Posolstvo Svätého Otca Františka k Svetovému dňu migrantov a utečencov 2015


Cirkev bez hraníc, matka všetkých
 
 
Drahí bratia a sestry!
Ježiš je „evanjelizátor par excellence a zosobnené evanjelium“ (apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 209). Jeho starostlivosť najmä o tých najzraniteľnejších a tých na okraji nás všetkých vyzýva, aby sme sa starali o tých najbiednejších a aby sme jeho trpiacu tvár spoznávali predovšetkým v obetiach nových foriem chudoby a otroctva. Pán hovorí: „Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne“ (Mt 25, 35 – 36). Preto poslaním Cirkvi, ktorá je na zemi pútničkou a matkou všetkých, je milovať Ježiša Krista, uctievať a milovať ho najmä v tých najchudobnejších a opustených. Medzi nich patria bezpochyby i migranti a utečenci, ktorí sa chcú vymaniť z ťažkých životných podmienok a nebezpečenstiev rôzneho druhu. A preto aj téma tohoročného Svetového dňa migrantov a utečencov znie: Cirkev bez hraníc, matka všetkých.
 
Skutočne, Cirkev otvára svoju náruč, aby prijala všetky národy bez rozdielu a bez hraníc a aby všetkým hlásala, že „Boh je láska“ (1 Jn 4, 8. 16). Ježiš po svojej smrti a svojom zmŕtvychvstaní zveril apoštolom poslanie, aby boli jeho svedkami a ohlasovali evanjelium radosti a milosrdenstva. Preto na Turíce vyšli s odvahou a nadšením z večeradla; moc Ducha Svätého premohla ich pochybnosti a neistotu a spôsobila, že každý ich hlásaniu rozumel vo vlastnom jazyku. Teda už od svojich počiatkov Cirkev je matkou so srdcom otvoreným voči celému svetu bez ohľadu na hranice. Toto poslanie plní v dejinách už viac ako dvetisíc rokov a hneď od prvých storočí misionárske ohlasovanie zdôrazňovalo univerzálne materstvo Cirkvi, ktoré potom vo svojich textoch hlbšie rozpracovali cirkevní otcovia a ktoré si Druhý vatikánsky koncil znovu osvojil. Keď konciloví otcovia chceli objasniť povahu Cirkvi, hovorili o Ecclesia mater. Cirkev skutočne plodí synov a dcéry a „zahŕňa ich láskou a starostlivosťou“ (dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 14). Cirkev bez hraníc, matka všetkých, šíri vo svete kultúru prijatia a solidarity, v ktorej nikto nie je považovaný za neužitočného, odsunutého či odpísaného. Keď kresťanské spoločenstvo opravdivo žije svoje materstvo, potom poskytuje pokrm, orientáciu, ukazuje cestu a trpezlivo sprevádza. V modlitbe i v dielach milosrdenstva je ľuďom nablízku.

To je dnes mimoriadne dôležité. Totiž v dobe s takou rozsiahlou migráciou veľký počet ľudí opúšťa svoj domov a vydáva sa na riskantnú cestu nádeje s batohom plným túžob i strachov, hľadajúc ľudskejšie podmienky na život. Nezriedka však tieto migračné pohyby aj v cirkevných spoločenstvách vyvolávajú nedôveru a nepriateľstvo, a to ešte prv ako poznajú životné príbehy, prenasledovanie a biedu ľudí, ktorí sú do nich zapojení. V takom prípade však podozrievanie a predsudky protirečia biblickému prikázaniu prijímať núdzneho cudzinca s úctou a solidaritou.

Na jednej strane vo svätyni svedomia pociťujeme volanie dotknúť sa ľudskej biedy a v praxi uskutočniť prikázanie lásky, ktoré nám zanechal Ježiš, keď sa stotožnil s cudzincom či trpiacim, so všetkými nevinnými obeťami násilia a vykorisťovania. Na druhej strane však pre slabosť našej prirodzenej povahy pociťujeme „pokušenie byť kresťanmi, ktorí si držia opatrný odstup od Ježišových rán“ (Evangelii gaudium, 270). Odvaha viery, nádeje a lásky nám umožňuje zmenšiť odstup, ktorý nás delí od ľudských drám. Ježiš Kristus stále čaká, že ho spoznáme v migrantoch a utečencoch, v odídencoch a vyhnancoch, a aj takto nás volá, aby sme sa delili o svoje zdroje a občas sa aj vzdali niektorých dobier z tých, čo sme nadobudli. Pripomenul to aj pápež Pavol VI., keď povedal, že „tí šťastnejší sa majú vzdať niektorých svojich práv, aby štedrejšie dali svoje dobrá do služby ostatným“ (apoštolský list Octogesima adveniens, 14. mája1971, 23).

