POSOLSTVO SVÄTÉHO OTCA JÁNA PAVLA II.
NA SVETOVÝ DEŇ POKOJA
1. január 2004

STÁLE AKTUÁLNA ÚLOHA: VÝCHOVA K POKOJU

Obraciam sa na vás, predstavitelia štátov, ktorí máte povinnosť podporovať mier.
Na vás, právnici, ktorí sa vypracovávaním dohôd a zmlúv posilňujúcich medzinárodnú zákonnosť snažíte vytyčovať cesty mierového porozumenia.
Na vás, vychovávatelia mládeže, ktorí neúnavne pracujete na všetkých kontinentoch, aby ste formovali svedomie v duchu vzájomného porozumenia a dialógu.
Obraciam sa aj na vás, muži a ženy, ktorí ste pokúšaní utiekať sa k neprijateľnému prostriedku - terorizmu, čím od základov spochybňujete vec, za ktorú bojujete.
Všetci počujte pokornú výzvu Petrovho nástupcu, ktorý volá: Ešte i dnes, na začiatku nového roka 2004, je pokoj možný! A ak je možný, potom je aj záväzný!

Konkrétna iniciatíva
1. Témou môjho prvého Posolstva k Svetovému dňu pokoja 1. januára 1979 bola výzva: „Pokoj dosiahneme výchovou k pokoju“.
Každé moje novoročné posolstvo vlastne pokračuje v línii pápeža Pavla VI., blahej pamäti, ktorý ustanovil, že každoročne sa 1. januára bude sláviť Svetový deň modlitieb za pokoj. Spomínam si na slová tohto zomretého pápeža zo začiatku roku 1968: „Veľmi by sme si želali, aby sa, počnúc týmto rokom, na začiatku každého kalendárneho roka, ktorý odmeriava a opisuje cesty nášho ľudského života v čase, opakovalo toto slávenie ako želanie a prísľub, že vo vývoji budúcich dejín bude prevládať pokoj s jeho spravodlivou a prospešnou rovnováhou“.1
Keďže som si vzal k srdcu slová môjho predchodcu na Petrovom stolci, rozhodol som sa každý rok pokračovať v tejto úctyhodnej tradícii a venovať prvý deň občianskeho roka zamysleniu a modlitbe na tému pokoja vo svete.
Počas dvadsiatich piatich rokov pontifikátu, ktoré mi Pán doteraz daroval, som neprestal dvíhať svoj hlas pred Cirkvou i pred svetom a vyzývať veriacich, ako aj všetkých ľudí dobrej vôle, aby sa vec pokoja stala ich srdcovou záležitosťou a tak prispeli k uskutočneniu tohto prvotného dobra, ktoré zaistí svetu lepšiu budúcnosť v pokojnom spolužití a vo vzájomnej úcte. Aj toho roku cítim povinnosť vyzvať mužov a ženy zo všetkých svetadielov, aby opäť slávili Svetový deň pokoja. Ľudstvo naozaj, viac než inokedy, potrebuje znovu nájsť cestu porozumenia, ktoré narušil egoizmus a nenávisť, smäd po vládnutí a túžba po pomste.

Náuka o pokoji
2. Jedenásť posolstiev, ktoré Pavol VI. adresoval svetu, postupne naznačilo súradnice cesty, ktorú treba prejsť, aby sa dosiahol ideál pokoja. Krok za krokom vysvetľoval veľký pápež jednotlivé kapitoly pravej „náuky o pokoji“. Bude užitočné pripomenúť si témy posolstiev, ktoré pápež Montini vydal pri tejto príležitosti.2 Každá z nich je i dnes veľmi aktuálna. Ba dokonca zoči-voči tragédiám vojen, ktoré na začiatku tretieho tisícročia ešte stále poškvrňujú krvou rôzne končiny sveta, najmä Blízky východ, nadobúdajú niektoré ich časti význam priam prorockých varovaní.

