POSOLSTVO SVÄTÉHO OTCA MLADÝM NA CELOM SVETE
PRI PRÍLEŹITOSTI XIV. SVETOVÉHO DŇA MLÁDEŹE 1999


„Otec vás miluje" (porov. Jn 16, 27)

Drahí mladí priatelia!
1. Z hľadiska blížiaceho sa Jubilea rok 1999 ma za úlohu „rozšíriť duchovné obzory veriacich tak, ako ich vidí sám Kristus. A on ich vidí ako jeho «Otec, ktorý je na nebesiach», ktorý ho poslal a ku ktorému sa vrátil" (Tertio millennio adveniente, 49). Nie je totiž možné oslavovať Krista a jeho jubileum bez toho, aby sme sa spolu s ním neobrátili na Boha, jeho Otca i nášho Otca (porov. Jn 20, 17). Aj Duch Svätý privádza k Otcovi a k Ježišovi: veď ak nás Duch učí hovoriť „Ježiš je Pán" (porov. 1 Kor 12, 3), tak preto, aby nás uschopnil rozprávať sa s Otcom a oslovovať ho „Abba, Otče!" (porov. Gal 4, 6).
Pozývam vás teda, i celú Cirkev, obracať sa na Otca a vďačne i s údivom počúvať tú prekvapujúcu zvesť, ktorú nám Ježiš zjavil: „Otec vás miluje!" (porov. Jn 16, 27). Práve tieto slová vám dávam za tému XIV. svetového dňa mládeže. Drahí mladí priatelia, prijmite lásku, ktorú vám Boh ponúka ako prvý (porov. 1 Jn 4, 19). Držte sa pevne tejto istoty, lebo len ona jediná vie dať životu zmysel, silu a radosť. Jeho láska sa od vás nikdy nevzdiali, jeho zväzok pokoja s vami zostane neotrasený (porov. Iz 54, 10). Vaše meno si vryl do svojich dlaní (porov. Iz 49, 16).
2. V srdci človeka žije hlboká túžba po Bohu, hoci si ju neuvedomuje a nie vždy býva jasná, čo svätý Ignác Antiochijský veľmi výrečne vyjadril: „Je vo mne živá voda, ktorá mi vnútri hovorí: Poď k Otcovi! »" (porov. Ad Rom. - List spoločenstvu v Ríme, 7). Aj Mojžiš prosí na vrchu: „Pane, daj mi vidieť svoju slávu" (Ex 33, 18).
„Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Syn, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť" (Jn 1, 18). Stačí teda poznať Syna, aby sme poznali Otca? Filip sa nedá tak ľahko presvedčiť a žiada: „Ukáž nám Otca!" Vďaka jeho nástojčivosti dostávame odpoveď, ktorá prevyšuje naše očakávanie: „Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca" (Jn 14, 8-11).
Od vtelenia jestvuje určitá ľudská tvár, v ktorej možno vidieť Boha: „Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec vo mne" (Jn 14, 11), vraví Ježiš, no už nie iba Filipovi, lež všetkým, čo uveria. Od tej chvíle každý, kto prijme Božieho Syna, prijme toho, ktorý ho poslal (porov. Jn 13, 20). Ale aj opačne: „Kto nenávidí mňa, nenávidí aj môjho Otca" (Jn 15, 23). Odteraz je medzi Stvoriteľom a tvorom možný nový vzťah, a to vzťah syna k vlastnému Otcovi. Učeníkom, ktorí chcú preniknúť do Božích tajomstiev a žiadajú Ježiša, aby ich naučil modliť sa, žeby tak nachádzali oporu na ceste, naučil modlitbu Otčenáš, ktorá je „súhrnom celého evanjelia" (Tertulián, De oratione, 1). V ňom má svoje potvrdenie aj náš stav synovstva (porov. Lk 11, 1-4). „Na jednej strane nám slovami tejto modlitby jednorodený Syn skutočne odovzdáva slová, ktoré Otec dal jemu: je učiteľom našej modlitby. Na druhej strane ako vtelené Slovo vo svojom ľudskom srdci pozná potreby svojich ľudských bratov a sestier a zjavuje nám ich: je vzorom našej modlitby" (Katechizmus katolíckej cirkvi, 2765).
