POSOLSTVO JEHO SVÄTOSTI JÁNA PAVLA II. Z PRÍLEŹITOSTI SLÁVENIA
SVETOVÉHO DŇA POKOJA 1. JANUÁRA 1999


TAJOMSTVO PRAVÉHO POKOJA
SPOČÍVA V DODRŹIAVANÍ ĽUDSKÝCH PRÁV


1. Už vo svojej prvej encyklike Redemptor hominis, ktorou som sa obrátil asi pred dvadsiatimi rokmi na všetkých mužov a ženy dobrej vôle, som zdôraznil význam dodržiavania ľudských práv. Pokoj prekvitá, keď sa tieto práva zachovávajú úplne, kým vojna vzniká z ich porušovania a potom sa stáva príčinou ich ďalšieho, dokonca ešte väčšieho porušovania. (1)
Na prahu nového roka, posledného pred Veľkým jubileom 2000, by som sa chcel ešte raz vrátiť k tejto téme základného významu spoločne s vami, mužmi i ženami vo všetkých častiach sveta, s vami, zodpovednými politikmi a náboženskými predstaviteľmi národov, i s vami, čo milujete pokoj a chcete ho vo svete upevniť. Rád by som vám všetkým pri tejto príležitosti Svetového dňa pokoja oznámil, čo mi leží na srdci: Základy na vybudovanie pokoja sú pevné a trvalé len vtedy, keď je našou hlavnou inšpirujúcou zásadou presadzovanie dôstojnosti ľudskej osoby a keď snaha o spoločné blaho sa stala úlohou, ktorej sa dáva prednosť. Naopak, keď sa ľudské práva neuznávajú alebo znevažujú, keď sledovanie čiastkových záujmov neoprávnene prevažuje nad spoločným blahom, potom sa nevyhnutne zasievajú zárodky nestability, vzbury a násilia.

Rešpektovanie ľudskej dôstojnosti ako dedičstvo ľudstva

2. Dôstojnosť ľudskej osoby je transcendentnou hodnotou a uznávajú ju za takú všetci, ktorí úprimne hľadajú pravdu. V skutočnosti celé dejiny ľudstva treba vysvetľovať vo svetle tejto istoty. Pretože každá osoba je stvorená na Boží obraz a podobu (porov. Gn 1, 26-28) a tak od základu zameraná na svojho Stvoriteľa, je aj v trvalom vzťahu s tými, ktorí majú tú istú dôstojnosť. Rozvoj jednotlivcovho blaha je tak spojený so službou spoločnému blahu, no len tam, kde práva a povinnosti sú navzájom v súlade a jedny druhé posilňujú.
Súčasné dejiny tragickým spôsobom zviditeľnili nebezpečenstvo, ktoré vyplýva zo zneuznávania pravdy o ľudskej osobe. Pred svojimi očami máme plody ideológií, ako marxizmus, nacizmus, fašizmus, ale aj mýty ako rasová nadradenosť, nacionalizmus a národnostný partikularizmus, Nemenej nebezpečné, hoci nie také zjavné, sú aj účinky hmotárskeho konzumizmu, v ktorom povyšovanie jednotlivca a egocentrické uspokojovanie osobných chúťok sa stávajú posledným účelom života. Z takéhoto zorného uhla sa negatívne dopady na iných javia ako čosi, na čom vôbec nezáleží. Proti tomu treba povedať, že nijaký útok na ľudskú dôstojnosť nesmie zostať nepovšimnutý, jedno, z akej príčiny, v akej podobe a kde sa udeje.

