Posolstvo Svätého Otca Benedikta XVI.
k 42. svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov

Prostriedky spoločenskej komunikácie: na rázcestí medzi vlastnou propagáciou a službou.
Hľadať pravdu so zámerom podeliť sa o ňu.

4. mája 2008


Milí bratia s sestry!
1. Téma nastávajúceho Svetového dňa spoločenských komunikačných prostriedkov – Prostriedky spoločenskej komunikácie: na rázcestí medzi vlastnou propagáciou a službou.
Hľadať pravdu so zámerom podeliť sa o ňu – poukazuje na to, aká významná je úloha týchto prostriedkov v živote jednotlivcov i spoločnosti. Vskutku nejestvuje taká oblasť ľudskej skúsenosti – najmä ak berieme do úvahy jav globalizácie –, v ktorej  by sa médiá nestali konštitutívnou súčasťou medziľudských vzťahov i spoločenských, ekonomických, politických a náboženských procesov. V tejto súvislosti som v tohoročnom Posolstve k Svetovému dňu pokoja, ktorý sa slávil 1. januára, napísal: „Najmä prostriedky spoločenskej komunikácie – pre výchovné možnosti, ktorými disponujú – nesú osobitnú zodpovednosť za to, aby podporovali úctu voči rodine, objasňovali jej očakávania a práva a predstavovali jej krásu“ (5).

2. Vďaka závratnému rozvoju technológií nadobudli tieto prostriedky mimoriadne možnosti, čím však zároveň vzbudili nové a doteraz neznáme otázky a problémy. Ich prínos, pokiaľ ide o rozosielanie správ, informovanie o faktoch a rozširovanie poznatkov, je nepopierateľný. Rozhodujúcim spôsobom prispeli napríklad k odstráneniu analfabetizmu a k socializácii, ako aj k rozvoju demokracie a dialógu medzi národmi. Bez ich príspevku by bolo skutočne ťažké napomôcť zlepšenie porozumenia medzi národmi, oživiť mierové dialógy na celej planéte, zaručiť človeku primárne dobro na prístup k informáciám a zároveň zaistiť slobodné šírenie myšlienok, najmä pokiaľ ide o ideály solidarity a sociálnej spravodlivosti. Áno! Médiá ako celok nie sú len prostriedkami na šírenie myšlienok, ale môžu a musia byť aj nástrojmi v službe spravodlivejšieho a solidárnejšieho sveta. Nezaobíde sa to však bez rizika, že sa zmenia na systémy usilujúce sa podrobiť človeka diktátu prevládajúcich záujmov dneška. Sem spadá napríklad komunikácia používaná na ideologické ciele alebo na odbyt konzumných produktov prostredníctvom vnucujúcej sa reklamy. Pod zámienkou zobrazovania reality ide v skutočnosti o snahu legitimizovať a prinášať pokrivené vzory osobného, rodinného a spoločenského života. Navyše na pritiahnutie poslucháčov a na zvýšenie sledovanosti sa často bez váhania využívajú vulgarizmy a násilie. Existuje aj možnosť, že sa prostredníctvom médií prezentujú a podporujú také rozvojové modely, ktoré namiesto toho, aby prispeli k zmenšeniu rozdielu medzi bohatými a chudobnými krajinami v oblasti technológií, skôr ho zväčšujú.

3. Ľudstvo sa dnes nachádza na rázcestí. Aj pre médiá platí to, čo som napísal v encyklike Spe salvi ohľadne dvojznačnosti pokroku, že ponúka neslýchané možnosti pre dobro, no zároveň otvára priepastné možnosti zla, ktoré predtým neexistovali (porov. 22). Preto je potrebné sa pýtať, či je múdre dovoliť, aby prostriedky spoločenskej komunikácie boli vystavené svojvoľnému sebapresadzovaniu alebo aby skončili v rukách tých, ktorí ich zneužívajú na manipulovanie morálneho cítenia. Nebolo by skôr potrebné zaistiť, aby ostali v službe človeka a spoločného dobra, a napomáhali tak „pokrok v etickej formácii človeka, v raste vnútorného človeka“ (tamže)? Ich mimoriadny dosah na život jednotlivcov a spoločnosti je všeobecne známy, no dnes sa poukazuje na radikálny zlom, povedal by som  dokonca kompletnú zmenu úlohy, ktorej musia čeliť. Dnes je čoraz zrejmejšie, že komunikačné prostriedky nechcú len zobrazovať realitu, ale vďaka svojej sile a príťažlivosti chcú  o nej aj rozhodovať. Napríklad je jasné, že pri niektorých udalostiach sa médiá nepoužívajú len na konkrétnu úlohu šírenia informácií, ale aj na vytvorenie samotnej udalosti. Túto nebezpečnú zmenu ich funkcie so znepokojením spozorovali mnohí duchovní pastieri. Práve preto, že ide o skutočnosti hlboko zasahujúce do všetkých oblastí ľudského života (morálnej, intelektuálnej, náboženskej, vzťahovej, citovej a kultúrnej) a zároveň ohrozujúce dobro ľudskej osoby, treba zdôrazniť, že nie všetko, čo je technicky možné, je tiež eticky prípustné. Vplyv komunikačných prostriedkov na život súčasného človeka preto vyvoláva nevyhnutné otázky, ktoré si vyžadujú rozhodnutia a neodkladné odpovede.