Šlabikár pokoja
3. Pokiaľ ide o mňa, tých dvadsaťpäť rokov som sa snažil napredovať na ceste, na ktorú vykročil môj ctihodný predchodca. Na prahu každého nového roku som vyzýval ľudí dobrej vôle, aby sa zamysleli nad rozličnými stránkami usporiadaného spolužitia vo svetle rozumu a viery.
Tak sa zrodila syntéza náuky o pokoji, ktorá je akoby šlabikárom tejto základnej témy: šlabikárom ľahko zrozumiteľným pre každého, kto má pozitívne naladeného ducha, ale zároveň mimoriadne náročným pre každého, kto súcití s osudom ľudstva.3
Rozličné stránky prizmy pokoja už boli teda viac ako dostatočne objasnené. Teraz už nezostáva iné, iba pracovať, aby sa ideál pokojného spolužitia s jeho jasnými požiadavkami dostal do povedomia jednotlivcov aj celých národov. My kresťania cítime, že úloha vychovávať nás samých i tých druhých k pokoju patrí k samotnej povahe nášho náboženstva. Pre kresťana ohlasovať pokoj znamená ohlasovať Krista, ktorý je „náš pokoj“ (Ef 2, 14), a jeho evanjelium - „evanjelium pokoja“ (Ef 6, 15), ale tiež všetkých vyzývať, aby sa stali blahoslavenými, „čo šíria pokoj“ (Mt 5, 9).

Výchova k pokoju
4. Vo svojom Posolstve k Svetovému dňu pokoja 1. januára 1979 som predložil tézu: Pokoj dosiahneme výchovou k pokoju. Dnes je ešte naliehavejšia, lebo ľudia sú pri pohľade na tragédie, ktoré neprestajne sužujú ľudstvo, v pokušení upadnúť do fatalizmu, akoby pokoj bol nedosiahnuteľným ideálom. Cirkev však vždy hlásala a aj dnes hlása prostú pravdu, že pokoj je možný. Ba viac, Cirkev neprestáva opakovať, že pokoj je záväzný. Musí však byť postavený na štyroch pilieroch, ktoré naznačil blahoslavený Ján XXIII. vo svojej encyklike Pacem in terris, a tými sú: pravda, spravodlivosť, láska a sloboda. Na všetkých, ktorí milujú pokoj, sa teda vzťahuje povinnosť vychovávať nové generácie v duchu týchto ideálov, aby pripravili lepšiu budúcnosť pre celé ľudstvo.

Výchova k legálnosti
5. Na túto úlohu – výchovu k pokoju – sa bezpodmienečne viaže potreba viesť jednotlivých ľudí a národy k rešpektovaniu medzinárodného poriadku a k plneniu záväzkov prijatých autoritami, ktoré ich legitímne reprezentujú. Pokoj a medzinárodné právo spolu úzko súvisia: právo podporuje pokoj.
Už od počiatkov civilizácie sa ľudské spoločenstvá snažili uzavrieť medzi sebou dohody a zmluvy, ktoré by zabránili svojvoľnému utiekaniu sa k sile a uľahčili pokusy o pokojné vyriešenie narastajúcich sporov. Zároveň s právnymi predpismi jednotlivých národov postupne vznikol ďalší súbor noriem, ktorý bol nazvaný ius gentium (právo národov). Časom sa tento súbor rozvíjal a ďalej zdokonaľoval na základe historických skúseností rôznych národov.
Tento proces sa prudko zrýchlil so zrodom moderných štátov. Počnúc 16. storočím sa právnici, filozofi a teológovia usilovali o vypracovanie rozličných kapitol medzinárodného práva, zakotviac ho v základných postulátoch prirodzeného zákona. Na tejto ceste nadobúdali podobu a silneli všeobecné princípy, ktoré predchádzajú vnútroštátne právo a sú mu nadradené, pričom berú do úvahy jednotu a spoločné povolanie ľudskej rodiny.
Ústredné miesto medzi týmito princípmi zaiste zaujíma ten, ktorý hovorí „pacta sunt servanda“: dobrovoľne podpísané dohody sa musia dodržiavať. To je základ a nevyhnutný predpoklad každého vzťahu medzi zodpovedne konajúcimi zmluvnými stranami. Jeho porušenie môže viesť k nezákonnej situácii a následne k sporom, ktoré by mohli vyvolať trvalé negatívne reakcie. Zdá sa, že je vhodné pripomenúť túto základnú zásadu, a to najmä v obdobiach, keď sa objavuje pokušenie odvolávať sa skôr na zákon sily než na silu zákona.
Jedným z takýchto období bezpochyby bola dráma, ktorú prežilo ľudstvo počas druhej svetovej vojny: priepasť násilia, ničenia a smrti, akú sme nikdy predtým nepoznali.

