APOŠTOLSKÁ KONŠTITÚCIA
JEHO SVÄTOSTI
PÁPEŹA JÁNA PAVLA II.



PASTOR BONUS


o rímskej kúrii



Preklad vydaný v rámci Kódexu kanonického práva,
Text: KBS, 1996


BISKUP JÁN PAVOL II.
SLUHA BOŹÍCH SLUŹOBNÍKOV
NA TRVALÚ PAMÄŤ

1. Dobrý Pastier, Pán, Kristus Ježiš (porov. Jn 10,11.14) zveril biskupom, nástupcom apoštolov, a jedinečným spôsobom Rímskemu biskupovi, nástupcovi Petra, poslanie učiť všetky národy a hlásať evanjelium všetkému stvoreniu, aby sa ustanovila Cirkev, Boží ľud, ako aj úrad pastierov tohto svojho ľudu a bol naozaj službou, ktorá "vo Svätom písme sa významne nazýva "diaconia" čiže ministérium".1
Táto služba čiže diakonia smeruje predovšetkým k tomu, aby v celom cirkevnom organizme vždy viac sa vytváralo spoločenstvo, aby pevnelo a prinášalo obdivuhodné plody. Totiž, ako jasne učil Druhý vatikánsky koncil, tajomstvo Cirkvi sa prejavuje v mnohorakých výrazoch tohto spoločenstva pod jemným vplyvom Ducha Svätého. Duch Svätý totiž Cirkev "privádza k všetkej pravde (porov. Jn 16,13) a zjednocuje v spoločenstve a službe, vystrojuje a vedie rozmanitými hierarchickými a charizmatickými darmi..., stále ju obnovuje a vedie k dokonalej jednote s jej Źeníchom".2 Preto, ako tvrdí ten istý koncil, "do spoločnosti Cirkvi sú plne začlenení tí, ktorí majú Ducha Kristovho, prijímajú celé jej zriadenie a všetky prostriedky spásy v nej ustanovené a v jej viditeľnom organizme sa totiž s Kristom, ktorý ju skrze Najvyššieho veľkňaza a biskupov riadi, spájajú zväzkami vyznania viery, sviatostí a cirkevného riadenia, ako aj spoločenstva".3
Nielen dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu a najmä dogmatická konštitúcia o Cirkvi plne vysvetlili pojem spoločenstva, ale mu venovali pozornosť aj synodálni otcovia, ktorí v roku 1985, ako aj o dva roky neskôr slávili generálne zhromaždenie synody biskupov. V tejto definícii Cirkvi sa zlieva tak samo tajomstvo Cirkvi4 ako rády mesiánskeho Božieho ľudu5 či hierarchická štruktúra samej Cirkvi.6 Aby sme túto skutočnosť súhrnne opísali, použijeme slová spomenutej konštitúcie: "Cirkev je v Kristovi akoby sviatosťou čiže znakom a prostriedkom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia."7 Preto takéto posvätné spoločenstvo kvitne v celej Kristovej Cirkvi, "ktorá, ako krásne píše náš predchodca Pavol VI., žije a koná v rôznych kresťanských spoločenstvách čiže v partikulárnych cirkvách rozptýlených po celom svete".8
2. Na základe tohto spoločenstva, ktoré akoby všeobecnú Cirkev držalo pospolu, sa vysvetľuje a uskutočňuje aj hierarchická štruktúra tej istej Cirkvi. Pán ju obdaroval kolegiálnou a súčasne povahou majúcou prvenstvo, keď "ustanovil apoštolov na spôsob kolégia čiže zboru, na čelo ktorých postavil spomedzi nich vyvoleného Petra".9 Ide tu predovšetkým o osobitný spôsob, ktorým pastieri Cirkvi majú účasť na trojakej úlohe Krista, a to na úlohe učiť, posväcovať a riadiť. A ako to konali apoštoli spolu s Petrom, rovnakým spôsobom to konajú biskupi spolu s Rímskym biskupom. Aby sme znova použili slová Druhého vatikánskeho koncilu, "biskupi sa teda spolu s pomocníkmi presbytermi a diakonmi podujali na službu spoločenstva miesto Boha, predsedajúc stádu, ktorého sú pastiermi ako učitelia náuky, kňazi posvätného kultu a služobníci riadenia. Ako však pretrváva úrad, ktorý jedinečne zveril Pán Petrovi, prvému z apoštolov, a má sa odovzdávať jeho nástupcom, tak pretrváva úloha apoštolov pásť Cirkev, ktorú má ustavične vykonávať posvätný rád biskupov".10 A tak sa stáva, že "toto kolégium" čiže biskupov spojených s Rímskym veľkňazom, "keďže je zložené z mnohých, predstavuje rozmanitosť a všeobecnosť Božieho ľudu, keďže je však zhromaždené pod jednou hlavou, vyjadruje jednotu Kristovho stáda".11
Avšak moc, ako aj autoritu biskupov charakterizuje diakonia, pripodobnená príkladu samého Ježiša Krista, ktorý "neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých" (Mk 10,45). Teda moc, ktorá je daná v Cirkvi, má byť vysvetľovaná a vykonávaná hlavne podľa normy služby tak, aby táto autorita mala predovšetkým pastorálny charakter.
Týka sa to síce jednotlivých biskupov v ich vlastných partikulárnych cirkvách, predsa tým viac Rímskeho biskupa, na ktorom leží Petrova služba starať sa o dobro a úžitok všeobecnej cirkvi. Rímska cirkev totiž predsedá "všeobecnému zhromaždeniu lásky"12, čiže slúži láske. Najmä z tohto princípu pochádzajú tie prastaré slová "sluha Božích služobníkov", ktorými je nazývaný a definovaný Petrov nástupca.
Preto Rímsky veľkňaz záležitosti aj partikulárnych cirkví, ktoré mu biskupi predložili, alebo ich inak spoznal, sa usiluje starostlivo zvážiť, aby po získaní plnšieho poznania vecí a na základe svojho úradu ako Kristov námestník a pastier celej Cirkvi posilňoval vo viere svojich bratov (porov. Lk 22,32). Bol totiž presvedčený o tom, že vzájomné spoločenstvo biskupov, ustanovených po celom svete, a rímskeho biskupa vo zväzku jednoty, lásky a pokoja prinesie najväčší úžitok jednote viery, ako aj disciplíny, ktoré v celej Cirkvi treba napomáhať a brániť.13
3. Po tom, čo bolo povedané, sa diakonia, ktorá je vlastná Petrovi a jeho nástupcom, tak chápe, že sa nutne vzťahuje na službu ostatných apoštolov a ich nástupcov, ktorej jediným cieľom je budovanie Cirkvi v tomto svete.
Tento nutný pomer a vzťah petrovskej služby k úlohe a ministériu ostatných apoštolov si už dávno vyžadoval a aj musí vyžadovať akýsi znak, ktorý by jestvoval nielen na spôsob symbolu, ale aj skutočne. Naši predchodcovia, preniknutí vážnosťou apoštolskej práce, to jasne a živo cítili, ako to napr. dosvedčujú slová Inocenta III., ktorý v roku 1198 biskupom a prelátom Galie, keď posielal k nim svojho legáta, napísal toto: "Hoci plnosť cirkevnej moci, ktorú sme dostali od Pána, urobila nás dlžníkmi všetkých veriacich v Krista, nemôžme predsa stav a poriadok ľudskej prirodzenosti preťažovať... Čo však zákon ľudskej prirodzenosti neznáša a ani vlastnou osobou nemôžeme uniesť všeobecné starosti, sme nútení vykonávať pomocou našich bratov, ktorí sú údmi nášho tela, to, čo by sme radi osobne plnili, keby to dovolil úžitok Cirkvi."14
Tu vidieť a možno chápať či už povahu tej ustanovizne, ktorú nástupca Petrov používal pri vykonávaní svojho poslania pre dobro všeobecnej Cirkvi, alebo činnosť ktorou sama ustanovizeň mala uskutočniť zverené úlohy. Nazývame ju Rímskou kúriou, ktorá od dávnych čias sa usiluje poskytovať pomoc petrovskej službe.
Na to, aby vzniklo pevnejšie plodné spoločenstvo, o ktorom sme hovorili, a hojnejšie sa rozmáhalo, vznikla Rímska kúria, aby sa vykonávanie úlohy pastiera Cirkvi, ktorú sám Kristus zveril Petrovi a jeho nástupcom, stávalo účinnejšie a ktorá stále viac rástla a šírila sa. Náš predchodca, totiž Sixtus V., sa takto vyjadril v apoštolskej konštitúcii Immensa aeterni Dei: "Rímsky veľkňaz, ktorého Kristus Pán ustanovil za viditeľnú hlavu svojho tela, ktorým je Cirkev, a chcel, aby mal starosť o všetky cirkvi, povoláva si a prijíma pomocníkov v takej veľkej zodpovednosti... aby rozdelil medzi nich (totiž kardinálov) a iné úrady Rímskej kúrie veľké množstvo starostí a záležitostí, aby sám, držiac kľúč takej veľkej moci, s pomocou Božej milosti nepodľahol."15
4. Naozaj, aby sme už uviedli niekoľko poznámok z histórie, rímski veľkňazi už od najstarších čias vo svojom ministériu používali pri zaobstarávaní dobra pre všeobecnú cirkev tak jednotlivcov, ako aj inštitúcie, ktoré sa vyberali z rímskej cirkvi, ktorú náš predchodca Gregor Veľký nazval Cirkvou blahoslaveného apoštola Petra.16
Najskôr využívali pomoc presbyterov a diakonov, patriacich do tej istej cirkvi, ktorí buď zastávali úlohu legáta, alebo sa zúčastňovali rôznych misií, alebo zastupovali rímskych veľkňazov na všeobecných konciloch.
Keď však bolo treba prerokovať otázky osobitného významu, rímski veľkňazi si zvolávali na pomoc synody alebo rímske koncily, na ktoré chodievali biskupi, pôsobiaci v rímskej cirkevnej provincii. Tieto synody alebo koncily prerokúvali nielen otázky, týkajúce sa náuky a magistéria, ale aj konali na spôsob tribunálov, na ktorých rozsudzovali kauzy biskupov, predložené Rímskemu veľkňazovi.
Vtedy začali nadobúdať osobitnú úlohu v rímskej cirkvi kardináli, najmä pri voľbe pápeža, ktorá im je vyhradená od r. 1059. Rímsky veľkňazi väčšmi a väčšmi využívali spoluprácu kardinálov, takže úloha Rímskej synody alebo koncilu sa postupne zmenšovala až napokon zanikla.
A tak sa stalo, že najmä po 13. stor. Najvyšší veľkňaz všetky záležitosti Cirkvi prerokúval s kardinálmi, zhromaždenými na konzistóriu. Takto boli nestabilné nástroje čiže rímske synody alebo koncily nahradené iným stabilným, ktorý bol Rímskemu veľkňazovi vždy naporúdzi.
Náš predchodca Sixtus V. dal mu už spomenutou apoštolskou konštitúciou Immensa aeterni Dei zo dňa 22. januára roku 1588, ktorý bol od vtelenia Pána nášho Ježiša Krista 1587. rokom, formálnu štruktúru ustanovením 15 dikastérií s tým úmyslom, aby sa jedno kolégium kardinálov nahradilo viacerými kolégiami, pozostávajúcimi z niekoľkých kardinálov, pričom sa ich moc zúžila na vymedzenú oblasť a na určité otázky. Takto rímski veľkňazi mohli čo najväčšmi využiť sily takýchto kolégiových rád. Preto sa pôvodná úloha a vlastný význam konzistória veľmi zúžil.
Počas stáročí a zmenou historických okolností a stavu vecí sa zaviedlo niekoľko úprav a zmien predovšetkým v 19. stor., keď boli ustanovené kardinálske komisie, ktorých úlohou bolo poskytovať rímskemu veľkňazovi pomoc okrem tej, ktorú mu poskytovali iné dikastériá Rímskej kúrie. Nakoniec bola pomocou a z rozkazu nášho predchodcu sv. Pia X. dňa 29. júna 1908 vydaná konštitúcia Sapienti consilio, v ktorej vzhľadom aj na úmysel zozbierať cirkevné zákony do Kódexu kánonického práva, sám napísal toto: "Zdalo sa veľmi vhodné začať od Rímskej kúrie, aby usporiadaná vhodným a všetkým zrozumiteľným spôsobom, vládala ľahšie spolupracovať a dokonalejšie poskytovať pomoc."17 Hlavné účinky tejto reformy boli tieto: Posvätná rímska rota, ktorá v roku 1870 prestala plniť úlohu, bola znovu zriadená preto, aby prerokúvala súdne záležitosti, kým kongregácie tým, že stratili súdnu kompetenciu, stali sa jedinými administratívnymi orgánmi. Okrem toho bola obnovená zásada, že kongregácie majú svoje vlastné právo, ktoré inému nemôžu prideliť, totiž, aby sa jednotlivé veci prerokúvali každá na svojom dikastériu a nie naraz na viacerých.
Táto reforma Pia X., ktorá bola neskôr Kódexom kanonického práva, vyhláseným v roku 1917 naším predchodcom Benediktom XV., potvrdená a doplnená, zostala nezmenená takmer do roku 1967, nie dlho po skončení Druhého všeobecného vatikánskeho koncilu, na ktorom Cirkev hlbšie preskúmala tajomstvo seba samej a živšie načrtla svoje poslanie.
5. Toto hlbšie poznanie Cirkvi seba samej muselo spontánne priniesť isté nové prispôsobenie Rímskej kúrie, zodpovedajúce našej dobe. Otcovia posvätného koncilu uznali síce, že až doteraz preukazovala Rímskemu veľkňazovi cennú pomoc, ale súčasne žiadali, aby dikastériá tejto Rímskej kúrie dostali nový poriadok, viac prispôsobený potrebám času, krajov a obradov.18 Týmto teda požiadavkám koncilu urobil zadosť náš predchodca Pavol VI., keď pohotovo uskutočnil nové usporiadanie kúrie vydaním apoštolskej konštitúcie Regimini Ecclesiae universae dňa 15. augusta 1967.
A tak touto konštitúciou Najvyšší veľkňaz presnejšie vymedzil štruktúru Rímskej kúrie, ako aj kompetenciu a prax už jestvujúcich dikastérií, ustanovil nové, ktorých úlohou bolo napomáhať pastorálne podujatia v partikulárnych cirkvách, kým ostatné pokračovali v plnení úloh jurisdikcie a riadenia. A tak sa stalo, že zloženie Rímskej kúrie jasnejšie odráža mnohotvárny obraz všeobecnej cirkvi. Okrem toho zaradila do nich diecéznych biskupov a súčasne sa postarala o vnútornú koordináciu dikastérií zavedením pravidelných zasadaní ich hláv, kardinálov na prekonanie spoločných problémov na vzájomných poradách. V Apoštolskej signatúre zaviedol druhé oddelenie na ochranu najvyšších a najhlavnejších práv veriacich.
Keď však ten istý Najvyšší veľkňaz spoznal, že reforma pradávnych inštitúcií potrebuje zrelšiu starostlivosť, prikázal, aby po uplynutí piatich rokov od vyhlásenia konštitúcie sa podrobnejšie preskúmal nový poriadok a tak isto sa zistilo, či naozaj zodpovedá požiadavkám Druhého vatikánskeho koncilu a potrebám kresťanského ľudu a svetskej spoločnosti, ako aj to pokiaľ by to bolo žiadúce, či dostala vhodnejšiu formu. Na splnenie tejto úlohy bola určená komisia čiže osobitný zbor prelátov na čele s kardinálom, ktorý až do smrti toho istého veľkňaza aktívne pomáhal.
6. Keď nás Prozreteľnosť nevyspytateľným rozhodnutím povolala na úrad pastiera všeobecnej cirkvi, už od počiatku pontifikátu sme sa usilovali nielen získať názor dikastérií v takej vážnej otázke, ale vyžiadať si aj objektívny úsudok celého kolégia kardinálov. Otcovia kardináli sa dva razy zhromaždili na generálnych konzistóriách a venovali sa tejto otázke a poskytli rady, akú cestu a aký spôsob sledovať pri usporiadaní Rímskej kúrie. Kardináli sa totiž so službou Rímskeho biskupa spájajú veľmi úzkym a osobitným putom a sú mu "k dispozícii, keď konajú kolegiálne, aby prerokovali závažnejšie otázky, alebo ako jednotlivci, keď poskytujú pomoc... v rozličných úradoch, ktoré zastávajú, predovšetkým v každodennej starostlivosti o univerzálnu cirkev".19 Ich sa teda bolo potrebné spýtať v takej vážnej otázke.
Bolo správne, že sa znova urobila obšírna konzultácia, ako sme vyššie uviedli, na dikastériách Rímskej kúrie. Ovocím týchto generálnych konzultácií bola "Schéma partikulárneho zákona o Rímskej kúrii" na príprave ktorej dva roky pracovala komisia prelátov pod predsedníctvom kardinála. Schéma bola daná na preskúmanie jednotlivým kardinálom, patriarchom východných cirkví a konferenciám bikupov prostredníctvom ich predsedov a prerokovaná na plenárnom zasadaní kardinálov v roku 1985. Čo sa týka konferencií biskupov, bolo potrebné nadobudnúť skutočne široké poznatky o potrebách partikulárnych cirkví, ako aj o ich očakávaniach a túžbach v tejto otázke, týkajúcich sa Rímskej kúrie. Na to, aby sme to všetko dôkladne spoznali, veľmi vhodnú príležitosť dala mimoriadna synoda biskupov, slávená v roku 1985, ktorú sme už vyššie spomenuli.
Napokon komisia otcov kardinálov, osobitne ustanovená na tento cieľ, po zohľadnení pripomienok a rád pochádzajúcich z mnohých konzultácií a po vypočutí názoru aj niektorých súkromných osôb pripravila osobitný zákon pre Rímsku kúriu, ktorá primerane zodpovedá novému Kódexu kánonického práva.
Tento osobitný zákon chceme vyhlásiť touto apoštolskou konštitúciou, keď uplynulo štyristo rokov od spomínanej apoštolskej konštitúcie Sixta V. Immensa aeterni Dei, na osemdesiate výročie apoštolskej konštitúcie sv. Pia X. Sapienti Consilio a po uplynutí dvadsiatich rokov od nadobudnutia účinnosti apoštolskej konštitúcie Pavla VI. Regimini Ecclesiae universae, s ktorou táto naša veľmi úzko súvisí, pretože obe istým spôsobom odvodzujú pôvod od Druhého vatikánskeho koncilu a sú vedené jeho zmýšľaním a duchom.
7. Tento duch a zmýšľanie, ktoré zodpovedajú Druhému vatikánskemu koncilu, upevňujú a vyjadrujú činnosť obnovenej Rímskej kúrie. Koncil to vyjadril týmito slovami: "Rímsky veľkňaz pri vykonávaní svojej najvyššej, plnej a bezprostrednej moci nad celou Cirkvou používa dikastériá Rímskej kúrie, ktoré preto v jeho mene a jeho autoritou konajú svoju úlohu pre dobro cirkví a v službe posvätných pastierov."20
Je teda zrejmé, že úloha Rímskej kúrie, hoci na základe Božieho práva nepatrí k vlastnému ustanoveniu Cirkvi, naozaj má skutočnú ekleziálnu povahu, pretože svoju existenciu a kompetenciu dostáva od Pastiera univerzálnej cirkvi. Len natoľko jestvuje a pomáha, nakoľko sa vzťahuje na petrovskú službu a v nej má základ. Keďže však služba Petra ako "sluhu Božích služobníkov", či sa už vzťahuje na celú Cirkev alebo na biskupov celej Cirkvi, aj Rímska kúria, slúžiaca nástupcovi Petra, týka sa celej Cirkvi a pomoci biskupov.
