Posolstvo Svätého Otca Jána Pavla II. k 89. svetovému dňu migrantov a utečencov
2003
 
Angažovať sa za prekonanie akéhokoľvek rasizmu, xenofóbie a nacionalizmu
 
1. Migrácia sa stala v modernom svete veľmi rozšíreným javom a dotýka sa všetkých národov, či už v krajinách východzích, tranzitných alebo cieľových. Zasahuje milióny ľudí a predstavuje výzvu, ktorú musí putujúca Cirkev, slúžiaca celej ľudskej rodine, prijať a ktorej má čeliť v evanjeliovom duchu univerzálnej lásky. Aj v tomto roku sa Svetový deň migrantov a utečencov má stať príležitosťou na osobitnú modlitbu za potreby všetkých tých, ktorí sa z akéhokoľvek dôvodu ocitli ďaleko od domova a od svojej rodiny. Okrem toho má byť i dňom vážneho zamyslenia sa nad zodpovednosťou, ktorú majú voči týmto bratom a sestrám všetci katolíci.
Medzi osoby, ktoré sa nachádzajú v mimoriadnej núdzi, patria tí najzraniteľnejší spomedzi cudzincov, a to migranti bez dokladov, vyhnanci, žiadatelia o azyl, utečenci z dôvodu prenasledovania či násilných konfliktov v mnohých častiach sveta a obete – prevažne deti a ženy – hrozného zločinu, ktorým je obchod s ľuďmi. I v nedávnej minulosti sme boli svedkami tragických deportácií mnohých ľudí na základe etnických a rasových dôvodov, ktoré vniesli do života postihnutých skupín neopísateľné utrpenie. Príčinu týchto situácií treba hľadať v každom hriešnom úmysle a konaní v rozpore s evanjeliom, a preto sú výzvou pre kresťanov na akomkoľvek mieste premáhať zlo dobrom.
 
2. Príslušnosť ku katolíckemu spoločenstvu nie je podmienená ani národnosťou, ani sociálnym alebo etnickým pôvodom, ale rozhodujúca je pre ňu viera v Ježiša Krista a krst v mene Najsvätejšej Trojice. Kozmopolitná podstata Božieho ľudu je dnes viditeľná prakticky v každej miestnej cirkvi, keďže migrácia zmenila aj malé a v minulosti izolované spoločenstvá na spoločenstvá pluralistické a zahŕňajúce ľudí z rôznych kultúr. Vskutku, aj miesta, ktoré ešte donedávna len zriedka zažili prítomnosť cudzinca, sa teraz premenili na domov ľudí pochádzajúcich z rozličných častí sveta. Čoraz častejšie možno počuť dobrú zvesť, napríklad počas nedeľnej bohoslužby, v dovtedy neslýchaných jazykoch, čo dáva novú silu veršu zo starodávneho žalmu: „Chváľte Pána, všetky národy, oslavujte ho, všetci ľudia” (Ž 117, 1). Tieto cirkevné spoločenstvá majú tak novú možnosť okúsiť katolicitu, charakteristickú vlastnosť Cirkvi vyjadrujúcu jej otvorenosť pre všetko, čo je v každom národe dielom Ducha.
Cirkev si je vedomá, že obmedziť príslušnosť k miestnemu spoločenstvu na základe etnického princípu alebo iných vonkajších znakov by znamenalo ochudobnenie pre všetkých a protirečilo by to základnému právu každého pokrsteného zúčastňovať sa na náboženských obradoch a na živote cirkevného spoločenstva. Okrem toho, ak sa prichádzajúci necítia byť pri príchode daným spoločenstvom prijatí, lebo neovládajú miestny jazyk a zvyky, stávajú sa ľahko „stratenými ovcami”. Strata týchto „maličkých“ pre diskrimináciu, hoci i skrytú, musí byť dôvodom veľkého znepokojenia tak pastierov, ako i veriacich.
 
