POSOLSTVO
JEHO SVÄTOSTI

JÁNA PAVLA II.

K SLÁVENIU

SVETOVÉHO DŇA CHORÝCH
11. FEBRUÁR 2000


1. Ôsmy svetový deň chorých, ktorý sa bude konať 11. februára 2000 v Ríme v roku Veľkého jubilea, nájde kresťanské spoločenstvo, ktoré sa snaží vidieť skutočnosť choroby a utrpenia z pohľadu tajomstva vtelenia Božieho Syna, aby z tejto mimoriadnej udalosti vrhlo nové svetlo na tieto základné ľudské skúsenosti.
Na konci druhého tisícročia kresťanskej epochy hľadí Cirkev s obdivom na pokrok, ktorý ľudstvo dosiahlo v liečení bolesti a v starostlivosti o zdravie, no všíma si aj otázky, ktoré prichádzajú zo sveta zdravia, aby v ňom lepšie zvýraznila svoju prítomnosť a primerane odpovedala na naliehavé výzvy dneška.
V priebehu dejín venovalo ľudstvo väčšinu svojho rozumového a citového potenciálu tomu, aby prekročilo svoje vlastné vnútorné obmedzenia a dosiahlo veľké výdobytky v starostlivosti o zdravie. Stačí spomenúť možnosť predĺženia života a zlepšenia jeho kvality, zmierňovania utrpenia a zvyšovania schopností človeka používaním účinných liekov a stále vyvinutejšími technológiami. Tieto vymoženosti idú ruka v ruke so sociálnymi výdobytkami, napr. s čoraz väčším uvedomovaním si práva na liečbu a jeho vyjadrením pomocou právnických termínov v rôznych "Chartách práv chorého". Nemožno tiež zabudnúť na významný rozvoj, ktorý zaznamenala oblasť lekárskej starostlivosti vďaka vynájdeniu nových zdravotných postupov, službe zdravotných sestier, ktoré sú stále kvalifikovanejšie a vďaka dobrovoľníckym službám, ktoré v súčasnosti nadobudli významné úrovne kompetencií.
2. Na konci druhého tisícročia však napriek tomu nemožno povedať, že ľudstvo urobilo všetko, čo je potrebné na to, aby zmiernilo nesmiernu ťarchu utrpenia, ktoré dolieha na jednotlivcov, rodiny i celé spoločenstvá.
Naopak, zdá sa, akoby sa zvlášť v tomto poslednom storočí rozliala rieka ľudskej bolesti – už i tak dosť veľká kvôli slabej ľudskej prirodzenosti poznačenej dedičným hriechom – nadôvažok zväčšená utrpením spôsobeným nesprávnymi rozhodnutiami jednotlivcov a štátov: mám na mysli vojny, ktoré zaliali krvou toto storočie vari viac ako akékoľvek iné v ľudských dejinách plných utrpenia; myslím na rôzne veľmi rozšírené choroby v spoločnosti, ako sú drogová závislosť, AIDS a choroby zapríčinené znečistením prostredia vo veľkých mestách a v prírode; mám na mysli rastúcu malú i veľkú kriminalitu a presadzovanie eutanázie.
V mysli pred sebou vidím nielen nemocničné postele, v ktorých leží veľa chorých, ale aj utrpenie utečencov, osirelých detí a mnohých obetí sociálnych ziel a chudoby. Najmä v sekularizovanom svete sa súčasne so "zatmením" viery objavuje ďalšia vážna príčina utrpenia, a to neschopnosť ľudí postrehnúť spásny význam bolesti a útechu eschatologickej nádeje.
3. Cirkev svojou účasťou na radostiach a nádejach, smútkoch a úzkostiach ľudí každej doby stále sprevádzala a povzbudzovala ľudstvo v jeho boji proti utrpeniu a v jeho snahách o rozvoj zdravotnej starostlivosti. Súčasne je však povolaná k tomu, aby zvestovala človeku význam utrpenia a bohatstvo vykúpenia, ktoré priniesol Spasiteľ Kristus. Dejiny zaznamenali veľké postavy mužov a žien, ktorí – vedení túžbou nasledovať Krista cez hlbokú lásku k chudobným a trpiacim bratom – stáli pri vzniku nespočetných pomocných iniciatív v tejto oblasti, čo rozosievali svoje dobrá v posledných dvoch tisícročiach.