Dodržiavanie zákona
6. Táto vojna, sprevádzaná hrôzami a strašným ponižovaním dôstojnosti človeka, viedla k dôkladnému obnoveniu medzinárodného právneho poriadku. Ochrana a zaistenie mieru sa stali centrálnym bodom aktualizovaného normatívneho a inštitucionálneho systému. Štáty si na pomoc prizvali Organizáciu Spojených národov – s Bezpečnostnou radou vybavenou širokými výkonnými právomocami – na to, aby bdela nad mierom a bezpečnosťou na globálnej úrovni a povzbudzovala štáty na dodržiavanie a zabezpečovanie základných dobier ľudstva. Základom systému sa stal zákaz použitia sily. Zákaz, ktorý podľa známej VII. kapitoly Charty Organizácie Spojených národov umožňuje len dve výnimky. Jedna potvrdzuje prirodzené právo na legitímnu obranu, ktorá sa môže uplatniť v súlade s predvídanými podmienkami a pod dohľadom Spojených národov: a pravdaže aj v tradičných hraniciach toho, čo je nevyhnutné a primerané.
Druhú výnimku predstavuje systém kolektívnej bezpečnosti, ktorý priznáva Bezpečnostnej rade OSN v oblasti udržania mieru kompetencie a zodpovednosť s rozhodovacou mocou a so širokou právomocou.
Systém vypracovaný v rámci Charty OSN mal „ochrániť budúce pokolenia pred metlou vojny, ktorá dvakrát v priebehu nášho života priniesla ľudstvu nevýslovné strasti“.4 V nasledujúcich desaťročiach rozdelenie medzinárodného spoločenstva do nepriateľských opozičných blokov, studená vojna na jednej časti zemegule, ako aj násilné konflikty odohrávajúce sa v iných regiónoch a terorizmus zapríčinili postupný ústup od prognóz a očakávaní z obdobia bezprostredne po vojne.

Nový medzinárodný poriadok
7. Predsa len je vhodné pripomenúť, že Organizácia Spojených národov - napriek obmedzeniam a oneskoreniam zapríčineným zväčša nedbalosťou jej členov - významne posilnila rešpektovanie ľudskej dôstojnosti, slobodu národov a požiadavku rozvoja, pripravujúc tak na kultúrnej a inštitucionálnej úrovni pôdu na budovanie pokoja.
Národné vlády budú môcť pri svojej činnosti čerpať povzbudenie z vedomia, že ideály Spojených národov sa veľmi rozšírili, najmä prostredníctvom konkrétnych skutkov solidarity a gest pokoja mnohých ľudí pôsobiacich v mimovládnych organizáciách a hnutiach za ľudské práva.
Ide o významný impulz k reforme, ktorá by umožnila Organizácii Spojených národov fungovať ešte efektívnejšie pri dosahovaní cieľov obsiahnutých v jej štatúte, ktoré sú stále aktuálne: „Ľudstvo zoči-voči novému a ťažšiemu obdobie svojho opravdivého rozvoja potrebuje v súčasnosti vyšší stupeň medzinárodného zriadenia“.5 Štáty musia tento cieľ považovať za jednoznačný morálny a politický záväzok, ktorý si vyžaduje múdrosť a rozhodnosť. Chcem znovu vyjadriť túžbu, ktorú som vyslovil v roku 1995: „Je potrebné, aby sa Organizácia Spojených národov čoraz viac dvíhala z chladného štádia administratívnej inštitúcie a stávala sa morálnym centrom, v ktorom sa všetky národy sveta budú cítiť ako doma, rozvíjajúc tak spoločné vedomie toho, že sú, takpovediac, jedna ,rodina národov.“6