Z toho jasne vyplýva, že hlavnou známkou všetkých a jednotlivých dikastérií Rímskej kúrie je ich služobná povaha, ako to už uvedené slová dekrétu Christus Dominus vyjadrujú, a sú to najmä tieto: "Rímsky veľkňaz... používa dikastériá Rímskej kúrie".21 Tieto slová jasne označujú povahu kúrie ako nástroja a opisujú ju ako nástroj v rukách Veľkňaza, takže nemá žiadnu moc okrem tej, ktorú od Najvyššieho pastiera dostala. Sám totiž Pavol VI. už dva roky pred vyhlásením dekrétu Christus Dominus, totiž roku 1963, definoval Rímsku kúriu ako nástroj bezprostrednej oddanosti a dokonalej poslušnosti, ktorý Najvyšší veľkňaz používa na plnenie svojho univerzálneho poslania. Tento pojem sa v apoštolskej konštitúcii Regimini Ecclesiae universae na niekoľkých miestach používa.
Charakterizovanie Rímskej kúrie ako služby alebo nástroja, zdá sa, najprimeranejšie definuje povahu a význam činnosti tejto veľmi záslužnej a ctihodnej inštitúcie. Obe spočívajú v tom, aby tým platnejšiu a účinnejšiu pomoc poskytovali Najvyššiemu veľkňazovi, čím viac sa usilujú zhodne a verne podrobiť sa jeho vôli.
8. Okrem tejto služobnej povahy Druhý vatikánsky koncil ďalej vyzdvihol tzv. zástupný charakter Rímskej kúrie, keďže ako sme už povedali, nekoná na základe vlastného práva a z vlastnej iniciatívy. Vykonáva totiž moc prijatú od Rímskeho veľkňaza v istom podstatnom a pôvodnom vzťahu k nemu, lebo zvláštnosťou tejto moci je, aby svoju činnosť vždy spájala s vôľou toho, od koho pochádza, a to z toho dôvodu, aby verne vyjadrovala a prejavovala výklad jeho vôle a zhodu, ba dokonca totožnosť s ňou pre dobro Cirkvi a službu biskupom. Rímska kúria čerpá z tejto povahy silu a účinnosť a rovnako aj hranice svojich úloh a kódex noriem.
Plnosť tejto moci spočíva v hlave čiže v samej osobe námestníka Kristovho, ktorý ju udeľuje jednotlivým dikastériám kúrie podľa ich kompetencie a rozsahu. Keďže však Petrova úloha Rímskeho veľkňaza, ako sme povedali, sa svojou povahou vzťahuje na kolégium bratov biskupov a súčasne smeruje k tomu, aby sa celá Cirkev a jednotlivé partikulárne cirkvi budovali, upevňovali a vzmáhali, aj tá istá diakonia, ktorú sám používa pri vykonávaní svojej úlohy, sa rovnako nutne vzťahuje na osobnú úlohu biskupov či už ako na členov kolégia biskupov, alebo na pastierov partikulárnych cirkví.
Z tohto dôvodu je Rímskej kúrii cudzia myšlienka, aby prekážala akoby diafragma alebo podmieňovala osobné vzťahy a kontakty medzi biskupmi a Najvyšším veľkňazom, skôr naopak, sama je a stále väčšmi je potrebné, aby bola služobnicou účasti na spoločenstve a starostiach Cirkvi.
9. Teda z hľadiska jej diakónie, spojenej s Petrovou službou, treba vyvodiť to, že tak Rímska kúria sa čo najužšie spája s biskupmi celého sveta ako aj sami pastieri a ich cirkvi sú prví a najhlavnejší prijímatelia dobrodení pochádzajúcich z ich diela. Dôkazom toho je aj zloženie samej kúrie.
Rímsku kúriu toiž tvoria takmer všetci otcovia kardináli, ktorí výhradne patria k cirkvi Ríma,22 zblízka pomáhajú Rímskemu veľkňazovi pri riadení univerzálnej Cirkvi a všetci sú zvolávaní na riadne, ako aj mimoriadne konzistóriá, keď to vyžadujú vážnejšie záležitosti, ktoré treba prerokovať.23 A tak sa teda stáva, že sa usilujú napomáhať dobro celej Cirkvi, keďže dôkladnejšie poznajú potreby Božieho ľudu.
Sem patrí aj to, že tí, ktorí sú na čele jednotlivých dikastérií, majú zväčša biskupskú vysviacku a milosť, patria k jednému kolégiu biskupov a dolieha na nich tá istá starosť o celú cirkev, ktorou sú viazaní všetci biskupi v hierarchickom spoločenstve s rímskym biskupom, svojou hlavou.
Keďže sa okrem toho za členov dikastérií prijímajú niektorí diecézni biskupi, "ktorí majú možnosť úplnejším spôsobom referovať Najvyššiemu veľkňazovi o zmýšľaní, túžbach a potrebách všetkých cirkví"24 kolegiálny vzťah, ktorý jestvuje medzi biskupmi a ich hlavou, Rímskou kúriou dostáva konkrétne uplatnenie a rozprestiera sa na celé Tajomné telo, "ktoré je aj telom cirkví".25
Tento kolegiálny vzťah sa pestuje aj medzi rôznymi dikastériami. Všetci kardináli, ktorí sú na čele dikastérií, alebo ich pracovníci, sa v istom čase schádzajú, keď treba prerokovať osobitné otázky, aby sa vzájomne informovali o dôležitejších problémoch, vzájomne si pomáhali ich riešiť, a tak sa starali o jednotu v konaní a zmýšľaní v Rímskej kúrii.
Okrem týchto mužov, ktorí majú biskupskú moc pre činnosť dikastérií sú potrební mnohí spolupracovníci, ktorí svojou prácou, neraz skrytou, ako aj jednoduchou alebo ľahkou slúžia a sú na osoh Petrovej službe.
Do Rímskej kúrie sa povolávajú tak diecézni presbyteri z celého sveta, ktorí majú účasť na služobnom kňazstve a s biskupmi sa úzko spájajú, ako aj rehoľníci, ktorí sú zväčšej časti presbyteri, ako aj rehoľnice, ktoré svoj život rozmanitým spôsobom pripodobňujú evanjeliovým radám pre rast dobra Cirkvi a vydávanie jedinečného svedectva o Kristovi pred svetom; potom laici, muži i ženy, ktorí na základe krstu a birmovania konajú svoj apoštolát. Táto spolupráca mnohých síl spôsobuje, že všetky zložky Cirkvi v spojení so službou Najvyššieho veľkňaza stále účinnejšie mu pomáhajú pri budovaní pastorálneho diela Rímskej kúrie. Z toho je jasné, že takáto služba všetkých zložiek Cirkvi nenachádza nič podobné v občianskej spoločnosti, a preto všetci majú poskytovať svoju prácu v duchu opravdivej služby na nasledovanie a napodobňovanie diakónie samého Krista.
10. Z toho jasne vyplýva, že služba Rímskej kúrie, či sa na ňu pozeráme ako na takú, alebo v jej vzťahu k biskupom celej Cirkvi, alebo z hľadiska cieľov, ku ktorým smeruje, a zhodného zmyslu pre lásku, ktorým sa má dať viesť, nesie istú známku kolegiality, aj keď samu kúriu nemožno porovnať s kolégiom akejkoľvek povahy. Táto známka ju uschopňuje slúžiť kolégiu biskupov a dáva jej na to vhodné prostriedky. Ba ešte viac, vyjadruje aj starosť samých biskupov o celú Cirkev, keďže biskupi majú "s Petrom a pod Petrom" účasť na tejto starosti.
Toto najviac vyniká a nesie symbolický význam vtedy, keď biskupi, ako sme povedali vyššie, sú volaní, aby spolupracovali s jednotlivými dikastériami. Okrem toho všetci i jednotliví biskupi majú neporušiteľné právo a povinnosť navštíviť nástupcu svätého Petra najmä návštevami "k hrobom apoštolov".
Tieto návštevy ekleziologických a pastorálnych dôvodov, uvedených vyššie dostávajú vlastný a osobitný význam. Sú totiž predovšetkým príležitosťou najväčšieho významu a tvoria akoby stredobod najvyššej služby, zverenej Najvyššiemu veľkňazovi. Vtedy sa totiž pastier všeobecnej Cirkvi stretá a zhovára s pastiermi partikulárnych cirkví, ktorí prichádzajú k nemu, aby v ňom videli Kefasa (porov. Gal 1,18), prerokovali s ním, osobne a súkromne, otázky svojich diecéz, a tak mali s ním účasť na starostlivosti o všetky cirkvi (porov. 2Kor 11,28). Preto návštevami k hrobom apoštolov sa mimoriadnym spôsobom napomáha spoločenstvo a jednota vo vnútornom živote Cirkvi.
Okrem toho biskupom poskytujú prostriedok a výhodnú príležitosť s kompetentnými pracovníkmi dikastérií Rímskej kúrie uvažovať o snahách, týkajúcich sa náuky a pastoračnej činnosti a ich prehĺbení, ako aj o podujatiach v apoštoláte, o ťažkostiach, ktoré prekážajú zverenému poslaniu starať sa o večnú spásu.
11. Keď teda činnosť Rímskej kúrie, spojená s úlohou Petrovou a v nej založená, smeruje k dobru celej Cirkvi, ako aj partikulárnych cirkví, je predovšetkým povolaná na plnenie ministéria jednoty, ktoré je jedinečne zverené Rímskemu veľkňazovi, keďže je ustanovený zo samého Božieho rozhodnutia za trvalý a viditeľný základ Cirkvi. Preto jednota v Cirkvi je drahocenný základ, ktorý treba zachovávať, brániť, chrániť, napomáhať, ustavične podporovať za usilovnej spolupráce všetkých, najmä tých, ktorí sú zase viditeľným princípom a základom vo svojich partikulárnych cirkvách.26
Spolupráca teda, ktorú Rímska kúria poskytuje Najvyššiemu veľkňazovi, sa opiera o ministérium jednoty. Je ňou predovšetkým jednota viery, ktorá sa riadi a udržiava posvätným pokladom, ktorého prvým stážcom a ochrancom je Petrov nástupca a od ktorého dostáva najvyššiu úlohu posilňovať bratov. Rovnako je aj jednotou disciplíny, lebo ide o všeobecnú disciplínu Cirkvi, ktorá spočíva v súhrnu noriem a mravného konania, tvorí základnú štruktúru Cirkvi, zaisťuje prostriedky spásy a ich správne používanie spolu s usporiadanou štruktúrou Božieho ľudu.
Riadenie celej Cirkvi vždy chráni túto jednotu pred rozdielnym spôsobom bytia a konania, pochádzajúceho z rozmanitosti osôb a kultúr, aby neutrpela ujmu pre veľkú rozmanitosť darov, ktoré Duch Svätý prehlbuje, ktorých ustavične obohacuje, len keď z toho nepochádzajú sklony oddeliť sa na spôsob ostrovov alebo odstredivosti, ale aby sa všetko zosúladilo do vyššej štruktúry jedinej Cirkvi. Náš predchodca Ján Pavol I. veľmi vhodne pripomenul tento princíp, keď v príhovore k otcom kardinálom o ustanovizniach Rímskej kúrie poznamenal, že "pomáhajú námestníkovi Kristovmu v tom, aby apoštolské ministérium, ktoré je jeho povinnosťou voči celej Cirkvi, mohol spoľahlivo a presne plniť, a týmto spôsobom zabezpečujú organické členenie zákonitej samostatnosti, ale pri zachovaní povinnej úcty k jednote disciplíny, ba aj viery, patriacej k povahe Cirkvi, za ktorú sa Kristus modlil pred svojím umučením".27
To sa deje tak, že najvyššie ministérium jednoty má v úcte zákonité zvyky univerzálnej Cirkvi, obyčaje národov a moc, ktorá na základe božského práva patrí pastierom partikulárnych cirkví. Sám však rímsky veľkňaz, ako je zjavné, nemôže zanedbať zakročenie vtedy, keď si to z vážnych dôvodov žiada ochrana viery, lásky a disciplíny.
12. A tak úloha Rímskej kúrie, keďže je ekleziálna, vyžaduje spoluprácu celej Cirkvi, na ktorú je zameraná. Nikto nie je v Cirkvi oddelený od iných, každý so všetkými ostatnými vytvára jedno a to isté telo.
Takáto spolupráca sa uskutočňuje prostredníctvom toho spoločenstva, z ktorého sme vyšli, totiž spoločenstva života, lásky a pravdy, na aké ustanovil mesiášsky ľud Kristus Pán, a ktorý ho prijal za nástroj spásy a poslal do celého sveta ako svetlo sveta a soľ zeme.28 Tak ako Rímska kúria má povinnosť byť v spoločenstve so všetkými cirkvami, aj pastieri partikulárnych cirkví, ktoré "riadia ako zástupcovia a vyslanci Krista"29, sa majú usilovať byť v spoločenstve s Rímskou kúriou, aby v tejto vzájomnej dôvere boli zviazaní pevnejším putom s nástupcom Petra.
Toto vzájomné komunikovanie medzi centrom Cirkvi a takpovediac jej perifériou, keď sa nezveličuje autorita nikoho, s veľkým úsilím napomáha spoločenstvo medzi všetkými na spôsob živého tela, ktoré sa skladá a násobí zo vzájomných vzťahov všetkých údov. Pavol VI., náš predchodca, to šťastne vyjadril takto: "Je zrejmé, že dostredivému pohybu smerom do srdca Cirkvi treba, aby zodpovedal iný pohyb, odstredivý, ktorý istým spôsobom sa dotýka všetkých a jednotlivých cirkví, všetkých i jednotlivých pastierov a veriacich tak, aby sa vyjadril a ukázal ten poklad pravdy, milosti a jednoty, ktorej účastnými, strážcami a správcami nás urobil Kristus, Pán a Vykupiteľ".30
To všetko smeruje k tomu, aby sa jednému a tomu istému Božiemu ľudu poskytovalo ministérium spásy; to ministérium, ktoré predovšetkým vyžaduje vzájomnú pomoc medzi pastiermi partikulárnych cirkví a pastierom Cirkvi všeobecnej, tak aby sa všetci spojenými silami usilovali naplniť najvyšší zákon, ktorým je spása duší.
Najvyšší veľkňazi nič iné nechceli než stále účinnejšie sa starať o túto spásu duší či už založením Rímskej kúrie, alebo jej prispôsobovaniami novým podmienkam v Cirkvi a vo svete, ako to vyplýva z dejín. Preto si Pavol VI. oprávnene predstavoval Rímsku kúriu akoby nové jeruzalemské večeradlo, ktoré je svätej Cirkvi úplne oddané.31 My sami sme preto vyhlásili všetkým, ktorí v nej pracujú, že jediným dôvodom a normou ich práce je odhodlaná služba Cirkvi a pre Cirkev.32 Ba v tomto novom zákone o Rímskej kúrii chceli sme stanoviť, aby sa všetky otázky prejednávali na dikastériách "pastoračnými formami... a kritériami, duchom upretým tak na spravodlivosť a dobro Cirkvi ako aj predovšetkým na spásu duší."33
13. Keď sa už chystáme vyhlásiť túto apoštolskú konštitúciu, ktorou Rímska kúria dostáva novú tvár, považujeme za dobré zhrnúť úmysly a zásady, ktoré nás viedli.
Predovšetkým sme chceli, aby obraz a tvár tejto kúrie zodpovedal novým požiadavkám našej doby so zreteľom na zmeny, ktoré po vydaní apoštolskej konštitúcie Regimini Ecclesiae universae boli urobené či už našim predchodcom Pavlom VI., alebo nami.
ďalej našou úlohou bolo, aby obnova zákonov Cirkvi, ktorá bola uvedená vydaním nového Kódexu kánonického práva a ktorá spočíva v uskutočnení revízie Kódexu východného kánonického práva, sa nejakým spôsobom naplnila a uskutočnila.
Mali sme v úmysle aj to, aby sa dávne dikastériá a inštitúcie Rímskej kúrie stali súcejšími na dosahovanie vlastných cieľov, na ktoré sú ustanovené, čiže aby mali účasť na úlohách riadenia, jurisdikcie, ako aj vykonávania. Preto boli oblasti činnosti týchto dikastérií navzájom vhodnejšie rozdelené a presnejšie označené.
Okrem toho majúc pred očami to, čo učí skúsenosť týchto rokov, a to, čo vyžadujú vždy nové požiadavky cirkevného spoločenstva, znova sme premysleli právnickú podobu a činnosť tých inštitúcií, ktoré sa právom nazývajú pokoncilové, a zmenili sme prípadne ich štruktúru a usporiadanie. Urobili sme to s tým úmyslom, aby sa úloha týchto inštitúcií stala užitočnejšia a plodnejšia, a to napomáhať v Cirkvi osobitné pastoračné diela a skúmať tie problémy, ktoré sa so stále stupňujúcim tempom dovolávajú starostlivosti pastierov a žiadajú pohotové a bezpečné odpovede.
Nakoniec boli vytvorené nové a aj pevné podnety na zladenie vzájomnej spolupráce medzi dikastériami, ktorých pričinením má vzniknúť istý spôsob konania, svojou povahou nesúci znak jednoty.
Slovom, našou starosťou bolo rozhodne postupovať tak, aby usporiadanie a spôsob činnosti Rímskej kúrie stále viac zodpovedali tak ekleziológii prerokovanej na Druhom vatikánskom koncile ako aj sa stali jasnejším spôsobom súcimi na dosiahnutie vytýčených pastoračných cieľov samého ustanovenia, ako aj stále vhodnejšie išli v ústrety potrebám cirkevnej a občianskej spoločnosti.
Sme skutočne presvedčení, že činnosť Rímskej kúrie nemálo prispieva k tomu, aby Cirkev, keď sa približuje tretie tisícročie po narodení Krista, vytrvala vo vernosti tajomstvu svojho zrodenia,34 keď ju Svätý Duch silou evanjelia omladzuje.35
14. So zreteľom na toto všetko sme za pomoci odborníkov, s podporou múdrej rady a kolegiálneho zmyslu otcov kardinálov a biskupov, po starostlivom zvážení povahy a úlohy Rímskej kúrie prikázali vyhotoviť túto apoštolskú konštitúciu v nádeji, že táto úctyhodná a na riadenie Cirkvi potrebná inštitúcia bude zodpovedať tomu pastoračnému impulzu, ktorý predovšetkým po Druhom vatikánskom koncile pohýňa všetkých veriacich, laikov, presbyterov a predovšetkým biskupov čím viac počúvať a nasledovať to, čo Duch hovorí cirkvám (porov. Zjv. 2,7).
Ako totiž všetci pastieri Cirkvi a medzi nimi zvláštnym spôsobom rímsky biskup sa považujú "za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev" (1Kor 4,1), túžia byť najmä najvernejšími pomocníkmi, ktorých Večný otec dôverne používa na pokračovanie diela spásy vo svete, aj Rímska kúria vo všetkých okruhoch svojej dôležitej činnosti veľmi túži, aby aj ona sama bola preniknutá tým istým Duchom a tým istým dychom: Hovoríme o Duchu Syna človeka, jednorodeného Krista Otca, ktorý "prišiel zachrániť, čo sa stratilo" (Mt 18,11), ktorého jediná a najvšobecnejšia túžba smeruje k tomu, aby všetci ľudia "mali život a prehojne ho mali" (Jn 10,10).
Preto pomocou Božej milosti a pod ochranou blahoslavenej Panny Márie, Matky Cirkvi, stanovujeme a nariaďujeme nasledujúce normy o Rímskej kúrie.

