APOŠTOLSKÁ EXHORTÁCIA
PÁPEŹA JÁNA PAVLA II.

PASTORES DABO VOBIS



Biskupom,
duchovenstvu
a veriacim
o formácii kňazov v súčasnom svete




Text: Konferencia biskupov Slovenska, 1994


ÚVOD

1. "Dám vám pastierov podľa môjho srdca." (Jer 3,15)
Týmito slovami proroka Jeremiáša sľubuje Boh svojmu ľudu, že ho nikdy nenechá bez pastierov, ktorí by ho zhromažďovali a viedli: "A vzbudím im (čiže mojim ovciam) pastierov, ktorí ich budú pásť, viac sa teda nebudú báť, ani strachovať" (Jer 23,4).
Cirkev ako Boží ľud nepretržite zažíva uskutočňovanie tejto prorockej zvesti a s radosťou za to Pánovi vzdáva vďaky. Vie, že živým, najvyšším a definitívnym naplnením tohto Božieho prísľubu je sám Ježiš Kristus: "Ja som dobrý pastier" (Jn 10,11). On sám, "veľký Pastier oviec" (Hebr 13,20), zveril apoštolom a ich nástupcom službu pásť Božie stádo (porov. Jn 21,15nn; 1Pt 5,2).
Bez kňazov by Cirkev nemohla prežívať tú základnú poslušnosť, ktorá je srdcom jej existencie a jej poslania v dejinách: totiž poslušnosť voči Ježišovmu príkazu: "Choďte teda, učte všetky národy" (Mt 28,19) a "toto robte na moju pamiatku" (Lk 22,19; porov. 1Kor 11,24); čiže nemohla by plniť príkaz ohlasovať evanjelium a denno-denne obnovovať obetu jeho tela vydaného za nás a jeho krvi vyliatej za spásu sveta.
Viera nás ubezpečuje, že Pánov prísľub nemôže ostať nenaplnený. Práve tento prísľub je dostatočným dôvodom a silou, aby sa Cirkev radovala z rozkvetu a početného vzrastu kňazských povolaní, ktoré dnes badať v niektorých častiach sveta. Rovnako je tento prísľub základom a podnetom k silnejšej viere a k živšej nádeji, a to aj napriek veľkému nedostatku kňazov, takému citeľnému v iných častiach sveta.
Všetci sme povolaní naplno dôverovať Božiemu prísľubu, ako o tom jasne a dôrazne vydali svedectvo synodálni otcovia: "S plnou dôverou v prísľub Krista, ktorý povedal: «A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta» (Mt 28,20), a uvedomujúc si ustavičné pôsobenie Ducha Svätého v Cirkvi synoda pevne verí, že Cirkvi nikdy nebudú chýbať svätí služobníci... Hoci viaceré oblasti sveta pociťujú nedostatok kňazov, pôsobenie Boha Otca, ktorý vzbudzuje povolania, v Cirkvi nikdy neprestane."1
Ako sme na závere synody povedali na krízu kňazských povolaní, "prvá odpoveď, ktorú musí Cirkev vysloviť, spočíva v úkone plnej dôvery v Ducha Svätého. Sme hlboko presvedčení, že táto dôvera nás nesklame, ak zostaneme verní milosti, ktorú sme prijali."2
2. Zostať verní milosti, ktorú sme prijali! V skutku, Boží dar slobodu človeka neničí, ale ju podnecuje, rozvíja a vyžaduje.
Hlboká dôvera, že Boh svoj prísľub bezpodmienečne splní, sa preto v Cirkvi spája s veľkou zodpovednosťou za spoluprácu na diele Boha, ktorý nás volá, za pomoc pri vytváraní a udržiavaní takých podmienok, v ktorých Bohom zasiate dobré semeno môže zapustiť korene a priniesť bohatú úrodu. Cirkev nikdy nemôže prestať prosiť Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu (porov. Mt 9,38), ani nemôže upustiť od predkladania jasného a odvážneho návrhu povolania novým generáciám, ktorým musí pomáhať rozoznávať pravosť Božieho volania a veľkodušne naň odpovedať, a napokon musí vynaložiť osobitnú starostlivosť o formáciu kandidátov kňazstva.
Formovanie budúcich kňazov - tak diecéznych, ako aj rehoľných - a trvalú starostlivosť o ich osobné posväcovanie v službe aj o ustavičnú obnovu pastoračnej horlivosti po celý ich život považuje totiž Cirkev za jednu z najcitlivejších a najdôležitejších úloh vzhľadom na budúcu evanjelizáciu ľudstva.
Toto formačné dielo Cirkvi je pokračovaním tej Kristovej činnosti, ktorú evanjelista Marek opisuje týmito slovami: "Potom vystúpil na vrch, povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, a oni prišli k nemu. Vtedy ustanovil Dvanástich, aby boli s ním a aby ich posielal kázať s mocou vyháňať zlých duchov" (Mk 3,13-15).
Možno tvrdiť, že Cirkev počas svojich dejín vždy nanovo, hoc aj s rozličnou intezitou a rozličným spôsobom, prežívala túto stránku evanjelia, a to skrze formáciu kandidátov kňazstva i samých kňazov. Dnes však Cirkev cíti, že je povolaná s novým zápalom znovu prežívať to, čo učinil sám Učiteľ so svojimi apoštolmi, lebo ju k tomu vyzývajú hlboké a rýchle spoločenské a kultúrne zmeny našich čias, spletité a rôznorodé okolnosti, za ktorých zvestuje a dosvedčuje evanjelium, priaznivý vzrast kňazských povolaní v rôznych diecézach sveta, čoraz naliehavejšia potreba prehodnotiť obsah i metódy kňazskej formácie, ako aj starosti biskupov a ich spoločenstiev vyplývajúce z dlhotrvajúceho nedostatku kňazov a napokon absolútna nevyhnutnosť, aby "nová evanjelizácia" našla medzi kňazmi prvých "nových evanjelizátorov".
V rámci tohto historického a kultúrneho kontextu sa konalo aj posledné riadne všeobecné zasadnutie synody biskupov, ktorá sa zaoberala "formáciou kňazov v dnešných podmienkach", a to s tým úmyslom, aby po dvadsiatich piatich rokoch od ukončenia Koncilu zavŕšila koncilové učenie o tejto téme a učinila ho aktuálnejším a účinnejším v dnešných okolnostiach.3
3. V nadväznosti na dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu o kňazskom stave a kňazskej formácii4 a s úmyslom aplikovať toto bohaté závažné učenie na konkrétne rozmanité situácie sa Cirkev často zaoberala problémami života, služby a formácie kňazov.
Príležitosť poskytovali najmä synody biskupov. Už na prvom všeobecnom zasadaní v októbri 1967 sa synoda na piatich plenárnych zhromaždeniach zaoberala obnovou seminárov. Táto práca sa stala rozhodujúcim podnetom na vypracovanie dokumentu Kongregácie pre katolícku výchovu pod názvom "Základný poriadok kňazskej formácie".5
Na služobné kňazstvo sa zameralo hlavne riadne všeobecné zasadanie roku 1971, ktoré venovalo tejto otázke polovicu svojho času. Výsledky tohto dlhého synodálneho rokovania, zhrnuté a vo forme odporúčaní odovzdané nášmu predchodcovi pápežovi Pavlovi VI. a prečítané pri otvorení synody roku 1974, sa vzťahovali predovšetkým na učenie o služobnom kňazstve, ako aj na niektoré aspekty kňazskej spirituality a služby.
Aj pri mnohých iných príležitostiach potvrdil Učiteľský úrad Cirkvi starostlivosť o život a službu kňazov. Možno povedať, že v pokoncilových rokoch sa nevyskytol ani jeden výnos Učiteľského úradu, ktorý by sa do určitej miery, či už priamo alebo nepriamo, netýkal významu prítomnosti kňazov v spoločenstve, ich úlohy a nevyhnutnosti pre Cirkev a pre život sveta.
V posledných rokoch sa z viacerých strán pociťovala naliehavosť znovu sa zaoberať otázkou kňazstva, zaujať nový postoj k tejto otázke, ktorý by väčšmi zodpovedal súčasným okolnostiam v Cirkvi a v kultúre. Z problému identity kňaza sa pozornosť presunula na problémy spojené s procesom kňazskej formácie i s kvalitami života kňaza. Nové generácie dnešných kandidátov služobného kňazstva sa značne líšia od svojich bezprostredných predchodcov a žijú v podstatne novom svete, ktorý sa ustavične a rýchlo vyvíja. Toto treba brať do úvahy tak pri náčrte, ako aj pri realizácii výchovy kandidátov na služobné kňazstvo.
Napokon kňazi, ktorí vykonávajú svoju službu už dlhší čas, očividne zápasia s akousi roztrieštenosťou síl spôsobenou stále vzrastajúcimi pastoračnými aktivitami: zoči-voči ťažkostiam súčasnej spoločnosti a kultúry sú nútení zvážiť svoj štýl života i práce a skúmať priority pastoračných povinností, pričom čoraz väčšmi pociťujú nevyhnutnosť permanentnej formácie.
Na zasadaní synody biskupov roku 1990 odzneli starosti a úvahy o vzraste kňazských povolaní, o formácii kandidátov, ktorá sa má zamerať na to, aby spoznávali a nasledovali Krista, pripravujúc sa na slávenie a prežívanie sviatosti kňazstva, čo ich pripodobňuje Kristovi, Hlave a Pastierovi, Služobníkovi a Źeníchovi Cirkvi; úvahy sa venovali aj osobitostiam postupu permanentnej formácie, schopnej reálne a účinne podporovať službu a duchovný život kňazov.
Táto synoda sa usilovala odpovedať na otázky predchádzajúcej, venovanej povolaniu a poslaniu laikov v Cirkvi a vo svete. Sami laici naliehavo žiadali, aby sa kňazi horlivo starali o svoju formáciu, a tak im čo najvhodnejšie pomáhali plniť spoločné poslanie Cirkvi. Lebo "čím viac laikov bude apoštolsky činných, tým väčšmi budú potrebovať náležite pripravených kňazov. Takto samotný život Božieho ľudu potvrdzuje učenie Druhého vatikánskeho koncilu o vzťahu medzi všeobecným kňazstvom veriacich a kňazstvom služobným čiže hierarchickým, pretože hierarchia má v tajomstve Cirkvi povahu služby (porov. Lumen gentium, 10). Čím hlbšie bude pochopený zmysel povolania vlastného laikom, tým väčšmi vynikne to, čo je vlastné kňazom."6
4. V tejto skúsenosti Cirkvi, príznačnej pre synodu, ktorá je "osobitnou skúsenosťou biskupského spoločenstva vo všeobecnosti, ktorá posilňuje zmysel všeobecnej Cirkvi, ako aj zodpovednosť biskupov za všeobecnú Cirkev a za jej poslanie, v afektívnom a efektívnom spoločenstve zhromaždenom okolo Petra",7 ozval sa jasný a bedlivý hlas rozličných miestnych cirkví - a na tejto synode prvýkrát aj hlas niektorých cirkví Východu: vyslovili svoju vieru v splnenie Božieho prisľúbenia: "Dám vám pastierov podľa môjho srdca" (Jer 3,15) a rovnako obnovili svoju pastoračnú starostlivosť o povolania a o kňazskú formáciu vo vedomí, že od toho závisí budúcnosť Cirkvi, jej vzrast a všeobecné spásonosné poslanie.
Keď touto posynodálnou apoštolskou exhortáciou preberáme bohaté dedičstvo úvah, rád a odporúčaní, ktoré pripravovali a sprevádzali prácu synodálnych otcov, pripájame dnes svoj hlas rímskeho biskupa a Petrovho nástupcu a prihovárame sa srdciam všetkých veriacich a každému osobitne, a najmä srdciam kňazov a všetkých tých, ktorí sa namáhajú s ich formáciou. Touto exhortáciou chceme vyjsť v ústrety všetkým i každému jednému diecéznemu a rehoľnému kňazovi.
Z úst a zo sŕdc synodálnych otcov preberáme slová a myšlienky "Záverečného posolstva synody Božiemu ľudu": "S vďakou a plní obdivu vás oslovujeme ako svojich prvých spolupracovníkov v našej apoštolskej službe. Vaša práca v Cirkvi je naozaj potrebná a nenahraditeľná. Vy nesiete bremeno kňazskej služby a žijete v priamom styku s veriacimi. Vy ste vysluhovatelia Eucharistie, sprostredkovatelia Božieho milosrdenstva vo sviatosti zmierenia, tešitelia duší, vodcovia všetkých veriacich v búrkach života.
Z celého srdca vás teda pozdravujeme, vyjadrujeme vám svoju vďačnosť a povzbudzujeme vás, aby ste s radosťou a odhodlaním vytrvali na tejto ceste. Nedajte sa znechutiť! Naše dielo nie je naše, ale Božie.
"Ten, ktorý nás povolal a poslal, je s nami po všetky dni nášho života. Skutočne konáme z poverenia Krista."8

I. kapitola
VYBRANÝ SPOMEDZI ĽUDÍ
Kňazská formácia vo vzťahu k výzvam
končiaceho sa druhého tisícročia
Kňaz vo svoje dobe
5. "Každý veľkňaz, vybratý spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom" (Hebr 5,1).
List Hebrejom zreteľne hlása "človečenstvo" Božieho služobníka: vychádza z ľudí a slúži im tým, že napodobňuje Ježiša Krista, "ktorý bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu" (Hebr 4,15).
Boh vždy povoláva svojich kňazov z určitého ľudského a cirkevného prostredia, ktorým sú nevyhnutne poznačení a do ktorého sú poslaní slúžiť Kristovmu evanjeliu.
Preto sa synoda otázkou kňazstva zaoberala v kontexte súčasnej situácie spoločnosti a Cirkvi, čím otvorila perspektívu tretieho tisícročia, ako to napokon vyplýva z formulácie samotnej témy: "Kňazská formácia v súčasných podmienkach."
e isté, že jestvuje "podstatný obraz kňaza, ktorý sa nemôže meniť. kňaz - tak v budúcnosti, ako i dnes - sa musí podobať samému Kristovi. Ježiš totiž, kým ešte žil na zemi, nám v sebe samom poskytol definitívny obraz čiže vzor kňaza, keď zrealizoval služobné kňazstvo, na ktorom ako prví mali účasť apoštoli. Táto služba je predurčená pretrvávať a neprestajne sa obnovovať vo všetkých historických obdobiach. Kňaz tretieho tisícročia bude teda v tomto zmysle pokračovateľom kňazov, ktorí v predchádzajúcich stáročiach udržiavali život Cirkvi. Preto kňazské povolanie bude aj po roku 2000 výzvou prežívať jediné a trvalé Kristovo kňazstvo."9 Zároveň sa život i služba kňaza musí "prispôsobovať každej dobe a životným okolnostiam... Od nás sa bude žiadať, aby sme - ako sa len dá - boli otvorení pre vnuknutia Ducha Svätého, žeby sme pochopili orientáciu súčasnej spoločnosti i jej najhlbšie duchovné potreby; aby sme vymedzili jej najdôležitejšie konkrétne úlohy a napokon aby sme prijali vhodné pastoračné metódy, a tak primerane odpovedali na očakávanie ľudí."10
Keďže synodálni otcovia museli trvalú pravdu kňazskej služby prispôsobiť potrebám a osobitostiam dnešnej doby, hľadali odpoveď na niektoré nevyhnutné otázky, a to: Aké problémy a zároveň aké pozitívne podnety vyvoláva súčasné spoločenské, kultúrne a cirkevné prostredie u chlapcov, dospievajúcich mladíkov, ktorí majú v úmysle zvoliť si natrvalo kňazský život? Aké ťažkosti a nové možnosti prináša naša doba na vykonávanie kňazskej služby, ktorá má zodpovedať aj daru prijatej sviatosti, aj požiadavkám primeraného duchovného života?
Teraz predložím niektoré prvky rozboru situácie, ktorý urobili synodálni otcovia. Dobre si uvedomujem, že veľká rozmanitosť dnešných sociálnych, kultúrnych a cirkevných pomerov v rozličných krajinách dovoľuje všímať si len najpodstatnejšie a najrozšírenejšie javy, najmä tie, ktoré sa vzťahujú na výchovu a formáciu kňazov.
Nádeje a prekážky pri hlásaní evanjelia v dnešnej dobe
6. Zdá sa, že rôznorodé činitele podporujú v dnešnom človeku jasnejšie vedomie ľudskej dôstojnosti a novú otvorenosť voči náboženským hodnotám, voči evanjeliu a kňazskej službe.
V spoločnosti sa očividne aj napriek mnohým protirečeniam všeobecne vzmáha a šíri smäd po spravodlivosti a pokoji, človek sa s väčším pochopením začína pozerať na svet a starať o prírodu, otvorene hľadá pravdu a chráni ľudskú dôstojnosť. Mnohé skupiny obyvateľstva celého sveta čoraz väčšmi túžia po konkrétnej medzinárodnej solidarite, ako aj po novom usporiadaní sveta v slobode a spravodlivosti. Súčasne s rozvojom vedy a techniky, so šírením informácií a kultúry vynára sa aj v oblasti etiky nová otázka, a to o zmysle, čiže aj o objektívnej hierarchii hodnôt, čím by sa vymedzili možnosti a hranice pokroku.
Na vlastnom náboženskom a kresťanskom poli padajú ideologické predsudky a nekompromisné odmietanie hlásania duchovných a náboženských hodnôt. Zároveň sa na mnohých miestach sveta vynárajú nové a nečakané možnosti evanjelizácie a obnovy cirkevného života. Očividne vzrastá i poznanie Svätého písma a nadšený zápal mnohých mladých cirkevných spoločenstiev podporovať a šíriť hodnoty, aké predstavuje osoba a život človeka. Pozorujeme žiarivé svedectvo mučeníctva niektorých cirkví strednej a východnej Európy, ako aj vernosť a statočnosť ďalších cirkevných spoločenstiev, ktoré sú aj teraz vystavené prenasledovaniu a súženiu pre svoju vieru.11
Túžba po Bohu a po živote a hlbokom vzťahu s Bohom dnes mocnie tam, kde chýba autentické a integrálne hlásanie Ježišovho evanjelia, čím sa šíria rozličné formy nábožnosti bez Boha i rôzne sekty. Ich šírenie aj v tradične kresťanskom prostredí sa pre všetky deti Cirkvi, a najmä pre kňazov, stáva trvalým dôvodom spytovať si svedomie o hodnovernosti ich evanjeliového svedectva, ale aj znamením, ako túžobne a úprimne ľudia hľadajú Boha.
7. Tieto, ako aj iné pozitívne javy sa však striedajú s mnohými problematickými alebo negatívnymi prvkami.
Naďalej zostáva veľmi rozšíreným racionalizmus, ktorý v mene zúženého ponímania vedy robí ľudský rozum necitlivým na stretnutie s Božím zjavením a s transcendenciou.
Treba zaznamenať aj akési prehnané obhajovanie subjektivity osobnosti, pod vplyvom ktorej hľadí človek iba na svoj prospech, čo ho zneschopňuje nadviazať pravé ľudské vzťahy. A preto mnohí, najmä chlapci a mladíci, aby zahnali túto osamelosť, hľadajú náhrady rozličného druhu, oddávajú sa rozličným formám hedonizmu, utekajú pred zodpovednosťou. Sú otrokmi nestáleho okamihu, ktorí chcú "konzumovať", ktorým ide len o čo najsilnejšie citové zážitky a bezprostredné pôžitky, a pritom sa nevyhnutne stávajú nevšímavými, ba takmer neschopnými vybrať si takú životnú cestu, ktorá obsahuje duchovný a náboženský rozmer a úsilie o spoločné dobro.
Navyše sa v celom svete po páde ideológií, ktoré vytvorili z materializmu dogmu a programovo likvidovali náboženstvo, šíri nový druh praktického a existenciálneho ateizmu, ktorý sa zhoduje so svetskou predstavou o ľudskom živote a jeho zmysle. Človek "sa zaujíma len o seba, považuje sa za stredobod záujmov a odvažuje sa vyhlasovať o sebe, že je princípom a príčinou každej skutočnosti".12 Pritom znovu a znovu zisťuje, že je čoraz chudobnejší o ten "doplnok duše", ktorý potrebuje tým väčšmi, čím mocnejšie ho disponovanie hojnými hmotnými dobrami a zdrojmi ľstivo presviedča, že je sebestačný. Netreba viac brojiť proti Bohu, lebo človek si jednoducho myslí, že ho nepotrebuje.
V tejto súvislosti treba spomenúť najmä rozklad rodinného spoločenstva a zatemnenie alebo prekrútenie pravého významu ľudskej sexuality. Tieto javy majú veľmi negatívny dopad na výchovu mladých ľudí a prekážajú ich ochote k akémukoľvek duchovnému povolaniu. ďalej je tu zvýšená sociálna nespravodlivosť, ako aj hromadenie bohatstva v rukách malého počtu ľudí, čo je ovocím "neľudského kapitalizmu",13 ktorý čoraz väčšmi prehlbuje priepasť medzi bohatými a chudobnými národmi. A tak sa v spolunažívaní ľudí vynárajú rozpory a nepokoje, ktoré hrozivo narúšajú život jedincov, ale aj celých spoločenstiev.
Aj v Cirkvi možno pozorovať znepokojujúce negatívne javy, ktoré priamo vplývajú na život a službu kňazov. Patrí sem náboženská nevedomosť mnohých veriacich; slabá účinnosť katechizovania, ktorú udúšajú ešte aj čoraz rozšírenejšie a vnucujúce sa programy masovokomunikačných prostriedkov; zle chápaný teologický, kultúrny a pastoračný pluralizmus, ktorý sa síce neraz rodí z dobrých úmyslov, ale napokon sťažuje ekumenický dialóg, ba ohrozuje nevyhnutnú jednotu viery; pretrvávajúci pocit nedôvery a netrpezlivosť voči hierarchickému Učiteľskému úradu; sklony jednostranne vysvetľovať a redukovať bohatstvo evanjeliového posolstva čím sa posolstvo a svedectvo viery pretvárajú iba na súčasť ľudského a sociálneho oslobodenia alebo na klamné útočište povier a náboženstva bez Boha.14
Veľmi dôležitou, hoci v mnohých krajinách s kresťanskou tradíciou relatívne novou je skutočnosť, že na tom istom území sa nachádzajú skupiny rozličných národností a vierovyznaní. Tým len vzrastá rasová i náboženská rôznorodosť spoločnosti, čo na jednej strane môže podnecovať častejší a plodnejší dialóg, otvorenosť zmýšľania, pomôcť získať skúsenosti zo vzájomného prijatia a nadobudnúť rozumnú toleranciu, na druhej strane však môže vyvolávať zmätky a relativizmus, hlavne v jedincoch i v celých skupinách, ktorých viera ešte nedozrela.
K týmto činiteľom, a to v úzkom spojení so vzrastom individualizmu, sa pridáva ďalší jav: subjektivizácia viery. Vzrastá počet kresťanov, ktorým chýba vnímavosť pre integrálnu a objektívnu náuku viery, pretože sa pridržiavajú len toho, čo sa im páči, čo sa zhoduje s ich osobnou skúsenosťou, čo sa neprotiví ich vlastným zvykom. Aj odvolávanie sa na nedotknuteľnosť individuálneho svedomia, samo o sebe oprávnené, môže sa v tejto súvislosti stať nebezpečné pre svoju dvojznačnosť.
Z toho vyplýva i jav len čiastočnej a podmienečnej príslušnosti k Cirkvi, čo negatívne vplýva na vznik nových kňazských povolaní, na sebavedomie kňaza i na jeho službu v spoločenstve.
A napokon v mnohých cirkevných spoločenstvách ešte aj dnes chýbajú kňazi a ochota k službe, z čoho vznikajú veľké problémy. Veriaci ostávajú dlhé roky sami, bez primeranej duchovnej pomoci, čo brzdí ich náboženský život v celej šírke, ba dokonca ohrozuje ich schopnosť stať sa šíriteľmi evanjelia.
Mladí vo vzťahu ku kňazskému povolaniu a formácii
8. Nielen spoločnosť a kultúra, ale aj samotné cirkevné spoločenstvá sa dnes vyznačujú mnohými rozpormi a možnosťami, ktoré mladí ľudia vnímajú, prežívajú a spoznávajú s veľkým zápalom, čo bezprostredne a významne ovplyvňuje ich formovanie. A tak chlapci, dospievajúci aj mladíci ustavične narážajú na skutočnosti, ktoré v nich kňazské povolanie podnecujú, ale aj brzdia.
Na mladíkov veľmi vplýva príťažlivosť takzvanej konzumnej spoločnosti, ktorá ich opantáva a vháňa do područia individualistického, materialistického a hedonistického výkladu ľudskej existencie. Materiálne chápaný "blahobyt" sa tak stáva jediným cieľom života, ktorý treba bezpodmienečne a za každú cenu získať. Z toho vyplýva odpor voči čomukoľvek, čo má príchuť obety, a odmietanie akýchkoľvek námah spojených s hľadaním a s uplatňovaním duchovných a náboženských hodnôt. Prehnaná túžba "mať" potláča prvenstvo "bytia", čo spôsobuje, že osobnosť a medziľudské hodnoty sa nechápu a nepestujú z hľadiska darovania sa a nezištnosti, ale z hľadiska egoistického vlastníctva a využívania iných.
To sa odzrkadľuje najmä v názore na ľudskú sexualitu: zbavená vlastnej dôstojnosti - ako prejav vzájomnej služby a osobného darovania sa - redukuje sa na nástroj spotreby. A tak citová skúsenosť mnohých mladíkov sa neprejavuje ako harmonický a radostný rozvoj ich osobnosti, ktorá sa otvára a odovzdáva druhému ako dar, ale ako nezdravá psychologická a etická uzavretosť, ktorá nemôže zostať bez ťažkých následkov pre ich budúcnosť.
Koreňom týchto sklonov, ktoré ovládajú mnohých mladíkov, je pomýlená predstava slobody. Táto sloboda nemá nič spoločné s poslušnosťou voči objektívnej a univerzálnej pravde, ale prežíva sa ako slepý súhlas s vášňami pudu a s túžbou jedincov po moci. Tak sa v rovine myslenia a konania stáva prirodzeným, že sa stráca súhlas s etickými princípmi, ba v náboženskej oblasti sa objavuje náboženská ľahostajnosť, ktorá síce nie je vždy výslovným odmietaním Boha, ale počas ktorej sa človek správa, ako by Boha nebolo, a to aj v rozhodujúcich okamihoch a pri dôležitých rozhodnutiach. Za takýchto okolností je ťažké realizovať, ba čo len pochopiť význam kňazského povolania, ktoré je špecifickým svedectvom v prvenstve "byť" pred "mať", je spoznaním zmyslu života, ktorý spočíva v slobodnom a zodpovednom dávaní sa druhým, v rozhodnutí načisto sa venovať službe evanjelia Božieho kráľovstva v tejto osobitnej forme.
Svet mladých často vyvoláva "problémy" aj v cirkevných spoločenstvách. Ak sa u mladíkov, a to ešte väčšmi ako u dospelých, objavuje sklon k subjektivizácii kresťanskej viery a len sčasti a s výhradami sa zúčastňujú na živote a poslaní Cirkvi, potom sa pastoračná starostlivosť o mládež z rôznych príčin stáva ťažkou v kresťanskom spoločenstve. Vzniká nebezpečenstvo, že mladíci zostanú ponechaní sami na seba, napospas svojej psychologickej krehkosti, že ich nič neuspokojí a zaujmú kritický postoj voči dospelým, ktorí svoju vieru nežijú dôsledne, a tak im nie sú dôveryhodnými vzormi.
Isteže, nie je ľahké ukázať mladým ucelený a obsažný príklad kresťanského života v Cirkvi a vychovávať ich k nemu. A tak kňazské povolanie ostáva vzdialené bežným životným záujmom mladých.
9. A predsa nechýbajú priaznivé okolnosti a podnety, ktoré v srdciach chlapcov a mladíkov vzbudzujú a živia ochotu, ba úprimné úsilie hľadať mravné a duchovné hodnoty, ktoré svojou povahou, tvoria živnú pôdu pre cestu povolania úplne sa odovzdať Kristovi a Cirkvi v kňazstve.
Predovšetkým treba pripomenúť, že niektoré javy, ktoré ešte nedávno spôsobovali veľké problémy, dnes ustupujú. Ide o radikálnu kontestáciu, výčiny anarchistov, utopistické požiadavky, pomýlené formy spoločného vlastníctva, násilie.
Treba však uznať, že aj dnešní mladí s pre nich typickým elánom a entuziazmom presadzujú ideály, ktoré si razia cestu dejinami: je to hlavne túžba po slobode, uznanie nesmiernej hodnoty osoby, potreba pravdivosti a jednoznačnosti, nový ideál a realizácia vzájomného vzťahu muža a ženy, úprimné a vášnivé hľadanie spravodlivejšieho, družnejšieho a svornejšieho sveta, otvorenosť a dialóg so všetkými a napokon úsilie o mier.
Medzi mladými dnešnej doby sa živo rozvíjajú mnohé a rozmanité formy dobrovoľnej služby, ktorými pomáhajú v najzanedbávanejších a najchudobnejších oblastiach našej spoločnosti. A to má veľmi dôležitý výchovný význam, lebo pobáda mladíkov k bezúhonnejšiemu a nezištnejšiemu životu, otvorenému voči núdznym. A vďaka tomuto spôsobu života ľahšie pochopia povolanie k stálej a bezvýhradnej službe iným, zatúžia po ňom a prijmú ho, a to aj v kňazskom povolaní, keď sa úplne zasvätia Bohu.
Nedávny pád ideológií, veľmi kritický postoj k svetu dospelých, ktorí nie vždy ponúkajú svedectvo života riadeného morálnymi a nadčasovými hodnotami, ba aj príklad rovesníkov, ktorí sa utiekajú k drogám a násiliu, prispievajú k nástojčivosti závažnej otázky: ktoré hodnoty dávajú zmysel životu, utrpeniu a smrti? U mnohých chlapcov sa preto zreteľnejšie vynára túžba po náboženstve a potreba spirituality, takže vyhľadávajú samotu a modlitbu, opäť pravidelne čítajú a prežívajú Božie slovo a študujú teológiu.
Ako v okruhu dobrovoľných sociálnych služieb, tak aj v cirkevnom spoločenstve prejavujú mladí čoraz väčšiu horlivosť a angažovanosť, a to najmä účasťou v rozličných tradičných, ale aj obnovených, ako aj nových združeniach. Skúsenosť Cirkvi "pobádanej k novej evanjelizácii" skrze vernosť Duchu Svätému, ktorý ju oživuje, i skrze požiadavky sveta, ktorý sa vzdialil od Krista, hoci ho potrebuje, ako aj skúsenosť Cirkvi čoraz väčšmi solidárnej s človekom a s národmi pri obrane a podpore osobnej dôstojnosti a ľudských práv všetkých ľudí i každého jednotlivca, to všetko otvára srdce i život mladíkov a upriamuje ich na strhujúce a záväzné ideály, ktoré sa môžu konkrétne realizovať v nasledovaní Krista a v kňazstve.
Prirodzene, túto silne protirečivú situáciu v spoločnosti a v Cirkvi treba vziať do úvahy nielen v pastorácii zameranej na povolania a pri formovaní budúcich kňazov, ale aj v živote a službe kňazov a v ich permanentnej formácii. A ako možno pochopiť rozličné formy "kríz", ktorými dnešní kňazi prechádzajú pri vykonávaní služby, v duchovnom živote, ba aj v chápaní povahy a významu služobného kňazstva, tak s radosťou a nádejou sledujeme, ako dnešná doba núka kňazom nové pozitívne možnosti horlivejšie si plniť poslanie.
Evanjeliové rozoznávanie
10. Terajšiu zložitú situáciu, hoci len narýchlo a zhruba načrtnutú príkladmi, treba nielen poznať, ale predovšetkým vysvetľovať. Len tak možno primerane odpovedať na základnú otázku: "Ako formovať kňazov, aby boli skutočne na úrovni doby a boli schopní evanjelizovať dnešný svet?"15
Je veľmi dôležité poznať situáciu. Nestačí len jednoducho uviesť fakty: je potrebné "vedecké" skúmanie, ktoré by poskytlo presný a konkrétny obraz reálnych pomerov v kultúre, spoločnosti a Cirkvi.
Ešte dôležitejšie je podať vysvetlenie situácie. Vyžaduje si to dvojznačnosť a niekedy aj rozpornosť, také typické pre situáciu, v ktorej sa prelínajú ťažkosti s úspechmi, negatívne prvky s dôvodmi k nádeji, prekážky s možnosťami, tak ako na tom poli z evanjelia, kde bolo zasiate a "spolu rástlo" dobré zrno s kúkoľom (porov. Mt 13,24n).
Nie je vždy ľahký výklad, ktorý by rozlíšil dobro od zla, znaky nádeje od hrozieb. Pri formovaní kňazov nestačí len jednoducho prijať kladné činitele a celkom odmietnuť záporné. Aj tie pozitívne treba pozorne posúdiť, aby jeden činiteľ nevylučoval druhý, aby sa navzájom neznehodnocovali, ak sa budú absolutizovať a stavať proti sebe. To isté platí aj o negatívnych činiteľoch. Netreba ich všetky bez rozdielu zavrhnúť, lebo v každom z nich môže byť utajená nejaká hodnota, ktorú treba odhaliť, aby mohla vystúpiť v celej svojej pravde.
Princíp poznania a kritérium konkrétneho rozhodnutia pri vysvetľovaní historickej situácie nachádza veriaci v novej a jedinečnej realite, čiže v evanjeliovom rozoznávaní: to je výklad vo svetle a sile evanjelia, a to evanjelia živého a osobného, ktorým je Ježiš Kristus, a skrze dar Ducha Svätého. Takto evanjeliové rozoznávanie nezískava z historickej situácie a z jej udalostí a okolností len jednoduchý "údaj", ktorý treba dôkladne zaznamenať a ktorému sa možno naďalej ľahostajne a nečinne prizerať, ale "úlohu", ba výzvu k zodpovednej slobode tak jednotlivcov, ako aj celej spoločnosti. Je to "výzva" spojená s "volaním", ktoré Boh necháva zaznieť v tejto historickej situácii; v nej a skrze ňu Boh volá veriaceho a ešte skôr Cirkev, aby pomohli "evanjeliu povolania a kňazstva" vyjadriť svoju trvalú pravdu v meniacich sa životných okolnostiach. Slová Druhého vatikánskeho koncilu treba aplikovať aj na formáciu kňazov: "Cirkev má povinnosť neprestajne skúmať znamenia doby a vysvetľovať ich vo svetle evanjelia, aby na večné otázky človeka o zmysle terajšieho i budúceho života a o ich vzájomnom vzťahu mohla odpovedať spôsobom, ktorý je primeraný tej-ktorej generácii. Treba teda poznať a chápať svet, v ktorom žijeme, jeho nádeje, túžby a jeho neraz dramatický ráz."16
Toto evanjeliové rozoznávanie sa zakladá na dôvere v lásku Ježiša Krista, ktorý sa bez prestania a neúnavne stará o svoju Cirkev (porov. Ef 5, 29) a je jediným Pánom a Učiteľom, uholným kameňom, centrom a cieľom celých ľudských dejín;17 živí sa svetlom a silou Ducha Svätého, ktorý vždy a všade vzbudzuje poslušnosť viery i radostné odhodlanie nasledovať Krista, ako aj dar múdrosti, ktorá posudzuje všetko, ale ju nik nemôže posúdiť (porov. 1Kor 2,15); konečne spočíva vo vernosti Otca vlastným prisľúbeniam.
Vďaka tomu môže Cirkev prekonávať ťažkosti a ísť v ústrety výzvam tejto novej etapy dejín a zabezpečiť pre dnešok i pre budúcnosť dobre pripravených kňazov, ktorí by boli presvedčení a horliví služobníci "novej evanjelizácie", ako aj verní a veľkodušní sluhovia Ježiša Krista a všetkých ľudí.
Nezatvárajme oči pred ťažkosťami. Nie je ich málo, a nie sú ani malé. Prekonáme ich len svojou nádejou, dôverou v nevyčerpateľnú lásku Krista a istotou, že kňazská služba je pre život Cirkvi a sveta nenahraditeľná.