Všeobecná platnosť a nedeliteľnosť ľudských práv

3. V roku 1998 sme si pripomenuli 50. výročie prijatia „Všeobecnej deklarácie ľudských práv". Je výslovne spätá s Chartou Spojených národov a preniknutá tým istým duchom. Deklarácia vychádza zo základného predpokladu, ktorým je presvedčenie, že základom slobody, spravodlivosti a pokoja vo svete je uznávanie vrodenej dôstojnosti všetkých členov ľudskej rodiny, ako aj rovnosti a neodňateľnosti ich práv. (2) Všetky ďalšie medzinárodné dokumenty o ľudských právach vyzdvihujú túto pravdu, pričom uznávajú a podčiarkujú, že tieto práva vyplývajú z dôstojnosti a hodnoty, ktoré majú svoje korene v samotnej ľudskej osobe. (3)
Všeobecná deklarácia je v tomto jasná: uznáva práva, ktoré vyhlasuje, ale ich neudeľuje; ony majú totiž svoje korene v ľudskej osobe a v jej dôstojnosti. Z toho vyplýva, že nikto nemôže žiadneho iného človeka, nech je to ktokoľvek, právoplatne pozbaviť týchto práv, lebo to by znamenalo spáchanie násilia na jeho prirodzenosti. Všetci ľudia bez výnimky majú rovnakú dôstojnosť. Z toho istého dôvodu sa tieto práva vzťahujú na všetky fázy života i na všetky politické, sociálne, ekonomické či kultúrne okolnosti. Tvoria teda jeden jednotný celok, dôsledne zameraný na uplatňovanie blaha osoby a spoločnosti každého druhu.
Ľudské práva sa tradične zvyknú deliť do dvoch rozsiahlych oblastí: na jednej strane sú to občianske a politické práva, na druhej strane sú to ekonomické, sociálne a kultúrne práva. Medzinárodné dohody určujú obidve tieto kategórie, aj keď nie v rovnakom stupni; ľudské práva sú totiž medzi sebou veľmi tesne poprepájané, lebo sa týkajú rozličných stránok toho istého subjektu a ten je osoba. Presadzovanie oboch kategórií ľudských práv v ich celku je opravdivou zárukou, že sa bude rešpektovať každé jednotlivé právo.
Ochrana všeobecnosti a nedeliteľnosti ľudských práv je na budovanie pokojnej spoločnosti i na úplný rozvoj jednotlivcov, pospolitostí a národov čímsi podstatným. Upevňovanie tejto všeobecnosti a nedeliteľnosti pri uplatňovaní jednotlivých práv však nevylučuje oprávnené odlišnosti kultúrneho a politického poriadku za predpokladu, že sa budú v každom prípade dodržiavať predpisy, ktoré Všeobecná deklarácia stanovuje pre celé ľudstvo.
So zreteľom na tieto základné predpoklady by som teraz chcel poukázať na niektoré osobitné práva, ktoré - ako sa zdá - sa najmä v súčasnosti viacej alebo menej zjavne porušujú.

Právo na život

4. Prvým spomedzi nich je základné právo na život. Ľudský život je posvätný a nedotknuteľný od okamihu jeho počatia až po jeho prirodzený zánik. „Nezabiješ!", znie Božie prikázanie, ktoré stanovuje krajnú hranicu, za ktorú nie je nikdy dovolené ísť. „Priame a úmyselné zabitie nevinnej ľudskej bytosti je vždy hlboko nemorálnym činom". (4)
Právo na život je neodňateľné. Je v ňom obsiahnuté kladné rozhodnutie, rozhodnutie za život. Rozvoj takto zameranej kultúry sa vzťahuje na všetky okolnosti života a zaisťuje presadzovanie ľudskej dôstojnosti v každej situácii. Pravá kultúra života jednak zaručuje nenarodenému právo prísť na svet, jednak chráni novorodeňa, najmä dievčatká, aby padlo za obeť zločinu vraždy dieťaťa. Rovnakým spôsobom zaručuje postihnutým rozvíjať svoje schopnosti, ako aj chorým a starým ľuďom primeranú starostlivosť.
Najnovší vývoj na poli genetického inžinierstva prináša so sebou nebezpečenstvo, ktoré vyvoláva hlboké znepokojenie. Ak má vedecký výskum v tejto oblasti slúžiť človekovi, má ho na každom stupni sprevádzať ostražitá etická rozvaha, ktorá sa bude podriaďovať príslušným zákonným predpisom na ochranu neporušiteľnosti ľudského života. Źivot nikdy neslobodno znížiť len na predmet.
Voliť život znamená odmietnuť akúkoľvek formu násilia, či je to chudoba a hlad, ktoré postihujú toľkých ľudí; či ozbrojené konflikty, či zločinné rozširovanie drog alebo obchod so zbraňami, či ľahkomyseľné poškodzovanie životného prostredia. (5) Právo na život sa musí za každých okolností podporovať a chrániť patričnými zákonnými a politickými zárukami, lebo nijaké porušenie práva na život, ktoré je proti dôstojnosti ktoréhokoľvek jednotlivého človeka, nesmie ostať nepovšimnuté.

