Posolstvo Svätého Otca Benedikta XVI.
k Svetovému dňu pokoja


1.január 2009

 

Bojovať proti chudobe – budovať pokoj

1. Aj na začiatku tohto nového roka chcem všetkým zaželať pokoj a týmto svojím posolstvom všetkých pozvať k zamysleniu sa nad témou: Bojovať proti chudobe – budovať pokoj. Už môj ctihodný predchodca Ján Pavol II. v Posolstve k Svetovému dňu pokoja 1993 zdôraznil, aký negatívny vplyv na pokoj majú podmienky chudoby, v ktorých žijú celé národy. Chudoba vskutku často patrí medzi faktory, ktoré podporujú alebo zhoršujú konflikty, dokonca aj tie ozbrojené. Tie posledné sú priam živené tragickými podmienkami chudoby. „Vo svete sa ukazuje – napísal Ján Pavol II.– a vzbudzuje čoraz väčšie obavy ďalšia vážna hrozba pre mier: mnohí ľudia, ba celé populácie dnes žijú v podmienkach extrémnej chudoby. Rozdiel medzi bohatými a chudobnými je aj v ekonomicky najrozvinutejších krajinách čoraz evidentnejší. Ide o problém, ktorý apeluje na ľudské svedomie, lebo veľký počet ľudí žije v takých podmienkach, ktoré urážajú ich vrodenú dôstojnosť a následne to ohrozuje autentický a harmonický pokrok svetového spoločenstva“ (1).

2. Bojovať proti chudobe znamená v tomto kontexte aj venovať zvláštnu pozornosť komplexnému fenoménu globalizácie. Zamyslieť sa nad ním je dôležité už z metodologického hľadiska, ktoré odporúča využiť výsledky výskumov uskutočnených ekonómami a sociológmi a týkajúcich sa mnohých stránok chudoby. Poukaz na globalizáciu však musí zahŕňať aj duchovný a morálny rozmer a podnecovať k tomu, aby sa na chudobných hľadelo s vedomím, že všetci sú účastní na tom istom Božom pláne, povolávajúcom budovať jedinú rodinu, v ktorej všetci – jednotlivci, národy i krajiny – podriadia svoje správanie princípom bratstva a zodpovednosti.
V tejto perspektíve je potrebné urobiť si o chudobe širšiu a jasnejšiu predstavu. Ak by chudoba bola len materiálnou záležitosťou, potom by na objasnenie jej hlavných znakov postačovali spoločenské vedy, ktoré nám pomáhajú posudzovať určité fenomény predovšetkým na základe kvantitatívnych dát. Vieme však, že existuje aj chudoba, ktorá nie je materiálna a nie je priamym a automatickým dôsledkom materiálneho nedostatku. Napríklad aj v bohatých a rozvinutých spoločnostiach existujú javy marginalizácie, vzťahovej, morálnej a duchovnej chudoby: ide o osoby, ktoré sú vnútorne dezorientované a ktoré napriek ekonomickému blahobytu zažívajú rôzne formy strádania. Na jednej strane mám na mysli to, čo sa zvykne nazývať „mravná zakrpatenosť“ (2) a na druhej strane negatívne dôsledky „nadpriemerného rozvoja“. (3) Nezabúdam tiež na to, že v takzvaných „chudobných“ spoločnostiach je ekonomický rast často brzdený kultúrnymi zábranami, ktoré nedovoľujú adekvátne využitie zdrojov. Pritom ostáva pravdou, že každá forma chudoby má koreň v nedostatku úcty voči transcendentnej dôstojnosti ľudskej osoby. Keď sa s človekom nezaobchádza v integrite jeho povolania a nerešpektujú sa požiadavky pravej „ľudskej ekológie“ (4), rozpútajú sa aj zvrátené dynamizmy chudoby, ako je to zrejmé v niektorých oblastiach, ktorým budem nakrátko venovať svoju pozornosť.