Jánovo evanjelium ako priame svedectvo o Ježišovom živote nám ukazuje cestu, ktorou máme ísť, aby sme poznali Otca. Oslovenie „Otče" je vlastne tajomstvo, dych, Ježišov život. Nie je azda jediným, prvorodeným a milovaným Synom, ku ktorému sa všetko obracia, ktorý bol u Otca skôr ako bol svet a mal účasť na tej istej sláve, čo on? (porov. Jn 17, 5). Od Otca dostal Ježiš moc nad každým telom (porov. Jn 17, 2), Otec mu prikázal, čo má hovoriť (porov. Jn 12, 49) a čo má robiť (porov. Jn 14, 31). Ani učeníci mu nepatria: je to Otec, čo mu ich dal (porov. Jn 17, 9), a poveril ho ochrániť ich od zla, žeby sa nestratil ani jeden (porov. Jn 18, 9).
V hodine Ježišovho odchodu z tohto sveta k Otcovi „veľkňazská modlitba" odhaľuje Synovo prianie: „Otče, osláv ma pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet" (Jn 17, 5). A ako večný Veľkňaz sa Kristus stavia do čela ohromného zástupu vykúpených. Ako prvorodený spomedzi mnohých bratov privádza do jediného ovčinca ovečky rozptýleného stáda, aby bolo „jedno stádo a jeden pastier" (Jn 10, 16).
Jeho pôsobením vzťah lásky, ktorý jestvuje vnútri Trojice, sa prenáša aj na zväzok medzi Otcom a vykúpeným ľudstvom: „Otec vás miluje!" Vari by sa toto tajomstvo lásky dalo pochopiť bez pôsobenia Ducha, ktorého Otec vylial na učeníkov vďaka Ježišovej modlitbe (porov. Jn 14, 16)? Vtelenie večného Slova v čase a narodenie pre večnosť tých, ktorí sú do neho včlenení prostredníctvom krstu, by sa nedalo chápať bez živého pôsobenia toto istého Ducha.
3. „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život" (Jn 3, 16). Boh teda miluje svet! A napriek všetkému odmietaniu, ktorého je svet schopný, bude ho milovať až do konca. „Otec vás miluje" vždy a naveky, toto je tá neslýchaná novina a „túto jednoduchú a vzrušujúcu zvesť má Cirkev oznámiť človeku" (porov. Christifideles laici, 34). Keby nám Boží Syn bol povedal len túto jedinú vetu, už to bo bolo stačilo. „Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme!" (1 Jn 3, 1). Nie sme siroty, láska je možná! Veď vy dobre viete, že ak sa človeku nedostalo lásky, ani on nedokáže milovať.
Ako však zvestovať túto radostnú správu? Ježiš nám ukazuje cestu: treba nám počúvať Otca, aby nás mohol poučiť (porov. Jn 6, 45) a zachovávať prikázania (porov. Jn 14, 23). Tak bude naše poznanie Otca postupne rásť: „Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim" (Jn 17, 26). Pôjde o dielo Ducha Svätého, ktorý uvádza do plnej pravdy (porov. Jn 16, 13).
V našej dobe potrebuje Cirkev i svet väčšmi ako inokedy „misionárov", ktorí vedia ohlasovať slovom a príkladom túto základnú a potešujúcu istotu. Vy, dnes mladí a v novom tisícročí dospelí, si to iste uvedomujete. Nechajte sa teda „formovať" Ježišovou školou! Staňte sa v Cirkvi i v rôznorodom prostredí, v akom prebieha váš každodenný život, vierohodnými svedkami Otcovej lásky! Zviditeľňujte ju svojím rozhodovaním a svojím postojom, svojím správaním k ľuďom a ochotou slúžiť im, svojím verným plnením Božej vôle a zachovávaním jeho prikázaní.
„Otec vás miluje!" Táto očarujúca zvesť sa vkladá do srdca veriaceho človeka, ktorý podobne ako Ježišov milovaný učeník skláňa svoju hlavu na Učiteľovu hruď a prijíma jeho dôverné slová plné nádeje: „Kto ma miluje, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého" (Jn 14, 21), lebo „večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista" (Jn 17, 3).