Náboženská sloboda, srdce ľudských práv

5. Náboženstvo vyjadruje najhlbšiu túžbu ľudskej osoby, ono určuje jej svetonázor a usmerňuje jej vzťah k iným; napokon poskytuje odpoveď na otázku o pravom zmysle života, či osobného, či spoločenského. Náboženská sloboda preto utvára samotné jadro ľudských práv. Je natoľko nedotknuteľná, že si vyžaduje, aby sa človekovi priznala sloboda zmeniť náboženstvo, ak to od neho vyžaduje jeho svedomie. Každý sa totiž musí verne pridŕžať vlastného svedomia za každých okolností a neslobodno ho nútiť, aby konal proti nemu. (6) Práve preto nikoho nemožno násilím nútiť, aby prijal určité náboženstvo, a to za žiadnych okolností a z nijakých pohnútok.
Všeobecná deklarácia ľudských práv uznáva, že právo na náboženskú slobodu zahrňuje v sebe aj právo prejavovať svoje vyznanie či ako jednotlivec, alebo spolu s inými, a to tak na verejnosti, ako v súkromí. (7) Napriek tomu ešte i dnes sú miesta, kde právo stretať sa pri bohoslužbách sa alebo nepriznáva, alebo zostáva ohraničené len na príslušníkov jedného náboženstva. Toto ťažké porušovanie jedného zo základných práv osoby je pre veriacich príčinou nesmiernych utrpení. Ak dajaký štát prizná nejaké mu náboženstvu zvláštne postavenie, nesmie sa to diať na úkor ostatných. Lenže sú známe štáty, v ktorých sú jednotlivci, rodiny i celé skupiny neustále utláčaní a zaznávaní pre svoje náboženské presvedčenie.
Neslobodno zamlčovať ani ďalší problém, ktorý nepriamo súvisí s náboženskou slobodou. Niekedy dochádza medzi spoločenstvami alebo národmi rozličného náboženského presvedčenia a kultúry k rastúcim napätiam, sprevádzaným mocnými vášňami, ktoré potom vyúsťujú do násilných konfliktov. Utiekanie sa k násiliu v mene vlastného vierovyznania spôsobuje deformáciu samotného učenia veľkých náboženstiev. Ako rozliční náboženskí predstavitelia mnoho ráz opakovali, podobne aj ja opätovne tvrdím, že používanie násilia nemôže nikdy nájsť nábožensky podložené ospravedlnenie, ani podporovať rast opravdivého náboženského cítenia.