Chudoba a jej morálne dôsledky
3. Chudoba sa často dáva do súvisu s demografickým vývojom, akoby bol jej vlastnou príčinou. V dôsledku toho prebiehajú kampane za reguláciu pôrodnosti vedené na medzinárodnej úrovni aj metódami, ktoré nerešpektujú ani dôstojnosť ženy, ani právo manželov zodpovedne si zvoliť počet detí (5) a  čo je ešte závažnejšie, často nerešpektujú ani právo na život. Vyhladenie miliónov nenarodených detí v mene boja proti chudobe, predstavuje v skutočnosti odstránenie tých najbiednejších spomedzi ľudských bytostí. V popredí ostáva skutočnosť, že v roku 1981 bolo približne 40% svetovej populácie pod hranicou absolútnej chudoby, zatiaľ čo dnes sa toto percento v zásade znížilo na polovicu a chudobu prekonali okrem iného populácie vyznačujúce sa značným demografickým rastom. Táto skutočnosť jasne poukazuje na to, že zdroje na riešenie problému chudoby sú k dispozícii aj v prípade nárastu populácie. Nemožno zabudnúť ani na to, že od konca druhej svetovej vojny podnes narástla populácia na zemi o štyri miliardy a do veľkej miery sa tento jav týka krajín, ktoré sa len nedávno objavili na medzinárodnej scéne ako nové ekonomické mocnosti a rýchly rozvoj zažili práve vďaka veľkému počtu obyvateľov. Okrem toho, medzi najviac rozvinutými národmi sa najlepším možnostiam rozvoja tešia tie, ktoré majú najvyššie indexy pôrodnosti. Inými slovami, potvrdzuje sa, že populácia je skôr bohatstvom, nie faktorom chudoby.

4. ďalšou oblasťou vyvolávajúcou starosti sú pandemické choroby, ako je napríklad malária, tuberkulóza a aids, ktoré veľmi vplývajú na zhoršenie všeobecných podmienok krajiny, a to v miere, v akej zasahujú produktívne zložky populácie. Pokusy obmedziť negatívne dôsledky týchto chorôb na populáciu, nie vždy dosahujú významné výsledky. Okrem toho sa stáva, že ak chcú krajiny čeliť týmto pandémiám, ktoré ich postihli, musia podstúpiť vydieranie zo strany tých, ktorí podmieňujú svoju ekonomickú pomoc vedením politiky zameranej proti životu. Predovšetkým je veľmi ťažké bojovať proti aidsu, ktorý je tragickou príčinou chudoby, ak sa neriešia morálne problémy, s ktorými je šírenie vírusu spojené. Treba sa predovšetkým postarať o kampane, ktoré by osobitne mladých ľudí vychovávali k sexualite plne zodpovedajúcej dôstojnosti ľudskej osoby; iniciatívy, ktoré v tomto smere vznikli, už priniesli významné plody v podobe spomalenie šírenia aidsu. ďalej je nutné, aby aj chudobné národy mali k dispozícii potrebné lieky a liečebné postupy; to predpokladá rozhodnú podporu medicínskeho výskumu a terapeutických noviniek, a pokiaľ je to nutné aj flexibilnú aplikáciu medzinárodných noriem na ochranu intelektuálneho vlastníctva, aby sa tak všetkým mohlo zaistiť základné zdravotné ošetrenia.

5. Treťou oblasťou, ktorá je v centre pozornosti programov boja proti chudobe a ktorá vykazuje vnútorný morálny rozmer, je chudoba detí. Keď chudoba zasiahne rodinu, potvrdzuje sa, že deti sú tými najzraniteľnejšími obeťami: temer polovicu tých, ktorí dnes žijú v absolútnej chudobe, predstavujú deti. Keď uvažujeme o chudobe detí, vedie nás to k tomu, aby sme za prioritné považovali také ciele, ktoré sa ich najbezprostrednejšie dotýkajú, ako je napríklad starostlivosť o matky, angažovanie sa vo výchove, prístup k vakcínam, k zdravotnej starostlivosti a k pitnej vode, ďalej je to ochrana životného prostredia a predovšetkým úsilie na ochranu rodiny a stability vnútrorodinných vzťahov. Keď sa oslabí rodina, nevyhnutne sú postihnuté deti. Tam, kde nie je chránená dôstojnosť ženy a matky, pocítia to v prvom rade deti.