Ako nehľadieť s úžasom a obdivom popri cirkevných otcoch a zakladateľoch a zakladateľkách rehoľných inštitútov i na nespočetné množstvo ľudí, ktorí v tichu a pokore v mnohých prípadoch až hrdinsky obetovali svoje životy službe svojim chorým blížnym? (porov. Vita consecrata, 83). Denná skúsenosť ukazuje, ako Cirkev inšpirovaná evanjeliom lásky k blížnemu neustále prispieva mnohými dielami, nemocnicami, zdravotníckymi zariadeniami a dobrovoľníckymi organizáciami k starostlivosti o zdravie a o chorých, pričom venuje zvláštnu pozornosť najnúdznejším vo všetkých častiach sveta bez ohľadu na to, či si utrpenie zapríčinili sami, alebo nie.
Ide tu o pôsobenie v prospech vzácneho dobra, akým je ľudské zdravie, pričom sa nestrácajú zo zreteľa ani rozdiely a protiklady, stále pretrvávajúce v oblasti starostlivosti o zdravie.
4. Avšak v priebehu stáročí nechýbali okrem svetlých období ani tiene, ktoré zatemnili a stále ešte zatemňujú tento obraz neustále sa zlepšujúcej zdravotnej starostlivosti, ktorý je z mnohých stránok taký pekný. Myslím obzvlášť na vážne sociálne nerovnosti v prístupe ku zdravotníckym pomôckam, ktoré stále jestvujú na rozsiahlych územiach zemegule, najmä v krajinách južnej pologule.
Táto nespravodlivá nerovnosť stále dramatickejšie porušuje základné ľudské práva: celé populácie nemajú možnosť využívať ani základné lieky a lieky prvej pomoci, zatiaľ čo inde sa zneužíva a plytvá i drahými liekmi. A čo povedať o množstve tých bratov a sestier, ktorým chýba i to málo, aby nasýtili svoj hlad, a stávajú sa obeťami všetkých druhov chorôb? Ako nespomenúť početné vojny, ktoré spôsobujú, že ľudstvo krváca, a okrem smrti rozosievajú aj fyzické a psychické traumy rôzneho druhu.
5. S ohľadom na tieto scenáre treba bohužiaľ priznať, že v mnohých prípadoch ekonomický, vedecký a technický pokrok nesprevádzal opravdivý pokrok zameraný na človeka a nedotknuteľnú dôstojnosť každej ľudskej bytosti. Takisto aj výdobytky na poli genetiky, ktoré zohrávajú podstatnú úlohu v zdravotnej starostlivosti a predovšetkým pri ochrane novonarodeného života, poskytujú príležitosť vykonávať neprípustný výber, nezmyselné manipulácie a sledovať ciele, ktoré sú proti skutočnému pokroku a často majú ničivý charakter.
Na jednej strane sa venuje značné úsilie tomu, ako predĺžiť ľudský život a počať ho umelým spôsobom; no na druhej strane sa nedovolí narodiť tomu, ktorý sa už počal a urýchľuje sa smrť toho, kto je už považovaný za neužitočného. A konečne: zatiaľ čo sa správne cení zdravie a znásobujú sa aktivity zamerané na podporu zdravotnej starostlivosti, pridružuje sa k tomu občas aj akýsi kult tela a pôžitkárske hľadanie dobrej telesnej kondície, pričom sa život redukuje len na obyčajný spotrebný tovar a predkladajú sa nové dôvody na odsunutie neschopných, starých alebo nevyliečiteľne chorých na okraj spoločnosti.
Všetky tieto protiklady a paradoxné situácie nás znovu privádzajú k tomu, že treba zladiť logiku blahobytu a požiadavku technického pokroku na jednej strane s logikou etických hodnôt, založenou na dôstojnosti každej ľudskej bytosti, na strane druhej.