II. kapitola
PRETO MA POMAZAL A POSLAL
Povaha a poslanie služobného kňazstva
Pohľad na kňaza
11. "Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho" (Lk 4,20). Slová evanjelistu Lukáša o tých, čo boli v onú sobotu prítomní v nazaretskej synagóge a počúvali Ježišov výklad state z knihy proroka Izaiáša, možno vzťahovať na všetkých kresťanov, pretože sú povolávaní spoznávať, že v Ježišovi Nazaretskom sa naplnilo prorocké vyhlásenie: "A on im začal hovoriť: Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli " (Lk 4,21). A slová Písma zneli: "Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok" (Lk 4,18-19; porov. Iz 61,1-2). Ježiš sa teda sám predstavuje ako plný Ducha Svätého, "posvätený pomazaním", "poslaný hlásať radostnú zvesť chudobným": je Mesiáš, a to Mesiáš kňaz, prorok, kráľ.
Takáto je Kristova tvár, na ktorú sa musia upierať oči viery a lásky všetkých, čo veria v Krista. Predovšetkým z tejto "kontemplácie" vychádzali synodálni otcovia, keď uvažovali o kňazskej formácii v dnešných pomeroch. Na túto otázku nemožno odpovedať bez predbežnej úvahy o cieli celej formácie. A cieľom je služobné kňazstvo, alebo presnejšie služobné kňazstvo, ktoré je v Cirkvi účasťou na kňazstve samého Ježiša Krista. Poznanie povahy a poslania služobného kňazstva je nevyhnutým predpokladom a súčasne najbezpečnejším vodcom a najúčinnejším podnetom na rozvoj pastoračnej činnosti Cirkvi, ktorá má vzbudiť a spoznať kňazské povolania, ako aj formovať tých, ktorí sú povolaní na kňazskú službu.
Správne a hlboké poznanie povahy a poslania služobného kňazstva je cestou k prekonaniu krízy identity kňaza, a synoda po nej vykročila. Ako som spomenul v príhovore na záver synody, "táto kríza vznikla hneď po Koncile. Zakladala sa na nesprávnom, niekedy dokonca úmyselne tendenčnom chápaní učenia koncilu. A toto je nepochybne jedna z príčin, prečo Cirkev utrpela veľmi početné straty, ktoré veľmi poškodili pastoračnú službu a kňazské povolania, najmä misionárske. Synoda z roku 1990, na ktorej sme si v tejto aule vypočuli vystúpenia mnohých účastníkov odkrývajúce celú hĺbku kňazskej identity, akoby vlievala nádej po týchto bolestných stratách. Tieto vystúpenia zdôraznili vedomie špecifického ontologického zväzku, ktoré zjednocuje kňaza s Kristom, Najvyšším kňazom a Dobrým pastierom. Táto identita tvorí podstatu správnej formácie, ktorú treba poskytovať vzhľadom na prijatie kňazstva, a potom po celý kňazský život. Toto bolo vlastným cieľom synody."18
Preto synoda považovala za povinnosť súhrnným a zásadným spôsobom zdôrazniť povahu a poslanie služobného kňazstva tak, ako ich viera Cirkvi uznávala po storočia svojej histórie a ako ich Druhý vatikánsky koncil predložil ľuďom našej doby.19
Cirkev ako tajomstvo, spoločenstvo a poslanie
12. Synodálni otcovia napísali: "Ako každá kresťanská identita, tak aj kňazská identita má svoj zdroj v najsvätejšej Trojici",20 ktorá sa ľuďom zjavuje a dáva v Kristovi, a tak v ňom pôsobením Ducha Svätého ustanovuje Cirkev ako "zárodok a počiatok kráľovstva".21 Exhortácia Christifideles laici, ktorá zhrnula koncilové učenie, predstavuje Cirkev ako tajomstvo, spoločenstvo a poslanie. Cirkev je "tajomstvo, lebo láska a život Otca, Syna a Ducha Svätého sú absolútne nazaslúženým darom, ktorý dostávajú tí, čo sa narodili z vody a z Ducha (porov. Jn 3,5) a ktorí sú povolaní žiť v spoločenstve samého Boha a zjavovať ho a odovzdávať po celé dejiny (poslanie)".22
Identita kresťana, ako aj osobitná identita kňaza a jeho služby sa prejavuje len vnútri tajomstva Cirkvi ako tajomstva trojičného spoločenstva charakterizovaného misijným rozmerom. Na základe posvätenia vo sviatosti kňazstva je totiž kňaz poslaný Otcom skrze Ježiša Krista, ktorému ako Hlave a Pastierovi svojho ľudu je osobitným spôsobom pripodobnený, aby mocou Ducha Svätého žil a pracoval v službe Cirkvi a na spáse sveta.23
Tak možno pochopiť v podstate "vzťažnú" povahu identity kňaza. Prostredníctvom kňazstva, ktoré sa rodí z hĺbky nevýslovného tajomstva Boha, totiž z lásky Otca, z milosti Ježiša Krista a z daru jednoty Ducha Svätého, je kňaz sviatostne včlenený do spoločenstva s biskupom a s ostatnými kňazmi,24 aby slúžil Božiemu ľudu, ktorým je Cirkev, a aby všetkých priviedol ku Kristovi v zmysle Pánovej modlitby: "Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my... aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal" (Jn 17,11.21).
Teda povahu a poslanie služobného kňazstva možno definovať len v kontexte rozmanitosti a bohatstva vzťahov, ktoré vychádzajú z Najsvätejšej Trojice a šíria sa v spoločenstve Cirkvi, ktorá je v Kristovi znakom a nástrojom zjednotenia s Bohom i jednoty celého ľudského pokolenia.25 V tomto kontexte sa ekleziológia spoločenstva javí ako hlavné kritérium pochopenia identity kňaza, jeho vlastnej hodnosti, povolania a poslania uprostred Božieho ľudu a vo svete. Nesmie však chýbať vzťah k Cirkvi, aj keď v definícii kňazskej identity nestojí na prvom mieste. Cirkev ako tajomstvo je bytostne spojená s Ježišom Kristom. Je skutočne jeho plnosťou, jeho telom, jeho nevestou. Je "znakom" a živou "pamiatkou" jeho ustavičnej prítomnosti a pôsobení medzi nami a pre nás. V kňazovi sa overuje plná pravda jeho identity tým, že má pôvod v Kristovi, špecifickú účasť s Kristom a je pokračovaním samého Krista, jediného a najvyššieho kňaza novej a večnej zmluvy. Kňaz je živým a priezračným obrazom Krista-Kňaza. "Kristovo kňazstvo" - tento výraz je absolútnou "novotou" v dejinách spásy - je jediným prameňom a nenahraditeľným vzorom kňazstva každého kresťana, ale najmä kňaza. Vzťah ku Kristovi je teda nevyhnutým kľúčom pre pochopenie skutočnosti kňazstva.
Základný vzťah ku Kristovi - Hlave a Pastierovi
13. Ježiš Kristus sám na sebe ukázal dokonalú a definitívnu tvár kňazstva novej zmluvy.26 Robil to po celý svoj pozemský život, ale predovšetkým v jeho ústrednej udalosti - utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní.
Ako hovorí autor listu Hebrejom, Ježiš bol človek ako my, a súčasne jednorodený Boží Syn, čiže v jednej a tej istej bytosti je dokonalým prostredníkom medzi Otcom a ľudským pokolením (porov. Hebr 8,9). On otvoril priamy prístup k Bohu skrze dar Ducha Svätého: "Boh poslal do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá ?Abba, Otče!?" (Gal 4,6; porov. Rim 8,15).
Svoju úlohu prostredníka Ježiš splnil, tým, že sa sám obetoval na kríži, čím nám - a to raz navždy - umožnil prístup do nebeskej svätyne, do domu Otca (porov. Hebr 9,24-28). Mojžiš a všetci starozákonní "prostredníci" medzi Bohom a jeho ľudom - králi, kňazi, proroci - sú v porovnaní s Ježišom len "predobrazy" a "tiene budúcich dobier", teda nie vlastná skutočnosť (porov. Hebr 10,1).
Ježiš je predpovedaný Dobrý pastier (porov. Ez 34), pozná všetky svoje ovce, obetuje za nich svoj život a chce všetky zhromaždiť aby bolo jedno stádo a jeden pastier (porov. Jn 10,11-16). Ako pastier "neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť" (Mt 20,28). Pri poslednej večeri umyl apoštolom nohy (porov. Jn 13,1-20), a tak im zanechal príklad, ako si majú navzájom slúžiť. Ako "nevinný baránok" sa dobrovoľne ponúka ako obeť za našu spásu (porov. Jn 1,36; Zjv 5,6.12).
Ježiš svojou jedinečnou a definitívnou obeťou na kríži udelil všetkým svojim učeníkom hodnosť a poslanie kňazov novej a večnej zmluvy. Tak sa splnil prísľub, ktorý dal Boh Izraelovi: "Budete mi kráľovským kňazstvom a svätým národom" (Ex 19,6). Sv. Peter píše, že všetok ľud novej zmluvy je ustanovený stať sa duchovným domom, svätým kňazstvom, aby prinášal duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista (porov. 1Pt 2.5). Pokrstení sú "živé kamene", ktoré budujú duchovný dom, keď sa pripoja ku Kristovi, "živému kameňu, ktorý... je pred Bohom vyvolený a vzácny" (1Pt 2,4). Nový kňazský ľud, ktorým je Cirkev, má nielen svoj autentický obraz v Kristovi, ale aj skutočnú a ontologickú účasť na jeho večnom a jedinom kňazstve, ku ktorému sa musí pripodobňovať celým svojím životom.
14. Za svojho pozemského pôsobenia povolal Ježiš viacerých učeníkov (porov. Lk 10,1-2) do služby tohto všeobecného kňazstva novej zmluvy a s osobitným, dôležitým poverením povolal a ustanovil Dvanástich, aby "boli s ním a aby ich posielal kázať s mocou vyháňať zlých duchov" (Mk 3,14-15).
A preto už za svojho verejného účinkovania (porov. Mt 16,18) a neskôr v plnej miere po svojej smrti a zmŕtvychvstaní (porov. Mt 28,16-20; Jn 20,21) Ježiš udelil Petrovi a Dvanástim mimoriadnu moc pre budúce spoločenstvo veriacich a pre evanjelizovanie všetkých národov. Najprv ich povolá, aby ho nasledovali, necháva ich pri sebe, žije s nimi, slovom a príkladom ich učí, čo treba k spáse, a napokon ich posiela ku všetkým ľuďom. Aby mohli splniť toto poslanie, Ježiš im skrze osobitné veľkonočné vyliatie Ducha Svätého udelil tú istú mesiášsku moc, ktorá pochádza od Otca a ktorú on dostal v plnej miere svojím zmŕtvychvstaním. "Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta" (Mt 28,18-20).
Takto Ježiš utvoril úzke spojenie medzi službou, ktorú zveril apoštolom, a medzi svojím vlastným poslaním: "Kto vás prijíma, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal" (Mt 10,40). "Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Kto však pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal" (Lk 10,16). Ba vo svetle veľkonočných udalostí smrti a zmŕtvychvstania vo štvrtom evanjeliu dôrazne a zreteľne vyhlasuje: "Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás" (Jn 20,21; porov. 13,20; 17,18). Ako Ježišovo poslanie pochádza priamo od Otca a konkretizuje autoritu samého Boha (porov. Mt 7,29; 21,23; Mk 1,27; 11,28; Lk 20,2; 24,19), tak aj poslanie apoštolov pochádza od samého Ježiša. A ako "Syn nemôže nič robiť sám od seba" (Jn 5,19), lebo jeho učenie nie je jeho, ale toho, ktorý ho poslal (porov. Jn 7,16), tak i Ježiš povedal apoštolom: "Bezo mňa nemôžete nič urobiť" (Jn 15,5). Ich poslanie teda nie je ich vlastné, ale je poslaním samého Ježiša. To človek nemôže dosiahnuť vlastnými silami, ale iba prostredníctvom sviatosti, ktorá je darom Krista a jeho Ducha: "Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu zadržíte, budú zadržané" (Jn 20,22-23). A tak apoštoli počas celých dejín až do konca sveta pokračujú v Ježišovom spásonosnom poslaní pre ľudí, avšak nie vďaka nejakým vlastným osobitným zásluhám, ale iba vďaka ničím nezaslúženej účasti na Kristovej milosti.
Znakom a predpokladom pravosti a plodnosti tohto poslania je jednota apoštolov s Ježišom, v ňom navzájom medzi sebou a s Otcom, ako nás o tom ubezpečuje Pánova veľkňazská modlitba, obsahujúca syntézu jeho poslania (porov. Jn 17,20-23).
15. Apoštoli, ktorých ustanovil Pán, plnili postupne svoje poslanie tak, že rozličným spôsobom, ale s rovnakým cieľom povolávali ďalších mužov za biskupov, kňazov a diakonov, aby plnili poverenie vzkrieseného Ježiša, ktorý ich poslal ku všetkým ľuďom všetkých čias.
Nový zákon jednoznačne zdôrazňuje, že týchto ľudí vybraných spomedzi bratov uviedol do služby sám Kristov Duch. Vkladaním rúk (porov. Sk 6,6; 1Tim 4,14; 5,22; 2Tim 1,6), ktorým sa odovzdáva dar Ducha Svätého, sú povolaní a uspôsobení, aby pokračovali v tej istej službe odpúšťania, starostlivosti o Božie stádo a vyučovania (porov. Sk 20,28; 1Pt 5,2).
Preto sú kňazi povolaní predlžovať prítomnosť Krista, jediného a najvyššieho Pastiera, a to tak, že sa usilujú nasledovať jeho spôsob života a viditeľne ho sprítomňovať uprostred stáda, ktoré im bolo zverené. O tom jasne a presne píše apoštol Peter vo svojom prvom liste: "Starších, čo sú medzi vami, prosím ako spolustarší a svedok Kristových utrpení, ale aj účastník jeho slávy, ktorá sa má v budúcnosti zjaviť: Paste Božie stádo, ktoré je u vás; starajte sa oň nie z prinútenia, ale dobrovoľne, podľa Božej vôle, nie pre mrzký zisk, ale ochotne; nie ako páni nad dedičným podielom, ale ako vzor stáda. A keď sa zjaví Najvyšší pastier, dostanete nevädnúci veniec slávy" (1Pt 5,1-4).
Kňazi sú v Cirkvi a pre Cirkev sviatostným sprítomnením Ježiša Krista, Hlavy a Pastiera. S autoritou prednášajú jeho slová, opakujú spásonosné úkony odpustenia, najmä pri krste, pri sviatosti zmierenia a pri Eucharistii; s dokonalou láskou až do sebaobetovania sa starajú o stádo, ktoré zjednocujú a privádzajú k Otcovi skrze Krista v Duchu Svätom. Slovom, kňazi svojím životom a prácou hlásajú evanjelium svetu a budujú Cirkev v mene i v osobe Krista, Hlavy a Pastiera.27
Týmto typickým spôsobom majú vysvätení služobníci účasť na jedinom Kristovom kňazstve. Duch Svätý ich skrze sviatostné pomazanie pri vysviacke novým a špecifickým spôsobom pripodobňuje Ježišovi Kristovi, Hlave a Pastierovi, formuje ich a oduševňuje svojou pastoračnou láskou. V Cirkvi im prisudzuje úlohu vierohodných služobníkov, ktorí hlásajú evanjelium celému tvorstvu a usilujú sa, aby všetci pokrstení dosiahli plnosť kresťanského života.
Pravdu o kňazovi, ktorá vyplýva z Božieho slova, čiže samého Ježiša Krista a z jeho úmyslu ustanoviť Cirkev, s radostnou vďačnosťou ospevuje liturgia v prefácii z omše pri svätení olejov: "Ty si svojho jednorodeného Syna posvätil Duchom Svätým, ustanovil si ho za Veľkňaza novej a večnej zmluvy a rozhodol si, že jeho jediné kňazstvo bude pretrvávať v tvojej Cirkvi bez prestania. Veď Kristus nielen povýšil tvoj vykúpený ľud na kráľovské kňazstvo, ale s láskou brata povoláva si z neho učeníkov a vkladaním rúk im dáva účasť na svojej kňazskej službe. V jeho mene obnovujú obetu nášho vykúpenia a rodine tvojich veriacich pripravujú veľkonočnú hostinu. S opravdivou láskou slúžia tvojmu ľudu, živia ho tvojím slovom a posväcujú sviatosťami. Zasvätiac svoj život tebe a spáse svojich bratov, majú sa pripodobňovať Ježišovi Kristovi a tebe stále dosvedčovať vernosť a lásku."
V službe Cirkvi a svetu
16. Základným vzťahom kňaza je vzťah k Ježišovi Kristovi, Hlave a Pastierovi. Kňaz má skutočne špecifickým a vierohodným spôsobom účasť na Kristovom "posvätení/pomazaní" a "poslaní" (porov. Lk 4,18-19). Tento vzťah sa však úzko spája so vzťahom k Cirkvi. Nejde o "vzťahy", ktoré sa k sebe len približujú, ale o vzťahy, ktoré sú vnútorne spojené do akejsi vzájomnej imanencie. Vzťah k Cirkvi je zahrnutý v jednom a tom istom vzťahu kňaza ku Kristovi v tom zmysle, že je to "sviatostné sprítomnenie" Krista, ktoré vzbudzuje a živí vzťah kňaza k Cirkvi.
V tom zmysle napísali synodálni otcovia: "Keďže kňaz reprezentuje Krista, Hlavu, Pastiera a Źenícha Cirkvi, stojí nielen v Cirkvi, ale aj vo vzťahu k Cirkvi. Kňazstvo, Božie slovo a sviatosti, ktoré vysluhuje, patrí k ustanovujúcim prvkom Cirkvi. Kňazská služba je bezo zvyšku zameraná na úžitok Cirkvi, na zveľaďovanie všeobecného kňazstva celého Božieho ľudu, a je určená nielen pre miestnu, ale pre všeobecnú Cirkev (Presbyterorum ordinis, 10), a to v jednote s biskupom, s Petrom a pod Petrom. Prostredníctvom kňazstva biskupa sa aj kňazstvo druhého stupňa začleňuje do apoštolskej štruktúry Cirkvi. Ako apoštoli, tak aj kňaz je Kristovým vyslancom (porov. 2Kor 5,20). Na tom sa zakladá misionárske poslanie každého kňaza."28
Posvätená služba teda vzniká so zrodom Cirkvi a v biskupoch - a v ich vzájomnom spojení s kňazmi - má zvláštny vzťah k prvotnej službe apoštolov, na ktorú v skutočnosti nadväzuje, aj keď sa prejavuje v rozličných podobách.
Nemožno si teda myslieť, že sviatostné kňazstvo vzniklo ešte pred Cirkvou, pretože bolo určené k službe tejto Cirkvi. Podobne si nemožno myslieť, že vzniklo až po zrode cirkevného spoločenstva, akoby Cirkev mohla byť ustanovená bez kňazstva.
Vzťah kňaza k Ježišovi Kristovi a v ňom aj k jeho Cirkvi je zahrnutý v samom bytí kňaza čiže skrze jeho vysviacku/pomazanie, ako i v jeho činnosti čiže v jeho poslaní alebo službe. Kňaz je predovšetkým "služobníkom Krista, ktorý je prítomný v Cirkvi ako v tajomstve, spoločenstve a poslaní. Vďaka účasti na ?pomazaní? a na ?poslaní? Krista môže v Cirkvi predlžovať jeho modlitbu, jeho slovo, jeho obetu a jeho spásonosné pôsobenie. Teda je služobníkom Cirkvi ako tajomstva, lebo vysluhuje cirkevné a sviatostné znaky prítomnosti zmŕtvychvstalého Krista. Je služobníkom Cirkvi ako spoločenstva, lebo v spojení s biskupom a v úzkom vzťahu s ostatnými kňazmi vytvára jednotu cirkevného spoločenstva v súlade s rozličnými povolaniami, charizmami a službami. A napokon je služobníkom Cirkvi ako poslania, pretože vytvára spoločenstvo hlásajúce a dosvedčujúce evanjelium."29
A tak pre vlastnú povahu a sviatostné poslanie sa kňaz v štruktúre Cirkvi javí ako znak absolútnej priority a nezaslúženej milosti, ktorú zmŕtvychvstalý Kristus udeľuje Cirkvi. Skrze služobné kňazstvo sa Cirkev utvrdzuje vo viere, že nepovstala sama od seba, ale z Kristovej milosti v Duchu Svätom. Autorita, ktorú apoštoli a ich nástupcovia dostali od Krista, Hlavy a Pastiera, ich v službe stavia do "čela Cirkvi" ako viditeľné pokračovanie a sviatostný znak Krista, ktorý stojí na čele Cirkvi a sveta ako nevysychajúce a ustavične sa obnovujúce žriedlo spásy, "on, Spasiteľ tela" (Ef 5,23).
17. Kňazskú službu vzhľadom na jej povahu môže kňaz vykonávať len vtedy, ak sa zjednotil s Kristom vo sviatostnom začlenení do kňazského stavu a je v hierarchickom spoločenstve s vlastným biskupom. Kňazská služba má svoju základnú "komunitnú formu" a možno ju spĺňať len ako "spoločné dielo".30 Koncil sa dlhší čas zaoberal touto komunitnou povahou kňazstva31 a pozorne preskúmal vzťah kňaza k jeho biskupovi, k ostatným kňazom a k veriacim laikom.
Kňazská služba spočíva predovšetkým v spoločenstve a v zodpovednej a nevyhnutnej spolupráci so službou biskupa, a to najmä v starostlivosti o všeobecnú Cirkev i jednotlivé miestne cirkvi, keďže v službe týmto cirkvám tvoria spolu s biskupom jediné kňazstvo.
Každý kňaz, či diecézny alebo rehoľný, je s ostatnými členmi tohto kňazstva spojený skrze sviatosť kňazstva zvláštnym zväzkom apoštolskej lásky, služby a bratstva. Všetci kňazi, diecézni aj rehoľní, majú účasť na jedinom kňazstve Krista, Hlavy a Pastiera, lebo "pracujú na tom istom poli, totiž na stavbe Kristovho tela, ktorá si vyžaduje mnohoraké funkcie a nové spôsoby, najmä v tejto dobe",32 a ktorá sa počas stáročí obohacuje novými charizmami.
Napokon kňazi sú v pozitívnom a podnetnom vzťahu k laikom, keďže ich prítomnosť a činnosť v Cirkvi nenahrádzajú, ale stimulujú kňazstvo celého Božieho ľudu prameniace v krste tým, že ho privádzajú k plnosti v Cirkvi. Slúžia ich viere, nádeji a láske. Ako ich bratia a priatelia uznávajú a rozvíjajú ich hodnosť Božích detí a pomáhajú im plnšie vykonávať ich osobitnú úlohu v poslaní Cirkvi.33
Služobné kňazstvo udeľované sviatosťou kňazstva a všeobecné čiže "kráľovské" kňazstvo veriacich, ktoré sa odlišujú svojou podstatou, nielen stupňom,34 sú vo vzájomnej zhode, lebo hoc aj rozličným spôsobom, predsa obe vychádzajú z jediného Kristovho kňazstva. Služobné kňazstvo síce neznamená väčší stupeň svätosti v porovnaní so všeobecným kňazstvom veriacich, ale jeho prostredníctvom kňazi dostali od Krista v Duchu Svätom mimoriadny dar, aby Božiemu ľudu pomáhali verne a v plnosti uskutočňovať jeho všeobecné kňazstvo.35
18. Koncil zdôrazňuje, že "duchovný dar, ktorí kňazi prijali pri vysviacke, ich nepripravuje na nejaké obmedzené a zúžené poslanie, ale na veľmi rozsiahle a všeobecné poslanie spásy ?až po samý kraj zeme? (Sk 1,8), pretože každá kňazská služba má účasť na všeobecnom poslaní, ktoré Kristus zveril apoštolom".36 Z charakteru služby vyplýva, že kňazi musia byť preniknutí a nadchnutí hlbokou misionárskou horlivosťou a "ozajstným katolíckym duchom, žeby si privykli povzniesť sa nad hranice vlastnej diecézy, národa alebo obradu a vychádzať v ústrety potrebám celej Cirkvi, ako aj všade ochotne hlásať evanjelium".37
Okrem toho každý kňaz je vo vnútornom živote Cirkvi povolaný na to, aby bol človekom budujúcim spoločenstvo. Pre všetkých ľudí musí byť mužom poslania a dialógu. Musí byť hlboko zakorenený v pravde a v láske Krista, oduševnený túžbou a príkazom ohlasovať všetkým spásu, lebo je povolaný nadväzovať vzťahy bratstva, služby, spoločného hľadania pravdy, nastolenia spravodlivosti a pokoja so všetkými ľuďmi. Na prvom mieste s členmi iných kresťanských cirkví a vyznaní, ale aj s vyznavačmi iných náboženstiev, ďalej s ľuďmi dobrej vôle, a najmä s chudobnými a slabými, ako aj so všetkými, čo podvedome túžia po Kristovej pravde a spáse, hoci to nevyjavia, podľa slov Ježiša: "Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov" (Mk 2,17).
V súčasnosti zvlášť naliehavá pastoračná úloha novej evanjelizácie, ktorá zahŕňa všetok Boží ľud, vyžaduje nové nadšenie, nové metódy a nové prejavy pri hlásaní a dosvedčovaní evanjelia. Od kňazov vyžaduje, aby sa radikálne a integrálne ponorili do Kristových tajomstiev, a tak boli schopní realizovať nový štýl pastoračného života, ktorý sa vyznačuje hlbokou jednotou s pápežom, s biskupmi a medzi kňazmi navzájom, ako aj plodnou spoluprácou s veriacimi laikmi pri uznávaní a podporovaní rozličných úloh, chariziem a služieb vnútri cirkevného spoločenstva.38
"Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli" (Lk 4,21). Vypočujme si ešte raz tieto Ježišove slová vo svetle služobného kňazstva, o ktorého povahe a poslaní sme hovorili. To Ježišovo "dnes" sa vzťahuje na "plnosť časov", čiže na dobu plnej a definitívnej spásy, na čas Cirkvi. Kristovo posvätenie a poslanie - "Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným" (Lk 4,18) - sú živým koreňom, z ktorého vyrastá posvätenie a poslanie Cirkvi, "plnosť Krista" (porov. Ef 1,23). V znovuzrodení pri krste sa na všetkých veriacich vylieva Duch Pána, ktorý ich posväcuje, aby sa stali duchovným domom a svätým kňazstvom, a posiela ich, aby ohlasovali zázraky toho, ktorý ich vyviedol z temnôt do svojho obdivuhodného svetla (porov. 1Pt 2,4-10). Kňazstvo sa osobitným a úradným spôsobom spája s Ježišovým posvätením a poslaním, a to sviatosťou kňazstva, skrze ktorú sa vo svojom bytí pripodobňuje Ježišovi Kristovi, Hlave a Pastierovi, a zúčastňuje sa na jeho poslaní "hlásať chudobným radostnú zvesť", čo koná v mene a v osobe samého Krista.
V záverečnom posolstve synodálni otcovia zhrnuli "pravdu", lepšie povedané "tajomstvo" a "dar" služobného kňazstva nepočetnými, ale obsahovo bohatými slovami" "Naša identita má svoj posledný prameň v Otcovej láske. So Synom, Najvyšším kňazom a Dobrým pastierom, ktorého on poslal, sme sviatostne spojení služobným kňazstvom pôsobením Ducha Svätého. Źivot a služba kňaza sú pokračovaním života a činnosti samého Krista. To je naša identita, naša pravá hodnosť, prameň našej radosti, istota nášho života."39

