Posolstvo Svätého Otca Benedikta XVI. k 21. svetovému dňu chorých


Choď a rob aj ty podobne! (Lk 10, 37)

Milí bratia a sestry!

1. V deň liturgickej spomienky na Pannu Máriu Lurdskú, 11. februára 2013, sa bude na mariánskom pútnickom mieste v Altöttingu sláviť 21. svetový deň chorých. Tento deň je pre chorých, pre pracovníkov v zdravotníctve, veriacich kresťanov a všetkých ľudí dobrej vôle „významným momentom modlitby, vzájomného spoločenstva, obetovania utrpenia za blaho Cirkvi a tiež výzvou pre všetkých, aby v tvári chorého spolubrata spoznávali najsvätejšiu tvár Krista, ktorý svojím utrpením, smrťou a zmŕtvychvstaním dosiahol spásu ľudstva“ (Ján Pavol II., List k uvedeniu Svetového dňa chorých, 13. mája 1992, 3). Pri tejto príležitosti cítim osobitnú blízkosť ku každému z vás, milí chorí, ktorí v zariadeniach opatrovateľskej starostlivosti a domovoch dôchodcov, alebo aj doma prežívate v dôsledku svojej choroby a svojho utrpenia ťažký čas skúšky.  Nech vás všetkých povzbudia slová otcov Druhého vatikánskeho koncilu: „Nie ste zabudnutí, ani zbytoční: Kristus vás volá, aby ste sa stali jeho živým a priehľadným obrazom“ (Posolstvo chudobným, chorým a všetkým, čo trpia).

2. Aby som vás mohol sprevádzať na vašej duchovnej púti, ktorá nás vedie z Lúrd, miesta a symbolu nádeje a milosti k svätyni v Altöttingu, chcel by som sa spolu s vami zamyslieť nad symbolickou postavou milosrdného Samaritána (porov. Lk 10, 25 – 37). Podobenstvo z Lukášovho evanjelia patrí do radu obrazov a rozprávaní z bežného života, skrze ktoré Ježiš objasňuje hlbokú lásku, ktorú Boh prechováva ku každému človeku, najmä ak je chorý či trpí bolesťami. Záverečnými slovami podobenstva o milosrdnom Samaritánovi „Choď a rob aj ty podobne!“ (Lk 10, 37), však Pán zároveň ukazuje, ako sa má správať každý z jeho učeníkov voči ostatným, zvlášť ak si vyžadujú starostlivosť. Ide teda o to, aby sme prostredníctvom intenzívneho vzťahu s Bohom v modlitbe čerpali silu z jeho nekonečnej lásky, a tak ako milosrdný Samaritán, dokázali denne preukazovať konkrétnu pozornosť tomu, kto je telesne či duševne zranený alebo prosí o pomoc, aj keď nám je neznámy a bez prostriedkov. To sa netýka len tých, ktorí sú činní v pastorácii, či v službe chorým, ale všetkých, aj samotného chorého, ktorý môže prežívať svoju situáciu v perspektíve viery. „Vyhýbanie sa utrpeniu ani útek pred bolesťou neprináša človeku uzdravenie. To prináša len schopnosť prijať súženie, dozrievať v ňom a nachádzať jeho zmysel prostredníctvom zjednotenia sa s Kristom, ktorý trpel s nekonečnou láskou“  (encyklika Spe salvi, 37).

3. Viacerí cirkevní otcovia videli v postave milosrdného Samaritána samotného Ježiša  a muža, ktorý padol do rúk zbojníkov, stotožňovali s Adamom, teda s ľudstvom, strateným a zraneným v dôsledku vlastného hriechu (porov. Origenes, 34. homília na Lukášovo evanjelium 1 – 9; Ambróz, Komentár k Lukášovmu evanjeliu, 71 – 84; Augustín, Sermo 171). Ježiš je Boží Syn, je tým, ktorý sprítomňuje Božiu lásku – vernú, večnú, neobmedzenú a bezhraničnú lásku. Ale Ježiš je aj tým, ktorý sa „zrieka seba samého“, vzdáva sa svojej božskej prirodzenosti, aby vzal na seba ľudskú prirodzenosť (porov. Flp 2, 6 – 8) a  priblížil sa človeku v jeho utrpení, zostupuje k zosnulým – ako vyznávame v Kréde – a prináša nádej a svetlo. Nepridŕža sa svojej rovnosti s Bohom (porov. Flp 2, 6), ale plný súcitu sa skláňa nad priepasťou ľudského utrpenia, aby doň vlial olej útechy a víno nádeje.