6. V predvečer nového milénia je žiaduce, aby sa aj vo svete utrpenia a zdravia začalo s "očistením pamiatky", ktoré prinesie "uznanie chýb, ktorých sa dopustili tí, čo nosili a nosia meno kresťania" (Incarnationis mysterium, 11; porov. tiež Tertio millennio adveniente, 33, 37 a 51). V súvislosti s oslavami Svätého roku má cirkevné spoločenstvo aj na tomto poli prijať výzvu na obrátenie.
Proces obrátenia a obnovy bude ľahší, ak budeme mať zrak stále upretý na toho, ktorý "sa pred dvomi tisíc rokmi vtelil v Máriinom lone a vo sviatosti Eucharistie sa ponúka naďalej ľudstvu ako prameň božského života" (Tertio millennio adveniente, 55).
Z tajomstva vtelenia vyplýva chápanie života ako Božieho daru, o ktorý sa treba starať zodpovedne a využiť ho na dobro: zdravie je teda pozitívnou stránkou života, ktorá sleduje dobro človeka a jeho blížneho. Napriek tomu je zdravie "predposledným" dobrom v hierarchii hodnôt a treba sa oň starať a uvažovať o ňom z hľadiska celkového, a teda aj duchovného dobra človeka.
7. Za týchto okolností sa náš zrak obracia osobitne na trpiaceho a zmŕtvychvstalého Krista. Boží Syn vzal na seba ľudskú prirodzenosť a s ňou prijal ľudský život so všetkými jeho stránkami, ku ktorým patrí utrpenie i smrť, čím vo svojej osobe naplnil slová, ktoré vyriekol pri poslednej večeri: "Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov" (Jn 15, 13). Pri slávení eucharistickej obety kresťania ohlasujú a sprítomňujú Kristovo ukrižovanie: "Jeho rany nás uzdravili" (porov. 1 Pt 2, 24), a keď sa s ním spájajú, "vlastnia vo svojich utrpeniach osobitnú časť nekonečného pokladu vykúpenia sveta a môžu sa o tento poklad podeliť s inými" (Salvifici doloris, 27).
Nasledovanie Ježiša, trpiaceho Služobníka, viedlo veľkých svätých i jednoduchých veriacich k tomu, že chorobu a bolesť premenili na zdroj očisty a spásy pre seba a pre druhých. Aké veľké perspektívy osobného posvätenia a spolupráce na spáse sveta otvára pred chorými bratmi a sestrami cesta, ktorou prešiel Kristus a toľkí jeho učeníci! Ide o ťažkú cestu, pretože človek v sebe nenachádza zmysel utrpenia a smrti, ale napriek tomu je táto cesta možná s pomocou Ježiša, Učiteľa a vnútorného Vodcu (porov. Salvifici doloris, 26-27).
Ako zmŕtvychvstanie premenilo Kristove rany na prameň uzdravenia a spásy, tak je i pre každého chorého svetlo zmŕtvychvstalého Krista potvrdením, že cesta viery v Boha, cez darovanie sa až po obetu na kríži, je víťazná a schopná premeniť vlastnú chorobu na zdroj radosti a zmŕtvychvstania. Či to nie je práve táto zvesť, ktorá zaznieva v srdci každého slávenia Eucharistie, keď spoločenstvo veriacich vyznáva: "Tvoju smrť, Pane, zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve"? Aj chorí sú poslaní ako robotníci do Pánovej vinice (porov. Christifideles laici, 53) a svojím príkladom môžu hodnotne prispieť k evanjelizácii kultúry, ktorá chce vymazať skúsenosť utrpenia a zabrániť tomu, aby sa dal postrehnúť jeho hlboký zmysel a v ňom zakorenené vnútorné pohnútky k ľudskému a kresťanskému rastu.