Zhubná pohroma terorizmu
8. Iba s námahou dnes dokáže medzinárodné právo ponúknuť riešenia v konfliktných situáciách, vznikajúcich so zmenou vzhľadu súčasného sveta. Medzi hlavných aktérov týchto konfliktov často patria neštátne subjekty: skupiny, ktoré vznikli pri rozpade štátov alebo v súvislosti so snahou o nezávislosť či v spojení so skúsenými zločineckými organizáciami. Právny poriadok založený na princípoch vypracovaných počas stáročí, ktoré mali upravovať vzťahy medzi suverénnymi štátmi, len s ťažkosťami čelí konfliktom, v ktorých vystupujú aj skupiny, ktoré nemožno charakterizovať na základe tradičných znakov štátnosti. To platí najmä v prípade teroristických skupín.
Pohroma terorizmu zúri v týchto rokoch ešte viac a spôsobuje ukrutné masakre, ktoré zapríčinili, že cesta dialógu a vyjednávania je ešte plná prekážok jatriacich city a prehlbujúcich problémy, osobitne na Blízkom východe.
Avšak na to, aby bol boj proti terorizmu víťazný, nemôže sa úplne vyčerpať len v represívnych a disciplinárnych operáciách. Je bezpodmienečne žiaduce, aby použitie sily bolo sprevádzané odvážnou a triezvou analýzou dôvodov vedúcich k teroristickým útokom. Zároveň sa má boj proti terorizmu prejaviť aj na politickej a výchovnej úrovni: na jednej strane odstraňovaním príčin vedúcich k vzniku nespravodlivých situácií, ktoré často podnecujú do tých najbeznádejnejších a najkrvavejších skutkov; na druhej strane podporovaním výchovy inšpirovanej úctou voči ľudskému životu v akýchkoľvek podmienkach – jednota ľudského rodu je v skutočnosti silnejšia než prípadné roztržky, ktoré rozdeľujú ľudí a národy.
V neustálom boji proti terorizmu stojí teraz medzinárodné právo pred úlohou vypracovať právne nástroje vybavené účinnými mechanizmami prevencie, kontroly a trestania priestupkov. Demokratické vlády veľmi dobre vedia, že použitie sily proti teroristom nemôže ospravedlniť ústup od princípov právneho štátu. Politické rozhodnutia, ktoré chcú dosiahnuť na tomto poli úspech bez dodržiavania základných ľudských práv, sú neprijateľné, lebo účel nikdy nesvätí prostriedky!