Otcova láska sa odráža v rozličných druhoch otcovstva, s ktorými sa stretávate na svojej životnej ceste. Predovšetkým mám na mysli vašich rodičov, spolupracovníkov Boha; ich prostredníctvom vám Boh daroval život a stará sa o vás. Ctite si ich (porov. Ex 20, 12) a buďte im vďační! Mám na mysli aj kňazov a ostatných Pánovi zasvätených ľudí, ktorí sú vašimi priateľmi, svedkami a učiteľmi života „na váš osoh a radosť z viery" (Flp 1, 25). Myslím aj na opravdivých vychovávateľov, ktorí svojou ľudskosťou, svojou múdrosťou a svojou vierou sa významne podieľajú na vašom raste ako kresťanov a teda aj ako plnohodnotných ľudí. Za každého z týchto cenných ľudí, ktorí stoja pri vás počas vašej životnej cesty, vzdávajte Pánovi vďaky.

4. „Otec vás miluje!" Ak si kresťania uvedomujú, ako ich Boh miluje, musí ich to pobádať, „aby sa, spojení s Kristom Vykupiteľom človeka dali na cestu pravého obrátenia... A to je vhodný rámec na znovuobjavenie a intenzívne slávenie sviatosti pokánia v jej najhlbšom význame" (Tertio millennio adveniente 50).
„Hriech je zneužitie slobody, ktorú Boh dáva stvoreným osobám, aby ho mohli milovať a aby sa mohli milovať aj navzájom" (Katechizmus katolíckej cirkvi, 387); je to odmietnutie žiť Božím životom, prijatým v krste, nechcieť sa dať milovať opravdivou Láskou: človek má totiž strašnú moc prekážať Bohu v jeho vôli darovať všetko dobro. Hriech, ktorý má pôvod v slobodnej vôli človeka (porov. Mk 7, 20), je priestupkom proti opravdivej láske; zraňuje prirodzenosť človeka a narúša ľudskú solidaritu, prejavuje sa postojmi, slovami a skutkami plnými sebectva (porov. Katechizmus katolíckej cirkvi, 1849-1850). Sloboda sa v najhlbšom vnútri láske otvára i zatvára. Toto je trvalá dráma človeka, ktorý si často vyberie radšej otroctvo, podlieha strachu, rozmarom, zlozvykom, vytvára si modly, ktoré nad ním vládnu, ideológie, ktoré znetvorujú jeho ľudskosť. V Jánovom evanjeliu o tom čítame: „Každý, kto pácha hriech, je otrok" (Jn 8, 34).
Ježiš hovorí všetkým: „Kajajte sa a verte evanjeliu" (Mk 1, 15). Na začiatku každého opravdivého obrátenia je pohľad Boha na hriešnika. Pohľad, ktorý prezrádza hľadanie plné lásky, odhodlanie až po obetovanie sa na kríži, vôľu odpustiť, ktorá prejavuje vinníkovi neustávajúcu úctu a lásku, pričom mu ako kontrast ukazuje chaos, do ktorého je ponorený, a dodáva mu odvahu rozhodnúť sa zmeniť svoj život. Je to prípad Léviho (porov. Mk 2, 13-17), Zacheja (porov. Lk 19, 1-10), cudzoložnice (porov. Jn 8, 1-11), lotra na kríži (porov. Lk 23, 39-43) a Samaritánky (porov. Jn 4, 1-30): „Človek nemôže žiť bez lásky. Človek ostáva sám sebe nepochopiteľnou bytosťou a jeho životu chýba zmysel, ak sa mu nezjaví láska, ak sa s ňou nestretne, ak ju nezakúsi a ak si ju určitým spôsobom neosvojí, ak nemá na nej živú účasť" (Redemptor hominis, 10). Keď človek objavil a zakúsil Boha milosrdenstva a odpúšťania, nemôže žiť inak, ako neustále sa obracajúci k nemu (porov. Dives in misericordia, 13).
„Choď a už nehreš!" (Jn 8, 11): odpustenie sa udeľuje nezištne, no pre človeka je to pozvanie odpovedať naň tým, že sa bude vážne usilovať žiť novým životom. Boh pozná príliš dobre svoje stvorenia! Vie, že svojím prejavovaním čoraz väčšej lásky k hriešnikovi mu nakoniec zhnusí hriech. Preto sa Božia láska prejavuje ustavičnou ponukou odpustenia.