III. kapitola
DUCH PÁNA JE NADO MNOU
Duchovný život kňaza
Osobitné povolanie k svätosti
19. "Duch Pána je nado mnou" (Lk 4,18). Duch Svätý sa nevznáša "nad" Mesiášom, ale ho "napĺňa", preniká, vniká do jeho bytia a činnosti. Duch je skutočne princípom "posvätenia" a "poslania" Mesiáša: "lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným" (Lk 4,18). Mocou Ducha Ježiš patrí plne a výlučne Bohu, má účasť na nekonečnej svätosti Boha, ktorý ho povoláva, vyvoľuje a posiela. Tak sa Pánov Duch zjavuje ako prameň svätosti a výzva na posväcovanie.
Ten istý "Pánov Duch" sa vznáša "nad" celým Božím ľudom, ktorý je ustanovený ako ľud "zasvätený" Bohu a "poslaný" Bohom, aby hlásal evanjelium, ktoré prináša spásu. Členovia Božieho ľudu sú "napojení" a "označení" jedným Duchom a "povolaní" k svätosti. (porov. 1Kor 12,13; 2Kor 1,21nn; Ef 1,13; 4,30).
Duch nám zjavuje a sprostredkúva najmä základné povolanie, ktorým sa Boh od večnosti obracia na všetkých: je to povolanie byť "pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske", predurčenie stať sa "skrze Ježiša Krista... jeho adoptovanými synmi" (Ef 1,4-5). A nielen to. Keď nám Duch zjavuje a sprostredkúva toto povolanie, sám je v nás začiatkom a prameňom jeho uskutočňovania. Ako Duch Syna nás pripodobňuje Ježišovi Kristovi a robí nás účastnými na jeho synovskom živote, čiže na jeho láske k Otcovi a k bratom (porov. Gal 4,6). "Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme" (Gal 5,25). Týmito slovami nám apoštol Pavol pripomína, že kresťanskou existenciou je "duchovný život" čiže život, ktorý preniká Duch a vedie ho k svätosti, k dokonalej láske.
Vyhlásenie Koncilu, že "všetci veriaci, každého stavu a stupňa, sú povolaní k plnosti kresťanského života a k dokonalej láske",40 sa zvlášť vzťahuje na kňazov. Kňazi nie sú povolaní len na základe krstu, ale celkom špecificky ako kňazi, čiže na základe hodnosti a s osobitnými podmienkami, vyplývajúcimi zo sviatosti kňazstva.
20. K téme "duchovného života" kňazov, ich daru a povinnosti stať sa "svätými" prináša koncilový dekrét o službe a živote kňaza veľmi bohatú a podnetnú syntézu: "Sviatosťou kňazstva sa kňazi ako služobníci Hlavy pripodobňujú Kristovi -Kňazovi, aby ako spolupracovníci biskupského stavu budovali a stvárňovali celé telo Kristovo, ktorým je Cirkev. Ako všetci veriaci, aj kňazi dostali už pri sviatosti krstu znak a dar vznešeného povolania a takej veľkej milosti, že napriek ľudskej slabosti môžu, ba musia sa usilovať o dokonalosť podľa slov Pána: ?Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec? (Mt 5,48). Kňazi však majú povinnosť dosiahnuť túto dokonalosť z osobitného dôvodu, pretože pri vysviacke sa novým spôsobom zasvätili Bohu, čím sa stali živými nástrojmi Krista, večného Kňaza, aby ďalej pokračovali v jeho obdivuhodnom diele, ktoré mocou zhora obnovilo celé ľudské pokolenie. Keďže teda každý kňaz svojím spôsobom zastupuje samého Krista, dostáva aj osobitnú milosť, aby sa pri službe jemu zverenému i všetkému Božiemu ľudu mohol lepšie približovať k dokonalosti Boha, ktorého zastupuje, a aby slabosti ľudského tela pomohla svätosť toho, ktorý sa stal naším Veľkňazom, "svätým, nevinným, nepoškvrneným, oddeleným od hriešnikov" (Hebr 7,26).41
Koncil zdôrazňuje predovšetkým "všeobecné" povolanie k svätosti. Toto povolanie pramení v krste, ktorý charakterizuje kňaza ako "veriaceho" (Christifidelis), ako "brata medzi bratmi", včleneného a zapojeného do Božieho ľudu, kňaza, ktorý sa s radosťou podelí o dary spásy (porov. Ef 4,4-6) a o spoločné úsilie kráčať "podľa Ducha" nasledovaním jediného Učiteľa a Pána. Pripomeňme si slávny výrok sv. Augustína: "Pre vás som biskupom, s vami som kresťanom. Prvý titul znamená povinnosť, na ktorú som sa podujal, druhý je milosťou. Prvý znamená nebezpečenstvo, druhý spásu."42
S podobnou jasnosťou hovorí koncilový text aj o "osobitnom" povolaní ku svätosti, ešte presnejšie o povolaní vyplývajúcom zo sviatosti kňazstva, ktorá sa mocou nového zasvätenia Bohu vo vysviacke stáva vlastnou a osobitnou sviatosťou kňaza. Na toto špecifické povolanie myslí aj sv. Augustín, ktorý po vyhlásení "Pre vás som biskupom, s vami som kresťanom" pridáva ešte slová: "Ak mi teda pôsobí väčšiu radosť to, že som spolu s vami vykúpený, ako to, že som vaším predstaveným, podľa Pánovho rozkazu sa budem ešte väčšmi usilovať slúžiť vám, aby som sa nestal nevďačný voči tomu, kto ma vykúpil za takú cenu, ktorá ma urobila vaším spolusluhom."43
Koncilový text ďalej uvádza niektoré prvky, ktoré sú nevyhnutné pre bližšie určenie "osobitosti" duchovného života kňazov. Sú to prvky súvisiace s vlastným "posvätením" kňazov, ktoré ich pripodobňuje Kristovi, Hlave a Pastierovi Cirkvi, ďalej s poslaním" alebo službou typickou pre kňazov, ktorá ich uschopňuje a zaväzuje stať sa živými nástrojmi Krista, večného Kňaza, konať "v mene a v osobe samého Krista"; napokon s celým ich "životom", ktorého cieľom je originálnym spôsobom hlásať a dosvedčovať "radikalizmus evanjelia".44
Pripodobnenie Ježišovi Kristovi, Hlave a Pastierovi, a pastoračná láska
21. Posvätením sa kňaz pripodobňuje Ježišovi Kristovi, Hlave a Pastierovi Cirkvi, a dostáva do daru "duchovnú moc", čím nadobúda účasť na autorite, ktorou Ježiš Kristus skrze svojho Ducha riadi Cirkev.45
Týmto posvätením, ktoré spôsobuje Duch vo sviatosti kňazstva, sa do duchovného života kňaza vtláčajú, včleňujú, vstrebávajú postoje a správanie, ktoré boli vlastné Ježišovi Kristovi, Hlave a Pastierovi Cirkvi, a ktoré zahŕňa jeho pastoračná láska.
Ježiš Kristus je Hlavou Cirkvi, svojho Tela. "Hlavou" v novom a osobitnom význame služobníka, ako sám hovorí: "Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých" (Mk 10,45). Ježišova služba dosiahla plnosť smrťou na kríži, čiže jeho úplným darovaním sa v poníženosti a láske: "Zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži" (Flp 2,7-8). Autorita Ježiša Krista ako Hlavy sa teda stotožňuje s jeho službou, s jeho darom, s jeho úplným, poníženým a láskyplným odovzdaním sa Cirkvi. A toto učinil v dokonalej poslušnosti voči Otcovi: on je jediný, pravý, trpiaci Pánov služobník, kňaz a obeta súčasne.
Presne tento typ autority čiže služby Cirkvi oduševňuje a oživuje duchovný život každého kňaza, ako si to žiada pripodobnenie sa Ježišovi Kristovi, Hlave a služobníkovi Cirkvi.46 Sv. Augustín to pripomenul istému biskupovi v deň jeho vysviacky: "Kto je hlavou ľudu, musí si uvedomiť najmä to, že je služobníkom mnohých. A nech sa nehanbí, opakujem, nech sa nehanbí, že je služobníkom mnohých, veď ani Pán pánov sa nehanbil stať sa naším služobníkom."47
Duchovný život služobníkov Nového zákona musí byť poznačený týmto zásadným postojom služby Božiemu ľudu (porov. Mt 20,24nn; Mk 10,43-44), zbavený akejkoľvek domýšľavosti a každej túžby "vyvyšovať sa" nad zverené stádo (porov. 1Pt 5,2-3). Musí to byť služba konaná s dobrým úmyslom, podľa Božej vôle a z ochoty. Takto sa "starší" spoločenstva čiže kňazi môžu stať "modelom" svojmu stádu, ktoré zasa má povinnosť voči celému svetu vziať na seba tento kňazský postoj služby sledujúcej plnosť ľudského života a jeho úplného oslobodenia.
22. Obraz Ježiša Krista, Pastiera Cirkvi, svojho stáda, pripomína a opätovne predkladá - v nových a sugestívnejších odtieňoch - tie isté črty, ktoré možno pozorovať aj na tvári Ježiša Krista, Hlavy a služobníka. Sám Ježiš potvrdil prorocké zvestovanie o Mesiášovi - Spasiteľovi, ktoré tak nadšene ospieval žalmista a prorok Ezechiel (porov. Ź 22/23; Ez 34,11n): predstavuje sa ako "dobrý pastier" (Jn 10,11.14) nielen Izraela, ale všetkých ľudí (porov. Jn 10,16). Celý jeho život je ustavičným prejavom, ba každodennou realizáciou "pastoračnej lásky": má súcit s unaveným a vyčerpaným zástupom, lebo je ako stádo bez pastiera (porov. Mt 9,35-36), vyhľadáva stratené a zblúdené ovečky (porov. Mt 18,12-14) a raduje sa, ak ich nájde, zhromažďuje ich a bráni, pozná ich a každú volá po mene (porov. Jn 10,3), vodí ich na zelené pasienky a k tichým vodám (porov. Ź 22/23), pripravuje im pokrm a sýti ich vlastným životom. Tento život ponúka Dobrý pastier svojou smrťou a zmŕtvychvstaním, ako o tom spieva rímska cirkevná liturgia: "Vstal z mŕtvych Dobrý pastier, ktorý dal život za svoje ovečky a pre svoje stádo šiel v ústrety smrti. Aleluja!"48
Peter nazýva Ježiša "Najvyšším pastierom" (1Pt 5,4), lebo jeho dielo a poslanie pokračuje v Cirkvi prostredníctvom apoštolov (porov. Jn 21,15-17) a ich nástupcov (porov. 1Pt 5,1nn), ako aj kňazov. Mocou svojho posvätenia sa kňazi pripodobňujú Ježišovi, Dobrému pastierovi, a sú povolaní napodobňovať a znovu prežívať jeho pastoračnú lásku.
Kristovo odovzdanie sa Cirkvi, ktoré je ovocím jeho lásky, sa vyznačuje takým osobitým odovzdaním, aké sa uskutočňuje medzi ženíchom a nevestou, čo viackrát pripomínajú posvätné knihy. Ježiš je pravý Źeních, ktorý ponúka Cirkvi víno spásy (porov. Jn 2,11). Kristus je "hlavou Cirkvi, on, Spasiteľ tela" (Ef 5,23). "Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená" (Ef 5,25-27). Cirkev je telo, v ktorom je prítomný a v ktorom účinkuje Kristus ako Hlava, ale je aj Nevestou, ktorá ako nová Eva pochádza z otvoreného boku Vykupiteľa, otvoreného na kríži: preto Kristus stojí "pred" Cirkvou, "živí si ju a opatruje" (Ef 5,29) skrze dar svojho života, ktorý za ňu obetoval. Kňaz je povolaný stať sa živým obrazom Ježiša Krista, Źenícha Cirkvi.49 Istotne, kňaz ako veriaci je vždy súčasťou spoločenstva spolu so všetkými bratmi a sestrami, ktorých zhromaždil Duch Svätý, ale svojím pripodobnením ku Kristovi, Hlave a Pastierovi, plní v spoločenstve úlohu Źenícha. "Keďže kňaz sprítomňuje Krista, hlavu, pastiera a ženícha Cirkvi, má miesto nielen v Cirkvi, ale aj voči Cirkvi."50 Preto je povolaný v duchovnom živote oživovať lásku ženícha Krista voči neveste Cirkvi. Jeho život musí osvecovať a sprevádzať aj táto snúbenecká črta, ktorá od neho vyžaduje, aby sa stal svedkom Kristovej snúbeneckej lásky. Musí byť teda ochotný milovať ľud s novým, veľkodušným a čistým srdcom, pričom sa musí celkom zaprieť, odovzdávať sa naplno, bez prestania, verne a súčasne s akousi "Božou horlivosťou" (porov. 2Kor 11,2), s nežnosťou, ktorá pripomína materskú lásku, schopnú znášať "pôrodné bolesti", kým vo veriacich "nebude stvárnený Kristus" (porov. Gal 4,19).
23. Vnútorným princípom, cnosťou, ktorá oživuje a riadi duchovný život kňaza, keďže je pripodobnený Kristovi, Hlave a Pastierovi, je pastoračná láska, ktorá je účasťou na pastoračnej láske Ježiša Krista. Je to ničím nezaslúžený dar Ducha Svätého a zároveň aj úloha i výzva na slobodnú a zodpovednú odpoveď kňaza.
Základom pastoračnej lásky je darovanie sa, úplné odovzdanie sa Cirkvi podľa obrazu Krista a v účasti na dare Krista. "Pastoračná láska je cnosť, ktorou napodobňujeme Krista v jeho odovzdaní sa a v službe. Nielen skutky, ale naše sebadarovanie predstavuje Kristovu lásku k svojmu stádu. Pastoračná láska usmerňuje náš spôsob myslenia a konania, náš spôsob správania k ľuďom. A toto kladie na nás osobitné nároky."51
Adresátom sebadarovania, ktoré je koreňom a zhrnutím pastoračnej lásky, je Cirkev. Kristus miloval Cirkev a "seba samého vydal za ňu" (Ef 5,25), a to isté musí robiť aj kňaz. Pastoračnou láskou, ktorá pretvára kňazskú službu na "amoris officium",52 "môže kňaz, ktorý odpovedá na povolanie k službe, premeniť ju na úkon lásky, kde sa hlavným predmetom jeho záujmu stanú Cirkev a duše. S takouto konkrétnou spiritualitou bude ochotný milovať s celou vrúcnosťou ženícha voči neveste nielen všeobecnú Cirkev, ale i tú jej časť, ktorá je mu zverená."53 Darovanie sa nepozná hraníc, keďže nesie znaky apoštolského a misionárskeho nadšenia Krista, Dobrého pastiera, ktorý povedal: "Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohto ovčinca. Aj tie musím priviesť a budú počuť môj hlas; a bude jedno stádo a jeden pastier" (Jn 10,16).
Vnútri cirkevného spoločenstva kňazova pastoračná láska zvláštnym a špecifickým spôsobom podnecuje a vyžaduje osobný vzťah k ostatnému kňazstvu zjednotenému v biskupovi a s biskupom, ako to výslovne pripomína Koncil: "Pastoračná láska vyžaduje, aby kňazi, ak nechcú bežať nadarmo, pracovali vždy v spojení s biskupmi a s ostatnými bratmi v kňazstve."54
Odovzdanie sa Cirkvi sa na ňu vzťahuje ako na Telo a nevestu Ježiša Krista. Preto sa kňazova láska zameriava predovšetkým na Ježiša Krista: táto láska sa stane prameňom, kritériom, mierou, pohnútkou lásky a služby kňaza voči Cirkvi, Kristovmu Telu a Neveste. O tomto bol jasne a hlboko presvedčený apoštol Pavol, ktorý napísal kresťanom v Korinte: "My sme len vaši služobníci pre Ježiša" (2Kor 4,5). A toto jednoznačné a programové poučenie nám dal Ježiš, keď zveril Petrovi službu pásť jeho stádo až po trojnásobnom vyznaní lásky, ba mimoriadnej obľuby. "Pýtal sa ho tretí raz: ?Šimon, syn Jánov, máš ma rád?? ... (Peter) mu povedal: ?Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád.? Ježiš mu povedal: ?Pas moje ovce!?" (Jn 21,17).
Pastoračná láska, ktorej špecifický zdroj spočíva vo sviatosti kňazstva, má svoje plné vyjadrenie v Eucharistii, ktorou sa živí. Koncil hovorí: "Táto pastoračná láska vyviera predovšetkým z Oltárnej sviatosti, ktorá je teda centrom a prameňom celého kňazského života, takže kňazská duša sa usiluje odzrkadľovať v sebe to, čo sa koná na oltári."55 V Eucharistii sa totiž sprítomňuje, čiže obnovuje obeta na kríži, ktorá je totálnym darom Krista svojej Cirkvi, darom jeho obetovaného tela a vyliatej krvi, čím Kristus vydal najväčšie svedectvo toho, že je Hlavou a Pastierom, Služobníkom a Źeníchom Cirkvi. A práve preto pastoračná láska kňaza nielenže vyviera z Eucharistie, ale v jej slávení sa realizuje v najvyššej miere, pretože z Eucharistie prijíma milosť a zodpovednosť dať svojmu životu "obetný" ráz.
Tá istá pastoračná láska tvorí vnútorný a dynamický princíp schopný spájať mnohorakú a rôznorodú činnosť kňaza. Na základe tejto pastoračnej lásky možno dať odpoveď na základnú a ustavičnú potrebu jednoty medzi vnútorným životom a rozsiahlou činnosťou i zodpovednosťou kňazskej služby. Je to veľmi naliehavá potreba v sociálnom, kultúrnom a cirkevnom kontexte, silne poznačenom zložitosťou, roztrieštenosťou a rozptýlenosťou. Preto len sústredenie každej chvíle a každého úkonu na základnú a kvalifikovanú voľbu "dať život za stádo" môže zabezpečiť jednotu života, takú nevyhnutnú pre vnútorný súlad a duchovnú rovnováhu kňaza. Koncil pripomína: "Kňazi môžu dosiahnuť jednotu života, ak svojím účinkovaním nasledujú príklad Krista Pána, ktorého pokrmom bolo plniť vôľu toho, ktorý ho poslal dokonať jeho dielo... Ak budú takto nasledovať Dobrého pastiera, nájdu v uskutočňovaní pastoračnej lásky spojivo kňazskej dokonalosti, skrze ktoré sa vytvorí jednota ich života a činnosti."56
Duchovný život pri vykonávaní služby
24. Duch Pána pomazal Krista a poslal ho hlásať evanjelium (porov. Lk 4,18). Poslanie nie je nejaký vonkajší prvok a dodatok k posväteniu, ale tvorí jeho vnútorné a životné určenie: posvätenie je ustanovené pre poslanie. A preto nielen posvätenie, ale aj poslanie je v znamení Ducha, pod jeho posväcujúcim vplyvom.
Tak to bolo v prípade Ježiša, rovnako aj v prípade apoštolov a ich nástupcov. A tak je to aj s celou Cirkvou a jej kňazmi: všetci dostávajú Ducha ako dar a výzvu k svätosti skrze plnenie poslania.57
Jestvuje teda úzky vzťah medzi duchovným životom kňaza a jeho službou,58 ktorý Koncil vyjadruje slovami: "Preto kňazi pri plnení služby Ducha a ospravedlnenia (porov. 2Kor 3,8-9) vedú vyrovnaný duchovný život len vtedy, ak sa pridŕžajú Kristovho Ducha, ktorý ich oživuje a vedie. Kňazov totiž privádzajú k dokonalosti života každodenné úkony, ako aj celá ich služba, ktorú konajú v úzkom spojení s biskupom a ostatnými kňazmi. A vlastná svätosť kňazov veľmi vplýva na účinné plnenie ich služby."59
"Prežívaj tajomstvo, ktoré ti bolo vložené do rúk." To je výzva, napomenutie, ktorým sa Cirkev obracia na kňaza pri vysviacke, keď mu odovzdáva obetné dary svätého ľudu pre eucharistickú obetu. "Tajomstvom", ktorého je kňaz správcom (porov. 1Kor 4,1), je vlastne sám Ježiš Kristus, ktorý je v Duchu prameňom svätosti a výzvou na posvätenie. "Tajomstvo" má kňaz včleniť do svojho života, čo si vyžaduje veľkú bdelosť a uvedomelú zodpovednosť. "Uvedom si, čo robíš!" hovorí ďalej obrad ordinácie. Už Pavol napomína biskupa Timoteja: "Nezanedbávaj dar, ktorý je v tebe! (1Tim 4,14; porov. 2Tim 1,6).
Vzťah medzi duchovným životom a plnením kňazskej služby možno vysvetliť pastoračnou láskou, ktorú kňaz nadobudol vo sviatosti kňazstva. Kňazská služba, keďže je účasťou na spásnej službe Ježiša Krista, Hlavy a Pastiera, nemôže nevyjadrovať a neoživovať jeho pastoračnú lásku, ktorá je súčasne prameňom a duchom jeho služby a jeho darovania sa. Objektívne je kňazská služba podľa slov sv. Augustína "amoris officium". A práve táto objektívna skutočnosť sa stáva základom a výzvou na primeraný "ethos", ktorý nemôže byť ničím iným než prežívaním lásky: "Sit amoris officium pascere dominicum gregem."60 Tým "ethosom", teda duchovným životom, je vedomé a slobodné prijatie "pravdy" kňazskej služby ako "amoris officium", a to v mysli, v srdci, v rozhodnutiach i v skutkoch.
25. Pre duchovný život, ktorý sa rozvíja skrze službu, je podstatné, aby sa v kňazovi neprestajne obnovovalo a čoraz väčšmi prehlbovalo vedomie, že je služobníkom Ježiša Krista svojím posvätením i pripodobnením sa jemu, Hlave a Pastierovi Cirkvi.
Takéto vedomie nielenže zodpovedá pravej povahe poslania, ktoré kňaz plní v prospech Cirkvi a ľudstva, ale aj rozhoduje o duchovnom živote kňaza, ktorý plní toto poslanie. Kristus si nevyvolil kňaza ako nejaký "predmet", ale ako "osobu",: kňaz teda nie je nečinným a pasívnym, ale "živým nástrojom", ako upozorňuje Koncil, keď zdôrazňuje povinnosť kňaza smerovať k dokonalosti.61 Koncil hovorí o kňazoch aj ako o "spojencoch a spolupracovníkoch" Boha, ktorý "je svätý a ktorý posväcuje".62
V tomto zmysle sa uvedomelá, slobodná a zodpovedná osoba kňaza hlboko zapája do vykonávania služby. Spojenie s Ježišom Kristom, potvrdené posvätením a pripodobnením sa vo sviatosti kňazstva, zdôvodňuje a vyžaduje od kňaza ďalšie spojenie vyplývajúce z jeho "úmyslu", čiže z jeho uvedomelej a slobodnej vôle konať služobnými úkonmi všetko, čo chce konať Cirkev. Takéto spojenie sa svojou podstatou usiluje čo najväčšmi otvoriť rozum, city, život, čiže celý rad mravných a duchovných "dispozícií", ktoré zodpovedajú kňazským služobným úkonom.
Niet pochýb, že kňazská služba, najmä vysluhovanie sviatostí, čerpá svoju spásonosnú účinnosť z činnosti Ježiša Krista, ktorý je prítomný vo sviatostiach. Avšak podľa Božieho úmyslu, ktorý chce vyzdvihnúť absolútnu nezaslúženosť spásy, robiac človeka "spaseným" a zároveň "spasiteľom" - to však vždy a jedine s Ježišom Kristom, závisí účinnosť vykonávanej služby viac-menej aj od prijatia a spoluúčasti človeka.63 Stupeň svätosti vysluhovateľa vplýva na hlásanie slova, na vysluhovanie sviatostí, na vedenie spoločenstva v láske. Jasne to hovorí aj Koncil: "Samotná svätosť kňazov... má veľmi veľký vplyv na účinnosť ich služby: lebo aj keď Božia milosť môže realizovať dielo spásy aj skrze nehodných služobníkov, Boh však zvyčajne radšej prejavuje svoju veľkodušnosť skrze tých, ktorí sú vnímavejší na podnety a vedenie Ducha Svätého, a tak vďaka svojmu dôvernému spojeniu s Kristom a vďaka svätosti života môžu povedať s apoštolom: ?Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus? (Gal 2,20)."64
Vedomie kňaza, že je služobníkom Ježiša Krista, Hlavy a Pastiera, obsahuje aj vďačnosť a radosť, že mu Ježiš Kristus udelil jedinečnú milosť: totiž milosť, že si ho Pán vyvolil za "živý nástroj" v diele spásy, hoci si to ničím nezaslúžil. Toto vyvolenie svedčí o láske Ježiša Krista ku kňazovi. A preto si táto láska, viac ako ktorákoľvek iná, vyžaduje opätovanie. Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní položil Petrovi v tomto smere základnú otázku: "Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?" A po Petrovej odpovedi odznelo udelenie poslania: "Pas moje ovce!" (Jn 21,15). Ježiš sa spytuje Petra, či ho miluje, ešte skôr, než mu zveril stádo, a preto, aby mu ho mohol zveriť. V skutočnosti iba zo slobodnej Ježišovej lásky vzišla otázka i poverenie pásť "jeho" ovečky. Preto každý úkon služby privádza kňaza k tomu, aby miloval Cirkev a slúžil jej, a podnecuje ho, aby dozrieval v láske a službe Ježišovi Kristovi, Hlave, Pastierovi a Źeníchovi Cirkvi, a to v tej láske, ktorá vždy len odpovedá na už jestvujúcu slobodnú a nezaslúženú Božiu lásku zjavenú v Kristovi. Čím väčšmi vzrastá láska k Ježišovi, tým väčšmi mocnie i láska k Cirkvi. "Pascimus vobis et vobiscum pascimur - Sme vaši pastieri a s vami sme vedení na pastvu", hovorí sv. Augustín. "Nech nám dá Boh sily milovať vás tak, aby sme mohli za vás zomrieť, či už skutkom alebo srdcom (aut effectu aut affectu)."65
26. Vďaka cennému učeniu Druhého vatikánskeho koncilu66 môžeme zhrnúť podmienky a požiadavky, povahu a ovocie dôverného vzťahu medzi duchovným životom kňaza a jeho trojakou službou: službou slova, sviatosti a lásky.
Kňaz je predovšetkým "služobníkom Božieho slova", posvätený a poslaný všetkým hlásať evanjelium o Božom kráľovstve tým, že vyzýva každého človeka k poslušnosti vo viere, ako aj tým, že pomáha veriacim čoraz dôkladnejšie poznať a zúčastňovať sa na Božom tajomstve, ktoré nám bolo zjavené a ohlasované v Kristovi. Preto má kňaz ako prvý pestovať hlbokú dôvernú znalosť Božieho slova. Nestačí mu poznať len jeho jazykový a exegetický aspekt, hoci aj ten je potrebný; k Božiemu slovu musí pristupovať s chápavým a modlitbou pripraveným srdcom, aby preniklo hlboko do jeho zmýšľania a cítenia a aby v ňom sformovalo novú myseľ - "Kristovo zmýšľanie" (1Kor 2,16) - žeby jeho slová, jeho rozhodnutia, jeho správanie čoraz jasnejšie hlásali evanjelium a vydávali o ňom svedectvo. Kňaz bude len vtedy ozajstným učeníkom Pána, len vtedy spozná pravdu a skutočnú slobodu, ak "ostane" v Slove, schopný odolávať všetkému, čo je evanjeliu cudzie a v rozpore s ním (porov. Jn 8,31-32). Kňaz musí ako prvý "uveriť" Božiemu slovu s vedomím, že slová jeho služby nie sú "jeho", ale toho, ktorý ho poslal. Nie je pánom tohto Slova, ale služobníkom. Nie je výlučným vlastníkom tohto Slova: je dlžníkom pred tvárou Božieho ľudu. Kňaz, podobne ako Cirkev, evanjelizuje, a aby mohol evanjelizovať, musí si čoraz väčšmi uvedomovať, že aj on potrebuje byť ustavične evanjelizovaný.67 Hlása Slovo ako "služobník", ktorý má účasť na prorockej autorite Krista a Cirkvi. Aby mal istotu, že odovzdáva evanjelium neporušené, a aby ju prenášal aj na veriacich, kňaz je povolaný rozvíjať osobitnú vnímavosť, lásku a otvorenosť voči živej tradícii Cirkvi a jej Učiteľskému úradu. Nie sú totiž Slovu cudzie, ale pomáhajú zachovávať jeho správnu interpretáciu a pravý zmysel.68
Kňaz je povolaný prežívať a dosvedčovať hlbokú jednotu medzi vykonávaním služby a duchovným životom najmä vysluhovaním sviatostí a modlitbou Liturgie hodín. Dar milosti daný Cirkvi sa stáva základom svätosti a výzvou na posväcovanie. Ústredným bodom, či už v službe alebo v duchovnom živote, je aj pre kňaza Eucharistia, lebo v nej "je zahrnuté všetko duchovné dobro Cirkvi, čiže sám Kristus, náš veľkonočný Baránok a živý chlieb, ktorý skrze svoje telo, Duchom Svätým oživené a oživujúce, dáva život ľuďom, a tak ich pozýva a podnecuje, aby spolu s ním obetovali samých seba, svoje námahy a všetky stvorené veci".69
Na duchovný život kňaza pôsobia rôzne sviatosti, najmä však milosť vlastná každej z nich. Tento život tvoria a formujú rozličné svojráznosti a požiadavky rôznych sviatostí, ktoré vysluhuje a prežíva.
Osobitne chceme upozorniť na sviatosť zmierenia, ktorú kňazi vysluhujú a ktorú musia aj sami využívať, aby sa stali svedkami Božieho súcitu s hriešnikmi. Pripomíname, čo sme uviedli v exhortácii Reconciliatio et paenitentia: "Duchovný a pastoračný život kňaza, podobne ako život jeho bratov laikov a rehoľníkov, závisí - pokiaľ ide o kvalitu a horlivosť - od častého a svedomitého pristupovania k sviatosti zmierenia. Slávenie Eucharistie a vysluhovanie ostatných sviatostí, pastoračná horlivosť, vzťahy k veriacim, spoločenstvo so spolubratmi, spolupráca s biskupom, život modlitby, slovom celý kňazský život začne neúprosne upadať, ak mu z nedbanlivosti alebo z inej príčiny chýba pravidelné pristupovanie k sviatosti zmierenia, preniknuté pravou vierou a zbožnosťou. Keby sa kňaz nespovedal, alebo by sa zle spovedal, veľmi skoro by sa to odrazilo na jeho kňazskom živote i službe, čo by zbadalo aj spoločenstvo, ktorému je pastierom."70
Napokon je kňaz povolaný uskutočňovať autoritu a službu Ježiša Krista, Hlavy a Pastiera Cirkvi, tým, že oživovaním vedie cirkevné spoločenstvo, čiže tým, že zhromažďuje "Božiu rodinu ako jednotne zmýšľajúce bratstvo" a vedie ju "skrze Krista v Duchu k Bohu Otcovi".71 Toto "munus regendi" je veľmi chúlostivá a zložitá úloha, ktorá okrem pozornosti ku každému jednotlivcovi a k rozličným povolaniam vyžaduje schopnosť koordinovať všetky dary a charizmy, ktoré Duch Svätý vzbudí v spoločenstve a ktoré musí skúmať a hodnotiť so zreteľom na budovanie Cirkvi, vždy v jednote s biskupmi. Ide o službu, ktorá vyžaduje od kňaza intenzívny duchovný život, bohatý na kvality a cnosti typické pre osobu, ktorá "predsedá" spoločenstvu a "vedie" ho, teda pre "staršieho" v najvznešenejšom a najplnšom zmysle slova: sú to vernosť, dôslednosť, rozvaha, otvorenosť voči všetkým, láskavá dobrota, zásadová pevnosť v podstatných veciach, nepodliehanie subjektivizmu, osobná nezištnosť, trpezlivosť, každodenná horlivosť, dôvera v skryté pôsobenie milosti, ktorá sa vyskytuje u pokorných a chudobných (porov. Tit 1,7-8).
Kňazský život a evanjeliový radikalizmus
27. "Duch Pána je nado mnou" (Lk 4,18). Duch Svätý, ktorého kňaz dostal vo sviatosti kňazstva, je prameňom svätosti a výzvou na posväcovanie nielen preto, lebo pripodobňuje kňaza ku Kristovi, Hlave a Pastierovi Cirkvi, a zveruje mu prorocké, kňazské a kráľovské poslanie, aby ho plnil v mene a v osobe Krista, ale aj preto, lebo napĺňa a oživuje jeho každodenný život, obohacuje ho darmi a požiadavkami, cnosťami a podnetmi, ktoré tvoria pastoračnú lásku. Takáto láska je zjednocujúcou syntézou evanjeliových hodnôt a čností a súčasne silou, ktorá podporuje ich rozvoj až po dosiahnutie kresťanskej dokonalosti.72
Pre všetkých kresťanov bez výnimky je evanjeliový radikalizmus základnou a oprávnenou požiadavkou, ktorá vychádza z Ježišovej výzvy ísť za ním a napodobňovať ho v sile dôverného spoločenstva s ním, ktoré sa uskutočňuje skrze Ducha (porov. Mt 8,18nn; 10,37nn; Mk 8,34nn; 10,17-21, Lk 9,5nn). Tá istá požiadavka sa vzťahuje aj na kňazov nielen preto, že sú "v" Cirkvi, ale aj preto, že sú "vo vzťahu" k Cirkvi, keďže sú pripodobnení Kristovi, Hlave a Pastierovi, oprávnení a zaviazaní plniť svoju službu, oživovaní pastoračnou láskou. Dôsledkom a prejavom evanjeliového radikalizmu je rozkvet rozličných cností a etických postojov, ktoré majú rozhodujúci význam v pastoračnom a duchovnom živote kňaza: napríklad viera, pokora pred Božím tajomstvom, milosrdenstvo, rozvaha. Osobitný výraz tohto radikalizmu predstavujú Ježišove "evanjeliové rady" v reči na vrchu (porov. Mt 5-7) a spomedzi týchto rád navzájom úzko súvisia poslušnosť, čistota a chudoba.73 Kňaz je povolaný realizovať ich so zreteľom na spôsob, najmä však na ich cieľ a pôvodný význam, ktoré vyplývajú z jeho kňazskej identity a sú jej prejavom.
28. "Spomedzi cností, ktoré sa najviac vyžadujú v kňazskej činnosti, treba spomenúť vnútornú disponovanosť, vďaka ktorej sú kňazi vždy ochotní hľadať nie svoju vôľu, ale plniť vôľu toho, ktorý ich poslal (porov. Jn 6,34; 5,30; 6,38)!74 Ide o poslušnosť, ktorú v duchovnom živote kňaza charakterizujú viaceré znaky.
Je to predovšetkým "apoštolská" poslušnosť v tom zmysle, že kňaz uznáva Cirkev v jej hierarchickej štruktúre, miluje ju a slúži jej. Kňazskú službu veru nemožno vykonávať bez jednoty s pápežom a biskupským kolégiom, ale najmä s vlastným diecéznym biskupom, voči ktorým treba zachovávať "synovskú úctu a poslušnosť", prisľúbenú pri vysviacke. "Podriadenosť" voči nositeľom cirkevnej autority nie je vôbec pokorujúca, ale vyplýva zo zodpovednej slobody kňaza, ktorý prijíma nielen požiadavky organického a organizovaného cirkevného života, ale aj milosť rozlišovania a zodpovednosti pri rozhodnutiach o veciach Cirkvi, ktorú Ježiš zaručil apoštolom a ich nástupcom, aby sa verne uchovávalo tajomstvo Cirkvi a aby sa poslúžilo kresťanskému spoločenstvu na zjednocujúcej ceste k spáse.
Ak je kresťanská poslušnosť autentická, správne motivovaná a bez servilnosti, pomáha kňazovi s evanjeliovou priezračnosťou, bez autoritatívnosti a demagógie, uplatňovať jemu zverenú moc nad Božím ľudom. Len ten, kto vie poslúchať Krista, vie, ako má v duchu evanjelia vyžadovať poslušnosť od iných.
Kňazská poslušnosť predstavuje aj "komunitnú požiadavku": nie je to poslušnosť jednotlivca, ktorý individuálne vstupuje do vzťahu s autoritou, ale poslušnosť hlboko vštepená do jednoty presbytéria, ktoré je povolané spolupracovať s biskupom a jeho prostredníctvom s nástupcom Petra.75
Tento aspekt kňazskej poslušnosti vyžaduje značnú askézu: kňaz sa nemá príliš viazať na vlastné záľuby alebo názory a má dať spolubratom možnosť uplatniť svoje talenty a schopnosti bez žiarlivosti, bez závisti a rivality. Poslušnosť kňaza je solidárna, vyplýva z jeho príslušnosti k danému presbytériu a vždy v ňom a spolu s ním usmerňuje svoju činnosť a rozhodnutia, vedomý si spoluzodpovednosti.
Kňazská poslušnosť má napokon osobitný "pastoračný" ráz. Prežíva sa za ustavičnej ochoty podrobiť sa, dať sa "stravovať" potrebami a požiadavkami ovčinca. Plnenie týchto požiadaviek musí sprevádzať správna rozvaha, niekedy treba skúmať, či sú odôvodnené, a urobiť z nich výber. Je však nesporné, že život kňaza je celkom "preniknutý" hladom po evanjeliu, po viere, nádeji a láske Boha a po jeho tajomstve, hladom, ktorý je viac či menej uvedomelo prítomný v Božom ľude zverenom kňazovi.
29. Koncil hovorí: "Medzi evanjeliovými radami vyniká drahocenný dar Božej milosti, ktorý niektorí dostávajú od Otca (porov. Mt 19,11; 1Kor 7,7), aby sa ľahšie a s nerozdeleným srdcom zasvätili Bohu, či už v panenstve alebo v celibáte (porov. 1Kor 7,32-34). Cirkev mala vždy vo veľkej úcte túto dokonalú zdržanlivosť pre Kráľovstvo nebeské ako znak a podnet k láske aj ako osobitný zdroj plodnosti vo svete."76 V panenstve a v celibáte si čistota uchováva svoj pôvodný význam, totiž význam ľudskej sexuality prežívanej ako autentický prejav a vzácna služba lásky v duchu jednoty a vzájomného darovania sa. Tento význam si v plnosti zachováva panenstvo, ktoré tým, že sa zrieka manželstva, realizuje "snúbenecký význam" tela skrze jednotu a osobné odovzdanie sa Ježišovi Kristovi a jeho Cirkvi, čo predstavuje predobraz a anticipáciu dokonalého a konečného spoločenstva a odovzdania sa v nebi: "V panenstve človek očakáva - aj telesne - eschatologickú svadbu Krista s Cirkvou, keď sa jej úplne odovzdá v nádeji, že aj Kristus sa Cirkvi daruje v plnej pravde večného života."77
V tomto svetle možno ľahšie pochopiť a oceniť motívy rozhodnutia, ktoré západná Cirkev urobila pred stáročiami a ktorému napriek mnohým ťažkostiam a a námietkam ostala verná, že udeľuje kňazské svätenie len mužom, ktorí môžu dokázať, že sú Bohom povolaní k daru čistoty v absolútnom a trvalom celibáte.
Synodálni otcovia zreteľne a rozhodne vyjadrili svoje názory v dôležitom návrhu, ktorý si zaslúži, aby sme ho celý citovali: "So zreteľom na stále platnú disciplínu východných cirkví a v presvedčení, že dokonalá čistota v kňazskom celibáte je charizma, synoda pripomína kňazom, že dokonalá čistota je neoceniteľným Božím darom Cirkvi a v dnešnom svete má prorockú hodnotu. Synoda znovu dôrazne potvrdzuje, že latinská Cirkev a niektoré cirkvi východného obradu vyžadujú, aby sa kňazstvo udeľovalo len tým mužom, ktorí dostali od Boha dar povolania k celibátnej čistote (rešpektujúc tradície niektorých východných cirkví a jednotlivé prípady ženatých duchovných, ktorí konvertovali na katolicizmus a ktorým udelila výnimku encyklika Pavla VI. Sacerdotalis caelibatus, 42). Synoda nechce nechať všeobecnú mienku na pochybách o pevnej vôli Cirkvi zachovávať zákon, ktorý od kandidátov kňazstva latinského obradu vyžaduje slobodne zvolený doživotný celibát. Synoda odporúča, aby bol celibát predstavovaný a vysvetľovaný v jeho plnom biblickom, teologickom a spirituálnom bohatstve ako vzácny dar Boha svojej Cirkvi, aj ako znak kráľovstva, ktoré nie je z tohto sveta, ako prejav Božej lásky k tomuto svetu, ako aj dôkaz nerozdelenej lásky kňaza k Bohu a Božiemu ľudu, takže sa chápe ako pozitívne obohatenie kňazstva."78
Je osobitne dôležité, aby kňaz pochopil teologickú motiváciu cirkevného zákona o celibáte. Zákon vyjadruje vôľu Cirkvi, ktorá predchádza vôľu človeka vyjadrenú jeho ochotou. Konečnou motiváciou vôle Cirkvi je však puto, ktoré spája celibát s kňazskou vysviackou, čo pripodobňuje kňaza k Ježišovi Kristovi, Hlave a Źeníchovi Cirkvi. Ako Nevesta Ježiša Krista Cirkev túži, aby ju kňaz miloval úplne a bez výhrad, ako ju miloval Ježiš Kristus, Hlava a Źeních Cirkvi. Kňazský celibát je teda sebadarovanie v Kristovi a s Kristom pre jeho Cirkev a vyjadruje službu kňaza Cirkvi v Pánovi a s Pánom.
Primeraný duchovný život žiada od kňaza, aby celibát chápal a prežíval nie ako izolovaný či celkom negatívny prvok, ale ako pozitívny aspekt špecifickej a charakteristickej orientácie kňaza: on opustil otca a matku a nasleduje Ježiša, Dobrého pastiera, v apoštolskom spoločenstve, v službe Božiemu ľudu. Celibát treba teda prijať so slobodným a láskyplným rozhodnutím, ustavične ho obnovovať ako neoceniteľný Boží dar, "ako podnet k pastoračnej láske",79 ako zvláštnu účasť na Božom otcovstve a plodnosti Cirkvi, ako svetu vydávané svedectvo o eschatologickom kráľovstve. Aby kňaz vyhovel všetkým morálnym, pastoračným a spirituálnym požiadavkám kňazského celibátu, musí o to nevyhnutne prosiť v pokornej a dôvernej modlitbe. Upozorňuje na to aj Koncil: "Čím väčšmi mnohí ľudia pokladajú dokonalú zdržanlivosť v súčasnom svete za nemožnú, tým pokornejšie a vytrvalejšie budú kňazi spolu s Cirkvou prosiť o milosť vernosti - ktorú Boh nikdy neodoprie tým, čo o ňu prosia - využívajúc pritom nadprirodzené i prirodzené prostriedky, ktoré majú všetci k dispozícii."80 Táto modlitba spojená so sviatosťami Cirkvi a dôslednou askézou je schopná vzbudiť nádej v ťažkostiach, odpustenie pokleskov, dôveru a odhodlanie ďalej pokračovať v ceste.
30. O evanjeliovej chudobe predložili synodálni otcovia dosť presný a obsažný opis, keď ju predstavili ako "podriadenie každého dobra najvyššiemu Dobru, ktorým je Boh a jeho Kráľovstvo".81 Skutočne len ten, kto kontempluje a prežíva tajomstvo Boha ako jediného a najvyššieho Dobra, pravého a konečného bohatstva, len ten môže pochopiť a žiť chudobu. Vôbec nejde o pohŕdanie materiálnymi dobrami, o ich odmietanie, ale o ich vďačné a dobromyseľné užívanie a súčasne o ich radostné zrieknutie sa s veľkou vnútornou slobodou, čiže v zhode s Bohom a jeho plánmi.
Sviatostným pripodobnením kňaza ku Kristovi, Hlave a Pastierovi, dostáva jeho chudoba isté "pastoračné" črty, pri ktorých sa pristavili synodálni otcovia, keď preberali a rozvíjali koncilové učenie.82 Okrem iného napísali: "Podľa vzoru Krista, ktorý, hoci bol bohatý, stal sa z lásky k nám chudobným (porov. 2Kor 8,9), musia aj kňazi prijať chudobných a najslabších ako takých, čo sú im osobitným spôsobom zverení, a musia byť ochotní dosvedčovať chudobu svojím jednoduchým a prísnym životom, keďže už majú byť zvyknutí veľkodušne sa zriekať nepotrebných vecí (Optatam totius, 9; CIC, can. 282)."83
Zostáva pravdou, že "robotník si zaslúži svoju mzdu" (Lk 10,7) a že "tak nariadil aj Pán tým, čo zvestujú evanjelium, aby žili z evanjelia" (1Kor 9,14). Pravdou je však aj to, že toto právo apoštola vonkoncom nemožno zamieňať s nárokom podriadiť službu evanjeliu a Cirkvi výhodám a ziskom, ktoré by z toho vyplývali. Len chudoba zabezpečuje kňazovi ochotu ísť ta, kde bude jeho práca užitočnejšia a potrebnejšia, a to aj za cenu osobných obetí. Je teda nevyhnutnou podmienkou a predpokladom apoštolovej poslušnosti voči Duchu, ktorý ho urobí schopným "ísť" bez príťaže a bez naviazaností, nasledujúc len vôľu Učiteľa (porov. Lk 9,57-62; Mk 10,17-22).
Kňaz je osobne začlenený do života celého spoločenstva a je zaň zodpovedný, preto musí majetok tohto spoločenstva spravovať "priezračne", nesmie s ním zaobchádzať ako so svojím vlastníctvom, ale ako s niečím, z čoho musí vydať počet pred Bohom a pred bratmi, ale nadovšetko pred chudobnými. Vedomie, že je súčasťou jedného presbytéria, pobáda kňaza angažovať sa za to, aby sa hmotné dobrá rozdeľovali medzi spolubratmi spravodlivejšie a niektoré z nich aby sa užívali spoločne (porov. Sk 2,42-47).
Vnútorná sloboda, ktorú evanjeliová chudoba chráni a zveľaďuje, robí kňaza schopným stáť pri najslabších, solidarizovať s nimi v úsilí o vytvorenie spravodlivejšej spoločnosti, citlivejšie a ochotnejšie chápať a rozoznávať javy týkajúce sa ekonomického a sociálneho aspektu života, podnecovať rozhodnutia v prospech chudobných: toto mu prikazuje skláňať sa k maličkým, k hriešnikom, k odstrkovaným každého druhu podľa príkladu, ktorý nám dal Ježiš počas svojej prorockej a kňazskej služby (porov. Lk 4,18), lebo nikoho nemožno vylúčiť z ohlasovania a z účasti na dare spásy.
Nezabúdajme na prorocký význam kňazskej chudoby, ktorý je zvlášť naliehavý v bohatej a konzumnej spoločnosti: "Skutočne chudobný kňaz je bezpochyby konkrétnym znakom oddelenia sa, odmietnutia, teda nie podrobenia tlaku súčasného sveta, ktorý dôveruje len peniazom a materiálnej istote."84
Ježiš Kristus, ktorý na kríži zavŕšil svoju pastoračnú lásku tým, že sa vnútorne i navonok všetkého zriekol, je vzorom a prameňom cnosti poslušnosti, čistoty a chudoby, ktoré má kňaz žiť ako prejav svojej pastoračnej lásky k bratom. Podľa Pavlových slov Filipanom si kňaz musí osvojiť "to isté zmýšľanie", aké mal Ježiš, čiže zrieknuť sa svojho "ja", aby tak v poslušnej, čistej a chudobnej láske našiel najlepšiu cestu spojenia s Bohom a jednoty s bratmi (porov. Flp 2,5).
Príslušnosť k miestnej cirkvi a oddanosť voči nej
31. Ako každý autentický kresťanský duchovný život, tak aj duchovný život kňaza má podstatný a neodňateľný cirkevný rozmer: je účasťou na svätosti samej Cirkvi, ktorú vo Vyznaní viery nazývame "spoločenstvo svätých". Svätosť kresťana sa odvodzuje od svätosti Cirkvi, ktorú vyjadruje a súčasne obohacuje. Ten cirkevný rozmer nadobúda v duchovnom živote kňaza osobitný charakter, cieľ a znaky pre jeho špecifický vzťah k Cirkvi, ktorý vždy vychádza z jeho pripodobnenia ku Kristovi, Hlave a Pastierovi, z jeho kňazskej služby a pastoračnej lásky.
Z tohto hľadiska treba príslušnosť a oddanosť miestnej cirkvi považovať za duchovnú hodnotu kňaza. Nie je to motivované len organizačnými a disciplinárnymi dôvodmi. Naopak, vzťah k biskupovi v jednom presbytériu, spoluúčasť na jeho cirkevných starostiach, evanjeliová starostlivosť o Boží ľud v konkrétnych historických podmienkach i v podmienkach každej miestnej cirkvi, to sú prvky, ktoré nemožno zanedbať pri načrtávaní pravdivého obrazu kňaza a jeho duchovného života. Podľa toho "inkardináciu" nemožno zredukovať na čisto právny zväzok, lebo si vyžaduje aj sériu duchovných a pastoračných postojov a rozhodnutí, ktoré prispievajú k špecifickému charakteru kňazského povolania.
Kňaz si musí uvedomiť, že jeho "život v miestnej cirkvi" je svojou podstatou prvkom, ktorý mu umožňuje žiť kresťanskú spiritualitu. V tom zmysle kňaz práve v príslušnosti k miestnej cirkvi a v oddanosti voči nej nachádza bohatý prameň hodnôt a kritérií, ktorými sa riadi pri hodnotení a pri konaní, čo potom formuje jeho pastoračné poslanie i duchovný život.
Na ceste k dokonalosti mu môžu pomáhať aj iné inšpiračné podnety alebo vzťahy k iným tradíciám duchovného života, ktoré môžu obohatiť kňazský život jednotlivca a oživiť kňazstvo vzácnymi duchovnými darmi. To sa stáva v mnohých starých i nových cirkevných združeniach, ktoré prijímajú do svojho kruhu aj kňazov: od spoločností apoštolského života po kňazské sekulárne inštitúty, od rozličných foriem spoločenstiev a duchovných bratstiev po cirkevné hnutia. Kňazi, ktorí sú členmi rádov alebo rehoľných kongregácií, sú duchovným bohatstvom celého diecézneho presbytéria, ktorému ako svoj vklad prinášajú osobitné charizmy a kvalifikované služby, takže svojou prítomnosťou povzbudzujú miestnu cirkev väčšmi sa otvoriť všeobecnej Cirkvi.85
Kňazova príslušnosť k miestnej cirkvi a jeho oddanosť voči nej, ako aj život nasadený pre budovanie Cirkvi "v osobe" Krista, Hlavy a Pastiera, službou celému kresťanskému spoločenstvu v srdečnom a synovskom vzťahu k biskupovi musia dostať posilu od každej charizmy, ktorá sa stáva súčasťou kňazskej existencie alebo sa k nej pridružuje.86
Hojnosť darov Ducha Svätého treba s radosťou prijať a využiť ich na Božiu slávu pre dobro celej Cirkvi. Preto sa v prvom rade od všetkých očakáva, že spoznajú a rozoznajú svoje charizmy aj charizmy iných ľudí a že ich budú rozvíjať s kresťanskou pokorou, s odvahou ku sebakritike, s úmyslom (povýšeným nad všetky ostatné starosti) budovať celé spoločenstvo, ktorému má slúžiť každá jednotlivá charizma. Okrem toho sa od všetkých očakáva úprimná snaha o vzájomnú úctu, uznanie a o rozvážne zhodnotenie všetkých pozitívnych a oprávnených rozdielov, ktoré existujú v presbytériu. Aj toto patrí k duchovnému životu kňaza a k jeho trvalej askéze.
32. Príslušnosť k miestnej cirkvi a oddanosť voči nej neobmedzujú činnosť a život kňaza: nemôže sa to stať pre samú povahu miestnej cirkvi87 i kňazskej služby. O tom píše Koncil: "Duchovný dar, ktorý prijali kňazi pri vysviacke, ich nepripravuje na nejaké obmedzené a zúžené poslanie, ale na veľmi rozsiahle a všeobecné poslanie spásy ?až po samý kraj zeme? (Sk 1,8), pretože každá kňazská služba má účasť na univerzálnom rozsahu toho poslania, ktoré Kristus zveril apoštolom."88
Z toho vyplýva, že duchovný život kňazov sa musí vyznačovať horúcou misionárskou túžbou a dynamizmom. Ich povinnosťou je službou a svedectvom života formovať im zverené spoločenstvo ako skutočne misionárske. Ako sme napísali v encyklike Redemptoris missio, "všetci kňazi musia mať misionárske srdce a zmýšľanie, musia byť otvorení voči potrebám Cirkvi a sveta, vnímaví voči najvzdialenejším, ale predovšetkým voči nekresťanským skupinám v ich okolí. V modlitbe, ale najmä v eucharistickej obeti nech preciťujú starosť celej Cirkvi o celé ľudstvo."89
Ak tento misionársky duch hlboko prenikne život kňazov, budú môcť ľahšie odpovedať na požiadavku, ktorá dnes znie v Cirkvi čoraz nástojčivejšie a týka sa nerovnomerného rozmiestnenia kňazov. O tom sa veľmi presne a rozhodne vyjadril už Koncil: "Nech teda kňazi nezabúdajú, že starosť o všetky cirkvi má byť vecou ich srdca. Preto kňazi v diecézach s väčším počtom povolaní nech prejavujú ochotu pôsobiť - pravda, so súhlasom alebo na výzvu vlastného ordinára - v tých krajoch, misiách alebo podujatiach, kde je citeľný nedostatok kňazov."90
"Obnov v ich srdciach Ducha svätosti"
33. "Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným" (Lk 4,18). Ešte aj dnes znejú v našich kňazských srdciach slová, ktoré povedal Ježiš v nazaretskej synagóge. Skutočne, viera nám zjavuje aktívnu prítomnosť Kristovho Ducha v našom bytí, v našom konaní, v našom živote tak, ako ho pripodobnila, uschopnila a utvorila sviatosť kňazstva.
Áno, Pánov Duch je veľkým protagonistom nášho duchovného života. On tvorí "nové srdce", oživuje ho a riadi "novým zákonom" lásky, pastoračnej lásky. Pre rozvoj duchovného života je rozhodujúce vedomie, že kňazovi nikdy nechýba milosť Ducha Svätého, ktorá je celkom nezaslúženým darom a zodpovednou úlohou. Vedomie, že má tento dar, vlieva kňazovi a upevňuje v ňom neochvejnú dôveru v ťažkostiach, v pokušeniach a slabostiach, ktoré sa vyskytujú na ceste jeho duchovného života.
Znovu pripomíname všetkým kňazom, čo sme im povedali pri inej príležitosti: "Kňazské povolanie je v podstate povolaním k svätosti, a to vo forme, ktorá má pôvod vo sviatosti kňazstva. Svätosť je dôverný vzťah s Bohom, je nasledovaním Krista chudobného, čistého a pokorného; je bezhraničnou láskou k dušiam a darovaním sa pre ich skutočné dobro; je láskou k Cirkvi, ktorá je svätá a chce, aby sme sa aj my stali svätými, lebo také poslanie jej zveril Kristus. Každý z vás sa musí stať svätým, aby pomáhal aj bratom nasledovať ich povolanie k svätosti.
Ako neuvažovať... o podstatnej úlohe, akú Duch Svätý zohráva v osobitnom povolaní k svätosti, ktorá je vlastná kňazskej službe? Pripomeňme si texty obradu kňazskej vysviacky, ktoré sa vo sviatostnej formule považujú za hlavné: Prosíme ťa, všemohúci Otče, udeľ týmto svojim služobníkom hodnosť kňazstva. Obnov v ich srdciach Ducha svätosti. Nech zastávajú úrad druhého stupňa, prijatý od teba, Bože, a svojím príkladným životom nech sú vzorom dobrých mravov.
Najmilší, pri vysviacke ste dostali toho istého Kristovho Ducha, ktorý vás učinil podobnými jemu, aby ste mohli konať v jeho mene a prežívať jeho vlastné city. Toto dôverné, spoločenstvo s Kristovým Duchom zaručuje účinnosť sviatostných úkonov, ktoré vykonávate ?in persona Christi?, ale žiada, aby ste ho prejavili horlivou modlitbou, dôslednosťou v živote, pastoračnou láskou v neúnavnej službe zameranej na spásu bratov. Slovom, vyžaduje vaše osobné posvätenie."91