Príspevok Cirkvi
9. „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi“ (Mt 5, 9). Ako by tieto slová, ktoré nás pozývajú pracovať na nezmernom poli pokoja, mohli nájsť v ľudskom srdci taký hlboký ohlas, keby sa nezhodovali s túžbou a nádejou, ktoré sú v nás večne živé? A prečo by sa inak šíritelia pokoja mali volať Božími synmi, ak nie preto, lebo Boh je vo svojej podstate Bohom pokoja? Práve preto sa v posolstve spásy, ktoré Cirkev ohlasuje po celom svete, nachádzajú doktrinálne prvky, majúce základný význam na vypracovanie konečných princípov mierového spolužitia medzi národmi.
Historické udalosti nás učia, že budovanie mieru nemožno oddeliť od rešpektovania etického a právneho poriadku, podľa antického príslovia „Serva ordinem et ordo servabit te“ (Zachovaj poriadok a poriadok zachová teba). Medzinárodný poriadok musí predchádzať situácii, v ktorej by prevážil zákon silnejšieho. Jeho základným cieľom je nahradiť „materiálnu silu zbraní morálnou silou zákona“7, pričom musí predvídať primerané sankcie pre previnilcov, ako i patričné náhrady pre obete. To musí platiť aj pre vlády, ktoré beztrestne znižujú ľudskú dôstojnosť a porušujú ľudské práva, skrývajúc sa za neprijateľnú zámienku, že ide o vnútorné otázky ich štátu.
V príhovore diplomatickému zboru akreditovanému pri Svätej stolici 13. januára 1997 som označil medzinárodné právo za základný nástroj dodržiavania mieru. „Medzinárodné právo bolo dlhý čas právom vojny a mieru. Verím, že je čoraz viac povolané na to, aby sa stávalo výlučne právom pokoja, ktorý je chápaný ako ovocie spravodlivosti a solidarity. V tomto zmysle musí morálka inšpirovať právo; takisto ho môže do istej miery predbiehať, keď mu ukazuje smer v tom, čo je dobré a spravodlivé“.8
Učenie Cirkvi v priebehu stáročí významne prispelo k orientácii medzinárodného práva na spoločné dobro celej ľudskej rodiny prostredníctvom filozofickej a teologickej reflexie mnohých kresťanských mysliteľov. Najmä v súčasných dejinách neprestávajú pápeži zdôrazňovať význam medzinárodného práva ako záruky mieru, v presvedčení, že „ovocie spravodlivosti sa zasieva v pokoji pre tých, čo šíria pokoj“ (Jak 3, 18). Na tejto ceste sa Cirkev angažuje vlastnými prostriedkami, riadiac sa svetlom evanjelia a sprevádzaná neodmysliteľnou pomocou modlitby.

Civilizácia lásky
10. Na záver svojich úvah považujem za nevyhnutné pripomenúť, že na nastolenie opravdivého pokoja vo svete musí spravodlivosť nájsť svoj doplnok v láske. Právo je zaiste prvá cesta, ktorú treba nastúpiť, ak má byť dosiahnutý mier. A národy musia byť vychovávané k rešpektovaniu takéhoto práva. Avšak na koniec tejto cesty nikdy nedospejeme, ak spravodlivosť nebude doplnená láskou. Spravodlivosť a láska sa niekedy javia ako dve protichodné sily. Pravda však je, že sú to dve tváre tej istej skutočnosti, dva rozmery ľudského bytia, ktoré sa musia navzájom dopĺňať. A doterajšia dejinná skúsenosť to potvrdzuje. Ukazuje nám, ako sa spravodlivosť často nedokáže oslobodiť od nevraživosti, nenávisti, či dokonca krutosti. Samotná spravodlivosť nestačí. Mohla by dokonca popierať sama seba, ak by sa neotvorila tej najhlbšej sile, ktorou je láska. Preto som veľakrát pripomínal kresťanom a všetkým ľuďom dobrej vôle, že na to, aby sa vyriešili problémy jednotlivcov a celých národov, je potrebné odpúšťať. Nejestvuje pokoj bez odpustenia! Pri tejto príležitosti znova opakujem, majúc pred očami najmä krízu, ktorá neprestajne zúri v Palestíne a na Blízkom východe, že riešenie tých najvážnejších problémov, ktorými už dlho trpia národy v tejto oblasti, sa nenájde, pokým sa neprijme rozhodnutie prekonať logiku jednoduchej spravodlivosti a otvoriť sa aj logike odpustenia.
Kresťan vie, že láska je dôvodom, pre ktorý Boh vstupuje do vzťahu s človekom. A znova je to láska, ktorú očakáva ako odpoveď od človeka. Láska je teda tou najvyššou a najušľachtilejšou formou vzťahu medzi ľudskými bytosťami. Preto musí oživovať každú oblasť ľudského života a prenikať aj medzinárodný poriadok. Iba ľudstvo, v ktorom bude vládnuť „civilizácia lásky“, sa bude môcť tešiť z opravdivého a trvalého pokoja.
Na začiatku nového roka chcem pripomenúť všetkým ženám a mužom každého jazyka, náboženstva a kultúry antickú zásadu: „Omnia vincit amor“ (Láska víťazí nad všetkým). Áno, drahí bratia a sestry zo všetkých kútov sveta, láska nakoniec zvíťazí! Nech sa každý zapojí do diela, aby sa urýchlilo jej víťazstvo. Lebo práve po nej v hĺbke srdca všetci túžime.