Aké mnohovravné je v tomto ohľade podobenstvo o márnotratnom synovi! Od chvíle, ako odišiel z domu, otec žije v nepokoji: čaká, dúfa, pozerá do diaľky. Uznáva synovu slobodu, no trpí. A keď sa syn rozhodol, že sa vráti, on ho zbadá, hoci je ešte ďaleko, ide mu naproti, pevne ho objíme a plný radosti dáva príkazy: „Dajte mu na prst prsteň - symbol zmluvy -, prineste najkrajšie šaty a oblečte ho - symbol nového života -, obujte mu na nohy obuv - symbol navrátenej dôstojnosti -, a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa!" (porov. Lk 15, 11-32).
5. Ježiš ešte predtým, než vystúpil k Otcovi, zveril svojej Cirkvi službu zmierenia (porov. Jn 20, 23). Na dosiahnutie Božieho odpustenia teda nestačí iba vnútorná ľútosť. Zmierenie s ním sa dosahuje cez zmierenie s cirkevným spoločenstvom. Preto sa uznanie viny deje konkrétnym úkonom, zahrnujúcim ľútosť a vyznanie hriechov spolu s predsavzatím začať žiť novým životom, a to pred služobníkom Cirkvi.
Dnešný človek bohužiaľ, o čo viac stráca zmysel pre hriech, o to menej žiada Boha o odpustenie: v tom spočívajú mnohé z problémov a ťažkostí našej doby. Tohto roku vás pozývam, aby ste odhalili krásu a bohatstvo milosti v sviatosti pokánia tým, že si pozorne prejdete podobenstvom o márnotratnom synovi, kde sa nepoukazuje natoľko na hriech, ako skôr na Božiu dobrotivosť a milosrdenstvo. Započúvajte sa do jeho slov s postojom modlitby, rozjímania, údivu a istoty a nakoniec povedzte Bohu: „Potrebujem ťa, počítam s tebou, aby som mohol existovať a žiť. Ty si mocnejší, ako môj hriech. Verím v tvoju moc nad mojím životom, verím v tvoju schopnosť spasiť ma takého, aký som. Spomeň si na mňa! Odpusť mi!"
Zapozerajte sa do svojho „vnútra". Hriech je v prvom rade previnením proti Bohu (porov. Źalm 51, 6), bratom a vám samým, až potom proti zákonu či morálke Postavte sa pred Krista, jediného Otcovho Syna a vzor pre všetkých bratov. Jedine on nám zjavuje to, akí máme byť voči Otcovi, voči blížnemu a voči spoločnosti, aby sme navzájom mohli nažívať v pokoji. Zjavuje nám to cez evanjelium, lebo ono a Ježiš Kristus tvoria jedno. Vernosť jednému je mierou vernosti druhému.
S dôverou pristúpte k sviatostnej spovedi: vyznaním hriechov preukážete, že uznávate svoju nevernosť a že sa jej zriekate; dokážete, že sa chcete obrátiť a zmieriť, aby ste znova našli plodný stav pokoja Božích synov v Ježišovi Kristovi; prejavíte tým i solidaritu s bratmi, skúšanými hriechom (porov. Katechizmus katolíckej cirkvi, 1445).
Nakoniec prijmite s vďačným duchom kňazovo rozhrešenie. Je to okamih, v ktorom nebeský Otec vyslovuje nad kajúcim hriešnikom slová navracajúce život: „Tento môj syn znova žije!" Prameň lásky dáva znova život, uschopňuje premáhať sebectvo a silu ešte väčšmi milovať.
6. „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! Toto je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci" (Mt 22, 37-40). Ježiš nehovorí, že druhé prikázanie je totožné s prvým, ale že mu je „podobné". Tieto dve prikázania teda nie sú zameniteľné, akoby sa dalo automaticky naplniť prikázanie lásky k Bohu zachovávaním prikázania lásky k blížnemu, alebo naopak. Každé má svoju vlastnú váhu a treba zachovávať obidve. Ježiš ich kladie vedľa seba, aby dal jasne najavo všetkým, že sú navzájom veľmi tesne prepojené: nie je možné zachovávať jedno bez dodržiavania toho druhého. „Ich nerozlučiteľnú jednotu potvrdzuje Kristus svojimi slovami a svojím životom: jeho poslanie vrcholí na kríži, ktorý prináša vykúpenie a je znamením jeho neoddeliteľnej lásky k Otcovi a ľudskému pokoleniu" (Veritatis splendor, 14).