IV. kapitola
POďTE A UVIDÍTE
Kňazské povolanie v pastorácii Cirkvi
Hľadať, nasledovať, zostať
34. "Poďte a uvidíte!" (Jn 1,39). Takto odpovedal Ježiš dvom učeníkom Jána Krstiteľa, keď sa ho pýtali, kde býva. V týchto slovách spočíva význam povolania.
Evanjelista takto opisuje povolanie Ondreja a Petra: "V nasledujúci deň Ján zasa stál s dvoma zo svojich učeníkov. Keď videl Ježiša ísť okolo, povedal: ?Hľa, Boží Baránok.? Tí dvaja učeníci počuli, čo hovorí, a išli za Ježišom. Ježiš sa obrátil a keď videl, že idú za ním, opýtal sa ich: ?Čo hľadáte?? Oni mu povedali: ?Rabbi - čo v preklade znamená: Učiteľ - kde bývaš?? Odpovedal im: ?Poďte a uvidíte!? Šli teda, videli, kde býva, a zostali v ten deň u neho. Boli asi štyri hodiny popoludní.
Jeden z tých dvoch, čo to počuli od Jána a nasledovali Ježiša, bol Ondrej, brat Šimona Petra. On hneď vyhľadal svojho brata Šimona a povedal mu: ?Našli sme Mesiáša?, čo v preklade znamená Kristus. A priviedol ho k Ježišovi. Ježiš sa naňho zahľadel a povedal: ?Ty si Šimon, syn Jánov, ale budeš sa volať Kéfas?, čo v preklade znamená Peter" (Jn 1,35-42).
Táto stať z evanjelia je jednou z mnohých v Písme, kde sa opisuje "tajomstvo" povolania. V našom prípade je to tajomstvo povolania stať sa Ježišovými apoštolmi. Jánove slová, významné aj pre kresťanské povolanie ako také, majú symbolický význam pre povolanie ku kňazstvu. Cirkev ako spoločenstvo Ježišových učeníkov je povolaná nespúšťať zrak z tejto scény, ktorá sa v dejinách istým spôsobom ustavične opakuje. Je pozývaná prehĺbiť pôvodný a osobný význam povolania nasledovať Krista v kňazskej službe, ako aj nerozlučiteľné puto medzi Božou milosťou a ľudskou zodpovednosťou, obsiahnuté a zjavené vo dvoch slovách, čo sa v evanjeliu viackrát opakujú: poď a nasleduj ma (porov. Mt 19,21). To ju nabáda vysvetliť a uskutočňovať vnútorný dynamizmus povolania, postupujúc v konkrétnych fázach: hľadať Ježiša, nasledovať ho a zostať s ním.
Z tohto "evanjelia povolania" čerpá Cirkev vzor, silu a impulz na svoje pastoračné povolanie, čiže na svoje poslanie starať sa o vznik, rozoznávanie a sprevádzanie povolania, a to najmä kňazského. Keďže "nedostatok kňazov zaručene trápi každú cirkev",92 o pastoráciu povolaní sa hlavne dnes musia starať všetci veriaci s novým, horlivým a čoraz rozhodnejším úsilím, ako aj s vedomím, že pastorácia nie je niečo vedľajšie a druhoradé, ani izolované a čiastočné, iba súčasťou - čo ako dôležitou - celkovej pastorácie Cirkvi. Je skôr, ako častokrát potvrdili synodálni otcovia, činnosťou ktorá je vnútorne spojená so všeobecnou pastoráciou každej cirkvi.93 Je to starosť, ktorá musí byť integrovaná a úplne stotožnená "so starosťou o duše" nazývanou všeobecná (ordinaria),94 je to prirodzený a podstatný rozmer pastorácie Cirkvi, čiže jej života a poslania.95
Áno, rozmer povolania je prirodzený a podstatný rozmer pastorácie Cirkvi. Vyplýva to zo skutočnosti, že povolanie istým spôsobom určuje hlboké bytie Cirkvi, až potom jej činnosť. V samom názve Cirkvi - Ecclesia - je naznačená jej vnútorná povaha povolania, lebo je to vlastne "zvolávanie", "zhromaždenie povolaných": "Boh zvolal zhromaždenie tých, čo s vierou hľadia na Ježiša ako na pôvodcu spásy a na základ jednoty a pokoja, a ustanovil Cirkev, aby sa pre všetkých i pre každého jednotlivca stala viditeľnou sviatosťou tejto spásonosnej jednoty."96
Správne teologické chápanie kňazského povolania a pastorácie môže vyplynúť iba z pochopenia tajomstva Cirkvi ako mysterium vocationis.
Cirkev a dar povolania
35. Každé kresťanské povolanie má svoj základ v nezaslúženom, už dávno existujúcom pozvaní Otca, "ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske; on nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi" (Ef 1,3-5).
Každé kresťanské povolanie pochádza od Boha, je Božím darom. Nikdy sa nerodí mimo Cirkvi alebo nezávisle od Cirkvi, ale vždy len v Cirkvi a skrze Cirkev, lebo - ako hovorí Druhý vatikánsky koncil - "zapáčilo sa Bohu posväcovať a spasiť ľudí, nie však jednotlivo, bez akéhokoľvek vzájomného vzťahu, ale aby z nich utvoril ľud, ktorý by v pravde poznal a sväto mu slúžil".97
Cirkev nielenže zhromažďuje všetky povolania, ktoré jej Boh udeľuje na jej ceste spásy, ale sama sa ukazuje ako tajomstvo povolania, ako žiarivý a živý odraz tajomstva Najsvätejšej Trojice. Cirkev, "ľud zhromaždený v jednote Otca, Syna a Ducha Svätého",98 nosí v sebe tajomstvo Otca, ktorého nik nepovolal a neposlal (porov. Rim 11,33-35), povoláva všetkých, aby posväcovali jeho meno a plnili jeho vôľu. Stráži v sebe tajomstvo Syna, ktorého Otec povolal a poslal ohlasovať všetkým Božie kráľovstvo a ktorý volá k sebe všetkých, aby ho nasledovali. Cirkev uchováva tajomstvo Ducha Svätého, ktorý posväcuje všetkých, ktorí sú poslaní a ktorých Otec povoláva skrze svojho Syna Ježiša Krista.
Cirkev, ktorá svojím uspôsobením je "povolaním", je aj tvorcom a vychovávateľom povolaní. Vo svojej podstate je "sviatosťou", "znakom" a "nástrojom", v ktorom nachádza ohlas a napĺňa sa povolanie každého kresťana. Toto poslanie napĺňa svojou činnosťou, čiže službou hlásania Slova, vysluhovaním sviatosti a službou a svedectvom lásky.
Tak možno chápať podstatný cirkevný rozmer kresťanského povolania: nielenže sa odvodzuje "od" Cirkvi a od jej sprostredkujúcej úlohy, nielenže sa spoznáva a uskutočňuje "v" Cirkvi, ale sa aj nevyhnutne stvárňuje - v službe Bohu, ktorá je jej podstatou - na službu "pre" Cirkev. Kresťanské povolanie v každej forme je dar zameraný na budovanie Cirkvi, na rozmach Božieho kráľovstva na zemi.99
Čo sme povedali o každom kresťanskom povolaní, osobitne sa realizuje v kňazskom povolaní: vo sviatosti kňazstva prijatej v Cirkvi je výzvou slúžiť Božiemu ľudu, s ktorou sa spája osobitná príslušnosť k Ježišovi Kristovi a pripodobnenie sa, ako aj moc konať "v mene a v osobe" Ježiša Krista, Hlavy a Pastiera Cirkvi.
Z tohto hľadiska možno pochopiť slová synodálnych otcov: "Povolanie každého kňaza jestvuje v Cirkvi a pre Cirkev, lebo kvôli nej sa vôbec uskutočňuje. Z toho vyplýva, že každý kňaz dostáva povolanie od Pána skrze Cirkev ako vzácny dar, ako gratia gratis data (charisma). Biskup alebo príslušný predstavený musí nielen skúmať, či je kandidát súci a povolaný, ale musí aj rozoznať. Kandidát na kňazstvo má povolanie prijať bez toho, aby chcel presadzovať svoje podmienky, ale má súhlasiť so zásadami a podmienkami, ktoré stanoví sama Cirkev, vedomá si svojej zodpovednosti."100
Povolanie ako dialóg:
iniciatíva Boha a odpoveď človeka
36. História každého kňazského povolania, ako napokon i každého kresťanského povolania, je históriou nevypovedaného dialógu medzi Bohom a človekom, medzi láskou Boha, ktorý volá, a medzi slobodou človeka, ktorý Bohu s láskou odpovedá. Tieto dva nerozlučné aspekty povolania - nezaslúžený dar Boha a zodpovedná sloboda človeka - skvele vynikajú v tých niekoľkých slovách, ktorými evanjelista Marek uvádza povolanie Dvanástich: "Potom (Ježiš) vystúpil na vrch, povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, a oni prišli k nemu" (Mk 3,13). Na jednej strane sa Ježiš úplne slobodne rozhoduje a na druhej strane "prichádzajú" Dvanásti, čiže "nasledujú" Ježiša.
Toto je stále platný vzor, nezmeniteľná skutočnosť každého povolania: prorokov, apoštolov, kňazov, rehoľníkov, veriacich laikov, každého človeka.
Avšak prvoradý, ba ešte prvotný a rozhodujúci je slobodný a nezaslúžený zásah Boha, ktorý volá. Boh je iniciátorom povolania. Taká je napríklad skúsenosť proroka Jeremiáša: "Pán prehovoril ku mne takto: ?skôr, ako som ťa utvoril v matkinom lone, poznal som ťa, a skôr, ako si vyšiel z neho, som ťa posvätil. Ustanovil som ťa za proroka? (Jer 1,4-5). Aj apoštol Pavol, opakuje tú istú pravdu, teda že každé povolanie sa začína vyvolením Krista od večnosti, ktoré sa uskutočnilo, "ešte pred stvorením sveta... podľa dobrotivého rozhodnutia (Otcovej) vôle" (porov. Ef 1,4-5). Absolútne prvenstvo milosti v povolaní potvrdzujú Ježišove slová: "Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo" (Jn 15,16).
Ak teda kňazské povolanie nepochybne potvrdzuje prvenstvo milosti, slobodné a zvrchované rozhodnutie Boha povolať človeka vyžaduje absolútnu úctu, nesmie byť ani v najmenšom vynútené nijakou ľudskou požiadavkou, nemôže ho nahradiť nijaké ľudské rozhodnutie. Povolanie je dar Božej milosti, a nie právo človeka, preto "nemožno kňazský život považovať za čisto ľudské povýšenie, ani kňazské poslanie za čisto ľudský zámer".101 A tak je vopred vylúčené akékoľvek chvastúnstvo a každá domýšľavosť povolaných (porov. Hebr 5,4n). Celé ich srdce má byť naplnené obdivnou a dojemnou vďačnosťou, dôverou a neochvejnou nádejou, lebo si uvedomujú, že sa nemôžu spoliehať na svoje sily, ale na bezvýhradnú vernosť Boha, ktorý ich povolal.
"Povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, a oni prišli k nemu" (Mk 3,13). Toto "prišli", ktoré sa stotožňuje s "nasledovali", vyjadruje slobodnú odpoveď Dvanástich na volanie Učiteľa. Tak to bolo aj s Petrom a Ondrejom: "I povedal im: ?Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.? Oni hneď zanechali siete a išli za ním" (Mt 4,19-20). Podobne sa stalo s Jakubom a Jánom (porov. Mt 4,21-22). A tak sa v každom povolaní spájajú ničím nezaslúžená Božia láska a maximálne povýšenie ľudskej slobody, čiže slobodného rozhodnutia nasledovať Božie volanie a úplne sa mu odovzdať.
V skutočnosti si milosť a sloboda neprotirečia. Naopak, milosť oživuje a podporuje ľudskú slobodnú vôľu, lebo ju zbavuje otroctva hriechu (porov. Jn 8,34-36), uzdravuje ju a rozvíja v nej schopnosť otvoriť sa Božiemu daru a prijať ho. A ako nemožno spochybniť absolútne nezaslúženú iniciatívu Boha, ktorý povoláva, nemožno spochybniť ani mimoriadnu vážnosť, s ktorou je človek vyzvaný slobodne sa rozhodnúť. Tak odmietol bohatý mladík Ježišove povolanie "Poď a nasleduj ma!", čo je znakom - hoci aj negatívnym - jeho slobody: "On pri tomto slove zosmutnel a odišiel zarmútený, lebo mal veľký majetok" (Mk 10,22).
Sloboda je teda podstatou povolania. Sloboda, ktorá sa pri pozitívnej odpovedi kvalifikuje ako pevný osobný súhlas, ako darovanie lásky alebo ešte lepšie ako vrátenie darovaného Darcovi, ktorým je volajúci Boh, a napokon ako obeta. Pavol VI. povedal: "Na povolanie sa musí primerane odpovedať. Nemôžu byť povolania, ktoré nie sú slobodné, ktoré nie sú spontánnym, vedomým, veľkodušným a úplným darovaním sa... Hovoríme obeta: prakticky v tom spočíva celý problém... Pokorný a prenikavý hlas Krista dnes rovnako ako včera i predvčerom volá: Poď! Sloboda tak podstupuje najťažšiu skúšku, a to skúšku daru, veľkodušnosti, obety."102
Dobrovoľný dar, ktorý tvorí najvnútornejšie a najcennejšie jadro ľudskej odpovede na Božie volanie, má svoj nedosiahnuteľný vzor, svoje živé žriedlo v najslobodnejšom dare Ježiša Krista - ktorý bol ako prvý povolaný - Otcovej vôli: "Preto keď prichádza na svet, hovorí: ?Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo... Vtedy som povedal: Hľa, prichádzam... aby som plnil tvoju vôľu, Bože?" (Hebr 10,5-7).
Mária, Panenská matka, ktorá žila v dôvernom spojení s Kristom, prežívala plnosť pravdy svojho povolania väčšmi ako ostatné stvorenia, lebo nikto neodpovedal na nekonečnú lásku Boha s takou veľkou láskou ako ona.103
37. "On pri tomto slove zosmutnel a odišiel zarmútený, lebo mal veľký majetok" (Mk 10,22). Bohatý mladík z evanjelia, ktorý neposlúchol Božie volanie, nám pripomína prekážky, ktoré môžu zahatať alebo udusiť slobodnú odpoveď človeka. Nielen materiálne dobrá môžu uzavrieť ľudské srdce pred duchovnými hodnotami a pred radikálnymi požiadavkami Božieho kráľovstva, ale aj niektoré sociálne a kultúrne vplyvy našej doby môžu nastrojiť nemalé nástrahy a vnucovať pokrivené a falošné predstavy o pravej povahe povolania, čím sťažia alebo úplne znemožnia pochopiť ho a prijať.
Mnohí majú o Bohu takú nejasnú a mylnú predstavu, že hraničí s náboženstvom bez Boha, kde sa Božia vôľa chápe ako nezvratný a nevyhnutný osud, ktorému sa musí človek iba pasívne prispôsobiť a podriadiť. Toto však nie je pravá tvár Boha, akú nám prišiel zjaviť Ježiš Kristus: Boh je skutočne Otcom, ktorý s odvekou a vždy predchádzajúcou láskou volá človeka, vedie s ním obdivuhodný a nepretržitý dialóg a vyzýva ho, aby s ním ako syn mal účasť na jeho vlastnom božskom živote. Je isté, že človek s nesprávnou predstavou o Bohu nemôže pochopiť ani pravdy, ktoré sa týkajú jeho samého, takže nemôže ani prijať, ani prežívať povolanie v jeho autentickej hodnote. Povolanie preto môže považovať za vynútenú a neznesiteľnú ťarchu.
Aj niektoré pokrivené predstavy o človeku, často podporované pochybnými filozofickými a "vedeckými" argumentmi, zvádzajú zavše človeka považovať svoju existenciu a slobodu za úplne determinovanú a podmienenú vonkajšími činiteľmi, ako výchovou, psychologickými a kultúrnymi okolnosťami či prostredím. Iní zase pod slobodou rozumejú absolútnu autonómiu, ktorá si nárokuje stať sa jediným a nekontrolovateľným zdrojom všetkých osobných podujatí a presadzuje sa za každú cenu. Takto sa však uzavrie cesta k pochopeniu a nasledovaniu povolania ako slobodného dialógu lásky, ktorý sa rodí z komunikácie Boha s človekom a vrcholí nezištným darovaním seba samého.
V súčasnosti nechýba ani tendencia chápať vzťah človeka k Bohu ako individuálnu a súkromnú záležitosť, akoby Božia výzva prichádzala k jednotlivým osobám priamou cestou, bez akéhokoľvek sprostredkovania, a akoby sledovala len prospech, či priam spásu povolaného jednotlivca, a nie úplné odovzdanie sa Bohu v službe spoločenstvu. Stretávame sa tak s novou, vážnejšou a zároveň skrytejšou hrozbou, ktorá znemožňuje spoznať a s radosťou prijať cirkevný rozmer, vpísaný prirodzene do každého kresťanského, ale najmä kňazského povolania. Ako nám koncil pripomína, služobné kňazstvo vskutku nadobúda svoj pravý význam a realizuje plnú pravdu o sebe tak, že slúži a pomáha vzrastať kresťanskému spoločenstvu i všeobecnému kňazstvu veriacich.104
Kultúrny kontext, o ktorom sme hovorili a ktorý vplýva na kresťanov, a najmä na mládež, pomáha pochopiť rastúcu krízu kňazských povolaní, ktorú vyvoláva a sprevádza hlbšia kríza viery. Otvorene to formulovali synodálni otcovia, ktorí potvrdili, že kríza kňazských povolaní má hlboké korene v kultúrnom prostredí, v myslení a náboženskom živote veriacich.105
Z toho vyplýva naliehavá potreba, aby sa pastorácia povolaní v Cirkvi zamerala predovšetkým na zmenu "kresťanského zmýšľania", ktorú vzbudzuje a podporuje viera. Viac ako kedykoľvek predtým je nevyhnutná evanjelizácia, neúnavne predstavujúca pravý obraz Boha Otca, ktorý v Ježišovi Kristovi volá každého z nás, a pravý význam ľudskej slobody, ktorá je základom a silou pre zodpovedné darovanie seba samého. Len na týchto nevyhnutných základoch možno každé povolanie - najmä kňazské - pochopiť v jeho plnej pravde, obľúbiť si ho pre jeho krásu a prežívať ho s bezvýhradným darovaním sa a s hlbokou radosťou.
Obsah a prostriedky pastorácie povolania
38. Povolanie je zaiste nepreniknuteľné tajomstvo, vzťah, ktorý Boh nadväzuje s človekom, čosi jedinečné a neopakovateľné. Toto tajomstvo treba chápať a prežívať ako výzvu, na ktorú treba hľadať odpoveď v najväčších hĺbkach svedomia, v tej "svätyni človeka, kde je sám s Bohom, ktorého hlas sa ozýva v jeho vnútri".106 To však nevylučuje komunitárny, a najmä cirkevný rozmer povolania: aj Cirkev je skutočne prítomná a činná v povolaní každého kňaza.
Cirkev poverená starostlivosťou o kňazské povolania a ich vývoj, čiže o vznik, rozpoznávanie a pozorné sprevádzanie, má vzor v Ondrejovi, v jednom z prvých dvoch učeníkov, ktorí nasledovali Ježiša. Vyrozprával bratovi, čo sa mu prihodilo: "Našli sme Mesiáša!" (Jn 1,41), a zvesťou o tomto "objave" mu sprostredkoval stretnutie: "A priviedol ho k Ježišovi" (Jn 1,42). Niet nijakej pochybnosti o Ježišovej absolútne slobodnej iniciatíve a suverénnom rozhodnutí. On povoláva Šimona a dáva mu nové meno: "Ježiš sa naňho zahľadel a povedal: Ty si Šimon , syn Jánov, ale budeš sa volať Kéfas, čo v preklade znamená Peter" (Jn 1,42). Aj Ondrej však mal na tom účasť, keď podnietil brata k stretnutiu s Ježišom.
"A priviedol ho k Ježišovi." V istom zmysle vyjadrujú tieto slová jadro celého pastoračného povolania Cirkvi, ktorá sa stará o vznik a rast povolania, pričom využíva dary a zodpovednosť, charizmy a úrad, ktoré dostala od Krista a od jeho Ducha. Cirkev ako kňazský, prorocký a kráľovský ľud má povinnosť podporovať vznik a dozrievanie kňazských povolaní modlitbou, sviatostným životom, hlásaním Božieho slova, výchovou k viere a svedectvom lásky.
Podstatnými a prvoradými prvkami pastorácie povolaní budú pre Cirkev, obdarenú hodnosťou a zodpovednosťou kňazského ľudu, modlitba a slávenie liturgie. Kresťanská modlitba, ktorá sa živí Božím slovom, skutočne poskytuje ideálnu možnosť, aby každý mohol spoznať pravdu svojho bytia a identitu osobného a neopakovateľného plánu života, ktorý mu Otec zveril. Preto treba najmä chlapcov a mladíkov vychovávať k vytrvalosti v modlitbe a v rozjímaní o Božom slove. V mlčaní a v načúvaní budú môcť zachytiť Božie volanie ku kňazstvu a ochotne i veľkodušne ho nasledovať.
Cirkev musí každý deň prijímať naliehavú výzvu Ježiša, ktorý žiada: "Proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu" (Mt 9,38). Plnením Kristovho príkazu Cirkev predovšetkým pokorne vyznáva svoju vieru: modlitbou za povolania potvrdzuje, ako veľmi ich potrebuje pre svoj život a poslanie, a uznáva, že povolania sú Božím darom a musia sa bez prestania vyprosovať vrúcnou modlitbou. Do tejto modlitby, základu celej pastorácie povolaní, sa majú zapájať nielen jedinci, ale celé cirkevné spoločenstvá. Nikto nepochybuje o dôležitosti jednotlivých modlitbových iniciatív, či vhodného času určeného na túto prosbu - medzi ne patrí každoročný Svetový deň modlitieb za kňazské povolania - ani o horlivosti jedincov a skupín, ktoré sa zvlášť zameriavajú na problémy kňazských povolaní. Modlitba za nové povolania sa však dnes musí stať trvalým zvykom, rozšíreným v celom kresťanskom spoločenstve a v každej miestnej cirkvi. Tak bude možno znovu prežívať zážitok apoštolov vo večeradle, kde spolu s Máriou v modlitbách očakávali vyliatie Ducha Svätého (porov. Sk 1,14), ktorý nikdy neprestane v Božom ľude vzbudzovať "hodných služobníkov oltára, horlivých a pokorných hlásateľov slova, ktoré nás spasí".107
Liturgia, ktorá je vrcholom a prameňom života Cirkvi,108 a najmä každej kresťanskej modlitby, má nenahraditeľnú úlohu a výsadné postavenie v pastorácii povolaní. Predstavuje živú skúsenosť Božieho daru a veľkú školu pre odpoveď na Božie volanie. Každé liturgické slávenie, predovšetkým eucharistické, odhaľuje pravý obraz Boha, uvádza nás do tajomstva Paschy, čiže "hodiny", pre ktorú Ježiš prišiel na svet, ku ktorej kráčal slobodne a dobrovoľne, z poslušnosti k Otcovej výzve (porov. Jn 13,1). Tak nám ukazuje aj tvár Cirkvi ako kňazského ľudu a spoločenstva, ktorého členov spájajú rozmanité a vzájomne sa dopĺňajúce charizmy a povolania. Kristova výkupná obeta, slávená Cirkvou v tomto tajomstve, robí mimoriadne cenným utrpenie, ktoré znáša človek v jednote s Pánom Ježišom. Synodálni otcovia nás vyzvali, aby sme nikde nezabudli, že "obetovaním utrpení, takých častých v živote ľudí, chorý kresťan ponúka Bohu seba ako obeť podľa vzoru Krista, ktorý pre nás všetkých posvätil seba samého" (porov. Jn 17,19), a že "obetovanie utrpení na takýto úmysel veľmi prispieva k zveľadeniu povolaní".109
39. Pri plnení svojho prorockého poslania si Cirkev uvedomuje naliehavú a oprávnenú úlohu hlásať a dosvedčovať kresťanský obsah povolania, dalo by sa povedať "evanjelium povolania". Aj v tomto smere nás vážne varujú slová apoštola: "Beda mi, keby som evanjelium nehlásal!" (1Kor 9,16). Napomenutie platí predovšetkým pre nás, pastierov, a spolu s nami sa vzťahuje na všetkých vychovávateľov v Cirkvi. Kázanie a katechéza musia vždy predstavovať vnútorný rozmer povolania: Božie slovo ako svetlo pomáha veriacim chápať svoj život ako odpoveď na Božie volanie a sprevádza ich, keď s vierou prijímajú dar osobného povolania.
Toto všetko je síce dôležité a podstatné, ale nie dostatočné. Treba "priamo kázať o tajomstve povolania v Cirkvi, o hodnote služobného kňazstva, takého potrebného pre Boží ľud".110 Organická katechéza, určená všetkým členom Cirkvi, nielenže odstraňuje pochybnosti a vyvracia jednostranné a skreslené názory o služobnom kňazstve, ale pripravuje srdcia veriacich na očakávanie Božieho daru a vytvára priaznivé podmienky na vznik nových povolaní. Nadišiel čas smelo hovoriť o kňazskom živote ako o neoceniteľnej hodnote, o skvelej a výsadnej forme kresťanského života. Nech sa vychovávatelia, a najmä kňazi neboja zreteľne a rozhodne predstaviť povolanie ku kňazstvu ako reálnu možnosť pre chlapcov, ktorí majú požadované dary a schopnosti. Netreba sa obávať, že to nejako podmieni alebo obmedzí ich slobodu. Naopak, jasný návrh v pravom čase môže rozhodnúť, že chlapci naň slobodne a autenticky odpovedia. Napokon dejiny Cirkvi a história mnohých kňazských povolaní, ktoré vznikli v útlej mladosti jasne dokazujú, že kňaz sa svojou blízkosťou a slovom často stáva nástrojom prozreteľnosti. Teda nielen slovo, ale práve blízkosť kňaza, čiže konkrétne a radostné svedectvo, ktoré je schopné vyvolať otázky a doviesť ich až ku konečným rozhodnutiam.
40. Cirkev ako kráľovský ľud si uvedomuje, že jej korene tvorí a že ju oživuje "zákon Ducha, ktorý dáva život" (Rim 8,2), čo je v podstate kráľovský zákon lásky (porov Jak 2,8) alebo dokonalý zákon slobody (porov. Jak 1,25). Cirkev teda spĺňa svoje poslanie vtedy, keď každého veriaceho vedie k tomu, aby svoje povolanie objavil a prežíval v slobode a aby ho zavŕšil v láske.
Osobitnú pozornosť pri spĺňaní svojej úlohy vychovávateľky venuje Cirkev tomu, aby v chlapcoch a mladíkoch vzbudila túžbu a vôľu radikálne a bezvýhradne nasledovať Ježiša Krista. Hoci sa výchovná práca týka celého kresťanského spoločenstva, má sa zamerať na jednotlivé osoby. Boh zasahuje svojím volaním srdce každého človeka a Duch prebývajúci v duši každého učeníka (porov. 1Jn 3,24) daruje sa každému kresťanovi v rozličných charizmách a v osobitných prejavoch. Každému teda treba pomáhať, aby prijal dar, ktorý je určený práve jemu ako jedinečnej a neopakovateľnej osobe a ktorý dostáva na to, aby počúval slová, čo Boží Duch adresuje osobitne jemu.
Z tohto pohľadu sa starostlivosť o kňazské povolania má prejaviť aj vo forme a v presvedčivom návrhu duchovného vedenia. Treba znovu oživiť slávnu tradíciu osobného duchovného vedenia, ktoré v Cirkvi vždy prinášalo hojné a vzácne ovocie: v určitých prípadoch a za presných podmienok ho môžu podporovať - ale nie nahradiť - isté formy psychologickej analýzy alebo pomoci.111 Chlapcov a mladíkov treba povzbudzovať, aby objavili a vedeli oceniť dar duchovného vedenia, aby ho hľadali a vyskúšali, aby ho s dôvernou naliehavosťou žiadali od tých, čo ich vychovávajú vo viere. V prvom rade kňazi majú venovať čas a energiu takejto osobnej duchovnej pomoci a výchove: nikdy neoľutujú, že preto zanedbali alebo odsunuli iné, čo ako krásne a užitočné záležitosti, ak to bolo nevyhnutne potrebné na to, aby verní svojej službe spolupracovníkov Ducha poučovali a viedli tých, ktorých Boh volá.
Cieľom kresťanskej výchovy je skrze Ducha Svätého dosiahnuť "zrelosť... k miere plného Kristovho veku" (Ef 4,13). Dosiahneme to, ak napodobníme lásku a budeme mať na nej účasť, čím sa celý náš život stane službou lásky (porov. Jn 13,14-15), ak Bohu prinesieme duchovnú bohoslužbu, aká sa mu páči (porov. Rim 12,1), a sami sa darujeme bratom. Služba lásky je základným zmyslom každého povolania a osobitne sa realizuje v kňazskom povolaní. Kňaz je skutočne povolaný čo najradikálnejšie prežívať pastoračnú lásku Krista, lásku Dobrého pastiera, ktorý "položí svoj život za ovce" (porov. Jn 10,11).
Preto pravá pastorácia povolaní nikdy neprestane vzbudzovať v chlapcoch, dospievajúcich a mladíkoch chuť ochotne si plniť úlohy, zmysel pre nezištnú službu a obetu, túžbu bezpodmienečne sa darovať. Zvlášť záslužná je v tomto smere dobrovoľná služba, ktorá priťahuje čoraz väčší počet mladíkov: ak sa táto dobrovoľná služba opiera o zásady evanjelia, ak sa tým mladík učí vybadať potreby iných, ak každý deň prežíva v oddanosti a vernosti, pripravený aj trvale zasvätiť svoj život, ak sa živí modlitbou, získa pevnejší základ pre život plný horlivých a nezištných námah a bude citlivejší na hlas Boha, ktorý ho môže povolať ku kňazstvu. Dobrovoľník bude pripravený prijať láskyplnú výzvu Ježiša, ktorý sa na neho obracia, lebo na rozdiel od bohatého mladíka (porov. Mk 10,21) bude celé jeho imanie spočívať v darovaní sa druhým a v "strate" vlastného života.
Všetci sme zodpovední za kňazské povolania
41. Kňazské povolanie je Božím darom, ktorý je nepochybne veľkým dobrom pre toho, komu je v prvom rade určený. Je to však aj dar pre celú Cirkev, dobro pre jej život a poslanie. Cirkev je teda povolaná chrániť tento dar, vážiť si ho a milovať. Je zodpovedná za vznik a dozrievanie kňazských povolaní. Preto aktívnym subjektom, možno povedať protagonistom pastorácie povolaní je samo cirkevné spoločenstvo vo svojich rozličných formách: od všeobecnej Cirkvi k miestnej, a analogicky od miestnej cirkvi k farnosti a ku všetkým členom Božieho ľudu.
Dnes je osobitne veľmi potrebné, aby sa rozšírilo a upevnilo presvedčenie, že starostlivosť o povolania je milosť a zodpovednosť, ktorú majú všetci členovia Cirkvi bez výnimky. Druhý vatikánsky koncil jasne zdôraznil, že "povinnosť podporovať kňazské povolania sa týka celého cirkevného spoločenstva, ktoré túto úlohu musí plniť najmä dôsledným kresťanským životom".112 Iba na základe tohto presvedčenia ukáže pastorácia povolaní svoju skutočnú cirkevnú podobu, rozvinie jednotnú činnosť, využívajúc aj osobitné ustanovizne a zodpovedajúce prostriedky spoločenstva a spoluzodpovednosti.
Zodpovednosť za pastoráciu zameranú na kňazské povolania patrí predovšetkým biskupovi,113 ktorý ju má vykonávať osobne, aj keď môže a má využívať mnohorakú spoluprácu. On je otcom i priateľom svojich kňazov, a predovšetkým na jeho pleciach leží starostlivosť o "zachovanie kontinuity" kňazskej charizmy a služby, keď k nim vkladaním svojich rúk pripojí nové posily. Má sa starať, aby vo všeobecnej pastorácii vždy existoval rozmer povolania, ba aby bol s ňou úplne integrovaný. Jeho úlohou je podnecovať a koordinovať rozličné iniciatívy týkajúce sa povolania.114
Biskup vie, že sa môže spoliehať hlavne na pomoc svojho kňazstva. Všetci kňazi sa spolu s ním starajú a zodpovedajú za vzbudzovanie a rozvíjanie kňazských povolaní. Ako vyhlasuje Koncil, "kňazom ako vychovávateľom vo viere pripadá starať sa... aby jednotliví veriaci boli Duchom Svätým vedení k rozvíjaniu svojho povolania".115 Táto "povinnosť je súčasťou kňazského poslania a vďaka nej má kňaz účasť na starostlivosti o celú Cirkev, aby Božiemu ľudu tu na zemi nikdy nechýbali robotníci".116 Źivot kňazov, ich bezvýhradná oddanosť Božiemu stádu, ich svedectvo láskou naplnenej služby Pánovi a jeho Cirkvi - prejavené prijatím kríža vo veľkonočnej nádeji a radosti - ich bratská svornosť a horlivosť pri evanjelizovaní sveta, to je prvoradý a najpresvedčivejší dôkaz plodnosti povolania.117
Mimoriadnu zodpovednosť má kresťanská rodina, ktorá sa skrze sviatosť manželstva svojským a osobitným spôsobom zúčastňuje na výchovnom poslaní Cirkvi, Učiteľky a Matky. Ako napísali synodálni otcovia, "kresťanská rodina, ktorá je skutočne ?domácou cirkvou? (Lumen gentium, 11), vždy poskytovala a naďalej bude poskytovať priaznivé podmienky pre zrod povolaní. Keďže dnešná kresťanská rodina je v nebezpečenstve, treba zvýšiť starosť o pastoráciu rodín, aby veľkodušne prijímali dar ľudského života a stali sa tak prvým ?seminárom? (Optatam totius, 2), v ktorom by sa deti už v mladosti priúčali nábožnosti, modlitbe i láske k Cirkvi."118 V práci rodiny a rodičov má harmonicky pokračovať škola, povolaná uskutočňovať svoju identitu "výchovného spoločenstva" s takým programom, ktorý je schopný osvetliť rozmer povolania ako základnej hodnoty človeka, s ktorou prichádza na svet. Ak je škola obohatená kresťanským duchom (či už vďaka dostatočnej prítomnosti cirkevných osôb na štátnej škole - v zhode s pomermi v príslušnej krajine - najmä však na katolíckej škole), môže "v chlapcoch a mladíkoch vzbudiť túžbu plniť Božiu vôľu v takom stave, ktorý je pre nich najvhodnejší, nevylučujúc pritom kňazské povolanie".119
Aj veriaci laici, najmä katechéti, učitelia, vychovávatelia, animátori v pastorácii mládeže - pravda, každý svojským spôsobom a prostriedkami - majú veľký význam v starostlivosti o kňazské povolania. Čím väčšmi preniknú do podstaty svojho povolania i poslania Cirkvi, tým lepšie spoznajú hodnotu a nenahraditeľnosť kňazského povolania a poslania.
V diecéznych a farských spoločenstvách si treba vážiť a podporovať tie skupiny, ktorých členovia svoje modlitby a utrpenie obetujú na úmysel kňazských a rehoľných povolaní a morálne i materiálne ich podporujú.
Treba spomenúť aj početné skupiny, hnutia a združenia veriacich laikov, ktoré vznikajú a vzrastajú v Cirkvi pôsobením Ducha Svätého, čím prítomnosť kresťanov vo svete nadobúda misionársky ráz. Tieto rozličné laické združenia predstavujú veľmi úrodnú pôdu na oboznámenie sa s duchovnými povolaniami, i pravé a primerané miesta na vznik a vzrast povolaní. A skutočne, mnohí chlapci práve v tomto prostredí a vďaka týmto združeniam pocítili Pánovo volanie, aby ho nasledovali po ceste kňazskej služby,120 a odpovedali naň s obdivuhodnou veľkodušnosťou. Laické združenia si preto treba vážiť, lebo v jednote s celou Cirkvou osobitným spôsobom prispievajú do pastorácie kňazských povolaní.
Pôsobenie rozličných zložiek a jednotlivých členov Cirkvi, ktorí sa zapájajú do pastorácie povolaní, bude úspešnejšie, ak sa budú väčšmi starať, aby si vlastné cirkevné spoločenstvá, počnúc farnosťou, uvedomili, že problém kňazských povolaní nemožno nechať iba na pár "zainteresovaných" (kňazov vo všeobecnosti, a najmä tých, čo pôsobia v seminári), lebo je to "životný problém, ktorý leží v samom strede Cirkvi",121 a má stáť v strede lásky každého kresťana k Cirkvi.

V. kapitola
USTANOVIL DVANÁSTICH, ABY BOLI S NÍM
Formácia kandidátov kňazstva
Źiť s Kristom a nasledovať ho ako apoštoli
42. "Potom vystúpil na vrch, povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, a oni prišli k nemu. Vtedy ustanovil Dvanástich, aby boli s ním a aby ich posielal kázať s mocou vyháňať zlých duchov" (Mk 3,13-15).
"Aby boli s ním": z týchto slov nie je ťažké vytušiť, že Ježiš chce apoštolov v ich povolaní sprevádzať. Keď ich povolal, prv než ich rozoslal - veď preto ich povolal, aby ich mohol poslať kázať - žiada, aby s ním strávili istý "čas", v ktorom by sa mohli formovať, prehlbovať spoločenstvo a priateľstvo s ním. Im dal dôkladnejšiu katechézu ako ostatným ľuďom (porov. Mt 13,11) a chcel, aby sa stali svedkami jeho tichej modlitby k Otcovi (porov. Jn 17,1-26; Lk 22,39-45).
Cirkev poverená starostlivosťou o kňazské povolania sa v každej dobe inšpirovala Kristovým príkladom. Existovali, a ešte čiastočne aj teraz existujú, mnohé rozmanité konkrétne formy, ktorými sa Cirkev starala o kňazské povolania, keďže má povinnosť nielen spoznávať ich, ale aj "sprevádzať". Lenže duch, ktorý ich má oživovať a udržiavať, zostáva ten istý, teda ku kňazstvu privádza Cirkev len tých, ktorí majú povolanie a sú primerane formovaní, čiže schopní vo vedomom a slobodnom odovzdaní celkom sa zviazať s Ježišom Kristom, ktorý ich povoláva dôverne s ním žiť a zúčastňovať sa na jeho spásonosnom poslaní. V tomto zmysle seminár vo svojich rozličných formách, podobne ako formačný "dom" rehoľných kňazov, neposkytuje len miesto a hmotný priestor, ale je hlavne duchovným priestorom, sprievodcom, atmosférou, ktorá podporuje a zabezpečuje taký formačný proces, vďaka ktorému každý, koho Boh volá ku kňazstvu, môže sa prijatím sviatosti kňazstva stať živým obrazom Ježiša Krista, Hlavy a Pastiera Cirkvi. Synodálni otcovia sa v záverečnom posolstve k Božiemu ľudu veľmi dôkladne a hlboko zaoberali pôvodným a zásadným významom formácie kandidátov kňazstva. Povedali, že "žiť v seminári, škole evanjelia, znamená žiť s Kristom a nasledovať ho ako apoštoli, znamená to dať sa voviesť Kristom do služby Otca a ľudí pod vedením Ducha Svätého; znamená to dať sa sformovať Kristovi, Dobrému pastierovi, aby kňaz mohol dokonalejšie slúžiť Cirkvi a svetu. Pripravovať sa na kňazstvo znamená naučiť sa osobne odpovedať na základnú otázku Krista: ?Miluješ ma?? Budúci kňaz nemôže odpovedať ináč, než darovať celý svoj život Bohu."122
Ide o uvedenie toho ducha, ktorý v Cirkvi nikdy nesmie chýbať, do sociálnych, psychologických, politických a kultúrnych podmienok dnešného sveta, už aj tak rozličných a pomerne zložitých, ako to konštatovali synodálni otcovia, keď hovorili o rozličných miestnych cirkvách. Sami otcovia mali možnosť s veľkými obavami, ale aj s veľkou nádejou spoznávať a skúmať úsilie, s akým všetky cirkvi hľadajú a dopĺňajú metódy formácie kandidátov kňazstva.
Táto exhortácia chce zhrnúť výsledky práce synody, stanoviť niektoré závery, ukázať najdôležitejšie ciele, sprostredkovať všetkým bohatstvo skúseností a formačných metód, ktoré sa už úspešne overili. V tejto exhortácii rozlišujeme "počiatočnú" formáciu a "permanentnú" formáciu, ale pritom nezabúdame na pevné puto, ktoré ich spája a ktoré má z nich utvoriť jednú súvislú cestu kresťanského a kňazského života. Exhortácia si všíma rozličné rozmery formácie, a to ľudský, duchovný, intelektuálny a pastoračný, ako aj prostredie a ľudí zodpovedných za formáciu kandidátov kňazstva.

