POSOLSTVO JÁNA PAVLA II.
PRI PRÍLEŹITOSTI
XVI. SVETOVÉHO DŇA MLÁDEŹE


„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba,
vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma. (Lk 9, 23)


Milí mladí!

1. Keď sa na vás s radosťou a láskou obraciam pri tomto našom pravidelnom každoročnom stretnutí, zároveň si pred očami i v srdci uchovávam pôsobivý obraz veľkej „brány na priestranstve pri Tor Vergata v Ríme. V ten večer, 19. augusta minulého roku, na začiatku vigílie XV. svetového dňa mládeže, keď som ruka v ruke s piatimi mladými z piatich svetadielov prekročil jej prah pred tvárou ukrižovaného a vzkrieseného Krista, akoby som spolu s vami všetkými symbolicky vstúpil do tretieho tisícročia.

Chcem tu z hĺbky srdca vyjadriť úprimnú vďaku Bohu za dar mladosti, ktorý cez vás zostáva v Cirkvi i vo svete (porov. homília pri Tor Vergata 20. augusta 2000).

S dojatím chcem Bohu poďakovať aj za to, že mi dovolil sprevádzať mladých celého sveta počas posledných dvoch desaťročí práve skončeného storočia a ukazovať im cestu, ktorá vedie ku Kristovi, ktorý je „ten istý včera i dnes a naveky (Hebr 13, 8). No zároveň mu ďakujem za to, že mladí sprevádzali a temer podopierali pápeža na jeho apoštolských cestách po krajinách celého sveta.

Čím bol XV. svetový deň mládeže, ak len nie časom zvlášť vyhradeným kontemplácii tajomstva Slova, ktoré sa pre našu spásu stalo telom? Či to vari nebola mimoriadna príležitosť sláviť a hlásať vieru Cirkvi a plánovať obnovené kresťanské nasadenie s pohľadom spoločne obráteným na svet, ktorý očakáva Slovo prinášajúce spásu? Skutočné plody Jubilea mladých sa nedajú vyčísliť štatisticky, ale jedine skutkami lásky a spravodlivosti, každodennou vernosťou, ktorá je taká cenná, hoci často málo viditeľná. Zveril som vám, drahí mladí, a najmä tým, ktorí sa priamo zúčastnili na tomto nezabudnuteľnom stretnutí, úlohu ponúknuť svetu takéto dôsledné evanjeliové svedectvo.

2. Obohatení o prežitú skúsenosť, vrátili ste sa do svojich domovov a k svojmu obvyklému zamestnaniu a teraz sa chystáte sláviť na diecéznej úrovni spoločne so svojimi pastiermi XVI. svetový deň mládeže.

Pri tejto príležitosti by som vás chcel vyzvať, aby ste sa zamysleli nad požiadavkami, ktoré kladie Kristus na toho, kto chce byť jeho učeníkom: „Kto chce ísť za mnou, hovorí „nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma (Lk 9, 23). Ježiš nie je Mesiášom triumfu a moci. Veď neoslobodil Izrael spod rímskej nadvlády a nezaistil mu politickú slávu. Ako opravdivý Pánov služobník uskutočnil svoje mesiášske poslanie v solidarite, v službe, v ponížení až po smrť. Je Mesiášom, ktorý sa vymyká akýmkoľvek schémam a senzáciám, ktorého nemožno „pochopiť logikou úspechu a moci, ktorá sa používa vo svete ako kritérium hodnotenia plánov a činností.

Ježiš prišiel, aby plnil Otcovu vôľu, a zostáva jej verný až do konca. Takto uskutočňuje svoje spásne poslanie pre tých, ktorí v neho veria a milujú ho - nie slovami, ale skutkami. Ak je láska podmienkou, aby sme ho nasledovali, obeť preveruje pravosť tejto lásky (porov. Salvifici doloris, č. 17-18).