I.
VŠEOBECNÉ NORMY
POJEM RÍMSKEJ KÚRIE
Čl. 1 - Rímska kúria je súhrn dikastérií a inštitúcií, ktoré Rímskemu veľkňazovi poskytujú pomoc pri vykonávaní jeho najvyššej pastoračnej úlohy na dobro a službu všeobecnej Cirkvi a partikulárnych cirkví, ktorou sa posilňuje jednota viery a spoločenstvo Božieho ľudu, ako aj napomáha vlastné poslanie Cirkvi vo svete.

ŠTRUKTÚRA DIKASTÉRIÍ
Čl. 2 - § 1. Pod dikastériami sa rozumejú: štátny sekretariát, kongregácie, tribunály, rady a úrady čiže apoštolská norma, správa majetku Apoštolskej stolice, prefektúra ekonomických záležitostí Svätej stolice.
§ 2. Dikastériá sú medzi sebou rozvnoprávne.
§ 3. Medzi inštitúcie Rímskej kúrie sa zaraďuje prefektúra pápežského domu a úrad liturgických slávení Rímskeho veľkňaza.
Čl. 3 - § 1. Dikastériá, ak pre svoju osobitnú povahu alebo zvláštny zákon nemajú inú štruktúru, tvorí kardinál prefekt alebo arcibiskup predseda, skupina kardinálov a nikoľkých biskupov, ktorým pomáha sekretár. Asistujú im konzultori a spoluprácu poskytujú vyšší pomocníci, ako aj vhodný počet úradníkov.
§ 2. Podľa osobitnej povahy niektorých dikastérií sa do ich skupín môžu zapísať klerici, ako aj iní veriaci.
§ 3. Avšak členmi kongregácií vo vlastnom zmysle sú kardináli a biskupi.
Čl. 4 - Prefekt alebo predseda vedie dikastérium, riadi ho a zastupuje.
Sekretár za spolupráce podsekretára pomáha prefektovi alebo predsedovi pri vedení záležitostí a osôb dikastéria.
Čl. 5 - § 1. Prefekta alebo predsedu, skupinu členov, sekretára a ostatných vyšších pomocníkov, ako aj konzultorov vymenúva Svätý Otec na päť rokov.
§ 2. Po dovŕšení sedemdesiateho piateho roku sa od kardinálov, ktorí stoja na čele žiada, aby podali zrieknutie sa úradu Rímskemu veľkňazovi, ktorý po zvážení všetkého sa rozhodne. Ostatní moderátori, ako aj sekretári po dovŕšení sedemdesiateho piateho roku odstupujú od úlohy; členovia po dovŕšení osemdesiateho roku; tí však, ktorí sú členmi niektorého dikastéria na základe úlohy, po skončení úlohy prestávajú byť členmi.
Čl. 6 - Pri smrti Rímskeho veľkňaza všetci moderátori a členovia dikastérií odstupujú od úlohy. Výnimkou je komorník Rímskej Cirkvi a vyšší penitenciár, ktorí riadne vybavujú záležitosti a predkladajú kolégiu kardinálov tie, o ktorých by mal byť informovaný Najvyšší veľkňaz.
Sekretári sa starajú o riadne vedenie dikastérií a vykonávajú iba riadne záležitosti; avšak potrebujú potvrdenie Najvyššieho veľkňaza do troch mesiacov od jeho zvolenia.
Čl. 7 - Členovia skupiny sa vyberajú spomedzi kardinálov, ktorí bývajú v Meste alebo mimo Mesta, ku ktorým sa pripájajú niektorí biskupi, pokiaľ majú osobitnú skúsenosť vo veciach, o ktoré ide, predovšetkým diecézni biskupi, ako aj podľa povahy dikastéria, niektorí klerici a iní veriaci, pričom platí zákon, že to, čo sa vyžaduje pri vykonávaní riadiacej moci, má byť vyhradené tým, ktorí sú vyznačení posvätným rádom.
Čl. 8 - Aj konzultori majú byť vymenovaní spomedzi klerikov alebo ostatných veriacich, ktorí vynikajú vedomosťami a rozumnosťou, podľa možnosti pri zachovaní všeobecnosti.
Čl. 9 - Úradníci sa priberajú spomedzi veriacich, klrikov alebo laikov, ktorých odporúča čnosť, rozumnosť, praxou, potrebnými vedomosťami, potvrdenými vhodnými titulmi zo štúdií, vybraných, nakoľko to je možné, z rozličných častí sveta, tak, aby kúria vyjadrovala všeobecnú povahu Cirkvi. Súcosť kandidátov má byť podľa vhodnosti potvrdená skúškami alebo inými primeranými spôsobmi.
Partikulárne cirkvi, moderátori inštitútov zasväteného života a spoločnosti apoštolského života nemajú zabúdať na poskytovanie pomoci Apoštolskej stolici, a majú dovoliť, aby ich veriaci alebo členovia boli podľa potreby pribratí do Rímskej kúrie.
Čl. 10 - Každé dikastérium má mať vlastný archív, v ktorom prijaté doklady, ako aj kópie tých, ktoré boli odoslané, boli zapísané v knihe protokolov, usporiadané a boli bezpečne a podľa kritérií modernej doby strážené.