I. ROZMERY KŇAZSKEJ FORMÁCIE
Formácia človeka - základ celej kňazskej formácie
43. "Bez primeranej formácie človeka by kňazskej formácii chýbal potrebný základ."123 Toto vyhlásenie synodálnych otcov vyjadruje nielen požiadavku, ktorú vnuká rozum a potvrdzuje skúsenosť, ale je potrebou, ktorej hlboké a osobitné príčiny vyplývajú z vlastnej prirodzenosti kňaza a jeho služby.
Kňaz, povolaný stať sa živým obrazom Ježiša Krista, Hlavy a Pastiera Cirkvi, musí čo najlepšie odzrkadľovať ľudskú dokonalosť, čo žiarila z Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, a čo tak mimoriadne účinne svieti z jeho postoja k ľuďom, ako o tom referujú evanjelisti. Služba kňaza spočíva v hlásaní Božieho slova, v slávení Eucharistie, v láskyplnom vedení kresťanského spoločenstva "v mene a v osobe Krista". Toto všetko sa však vždy vzťahuje na konkrétnych ľudí: "Lebo každý veľknaz, vybratý spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom" (Hebr 5,1). Preto formácia kňaza ako človeka je veľmi dôležitá vo vzťahu k tým, ktorým je adresované jeho poslanie: aby sa jeho služba stala ľudsky vierohodnejšia a prijateľnejšia, kňaz musí utvárať svoju osobnosť tak, aby sa stala mostom, a nie prekážkou pre ľudí, čo sa chcú stretnúť s Ježišom Kristom, Vykupiteľom človeka. Je nevyhnutné, aby kňaz podľa vzoru Ježiša, ktorý "vedel, čo je v človeku" (Jn 2,25; porov. 8,3-11), bol schopný spoznať hĺbky ľudského ducha, vybadať ťažkosti a problémy, uľahčiť stretnutie a dialóg, získať si dôveru a spoluprácu, vyjadriť jasné a objektívne úsudky.
Budúci kňazi teda nielen kvôli osobnej požadovanej zrelosti a sebarealizácii, ale aj vzhľadom na svoju službu musia v sebe pestovať rad nevyhnutných ľudských vlastností, ktoré im pomôžu stať sa vyrovnanými, silnými a slobodnými osobnosťami, schopnými niesť ťarchu pastoračnej zodpovednosti. Výchovou musia nadobudnúť lásku k pravde, čestnosť, úctu voči každej osobe, zmysel pre spravodlivosť, vernosť danému slovu, pravý súcit, dôslednosť, ale najmä vyrovnanosť pri posudzovaní a v styku s ľuďmi.124 Jednoduchý a záväzný program takejto formácie predložil apoštol Pavol Filipanom: "Bratia, myslite na všetko, čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je milé a čo má dobrú povesť, čo je čnostné a chválitebné" (Flp 4,8). A je zaujímavé, že za vzor týchto hlboko ľudských vlastností dal Pavol svojim veriacim sám seba: "Robte to, čo ste sa naučili, prijali, počuli a videli na mne! A Boh pokoja bude s vami" (Flp 4,9).
Je zvlášť dôležité vedieť zaobchádzať s ľuďmi. Toto je podstatná vlastnosť každého, kto je povolaný niesť zodpovednosť za spoločenstvo a stať sa "človekom spoločenstva". Preto by kňaz nemal byť arogantný ani hašterivý, ale prívetivý, pohostinný, úprimný v slovách a v srdci,125 rozumný a diskrétny, veľkodušný a ochotný slúžiť, schopný prejavovať a so všetkými nadväzovať otvorené a bratské vzťahy, pripravený pochopiť, odpustiť a potešovať (porov. 1Tim 3,1-5; Tit 1,7-9). Dnešní ľudia, často odsúdení žiť v dave a zároveň v osamelosti, najmä v obrovských mestských zoskupeniach, stávajú sa čoraz citlivejšími na hodnoty spoločenstva: tie sú dnes jedným z najvýrečnejších znakov a jednou z najúčinnejších ciest hlásania evanjeliového posolstva.
V tejto súvislosti sa významným a rozhodujúcim momentom stáva formovanie kandidáta kňazstva k citovej zrelosti, ktorá je výsledkom výchovy k pravej a zodpovednej láske.
44. Citová zrelosť predpokladá, že si človek uvedomí, akú centrálnu úlohu hrá v jeho živote láska. Ako sme uviedli v encyklike Redemptor hominis, "človek nemôže žiť bez lásky. Ak nepozná lásku, ak sa s ňou nestretne, ak ju sám nepocíti a neosvojí si ju, ak sa na nej živo nezúčastní, ostáva sám sebe nepochopiteľnou bytosťou, jeho život stráca zmysel".126
Ide tu o lásku, ktorá pohltí celú osobu, jej fyzické, psychické a duševné rozmery a zložky, a ktorá sa prejaví cez "snubný význam" ľudského tela, na základe ktorého sa jedna osoba oddá druhej a zároveň ju prijme. Správne zameraná sexuálna výchova smeruje práve k pochopeniu a realizovaniu tejto "pravdy" o ľudskej láske. Stojíme totiž zoči-voči spoločenským a kultúrnym názorom, "ktoré ľudskú sexualitu ?banalizujú?, chápu ju obmedzene a prežívajú ochudobnene, lebo ju spájajú len s telom a s egoistickými chúťkami".127 Aj v rodinnom prostredí, z ktorého vychádzajú kňazské povolania, neraz existujú v tomto smere mnohé nedostatky i vážne poruchy.
V tejto súvislosti je síce ťažšia, ale o to naliehavejšia sexuálna výchova, ktorá musí byť pravdivá a celkom osobná a zároveň musí pripraviť miesto úcte a láske k čistote a k "cnosti, ktorá rozvíja pravú zrelosť osoby a robí ju schopnou rešpektovať a podporovať ?snubný význam? tela".128
Výchova k zodpovednej láske a citová zrelosť je teda veľmi potrebnou pre človeka, ktorý ako kňaz je povolaný k celibátu čiže k tomu, aby skrze milosť Ducha Svätého a z vlastného slobodného súhlasu venoval celú svoju lásku a starostlivosť Ježišovi Kristovi a Cirkvi. Vzhľadom na záväzok vyplývajúci z celibátu citová zrelosť musí v množstve ľudských vzťahov, kam patrí priateľstvo i hlboké bratstvo, zahŕňať aj mocnú, živú a osobnú lásku k Ježišovi Kristovi. Ako napísali synodálni otcovia, "pri citovom dozrievaní je veľmi dôležitá láska ku Kristovi, ktorá sa postupne premietne do úplného darovania sa. Vďaka nej kandidát povolaný k celibátu nájde v citovej zrelosti pevnú oporu, ktorá mu pomôže zachovať čistotu verne a s radosťou."129
Kedže charizma celibátu, aj keď autentická a overená, necháva citové náklonnosti a pudové impulzy nedotknuté, kandidáti kňazstva potrebujú takú citovú zrelosť, ktorej nechýba rozvaha ani odvaha zrieknuť sa všetkého, čo by ju mohlo ohrozovať, ktorá je schopná bdieť nad telom i duchom, zachovávať úctu a rešpekt v medziľudských vzťahoch k mužom i ženám. Cennou pomocou sa pri tom môže stať primeraná výchova k pravému priateľstvu podľa vzoru bratských zväzkov, ktoré preciťoval sám Kristus počas svojho života (porov. Jn 11,5).
Ľudská zrelosť, a najmä citová, vyžaduje jasnú a dôkladnú výchovu k slobode, ktorá sa prejavuje ako rozhodná a úprimná poslušnosť "pravde" o vlastnom bytí, "zmyslu" vlastného života čiže "nezištnému darovaniu sa", ktoré je cestou i hlavným obsahom pravej sebarealizácie.130 A takto pochopená sloboda si žiada, aby človek bol skutočne sám sebe pánom, aby bol odhodlaný bojovať a poradiť si s rozličnými formami egoizmu a individualizmu, ktoré ohrozujú život každého človeka, aby bol otvorený voči ostatným, veľkodušný v obetavosti a v službe blížnemu. Toto má veľký význam vzhľadom na odpoveď, ktorú treba dať na povolanie, najmä kňazské, i vzhľadom na vernosť povolaniu a z toho vyplývajúcim záväzkom, čo treba zachovať aj v ťažkých chvíľach života. Na tejto výchovnej ceste smerujúcej k zrelej zodpovednej slobode môže poskytnúť pomoc spoločný život v seminári.131
S výchovou k zodpovednej slobode úzko súvisí výchova mravného svedomia, čo vnútri vlastného "ja" nabáda poslušne plniť mravné záväzky a zároveň vyjadruje hlboký význam takejto poslušnosti ako vedomej a slobodnej, láskyplnej odpovede na požiadavky Boha a jeho lásky. Synodálni otcovia píšu: "Dozrievanie kňaza ako človeka musí obsahovať najmä formovanie jeho svedomia. Ak má kandidát verne plniť svoje záväzky voči Bohu a Cirkvi a múdro usmerňovať svedomie veriacich, musí si navykať počúvať hlas Boha, ktorý sa mu prihovára v srdci, a s láskou a odhodlane plniť jeho vôľu."132
Duchovná formácia:
v spoločenstve s Bohom a v hľadaní Krista
45. Vlastná formácia človeka, ktorá vychádza z antropológie otvorenej pravdivému pohľadu na človeka, sa začína a završuje duchovnou formáciou. Každý človek stvorený Bohom a vykúpený Kristovou krvou je povolaný, aby sa znovu zrodil z "vody a Ducha" (porov. Jn 3,5) a stal sa "synom v Synovi". V tomto obdivuhodnom Božom zámere spočíva základ náboženského rozmeru ľudského bytia, ktorý tuší a hľadá i jednoduchý rozum: človek je otvorený transcendentnu, absolútnu, jeho srdce je nespokojné, kým nespočinie v Pánovi.133
Z tejto základnej a nepotlačiteľnej náboženskej potreby vychádza a pomocou nej sa rozvíja výchovný proces formovania duchovného života, chápaného ako vzťah k Bohu a spoločenstvo s ním. Podľa zjavenia a kresťanskej skúsenosti má duchovná formácia nepochybne svoju osobitosť, ktorá pramení v "novosti" evanjelia. Skutočne "je dielom Ducha Svätého a zmocňuje sa celého človeka; vovádza ho do hlbokého spoločenstva s Ježišom Kristom, Dobrým pastierom, pomáha mu podriadiť celý život Duchu Svätému v postoji synovskej oddanosti Otcovi a dôveryplného zväzku s Cirkvou. Má svoje korene v skúsenosti kríža, aby v hlbokom spojení s ním mohla privádzať k plnosti veľkonočného tajomstva".134
Ako vidieť, hovorí sa tu o duchovnej formácii, ktorá je spoločná pre všetkých veriacich, ale ktorá sa musí upraviť podľa osobitostí identity kňazstva a jeho služby. A tak ako musí byť duchovná formácia hlavnou a zjednocujúcou povinnosťou v bytí a živote každého kresťana čiže nového stvorenia v Kristovi, ktoré kráča v Duchu, aj duchovná formácia každého kňaza je srdcom, ktoré zjednocuje a oživuje jeho kňazské bytie i konanie. V tomto zmysle tvrdia synodálni otcovia, že "bez duchovnej formácie by neobstála ani pastoračná formácia"135 a že duchovná formácia je "prvkom, ktorý má v kňazskej výchove nesmierny význam".136
Koncilový dekrét Optatam totius dobre vyjadril podstatu duchovnej formácie smerujúcej ku kňazstvu: "Duchovná formácia... má prebiehať tak, aby sa seminaristi naučili žiť v dôvernom a stálom spoločenstve s Otcom skrze jeho Syna Ježiša Krista v Duchu Svätom. Keďže sa kňazskou vysviackou majú pripodobniť Ježišovi Kristovi, nech si privykajú na dôverné priateľstvo s ním, v ktorom majú zotrvávať po celý život. Nech prežívajú Kristovo veľkonočné tajomstvo tak, aby raz vedeli doň uvádzať Boží ľud, ktorý im bude zverený. Nech sa učia hľadať Krista verným rozjímaním o Božom slove, aktívnou účasťou na svätých tajomstvách Cirkvi, najmä na Eucharistii a Liturgii hodín. Nech vidia Krista v biskupovi, ktorý ich posiela, i v ľuďoch, ku ktorým sú poslaní, najmä v chudobných, maličkých, chorých, hriešnikoch a neveriacich. Nech synovskou láskou milujú a uctievajú preblahoslavenú Pannu Máriu, ktorú Ježiš, umierajúc na kríži, dal svojmu učeníkovi za matku."137
46. Uvedený text z koncilového dokumentu si zasluhuje, aby sme o ňom dôsledne a s láskou meditovali, a tak mohli ľahšie objasniť niektoré základné hodnoty a požiadavky súvisiace s duchovným životom kandidáta kňazstva.
Predovšetkým vystupuje hodnota a požiadavka "žiť dôverne spojení" s Ježišom Kristom. Jednota s Pánom Ježišom, ktorá má základ v krste a je živená Eucharistiou, sa má prejavovať radikálnou obnovou v každodennom živote. Dôverné spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou čiže nový život milosti, ktorá nás robí Božími deťmi, je pre veriaceho "novosťou": novosťou zahŕňajúcou jeho život i činnosť. Je "tajomstvom" kresťanskej existencie, ktorá zostáva pod vplyvom Ducha Svätého: preto musí tvoriť "ethos" kresťanského života. Tento obdivuhodný obsah kresťanského života, ktorý je zároveň srdcom duchovného života, nám odhalil Ježiš v podobenstve o viniči a ratolestiach: "Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník... Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť" (Jn 15,1.4-5).
V súčasnej kultúre istotne nechýbajú duchovné a náboženské hodnoty, a človek napriek tomu stále trpí hladom a smädom po Bohu. Kresťanskému náboženstvu však často hrozí, že bude považované za také isté ako ostatné, alebo sa zredukuje na obyčajnú sociálnu etiku v službe človeku. V histórii nie vždy vynikne jeho prevratná "novosť": a predsa je "tajomstvom", je udalosťou spojenou s Božím Synom, ktorý sa stáva človekom a dáva možnosť stať sa Božími deťmi všetkým, čo v neho uveria (porov. Jn 1,12); je zvesťou, ba darom osobnej zmluvy lásky a života medzi Bohom a človekom. Len vtedy budú môcť budúci kňazi iným ohlasovať túto úžasnú a oblažujúcu zvesť, ak primeranou duchovnou formáciou dôkladne spoznajú a plnšie budú prežívať toto "tajomstvo" (porov. 1Jn 1,1-4).
Koncilový dokument si uvedomuje absolútnu transcendentnosť tohto tajomstva, a predsa dôverné spoločenstvo budúcich kňazov s Ježišom označuje ako druh priateľstva. Nie sú to absurdné nároky človeka. Je to neoceniteľný dar Krista, ktorý povedal apoštolom: "Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca" (Jn 15,15).
Koncilový text poukazuje aj na ďalšiu veľkú duchovnú hodnotu: hľadanie Ježiša. "Nech sa naučia hľadať Krista." Toto je spolu s quaerere Deum klasická téma kresťanskej spirituality, ktorá má svoju špecifickú aplikáciu práve v povolaní apoštolov. Keď Ján rozpráva, ako prví dvaja apoštoli nasledovali Ježiša, osvetľuje význam tohto "hľadania". Sám Ježiš sa pýta: "Čo hľadáte?" Oni odpovedajú: "Rabbi, kde bývaš?" Evanjelista pokračuje: "Odpovedal im: ?Poďte a uvidíte!? Šli teda, videli, kde býva, a zostali v ten deň u neho" (Jn 1,37-39). Duchovný život tých, čo sa pripravujú na kňazstvo, je v istom zmysle ovládaný týmto hľadaním: hľadať a "nájsť" Učiteľa, nasledovať ho, zotrvať v spoločenstve s ním. Tajomstvo nasledovania a účasti na Kristovom živote je také nevyčerpateľné, že "hľadanie" musí pokračovať aj v ich kňazskom živote a službe. Podobne musí kňaz pokračovať v "nachádzaní" Učiteľa, aby ho mohol ukázať aj ostatným, alebo lepšie, aby vyvolal v nich túžbu hľadať Učiteľa. To je však možné len vtedy, ak ľuďom ponúkne vlastnú životnú "skúsenosť", ktorá si zaslúži, aby sa o ňu podelil. Touto cestou kráčal apoštol Ondrej, keď priviedol Šimona k Ježišovi. Evanjelista Ján píše: "On hneď vyhľadal svojho brata Šimona a povedal mu: ?Našli sme Mesiáša?, čo v preklade znamená Kristus. A priviedol ho k Ježišovi" (Jn 1,41-42). Aj Šimon bol povolaný nasledovať Mesiáša ako apoštol: "Ježiš sa naňho zahľadel a povedal: ?Ty si Šimon, syn Jánov, ale budeš sa volať Kéfas?, čo v preklade znamená Peter" (Jn 1,42).
Čo však v duchovnom živote znamená hľadať Krista? A kde ho nájsť? "Učiteľ, kde bývaš?" Zdá sa, že koncilový dekrét Optatam totius naznačuje trojakú cestu, ktorú treba prekonať: vytrvalé rozjímanie o Božom slove, aktívna účasť na posvätných tajomstvách Cirkvi, služba lásky "maličkým". Toto sú tri veľké hodnoty a požiadavky, ktoré napokon definujú obsah duchovnej formácie kandidáta kňazstva.
47. Podstatným prvkom duchovnej formácie je čítanie Božieho slova (lectio divina) spojené s rozjímaním a modlitbou, je pokorné načúvanie naplnené láskou k tomu, ktorý hovorí. Práve vo svetle a v sile Božieho slova možno objaviť, pochopiť, milovať a nasledovať svoje povolanie a spĺňať svoje poslanie, vďaka čomu celá existencia človeka nachádza svoj jednotiaci a podstatný význam v tom, že sa stane cieľom slov Boha, ktorý človeka povoláva, a zároveň počiatkom slova človeka, ktorý Bohu odpovedá. Dôverný vzťah k Božiemu slovu uľahčí proces obrátenia, ktoré spočíva nielen v tom, že človek odmieta zlo a prikloní sa k dobru, ale že jeho srdce sa živí Božími myšlienkami, a tak sa viera ako odpoveď na Slovo stane novým kritériom pri posudzovaní a hodnotení ľudí a vecí, udalostí a problémov.
Len ak sa k Božiemu slovu priblížime a prijmeme ho v jeho pravej podstate, umožní nám stretnúť sa so samým Bohom, s Bohom, ktorý k nám hovorí; umožní nám stretnúť sa s Kristom, Slovom Božím, s Pravdou, ktorá je súčasne Cestou a Źivotom (porov. Jn 14,6). Treba len čítať "Písmo" a počúvať "slová", Božie "slovo", čo nám pripomína aj Koncil: "Sväté písmo obsahuje Božie slovo, a keďže je inšpirované, je skutočne Božím slovom."138
ďalej Koncil hovorí: "Týmto zjavením sa teda neviditeľný Boh (porov. Kol 1,15, 1Tim 1,17) vo svojej nesmiernej láske prihovára ľuďom ako priateľom (porov. Ex 33,11; Jn 15,14-15) a s nimi žije (porov. Bar 3,38), aby ich pozval a prijal do svojho spoločenstva."139
Láskou naplnené poznanie Božieho slova a dôverný vzťah k nemu nadobudnutý skrze modlitbu majú osobitný význam pre prorockú službu kňaza, stávajú sa nevyhnutnou podmienkou jej primeraného vykonávania najmä v kontexte "novej evanjelizácie", ku ktorej je dnes Cirkev povolaná. Koncil upozorňuje: "Preto všetci príslušníci duchovného stavu, predovšetkým Kristovi kňazi, ako aj ostatní, čo sa ako diakoni a katechéti riadne venujú službe slova, musia ostať v trvalom styku s Písmom vytrvalým čítaním a dôkladným štúdiom, aby sa nik z nich nestal iba ?planým hlásateľom Božieho slova navonok, keďže ho nepočúva vo svojom vnútri? (sv. Augustín: Serm. 179, 1; PL 38, 966).140
Prvou a základnou formou odpovede na Božie slovo je modlitba, ktorá tvorí nepochybne prvoradú hodnotu a požiadavku duchovnej formácie. Tá má kandidátom kňazstva pomôcť spoznať a preskúmať autentický význam kresťanskej modlitby, ktorá je živým a osobným stretnutím s Otcom skrze jednorodeného Syna pôsobením Ducha Svätého, je dialógom zapojeným do synovského rozhovoru medzi Ježišom a Otcom. Zaiste nie podružným aspektom kňazského poslania je povinnosť stať sa "vychovávateľom k modlitbe". No kňaz môže iných formovať Ježišovou školou modlitby len vtedy, ak sám bol ňou formovaný a neprestáva sa ňou formovať. Práve toto očakávajú ľudia od kňaza: "Kňaz je Božím človekom, ktorý patrí Bohu a privádza k rozmýšľaniu o Bohu. Keď List Hebrejom rozpráva o Kristovi, predstavuje ho ako ?milosrdného a verného veľkňaza pred Bohom? (Hebr 2,17)... Kresťania dúfajú, že v kňazovi nenájdu len človeka, ktorý ich láskavo privíta, ktorý ich ochotne vypočuje, ktorý im prejaví úprimné sympatie, ale predovšetkým takého človeka, ktorý im pomôže obrátiť pohľad na Boha a prísť k nemu. Preto je potrebné, aby kňaz formáciou získal hlboký dôverný vzťah s Bohom. Tí, čo sa pripravujú na kňazstvo, si musia uvedomiť, že hodnota ich kňazského života závisí od toho, nakoľko sa oddajú Kristovi a skrze Krista aj Otcovi."141
Uprostred nepokoja a hluku, v ktorom žije naša spoločnosť, jedinou nevyhnutnou pedagogikou modlitby je vysvetľovať hlboký ľudský význam a náboženskú hodnotu ticha ako duchovnej atmosféry nevyhnutnej na to, aby sme pocítili prítomnosť Boha a dali sa ňou pohltiť (porov. 1Kr 19,11n).
48. Vrcholom kresťanskej modlitby je Eucharistia, považovaná za "vyvrcholenie a zdroj" sviatostí a Liturgie hodín. Pre duchovnú formáciu každého kresťana, ale najmä kňaza, je veľmi potrebná liturgická výchova v plnom zmysle životného začlenenia do veľkonočného tajomstva Ježiša Krista, ktorý zomrel a vstal zmŕtvych, ktorý je prítomný a činný vo sviatostiach Cirkvi. Spoločenstvo s Bohom, ťažisko celého duchovného života, je darom a ovocím sviatostí; a súčasne úlohou i zodpovednosťou, ktorú sviatosti dodávajú slobode veriaceho, aby toto spoločenstvo každodenne prežíval v rozhodnutiach, v postojoch, v správaní a v konaní. V tomto zmysle "milosť", ktorá robí kresťanský život "novým", je milosťou zomrelého a zmŕtvychvstalého Ježiša Krista, ktorý vo sviatostiach naďalej udeľuje svojho Ducha-Posvätiteľa; tak ako "nový zákon", ktorý má byť pre život kresťana ukazovateľom a normou, vpisuje sa skrze sviatosti do "nového srdca". Je to zákon lásky k Bohu a k bratom, ktorá je odpoveďou a predĺžením Božej lásky k človeku, ktorú predstavujú a odovzdávajú sviatosti. Z tohto možno ľahko pochopiť hodnotu "plnej, vedomej a aktívnej" účasti142 na vysluhovaní sviatostí vzhľadom na dar a úlohu pastoračnej lásky, lebo ona je dušou kňazskej služby.
Týka sa to najmä účasti na Eucharistii, ktorá je pamiatkou Kristovej obetnej smrti a jeho slávneho zmŕtvychvstania, "sviatosťou nábožnosti, znakom jednoty, putom lásky",143 veľkonočnou hostinou, na ktorej sa "živíme Kristom... dušu si napĺňame milosťou a dostávame zálohu budúcej slávy".144 Kňazi ako služobníci svätých vecí sú teda predovšetkým služobníkmi obety sv. omše145: ich úloha je absolútne nenahraditeľná, lebo bez kňazov nemožno sláviť Eucharistiu.
To objasňuje podstatný význam Eucharistie pre život a službu kňaza, a teda aj pre duchovnú formáciu kandidátov kňazstva. So všetkou skromnosťou a s úsilím o čo najväčšiu konkrétnosť opakujeme: "Je preto potrebné, aby sa seminaristi každý deň zúčastňovali na slávení Eucharistie, čím sa každodenné slávenie sv. omše stane neodmysliteľnou súčasťou ich kňazského života. Okrem toho ich treba tak vychovať, aby slávenie Eucharistie považovali za najvýznamnejší okamih celého dňa, na ktorom sa majú zúčastniť aktívne, nekonať ho len zo zvyku. Napokon nech sú kandidáti kňazstva pripravený na vnútorné postoje, ktoré Eucharistia podnecuje: vďačnosť za dobrá prijaté zhora, lebo Eucharistia je vďakyvzdávanie; postoj obety, ktorý pobáda spojiť Kristovu eucharistickú obetu s vlastnou obetou; lásku, ktorá sa živí sviatosťou a je znakom jednoty a spoluúčasti s druhými; túžbu po kontemplácii a adorácii pred Kristom, ktorý je skutočne prítomný pod eucharistickými spôsobmi."146
Potrebné, ba naliehavé je úsilie opätovne odhaliť počas duchovnej formácie krásu a radosť sviatosti zmierenia. V kultúre, v ktorej sa stále vynárajú nové, čoraz rafinovanejšie formy sebaospravedlnenia, hrozí nebezpečenstvo, že človek osudovo stratí "vedomie hriechu", s čím zároveň zmizne aj radosť a útecha z vytúženého odpustenia (porov. Ź 51,14) a zo stretnutia s Bohom, ktorý je "bohatý na milosrdenstvo" (Ef 2,4), treba budúcich kňazov vychovávať k cnosti pokánia, ktorú Cirkev rozvážne podporuje vo svojich sláveniach a v jednotlivých obdobiach liturgického roka a ktorá dosahuje plnosť vo sviatosti zmierenia. Tam pramení zmysel pre askézu a vnútornú disciplínu, duch obetavosti a odriekania, ochota znášať námahy a kríž. Uvedené prvky duchovného života sa často zdajú osobitne ťažké tým kandidátom kňazstva, ktorí neinklinujú k týmto prvkom, lebo vyrástli v relatívnom pohodlí a blahobyte, kde sa stretli so svetskými ideálmi a vzormi propagovanými v masovokomunikačných prostriedkoch, a to aj v krajinách, kde sú veľmi úbohé životné podmienky a kde sa mládež nachádza v neľahkej situácii. Preto, a najmä aby sa podľa vzoru Ježiša Krista, Dobrého pastiera, realizovalo "radikálne odovzdanie sa", čo je povinnosťou každého kňaza, synodálni otcovia nepísali: "Treba vštepovať zmysel kríža, ktorý je srdcom veľkonočného tajomstva. Vďaka stotožneniu kňaza s ukrižovaným Kristom, ktorý sa stal služobníkom, môže svet znovu objaviť hodnotu chudoby, utrpenia aj mučeníctva, a to aj uprostred sekularizovanej kultúry, presýtenej žiadostivosťou a hedonizmom."147
49. Duchovná formácia vyžaduje hľadať Krista v ľuďoch.
Je pravdou, že duchovný život je život vnútorný, život dôverného vzťahu s Bohom, život modlitby a kontemplácie. No práve toto stretnutie s Bohom a s jeho láskou ako Otca všetkých ľudí si nevyhnutne vyžaduje stretnúť sa s blížnym, darovať sa druhým v pokornej a nezištnej službe, ktorú Ježiš odporúčal všetkým ako životný program, keď umyl apoštolom nohy: "Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám" (Jn 13,15).
Formácia, ktorá má priviesť k veľkodušnému a nezištnému odovzdaniu sa, čo podporuje aj zaužívaná forma spoločnej prípravy na kňazstvo, predstavuje nevyhnutnú podmienku pre toho, kto je povolaný stať sa "zjavením" a obrazom Dobrého pastiera, ktorý dal život (porov. Jn 10,11.15). Z tohto pohľadu duchovná formácia má obsahovať a rozvíjať pastoračný alebo charitatívny rozmer a môže úspešne využívať pravú čiže hlbokú a nežnú úctu ku Kristovmu Srdcu, ako to odporúčali synodálni otcovia: "Formovať budúcich kňazov v spiritualite Pánovho Srdca zaväzuje žiť životom, ktorý zodpovedá láske a oddanosti Krista Kňaza a Dobrého pastiera: jeho láske k Otcovi v Duchu Svätom a jeho láske k ľuďom, s ktorou obetoval svoj život."148
Kňaz je teda človekom lásky k blížnemu a je povolaný vychovávať iných k nasledovaniu Krista i k plneniu nového prikázania bratskej lásky (porov. Jn 15,13). To si však od neho žiada, aby sa dal sám stále vychovávať Duchom Svätým ku Kristovej láske. V tom zmysle príprava na kňazstvo musí zahŕňať aj serióznu formáciu k láske voči blížnym, najmä k tej, čo uprednostňuje "chudobných", v ktorých viera odhaľuje prítomnosť Ježiša (porov. Mt 25,40), ako aj k milosrdnej láske k hriešnikom.
V perspektíve tejto lásky, ktorá spočíva v darovaní sa pre lásku, má v duchovnej formácii budúceho kňaza svoje miesto aj výchova k poslušnosti, celibátu a chudobe.149 V tomto duchu sa nesie aj výzva Koncilu: "Nech si seminaristi dobre uvedomia, že nie sú povolaní vládnuť ani prijímať pocty, ale že sa majú úplne oddať Božej službe a pastoračnej činnosti. Nech sú s osobitnou starostlivosťou vychovávaní ku kňazskej poslušnosti, skromnému životu, k duchu sebazáporu, aby sa vedeli ochotne zriekať aj dovolených, ale neosožných vecí a učili sa pripodobňovať ukrižovanému Kristovi."150
50. Duchovná formácia tých, ktorí sú povolaní k celibátu, musí venovať mimoriadnu pozornosť tomu, aby budúci kňaz spoznal, vážil si, miloval a žil celibát v zhode s jeho pravou povahou a cieľom čiže podľa evanjeliových, duchovných a pastoračných motivácií. Predpokladom a obsahom tejto prípravy je cnosť čistoty, ktorá dáva hodnotu všetkým ľudským vzťahom a vedie k tomu, aby "sa vyskúšala a prejavila... úprimná, ľudská, bratská, osobná láska, schopná podľa Kristovho príkladu obetovať sa za všetkých i za každého jednotlivo".151
Kňazský celibát dodáva čistote isté črty, skrze ktoré sa kňazi "zrieknutím sa manželského života pre nebeské kráľovstvo (porov. Mt 19,12) odovzdávajú Bohu s nerozdelenou láskou, ktorá dokonale zodpovedá novému prikázaniu, vydávajú svedectvo o zmŕtvychvstaní v budúcom veku (porov. Lk 20,36) a dostávajú veľmi účinnú pomoc, aby mohli neprestajne preukazovať dokonalú lásku, vďaka ktorej sa vo svojej kňazskej službe stanú všetkým pre všetkých".152 Podľa tohto kňazský celibát nemožno považovať za obyčajnú právnu normu, ani za nejakú vonkajšiu podmienku vysvätenia kandidáta, ale za hodnotu úzko spojenú s posvätením, ktorým sa kňaz pripodobňuje Ježišovi Kristovi, Dobrému pastierovi a Źeníchovi Cirkvi; teda je to voľba väčšej a nerozdelenej lásky ku Kristovi a k jeho Cirkvi, ktorou sa kňaz stáva pohotový vykonávať pastoračnú službu s celým a radostným srdcom. Na celibát treba hľadieť ako na mimoriadnu milosť, ako na dar: "Nie všetci pochopia toto slovo, iba tí, ktorým je to dané" (Mt 19,11). Zaiste, táto milosť neoslobodzuje, ale dôsledne vyžaduje od kňaza vedomú a dobrovoľnú odpoveď toho, kto ju prijíma. Táto charizma Ducha Svätého obsahuje aj milosť, aby ten, čo ju dostal, zostal jej verný po celý život a s radosťou a veľkodušne plnil všetky z nej vyplývajúce záväzky. Pri formovaní kňazského celibátu si treba uvedomiť, že je to "vzácny Boží dar",153 lebo toto vedomie vedie k modlitbe a k bdelosti, ktorá by mala chrániť pred všetkým, čo by ho mohlo ohrozovať.
V celibáte môže kňaz lepšie plniť svoju službu Božiemu ľudu. Svedectvom o evanjeliovej hodnote panenstva bude môcť pomáhať najmä manželom, aby mohli plnšie prežívať "veľkú sviatosť" lásky Krista Źenícha k svojej Neveste Cirkvi, a svojou vernosťou celibátu bude podporovať vernosť manželov.154
Dôležitosť a citlivosť prípravy na kňazský celibát, najmä v dnešnej spoločenskej a kultúrnej situácii, priviedla synodálnych otcov k sérii požiadaviek, ktorých trvalá platnosť potvrdila múdrosť Matky Cirkvi. Uvádzame ich úradne ako kritériá, ktorých sa treba držať pri formácii k čistote v celibáte: "Nech biskupi spolu s rektormi a so špirituálmi seminárov určia zásady, nech predložia kritériá a poskytnú pomoc potrebnú na posúdenie tejto otázky. Pre formáciu k čistote v celibáte má veľký význam starostlivosť biskupa a bratský spôsob života medzi kňazmi. Počas formácie v seminári treba celibát vysvetliť jasne, jednoznačne a pozitívne. Seminarista musí mať primeraný stupeň psychickej a sexuálnej zrelosti, musí viesť nepretržitý a horlivý život modlitby a musí sa podriadiť vedeniu duchovného otca. Duchovný vodca musí seminaristovi pomôcť, aby sám dospel k zrelému a slobodnému rozhodnutiu, ktoré sa zakladá na úcte ku kňazskému priateľstvu a k sebaovládaniu, na prijatí samoty a na zdravom fyzickom a psychickom stave. Preto nech seminaristi dobre poznajú učenie Druhého vatikánskeho koncilu, encykliku Sacerdotalis caelibatus a Inštrukciu o formácii kňazského celibátu, ktorú vydala Kongregácia pre katolícku výchovu roku 1974. Aby mohol seminarista slobodne prijať kňazský celibát pre Nebeské kráľovstvo, musí poznať kresťanskú i pravú ľudskú prirodzenosť sexuality, ako i jej cieľ v manželstve a v celibáte. Aj veriacich laikov treba poučiť o evanjeliových duchovných a pastoračných motívoch kňazského celibátu a vychovávať ich k nim, aby potom pomáhali svojim kňazom s láskou, porozumením a spoluprácou."155
Intelektuálna formácia:
pochopenie viery
51. Hoci má intelektuálna formácia svoje osobitosti, úzko súvisí s ľudskou a duchovnou formáciou, preto je nevyhnutne potrebná: prejavuje sa skutočne ako nevyhnutná požiadavka rozumu, ktorou človek dosiahne "účasť na svetle Božej mysle",156 a usiluje sa získať múdrosť, vďaka ktorej zase spoznáva Boha a prilipne k nemu.
Intelektuálna formácia kandidátov kňazstva má svoje osobitné zdôvodnenie v samej podstate kňazskej služby a v súčasnosti je veľmi potrebná v súvislosti s výzvami "novej evanjelizácie", ku ktorej Pán povoláva Cirkev na prahu tretieho tisícročia. Synodálni otcovia píšu: "Ak už každý kresťan musí byť pripravený brániť vieru a tlmočiť nádej, ktorá žije v nás (porov. 1Pt 3,15), o čo väčšmi si musia kandidáti kňazstva a sami kňazi ceniť význam intelektuálnej formácie pri výchove a pastoračnej činnosti. Musia sa usilovať hlbšie spoznať Božie tajomstvá, aby mohli napomáhať spásu bratov a sestier."157 Terajšia situácia, ťaživo poznačená náboženskou ľahostajnosťou a všeobecnou nedôverou v reálnu schopnosť rozumu spoznať objektívnu a univerzálnu pravdu, ako aj donedávna neznámymi problémami a otázkami, ktoré sa vynorili po vedeckých a technických objavoch, toto všetko si dôrazne žiada vysokú úroveň intelektuálnej formácie, ktorá umožní kňazom hlásať za týchto podmienok nezmeniteľnosť Kristovho evanjelia a ukázať jeho vierohodnosť voči oprávneným požiadavkám ľudského rozumu. Treba dodať, že súčasný, tak často prízvukovaný jav pluralizmu nielen v ľudskej kresťanskej spoločnosti, ale aj v Cirkvi, si vyžaduje zvláštnu schopnosť kritického rozlišovania. Toto je ďalší dôvod na nevyhnutnú vážnu intelektuálnu formáciu.
Táto "pastoračná" motivácia intelektuálnej formácie potvrdzuje, čo sme už povedali o jednote rozličných rozmerov výchovného procesu. Štúdium, ktoré zaberá veľkú časť života kandidáta kňazstva, nie je nijakou vonkajšou a druhoradou zložkou jeho ľudského, kresťanského, duchovného rastu, ako aj rastu povolania: budúci kňaz v skutočnosti práve štúdiom - a najmä teologickým - vniká do Božieho slova, zveľaďuje svoj duchovný život a pripravuje sa na pastoračnú službu. Tento zložitý a zjednocujúci cieľ teologického štúdia odporúča Koncil a zdôrazňuje synoda v dokumente Instrumentum laboris: "Aby sa intelektuálna formácia stala pastoračne účinnou, treba ju spojiť s duchovnou cestou, ktorú poznamenalo osobné stretnutie s Bohom, a to tak, že exaktný prístup k vedomostiam ustúpi chápaniu srdcom, ktoré najprv okúsi tajomstvo Boha a potom ho sprostredkuje bratom."159
52. Podstatným prvkom intelektuálnej formácie je štúdium filozofie, ktoré vedie k hlbšiemu pochopeniu a výkladu osoby, jej slobody, jej vzťahov k svetu a Bohu. Filozofia je veľmi potrebná nielen z hľadiska súvisu medzi filozofickými argumentmi a tajomstvom spásy, ktoré teológia podáva vo vyššom svetle viery,160 ale aj vzhľadom na rozšírenú kultúrnu situáciu, ktorá povýšila subjektivizmus na kritérium a mieru pravdy: len zdravá filozofia môže pomôcť vypestovať v kandidátoch kňazstva vedomie ustanovujúceho vzťahu medzi ľudským duchom a pravdou, ktorá sa nám naplno zjavuje v Ježišovi Kristovi. Netreba podceňovať dôležitosť filozofie ako záruky "istoty pravdy", ktorá sama môže byť základom úplného osobného odovzdania sa Ježišovi a Cirkvi. Nie je ťažké pochopiť, že niektoré konkrétne otázky - napríklad identita kňaza, jeho apoštolské a misionárske úsilie - úzko súvisia s otázkou, ktorá vôbec nie je abstraktná, totiž s otázkou pravdy: ak si niekto nie je istý pravdou, ako môže pre ňu nasadiť celý svoj život a mať odvahu vážne sa zaoberať životom iných?
Filozofia značne pomáha kandidátovi obohatiť jeho intelektuálnu formáciu o "kult pravdy", čiže o istý druh úprimnej úcty k pravde, vďaka ktorej spozná, že pravdu nevytvoril a nevymedzil človek, ale že ju dostal do daru od najvyššej Pravdy, ktorou je Boh; že ľudský rozum, hoci v obmedzenej miere a nie bez ťažkostí, dokáže spoznať objektívnu a univerzálnu pravdu, a to i pravdu o Bohu, ako aj základný význam ľudskej existencie; že samu vieru nemožno oddeľovať od rozumu a od úsilia "uvažovať" o jej obsahu, ako o tom svedčí veľký duch sv. Augustína: "Túžil som rozumom pochopiť, v čo som veril, o čom som mnoho diskutoval a pre čo som sa namáhal."161
Pre hlbšie pochopenie človeka, javov a vývoja spoločnosti, potrebné pre čo najlepšie "vtelenie" pastoračnej služby do súčasnosti, môžu byť veľmi osožné takzvané "vedy o človeku", čiže sociológia, psychológia, pedagogika, ekonomika, politológia, veda o spoločenských formách komunikácie. Tieto pomáhajú budúcemu kňazovi, aspoň v oblasti pozitívnych či deskriptívnych vied, predĺžiť "súčasnosť", ktorú prežíval Kristus. Pavol VI. povedal: "Kristus bol súčasníkom istých ľudí a rozprával ich jazykom. Byť mu verný vyžaduje pokračovať v tejto súčasnosti."162
53. Intelektuálna formácia budúceho kňaza sa zakladá a rozvíja predovšetkým štúdiom posvätnej náuky - teológie. Hodnota a autentickosť teologickej formácie závisia od úzkostlivého rešpektovania samej povahy teológie, čo synodálni otcovia zhrnuli takto: "Pravá teológia vychádza z viery a k viere chce privádzať."163 To je trvalé ponímanie katolíckej Cirkvi, najmä jej Učiteľského úradu, a túto líniu sledovali veľkí teológovia, ktorí po stáročia obohacovali učenie Cirkvi. Sv. Tomáš veľmi jednoznačne tvrdí, že viera je akýsi habitus teológie čiže jej ustavične účinkujúci princíp164 a že cieľom teológie je živiť vieru.165
Teda teológ je predovšetkým veriaci, človek viery, ale taký, ktorý svoju vieru skúma (fides quaerens intellectum), ktorý hľadá spôsob ako ju hlbšie pochopiť. Oba aspekty, viera a zrelé uvažovanie, sú úzko spojené a prelínajú sa: a práve ich vnútorný súlad a vzájomné prenikanie rozhodujú o pravej povahe teológie, čiže o obsahu, modalite a o duchu, podľa ktorých sa má vypracúvať i študovať sacra doctrina.
Keďže teda viera, počiatok a cieľ teológie, tvorí osobný vzťah veriaceho s Ježišom Kristom v Cirkvi, aj teológia má vnútorné kristologické a ekleziologické črty, ktoré musí kandidát vedome uznať nielen vzhľadom na svoj osobný život, ale aj vzhľadom na svoju pastoračnú službu. Ak človek prijme Božie slovo, viera sa prejaví v rozhodnom "áno", ktoré vysloví veriaci Ježišovi Kristovi, plnému a definitívnemu Slovu Boha svetu (porov. Hebr 1,1n). Teologická úvaha teda vyúsťuje do skutočnosti, že človek prilipne k Ježišovi Kristovi, Božej múdrosti: tú zrelú úvahu možno nazvať účasťou na Kristovom "zmýšľaní" (porov. 1Kor 2,16) v ľudskej forme vedy (scientia fidei). Zároveň viera začleňuje veriaceho do Cirkvi a dáva mu účasť na živote Cirkvi ako spoločenstva viery. Preto má teológia aj ekleziologický rozmer, lebo je zrelou úvahou o viere Cirkvi zo strany teológa, ktorý je údom Cirkvi.166
Tieto kristologické a ekleziologické rozmery, ktoré vychádzajú z podstaty teológie, pomáhajú kandidátom kňazstva rozvinúť popri vedeckej presnosti aj veľkú a živú lásku k Ježišovi Kristovi a k jeho Cirkvi: táto láska je pokrmom pre ich duchovný život a povzbudzuje ich horlivo plniť svoju službu. A to bolo cieľom Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý žiadal zrevidovať cirkevné štúdiá vhodnejším rozvrhnutím filozofických a teologických disciplín tak, aby sa "vo vzájomnom súlade usilovali čoraz väčšmi sprístupniť seminaristom Kristovo tajomstvo, ktoré pôsobí v celej histórii ľudského pokolenia, neprestajne účinkuje v Cirkvi a prejavuje sa najmä prostredníctvom kňazskej služby."167
Intelektuálna teologická formácia a duchovný život, najmä život modlitby, sa stretávajú a vzájomne podporujú bez toho, že by to ohrozovalo vážnosť skúmania alebo duchovnosť modlitby. Sv. Bonaventúra upozorňuje: "Nech si nikto nemyslí, že stačí len čítanie bez pomazania, špekulácia bez zbožnosti, skúmanie bez obdivu, pozorovanie bez plesania, konanie bez súcitu, veda bez lásky, múdrosť bez pokory, štúdium bez Božej milosti, bádanie bez Bohom inšpirovanej múdrosti."168
54. Teologická formácia je mimoriadne zložitá a náročná práca. Jej povinnosťou je priviesť kandidáta kňazstva k tomu, aby si osvojil úplné a zjednocujúce videnie právd, ktoré Boh zjavil skrze Ježiša Krista a ktoré dosvedčuje viera Cirkvi. Z toho vyplýva dvojaká požiadavka: poznať "všetky" kresťanské pravdy bez svojvoľného výberu a poznať ich v organickej spätosti. Preto treba seminaristovi pomáhať, aby si urobil syntézu z príspevkov rozličných teologických disciplín, ktorých osobitosť nadobudne autentickú hodnotu len vtedy, ak budú dôkladne zosúladené.
V zrelej úvahe o viere sa teológia uberá dvoma smermi. Prvým je štúdium Božieho slova: slova obsiahnutého v Písme, uctievaného a prežívaného v živej tradícii Cirkvi, interpretovaného autoritou jej Učiteľského úradu. Ide teda o štúdium Svätého písma, "ktoré musí byť dušou celej teológie",169 i štúdium cirkevných otcov a liturgie, ako aj cirkevných dejín a učenia Učiteľského úradu. Druhý smer sa zameriava na človeka, ktorý sa rozpráva s Bohom: človek, ktorý je povolaný "veriť, žiť a sprostredkovať" aj iným fides a ethos cristiani. Sem patrí štúdium teológie dogmatickej, morálnej, spirituálnej, pastorálnej a kanonického práva.
Vzťah k veriacemu človeku nabáda teológiu, aby si na jednej strane zvlášť všímala základnú a pretrvávajúcu naliehavosť vzťahu viera-rozum, a na druhej strane niektoré požiadavky vyvolané dnešnou sociálnou a kultúrnou situáciou. Do prvej oblasti patrí štúdium fundamentálnej teológie, ktorá sa zaoberá kresťanským zjavením a jeho odovzdávaním v Cirkvi. Druhú oblasť tvoria disciplíny, ktoré prešli a prechádzajú rýchlejším rozvojom, lebo odpovedajú na najaktuálnejšie problémy. Medzi ne sa zaraďuje štúdium sociálneho učenia Cirkvi, ktoré "patrí... do teológie, najmä morálnej",170 a musí sa prirátať k "podstatnejším zložkám novej evanjelizácie, ktorej je nástrojom".171 Podobne je to štúdium otázok týkajúcich sa misií, ekumenizmu, judaizmu, islamu a ostatných nekresťanských vierovyznaní.
55. Súčasná teologická formácia musí mať na zreteli niektoré problémy, ktoré neraz zapríčiňujú ťažkosti, napätia, zmätky vo vnútri Cirkvi. Pomyslime iba na vzťah medzi výrokmi Učiteľského úradu a teologickými diskusiami, ktorý sa vždy neutvára tak, ako by sa mal. čiže v znamení spolupráce. Zaiste, "živý Učiteľský úrad Cirkvi a teológia napriek rôznym darom a úlohám smerujú k tomu istému cieľu: udržiavať Boží ľud v pravde, ktorá oslobodzuje, a tak z neho urobiť ?svetlo národov?. Táto služba cirkevnému spoločenstvu vytvára recipročný vzťah medzi teológom a Učiteľským úradom. Úlohou Učiteľského úradu je podávať autentické učenie apoštolov a pomocou výsledkov teologického štúdia odstraňovať námietky či deformácie viery, predkladajúc s autoritou, ktorú dostala od Ježiša Krista, nové prehĺbené poznatky, vysvetlenia a aplikácie zjavenej náuky. Naproti tomu teológia reflexiou čoraz hlbšie preniká do Božieho slova, uchovaného v Písme a verne podávaného živou tradíciou Cirkvi pod vedením Učiteľského úradu; ďalej skúma učenie obsiahnuté v Zjavení vzhľadom na požiadavky rozumu a dáva mu organickú a systematickú formu."172 Ak niekedy z nejakých príčin táto spolupráca nefunguje, treba dbať, aby nedošlo k dvojznačnosti alebo nesúladu, pričom treba presne rozlišovať medzi "všeobecným učením Cirkvi a názormi teológov a prechodných (tzv. "módnych") tendencií".173 Nejestvuje totiž nijaký "paralelný", ale iba jediný Učiteľský úrad čiže úrad Petra a apoštolov, pápeža a biskupov.174
ďalší problém, ktorý sa vyskytuje najmä tam, kde sa seminárne štúdium ocitlo v akademických inštitúciách, sa týka vzťahu medzi vedeckou presnosťou teológie a jej pastoračným zameraním, teda pastoračnej povahy teológie. V skutočnosti tu ide o dve charakteristické črty teológie a jej štúdia, ktoré nielenže si neprotirečia, ale prispievajú - každá svojím spôsobom - k plnšiemu pochopeniu viery. Pastoračnosť teológie teda neznamená, že ide o menšiu doktrinálnosť, alebo že tu celkom chýba vedeckosť; naopak, znamená to, že teológia robí budúcich kňazov schopnými hlásať evanjeliové posolstvo spôsobom, ktorý zodpovedá kultúre ich doby, a vykonávať pastoračnú činnosť v súlade s autentickým teologickým videním. Preto štúdium na jednej strane zohľadňuje vedecký ráz každej teologickej disciplíny, aby poskytlo pastierovi duší plnú a hlbokú formáciu, ktorú potrebuje ako učiteľ viery; na druhej strane primeraná citlivosť voči pastoračnému cieľu týchto štúdií umožní, aby solídne a vedecké štúdium teológie účinne formovalo budúcich kňazov.
Iný problém súvisí s požiadavkou, ktorú dnes ľudia silne pociťujú - ide o evanjelizáciu kultúr a o inkulturáciu posolstva viery. Tento problém je predovšetkým pastoračného rázu, ktorému pri formácii kandidátov kňazstva treba venovať väčší priestor a viac citlivosti. "V súčasných okolnostiach, keď sa kresťanské náboženstvo v rôznych krajinách sveta považuje za niečo cudzie tak v tradičných, ako aj v nových kultúrach, je veľmi dôležité, aby v celej intelektuálnej a ľudskej formácii bol rozmer inkulturácie predstavený ako nevyhnutný a podstatný."175 To však vyžaduje predovšetkým autentickú teológiu, ktorá by bola inšpirovaná katolíckymi zásadami inkulturácie. Tieto zásady, spojené s tajomstvom vtelenia Božieho Slova a s kresťanskou antropológiou, osvetľujú autentický zmysel inkulturácie: tá totiž uprostred odlišných a niekedy aj protikladných kultúr v rôznych krajinách sveta má vyjadrovať poslušnosť Kristovmu príkazu hlásať evanjelium všetkým národom až po okraj sveta. Poslušnosť však neznamená synkretizmus, ani prispôsobenie evanjeliovej zvesti, ale vedie k tomu, aby evanjelium vnikalo, priam sa vteľovalo do týchto kultúr, pričom musí odmietnuť kultúrne prvky nezlučiteľné s kresťanskou vierou a životom a naopak vyzdvihovať hodnoty tajomstva spásy, ktoré prichádza od Krista.176 Problém inkulturácie môže nadobudnúť osobitný význam, ak sami kandidáti kňazstva pochádzajú zo starých kultúr: títo budú musieť podstúpiť primeranú formáciu, aby sa predišlo nebezpečenstvu, že menšími nárokmi voči sebe nezískajú potrebnú úroveň ľudských, kresťanských a kňazských hodnôt; na druhej strane môžu neoprávnene zanedbávať dobré a autentické prvky obsiahnuté v ich vlastnej kultúre a tradícii.177
56. Len čo sa začali v praxi uskutočňovať učenie a smernice Druhého vatikánskeho koncilu i odporúčania z dokumentu Ratio fundametalis institutionis sacerdotalis, v Cirkvi sa rozbehla široká obnova vo vyučovaní filozofických, a najmä teologických disciplín v seminároch. Hoci ešte stále ostáva čo naprávať alebo lepšie rozvinúť, obnova nemálo prispela ku skvalitneniu intelektuálnej formácie. Preto "synodálni otcovia neraz často a jasne zdôrazňovali nevyhnutnosť, ba naliehavosť uviesť do praxe v seminároch a výchovných domoch základný plán štúdii, tak všeobecný, ako aj vlastný, pre príslušný národ či konferenciu biskupov".178
Je nevyhnutné rozhodne potláčať tendenciu zmierňovať úroveň a náročnosť štúdií, ktorá sa prejavuje v podaktorých cirkevných inštitútoch ako dôsledok nedostatočnej základnej prípravy alebo vzrastajúcich nedostatkov tých, čo začínajú filozofické a teologické štúdium. Táto dnešná situácia vyžaduje vyberať len takých učiteľov, ktorí sú na úrovni požiadaviek doby a dokážu kompetentne, s jasnými a premyslenými formuláciami čeliť otázkam a argumentom dnešného človeka, na ktoré možno nájsť vyčerpávajúcu a definitívnu odpoveď bezpochyby len v evanjeliu Ježiša Krista.
Pastoračná formácia:
mať účasť na láske Ježiša Krista, Dobrého pastiera
57. Celá formácia kandidátov kňazstva sa zameriava na to, aby sa osobitným spôsobom naučili mať účasť na láske Krista, Dobrého pastiera. Táto formácia teda musí mať popri rôznych aspektoch zásadne pastoračný ráz. Jasne to potvrdzuje koncilový dekrét Optatam totius, keď hovorí o veľkých seminároch: "V nich celá výchova seminaristov musí smerovať k tomu, aby sa podľa vzoru nášho Pána Ježiša Krista, Učiteľa, Kňaza a Pastiera, aj oni stali pravými duchovnými pastiermi. Majú sa teda pripravovať na kazateľskú službu, aby čoraz lepšie chápali zjavené Božie slovo, osvojili si ho rozjímaním a vyjadrovali ho slovom i skutkom; na službu kultu a posväcovania, aby modlitbou a liturgickými úkonmi uskutočňovali dielo spásy eucharistickou obetou a sviatosťami; na pastoračnú službu, aby vedeli ľuďom sprítomňovať Krista, ktorý ?neprišiel?, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých (Mk 10,45; porov. Jn 13,12-17), a aby sa dali do služby všetkým, a tak čím viacerých získali" (porov. 1Kor 9,19).179
Ten istý koncilový dekrét naliehavo odporúča dôsledne zladiť rôzne ľudské, duchovné a intelektuálne hľadiská formácie a súčasne ich osobitné pastoračné zameranie. V tomto zmysle pastoračný cieľ zabezpečuje ľudskej, duchovnej a intelektuálnej formácii určitý obsah a charakteristické črty, a tak zjednocuje a určuje celú formáciu budúcich kňazov.
Preto sa pastoračná formácia, podobne ako každá iná, rozvíja zrelou reflexiou a praktickou aplikáciou a má vlastného ducha, ktorý je jej základom i zdrojom energie a rozvoja.
Vyžaduje sa teda štúdium pravej a vlastnej teologickej disciplíny - pastoračnej alebo praktickej teológie - ktorá je vedeckou úvahou o tom, ako sa Cirkev deď čo deň buduje v toku dejín silou Ducha, čiže o Cirkvi, ktorá je "všeobecnou sviatosťou spásy"180 a ktorá je znamením a živým nástrojom spásy Ježiša Krista pôsobiaceho v slove, vo sviatostiach a v službe lásky. Pastoračná teológia nie je len umením či súhrnom povzbudení, skúseností, metód; má svoju plnú teologickú dôstojnosť, lebo z viery čerpá zásady a kritériá pastoračnej činnosti Cirkvi počas dejín, tej Cirkvi, ktorá každodenne "rodí" samu seba, ako to výstižne vyjadruje výrok sv. Bédu Ctihodného: "Nam et Ecclesia quotidie gignit Ecclesiam."181 Medzi týmito zásadami a kritériami je zvlášť významné evanjeliové rozlišovanie sociálno-kultúrnej a cirkevnej situácie, v ktorej sa pastoračná činnosť uskutočňuje.
Štúdium pastoračnej teológie má praktickú aplikáciu v zapojení do jednotlivých pastoračných služieb, ktoré majú kandidáti kňazstva vykonávať postupne a vždy v súlade s ostatnými výchovnými požiadavkami: ide o pastoračné "skúsenosti", ktoré môžu nadobudnúť formu skutočnej "pastoračnej praxe", čo môže trvať určitý čas a vyžaduje si metodické overovanie.
Avšak štúdium a pastoračná činnosť privádzajú k vnútornému zdroju, ktorý formácia musí strážiť a zhodnocovať: ide o čoraz hlbšiu účasť na Ježišovej pastoračnej láske, ktorá tak ako bola základom a silou jeho spásonosného diela, vyliatím Ducha Svätého vo sviatosti kňazstva musí predstavovať základ a silu kňazskej služby. Takáto formácia nielenže zabezpečí vedeckú kompetentnosť a schopnosť pôsobiť v pastorácii, ale predovšetkým utvrdí a podporí rozvoj istého spôsobu bytia ako účasti na zmýšľaní a konaní Krista, Dobrého pastiera: "Zmýšľajte tak, ako Kristus Ježiš" (Flp 2,5).
58. V tomto zmysle sa pastoračná formácia nemôže zredukovať na učebnú dobu, ktorá by len oboznamovala s nejakou "pastoračnou technikou". Výchovný program seminára má vzbudiť u pastiera pravú pastoračnú citlivosť, vychovať ho k vedomému a zrelému preberaniu vlastnej zodpovednosti, vytvoriť u neho vnútorný návyk hodnotiť problémy, ustáliť v ňom správnu hierarchiu hodnôt a schopnosť voliť si riešenia vždy na základe a vo svetle viery a v súlade s teologickými požiadavkami vlastnej pastorácie.
Budúci kňazi môžu byť postupne zapojení do živej pastoračnej tradície vo svojej miestnej cirkvi prostredníctvom prvých úloh v službe, čím sa im otvorí myseľ i srdce pre misionársky rozmer cirkevného života, zaučia sa do začiatočných foriem spolupráce medzi sebou navzájom i s kňazmi, ktorým budú pomáhať. Títo poslední majú, v súlade s programom seminára, pastoračnú výchovnú zodpovednosť veľkého významu.
Pri výbere miesta a služby, v ktorých sa bude získavať pastoračná prax, treba brať zvláštny ohľad na dotyčnú farnosť,182 základnú bunku čiastkových a osobitných pastoračných skúseností, v ktorej sa budúci kňazi stretnú s jednotlivými problémami svojej služby. Synodálni otcovia uviedli sériu konkrétnych príkladov, ako návšteva chorých, starosť o vysťahovalcov, vyhnancov a kočovníkov, horlivá láska, ktorá sa prejavuje v rozličných sociálnych podujatiach. Synodálni otcovia píšu: "Kňaz musí byť svedkom lásky samého Krista, ktorý kade chodil, všade dobre robil (Sk 10,38); kňaz má byť aj viditeľným znakom starostlivosti Cirkvi, ktorá je Matkou a Učiteľkou. A keďže dnešného človeka, najmä na toho, ktorý žije v neľudskej biede a znáša slepé násilie a nespravodlivosť, stíhajú mnohé nešťastia, musí Boží človek, správne pripravený na každé dobré dielo (porov. 2Tim 3,17), hájiť práva a dôstojnosť človeka. Nech sa však chráni zastávať falošné ideológie, a ak sa usiluje dosiahnuť dokonalosť, nech nezabúda, že svet vykúpi len Kristov kríž."183
Uvedené a ďalšie formy pastoračnej činnosti vychovávajú budúceho kňaza k tomu, aby svoje poslanie autority v spoločenstve považoval za "službu", aby sa chránil povýšenectva alebo používania moci, ktoré sa vždy nedá zdôvodniť pastoračnou láskou.
Aby bola formácia primeraná, rozličné skúsenosti kandidátov kňazstva musia mať jasný ráz služby, ale pritom musia úzko súvisieť so všetkými požiadavkami, ktoré patria do prípravy na kňazstvo (pravda, nie na úkor štúdia) a súvisia s hlásaním Božieho slova, s liturgiou a s vedením spoločenstva. Tieto služby sa môžu stať obsahom služby lektora, akolytu a diakona.
59. Keďže pastoračná činnosť je svojou povahou predurčená, aby oživovala Cirkev, ktorá je svojou podstatou "tajomstvom", "spoločenstvom", "poslaním", pastoračná formácia musí tieto rozmery Cirkvi poznať a prežívať vykonávaním služby.
Základným sa javí vedomie, že Cirkev je "tajomstvo", Božie dielo, ovocie Kristovho Ducha, účinný znak milosti, prítomnosť Najsvätejšej Trojice v kresťanskom spoločenstve: toto vedomie nezmenšuje zmysel kňaza pre zodpovednosť, naopak, presviedča ho, že vzrast Cirkvi je nezaslúženým dielom Ducha a že jeho služba, ktorú Božia milosť zverila slobodnej zodpovednosti človeka, je podľa evanjelia službou neužitočného sluhu (porov. Lk 17,10).
Vedomie, že Cirkev je spoločenstvo, pripraví kandidáta kňazstva na komunitné vykonávanie pastorácie v srdečnej spolupráci s rozličnými členmi Cirkvi, a to vo vzťahoch kňazi-biskup, diecézni kňazi-rehoľní kňazi a kňazi-laici. Taká spolupráca však predpokladá poznanie a uznanie rozličných Božích darov a chariziem, rôznych povolaní a zodpovednosti, ktoré Duch ponúka a zveruje údom Kristovho tela; vyžaduje si aj živé a jasné vedomie identity nielen seba samého, ale aj iných v Cirkvi; ďalej vzájomnú dôveru, trpezlivosť, láskavosť a schopnosť chápať druhých a vedieť čakať; predovšetkým však má korene v láske k Cirkvi, ktorá musí byť väčšia ako láska k sebe a k združeniu, do ktorých patrí. Dôležité je najmä pripraviť budúcich kňazov na spoluprácu s laikmi. Koncil hovorí: "Nech sú ochotní vypočuť mienku laikov, s bratským záujmom sledovať ich želania, využiť ich skúsenosti a kompetentnosť v rozličných úsekoch ľudskej činnosti tak, aby mohli spolu s nimi rozoznávať znamenia časov."184 Aj posledná synoda zdôrazňovala pastoračnú starostlivosť o laikov: "Je vhodné, aby sa seminarista stal schopným upozorniť a pripraviť veriacich laikov, najmä mladých, na rozličné povolania (manželstvo, sociálnu službu, apoštolát, pastoračné služby a zodpovednosť za pastoračnú činnosť, zasvätený život, angažovanosť v politickom a spoločenskom živote, vedeckú prácu, vyučovanie). Hlavne však treba v laikoch vzbudzovať a podporovať vedomie, že sú povolaní prenikať a premieňať svet svetlom evanjelia, pričom treba ich úlohu oceniť a rešpektovať."185
Napokon vedomie, že Cirkev je "misijné" spoločenstvo, pomôže kandidátovi kňazstva milovať a prežívať podstatný misijný rozmer Cirkvi a rozličných foriem pastorácie; pomôže mu aj v tom, aby bol otvorený a ochotný využívať všetky súčasné možnosti na hlásanie evanjelia vrátane cennej pomoci, ktorú mu v tomto smere ponúkajú a poskytujú masovokomunikačné prostriedky;186 pomôže mu pripraviť sa na službu, ktorá si vyžaduje konkrétnu pohotovosť voči Duchu Svätému a biskupovi, ak by ho poslali hlásať evanjelium aj za hranice jeho vlasti.187

