Posolstvo Svätého Otca Benedikta XVI.

k 97. svetovému dňu migrantov a utečencov



Jediná ľudská rodina



Drahí bratia a sestry,
Svetový deň migrantov a utečencov ponúka príležitosť, aby sa celá Cirkev zamyslela nad témou súvisiacou s rozširujúcim sa javom migrácie a modlila sa za otvorenie sŕdc pre kresťanskú pohostinnosť, a tiež aby sa usilovala o vzrast spravodlivosti a lásky, ktoré sú piliermi pre budovanie autentického a trvalého pokoja vo svete. „Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“ (Jn 13, 34) – to je výzva, s ktorou sa Pán na nás zakaždým obracia s novou naliehavosťou: ak nás Pán pozýva, aby sme boli jeho milovanými deťmi v jeho milovanom Synovi, pozýva nás tiež, aby sme sa všetci medzi sebou považovali za bratov a sestry v Kristovi.
Z tohto hlbokého vzťahu medzi všetkými ľudskými bytosťami vyviera téma, ktorú som vybral toho roku na naše zamyslenie: Jediná ľudská rodina. Ide o jednu rodinu bratov a sestier v spoločnostiach, ktoré sú čoraz viac multietnické a interkultúrne a v ktorých sú ľudia rôznych náboženstiev pobádaní podieľať sa na dialógu s cieľom zaistiť pokojné a plodné spolunažívanie pri súčasnom rešpektovaní legitímnych rozdielov. Druhý vatikánsky koncil potvrdzuje, že „všetky národy tvoria jedno spoločenstvo a majú jeden pôvod, lebo Boh stanovil, aby celé ľudstvo obývalo povrch zeme, a majú aj jeden konečný cieľ – Boha, ktorého prozreteľnosť, svedectvo dobroty a plán spásy sa rozprestierajú na všetkých“ (deklarácia Nostra aetate, 1). Takto „nežijeme jedni vedľa druhých náhodou; ako ľudia ideme všetci tou istou cestou, a preto ňou ideme ako bratia a sestry“ (Posolstvo k Svetovému dňu pokoja 2008, 6).
Cesta je rovnaká – je ňou život –, no situácie, ktorými počas tohto putovania prechádzame, sú odlišné. Mnohí musia čeliť zložitej skúsenosti migrácie v jej rôznych podobách: internej či externej, trvalej alebo dočasnej, ekonomickej alebo politickej, dobrovoľnej alebo vynútenej. V mnohých prípadoch je odchod z vlastnej krajiny podnietený rôznymi formami prenasledovania, takže je útek nevyhnutý. A tiež samotný fenomén globalizácie charakterizujúci našu dobu nie je len spoločensko-ekonomickým procesom, ale v dôsledku prekračovania geografických a kultúrnych hraníc zahŕňa aj „čoraz viac globalizované ľudstvo”. S týmto zámerom Cirkev neprestáva pripomínať, že najhlbší zmysel tohto prebiehajúceho procesu a jeho základné etické kritériá sú dané práve jednotou ľudskej rodiny a jej dobrom (porov. Benedikt XVI., encyklika Caritas in veritate, 42). Všetci tvoria súčasť tejto jednej rodiny – migranti i miestna populácia, ktorá ich prijíma – a všetci majú rovnaké právo užívať pozemské dobrá, ktoré majú podľa sociálnej náuky Cirkvi všeobecné určenie. V tom spočívajú základy solidarity a vzájomného delenia sa.