SPÔSOB POSTUPU V PRÁCI
Čl. 11 - § 1. Záležitosti väčšieho významu sú podľa povahy jednotlivých dikastérií vyhradené všeobecným zasadaniam.
§ 2. Na plenárne zasadania, ktoré podľa možnostti treba sláviť raz za rok venované otázkam, ktoré majú povahu všeobecnej zásady, a iným, ktoré prefekt alebo predseda považuje za také, ktoré treba prerokovať majú byť v príhodnom čase zvolaní všetci členovia. Na riadne zasadania stačí, aby boli zvolení členovia, ktorí sú v Meste.
§ 3. Na všetkých zasadaniach má účasť sekretár s hlasovacím právom.
Čl. 12 - Úlohou konzultorov a tých, ktorí sú im rovní, je starostlivo študovať predloženú otázku a podľa možnosti podať o nej písomnú mienku.
Podľa vhodnosti a povahy každého dikastéria môžu byť zvolaní konzultori, aby kolegiálne prebádali predložené otázky, a ak je to potrebné, vyniesť spoločnú mienku.
V jednotlivých prípadoch môžu byť pozvaní na poradu aj iní, ktorí síce nepatria do počtu konzultorov, ale majú osobitnú skúsenosť v otázke, ktorá sa má prerokovať.
Čl. 13 - Dikastériá, každé podľa vlastnej kompetencie, prerokúvajú záležitosti, ktoré pre svoj osobitný význam, svojou povahou alebo právom sú vyhradené Apoštolskej stolici, i tie, ktoré presahujú hranice kompetencie jednotlivých biskupov alebo ich skupín, ako aj tie, ktoré im zverí Najvyšší veľkňaz. Zaoberajú sa štúdiom vážnejších problémov dnešnej doby, aby pastoračná činnosť Cirkvi účinnejšie napredovala a bola vhodne koordinovaná pri zachovaní povinného vzťahu k partikulárnym cirkvám; napomáhajú podujatia pre dobro univerzálnej Cirkvi; a napokon riešia to, čo veriaci využívajúc svoje právo, predkladajú Apoštolskej stolici.
Čl. 14 - Kompetencia dikastérií sa vymedzuje vzhľadom na matériu, ak sa výslovne neurčuje ináč.
Čl. 15 - Otázky treba prerokúvať podľa buď univerzálneho, alebo osobitného práva Rímskej kúrie, ako aj podľa noriem každého dikastéria, ale pastoračnými formami a kritériami s pozornosťou upretou tak na spravodlivosť a dobro Cirkvi, ako aj a predovšetkým na spásu duší.
Čl. 16 - Na Rímsku kúriu sa okrem úradného latinského jazyka možno obrátiť aj vo všetkých dnes najrozšírenejších jazykoch.
Na osoh všetkých dikastérií sa zriaďuje stredisko na prekladanie dokladov do iných jazykov.
Čl. 17 - Všeobecné doklady, ktoré pripravuje jedno dikastérium, sa majú oznámiť aj iným dikastériám, ktorých sa to týka, aby sa text mohol zdokonaliť na základe možných predložených opráv, a po spoločnej porade sa má zhodne postupovať aj pri ich uskutočňovaní.
Čl. 18 - Schváleniu Najvyššieho veľkňaza majú byť predložené rozhodnutia väčšieho významu okrem tých, na ktoré moderátori dikastérií dostali zvláštne oprávnenia, a okrem rozsudkov tribunálu Rímskej róty a Najvyššieho tribunálu apoštolskej signatúry, vynesených v medziach vlastnej kompetencie.
Dikastériá nemôžu vynášať všeobecné dekréty, majúce účinnosť zákona, ani derogovať predpisy platného univerzálneho práva len v jednotlivých prípadoch a na základe zvláštneho schválenia Najvyššieho veľkňaza.
Má byť nezrušiteľnou normou, že sa nebude konať nič vážne a mimoriadne, čo by predtým moderátori dikastérií neoznámili Najvyššiemu veľkňazovi.
Čl. 19 - § 1. Hierarchické rekurzy prijíma dikastérium, ktoré je kompetentné vzhľadom na matériu pri zachovaní predpisu čl. 21, § 1.
§ 2. Avšak otázky, ktoré treba riešiť súdne, sa posielajú na kompetentné tribunály pri zachovaní predpisu čl. 52 a 53.
Čl. 20 - Konflikty kompetencie, ak nejaké vzniknú medzi dikastériami, majú sa predložiť najvyššiemu tribunálu Apoštolskej signatúry, ak sa Najvyššiemu veľkňazovi nezapáči rozhodnúť ináč.
Čl. 21 - § 1. Záležitosti, ktoré sa týkajú kompetencie viacerých dikastérií, majú spolu preskúmať dikastériá, ktorých sa to týka.
Aby sa uskutočnili porady, moderátor dikastéria, ktoré začalo vo veci konať, zvolá zhromaždenie, buď z úradu, alebo na žiadosť iného dikastéria, ktorého sa to dotýka. Ak to však vyžaduje predložená matéria, vec sa má predložiť na plenárne zasadanie dikastérií, ktorých sa to týka.
Zasadaniu predsedá moderátor dikastéria, ktorý ho zvolal, alebo jeho sekretár, ak sa majú zísť iba sekretári.
§ 2. Ak bude treba, majú sa vhodne ustanoviť trvalé "medzidikasteriové" komisie na prerokovanie záležitostí, ktoré vyžadujú vzájomné a časté porady.

ZHROMAŹDENIA KARDINÁLOV
Čl. 22 - Na základe mandátu Rímskeho veľkňaza sa kardináli, ktorí sú na čele dikstérií, viacráz za rok schádzajú, aby preskúmali vážnejšie otázky, koordinovali práce a aby si mohli vymeniť správy a urobiť rozhodnutia.
Čl. 23 - Dôležitejšie záležitosti všeobecnej povahy môžu s úžitkom prerokúvať, ak sa tak páči Najvyššiemu veľkňazovi, kardináli, zhromaždení podľa vlastného zákona na plenárnom konzistóriu.

SKUPINA KARDINÁLOV PRE RIEŠENIE ORGANIZAČNÝCH
A EKONOMICKÝCH OTÁZOK APOŠTOLSKEJ STOLICE
Čl. 24 - Skupina pozostáva z pätnástich kardinálov, takmer všetci biskupi partikulárnych cirkví z rozličných častí sveta, vymenovaní Rímskym veľkňazom na päť rokov.
Čl. 25 - § 1. Skupinu zvoláva obyčajne dva razy do roka kardinál štátny sekretár na zhodnotenie ekonomických a organizačných otázok, týkajúcich sa správy Svätej stolice, pokiaľ je to potrebné, za pomoci odborníkov v týchto otázkach.
§ 2. Táto skupina sleduje aj činnosť osobitného inštitútu, ktorý bol zriadený a umistnený v štáte mesta Vatikán na ochranu a správu ekonomických dobier, ktoré mu boli zverené a ktoré slúžia na podporu náboženských a charitatívnych diel; riadi sa osobitným zákonom.

VZŤAHY S PARTIKULÁRNYMI CIRKVAMI
Čl. 26 - § 1. Majú sa pestovať časté kontakty s partikulárnymi cirkvami a skupinami biskupov tým, že sa s nimi radia, keď ide o prípravu dokladov väčšieho významu, ktoré majú všeobecnú povahu.
§ 2. Skôr než sa zverejnia všeobecné doklady alebo také, ktoré sa týkajú partikulárnych cirkví, majú sa podľa možnosti oznámiť diecéznym biskupom.
§ 3. Otázky predložené dikastériám sa majú starostlivo preskúmať a bez meškania poslať odpoveď alebo pokiaľ je to možné, aspoň potvrdenie o prijatí záležitosti.
Čl. 27 - Dikastériá nemajú zabúdať radiť sa s pápežskými legátmi v záležitostiach, ktoré sa týkajú partikulárnych cirkví, kde plnia úlohu, ako aj oznámiť im prijaté rozhodnutia.

NÁVŠTEVY "AD LIMINA"
Čl. 28 - Podľa ctihodnej tradície a predpisu práva biskupi, ktorí sú na čele partikulárnych cirkví, sa v stanovenom čase odoberajú "ad limina Apostolorum" a pri tejto príležitosti podajú Rímskemu veľkňazovi správu o stave diecézy.
Čl. 29 - Návštevy tohto druhu majú v živote Cirkvi veľký význam, pretože tvoria akoby vrchol vzťahov pastierov ktorejkoľvek partikulárnej cirkvi s Rímskym veľkňazom. On totiž, keď prijíma k sebe svojich bratov v biskupstve, prerokúva s nimi veci, ktoré sa týkajú dobra cirkví a pastierskej úlohy biskupov, posilňuje ich a udržiava vo viere a láske; týmto spôsobom sa totiž putá hierarchického spoločenstva posilňujú a tým akoby sa stala verejnou katolicita Cirkvi a jednota kolégia biskupov.
Čl. 30 - Návštevy "ad limina" sa týkajú aj dikastérií Rímskej kúrie. Nimi sa totiž rozvíja a prehlbuje užitočný dialóg medzi biskupmi a Apoštolskou stolicou, vymieňajú si vzájomné informácie, poskytujú si rady a vhodné návrhy na väčšie dobro a osoh cirkví, ako aj na zachovanie spoločnej disciplíny Cirkvi.
Čl. 31 - S horlivou starostlivosťou a vhodne sa návštevy majú pripraviť tak, aby sa tri hlavné stupne, z ktorých pozostávajú - čiže putovanie k hrobom kniežat apoštolov a ich uctenie, stretnutie s najvyšším veľkňazom, ako aj rozhovory v dikastériách Rímskej kúrie, šťastne uskutočnili a mali kladný výsledok.
Čl. 32 - Na tento cieľ sa má šesť mesiacov pred termínom určeným na návštevu poslať správa o stave diecézy. Dikastériá, ktorým to prislúcha, so všetkou starostlivosťou ju majú preskúmať a ich pripomienky poslať osobitnej skupine, ktorá je na to ustanovená, aby sa z nej urobil krátky výťah, ktorý treba mať pri rozhovoroch pred očami.

PASTORAČNÁ POVAHA ČINNOSTI
Čl. 33 - Činnosť všetkých, ktorí v Rímskej kúrii a v ostatných ustanovizniach Svätej stolice pôsobia, je pravá ekleziálna služba, poznačená pastoračnou povahou, lebo je účasťou na univerzálnom poslaní Rímskeho veľkňaza, ktorú majú poskytovať všetci s najväčšou zodpovednosťou a s ochotou slúžiť.
Čl. 34 - Jednotlivé dikastériá sledujú vlastné ciele, predsa však medzi sebou spolupôsobia; preto všetci, ktorí pracujú v Rímskej kúrii sa musia usilovať, aby ich práca smerovala k jednému cieľu a bola riadená. Všetci teda majú byť pripravení poskytnúť vlastnú pomoc, kde to je potrebné.
Čl. 35 - Hoci každá práca poskytnutá v inštitúciách Svätej stolice je spoluprácou v apoštolskej činnosti, kňazi podľa svojich síl majú sa činne zapájať do starostlivosti o duše, ale bez ujmy vlastného úradu.

ÚSTREDNÝ PRACOVNÝ ÚRAD
Čl. 36 - O vykonávanie práce v Rímskej kúrii, ako aj o otázkach s ňou spojených sa podľa svojej kompetencie stará Ústredný pracovný úrad.

PORIADOK
Čl. 37 - K tejto apoštolskej konštitúcii sa pripája Poriadok čiže spoločné normy, ktorými sa stanovuje disciplína a spôsob prerokúvania záležitostí v samej kúrii, pri neporušení všeobecných noriem tejto konštitúcie.
Čl. 38 - Každé dikastérium má mať vlastný Poriadok čiže zvláštne normy, ktorými sa stanovuje disciplína a spôsob prerokúvania záležitostí.
Poriadok každého dikastéria sa má zverejniť zvyčajnou formou Apoštolskej stolice.

II.
ŠTÁTNY SEKRETARIÁT
ČL. 39 - Štátny sekretariát zblízka pomáha Najvyššiemu veľkňazovi pri vykonávaní jeho najvyššej úlohy.
Čl. 40 - Na jeho čele je kardinál štátny sekretár. Obsahuje dve sekcie, a to sekciu pre všeobecné záležitosti pod priamym riadeném substitúta, pomocného asesora, a sekciu pre styky so štátmi pod vedením vlastného sekretára, pomocného podsekretára. V tejto druhej sekcii je prítomná skupina kardinálov a niektorých biskupov.

PRVÁ SEKCIA
Čl. 41 - § 1. Prvej sekcii prináleží osobitným spôsobom vynakladať úsilie na vybavovanie záležitostí, ktoré sa týkajú dennej služby Najvyššieho veľkňaza; vybavovať to, čo sa vyskytuje mimo riadnej kompetencie dikastérií Rímskej kúrie a iných inštitúcií Apoštolskej stolice; udržiavať styky s tými istými dikastériami bez ujmy ich samostatnosti a koordinovať práce; moderovať úrad legátov Svätej stolice a ich prácu, predovšetkým čo sa týka partikulárnych cirkví. Jej úlohou je urobiť všetko, čo sa týka predstaviteľov štátov pri Svätej stolici.
§ 2. Po porade s inými kompetentnými dikastériami stará sa o to, čo sa vzťahuje na prítomnosť a činnosť Svätej stolice pri medzinárodných inštitúciách pri zachovaní predpisu Čl. 46. To isté koná vo vzťahu k medzinárodným katolíckym inštitúciám.
Čl. 42 - Jej úlohou je aj:
1. zostavovať a rozosielať apoštolské konštitúcie, dekretálne listy, apoštolské listy, listy a iné dokumenty, ktoré jej zveril Najvyšší veľkňaz;
2. vykonať všetky úkony, týkajúce sa vymenovaní, ktoré Najvyšší veľkňaz koná alebo schvaľuje v Rímskej kúrii a v iných inštitúciách, závislých od Svätej stolice;
3. strážiť olovenú pečať a prsteň Rybára.
Čl. 43 - Do tejto sekcie zároveň patrí:
1. starať sa o vydávanie verejných spisov a dokumentov Svätej stolice vo vestníku, ktorý sa nazýva Acta Apostolicae Sedis;
2. zverejňovať úradné správy, ktoré sa týkajú buď úkonov Najvyššieho veľkňaza, alebo činnosti Svätej stolice, pomocou jej podriadeného osobitného úradu, zvyčajne nazývaného Sala Stampa;
3. spoločným úsilím s druhou sekciou dozerať na noviny zvyčajne nazývané L?Osservatore Romano, na vatikánsku rozhlasovú stanicu a vatikánske televízne stredisko.
Čl. 44 - Prostredníctvom Štatistického úradu, nazývaného Statistica, zbierka, koordinuje a zverejňuje všetky údaje, vypracované podľa štatistických noriem, ktoré sa vzťahujú života celej Cirkvi na svete.

DRUHÁ SEKCIA
Čl. 45 - Osobitnou úlohou druhej sekcie pre vzťahy so štátmi je zaoberať sa záležitosťami, ktoré treba prerokúvať s vládami.
Čl. 46 - Jej prináleží:
1. pestovať predovšetkým diplomatické styky so štátmi a inými subjektmi medzinárodného práva rozvíjať, ako aj prerokúvať spoločné záležitosti, aby sa napomáhalo dobro Cirkvi a občianskych spoločností podľa potreby pomocou konkordátov a iných podobných dohôd s ohľadom na mienku zhromaždení biskupov, na ktorých sa zúčastňuje.
2. reprezentovať Svätú stolicu pri medzinárodných inštitúciách a kongresoch o otázkach verejnej povahy po konzultáciách s kompetentnými dikastériami Rímskej kúrie;
3. vo vlastnej oblasti prác vybavovať veci, ktoré sa týkajú pápežských legátov.
Čl. 47 - § 1. V osobitných okolnostiach z mandátu Najvyššieho veľkňaza táto sekcia po konzultáciách s kompetentnými dikastériami Rímskej kúrie plní to, čo sa týka zabezpečenia partikulárnych cirkví, ako aj ich ustanovenia a ustanovenia ich zoskupení a ich zmien.
§ 2. V ostatných prípadoch, predovšetkým tam, kde platí konkordátny vzťah, prináleží jej pri zachovaní predpisu čl. 78 postarať sa o to, čo treba vybavovať s civilnými vládami.

