POSOLSTVO SVÄTÉHO OTCA
NA OBDOBIE PÔSTU 2001


„Láska nemyslí na zlé (1 Kor 13, 5)

1.„Hľa, vystupujeme do Jeruzalema... (Mk 10, 33). Týmito slovami vyzýva Pán učeníkov, aby s ním išli cestou, ktorá vedie z Galiley k miestu, kde sa uskutoční jeho vykupiteľské poslanie. Táto cesta do Jeruzalema, ktorú evanjelisti ukazujú ako vrchol Ježišovej pozemskej púte, predstavuje vzor pre život kresťana, nasledujúceho svojho Majstra na ceste kríža. Aj dnešných mužov a ženy Kristus pozýva „vystúpiť do Jeruzalema . S osobitným dôrazom zaznieva jeho pozvanie v pôste, v čase priaznivo naklonenom obráteniu a opätovnému nájdeniu plného spoločenstva s ním, v dôvernej účasti na tajomstve jeho smrti a zmŕtvychvstania.
Pôstne obdobie teda predstavuje pre veriacich vhodnú príležitosť na hlbokú revíziu života. V súčasnom svete popri úprimných svedkoch evanjelia nechýbajú ani takí pokrstení, ktorí na naliehavú výzvu začať „výstup do Jeruzalema zaujmú postoj tichej, ba občas dokonca otvorenej vzbury. Jestvujú situácie, v ktorých modlitba zostáva len na povrchu, takže Božie slovo nemá vplyv na život. Samotnú sviatosť pokánia mnohí považujú za nevýznamnú a nedeľné slávenie Eucharistie iba za povinnosť, ktorú si treba splniť.
Ako prijať výzvu na obrátenie, ktorú nám adresuje Ježiš aj v tom pôstnom čase? Ako uskutočniť opravdivú zmenu života? Treba predovšetkým otvoriť srdce liturgickým posolstvám, ktoré s tým súvisia. Obdobie prípravy na Veľkú noc, je prozreteľným darom od Pána a drahocennou možnosťou, aby sme sa k nemu priblížili tým, že vstúpime do seba a začneme počúvať jeho vnuknutia.
2. Jestvujú kresťania, ktorí si myslia, že to dokážu bez stáleho duchovného úsilia, lebo necítia naliehavú potrebu porovnávať sa s pravdou evanjelia. Pokúšajú sa vyprázdniť a zneškodniť slová, ako sú: „Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, ktorí vás nenávidia (Lk 6, 27), aby nerušili ich spôsob života. Pre nich je ťažké takéto slová prijať a uviesť do súladu so správaním sa v živote. Tieto slová, ak sa vezmú vážne, skutočne vyžadujú radikálne obrátenie. Zatiaľ však sú podaktorí urazení, zranení a v pokušení podľahnúť psychologickým mechanizmom sebaľútosti a pomstychtivosti, lebo si nevšímajú Ježišovu výzvu milovať svojho nepriateľa. Aj každodenné zážitky ľudí jasne ukazujú, že odpustenie a zmierenie sú nevyhnutné na skutočnú obnovu jednotlivca i spoločnosti. Toto platí v medziľudských vzťahoch, ale aj vo vzťahoch medzi spoločenstvami a národmi.
3. Početné a tragické konflikty, ktoré sužujú ľudstvo - pričom niekedy pramenia aj zo zle pochopených náboženských dôvodov - vyryli brázdy nenávisti a násilia medzi národmi. Niekedy sa to stáva aj medzi skupinami a politickými stranami v rámci toho istého národa. Bolestný pocit bezmocnosti sa dostaví vtedy, keď vyplávajú na povrch boje, o ktorých sa myslelo, že definitívne utíchli. Zdá sa, že niektoré národy sú vtiahnuté do nezadržateľnej špirály násilia, ktorá žne ďalšie a ďalšie obete bez konkrétnej vyhliadky na jej koniec. Naliehavé volanie po mieri, dvíhajúce sa zo všetkých končín sveta, zostáva neúčinné: nedarí sa presadiť záväzky potrebné na dosiahnutie vytúženej zhody.
Zoči-voči tomuto znepokojujúcemu scenáru nemôžu zostať kresťania ľahostajní. Preto som v práve skončenom Jubilejnom roku pozdvihol k Bohu hlas s prosbou o odpustenie Cirkvi za hriechy jej detí. Dobre si uvedomujeme, že viny kresťanov, bohužiaľ, poškvrnili jej čistú tvár. Avšak dúfame v milosrdnú Božiu lásku, ktorá po prejavenej ľútosti nemyslí viac na zlé, a vieme, že naďalej smieme s dôverou pokračovať na ceste. Božia láska nachádza svoje najvyššie vyjadrenie práve vtedy, keď je hriešny a nevďačný človek znovu prijatý do plného spoločenstva s Bohom. Z tohto pohľadu „očista pamäti predstavuje predovšetkým obnovenú vieru v Božie milosrdenstvo, ktorú si má Cirkev na svojich rôznych úrovniach osvojovať s obnovenou presvedčivosťou.
