek je pre človeka blížnym, človek je pre človeka bratom!) nie je dôkazom toho - ako píše apoštol - že "ste poznali Otca"? Lebo bratia sú len tam, kde je Otec. A len tam, kde je Otec, ľudia sú bratmi.
Ak teda nosíte v sebe túžbu po bratstve, to značí, že "zostáva vo vás Božie slovo". Zostáva vo vás učenie, ktoré priniesol Kristus a ktoré sa právom volá "radostná zvesť". A zostáva na vašich perách, alebo je aspoň zakorenená vo vašich srdciach modlitba Pána, ktorá sa začína slovami "Otče náš". Táto modlitba zjavuje Otca, no zároveň potvrdzuje, že ľudia sú bratmi, a celým svojím obsahom protirečí všetkým programom založeným na základe boja človeka proti človeku v akejkoľvek podobe. Modlitba "Otče náš" odvádza ľudské srdcia od nepriateľstva, nenávisti, násilia, terorizmu, diskriminácie, od situácií, v ktorých sa šliape po ľudskej dôstojnosti a po ľudských právach.
Apoštol píše, že vy mladí ste silní Božím učením, tým učením, ktoré je obsiahnuté v Kristovom evanjeliu a zhrnuté v modlitbe "Otče náš". Áno, ste silní týmto učením, ste silní touto modlitbou. Ste silní, lebo vlieva do vás lásku, dobrotu, úctu k človeku, k jeho životu a dôstojnosti, k jeho svedomiu, presvedčeniu a právam. Ak "ste poznali Otca", potom ste silní mocou ľudského bratstva.
Ste silní aj pre boj. Nie pre boj proti človeku v mene nejakej ideológie alebo praxe odtrhnutej od samých koreňov evanjelia, ale pre boj proti zlu, proti opravdivému zlu: proti všetkému, čo uráža Boha, proti každej nespravodlivosti a každému vykorisťovaniu, proti každej falošnosti a lži, proti všetkému, čo uráža a ponižuje, proti všetkému, čo narúša ľudské spolužitie a vzájomné vzťahy, proti všetkým zločinom proti životu - proti každému hriechu.
Apoštol píše: "Premohli ste Zlého." Tak je to! Treba vždy ísť na koreň zla a hriechu v dejinách ľudstva a vesmíru, tak ako Kristus prenikol k tomuto koreňu vo svojom veľkonočnom tajomstve kríža a zmŕtvychvstania. Netreba sa báť nazvať pravým menom prvého pôvodcu zla: zlého ducha. Jeho taktikou, ktorú použil a používa, je neukazovať sa, aby zlo, ktoré naočkoval už od začiatku, sa rozvíjalo prostredníctvom, človeka, prostredníctvom systémov a vzťahov medzi ľuďmi, triedami a národmi..., aby sa tak toto zlo čoraz viac stávalo "štrukturálnym" hriechom a čoraz menej sa dalo stotožňovať s "osobným" hriechom. Slovom, aby sa človek v istom zmysle cítil "oslobodený" od hriechu, ale aby sa zároveň do neho stále hlbšie ponáral.