8. Jubileum nás tiež vyzýva nazerať na Ježiša ako na božského Samaritána tela a duše. Nasledujúc príklad svojho božského zakladateľa Cirkev "zo storočia na storočie nanovo písala podobenstvo o milosrdnom samaritánovi z evanjelia vo veľkých zástupoch chorých a trpiacich. Zjavovala a ďalej odovzdávala uzdravujúcu a utešujúcu Kristovu lásku prostredníctvom svedectva Bohu zasväteného života, ktorý sa venuje službe chorým a prostredníctvom neúnavného úsilia všetkých, ktorí pracujú v zdravotníctve" (Christifideles laici, 53). Toto poverenie nevyplýva z osobitných spoločenských podmienok, ani nebolo myslené ako dobrovoľné a príležitostné, ale predstavuje nevyhnutnú odpoveď na Kristov príkaz: "Zvolal svojich dvanástich učeníkov a dal im moc nad nečistými duchmi, aby ich vyháňali a uzdravovali každý neduh a každú chorobu" (Mt 10, 1; porov. 10, 7-8).
Služba osobám trpiacim na tele i na duši nadobúda svoj zmysel v Eucharistii, v nej nachádza svoj zdroj, ale i svoju normu. Veď nie náhodou spojil Ježiš Eucharistiu úzko so službou (Jn 13, 2-16), keď žiadal apoštolov, aby si pripomínali nielen "lámanie chleba", ale aj službu "umývania nôh".
9. Príklad Krista, ako milosrdného Samaritána, musí inšpirovať správanie sa veriaceho, musí ho pobádať k tomu, aby bol pre svojich trpiacich bratov a sestry "blížny" tým, že ich bude rešpektovať, chápať, prijímať, ale i svojou láskavosťou, spolucítením a nezištnosťou. Treba bojovať proti ľahostajnosti, ktorá vedie jednotlivcov i celé skupiny k egoistickému uzatváraniu sa do seba. S týmto zámerom majú "rodina, škola a ostatné výchovné ustanovizne – hoci len z humánnych dôvodov – vytrvalo pracovať na prebúdzaní a zjemňovaní citlivosti voči blížnemu a voči jeho utrpeniu" (Salvifici doloris, 29). Pre veriaceho je takáto ľudská citlivosť súčasťou agapé, teda nadprirodzenej lásky, ktorá vedie k láske k blížnemu cez lásku k Bohu. Cirkev vedená vierou skutočne obklopuje láskavou starostlivosťou ľudí postihnutých utrpením a spoznáva v nich obraz svojho chudobného a trpiaceho Zakladateľa. Snaží sa zmierňovať ich biedu, pričom pamätá na jeho slová: "Bol som chorý a navštívili ste ma" (Mt 25, 36).
Príklad Ježiša, ako milosrdného Samaritána, pobáda nielen k starostlivosti o chorého, ale aj k tomu, aby sa urobilo všetko pre jeho začlenenie do spoločnosti. Pre Krista uzdraviť značí súčasne aj znovu začleniť: ako choroba vyčleňuje človeka zo spoločenstva, tak mu uzdravenie pomáha nájsť si svoje miesto v rodine, v Cirkvi, v spoločnosti.
Srdečne pozývam všetkých, ktorí sa profesionálne alebo dobrovoľne angažujú v oblasti zdravia, aby obrátili svoj zrak na božského Samaritána, aby sa ich služba mohla stať predobrazom definitívnej spásy a ohlasovaním nového neba a novej zeme, "na ktorých prebýva spravodlivosť" (2 Pt 3, 13).
10. Ježiš nielen liečil a uzdravoval chorých, ale bol aj neúnavným Uzdravovateľom prostredníctvom svojej spásonosnej prítomnosti, učenia a činnosti. Jeho láska k človeku sa prejavovala vo vzťahoch plných ľudskosti, ktoré ho viedli k pochopeniu, k prejavovaniu súcitu a prinášali útechu, v ktorej sa harmonicky spájali nežnosť a sila. Dojímala ho krása prírody, bol citlivý na ľudské utrpenie, bojoval proti zlu a nespravodlivosti. S odvahou čelil záporným stránkam takýchto skúseností a bez toho, že by ich zľahčoval, ohlasoval zaručený príchod nového sveta. V Ježišovi sa ľudská prirodzenosť ukázala vo svojej vykúpenej podobe a najhlbšie ľudské túžby v ňom našli svoje naplnenie.