6. Štvrtou oblasťou, ktorá si z morálneho hľadiska zasluhuje osobitnú pozornosť je existujúci vzťah medzi odzbrojením a rozvojom. Znepokojenie vyvoláva aktuálna globálna úroveň výdavkov na zbrojenie. Ako som už zdôraznil, stáva sa, že „nesmierne materiálne a ľudské zdroje, ktoré sa používajú na vojenské výdavky a na zbrojenie sú v skutočnosti odobraté z rozvojových projektov osobitne pre tie národy ktoré sú najchudobnejšie a ktoré najviac potrebujú pomoc. To odporuje samotnej Charte OSN zaväzujúcej medzinárodné spoločenstvo a zvlášť jednotlivé štáty, aby ,medzinárodný mier a bezpečnosť dostali pevný a trvalý  základ a aby sa pritom na zbrojenie odvádzalo minimum ľudských a hospodárskych zdrojov sveta‘ (čl. 26)“ (6).
Takýto stav vecí nielenže neuľahčuje, ale vážne prekáža dosiahnutiu veľkých rozvojových cieľov medzinárodného spoločenstva. Okrem toho výrazný nárast vojenských nákladov prináša riziko urýchlenia pretekov v zbrojení, ktoré zapríčiňujú vznik nedostatočne rozvinutých enkláv a vyvolávajú beznádej, a tak sa paradoxne menia na faktory nestability, napätia a konfliktov. Ako sa prezieravo vyjadril môj ctihodný predchodca Pavol VI. „rozvoj je novým menom pokoja“ (7). Preto sa štáty vyzývajú, aby sa vážne zamysleli nad tými najhlbšími dôvodmi konfliktov, často vznikajúcich z nespravodlivosti, a postavili sa k nim s odvážnou sebakritikou. Ak sa dosiahne zlepšenie vzťahov, malo by to umožniť zníženie nákladov na zbrojenie. Ušetrené finančné zdroje by mohli byť určené na rozvojové projekty pre najchudobnejšie a najnúdznejšie osoby i národy: veľkodušné angažovanie sa v tomto smere je vlastne úsilím o pokoj v rámci ľudskej rodiny.

7. Piata oblasť súvisiaca s bojom proti materiálnej chudobe sa týka terajšej potravinovej krízy, ktorá ohrozuje uspokojovanie základných potrieb. Táto kríza nie je charakterizovaná natoľko nedostatkom jedla, ako skôr problematickým prístupom k nemu a špekuláciami, teda nedostatočnou koordináciou politických a hospodárskych inštitúcií, ktorá by umožnila odpovedať na konkrétne potreby a núdzové situácie. Podvýživa môže tiež spôsobiť v populácii vážne psychofyzické poškodenia a zbaviť tak mnohých ľudí síl potrebných na to, aby sa bez osobitnej pomoci vymanili zo svojich núdznych podmienok. To prispieva tiež k tomu, že sa nožnice nerovnosti roztvárajú a vyvolávajú reakcie, ktoré sa môžu zvrhnúť aj na násilie. Všetky údaje týkajúce sa postupu chudoby v posledných desaťročiach naznačujú, že sa priepasť medzi bohatými a chudobnými zväčšuje. Základnými dôvodmi takéhoto javu sú bezpochyby na jednej strane technologické zmeny, ktoré využívajú predovšetkým triedy s najvyššími príjmami, a na druhej strane dynamika cien priemyselných produktov, na ktoré náklady rastú oveľa rýchlejšie ako ceny poľnohospodárskych produktov a surovín, ktoré vlastnia tie najchudobnejšie krajiny. Takto dochádza k tomu, že väčšia časť populácie najchudobnejších krajín je dvojako znevýhodnená, a to vzhľadom na najnižšie mzdy, ako aj najvyššie ceny.