Navyše aj multikultúrny charakter dnešnej spoločnosti Cirkev povzbudzuje, aby na seba vzala nové záväzky solidarity, spoločenstva a evanjelizácie. Migračné pohyby nás skutočne povzbudzujú prehlbovať a posilňovať hodnoty, ktoré pre zaistenie harmonického spolužitia medzi ľuďmi i kultúrami sú nevyhnutné. Avšak samotná tolerancia, ktorá otvára cestu rešpektu voči odlišnosti a zavádza spôsoby vzájomného spolužitia ľudí rôzneho pôvodu a rôznej kultúry, na dosiahnutie tohto cieľa nestačí. Tu nastupuje povolanie Cirkvi, ktorá má prekonávať hranice a napomáhať prechod „od postoja obrany a strachu, nezáujmu a vylučovania... k postoju vychádzajúcemu z ,kultúry stretnutia‘, ktorá jediná je schopná vytvárať spravodlivejší a bratskejší svet“ (Posolstvo na Svetový deň migrantov a utečencov 2014).

Migračné pohyby nadobudli také rozmery, že iba systematická a aktívna spolupráca, zahŕňajúca štáty i medzinárodné organizácie, bude schopná účinne ich regulovať a spravovať. V skutočnosti migrácia je pre všetkých výzvou nielen v dôsledku jej charakteru, ale aj pre „sociálne, ekonomické a kultúrne problémy, ktoré vyvoláva, i pre dramatické výzvy, pred ktoré stavia národné i medzinárodné spoločenstvá“ (Benedikt XVI., encyklika Caritas in veritate, 29. júna 2009, 62).

V medzinárodnej agende sa často vyskytujú diskusie o opatreniach, metódach a zákonných úpravách zameraných na riešenie javu migrácie. Na medzinárodnej, národnej i miestnej úrovni existujú organizácie a inštitúcie venujúce svoju prácu a energiu tým, ktorí prostredníctvom vysťahovalectva hľadajú lepší život. Napriek ich veľkodušnému a chvályhodnému úsiliu je potrebné konkrétnejšie a účinnejšie konať a využiť pritom univerzálnu sieť spolupráce, ktorej základom je ochrana dôstojnosti ľudskej osoby a jej ústredné postavenie. Takto boj proti hanebnému a kriminálnemu obchodu s ľuďmi, proti porušovaniu základných ľudských práv a proti všetkým druhom násilia, nadvlády a núteného otroctva bude razantnejší. Spoločná práca si však vyžaduje vzájomnosť a spoluprácu, ochotu a dôveru s vedomím, že „žiadna krajina nemôže sama čeliť ťažkostiam spojeným s týmto javom, lebo je taký rozsiahly, že sa týka temer všetkých kontinentov, a to v dvoch smeroch: imigračnom i emigračnom pohybe“ (Posolstvo na Svetový deň migrantov a utečencov 2014).

Na globalizáciu migračného javu treba odpovedať globalizáciou lásky a spolupráce, aby sa situácia migrantov stala ľudskejšou. Zároveň treba zintenzívniť úsilie na vytvorenie vhodných podmienok, ktoré zaistia postupné odstraňovanie dôvodov nútiacich celé národy, aby opustili rodnú krajinu v dôsledku vojny a biedy, pričom často jedno zapríčiňuje druhé.

V solidarite voči migrantom a utečencom sa má spájať odvaha a tvorivosť, ktoré sú nevyhnutné nato, aby sa na svetovej úrovni vyvinul spravodlivejší a rovnejší ekonomicko-finančný poriadok; aby vzrástlo úsilie o mier, ktorý je nevyhnutnou podmienkou každého skutočného pokroku. 

Drahí migranti a utečenci! Vám prináleží v srdci Cirkvi osobitné miesto, vy jej pomáhate rozširovať si srdce, aby ukázala svoj materský vzťah k celej ľudskej rodine. Nestrácajte dôveru a nádej! Pomyslite na Svätú rodinu vo vyhnanstve v Egypte: ako sa v materskom srdci Panny Márie a v starostlivom srdci sv. Jozefa uchovávala dôvera v to, že Boh ich nikdy neopustí – tak ani vám nech nikdy nechýba rovnaká dôvera v Pána. Zverujem vás pod ich ochranu a všetkým zo srdca udeľujem apoštolské požehnanie.

Vo Vatikáne 3. septembra 2014

FRANTIŠEK