3. Naša úvaha nás opäť privádza k myšlienke, ktorú som často spomínal vo svojich posolstvách k Svetovému dňu migrantov a utečencov, a ktorá sa týka povinnosti kresťanov prijať každého, kto v núdzi klope na naše dvere. Otvorenosť posilňuje a oživuje kresťanské spoločenstvá, ktoré Duch obohacuje rôznymi darmi, čo priniesli noví učeníci pochádzajúci z iných kultúr. Takéto základné vyjadrenie evanjeliovej lásky zároveň podnecuje vznik mnohých sociálnych programov v prospech migrantov a utečencov v rôznych častiach sveta. Na lepšie pochopenie tohto rozmeru cirkevného dedičstva, spočívajúceho v konkrétnej službe prisťahovalcom a utečencom, stačí pripomenúť diela a odkazy takých osobností ako sv. Francesca Saverio Cabrini alebo biskup Giovanni Battista Scalabrini, či v súčasnosti širokú činnosť katolíckej organizácie Charitas (Katolícka charita) a Medzinárodnej katolíckej komisie pre migrantov.
Často však nie je solidarita taká spontánna. Vyžaduje si duchovnú formáciu a ústup od uzavretého postoja, ktorý sa v mnohých dnešných spoločenstvách veľmi rozšíril a prehĺbil. Cirkev vlastní mnoho výchovných a formačných zdrojov na rôznych úrovniach, ktorými môže tomuto javu čeliť. Obraciam sa preto na rodičov a učiteľov, aby bojovali proti rasizmu a xenofóbii a vštepovali pozitívne postoje založené na katolíckom sociálnom učení.
 
4. Kresťania, čoraz pevnejšie zakorenení v Kristovi, sa musia usilovať zvíťaziť nad každou náchylnosťou uzavrieť sa do seba a naučiť sa rozlišovať Božie pôsobenie v ľuďoch pochádzajúcich z iných kultúr. Avšak iba opravdivá evanjeliová láska môže byť taká silná, aby pomohla spoločenstvu prejsť od iba tolerovania tých druhých k opravdivému rešpektovaniu ich odlišnosti. Iba Kristova spásna milosť nám môže pomôcť zvíťaziť v každodennej snahe zameniť egoizmus za altruizmus, strach za otvorenosť, odmietanie za solidaritu.
Samozrejme, že keď vyzývam katolíkov, aby vynikali v solidarite voči novým prichádzajúcim do ich radov, zároveň vyzývam aj imigrantov, aby uznali povinnosť ctiť si krajinu, ktorá ich prijala a rešpektovať zákony, kultúru a tradície ľudí, ktorí ich prichýlili. Iba tak zavládne v spoločenstvách harmónia.
Cesta k prijatiu imigrantov s ich kultúrnou odlišnosťou je vskutku ťažká, niekedy sa dokonca javí ako skutočná via crucis (krížová cesta). Toto však nemôže nikoho odradiť od toho, aby nasledoval Božiu vôľu. Boh si naozaj želá pritiahnuť všetkých k sebe v Kristovi pomocou svojej Cirkvi ako nástroja a sviatosti jednoty celého ľudského pokolenia (porov. Lumen gentium, 1).
Občas si táto cesta vyžaduje prorocké slová, ktoré naznačia, čo sa pokazilo a povzbudia k tomu, čo je správne. Ak aj nastanú napätia, potom vierohodnosť Cirkvi  – vzhľadom na jej učenie o základnej úcte prináležiacej každej osobe – záleží na morálnej odvahe pastierov a veriacich všetko vsadiť na lásku (porov. Novo millennio ineunte, 49).
 
5. Netreba zvlášť zdôrazňovať, že spoločenstvá, kde sa miešajú rôzne kultúry, ponúkajú jedinečnú príležitosť na prehĺbenie daru jednoty s ostatnými kresťanskými cirkvami a cirkevnými spoločenstvami. Mnohé z nich sa v rámci vlastných spoločenstiev a spolu s Katolíckou cirkvou snažia o to, aby vytvorili spoločenstvo, v ktorom sa kultúra migrantov so svojimi osobitnými darmi úprimne cení, a prorockým spôsobom sa tu zabraňuje akémukoľvek prejavu rasizmu, xenofóbie a prehnaného nacionalizmu.
Nech svätá Mária, naša matka, ktorá okúsila odmietnutie práve vo chvíli, keď mala priviesť na svet svojho Syna, pomôže Cirkvi stať sa znamením a nástrojom jednoty kultúr a národov v jedinej veľkej rodine! Nech nám všetkým pomáha v našom živote, aby sme sa stali svedkami vtelenia a  neprestajnej prítomnosti Krista, ktorý si želá pokračovať prostredníctvom nás vo svojom diele oslobodzovania od akejkoľvek formy diskriminácie, odmietania a marginalizácie v dejinách a vo svete. Nech hojné Božie požehnanie sprevádza všetkých, ktorí prijímajú cudzincov v mene Krista.
 
Vo Vatikáne, 24. októbra 2002
 
JÁN PAVOL II