Boj proti chudobe a globálna solidarita
8. Jednou z najlepších ciest k budovaniu pokoja je globalizácia zameraná na záujmy veľkej ľudskej rodiny. (8) Na zvládnutie takejto globalizácie je však potrebná silná globálna solidarita tak medzi bohatými a chudobnými krajinami, ako aj v rámci jednotlivých krajín, i keď sú bohaté. Potrebný je aj „spoločný etický kódex“ (10), ktorého normy nemajú len ustálený charakter, ale sú zakotvené v prirodzenom zákone vpísanom Stvoriteľom do svedomia každej ľudskej bytosti (porov. Rim 2, 14 – 15). Či vari každý z nás vo svojom svedomí nepozoruje výzvu k tomu, aby priniesol vlastný príspevok k spoločnému dobru a k sociálnemu mieru? Globalizácia odstraňuje niektoré bariéry, čo však neznamená, že nemôže budovať nové; zbližuje národy, no priestorová a časová blízkosť sama osebe nevytvára podmienky na  opravdivé spolužitie a pokoj. Marginalizácia chudobných na našej planéte môže nájsť účinný nástroj v globalizácii len vtedy, ak sa každý človek bude cítiť osobne zranený existujúcou nespravodlivosťou vo svete a s ňou spojeným porušovaním ľudských práv. Cirkev, ktorá je „znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva“ (11), naďalej ponúka svoj príspevok k tomu, aby boli prekonané nespravodlivosti a nepochopenia, a tým sa pripája k budovaniu pokojného a solidárneho sveta.

9. V oblasti medzinárodného obchodu a finančných transakcií fungujú dnes procesy, ktoré umožňujú pozitívne koordinovať ekonomiky a prispieť k zlepšeniu všeobecných podmienok; no existujú aj opačné procesy, ktoré národy rozdeľujú a odsúvajú na okraj, vytvárajúc tak nebezpečné predpoklady vojen a konfliktov. V desaťročiach bezprostredne po druhej svetovej vojne mimoriadne rýchlo vzrástol medzinárodný obchod s tovarmi a službami, pričom preukázal dovtedy nevídanú dynamiku. Veľká časť svetového obchodu sa týkala dávno industrializovaných krajín, s tým, že sa značne rozšíril aj na tzv. prahové krajiny, ktorých narastal význam. Jestvujú však aj ďalšie krajiny s nízkymi príjmami, ktoré sú stále vážne znevýhodňované vzhľadom na komerčné toky. Ich rozvoj utrpel v dôsledku v posledných desaťročiach zaznamenaného poklesu cien surovín, ktoré tvoria kvázi celý ich export. V týchto krajinách – z veľkej časti afrických – naďalej predstavuje veľký rizikový faktor závislosť od vývozu surovín. Chcel by som tu znovu vyzvať k tomu, aby všetky krajiny mali rovnaké možnosti prístupu na svetové trhy, vyvarujúc sa akéhokoľvek vylučovania a marginalizácie.

10. Podobne sa možno zamyslieť aj nad finančníctvom, ktoré je vďaka rozvoju elektroniky a politike liberalizácie peňažných tokov medzi rôznymi krajinami jedným z primárnych aspektov fenoménu globalizácie. Objektívne najdôležitejšia funkcia finančníctva, spočívajúca v dlhodobej podpore možnosti investícií a teda aj rozvoja, sa dnes ukazuje ako veľmi krehká: negatívne na ňu totiž spätne vplýva na úrovni národnej i globálnej systém finančných transakcií, založený na veľmi krátkodobom myslení, ktoré sleduje nárast hodnoty finančných aktivít a sústreďuje sa len na technické riadenie rôznych foriem rizík. Aj kríza v poslednej dobe ukazuje, ako finančnej činnosti, niekedy riadenej čisto autoreferenčnou logikou, chýba akýkoľvek dlhodobý ohľad na spoločné dobro. Zúženie cieľov globálnych finančných operátorov na veľmi krátke termíny redukuje schopnosť peňažníctva vykonávať funkciu mosta medzi prítomnosťou a budúcnosťou, ktorý má slúžiť na podporu vytvárania nových možností produkcie a práce v dlhodobej perspektíve. Finančníctvo sa tak stáva nebezpečným pre všetkých, aj pre tých, ktorí z neho dokážu počas fázy finančnej eufórie profitovať. (12)