Právo účasti

6. Každý občan má právo zúčastňovať sa na živote vlastného spoločenstva. To je dnes všeobecne rozšírené presvedčenie. Toto právo sa však marí, keď sa demokratizačný proces stáva neúčinný pre výskyt rozličného zvýhodňovania a korupcie, ktoré nielen bránia oprávnenej účasti na moci, ale navyše bránia aj tomu, aby každý mal rovnaký prístup k účasti na dobrách spoločnosti a rovnaký prospech z verejne poskytovaných služieb. Dokonca aj voľby možno zmanipulovať, aby sa dopomohlo k víťazstvu určitých politických strán alebo osôb. Ide pritom o útok na demokraciu, ktorý má potom vážne následky, lebo občania majú okrem práva aj zodpovednosť podieľať sa na všetkom. Keď sa im v tom bráni, strácajú nádej, že by mohli účinne zasiahnuť a zaujímajú postoj trpnej ľahostajnosti. Takto sa prakticky znemožňuje rozvoj zdravého demokratického systému.
Prednedávnom sa prijali rozličné opatrenia, aby sa v štátoch, ktoré sa len s veľkými ťažkosťami snažia prejsť od totality k demokracii, zaistili zákonné voľby. Nech by boli tieto iniciatívy v núdzových prípadoch akokoľvek potrebné a prospešné, napriek tomu neoslobodzujú od námahy vytvoriť v občanoch základ pre také ich spoločné presvedčenie, vďaka ktorému by sa s konečnou platnosťou odmietala akákoľvek manipulácia demokratizačného procesu.
V rámci medzinárodného spoločenstva majú štáty a národy právo podieľať sa na rozhodnutiach, ktoré často veľmi závažne a hlboko menia ich spôsob života. Technické osobitosti určitých ekonomických problémov vedú k snahe obmedziť diskusiu len na úzky okruh ľudí, pričom následne vzniká nebezpečie sústredenia politickej a finančnej moci na ohraničený počet vlád alebo záujmových skupín. Hľadanie spoločného národného a medzinárodného blaha si vyžaduje aj v hospodárskej oblasti účinné uplatňovanie práva všetkých podieľať sa na tých rozhodnutiach, ktoré sa ich týkajú.

Zvlášť ťažká forma diskriminácie

7. Jedna z najdramatickejších foriem diskriminácie spočíva v upieraní základného práva na existenciu etnickým skupinám a národnostným menšinám. Robí sa to ich utláčaním, bezohľadným presídlením, alebo snahou oslabiť v nich natoľko ich národnú totožnosť, že sa už viac nedajú identifikovať. Možno vari mlčať pred takýmito ťažkými zločinmi proti ľudskosti? Keď ide o to, aby sa skončilo s týmito úchylkami, nedôstojnými ľudskej osoby, nijaké úsilie nemožno pokladať za prehnané.
Kladným znakom rastúcej vôle štátov uznať vlastnú zodpovednosť pri ochrane obetí podobných zločinov a v úsilí predchádzať im je aj nedávna iniciatíva Konferencie diplomatov Spojených národov. Táto schválila osobitným hlasovaním Stanovy Medzinárodného súdneho dvora, ktorý má za úlohu stanovovať previnenia a trestať tých, čo sú zodpovední za zločiny genocídy, zločiny proti ľudskosti, vojnové zločiny a za agresie. Ak je táto nová inštitúcia postavená na dobrej právnej základni, mohla by čoraz viac pomáhať pri zabezpečovaní účinnej ochrany ľudských práv na celosvetovej úrovni.

Právo na sebarealizáciu

8. Každý človek má určité vrodené schopnosti, ktoré čakajú, kedy sa budú dať rozvinúť. Patrí to k plnému uplatneniu človekovej osobnosti a aj ku vhodnému začleneniu človeka do sociálneho prostredia, v ktorom žije. Preto je v prvom rade potrebné postarať sa o primeranú výchovu a vzdelanie rozvíjajúceho sa mladého života, lebo od toho závisí, ako v budúcnosti obstojí.
Ako však v tejto súvislosti nepociťovať ustarostenosť, keď vidíme, že v niektorých krajinách, patriacich k najchudobnejším na svete, sa možnosti štúdia v skutočnosti znižujú, najmä čo sa týka základného vzdelania? Niekedy je za to zodpovedná hospodárska situácia krajiny, ktorá nedokáže učiteľom zaistiť nijaký plat. Inokedy akoby sa peniaze dávali skôr na iné uprednostňované objekty, alebo na naplánované vyššie vzdelanie, ale nie na základné školstvo. Lenže keď sa obmedzujú možnosti vzdelávania, najmä u dievčat, vytvárajú sa tým diskriminačné štruktúry, ktoré môžu ohroziť rozvoj celej spoločnosti. Svet by bol napokon rozdelený podľa nového kritéria: na jednej strane štáty a jednotlivci s vysoko rozvinutými technológiami, na druhej strane krajiny a ľudia s veľmi nízkymi vedomosťami a schopnosťami. Ľahko usúdiť, že to by len utužovalo už teraz vyhrotenú hospodársku nerovnosť nielen medzi štátmi, ale aj v nich samotných. Výchova a odborné vzdelanie musia byť na prvom mieste nielen v plánoch rozvojových krajín, ale aj v programoch obnovy miest a vidieka hospodársky najpokročilejšich národov.
ďalším základným právom je právo na prácu. Od jeho zachovávania závisí dosiahnutie dôstojnej úrovne života. Veď ako si inak zaobstarať stravu, oblečenie, bývanie, lekársku starostlivosť a uspokojiť mnohé ďalšie životné potreby? Nedostatok práce je dnes naozaj veľký problém. Mnohí ľudia po celom svete sú postihnutí nezamestnanosťou ako ničivým javom. Je skutočne nevyhnutné a naliehavé, aby všetci, ale najmä tí, čo majú v rukách politickú a hospodársku moc, robili všetko, čo sa len dá, na ozdravenie tohto ťaživého stavu. V prípadoch nezamestnanosti, choroby, alebo podobných okolností, ktoré sa vymykajú kontrole jednotlivcov, sa nemožno obmedzovať iba na naliehavé pomocné opatrenia. (8) Takáto pomoc je potrebná, treba sa však usilovať o to, aby nezamestnaní dostali možnosť sami sa zodpovedne postarať o svoj život a vymaniť sa z ponižujúceho stavu odkázanosti na podporu.