III.
KONGREGÁCIE
KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY
Čl. 48 - Vlastnou úlohou Kongregácie pre náuku viery je napomáhať a chrániť náuku viery a mravov v celom katolíckom svete; preto jej podlieha to, čo sa akokoľvek týka tejto matérie.
Čl. 49 - Napĺňajúc úlohu napomáhania náuky, sama rozvíja úsilia, aby chápanie viery rástlo a aby vo svetle viery sa mohla dať odpoveď na nové otázky, vyplývajúce z pokroku vied alebo ľudskej kultúry.
Čl. 50 - Biksupom, tak jednotlivým, ako aj spojeným do zhromaždení je pomocou v plnení úlohy, ktorou sa ustanovujú samotní hodnoverní učitelia viery a doktori a sú povinní chrániť a napomáhať neporušenosť tej istej viery.
Čl. 51 - Na obranu pravdy viery a neporušenosti mravov venuje starostlivosť, aby viera alebo mravy neutrpeli ujmu pre akokoľvek rozšírené bludy.
Preto
1. jej povinnosťou je vyžadovať, aby knihy a iné spisy, ktoré vydávajú veriaci a týkajú sa viery a mravov, boli predložené na preskúmanie kompetentnej vrchnosti;
2. skúma spisy ako aj mienky, ktoré sa ukazujú ako protirečiace pravej viere a pre ňu nebezpečné, a ak by bolo zrejmé, že odporujú náuke Cirkvi, po udelení možnosti autorovi plne vysvetliť svoj názor, v pravý čas ich zavrhuje, po upozornení ordinára, ktorého sa to týka, a ak je to vhodné, použiť je primerané nápravné prostriedky;
3. napokon sa stará, aby nechýbalo primerané zavrhnutie bludných nebezpečných náuk, ktoré sú azda rozšírené medzi kresťanským ľudom.
Čl. 52 - Skúma delikty proti viere, ako aj ťažšie delikty tak proti mravom, ako aj sláveniu sviatostí, ktoré jej samej boli oznámené, a kde je to potrebné pristupuje k vyhláseniu alebo uloženiu kánonických sankcií podľa normy práva či už všeobecného alebo vlastného.
Čl. 53 - Jej úlohou je takisto preskúmať tak podľa práva, ako aj skutočne to, čo sa týka privilégia viery.
Čl. 54 - Jej predchádzajúcemu posúdeniu podliehajú dokumenty, ktoré vydali iné dikastériá Rímskej kúrie, pokiaľ sa týkajú náuky viery alebo mravov.
Čl. 55 - Pri Kongregácii pre náuku viery je ustanovená Pápežská biblická komisia a Medzinárodná teologická komisia, ktoré pracujú podľa vlastných schválených noriem a ktorým predsedá kardinál prefekt tej istej kongregácie.

KONGREGÁCIA PRE VÝCHODNÉ CIRKVI
Čl. 56 - Kongregácia rozhoduje o tom, čo sa vzťahuje buď na osoby alebo veci katolíckych východných cirkví.
Čl. 57 - § 1. Jej členmi sú na základe samého práva patriarchovia a väčší arcibiskupi východných cirkví, ako aj predseda Rady pre zjednotenie kresťanov.
§ 2. Poradcovia a úradníci sa majú tak vybrať, aby sa podľa možnosti brala na zreteľ odlišnosť obradov.
Čl. 58 - § 1. Kompetencia tejto kongregácie sa vzťahuje na všetky záležitosti, ktoré sú vlastné východným cirkvám a ktoré treba predložiť Svätej stolici, týkajúce sa buď štruktúry a usporiadania cirkví, buď vykonávania učiacej, posväcovacej a riadiacej úlohy, alebo osôb, ich stavu, práv a záväzkov. Plní aj to, čo treba urobiť podľa normy čl. 31, 32 vo veci päťročných správ a návštev ad limina.
§ 2. Zostáva však nedotknutá vlastná a výlučná kompetencia Kongregácie pre náuku viery a pre kauzy svätých, Apoštolskej penitenciárie, Najvyššieho súdu Apoštolskej signatúry a tribunálu Rímskej róty, ako aj Kongregácie pre božský kult a disciplínu sviatostí, čo sa týka dišpenzu od potvrdeného, ale nedokonaného manželstva.
V záležitostiach, ktoré sa týkajú aj veriacich latinskej cirkvi, Kongregácia, ak to vyžaduje vážnosť veci má postupovať, po konzultáciách s dikastériom, kompetentným v tej istej veci pre veriacich latinskej cirkvi.
Čl. 59 - Kongregácia má s horlivou starostlivosťou sledovať aj spoločnosti východných veriacich, nachádzajúcich sa na územiach latinskej cirkvi, a postarať sa o ich duchovné potreby cez vizitátorov, ba tam, kde to vyžaduje počet veriacich, ako aj okolnosti, a podľa možnosti aj prostredníctvom vlastnej hierarchie pomáha po konzultácii s Kongregáciou pre ustanovovanie partikulárnych cirkví, majúcou kompetenciu na tom území.
Čl. 60 - Apoštolská a misijná činnosť v oblastiach, v ktorých východné obrady odpradávna prevažujú, výlučne závisí od tejto kongregácie, hoci ju vykonávajú misionári latinskej cirkvi.
Čl. 61 - Kongregácia zhodne postupuje s Radou pre jednotu kresťanov v tých veciach, ktoré sa môžu týkať vzťahov s nekatolíckymi východnými cirkvami, ako aj s Radou pre medzináboženský dialóg v otázkach, ktoré sa týkajú jej oblasti.

KONGREGÁCIA PRE BOŹÍ KULT
A DISCIPLÍNU SVIATOSTÍ
Čl. 62 - Kongregácia sa zaoberá tým, čo pri neporušení kompetencie Kongregácie pre náuku viery patrí k Apoštolskej stolici z hľadiska riadenia a napomáhania posvätnej liturgie, predovšetkým sviatostí.
Čl. 63 - Podporuje a chráni disciplínu sviatostí predovšetkým z hľadiska ich platného a dovoleného slávenia; okrem toho udeľuje milosti, ako aj dišpenzy, ktoré v tejto oblasti nepatria k splnomocneniam diecéznych biskupov.
Čl. 64 - § 1. Kongregácia účinnými a vhodnými prostriedkami napomáha liturgickú pastoračnú činnosť, osobitným spôsobom slávenie Eucharistie; je nápomocná diecéznym biskupom, aby sa veriaci častejšie aktívne zúčastňovali na posvätnej liturgii.
§ 2. Stará sa o zostavovanie a zdokonalenie liturgických kníh; skúma osobitné kalendáre aj vlastné časti omší a ofícií partikulárnych cirkví, ako aj inštitútov, ktoré toto právo majú.
§ 3. Skúma preklady liturgických kníh a ich prispôsobenia, ktoré zákonite pripravili Konferencie biskupov.
Čl. 65 - Podporuje komisie alebo inštitúty liturgického apoštolátu alebo hudby, alebo spevu, alebo posvätného umenia a pestuje s nimi vzťahy; združenia tohto druhu, ktoré majú medzinárodný charakter, zriaďuje podľa práva alebo schvaľuje a skúma ich stanovy; napokon napomáha zhromaždenia z rozličných oblastí na podporu liturgického života.
Čl. 66 - Pozorne dozerá, aby sa liturgické smernice presne zachovávali, predchádzalo sa zneužitiam a zároveň tam, kde sa zbadajú, vykorenili.
Čl. 67 - Táto kongregácia má právo vyšetrovať fakty nedokonania manželstva a o jestvovaní oprávneného dôvodu na udelenie dišpenzu. Preto prijíma všetky spisy s úsudkom biskupa a s pripomienkami obhajcu zväzku a podľa osobitného spôsobu pokračovania zvažuje a ak treba, predkladá Najvyššiemu veľkňazovi žiadosť na získanie dišpenzu.
Čl. 68 - Je aj kompetentná podľa normy práva vyšetrovať kauzy o nulite posvätnej vysviacky.
Čl. 69 - Je kompetentná aj vo veciach kultu posvätných relikvií, potvrdzovania nebeských patrónov a udeľovania titulu bazilika minor.
Čl. 70 - Kongregácia pomáha biskupom, aby okrem liturgického kultu sa pestovali a mali v úcte modlitby a nábožné cvičenia kresťanského ľudu plne sa zhodujúce s normami Cirkvi.

KONGREGÁCIA PRE KAUZY SVÄTÝCH
Čl. 71 - Kongregácia prerokúva všetko to, čo podľa stanov vedie ku kanonizácii Božích sluhov.
Čl. 72 - § 1. Osobitnými normami a vhodnými radami pomáha diecéznym biskupom, ktorým patrí vyšetrenie kauzy.
§ 2. Zvažuje už preskúmané kauzy zisťujúc, či bolo všetko urobené podľa normy zákona. Takto preskúmané kauzy dôkladne prešetrí, aby sa mohol vyniesť úsudok, či je zrejmé všetko, čo sa vyžaduje, a tak sa mohli predložiť Najvyššiemu veľkňazovi priaznivé úsudky podľa vopred stanovených stupňov káuz.
Čl. 73 - Okrem toho tejto kongregácii patrí rozhodovať o udelení titulu učiteľ svätým, keď dostala úsudok Kongregácie pre náuku viery z hľadiska vynikajúcosti náuky.
Čl. 74 - Okrem toho jej úlohou je rozhodovať o všetkom, čo súvisí s vyhlásením pôvodnosti posvätných relikvií a ich uchovávania.

KONGREGÁCIA PRE BISKUPOV
Čl. 75 - Kongregácia rozhoduje o tom, čo sa vzťahuje na ustanovenie a starostlivosť o partikulárne cirkvi, ako aj na vykonávanie biskupskej úlohy v latinskej cirkvi pri neporušení kompetencie Kongregácie pre evanjelizáciu národov.
Čl. 76 - Úlohou tejto kongregácie je urobiť všetko, čo sa týka ustanovenia členenia spojenia, zrušenia a ostatných zmien partikulárnych cirkví a ich zoskupení. Je aj jej úlohou zriaďovať vojenské ordinariáty pre pastoračnú starosť o vojakov.
Čl. 77 - Stará sa o všetko, čo sa týka vymenovania biskupov, aj titulárnych, a všeobecne starostlivosti o partikulárne cirkvi.
Čl. 78 - Vždy, keď treba rokovať s vládami či už o ustanovení, alebo zmenách partikulárnych cirkví a ich zoskupení, alebo čo sa týka starostlivosti o ne, má postupovať iba po konzultáciách so sekciou Štátneho sekretariátu pre styky so štátmi.
Čl. 79 - Kongregácia sa okrem toho stará o správne vykonávanie pastoračnej úlohy biskupov, poskytujúc im všemožnú pomoc; jej úlohou je však, ak je to potrebné, v zhode s dikastériami, ktorých sa to týka, ohlásiť všeobecné apoštolské vizitácie a pri rovnakom spôsobe postupu zvážiť ich výsledok, a o čom treba potom vhodne rozhodnúť, predložiť Najvyššiemu veľkňazovi.
Čl. 80 - Do tejto kongregácie patrí všetko, čo sa týka Svätej stolice, pokiaľ ide o osobné prelatúry.
Čl. 81 - Pre partikulárne cirkvi, ktoré sú zverené do jej starostlivosti sa kongregácia stará o všetko, čo sa vzťahuje na návštevy "ad limina"; preto podľa normy čl. 32 skúma päťročné správy. Je nápomocná biskupom, prichádzajúcim do Ríma, predovšetkým aby sa vhodne usporiadalo či už stretnutie s Najvyšším veľkňazom, alebo iné rozhovory a púte. Po skončení návštevy podáva diecéznym biskupom písomné závery, týkajúce sa ich diecéz.
Čl. 82 - Kongregácia vybavuje aj slávenie partikulárnych koncilov, ako aj zriadenie Konferencií biskupov a preskúmanie ich stanov; prijíma spisy takýchto zhromaždení a skúma dekréty, ktoré vyžadujú preskúmanie po konzultácii s dikastériami, ktorých sa to týka.

PÁPEŹSKÁ KOMISIA PRE LATINSKÚ AMERIKU
Čl. 83 - § 1. Úlohou komisie je tak radou, ako aj skutkom pomáhať partikulárnym cirkvám Latinskej Ameriky, venovať sa štúdiu otázok, týkajúcich sa života a pokroku samých cirkví, aby predovšetkým bola nápomocná pri riešení takýchto otázok buď dikastériám kúrie, ktoré to zaujíma z dôvodu kompetencie, alebo samým cirkvám.
§ 2. Jej úlohou je aj vyvíjať styky s medzinárodnými a národnými cirkevnými ustanovizňami, ktoré pomáhajú oblastiam latinskej Ameriky, a dikastériám Rímskej kúrie.
Čl. 84 - § 1. Predsedom komisie je prefekt Kongregácie pre biskupov, ktorému pomáha biskup viceprezident.
Ako poradcovia im pomáhajú niektorí biskupi, vybratí buď z Rímskej kúrie, alebo z cirkví Latinskej Ameriky.
§ 2. Za členov komisie sa vyberajú buď z dikastérií Rímskej kúrie, alebo aj z latinsko-americkej rady biskupov, ako aj z biskupov oblastí Latinskej Ameriky a z inštitútov, o ktorých sa hovorilo v predchádzajúcom článku.
§ 3. Komisia má vlastných úradníkov.

KONGREGÁCIA PRE EVANJELIZÁCIU NÁRODOV
Čl. 85 - Kongregácii patrí riadiť a koordinovať všade na svete samo dielo evanjelizácie národov a misionársku spoluprácu pri neporušení kompetencie Kongregácie pre východné cirkvi.
Čl. 86 - Kongregácia napomáha bádania teológie, spirituality a misionárskej pastorácie a rovnako predkladá zásady, normy, ako aj pracovné postupy, prispôsobené časovým a miestnym okolnostiam, pomocou ktorých sa vykonáva evanjelizácia.
Čl. 87 - Kongregácia sa usiluje o to, aby Boží ľud, preniknutý misionárskym duchom a vedomý si svojej povinnosti, účinne spolupracovať s misionárskym dielom modlitbami, svedectvom života, prácou a materiálnymi prostriedkami.
Čl. 88 - § 1. Stará sa o vzbudzovanie klerických, rehoľných i laických misionárskych povolaní, ako aj napomáha vhodné rozmiestňovanie misionárov.
§ 2. Na sebe podriadených územiach sa rovnako stará o formovanie svetského kléru aj katechistov pri neporušení kompetencie Kongregácie pre semináre a študijné inštitúty z hľadiska všeobecného študijného poriadku, ako aj univerzít a ostatných inštitútov vyšších štúdií.
Čl. 89 - Podliehajú jej misijné územia, ktorých evanjelizáciu zveruje súcim inštitútom, spoločnostiam, ako aj partikulárnym cirkvám a robí pre ne všetko, čo patrí buď k zriaďovaniu alebo k zmenám cirkevných celkov, alebo k zabezpečeniu cirkví. Plní aj ostatné úlohy, ktoré Kongregácia pre biskupov vykonáva v rámci svojej kompetencie.
Čl. 90 - § 1. Čo sa však týka členov inštitútov zasväteného života, zriadených na misijných územiach a tam pracujúcich, Kongregácia má kompetenciu v tých veciach, ktoré sa ich dotýkajú ako misionárov buď ako jednotlivcov, alebo ako celku pri zachovaní predpisu čl. 21, § 1.
§ 2. Tejto Kongregácii podliehajú spoločnosti apoštolského života, zriadené pre misie.
Čl. 91 - Na rozvíjanie misionárskej spolupráce aj pomocou účinných zbierok a spravodlivého rozdeľovania materiálnej pomoci, používa predovšetkým pápežské misijné diela, totiž tie, ktoré svoj názor odvodzujú od Diela šírenia viery, od svätého Petra apoštola, Dielo misijného detstva, ako aj pápežskú jednotu misijného kléru.
Čl. 92 - Kongregácia vlastné majetky a iné časné dobrá, určené na misie, spravuje prostredníctvom osobitného úradu pri zachovaní bremena vydávať povinné vyučtovanie prefektúre pre ekonomické záležitosti Svätej stolice.

KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV
Čl. 93 - Kongregácia pri zachovaní práva biskupov a ich Konferencií rieši otázky týkajúce sa presbyterov a diakonov svetského kléru tak zhľadiska osobnej, ako aj pastoračnej služby, ale aj vecí, ktoré používajú pri jej vykonávaní a v tom všetkom poskytuje biskupom vhodnú pomoc.
Čl. 94 - Na základe svojej úlohy stará sa o napomáhanie náboženského formovania veriacich každého veku a postavenia; poskytuje vhodné normy, aby sa správnym spôsobom vyučovalo náboženstvo; dozerá nad správnym podávaním katechetického formovania; udeľuje predpísané schválenie Svätej stolice katechizmom a iným spisom určeným na vyučovanie náboženstva so súhlasom Kongregácie pre náuku viery; je nápomocná katechetickým úradom a podujatiam, ktoré sa týkajú náboženského formovania náboženstva a majú medzinárodnú povahu, koordinuje ich činnosť a podľa potreby im poskytuje pomoc.
Čl. 95 - § 1. Kompetentná je v otázkach života, disciplíny, práv a povinností klerikov.
§ 2. Pomáha vhodnejšie rozdeľovanie presbyterov.
§ 3. Napomáha trvalú formáciu klerikov najmä z hľadiska ich posväcovania a osožného vykonávania pastoračnej služby, no najväčšími ohľadne dôstojné hlásanie Božieho slova.
Čl. 96 - Úlohou tejto kongregácie je prerokovať všetko, čo sa týka klerického stavu ako takého, všetkých klerikov, nevynímajúc rehoľných, po konzultácii s príslušnými dikastériami, kde sa to vyžaduje.
Čl. 97 - Kongregácia rieši otázky, ktoré patria do kompetencie Svätej stolice:
1. ohľadne presbyterských rád, zborov konzultorov, kapitúl kanonikov, pastoračných rád, farností, kostolov, svätýň alebo okolo klerických združení alebo cirkevných archívov, čiže tabulárií;
2. ohľadne bremien omší, ako nábožných odkazov všeobecne a nábožných základín.
Čl. 98 - Kongregácia sa zaoberá všetkým, čo patrí Svätej stolici ohľadne vedenia cirkevných majetkov a najmä správnej správy týchto majetkov, a udeľuje potrebné schválenia a vyšetrenia; okrem toho sa stará o materiálne a sociálne zabezpečenie klerikov.

PÁPEŹSKÁ KOMISIA PRE UCHOVANIE
UMELECKÉHO A HISTORICKÉHO DEDIČSTVA
Čl. 99 - Pri Kongregácii pre klerikov jestvuje komisia, ktorej povinnosťou je byť na čele starostlivosti o historické a umelecké dedičstvo celej Cirkvi.
Čl. 100 - K tomuto dedičstvu v prvom rade patria všetky diela minulej doby akéhokoľvek druhu, ktoré treba s najväčšou starostlivosťou strážiť a uchovávať. Avšak tie diela, ktorých vlastné používanie prestalo, sa majú vhodným spôsobom uchovávať v cirkevných múzeách alebo na iných miestach ako exponáty.
Čl. 101 - § 1. Medzi historickými dobrami vynikajú všetky doklady a listiny, ktoré sa vzťahujú na život a pastoračnú starostlivosť, ako aj na práva a povinnosti diecéz, farností, kostolov a iných právnických osôb ustanovených v Cirkvi, a o tom svedčia.
§ 2. Toto historické dedičstvo sa má chrániť v archívoch alebo aj v knižniciach, ktoré sa všade majú zveriť kompetentným kurátorom, aby sa takéto svedectvá nezničili.
Čl. 102 - Komisia poskytuje pomoc partikulárnym cirkvám a združeniam biskupov a v prípade potreby spolupracuje s nimi, aby sa ustanovili múzea, archívy a knižnice, ako aj vhodne sa uskutočnilo zbieranie a ochrana celého umeleckého a historického dedičstva na celom území a všetkým, ktorých sa to týka, bolo k dispozícii.
Čl. 103 - Úlohou tej istej komisie je po konzultácii s Kongregáciou pre semináre a študijné inštitúty a Kongregáciou pre božský kult a disciplínu sviatostí spolupracovať, aby si Boží ľud stále väčšmi uvedomoval význam a potrebu uchovania historického a umeleckého dedičstva Cirkvi.
Čl. 104 - Tej istej komisii predsedá kardinál prefekt Kongregácie pre klerikov za pomoci sekretára tejto komisie. Komisia má okrem toho svojich vlastných úradníkov.

KONGREGÁCIA PRE INŠTITÚTY ZASVÄTENÉHO ŹIVOTA
A SPOLOČNOSTÍ APOŠTOLSKÉHO ŹIVOTA
Čl. 105 - Hlavnou úlohou Kongregácie je napomáhať a riadiť prax evanjeliových rád, ako sa vykonáva v schválených formách zasväteného života, a zároveň činnosť spoločností apoštolského života v latinskej cirkvi.
Čl. 106 - § 1. Preto Kongregácia rehoľné a sekulárne inštitúty, ako aj spoločnosti apoštolského života zriaďuje, schvaľuje alebo posudzuje vhodnosť ich zriadenia zo strany diecézneho biskupa. Jej patrí aj zrušenie takýchto inštitútov a spoločností, ak by to bolo nevyhnutné.
§ 2. Jej patrí aj ustanovenie únií alebo federácií inštitútov a spoločností, alebo ak by to bolo potrebné aj zrušenie.
Čl. 107 - Kongregácia sa zo všetkých svojich síl stará, aby inštitúty zasväteného života a spoločností apoštolského života rástli a prekvitali v duchu zakladateľov a zdravých tradícií, verne sledovali vlastný cieľ a naozaj osožili spásnemu poslaniu Cirkvi.
Čl. 108 - § 1. Rieši všetko, čo podľa normy práva patrí Svätej stolici z hľadiska života a činnosti inštitútov a spoločností, predovšetkým schvaľovania, riadenia a apoštolátu, prijímania a formovania členov, ich práv a povinností, dišpenzovania od sľubov, prepúšťania členov a správy majektu.
§ 2. Na usporiadanie štúdia filozofie a teológie, ako aj akademických štúdií kompetentná je Kongregácia pre semináre a študijné inštitúty.
Čl. 109 - Úlohou tejto Kongregácie je zriaďovať Konferencie vyšších predstavených rehoľníkov a rehoľníc, schvaľovať ich stanovy, ako aj dozerať, aby ich činnosť bola usmernená na dosiahnutie vlastných cieľov.
Čl. 110 - Kongregácii podlieha aj pustovnícky život, rád panien, ich združenia a ostatné formy zasväteného života.
Čl. 111 - Jej kompetencia zahŕňa aj tretie rády, ako aj združenia veriacich, ktoré sa zriaďujú s tým úmyslom, aby po predchádzajúcej príprave sa neskôr stali inštitútmi zasväteného života alebo spoločnosťami apoštolského života.

KONGREGÁCIA PRE SEMINÁRE A ŠTUDIJNÉ INŠTITÚTY
Čl. 112 - Kongregácia vyjadruje a vykonáva starostlivosť o formáciu tých, ktorí sú povolaní k posvätným rádom, ako aj o napomáhanie a usmerňovanie katolíckeho formovania.
Čl. 113 - § 1. Je nápomocná biskupom, aby sa v ich cirkvách čo najväčšmi pestovali povolania na posvätné služby a v seminároch, ktoré treba ustanovovať a viesť podľa normy práva, chovanci si vhodne a dôkladne osvojili hlbokú tak ľudskú, ako i duchovnú odbornú i pastoračnú formáciu.
§ 2. Starostlivo dozerá, aby spoločenstvo a vedenie seminaristov plne zodpovedalo poriadku kňazského formovania a predstavení aj učitelia príkladným životom a správnou náukou čo najväčšmi prispievali k formovaniu osôb posvätných služobníkov.
§ 3. Jej úlohou je okrem toho zriaďovať interdiecézne semináre a schvaľovať ich stanovy.
Čl. 114 - Kongregácia sa usiluje, aby sa základné princípy katolíckej výchovy, ako ich predkladá magistérium Cirkvi, stále hlbšie skúmali, bránili a Božím ľudom spoznávali.
Rovnako sa stará o to, aby v tejto otázke si veriaci mohli plniť svoje povinnosti aj zaoberali sa ňou a usilovali sa o to, aby aj občianska spoločnosť ich práva uznala a chránila.
Čl. 115 Kongregácia stanovuje normy, ktorými sa riadi katolícka škola; pomáha diecéznym biskupom, aby tam, kde sa to dá, zakladali katolícke školy a s najväčšou starostlivosťou podporovali, a aby sa vo všetkých školách veriacim žiakom poskytovala katechetická výchova a pastoračná starostlivosť pomocou vhodných podujatí poskytovala kresťanským chovancom.
Čl. 116 - § 1. Kongregácia vynakladá sily, aby v Cirkvi bol dostatočný počet cirkevných a katolíckych univerzít a ostatných študijných inštitútov, v ktorých sa posvätné vedy majú hlbšie skúmať, ako aj napomáhalo pestovanie humanitných vied z hľadiska kresťanskej pravdy a aby sa veriaci vhodne pripravovali na plnenie vlastných úloh.
§ 2. Zriaďuje alebo schvaľuje cirkevné univerzity a inštitúty, potvrdzuje ich stanovy, vykonáva v nich najvyššie riadenie, ako aj dozerá, aby sa v prednášaných náukách zachovala neporušenosť katolíckej viery.
§ 3. Čo sa týka katolíckych univerzít, vykonáva to, čo prináleží Svätej stolici.
§ 4. Rozvíja spoluprácu a vzájomnú pomoc medzi univerzitami štúdií a ich združeniami a ochraňuje ich.

IV.
TRIBUNÁLY
APOŠTOLSKÁ PENITENCIÁRIA
Čl. 117 - Kompetencia Apoštolskej penitenciárie sa vzťahuje na vnútorné fórum, ako aj na odpustky.
Čl. 118 - Pre vnútorné fórum, tak sviatostné, ako aj nesviatostné, udeľuje absolúcie, dišpenzy, zámeny, sanácie, odpustenia a iné milosti.
Čl. 119 - Sama sa stará, aby v patriarchálnych bazilikách Mesta bol dostatočný počet penitenciárov, obdarených vhodnými splnomocneniami.
Čl. 120 - Tomuto dikastériu sa zveruje to, čo sa týka udeľovania a používania odpustkov pri neporušení práva Kongregácie pre náuku viery vidieť to, čo sa vzťahuje na dogmatickú náuku ohľadne odpustkov.

NAJVYŠŠÍ TRIBUNÁL APOŠTOLSKEJ SIGNATÚRY
Čl. 121 - Toto dikastérium Najvyššieho tribunálu okrem úlohy, ktorú vykonáva, sa stará o správne vysluhovanie spravodlivosti v Cirkvi.
Čl. 122 - Rozsudzuje:
1. vymáhania nulity a žiadosti o navrátenie do pôvodného stavu proti rozsudkom Rímskej róty;
2. rekurzy v kauzách o stave osôb proti odmietnutiu nového prešetrenia kauzy zo strany Rímskej róty;
3. námietky z podozrenia a iné kauzy proti sudcom Rímskej róty pre úkony vo vykonávaní ich úlohy;
4. konflikty o kompetenciu medzi tribunálmi, ktoré nepodliehajú tomu istému odvolaciemu tribunálu.
Čl. 123 - § 1. Okrem toho o rekurzoch predložených v zánikovej lehote tridsiatich užitočných dní proti jednotlivým administratívnym úkonom, či ich vyniesli dikastériá Rímskej kúrie alebo ich oni schválili, kedykoľvek sa vedie spor, či napadnutý úkon porušil niektorý zákon pri rozhodovaní alebo pri postupe.
§ 2. V týchto prípadoch okrem sporu o nezákonitosti môže ak to predkladateľ rekurzu žiada, aj rozhodovať o náhrade škôd, spôsobených nezákonitým úkonom.
§ 3. Rozsudzuje aj iné administratívne kontroverzie, ktoré jej predkladá Rímsky veľkňaz alebo dikastériá Rímskej kúrie, ako aj konflikty o kompetenciu medzi tými dikastériami.
Čl. 124 - Jej úlohou je aj:
1. dozerať na správne vykonávanie spravodlivosti, a ak treba, napomínať advokátov alebo zástupcov;
2. rozhodovať o žiadostiach predložených Apoštolskej stolici na dosiahnutie zverenia kauzy Rímskej róte alebo inej milosti, týkajúcej sa vybavenia spravodlivosti;
3. rozšíriť kompetenciu nižších tribunálov;
4. udeľovať schválenie tribunálu ohľadne odvolania, rezervovaného Svätej stolici, ako aj napomáhať a schvaľovať zriedenie interdiecéznych tribunálov.
Čl. 125 - Apoštolská signatúra sa riadi vlastným zákonom.

TRIBUNÁL RÍMSKEJ RÓTY
Čl. 126 - Tento tribunál vyššej inštancie pracuje pri Svätej stolici obyčajne v stupni odvolania na obranu práv v Cirkvi, prispieva k jednote právnej vedy a vlastnými rozsudkami pomáha nižším tribunálom.
Čl. 127 - Sudcovia tohto tribunálu, osvedčení v náuke a v skúsenostiach a Najvyšším veľkňazom vybratí z rôznych častí sveta, tvoria kolégium; na čele tohto tribunálu stojí dekan na istý čas vymenovaný Najvyšším veľkňazom paritne z týchto sudcov.
Čl. 128 - Tento tribunál súdi:
1. v druhej inštancii kauzy rozsúdené riadnymi tribunálmi na prvej inštancii, ktoré sa predkladajú Svätej stolici zákonným odvolaním;
2. v tretej alebo ďalšej inštancii kauzy, ktoré už rozhodol tento Apoštolský tribunál alebo ktorýkoľvek iný tribunál, ak sa nestali rozsúdenou vecou.
Čl. 129 - § 1. Ten istý tribunál však súdi na prvej inštancii:
1. biskupov v sporových záležitostiach, keď nejde o práva alebo časné dobrá právnickej osoby, reprezentovanej biskupom;
2. opátov prímasov alebo opátov predstavených mníšskej kongregácie a najvyšších moderátorov rehoľných inštitútov pápežského práva;
3. diecézy alebo iné cirkevné osoby buď fyzické, alebo právnické, ktoré nemajú iného predstaveného než Rímskeho veľkňaza;
4. kauzy, ktoré tomuto tribunálu zveril Rímsky veľkňaz.
§ 2. Tie isté kauzy, ak nie je určené ináč, súdi aj v druhej a ďalšej inštancii.
Čl. 130 - Tribunál Rímskej róty sa riadi vlastným zákonom.