„V globalizujúcej sa spoločnosti by spoločné dobro a úsilie oň malo nevyhnutne nadobúdať dimenzie celej ľudskej rodiny, teda spoločenstva národov, aby sa dala ľudskému mestu forma jednoty a pokoja a stalo sa istým spôsobom anticipáciou a predobrazom Božieho mesta bez hraníc“ (Benedikt XVI., encyklika Caritas in veritate, 7). Toto je perspektíva, s ktorou treba hľadieť aj na skutočnosť migrácií. Totiž, ako už skôr konštatoval Boží služobník Pavol VI. „nedostatok bratstva medzi ľuďmi a medzi národmi“ (encyklika Populorum progressio, 66) je najhlbšou príčinou zaostalosti a môžeme dodať, že má hlavný vplyv na fenomén migrácií. Ľudské bratstvo je – často prekvapujúcou – skúsenosťou vzťahu, ktorý spája, hlbokého zväzku s druhým, odlišným odo mňa, ktorý je založený na jednoduchom fakte, že sme ľudské bytosti. Keď sa tento fakt prijme a zodpovedne prežíva, posilňuje život spoločenstva i spoločné prežívanie, zvlášť s migrantmi; podporuje tiež sebadarovanie sa druhým, ich dobru, dobru všetkých v rámci miestneho, národného i svetového politického spoločenstva.
Ctihodný Ján Pavol II. tiež pri príležitosti Svetového dňa pokoja v roku 2001 zdôraznil, že „[všeobecné spoločné dobro] objíma celú rodinu národov, prekonávajúc akýkoľvek národný egoizmus. A v tomto kontexte treba uvažovať aj o práve na emigráciu. Cirkev ho priznáva každému človeku, a to v dvojakom ohľade: ako možnosť odísť zo svojej krajiny a možnosť vstúpiť do inej krajiny s cieľom nájsť lepšie podmienky pre život” (Posolstvo k Svetovému dňu pokoja 2001, 3; porov. Ján XXIII., encyklika Mater et magistra, 30; Pavol VI., encyklika Octogesima adveniens, 17). Zároveň majú štáty právo regulovať migračné toky a brániť si vlastné hranice, pri súčasnom zaistení náležitého rešpektu voči dôstojnosti každej ľudskej osoby. Imigranti majú zasa povinnosť integrovať sa do hostiteľskej krajiny, rešpektujúc jej zákony a národnú identitu. „Ide o to, spojiť prijatie, ktoré prináleží všetkým ľudským bytostiam, osobitne tým núdznym, s posúdením podmienok nevyhnutných na dôstojný a pokojný život pre pôvodných obyvateľov i pre prisťahovalcov” (Ján Pavol II., Posolstvo k Svetovému dňu pokoja 2001, 13).
V tomto kontexte je prítomnosť Cirkvi ako Božieho ľudu, putujúceho dejinami uprostred ostatných národov, zdrojom nádeje a dôvery. Cirkev je totiž „v Kristovi akoby sviatosťou, čiže znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva“ (Druhý vatikánsky koncil, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 1); a vďaka pôsobeniu Ducha Svätého „snaha o nastolenie všeobecného bratstva nie je márna.“ (pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 38). Zvlášť svätá Eucharistia predstavuje v srdci Cirkvi nevyčerpateľný zdroj spoločenstva pre celé ľudstvo. Vďaka nej Boží ľud objíma „všetky národy, kmene, plemená a jazyky“ (porov. Zjv 7, 9) nie nejakým druhom svätej nadvlády, ale vyvýšenou službou lásky. V skutočnosti je praktizovanie lásky – zvlášť voči tým najchudobnejším a najslabším – kritériom, ktoré svedčí o pravosti eucharistického slávenia (porov. Ján Pavol II., apoštolský list Mane nobiscum Domine, 28).
Vo svetle témy Jediná ľudská rodina uvažujeme zvlášť o situácii utečencov a migrantov z donútenia, ktorí sú dôležitou súčasťou migračného fenoménu. Medzinárodné spoločenstvo už prijalo konkrétne záväzky ohľadne týchto osôb, ktoré utekajú pred násilím a prenasledovaním. Rešpektovanie ich práv, ale aj oprávnená starosť o bezpečnosť a spoločenskú súdržnosť, podporuje stabilné a harmonické spolužitie.