3. „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma (Lk 9, 23). Tieto slová vyjadrujú radikálnosť voľby nepripúšťajúcej váhanie a zmenu názoru. Je to tvrdá požiadavka, ktorá ohromila samotných apoštolov a počas stáročí odradila mnohých mužov a ženy od nasledovania Krista. No práve táto radikálnosť priniesla aj obdivuhodné plody svätosti a mučeníctva, ktoré posilňujú Cirkev pri jej putovaní v čase. Ešte i dnes tieto slová znejú ako pohoršenie a bláznovstvo (porov. 1Kor 1, 22-25). Napriek tomu práve s nimi sa treba porovnávať, lebo cesta, ktorú vytýčil Boh svojmu Synovi, je rovnaká ako tá, ktorú musí prejsť jeho učeník, čo sa rozhodol nasledovať ho. Nejestvujú dve cesty, ale len jedna: tá, ktorou šiel Majster. Učeníkovi nie je dovolené vymýšľať si inú.

Ježiš kráča pred svojimi a od každého žiada, aby robil to, čo robil on sám. Hovorí: neprišiel som, aby som sa dal obsluhovať, ale aby som slúžil; kto chce byť ako ja, musí byť sluhom všetkých. Prišiel som medzi vás ako ten, ktorý nič nemá; môžem teda od vás žiadať, aby ste zanechali akékoľvek bohatstvo, ktoré vám bráni vojsť do nebeského kráľovstva. Prijímam, že mi odporujú, že ma odmieta väčšina môjho národa; preto môžem žiadať aj od vás, aby ste prijali to, že vám budú odporovať a napadať vás zo všetkých strán.

Inak povedané, Ježiš požaduje, aby sme si odvážne zvolili rovnakú cestu ako on; zvolili si ju predovšetkým „vo svojom srdci , lebo v akej vonkajšej situácii sme, nezávisí od nás. Od nás však závisí, či chceme, nakoľko je to možné, poslúchať Otca ako Ježiš a či sme ochotní prijať až do dôsledkov plán, ktorý má pre každého z nás.

4. „Nech zaprie sám seba. Zaprieť sám seba značí vzdať sa vlastného plánu, ktorý je často obmedzený a malicherný, aby sme prijali Boží plán: toto je cesta obrátenia nevyhnutná pre kresťanský život, ktorá priviedla apoštola Pavla k tvrdeniu: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus (Gal 2, 20).

Ježiš nežiada, aby sme sa vzdali života, ale aby sme prijali novosť a plnosť života, ktorú môže dať len on. Človek má v hĺbke svojho bytia zakorenený sklon k tomu, aby „myslel sám na seba , aby seba postavil do centra svojich záujmov a všetko meral podľa seba. Kto však ide za Kristom, odmieta toto zahľadenie sa do seba a nehodnotí veci podľa vlastného prospechu. Prežitý život posudzuje podľa rozdávania a nezištnosti, nie na základe toho, čo dosiahol a vlastní. Veď pravý život sa prejavuje darovaním samého seba a toto je plodom Kristovej milosti: je to jestvovanie v slobode a v spoločenstve s Bohom a bratmi (porov. Gaudium et spes, č. 24).

Ak sa v živote nasledovanie Pána stáva najvyššou hodnotou, potom všetky ostatné hodnoty dostanú vzhľadom naň svoje správne miesto a význam. Kto sa zameriava len na pozemské dobrá, napriek zdanlivému úspechu prehrá: smrť ho zastihne s množstvom vecí, no s nenaplneným životom (porov. Lk 12, 13- 21). Voľba teda spočíva medzi byť a mať, medzi plným životom a prázdnym bytím, medzi pravdou a lžou.

5. „Nech vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma. Tak ako sa kríž môže stať iba ozdobným predmetom, tak sa aj výraz „niesť kríž môže stať len frázou. V Ježišovom učení však tento výraz nekladie na prvé miesto umŕtvovanie a zriekanie sa. Netýka sa predovšetkým povinnosti trpezlivo znášať malé či veľké každodenné trápenia a už vôbec nechce povyšovať bolesť na prostriedok, ktorým sa možno zapáčiť Bohu. Kresťan nevyhľadáva bolesť kvôli nej samej, ale hľadá lásku. Prijatý kríž sa stáva znamením lásky a úplného darovania sa. Niesť ho za Kristom znamená spájať sa s ním vo chvíli, keď prináša zvrchovaný dôkaz lásky.