V.
PÁPEŹSKÉ RADY
PÁPEŹSKÁ RADA PRE LAIKOV
Čl. 131 - Rada je kompetentná v otázkach, ktoré patria Apoštolskej stolici vo veci napomáhania a koordinovania apoštolátu laikov, ako aj všeobecne vo veciach, ktoré sa vzťahujú na kresťanský život laikov ako takých.
Čl. 132 - Predsedovi pomáha predsednícka skupina, pozostávajúca z kardinálov a biskupov; za členov sú vybratí hlavne veriaci, zapojení do rôznych oblastí činnosti.
Čl. 133 - § 1. Jej úlohou je povzbudzovať a podporovať laikov, aby svojím vlastným spôsobom mali účasť na živote a poslaní Cirkvi, buď jednotlivo, alebo v združeniach, aby si predovšetkým plnili osobitnú povinnosť poriadok časných vecí napĺňať evanjeliovým duchom.
§ 2. Podporuje spoluprácu laikov vo vyučovaní náboženstva, v liturgickom a sviatostnom živote, ako aj v dielach milosrdenstva, lásky a sociálneho napredovania.
§ 3. Táto rada sleduje a riadi medzinárodné zjazdy a iné podujatia, ktoré sa týkajú apoštolátu laikov.
Čl. 134 - Rada v rozsahu vlastnej kompetencie rieši všetko, čo sa týka laických združení veriacich; tie však, ktoré majú medzinárodný charakter, zriaďuje a schvaľuje ich stanovy alebo ich skúma pri neporušení kompetencie Štátneho sekretariátu; vo veci tratích rádov sa stará iba o to, čo patrí k ich apoštolskej činnosti.

PÁPEŹSKÁ RADA
NA PODPORU JEDNOTY KRESŤANOV
Čl. 135 - Úlohou Rady je vhodnými podujatiami a činnosťou zapájať sa do ekumenického diela na znovunastolenie jednoty medzi kresťanmi.
Čl. 136 - § 1. Stará sa, aby sa dekréty Druhého vatikánskeho koncilu, ktoré sa vzťahujú na ekumenizmus, uvádzali do života.
Zaoberá sa správnym výkladom zásad o ekumenizme a vykonáva ich.
§ 2. Podporuje tak národné, ako aj medzinárodné katolícke zhromaždenia, napomáhajúce jednotu kresťanov, spája ich a koordinuje a dozerá na ich podujatia.
§ 3. Keď predtým predložila veci Najvyššiemu veľkňazovi, stará sa o vzťahy s bratmi cirkví a ekleziálnych spoločností, ktoré ešte nemajú plné spoločenstvo s katolíckou cirkvou, a predovšetkým vedie dialóg a rozhovory na podporu jednoty s nimi za pomoci znalcov, hlboko vzdelaných v teologických náukách. Vysiela katolíckych pozorovateľov na kresťanské zhromaždenia a povoláva pozorovateľov iných cirkví a ekleziálnych spoločností na katolícke zhromaždenia, kedykoľvek to považuje za vhodné.
Čl. 137 - § 1. Keďže matéria, ktorá sa na tomto dikastériu prerokúva sa svojou povahou často dotýka otázok viery, samo dikastérium musí postupovať v úzkom spojení s Kongregáciou pre náuku viery, predovšetkým keď ide o verejné dokumenty alebo vyhlásenia, ktoré treba vydať.
§ 2. Avšak pri vybavovaní záležitostí väčšieho významu, ktoré sa týkajú oddelených východných cirkví, treba aby skôr vypočula Kongregáciu pre východné cirkvi.
Čl. 138 - Pri Rade existuje Komisia pre výskum a prerokúvanie vecí, ktoré sa týkajú židov z náboženského hľadiska; riadi ju ten istý predseda Rady.

PÁPEŹSKÁ RADA PRE RODINU
Čl. 139 - Rada napomáha pastoráciu rodín, podporuje ich práva a dôstojnosť v Cirkvi a v občianskej spoločnosti, aby úlohy, ktoré sú jej vlastné, vždy vládala vhodnejšie plniť.
Čl. 140 - Predsedovi pomáha predsednícka skupina, pozostávajúca z biskupov; do tejto Rady sú najviac prijímaní laici, muži i ženy, predovšetkým manželia z rozličných častí sveta.
Čl. 141 - § 1. Rada sa stará o to, aby sa náuka Cirkvi o rodine hlbšie spoznávala a vhodnou katechézou šírila; podporuje štúdiá o spiritualite manželstva a rodiny.
§ 2. Usiluje sa, aby v zhode s biskupmi a ich Konferenciami sa presne spoznali ľudské a sociálne podmienky rodinnej ustanovizne v rozličných oblastiach, a rovnako podujatia, ktoré pomáhajú rodinnej pastorácii, sa zverejňovali.
§ 3. Usiluje sa o to, aby sa uznávali a bránili práva rodiny aj v sociálnom a politickom živote; podporuje a koordinuje aj podujatia na ochranu ľudského života od počatia a na starostlivosť o zodpovedné plodenie.
§ 4. Pri zachovaní predpisu čl. 133 sleduje činnosť inštitúcií a združení, ktoré majú za cieľ slúžiť dobru rodiny.

PÁPEŹSKÁ RADA PRE SPRAVODLIVOSŤ A POKOJ
Čl. 142 - Rada sleduje to, aby sa vo svete napomáhali spravodlivosť a pokoj podľa evanjelia a sociálnej náuky Cirkvi.
Čl. 143 - § 1. Hlbšie skúma sociálnu náuku Cirkvi a pričiňuje sa o to, aby sa šírila a uvádzala do života ľudí a spoločností, najmä z hľadiska vzťahov medzi robotníkmi a zamestnávateľmi, ktoré treba viac a viac sýtiť duchom evanjelia.
§ 2. Zhromažďuje správy a výsledky týkajúce sa spravodlivosti a pokoja, pokroku národov a o porušovaní ľudských práv, vyhodnocuje ich a z toho vyvodené závery podľa potreby oznamuje skupinám biskupov; udržiava styky s medzinárodnými katolíckymi združeniami a inými inštitúciami aj s takými, ktoré sú mimo katolíckej cirkvi a úprimne sa usilujú dosiahnuť spravodlivosti a pokoja vo svete.
§ 3. Vynakladá úsilie, aby sa v národoch formoval pocit potreby upevňovať pokoj predovšetkým z príležitosti Dňa podpory pokoja vo svete.
Čl. 144 - Osobitné vzťahy má so Štátnym sekretariátom, predovšetkým vždy, keď treba vydávať verejné dokumenty a vyhlásenia vo veci spravodlivosti a pokoja.

PÁPEŹSKÁ RADA "COR UNUM"
Čl. 145 - Rada vyjadruje starostlivosť katolíckej cirkvi o núdznych, aby sa rozvíjalo ľudské bratstvo a prejavovala sa Kristova láska.
Čl. 146 - Úlohou rady je:
1. povzbudzovať veriacich, aby vydávali svedectvo evanjeliovej lásky, keďže majú účasť na samom poslaní Cirkvi, a v tomto ich úsilí ich podporovať;
2. podporovať a koordinovať podujatia katolíckych inštitúcií, ktoré sa venujú pomoci chudobným národom, predovšetkým tie, ktoré pomáhajú v najsúrnejších potrebách a pohromách, a uľahčovať vzťahy katolíckych inštitúcií s verejnými medzinárodnými radami, ktoré pracujú na tom istom poli dobročinnosti a pokroku;
3. pozorne sledovať a napomáhať plány a diela vzájomnej činnosti a bratskej pomoci, ktoré slúžia ľudskému pokroku.
Čl. 147 - Predsedom tejto rady je ten istý ako predseda Pápežskej komisie pre spravodlivosť a pokoj, ktorý sa stará o to, aby činnosť oboch inštitúcií pokračovala v úzkom spojení.
Čl. 148 - Za členov rady sa prijímajú muži i ženy, ktorí pracujú ako členovia katolíckych dobročinných inštitúcií, aby sa čo najúčinnejšie uskutočňovali predsavzatia rady.

PÁPEŹSKÁ RADA PRE DUCHOVNÚ STAROSTLIVOSŤ
O PRESŤAHOVALCOV A CESTUJÚCICH
Čl. 149 - Rada zameriava pastoračnú starostlivosť Cirkvi na osobitné potreby tých, ktorí sú prinútení opustiť rodnú vlasť alebo ju vôbec nemajú; takisto sa stará, aby sa s primeranou pozornosťou zvažovali otázky, ktoré sa toho týkajú.
Čl. 150 - § 1. Rada vyvíja činnosť, aby sa v partikulárnych cirkvách poskytovala účinná a vlastná duchovná starostlivosť, podľa potreby aj vhodnými pastoračnými štruktúrami tak utečencom a vyhnancom, ako aj presťahovalcom, kočovníkom a cirkusovým artistom.
§ 2. Rovnako podporuje v tých istých cirkvách pastoračnú starostlivosť o námorníkov na mori alebo v prístavoch, predovšetkým prostredníctvom Diela apoštolátu mora, ktorého najvyššie vedenie vykonáva.
§ 3. Tú istú starostlivosť prejavuje tým, ktorí plnia povinnosti alebo pracujú na letiskách alebo v lietadlách.
§ 4. Usiluje sa o to, aby kresťanský ľud predovšetkým z príležitosti slávenia svetového dňa presťahovalcov a vyhnancov si uvedomil ich potreby a účinne prejavil vlastného ducha bratstva voči ním.
Čl. 151 - Pomáha v tom, aby cestovanie z dôvodu nábožnosti alebo štúdií alebo dovolenky prispelo k mravnej a náboženskej formácii veriacich a je nápomocná partikulárnym cirkvám, aby všetci, čo sa nachádzajú mimo vlastného bydliska, mohli dostať vhodnú duchovnú starosť.

PÁPEŹSKÁ RADA
PRE APOŠTOLÁT ZDRAVOTNÍKOV
Čl. 152 - Rada prejavuje starostlivosť Cirkvi o chorých poskytovaním pomoci tým, ktorí poskytujú službu chorým a trpiacim, aby apoštolát milosrdenstva, ktorý vykonávajú, vždy vhodnejšie zodpovedal novým požiadavkám.
Čl. 153 - § 1. Úlohou rady je šíriť náuku Cirkvi ohľadne duchovných a mravných aspektov choroby, ako aj významu ľudskej bolesti.
§ 2. Partikulárnym cirkvám poskytuje pomoc, aby pracovníci v zdravotníctve požívali duchovnú starostlivosť vo svojej práci, vykonávanej podľa kresťanskej náuky a okrem toho aby, tým ktorí v tejto oblasti vyvíjajú pastoračnú činnosť, nechýbali vhodné prostriedky na vykonávanie svojho diela.
§ 3. Teoreticky i prakticky napomáha dielo, ktoré na tomto poli rozličnými spôsobmi vykonávajú buď Medzinárodné katolícke združenia alebo iné inštitúty.
§ 4. Pozorne sleduje novosti v zákonodarstve a vo vedách o zdraví s tým úmyslom, aby ich v pastoračnej činnosti Cirkvi - existoval ich vhodný vplyv.

PÁPEŹSKÁ RADA NA VÝKLAD TEXTOV ZÁKONOV
Čl. 154 - Úloha rady spočíva predovšetkým vo výklade zákonov Cirkvi.
Čl. 155 - Rade prináleží podávať pápežskou autoritou potvrdený hodnoverný výklad univerzálnych zákonov Cirkvi, vypočujúc vo veciach väčšieho významu mienku dikastérií, ktorých sa vec z hľadiska matérie týka.
Čl. 156 - Táto rada poskytuje pomoc ostatným rímskym dikastériám s tým úmyslom, aby sa všeobecné vykonávacie dekréty a pokyny, ktoré vydávajú, zhodovali s predpismi platného práva a vystavovali sa v správnej právnickej forme.
Čl. 157 - Okrem toho jej majú kompetentným dikastériám predkladať na preskúmanie všeobecné dekréty skupín biskupov, aby sa preskúmali z právnického hľadiska.
Čl. 158 - Na žiadosť tých, čo majú záujem, rozhoduje, či partikulárne zákony a všeobecné dekréty, ktoré vyniesli zákonodarcovia mimo najvyššej vrchnosti, zodpovedajú univerzálnym zákonom Cirkvi alebo nie.

PÁPEŹSKÁ RADA PRE DIALÓG S NÁBOŹENSTVAMI
Čl. 159 - Rada podporuje a riadi vzťahy s členmi a skupinami náboženstiev, ktoré sa nezatvárajú pod meno kresťanské ako aj s tými, ktoré akýmkoľvek spôsobom majú náboženský zmysel.
Čl. 160 - Rada vyvíja činnosť, aby sa vhodne viedol dialóg so stúpencami iných náboženstiev, a rozvíja s nimi aj iné vzťahy; napomáha vhodné štúdiá a zhromaždenia, aby sa vzájomne poznali a vážili, ako aj spoločnou prácou podporovala dôstojnosť človeka a jeho duchovné a mravné dobrá; stará sa o formáciu tých, čo sa venujú tomuto dialógu.
Čl. 161 - Keď si to vyžaduje predložená matéria, pri vykonávaní vlastnej úlohy má postupovať po konzultácii s Kongregáciou pre náuku viery, a ak treba, s Kongregáciou pre východné cirkvi a Kongregáciou pre evanjelizáciu národov.
Čl. 162 - Pri Rade existuje Komisia pre vzťahy s muzulmami z náboženského hľadiska, vedená predsedom rady.

PÁPEŹSKÁ RADA PRE DIALÓG S NEVERIACIMI
Čl. 163 - Rada prejavuje pastoračnú starostlivosť Cirkvi voči tým, ktorí neveria alebo nevyznávajú náboženstvo.
Čl. 164 - Napomáha štúdium ateizmu, ako aj nedostatku viery a náboženstva a skúma ich príčiny a následky vo vzťahu ku kresťanskej viere s tým úmyslom, aby poskytla vhodnú pomoc pastoračnej činnosti hlavne za prispenia katolíckych študijných inštitútov.
Čl. 165 - Udržiava dialóg s ateistami a neveriacimi, kedykoľvek súhlasia s úprimnou spoluprácou; o túto otázku sa zaujíma na zhromaždeniach prostredníctvom skutočných znalcov.

PÁPEŹSKÁ RADA PRE KULTÚRU
Čl. 166 - Rada pestuje vzťahy medzi Svätou stolicou a svetom kultúry predovšetkým podporovaním rozhovoru s rozličnými súčasnými vedeckými a náukovými inštitútmi, aby sa ľudská civilizácia čím viac otvorila evanjeliu a aby pestovatelia vied, literatúr a umení pocítili, že Cirkev ich pozýva k pravde, dobru a kráse.
Čl. 167 - Rada má osobitnú štruktúru, ktorú spolu s predsedom tvorí predsednícka skupina a iná skupina pestovateľov rozličných disciplín z viacerých oblastí sveta.
Čl. 168 - Rada sa sama podujíma na vhodné podujatia, týkajúce sa kultúry; tie, ktoré pripravujú rozličné inštitúty Cirkvi, sleduje, a ak je to potrebné, poskytuje im pomoc. Po konzultáciách so Štátnym sekretariátom sleduje dôvody činnosti, ktorú na rozvoj ľudskej civilizácie vyvíjajú štáty a medzinárodné rady, ako aj sa podľa vhodnosti zúčastňuje na významných zhromaždeniach z oblasti kultúry a podporuje kongresy.

