Posolstvo Svätého Otca Benedikta XVI.
k Svetovému dňu migrantov a utečencov 2010

17. január 2010

Maloletí migranti a utečenci


Drahí bratia a sestry,
slávenie Svetového dňa migrantov a utečencov mi opäť ponúka príležitosť pripomenúť neustály záujem Cirkvi o tých, ktorí akýmkoľvek spôsobom zakúšajú život v emigrácii. Prekvapuje nás – ako som napísal v encyklike Caritas in veritate –, aké množstvo ľudí je do nej zapojené, aké sociálne, ekonomické, politické, kultúrne a náboženské problémy vyvoláva i pred aké dramatické výzvy stavia národné i medzinárodné spoločenstvo. Každý migrant je ľudská osoba s neodňateľnými základnými ľudskými právami, ktoré musia rešpektovať všetci a za každých okolností (porov. 62). Tohtoročná téma Maloletí migranti a utečenci sa týka istého, pre kresťanov veľmi dôležitého aspektu. Majú totiž na pamäti Kristovo napomenutie, že na poslednom súde sa bude na nich vzťahovať všetko, čo urobili alebo neurobili „jednému z týchto najmenších“ (porov. Mt 25, 40.45). A vari by bolo možné nezahŕňať medzi „týchto najmenších“ aj maloletých migrantov a utečencov? Veď podľa evanjelia aj sám Ježiš už ako dieťa zažil skúsenosť migranta, keď musel ujsť pred Herodesovými vyhrážkami a spolu s Máriou a Jozefom hľadať útočisko v Egypte (porov. Mt 2, 14).
Hoci Dohovor o právach detí jasne hovorí, že pri akejkoľvek činnosti musí byť prvoradým hľadiskom záujem dieťaťa (porov. čl. 3), ktorému prináležia základné práva osoby rovnako ako dospelému, v skutočnosti sa to, žiaľ, nie vždy deje. I keď vo verejnosti vzrastá povedomie o tom, že je potrebné okamžite a rázne konať s cieľom ochrany maloletých, v skutočnosti sú mnohí z nich osamotení a stávajú sa obeťami rôznych foriem vykorisťovania. O dramatických podmienkach, v ktorých sa nachádzajú, sa môj ctený predchodca Ján Pavol II. vyjadril v posolstve zaslanom 22. septembra 1990 generálnemu sekretárovi OSN pri príležitosti Svetového summitu o deťoch takto: „Som svedkom – píše – žalostných podmienok, v akých žijú milióny detí vo všetkých svetadieloch. Sú najzraniteľnejšie, pretože ich hlas je najmenej počuť“ (Insegnamenti XIII, 2, s. 672). Zo srdca si želám, aby sa venovala týmto maloletým migrantom náležitá pozornosť, lebo potrebujú také spoločenské prostredie, ktoré umožní a podporí ich fyzický, kultúrny, duchovný a morálny rozvoj. Źivot v cudzej krajine bez konkrétnych oporných bodov pre nich predstavuje – najmä ak sú zbavení aj rodinnej opory – nespočetné a často vážne problémy a ťažkosti.
Typickým príkladom migrácie maloletých je situácia detí, ktoré sa narodili v hostiteľskej krajine, alebo tých, ktoré nežijú s rodičmi, pretože títo po ich narodení emigrovali, alebo sa k nim pripájajú až dodatočne. Títo mladiství žijú v dvoch rozdielnych kultúrach a zakúšajú výhody i problémy takejto dvojitej príslušnosti, čo im však môže poskytnúť aj príležitosť čerpať z bohatstva stretu odlišných kultúrnych tradícií. Preto je dôležité, aby mali možnosť navštevovať školy a následne sa zaradiť do sveta práce a tiež aby im vhodné vzdelávacie a sociálne štruktúry pomohli integrovať sa do spoločnosti. Nikdy nemožno zabúdať na to, že dospievanie je pre formovanie ľudskej bytosti rozhodujúcim obdobím.
Osobitnú kategóriu mladistvých tvoria utečenci, ktorí žiadajú o azyl, lebo z rôznych dôvodov museli utiecť z vlastnej krajiny, kde sa im nedostalo náležitej ochrany. Štatistiky nám ukazujú, že ich počet neustále stúpa. Preto treba tento jav pozorne sledovať a čeliť mu koordinovaným konaním, preventívnymi opatreniami, primeranou ochranou a prijímaním mladistvých, ako to upravuje aj Dohovor o právach dieťaťa (porov. čl. 22).
Tu sa chcem obrátiť zvlášť na farnosti a mnohé katolícke združenia, ktoré – oživované duchom viery a lásky – vyvíjajú veľké úsilie, aby uspokojili potreby našich bratov a sestier. Som im vďačný za všetko, čo nesmierne obetavo robia, no zároveň chcem vyzvať všetkých kresťanov, aby si uvedomili spoločenskú a pastoračnú výzvu, ktorú predstavuje situácia maloletých migrantov a utečencov. V srdci nech nám znejú Ježišove slová: „Bol som pocestný a pritúlili ste ma“ (Mt 25, 35) a tiež hlavné prikázanie, ktoré nám zanechal: milovať Boha celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou a zároveň milovať svojho blížneho (porov. Mt 22, 37 – 39). To nás privádza k poznaniu, že každý náš konkrétny skutok sa musí živiť predovšetkým vierou v pôsobenie milosti a Božej prozreteľnosti. Potom sa aj pohostinstvo a solidarita voči cudzincom, zvlášť pokiaľ ide o deti, stane ohlasovaním evanjelia solidarity. Práve to Cirkev hlása, keď otvára svoje náručie a usiluje sa o to, aby sa rešpektovali práva migrantov a utečencov, a vyzývajú predstaviteľov jednotlivých národov, medzinárodné organizácie a inštitúcie, aby podporovali vhodné iniciatívy na ich ochranu. Nech nad všetkými matersky bdie Preblahoslavená Panna Mária a nech nám pomáha pochopiť ťažkosti tých, ktorí sú vzdialení od svojej vlasti. Všetkých, ktorí patria do rozsiahleho sveta migrantov a utečencov, uisťujem o svojej modlitbe a zo srdca im udeľujem svoje apoštolské požehnanie.

Vo Vatikáne 16. októbra 2009

Benedikt XVI.