Nemožno hovoriť o kríži bez toho, aby sme vzali do úvahy Božiu lásku k nám, skutočnosť, že Boh nás chce zahrnúť svojimi dobrami. Výzvou „nasleduj ma opakuje Ježiš svojim učeníkom nielen: Vezmi si ma za vzor, ale aj: Prežívaj so mnou môj život a moje rozhodnutia, daruj so mnou svoj život z lásky k Bohu a k bratom. Takto Kristus otvára pred nami „cestu života , ktorú, žiaľ, stále ohrozuje „cesta smrti . Hriech je tou cestou, ktorá oddeľuje človeka od Boha a od blížneho, vyvoláva rozdelenie a rozvracia spoločnosť zvnútra.

Cesta života, ktorá preberá a obnovuje Ježišove postoje, sa stáva cestou viery a obrátenia. Je to práve cesta kríža. Je to cesta, ktorá vedie k tomu, aby sme sa zverili jemu a jeho plánu spásy, aby sme verili, že Ježiš zomrel preto, aby sa zjavila Božia láska ku každému človekovi je to cesta spásy uprostred často rozdrobenej, zmätenej a rozporuplnej spoločnosti; je to cesta vernosti v nasledovaní Krista až do konca, neraz v búrlivých okolnostiach každodenného života; je to cesta, ktorá sa neobáva neúspechov, ťažkostí, odsunutia na okraj, osamotenosti, lebo srdce človeka napĺňa Ježišova prítomnosť; je to cesta pokoja, sebaovládania, hlbokej radosti srdca.

6. Milí mladí, nech sa vám nezdá zvláštne, že na začiatku tretieho tisícročia vám pápež ešte raz ukazuje kríž ako cestu života a opravdivého šťastia. Cirkev odjakživa verí a vyznáva, že iba v Kristovom kríži je spása.

Rozšírená kultúra pominuteľného, ktorá prisudzuje hodnotu tomu, čo prináša potešenie a čo sa javí ako pekné, by nás chcela presvedčiť o tom, že na dosiahnutie šťastia treba odstrániť kríž. Ako ideál predstavuje ľahký úspech, rýchlu kariéru, sexualitu odtrhnutú od zmyslu pre zodpovednosť a nakoniec bytie zamerané na vlastné sebauplatnenie, často bez ohľadu na tých druhých.

Avšak otvorte len dobre oči, drahí mladí: toto nie je cesta, ktorá vedie k životu, ale chodník, ktorý strháva do smrti. Ježiš hovorí: „ Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho. Ježiš nás nenecháva v pochybnostiach: „Veď čo osoží človekovi keby aj celý svet získal, a seba samého by stratil alebo poškodil?! (Lk 9, 24-25). Pravdou svojich slov, ktoré znejú tvrdo, no napĺňajú srdce pokojom, nám Ježiš odhaľuje tajomstvo pravého života (porov. Príhovor k mladým ľuďom Ríma 2. apríla 1998).

Nemajte teda strach ísť cestou, ktorú prešiel Pán ako prvý. Svojou mladosťou vtlačíte otvárajúcemu sa tretiemu tisícročiu znamenie nádeje a nadšenia, ktoré sú charakteristické pre váš vek. Ak necháte v sebe pôsobiť Božiu milosť, ak neochabne vaše každodenné úsilie, urobíte toto nové storočie lepším časom pre všetkých.

S vami kráča Mária, Pánova matka, prvá z učeníkov, tá, čo zostala verne pod krížom, z ktorého jej Kristus zveril nás ako jej deti. A nech vás sprevádza aj apoštolské požehnanie, ktoré vám zo srdca udeľujem.

Vatikán 14. februára 2001

JÁN PAVOL II.