II. PROSTREDIE KŇAZSKEJ FORMÁCIE
Formačné spoločenstvo veľkého seminára
60. Nevyhnutnosť veľkého seminára - analogicky aj rehoľného domu - pre formáciu kandidátov kňazstva potvrdil svojou autoritou Druhý vatikánsky koncil188 a podobne sa vyjadrila i synoda: "Veľký seminár, ako najvhodnejšie miesto pre formáciu, treba nepochybne aj po materiálnej stránke považovať za normálne prostredie pre komunitný a hierarchický život, ba za ozajstný dom na formáciu kandidátov kňazstva s predstavenými, ktorí sa skutočne venujú tejto službe. Táto inštitúcia už v minulosti priniesla skvelé výsledky a prináša ich aj naďalej po celom svete."189
Pod slovom seminár si predstavujeme vymedzený čas i miesto, ale je to predovšetkým výchovné spoločenstvo na ceste: ustanovuje ho biskup, aby tým, ktorých Pán povolal slúžiť ako apoštolov, umožnil prežívať takú výchovu, akú Pán vyhradil Dvanástim. Evanjeliá skutočne predstavujú dôverný a dlhý život s Ježišom ako nevyhnutý predpoklad apoštolskej služby. Takýto život vyžadoval od Dvanástich (a v istej miere to platí pre všetkých učeníkov) rázne sa odpútať od rodiny, od každodennej práce, aj od najmocnejších citových zväzkov (porov. Mk 1,16-20; 10,28; Lk 9,23.57-62; 14,25-27). Viackrát sme spomenuli Marka, ktorý zdôrazňuje hlboké puto, ktoré spájalo apoštolov s Kristom i navzájom: ešte skôr ako ich poslal kázať a uzdravovať, boli povolaní, aby "boli s ním" (Mk 3,14).
Hlboká identita seminára spočíva v tom, že seminár je svojským spôsobom v Cirkvi pokračovaním spoločenstva apoštolov zhromaždených okolo Ježiša, ktorí počúvajú Božie slovo, pripravujú sa na Paschu a očakávajú dar Ducha Svätého pre svoje poslanie. Táto identita vytvára normatívny ideál, ktorý v rozličných formách a nespočetných obmenách, aké táto ľudská inštitúcia zaznamenáva v dejinách, podnecuje seminár konkrétne realizovať svoju úlohu s vernosťou hodnotám evanjelia, z ktorých čerpá podnety a schopnosť odpovedať na situáciu a potreby doby.
Seminár ako taký je svojráznou skúsenosťou života Cirkvi: v ňom je biskup prítomný službou rektora i službou spoluzodpovednosti a ním oživovaného spoločenstva s ostatnými vychovávateľmi, čím má vzrastať pastoračný a apoštolský duch seminaristov. Rozličné údy seminárneho spoločenstva, zjednotené Duchom v bratskom zväzku, spolupracujú podľa svojich schopností, aby všetci vzrastali vo viere a v láske, čím sa primerane pripravia na kňazstvo, a tak predĺžia spásnu prítomnosť Ježiša Krista, Dobrého pastiera, v Cirkvi a v dejinách.
Aj z ľudského hľadiska sa má veľký seminár stať "spoločenstvom stmeleným takým hlbokým priateľstvom a láskou, aby sa mohol považovať za skutočnú rodinu, ktorá žije v radosti".190 Z kresťanského hľadiska má byť seminár, ako hovoria synodálni otcovia, "cirkevným spoločenstvom", "spoločenstvom Pánových učeníkov, v ktorom sa slávi tá istá liturgia (ktorá sýti život duchom modlitby), ktoré sa každý deň formuje čítaním a meditovaním Božieho slova, Eucharistiou a cvičením sa v bratskej láske a spravodlivosti, spoločenstvom, kde v zdokonaľovaní spoločného života i života každého člena žiari Kristov duch a láska k Cirkvi".191 Aby potvrdili a konkretizovali podstatný cirkevný rozmer seminára, synodálni otcovia pokračujú: "Seminár ako cirkevné spoločenstvo, či už diecézne, medzidiecézne alebo aj rehoľné, nech pestuje v kandidátoch zmysel pre spoločenstvo s ich biskupom a s celým presbytériom tak, aby sa zúčastňovali na ich nádejach a starostiach a aby sa vedeli otvoriť pre potreby všeobecnej Cirkvi."192 Pre formáciu kandidátov kňazstva a pre pastoračnú službu, ktorá je prirodzene cirkevného rázu, je podstatné, aby seminár nepokladal za niečo čisto vonkajšie a povrchné, iba za obyčajné miesto na bývanie a štúdium, ale za čosi vnútorné a hlboké: za osobitné cirkevné spoločenstvo, ktoré znova prežíva skúsenosti Dvanástich zjednotených okolo Ježiša.193
61. Seminár je teda cirkevné výchovné spoločenstvo, ba osobitné výchovné spoločenstvo. Jeho podobu určuje jeho osobitný cieľ: má budúcich kňazov sprevádzať v ich povolaní, čiže má rozoznať ich povolanie, pomáhať im odpovedať naň a pripraviť ich, aby sviatosť kňazstva prijali s jej vlastnou milosťou a zodpovednosťou, ktorými sa kňaz pripodobňuje Ježišovi Kristovi, Hlave a Pastierovi, a stáva sa schopný zúčastňovať sa na spásonosnom poslaní v Cirkvi a vo svete.
Pretože seminár je výchovným spoločenstvom, celý život seminaristov vo všetkých jeho rozmanitých prejavoch je zameraný na ľudskú, duchovnú, intelektuálnu a pastoračnú formáciu budúcich kňazov: formáciu, ktorá si napriek mnohým aspektom spoločným s ľudskou a kresťanskou formáciou všetkých členov Cirkvi zachováva obsah, formy a charakteristické črty, ktoré vyplývajú z osobitného cieľa, a tým je príprava na kňazstvo.
Obsah a formy výchovnej práce seminára vyžadujú, aby boli dôkladne naplánované, aby seminár mal program života, ktorý sa organickou jednotou a súladom podriaďuje jedinému cieľu, čo dáva zmysel existencii seminára: a týmto cieľom je príprava budúcich kňazov.
V tomto zmysle píšu synodálni otcovia: "(Seminár) ako výchovné spoločenstvo musí plniť presne určený program, ktorý by mama charakterizovať jednota vedenia, zloženého z rektora a jeho spolupracovníkov, v spojení s denným poriadkom, s formačnou aktivitou a so základnými požiadavkami spoločného života, čo obsahuje i podstatné aspekty formačnej práce. Tento program bez rozpačitosti a nejasnosti musí slúžiť osobitnému cieľu, ktorý jediný dáva zmysel existencii seminára, čiže formácii budúcich kňazov, pastierov Cirkvi."194 Aby bol program primeraný a účinný, musia sa jeho hlavné línie spresniť pomocou niektorých zvláštnych predpisov, ktoré usporiadajú život spoločenstva ustálenými pravidlami aj presným časovým rytmom.
Treba zdôrazniť ešte ďalší aspekt: výchovná práca svojou prirodzenosťou sprevádza konkrétne osoby k istému cieľu a k uskutočneniu vytýčených životných ideálov. Preto musí vedieť v sebe harmonicky spojiť jasnú predstavu cieľa, ktorý treba dosiahnuť, a požiadavku seriózne k nemu kráčať, ako i dozor nad "putujúcim" čiže nad konkrétnym jedincom zainteresovaným do celého procesu, teda do radu situácií, problémov, ťažkostí a rozdielnych rytmov tejto cesty a rastu. Vyžaduje si to rozumnú pružnosť, čo neznamená kompromis v hodnotách, ani vo vedomom a slobodnom angažovaní, ale ozajstnú lásku a úprimnú úctu k osobným danostiam toho, kto kráča ku kňazstvu. To sa nevzťahuje iba na jednotlivca, ale i na rozličné sociálne a kultúrne pomery, v ktorých sa semináre nachádzajú a ktoré vyplývajú z ich rozdielnej histórie. V tomto smere si výchovná práca vyžaduje nepretržitú obnovu. Otcovia sa rázne vyjadrili o vnútornom usporiadaní seminárov: "Synoda žiada, aby sa zachovala klasická forma seminára, ale aby konzultačná práca konferencií biskupov o aktuálnych potrebách formácie pokračovala tak ako sa určilo v dekréte Optatam totius (č. 1) a na synode roku 1967. Nech sa vhodne zrevidujú Rationes jednotlivých národov alebo obradov, či už na popud konferencií biskupov alebo pri apoštolskej vizitácii v seminári rozličných národností, aby sa zjednotili rozmanité, už schválené formačné formy, ktoré musia vyhovovať potrebám ľudu tzv. domorodých kultúr, potrebám povolaní dospelých, povolaní pre misie atď."195
62. Osobitný cieľ a výchovná štruktúra veľkého seminára vyžadujú, aby doň kandidáti kňazstva vstupovali s istou predbežnou prípravou. Takáto príprava sa nestretávala s väčšími ťažkosťami, aspoň nie pred niekoľkými desaťročiami, keď kandidáti kňazstva zvyčajne prichádzali z malých seminárov a kresťanský život cirkevných spoločenstiev ochotne poskytoval všetkým bez výnimky dostatočné poučenie a kresťanskú výchovu.
Situácia sa však na mnohých miestach zmenila. Jednak sa veľmi líši spôsob života a základná príprava chlapcov, dospievajúcich a mladíkov, aj keď sa ako kresťania často zapájajú do cirkevného života, jednak sa líši štýl života v seminári a jeho formačné požiadavky. V tomto smere spolu so synodálnymi otcami žiadame, aby formáciu v seminári predchádzalo primerané obdobie prípravy: "Je užitočné, aby sa pre kandidátov do veľkého seminára určil čas na ľudskú, kresťanskú, intelektuálnu a duchovnú prípravu. Kandidáti však musia preukázať určité kvality: správny úmysel, dostatočný stupeň ľudskej zrelosti, obšírnejšie poznanie učenia viery, isté uvedenie do metód modlitby, správanie primerané kresťanskej tradícii. Nech si osvoja aj zvyky svojho kraja, ktoré vyjadrujú úsilie hľadať Boha a vieru (porov. Evangelii nuntiandi, 48)."196
"Obšírnejšie poznanie učenia viery", o ktorom hovoria synodálni otcovia, sa vyžaduje ešte pred štúdiom teológie: nemôže sa rozvíjať "intelligentia fidei", ak sa nepozná "fides" v celom jej rozsahu. Tento nedostatok azda odstráni pripravovaný Všeobecný katechizmus.
Všeobecne panuje presvedčenie, že takáto príprava pred vstupom do veľkého semináru je potrebná. Už rozlične sa však hľadí na jej obsah a charakteristické črty čiže na jej prevládajúce zameranie: či má ísť o duchovnú formáciu pre spoznanie povolania, alebo o intelektuálnu a kultúrnu formáciu. Okrem toho nemožno zabudnúť na mnohé a veľké rozdiely nielen medzi jednotlivými kandidátmi, ale i medzi rozličnými oblasťami a krajinami. Preto by bola užitočná aj istá fáza štúdia a experimentovania, ktorá by umožnila vhodnejšie a výraznejšie definovať rozličné prvky tejto predbežnej prípravy alebo "propedeutického obdobia" - čas, miesto, forma, tematika - ktoré treba koordinovať s nesledujúcimi rokmi formácie v seminári.
Preto pripomíname a Kongregácii pre katolícku výchovu znovu predkladáme požiadavku, ktorú formulovali synodálni otcovia: "Synoda žiada, aby Kongregácia pre katolícku výchovu zhromaždila všetky informácie o už nadobudnutých alebo práve prebiehajúcich skúsenostiach. Nech Kongregácia vo vhodnom čase pošle konferencii biskupov informácie o tomto materiáli."197
Malý seminár a iné formy podporovania povolaní
63. Dlhodobá skúsenosť nás učí, že kňazské povolanie sa často prejaví pred zavŕšením detstva a v prvých rokoch mladosti. Aj chlapci, ktorí sa rozhodli vstúpiť do seminára v neskoršom veku, neraz priznávajú, že Božie volanie sa v nich ozývalo už skôr. Dejiny Cirkvi sú plné svedectiev o Božom volaní v útlom veku. Napríklad sv. Tomáš poukazuje na záľubu Pána Ježiša v apoštolovi Jánovi "pre jeho mladosť", z čoho uzaviera: "Toto nám dokazuje, ako Boh mimoriadne miluje tých, ktorí sa oddajú jeho službe už v skorej mladosti."198
O tieto semienka povolania zasiate do sŕdc detí sa Cirkev stará tak, že prijíma chlapcov do malých seminárov, kde sa usiluje povolania rozoznať a pozorne sprevádzať. V rozličných častiach sveta vykonávajú tieto semináre cennú výchovnú prácu, ktorá má zachovať a pestovať klíčiace kňazské povolania, aby ho sami seminaristi ľahšie spoznali a dokázali naň odpovedať. Výchovný program v týchto seminároch chce včas začať a vhodne podporovať ľudskú, kultúrnu a duchovnú formáciu chlapcov, vďaka ktorej môžu vstúpiť do veľkého seminára primerane a solídne pripravení.
"Pripraviť sa veľkodušne a s čistým srdcom nasledovať Krista Vykupiteľa" - to je cieľ malého seminára, ako ho vytýčil Koncil v dekréte Optatam totius, ktorý takto načrtol jeho výchovný program: "Chovanci pod otcovským vedením predstavených a za vhodnej spolupráce rodičov nech žijú životom zodpovedajúcim veku, povahe a stupňu vývoja chlapcov, v úplnom súlade so zásadami zdravej psychológie. A nech sa nezanedbáva ani primerané získavanie životných skúseností a úzke vzťahy s vlastnou rodinou."199
V diecéze sa malý seminár môže stať aj východiskom pastorácie povolaní, ak sa vhodne vytvoria a využijú príležitosti, pri ktorých by nadobudli informácie tí, čo povolanie hľadajú alebo už sú rozhodnutí nasledovať ho, a z rozličných rodinných či študijných dôvodov musia vstup do seminára odďaľovať.
64. Kde sa malý seminár - na mnohých miestach nevyhnutný a veľmi užitočný - nemôže zriadiť, treba ustanoviť iné "inštitúcie",200 ako skupiny pre povolania chlapcov a mladíkov. Hoci nemajú byť trváce, predsa môžu vytvoriť vhodné prostredie a poskytnúť systematické vedomie, ktoré pomôže overiť a rozvíjať povolanie. Hoci títo chlapci a mladíci žijú v rodine a sú členmi kresťanských spoločenstiev, ktoré im pomáhajú formovať sa, nemali by zostať celkom sami na seba. Potrebujú zvláštnu skupinu alebo spoločenstvo, o ktoré sa môžu opierať na ceste za povolaním, ktoré v nich začal dar Ducha Svätého.
Ako sa neraz stalo v histórii Cirkvi, aj dnes sa - s príznačnou novosťou a početnosťou - objavuje fenomén kňazských povolaní v dospelom veku, po kratšom alebo dlhšom laickom živote a zamestnaní. Títo muži nie vždy môžu, a často sa im ani neodporúča, absolvovať výchovu vo veľkom seminári. Po dôkladnom preskúmaní autentickosti ich povolania treba vypracovať nejakú osobitnú formu formácie, aby sa tak vhodným spôsobom mohla zabezpečiť ich nevyhnutná duchovná a intelektuálna formácia.201 Správny vzťah k ostatným kandidátom kňazstva a pravidelný pobyt v spoločenstve veľkého seminára môžu zaručiť ich úplné začlenenie do radov kňazov a pomôžu im vytvoriť s nimi dôverné a srdečné spoločenstvo.

III. PROTAGONISTI KŇAZSKEJ FORMÁCIE
Cirkev a biskup
65. Keďže formácia kandidátov kňazstva patrí do pastorácie povolaní Cirkvi, treba povedať, že Cirkev ako taká je komunitným subjektom obdareným milosťou a povinným pomáhať všetkým, ktorých Boh volá, aby sa stali jeho služobníkmi v kňazstve.
Ak v tomto zmysle pochopíme tajomstvo Cirkvi, dokážeme spresniť miesto a úlohu jej jednotlivých členov, či už ako individuálnych jedincov alebo rôznych údov toho istého tela, pri formácii kandidátov kňazstva.
Cirkev je zo svojej najhlbšej prirodzenosti "pamiatkou", "sviatosťou" prítomnosti a činnosti Ježiša Krista medzi nami a pre nás. A práve tejto jeho spásonosnej prítomnosti vďačíme za kňazské povolania: ba nielen za povolania, ale aj za sprevádzanie povolaných, aby mohli spoznať milosť Pána a slobodne a s láskou na ňu odpovedať. Ježišov Duch udeľuje svetlo a silu rozoznať a nasledovať povolanie. Teda bez pôsobenia Kristovho Ducha neexistuje autentická formácia kňazstva. O tom musí byť presvedčený každý, kto sa tejto práci venuje. Ako v tom nevidieť úplné nezaslúžený a radikálne účinný "zdroj", ktorý má rozhodujúce slovo vo formačnom záväzku voči kňazstvu? Ako sa netešiť pri pohľade na hodnosť každého človeka zapojeného do formácie, keď v istom zmysle viditeľne stvárňuje pre kandidáta kňazstva samého Krista? Ak je formácia vedúca ku kňazstvu v podstate prípravou budúceho "pastiera", a to na obraz Ježiša Krista, Dobrého pastiera, kto môže lepšie ako sám Ježiš vyliatím svojho Ducha udeliť a priviesť k zrelosti tú pastoračnú lásku, z ktorej sa on úplne obetoval (Jn 15,13; 10,11) a ktorú túži vidieť u všetkých kňazov?
Prvým predstaviteľom Krista v kňazskej formácii je biskup. O biskupovi, o každom biskupovi možno povedať, čo uvádza evanjelista Marek v známom texte: "... povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, a oni prišli k nemu. Vtedy ustanovil Dvanástich, aby boli s ním a aby ich posielal..." (Mk 3,13-14). Vnútorné volanie Ducha Svätého má uznať za pravé biskup. K biskupovi môžu "prísť" všetci veriaci, lebo je pastierom a otcom všetkých, osobitným spôsobom však jeho kňazi, keďže majú účasť na tom istom kňazstve a na tej istej službe ako on. Koncil hovorí: "Biskup ich má považovať za ?bratov a priateľov?, a tak s nimi aj zaobchádzať."202 Analogicky sa to vzťahuje aj na tých, čo sa na kňazstvo len pripravujú. Skutočnosť, že sa kandidáti majú stýkať s biskupom, zreteľne vysvitá z jeho formačnej zodpovednosti za kandidátov kňazstva, ktorá biskupa zaväzuje, aby ich často navštevoval a nejakým spôsobom "bol" s nimi.
Biskupova prítomnosť má veľký význam nielen preto, lebo pomáha seminárnemu spoločenstvu lepšie sa včleňovať do miestnej cirkvi a prežívať spoločenstvo s pastierom, ktorý ho vedie, ale aj preto, lebo potvrdzuje a posilňuje pastoračný charakter celej formácie kandidátov kňazstva, ktorý je jej špecifickou črtou. Biskup predovšetkým svojou prítomnosťou medzi kandidátmi kňazstva a tým, že sa s nimi delí o všetky zložky pastoračnej činnosti miestnej cirkvi sa podstatne zasluhuje o formovanie "cítenia s Cirkvou", čo má pre kňazskú službu duchovnú a pastoračnú hodnotu ústredného významu.
Výchovné spoločenstvo seminára
66. Výchovné spoločenstvo seminára tvoria rozliční "formátori": rektor, direktor čiže spirituál, predstavení a profesori. Títo majú byť úzko spojení s biskupom, ktorého zastupujú v rôznych úlohách a rozličným spôsobom, a majú žiť vo vzájomnom srdečnom spoločenstve a spolupráci: jednota vychovávateľov totiž nielenže umožní primerane realizovať výchovný program, ale pre kandidátov kňazstva je dôležitým príkladom a konkrétnym uvedením do cirkevného spoločenstva, ktoré tvorí základnú hodnotu kresťanského života a pastoračnej služby.
Je evidentné, že účinnosť formácie z veľkej časti závisí od silnej a zrelej osobnosti vychovávateľov, či už z pohľadu ľudského a či z pohľadu evanjelia. Preto je veľmi dôležité zodpovedne vyberať formátorov, ktorí sa zase majú usilovať, aby sa stávali čoraz schopnejšími plniť zverenú úlohu. Budúcnosť prípravy kandidátov kňazstva teda nepochybne závisí od výberu a od schopností formátorov, čoho si boli vedomí aj synodálni otcovia, a preto sa dlhšie pristavili pri spresňovaní identity vychovávateľov: "Úloha formácie kandidátov kňazstva zaiste vyžaduje nielen istú osobitnú odbornú, pedagogickú, duchovnú, ľudskú a teologickú prípravu formátorov, ale aj duch spoločenstva a spolupráce pri vypracúvaní programu, aby sa vždy zachovala jednota v pastoračnej činnosti seminára pod vedením rektora. Kolektív formátorov nech podáva svedectvo života prežívaného naozaj podľa evanjelia i svedectvo úplného odovzdania sa Pánovi. Nech je to kolektív stabilný a nech sídli v seminárnom spoločenstve. Nech je úzko spojený s biskupom, ktorý nesie najväčšiu zodpovednosť za výchovu kňazov."203
Biskupi ako prví majú pociťovať veľkú zodpovednosť za formáciu tých, ktorým bude zverená výchova budúcich kňazov. Na túto službu majú vybrať kňazov príkladného života, ktorí majú tieto kvality: "ľudskú a duchovnú zrelosť, pastoračnú skúsenosť, odbornosť, stálosť vo vlastnom povolaní, schopnosť spolupracovať, vedeckú prípravu v humanitných vedách (najmä psychológii), ktoré súvisia s ich úradom, znalosť metód práce v skupine".204
Odhliadnuc od rozdielov medzi vnútornou a vonkajšou stránkou veci, od primeranej slobody pri výbere spovedníkov, od rozvážnosti a diskrétnosti, ktoré patria k úradu spirituála, kňazské spoločenstvo vychovávateľov má byť v zodpovednosti pri výchove kandidátov kňazstva jednotné. V prvom rade - pravda, vždy v súlade s úsudkom biskupa a rektora - má za úlohu podnecovať a overovať vhodnosť kandidáta, jeho duchovné, ľudské a intelektuálne schopnosti, najmä ducha modlitby, hlboké pochopenie učenia viery, schopnosť bratského spolužitia a charizmu celibátu.205
Ak máme na pamäti - ako to spomenuli aj synodálni otcovia - odporúčania z exhortácie Christifideles laici a z apoštolského listu Mulieris dignitatem,206 ktoré zdôrazňujú osožnosť zdravého vplyvu laickej spirituality a ženskej charizmy v každom výchovnom procese, je na mieste rozvážne, s ohľadom na kultúrny kontext, zapojiť do formačného diela budúcich kňazov aj veriacich laikov, mužov i ženy. Vyberať ich treba starostlivo, v duchu cirkevného práva, podľa ich osobitných chariziem a overenej odbornosti. Od ich spolupráce, vhodne zladenej a začlenenej do výchovnej zodpovednosti hlavných formátorov budúcich kňazov, možno očakávať blahodarné výsledky, vyjadrené v harmonickom vzraste "cítenia s Cirkvou" a v lepšom pochopení vlastnej kňazskej identity zo strany kandidátov kňazstva.207
Profesori teológie
67. Všetci, ktorí uvádzajú budúcich kňazov do posvätnej náuky vyučovaním teológie, majú veľkú výchovnú zodpovednosť, pričom skúsenosť potvrdzuje, že v rozvoji kňazskej osobnosti hrajú dôležitú rolu ako ostatní vychovávatelia.
Zodpovednosť učiteľov teológie sa vzťahuje nielen na vlastné prednášanie kandidátom kňazstva, ale ešte väčšmi na odovzdávanie koncepcie teológie a kňazskej služby, ako aj na ducha a štýl, v ktorom teológiu prednášajú. V tomto smere synodálni otcovia právom vyhlásili, že "teológ si musí uvedomiť, že ako učiteľ nepodáva nejaké vlastné učenie, ale že v konečnom dôsledku prednáša v mene Pána a Cirkvi. Takto teológ, využívajúc všetky možnosti vedy, vykonáva svoju úlohu z poverenia Cirkvi a spolupracuje s biskupom v jeho úlohe učiteľa. Keďže biskupi a teológovia stoje pri šírení viery v službách tej istej Cirkvi, musia pestovať i rozvíjať vzájomnú dôveru a v tomto duchu premáhať napätia a nedorozumenia (o tomto sa obšírnejšie hovorí v inštrukcii Kongregácie pre vyučovanie viery Povolanie teológa v Cirkvi)".208
Učiteľ teológie i každý vychovávateľ musí zachovávať spoločenstvo a spolupracovať so všetkými, ktorí sú zapojení do formácie budúcich kňazov, a s vedeckou prísnosťou, veľkodušne, pokorne a svedomite prispieť svojím odborným vkladom, ktorý nespočíva len v jednoduchom odovzdávaní učenia - aj keď je to sacra doctrina - ale predovšetkým v takom podaní, ktoré v Božom pláne zjednocuje všetky rozmanité ľudské poznatky a rozličné životné prejavy.
Formačná osobitosť a pohotovosť učiteľov teológie zvlášť závisí od toho, či sú "mužmi viery, naplnení láskou k Cirkvi, presvedčení, že vlastným predmetom poznania kresťanského tajomstva je vždy Cirkev ako taká, a vedomí si toho, že ich úloha pri vyučovaní je preto autentická cirkevná služba, či sú obdarení pastoračnou citlivosťou, vďaka ktorej poznajú nielen obsah, ale vyberú aj primerané formy vykonávania tejto služby. Najmä od učiteľov teológie sa vyžaduje bezvýhradná vernosť Učiteľskému úradu Cirkvi. Prednášajú predsa v mene Cirkvi, a preto sú svedkami viery".209
Spoločenstvá, združenia a mládežnícke hnutia
68. Hoci tým, že kandidát kňazstva nesledoval svoje povolanie, vzniká medzi ním a jeho spoločenstvami nevyhnutné odlúčenie, aj naďalej nie zanedbateľne vplývajú na formáciu budúceho kňaza. Preto si musia uvedomiť, že aj ony majú osobitnú zodpovednosť.
Na prvom mieste treba spomenúť rodinu: kresťanských rodičov, bratov a sestry i ďalších členov rodiny, ktorí sa majú vyhýbať tomu, aby rozhodnutie budúceho kňaza posudzovali podľa pravidiel priveľmi ľudskej, ak nie svetskej logiky, aj keď podporovanej úprimným citom (porov. Mk 3,20-21.31-35). Ak však príbuzní budú mať rovnaký dobrý úmysel "plniť Božiu vôľu", dokážu sprevádzať formačnú dobu kňaza, najmä v ťažkých chvíľach, modlitbou, úctou, dobrým príkladom rodinných cností, duchovnou a hmotnou podporou. Zo skúsenosti vieme, že táto rôznorodá pomoc bola v mnohých prípadoch pre kandidáta kňazstva rozhodujúca. Aj keď rodičia a príbuzní ostávajú ľahostajní, ba aj keď nesúhlasia s povolaním, jasná a pokojná konfrontácia s ich postojom i z toho vyplývajúce podnety môžu v nemalej miere dopomôcť k tomu, aby kňazské povolanie dozrievalo ešte uvedomelejšie a rozhodnejšie.
S rodinným spoločenstvom je v úzkom spojení farské spoločenstvo a obe sa pri výchove vo viere dopĺňajú; pastoráciou mládeže a povolaní neskôr farnosť často nahrádza úlohu rodiny. Najmä preto, že ako najbezprostrednejšie miestne vyjadrenie tajomstiev Cirkvi vnáša farnosť originálny a mimoriadne cenný príspevok do formácie budúceho kňaza. Farské spoločenstvo má mladíka smerujúceho ku kňazstvu stále považovať za svojho, má mu pomáhať modlitbou, ak príde na prázdniny, má ho srdečne privítať, rešpektovať a pomáhať mu pri formovaní jeho kňazskej identity, pripraviť mu vhodné príležitosti a mocné podnety, aby sa v nich vyskúšalo jeho povolanie ku kňazskému poslaniu.
Aj združenia a mládežnícke hnutia, ktoré sú znakom a dôkazom vitality udeľovanej Cirkvi Duchom Svätým, môžu, ba majú prispieť k formácii kandidátov kňazstva, hlavne tých, ktorí vyrástli z kresťanskej, duchovnej a apoštolskej skúsenosti týchto združení. Chlapci, ktorí v nich dostali základnú formáciu a okúsili tam spoločenstvo Cirkvi, nemajú získať pocit, že by mali zaprieť minulosť a prerušiť vzťahy s prostredím, kde sa rodilo ich povolanie. Nemajú sa zbavovať ani charakteristických čŕt spirituality, ktorú tam spoznali a prežívali, ale nech si z nej zachovajú všetko dobré, povzbudzujúce a užitočné.210 Spoločenstvo, z ktorého pochádzajú, zostáva pre nich naďalej zdrojom pomoci a podpory na formačnej ceste ku kňazstvu.
Príležitosti na výchovu vo viere a na vzraste mladíkov ako ľudí a členov Cirkvi, ktoré Duch Svätý mnohým poskytuje v rozličných skupinách, hnutiach a združeniach s rôznou evanjeliovou inšpiráciou, treba prijímať a prežívať ako dar oživujúceho ducha, ktorý v tej inštitúcii vanie a slúži jej. Hnutie alebo osobitná forma spirituality totiž "nie je len štruktúra nahrádzajúca inštitúciu. Naopak, je zdrojom prítomnosti, ktorá ustavične obnovuje jej existenciálnu a historickú autentickosť. V takom hnutí musí kňaz nachádzať svetlo a teplo, ktoré mu pomôžu zachovať vernosť svojmu biskupovi a urobia ho ochotným plniť úlohy inštitúcie a podriadiť sa cirkevnej disciplíne, čím sa horlivosť jeho viery a túžba ostať verným stanú plodnejšími".211
Preto je nevyhnutné, aby mladíci prichádzajúci z cirkevných združení a hnutí a biskupom zhromaždení v novom seminárnom spoločenstve získali "úctu voči iným cestám" a "ducha dialógu a spolupráce", aby sa dôsledne a úprimne podrobovali formačným pokynom biskupa a vychovávateľov v seminári a s ozajstnou dôverou sa zverili ich vedeniu a hodnoteniu.212 Tento postoj pripravuje a zároveň akosi predchádza skutočné rozhodnutie pre kňazskú službu Božiemu ľudu v bratskom spoločenstve s ostatnými kňazmi a v poslušnosti biskupovi.
Účasť seminaristu a diecézneho kňaza v miestnych spiritualitách alebo cirkevných združeniach je istotne sama o sebe vynikajúcim činiteľom kňazského vzrastu a bratstva. Nesmie však prekážať vo vykonávaní služby ani v duchovnom živote, naopak, má ich podporovať, lebo kňaz na základe týchto prvkov, vlastných diecéznemu kňazovi, "zostáva vždy pastierom všetkých". Teda nielenže "je stále" so všetkými a k dispozícii všetkým, ale na spoločných schôdzkach sám predsedá - najmä ako správca farnosti - a dbá, aby všetci boli prijatí s takou pohostinnosťou, akú právom očakávajú od spoločenstva a Eucharistie, ktorá ich spája bez ohľadu na ich náboženskú vnímavosť a pastoračnú aktivitu".213
Kandidát kňazstva
69. Nesmieme zabúdať, že sám kandidát kňazstva sa má cítiť nevyhnutným a nenahraditeľným protagonistom svojej formácie: každá formácia, teda aj kňazská, je vlastne autoformáciou. Nik nás nemôže zastúpiť v slobodnom rozhodovaní, ktoré máme ako jednotlivé osoby.
Zaiste aj budúci kňaz, ba on prvý si musí uvedomiť, že protagonistom jeho formácie je v pravom zmysle slova Duch Svätý, ktorý ho darom nového srdca pripodobňuje Ježišovi Kristovi, Dobrému pastierovi, a formuje ho na jeho obraz. To znamená, že kandidát kňazstva najradikálnejšie upevňuje svoju slobodu vtedy, keď sa podvolí formácii Ducha Svätého. Ale podvoliť sa činnosti Ducha znamená aj to, že kandidát kňazstva sa podvoľuje aj ľudským "prostredníkom", ktorých Duch používa. Preto námahy rozličných vychovávateľov dosiahnu skutočný a plný účinok len vtedy, ak budúci kňaz s nimi úprimne a s presvedčením spolupracuje.

