Posolstvo Svätého Otca Benedikta XVI.
k 46. svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov 2012

„Mlčanie a slovo: cesta evanjelizácie”

20. máj 2012
 


Drahí bratia a sestry,
s blížiacim sa Svetovým dňom spoločenských komunikačných prostriedkov 2012 by som sa chcel s vami podeliť o niekoľko úvah týkajúcich sa jednej stránky ľudskej komunikácie, na ktorú sa často zabúda, hoci je veľmi dôležitá a zvlášť dnes si ju treba pripomínať. Ide o vzťah medzi mlčaním a slovom: dvoma momentmi komunikácie, ktoré sa musia vyvažovať, musia byť prítomné a vzájomne sa dopĺňať, aby bol možný skutočný dialóg a hlboká duchovná blízkosť medzi ľuďmi. Keď sa slovo a ticho navzájom vylučujú, komunikácia sa zhorší, či už preto, že to spôsobí isté ohromenie, alebo naopak, že vznikne ovzdušie chladu; ak sa však vzájomne dopĺňajú, nadobúda komunikácia svoju hodnotu a význam.
Ticho je podstatnou súčasťou komunikácie a bez neho neexistujú žiadne obsahovo bohaté slová. V tichu sa počúvame a poznávame, v tichu sa rodí a prehlbuje myslenie, jasnejšie chápeme to, čo chceme povedať alebo čo očakávame od druhého, ľahšie sa rozhodujeme ako sa máme vyjadriť. Mlčanie umožňuje druhému hovoriť, vyjadriť sa a nám umožňuje, aby sme neostali so svojimi slovami a myšlienkami uväznení, ale mohli ich primerane vyjadriť. Takto sa otvára priestor pre vzájomné počúvanie umožňujúce plnší ľudský vzťah. V mlčaní napríklad tí, ktorí sa milujú, prežívajú tie najopravdivejšie okamihy komunikácie: gesto, výraz tváre či telo sú znaky, ktoré odhaľujú človeka. Mlčaním sa vyjadruje radosť, starosti a trápenia, ktoré práve v ňom nachádzajú zvlášť intenzívnu formu vyjadrenia. Ticho teda umožňuje, aby sa rozvinula oveľa náročnejšia komunikácia, vyžadujúca si citlivosť a schopnosť počúvať, pri ktorej vychádza najavo intenzita a povaha vzájomného vzťahu. Tam, kde je priveľa správ a informácií, je ticho nenahraditeľné, aby bolo možné odlíšiť dôležité od neužitočného či vedľajšieho. Hlbšie zamyslenie nám pomáha odhaliť existujúci vzťah medzi udalosťami, ktoré na prvý pohľad spolu nesúvisia, pomáha nám zhodnotiť a analyzovať obsah informácií; na základe toho môžeme ďalej tlmočiť premyslené a kompetentné názory, ktoré  prispejú k spoločnému autentickému poznaniu. Preto je nutné vytvoriť vhodné prostredie, akýsi druh „ekosystému“, ktorý dokáže nastoliť rovnováhu medzi mlčaním a slovami, obrazmi a zvukmi.
Súčasný proces komunikácie prebieha z veľkej časti medzi otázkami a hľadaním odpovedí. Vyhľadávače a sociálne siete sú východiskovým bodom komunikácie pre mnohých ľudí, ktorí hľadajú radu, podnety, informácie či dajaké odpovede. Internet  je dnes čoraz viac miestom otázok a odpovedí, ba čo viac, dnešný človek je bombardovaný odpoveďami na otázky, ktoré si nikdy nepoložil a na potreby, ktoré nepociťuje. Ticho je cenné, aby nám pomohlo pri nutnom rozlišovaní medzi mnohými podnetmi a odpoveďami, ktoré dostávame, a aby sme tak spoznali skutočne dôležité otázky a jasne ich formulovali. V komplexnom a pestrom svete komunikácie sa každopádne objavuje záujem mnohých ľudí o posledné otázky ľudského života: Kto som? Čo môžem vedieť? Čo mám robiť? V čo môžem dúfať? Je dôležité brať vážne ľudí, ktorí kladú tieto otázky, umožniť im viesť hlbší dialóg spočívajúci v argumentácii a výmene názorov, ale ich aj pozvať na zamyslenie v tichu, ktoré môže byť často výrečnejšie ako unáhlená odpoveď a ktoré umožní pýtajúcemu vstúpiť do seba a otvoriť tak cestu odpovedi, ktorú Boh vpísal do srdca každého človeka.
A konečne tento neprestajný tok otázok jasne ukazuje nepokoj ľudskej bytosti, ktorá stále hľadá malé či veľké pravdy, ktoré dajú jej existencii zmysel a nádej. Človek sa nemôže uspokojiť len s nezáväznou výmenou kritických názorov a životných skúseností: my všetci sme hľadačmi pravdy a pociťujeme túto hlbokú túžbu, o to viac v našej dobe, keď ľudia už samotnou výmenou informácií „informujú o sebe samých, o svojom pohľade na svet, o svojich nádejach i ideáloch“ (porov. Posolstvo k Svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov 2011).