4. Jediná cesta k mieru je odpustenie. Prijať a darovať odpustenie umožňuje novú kvalitu vzťahov medzi ľuďmi, prerušuje špirálu nenávisti a pomsty a láme reťaze zla zvierajúce srdcia súperov. Pre národy, ktoré sa snažia o zmierenie, a pre tých, ktorí si vrúcne želajú mierové spolužitie medzi jednotlivcami a národmi, nejestvuje iná cesta ako táto: prijaté a darované odpustenie. Aké bohaté a uzdravujúce učenie obsahujú Pánove slová: „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých (Mt 5, 44-45). Láska k tomu, kto nás urazil, odzbrojuje nepriateľa a môže i bojové pole premeniť na miesto solidárnej spolupráce.
Toto je úloha, ktorá sa týka jednotlivcov, ale aj spoločenstiev, národov i celého ľudstva. Osobitným spôsobom sa vzťahuje na rodiny. Nie je jednoduché obrátiť sa v ochote na dpustenie a zmierenie. Zmierenie sa môže javiť problematické už vtedy, keď je na počiatku vlastná vina. Ak je to navyše vina toho druhého, môže zmierenie dokonca vyzerať ako nezmyselné pokorenie sa. Aby bolo možné urobiť takýto krok, je potrebná cesta vnútorného obrátenia; je potrebná odvaha pokorne poslúchnuť Ježišov príkaz. Jeho slovo nenecháva priestor na pochybnosti: nielen ten, kto vyvoláva nepriateľstvo, ale i ten, kto ním trpí, musí hľadať zmierenie (porov. Mt 5, 23-24). Kresťan musí byť tvorcom pokoja, aj keď sa cíti byť obeťou toho, kto ho nespravodlivo urazil a udrel. Sám Pán konal rovnako. Očakáva, že jeho učeník ho bude nasledovať a tak bude spolupracovať na spáse brata.
V našich časoch sa odpustenie čoraz väčšmi javí ako nevyhnutný rozmer skutočnej spoločenskej obnovy a nastolenia mieru vo svete. Cirkev si je vedomá toho, že hlásaním odpustenia a lásky k nepriateľom zavádza do duchovného dedičstva celého ľudstva nový spôsob správania sa k druhým; spôsob namáhavý, no plný nádeje. Vie, že v tomto môže počítať s pomocou Pána, ktorý nikdy neopúšťa tých, čo sa k nemu utiekajú v starostiach.
5. „Láska nemyslí na zlé (1 Kor 13, 5). V tejto vete z Prvého listu Korinťanom apoštol Pavol pripomína, že odpustenie je jednou z najvyšších prejavov lásky. Pôstne obdobie predstavuje vhodný čas na ďalšie prehĺbenie významu tejto pravdy. Prostredníctvom sviatosti zmierenia nám Otec dáva v Kristovi svoje odpustenie, ktoré nás nabáda žiť v láske a považovať druhého nie za nepriateľa, ale za brata.
Nech toto obdobie pokánia a zmierenia povzbudí veriacich, aby mysleli a konali v znamení skutočnej lásky, otvorenej všetkým rozmerom človeka. Tento vnútorný postoj nech ich vedie k tomu, aby prinášali ovocie Ducha Svätého (porov. Gal 5, 22) a s novým srdcom ponúkali núdznym materiálnu pomoc.
Srdce zmierené s Bohom a s blížnym je veľkodušné srdce. Vo svätých dňoch pôstu nadobúda almužna symbolický význam, pretože tu nejde o to, aby sme dali niečo z nadbytku na utíšenie vlastného svedomia, ale aby sme prijali na seba solidárnu zodpovednosť za biedu prítomnú vo svete. Pohľad na bolesť a utrpenie toľkých bratov a sestier nás musí priviesť k tomu, aby sme sa aspoň o vlastné majetky podelili s tými, ktorí sú v ťažkostiach. Pôstna obeta sa stáva ešte cennejšou, ak sa ten, čo ju prináša, oslobodil od nenávisti a ľahostajnosti - prekážok, ktoré mu bránia byť v spoločenstve s Bohom a bratmi.
Svet očakáva od kresťanov pravé svedectvo spoločenstva a solidarity. V tomto ohľade sú veľmi jasné slová apoštola Jána: „Ak má niekto pozemský majetok a vidí brata v núdzi, a srdce si pred ním zatvorí, ako v ňom môže ostávať Božia láska? (1 Jn 3, 17).
Bratia a sestry! Keď svätý Ján Chryzostom, keď komentuje Pánovo učenie cestou do Jeruzalema, pripomína, že Kristus nenecháva svojich učeníkov v nevedomosti, pokiaľ ide o zápasy a obety, ktoré ich čakajú. Zdôrazňuje, že vzdať sa vlastného „ja je ťažké, ale nie nemožné, ak sa niekto dokáže spoľahnúť na Božiu pomoc, ktorá je nám daná „prostredníctvom spoločenstva s Kristom (PG 58, 619 a nasl.).
Preto by som v tomto pôstnom období rád pozval všetkých veriacich na vrúcnu a dôveryplnú modlitbu k Pánovi, aby každý mohol nanovo okúsiť jeho milosrdenstvo. Iba tento dar nám pomôže čoraz radostnejšie a úprimnejšie prijímať a prežívať Kristovu lásku, ktorá „sa nerozčuľuje, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy (1 Kor 13, 5-6).
S týmito pocitmi zvolávam na pôstnu cestu celého spoločenstva veriacich ochranu Matky milosrdenstva a zo srdca udeľujem všetkým apoštolské požehnanie.

Vo Vatikáne 7. januára 2001

JÁN PAVOL II.