11. Z toho všetkého je zrejmé, že boj proti chudobe si vyžaduje spoluprácu tak na úrovni ekonomickej, ako aj právnej, umožňujúcu medzinárodnému spoločenstvu a osobitne chudobným krajinám nachádzať a uskutočňovať koordinované riešenia, aby bolo vytvorením účinného právneho rámca pre ekonomiku možné spomínaným problémom čeliť. Navyše si to vyžaduje podnety na vytvorenie efektívnych a na spoluzodpovednosti založených inštitúcií, ako aj podporu v boji proti kriminalite a posilňovaní kultúry zákonnosti. Na druhej strane nemožno poprieť, že politika príliš zdôrazňujúca sociálnu pomoc je koreňom mnohých omylov pri poskytovaní pomoci chudobným krajinám. Investovať do vzdelávania ľudí a komplementárne rozvíjať špecifickú kultúru vlastnej iniciatívy sa zdá byť v súčasnosti tým pravým strednodobým i dlhodobým plánom. Ak aj ekonomické aktivity potrebujú na svoj rozvoj priaznivé vonkajšie podmienky, to ešte neznamená, že sa nemá venovať pozornosť otázke príjmu. Takisto, ak sa náležite zdôrazňuje, že zvýšenie príjmu na hlavu nemôže predstavovať cieľ politicko-ekonomickej činnosti v absolútnom meradle, nemožno pritom zabúdať, že to predstavuje dôležitý nástroj na dosiahnutie cieľa boja proti hladu a absolútnej chudobe. Z tohto uhla pohľadu sa treba zbaviť ilúzie, že politika čistej redistribúcie existujúceho bohatstva môže definitívne vyriešiť problém chudoby. V modernej ekonómii totiž hodnota bohatstva závisí v rozhodujúcej miere od schopnosti vytvárať prítomný a budúci zisk. Tvorba hodnôt sa preto ukazuje ako nevyhnutá potreba, ktorú treba brať do úvahy, ak sa chce efektívne a trvalo bojovať proti materiálnej chudobe.

12. Dávať na prvé miesto chudobných si konečne vyžaduje aj vytvorenie primeraného priestoru pre správnu ekonomickú logiku zo strany aktérov medzinárodných trhov, správnu politickú logiku zo strany inštitucionálnych aktérov a správnu logiku spoluzodpovednosti, vďaka ktorej sa môžu uplatniť miestne i medzinárodné občianske spoločenstvá. Samotné medzinárodné organizácie dnes uznávajú, aké cenné a výhodné sú hospodárske iniciatívy občianskej spoločnosti a miestnych samospráv, čo sa týka podpory vyslobodenia z chudoby a zaradenia do spoločnosti tých vrstiev populácie, ktoré sú často pod prahom extrémnej chudoby a zároveň sú ťažko dostupné pre oficiálnu pomoc. Dejiny ekonomického rozvoja 20. storočia nás učia, že dobrá rozvojová politika závisí od zodpovednosti ľudí a vytvorenia pozitívneho spolupôsobenia trhov, občianskej spoločnosti i štátov. Osobitne občianska spoločnosť preberá na seba v každom rozvojovom procese kľúčovú úlohu, pretože rozvoj je v zásade kultúrnym javom a kultúra sa rodí a rozvíja v občianskej oblasti. (13)

