"Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou."
Jn 10, 27
Jn 10, 27
Posolstvo Svätého Otca Leva XIV. na 111. svetový deň migrantov a utečencov 2025
4. – 5. októbra 2025
Migranti – misionári nádeje
Drahí bratia a sestry,
111. svetový deň migrantov a utečencov, ktorý si môj predchodca želal sláviť súčasne s Jubileom migrantov a sveta misií, nám ponúka príležitosť zamyslieť sa nad prepojením medzi nádejou, migráciou a misiou.
Súčasná situácia vo svete je smutne poznačená vojnami, násilím, nespravodlivosťou a extrémnymi meteorologickými javmi, ktoré nútia milióny ľudí opustiť ich vlasť a hľadať útočisko inde. Všeobecná tendencia starať sa výlučne o záujmy obmedzených komunít predstavuje vážnu hrozbu pre spoločné nesenie zodpovednosti, multilaterálnu spoluprácu, dosahovanie spoločného dobra a globálnu solidaritu v prospech celej ľudskej rodiny. Perspektíva nového zbrojenia a vývoja nových zbraní, vrátane jadrových, nedostatočné zohľadňovanie neblahých dôsledkov prebiehajúcej klimatickej krízy a hlboké ekonomické nerovnosti ešte viac sťažujú súčasné i budúce výzvy.
Vzhľadom na teórie o globálnom zničení a rôzne desivé scenáre je dôležité, aby v srdciach väčšiny ľudí rástla túžba a nádej na dôstojnú a mierovú budúcnosť pre všetkých. Takáto budúcnosť je podstatnou súčasťou Božieho plánu pre ľudstvo i zvyšok stvorenstva. Ide o mesiášsku budúcnosť, ktorú predpovedali proroci: „Ešte budú po uliciach Jeruzalema sedieť starci a starenky a ľudia, ktorí majú pre vysoký vek v ruke palicu. A ulice mesta budú plné chlapcov a dievčat, ktorí sa budú hrať na jeho uliciach. [...] Jeho siatie bude šťastné, vinič dá svoje ovocie, zem vydá svoju úrodu a nebesá dajú svoju rosu a toto všetko dám do imania zvyškom tohto ľudu“ (Zach 8, 4 – 5.12). A táto budúcnosť už začala, pretože ju otvoril Ježiš Kristus (porov. Mk 1, 15 a Lk 17, 21), a my veríme a dúfame v jej plné uskutočnenie, lebo Pán vždy dodrží svoje sľuby.
Katechizmus Katolíckej cirkvi učí: „Čnosť nádeje zodpovedá túžbe po šťastí, ktorú Boh vložil do srdca každého človeka; osvojuje si očakávania, ktoré podnecujú činnosť ľudí“ (1818). Práve hľadanie šťastia – a perspektíva nájsť ho niekde inde – je bezpochyby jednou z hlavných motivácií súčasnej ľudskej mobility.
Prepojenie medzi migráciou a nádejou sa jasne prejavuje v mnohých migračných skúsenostiach našich dní. Mnohí migranti, utečenci a vysídlenci sú vďaka svojej dôvere v Boha a znášaniu protivenstiev s vyhliadkou na budúcnosť – v ktorej tušia, že sa blíži šťastie a celkový ľudský rozvoj – privilegovanými svedkami nádeje prežívanej v každodennom živote. V nich sa obnovuje skúsenosť izraelského národa z putovania: „Bože, keď si kráčal na čele svojho ľudu a prechádzal púšťou, zem sa zatriasla. Pred tvárou Boha zo Sinaja sa rozpršala aj obloha, pred tvárou Boha Izraela. Zoslal si, Bože, zúrodňujúci dážď a vzpružil si svoju ochabnutú krajinu. Prebývajú v nej tvoje tvory, pre chudobného si ju pripravil vo svojej dobrote, Bože“ (Ž 68, 8 – 11).