4. Úloha, ktorú nadobudli v spoločnosti komunikačné prostriedky, sa v súčasnosti musí považovať za integrálnu súčasť „antropologickej otázky“, považovanej za kľúčovú výzvu tretieho tisícročia. Podobne ako je to v oblasti ľudského života, manželstva a rodiny, i v rámci veľkých súčasných tém týkajúcich sa mieru, spravodlivosti a ochrany stvorenstva, tak aj vo sfére spoločenskej komunikácie sú v hre základné rozmery človeka a pravda o ňom samom. Keď komunikácia stratí etický základ a unikne spod spoločenskej kontroly, nakoniec stratí zo zreteľa aj centrálne postavenie ľudskej osoby a jej nedotknuteľnú dôstojnosť. Nakoniec riskuje, že bude mať negatívny vplyv na svedomie ľudí, ich rozhodnutia a definitívne podmieni ich slobodu i samotný život. Preto je nevyhnutné, aby spoločenské komunikačné prostriedky úzkostlivo bránili ľudskú osobu a naplno rešpektovali jej dôstojnosť. Viacerí sa domnievajú, že dnes je v tejto oblasti potrebná akási „info-etika“, podobne ako existuje bioetika v oblasti medicíny a vedeckého výskumu spojeného so životom.

5. Treba sa vyhnúť tomu, aby sa médiá stali hovorcami ekonomického materializmu a etického relativizmu, ktoré sú skutočnou pliagou našich čias. Namiesto toho môžu a majú prispievať k poznaniu pravdy o človeku, brániac ju pred tými, ktorí sa usilujú ju popierať alebo zničiť. Možno dokonca povedať, že hľadanie a odovzdávanie pravdy o človeku predstavuje najvyšší zmysel spoločenskej komunikácie. Preto je v prvom rade riadiacim a výkonným pracovníkom v tomto sektore zverená povznášajúca úloha používať na tento účel všetky vyjadrovacie prostriedky, ktorými médiá disponujú a ktoré sú čoraz krajšie a vycibrenejšie. Je to však aj úloha, ktorá sa do istej miery dotýka všetkých, pretože v epoche globalizácie sme všetci pasívnymi užívateľmi aj aktérmi spoločenskej komunikácie. Nové médiá – telekomunikácie a osobitne internet – pretvárajú samotnú tvár komunikácie a možno je to vzácna príležitosť nanovo ju sformovať, aby – ako to povedal môj ctený predchodca Ján Pavol II. –, boli lepšie viditeľné základné a nevyhnutné črty pravdy o ľudskej osobe (porov. apoštolský list Rýchly rozvoj, 10).

6. Človek má smäd po pravde, hľadá pravdu; svedčí o tom aj fakt, že mnohé publikácie, programy či kvalitná beletria, v ktorých sa hovorí s uznaním a priaznivo o pravde, kráse a veľkosti človeka, zahŕňajúcej aj jeho náboženský rozmer, vyvolali pozornosť a zaznamenali úspech. Ježiš povedal: „Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí” (Jn 8, 32). Pravda, ktorá nás vyslobodí je Kristus, lebo iba on môže naplno odpovedať na smäd po živote a láske sídliaci v srdci človeka. Ten, kto sa s ním stretol a nadchol sa jeho posolstvom, okúsi nepotlačiteľnú túžbu podeliť sa s touto pravdou a odovzdať ju ďalej. Ako píše sv. Ján: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života... zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom. A toto píšeme, aby naša radosť bola úplná“ (1 Jn 1, 1 – 4).
Vzývajme Ducha Svätého, aby nechýbali odvážni hlásatelia a autentickí svedkovia pravdy, verní Kristovmu poslaniu a zapálení za posolstvo viery, „ktorí budú vedieť tlmočiť moderné kultúrne požiadavky a odhodlajú sa prežívať túto epochu komunikácie nie ako čas odcudzenia a zmätku, ale ako vzácny čas na hľadanie pravdy a na rozvíjanie spoločenstva medzi jednotlivými ľuďmi i národmi“ (Ján Pavol II., príhovor na konferencii pre pracovníkov v médiách a kultúre, Mediálne podobenstvá, 9. novembra 2002).
S týmto želaním zasielam všetkým s láskou svoje požehnanie.

Vo Vatikáne 24. januára 2008, na sviatok sv. Františka Saleského

Benedikt XVI.