Celosvetový pokrok v solidarite

9. Rýchle napredovanie ku globalizácii ekonomických a peňažných systémov vyvoláva naliehavú potrebu stanoviť aj to, kto má zaručovať celkové spoločné blaho a zavádzanie ekonomických a sociálnych práv. Voľný trh sám to nie je schopný, lebo v skutočnosti jestvujú mnohé ľudské potreby, ktoré nemajú na trh prístup. „Ešte pred logikou výmeny vecí tej istej ceny a foriem spravodlivosti, ktoré sú jej vlastné, jestvuje niečo, čo patrí človekovi ako človekovi pre jeho jedinečnú dôstojnosť". (9) Účinky nedávnych ekonomických a finančných kríz mali závažný dopad na veľmi veľa ľudí a uvrhli ich do krajnej chudoby. Pritom mnohí z nich si ešte krátko predtým natoľko zlepšili svoje postavenie, že mohli mať oprávnenú nádej, čo sa týka budúcnosti. Bez vlastného zavinenia videli svoje nádeje neľútostne rozmetané, s tragickými následkami pre nich i pre ich deti. Ako si potom nevšímať účinky takýchto výkyvov na finančnom trhu? Naliehavo sa vyžaduje nový pohľad na celkový pokrok v solidárnosti, čím by sa predvídavo sledoval celkový vývoj spoločnosti a jeho prijateľnosť, tak aby každý jej člen mal možnosť rozvíjať svoje schopnosti. V tejto súvislosti sa obraciam s naliehavou výzvou na všetkých, ktorí sú zodpovední za finančné vzťahy na celosvetovej úrovni, aby si vzali k srdcu riešenie problému, ktorý vyvoláva obavy. Je nim medzinárodná zadĺženosť najchudobnejších štátov. Medzinárodné finančné inštitúty začali v tejto veci konkrétne kroky, ktoré si zaslúžia uznanie. Vyzývam všetkých, ktorí sa týmto problémom zaoberajú, najmä bohatšie krajiny, aby poskytli potrebnú podporu na zaistenie plného úspechu pre túto iniciatívu. Vyžaduje si to rázne a odhodlané úsilie, aby sa väčšine štátov pri dosiahnutí roka 2000 umožnilo dostať sa z tejto už neudržateľnej situácie. Som presvedčený, že dialóg medzi zainteresovanými inštitúciami povedie ku konečnoplatnému a uspokojivému riešeniu, keď sa bude diať s vôľou dohodnúť sa. Týmto spôsobom sa umožní štátom v najväčších ťažkostiach trvalý rozvoj a nové tisícročie, ktoré je pred nami, bude aj pre ne časom novej nádeje.