Ak chceme vedieť, či niekto skutočne miluje Boha, treba si overiť, či miluje opravdivo aj blížneho. A ak chceme vedieť, aká veľká je táto láska k blížnemu, musíme si položiť otázku, ako veľmi milujeme v skutočnosti Boha. Lebo „kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí" (1 Jn 4, 20) a „podľa toho poznáme, že milujeme Božie deti, keď milujeme Boha a plníme jeho prikázania" (1 Jn 5, 2).
V apoštolskom liste Tertio millennio adveniente som povzbudzoval kresťanov „oveľa rozhodnejšie vyzdvihovať prednostný záujem Cirkvi o chudobných a nachádzajúcich sa na okraji spoločnosti" (n. 51). Ide o „prednostný" záujem, nie výlučný. Ježiš nás volá, aby sme milovali chudobných, lebo im treba venovať osobitnú pozornosť vzhľadom na ich zraniteľnosť. Je známe, že čím ďalej je ich viac, a to aj v tzv. bohatých krajinách napriek tomu, že dobrá tohto sveta sú vlastne určené pre všetkých! Každý stav chudoby sa dožaduje kresťanskej lásky od každého jedného. Tento stav má byť aj sociálnou a politickou úlohou, lebo problém chudoby vo svete závisí od konkrétnych podmienok, ktoré musia zmeniť muži a ženy dobrej vôle, budovatelia civilizácie lásky. Ide o „štruktúry hriechu", ktoré možno premôcť jedine za spolupráce všetkých s ochotou vedieť v prospech druhého „strácať", a nie vykorisťovať ho; vedieť „mu slúžiť", a nie utláčať ho (porov. Sollicitudo rei socialis, 38).
Drahí mladí priatelia, osobitným spôsobom vás pozývam podujať sa na konkrétne iniciatívy prejavov solidarity a porozumenia po boku chudobných a spolu s nimi. Zúčastnite sa veľkodušne na niektorých z projektov bratstva a solidarity, do ktorých sú v rozličných krajinách zapojení iní vaši vrstovníci: bude to spôsob, ako „vynahradiť" Pánovi v osobe chudobných aspoň čosi z toho všetkého, čo dal vám, šťastnejším. Takáto účasť môže byť aj bezprostredným viditeľným prejavením zásadného rozhodnutia, že svoj život dôsledne nasmerúvate na Boha a na bratov.
7. Mária vo svojej osobe zahŕňa celé tajomstvo Cirkvi, je „vyvolenou dcérou Otca" (Tertio millennio adveniente, 54), ktorá slobodne prijala Boží dar a odpovedala naň tým, že sa mu úplne oddala. Ako Otcova „dcéra" bola hodná stať sa _Matkou jeho Syna: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova" (Lk 1, 38). Je Božou Matkou, lebo je dokonalou Otcovou dcérou.
Jej srdce napĺňa len jedna túžba, a to môcť pomáhať kresťanom v ich odhodlanosti žiť ako Božie deti. Ako najnežnejšia matka ich neprestajne privádza k Ježišovi, aby sa jeho nasledovaním naučili zveľaďovať svoj vzťah k nebeskému Otcovi. Ako na svadbe v Káne Mária ich vyzýva aj teraz robiť to, čo povie jej Syn (porov. Jn 2, 5) s istotou, že to je cesta do domu „Otca milosrdenstva" (porov. 2 Kor 1, 3).
XIV. svetový deň mládeže, ktorý sa tento rok uskutoční v miestnych cirkvách, je poslednou oslavou pred veľkým jubilejným stretnutím. V rámci príprav na Svätý rok 2000 dostáva dôležitý význam. Preto sa modlím, aby sa stal pre každého z vás príležitosťou obnoveného stretnutia s Pánom života a s jeho Cirkvou.
Vašu púť zverujem Márii a prosím ju, aby pripravila vaše srdcia na prijatie Otcovej milosti, žeby ste sa stali svedkami jeho lásky.
S týmito pocitmi vám prajem rok bohatý na vieru a evanjeliovú odhodlanosť a zo srdca vás všetkých žehnám.

Vo Vatikáne 6. januára 1999 na slávnosť Zjavenia Pána.

Ján Pavol II.