Apoštol tvrdí: "Mladíci, ste silní", len treba, aby "zostávalo vo vás Božie slovo." Vtedy ste silní a budete môcť preniknúť až ku skrytým mechanizmom zla, k jeho koreňom. Tak sa vám postupne podarí premeniť svet, pretvoriť ho, urobiť ho ľudskejším, bratskejším a zároveň stále viac Božím. Nemožno totiž svet odlúčiť od Boha a postaviť ho v ľudskom srdci proti Bohu. Ani človeka nemožno odlúčiť od Boha a postaviť ho proti Bohu. To by bolo proti prirodzenosti sveta i človeka, proti vnútornej pravde, ktorá tvorí celú skutočnosť! Lebo ľudské srdce je nespokojné, kým nespočinie v Bohu. Tieto slová veľkého Augustína nikdy nestrácajú na aktuálnosti.85
16. Mladí priatelia, do vašich rúk vkladám tento list. Je akoby pokračovaním Kristovho rozhovoru s mladíkom v evanjeliu a vyviera zo svedectva apoštolov a prvých kresťanských generácií. Odovzdávam vám tento list v Medzinárodnom roku mládeže, keď sa blížime ku koncu druhého tisícročia. Odovzdávam vám ho v roku, na ktorý pripadá dvadsiate výročie ukončenia Druhého vatikánskeho koncilu. Koncil nazval mládež "nádejou Cirkvi"86 a vtedajším mladým ľuďom - takisto ako aj dnešným a vôbec mladým ľuďom všetkých čias - adresoval svoje "posledné posolstvo", v ktorom sa opisuje Cirkev ako opravdivá mladosť sveta, ako tá, ktorá "vlastní práve to, čo tvorí silu a príťažlivosť mladých ľudí: schopnosť tešiť sa z toho, čo sa začína, nezištne sa darovať, obetovať sa a vždy znova sa vydávať na cestu za novými objavmi".87 Odovzdávam vám tento list na Kvetnú nedeľu, v deň, keď sa mi naskytuje možnosť stretnúť sa s mnohými z vás ako pútnikmi tu v Ríme na námestí svätého Petra. Práve v tento deň sa rímsky biskup modlí s vami za všetkých mladých ľudí na celom svete, za každého a za každú z vás. Modlíme sa v spoločenstve Cirkvi, aby ste - vzhľadom na ťažké časy, v ktorých žijeme - boli "stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás". Áno, práve vy, lebo od vás závisí budúcnosť, od vás závisí koniec tohto tisícročia a začiatok nového. Nezostaňte teda nečinní. Preberte zodpovednosť vo všetkých oblastiach, ktoré sú vám prístupné v súčasnom svete. Na tento úmysel sa budú modliť s vami aj biskupi a kňazi na rôznych miestach sveta.
Keď sa takto modlíme vo veľkom spoločenstve mladých celej Cirkvi a všetkých cirkví, máme pred očami Máriu, ktorá sprevádzala Krista na začiatku jeho poslania medzi ľuďmi. Je to Mária z Kány Galilejskej, ktorá sa prihovára za mladých ľudí, za novomanželov, keď sa na svadobnej hostine minulo víno pre hostí. Vtedy sa Kristova Matka obrátila na posluhovačov pri hostine slovami: "Urobte všetko, čo vám povie!"88 On, Kristus.
Opakujem tieto slová Matky Božej a obraciam sa s nimi na každého a na každú z vás: "Urobte všetko, čo vám Kristus povie!" A žehnám vás v mene Najsvätejšej Trojice. Amen.

Dané v Ríme pri svätom Petrovi 31. marca, na Kvetnú nedeľu čiže na Nedeľu utrpenia Pána v roku 1985, v siedmom roku pontifikátu.

Ján Pavol II.

POZNÁMKY
1 1Pt 3,15
2 Porov. Ján Pavol II., enc. Redemptor hominis, 14: AAS 71 (1979), str. 284n.
3 Porov. Rim 8,19.21; Ef 4,4; Fil 3,10n; Tit 3,7; Hebr 7,19; 1Pt 1,13.
4 1Pt 3,15.
5 Porov. Mk 10,17-22; Mt 19,16-22; Lk 18,18-23.
6 Mk 10,17-19.
7 Mk 10,20n.
8 Mk 10,22.
9 Porov. Lk 8,49-56.
10 Porov. Lk 7,11-17.
11 Zj 21,6.
12 Jn 3,16.
13 1Jn 4,8.16.
14 Porov. 2Sol 2,7.
15 Jn 14,9.
16 Porov. Hebr 13,8.
17 Porov. Gn 1,26.
18 Jn 3,19; porov. 1,9.
19 Jn 1,5.
20 Rim 6,9.
21 Lk 2,34.
22 Jn 11,25.
23 Jn 3,16.
24 1Kor 7,31.