Túto harmonickú plnosť života chce odovzdať aj dnešným ľuďom. Zámerom jeho spásneho činu nebolo len víťazstvo nad utrpením ľudí, obetí vlastnej ohraničenosti a omylov, ale aj podporenie ich snahy o úplnú sebarealizáciu. Otvoril človeku perspektívu božského života: "Ja som prišiel, aby mali život a mali ho v hojnosti" (Jn 10, 10).
Cirkev, povolaná k tomu, aby pokračovala v Ježišovom poslaní, musí podporovať plný a usporiadaný život pre všetkých.
11. V rámci starostlivosti o zdravie a správne chápanej kvality života si zo strany kresťana zasluhujú osobitnú pozornosť dve povinnosti.
Predovšetkým je to obrana života. V dnešnom svete sa mnoho mužov a žien snaží o vyššiu kvalitu života vzhľadom na sám život a uvažujú o etike života, aby sa odstránil hodnotový chaos, ktorý občas v dnešnej kultúre vládne. Ako som spomenul v mojej encyklike Evangelium vitae: "Osobitne dôležitým javom je obnovenie etickej reflexie o živote: vznik a stále širší rozvoj bioetiky napomáha uvažovanie a dialóg medzi veriacimi a neveriacimi a tiež medzi vyznávačmi rôznych náboženstiev o základných etických problémoch, spojených s ľudským životom" (27). Bohužiaľ okrem týchto ľudí nechýbajú ani takí, ktorí šírením mentality, v ktorej sa mieša egoizmus s hedonistickým materializmom a spoločensko-právnou podporou ničenia života, prispievajú k vytváraniu znepokojujúcej kultúry smrti.
Počiatok tejto kultúry spočíva často v postojoch človeka ako Prometea, ktorý sa klame, že "takto sa môže stať pánom nad životom a smrťou, lebo sám o nich rozhoduje, zatiaľ čo v skutočnosti je premožený a zdrvený smrťou, ktorá neodvratne zatvára akúkoľvek perspektívu zmyslu a nádeje" (Evangelium vitae, 15). Keď veda a lekárske umenie riskujú, že stratia svoj pôvodný etický rozmer, potom sami odborníci na oblasť zdravia môžu byť občas "silne pokúšaní manipulovať životom, alebo priamo spôsobovať smrť" (porov. tamže, 89).
12. V tejto súvislosti sú veriaci vyzvaní rozvíjať pohľad viery na vznešenú a tajomnú hodnotu života, hoci sa tento zdá byť krehký a zraniteľný. "Kto si zachováva takýto postoj, nepodľahne znechuteniu, keď vidí človeka chorého, trpiaceho, odstrčeného alebo na prahu smrti; všetky tieto situácie prijíma ako výzvu hľadať zmysel a práve v týchto okolnostiach sa disponuje objaviť v tvári každého človeka pozvanie na stretnutie, dialóg, solidaritu" (tamže, 83).
Táto úloha sa týka najmä zdravotníkov: lekárov, farmaceutov, zdravotných sestier, kaplánov, rehoľníkov a rehoľníčok, správcov a dobrovoľníkov, ktorí z titulu svojej profesie sú zvláštnym spôsobom povolaní byť strážcami ľudského života. No tento problém sa týka aj každého iného človeka, počnúc príbuznými chorého človeka. Títo vedia, že "prosba, ktorá prýšti zo srdca človeka v posledných chvíľach zápasu s utrpením a smrťou, najmä vtedy, keď je pokúšaný poddať sa zúfalstvu a nechať sa ním úplne zničiť, je predovšetkým prosbou o prítomnosť, solidaritu, o podporu v hodine skúšky. Je to prosba o pomoc vytrvať v nádeji, keď už všetky ľudské nádeje sklamali" (tamže, 67).