Aj v prípade migrantov z donútenia sa solidarita živí zo zdroja lásky, ktorá pramení z toho, že sa považujeme za jedinú ľudskú rodinu a ako veriaci kresťania za údy Kristovho mystického tela: tak sa považujeme za navzájom závislých a spoločne zodpovedných za našich bratov a sestry v ľudskej prirodzenosti a ako veriaci aj vo viere. Už raz som mal možnosť zdôrazniť, že „pre všetkých je povinnosťou ľudskej solidarity prijať migrantov a prejaviť im pohostinnosť, aby sa necítili izolovaní v dôsledku netolerancie či nezáujmu“ (generálna audiencia 20. júna 2007: Insegnamenti II,1/2007, 1158). To značí, že tým, ktorí boli prinútení opustiť svoje domovy alebo svoju krajinu, treba pomôcť nájsť miesto, kde budú žiť v pokoji a bezpečí, kde budú pracovať a osvoja si práva a povinnosti hostiteľskej krajiny, prispievajúc tak k spoločnému dobru, nezabúdajúc ani na náboženský rozmer života.
Nakoniec by som chcel venovať osobitnú myšlienku – vždy spojenú s modlitbou – zahraničným a medzinárodným študentom, ktorí tvoria v rámci migračného fenoménu čoraz početnejšiu skupinu. Táto kategória je z perspektívy ich návratu do vlasti aj spoločensky významná, keďže v budúcnosti budú títo študenti zastávať zodpovedné pozície. Zároveň vytvárajú kultúrne a ekonomické mosty medzi svojimi rodnými a hostiteľskými krajinami, a to všetko v duchu formovania jedinej ľudskej rodiny. Práve toto presvedčenie má podporiť angažovanie sa v prospech zahraničných študentov, sprevádzané pozornosťou voči ich konkrétnym problémom, ako sú ekonomické obmedzenia či nepríjemný pocit osamotenosti zoči-voči úplne inému spoločenskému a univerzitnému prostrediu a ťažkostiam spojeným so začlenením sa doň. V tejto súvislosti by som rád pripomenul, že „patriť k istému univerzitnému spoločenstvu... značí stáť na križovatke kultúr, ktoré formovali moderný svet“ (Ján Pavol II., Príhovor k biskupom z provincií Chicago, Indianapolis a Milwaukee v USA počas návštevy ad limina, 30. mája 1998, 6: Insegnamenti XXI,1 [1998], 1116). V školách a na univerzitách sa formuje kultúra nových generácií: od týchto inštitúcií preto do veľkej miery závisí ich schopnosť hľadieť na ľudstvo ako na jednu rodinu, povolanú k jednote v rozdielnosti.
Drahí bratia a sestry, svet migrantov je rozsiahly a rozmanitý. Možno v ňom nájsť obdivuhodné a mnohosľubné skúsenosti, ale, žiaľ, aj mnohé iné, tragické skúsenosti, nehodné človeka a spoločnosti, ktorá sa nazýva občianskou. Pre Cirkev je táto skutočnosť výrečným znakom našich čias, ktorý jasne poukazuje na povolanie ľudstva vytvárať jednu rodinu, no zároveň poukazuje aj na ťažkosti, ktoré ju rozdeľujú a trhajú, namiesto toho, aby ju spájali. Nestrácame však nádej a modlíme sa spoločne k Bohu, Otcovi všetkých, aby nám pomohol, každému zvlášť, stať sa mužmi či ženami schopnými bratských vzťahov; a na spoločenskej, politickej a inštitucionálnej úrovni nech vzrastá vzájomné pochopenie a úcta medzi národmi a kultúrami. S týmito želaniami a prosiac o príhovor Panny Márie, Hviezdy morskej, udeľujem všetkým apoštolské požehnanie, zvlášť migrantom a utečencom, ako aj tým, ktorí pracujú v tejto dôležitej oblasti.

V Castel Gandolfe 27. septembra 2010
 
BENEDIKT XVI.