4. Rok viery, ktorý práve slávime, je vhodnou príležitosťou na to, aby sme zintenzívnili službu lásky k blížnemu v našich farských a iných cirkevných spoločenstvách, aby tak bol každý pre toho druhého milosrdným samaritánom po jeho boku. V tejto súvislosti  by som chcel upriamiť pozornosť na niektoré z mnohých postáv v dejinách Cirkvi, ktoré pomáhali chorým, aby ich utrpenie prinášalo v ľudskej aj duchovnej rovine ovocie. Nech vám slúžia za príklad a na povzbudenie. Svätá Terézia od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre, „expertka vedy lásky“ (Ján Pavol II., apoštolský list Novo millennio ineunte, 42), to pochopila. Chorobu, ktorá ju priviedla „cez veľké utrpenie k smrti“, prežívala „v hlbokej jednote s Ježišovým umučením“ (generálna audiencia, 6. apríla 2011). Ctihodný služobník Luigi Novarese, ktorý je ešte dnes v živej pamäti mnohých, vnímal v službe, ktorú vykonával, zvláštnym spôsobom význam modlitby za chorých a trpiacich, a tiež modlitbu spolu s nimi. Často ich sprevádzal aj na mariánske pútnické miesta – zvlášť k lurdskej jaskyni. Pohnutý láskou k blížnemu, venoval Raoul Follereau svoj život starostlivosti o ľudí, ktorí trpeli malomocenstvom, v odľahlých končinách zeme a medziiným inicioval aj Svetový deň malomocných. Blahoslavená Matka Tereza z Kalkaty začala svoj deň vždy tým, že sa stretla s Ježišom v Eucharistii, aby potom vyšla do ulíc s ružencom v ruke a stretla sa s Pánom, prítomným v trpiacich, slúžiac mu, najmä v tých „nechcených, nemilovaných, o ktorých sa nik nestará“. Rovnako aj svätá Anna Schäfferová z Mindelstettenu vedela príkladným spôsobom spojiť svoje utrpenie s Kristovým utrpením a „tak sa lôžko bolesti stalo pre ňu kláštornou celou a utrpenie základom jej misijnej služby... Posilňovaná denným svätým prijímaním sa stala neúnavným nástrojom príhovorov v modlitbe a odrazom Božej lásky pre mnohých ľudí, ktorí vyhľadávali jej radu“ (Homília pri svätorečení, 21. októbra 2012). V evanjeliu vyniká postava Preblahoslavenej Panny Márie, ktorá nasleduje svojho trpiaceho Syna až k vrcholnej obete na Golgote. Nikdy nestráca nádej v Božie víťazstvo nad zlom, utrpením a smrťou. Rovnakým objatím viery a lásky vie prijať Božieho Syna narodeného v betlehemských jasliach, ako aj zomierajúceho na kríži. Jej pevná dôvera v Božiu moc je prežiarená Kristovým zmŕtvychvstaním, ktoré dáva trpiacim nádej a obnovuje istotu o Pánovej blízkosti a úteche.

5. Na záver by som chcel vyjadriť svoju úprimnú vďaku a povzbudenie katolíckym zariadeniam pre chorých a tiež spoločnosti, diecézam, kresťanským spoločenstvám, rehoľným rodinám činným v pastorácii chorých, ako aj združeniam zdravotníkov a dobrovoľníkov. Nech si všetci čoraz viac uvedomujú, že „v láskyplnom a veľkodušnom prijatí každého ľudského života, predovšetkým slabého alebo chorého, prežíva dnes Cirkev zvlášť rozhodujúci moment svojho poslania“  (Ján Pavol II., apoštolská exhortácia Christifideles laici, 38). 
Tento 21. svetový deň chorých zverujem príhovoru Našej Milej Panej z Altöttingu, aby ustavične sprevádzala trpiace ľudstvo na jeho ceste hľadania útechy a pevnej nádeje, a aby pomáhala všetkým, ktorí majú podiel na apoštoláte milosrdenstva, aby sa pre svojich bratov a sestry skúšaných chorobami a utrpením stali milosrdnými samaritánmi. K tomu vám udeľujem svoje apoštolské požehnanie.


Vo Vatikáne 2. januára 2013

BENEDIKT XVI.


___

Pápežská rada pre pastoráciu v zdravotníctve: Modlitba k 21. svetovému dňu chorých