13. Ako to potvrdil môj ctihodný predchodca Ján Pavol II., globalizácia „sa prejavuje výraznou charakteristikou ambivalencie“ (14), a preto ju treba riadiť s obozretnou múdrosťou. K tejto forme múdrosti patrí tiež to, aby sa v prvom rade prihliadalo na požiadavky chudobných zeme, čím sa prekoná pohoršenie plynúce z disproporcie medzi problémami chudoby a opatreniami, ktoré ľudia stanovili, aby jej čelili. Táto disproporcia sa prejavuje tak v kultúrnej, ako aj politickej, duchovnej a morálnej rovine. Často sa totiž ostáva len pri vonkajších a praktických príčinách chudoby bez toho, aby sa preniklo k tým, ktoré sídlia v ľudskom srdci, ako sú žiadostivosť a či obmedzenosť pohľadu. Problémy rozvoja, pomoci a medzinárodnej spolupráce sa niekedy riešia bez opravdivého ohľadu na osoby, ako čisto technické otázky, ktoré sa vyčerpajú plánovaním štruktúr, uzavretím tarifných zmlúv či poskytnutím anonymných finančných darov. Boj proti chudobe potrebuje naopak mužov a ženy, ktorí sú schopní hlboko prežívať medziľudské vzťahy a sprevádzať jednotlivé osoby, rodiny a spoločenstvá na ceste autentického ľudského rozvoja.

Záver
14. V encyklike Centesimus annus Ján Pavol II. upozorňuje na nutnosť „zbaviť sa takého zmýšľania, ktoré vidí v chudobných – osobách i národoch – akési bremeno a nepríjemných dotieravcov, nárokujúcich si konzumovať, čo druhí vyprodukovali. Chudobní sa dožadujú práva podieľať sa na využívaní materiálnych dobier a zúročiť svoje pracovné schopnosti na výstavbu starostlivého a šťastného sveta pre všetkých“. (15) V súčasnom globálnom svete je čoraz zjavnejšie, že pokoj môže byť vybudovaný len vtedy, ak sa všetkým zaistí možnosť rozumného rastu: deformácie nespravodlivých systémov totiž skôr či neskôr predložia všetkým účet. Iba pochabosť môže totiž viesť k tomu, aby niekto staval dom zo zlata, keď je naokolo púšť alebo spustošenie. Samotná globalizácia je neschopná vybudovať pokoj, ba v mnohých prípadoch vytvára naopak rozdelenia a konflikty. Navyše odhaľuje jednu potrebu: treba sa zamerať na cieľ celkovej solidarity, ktorá sa usiluje o dobro každého a všetkých. V tomto zmysle sa na globalizáciu hľadí ako na najvhodnejšiu príležitosť, ako vykonať v boji proti chudobe niečo dôležité a poskytnúť doteraz nepredstaviteľné možnosti pre budovanie spravodlivosti a pokoja.