Zodpovednosť za životné prostredie

10. S presadzovaním ľudskej dôstojnosti súvisí aj právo na zdravé prostredie, lebo ono zviditeľňuje dynamiku vzťahov medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Balík medzinárodných, krajových a štátnych noriem týkajúcich sa prostredia dáva tomuto právu postupne právnu formu. Samotné zákonné opatrenia však nestačia. Nebezpečenstvo závažných škôd spôsobovaných na pôde, na mori, na podnebí, na rastlinstve a živočíšstve si vyžaduje hlbokú zmenu životného štýlu modernej konzumnej spoločnosti, najmä v bohatých krajinách. Takisto nemožno podceňovať aj ďalšie nebezpečenstvo, hoci menej drastické: chudobní obyvatelia vidieka, hnaní núdzou, využívajú len malý kúsok pôdy, na ktorej žijú, no často neuvážene. Preto sa treba postarať o ich primerané školenie, aby sa naučili, ako zladiť obrábanie pôdy s úctou k prostrediu.
Prítomnosť a budúcnosť sveta závisí od ochrany tvorstva, keďže človek a príroda na seba trvalo vzájomne pôsobia. Najistejším spôsobom záchrany tvorstva je poukazovanie na skutočnosť, že ústredným bodom ochrany prostredia je vlastne blaho človeka. Takto sa totiž podnieti zodpovednosť každého jednotlivca za prírodné zdroje a za ich uvážené využívanie.

Právo na pokoj

11. Presadzovanie práva na pokoj zaisťuje určitým spôsobom zachovávanie všetkých ostatných práv, lebo podporuje budovanie spoločnosti, v ktorej sa s ohľadom na spoločné blaho uprednostňujú vzťahy vedúce k spolupráci, než vzťahy vedúce k použitiu sily. Súčasnosť dostatočne dokazuje, aké pomýlené je používanie násilia na riešenie politických a sociálnych problémov. Vojna nebuduje, ale ničí; podrýva morálne základy spoločnosti a plodí ďalšie rozdelenia a trvalé napätia. Napriek tomu kroniky neprestávajú zaznamenávať ďalšie vojny a ozbrojené konflikty s mnohými obeťami. Pritom koľko ráz vyzývali moji predchodcovia a aj ja sám, aby už konečne prestali tieto hrôzy! A budem tak robiť dovtedy, kým sa nepochopí, že vojna znamená úpadok každého opravdivého humanizmu. (10)
Vďaka Bohu, v niektorých krajinách sa urobilo nemálo krokov na upevnenie pokoja. Veľkú zásluhu treba pripísať tým odvážnym politikom, ktorí majú smelosť pokračovať vo vyjednávaniach aj vtedy, keď sa zdá, že je to nemožné. Nepoukázať však pritom aj na hromadné krviprelievania, ktoré neustávajú v iných oblastiach, kde vyháňajú celé skupiny ľudí z ich vlasti a ničia ich príbytky a úrodu? S pohľadom na tieto obete bez počtu sa obraciam na predstaviteľov štátov a na ľudí dobrej vôle, aby prišli na pomoc tým, ktorí - najmä v Afrike - sú vystavení surovým konfliktom, vyvolaným často ekonomickými záujmami zvonka, a pomohli ukončiť tieto boje. Konkrétnym krokom v tomto duchu je iste zamedzenie obchodu so zbraňami v krajinách vedúcich vojnu a podpora zodpovedných predstaviteľov týchto krajín, aby hľadali cestu dialógu. Toto je cesta dôstojná človeka, cesta pokoja!
Mám pred očami aj tých, ktorí žijú a vyrastajú za vojny a nepoznali iné, ako boje a násilie. Ti, čo prežijú, budú po zvyšok života niesť na sebe rany tejto strašlivej skúsenosti. A čo povedať o vojakoch, ktorí sú ešte deťmi? Vari sa možno uspokojiť s tým, že ešte poriadne nerozvitý ľudský život sa takto ničí? Vari tieto deti, vedené zabíjať a často k tomu aj prinucované, nebudú mať neskôr veľmi vážne problémy, keď sa budú mať zaradiť do občianskej spoločnosti? Narúša sa ich vzdelávanie a potláčajú sa ich schopnosti pre budúce povolanie. Aké to bude mať dôsledky na ich budúcnosť?! Deti potrebujú pokoj. Majú na to právo.
Popri týchto chlapcoch by som chcel pripomenúť aj deti, ktoré sú obeťami nášľapných mín a iných vojnových zbraní. Napriek vykonaným odmínovacím prácam sme svedkami neuveriteľného a neľudského paradoxu: Navzdory výslovne prejavenej vôli vlád a štátov zrieknuť sa s konečnou platnosťou používania tejto zradnej zbrane neprestávajú sa klásť ďalšie míny, dokonca aj na nedávno odmínovaných miestach.
Zárodky vojny sa šíria aj neutíchajúcim a nekontrolovaným šírením malých a ľahkých zbraní, ktoré akoby bez zábran putujú z jednej konfliktnej oblasti do druhej, pričom aj cestou rozdúchavajú násilie. Je úlohou štátov zaviesť primerané opatrenia na kontrolu výroby, predaja, dovozu a vývozu týchto nástrojov smrti. Len touto cestou bude možné účinne a v celom rozsahu čeliť problému hromadného a nedovoleného obchodu so zbraňami.