Vo Vatikáne 8. decembra 2003

JÁN PAVOL II.


______________________________________________
1 Insegnamenti, V (1967), s. 620
2 1) 1968: 1. január: Svetový deň pokoja
2) 1969: Ľudské práva – cesta k pokoju
3) 1970: Výchova k pokoju cez zmierenie
4) 1971: Každý človek je brat
5) 1972: Ak chceš mier, pracuj pre spravodlivosť
6) 1973: Pokoj je možný
7)1974: Pokoj závisí aj od teba
8) 1975: Zmierenie - cesta k pokoju
9) 1976: Skutočné zbrane pokoja
10) 1977: Ak chceš pokoj, obraňuj život
11) 1978: Nie násiliu, áno pokoju
3 Témy ďalších dvadsiatich piatich Svetových dní pokoja sú:
1) 1979: Pokoj dosiahneme výchovou k pokoju
2) 1980: Pravda ako sila pokoja
3) 1981: Rešpektuj slobodu, potom poslúžiš pokoju
4) 1982: Pokoj - Boží dar zverený ľuďom
5) 1983: Dialóg za mier - úloha našich čias
6) 1984: Pokoj sa rodí z nového srdca
7) 1985: Pokoj a mladí kráčajú spolu
8) 1986: Pokoj je hodnota, ktorá nepozná hranice. Sever – Juh, Východ – Západ: len jeden pokoj
9) 1987: Rozvoj a solidarita – kľúče k pokoju
10) Náboženská sloboda, podmienka mierového spolužitia
11) 1989: Na vybudovanie pokoja treba rešpektovať menšiny
12) 1990: Pokoj s Bohom Stvoriteľom, pokoj s celým stvorenstvom
13) 1991: Ak chceš pokoj, rešpektuj svedomie každého človeka
14) 1992: Veriaci zjednotení pri budovaní pokoja
15) 1993: Ak hľadáš pokoj, choď v ústrety chudobným
16) 1994: Z rodiny vyrastie pokoj pre celú ľudskú rodinu
17) 1995: Źena – vychovávateľka k pokoju
18) 1996: Darujme deťom pokojnú budúcnosť
19) 1997: Ponúkni odpustenie a prijmi pokoj
20) 1998: Zo spravodlivosti každého človeka sa rodí pokoj pre všetkých ľudí
21) 1999: Tajomstvo pravého pokoja spočíva v dodržiavaní ľudských práv
22) 2000: Pokoj na zemi ľuďom, ktorých Boh miluje (A na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle)
23) 2001: Dialóg medzi kultúrami
24) 2002: Niet pokoja bez spravodlivosti, niet spravodlivosti bez odpustenia
25) 2003: Pacem in terris (pokoj na zemi): trvalá úloha
4 Preambula Charty OSN
5 JÁN PAVOL II., encyklika Sollicitudo rei socialis, č. 43: AAS 80 (1988), s. 575
6 JÁN PAVOL II., Príhovor na 50. valnom zhromaždení Organizácie Spojených národov, New York (5. október 1995), č. 14: Insegnamenti, XVIII/2 (1995), s. 741
7 BENEDIKT XV.: Výzva k vodcom bojujúcich národov (1. august 1917): AAS 9, s. 422
8 Insegnamenti, XX/1 (1997), s. 97