13. Druhá povinnosť, ktorej sa kresťania nemôžu vyhnúť, je podporovať zdravie hodné človeka. V našej spoločnosti jestvuje riziko urobiť zo zdravia idol, ktorému sú podriadené všetky ostatné hodnoty. Kresťanská predstava človeka je v protiklade s obmedzovaním pojmu zdravie len na nadmernú vitalitu, ktorá sa uspokojuje svojou dobrou telesnou kondíciou a je veľmi vzdialená akémukoľvek pozitívnemu zmýšľaniu o utrpení. Tento pohľad, ktorý si nevšíma duchovný a spoločenský rozmer človeka, je nakoniec na škodu skutočnému dobru. Práve preto, že zdravie sa neobmedzuje len na biologickú dokonalosť, aj život prežitý v utrpení ponúka priestor na rast a sebarealizáciu a otvára cestu k nájdeniu nových hodnôt.
Takýto pohľad na zdravie založený na antropológii, ktorá berie do úvahy osobu ako celok, je ďaleko od toho, aby sa zdravie považovalo len za neprítomnosť choroby, ale znamená smerovanie k plnšej harmónii a zdravej rovnováhe medzi fyzickou, psychickou, duchovnou a sociálnou stránkou človeka. Z tohto pohľadu je aj sám človek povolaný zmobilizovať všetky svoje sily na uskutočnenie svojho povolania a pre dobro všetkých.
14. Takýto model zdravia zaväzuje Cirkev a spoločnosť, aby vytvárali ekológiu hodnú človeka. Źivotné prostredie je naozaj spojené so zdravím jednotlivca i celej populácie: ono tvorí "domov" ľudských bytostí a súčasne predstavuje zdroje, ktoré sú ľuďom zverené, aby ich chránili a nimi vládli. Toto prostredie je tou "záhradou, o ktorú sa treba starať a poľom, ktoré treba obrábať". S "vonkajšou" ekológiou musí byť spojená "vnútorná", morálna ekológia, ktorá jediná je primeraná zodpovedajúcej koncepcii zdravia.
Ľudské zdravie, ak sa o ňom uvažuje v jeho celosti, je potom podstatným znakom života, zdrojom služby blížnemu a otvorením sa prijatiu spásy.
15. V jubilejnom milostivom roku Pána – "roku odpustenia hriechov a trestov za hriechy, roku zmierenia medzi protivníkmi, roku početných obrátení sa a sviatostného i mimosviatostného pokánia" (Tertio millennio adveniente, 14) – nabádam duchovných pastierov, kňazov, rehoľníkov a rehoľníčky, veriacich a ľudí dobrej vôle, aby s odvahou prijali výzvy, ktoré im predkladá svet utrpenia a zdravia. Medzinárodný eucharistický kongres, ktorý sa bude sláviť v Ríme v roku 2000, sa stane ideálnym centrom, odkiaľ sa budú šíriť modlitby a podnety, ktoré znovu oživia a sprítomnia božského Samaritána vo svete zdravia.
Zo srdca dúfam, že vďaka prispeniu bratov a sestier zo všetkých kresťanských cirkví sa stane oslava Jubilea 2000 znamením rozvoja ekumenickej spolupráce v láskyplnej službe chorým, a tak bude pre všetkých zrozumiteľným svedectvom jednoty na cestách konkrétnej lásky k blížnemu.
Osobitne sa obraciam s výzvou na medzinárodné politické, sociálne a zdravotnícke organizácie na celom svete, aby boli presvedčenými presadzovateľmi konkrétnych projektov bojujúcich proti všetkému, čo ohrozuje dôstojnosť a zdravie človeka. Na ceste aktívnej účasti na tom, čo prežívajú chorí bratia a sestry, nech vás sprevádza Panenská Matka, ktorá sa účasťou na utrpení svojho Syna pod krížom (porov. Jn 19, 25) stala znalkyňou utrpenia a poskytuje svoju stálu a láskyplnú ochranu všetkým, ktorí zakusujú na svojom tele a duchu obmedzenia a zranenia ľudskej prirodzenosti. Jej, Uzdraveniu nemocných a Kráľovnej pokoja, zverujem chorých a ich blízkych, aby im svojím materským príhovorom pomohla stať sa šíriteľmi civilizácie lásky.

S týmto želaním udeľujem všetkým zvláštne apoštolské požehnanie.

    Ján Pavol II.
V Castel Gandolfe, 6. augusta 1999, na sviatok Premenenia Pána.