Kultúra ľudských práv ako zodpovednosť všetkých

12. Nie je možné zachádzať do ďalších podrobností. Chcel by som však zdôrazniť, že ani jedno z ľudských práv sa nezabezpečí, ak sa nebudú presadzovať všetky. Ak sa nečinne prijíma porušenie čo len jedného zo základných ľudských práv, sú ohrozené aj všetky ostatné. Preto je k téme o ľudských právach a o vážnom úsilí na ich ochranu nevyhnutný globálny prístup. S optimizmom sa bude dať do budúcnosti hľadieť jedine vtedy, keď sa kultúra ľudských práv, ktorá rešpektuje rozličné tradície, stane podstatnou časťou morálneho dedičstva ľudstva.
Vari by boli vojny, keby sa zachovávali všetky ľudské práva? Úplné zachovávanie ľudských práv je najbezpečnejšou cestou, ako vybudovať pevné zväzky medzi štátmi. Kultúra ľudských práv nemôže byť iná ako kultúra pokoja. Každé ich porušenie obsahuje v sebe zárodky možného konfliktu. Už môj ctihodný predchodca, Boží služobník Pius XII., si na konci Druhej svetovej vojny položil otázku: „Ak je čo len jeden národ násilne utláčaný, kto sa odváži sľubovať bezpečnosť zvyšku sveta v rámci trvalého pokoja?". (11)
Na šírenie kultúry ľudských práv, ktorá by bola vecou svedomia, je potrebná spolupráca všetkých síl spoločnosti. Chcel by som tu poukázať najmä na poslanie hromadných komunikačných prostriedkov, ktoré majú veľký význam pri vytváraní verejnej mienky a v dôsledku toho aj na to, ako sa budú správať občania. Nemožno preto popierať ich určitú zodpovednosť za porušovanie ľudských práv, keď toto má svoj pôvod v oslave násilia, ako ho tieto prostriedky za určitých okolností podávajú. Treba im však priznať aj zásluhu, akú majú na vznešených úsiliach o dialóg a solidaritu, ktoré sa začali vďaka tomu, že tieto médiá šírili správy podporujúce vzájomné porozumenie a pokoj.