VI. kapitola
PRIPOMÍNAM TI, ABY SI ROZNECOVAL BOŹÍ DAR, KTORÝ JE V TEBE
Permanentná kňazská formácia
Teologické zdôvodnenie permanentnej formácie
70. "Pripomínam ti, aby si roznecoval Boží dar, ktorý je v tebe" (2Tim 1,6).
Slová apoštola biskupovi Timotejovi možno právom uplatniť na tú permanentnú formáciu, ku ktorej Boh povoláva všetkých kňazov skrze "Boží dar", ktorého sa im dostalo v posvätení. Tieto slová nám pomáhajú pochopiť celú pravdu o permanentnej formácii kňazov i o jej jedinečnosti. Pomáha nám v tom aj iný Pavlov text, ktorý píše tomu istému Timotejovi: "Nezanedbávaj dar, ktorý je v tebe a ktorý si dostal skrze proroctvo, vkladaním rúk starších. Toto si vezmi k srdcu a tomuto ži, aby tvoj pokrok bol všetkým zrejmý. Dávaj pozor na seba a na učenie; buď v tom vytrvalý. Lebo ak si budeš takto počínať, zachrániš seba aj tých, čo ťa počúvajú" (1Tim 4,14-16).
Apoštol odporúča Timotejovi "roznecovať" Boží dar, ako sa fúkla do iskry v popole, čiže aby ho prijal a z neho žil, aby nestratil alebo nezanedbal túto "permanentnú novotu" prítomnú v každom dare od Boha, ktorý všetko robí nové (porov. Zj 21,5), ale prežíval ju v jej trvalej sviežosti a originálnej kráse.
Toto "roznecovanie" však nie je len výsledkom úlohy, za ktorú Timotej osobne zodpovedá, ovocím úsilia jeho pamäti a vôle, ale je výsledkom dynamizmu milosti, ktorá je v každom Božom dare; sám Boh teda roznecuje svoj vlastný dar, presnejšie, odhaľuje všetko to obdivuhodné bohatstvo milosti a zodpovednosti, ktoré sa v ňom skrýva.
Sviatostným vyliatím Ducha Svätého, ktorý posväcuje a posiela, sa kňaz pripodobňuje Ježišovi Kristovi, Hlave a Pastierovi Cirkvi, a je poslaný vykonávať pastoračnú službu. Takto je kňaz vo svojej podstate navždy a nezmazateľne označený za služobníka Ježiša Krista a Cirkvi, trvalo a nezvratne začlenený do istého stavu a poverený pastoračnou službou, ktorá má korene v jeho podstate, napĺňa celú jeho existenciu a je trvalá. Sviatosť kňazstva dáva kňazovi sviatostnú milosť, ktorá mu umožňuje účasť na Ježišovej spásonosnej "moci" a "službe", ale aj na jeho pastoračnej "láske". Súčasne zaručuje kňazovi všetky aktuálne milosti, ktoré dostane vždy, keď ich bude nevyhnutne potrebovať, aby mohol dôstojne a dokonale plniť zverenú službu.
Tak permanentná formácia nachádza svoj základ a pravú príčinu v dynamizme sviatosti kňazstva.
Zaiste, nechýbajú ani čisto ľudské dôvody, ktoré nabádajú kňaza k permanentnej formácii. Je to požiadavka jeho postupného rastu: život každého človeka je neprestajným napredovaním k zrelosti, a tá sa dosahuje permanentnou formáciou. Nevyhnutnou je i v kňazskej službe, ak sa chápe (spolu s ostatnými profesiami) ako služba pre druhých: ani jedna profesia alebo práca, ak má byť na úrovni a zodpovedať najnáročnejším požiadavkám, sa nezaobíde bez ustavičného dopĺňania vedomostí. Źivot vyžaduje "držať krok" s dobou, čo je ďalšie ľudské zdôvodnenie permanentnej formácie.
Tieto a ďalšie dôvody však objasňujú a spresňujú teologické dôvody, ktoré sme práve spomínali a ktoré môžu byť neskôr prehĺbené.
Sviatosť kňazstva, ktorá spolu s ostatnými sviatosťami je svojou povahou "znakom", možno považovať - pretože ním skutočne je - za Božie slovo: je slovom Boha, ktorý volá a posiela, je najpresvedčivejším vyjadrením kňazského povolania a poslania. Sviatosťou kňazstva Boh povoláva kandidáta "ku" kňazstvu coram Ecclesia. Ježišovo "poď a nasleduj ma" dosahuje svoj úplný a najvyšší prejav pri slávení sviatosti jeho Cirkvou: prejavuje sa a odovzdáva hlasom Cirkvi, keď sa biskup modlí a vkladá ruky. A kňaz s vierou odpovedá na Ježišovo volanie: "Prichádzam a idem za tebou." V tej chvíli sa začína odpoveď, ktorá sa ako základné rozhodnutie musí opakovať a utvrdzovať po celý kňazský život v mnohých ďalších odpovediach, založených na jeho "áno", čo vyriekol pri vysviacke.
V tomto zmysle možno hovoriť o povolaní "v" kňazstve. Boh skutočne bez prestania povoláva a posiela, keď zjavuje svoj spásonosný plán v rozvoji kňazského života a v historických udalostiach Cirkvi a spoločnosti. A práve v tejto perspektíve sa stáva jasným význam permanentnej formácie: je nevyhnutná pri poznávaní a nasledovaní tohto nepretržitého volania čiže Božej vôle. Tak bol povolaný aj apoštol Peter nasledovať Ježiša i potom, keď vstal z mŕtvych a zveril mu svoje stádo: "Ježiš mu povedal: Pas moje ovce! Veru, veru, hovorím ti: Keď si bol mladší, sám si sa opásal a chodil si, kade si chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš. To povedal, aby naznačil, akou smrťou oslávi Boha. Ako to povedal, vyzval ho: Poď za mnou!" (Jn 21,17-19). Výzva "poď za mnou" sprevádza celý život a činnosť apoštola, to "poď za mnou" potvrdzuje výzvu a požiadavku vernosti až do smrti (porov. Jn 21,22). To "poď za mnou" môže znamenať aj nasledovať Krista s úplným sebadarovaním sa v mučeníctve.214
Synodálni otcovia vyjadrili dôvod, ktorý potvrdzuje potrebu permanentnej formácie a zároveň odkrýva jej skutočnú hĺbku a podstatu, keď ju kvalifikujú ako "vernosť" kňazskej službe a "proces nepretržitej konverzie".215 V tejto vernosti udržiava kňaza Duch Svätý, ktorého prijal spolu so sviatosťou, on ho sprevádza a povzbudzuje na ceste nepretržitej konverzie. Dar Ducha Svätého nezbavuje kňaza slobody, ale ho pobáda, aby s ním slobodne a zodpovedne spolupracoval a permanentnú formáciu prijal ako jemu zverenú úlohu. Tak sa permanentná formácia stane prejavom i požiadavkou vernosti kňaza svojmu poslaniu, ba svojej vlastnej podstate. Vyjadruje aj lásku k Ježišovi Kristovi a spolupatričnosť s ním. Zároveň je však i aktom lásky k Božiemu ľudu, do služby ktorého kňaz vstúpil. Je dokonca aktom pravej spravodlivosti: kňaz je dlžníkom Božieho ľudu, lebo je povolaný uznať a hájiť jeho základné "právo" na Božie slovo, na sviatosti a službu lásky, prvotných a nepopierateľných prvkov pastoračnej služby kňaza. Permanentná formácia je potrebná, aby kňaz dokázal primerane odpovedať na toto právo Božieho ľudu.
Dušou a formou permanentnej formácie kňaza je pastoračná láska: vlieva ju Duch Svätý, ktorý kňaza sprevádza, keď čoraz väčšmi preniká do Kristovho tajomstva, takého neprekonateľného vo svojom bohatstve (porov. Ef 3,14nn), a jeho prostredníctvom aj do tajomstva kresťanského kňazstva. Pastoračná láska pobáda kňaza, aby čoraz lepšie spoznával očakávania, potreby, problémy, citlivosť tých, ktorým slúži: ľudí, ktorí sa nachádzajú v konkrétnych osobných, rodinných a spoločenských situáciách.
K tomuto všetkému smeruje permanentná formácia, vedomé a slobodné rozhodnutie spolupracovať s dynamizmom pastoračnej lásky a Ducha Svätého, od ktorého pochádza a ktorý ju stále oživuje. Podľa tohto je permanentná formácia vnútornou požiadavkou udelenia daru a sviatostnej služby. Jej nevyhnutnosť sa prejavuje stále, zvlášť naliehavo však dnes, keď sa rýchlo menia sociálne a kultúrne pomery ľudí a národov, medzi ktorými sa vykonáva kňazská služba, ale aj v perspektíve "novej evanjelizácie", ktorá tvorí podstatnú a neodkladnú úlohu Cirkvi na konci druhého tisícročia.
Rozličné rozmery permanentnej formácie
71. Permanentná formácie kňazov, či už diecéznych alebo rehoľných, je prirodzeným a absolútne nevyhnutným pokračovaním toho procesu vytvárania kňazskej osobnosti, ktorý sa začal i rozvíjal v seminári alebo v rehoľnom dome počas formácie ako prípravy na vysviacku.
Je veľmi dôležité všimnúť si a rešpektovať vnútorný vzťah medzi formáciou pred vysviackou a formáciou po nej. Keby medzi nimi skutočne neexistoval nijaký súvis, ba naopak, keby medzi oboma formačnými fázami vznikali rozpory malo by to ťažké následky pre pastoračnú činnosť a bratské spoločenstvo medzi kňazmi, najmä s veľkým vekovým rozdielom. Permanentná formácia nie je opakovaním seminárnej, len jednoducho zrevidovanej a rozšírenej o nové praktické podnety. Rozvíja sa vďaka novému obsahu, a najmä novým metódam, ako základná zjednocujúca skutočnosť, ktorej proces - prameniaci v seminárnej formácii - vyžaduje úpravy, aktualizáciu a zmeny, pričom nesmie byť prerušená či oslabená - kontinuita.
A naopak, už vo veľkom seminári treba pripravovať budúcu permanentnú formáciu, otvoriť duše a podnietiť túžbu budúcich kňazov, ukázať im jej nevyhnutnosť, výhody aj ducha a zabezpečiť podmienky na jej realizáciu.
Keďže permanentná formácia je pokračovaním formácie v seminári, jej cieľom nemôže byť len akýsi profesionálny postoj, nadobudnutý niektorými novými pastoračnými technikami. Skôr má zachovať všeobecný a jednotný proces stáleho dozrievania, ktorý spočíva v prehlbovaní každého rozmeru formácie - ľudského, duchovného, intelektuálneho a pastoračného -, ako aj v ich osobitnom vnútornom a živom spojení, počnúc pastoračnou láskou a všetkým, čo s ňou súvisí.
72. Prehĺbenie sa týka predovšetkým ľudského rozmeru kňazskej formácie. V každodennom kontakte s ľuďmi, účasťou na ich všednom živote musí kňaz pestovať a prehlbovať v sebe ľudskú citlivosť, ktorá mu umožní spoznať ich potreby a vyhovieť ich požiadavkám, vytušiť ich nevyslovené otázky, podeliť sa s nimi o nádeje a očakávania, radosť a starosť spoločného života; musí byť schopný priblížiť sa ku všetkým a viesť s nimi dialóg. Svoju ľudskosť kňaz obohacuje a dodáva jej pravdivosti a priezračnosti rastúcou a vrúcnou láskou k človeku; predovšetkým vtedy, keď sa ho snaží pochopiť a spolucítiť s ním, keď spozná ľudské utrpenie v jeho rozličných prejavoch, či už v núdzi a v chorobe, v opustenosti na okraji spoločnosti a v nevedomosti, v osamelosti, v hmotnej a mravnej biede.
Ak sa kňaz usiluje priviesť svoju ľudskú formáciu k zrelosti, osobitnú pomoc milosťou Ježiša Krista: lebo Dobrý pastier neprejavil svoju lásku k ľuďom len darom spásy, ale aj účasťou na ich živote - Slovo, ktoré sa stalo "telom" (porov. Jn 1,14), chcelo zažiť radosti i bolesti, okúsiť ťažkosti, podeliť sa o pocity, potešiť v zármutku. Ježiš Kristus žil medzi ľuďmi a s ľuďmi ako človek, čím im dal najlepší, najpravdivejší, najdokonalejší príklad ľudskosti: videli sme ho, ako prijal pozvanie na svadbu v Káne, navštevoval rodiny priateľov, prejavil súcit s hladným zástupom, ktorý ho nasledoval, rodičom vrátil uzdravené alebo vzkriesené deti, zaplakal nad smrťou Lazara...
O kňazovi, ktorý čoraz väčšmi zdokonaľuje svoju ľudskú citlivosť, mal by Boží ľud povedať niečo podobné, ako sa hovorí o Ježišovi v Liste Hebrejom: "Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu" (Hebr 4,15).
Formácia duchovného rozmeru tvorí jednu z požiadaviek nového, evanjeliového života, ku ktorému kňaza osobitným spôsobom povoláva Duch Svätý, ktorého prijal vo sviatosti kňazstva. Duch, ktorý kňaza posväcuje a pripodobňuje ho k Ježišovi Kristovi, Hlave a Pastierovi, vytvára puto, ktoré súvisí s vlastným bytím kňaza a má byť prijímané a prežívané osobne, to znamená vedome a dobrovoľne, skrze čoraz obohacujúcejšie spoločenstvo života a lásky i skrze plnšie a radikálnejšie stotožnenie s cítením a konaním Ježiša Krista. V pute medzi Kristom a kňazom, čiže v ontologickom a psychologickom, sviatostnom a morálnom zväzku, spočíva základ a zároveň zdroj sily potrebnej pre "život podľa Ducha" a pre onen "evanjeliový radikalizmus", ku ktorému je každý kňaz povolaný a ktorý je podporovaný permanentnou formáciou vo svojom duchovnom rozmere. Táto formácia je nevyhnutná aj vzhľadom na kňazskú službu, na jej autentickosť a duchovnú plodnosť. Svätý Karol Boromejský sa pýtal: "Staráš sa o duše?" A v rozhovore s kňazmi odpovedal takto: "Nezanedbávaj preto seba a nevenuj sa iným v takej miere, že pre teba už nič neostane. Zaiste, stále musíš pamätať na duše, ktorým si pastierom, ale nezabúdaj pritom na seba. Pochopte, bratia, že všetky cirkevné osoby nič nepotrebujú tak naliehavo ako meditáciu, ktorá má predchádzať, sprevádzať a nasledovať všetku našu činnosť. Budem spievať a rozjímať hovorí prorok (porov. Ź 100,1). Brat môj, ak vysluhuješ sviatosti, rozjímaj čo robíš. Ak slúžiš sv. omšu, rozjímaj, čo prinášaš. Ak recituješ v chóre žalmy, rozjímaj o tom, s kým sa zhováraš, i o tom, čo hovoríš. Ak vedieš duše, rozjímaj, čou krvou boli obmyté; a všetko konajte s láskou (1Kor 16,14). Len tak môžeme prekonať nesčíselné ťažkosti, na ktoré každý deň narážame. Napokon, žiada to od nás úloha, ktorá nám bola zverená. Ak si takto budeme počínať, budeme mať silu zrodiť Krista v sebe samých aj v iných."216
Kňaz musí nepretržite obnovovať svoj život modlitby. Skúsenosť totiž dokazuje, že v modlitbe nemožno žiť z minulosti: každý deň si treba vyhradiť čas nielen na dôsledné dodržiavanie predpísaných modlitieb, hlavne Liturgiu hodín, ale aj na modlitbu podľa osobného výberu, mimo povinností liturgickej služby. Najmä však treba nepretržite hľadať pravé osobné stretnutie s Ježišom, dôverný rozhovor s Otcom, hlbokú skúsenosť Ducha.
To, čo apoštol Pavol hovorí o všetkých veriacich, že totiž majú dospieť "k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku" (Ef 4,13), možno osobitne aplikovať na kňazov povolaných k dokonalej láske, a teda ku svätosti, lebo pastoračná služba od nich vyžaduje, aby sa stali živými vzormi pre všetkých veriacich.
Podobne aj intelektuálny rozmer formácie kňaza sa musí zveľaďovať a prehlbovať po celý jeho život, najmä štúdiom a serióznym a dôkladným sledovaním pokroku. Kňaz, ktorý má účasť na Ježišovom prorockom poslaní a je začlenený do tajomstva Cirkvi, Učiteľky pravdy, je povolaný zjavovať ľuďom v Ježišovi Kristovi tvár Boha a zároveň i pravú tvár človeka.217 To však vyžaduje, aby sám kňaz túto tvár vyhľadával, aby o nej s úctou a láskou rozjímal (porov. Ź 26,8; 41,2): len tak ju môže ukázať aj iným. Z toho vyplýva, že je veľmi potrebné pokračovať aj v teologickom štúdiu, aby kňaz mohol verne plniť službu slova tým, že ho bude hlásať bez omylov a dvojznačnosti, odlišovať ho od ľudských, čo ako uznávaných a všeobecne platných názorov. Ozajstnú službu Božiemu ľudu môže preukázať vtedy, ak všetkým, čo si to žiadajú, vydá svedectvo o kresťanskej nádeji (porov. 1Pt 3,15). Okrem toho "kňaz, ktorý sa svedomite a vytrvale venuje teologickému štúdiu, je schopný neomylne a osobne nájsť pôvodné bohatstvo Cirkvi. Tak môže splniť poslanie, ktoré od neho vyžaduje odpovedať na ťažkosti týkajúce sa autentickosti kresťanského učenia a premôcť náklonnosť seba samého aj iných k odporu a k negatívnemu postoju voči Učiteľskému úradu Cirkvi a tradícii."218
Pastoračný rozmer permanentnej formácie dobre vyjadrujú slová apoštola Petra: "Podľa toho, kto aký dar dostal, slúžte si navzájom ako dobrí správcovia mnohotvárnej Božej milosti" (1Pt 4,10). Ak chce kňaz každý deň žiť v zhode s milosťou, ktorú dostal, musí byť čoraz otvorenejší prijať pastoračnú lásku Ježiša Krista, ktorú mu dal jeho Duch pri kňazskej vysviacke. Ako celá Pánova činnosť bola ovocím a znakom jeho pastoračnej lásky, aj služobné účinkovanie kňaza musí byť také. Pastoračná láska je dar, no súčasne aj úloha, milosť a zodpovednosť, ktorá si vyžaduje vernosť: treba túto lásku prijať a prežívať jej dynamizmus až do najradikálnejších dôsledkov. Ako sme už povedali, pastoračná láska pobáda a povzbudzuje kňaza čoraz lepšie spoznávať reálne životné podmienky ľudí, ku ktorým je poslaný, rozoznávať výzvy Ducha Svätého v historických okolnostiach, v ktorých sa pohybuje, vyhľadávať najvhodnejšie metódy a najužitočnejšie formy, aby mohol za daných okolností plniť svoje poslanie. Takto pastoračná láska oživuje a podporuje ľudské úsilie kňaza, aby jeho činnosť bola aktuálna, vierohodná a účinná. To však vyžaduje permanentnú pastoračnú formáciu.
Cesta k zrelosti nežiada od kňaza len to, aby neprestával prehlbovať rozličné rozmery svojej formácie, ale predovšetkým aby ich vedel vždy harmonicky zladiť, čím by sa postupne vytvorila medzi nimi vnútorná jednota: a to mu umožní len pastoračná láska. Tá nielenže usporadúva a zjednocuje rozličné aspekty, ale ich aj špecifikuje ako aspekty kňazskej formácie ako takej čiže formácie kňaza, ktorý je akoby zrkadlom, živým obrazom, služobníkom Ježiša, Dobrého pastiera.
Permanentná formácia pomáha kňazovi premáhať pokušenie, aby svoju službu zúžil na prehnanú aktivitu pre aktivitu, na bezduché vykonávanie duchovných alebo posvätných služieb, na úradnícku prácu, ktorú robí z príkazu cirkevnej organizácie. Iba permanentná formácia pomáha kňazovi s bdelou láskou strážiť "tajomstvo", ktoré mu bolo zverené pre dobro Cirkvi a ľudstva.
Hlboký význam permanentnej formácie
73. Rozmanité a navzájom sa dopĺňajúce rozmery permanentnej formácie nám umožňujú spoznať jej hlboký význam: spočíva v tom, že pomáha kňazovi byť kňazom a realizovať svoje kňazstvo v duchu a podľa vzoru Ježiša Krista, Dobrého pastiera.
Pravdu treba uskutočňovať! Tak nás napomína sv. Jakub: "Slovo aj uskutočňujte, nebuďte len poslucháčmi, ktorí klamú sami seba" (Jak 1,22). Kňazi sú povolaní "uskutočňovať pravdu" svojho bytia, teda žiť "v láske" (porov. Ef 4,15) svoju identitu a svoju službu v Cirkvi a pre Cirkev. Sú povolaní čoraz živšie si uvedomovať Boží dar a stále naň pamätať. K tomuto nabáda Pavol Timoteja: "Zverený poklad chráň mocou Ducha Svätého, ktorý v nás prebýva" (2Tim 1,14).
Vo viackrát spomínanom ekleziologickom kontexte možno hlboký význam permanentnej formácie kňaza posudzovať vzhľadom na jeho prítomnosť a činnosť v Cirkvi, ktorá je mysterium, communio et missio.
Prostredníctvom permanentnej formácie má kňaz vnútri Cirkvi ako "tajomstva" zachovať a vo viere rozvíjať vedomie plnej a obdivuhodnej pravdy svojho bytia: že je Kristovým služobníkom a správcom Božích tajomstiev (porov. 1Kor 4,1). Pavol nielen výslovne žiada kresťanov, aby na neho takto hľadeli, ale najmä sám žije vo vedomí zodpovednosti za vznešený dar, ktorý dostal od Pána. Tak si musí počínať každý kňaz, ak chce zotrvať v pravde svojho bytia. A to môže len vo viere, len ak pozerá na svet Kristovými očami.
V tomto zmysle možno povedať, že permanentná formácia si kladie za cieľ, aby sa kňaz stal človekom viery a aby sa v tom vzmáhal; aby videl seba vždy v pravde, aby na seba pozeral Kristovými očami. Túto pravdu si má strážiť s vďačnosťou a radostnou láskou. Svoju vieru musí obnovovať vykonávaním kňazskej služby: má sa cítiť služobníkom Ježiša Krista a uvedomiť si, že je sviatosťou Božej lásky k ľuďom, kedykoľvek ho Boh použije ako sprostredkovateľa a živý nástroj udeľovania svojej milosti ľuďom. Aj na spolubratoch musí vidieť túto lásku, lebo ona je základ úcty a lásky k ostatným kňazom.
74. Permanentná formácia pomáha kňazovi, ktorý sa včleňuje do Cirkvi ako "spoločenstva", vypestovať si vedomie, že svojou službou má zjednotiť Božiu rodinu ako bratské spoločenstvo oživované láskou a priviesť ho k Otcovi skrze Krista v Duchu Svätom.219
Kňazovo vedomie hlbokého spoločenstva s Božím ľudom musí vzrastať: kňaz nestojí len "pred" Cirkvou, ale najmä "v" Cirkvi. Je bratom medzi bratmi. Je údom toho istého a jediného Kristovho tela, lebo krstom dostal hodnosť a slobodu Božích dietok v jednorodenom Synovi (porov. Ef 4,16). Vedomie tohto spoločenstva vytvára potrebu roznecovať a upevňovať spoluzodpovednosť za všeobecné a jedinečné poslanie spásy, čo sa prejavuje v pohotovom a úprimnom hodnotení všetkých chariziem a úloh, ktoré Duch Svätý udeľuje všetkým veriacim na zveľadenie Cirkvi. Kňaz musí prežívať a dosvedčovať svoje hlboké spoločenstvo so všetkými najmä plnením pastoračnej služby, ktorej podstata spočíva v službe pre dobro Božieho ľudu. Pavol VI. napísal: "Musíme sa pre ľudí stať bratmi, ak chceme byť ich pastiermi, otcami a učiteľmi. Ovzduším vhodným na dialóg je priateľstvo, ako aj služba."220
Kňaz si musí osobitne prehlbovať vedomie, že je povolaný stať sa údom miestnej cirkvi, do ktorej je začlenený, čiže s ktorou ho spája právne, duchovné a pastoračné puto. Takéto vedomie predpokladá a rozvíja osobitnú lásku k vlastnej Cirkvi. A skutočne, ona je živým a permanentným cieľom pastoračnej lásky, ktorá má sprevádzať život kňaza a priviesť ho k tomu, aby sa zaujímal o miestnu cirkev, o jej históriu a skúsenosti, o jej život v celej jeho bohatosti a krehkosti, so všetkými ťažkosťami a nádejami, a aby ju zveľaďoval. Musí sa teda cítiť miestnou cirkvou obohacovaný a zároveň sa aktívne pričiniť o jej budovanie, pokračovať osobne i spolu s ostatnými v pastoračnom diele, ktoré započali jeho kňazskí predchodcovia. Nepopierateľná potreba pastoračnej lásky k miestnej cirkvi a starostlivosť o jej budúcnosť nútia kňaza hľadať - ak tak možno povedať -, kto by po ňom prevzal kňazskú službu.
V kňazovi musí vzrastať vedomie spoločenstva, ktoré jestvuje medzi rozličnými miestnymi cirkvami a má základ v samom bytí cirkví, predstavujúcich jednu všeobecnú Kristovu Cirkev. Vedomie spoločenstva medzi cirkvami podporuje "výmenu darov", počnúc živými a osobnými darmi, ktorými sú sami kňazi. Z toho vyplýva ochota, ba veľkodušný záväzok spravodlivo rozmiestňovať klérus.221 Z miestnych cirkví treba pamätať na tie, ktoré "boli pozbavené slobody, a preto nemôžu mať vlastné povolania", ako aj na "tie, čo sa iba nedávno zbavili prenasledovania, i na chudobné, ktorým už v minulosti mnohí poskytli veľkodušnú bratskú pomoc a robia tak dodnes".222
V cirkevnom spoločenstve je kňaz osobitne povolaný pomocou permanentnej formácie vzrastať vo vlastnom presbytériu a v jednote s biskupom. Kňazské spoločenstvo sa v celej svojej pravde javí ako mystérium: je do nadprirodzená realita, lebo je zakotvená vo sviatosti kňazstva. To je jeho prameň, jeho pôvod. "Miesto" jeho zrodenia a jeho rastu. Vskutku, "svojou sviatosťou kňazstva sú kňazi osobným a nerozlučným putom zviazaní s Kristom, jediným Kňazom. Vysvätení boli ako jedinci, ale začlenení sú do spoločenstva kňazov spojeného s biskupom (Lumen gentium, 28; Presbyterorum ordinis, 7 a 8)."223
Tento sviatostný pôvod sa odzrkadľuje a pokračuje v kňazskej službe: a mysteris ad ministerium. "Jednota kňazov s biskupom a medzi sebou nie je vonkajším prídavkom k vlastnej povahe ich služby, ale vyjadruje jej podstatu, lebo predstavuje starostlivosť Krista Kňaza o ľud, ktorý spája jednota Najsvätejšej Trojice."224 Táto kňazská jednota, prežívaná v duchu pastoračnej lásky, robí kňazov svedkami Ježiša Krista, ktorý prosil Otca, "aby všetci boli jedno" (Jn 17,21).
Podoba kňazstva je teda podoba pravej rodiny, bratstva, ktorého zväzky nepochádzajú z tela a z krvi, ale z milosti sviatosti kňazstva: je to milosť, ktorá povznáša ľudské - psychologické, citové, priateľské a duchovné - vzťahy medzi kňazmi; milosť, ktorá sa rozširuje, prejavuje a uskutočňuje rozličnými formami vzájomnej pomoci, nielen duchovnými, ale aj hmotnými. Kňazské bratstvo sa neuzatvára pred nikým, ale môže a musí mať v zhode s evanjeliom záľubu v tých, čo najviac potrebujú pomoc a povzbudenie. Také bratstvo "sa stará predovšetkým o mladých kňazov, udržuje srdečný a bratský dialóg s kňazmi stredného a vyššieho veku, ako aj s tými, ktorí sa z rozličných príčin ocitli v ťažkostiach; podobne i s kňazmi, ktorí zanechali tento spôsob života, alebo v ňom nepokračujú; takých nielenže neopustí, ale zahŕňa ich väčšou bratskou starostlivosťou".225
Do tohto jedného presbytéria patria - z iného titulu - aj rehoľní kňazi, ktorí bývajú a pôsobia v miestnej cirkvi. Ich prítomnosť obohacuje všetkých kňazov a ich rôzne charizmy, ktoré žijú, sú výzvou, aby si kňazi prehlbovali kňazské vedomie; zároveň vzbudzujú a napomáhajú permanentnú formáciu kňazov. Ak dar rehoľného života v diecéznej štruktúre sprevádza úprimná úcta a spravodlivé hodnotenie osobitosti každého inštitútu a všetkých duchovných tradícií, rozširuje to hranice kresťanského svedectva a rozličným spôsobom obohacuje kňazskú spiritualitu, najmä správnym vzťahom a vzájomným vplyvom hodnôt, ktoré predstavuje miestna cirkev na jednej a Boží ľud na druhej strane. Rehoľníci sa zase majú usilovať zachovávať ducha pravého cirkevného spoločenstva, veľkodušne sa zúčastňovať na chode diecézy, rešpektovať pokyny biskupa tým, že ochotne dajú k dispozícii svoje charizmy, aby všetci mohli vzrastať v láske.226
Napokon v kontexte presbytéria a Cirkvi ako spoločenstva možno lepšie vyriešiť problém osamelosti kňaza, pri ktorom sa na synode zastavili synodálni otcovia. Existuje osamelosť, ktorú v živote okúsia všetci a ktorá je celkom normálnym javom. Lenže je aj osamelosť, ktorá vzniká z rozličných ťažkostí a sama vyvoláva ďalšie ťažkosti. V tomto zmysle "aktívna účasť na diecéznom presbytériu, pravidelné stretnutia s biskupom a s ostatnými kňazmi, vzájomná spolupráca, bratské spolunažívanie kňazov, ako aj priateľstvá i srdečné vzťahy s aktívnymi veriacimi laikmi vo farnosti, to všetko sú vynikajúce prostriedky na prekonávanie negatívnych účinkov osamelosti, ktorú môže kňaz niekedy pociťovať".227
Samota však nevyvoláva len ťažkosti, ale poskytuje aj pozitívne podnety pre život kňaza: "Samota, ktorú kňaz prijme ako obetu a ktorú sa usiluje prežiť v dôvernom vzťahu s Pánom Ježišom Kristom, znamená možnosť na modlitbu a štúdium, i pomoc pri posväcovaní a ľudskom vyzrievaní."228
Určitá forma osamelosti je nesporne potrebným prvkom permanentnej formácie. Sám Ježiš sa často utiahol do ústrania, aby sa tam modlil (porov. Mt 14,23). Schopnosť uniesť užitočnú samotu je nevyhnutnou podmienkou starostlivosti o vnútorný život. Ide o samotu naplnenú prítomnosťou Pána, ktorý nás vo svetle Ducha Svätého spája s Otcom. Podľa toho zachovávanie ticha a hľadanie priestoru a času pre "púšť" sú pre permanentnú formáciu tak v intelektuálnej, ako aj v duchovnej i pastoračnej oblasti nevyhnutné. V tomto zmysle možno ešte povedať, že kto nevie správne prežívať vlastnú osamelosť, nedokáže vytvárať ani skutočné bratské spoločenstvo.
75. Permanentná formácia má v kňazovi rozvíjať vedomie, že má účasť na spásonosnom poslaní Cirkvi. V Cirkvi, ktorá je "poslaním", je permanentná formácia kňaza nielen nevyhnutnou podmienkou, ale aj prostriedkom, bez ktorého sa nemožno zaobísť a ktorý ustavične vyzdvihuje význam poslania i zabezpečuje jeho verné a veľkodušné realizovanie. Takáto formácia pomáha kňazovi uvedomiť si v celej šírke veľkú vážnosť, ale zároveň aj veľkolepú milosť záväzku, voči ktorému nemôže ostať ľahostajný. Musí povedať spolu s Pavlom: "Veď ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť, to je moja povinnosť a beda mi, keby som evanjelium nehlásal" (1Kor 9,16). Na druhej strane má kňaz vychádzať v ústrety zjavnej alebo skrytej túžbe zo strany ľudí, ktorých Boh neprestáva volať ku spáse.
Len primeraná permanentná formácia môže pomôcť kňazovi pochopiť, že pre jeho službu je podstatná a rozhodujúca vernosť, ako píše aj apoštol Pavol: "A od správcov (Božích tajomstiev) sa už vyžaduje, aby bol každý verný" (1Kor 4,2). Kňaz napriek mnohým ťažkostiam, s ktorými sa stretne, za najťažších podmienok či v stave prirodzenej únavy sa musí zo všetkých síl usilovať zachovať vernosť až do konca života. Pavlovo svedectvo, ktoré píše kresťanom v Korinte, musí byť vzorom a povzbudením pre každého kňaza: "Preto nikomu v ničom nedávame pohoršenie, aby táto služba bola bez hany. Vo všetkom sa odporúčame ako Boží služobníci: vo veľkej trpezlivosti, v súženiach, v núdzi, v úzkostiach, pod ranami, vo väzeniach, v nepokojoch, v námahách, v bdení a pôstoch; v čistote, v poznaní, v zhovievavosti, v dobrote, v Duchu Svätom, v nepokryteckej láske, v slove pravdy, v Božej moci; zbraňami spravodlivosti v pravej i ľavej ruke, slávou aj potupou, zlou aj dobrou povesťou; ako zvodcovia, ale pravdiví, ako neznámi, a predsa dobre známi, akoby zomierajúci, a hľa, žijeme, ako trestaní, ale nie usmrtení, akoby smutní, no vždy sa radujeme, ako chudobní, a mnohých obohacujeme, akoby sme nič nemali, a pritom nám všetko patrí" (2Kor 6,3-10).
V každom veku a za každých okolností
76. Permanentná formácia, keďže je "permanentná", musí sprevádzať kňazov vždy, to znamená v každom veku a za každých okolností, ako aj na každom stupni cirkevnej zodpovednosti: pochopiteľne, v závislosti od možností a osobitostí, ktoré súvisia s odlišnosťami danými vekom, životnými podmienkami a zverenými úlohami.
Permanentná formácia je nevyhnutná predovšetkým pre mladých kňazov. Časté a systematické stretnutia majú predĺžiť vážnu a solídnu formáciu, ktorú dostali v seminári. Mladí kňazi musia postupne pochopiť a prežívať bohatstvo Božieho "daru" - kňazstva - a svoju schopnosť a služobný postoj vyjadriť aj pomocou čoraz presvedčivejšieho a zodpovednejšieho začlenenia do presbytéria, a tak i spoločenstva a zodpovednosti s ostatnými spolubratmi.
Pocit určitej "presýtenosti", ktorú pocíti mladý kňaz, keď odíde zo seminára a ocitne sa pred vyhliadkou ďalšieho štúdia a pravidelných stretnutí, možno pochopiť, ale názor, že kňazská formácia sa končí odchodom zo seminára, treba odmietnuť ako absolútne pomýlený a nebezpečný.
Pri stretnutiach v rámci permanentnej formácie si môžu mladí kňazi vzájomne pomáhať, vymieňať si skúsenosti, uvažovať o konkrétnom pretlmočení kňazského a služobného ideálu, ktorý si osvojili v seminári. Súčasne ich aktívna účasť na formačných stretnutiach kňazov môže slúžiť za vzor a podnet ostatným, už vekovo starším kňazom. Dosvedčia tak svoju lásku k celému presbytériu a horlivosť za miestnu cirkev, ktorá potrebuje dobre formovaných kňazov.
Pre pomoc mladým kňazom na tomto prvom citlivom úseku ich života a služby je vhodné, ba dnes priam potrebné, aby duchovní vodcovia a učitelia zostavili vhodnú štruktúru tejto pomoci, kde v organickej a stálej forme možno nájsť nevyhnutné pomôcky pre dobrý začiatok kňazskej služby. Pravidelné, dostatočne dlhé a časté stretnutia, ktoré sa podľa možnosti konajú v komunitnej forme so spoločným bývaním, stanú sa pre mladých kňazov chvíľami odpočinku, modlitby, uvažovania a bratskej výmeny skúseností. Tak už od začiatku ľahšie dokážu utvárať svoj kňazský život podľa príkazov evanjelia. A keby jednotlivé miestne cirkvi nemohli svojim mladým kňazom poskytnúť túto možnosť, nech sa spoja so susednými cirkvami a spoločne investujú prostriedky a pripravia vhodné programy.
77. Permanentná formácia je povinnosťou aj pre kňazov stredného veku. Mnohé nebezpečenstvá sa vyskytujú práve v tomto veku, ako napríklad prehnaná aktivita a istá rutina pri vykonávaní služby. Tak si môže niektorý kňaz namýšľať, že svoju osobnú osvedčenú skúsenosť nemusí konfrontovať s nikým a s ničím. Kňaz stredného veku nezriedka pociťuje istý druh nebezpečnej vnútornej únavy, ktorá je znakom rezignácie a sklamania po ťažkostiach a neúspechoch. Odpoveď na túto situáciu dáva permanentná formácia, pravidelné a vyrovnané skúmanie seba samého i svojho konania, nepretržité hľadanie motívov a prostriedkov pre vlastné poslanie: tak si kňaz zachová bdelého ducha, pohotového plniť trvalé, a predsa vždy nové požiadavky diela spásy, ktoré mu ako "Božiemu mužovi" každý predkladá.
Permanentná formácia musí zaujímať aj kňazov, ktorí pre vysoký vek môžu byť nazvaní starší a v niektorých miestnych cirkvách tvoria najpočetnejšiu časť presbytéria. Zaslúžia si vďačnosť za svoju svedomitú službu Kristovi a Cirkvi, ktorú vzhľadom na ich situáciu treba prejaviť konkrétnou solidárnosťou. Od týchto kňazov permanentná formácia nevyžaduje, aby ďalej študovali, sledovali nové poznatky, oboznamovali sa s kultúrnymi premenami, ale skôr aby sa ubezpečili o svojej úlohe, ktorú sú naďalej povolaní plniť v presbytériu: nielen preto, že aj keď v iných formách, predsa pokračujú v kňazskej službe, ale že vďaka svojej životnej a apoštolskej skúsenosti môžu sami učiť a formovať ostatných kňazov.
Permanentná formácia môže pomáhať aj kňazom, ktorých priveľké námahy alebo choroby priviedli do stavu fyzickej vyčerpanosti či morálneho ochabnutia. Permanentná formácia ich môže povzbudiť, aby pokojne a odvážne pokračovali v službe Cirkvi, aby sa neizolovali od veriacich ani od presbytéria, aby svoju vonkajšiu činnosť obmedzili na tie pastoračné úkony a formy osobnej spirituality, ktoré by vhodne podporili motiváciu ich kňazskej hodnosti a radosť z nej. Permanentná formácia im môže osobitne pomôcť uchovať si živé presvedčenie, ktoré oni sami odporúčali svojim veriacim, že sa naďalej ako aktívne údy zúčastňujú na budovaní Cirkvi. Najmä ak v jednote s trpiacim Ježišom Kristom a s mnohými bratmi a sestrami účastnými na Pánovom utrpení znova prežívajú duchovnú skúsenosť Pavla, ktorý povedal: "Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev" (Kol 1,24).229
Zodpovední za permanentnú formáciu
78. Podmienky, v akých kňazi často na mnohých miestach vykonávajú kňazskú službu, neumožňujú formáciu na potrebnej úrovni: množstvo povinností a služieb, zložitosť ľudského života vo všeobecnosti a osobine v kresťanskom spoločenstve, prehnaná aktivita a zhon, typické pre mnohé oblasti našej spoločnosti, často okrádajú kňazov o drahocenný čas a energiu, potrebné na to, aby mohli "dávať pozor na seba" (porov. 1Tim 4,16).
Toto si vyžaduje od všetkých čoraz väčšiu zodpovednosť za to, aby sa ťažkosti prekonali, dokonca aby sa stali výzvou na zostavenie a realizovanie permanentnej formácie, ktorá by zodpovedala veľkoleposti Božieho daru a závažnosti požiadaviek a potrieb našej doby.
Zodpovedných za permanentnú formáciu kňazov treba hľadať v Cirkvi ako "spoločenstve". V tomto zmysle celá miestna cirkev pod vedením biskupa nesie zodpovednosť za všemožné podnecovanie a riadenie permanentnej formácie kňazov. Kňazi nie sú ustanovení pre seba, ale pre Boží ľud: permanentná formácia, zabezpečujúca ľudskú, duchovnú, intelektuálnu a pastoračnú zrelosť kňazov, sa preto využije pre dobro samotného Božieho ľudu. Napokon aj vlastné vykonávanie pastoračnej služby nabáda k ustavičnej, plodnej a vzájomnej výmene skúseností zo života viery medzi kňazmi a veriacimi. Ba práve spolupôsobenie kňaza so spoločenstvom, ak sa rozumne usmerňuje, podstatne prispieva k účinnosti permanentnej formácie, pričom sa neobmedzuje na nejakú epizódu alebo izolovanú iniciatívu, ale vypĺňa a preniká celý život a službu kňaza.
Kňaz si za svojho účinkovania všíma kresťanskú skúsenosť jednoduchých a pokorných ľudí, duchovné vzlety osôb milujúcich Boha, odvážne skutky viery v živote kresťanov, ktorí nesú zodpovednosť za rôzne spoločenské a občianske záležitosti, a vo svetle svojej kňazskej služby z nich ťaží cenný duchovný pokrm. Aj pochybnosti, krízy a neúspechy v rozličných osobných a spoločenských situáciách, sklon všetko odmietať alebo zúfať si v čase bolestí, choroby a smrti: slovom, všetky ťažkosti, s ktorými sa ľudia stretávajú na ceste viery, v srdci bratsky prežíva a trpezlivo znáša aj kňaz, ktorý nielenže hľadá odpoveď na otázky pre druhých, ale vďaka tomu je podnecovaný nachádzať ju najmä pre seba.
A tak celý Boží ľud, vo všetkých svojich údoch, môže a má poskytovať cennú pomoc permanentnej formácii svojich kňazov. Má teda vyjsť kňazom v ústrety, aby mali čas na štúdium a modlitbu, má žiadať od nich len to, na čo ich poslal Kristus, a nie iné služby, má ochotne pomáhať kňazom v rôznych oblastiach pastoračného poslania, predovšetkým v oblastiach týkajúcich sa humánnej pomoci a charitatívnej služby, má s nimi utvárať srdečné a bratské vzťahy, pomáhať im uvedomovať si, že nemajú "panovať nad vierou", ale "prispievať k radosti" všetkých veriacich (porov. 2Kor 1,24).
Formačná zodpovednosť miestnej cirkvi za kňazov sa konkretizuje a špecifikuje vo vzťahu k jej rozličným údom počínajúc samým kňazom.
79. V istom zmysle je v prvom rade sám kňaz zodpovedný v Cirkvi za permanentnú formáciu: skutočne, každý kňaz má zo sviatosti kňazstva vyplývajúcu povinnosť zostať verný Božiemu daru a dynamizmu každodennej konverzie, ktorá vyplýva z toho istého daru. Predpisy a smernice cirkevných predstavených, ba ani príklad iných kňazov nedokážu podnietiť túžbu po permanentnej formácii, ak kňaz sám nie je presvedčený, že ju potrebuje, a nie je pripravený využiť príležitosť, čas a rôzne jej formy. Permanentná formácia udržiava "mladosť" ducha, ktorú mu nemôže dať nikto zvonku, ale ktorú musí každý znova a znova objavovať vo vlastnom vnútri. Túto "mladosť" má len ten, kto si vždy uchováva živú túžbu učiť sa a zdokonaľovať sa.
Základná zodpovednosť za formáciu pripadá biskupovi a spolu s ním presbytériu. Biskupova zodpovednosť sa zakladá na skutočnosti, že jeho prostredníctvom nadobúdajú kňazi svoje kňazstvo a zúčastňujú sa na pastoračnej starostlivosti o Boží ľud. On je zodpovedný za túto permanentnú formáciu, pomocou ktorej by všetci jeho kňazi mali vedieť veľkodušne zostať verní prijatému daru a službe, akú očakáva a zaiste aj má "právo" očakávať Boži ľud. Táto zodpovednosť pobáda biskupa v jednote s presbytériom vypracovať plán a program, vďaka ktorým by permanentná formácia nemala podobu jednorázovej akcie, ale stala by sa systematickým súborom tém, rozdeleným na časti a dodržiavaným presne určenými metódami. Biskup zadosť učiní svojej zodpovednosti nielen tým, že zabezpečí svojim kňazom miesto a čas na permanentnú formáciu, ale aj tým, že sa na nej z presvedčenia a s úprimným srdcom osobne zúčastní. Z nevyhnutnosti alebo z praktického hľadiska sa biskupi viacerých susedných diecéz alebo jednej cirkevnej provincie často budú musieť dohodnúť a spojiť svoje úsilie, aby tak mohli poskytnúť kvalitnejšie a účinnejšie podnety pre permanentnú formáciu, ako napríklad biblické, teologické a pastoračné kurzy, týždenné školiace pobyty, prednáškové cykly, stretnutia venované skúmaniu a overovaniu pastoračných postupov kňazov a cirkevného spoločenstva.
Biskup spĺňa svoju zodpovednosť aj vtedy, ak sa usiluje získať pomoc od teologických a pastoračných inštitútov a fakúlt, od seminárov, od organizácií a spolkov združujúcich kňazov, rehoľníkov a veriacich laikov, zapojených do kňazskej formácie.
V miestnej cirkvi zaujímajú významné miesto rodiny: na ne ako na "domáce cirkvi" sa zameriava život cirkevných spoločenstiev, ktoré oživujú a vedú kňazi. Osobitne treba vyzdvihnúť úlohu rodiny kňaza. Rodinné spoločenstvo zjednotené vo svojich úmysloch môže byť pre synovo povolanie významným prínosom. Aby kňazova rodina splnila plán Prozreteľnosti, ktorý ju predurčil byť zárodkom povolania a nenahraditeľným pomocníkom pre jeho rast a vývoj, musí absolútne rešpektovať rozhodnutie syna odovzdať sa Bohu a blížnemu; musí zostať vždy verným, povzbudivým svedkom jeho poslania tým, že ho bude s ochotou a úctou podporovať a všetko s ním znášať.
Čas, formy a prostriedky permanentnej formácie
80. Aj keď každá chvíľka môže byť "milostivým časom" (porov. 2Kor 6,2), v ktorom Duch Svätý pomáha kňazovi napredovať v modlitbe, v štúdiu a v pochopení svojej pastoračnej zodpovednosti, predsa však existujú aj "výsadné" chvíle, ktoré sú všeobecné a vopred pripravené.
Predovšetkým treba spomenúť stretnutia biskupa so svojimi kňazmi, či už rázu liturgického (najmä koncelebrácia sv. omše pri svätení olejov na Zelený štvrtok), alebo pastoračného a vzdelávacieho, kde sa posudzuje pastoračná činnosť alebo rozoberajú určité teologické otázky.
ďalej sú to stretnutia venované kňazskej spiritualite, ako napríklad duchovné cvičenia, dni duchovnej obnovy a podobne. Tieto stretnutia podporujú duchovný a pastoračný rast, poskytujú možnosť dlhšej a pokojnejšej modlitby, možnosť obnoviť si vedomie, čo znamená byť kňazom, nachádzať nové motívy vernosti a pastoračného zápalu.
Dôležité sú aj stretnutia zamerané na štúdium a meditáciu: zabraňujú kultúrnej chudobe a lipnutiu na zabehaných postojoch, a to aj na poli pastorácie, čo je vlastne ovocím duševnej lenivosti; zabezpečujú zrelšiu syntézu rozličných prvkov duchovného, kultúrneho a apoštolského života; otvárajú myseľ i srdce novým dejinným výzvam a podnetom, ktoré v Cirkvi vyvoláva Duch Svätý.
81. Existuje množstvo pomôcok a prostriedkov, ktoré permanentná formácia môže využiť, aby sa pre kňazov stávala čoraz cennejšou životnou skúsenosťou. Spomedzi nich spomeňme rozličné formy spoločného života kňazov, ktoré v Cirkvi vždy jestvovali, aj keď sa ich podoba a stupeň intenzity menia. "Dnes ich nemôžeme neodporúčať hlavne tým, čo žijú alebo pastoračne pôsobia na tom istom mieste. Tento spoločný život kléru nielenže napomáha ich životu a apoštolskej činnosti, ale poskytuje skvelý príklad lásky a jednoty všetkým kňazom aj laikom."230
Inú pomoc môžu predstavovať kňazské združenia, najmä kňazské sekulárne inštitúty, ktorých osobitnou vlastnosťou je "diecéznosť". Vďaka nej sa kňazi väčšmi zjednocujú s biskupom a vytvárajú "stav zasvätenia, v ktorom sa kňazi sľubmi či inými posvätnými záväzkami zasvätili uvádzaniu evanjeliových rád do každodenného života".231 Aj všetky formy "kňazských bratstiev", ktoré Cirkev schválila, sú užitočné nielen pre duchovný život, ale aj pre apoštolát a pastoráciu.
Podobne aj duchovné vedenie v značnej miere podporuje permanentnú formáciu kňazov. Je to klasický prostriedok, ktorý nestratil nič zo svojej dôležitosti nielen pri zabezpečovaní duchovnej formácie, ale aj pri udržiavaní a posilňovaní vernosti a veľkodušnosti vo vykonávaní kňazskej služby. Budúci pápež Pavol VI. napísal: "Duchovné vedenie má veľmi krásnu, ba možno povedať nenahraditeľnú funkciu v mravnej a duchovnej výchove mládeže, ktorá sa usiluje spoznať a s absolútnou vernosťou nasledovať svoje povolanie, nech je akékoľvek; bude vždy blahodarne vplývať na človeka každého veku, ak s láskou a vo svetle zbožnej a múdrej rady bude hľadať pravdivosť svojej čestnosti a povzbudenie k veľkodušnému plneniu svojich povinností. Je to veľmi citlivý, ale neobyčajne hodnotný výchovný prostriedok. Je to vlastne pedagogické a psychologické umenie spojené s veľkou zodpovednosťou každého, kto ho vykonáva; a duchovné cvičenie pokory a dôvery pre toho, kto ho prijíma."232