PÁPEŹSKÁ RADA
PRE SPOLOČENSKÉ DOROZUMIEVACIE PROSTRIEDKY
Čl. 169 - § 1. Rada sa zaoberá otázkami, týkajúcimi sa spoločenských dorozumievacích prostriedkov s tým zámerom, aby aj ich prostredníctvom zvesť spásy a ľudský pokrok prispeli k občianskej kultúre a k pestovaniu mravov.
§ 2. Pri plnení svojich úloh má postupovať v úzkom spojení so Štátnym sekretariátom.
Čl. 170 - § 1. Rada sa venuje hlavnej úlohe pohotovo a primerane vzbudzovať a udržiavať činnosť Cirkvi a veriacich v mnohorakých formách spoločenských dorozumievacích prostriedkov; vyvíja činnosť, aby tak denníky a iná periodická tlač, filmy, ako aj rozhlasové a televízne vysielania čím viac prenikol ľudský a kresťanský duch.
§ 2. S osobitnou starostlivosťou sleduje katolícke časopisy, periodickú tlač, rozhlasové a televízne stanice, aby zodpovedali vlastnej povahe a úlohe, predovšetkým šíriac náuku Cirkvi, ako ju predkladá magistérium, ako aj správne a verne vysielajúc náboženské správy.
§ 3. Pestuje vzťahy s katolíckymi združeniami, ktoré sa venujú spoločenským dorozumievacím prostriedkom.
§ 4. Stará sa, aby si kresťanský ľud predovšetkým z príležitosti slávenia Dňa spoločenských dorozumievacích prostriedkov uvedomil povinnosť, ktorá každého viaže spolupracovať na tom, aby tieto prostriedky boli k dispozícii pastoračnému poslaniu Cirkvi.

VI.
ÚRADY
APOŠTOLSKÁ KOMORA
Čl. 171 - § 1. Apoštolská komora, na čele ktorej je kardinál komorník Svätej rímskej cirkvi, za pomoci vicekomorníka spolu s ostatnými prelátmi komorníkmi plní predovšetkým úlohy, ktoré jej udeľuje osobitný zákon o vakantnej Apoštolskej stolici.
§ 2. Keď je Apoštolská stolica vakantná, kardinál komorník Svätej rímskej cirkvi má právo a povinnosť aj cez svojho delegáta vyžiadať si od všetkých správcov, ktorí závisia od Svätej stolice, správy o ich majetkovom a ekonomickom stave, ako aj správy o mimoriadnych záležitostiach, ktoré sa azda vtedy prerokúvajú a od Prefektúry ekonomických záležitostí Svätej stolice všeobecné vyučtovanie príjmov a výdavkov predchádzajúceho roku, ako aj predbežný odhad na nasledujúci rok; avšak tieto správy a rozpočty je povinná predložiť kolégiu kardinálov.

SPRÁVA MAJETKU APOŠTOLSKEJ STOLICE
Čl. 172 - Tomuto úradu prináleží správa vlastných majetkov Svätej stolice, ktoré sú na to určené, aby poskytovali potrebný fond na plnenie úloh Rímskej kúrie.
Čl. 173 - Predsedá jej kardinál, ktorému pomáha zbor kardinálov a pozostáva z dvoch sekcií, riadnej a mimoriadnej, pod vedením preláta sekretára.
Čl. 174 - Riadna sekcia spravuje majetky, o ktoré starosť je jej samej zverená, pričom ak je to potrebné, si na radu povoláva aj znalcov; a zvažuje všetko, čo sa týka právnicko-ekonomického stavu pracovníkov Svätej stolice; dozerá na inštitúcie, ktoré podliehajú jej administratívnemu riadeniu; stará sa, aby bolo zaistené všetko, čo vyžaduje riadna činnosť dikastérií na dosiahnutie vlastných cieľov; predkladá vyúčtovanie cieľov; predkladá vyúčtovanie príjmov a výdavkov a peňažných výdavkov a príjmov alebo zostavuje výpočet za uplynulý rok, alebo predpoklad na rok budúci.
Čl. 175 - Mimoriadna sekcia spravuje osobitné hnuteľné majetky a venuje sa starostlivosti o hnuteľné majetky, ktoré jej zverili ostatné inštitúcie Svätej stolice.

PREFEKTÚRA EKONOMICKÝCH ZÁLEŹITOSTÍ SVÄTEJ STOLICE
Čl. 176 - Prefektúra má za úlohu moderovať a riadiť správy majetkov, ktoré závisia od Svätej stolice alebo na čele ktorých je sama, akákoľvek je ich samostatnosť, ktorú azda majú.
Čl. 177 - Predsedá jej kardinál, ktorému pomáha zbor kardinálov za pomoci preláta sekretára a generálneho učtovníka.
Čl. 178 - § 1. Vyhodnocuje buď správy o majetkovom a ekonomickom stave, alebo výkazy o príjmoch a výdavkoch tak ročných nákladov predchádzajúcej, ako aj nasledujúcej správy, o ktorých sa hovorí v čl. 176, kontrolujúc podľa potreby účtovné knihy a dokumenty.
§ 2. Pripravuje všeobecné zúčtovanie buď ohľadne predbežného hodnotenia nákladov, alebo ohľadne výkazu peňažných výdavkov Svätej stolice a predkladá ho v stanovenom čase na schválenie najvyššej vrchnosti.
Čl. 179 - § 1. Dozerá na peňažné podujatia správ; vyjadruje mienku o návrhoch diel väčšieho významu.
§ 2. Rozhoduje o škodách akýmkoľvek spôsobom spôsobených na majetku Svätej stolice na predloženie trestných alebo občianskych žalôb, ak je to potrebné kompetentným tribunálom.

VII.
OSTATNÉ INŠTITÚTY RÍMSKEJ KÚRIE
PREFEKTÚRA PÁPEŹSKÉHO DOMU
Čl. 180 - Prefektúra sa stará o vnútorný poriadok Pápežského domu a riadi všetkých, či už klerikov, alebo laikov z hľadiska disciplíny a služby tých, ktorí tvoria pápežskú kaplnku a domácnosť.
Čl. 181 - § 1. Pomáha Najvyššiemu veľkňazovi v Apoštolskom paláci alebo keď sám koná cestu do Mesta, či v Taliansku.
§ 2. Usiluje sa o poriadok a priebeh pápežských ceremónií mimo striktne liturgickej časti, ktoré sa konajú pod vedením Úradu liturgických slávení Najvyššieho veľkňaza; stanovuje poriadok precedencie.
§ 3. Usporadúva verejné a súkromné audiencie u Veľkňaza po konzultácii so Štátnym sekretariátom, vždy keď to povaha veci vyžaduje: pod jeho vedením usporadúva to, čo treba zachovať, keď Rímsky veľkňaz prijíma na slávnostnú audienciu hlavy štátov, vyslancov, ministrov štátov, verejné autority a ostatné osoby, vyznačujúce sa hodnosťou.

ÚRAD LITURGICKÝCH SLÁVENÍ NAJVYŠŠIEHO VEĽKŇAZA
Čl. 182 - § 1. Jeho úlohou je pripraviť, čo je potrebné na liturgické a iné posvätné slávenia, ktoré koná Najvyšší veľkňaz, alebo sa konajú v jeho mene, a riadiť ich podľa platných liturgických predpisov.
§ 2. Magistra pápežských liturgických slávení vymenúva najvyšší veľkňaz na päť rokov; pápežských ceremoniárov, ktorí mu počas posvätných slávení pomáhajú, vymenúva štátny sekretár rovnako na ten istý čas.

VIII.
ADVOKÁTI
Čl. 183 - Okrem advokátov Rímskej róty a advokátov pre kauzy svätých, jestvuje aj zoznam advokátov, ktorí sú spôsobilí, aby poskytli na žiadosť tých, ktorí majú záujem, právnu pomoc kauzám pri Najvyššom tribunáli Apoštolskej signatúry, ako aj pri hierarchických rekurzoch na dikastériách Rímskej kúrie.
Čl. 184 - Kardinál štátny sekretár môže po vypočutí komise na to stabilne ustanovenej do zoznamu zapísať kandidátov, ktorí sú odporúčaní po vhodnej príprave, potvrdenej vhodnými akademickými titulmi a súčasne príkladným kresťanským životom, počestnými mravmi a skúsenosťou vo vybavovaní vecí. Zo zoznamu ich treba vyčiarknuť, keď požadované vlastnosti azda neskôr stratia.
Čl. 185 - § 1. Z advokátov, predovšetkým zapísaných do zoznamu, sa ustanovuje zbor advokátov Svätej stolice, ktorí môžu poskytnúť právnu pomoc kauzám pri cirkevných alebo občianskych tribunáloch v mene Svätej stolice alebo dikastérií Rímskej kúrie.
§ 2. Výmenúva ich kardinál štátny sekretár na päť rokov po vypočutí mienky komisie, o ktorej sa hovorí v Čl. 184; z vážnych dôvodov však môžu byť z úlohy odvolaní. Keď zavŕšili sedemdesiaty piaty rok života, z úlohy odstupujú.

IX.
INŠTITÚCIE PATRIACE K SVÄTEJ STOLICI
Čl. 186 - Sú niektoré inštitúcie tak dávneho pôvodu, ako aj nového ustanovenia, ktoré hoci vo vlastnom zmysle nepatria do Rímskej kúrie, predsa poskytujú potrebné alebo užitočné služby samému Najvyššiemu veľkňazovi, Kúrii a celej Cirkvi a s Apoštolskou stolicou nejako súvisia.
Čl. 187 - Medzi takýmito inštitútmi vyniká Tajný vatikánsky archív, v ktorom sa uchovávajú listiny, týkajúce sa riadenia Cirkvi, aby boli vo vykonávaní vlastnej činnosti k dispozícií predovšetkým samej Svätej stolici a Kúrii a potom na základe pápežského povolania všetkým bádateľom dejín a môžu sa stať prameňmi poznania aj všetkých oblastí svetských dejín, ktoré počas minulých storočí boli úzko spojené so životom Cirkvi.
Čl. 188 - Okrem toho vynikajúcim nástrojom Cirkvi na podporovanie, uchovávanie a šírenie kultúry je Najvyššími veľkňazmi ustanovená Vatikánska apoštolská bibliotéka, ktorá vo svojich rôznych sekciách poskytuje poklady vedy a umenia každého druhu učeným mužom, hľadajúcim pravdu.
Čl. 189 - Na hľadanie a šírenie pravdy v rozličných oblastiach božskej a ľudskej vedy sa v lone rímskej Cirkvi zrodili rôzne tzv. Akadémie, medzi ktorými vyniká Pápežská akadémia vied.
Čl. 190 - Všetky tieto inštitúcie rímskej cirkvi sa riadia vlastnými zákonmi stanov a správy.
Čl. 191 - Novšieho pôvodu sú, hoci z časti sa opierajú o príklady z minulosti, tlačiareň Polyglotta vaticana, vatikánske vydavateľstvo Officina libraria editoria Vaticana, denníky, týždenníky, mesačníky, medzi ktorými vyniká L?Osservatore Romano, vatikánska rozhlasová stanica a vatikánske televízne stredisko. Tieto inštitúcie podliehajú Štátnemu sekretariátu alebo iným úradom Rímskej kúrie podľa vlastných zákonov.
Čl. 192 - Budova svätého Petra sa neprestáva starať podľa vlastných zákonov o baziliku kniežaťa apoštolov tak z hľadiska údržby a výzdoby budovy, ako aj vnútorného poriadku strážcov a pútnikov, ktorí vchádzajú do kostola, aby si ho prezreli. Predstavení budovy svorne rokujú vo všetkom, čo sa vyžaduje, s kapitulou tej istej baziliky.
Čl. 193 - Apoštolská almužna vykonáva pomocné dielo pre Najvyššieho veľkňaza voči chudobným a priamo závisí od neho.
Vyhlasujeme túto apoštolskú konštitúciu za pevnú, platnú a že je a bude účinná teraz i v budúcnosti a že svoje plné a neporušené účinky nadobudne od 1. dňa mesiaca marca 1989 a všetci, ktorých sa to týka alebo sa akokoľvek bude týkať, vo všetkom a skrze všetko čo najdôslednejšie zachovávali, pričom všetky rozhodnutia aj tie, ktoré si zasluhujú celkom zvláštnu zmienku, strácajú platnosť.

Dané v Ríme u svätého Petra za prítomnosti otcov kardinálov, zhromaždených v konzistóriu, na vigíliu slávnosti svätých apoštolov Petra a Pavla dňa 28. mesiaca júna mariánskeho roku 1988, v desiaty rok nášho pontifikátu.

JÁN PAVOL II.

POZNÁMKY
1 Conc. Oec. Vat. II Const. dogm. Lumen gentium, 24.
2 Ibid., 4.
3 Ibid., 14.
4 Ibid., cap. I.
5 Ibid., cap. II.
6 Ibid., cap. III.
7 Ibid., 1.
8 Const. Ap. Vicariae potestatis, VI. Ian. 1977: AAS 69 (1977), p. 6; cf. Const. dogm. Lumen gentium, 15.
9 Const. dogm. Lumen gentium, 19.
10 Ibid., 20.
11 Ibid., 22.
12 S. Ignacii Ant., Epist ad Romanos, inscriptio: Patres Apostolici, ed. Funk, Tubingae 19012, I, 252.
13 Cf. Const. dogm. Lumen gentium, 22, 23, 25.
14 Die Register Innocenz III, Graz-Köln 1964, pp. 515 s.
15 Prooemium, par. 1.
16 Reg. XIII. 42, II, p. 405, 12.
17 Cf. AAS 1 (1909), p. 8.
18 Cf. Decr. Christus Dominus, 9.
19 C.I.C., 349.
20 Decr. Christus Dominus, 9.
21 Ibid.
22 Cf. Const. Ap. Vicariae potestatis, VI Ian 1977: AAS (1977), p. 6.
23 Cf. C.I.C., 353.
24 Decr. Christus Dominus, 10.
25 Const. dogm. Lumen gentium, 23.
26 Cf. Const. dogm. Lumen gentium, 23.
27 Alloc. ad. Patrum Cardinalium Collegium, XXX Augusti 1978: AAS 70 (1978), p. 703.
28 Cf. Const. dogm. Lumen gentium, 9.
29 Ibid., 27.
30 Litt. Ap. M.P. Sollicitudo omnium ecclesiarum. de muneribus Legatorum Romani Pontificis: XXIV Iun 1969: AAS 61 (1969), p. 475.
31 Cf. Alloc. ad eos qui sacris Exercitationibus in Palatio Ap. co interfuerunt XVII Mart. 1973: Insegnamenti di Paolo VI, XI, 1973, p. 257.
32 Cf. Alloc. ad Curiam Romanam, XXVIII Iun. 1986: Insegnamenti di Giovanni Paolo II, IX 1, 1986, p. 1954.
33 Art. 15.
34 Cf. Litt. encycl. Dominum et vivificantem, 18. Mai. 1986, 66: AAS 78 (1986), pp 896s.
35 Cf. Const. dogm. Lumen gentium, 4.