Čas rozhodnutia, čas nádeje

Predo dvermi stojí nové tisícročie. Jeho blízkosť živí v mnohých srdciach nádej na spravodlivejší a solidárnejší svet. Ide o túžbu, ktorá sa dá, ba musí uskutočniť! S touto vidinou sa teraz obraciam na vás, milí bratia a sestry v Kristovi, ktorí v rozličných častiach sveta prijímate evanjelium za svoje životné pravidlo: Buďte poslami ľudskej dôstojnosti! Viera nás učí, že každý človek je stvorený na Boží obraz a podobu. Hoci sa človek zdráha, láska nebeského Otca ostáva verná, lebo je to láska bez hraníc. On poslal Ježiša, svojho Syna, aby spasil každého človeka a navrátil mu plnú dôstojnosť. (12) Možno pri takomto jeho postoji, aby sme dakoho vylúčili zo svojho zreteľa? Práve naopak! My musíme spoznávať Krista práve v tých najúbohejších a najzaznávanejších. Slúžiť im nás zaväzuje Eucharistia, prijímanie Kristovho Tela a Krvi, ktoré za nás obetoval. (13) Podobenstvo o boháčovi, ktorý navždy ostane bez mena, a o chudákovi menom Lazár, nám to jasne naznačuje: „V ostrom kontraste, aký je medzi bezcitnými boháčmi a úbožiakmi, ktorí nemajú nič, stojí Boh na strane biednych". (14) Na ich strane musíme stáť aj my.
Tretí a posledný rok prípravy na jubilejný rok sa vyznačuje duchovným putovaním k Otcovi: Každý je vyzvaný na cestu opravdivého obrátenia, čo je spojené so zrieknutím sa zla a kladným rozhodnutím sa pre dobro. Na prahu roka 2000 je našou úlohou chrániť s obnoveným úsilím dôstojnosť chudobných a zaznávaných a konkrétne uznať práva tých, ktorí trpia bezprávie. Pozdvihnime za nich spoločne svoje hlasy, žime naplno poslanie, ktoré zveril Kristus svojim učeníkom! To je duch blížiaceho sa jubilea. (15)
Ježiš nás naučil, aby sme Boha nazývali Otec, Abba. Zjavil nám tak hĺbku nášho vzťahu k nemu. Jeho láska ku každému človekovi i k celému človečenstvu je nekonečná a večná. Výrečné sú v tejto súvislosti Božie slová v Knihe proroka Izaiáša:
„Či zabudne žena na svoje nemluvňa
a nemá zľutovania nad plodom svojho lona?
I keby ona zabudla,
ja nezabudnem na teba.
Hľa, do dlaní som si ťa vryl" (49,15-16).
Prijmime teda pozvanie k účasti na tejto láske! V nej spočíva tajomstvo dodržiavania práv každej ženy a každého muža. Úsvit nového tisícročia nás tak nájde pripravenejších budovať spoločne Pokoj.


Vo Vatikáne dňa 8. decembra roku 1998.



POZNÁMKY
(1) Porov. Redemptor hominis (4. Marec 1979),17: AAS 71 (1979), 296.
(2) Porov. Všeobecná deklarácia ľudských práv, Úvod, prvý odstavec.
(3) Pozri najmä: Viedenská deklarácia (25. Jún 1993), Úvod, 2.
(4) Ján Pavol II., Encyklika Evangelium vitae (25. Marec 1995), 57: AAS 87 (1995), 465.
(5) Porov. Tamže., cit. miesto., 412.
(6) Porov. II. Vat. Koncil, Deklarácia Dignitatis humanae, 3.
(7) Porov. Čl.18.
(8) Porov. Všeobecná deklarácia ľudských práv, č/. 25/1.
(9) Ján Pavol II., Encyklika Centessimus annus (1. Máj 1991), 34: AAS 83 (1991), 836.
(10) Porov. K tomu Katechizmus katolíckej cirkvi, č. 2307-2317.
(11) Príhovor Komisii Predstaviteľov USA (21. August 1945): Discorsi e Radiomessaggi di Pio XII, VII (1945-1946),141.
(12) Porov. Ján Pavol II.,Encyklika Redemptor hominis (4.Marec 1979),13-14: AAS 71 (1979),282-286.
(13) Porov. Katechizmus katolíckej cirkvi, n.1397.
(14) Ján Pavol II., Anjel Pána, 27.September 1998: L Osservatore Romano, 28-29.September 1998, s. 5.
(15) Porov. Ján Pavol II., Encyklika Tertio Millennio adveniente (10. November 1994), 49-51: AAS 87 (1995), 35-36.