15. Sociálna náuka Cirkvi sa vždy zaujímala o chudobných. V časoch encykliky Rerum novarum ich reprezentovali predovšetkým robotníci novej industriálnej spoločnosti; v sociálnom učení pápežov Pia XI., Pia XII., Jána XXIII., Pavla VI. a Jána Pavla II. sú zdôraznené nové formy chudoby, čím sa rozšíril horizont sociálnej otázky, až nadobudol svetové rozmery. (16) Toto rozšírenie sociálnej otázky na globálnu úroveň sa však nechápe len v kvantitatívnom zmysle, ale aj v zmysle kvalitatívneho prehĺbenia chápania človeka a potrieb ľudskej rodiny. Preto Cirkev, zatiaľ čo pozorne sleduje aktuálne javy globalizácie a ich dopad na formy ľudskej chudoby, poukazuje na nové aspekty sociálnej otázky, nielen vzhľadom na jej šírku, ale aj do hĺbky, keďže sa týkajú identity človeka a jeho vzťahu k Bohu. Sú to princípy sociálneho učenia, ktoré sa usilujú vysvetliť súvislosti medzi chudobou a globalizáciou a zamerať činnosť na budovanie pokoja. Spomedzi týchto princípov je vhodné vo svetle primátu lásky zvlášť pripomenúť „prednostnú lásku k chudobným“ (17), o ktorej svedčí celá kresťanská tradícia, počnúc tradíciou prvotnej Cirkvi (porov. Sk 4, 33 – 36; 1 Kor 16, 1; 2 Kor 8 – 9; Gal 2, 10).
„Každý nech sa chopí úlohy, ktorá mu prináleží“ napísal v roku 1891 Lev XIII. a dodáva: „pokiaľ ide o Cirkev, nikdy a nijako nezanedbá svoje dielo“. (18) Toto vedomie aj dnes sprevádza činnosť Cirkvi voči chudobným, v ktorých vidí Krista, (19) pričom jej v srdci neustále zaznieva poverenie zverené apoštolom od Kniežaťa pokoja: „Vos date illis manducare – vy im dajte jesť!“ (Lk 9, 13). Kresťanská komunita verná tejto výzve svojho Pána, neprestáva poskytovať celej ľudskej rodine svoju podporu, pokiaľ ide o podnety kreatívnej solidárnosti, ktorá nedáva len z nadbytku, no má predovšetkým „zmeniť spôsob života, spôsoby výroby a spotreby a strnulé štruktúry moci, ktoré dnes riadia spoločnosť“. (20) Preto na začiatku nového roka adresujem každému Kristovmu učeníkovi, ako aj každému človeku dobrej vôle, svoje vrelé pozvanie na to, aby otvoril svoje srdce potrebám chudobných a urobil všetko, čo je možné, aby im poskytol pomoc. Naďalej totiž ostáva nesporná axióma, podľa ktorej „je boj proti chudobe budovaním pokoja“.

Vo Vatikáne 8. decembra 2008

BENEDIKT XVI.

Poznámky:
1.    Posolstvo k Svetovému dňu pokoja 1993, 1.
2.    Pavol VI.: encyklika Populorum progressio, 19.
3.    Ján Pavol II.: encyklika Sollicitudo rei socialis, 28.
4.    Ján Pavol II.: encyklika Centesimus annus, 38.
5.    Porov. Pavol VI.: encyklika Populorum progressio, 37; Ján Pavol II.: encyklika Sollicitudo rei socialis, 25.
6.    Benedikt XVI.: List kardinálovi Renatovi Raffaelovi Martinovi pri príležitosti medzinárodného seminára organizovaného Pápežskou radou pre spravodlivosť a pokoj na tému „Odzbrojenie, rozvoj a mier. Perspektívy na integrálne odzbrojenie“, 10. apríla 2008. In: l Osservatore Romano, 13. 4. 2008, s. 8.
7.    Encyklika Populorum progressio, 87.
8.    Porov. Ján Pavol II.: encyklika Centesimus annus, 58.
9.    Porov. Ján Pavol II.: Príhovor na audiencii v Acli, 27. apríl 2002, 4. In: Insegnamenti di Giovanni Paolo II, XXV, 1 (2002), 637.
10.Ján Pavol II.: Príhovor na plenárnom zhromaždení Pápežskej akadémie sociálnych vied, 27. apríla 2001, 4. In: Insegnamenti di Giovanni Paolo II, XXIV, 1 (2001), 802.
11.Druhý vatikánsky koncil: vieroučná konštitúcia Lumen gentium, 1.
12.Porov. Pápežská rada pre spravodlivosť a pokoj: Kompendium sociálnej náuky Cirkvi. Trnava : SSV, 368.
13.Porov. tamže, 356.
14.Príhovor na audiencii predstaviteľov zamestnaneckých odborov a veľkých spoločností, 2. mája 2000, 3. In: Insegnamenti di Giovanni Paolo II, XXII, 1 (2000), 726.
15.Č. 28.
16.Porov. Pavol VI.: encyklika Populorum progressio, 3.
17.Ján Pavol II.: encyklika Sollicitudo rei socialis, 42; porov. tiež encyklika Centesimus annus, 57.
18.Encyklika Rerum novarum, 45.
19.Porov. Ján Pavol II.: encyklika Centesimus annus, 58.
20.Tamže.