Pozornosť treba venovať tiež rôznym formám internetových stránok, aplikácií a sociálnych sietí, ktoré môžu dnešnému človeku pomôcť prežiť chvíle zamyslenia a autentického pýtania sa, ale aj vytvoriť priestor na ticho a príležitosť na modlitbu, meditáciu či spoločné zamýšľanie sa nad Božím slovom. Pokiaľ niekto nezanedbáva rozvíjanie vlastného vnútorného života, môže pomocou stručných, na podstatu zameraných odkazov, často nie dlhších ako jeden biblický verš, vyjadriť hlboké myšlienky. Nie je preto prekvapujúce, že v rozličných náboženských tradíciách sú samota a ticho privilegovaným priestorom umožňujúcim ľuďom nájsť seba samých i Pravdu, ktorá dáva všetkým veciam zmysel. Boh biblického zjavenia hovorí aj bez slov: „Ako ukazuje Kristov kríž, Boh hovorí aj svojím mlčaním. Mlčanie Boha, zakúšanie vzdialenosti Všemohúceho a Otca je rozhodujúcou etapou pozemskej cesty Božieho Syna, vteleného Slova… Mlčaním Boha sa predlžujú jeho predchádzajúce slová. On hovorí aj v týchto temných chvíľach – v tajomstve svojho mlčania“ (posynodálna exhortácia Verbum Domini, 30. september 2010, 21). V mlčaní kríža hovorí výrečne Božia láska prežívaná až po tú najvyššiu obetu. Po Kristovej smrti ostala zem ponorená v tichu a na Veľkonočnú sobotu, keď „Kráľ spí“ a „Boh v tele zaspal a zobudil tých, čo spali od vekov“ (porov. Posvätné čítania na Bielu sobotu z Liturgie hodín), zaznieva Boží hlas naplnený láskou k ľudstvu.
Ak Boh hovorí k človeku aj v mlčaní, rovnako človek môže nájsť v tichu možnosť hovoriť s Bohom a o Bohu. „Potrebujeme to mlčanie, ktoré sa stáva kontempláciou a ktoré nám umožňuje vstúpiť do Božieho ticha, a tak dôjsť až tam, kde sa zrodilo Slovo, spásne Slovo“ (Homília počas svätej omše s členmi Medzinárodnej teologickej komisie, 6. októbra 2006). Keď hovoríme o Božej veľkosti je náš jazyk vždy nedostatočný a tak sa pred nami otvára priestor na tichú kontempláciu. Z tejto kontemplácie sa v celej svojej sile rodí naliehavosť misií, naliehavá nutnosť „zvestovať to, čo sme videli a počuli“, aby všetci mohli mať spoločenstvo s Bohom (porov. 1Jn 1, 3). Tichá kontemplácia nám umožňuje ponoriť sa do prameňa Lásky, ktorý nás vedie k nášmu blížnemu, aby sme pocítili jeho bolesť a ponúkli mu Kristovo svetlo, Kristovo posolstvo života a jeho dar totálnej lásky, ktorá zachraňuje.
V tichej kontemplácii ešte silnejšie zaznieva to večné Slovo, skrze ktoré bol stvorený svet, v nej  možno ešte lepšie pochopiť plán spásy, ktorý Boh uskutočňuje v celých dejinách ľudstva slovami a činmi. Ako pripomína Druhý vatikánsky koncil, Božie zjavenie „sa uskutočňuje činmi a slovami, ktoré sú navzájom vnútorne späté, takže Božie pôsobenie v dejinách spásy odhaľuje a potvrdzuje učenie a skutočnosti vyjadrené slovami a slová ohlasujú skutky a objasňujú v nich skryté tajomstvo“ (Dei verbum, 2). A tento plán spásy vrcholí v osobe Ježiša z Nazareta, ktorý je prostredníkom a zároveň plnosťou Zjavenia. On nám umožnil spoznať tvár Boha Otca a svojím krížom a zmŕtvychvstaním nám umožnil prejsť z otroctva hriechu a smrti do slobody Božích detí. V Kristovom tajomstve nachádza základná otázka o zmysle človeka odpoveď schopnú upokojiť nespokojné ľudské srdce. Z tohto tajomstva sa rodí aj poslanie Cirkvi, a práve toto tajomstvo vedie kresťanov k tomu, aby sa stali hlásateľmi nádeje a spásy, svedkami lásky, ktorá podporuje dôstojnosť človeka a ktorá buduje spravodlivosť a pokoj.
Slovo a ticho. Výchova ku komunikácii značí naučiť sa nielen hovoriť, ale aj počúvať a premýšľať; to je zvlášť dôležité pre tých, čo hlásajú evanjelium: ticho a slovo sú dva základné a navzájom sa doplňujúce prvky komunikačnej činnosti Cirkvi pri novom ohlasovaní Krista v dnešnom svete. Celé evanjelizačné dielo, ktoré Cirkev uskutočňuje prostredníctvom spoločenských komunikačných prostriedkov, zverujem Márii, ktorá mlčky počúva a necháva Slovo prekvitať (porov. Modlitba na národné stretnutie mladých Talianov v Lorete v rámci programu Agora, 1. – 2. septembra 2007).

Vo Vatikáne 24. januára 2012, na sviatok sv. Františka Saleského

BENEDIKT XVI.