ZÁVER
82. "Pošlem vám pastierov podľa svojho srdca" (Jer 3,15).
Tento Boží prísľub ešte aj dnes žije a spĺňa sa v Cirkvi: tá v každom čase preciťuje radosť, že jej patria tieto prorocké slová; vidí, ako sa denne realizujú v mnohých kútoch sveta, ba čo viac v srdciach toľkých ľudí, najmä mládeže. A keďže na Cirkev i na celý svet doliehajú veľké a neodkladné potreby, želá si, aby sa na prahu tretieho tisícročia tento Boží prísľub spĺňal novým spôsobom, ešte vo väčšej miere, intenzívnejšie a účinnejšie: ako jedinečné turíčne vyliatie Ducha.
Boží prísľub vzbudzuje v srdci modlitbu, dôveru v lásku Otca - ktorý poslal na zem Ježiša, Dobrého pastiera, apoštolov, ich nástupcov, nespočetný zástup kňazov - spojenú s vrúcnou modlitbou, aby naďalej preukazoval dnešným ľuďom svoju vernosť a dobrotu.
Cirkev je pripravená odpovedať na túto milosť. Cíti, že Boží dar si vyžaduje jednohlasnú a veľkodušnú odpoveď: všetok Boží ľud sa musí vytrvale modliť a pracovať pre kňazské povolania; kandidáti kňazstva sa musia veľmi seriózne pripravovať, aby tento Boží dar prijali a prežívali vo vedomí, že Cirkev a svet ich potrebujú; musia milovať Krista, Dobrého pastiera, stvárňovať svoje srdcia podľa jeho srdca, musia byť ochotní vyjsť do celého sveta ako jeho obrazy a všetkým ohlasovať, že Kristus je Cesta, Pravda a Źivot.
S osobitnou výzvou sa obraciame na rodiny: nech rodičia, a najmä matky veľkodušne odovzdávajú svojich synov Pánovi, ktorý ich povoláva ku kňazstvu, nech im s radosťou pomáhajú na ich ceste za povolaním, nech si uvedomia, že takto väčšmi rozšíria a prehĺbia svoju plodnosť kresťanov a členov Cirkvi, čím sa istým spôsobom stanú účastnými na blaženosti panenskej Matky Márie: "Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života" (Lk 1,42).
A dnešnej mládeži hovoríme: buďte vnímavejší na hlas Ducha, nechajte v hĺbke srdca znieť veľké očakávanie Cirkvi a ľudstva, nebojte sa otvoriť si svoju dušu volaniu Krista Pána, všímajte si Ježišov milujúci pohľad uprený na vás a oduševnene odpovedajte na výzvu bezvýhradne ho nasledovať.
Cirkev odpovedá na túto milosť záväzkom kňazov, že budú realizovať permanentnú formáciu, ktorú vyžaduje dôstojnosť sviatosti kňazstva i zodpovednosť za ňu. Všetci kňazi majú povinnosť uvedomiť si, aká je formácia v súčasnej dobe zvlášť potrebná: nová evanjelizácia vyžaduje aj nových evanjelizátorov a tými sú kňazi, ktorí sa rozhodnú prežívať svoje kňazstvo ako osobitnú cestu k svätosti.
Boh v prísľube neponúka Cirkvi hocijakých pastierov, ale pastierov "podľa svojho srdca". "Srdce" Boha sa nám naplno zjavilo v srdci Krista, Dobrého pastiera. Kristovo srdce ešte aj dnes spolucíti so zástupmi a chce im dať chlieb pravdy, chlieb lásky a života (porov. Mk 6,30nn), želá si tĺcť aj v iných srdciach - v srdciach kňazov: "Vy im dajte jesť" (Mk 6,37). Ľudia cítia potrebu striasť zo seba anonymitu a strach, chcú byť osobne pozvaní a volaní po mene, bezpečne kráčať životom, chcú, aby ich niekto znovu našiel, ak sa stratia, chcú byť milovaní a dosiahnuť spásu ako najväčší dar Božej lásky. A práve toto robí Ježiš Kristus, Dobrý pastier; on a s ním jeho kňazi.
Na záver tejto exhortácie obraciame zrak na množstvo ašpirantov kňazského stavu, na seminaristov a kňazov, čo roztrúsení po svete v ťažkých, niekedy až dramatických podmienkach, ale vždy radostne zachovávajú vernosť Bohu a neúnavne slúžia svojmu stádu, čo dennodenne obetujú svoj život, aby vzrastala viera, nádej a láska v srdciach a v životoch mužov i žien našej doby.
Vy, drahí bratia kňazi, to robíte preto, lebo sám Pán vás mocou svojho Ducha povolal, aby ste v hlinených nádobách svojho všedného života reprezentovali neoceniteľný poklad jeho lásky Dobrého pastiera.
V spojení so synodálnymi otcami a v mene všetkých biskupov sveta a celého cirkevného spoločenstva vyslovujeme vám svoje uznanie, ktoré si vaša vernosť a vaša služba zasluhujú.233
Źeláme vám všetkým milosť, aby ste každý deň roznecovali Boží dar, ktorý ste dostali vkladaním rúk (porov. 2Tim 1,6), aby ste čerpali posilu z hlbokého priateľstva, ktoré vás spája s Ježišom a medzi sebou navzájom, aby ste sa radovali, že Božie stádo stále vzrastá v láske k nemu a ku každému človeku, aby ste boli vždy presvedčení, že ten, čo začal vo vás dobré dielo, aj ho dokončí až do dňa Krista Ježiša (porov. Flp 1,6). So všetkými a s každým jedným z vás sa obraciame v modlitbe na Pannu Máriu, matku a učiteľku nášho kňazstva.
Každý rozmer kňazskej formácie možno vzťahovať na Pannu Máriu, ktorá na Božie volanie odpovedala najlepšie zo všetkých ľudí, keď sa stala takou služobnicou a učeníčkou Slova, až počala vo svojom srdci a vo svojom tele Slovo, ktoré sa stalo človekom, aby ho odovzdala ľudstvu; ktorá bola povolaná vychovávať jediného a večného Kňaza, ochotného podriadiť sa jej materskej moci. Najsvätejšia Panna svojím príkladom a príhovorom stále horlivo podporuje vzrast povolaní a rozvoj kňazského života v Cirkvi.
Preto sme my, kňazi, povolaní rozvíjať v sebe pevnú a nežnú úctu k Panne Márii, ktorú máme dokazovať nasledovaním jej cností a častou modlitbou.
Mária, Matka Ježiša Krista a Matka kňazov,
prijmi tento titul, ktorý ti udeľujeme,
aby sme oslávili tvoje materstvo,
aby sme s tebou uvažovali o kňazstve
tvojho Syna a tvojich synov,
svätá Božia Rodička.
Matka Kristova,
Mesiášovi Kňazovi si dala telo z tela,
aby bolo pomazané Duchom Svätým
pre spásu chudobných a skrúšených srdcom;
zachovaj vo svojom srdci Cirkev a kňazov,
Matka Spasiteľa.
Matka viery,
sprevádzala si do chrámu Syna človeka,
splnenie prísľubov daných Otcom;
odovzdaj Otcovi na jeho slávu
kňazov tvojho Syna,
Archa zmluvy.
Matka Cirkvi,
spolu s učeníkmi si vo večeradle prosila Ducha Svätého
za nový ľud a jeho pastierov;
vypros kňazskému stavu
plnosť jeho darov,
Kráľovná apoštolov.
Matka Ježiša Krista,
žila si s ním od začiatku jeho života
a jeho poslania,
hľadala si ho - Učiteľa - medzi zástupmi,
bola si pri ňom, keď bol vyzdvihnutý nad zem,
keď dokončil jedinečnú večnú obetu,
a mala si po boku Jána ako svojho syna;
prijmi tých, čo sú od počiatku povolaní,
podporuj ich rast,
sprevádzaj v živote a v službe
svojich synov,
Matka kňazov.
Amen!

Dané v Ríme u Svätého Petra 25. marca - na slávnosť Zvestovania Pána, roku 1992 - v štrnástom roku nášho pontifikátu.

Ján Pavol II.


POZNÁMKY
1 Propositio 2.
2 Záverečný príhovor na synode biskupov (27. 10. 1990), 5: L?Osservatore Romano, 28. 10. 1990.
3 Porov. Propositio 1.
4 Porov. vieroučná konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 28; dekrét o účinkovaní a živote kňazov Presbyterorum ordinis; dekrét o kňazskej formácii Optatam totius.
5 Ratio fundamentalis institutionis sacerdotalis (6. 1. 1970): AAS 62 (1970), 321-384.
6 Záverečný príhovor na synode biskupov (27. 10. 1990), 3: c. d.
7 Tamže, 1: c. d.
8 Záverečné posolstvo synodálnych otcov Božiemu ľudu (28. 10. 1990), III: L?Osservatore Romano, 29.-30. 10. 1990.
9 Príhovor pred modlitbou Anjel Pána (14. 1. 1990), 2: L?Osservatore Romano, 15.-16. 1. 1990.
10 Tamže, 3: c. d.
11 Porov. Propositio 3.
12 Homília Pavla VI na 9. zasadaní Druhého vatikánskeho koncilu (7. 12. 1965): AAS 5 8 (1966), 55.
13 Porov. Propositio 3.
14 Porov. tamže.
15 Porov. 8. riadne zasadanie synody biskupov o kňazskej formácii v súčasných podmienkach, Lineamenta, 5-6.
16 Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 4.
17 Porov. 8. všeobecné zasadanie synody biskupov: záverečný príhovor synodálnych otcov Božiemu ľudu (28. 10. 1990), I: c. d.
18 Záverečný príhovor na synode biskupov (27. 10. 1990), 4: c. d.; porov. List všetkým kňazom Cirkvi na Zelený štvrtok 1991 (10. 3. 1991): L?Osservatore Romano, 15. 3. 1991.
19 Porov. vieroučná konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium; dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis; dekrét o kňazskej formácii Optatam totius; Kongregácia pre katolícku výchovu: Ratio fundamentalis institutionis sacerdotalis (6. 1. 1970): c. d. 321-384; 2. riadne všeobecné Zasadanie synody biskupov roku 1971.
20 Propositio 7.
21 Druhý vatikánsky koncil, vieroučná konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 5.
22 Apoštolská posynodálna exhortácia Christifideles laici (30. 12. 1988), 8; AAS 81 (1989), 405; porov. 2. mimoriadne všeobecné zasadanie synody biskupov roku 1985.
23 Porov. Propositio 7.
24 Porov. Druhý vatikánsky koncil, dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis, 7-8.
25 Porov. Druhý vatikánsky koncil, vieroučná konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 1.
26 Porov. Propositio 7.
27 Tamže.
28 Porov. Propositio 7.
29 8. riadne všeobecné Zasadanie synody biskupov o výchove kňazov v súčasných podmienkach De sacerdotibus formandis in hodiernis adiunctis, Instrumentum laboris, 16; porov. Propositio 7.
30 Príhovor pred modlitbou Anjel Pána (25. 2. 1990): L?Osservatore Romano, 26.-27. 2. 1990.
31 Porov. dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis, 7-9.
32 Tamže, 8; porov. Propositio 7.
33 Porov. Druhý vatikánsky koncil, dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis, 9.
34 Porov. Druhý vatikánsky koncil, vieroučná konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 10.
35 Porov. Propositio 7.
36 Dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis, 10.
37 Dekrét o kňazskej formácii Optatam totius, 20.
38 Porov. Propositio 12.
39 Posolstvo synodálnych otcov Božiemu ľudu (28. 10. 1990), III: c. d.
40 Vieroučná konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium 40.
41 Dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis, 12.
42 Sermo 340, 1; PL 38, 1483.
43 Tamže: c. d.
44 Porov. Propositio 8.
45 Porov. Druhý vatikánsky koncil, dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis, 2; 12.
46 Porov. Propositio 8.
47 Sermo Morin Guelferbytanus, 32, 1; PLS 2, 637
48 Rímsky misál, Antifona k prijímaniu na 4. nedeľu veľkonočnú.
49 Porov. apoštolský list Mulieris dignitatem (15. 8. 1988), 26, AAS 80 (1988), 1715-1716.
50 Propositio 7.
51 Homília počas eucharistickej adorácie v Soule (7. 10. 1989), 2; Insegnamenti, XII 2 (1989), 785.
52 Sv. Augustín, In Ioannis Evangelium Tractatus, 123, 5; CCL 36,678.
53 Príhovor ku kňazom, účastníkom kongresu organizovanom CEI (4. 11. 1980): Insegnamenti, III 2 (1980), 1055.
54 Dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis, 14.
55 Tamže.
56 Tamže.
57 Porov. apoštolská exhortácia Pavla VI. Evangelii nuntiandi (8. 12. 1975), 75; AAS 68 (1976), 64 -67.
58 Porov. Propositio 8.
59 Dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis, 12.
60 In Ioannis Evangelium Tractatus, 123, 5: c.d.
61 Porov. dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis, 12.
62 Tamže, 5.
63 Porov. Tridentský koncil, Decretum de iustificatione, cap. 7; Decretum de sacramentis, can. 6 (Ds 1529; 1606).
64 Dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis, 12.
65 Sermo de Nat. sanct. Apost. Petri et Pauli ex Evangelio in quo ait: Simon Ioannis diligis me?; Biblitheca Casinensis, in Miscellanea Augustiniana, vol. I., red. G. Morin, OSB, Rím Typ. Polygl. Vat., 1930, 404.
66 Porov. dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis, 4-6; 13.
67 Porov. apoštolská exhortácia Pavla VI. Evangelii nuntiandi (8. 12. 1975), 15; c.d., 13-15.
68 Porov. vieroučná konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 8; 10.
69 Druhý vatikánsky koncil, dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis, 5.
70 Apoštolská posynodálna exhortácia Reconciliatio et paenitentia (2. 12. 1984), 31, VI; AAS 77 (1985), 265-266.
71 Druhý vatikánsky koncil, dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis, 6.
72 Porov. Druhý vatikánsky koncil, vieroučná konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 42.
73 Porov. Propositio 9.
74 Druhý vatikánsky koncil, dektrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis, 15.
75 Porov. tamže
76 Vieroučná konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 42.
77 Apoštolská exhortácia Familiaris consortio (22. 11. 1981), 16; AAS 74 (1982), 98.
78 Propositio 11.
79 Druhý vatikánsky koncil, dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis, 16.
80 Tamže.
81 Propositio 8
82 Porov. dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis, 17.
83 Propositio 10.
84 Tamže.
85 Porov. Kongregácia pre rehoľníkov a sekulárne inštitúty a Kongregácia pre biskupov, smernice pre vzájomné vzťahy medzi biskupmi a rehoľníkmi v Cirkvi Mutuae relationes (14. 5. 1978), 18; AAS 70 (1978), 484-485.
86 Porov. Propositio 25; 38.
87 Porov. Druhý vatikánsky koncil, vieroučná konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 23.
88 Dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis, 10; porov. Propositio 12.
89 Encyklika Redemptoris missio (7. 12. 1990), 67; AAS 83 (1991), 315-316.
90 Dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis, 10.
91 Homília pre 5000 kňazov z celého sveta (9. 10 1984), 2; Insegnamenti, VII 2 (1984), 839.
92 Záverečný príhovor na synode biskupov (27. 10. 1990), 5; c.d.
93 Porov. Propositio 6.
94 Porov. Propositio 13.
95 Porov. Propositio 4.
96 Druhý vatikánsky koncil, viroučná konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 9.
97 Tamže.
98 Sv. Cyprián, De dominica Oratione, 23; CCL 3/A, 105.
99 Porov. Druhý vatikánsky koncil, dekrét o laickom apoštoláte Apostolicam actuositatem, 3.
100 Propositio 5.
101 Príhovor pre modlitbou Anjel Pána (3. 12. 1989), 2; Insegnamenti, XII 2 (1989), 1417.
102 Posolstvo V. svetovému dňu modlitieb za kňazské povolania (19. 4. 1968); Insegnamenti, VI (1968), 134-135.
103 Porov. Propositio 5.
104 Porov. vieroučná konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 10; dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis, 12.
105 Porov. Propositio 13.
106 Druhý vatikánsky koncil, pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 16.
107 Rímsky misál, Collecta Missae pro vocationibus ad sacros Ordines.
108 Porov. Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 10.
109 Propostio 15.
110 Tamže.
111 Porov. CIC, kan. 220: "Nie je dovolené nikomu (...) porušiť právo každého človeka chrániť vlastné súkromie"; porov. kan. 642.
112 Dekrét o kňazskej formácii Optatam totius, 2.
113 Porov. Druhý vatikánsky koncil, dekrét o pastoračnej službe biskupov v Cirkvi Christus Dominus, 15.
114 Porov. Druhý vatikánsky koncil, dekrét o kňazskej formácii Optatam totius, 2.
115 Dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis, 6.
116 Tamže, 11.
117 Porov. Druhý vatikánsky koncil, dekrét o kňazskej formácii Optatam totius, 2.
118 Propositio 14.
119 Propositio 15.
120 Porov. Propositio 16.
121 Posolstvo XXII. svetovému dňu modlitieb za kňazské povolania (13. 4. 1985), 1; AAS 77 (1985), 982.
122 Záverečné posolstvo synodálnych otcov Božiemu ľudu (28. 10. 1990), IV; c.d.
123 Propositio 21.
124 Porov. Druhý vatikánsky koncil, dekrét o kňazskej formácii Optatam totius, 11; dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis, 3; Kongregácia pre katolícku výchovu. Ratio fundamentalis institutionis sacerdotalis (6. 1. 1970), 51; c.d., 356-357.
125 Porov. Propositio 21.
126 Encyklika Redemptor hominis (4. 3. 1979), 10; AAS 71, (1979), 274.
127 Apoštolská exhortácia Familiaris consortio (22. 11. 1981), 37; c.d., 128.
128 Tamže.
129 Propositio 21.
130 Porov. Druhý vatikánsky koncil, pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 24.
131 Porov. Propositio 21.
132 Propositio 22.
133 Porov. Sv. Augustín, Confessiones, I, 1; CSEL 33, 1.
134 8. zasadanie generálne rady synody biskupov o výchove kňazov v súčasných podmienkach, Instrumentum laboris, 30.
135 Propositio 22.
136 Propositio 23.
137 Dekrét o kňazskej formácii Optatam totius, 8.
138 Vieroučná konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 24.
139 Tamže 2.
140 Tamže, 25.
141 Príhovor pred modlitbou Anjel Pána (4. 3. 1990), 2-3: L Osservatore Romano, 5-6. 3. 1990.
142 Porov. Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 14.
143 Sv. Augustín, In Ioannis Evangelium Tractatus, 26, 13; c.d., 266.
144 Liturgia hodín, Antifóna k Magnifikat, 2. vešpery na sviatok Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi.
145 Porov. Druhý vatikánsky koncil, dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis, 13.
146 Príhovor pred modlitbou Anjel Pána (1. 7. 1990), 3: L Osservatore Romano, 2. 3. 7. 1990.
147 Propositio 23.
148 Tamže.
149 Porov. tamže.
150 Dekrét o kňazskej formácii Optatam totius, 9.
151 Kongregácia pre katolícku výchovu, Ratio fundamentalis institutionis sacerdotalis (6. 1. 1970): c.d. 354.
152 Druhý vatikánsky koncil, dekrét o kňazskej formácii Optatam totius, 10.
153 Tamže.
154 Porov. List všetkým kňazom na Zelený štvrtok (8. 4. 1979); Insegnamenti II/1 (1979), 841-862.
155 Propositio 24.
156 Druhý vatikánsky koncil, pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 15.
157 Propositio 26.
158 Porov. dekrét o kňazskej formácii Optatam totius, 16.
159 8. zasadanie generálne rady synody biskupov o výchove kňazov v súčasných podmienkach, Instrumentum laboris, 39.
160 Porov. Kongregácia pre katolícku výchovu, list biskupom o vyučovaní filozofie v seminároch De philosophiae institutione in seminariis (20. 1. 1972).
161 "Desideravi intellectu videre quod credidi et multum disputavi et laboravi", De trinitate XV, 28; CCL 50/A, 534.
162 Prejav k účastníkom XXI. talianskeho biblického týždňa (25. 9.. 1970); AAS 62 (1970), 618.
163 Propositio 26.
164 "Fides, quae est quari habitus theologiae"; In lib. Boethii de Trinitate V, 4, ad 8.
165 Porov. In I Sentent., Prolog., q. I, a. 1-5.
166 Porov. Kongregácia pre učenie viery, inštrukcie v poslaní teológa v Cirkvi Donum veritatis (24. 5. 1990), 11, 40; AAS 82 (1990), 1554-1555. 1568-1569.
167 Dekrét o kňazskej formácii Optatam totius, 14.
168 Itinerarium mentis in Deum, Prol., n. 4: Opera omnia, Tomus V, Ad Claras Aquas 1891, 296.
169 Druhý vatikánsky koncil, dekrét o kňazskej formácii Optatam totius, 16.
170 Encyklika Solicitudo rei socialis (30. 12. 1987), 41; AAS 80 (1988), 571.
171 Porov. Encyklika Centesimus annus (1. 5. 1991), 54; AAS 83 (1991), 859-860.
172 Kongregácia pre učenie viery, inštrukcie o poslaní teológa v Cirkvi Donum veritatis (24. 5. 1990, 21; c.d., 1559.
173 Propositio 26.
174 Napr. sv. Tomáš Akvinský napísal: "Viac sa treba držať autority Cirkvi ako autority sv. Augustína alebo sv. Hieronyma či ktoréhokoľvek iného učiteľa Cirkvi" Summa Theol., I-II, q. 10, a. 12) a podobne: "Nikto sa nemôže odvolávať na autoritu Hieronyma alebo Augustína či iného učiteľa Cirkvi proti autorite Petrovej" (tamže, I-II, q. 11, a 2 ad 3).
175 Propositio 32.
176 Porov. encyklika Redemtoris missio (7. 12. 1990), 67: 52-54.
177 Porov. Propositio 32.
178 Propositio 27.
179 Dekrét o kňazskej formácii Optatam totius, 4.
180 Druhý vatikánsky koncil, vieroučná konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 48.
181 Explanatio Apocalypsis, lib. II, 12; PL 93, 166.
182 Porov. Propositio 28.
183 Tamže.
184 Dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis, 9; porov. Ján Pavol II., apoštolská posynodálna exhortácia Christifideles laici (30. 12. 1988), 61; c.d., 512-514.
185 Propositio 28.
186 Porov. tamže.
187 Porov. encyklika Redemptoris missio (7. 12. 1990), 67-68; c.d., 315-316.
188 Porov. dekrét o kňazskej formácii Optatam totius, 4.
189 Propositio 20.
190 Tamže.
191 Tamže.
192 Tamže.
193 Porov. príhovor k poslucháčom a bývalým poslucháčom rímskeho Collegio Capranica (21. 1. 1983): Insegnamenti, VI 1 (1983) 173-178.
194 Propositio 20.
195 Tamže.
196 Propositio 19.
197 Tamže.
198 In Ioannem Evangelistam Expositio, c. 21, lect. V, 2.
199 Dekrét o kňazskej formácii Optatam totius, 3.
200 Porov. Propositio 17.
201 Porov. Kongregácia pre katolícku výchovu, Ratio fundamentalis institutionis sacerdotalis (6. 1. 1970), 19; c.d. 342.
202 Dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis, 7.
203 Propositio 29.
204 Tamže.
205 Porov. Propositio 23.
206 Porov. apoštolská posynodálna exhortácia Christifideles laici (30. 12. 1988), 61; 63; c.d., 512-514, 517-518; apoštolský list Mulieris dignitatem (15. 12. 1988), 29-31; c.d., 1721-1729.
207 Porov. Propositio 29.
208 Propositio 30.
209 Tamže.
210 Porov. Propositio 25.
211 Príhovor ku kňazom z hnutia Comunione e Liberazione (12. 9. 1985); AAS 78 (1986), 256.
212 Porov. Propositio 25.
213 Príhovor pri stretnutí s predstaviteľmi švajčiarskeho kléru v Einsideln (15. 6. 1984) 10; Insegnamenti, VII 1 (1984), 1798.
214 Porov. sv. Augustín, In Ioannis Evangelium Tractatus 123, 5;c.d., 678-680.
215 Porov. Propositio 31.
216 Sv. Karol Boromejský, Acta Ecclesiae Mediolanensis, Milano 1559, 1178.
217 Porov. Druhý vatikánsky koncil, pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 22.
218 8. riadne zasadanie biskupskej synody o kňazskej formácii v súčasných podmienkach Instrumentum laboris, 55.
219 Porov. Druhý vatikánsky koncil, dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis, 6.
220 Encyklika Ecclesiam suam (6. 8. 1964), III; AAS 56 (1964), 647.
221 Porov. Kongregácia pre klérus, smernice pre rozšírenie vzájomnej spolupráce miestnych a všeobecnej Cirkvi pre primeranejšie rozmiestnenie kňazov Postquam apostoli (25. 3. 1980); AAS 72 (1980), 343-364.
222 Porov. Propositio 39.
223 Propositio 34.
224 Tamže.
225 Tamže.
226 Porov. Propositio 38; porov. Druhý vatikánsky koncil, dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis, 1; dekrét o kňazskej formácii Optatam totius, 1; Kongregácia pre rehoľníkov a sekulárne inštitúty a Kongregácia pre biskupov, smernice pre vzájomné vzťahy medzi biskupmi a rehoľníkmi v Cirkvi Mutuae relationes (14. 5. 1978), 2, 10; c.d., 475; 479-480.
227 Propositio 35.
228 Tamže.
229 Porov. Propositio 36.
230 8. riadne zasadanie biskupskej synody o kňazskej formácii v súčasných podmienkach Instrumentum laboris, 60; porov. Druhý vatikánsky koncil, dekrét o pastoračnej službe biskupov v Cirkvi Christus Dominus, 30; dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis, 8; CIC kan. 550 § 2.
231 Propositio 37.
232 G. B. Montini, pastiersky list o mravnom cítení, 1961.
233 Porov. Propositio 40.