Vo svete zatemnenom vojnami a nespravodlivosťou, aj tam, kde sa zdá, že je všetko stratené, migranti a utečenci sa stávajú poslami nádeje. Ich odvaha a vytrvalosť sú hrdinským svedectvom viery, ktorá vidí ďalej ako naše oči, a dáva im silu čeliť smrti na súčasných rôznych migračných trasách. Aj tu je možné nájsť jasnú analógiu so skúsenosťou izraelského národa putujúceho po púšti, ktorý čelí každému nebezpečenstvu s dôverou v Pánovu ochranu: „Veď on sám ťa vyslobodí z osídel lovcov a zo zhubného moru. Svojimi krídlami ťa zacloní a uchýliš sa pod jeho perute. Jeho pravda je štítom a pancierom, nebudeš sa báť nočnej hrôzy ani šípu letiaceho vo dne, ani moru, čo sa tmou zakráda, ani nákazy, čo pustoší na poludnie“ (Ž 91, 3 – 6).
Migranti a utečenci pripomínajú Cirkvi jej pútnický rozmer, neustále smerovanie do definitívnej vlasti, podporované nádejou, ktorá je teologálnou čnosťou. Zakaždým, keď Cirkev podľahne pokušeniu „usadiť sa“ a prestane byť civitas peregrina – Boží ľud putujúci k nebeskému domovu (porov. Augustín, Boží štát, XIV. – XVI. kniha), prestáva byť „vo svete“ a je „zo sveta“ (porov. Jn 15, 19). Ide o pokušenie, ktoré bolo prítomné už v prvých kresťanských spoločenstvách, takže apoštol Pavol musel pripomínať Cirkvi vo Filipách, že „naša vlasť je v nebi. Odtiaľ očakávame aj Spasiteľa, Pána Ježiša Krista. On mocou, ktorou si môže podmaniť všetko, pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu“ (Flp 3, 20 – 21).
Katolícki migranti a utečenci sa dnes môžu stať misionármi nádeje v krajinách, ktoré ich prijímajú, a to tým, že budú šíriť vieru tam, kde posolstvo Ježiša Krista ešte nedorazilo, alebo podnietia medzináboženský dialóg založený na každodennom živote a hľadaní spoločných hodnôt. Svojím duchovným nadšením a vitalitou môžu prispieť k oživeniu skostnatených a ťažkopádnych cirkevných spoločenstiev, v ktorých sa hrozivo rozširuje duchovná púšť. Preto je potrebné vnímať a oceniť ich prítomnosť ako skutočné Božie požehnanie; ako príležitosť otvoriť sa Božej milosti, ktorá dáva jeho Cirkvi novú energiu a nádej: „Nezabúdajte na pohostinnosť, lebo niektorí takto prijali ako hostí anjelov, a ani o tom nevedeli“ (Hebr 13, 2).
Prvým prvkom evanjelizácie, ako zdôraznil svätý Pavol VI., je spravidla svedectvo: „Všetci kresťania sú povolaní vydávať takéto svedectvo a z tohto hľadiska sa môžu stať skutočnými hlásateľmi evanjelia. Myslíme tým predovšetkým na zodpovednosť, ktorú majú kresťania, prisťahovalci v cudzích krajinách“ (Evangelii nuntiandi, 21). Ide o skutočné missio migrantium – misiu realizovanú migrantmi, pre ktorú je potrebné zabezpečiť primeranú prípravu a nepretržitú podporu, ktoré sú výsledkom účinnej medzicirkevnej spolupráce.
Na druhej strane aj spoločenstvá, ktoré ich prijímajú, môžu byť živým svedectvom nádeje. Nádeje, chápanej ako prísľub prítomnosti a budúcnosti, v ktorej sa uznáva dôstojnosť všetkých ako Božích detí. Týmto spôsobom sú migranti a utečenci uznaní ako bratia a sestry, súčasť rodiny, v ktorej môžu prejaviť svoje talenty a naplno sa podieľať na živote spoločenstva.
Pri príležitosti tohto svetového dňa, keď sa Cirkev modlí za všetkých migrantov a utečencov, chcem zveriť všetkých, ktorí sa nachádzajú na ceste, ako aj tých, čo ich sprevádzajú, materskej ochrane Panny Márie, Tešiteľky migrantov, aby v ich srdciach uchovala nádej a posilňovala ich v úsilí budovať svet, čoraz viac podobný Božiemu kráľovstvu, skutočnej vlasti, ktorá nás čaká na konci našej cesty.
