POSOLSTVO SVÄTÉHO OTCA JÁNA PAVLA II.
K SVETOVÉMU DŇU MISIÍ 2004

24. októbra 2004


Najdrahší bratia a sestry!

1. Misijné poslanie Cirkvi je aj na začiatku tretieho tisícročia nevyhnutnosťou, ako som už v minulosti neraz pripomínal. V encyklike Redemptoris missio konštatujem, že toto poslanie je ešte ďaleko od svojho zavŕšenia, a preto sa musíme všetkými silami zapojiť do jeho služby (porov. 1). Celý Boží ľud je v každom okamihu svojho putovania dejinami pozvaný mať účasť na Spasiteľovom smäde (porov. Jn 19, 28). Tento jeho smäd po spáse duší vždy veľmi pociťovali najmä svätí: stačí si spomenúť napríklad na svätú Teréziu z Lisieux, patrónku misií, či na Mons. Comboniho, veľkého afrického apoštola, ktorý mal to šťastie byť nedávno povýšený na oltár.
Sociálne a náboženské výzvy, ktoré v našich časoch doliehajú na ľudstvo, povzbudzujú veriacich, aby si obnovili svoj misijný zápal. Áno! Je potrebné znovu odvážne začať misie ad gentes, vychádzajúc z ohlasovania Krista, Spasiteľa každého ľudského stvorenia. Medzinárodný eucharistický kongres, ktorý sa bude konať toho roku v októbri, mesiaci misií, v Guadalajare v Mexiku, bude mimoriadnou príležitosťou na spoločné pozdvihnutie misijného povedomia pri sviatostnom pokrme Kristovho tela a krvi. Cirkev zhromaždená okolo oltára totiž lepšie chápe svoj pôvod a svoje misijné poslanie, ako to správne zdôrazňuje i téma tohoročného Svetového dňa misií – Eucharistia a misie, ktorá tieto dve slová neoddeliteľne spája. K premýšľaniu o existujúcom vzťahu medzi eucharistickým tajomstvom a tajomstvom Cirkvi sa tento rok pripája aj veľavravný odkaz na Najsvätejšiu Pannu, keďže sa slávi 150. výročie prijatia dogmy o nepoškvrnenom počatí Panny Márie (1854). Kontemplujme teda Eucharistiu Máriinými očami. Cirkev, dúfajúc v príhovor Panny Márie, ponúka všetkým národom Krista, chlieb spásy, aby ho spoznali a prijali ako jediného Spasiteľa.
2. Vlani, presne na Zelený štvrtok, vracajúc sa v myšlienkach do večeradla, som podpísal encykliku Ecclesia de Eucharistia (Cirkev žije z Eucharistie). Z nej chcem teraz pripomenúť niektoré pasáže, ktoré nám, najdrahší bratia a sestry, môžu pomôcť prežiť nastávajúci Svetový deň misií v eucharistickom duchu.
„Eucharistia buduje Cirkev a bez Cirkvi nemožno sláviť Eucharistiu“ (26), napísal som, poukazujúc na to, že misijné poslanie Cirkvi je priamym pokračovaním Kristovho poslania (porov. Jn 20, 21) a že svoju duchovnú silu čerpá zo spoločenstva s jeho telom a krvou. Cieľom Eucharistie je práve „spoločenstvo všetkých ľudí s Kristom a v ňom s Otcom a s Duchom Svätým“ (Ecclesia de Eucharistia, 22). Účasťou na eucharistickej obete sa prehlbuje chápanie univerzálnosti vykúpenia a následne i naliehavosti poslania Cirkvi, ktorej program „má svoje ťažisko napokon v samom Kristovi, ktorého treba poznať, milovať a nasledovať, aby sme mohli v ňom žiť trojičným životom a pretvárať s ním dejiny až po ich zavŕšenie v nebeskom Jeruzaleme“ (tamže, 60).
Zídená okolo eucharistického Krista, Cirkev rastie ako Boží ľud, chrám a rodina: ako jedna, svätá, katolícka a apoštolská. Zároveň lepšie chápe svoj charakter univerzálnej sviatosti spásy a súčasne viditeľne hierarchicky usporiadaného  spoločenstva. Zaiste „nie je možné formovať nejaké kresťanské spoločenstvo bez toho, aby malo za svoj základ a prameň slávenie najsvätejšej Eucharistie“ (tamže, 33; porov. Presbyterorum ordinis, 6). Na konci každej svätej omše, keď celebrant rozpúšťa zhromaždenie so slovami: „Iďte v mene Božom!“, musia všetci pocítiť, že sú „misionármi Eucharistie“ a že majú v každom prostredí šíriť tento veľký dar, ktorý prijali. Ten, kto stretne Krista v Eucharistii, nemôže svojím životom nehlásať Spasiteľovu milosrdnú lásku.