25 Hebr 9,27.
26 tamže.
27 Jn 11,25n.
28 Porov. Ex 34,1; Dt 9,10; 2Kor 3,3.
29 Porov. Dt 4,5-9.
30 Mk 10,20.
31 Porov. Mt 5-7.
32 Porov. Mt 22,34-70; Mk 12,29-31; Lk 10,27.
33 Rim 2,14.
34 Rim 2,15.
35 tamže.
36 Mk 10,19.
37 Hebr 9,27.
38 Kol 3,4.
39 Porov. 1Kor 13,13.
40 Porov. Mt 22,38.
41 "Mravný zákon - povedal Konfúcius - nie je ďaleko od nás... Múdry človek sa nepomýli mnoho v tom, čo sa týka mravného zákona. Spravuje sa zásadou: Nerobte druhým to, čo by ste nechceli, aby druhí robili vám." (Tchung-Yung - Správny úsúdok, 13) Starodávny japonský učiteľ (Dengyo Daishi, nazývaný aj Saicho, ktorý žil v r. 767-822 po Kr.) povzbudzuje, aby sme "zabúdali na seba a robili druhým dobre, lebo to je vrchol priateľstva a súcitu". (Porov. W.T. De Bary, Sources of Japanese Tradition, N.Y. 1958, zv. I., str. 127.) A ako nespomenúť Mahatmu Gandiho, ktorý neúnavne šíril "silu pravdy" (satyagrafa), víťaziacej bez násilia, vlastným dynamizmom, väziacim v každom správnom skutku?
42 Porov. Rim 2,15.
43 Porov. Jn 1,9; Druhý vat. koncil, Deklarácia o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám Nostra aetate, 2.
44 Gn 1,31.
45 Porov. Jn 2,25.
46 Porov. Lk 22,61.
47 Porov. Ef 1,4.
48 Mt 19,20.
49 1Kor 7,31.
50 Kol 3,1.
51 Rim 5,5.
52 Porov. Mt 5,3-12.
53 Mt 19,21.
54 Porov. Mk 10,21; Jn 1,43; 21,23.
55 Porov. Mt 19,12.
56 Porov. napr. Ján Pavol II., Apoštolská exhortácia Redemptionis donum: AAS 76 (1984), str. 513-546.
57 Mt 9,37.
58 Mt 9,37n.
59 Porov. Druhý vat. koncil, Dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, 39-42.
60 Porov. Druhý vat. koncil, Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 43-44.
61 Druhý vat. koncil, konšt. Lumen gentium, 1.
62 Jn 4,10.
63 Mt 5,8.
64 Porov. 1Jn 4,8.16.
65 Porov. Ef 5,32.
66 Porov. 1Kor 13,4.5.6.7.
67 Gn 2,24; porov. Mt 19,5.
68 Ex 20,12; Dt 5,16; Mt 15,4.
69 Porov. Mt 25,14-30; Lk 19,12-26.
70 Gn 3,19.
71 Jn 8,32.
72 Ján Pavol II., enc. Laborem exercens, 9: AAS 73 (1981), str. 599n.
73 Porov. Lk 21,19.
74 Posolstvo k Svetovému dňu mieru 1985, č.3: AAS 77 (1985), str. 163.
75 Lk 17,1n.
76 Lk 2,52.
77 Porov. napr. Ź 104; 19; Múd 13,1-9; 7,15-20.
78 Prís 4,5n.
79 Porov. 1Kor 9,24-27.
80 Druhý vat. koncil, konšt. Gaudium et spes. 24.
81 1Jn 2,13n.
82 Druhý vat. koncil, konšt. Lumen gentium, 1.
83 1Jn 2,13n.
84 1Jn 5,4.
85 Porov. Augustinus, Confessiones, I, 1: CSEL 33, str. 1.
86 Druhý vat. koncil, Deklarácia o kresť. výchove Gravissimum educationis, 2.
87 Porov. AAS 58 (1966), str. 18.
88 Jn 2,5.