Vo Vatikáne 25. júla 2025, na sviatok svätého Jakuba, apoštola
LEV PP. XIV.
4. – 5. októbra 2025
Migranti – misionári nádeje
Drahí bratia a sestry,
111. svetový deň migrantov a utečencov, ktorý si môj predchodca želal sláviť súčasne s Jubileom migrantov a sveta misií, nám ponúka príležitosť zamyslieť sa nad prepojením medzi nádejou, migráciou a misiou.
Súčasná situácia vo svete je smutne poznačená vojnami, násilím, nespravodlivosťou a extrémnymi meteorologickými javmi, ktoré nútia milióny ľudí opustiť ich vlasť a hľadať útočisko inde. Všeobecná tendencia starať sa výlučne o záujmy obmedzených komunít predstavuje vážnu hrozbu pre spoločné nesenie zodpovednosti, multilaterálnu spoluprácu, dosahovanie spoločného dobra a globálnu solidaritu v prospech celej ľudskej rodiny. Perspektíva nového zbrojenia a vývoja nových zbraní, vrátane jadrových, nedostatočné zohľadňovanie neblahých dôsledkov prebiehajúcej klimatickej krízy a hlboké ekonomické nerovnosti ešte viac sťažujú súčasné i budúce výzvy.
Vzhľadom na teórie o globálnom zničení a rôzne desivé scenáre je dôležité, aby v srdciach väčšiny ľudí rástla túžba a nádej na dôstojnú a mierovú budúcnosť pre všetkých. Takáto budúcnosť je podstatnou súčasťou Božieho plánu pre ľudstvo i zvyšok stvorenstva. Ide o mesiášsku budúcnosť, ktorú predpovedali proroci: „Ešte budú po uliciach Jeruzalema sedieť starci a starenky a ľudia, ktorí majú pre vysoký vek v ruke palicu. A ulice mesta budú plné chlapcov a dievčat, ktorí sa budú hrať na jeho uliciach. [...] Jeho siatie bude šťastné, vinič dá svoje ovocie, zem vydá svoju úrodu a nebesá dajú svoju rosu a toto všetko dám do imania zvyškom tohto ľudu“ (Zach 8, 4 – 5.12). A táto budúcnosť už začala, pretože ju otvoril Ježiš Kristus (porov. Mk 1, 15 a Lk 17, 21), a my veríme a dúfame v jej plné uskutočnenie, lebo Pán vždy dodrží svoje sľuby.
Katechizmus Katolíckej cirkvi učí: „Čnosť nádeje zodpovedá túžbe po šťastí, ktorú Boh vložil do srdca každého človeka; osvojuje si očakávania, ktoré podnecujú činnosť ľudí“ (1818). Práve hľadanie šťastia – a perspektíva nájsť ho niekde inde – je bezpochyby jednou z hlavných motivácií súčasnej ľudskej mobility.
Prepojenie medzi migráciou a nádejou sa jasne prejavuje v mnohých migračných skúsenostiach našich dní. Mnohí migranti, utečenci a vysídlenci sú vďaka svojej dôvere v Boha a znášaniu protivenstiev s vyhliadkou na budúcnosť – v ktorej tušia, že sa blíži šťastie a celkový ľudský rozvoj – privilegovanými svedkami nádeje prežívanej v každodennom živote. V nich sa obnovuje skúsenosť izraelského národa z putovania: „Bože, keď si kráčal na čele svojho ľudu a prechádzal púšťou, zem sa zatriasla. Pred tvárou Boha zo Sinaja sa rozpršala aj obloha, pred tvárou Boha Izraela. Zoslal si, Bože, zúrodňujúci dážď a vzpružil si svoju ochabnutú krajinu. Prebývajú v nej tvoje tvory, pre chudobného si ju pripravil vo svojej dobrote, Bože“ (Ž 68, 8 – 11).