3. Źiť z Eucharistie predpokladá, okrem iného, čo najdlhšie zotrvávať v adorácii pred Najsvätejšou sviatosťou, čo i ja sám každý deň praktizujem, a čerpať z nej silu, potechu a podporu (porov. Ecclesia de Eucharistia, 25). Eucharistia, ako zdôrazňuje Druhý vatikánsky koncil, „je zdrojom a vrcholom celého kresťanského života“ (Lumen gentium, 11), prameňom a „vrcholom všetkého šírenia evanjelia“ (Presbyterorum ordinis, 5).
Chlieb a víno, plody práce ľudských rúk, mocou Ducha Svätého premenené na Kristovo telo a krv, sa stávajú zárukou „nového neba a novej zeme“ (Zjv 21, 1), ktoré Cirkev ohlasuje vo svojom každodennom poslaní. V Kristovi, ktorému sa klaniame prítomnému v eucharistickom tajomstve, vyslovil Otec svoje konečné slovo o človeku a jeho dejinách.
Mohla by vari Cirkev realizovať svoje povolanie bez neustáleho  pestovania svojho vzťahu k Eucharistii, bez toho, aby sa živila týmto telom, ktoré posväcuje, bez toho, aby na tejto neodmysliteľnej opore stavala svoje misijné poslanie? Na evanjelizovanie sveta sú potrební apoštoli „skúsení“ v slávení Eucharistie, v klaňaní sa Eucharistii a v kontemplovaní Eucharistie.

4. V Eucharistii prežívame tajomstvo vykúpenia, ktoré vrcholí Pánovou obetou, vyjadrenou slovami premenenia: „... moje telo, ktoré sa dáva za vás... kalich mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás“ (Lk 22, 19–20). Kristus zomrel za všetkých; pre všetkých je darom spásy, ktorý je vďaka Eucharistii sviatostne prítomný v celých dejinách: „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19). Toto poslanie bolo zverené vysväteným služobníkom prostredníctvom sviatosti kňazstva. Na túto hostinu a obetu sú pozvaní všetci ľudia, aby tak mohli mať účasť na živote samého Krista: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom. Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa“ (Jn 6, 56–57). Veriaci, ktorí sa ním živia, pochopia, že misijné poslanie spočíva v tom, aby boli  „príjemnou obetou, posvätenou v Duchu Svätom“ (Rim 15, 16), aby čoraz viac tvorili „jedno srdce a jednu dušu“ (Sk 4, 32) a aby sa stávali svedkami jeho lásky až po samé končiny zeme.
Cirkev, Boží ľud, každodenným obnovovaním oltárnej obety na svojej ceste dejinami očakáva Kristov slávny návrat. Tak to po premenení vyznáva i eucharistické zhromaždenie zídené okolo oltára. S dennodenne obnovovanou vierou si upevňuje túžbu na konečné stretnutie s tým, ktorý príde, aby zavŕšil svoj univerzálny plán spásy.
Duch Svätý svojím neviditeľným, no účinným konaním vedie kresťanský ľud na tejto jeho každodennej duchovnej púti, nevyhnutne zahŕňajúcej aj ťažké okamihy, pri ktorých okusuje tajomstvo kríža. Eucharistia je pre toho, kto bojuje proti zlu a hriechu, posilou a zárukou definitívneho víťazstva; je chlebom života, posilňujúcim tých, ktorí sa svojím spôsobom stávajú „nalámaným chlebom“ pre svojich bratov, niekedy zaplatiac za svoju vernosť evanjeliu dokonca mučeníctvom.

5. Práve na tento rok pripadá, ako som už spomenul, 150. výročie vyhlásenia dogmy o nepoškvrnenom počatí Panny Márie. „Vzhľadom na zásluhy svojho Syna bola vykúpená vznešenejším spôsobom“ (Lumen gentium, 53). V encyklike Ecclesia de Eucharistia zasa píšem: „Hľadiac na ňu, spoznáme pretvárajúcu silu, ktorú má Eucharistia. V nej vidíme svet obnovený v láske“ (62).
Mária, „prvý svätostánok v dejinách“ (tamže, 55), nám teda ukazuje a ponúka Krista, našu cestu, pravdu a život (porov. Jn 14, 6). „Ak je medzi Cirkvou a Eucharistiou neoddeliteľný vzťah, to isté treba povedať aj o vzťahu Márie a Eucharistie“ (Ecclesia de Eucharistia, 57).
Mojím vrúcnym želaním je, aby šťastná časová zhoda Medzinárodného eucharistického kongresu so 150. výročím vyhlásenia dogmy o nepoškvrnenom počatí ponúkla veriacim, farnostiam a misijným inštitútom príležitosť upevniť sa v misijnom zápale a uchovať v každom spoločenstve „živý hlad po Eucharistii“ (tamže, 33).
Zároveň je to mimoriadne vhodná príležitosť pripomenúť prínos Pápežských misijných diel pre apoštolskú činnosť Cirkvi. Tieto misijné diela sú mi veľmi drahé a v mene všetkých im ďakujem za cennú službu, ktorú preukazujú novej evanjelizácii a misiám ad gentes. Všetkých vyzývam, aby ich duchovne i materiálne podporovali, pretože aj vďaka nim sa môže hlásanie evanjelia dostať ku každému národu na zemi.
S týmto želaním a prosiac o materský príhovor Máriu, „eucharistickú“ ženu, vás všetkých zo srdca žehnám.

Vo Vatikáne 19. apríla 2004

Ján Pavol II.