Vo svete zatemnenom vojnami a nespravodlivosťou, aj tam, kde sa zdá, že je všetko stratené, migranti a utečenci sa stávajú poslami nádeje. Ich odvaha a vytrvalosť sú hrdinským svedectvom viery, ktorá vidí ďalej ako naše oči, a dáva im silu čeliť smrti na súčasných rôznych migračných trasách. Aj tu je možné nájsť jasnú analógiu so skúsenosťou izraelského národa putujúceho po púšti, ktorý čelí každému nebezpečenstvu s dôverou v Pánovu ochranu: „Veď on sám ťa vyslobodí z osídel lovcov a zo zhubného moru. Svojimi krídlami ťa zacloní a uchýliš sa pod jeho perute. Jeho pravda je štítom a pancierom, nebudeš sa báť nočnej hrôzy ani šípu letiaceho vo dne, ani moru, čo sa tmou zakráda, ani nákazy, čo pustoší na poludnie“ (Ž 91, 3 – 6).
Migranti a utečenci pripomínajú Cirkvi jej pútnický rozmer, neustále smerovanie do definitívnej vlasti, podporované nádejou, ktorá je teologálnou čnosťou. Zakaždým, keď Cirkev podľahne pokušeniu „usadiť sa“ a prestane byť civitas peregrina – Boží ľud putujúci k nebeskému domovu (porov. Augustín, Boží štát, XIV. – XVI. kniha), prestáva byť „vo svete“ a je „zo sveta“ (porov. Jn 15, 19). Ide o pokušenie, ktoré bolo prítomné už v prvých kresťanských spoločenstvách, takže apoštol Pavol musel pripomínať Cirkvi vo Filipách, že „naša vlasť je v nebi. Odtiaľ očakávame aj Spasiteľa, Pána Ježiša Krista. On mocou, ktorou si môže podmaniť všetko, pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu“ (Flp 3, 20 – 21).
Katolícki migranti a utečenci sa dnes môžu stať misionármi nádeje v krajinách, ktoré ich prijímajú, a to tým, že budú šíriť vieru tam, kde posolstvo Ježiša Krista ešte nedorazilo, alebo podnietia medzináboženský dialóg založený na každodennom živote a hľadaní spoločných hodnôt. Svojím duchovným nadšením a vitalitou môžu prispieť k oživeniu skostnatených a ťažkopádnych cirkevných spoločenstiev, v ktorých sa hrozivo rozširuje duchovná púšť. Preto je potrebné vnímať a oceniť ich prítomnosť ako skutočné Božie požehnanie; ako príležitosť otvoriť sa Božej milosti, ktorá dáva jeho Cirkvi novú energiu a nádej: „Nezabúdajte na pohostinnosť, lebo niektorí takto prijali ako hostí anjelov, a ani o tom nevedeli“ (Hebr 13, 2).
Prvým prvkom evanjelizácie, ako zdôraznil svätý Pavol VI., je spravidla svedectvo: „Všetci kresťania sú povolaní vydávať takéto svedectvo a z tohto hľadiska sa môžu stať skutočnými hlásateľmi evanjelia. Myslíme tým predovšetkým na zodpovednosť, ktorú majú kresťania, prisťahovalci v cudzích krajinách“ (Evangelii nuntiandi, 21). Ide o skutočné missio migrantium – misiu realizovanú migrantmi, pre ktorú je potrebné zabezpečiť primeranú prípravu a nepretržitú podporu, ktoré sú výsledkom účinnej medzicirkevnej spolupráce.
Na druhej strane aj spoločenstvá, ktoré ich prijímajú, môžu byť živým svedectvom nádeje. Nádeje, chápanej ako prísľub prítomnosti a budúcnosti, v ktorej sa uznáva dôstojnosť všetkých ako Božích detí. Týmto spôsobom sú migranti a utečenci uznaní ako bratia a sestry, súčasť rodiny, v ktorej môžu prejaviť svoje talenty a naplno sa podieľať na živote spoločenstva.
Pri príležitosti tohto svetového dňa, keď sa Cirkev modlí za všetkých migrantov a utečencov, chcem zveriť všetkých, ktorí sa nachádzajú na ceste, ako aj tých, čo ich sprevádzajú, materskej ochrane Panny Márie, Tešiteľky migrantov, aby v ich srdciach uchovala nádej a posilňovala ich v úsilí budovať svet, čoraz viac podobný Božiemu kráľovstvu, skutočnej vlasti, ktorá nás čaká na konci našej cesty.
Vo Vatikáne 25. júla 2025, na sviatok svätého Jakuba, apoštola
LEV PP. XIV.